Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/10/2023 z 30. 10. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. októbra 2024, sp. zn. 10CoPr/10/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1317202081.1
Krajský súd Bratislava | 10CoPr/10/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1317202081.1 | 2024-10-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru
Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/46fdf998-50b3-43d5-91f1-945249de9dfa
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1317202081.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
10CoPr/10/2023
1317202081
30. 10. 2024
JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI:SK:KSBA:2024:1317202081.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobkyne: R.. F. Ž.,
I.. XX.XX.XXXX, Z. K. X, Z., zast. advokátom JUDr. Miroslavom Ivanovičom, so sídlom Štúrova 11,
Bratislava, proti žalovaným: 1/ Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky, IČO: 30 793 629, so sídlom
Hlavné námestie 8, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Michalom Mudrákom, so sídlom Hurbanovo
námestie 1, Bratislava a 2/ Súdna rada Slovenskej republiky, so sídlom Hlavné námestie 8, Bratislava, o
určenie neplatnosti dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a iné, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. októbra 2022, č.k. 16Cpr/5/2017-385, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému 1/ p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu žalobkyne, ktorou
sa domáhala určenia neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie vedúcej Kancelárie Súdnej rady
SR č. SR 751/2016 zo dňa 12.12.2016 predsedníčkou Súdnej rady, určenia neplatnosti dohody o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. KSR 544/2016 zo dňa 12.12.2016 uzatvorenej medzi
žalobkyňou a žalovanou 1/ a uloženia povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo
výške 3.039 eur mesačne odo dňa doručenia pripustenej zmeny žaloby žalovanej 1/ až do času, keď
žalovaná 1/ umožní pokračovať žalobkyni vo vykonávaní štátnej služby alebo keď dôjde k platnému
skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho rozhodnutia o určenie
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa svoju žalobu zo dňa 13.02.2017 v znení neskorších
doplnení zo dňa 28.05.2019 a dňa 03.09.2019 a po zmene žaloby, ktorú súd prvej inštancie pripustil
uznesením č.k. 16Cpr/5/2017-304 zo dňa 23.06.2020, odôvodnila tak, že jej štátnozamestnanecký
pomer vznikol na základe služobnej zmluvy - rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby zo dňa
31.03.2002 a rozhodnutia o vymenovaní do stálej štátnej služby Spr. 1058/04 zo dňa 26.03.2004.
Následne bola rozhodnutím č. 1 Ksr 69/2010 zo dňa 01.03.2010 menovaná do funkcie vedúcej
žalovanej 1/. Dňa 12.12.2016 na osobnom stretnutí doručila predsedníčka žalovanej 2/ žalobkyni
listinu evidovanú v registratúrnom denníku pod č. SR 751/2016, z obsahu ktorej vyplýva odvolanie
žalobkyne z funkcie vedúcej žalovanej 1/ s účinnosťou od 12.12.2016. Následne bola oboznámená, že

v dôsledku odvolania z funkcie nemôže vykonávať štátnozamestnanecký pomer a boli jej ponúknuté
voľné pozície, ktoré však nezodpovedali jej kvalifikačným predpokladom, pričom nebola oboznámená
s voľným miestom na ekonomickom úseku. Na základe uvedeného považovala dohodu o skončení jej
štátnozamestnaneckého pomeru so žalovanou 1/ za neplatnú a mala za to, že jej štátnozamestnanecký
pomer trvá. Ďalej argumentovala, že nebola odvolaná z funkcie podľa zákona 400/2009 Z.z. o štátnej
službe (ďalej aj „zákon o štátnej službe“), nakoľko samotné odvolanie z funkcie prebiehalo spôsobom,
ktorého výsledkom bolo to, že dňa 12.12.2016 boli vo funkcii dvaja vedúci kancelárie. Podľa žalobkyne
odvolanie sledovalo cieľ, ktorý nemožno považovať za súladný s dobrými mravmi a sledovalo iba
jej poníženie. Zánik funkcie je účinný ku dňu, ktorý je uvedený v rozhodnutí o odvolaní, teda dňa
12.12.2016, a žalobkyňa vykonávala funkciu vedúcej žalovanej 1/ celý deň. Predsedníčka žalovanej
2/ však už dňom 12.12.2016 vymenovala do funkcie vedúcej žalovanej 1/ inú zamestnankyňu - V..
V. W., čo žalobkyňa považovala za v rozpore so zákonom o štátnej službe. V tejto súvislosti preto
nepovažovala predmetnú dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru za platný právny úkon,
nakoľko ju v mene žalovanej 1/ uzatvorila V.. W.. Súd prvej inštancie podrobne uviedol aj argumentáciu
žalovaných 1/ a 2/. Žalovaná 1/ uviedla, že k odvolaniu žalobkyne došlo postupom v zmysle ust. § 9
ods. 2 zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej aj „zákon o súdnej rade“),
podľa ktorého vedúceho kancelárie Súdnej rady SR vymenúva a odvoláva predseda Súdnej rady a
žiadne iné požiadavky na odvolanie právne predpisy nevyžadujú. Argumentovala, že odvolanie z funkcie
nie je právnym úkonom, ale jedná sa o rozhodnutie, teda právnu skutočnosť, a preto podľa ust. § 137
písm. d) C.s.p. sa možno určenia právnej skutočnosti domáhať, len ak to vyplýva z osobitného predpisu,
pričom možnosť domáhať sa neplatnosti odvolania nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Navyše,
žalobkyňa listom zo dňa 12.12.2016 sama požiadala o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru ku
dňu 12.12.2016, v dôsledku čoho s ňou bola uzatvorená dohoda o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru pod č. KSR 544/2016, a preto, za daného stavu, žalovaná 1/ ani nebola povinná poskytnúť jej
žiadne vhodné štátnozamestnanecké miesto. Žalovaná 2/ namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej
legitimácie, nakoľko žalobkyňa nebola predsedníčkou ani členom Súdnej rady SR a ani s ňou nemala
uzatvorený štátnozamestnanecký pomer. Súd prvej inštancie následne zhrnul obsah všetkých vyjadrení
strán sporu.
3. Dokazovanie vykonal žiadosťou žalobkyne o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru doručené
dňa 12.12.2016 pod č. KSR 552/2016, dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa
12.12.2016 č. KSR 544/2016, záznamom z prerokovania ponúknutých voľných štátnozamestnaneckých
miest zo dňa 12.12.2016, nedatovaným listom žalobkyne adresovaným členom žalovanej 2/, písomným
odvolaním zo dňa 12.12.2016 č. SR 751/2016, notárskou zápisnicou N 2150/2016, NZ 56591/2016,
NCRIs 8296/2016 s odvolacím dekrétom č. SR 751/2016 zo dňa 12.12.2016 a výsluchmi žalobkyne a
M. V.. V. W., V.. T. Ď. F. R.. W. N..
4. Na základe vykonaného dokazovania ustálil za nesporné, že žalobkyňa bola u žalovanej 1/ v
štátnozamestnaneckom pomere v stálej štátnej službe na základe služobnej zmluvy - Rozhodnutia
o vymenovaní do štátnej služby zo dňa 31.03.2002 a Rozhodnutia o vymenovaní do stálej štátnej
služby Spr. 1058/04 zo dňa 26.03.2004, pričom s účinnosťou odo dňa 01.03.2010 bola vymenovaná
do funkcie vedúcej žalovanej 1/ predsedom žalovanej 2/ podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade
rozhodnutím č. 1 Ksr 69/2010. Dňa 12.12.2016 vtedajšia predsedníčka žalovanej 2/ V.. V. Z. v čase
o 9:15 h odvolala žalobkyňu z funkcie vedúcej žalovanej 1/ tak, že v hlavnej zasadačke Súdnej rady
osobne doručila žalobkyni písomné odvolanie č. SR 751/2016, prevzatie ktorého žalobkyňa potvrdila
vlastnoručným podpisom. K odvolaniu došlo za prítomnosti I. V.. T. Ď. F. V.. V. W., L. legislatívneho a
právneho odboru žalovanej 1/. Žalobkyni bolo okrem iného oznámené, že dočasne poverená výkonom
funkcie vedúcej žalovanej 1/ bude V.. V. W., ktorá spolu s vedúcou osobného úradu R.. S. N. prerokujú
so žalobkyňou ďalšie otázky jej štátnozamestnaneckého pomeru. Následne v rovnaký deň a na základe
písomnej žiadosti žalobkyne o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe ku dňu
12.12.2016, uzatvorili žalobkyňa a žalovaná 1/ v zastúpení V.. V. W. ako vedúcou služobného úradu
písomnú dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne podľa ust. § 46 ods. 1 písm.
a) zákona o štátnej službe pod č. KSR 544/2016 s účinnosťou ku dňu 12.12.2016, ktorej uzatvorenie
potvrdili žalobkyňa a vedúca žalovanej 1/ svojimi vlastnoručnými podpismi.
5. Ďalej ustálil, že spornou otázkou v konaní bolo, či predmetné odvolanie žalobkyne z funkcie a následné
uzatvorenie dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru boli platné, ako aj to, či žalovaná 1/
ku dňu odvolania z funkcie žalobkyne disponovala ďalším funkčným miestom, ktoré mala žalobkyni

ponúknuť, okrem dvoch miest, ktoré už žalobkyni ponúkla a tá ich odmietla. Ďalej bolo sporným, či
žalovaná 1/ nekonala v rozpore s dobrými mravmi, tiež to, či bola žalobkyňa odvolaná v súlade so
zákonom o štátnej službe a napokon to, či pri uzatvorení dohody o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru za žalovanú 1/ konala V.. W. ako oprávnená osoba vzhľadom na to, že v rovnaký deň, ako bola
žalobkyňa odvolaná z funkcie vedúcej žalovanej 1/, bola do tejto funkcie vymenovaná V.. W..
6. Konštatoval, že žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že dňa 12.12.2016 o 9:15 h bola na pracovisku
telefonicky zavolaná predsedníčkou žalovanej 2/ V.. Z. do zasadacej miestnosti, kde jej bola v prítomnosti
V.. Ď. doručená listina o odvolaní z funkcie a bolo jej oznámené, že je odvolaná z funkcie vedúcej
žalovanej 1/ s tým, že ide o bežnú personálnu výmenu. Následne žalobkyňa odišla do kancelárie, kam
prišiel informatik a odpojil jej počítač. Neskôr v ten istý deň boli žalobkyni za B. V.. W. F. R.. N. ponúknuté
dve miesta, a to na odbore Legislatíva a na odbore Kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, na ktoré
žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia nespĺňala kvalifikačné predpoklady, a preto ich odmietla. Ku koncu
pracovnej doby podpisovala žiadosť o ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru, dohodu o ukončení
štátnozamestnaneckého pomeru, výstupný list a potvrdenie o štátnej službe, pričom potvrdila, že na
všetkých týchto listinách je jej vlastnoručný podpis a boli podpísané dňa 12.12.2016, hoci tieto listiny
riadne nečítala. Asi po týždni si uvedomila, že žalovaná 1/ disponovala ešte ďalším miestom na oddelení
ekonomiky a financovania, ktoré jej nebolo ponúknuté, a preto sa rozhodla podať predmetnú žalobu.
Namietala, že jej štátnozamestnanecký pomer mal skončiť dňom uvedeným v odvolaní podľa ust. § 37
zákona o štátnej službe, ktorým mal byť podľa jej názoru deň 11.12.2016, ako aj to, že v rovnaký deň,
ako jej bolo doručené odvolanie, bola vymenovaná do tejto funkcie V.. W.. Z výpovede svedkyne V.. V.
W. zistil, že dňa 12.12.2016 bola zavolaná predsedníčkou žalovanej 2/ V.. Z. do zasadacej miestnosti,
kde bol prítomný I. V.. Ď. F. R.. N.. Predsedníčka žalovanej 2/ jej oznámila, že žalobkyňa bola odvolaná z
pozície vedúcej žalovanej 1/, že do tejto pozície bude menovaná dočasne svedkyňa, pričom sa jedná len
o dočasné riešenie do výberového konania na obsadenie tohto miesta, a uložila jej, aby so žalobkyňou
doriešila všetky potrebné záležitosti jej štátnozamestnaneckého pomeru po odvolaní z funkcie. R.. N.
mala pre žalobkyňu pripravenú na papieri ponuku miesta audítora a miesta na legislatívnom odbore.
Po nejakom čase, približne po pol hodine, prišla za žalobkyňou, či niektoré z ponúknutých miest
akceptuje, pričom žalobkyňa svedkyni oznámila, že žiadne z týchto ponúknutých miest neakceptuje a
oznámila svedkyni, že chce štátnozamestnanecký pomer u žalovanej 1/ ukončiť, nakoľko v jej veku
si nebude robiť audítorské skúšky a nevie, čo by robila na právnom oddelení. Svedkyňa uviedla, že
podľa informácií od R.. N. žalobkyňa na tieto miesta spĺňala kvalifikačné predpoklady, pričom zároveň
svedkyňa nemala žiadnu vedomosť o tom, že by bolo voľné miesto hlavného štátneho radcu na oddelení
ekonomiky, financovania a vnútornej správy, ani o tom, že by sa žalobkyňa zaujímala o iné voľné
pracovné miesta. Z výpovede M. R.. W. N. zistil, že v rozhodnom čase bol zamestnaný u žalovanej
1/ na pozícii referenta informačných technológií, pričom v deň odvolania žalobkyne z funkcie vedúcej
žalovanej 1/ mal na pokyn vtedajšej predsedníčky žalovanej 2/ V.. Z. za úlohu v kancelárii žalobkyne
zrušiť prístup do pracovného počítača. Obvyklý postup blokovania počítača zamestnanca pri skončení
štátnozamestnaneckého pomeru nevedel opísať, pretože taký neexistuje. Napokon z výpovede M. V.. T.
Ď. (I.) zistil, že na žiadosť žalovanej 1/ L.. V.. Z. sa dostavil do priestorov na Rolandovom námestí, kde do
notárskej zápisnice spísal všetky skutočnosti týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne.
Opísal, že si v takýchto prípadoch zvyčajne urobí poznámky, na základe ktorých potom v kancelárii
notárskeho úradu spíše zápisnicu, pričom deň podpísania notárskej zápisnice je uvedený na jej konci.
Nepamätal si mená ostatných osôb okrem V.. Z..
7. Ďalej súd prvej inštancie zhrnul, že z osvedčeného odpisu notárskej zápisnice N 2150/2016,
NZ 56591/2016, NCRIs 8296/2016 spísanej I. V.. T. Ď. vyplýva, že sa dňa 12.12.2016 dostavil do
zasadacej miestnosti na Hlavnom námestí 8, v ktorej bola prítomná V.. Z. F. V.. W.. Následne citoval
obsah zápisnice, keď V.. Z. oznámila žalobkyni, že dospela k záveru, že prišiel čas na zmenu, a
preto žalobkyňu odvoláva z funkcie vedúcej žalovanej 1/, pričom jej odovzdala odvolací dekrét, ktorý
žalobkyňa podpísala. JUDr. Bajánková ďalej žalobkyni oznámila, že ďalšie otázky týkajúce sa jej
pôsobenia u žalovanej 1/ prerokuje s V.. W., dočasne poverenou výkonom funkcie vedúcej žalovanej
1/ a R.. N., vedúcou osobného úradu. Následne sa dostavila do hlavnej zasadačky na prvom poschodí
V.. W., N. V.. Z. odovzdala menovací dekrét, a R.. N., pričom žalobkyni oznámila, že ďalšie otázky
týkajúce sa jej pôsobenia u žalovanej 1/ prerokuje s V.. W. F. R.. N.. Prílohou notárskej zápisnice je aj
fotokópia odvolacieho dekrétu zo dňa 12.12.2016. V závere odpisu notárskej zápisnice sa uvádza, že
zápisnica bola skončená a podpísaná dňa 14.12.2016 o 10:00 hod. a že jej odpis doslovne súhlasí s
prvopisom notárskej zápisnice N 2150/2016, NZ 56591/2016, NCRIs 8296/2016 zo dňa 14.12.2016. Z

odvolacieho dekrétu č. SR 751/2016 zo dňa 12.12.2016 zistil, že predsedníčka žalovanej 2/ V.. Z. podľa
ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade s účinnosťou odo dňa 12.12.2016 odvolala žalobkyňu z funkcie
vedúcej žalovanej 1/. Na listine je rukou dopísané „Prevzala“, dátum 12.12.2016 a vlastnoručný podpis
žalobkyne. Ďalej zo záznamu z prerokovania ponúknutých voľných štátnozamestnaneckých miest zo
dňa 12.12.2016 vyplýva, že žalobkyni boli ponúknuté voľné miesta vo funkcii štátny radca (9. platová
trieda), odbor štátnej služby 1.04 - Legislatíva a vo funkcii hlavný štátny radca (10 platová trieda), odbor
štátnej služby 1.07 - Kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, pričom pod ponukou boli predtlačené
možnosti pre súhlas alebo nesúhlas s trvalým preložením na ponúknuté štátnozamestnanecké miesta.
Žalobkyňa podčiarkla možnosť „nesúhlasí“ a potvrdila to svojim vlastnoručným podpisom na tejto
listine. Zo žiadosti žalobkyne o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zistil, že bola podľa pečiatky
doručená do podateľne žalovanej 1/ dňa 12.12.2016 pod č. KSR 552 a obsahovala žiadosť žalobkyne
o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe ku dňu 12.12.2016. Z dohody o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa ust. § 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe č.
KSR 544/2016 zo dňa 12.12.2016 vyplýva, že túto dohodu podpísala žalobkyňa a za žalovanú 1/ vedúca
služobného úradu V.. W. a jej obsahom je dohoda strán o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
žalobkyne na žiadosť žalobkyne s tým, že jej štátnozamestnanecký pomer sa končí dňa 12.12.2016. V
závere žalobkyňa potvrdila prevzatie jedného vyhotovenia dohody dňa 12.12.2016 svojim vlastnoručným
podpisom. Napokon z nedatovaného listu žalobkyne adresovaného všetkým členom žalovanej 2/ zistil,
že žalobkyňa v ňom opísala priebeh jej odvolania z funkcie vedúcej žalovanej 1/. Samotný akt odvolania
nespochybnila, ale namietala, že sa tak stalo pred dvojdňovým zasadnutím žalovanej 2/ a na konci roka.
Opísala, že bola zavolaná predsedníčkou žalovanej 2/ do tmavej zasadacej miestnosti a za prítomnosti
I. V.. Ď. jej bolo oznámené, že ide o bežnú personálnu výmenu, bol jej odovzdaný odvolací dekrét, ktorý
podpísala a prevzala a bolo jej oznámené, že ďalší postup s ňou dohodne V.. W. F. R.. N.. Napokon
súd prvej inštancie zhrnul, že v liste sa uvádzajú vyjadrenia žalobkyne týkajúce sa jej nenaplnených
očakávaní po takmer 47 rokoch služby v justícii, najmä v súvislosti s prístupom predsedníčky žalovanej
2/ a ďalšie skutočnosti ohľadom predchádzajúcej práce žalobkyne vo funkcii vedúcej žalovanej 1/.
8. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 1 a 4, § 6 ods. 6 a 10, § 9 ods. 2 písm. f), § 12 ods. 1, § 13
ods. 5, § 17 ods. 2, § 25 ods. 1 písm. c) a ods. 2, § 26 ods. 2 a 4, § 31 ods. 1 písm. a), § 32 ods. 1
písm. k), § 39 ods. 2, § 46 ods. 1, § 120, § 121 ods. 1 a § 129 ods. 1 zákona o štátnej službe v znení
účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2016, § 9 ods. 1, 2 a 4 zákona o Súdnej rade SR v znení účinnom od
01.01.2016 do 30.06.2017, § 2 ods. 1, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1, § 60 ods. 1, 2 a 3 a § 77 Zákonníka
práce a § 137 písm. d), § 151 ods. 1, § 215 ods. 1 a 2, § 217 ods. 1, § 322 a § 319 C.s.p. a dospel k
záveru, že žalobu žalobkyne je potrebné zamietnuť.
9. Úvodom konštatoval, že sa nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že zákon o štátnej službe je
nadradený zákonu o súdnej rade v prípade postupu pri vymenovaní a odvolaní vedúceho žalovanej 1/
ako vedúceho služobného úradu, ako ani s názorom, že pri odvolaní žalobkyne mal byť preto dodržaný
postup podľa ust. § 37 zákona o štátnej službe s tým, že ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade v spojení
s ust. § 13 zákona o štátnej službe iba stanovuje, kto tento úkon vykoná.
10. Vysvetlil, že vymenovaním žalobkyne ako štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe do
funkcie vedúcej služobného úradu podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade, ktorý je zároveň
štatutárnym orgánom vymenovaným do tejto funkcie podľa osobitného predpisu, došlo k zmene jej
štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ust. § 6 ods. 6 v spojení s ust. § 17 ods. 2 zákona o
štátnej službe. Uvedené ustanovenia potom priamo odkazujú aj na osobitný zákon o súdnej rade, v
zmysle ktorého je vymenovanie a odvolanie vedúceho žalovanej 1/ zverené do právomoci predsedu
žalovanej 2/, ktorému vedúci kancelárie zodpovedá za jej činnosť a je upravené v ust. § 9 ods. 2
tohto osobitného zákona, pričom citované ustanovenie vymedzuje zároveň aj postavenie vedúceho
služobného úradu žalovanej 1/ ako štatutára, ktorý ju riadi a v jej mene vystupuje. Vyjadril potom názor,
že pokiaľ by úmyslom zákonodarcu bola iná právna úprava funkcie vedúceho žalovanej 1/, zrejme
by to explicitne vymedzil priamo v ust. § 6 zákona o štátnej službe, pričom na právnu úpravu podľa
ust. § 6 ods. 6 nadväzujú aj ďalšie ustanovenia zákona o štátnej službe upravujúce vzťahy medzi
služobným úradom a vedúcim služobného úradu po jeho vymenovaní do funkcie a po jeho odvolaní
z tejto funkcie, vrátane situácie pri vymenovaní štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe. Okrem
toho zákon o štátnej službe v § 9 ods. 2 písm. f) v nadväznosti na § 12 ods. 1 a § 13 ods. 5 posledná
veta, upravuje postavenie žalovanej 1/ ako služobného úradu a funkciu vedúceho žalovanej 1/ ako
vedúceho služobného úradu v tomto služobnom úrade. S poukazom a uvedené preto zhrnul, že sa

jedná o osobitnú právnu úpravu, týkajúcu sa vymenovania a odvolania vedúceho služobného úradu,
ktorým je žalovaná 1/ a jeho postavenia, právomocí a zodpovednosti vo vzťahu k všeobecnej úprave
štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov podľa zákona o štátnej službe, ktorý sa na
štátnozamestnanecký pomer žalobkyne vzťahoval pred jej vymenovaním a po jej odvolaní z funkcie
vedúcej žalovanej 1/, pričom v čase výkonu tejto funkcie bolo uplatňovanie viacerých jeho ustanovení
voči žalobkyni vylúčené. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 13 zákona o štátnej službe uviedol, že predmetné
ustanovenie vymedzuje postavenie vedúceho žalovanej 1/ ako vedúceho úradu v tomto služobnom
úrade a vôbec sa netýka postupu pri jeho vymenovaní alebo odvolaní a ani ho žiadnym spôsobom
neupravuje. Rovnako podľa súdu prvej inštancie nie je na prejednávaný prípad aplikovateľné ani ust.
§ 37 zákona o štátnej službe, ktoré v nadväznosti na ust. § 11, § 25, § 32 ods. 1 písm. c) a § 36
upravuje postup pri odvolaní štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho zamestnanca a nie vedúceho
služobného úradu. Konštatoval, že žalobkyňa nebola vedúcim zamestnancom podľa ust. § 11 zákona o
štátnej službe, ale vedúcim služobného úradu v zmysle ust. § 12 zákona o štátnej službe. Iba skutočnosť,
že vedúci služobného úradu je vo vzťahu k štátnym zamestnancom a vedúcim štátnym zamestnancom
v úrade služobne najvyšší vedúci zamestnanec neznamená, že sa na neho vzťahujú ustanovenia tohto
zákona upravujúce vymenovanie a odvolanie vedúceho zamestnanca, nakoľko zákon obsahuje osobitnú
úpravu týkajúcu sa postavenia, kreovania a právomocí vedúceho úradu, a to aj s odkazom na osobitné
právne predpisy.
11. Právne posúdil, že vymenovanie a odvolanie vedúceho služobného úradu, ktorým je vedúci žalovanej
1/, sa riadi osobitnou úpravou podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade, podľa ktorého má predseda
žalovanej 2/ bez ďalších podmienok právomoc vymenovať a odvolať vedúceho žalovanej 1/ a vo vzťahu
k zákonu o štátnej službe je lex specialis. Žalobkyňa bola do tejto funkcie vymenovaná z pozície
vedúceho zamestnanca rovnako podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade predsedom žalovanej 2/,
čím došlo podľa ust. § 31 ods. 1 písm. a) a § 32 ods. 1 písm. k) zákona o štátnej službe k zmene
jej štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý do toho času vykonávala v stálej štátnej službe. Následne
po odvolaní z tejto funkcie rovnako podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade, došlo opäť k zmene
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne podľa ust. § 31 ods. 1 písm. a) a § 32 ods. 1 písm. k)
zákona o štátnej službe. Následne platí postup podľa ust. § 39 ods. 2 zákona o štátnej službe, v
zmysle ktorého po odvolaní žalobkyne z funkcie vedúcej úradu podľa ust. § 32 ods. 1 písm. k) mala
byť ako štátny zamestnanec v stálej štátnej službe zaradená na to isté štátnozamestnanecké miesto,
na ktorom vykonávala štátnu službu pred vymenovaním do funkcie podľa ust. § 32 ods. 1 písm. k),
ak toto štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, alebo ak sa žalobkyňa ako štátny zamestnanec
nedohodla so žalovanou 1/ ako so služobným úradom inak. Po odvolaní žalobkyne z funkcie vedúcej
žalovanej 1/ sa zároveň na žalobkyňu prestala vzťahovať úprava podľa ust. § 6 ods. 10 zákona o štátnej
službe. Dospel potom k záveru, že žalovaná 1/ ako aj predsedníčka žalovanej 2/ postupovali v súlade so
zákonom o štátnej službe a zákonom o súdnej rade. V tejto súvislosti ešte súd prvej inštancie uviedol, že
účinky odvolania vedúceho Kancelárie Súdnej rady SR nastávajú momentom doručenia oznámenia o
odvolaní v deň, ktorý je v tomto oznámení uvedený, nakoľko zákon neurčuje, že by mal odvolaný vedúci
služobného úradu vykonávať svoju funkciu po celý tento deň. Tu poukázal na to, že nebolo sporné,
že k odvolaniu žalobkyne došlo dňa 12.12.2016 v čase o 9:15 h, pričom k vymenovaniu novej vedúcej
žalovanej 1/ V.. W. došlo síce v rovnaký deň, ale s odstupom určitého času.
12. Vo vzťahu k petitu žaloby, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti odvolania z
funkcie vedúcej žalovanej 1/ pod č. SR 751/2016 tiež uviedol, že v tejto časti nie je príslušný
na preskúmanie uvedeného správneho aktu odvolania s prípadným konštatovaním záveru o jeho
nezákonnosti, nakoľko sa jedná o individuálny správny akt, ktorým sa predpísaným procesným
postupom prostredníctvom rozhodovacieho procesu autoritatívne zasahuje do práv fyzickej osoby
v postavení štátneho zamestnanca, pričom jedinou možnosťou preskúmania zákonnosti uvedeného
postupu je podanie správnej žaloby a nie je možné to obchádzať podaním určovacej žaloby v civilnom
konaní. Súd prvej inštancie vyjadril názor, že nemôže preskúmavať tento akt vyplývajúci z právomoci
predsedu žalovanej 2/ z hľadiska jeho platnosti alebo neplatnosti ani na základe civilnej žaloby podľa
ust. § 137 C.s.p. z dôvodu jej neprípustnosti. Vysvetlil, že ust. § 137 písm. d) C.s.p. pripúšťa žalobu na
určenie právnej skutočnosti výlučne za predpokladu, že tak vyplýva z osobitného právneho predpisu,
najmä z hmotného práva, inak je takáto žaloba neprípustná. Podľa formulácie predmetného petitu je
zrejmé, že sa jedná o žalobu o určenie právnej skutočnosti, ktorá by mala mať podklad v osobitných
predpisoch, v tomto prípade najmä v zákone o štátnej službe, zákone o súdnej rade, resp. Zákonníku
práce, čo ale v prejednávanom prípade absentuje. Napokon, na základe sporného odvolania v danom

prípade neprišlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne a žaloba nebola formulovaná
ani spôsobom predpokladaným zákonom č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), preto nemožno
žalobu v časti výroku o určenie neplatnosti sporného odvolania žalobkyne z funkcie vedúcej žalovanej
1/ považovať ani za žalobu v zmysle ust. § 77 alebo § 13 ods. 6 Zákonníka práce v spojení s ust. § 9
ods. 2 antidiskriminačného zákona v nadväznosti na ust. § 120 zákona o štátnej službe v znení účinnom
ku dňu 12.12.2016.
13. Vo vzťahu k petitu žaloby, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru č. KSR 544/2016 zo dňa 12.12.2016 uviedol, že sa jedná o žalobu
podanú v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého
pomeru podľa ust. § 77 Zákonníka práce v spojení s ust. § 120 zákona o štátnej službe. Zhrnul, že
žalobkyňa napadla platnosť uvedenej dohody z dôvodu, že až po jej uzatvorení zistila, že žalovaná
1/ jej neponúkla voľné pracovné miesto, a že predmetnú dohodu za žalovanú 1/ uzatvorila V.. W.,
ktorá na to nebola oprávnená, keďže žalobkyňa považuje jej vymenovanie za neplatné. Tu súd
prvej inštancie vysvetlil, že ponuková povinnosť je hmotnoprávnym predpokladom len pre danie
výpovede z organizačných dôvodov, ako jednostranného spôsobu skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru zo strany zamestnávateľa proti vôli zamestnanca. V danom prípade ale došlo k skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne dohodou v zmysle ust. § 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej
službe, a preto je skúmanie splnenia ponukovej povinnosti v prejednávanom prípade bezpredmetné. V
tejto súvislosti poukázal aj na to, že dôkazné bremeno preukázať tvrdenie, že žalovaná 1/ disponovala
ešte ďalším voľným miestom ležalo vo svetle negatívnej dôkaznej teórie na žalobkyni, ktorá síce také
miesto označila, avšak nepreukázala, že u žalovanej 1/ ku dňu jej odvolania z funkcie aj existovalo a ani
nenavrhla za týmto účelom vykonať dokazovanie. Ďalej konštatoval, že predmetnú dohodu preskúmal
aj z pohľadu vád vo vôli žalobkyni, a síce, či nebola žalobkyňa uvedená do omylu zo strany žalovanej
1/ pred tým, ako pristúpila k uzatvoreniu spornej dohody, pričom uvedený omyl by potom spôsobil jej
neplatnosť. Vysvetlil, že omyl konajúcej osoby vo všeobecnosti v prípade právnych úkonov spôsobuje
ich absolútnu neplatnosť podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia sa ale na právne
úkony uskutočnené podľa zákona o štátnej službe nevzťahuje. Na štátnozamestnanecké vzťahy sa v
prípade omylu pri uzatváraní zmlúv vzťahuje v zmysle ust. § 120 zákona o štátnej službe právna úprava
podľa ust. § 19 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorej účastník konajúci v omyle, môže od zmluvy
odstúpiť, ak tento omyl musel byť druhému účastníkovi známy. V prejednávanom prípade ale nebolo
ani tvrdené a ani preukázané odstúpenie žalobkyne od predmetnej dohody.
14. Napokon súd prvej inštancie preskúmal skutkové okolnosti, za ktorých došlo k uzatvoreniu spornej
dohody, a síce, či tento dvojstranný úkon netrpel vadami skutočne prejavenej vôle žalobkyne uvedenú
dohodu so žalovanou 1/ uzatvoriť.
15. Vysvetlil, že dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru uzavretá medzi služobným úradom
a štátnym zamestnancom ako dvojstranný právny úkon je najjednoduchším spôsobom skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, keďže štátnozamestnanecký pomer skončí v deň, ktorý si účastníci
štátnozamestnaneckého pomeru dohodli, a preto nie je potrebné, aby zákon príliš rigorózne upravoval
podmienky jej uzatvorenia. Platnosť takejto dohody je podmienená aj všeobecnými požiadavkami a to,
že netrpí vadami vôle a prejavu, tzn. je urobená slobodne, vážne a určitým a zrozumiteľným spôsobom.
Ak by niektorá z týchto náležitostí chýbala, dohoda by bola neplatná. S poukazom na uvedené preto
preskúmal predmetnú dohodu z pohľadu, či bola uzatvorená slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne,
či jej predmetom je možné plnenie, či účastník tejto dohody disponoval spôsobilosťou na právne úkony
alebo či nekonal v duševnej poruche, či jej obsah a účel neodporoval zákonu, neobchádzal alebo sa
nepriečil dobrým mravom, a či bol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.
16. Ustálil, že z predmetnej dohody uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou 1/ je zrejmý
zhodný prejav vôle strán ukončiť štátnozamestnanecký pomer žalobkyne ku dňu 12.12.2016. Vo
vzťahu k prejavu vôle uzavrieť túto dohodu potom uviedol, že táto bola uzatvorená práve z vôle
žalobkyne, ktorá po odvolaní z funkcie vedúcej žalovanej 1/ a neprijatí ponuky na zaradenie
na voľné štátnozamestnanecké miesta sama prejavila záujem písomnou žiadosťou o ukončenie
štátnozamestnaneckého pomeru dohodou, pričom mala dostatočný priestor na zváženie tohto svojho
rozhodnutia ukončiť štátnozamestnanecký pomer u žalovanej 1/ dohodou alebo v ňom zotrvať, kedy
by bolo povinnosťou žalovanej 1/ zaradiť žalobkyňu na rovnaké štátnozamestnanecké miesto, na
akom bola zaradená pred vymenovaním do funkcie. Skonštatoval, že neboli preukázané ani tvrdenia

žalobkyne o neštandardnom priebehu jej odvolávania, nakoľko nebolo preukázané, že by doručenie
oznámenia o odvolaní v zasadacej miestnosti žalovanej 2/ v prítomnosti notára, ktorý tento akt
osvedčil formou notárskej zápisnice, mohlo pôsobiť voči žalobkyni znevažujúco, akýmkoľvek spôsobom
nevhodne, dokonca, že by sa priečil dobrým mravom, nakoľko sa jedná o zákonom aprobovaný postup,
ktorý bol realizovaný v priestoroch zamestnávateľa (tu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
č.k. I.ÚS/281/2011-10). V tejto súvislosti ešte uviedol, že žalobkyňa neprodukovala žiadne dôkazné
prostriedky, ktoré by preukázali jej tvrdenia, že cieľom odvolania z funkcie bolo jej poníženie a neuniesla
dôkazné bremeno svojich tvrdení. Uzavrel, že predmetná dohoda spĺňa všetky formálne podmienky
platnosti právneho úkonu vyžadovaného zákonom, žalobkyňa svojím podpisom potvrdila, že jej zmluvná
voľnosť nebola obmedzená, že dohoda bola uzatvorená na základe jej slobodnej vôle, nie v tiesni
ani za nápadne nevýhodných podmienok, túto dohodu si prečítala a jej obsahu a právnym účinkom
porozumela. V konaní teda neboli preukázané žiadne dôvody jej neplatnosti. Uzavrel, že nakoľko
žalobkyňa nebola úspešná v časti o určenie neplatnosti skočenia štátnozamestnaneckého pomeru, tak
zamietol aj ňou uplatnený nárok na náhradu mzdy.
17. Navrhované dokazovanie výsluchom M. V.. Z. F. R.. N. nevykonal, nakoľko skutkové okolnosti
odvolania mal preukázané z obsahu odpisu notárskej zápisnice, ako aj z výsluchu I. V.. Ď. a tiež okolnosti
týkajúce sa predloženia ponuky voľných miest považoval za dostatočne preukázané z výpovede
žalobkyne a predložených listín, pričom navyše táto okolnosť v súvislosti s uzatvorenou dohodou o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru nebola právne významná.
18. Vo vzťahu k žalovanej 2/ zamietol žalobu v dôsledku absencie jej pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko
medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ neexistoval žiadny hmotnoprávny vzťah, ktorý je základom vecnej
legitimácie pre podanie žaloby.
19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. tak, že
žalovanej 1/ a žalovanej 2/, ako plne úspešným stranám sporu, priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
20. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v celom rozsahu
včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) C.s.p. a navrhla, aby odvolací
súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a aby jej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý vymenovanie a odvolanie
vedúcej žalovanej 1/ posúdil podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade bez ďalších podmienok napriek
skutočnosti, že predsedníčka žalovanej 2/ má podľa tohto ustanovenia kompetenciu odvolať z funkcie
vedúcu žalovanej 1/ za podmienok a z dôvodov podľa ust. § 37 zákona o štátnej službe. Zotrvala na
názore, že zákon o štátnej službe je v procese odvolávania vedúceho zamestnanca nadradený zákonu o
súdnej rade, pričom ust. § 37 zákona o štátnej službe upravuje podmienky odvolania z funkcie vedúceho
zamestnanca a ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade len stanovuje, kto úkon menovania či odvolania
vykoná. Citovala pri tom ust. § 11 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona o štátnej službe a § 9 ods. 2 zákona
o súdnej rade a s poukazom aj na ust. § 36 a § 37 zákona o štátnej službe zopakovala svoj názor,
že zákon o súdnej rade neupravuje osobitné podmienky odvolávania vedúceho štátneho zamestnanca,
resp. vedúceho žalovanej 1/, preto je z hľadiska zákonnosti odvolania z funkcie žalobkyne ako služobne
najvyššieho vedúceho zamestnanca zásadné ust. § 37 zákona o štátnej službe. Nesúhlasila v tejto
súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že vymenovanie a odvolanie vedúceho žalovanej 1/ sa riadi
osobitnou úpravou podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade, podľa ktorej predseda žalovanej 2/ bez
ďalších podmienok má právomoc vymenovať a odvolať vedúceho žalovanej 1/. Mala za to, že takéto
odvolávanie vedúceho služobného úradu by umožnilo orgánom verejnej moci, aby dôvody odvolania
zostali skryté a utajené nielen pred verejnosťou, ale pred akoukoľvek právnou kontrolou, ktorá by mohla
preskúmať ich zákonnosť z pohľadu toho, či odvolaním z funkcie nebol porušený zákon o zákaze
diskriminácie voči odvolávanej osobe, či takéto rozhodnutie nie je nezákonné pre rozpor so základným
ústavným a demokratickým princípom alebo pre rozpor so zákonom o štátnej službe a či odvolanie
žalobkyne nie je len dôsledkom dosadzovania známych alebo politických nominantov. Ďalej namietala aj
záver súdu prvej inštancie, že zákon nedáva žiadny priestor na úvahu, že by po odvolaní s účinnosťou ku
konkrétnemu dňu mal odvolaný vedúci úradu vykonávať túto svoju funkciu po celý tento deň. Citovala ust.
§ 13 ods. 5 zákona o štátnej službe, § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade a čl. 4 bod 1 organizačného poriadku
žalovanej 1/, z ktorých podľa nej vyplýva, že žalovaná 1/ má vždy len jedného vedúceho služobného

úradu a právna úprava nepripúšťa možnosť, aby funkciu vedúcej žalovanej 1/ súčasne zastávali dve
vedúce služobného úradu. Konštatovala, že súdom prvej inštancie tvrdený odstup určitého času medzi
odvolaním žalobkyne a menovaním V.. W. nie je zrejmý z právnych aktov odvolania žalobkyne, ako ani z
menovania novej vedúcej V.. W., pretože v predmetných právnych úkonoch absentuje konkrétna hodina
menovania. Zotrvala na svojej argumentácii z prvoinštančného konania, že z funkcie vedúcej žalovanej
1/ bola odvolaná odo dňa 12.12.2016, a teda až uplynutím tohto dňa skončila vo funkcii. V rozpore s
uvedeným potom predsedníčka žalovanej 2/ menovala do funkcie vedúcej žalovanej 1/ V.. W. už dňom
12.12.2016. Na základe uvedeného preto zhrnula, že odvolanie žalobkyne predsedníčkou žalovanej 2/
svojím obsahom, ako aj účelom odporuje zákonu z dôvodu rozporu s ust. § 37 zákona o štátnej službe v
nadväznosti na ústavné princípy ako aj princíp stability štátnozamestnaneckého pomeru, ako aj z dôvodu
priameho rozporu s ust. § 13 ods. 5 zákona o štátnej službe a s ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade,
pretože zákon nepripúšťa zastávanie funkcie vedúcej žalovanej 1/ dvoma vedúcimi služobného úradu.
21. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala záver súdu prvej inštancie, že odvolanie z funkcie vedúceho
úradu je individuálnym správnym aktom, na preskúmanie ktorého nie je príslušný, ako aj záver, že
pokiaľ by sa aj jednalo o žalobu v zmysle ust. § 137 písm. d) C.s.p., tak podanie takejto žaloby nemá
oporu v osobitných právnych predpisoch. Vo vzťahu k povahe odvolania z funkcie vedúcej žalovanej
1/ poukázala na ustálenú súdnu prax (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/133/2011 zo dňa
29.10.2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/235/2011 zo dňa 18.09.2012 a rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/3/2015 zo dňa 24.02.2016), v zmysle ktorej je odvolanie z funkcie
riaditeľa školy právny úkon v pracovnoprávnej oblasti, ktorého neplatnosť je potrebné posudzovať v
zmysle občianskeho práva, pričom súdu prvej inštancie vytkla, že sa s týmito skutočnosťami nezaoberal.
Argumentovala, že zákona o súdnej rade v tejto súvislosti nepoužíva termín rozhodovať o vymenovaní a
odvolaní, hoci v iných ustanoveniach tento termín výslovne používa, a preto je podľa názoru žalobkyne
vymenovanie a odvolanie vedúceho kancelárie žalovanej 1/ právnym úkonom a nie rozhodovaním. Vo
vzťahu k absencii zákonného podkladu pre podanie takejto žaloby v zmysle ust. § 137 písm. d) C.s.p.
uviedla, že možnosť domáhať sa neplatnosti odvolania vyplýva z ust. § 121 zákona o štátnej službe,
kedy na právne úkony podľa tohto zákona sa použijú ust. § 34 až § 40, § 41, § 41a, § 42a, § 42b, § 43,
§ 43a, § 43b, § 43c, § 44, § 45, § 46 ods. 2 a § 49 Občianskeho zákonníka.
22. Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej zopakovala, že dohoda o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru je neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom z dôvodu, že právny úkon urobila osoba,
ktorá nebola k tomu oprávnená, ako aj z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom. Vytkla preto súdu
prvej inštancie, že sa na základe tejto jej argumentácie nepochopiteľne zaoberal vadami prejavu vôle
spočívajúcimi v omyle, do ktorého bola žalobkyňa uvedená žalovanou 1/ predtým, ako pristúpila k
uzatvoreniu spornej dohody. Citovala ust. § 121 zákona o štátnej službe a § 20 ods. 1, § 39 a § 40
ods. 3 Občianskeho zákonníka a čl. 4 bod 3. organizačného poriadku žalovanej 1/ a tvrdila, že na
platnosť právneho úkonu, ktorý vykonáva žalovaná 1/ je potrebný podpis vedúceho žalovanej 1/, vznik
oprávnenia ktorej sa viaže na okamih ustanovenia do funkcie. Zopakovala, že dňa 12.12.2016 mala
žalovaná 1/ až dve vedúce, a preto ak žalovaná 1/ v zastúpení V.. W. skončila štátnozamestnanecký
pomer so žalobkyňou podľa ust. § 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe dohodou o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru, tak táto dohoda je neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom z
dôvodu, že právny úkon urobila osoba, ktorá nebola k tomu oprávnená. V tejto súvislosti ešte žalobkyňa
argumentovala, že predmetná dohoda je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi. Konštatovala, že v
prejednávanom prípade bolo nevyhnutné skúmať skutočný motív odvolania žalobkyne z funkcie vedúcej
žalovanej 1/ zo strany predsedníčky žalovanej 2/ a reálny motív skončenia jej štátnozamestnaneckého
pomeru zo strany žalovanej 1/. Mala za to, že predsedníčka žalovanej 2/ ju odvolala z funkcie a ešte
v ten istý deň menovala do funkcie novú vedúcu výlučne z dôvodu, aby vytvorila stav, v ktorom bude
môcť žalovaná 1/ so žalobkyňou bezodkladne skončiť štátnozamestnanecký pomer. Dôvodila, že rozpor
s dobrými mravmi spočíva aj v tom, že žalovaná 1/ po odvolaní žalobkyne z funkcie nemala v úmysle
žalobkyňu zaradiť na to isté štátnozamestnanecké miesto, na ktorom vykonávala štátnu službu pred
vymenovaním do funkcie, i keď mala voľné pracovné miesto na oddelení ekonomiky a financovania,
hlavný štátny radca, odbor štátnej služby 2.06 Justícia, ktoré vykazovala podľa organizačnej štruktúry a
stavu ku dňu 13.12.2016. Žalobkyni boli pritom ponúknuté iba voľné pozície, ktoré však nezodpovedali
jej kvalifikačným predpokladom, čo bolo v rozpore s povinnosťou žalovanej 1/ ponúknuť jej vhodné
štátnozamestnanecké miesto v zmysle ust. § 39 ods. 2 zákona o štátnej službe. Napokon podľa
žalobkyne došlo aj k manipulácii s dokladmi, kedy žiadosť o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
bola zaevidovaná do registratúrneho denníka pod č. KSR 552/2016, a teda neskôr ako dohoda

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zaevidovaná do registratúrneho denníka pod č. KSR
544/2016. V tejto súvislosti potom žalobkyňa predložila listiny označené ako organizačný poriadok,
personálnu inventúru limitu počtu zamestnancov ku dňu 12.12.2016 a prehľad o počte zamestnancov
žalovanej 1/ ku dňu 12.12.2016, ktoré neboli v konaní doteraz použité z dôvodu, že ich nebolo možné
použiť bez viny žalobkyne. Záverom zhrnula, že nespochybňuje právo predsedníčky žalovanej 2/ odvolať
vedúcu žalovanej 1/ z jej funkcie, ako ani právo žalovanej 1/ skončiť štátnozamestnanecký pomer, avšak
v danom prípade považuje spôsob odvolania žalobkyne z funkcie a spôsob doručovania a podpisovania
predmetnej dohody za neštandardný a účelový, pričom podľa názoru žalobkyne bola samotná dohoda
realizovaná s cieľom zbaviť sa jednej konkrétnej osoby. Na základe uvedeného preto vyjadrila názor,
že dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 12.12.2016 je v zmysle ust. § 39 a § 40
ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 15 Zákonníka práce neplatným právnym úkonom.
23. Záverom žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Súdu prvej inštancie
vytkla, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obšírne zaoberá omylom žalobkyne ohľadom
existencie voľného miesta v danom odbore a funkcii štátnej služby, avšak nedáva odpovede na
argumentáciu žalobkyne ohľadom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor so zákonom a z dôvodu, že
sa prieči dobrým mravom. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil jej argumentáciu ohľadom
nezrovnalostí v obsahu notárskej zápisnice N 2150/2016, NZ 56591/2016, NCRls 8296/2016 zo dňa
14.12.2016, keďže na jej titulnej strane je uvedené, že bola napísaná 12.12.2016, hoci podľa notárskeho
centrálneho registra spisová značka Nz 56591/2016 bola pridelená až dňa 14.12.2016 a rovnako z
podpisovej časti vyplýva dátum vyhotovenia zápisnice až dňa 14.12.2016, pričom súd prvej inštancie
podľa žalobkyne nezohľadnil ani absenciu podpisu účastníka V.. W., ktorej tvrdenia o skutočnostiach v
zápisnici uvedených sa majú osvedčovať. Argumentovala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani
s tvrdenou manipuláciou s dokladmi, kedy žiadosť o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bola
zaevidovaná do registratúrneho denníka pod č. KSR 552/2016, a teda neskôr ako dohoda o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru zaevidovaná do registratúrneho denníka pod č. KSR 544/2016, keďže
zápis žiadosti mal zápisu dohody predchádzať. Ďalej tvrdila, že prvoinštančný súd nezohľadnil ani
okamžité zablokovanie počítača žalobkyne zo strany svedka N., E. výpovede ktorého nevyplynulo,
že by sa obdobným spôsobom postupovalo v prípade akéhokoľvek iného zamestnanca. Napokon
mala za to, že súd prvej inštancie neposudzoval ani to, že záznam z prerokovania ponúknutých
voľných štátnozamestnaneckých miest nemá náležitosti hodnoverného dokladu, keďže nie je označený
služobným úradom, neobsahuje dôvod ponuky voľných štátnozamestnaneckých miest, neobsahuje
zoznam osôb, ktoré sa za služobný úrad uvedeného ponukového konania zúčastnili a neobsahuje
výsledok ponukového konania. Uzavrela, že prvoinštančný súd v rozpore so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov odmietol vykonať výsluchy R.. N. F. V.. Z. za účelom objasnenia okolností odvolania
žalobkyne z funkcie a následného vymenovania V.. W. do tejto funkcie, pričom pre tento svoj postup
neuviedol žiadny relevantný právny argument.
24. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná 2/, ktorá uviedla, že sa plne stotožňuje s napadnutým
rozhodnutím, že žalobkyňa v podanom odvolaní len zopakovala argumenty z prvoinštančného konania,
a že k svojmu odvolaniu pripojila ako dôkaz listiny bez toho, aby uviedla, z akého dôvodu ich ako
prostriedky procesného útoku nebolo možné predložiť do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, a preto
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
25. K odvolaniu žalobkyne sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila aj žalovaná 1/,
ktorá konštatovala, že odvolanie vedúceho úradu sa nemôže spravovať tými istými ustanoveniami ako
odvolanie vedúceho zamestnanca s poukazom na ust. § 37 zákona o štátnej službe. Argumentovala,
že zákon o súdnej rade vo vzťahu k služobnému pomeru vedúceho žalovanej 1/ upravuje len jeho
vymenovanie a odvolanie a zákon o štátnej službe upravuje celý služobný pomer vedúceho úradu,
a preto je zákon o súdnej rade vo vzťahu k zákonu o štátnej službe lex specialis. Ďalej uviedla, že
odvolanie vedúceho úradu je účinné okamžite jeho doručením tomuto vedúcemu. Mala za to, že v
konaní bol dostatočne preukázaný celý priebeh odvolanie žalobkyne z funkcie a vymenovanie V.. W. do
tejto funkcie, a teda je nad každú pochybnosť zrejmé, že najprv došlo k odvolaniu žalobkyne, potom k
vymenovaniu novej vedúcej a až následne k uzatvoreniu dohody o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru, a preto neexistoval žiaden moment, kedy mala žalovaná 1/ až dve vedúce. Skonštatovala,
že žalobkyni boli ponúknuté všetky voľné miesta u žalovanej 1/, pričom žalobkyňa svoje tvrdenia o
inom voľnom pracovnom mieste nepreukázala. Vo vzťahu k žalobkyňou predloženým dokumentom v
odvolaní uviedla, že má pochybnosti o ich pravosti, pretože nie sú opatrené žiadnym identifikačným

prvkom, pričom sa zároveň jedná o nezákonné novoty, keďže žalobkyňa nepreukázala žiaden zákonný
dôvod na ich predloženie. V tejto súvislosti zdôraznila, že takáto povinnosť ponúknuť žalobkyni voľné
štátnozamestnanecké miesta však neexistovala, pretože jej služobný pomer sa skončil dohodou na
jej žiadosť. Uzavrela, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými
argumentmi žalobkyne, a preto odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal
jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
26. K vyjadreniam žalovaných 1/ a 2/ sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zopakovala svoje argumenty z
podaného odvolania. Zotrvala na tvrdení, že predsedníčka žalovanej 2/ má podľa ust. § 9 ods. 2 zákona
o súdnej rade kompetenciu odvolať z funkcie vedúcu žalovanej 1/, avšak len za podmienok a z dôvodov
podľa ust. § 37 zákona o štátnej službe. Tvrdila, že predmetné ustanovenia zákona o súdnej rade a
zákona o štátnej službe sa nevylučujú, ale naopak dopĺňajú čo sa týka podmienok odvolania, čím tak
dotvárajú komplexný právny rámec odvolania vedúceho žalovanej 1/. Zopakovala, že dohoda o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru je neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom z dôvodu, že právny
úkon urobila V.. W., ktorá na to nebola oprávnená, nakoľko dňa 12.12.2016 účinne a platne nezastávala
funkciu vedúcej žalovanej 1/. Záverom skonštatovala, že v konaní uviedla podstatné tvrdenia týkajúce
sa jej odvolania z funkcie, avšak súd prvej inštancie sa odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a
zrozumiteľne nevysporiadal so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami.
27. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.
28. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
29. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
30. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v celom rozsahu
po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku,
ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, a v podrobnostiach na ne
poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len k
odvolacím námietkam žalobkyne.
31. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd v prvom rade k záveru, že súd prvej
inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného nároku ako aj
ohľadom tvrdení žalovaných 1/ a 2/, ktoré uvádzali na svoju obranu, a teda riadne zistil skutkový stav
veci. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k
správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správne právne závery, v dôsledku ktorých
žalobu žalobkyne zamietol. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 1 ods. 1 a 4, § 6 ods.
6 a 10, § 9 ods. 2 písm. f), § 12 ods. 1, § 13 ods. 5, § 17 ods. 2, § 25 ods. 1 písm. c) a ods. 2,
§ 26 ods. 2 a 4, § 31 ods. 1 písm. a), § 32 ods. 1 písm. k), § 39 ods. 2, § 46 ods. 1, § 120, §
121 ods. 1 a § 129 ods. 1 zákona o štátnej službe v znení účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2016,
§ 9 ods. 1, 2 a 4 zákona o Súdnej rade SR v znení účinnom od 01.01.2016 do 30.06.2017, § 2
ods. 1, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1, § 60 ods. 1, 2 a 3 a § 77 Zákonníka práce a § 137 písm. d), §
151 ods. 1, § 215 ods. 1 a 2, § 217 ods. 1, § 322 a § 319 C.s.p., ktoré aj správne vyložil, a svoje
dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby žalobkyne aj náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na
mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie
podstatné, zaoberal sa argumentáciou všetkých sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané
dôkazy a podrobne zdôvodnil svoje právne úvahy. Odvolací súd s jeho závermi súhlasí. V konaní
bolo preukázané, a ani nebolo sporné, že žalobkyňa bola so žalovanou 1/ v štátnozamestnaneckom
pomere v stálej štátnej službe, k zmene ktorého došlo jej vymenovaním do funkcie vedúcej Kancelárie

súdnej rady (vedúcej služobného úradu) podľa osobitného predpisu, podľa § 9 ods. 2 zákona o Súdnej
rade. Podľa rovnakého ustanovenia zákona o Súdnej rade bola dňa 12.12.2016 v čase o 9:15 h z
funkcie vedúcej Kancelárie súdnej rady aj odvolaná predsedníčkou Súdnej rady SR, ktorá má podľa
ust. § 9 ods. 2 cit. zákona právomoc vedúceho Kancelárie súdnej rady vymenovať a odvolať, a to
bez akýchkoľvek ďalších podmienok. Po odvolaní z funkcie vedúcej služobného úradu došlo opäť k
zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktorá mala byť ako zamestnanec v stálej štátnej
službe zaradená na to isté štátnozamestnanecké miesto, na ktorom vykonávala štátnu službu pred jej
vymenovaním do funkcie (ak nebolo zrušené, alebo ak by sa nedohodla so žalovanou 1/ ako služobným
úradom inak), k čomu v prejednávanej veci už nedošlo, pretože žalobkyňa sama z vlastnej vôle následne
v rovnaký deň ako bola odvolaná požiadala služobný úrad o skončenie jej štátnozamestnaneckého
pomeru dohodou. Jej žiadosti bolo vyhovené a žalovaná 1/, zastúpená po odvolaní žalobkyne z funkcie
vedúcej novou vymenovanou vedúcou kancelárie súdnej rady, uzatvorila so žalobkyňou dňa 12.12.2016
dohodu o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru. Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne sa
teda skončil dohodou ku dňu 12.12.2016. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým aj právnym
záverom, keď vyhodnotil, že žalovaná 1/ ako služobný úrad a predsedníčka súdnej rady ako orgán s
právomocou odvolať žalobkyňu z funkcie vedúcej žalovanej 1/ postupovali v súlade s (vyššie uvedenými)
ustanoveniami zákona o štátnej službe a zákona o súdnej rade. Možno potom uzavrieť, že v konaní
bolo preukázané, že žalobkyňa po jej odvolaní z funkcie vedúcej služobného úradu na vlastnú žiadosť
ukončila dohodou so žalovaným 1/ svoj štátnozamestnanecký pomer, ktorý sa platne skončil ku dňu
12.12.2016. Rovnako bolo preukázané, že žalovaná 2/ (Súdna rada SR) nebola so žalobkyňou v
žiadnom hmotnoprávnom vzťahu, a preto nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaná. Ak potom súd
prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí.
32. Stotožňuje sa tiež so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel,
a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce, a preto nemohla
obstáť odvolacia námietka žalobkyne o nedostatočnom zdôvodnení rozhodnutia. V tejto súvislosti
považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobkyne, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo
uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal
aj s argumentáciou strán sporu. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu
podložené správnym výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací
súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne
prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie.
33. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti (skutkové
či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. V odvolaní len
zopakovala rovnaké argumenty, ktoré prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie, a s ktorými
sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôsledne a dostatočne vysporiadal. V odôvodnení svojho
rozsudku sa zaoberal všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie a rozhodnutie veci podstatné,
a dospel aj k správnym právnym záverom, ktoré podrobne zdôvodnil. Z obsahu odvolania žalobkyne
v prvom rade vyplýva, že nesúhlasí s právnym posúdením jej odvolania z funkcie vedúcej Kancelárie
súdnej rady. Odvolací súd v súvislosti s touto odvolacou námietkou uvádza, že žalobkyňa len opakuje
svoje názory a presvedčenie o tom, že jej odvolanie z funkcie vedúcej žalovanej 1/ predsedníčkou
žalovanej 2/ je neplatné, pretože je v rozpore s ust. § 37 zákona o štátnej službe, aplikácie ktorého
sa žalobkyňa domáha s poukazom na analógiu a tvrdiac, že zákon o štátnej službe je v prípade
odvolania vedúceho Kancelárie súdnej rady zákonu o súdnej rade nadradený. Žalobkyňa pritom rovnako
argumentovala už v základnom konaní a súd prvej inštancie jej argumentáciu neprijal, keď dospel k
záveru, že zákon o štátnej službe v tomto prípade priamo odkazuje na osobitnú právnu úpravu, ktorou
je zákon o súdnej rade (lex specialis), že predsedníčka žalovanej 2/ má podľa ust. § 9 ods. 2 zákona
o súdnej rade (teda osobitného predpisu) právomoc vymenovať a odvolať vedúceho žalovanej 1/ bez
akýchkoľvek ďalších podmienok, a že aplikácia ust. § 37 zákona o štátnej službe na posudzovanú vec je
vylúčená. Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje
a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie vyčerpávajúcim

spôsobom uvedenou argumentáciou žalobkyne zaoberal, z konkrétnych dôvodov ju vyhodnotil za
nesprávnu a prijal svoje právne závery, ktoré aj veľmi podrobne zdôvodnil. Z odvolania žalobkyne vyplýva
len nesúhlas s predmetným právnym posúdením, opakovanie už ňou uvedených názorov a domáhanie
sa ich osvojenia. Rovnako ako súd prvej inštancie ani odvolací súd s uvedenými názormi žalobkyne
nesúhlasí a považuje ich za nesprávne, a to z rovnakých dôvodov ako súd prvej inštancie, a preto
tieto dôvody nepovažuje za potrebné opakovať. Postup predsedníčky súdnej rady podľa ust. § 9 ods.
2 zákona o súdnej rade hodnotí v súlade so súdom prvej inštancie za správny a odvolanie žalobkyne
z funkcie vedúcej služobného úradu za súladné so zákonom a bez vád. Za nedôvodnú vyhodnotil
aj odvolaciu námietku žalobkyne, v ktorej s poukazom na ňou označené rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR tvrdila, že odvolanie z funkcie vedúceho úradu nie je individuálnym správnym aktom (ako to
vyhodnotil súd prvej inštancie), ale podľa jej názoru neplatným právnym úkonom (z dôvodov uvedených
vyššie), ktorý mal súd prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd zastáva názor, že žalobkyňou uvádzané
rozhodnutia sa na posudzovanú vec nevzťahujú, keďže sa netýkajú postupu podľa zákona o súdnej
rade, ani podľa zákona o štátnej službe, ale odvolania z funkcie riaditeľa školy obcou ako zriaďovateľom
a interpretácie ust. § 38 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve v znení účinnom do 30.08.2008.
V každom prípade, aj napriek záveru o svojej nepríslušnosti a absencii osobitnej úpravy pre podanie
žaloby podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p., sa však súd prvej inštancie odvolaním žalobkyne z funkcie
vedúcej služobného úradu podrobne zaoberal a žiadne pochybenia alebo vady, ktoré tvrdila žalobkyňa
(teda rozpor s ust. § 37 zákona o štátnej službe) nezistil a rovnako ich nezistil ani odvolací súd. Možno
uzavrieť, že žalobkyňa bola z funkcie vedúcej Kancelárie súdnej rady odvolaná predsedníčkou Súdnej
rady SR podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o súdnej rade v súlade so zákonom. Napokon, aj z listu, ktorý
žalobkyňa následne adresovala členom súdnej rady, je nepochybné, že právomoc predsedníčky súdnej
rady odvolať ju z jej funkcie nijak nespochybňovala. Neobstojí ani (opäť len opakovaná) námietka
žalobkyne, v ktorej tvrdila, že bola napriek odvolaniu z tejto funkcie až do skončenia dňa 12.12.2016
vedúcou služobného úradu, a že v deň 12.12.2016 mala potom Kancelária súdnej rady dvoch vedúcich
služobného úradu súčasne, pričom z týchto svojich tvrdení odvodzovala rozpor so zákonom a tiež
neplatnosť dohody o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru, ktorú za žalovaného 1/ podpísala
novo vymenovaná vedúca Kancelárie súdnej rady. Tieto konštrukcie žalobkyne však nemajú žiadnu
oporu v zistenom skutkovom stave, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa bola z funkcie vedúcej
Kancelárie súdnej rady odvolaná predsedníčkou Súdnej rady SR za prítomnosti notára dňa 12.12.2006
o 9:15 h a rozhodnutie o svojom odvolaní od predsedníčky prevzala. Momentom odvolania žalobkyne
z tejto funkcie jej funkcia vedúcej Kancelárie súdnej rady zanikla. Tvrdenie žalobkyne, že v podstate
bez ohľadu na jej odvolanie mala až do skončenia predmetného dňa vykonávať funkciu, z ktorej bola
predsa odvolaná, nemá oporu ani v zákone a ani v logike. Ak bola následne po odvolaní žalobkyne
vymenovaná nová vedúca Kancelárie súdnej rady, čo bolo v konaní preukázané, niet pochýb o tom, že
neexistoval moment, kedy by funkciu vedúcej žalovanej 1/ súčasne zastávali dve vedúce služobného
úradu. Žalobkyňa zastávala túto funkciu len do momentu jej odvolania a nová vedúca až následne, keď
bola po odvolaní žalobkyne vymenovaná.
34. Ak potom žalobkyňa v odvolaní opakovala svoje tvrdenie, že dňa 12.12.2016 mala žalovaná 1/ až dve
vedúce, a preto ak s ňou žalovaná 1/ v zastúpení V.. W. skončila štátnozamestnanecký pomer podľa ust.
§ 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe dohodou, tak je táto dohoda neplatná pre rozpor so zákonom
z dôvodu, že právny úkon urobila osoba, ktorá nebola k tomu oprávnená, je zrejmé, že toto jej tvrdenie
nemôže vzhľadom na vyššie uvedené obstáť. Ak žalobkyňa v odvolaní argumentovala neplatnosť
dohody o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru aj rozporom s dobrými mravmi, keď vyjadrila
názor, že predsedníčka žalovanej 2/ ju odvolala z funkcie a ešte v ten istý deň menovala do funkcie novú
vedúcu výlučne z dôvodu, aby vytvorila stav, v ktorom s ňou bude môcť žalovaná 1/ bezodkladne skončiť
štátnozamestnanecký pomer, odvolací súd pripomína, že to bola sama žalobkyňa, ktorá žalovanú 1/
požiadala o skončenie svojho štátnozamestnaneckého pomeru dohodou a žalovaná 1/ jej žiadosti len
vyhovela. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie žiadny rozpor s dobrými mravmi ani pri odvolaní
žalobkyne z funkcie, ani vo vzťahu k dohode o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne na
jej vlastnú žiadosť nezistil. Keďže sa súd prvej inštancie podrobne so všetkými tvrdeniami a argumentami
žalobkyne podrobne vysporiadal, odkazuje odvolací súd žalobkyňu aj s jej opakovanou námietkou
o údajnej nesplnenej povinnosti žalovanej 1/ ponúknuť jej vhodné štátnozamestnanecké miesto na
odôvodnenie napadnutého rozsudku, a obmedzí sa len na konštatovanie správnosti jeho záveru o
tom, že žalovanej 1/ žiadna ponuková povinnosť v prípade dohody o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru nevznikla, a preto ju ani nemohla porušiť.

35. Žalobkyňa spolu s odvolaním predložila listiny označené ako organizačný poriadok, personálna
inventúra limitu počtu zamestnancov ku dňu 12.12.2016 a prehľad o počte zamestnancov žalovanej
1/ ku dňu 12.12.2016, ktoré neboli v konaní doteraz použité, pričom uviedla, že ich nebolo možné
použiť bez jej viny, čo však ničím nezdôvodnila. Odvolací súd na uvedené dôkazy nemohol prihliadnuť,
pretože je v zmysle ust. § 383 C.s.p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie,
a nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový
stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú len prípady,
v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Zopakuje ho vtedy, ak má za to, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 384
ods. 1 C.s.p.). Podľa ust. § 384 ods. 2 C.s.p. môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov
navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. O tieto prípady
však v posudzovanej veci nejde, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
správnym skutkovým zisteniam a vykonal aj všetky predložené dôkazy, pričom vykonanie dôkazov, ktoré
žalobkyňa predložila k odvolaniu, v základnom konaní nenavrhla. Odvolací súd môže podľa ust. § 384
ods. 3 C.s.p. doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 C.s.p., pokiaľ pôjde o tzv. novoty v
odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho konania je povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok,
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k
vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny
nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme
neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú
prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred
súdom prvej inštancie. V posudzovanej veci však o tzv. novoty v odvolacom konaní nešlo. Napokon,
žalobkyňa v odvolaní nepreukázala žiadny takýto dôvod prípustnosti použitej novoty. I keď v odvolaní
tvrdila, že tieto dôkazy nemohla predložiť bez jej viny, nijak toto tvrdenie nepreukázala a podľa názoru
odvolacieho súdu jej nič nebránilo v tom, aby tieto listinné dôkazy z roku 2016 uplatnila už v konaní
pred súdom prvej inštancie. Predkladanie ďalších dôkazov ako novoty v odvolacom konaní je preto v
prejednávanom prípade neprípustné.
36. Odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobkyne za nedôvodné a nespôsobilé
spochybniť správne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Argumentami žalobkyne o nepreskúmateľnosti
rozsudku (uvedené vyššie v bode 23.) z dôvodu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s niektorými
jej tvrdeniami, sa odvolací súd už nezaoberal, pretože neboli pre jeho rozhodnutie vo veci (ani pre spor
samotný) podstatné. Pripomína, že nemusí dať odpoveď na každý argument žalobkyne, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam. Napadnuté rozhodnutie považuje za riadne preskúmateľné a
náležite odôvodnené. Ak žalobkyňa záverom namietala nevykonanie ňou navrhnutých výsluchov R..
N. F. V.. Z. súdom prvej inštancie, odvolací súd zdôrazňuje, že súd nie je viazaný návrhmi strán na
vykonanie dokazovania a nie je ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Svoje rozhodnutie
tieto žalobkyňou navrhnuté výsluchy nevykonať, súd prvej inštancie pritom riadne zdôvodnil v bode 96.
odôvodnenia napadnutého rozsudku ich nadbytočnosťou a odvolací súd súhlasí.
37. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom
rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k
záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd
prvej inštancie podrobne vysporiadal s tvrdeniami sporových strán, a teda aj žalobkyne, ktorá v odvolaní
už len zopakovala svoje argumenty z konania pred súdom prvej inštancie, by bola ďalšia argumentácia
odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených už súdom prvej inštancie.
38. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 C.s.p. potvrdil.
39. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
1 C.s.p.. Žalovanej 1/, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, priznal proti neúspešnej žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanej 2/, ktorá bola v odvolacom
konaní taktiež úspešná, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.
40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).