{"guid": "e7c7edf2-ef19-487e-9033-8b2e16b8dbf8:8f0c3e46-8725-4b3f-be73-6114bb375c6d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1317215585.2", "spisova_znacka": "3Co/56/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/56/2023 z 30. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2024, sp. zn. 3Co/56/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1317215585.2", "identifikacne_cislo": "1317215585", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Patricia Skotnická", "sudca_id": 1461, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-patricia-skotnicka-1461", "datum_vydania": "2024-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f0c3e46-8725-4b3f-be73-6114bb375c6d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1317215585.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1317215585.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1317215585.2/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/56/2023\n1317215585\n30. 05. 2024\nMgr. Patricia Skotnická\nECLI:SK:KSBA:2024:1317215585.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov\nJUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: R. H., U. XX, Q., proti\nžalovanému: E. Z. J. S., P. X, T., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku\nOkresného súdu Bratislava III zo dňa 19.07.2022, č.k. 16C/110/2017-158, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nŽalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 19.07.2022, č.k. 16C/110/2017-158, zamietol žalobu (výrok I.)\na žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).\n2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.07.2016, pôvodne\npodanou na nepríslušný Krajský súd v Bratislave, následne postúpenou Krajskému súdu v Trnave,\ndomáhal: (i) zrušenia rozhodnutia žalovaného o odvolaní zo dňa 02.06.2016, č. J.-X-XX-X/XXXX-Z.,\na rozhodnutia zo dňa 25.02.2016, č. R.-XXXXXXXXXXXXXX-X/XXXX, ii) potvrdenia právoplatného\nrozhodnutia žalovaného zo dňa 26.01.2015, č. J.K.-XX-XX-X/XXXX-Z., podľa ktorého bol Vojenský\núrad sociálneho zabezpečenia (ďalej len „VÚSZ“) povinný vydať rozhodnutie o priznaní výsluhového\ndôchodku žalobcovi v súlade s § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) počnúc od 01.01.2003, s výpočtom podľa prílohy č. 3 zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe\nprofesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z.z.“) a\nnapokon i iii) priznania nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur za obdobie od apríla 2009 do podania\nžaloby. Žalobca skutkovo dôvodil tým, že rozhodnutím zo dňa 26.01.2015,\nč. J.-XX-XXX/XXXX-Z., Sekcia ľudských zdrojov (ďalej len „sekcia“) žalovaného uložila VÚSZ povinnosť priznať mu\nvýsluhový dôchodok, na tento účel zistiť započítateľnú dobu trvania jeho služobného pomeru v súlade s\n§ 38 ods. 2 a § 58 ods. 1, 4 a 6 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov\n(ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) a napokon i vysporiadať sa s jeho žiadosťou o priznanie výsluhového\ndôchodku od 01.01.2003, s výpočtom podľa prílohy č. 3 zákona č. 346/2005 Z.z. Riaditeľ VÚSZ však\nuložené povinnosti nerešpektoval a rozhodnutím zo dňa 25.02.2016, č. R.-XXXXXXXXXXXXXX-X/\nXXXX, mu výsluhový dôchodok nepriznal. Na jeho odvolanie žalovaný rozhodnutím zo dňa 02.06.2016,\nč. J.-X-XX-X/XXXX-Z., potvrdil predmetné rozhodnutie, popierajúc, že by VÚSZ určil povinnosť priznať\nžalobcovi výsluhový dôchodok. Žalobca žiadal o prešetrenie rozhodnutí nezávislým súdom. Zároveň mal\nza to, že nepriznaním invalidity od roku 1978, na ktorú mu vznikol nárok, a následnými rozhodnutiami\no nepriznaní plnej výšky invalidného výsluhového dôchodku od apríla 2009 a výsluhového dôchodku\nod 01.01.2003 mu VÚSZ a sekcia žalovaného spôsobila škodu - nemajetkovú ujmu v sume 5.000 eur\nsťažením jeho sociálneho postavenia. Žalobca totiž musel vykonávať prácu zhoršujúcu jeho zdravotný\n\nstav z dôvodu nadmerného fyzického zaťaženia (operácie pravého ramena a krčnej chrbtice), zhoršila\nsa finančná situácia jeho rodiny, ktorú riešil pôžičkami a tieto mal problém splácať; došlo tak k porušeniu\njeho základných ľudských práv.\n3. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 22.06.2017, sp. zn. 43Sa/16/2016, v súlade s ustanovením\n§ 18 zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „S.s.p.“), v spojení s § 3 a § 13\nzákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), zastavil konanie v časti nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur za obdobie od apríla 2009 do podania žaloby žalobcu a\nv tejto časti postúpil dňa 31.07.2017 vec konajúcemu súdu ako vecne a miestne príslušnému.\n4. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 02.10.2017 doplnil, že podľa právoplatného rozhodnutia zo\ndňa 22.04.2013, č. R.- XXXXXXXXXXXXXX- XX/OVZ, mu bolo „...započítaných ....30 ukončených\nrokov služby“, čo podľa neho znamenalo, že splnil podmienky na priznanie výsluhového dôchodku;\nuvedené potvrdil žalovaný aj v rozhodnutí o odvolaní zo dňa 26.01.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť.\nV dôsledku nepriznania výsluhového dôchodku v sume ako mu prináležala, došlo k sťaženiu jeho\nsociálneho postavenia, k zníženiu dostupnosti k liekom, ktoré musí pravidelne užívať, a tým k zhoršeniu\njeho zdravotného stavu. Žalobca sa dňa 21.08.2015 musel podrobiť operácii - poškodenie krčnej\nmedzistavcovej platničky s radikulopatiou, po úraze v roku 2008 a pre bolesti v pravom ramene operácii\nv roku 2012 pre bolesti v lakti a tiež palca a malíčkovej hrany. Od roku 2008 bol odkázaný iba\nna invalidný dôchodok, ktorý mu bol priznaný dodatočne od marca 2009 po ukončení 18 mesačnej\npráceneschopnosti. Z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, ku ktorému sa pridalo ochorenie\nna dnu, operácia odchlípenej sietnice pravého oka, operácia ľadvinového kameňa, žlčníka a achilovky,\nho nechcel nikto zamestnať. Na uvedenom základe mal nárok na nemajetkovú ujmu v sume 5.000 eur,\nhoci jej výška zďaleka nezodpovedala sťaženiu jeho spoločenského postavenia, pretože neutrpel len\nzníženie dôstojnosti, ale aj škodu na zdraví, mal pretrvávajúce nepriaznivé dôsledky na životné úkony\na uspokojovanie jeho zdravotných a spoločenských potrieb. Sťaženie spoločenského postavenia a\nvzniknutú nemajetkovú ujmu pritom podľa mienky žalobcu zapríčinil VÚSZ a sekcia žalovaného, nakoľko\nporušovali svoje vlastné právoplatné rozhodnutia.\n5. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19.10.2017, č.k. 16C/110/2017-23, podanie/žalobu žalobcu\nodmietol, keď posúdil ním opísané skutkové okolnosti ako nepostačujúce na individualizáciu a\nkonkretizáciu práva, ochrany ktorého sa domáhal, pričom išlo o taký nedostatok, pre ktorý nemohol\npokračovať v konaní. Predmetné uznesenie na odvolanie žalobcu zrušil Krajský súd v Bratislave\nuznesením zo dňa 31.01.2018, sp. zn. 4Co/20/2018, a vec vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že\nžalobca skutočnosti, na základe ktorých si uplatňoval svoj nárok na nemajetkovú ujmu, riadne doplnil,\nkeď uviedol, že v prípade potreby predloží svoju zdravotnú kartu ohľadne zhoršovania zdravotného\nstavu, ako i viac ako 25 protiprávnych rozhodnutí VÚSZ a sekcie žalovaného, ktoré boli pravým\ndôvodom zhoršovania jeho psychickej ujmy a zamedzenia jeho ďalšieho spoločenského uplatnenia,\ntraumy a rodinných konfliktov. Podľa neho prepustenie z činnej služby vojaka z povolania zo zdravotných\ndôvodov na základe vykonštruovaných dokladov ako zdravého, s trvalými následkami po operácii\nsietnice pravého oka, malo priamy dopad na spôsob a kvalitu jeho života, na spoločenské a rodinné\nvzťahy a aj na osobný život. Nemohol sa zaradiť do života ani ako zdravý, ani ako invalidný, nemohol\nšportovať, študovať na žiadnom type školy a utrpela tým i jeho dôstojnosť, keďže mu od roku 1978\nnebola priznaná plná invalidita, ktorá mu zo zákona patrila. V dôsledku toho nemohol požadovať úľavy\nv práci ako hendikepovaný, pričom za najhoršiu traumu označil neistotu v prípade zhoršenia jeho zraku;\nžalobca však nemohol preukázať pracovný úraz a operáciu sietnice, ktoré mu zanechali trvalé následky,\na to bez finančnej kompenzácie a pravidelného invalidného dôchodku. S obavou o stratu zraku menil po\nroku 1989 často zamestnania a viacerí zamestnávatelia ho pre jeho zdravotný stav i odmietli zamestnať.\nVšetky ujmy mu pritom spôsobilo protiprávne prepustenie z armády a nepriznanie plného invalidného\ndôchodku od 01.01.1978. Situáciu sprevádzala i frustrácia, stres, úzkosť a trauma, ku ktorej pristúpil\nďalší šok, keď mu posudková komisia VÚSZ priznala výsluhový invalidný dôchodok, avšak jeho riaditeľ\nmu ho následne neudelil. Až v dôsledku obnovy konania mu nakoniec VÚSZ priznal invalidný výsluhový\ndôchodok, avšak v nesprávnej výške, a to na miesto 70 % iba 40 %, naviac zo stavu z roku 1978.\nNa základe týchto skutočností žalobca uviedol, že nemajetkovú ujmu 5.000 eur žiada ako finančné\nodškodnenie po 40 rokoch utrpenia; táto suma mala zmierniť alebo aspoň zoslabiť následky ujmy z\nneoprávneného a protiprávneho zásahu do jeho základných ľudských práv.\n\n6. Vychádzajúc z takto opísaného skutkového stavu, odvolací súd uviedol, že predmetom ďalšieho\ndokazovania bude posúdiť, či žalobca vymedzil skutkový stav dostatočne, resp. či na jeho preukázanie\noznačil relevantné dôkazy, pričom neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena sa premieta do\nmeritórneho vecného rozhodnutia, a teda nejde o dôvod na odmietnutie žaloby, resp. nie je prekážkou\npre začatie konania; výnimkou je len petit žaloby, ktorý musí byť presný a dostatočne určitý z pohľadu\njeho materiálnej vykonateľnosti.\n7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že žalobca neurčil právny rámec náhrady nemajetkovej\nujmy, nakoľko poukázal na sťaženie sociálneho postavenia, na škodu na zdraví, ktorých bližšia\nšpecifikácia ostala len v rovine jeho konštatácií, bez možnosti ich verifikácie. I napriek tomu však\nskutkové tvrdenia žalobcu poprel, zdôrazňujúc, že deklarovanú ujmu na zdraví, ako i sťaženie\nspoločenského postavenia nijako neozrejmil a uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezdôvodnil.\nPokiaľ za okolnosť, od ktorej odvodzoval svoj nárok, označil nepriznanie invalidity od roku 1978, z\nopatrnosti voči nemu vzniesol námietku premlčania. Žalovaný zároveň okrajovo poukázal i na to, že\nVÚSZ, ktorý mal spôsobiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, je rozpočtová organizácia na výkon sociálneho\nzabezpečenia vojakov, zriadená na základe § 74 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení\nvojakov (ďalej len „zákon č. 114/1998 Z.z.“) a neskôr § 141 zákona č. 328/2002 Z.z., pričom ide o\nsubjekt odlišný od žalovaného, ktorý je len odvolacím orgánom v konaniach o dávkach a službách\nsociálneho zabezpečenia a dávkach podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Žiadne z\nrozhodnutí VÚSZ, ani z jeho rozhodnutí ako odvolacieho správneho orgánu nebolo pre nezákonnosť\nzrušené správnym súdom. V tejto súvislosti žalovaný vzniesol i námietku nedostatku svojej pasívnej\nvecnej legitimácie.\n8. Žalovaný považoval za nesporné, že podľa protokolu o úraze žalobca pri výcviku dňa 30.05.1976\nčasto zoskakoval z obrneného transportéra a zistiac po čase, že zle vidí na pravé oko, bol následne\nhospitalizovaný vo Vojenskej nemocnici Plzeň, so stanovením diagnózy - odchlípenie sietnice pravého\noka, pričom podľa výsledku kádrového pohovoru zo dňa 23.03.1977, vychádzajúceho z návrhu na\nprepustenie, ktorý sám žalobca podpísal, bola žalobcovi navrhnutá funkcia IKVČ útvaru alebo\npomocníka proviantného náčelníka pluku, o ktoré nejavil záujem a riešenie videl len v odchode do\nzálohy, a teda trval na prepustení, s tým, že mal zabezpečené civilné pracovné umiestnenie v mieste\nsvojho bydliska plne zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu a kvalifikácii. Žalovaný s ohľadom na tieto\nskutočnosti namietal argumentáciu žalobcu ako účelovú a zavádzajúcu.\n9. Žalovaný uzavrel, že žalobca nepreukázal kumulatívne naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti\nza škodu, nevymedzil jeho pasívnu vecnú legitimáciu, nepomenoval protiprávny úkon, ktorého sa mal\ndopustiť, ako ani ujmu v príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním. Z uvedených dôvodov žiadal\nžalobu zamietnuť ako nedôvodnú.\n10. Žalobca písomnými podaniami zo dňa 10.10.2019 a 12.12.2019 doplnil, že jeho nadriadený veliteľ sa\npri jeho prepustení z vojenskej činnej služby vojaka z povolania dopustil zneužitia právomoci verejného\nčiniteľa, nakoľko ho na funkciu veliteľa roty preradil bez rozkazu veliteľa vojenského západného okraja,\na preto vyjadril presvedčenie, že je naďalej príslušníkom armády Slovenskej republiky. Poukázal na\nžiadosť o umiestnenie vojaka z povolania prepusteného mimo činnú službu, ktorá mala podľa neho\ndokazovať vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorej úhrady vo forme nemajetkovej ujmy sa\ndomáhal. Podľa jeho mienky má právo na ochranu základných ľudských práv, zdravia, občianskej cti\na ľudskej dôstojnosti v zmysle Charty základných práv EÚ, pretože protiprávnym postupom orgánov\nMNO ČSSR v rokoch 1976 a 1977, ako aj súčasnými orgánmi žalovaného, je znížená jeho dôstojnosť\na vážnosť v spoločnosti a je popierané jeho právo na spravodlivé rozhodnutie, všetko z dôvodu\njeho protizákonného prepustenia z vojenskej služby ako zdravého, hoci bol invalidný, bez akejkoľvek\npomoci a primeraného zabezpečenia. Za primeranú satisfakciu a zmiernenie následkov protiprávneho\nprepustenia s poškodeným zrakom potom považoval priznanie nemajetkovej ujmy, keď toto malo\nza následok nedôstojné zaradenie do civilného života, zníženie jeho spoločenského postavenia a\nuplatnenia, ako i ďalšie poškodenie jeho zdravia za 38 rokov.\n11. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie, konštatujúc, že\nžalobca v priebehu pojednávania považoval z hľadiska uplatňovanej nemajetkovej ujmy za rozhodujúcu\nskutočnosť, že v decembri 1975 bol preradený na funkciu veliteľa roty bez rozkazu veliteľa vojenského\nzápadného okruhu, utrpel pracovný úraz v súvislosti s výkonom vojenskej služby, čo preukazoval\n\nprotokol o úraze zo dňa 22.06.1976 a tento pokračoval s dátumom 10.08.1976; nemocničná vojenská\nlekárska komisia sa dňa 13.01.1977 vyjadrila, že už nebude zabezpečovať ďalšie dopisovanie a správu\nlekára neprerobí. Práve na základe týchto skutočnosti bol podľa žalobcu podaný dňa 21.03.1977 návrh\nna jeho prepustenie zo služby ako nespôsobilého vojaka z povolania, bez jeho vedomia. Dňa 07.04.1977\npodpísal žiadosť o umiestnenie vojaka z povolania prepusteného mimo činnú službu, ktorú v ten istý\ndeň schválil jeho priamy nadriadený, a bez odstúpenia ju zatajil, v dôsledku čoho bol protiprávne\nprepustený do zálohy rozkazom ministra národnej obrany v zmysle predpisu MNO 17-1 čl. 50 písm.\nb) - u ktorých vojenská lekárska komisia stanovila zníženú schopnosť k vojenskej činnej službe zo\nzdravotných dôvodov a pre ktorých nie je v ČSĽA iné vhodné zaradenie. S poukazom na obsah prílohy\nuvedeného rozkazu mal za to, že štát bol povinný zabezpečiť vojakom z povolania prepusteným zo\nslužobného pomeru pred vznikom nároku na dôchodok, ktorí o to požiadajú, umiestnenie v občianskom\npovolaní primeranom ich vzdelaniu, praktickým skúsenostiam a schopnostiam a umožniť im prípravu\npre zvolené občianske povolanie. I keď o to žalobca požiadal, nestalo sa tak, a preto si dňa 02.01.1978\nsám našiel zamestnanie, pričom lekárka pri vstupnej kontrole zaznamenala, že „údajne vystúpil z\narmády pre odštiepenie sietnice pravého oka, dokumentáciu prinesie dodatočne“. Podľa názoru žalobcu\nokresná vojenská správa zavolala lekárke, ktorá ho síce prijala do zamestnania, ale nemohla ho zaradiť,\npretože to musela vojenská správa na základe žiadosti o umiestnenie vojaka z povolania, ktorá však\nnebola postúpená. Žalobca mal byť zaradený do zálohy a mal mu byť priznaný invalidný výsluhový\ndôchodok, ako to určila okresná vojenská lekárska komisia, k čomu však nedošlo. Preto ho museli ku\ndňu 08.02.1978 oficiálne preradiť do výslužby, avšak bez priznania výsluhového dôchodku; tým mu\nbolo odopreté zaradenie do civilného života ako invalidného a neboli mu poskytované žiadne úľavy,\ncelý život až dodnes preto trpel traumou, že môže prísť o oko. Nemajetková ujma podľa žalobcu\npredstavovala traumu, ktorú nosí už 40 rokov za nepriaznivý zdravotný stav a nepriznanie plného\ninvalidného výsluhového dôchodku od 01.01.1978. V dôsledku toho sa zhoršil i jeho zdravotný stav,\nutrpel ďalší úraz, poškodil si krčnú chrbticu, rameno, bedrovú chrbticu a musel sa podrobiť operácii;\nza všetko nesie zodpovednosť žalovaný, pretože, pokiaľ by mu priznal výsluhový dôchodok, nič z\nuvedeného by sa nestalo. Žalobca v rámci výpovede pred konajúcim súdom ďalej uviedol, že požiadal o\ninvalidný dôchodok v roku 2008, ktorý mu bol priznaný, ale veliteľ sociálneho zabezpečenia rozhodnutie\nnerešpektoval, preto ho napadol dovolaním, aj obnovou konania, až mu bol tento napokon priznaný.\n12. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca sa voči žalovanému v správnom konaní domáhal\npreskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia zo dňa 02.06.2016, č. J.-X-XX-X/XXXX-Z., ktorým žalovaný\nako odvolací orgán zamietol jeho odvolanie a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie VÚSZ zo\ndňa 25.02.2016, č. R.-XXXXXXXXXXXXXX-X/XXXX, o nepriznaní výsluhového dôchodku žalobcovi pre\nnesplnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 38 ods. 1 a 2 zákona č. 328/2002 Z.z. Zákonnosť\nrozhodnutia žalovaného prešetril Krajský súd v Trnave na podklade žaloby žalobcu v konaní vedenom\npod sp. zn. 43Sa/16/2016, dospejúc k záveru, že táto nie je dôvodná. Krajský súd v Trnave po\npreskúmaní oboch správnych rozhodnutí (t.j. zo dňa 25.02.2016, ako i zo dňa 02.06.2016) zistil, že\nžalovaný v predchádzajúcom konaní zrušil rozhodnutie VÚSZ zo dňa 20.11.2015 z dôvodu nesprávnej\naplikácie ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z., a preto bol VÚSZ povinný rozhodnúť o veci opätovne.\nŽalobca napadol zamietajúci rozsudok Krajského súdu v Trnave kasačnou sťažnosťou, ktorú Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 21.04.2020, sp. zn. 7Sžsk/7/2019, zamietol. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky, uvádzajúc skutkové zistenia v bodoch 25. až 29. (rozhodujúce skutočnosti),\nuzavrel, že pokiaľ žalovaný ako odvolací správny orgán rozhodol podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní, žalobcom uvádzaný kasačný dôvod (prekážka rozsúdenej veci - pozn. odvolacieho\nsúdu) nebol spôsobilý spochybniť pochybenie v konaní a rozhodnutí žalovaného zo dňa 02.06.2016 a\nsprávneho orgánu prvého stupňa zo dňa 25.02.2016, č. R.-XXXXXXXXXXXXXX-X/XXXX, ktorým mu\nnepriznal výsluhový dôchodok. Pri zrušení rozhodnutia a jeho vrátení na nové konanie a rozhodnutie\nje prvostupňový orgán viazaný právnym názorom odvolacieho správneho orgánu, pokiaľ počas nového\nprejednania veci nevyjdú najavo nové skutočnosti predtým neznáme; následne vydané nové rozhodnutie\ntreba považovať za rozhodnutie prvoinštančné, proti ktorému sa možno odvolať, k čomu došlo i v danej\nveci.\n13. Súd prvej inštancie pred samotným právnym posúdením nároku žalobcu zdôraznil, že dôkaznej\npovinnosti predchádza povinnosť tvrdenia, čo znamená povinnosť opísať úplne a pravdivo podstatné a\nrozhodujúce skutkové tvrdenia, na základe, ktorých žalobca žalovaný nárok odvodzuje. Rozhodujúcimi\nskutočnosťami sa rozumejú také skutočnosti (skutkové okolnosti), z ktorých žalobca odvodzuje\npožadovanú ochranu ohrozeného alebo porušeného práva (resp. nároku), špecifikovaného práve v\n\nkonečnom žalobnom návrhu (petite). Medzi oboma uvedenými náležitosťami, t.j. petitom žaloby a\nopisom rozhodujúcich skutočností, musí byť súvislosť a žalobný nárok vyjadrený v petite žaloby\nmusí vyplývať/prameniť z pravdivého a úplného opísania týchto rozhodujúcich skutočností. Opis\nrozhodujúcich skutočností je opísanie takých skutkových okolností, ktoré sú podstatné a ich dejová\nlínia smeruje k vzniku a odôvodneniu žalovaného nároku, ktorý je predmetom sporu. Iba splnením tejto\npodmienky môže súd ustáliť, čo je predmetom konania, tzn. ochrany akého konkrétneho porušeného\nalebo ohrozeného práva vyplývajúceho z opísaných skutočností sa žalobca domáha, v akom rozsahu,\npríp. na základe akého právneho titulu, a teda na akom skutkovom a právnom základe.\n14. Žalobca si podľa mienky konajúceho súdu v prvom rade požadovaným spôsobom nesplnil povinnosť\ntvrdenia, keď ani v rámci meritórneho prejednania veci dostatočne skutkovo nevymedzil predmet žaloby,\nkeď z jeho podaní síce vyplývajú skutkové okolnosti, avšak tieto sú opísané takým spôsobom, že z\nnich nie je zrejmé, či svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného postupu alebo od nezákonného\nrozhodnutia, od zodpovednosti za vznik škody na zdraví (titulom sťaženia spoločenského uplatnenia\na bolestného), resp. z titulu všeobecnej zodpovednosti žalovaného v zmysle § 420 zákona č. 40/1964\nZb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) alebo z titulu porušenia osobnostných práv v\nzmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazoval v záverečnom vyjadrení, avšak bez\nozrejmenia, ktoré osobnostné právo a akým spôsobom mal žalovaný svojim konaním porušiť (zrejme do\nktorého mal zasiahnuť - pozn. odvolacieho súdu) a je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom ujmy. Na\nuvedenom základe nebolo podľa konajúceho súdu možné dostatočne ustáliť právny rámec žalovaného\nnároku, keď i žalobca uvádzal viacero rozhodnutí a postupov rôznych orgánov, ktoré naviac spadali do\nčasového rámca rokov 1976 až 2017, v nadväznosti na ktoré žalobca bez logického a časového sledu\nspomínal okolnosti týkajúce sa nepriznania invalidity od roku 1978 a opisoval odkázanosť na invalidný\ndôchodok, okolnosti preradenia na funkciu veliteľa roty, počas ktorej utrpel pracovný úraz, následne\nbol prepustený mimo činnú službu, opisoval okolnosti žiadosti o invalidný výsluhový dôchodok, postupy\nposudkových komisií sociálneho zabezpečenia, lekárky pri vstupnej prehliadke, rôzne zdravotné obtiaže\na operácie a podobne. V tejto súvislosti konajúci súd zdôraznil, že dôkazné prostriedky, t.j. lekárske\nsprávy, listiny a rozhodnutia, neslúžia na to, aby v nich súd „vyhľadával právo“ a na ich základe ustálil\nskutkový rámec žaloby namiesto žalobcu, keďže ich účelom je preukázať pravdivosti sporných tvrdení.\nÚlohou konajúceho súdu teda nebolo vyhľadávať v predložených listinných dôkazoch nároky žalobcu\na nahrádzať nimi žalobcovu povinnosť tvrdenia podstatných skutkových okolností, a tak ustaľovať\nskutkový stav. Skutkové vymedzenie predmetu sporu je obsahovou náležitosťou žaloby a nemožno ho\nnahradiť len púhym odkazom na obsah pripojených listín. I keď súd v procese dokazovania môže doplniť\nkonkrétne skutočnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov a dospieť tak k právnemu záveru, vymedziac i\nprávny rámec žaloby, nemôže ísť o situáciu, kedy žalobca z časovej následnosti rôznych udalostí, naviac\nz obdobia spred viac ako 40 rokov, odvodzuje príčinný vzťah medzi rôznymi udalosťami, bez logickej\nsúvzťažnosti príčiny a následku.\n15. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že pokiaľ si žalobca vo svojich podaniach a vyjadreniach\nv zásade uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur, ktorý mal predstavovať\nurčitú satisfakciu za to, že mu od roku 1978 nebola priznaná invalidita a plná výška invalidného\nvýsluhového dôchodku, keď podľa jeho názoru viaceré dotknuté orgány rozhodli nezákonne a dlhodobo\nho poškodzovali, čo malo mať za následok vznik rôznych zdravotných a psychických problémov, úzkosť\na traumu, ktorý stav doliehal i na jeho osobný a pracovný život, viedol k rodinným problémom, potrebe\nbrania pôžičiek a podobne, takto konštruovaný skutkový rámec, formulovaný všeobecne a odkazujúci\nna rôzne vecne nesúvisiace faktické aj právne skutočnosti, nemal oporu v žiadnom zákonnom predpise.\nPokiaľ by však žalobcom deklarovaná nemajetková ujma mala vyplývať z nesprávneho úradného\npostupu alebo nezákonných rozhodnutí vydaných v správnom konaní o nároku na výsluhový dôchodok,\no ktorých rozhodoval orgán sociálneho zabezpečenia a následne žalovaný ako odvolací správny orgán,\ntieto rozhodnutia boli preskúmané v správnom súdnictve, pričom vykonaným dokazovaním žalobca\nnepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre vznik takto žalovaného nároku. V prvom rade nebola\nsplnená podmienka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (súd prvej inštancie omylom uviedol žalobcu\n- pozn. odvolacieho súdu). Prípadný nárok na nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia a\nnesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) je totiž\nmožné uplatniť len voči štátu (Slovenskej republike), v zastúpení príslušným orgánom verejnej moci. I\npri nároku zo služobného pomeru vojaka ide o hmotnoprávny vzťah k štátu, a nie k ministerstvu, kým u\nnárokov z titulu sociálneho zabezpečenia vojakov ide zase o hmotnoprávny vzťah k osobitnému orgánu\n\nzriadenému na základe zákona, na účely rozhodovania o nárokoch z titulu sociálneho zabezpečenia\npríslušníkov silových zložiek štátu. Tieto závery pritom podľa mienky súdu prvej inštancie platili i\npri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti, resp. všeobecnej\nzodpovednosti žalovaného za škodu. V tejto súvislosti konajúci súd podotkol, že absencia dostatočného\nskutkového vymedzenia predmetu sporu sťažovala relevantné ustálenie pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného v spore.\n16. K prípadnému vzniku nároku žalobcu na náhradu škody/ujmy z titulu všeobecnej zodpovednosti\npodľa § 420 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie v ďalšom konštatoval potrebu preukázania\nporušenia právnej povinnosti inou osobou (protiprávny úkon), existenciu škody (vznik a jej výšku) a\npríčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, príp. i zavinenie, iné než nedbanlivosť;\ndôkazné bremeno o existencii ktorých predpokladov preukazuje poškodený. Základom takého nároku\nje vznik zodpovednosti vyplývajúci z preukázaných skutkových okolností. Pokiaľ išlo o zodpovednosť\nza škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. konajúci súd, zdôrazňujúc, že ide o špeciálnu právnu\núpravu vychádzajúcu z princípu výlučnej zodpovednosti štátu, založenú na existencii i) nezákonného\nrozhodnutia (ako individuálneho právneho aktu vydaného v občianskom súdnom konaní, v správnom\nkonaní alebo v trestnom konaní, výrokom ktorého štátny orgán rozhoduje o právach a povinnostiach\nsubjektu práva, avšak toto odporuje objektívnemu právu, pričom toto konštatovanie musí byť vyjadrené v\nrámci zmeňujúceho alebo zrušujúceho rozhodnutia nadriadeného orgánu) alebo nesprávneho úradného\npostupu, (ii) škody (materiálnej alebo nemateriálnej ujmy) a (iii) kauzálneho nexusu, tzn. príčinnej\nsúvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,\nmal za to, že i v takom prípade musí byť pre vznik takého nároku bezpochyby zrejmé, v čom konkrétne\nspočívala ujma a vo vzťahu ku akému konkrétnemu konaniu, t.j. buď k nezákonnému rozhodnutiu\nalebo nesprávnemu úradnému postupu ako príčiny tejto ujmy. Preukázanie všetkých predpokladov\nzodpovednosti žalovaného spočívalo na žalobcovi; táto môže byť daná len, ak nezákonné rozhodnutie\nalebo nesprávny úradný postup boli príčinou vzniku škody/ujmy.\n17. Pokiaľ išlo o (prípadný) nárok podľa § 11 Občianskeho zákonníka ako právny prostriedok ochrany\npred neoprávneným zásahom do osobnostných práv, v dôsledku ktorého vznikla škoda, resp. ujma,\nsúd prvej inštancie ozrejmil, že poškodený si môže v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka uplatniť\nnárok na primerané zadosťučinenie za ujmu nemateriálnej povahy. Zodpovednosť v tomto prípade\nsa posudzuje podľa objektívneho princípu, opäť za splnenia predpokladov, ktorými sú existencia\nneoprávneného zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu a príčinnej súvislosti medzi\ntakýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Na žalobcovi potom spočíva povinnosť tvrdenia a dôkazná\npovinnosť, že k určitému konaniu, ktoré predstavuje zásah do jeho osobnostných práv, skutočne došlo a\ntiež súvislosť medzi týmto konkrétnym zásahom a vzniknutou ujmou (kauzálny nexus); zároveň žalobca\nnesie bremeno dôkazu ohľadom predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia v požadovanej\nvýške a v súlade so zásadou primeranosti. To podľa mienky konajúceho súdu znamenalo, že i pre\nvznik nároku z titulu podľa § 11 Občianskeho zákonníka musí žalobca preukázať kumulatívne splnenie\nzákonom vyžadovaných predpokladov.\n18. Vychádzajúc z popísaných princípov, citovaných ustanovení zákona, právnej teórie a záverov\nodvolacieho súdu ohľadom povinnosti žalobcu skutkovo vymedziť predmet sporu, ako aj jeho\ndôkaznej povinnosti a povinnosti naplnenia všetkých zákonom vyžadovaných náležitostí vzniku\nzodpovednostného vzťahu k žalovanému, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca tieto\npožiadavky nesplnil. V prvom rade žalobca nevymedzil predmet sporu, keď neuviedol rozhodujúce\nskutkové okolnosti tak, aby bolo možné ustáliť skutkový a následne právny rámec žalovaného nároku\nna zaplatenie nemajetkovej ujmy 5.000 eur, a to vo vzťahu k označenému žalovanému ako pasívne\nvecne legitimovanému subjektu. Žalobca zákonom vyžadovaným spôsobom skutkovo nevymedzil a\nani nepreukázal vznik majetkovej škody a/alebo nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi touto\nškodou, nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, resp.\njej vznik v príčinnej súvislosti s porušením konkrétnej právnej povinnosti žalovaného. So zreteľom na\nto, že sám nemohol z predložených listín a dôkazov vymedzovať skutkový rámec žalovaného nároku,\na tak nahrádzať povinnosť tvrdenia podstatných skutkových okolností, súd prvej inštancie s poukazom\nna všetky uvedené dôvody, za súčasnej aplikácie § 2 ods. 1, § 11, § 13, § 420 ods. 1. pds- 2, § 442 ods.\n1,\n§ 444, § 489 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,\n§ 9 ods. 1, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z., žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.\n\n19. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s §\n262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ako v spore úspešnému, náhradu trov konania nepriznal, keď si žiadne\ntrovy v konaní neuplatnil.\n20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu\nporušenia zákonov, najmä z dôvodu, že mu konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil,\naby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Žalobca uviedol, že predmetom konania bola jeho žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v sume\n5.000 eur za nepriznanie invalidity zo strany VUSZ od 01.01.1978, na ktorú mal podľa neho nárok.\nK uvedenému predložil i relevantné dôkazy, ktoré konajúci súd nesprávne posúdil a neumožnil ich\ndoplnenie krátkou cestou v rámci vyjadrenia sa k záverečnej reči žalovaného, keďže zákonná sudkyňa\nv rozpore so zákonom ukončila dokazovanie.\n21. Súd prvej inštancie opakovane nerešpektoval zákony, ktorých porušovanie mu bolo vytýkané pri\nposudzovaní žaloby v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, čím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe a vydal rozsudok bez opory v zákone, so spochybniteľným dátumom 19.07.2022. Podľa žalobcu\nsa žiadne z tvrdení sudkyne uvedené v napadnutom rozsudku nedajú overiť so zvukovým záznamom zo\nsúdneho pojednávania, ktorý nebol priložený k rozhodnutiu a v spise ani nebolo uvedené, kde sa tento\nnachádza; osobne ho musel vyžiadať od pracovníčok informačného centra a pri jeho prehrávaní zistil, že\ns ním bolo manipulované a je upravený. Podľa neho tento jednoznačne dokazuje „odstránenie všetkých\nrozhodujúcich skutočností“, a vedie k podozreniu, že napadnutý rozsudok bol vydaný „v záujme Vyššej\nSpravodlivosti“, a preto spravodlivosť je deformovaná a právo krivené. Žalobca v tejto súvislosti vyjadril\npodozrenie, že napadnuté rozhodnutie bolo napísané pred začatím súdneho pojednávania, čomu by\nzodpovedal i jeho priebeh a hlavne dátum jeho vyhotovenia.\n22. Žalobca osobitne poukázal na stranu 26 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol,\nže nevymedzil predmet sporu, pričom hneď na druhej strane odôvodnenia konštatoval, že nemajetková\nujma mu mala byť spôsobená nepriznaním invalidity od roku 1978, na ktorú mal zákonný nárok a\nnáslednými rozhodnutiami o nepriznaní invalidného výsluhového dôchodku v plnej výške od apríla 2009\na nepriznaním výsluhového dôchodku od 01.01.2003; uvedené teda predstavovalo predmet sporu.\n23. So zreteľom na viaceré porušenia ustanovení Civilného sporového poriadku, ako i vedomé\nmanipulovanie so zvukovým záznamom, napadnutý rozsudok nesplnil podľa mienky žalobcu predpísané\nzákonné náležitosti. Na uvedenom základe ho preto navrhol zrušiť a žiadal vylúčiť zákonnú sudkyňu z\nprejednania veci.\n24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je\nzrejmé, že konajúci súd po opise chronologického sledu udalostí, vykonal dokazovanie, na podklade\nktorého zistil skutkový a právny stav, ktorý konštatoval v bodoch 20. až 49. odôvodnenia. Poukázal\npritom na to, že žalobca si predovšetkým nesplnil požadovaným spôsobom povinnosť tvrdenia, keď\nskutkovo nevymedzil predmet žaloby, nakoľko z jeho podaní vyplývali skutkové okolnosti opísané\ntakým spôsobom, že nebolo zrejmé, či svoj nárok odvodzoval od nesprávneho úradného postupu\nalebo nezákonného rozhodnutia, zodpovednosti za vznik škody na zdraví, resp. z titulu všeobecnej\nzodpovednosti žalovaného alebo z titulu porušenia osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka. S týmito skutočnosťami sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil. Zastával\nnázor, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a\núvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi konajúceho súdu na strane druhej;\nkonajúci súd pri hodnotení skutkových zistení uviedol relevantné skutočnosti, pričom tieto náležitým\nspôsobom v celom súhrne posúdil a vyhodnotil. Vo svojej úvahe bol pritom koherentný, jeho rozhodnutie\nje konzistentné a argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Pridržiavajúc\nsa predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadrení žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.\n25. Žalobca v odvolacej replike vyjadril presvedčenie, že jeho žaloba má základ v priamej príčinnej\nsúvislosti medzi porušením zákonných povinností orgánov žalovaného a nemajetkovou ujmou. Zo\nzmanipulovaného zvukového záznamu nemožno zistiť, o aké konanie sa jednalo, v ktorý deň prebiehalo,\nkto sa ho zúčastnil a aký bol vydaný rozsudok; preto považoval napadnutý rozsudok za spochybniteľný.\n\nI napriek tomu, že zástupkyňa žalovaného bola účastná súdneho pojednávania dňa 19.07.2022, vedela,\nže vec prejednávajúca sudkyňa ho zákonným spôsobom neotvorila, pričom neváhala arbitrárnym\nspôsobom uviesť nepravdivé skutočnosti formou svojvoľnej aplikácie výkladu právnej normy. Žalovaný\nsa odvolával na predchádzajúce vyjadrenie J.-L.-XX-XX/XXXX, ktoré je podobne ako ostatné, účelovo\nprispôsobené, aby vzbudzovalo dojem pravdivosti; ignoruje pritom zákonné dôkazy. V ďalšom žalobca\npoukázal na podľa neho nepravdivé tvrdenia ohľadne porušenia § 31 zákona č. 59/1969 Zb. Podľa\nneho bol záväzný rozkaz o prepustení č. 0110 zo dňa 29.09.1977, pričom jeho súčasťou bol i zákon č.\n59/1969 Zb., ktorý mala rešpektoval príslušná vojenská správa. Žalobca označil za nepravdivé tvrdenie\nžalovaného, že sa nedomáhal nápravy vzniknutého stavu viac ako 42 rokov, keďže o protiprávnom\nprepustení sa oficiálne dozvedel v januári 2009 a po získaní dokladov požiadal o priznanie výsluhového\ndôchodku. Už zo znenia žaloby a jej dodatkov je pritom podľa neho zrejmé, že sa nemajetkovej ujmy\ndomáhal za to, že orgány žalovaného mu nepriznali invaliditu počnúc od 01.01.1978. „VUSZ túto\nskutočnosť stále ignoruje práve z dôvodu porušovania zákonov správnymi orgánmi MO SR formou\npredpokladaných úprav zákonov. Nespravodlivým konaním správnych orgánov dochádza k vzniku\nnemajetkovej ujmy, ktorá sa prejavuje ako ohrozenie alebo porušenie právnych povinností, ktoré často\nkrát vyústia do takejto ujmy. Takéto konanie má priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného,\nna jeho spoločenské a rodinné vzťahy, či osobný život“. Žalobca uzavrel, že pokiaľ súd prvej inštancie\njeho žalobu zamietol, nepristupoval k nej ako orgán poskytujúci súdnu ochranu.\n26. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak,\nako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nOdvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.05.2024 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3\nC.s.p.).\n27. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi\nodvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal iba tými\nodvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil\nv odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych\nskutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne\npodradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd\nsám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany,\nktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom\nvyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej\nargumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne\nuplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.\n28. Z obsahu žalobcovho odvolania je zrejmé, že konajúcemu súdu vytýkal, že nerešpektoval právny\nnázor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.01.2018, sp. zn. 4Co/20/2018,\nmanipuloval so zvukovým záznamom z pojednávania zo dňa 19.07.2022, z ktorého sa nedajú overiť\nskutočnosti uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, pričom záznam nebol priložený k meritórnemu\nrozhodnutiu a absentovala i poznámka, kde sa nachádza; žalobca v tomto smere dokonca vyjadril\npodozrenie z odstránenia „všetkých rozhodujúcich skutočností“, bez bližšieho ozrejmenia.\n29. V prvom rade hodno uviesť, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie pri\nrozhodovaní nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 31.01.2018,\nsp. zn. 4Co/20/2018. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia tohto zrušujúceho uznesenia Krajský súd\nv Bratislave v ňom, okrem právneho záveru o nesplnení podmienok na odmietnutie podania - žaloby\nžalobcu, nakoľko uznesenie o odstránení vád (zo dňa 11.08.2017, č.k. 16C/110/2017-16 - pozn.\nodvolacieho súdu) predchádzajúce vydaniu ním preskúmavaného uznesenia zo dňa 19.10.2017 (č.l. 23),\nneobsahovalo úvahu konajúceho súdu, v čom považoval podanie žalobcu za neúplné a ako konkrétne\nho mal doplniť (a teda išlo o nekvalifikovanú výzvu, ktorú naviac žalobca doplnil), nevyslovil žiadny\nprávny názor na účely ďalšieho procesného postupu konajúceho súdu, resp. relevantný z hľadiska\nvecného posúdenia žalobcovho nároku. Pokiaľ sa odvolací súd nevyjadril a nevyslovil žiaden právny\nnázor významný z hľadiska meritórneho posúdenia žalobcovej žaloby, nemohol sa ani súd prvej inštancie\ndopustiť žalobcom vytýkaného pochybenia spočívajúceho v nerešpektovaní jeho právnych záverov.\nNaviac, hodno uviesť, že žalobca po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu následnými\n\npísomnými podaniami dopĺňal skutkové okolnosti, ktorými odôvodňoval žalovaný nárok; ním tvrdený\nopis rozhodujúcich skutočností nezodpovedal potom stavu v čase vydania uznesenia odvolacieho súdu.\n30. Pokiaľ ďalšia odvolacia argumentácia žalobcu smerovala k tomu, že konajúci súd porušil procesné\npredpisy a zvukový záznam z pojednávania, na ktorom vyhlásil napadnutý rozsudok, nepripojil k\nmeritórnemu rozhodnutiu, pričom v súdnom spise neurobil ani poznámku, kde sa tento nachádza,\nhodno uviesť, že procesný kódex predpisuje v ustanovení § 98 C.s.p. súdu obligatórne zaznamenanie\nprocesného úkonu, v tomto prípade súdneho pojednávania, na zvukový záznam. Zvukový záznam\nmožno vyhotoviť akýmkoľvek technickým zariadením, ktoré je spôsobilé zaznamenať zvuk. Musí však\nísť o také zariadenie, ktoré vyhotoví záznam spôsobilý na to, aby bola možná jeho ďalšia reprodukcia\na úschova na nosiči dát. Zvukový záznam sa následne uchováva na nosiči dát, ktorý sa po skončení\nsúdneho pojednávania pripojí k súdnemu spisu alebo sa v súdnom spise urobí poznámka, kde je zvukový\nzáznam uložený; spravidla pôjde o uloženie v elektronickom súdnom registri.\n31. Riadiac sa vyššie uvedeným, nebolo povinnosťou konajúceho súdu pripojiť zvukový záznam zo\nsúdneho pojednávania dňa 19.07.2022 k napadnutému rozsudku, keď v tomto smere postačovalo ho\nbuď uchovať na nosiči dát a pripojiť ho k súdnemu spisu alebo ho uložiť v elektronickom súdnom spise\ns príslušnou poznámkou. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že súd prvej inštancie postupoval v\nintenciách § 98 ods. 1 C.s.p., keď zvukový záznam zo súdneho pojednávania zo dňa 19.07.2022 uložil\nv elektronickom súdnom spise, avšak opomenul urobiť o tom poznámku; táto okolnosť však nijakým\nspôsobom nemala za následok porušenie procesných práv žalobcu, keď ako strana sporu na žiadosť\nobdržal kópiu zvukového záznamu.\n32. Pokiaľ žalobca v ďalšom vytýkal i neoprávnenú manipuláciu so zvukovým záznamom zo súdneho\npojednávania, odvolaciemu súdu v prvom rade nie je dostatočne zrejmé, v čom mala táto spočívať\na ako sa mala prejaviť. Po vypočutí si zvukového záznamu z označeného súdneho pojednávania\npritom odvolací súd zistil, že tento zodpovedá obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.07.2022\n(č.l. 154) až po moment vynesenia uznesenia, ktorým konajúci súd vyhlásil dokazovanie za skončené.\nI keď zvukový záznam nezachytával samotný úkon vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie a jeho\nústneho odôvodnenia, čo však bez ďalšieho nemožno vnímať ako manipuláciu so zvukovým záznamom,\ntento zachytila zápisnica o pojednávaní nachádzajúca sa v súdnom spise. Žalobca, ktorý bol prítomný\nna dotknutom súdnom pojednávaní dňa 19.07.2022, v odvolaní nijako nespochybnil, že by konajúci\nsúd nepristúpil k verejnému vyhláseniu meritórneho rozsudku, príp. že by rozsudok nezodpovedal\nvyhlásenému zneniu, tak ako ho opisuje zápisnica o pojednávaní. Zápisnica o pojednávaní, obsahujúca\noznačenie súdu, deň a hodinu jeho konania, označenie prejednávanej veci, vrátane spisovej značky,\nako i informáciu o prítomnosti strán sporu, tak sprostredkúva všetky podstatné informácie o priebehu\nprocesného úkonu konajúceho súdu, vrátane rozhodnutia o ukončení dokazovania a vyhlásenia\nmeritórneho rozhodnutia; je teda súladná s ustanovením § 99 ods. 1 C.s.p. Žalobca jej obsah nenamietal,\nči už priamo na súdnom pojednávaní alebo i bezprostredne po ňom, pričom také námietky nevzniesol\nani v podanom odvolaní.\n33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno konštatovať, že i keď konajúci súd nezachytil samotné\nverejné vyhlásenie napadnutého rozsudku na zvukový záznam zo súdneho pojednávania dňa\n19.07.2022, za stavu keď tento úkon našiel vyjadrenie v zápisnici o pojednávaní, ktorej pravdivosť a\nobsah žalobca nespochybnil, nenamietajúc pritom ani samotnú okolnosť vyhlásenia rozsudku v znení\njeho písomného vyhotovenia v jeho prítomnosti, je odvolací súd toho názoru, že procesné pochybenie\nkonajúceho súdu nedosiahlo takú intenzitu, že by v jeho dôsledku bolo porušené právo žalobcu,\npríp. strán sporu na spravodlivý súdny proces. Konajúci súd evidentne oboznámil sporové strany s\ndôvodmi, pre ktoré pristúpil k zamietnutiu žaloby žalobcu v písomnom vyhotovení rozsudku, pričom tieto\nv dostatočnej miere a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, tak, aby žalobcovi ostalo zachované právo\nsa s nimi oboznámiť, zaujať k nim svoje stanovisko, a napokon i polemizovať v podanom opravnom\nprostriedku.\n34. A napokon, pokiaľ sa žalobca v odvolaní bránil voči súdom prvej inštancie prijatému názoru o\ntom, že dostatočne skutkovo nevymedzil predmet sporu, keď podľa neho bolo zrejmé, že si nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur uplatnil z dôvodu nepriznania invalidity od roku 1978,\nna ktorú mal nárok, nepriznania plnej výšky invalidného výsluhového dôchodku, resp. nepriznania\nvýsluhového dôchodku od 01.01.2003, jeho odvolacej argumentácii nemožno priznať úspech. Z obsahu\n\nodôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci súd, i keď poukazoval na konkrétne nedostatky\nv žalobcom zvolenom spôsobe opisu skutkových okolností, na podklade ktorých uplatňoval svoj nárok,\ndiskvalifikujúce ho v možnosti jednoznačného vymedzenia, na akom skutkovom základe sa domáhal\nsúdnej ochrany, napokon vec prejednal a pristúpil k meritórnemu prieskumu opodstatnenosti jeho nároku\nuzatvárajúc, že tento nemal oporu v žiadnom právnom predpise. Konajúci súd pritom posudzoval\nžalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy evidentne z viacerých hľadísk, a to z titulu\n1/ zodpovednosti žalovaného v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., konštatujúc primárne\nnedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, pričom táto by nebola daná ani pri uplatnení nárokov\nz titulu sociálneho zabezpečenia vojakov, druhotne i nenaplnenie všetkých zákonných predpokladov\npre vyvodenie zodpovednosti za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, prípadne nesprávnym\núradným postupom v rámci správneho konania o nároku na výsluhový dôchodok, 2/ všeobecnej\nzodpovednosti žalovaného podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ako i 3/ zodpovednosti za neoprávnený\nzásah v zmysle ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka; ani v jednom prípade pritom nevzhliadol\nexistenciu predpokladov pre priznanie takého nároku. Žalobca skutkovou argumentáciou zvolenou v\nodvolaní nijakým spôsobom nespochybnil (ne)správnosť úvah konajúceho súdu, na základe ktorých\nvyhodnotil jeho žalobu vo väzbe na aplikáciu toho ktorého právneho predpisu, resp. jeho ustanovenia,\nako nedôvodnú, či už pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného alebo pre nesplnenie\npredpokladov stanovených pre jeho priznanie; obsah jeho odvolania tak nebol spôsobilý privodiť zmenu\nalebo zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n35. So zreteľom na uvedené, keď žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by z hľadiska\nrelevancie a opodstatnenosti viedli k záveru o nesprávnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,\nodvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle\n§ 387 ods. 1 C.s.p.\n36. Naostatok, odvolací súd dopĺňa, že pokiaľ žalobca v závere odvolania žiadal o vylúčenie zákonnej\nsudkyne z prejednania a rozhodovania o veci, túto časť jeho podania neposúdil ako námietku zaujatosti,\nnakoľko nespĺňala zákonom predpokladané náležitosti v zmysle § 52 ods. 2 C.s.p.\n37. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní\núspech, nepriznal voči žalobcovi, ktorý úspech nemal, nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu spisu\nvyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.\n38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.\n1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých\ndôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/110/2017", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "5417c8a5-e4b0-4ce7-a38c-5d44352f3f0e:89d01f17-a574-48a3-b022-bab8e49b8e9f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2016200560.4", "spisova_znacka": "43Sa/16/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 43Sa/16/2016 z 16. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-09-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2016200560.4"}, {"guid": "d770448f-2871-44ad-bdcb-9ed105d48b0f:7e94c8b7-993c-47a8-b860-1e19cd0a6af2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117213312.1", "spisova_znacka": "4Co/20/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/20/2018 z 18. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-06-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117213312.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e502b9a6-034f-4575-a481-9871727ddbf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.210.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 210/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 210/2025 z 10. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.210.2025.1"}, {"guid": "85a310f5-dc00-4f66-87ba-fa03854ed384:fba655bd-e508-4c0e-8975-f359d262b662", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100023.3", "spisova_znacka": "3S/5/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 3S/5/2024 z 26. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100023.3"}, {"guid": "a0a1c451-6785-4da5-81e0-d13d5b7ef929:40aa9bb8-c274-47c6-8183-6737b50df423", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100022.3", "spisova_znacka": "5S/4/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 5S/4/2024 z 28. 8. 2025", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2025-08-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100022.3"}]}