Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/81/2023 z 26. 6. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2024, sp. zn. 6Co/81/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1315211955.2
Krajský súd Bratislava | 6Co/81/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1315211955.2 | 2024-06-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: OZ, § 137 ods. 1 OZ, § 123 OZ, CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5379501-b2a0-4d3b-acef-af961f6dc2d5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1315211955.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
6Co/81/2023
1315211955
26. 06. 2024
JUDr. Zuzana Kučerová
ECLI:SK:KSBA:2024:1315211955.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: I. D., L..
XX.XX.XXXX, J. G. Č.. XX, X., zastúpená JUDr. Milošom Chrenkom, advokátom, so sídlom Hlavná
č. 25, Trnava, proti žalovanému: C.. O. Y., L.. XX.XX.XXXX, J. G. Č.. XX, X., zastúpený JUDr.
Soňou Pohovejovou, advokátkou, so sídlom Záhradnícka č. 37, Bratislava, o zaplatenie 4.007,37 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 25.10.2022, č.k. 11C/385/2015-318, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 11C/385/2015-318 zo dňa 25.10.2022
otvrdzuje.
Žiadnej zo strán sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania

p

nepriznáva.

odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
sumu 1.690 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. z tejto sumy od 1.6.2015, to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok); vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalobkyňu
zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 16% (III. výrok).
2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie
žaloby, podľa ktorého žalobkyňa a žalovaný boli v rozhodnom období podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností v M. X., X. na B. Č.. XXX pre T.. Ú.. X. S. G.. Č.. XXXX/XX M. G. M. E. XXX C.X, G. G.. Č..
XXXX/XX X. G. S. L. S. O. K. D.. Č.. XXX, G. na G.. Č.. XXXX/XX a to každý v podiele 1 a boli aj partnermi.
Svoj spoluvlastnícky podiel získal žalovaný na základe darovacej zmluvy od žalobkyne. Neskôr sa ich
vzájomný vzťah narušil, v roku 2013 skončil, a to potom, keď bola žalobkyňa nútená pre neustále konflikty
a bitku zo strany žalovaného odísť zo spoločnej domácnosti. Konflikty pretrvávali naďalej, v auguste
2014 žalovaný vymenil zámky na rodinnom dome a znemožnil jej vstup do nehnuteľnosti. Opakovane
sa domáhala vstupu do spoločného domu, žalovaného žiadala o vydanie kľúčov, čo však neurobil. Od
augusta 2014 žalovaný nehnuteľnosť užíval výlučne sám, čím sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, keďže
užíval spoločnú vec nad rámec spoluvlastníckeho podielu a z užívania ju vylúčil. Súd prvej inštancie
ďalej ozrejmil, že po úprave petitu žalobkyňa žiadala od žalovaného náhradu za užívanie nehnuteľnosti
nad rámec spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 1.9.2014 do 7.1.2015 a od 4.2.2015 do 29.07.2015
vo výške 4.007,37 eur. Súd prvej inštancie tiež zhrnul procesnú obranu žalovaného, ktorého námietky
spočívali v skutkových tvrdeniach, že žalobkyňa v auguste 2013 zo spoločnej domácnosti neodišla z
dôvodov na jeho strane, ale z dôvodu nového mileneckého vzťahu, ktorý nadviazala, a následkom
ktorého sa prestala starať o domácnosť a syna; a tiež že v období január a februára 2015 v dome nebýval,
nakoľko mal predbežným opatrením, ktoré bolo neskôr zrušené, zakázaný vstup do nehnuteľnosti.

Potvrdil, že v auguste 2014, t.j. rok po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti, vymenil na dome
zámky, avšak z dôvodu, aby zamedzil vynášaniu vecí z domu žalobkyňou. Formou procesnej obrany
žiadal od žalobkyni plnenie vo výške 278,88 eur, keďže v dome bývala sedem mesiacov bez neho.
Žalobkyňa v replike potvrdila, že počas krátkeho obdobia (od 07.01.2015 do 03.02.2015) po nariadení
predbežného opatrenia žalovaný z domu odišiel. Ona dom opustila a vrátila kľúče dňa 03.02.2015 po
tom, čo bolo predbežné opatrenie krajským súdom zrušené. Žalovaný dom užíval až do 29.07.2015,
kedy sa do domu nasťahovala. Dňa 15.10.2015 žalovaný napriek zákazu vstupu do domu vošiel a fyzicky
ju napadol, v dôsledku útoku bola ona aj syn hospitalizovaní. Bezprostredne na to sa z nehnuteľnosti zo
strachu pred žalovaným vysťahovala a nehnuteľnosť zasa neužíva. Zároveň rozšírila žalobu a domáhala
sa zaplatenia bezdôvodného obohatenia za obdobie od 04.02.2015 do 29.07.2015.
3/ Súd prvej inštancie uznesením č.k. 11C/385/2015-47 zo dňa 01.12.2015 pripustil zmenu žaloby tak,
že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému zaplatenia 4.007,37 eur, spolu s úrokom z omeškania 5,5
% p.a. zo sumy 3.600 eur od 01.06.2015 do zaplatenia, a to za obdobie od 01.09.2014 do 07.01.2015 a
od 04.02.2015 do 29.07.2015, vychádzajúc z obvyklého nájmu vo výške 400 eur/kalendárny mesiac, vo
výške 90,32 eur za január 2015 (01.01.2015 - 07.01.2015), ďalej vo výške 342,86 eur za február 2015
(24 dní) a v sume 374,19 eur za júl 2015 (29 dní).
4/ V poradí prvým rozsudkom súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Na odvolanie
žalovaného odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil z dôvodu absencie jasného a presvedčivého
zdôvodnenia priznaného nároku a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5/ Súd prvej inštancie svoje druhé rozhodnutie právne posúdil podľa § 137 ods. 1 a § 123 Obč. Zák.
Ozrejmil, že právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom
jeho spoluvlastníckemu podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Obč. Zák., z práva spoluvlastníka podieľať
sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ak existujúce pomery neumožňujú
realizáciu tohto práva, patrí mu za to zodpovedajúca náhrada (Najvyšší súd ČR sp. zn. 22Cdo
1499/2006). Dodal, že aj Najvyšší súd SR sa vyjadril, že ak jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s
dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov sám užíva predmet spoluvlastníctva, musí ostatným
spoluvlastníkom poskytnúť náhradu (2Cz 54/79), a to ako nárok spoluvlastníka vyplývajúci z ustanovenia
§ 137 ods. 1 Obč. Zák. V tejto súvislosti odkázal aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/284/2008, sp.
zn. 4Cdo/55/2009 a sp. zn. 6Cdo/184/2010. Podľa nich ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady
vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva. V prípade, že
sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, resp. o jej náhrade, nedohodnú, ide o nárok,
ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. Zák. v spojení s ustanovením § 123 Obč. Zák. (4Cdo
277/2009). Dodal, že právne rovnako takýto vzťah posúdil aj Krajský súd v Bratislave v právnej veci sp.
zn. 9Co/44/2017, keď v rozhodnutí zo dňa 14.01.2018 uzavrel, že nejde o bezdôvodné obohatenie, ale
o vzťah spoluvlastníkov vyplývajúci z ustanovenia § 137 Obč. Zák. Obdobne tak rozhodol aj Krajský
súd v Nitre v rozhodnutí sp. zn. 8Co/58/2020.
6/ Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie skutkovo za nesporné, že žalovaný v auguste
2014 vymenil zámok na rodinnom dome E. X.. Toto skutkové tvrdenie žalobkyne potvrdil argumentujúc,
že zámky na dome vymenil, lebo chcel mať pod kontrolou vynášanie vecí z domu, pričom žalobkyňa
mala možnosť dostať sa k svojim veciam, lebo jej to bolo umožnené za účasti polície. Súd prvej inštancie
mal ďalej za preukázané, že žalobkyňa v čase, keď nemala kľúče od domu, tieto od žalovaného žiadala.
Vychádzal pri tom z jej e-mailov určených žalovanému zo dňa 21.12.2014, 03.01.2015, ako aj zo dňa
07.01.2015, ktorými ho opakovane vyzývala na odovzdanie kľúčov. Podľa súdu prvej inštancie bolo
nesporné aj to, že v dome od 08.01.2015 do 04.02.2015 žalovaný nebýval, nehnuteľnosť neužíval z
dôvodu súdom nariadeného neodkladného opatrenia. Rovnako za nespornú považoval aj skutočnosť, že
dňa 03.02.2015 žalobkyňa vrátila žalovanému kľúče od domu dôvodiac, že mu odovzdala jediné kľúče,
s tým že e-mailom z tohto dňa mu píše, že do domu nepôjde a žalovaný má bývať v dome. SMS správou
zo dňa 11.03.2015 sa žalobkyňa ospravedlňuje žalovanému, že si dovolila siahnuť na jeho veci a vziať
ich. Podľa súdu prvej inštancie bolo ďalej preukázané, že e-mailom zo dňa 27.04.2015 sa žalobkyňa
vyjadruje, že sa chce vrátiť do domu a pýta žalovaného, kedy si môže prísť pre kľúče. Dúfa, že to nebudú
musieť riešiť za sprievodu polície. Mailom zo dňa 26.05.2015 opäť žiada od žalovaného vydanie kľúčov
od domu, rovnako tak mailom zo dňa 03.07.2015 a 12.07.2015. Dňa 28.07.2015 si žalobkyňa bola pre
kľúče, žalovaný ju napadol, kľúče jej odovzdal až dňa 29.07.2015, za asistencie polície.

7/ Ďalej súd prvej inštancie ozrejmil, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
14C/424/2015 zo dňa 13.07.2015 bolo nariadené neodkladné opatrenie, ktorým súd žalovanému
zakázal dočasne vstupovať do rodinného domu do právoplatnosti rozhodnutia vo veci zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Tiež skutkovo zistil, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 2T/129/2016 zo dňa 08.09.2021 bol žalovaný (v trestnom konaní v procesnom
postavení obžalovaného) uznaný za vinného za prečin výtržníctva, za čo bol odsúdený k peňažnému
trestu 1.000 eur, na tom skutkovom základe, že dňa 15.10.2015, na pozemku rodinného domu
žalobkyne, na ktorý mal predbežným opatrením zákaz vstupu, pri hádke ju fyzicky napadol tak, že jej
hodil loptu do hlavy a následne ju na zemi niekoľko krát udrel päsťami, fyzicky napadol ich syna tak,
že ho udrel päsťou do oblasti tváre, pod oko a do nosa a následne ho hodil do černicových kríkov,
pričom spadol na zem a doškriabal sa na ostňoch na tvári a na čele. Súd prvej inštancie mal ďalej za
preukázané, že na základe zmluvy o vrátení daru zo dňa 19.07.2021 žalovaný vrátil žalobkyni dar spoluvlastnícky podiel vo výške 1/2 k rodinnému domu E. X..
8/ Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa počas konania
tvrdila, že ju žalovaný opakovane fyzicky napadol a spoločnú domácnosť opustila zo strachu pred ním,
ktoré tvrdenie má vyplývať z obsahu súdneho spisu sp. zn. 16C/693/2015. V označenom konaní sa
práve z dôvodu fyzického napadnutia domáha vrátenia daru, t.j. polovice sporných nehnuteľností, pričom
súd v máji 2019 jej žalobe vyhovel, majúc za to, že žalovaný sa svojim konaním dopúšťal hrubého
porušenia dobrých mravov. Poukazovala na to, že predmetný skutok bol predmetom trestného stíhania.
Namietala záver odvolacieho súdu, tvrdila, že útok žalovaného, za ktorý bol uznaný vinným, nebol
izolovaným alebo prvým útokom, ale bolo to vyvrcholením jeho násilného správania voči nej. Tomuto
najzávažnejšiemu útoku predchádzali iné, menej závažné útoky. Súd prvej inštancie na margo týchto
tvrdení však uzavrel, že z obsahu rozhodnutia vydaného vo veci sp. zn. 14C/424/2015, ktorým súd
predbežným opatrením zakázal žalovanému vstupovať do rodinného domu, sa tieto tvrdenia žalobkyne
nedali preukázať. Napriek tomu však musel skonštatovať, že obavy žalobkyne, ktoré už v návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia formulovala, boli dôvodné, nakoľko žalovaný naozaj na ňu a ich
syna fyzicky zaútočil, za čo bol aj právoplatne odsúdený. Práve tieto odôvodnené obavy vzal do úvahy
pri posudzovaní, či mohla nehnuteľnosť užívať v období, keď jednak od nej nemala kľúče a jednak
pociťovala dôvodnú obavu o svoje zdravie. Súd prvej inštancie ako ďalší dôkaz o problematickom
správaní žalovaného považoval aj správu klinického psychológa, ktorý vyšetroval maloletého syna strán
sporu, kde je uvedené, že v emočnom stave dieťaťa je prítomná úzkosť, strach z agresivity, dieťa matku
i seba vníma ako ohrozené obete, ktoré sa musia chrániť útekom, keď maloletý spontánne uvádzal,
že otec je stále naštvaný, vrieska, udrel ho do hlavy, na mamu kričí. Súd prvej inštancie neakceptoval
námietku žalovaného, že na tento dôkaz nie je možné prihliadnuť, nakoľko klinický psychológ aplikoval
nesprávnu metódu, nakoľko táto skutočnosť nebola v spore preukázaná. Dospel k záveru, že správa
psychológa dokresľuje obraz prostredia, z ktorého žalobkyňa odišla. Nemal teda za preukázané, že
by žalobkyňa odišla z domu dobrovoľne s tým, že nemieni nehnuteľnosť užívať. Žalovaný tvrdil, že
žalobkyni vstupu do domu nebránil, ale na druhej strane sám uviedol, že mala možnosť odniesť si veci,
avšak len za účasti polície. Podľa súdu prvej inštancie ak by mohla žalobkyňa do domu slobodne
vstupovať, nepotrebovala by asistenciu polície.
9/ Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalovaný v období od 1.9.2014,
kedy vymenil kľúče od domu, do 7.1.2015, odkedy na základe rozhodnutia súdu mal zákaz do
domu vstupovať užíval nehnuteľnosť sám. Tým, že žalobkyni odmietol vydať nové kľúče, hoci ho o
to opakovane žiadala, jej užívanie fakticky znemožnil. Žalovaného odmietnutie poskytnúť žalobkyni
kľúče mal súd preukázané predloženou mailovou komunikáciou, ako aj jeho vlastným potvrdením tejto
okolnosti. Toto obdobie vyhodnotil ako obdobie, kedy žalobkyňa nemohla nehnuteľnosť užívať, keďže ju
žalovaný svojim konaním z užívania vylúčil, a kedy ju užíval nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu.
Za právne irelevantný vo vzťahu k uplatnenému nároku považoval fakt, že žalovaný nehnuteľnosť v tom
čase užíval spolu so synom strán sporu. Podstatné je, že žalobkyňu vylúčil z užívania domu. Ďalej
uviedol, že v spore nebolo preukázané, že by podieloví spoluvlastníci uzatvorili medzi sebou dohodu
ohľadom užívania predmetu spoluvlastníckeho práva. Za tohto skutkového stavu právo užívať vec, ktorá
patrí vlastníkovi, prislúcha pri podielovom spoluvlastníctve všetkým spoluvlastníkom spoločne a mierou
oprávnení každého z nich je jeho spoluvlastnícky podiel. Žalobkyňa v spore preukázala, že žiadala o
sprístupnenie domu, kľúče od žalovaného nedostala a za danej situácie nemala možnosť nehnuteľnosť
užívať, pričom rozhodným bolo, že žalovaný, ako spoluvlastník jej užívanie znemožnil svojim konaním,

neodovzdaním kľúčov (rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/58/2020). Dodal, že strach
žalobkyne so spolužitia so žalovaným bol opodstatnený, nakoľko ju neskôr skutočne aj fyzicky napadol. V
období od 01.09.2014 do 07.01.2015 to bol výlučne žalovaný, ktorý disponoval kľúčmi od nehnuteľnosti,
žalobkyňa do domu vstupovala iba za asistencie polície, za účelom prevzatia si osobných vecí. Súd prvej
inštancie akcentoval, že v spore nebolo preukázané, že takého užívanie nehnuteľnosti bolo výsledkom
ich dohody; žalobkyňa by nemala dôvod domáhať sa vydania kľúčov, alebo asistencie polície pri vstupe
do domu. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaný v tomto období užíval nehnuteľnosť nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu a je povinný v zmysle ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. Zák. poskytnúť
žalobkyni primeranú náhradu. Za právne bezvýznamný vyhodnotil jeho argument, že v tomto období
užíval nehnuteľnosť spoločne so synom, nakoľko pre posúdenie nároku spoluvlastníka je rozhodujúce,
že druhý spoluvlastník predmetnú nehnuteľnosť užíval nad rámec spoluvlastníckeho podielu a druhý
spoluvlastník ju neužíval vôbec a nemal ani možnosť ju užívať.
10/ K výške priznaného bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie bližšie rozviedol, že vo veci
nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad
hodnoty nehnuteľností. X. W.. I. G. v znaleckom posudku č. 1/2019 stanovil všeobecnú hodnotu ročného
nájmu predmetnej nehnuteľnosti vo výške 7.440 eur ku dňu 01.01.2014 a o výške 7.560 eur ku dňu
01.01.2015. Výšku náhrady teda súd prvej inštancie určil na základe tohto znaleckého posudku, pričom
vychádzal z hodnôt ustálených znalcom pre nehnuteľnosť dokončenú na 98,22 %. V zmysle posudku
mesačná náhrada činí 620 eur. Keďže žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 400 eur/mesiac, súd
prvej inštancie v tejto časti jej vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 400 eur x
4 mesiace (september až december 2014), plus náhradu za 7 dní za január 2015 vo výške 90 eur (7
x 12,9 eur), t.j. celkom na zaplatenie sumy 1.690 eur s príslušným úrokom z omeškania, kedy mal
bezpečne preukázané, že predmetnú nehnuteľnosť užíval výlučne on, hoci žalobkyňa mala a prejavila
vôľu ju užívať, vstupovať do nej, avšak žalovaný jej svojim správaním (neodovzdaním kľúčov od domu)
znemožnil vstup do nehnuteľnosti a tým aj jej užívanie.
11/ Pokiaľ išlo o druhú (z časti rozšírenú) časť žaloby, ktorou žalobkyňa požadovala bezdôvodné
obohatenie, respektíve náhradu za obdobie od 04.02.2015 do 19.07.2015, súd prvej inštancie túto
vyhodnotil ako nedôvodnú. Mal totiž za preukázané, že žalobkyňa dňa 03.02.2015 dobrovoľne
odovzdala kľúče od nehnuteľnosti žalovanému, dôkazom čoho je aj jej mailová komunikácia adresovaná
žalovanému, v ktorej píše „ja do domu nepôjdem, žiaden majetok človeka nerobí šťastným....bývaj
si teda, maj sa dobre, ja končím, dom doriešime“. SMS správou zo dňa 11.03.2015 sa žalobkyňa
ospravedlňuje žalovanému, že si dovolila siahnuť na jeho veci a vziať ich a mrzí ju to, nemala to robiť.
Súd prvej inštancie z tohto správania žalobkyne vyvodil, že v tomto období nemala záujem nehnuteľnosť
užívať, sama sa rozhodla, že do domu nepôjde. Hoci žalovaný aj v tomto období nehnuteľnosť užíval
sám, náhradu jej za túto časť uplatneného nároku nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.
12/ O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 Obč. Zák. a § 3 NV SR č. 87/1995
Z.z. a ust. § 563 Obč. Zák. Vecne uzavrel, že žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu požiadala
žalovaného o zaplatenie náhrady listom zo dňa 24.04.2015, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi
žalovaného, nakoľko naň listom zo dňa 11.05.2015 odpovedal. Z tohto dôvodu priznal žalobkyni úroky
z omeškania v zákonnej výške 5,05% p.a. z priznanej sumy 1.690 eur od 01.06.2015 do zaplatenia v
zmysle navrhovaného rozsudočného petitu.
13/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovenia § 255 C.s.p., podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci. Ozrejmil, že žalobkyňa mala vo
veci úspech vo výške 42 %, žalovaný vo výške 58 %, preto zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania
v rozsahu 16% s tým, že o výške náhrady trov konania si vyhradil rozhodnúť v zmysle ust. § 262 C.s.p.
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14/ Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie obe sporové strany. Pokiaľ išlo o
žalobkyňu, tá odvolaním napadla zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a výrok o trovách
konania. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým záverom (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Namietala, že súd skutkovo nesprávne usúdil, že
za obdobie od 04.02.2015 do 19.07.2015 žalovaný užíval spoločnú nehnuteľnosť s jej súhlasom, keď
mu sama dobrovoľne odovzdala kľúče a nedomáhala sa vstupu do domu a jeho užívania. Má za to,
že z vykonaných dôkazov jasne vyplynulo, že aj v tomto období mala o dom eminentný záujem. Z

domu odišla hlavne z dôvodu neznesiteľnosti spolužitia so žalovaným, pre jeho vyhrážky, psychické
týranie, vydieranie a opakované fyzické napádanie. Tvrdí, že skutkové zistenia súdu uvedené v bode
39/ napadnutého rozsudku sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na obdobie po 04.03.2015, teda že žalovaný
výlučne užíval nehnuteľnosti nielen v období od 01.09.2014 do 07.01.2015 ale aj v období od 04.02.2015
do 19.07.2015. Jej strach zo žalovaného bol totiž rovnako opodstatnený aj v tomto období. Namietala,
že pokiaľ ide o obdobie od 04.02.2015 do 19.07.2015 súd prvej inštancie prekvapivo dospel k záveru,
že žalovaný užíval nehnuteľnosť s jej súhlasom, keď údajne dobrovoľným vydaním kľúčov dala najavo,
že nehnuteľnosť užívať nechce. Tento záver, že nehnuteľnosť užívať nechce, vyvodil z e-mailovej
komunikácie zo dňa 03.02.2015, kde žalovanému napísala „ja do domu nepôjdem, žiaden majetok
človeka nerobí šťastným, bývaj si teda, maj sa dobre, ja končím, dom doriešime“, ako aj z SMS správy
zo dňa 11.03.2015, kde žalovanému napísala, že sa mu ospravedlňuje že si dovolil siahnuť na jeho
veci. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie z týchto dôkazov vyvodil nesprávny záver, že už nemala
záujem nehnuteľnosť užívať, že sa sama rozhodla, že do domu nepôjde, preto ho žalovaný mohol užívať
bezodplatne nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Dôvodí, že súd pri hodnotení dôkazov tieto
nemôže hodnotiť izolovane, samostatne ale všetky dôkazy v ich vzájomnej vecnej a časovej súvislosti.
Jej vyjadrenie v e-maily zo dňa 03.02.2015 treba vnímať v kontexte bezprostredne predchádzajúcich
udalostí. Žalovaný musel z domu odísť na základe uznesenia súdu o neodkladnom opatrení, ktorým
mu zakázal vstupovať do nehnuteľnosti. Následne od 10.01.2015 sa jej vyhrážal ujmou rôzneho druhu
a trestným stíhaním. V tom období od 10.01.2015 do 03.02.2015 sa dokonca v reakcii na neodkladné
opatrenie odmietal stretávať so synom s argumentom, že nemá kde. Dňa 03.02.2015 neskoro večer,
keď syna kúpala ich vyľakal veľký krik a hluk. Zistila, že to bolo žalovaný, ktorý aj so svojim otcom stál
pred bytom a hádzal zľadovatené snehové gule do okien a vykrikoval vulgárne slová. Žiadala ich, aby
odišli a vyriešili túto záležitosť na druhý deň bez účasti syna. Žalovaný sa ale domáhal vydania kľúčov od
rodinného domu, odvolávajúc sa na rozhodnutie súdu, ktorým malo byť neodkladné opatrenie zrušené.
Žalovaný s otcom, napriek jej prosbám, odmietli odísť a pokračovali vo vykrikovaní. Nakoľko správanie
žalovaného neustávalo, susedia zavolali políciu, ktorá následne prišla. Policajti však neriešili výtržníctvo
a nadávky žalovaného, ale jeho vstup do rodinného domu, ju spolu so synom doslova vyvliekli z bytu
a trvali na tom, aby odovzdala kľúče od domu E. X. žalovanému. V následnej e-mailovej komunikácii
sa jej žalovaný opäť vyhrážal slovami „pred chvíľou som sa vrátil z policajnej stanice, kde som na teba
a tvojho spolubývajúceho podal trestné oznámenie pre trestný čin neoprávneného zásahu do práva k
domu, bytu alebo nebytového priestoru, trestný čin z dôvodu spáchania krádeže a takisto pre trestný
čin neoprávneného užívania cudzej veci, nakoľko mám podozrenie, že obaja moje veci užívate“. Táto
správa priam nadväzuje na žalovaného hrozbu v e-maily zo dňa 28.01.2015, kde uvádza, že pokiaľ po
uplynutí, či zrušení rozporuplného predbežného opatrenia budú v dome chýbať akékoľvek jeho veci,
bude to riešiť cez políciu. Žalobkyňa v reakcii na to odpísala e-mail zo dňa 28.01.2015. V nadväznosti
na všetky tieto predchádzajúce udalosti, práve v reakcii na toto nátlakové, pre ňu a syna stresujúce
správanie žalovaného, mu v zúfalstve napísala, že mu odovzdáva kľúče a do domu nepôjdem, lebo
sa skutočne bála, kam až jeho správanie môže zájsť. V kontexte uvedenej situácie možno len ťažko
hovoriť o dobrovoľnom konaní, ako to označil súd. Rovnako toto jej ojedinelé, v strese a pod veľkým
psychickým tlakom vyslovené vyjadrenie je potrebné vnímať v kontexte nasledujúceho správania, ako to
vyplýva z ostatných dôkazov, kde sa opäť, tak ako v minulosti, domáhala kľúčov od domu. Ako okresný
súd konštatoval, bolo preukázané, že sa e-mailom domáhala vydania kľúčov od domu nielen predtým,
dňa 07.01.2015, ale najmä v nasledujúcom období, e-mailom 27.04.2015 sa vyjadrila, že sa chce vrátiť
do domu, pýtala sa žalovaného, kedy si môže prísť pre kľúče a dúfa, že to nebude za prítomnosti
polície. Ďalším e-mailom zo dňa 26.05.2015, a tiež emailom zo dňa 03.07.2015 a 12.07.2015. Z týchto
správ jasne a bez pochybností vyplýva jej vôľa dom užívať. V kontexte opísanej situácie a vykonaných
dôkazov je teda záver súdu prvej inštancie, že žalovaný užíval nehnuteľnosť v období od 04.02.2015
do 19.07.2015 s jej súhlasom neudržateľný a rozporný s vykonaným dokazovaním. Trvá na tom, že
žalovaný nemal jej súhlas na výlučné užívanie domu v tomto období, a až na jednu správu, zo všetkých
jej prejavov bola zrejmá snaha a vôľa dom užívať. Ak za situácie, že v dome bol prítomný žalovaný
do neho nešla, bolo to len v odôvodnenej obave z neho a jeho násilného správania voči nej, a nie z
dôvodu, že by súhlasila, aby celý dom užíval bezodplatne. Opätovne poukázala na to, že správanie
žalovaného sa v priebehu času zhoršovalo a jeho útoky stupňovali, čo bolo dôvodom pre vydanie
dvoch neodkladných opatrení, nariadených Okresným súdom Bratislava III, keď mal súd za to, že
správanie žalovaného je natoľko závažné, že opodstatňuje zákaz jeho vstupu do domu a napokon
vyvrcholilo jej fyzickým napadnutím, za ktoré bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu výtržníctva.
Z vykonaného dokazovania má preto jednoznačne preukázané, že žalovaný aj v období od 04.02.2015
do 19.07.2015 spoločné nehnuteľnosti užíval v celom rozsahu a pre jeho konanie nemohla dom užívať,

hoci žalovaný na toto užívanie nemal právny titul. Vzhľadom na uvedené navrhla odvolaciemu súdu
rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe aj v tejto časti v plnom rozsahu vyhovieť.
15/ Žalovaný svojim odvolaním napadol vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a súvisiaci výrok
o trovách konania a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že
žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Dôvodil, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne
právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.). Pochybenie súdu prvej inštancie žalovaný vidí v tom,
že neprihliadol na jeho dôkazy, ktoré na svoju obhajobu prezentoval. Počas celého konania pred súdom
prvej inštancie poukazoval na to, že žalobkyňa sama dobrovoľne opustila dom v auguste 2013, keď
nadviazala vzťah s iným mužom. Z domu odišla a následne si z vlastných finančných prostriedkov kúpila
4 W. J. E. L. na T. A. E. J.. Krátko na to začala so svojim novým partnerom D. K. E. W. G. K.. Teda v
čase, keď odišla z domu mala nesporne dostatočné zázemie a finančné možnosti na to, aby zobrala
syna so sebou a nenechala ho u otca, aby ho vychovával, keď bol, podľa jej tvrdenia, tyran a dlhodobo
sa správal k nej a synovi agresívne. Žalobkyňa však opustila žalovaného aj ich D. J. a začala žiť s
novým partnerom. Počas celého konania popieral, že sa k žalobkyni pred jej odchodom zo spoločnej
domácnosti v roku 2013 správal agresívne alebo ju fyzicky napadol. Nikdy sa totiž nesprával tak, ako to
žalobkyňa uviedla vo výpovedi na pojednávaní dňa 01.12.2015. Svoje tvrdenia o tom, že ju niekoľkokrát
zbil nepreukázala žiadnym relevantným spôsobom, nepredložila lekársku správu, ani nepodala trestné
oznámenie. Incident, na ktorý sa v konaní odvoláva a ku ktorému došlo dňa 15.10.2015, nemôže mať
súvis s posudzovaným obdobím, za ktoré žalobkyňa požaduje primeranú náhradu, čo napokon vyplýva
aj z Uznesenia KS BA sp. zn. 6Co/73/2020, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušený. Súd prvej inštancie sa nesprávne priklonil k účelovému tvrdeniu žalobkyne, ktorá počas celého
súdneho konania žalovaného vykresľovala ako tyrana, človeka, ktorý fyzicky a psychicky týral ju aj syna.
Žalobkyňa však neopustila spoločnú domácnosť z dôvodu násilia ale z dôvodu, že si našla novú známosť
a jej vzťah trval niekoľko mesiacov predtým, ako v septembri 2013 odišla bývať s milencom. Súd prvej
inštancie nesprávne konštatuje, že obavy žalobkyne z násilia boli dôvodné a práve tieto odôvodnené
obavy zobral do úvahy pri posudzovaní, či mohla žalobkyňa nehnuteľnosť užívať v období, keď jednak
nemala od nej kľúče a jednak pociťovala odôvodnenú obavu o svoje zdravie Súd prvej inštancie v
dôvodoch napadnutého rozhodnutia poukazuje na listinné dôkazy, a to neodkladné opatrenie, ktorým
mu súd zakázal dočasne vstupovať do rodinného domu, ale je dôležité, že súd takéto neodkladné
opatrenie nariadil až rozhodnutím zo dňa 13.07.2015. Súd prvej inštancie tiež odkazuje na rozsudok
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/129/2016 zo dňa 08.09.2021, ktorým bol uznaný vinným z
trestného činu výtržníctva, pričom je opäť dôležité, že skutok, za ktorý bol žalovaný predmetným trestným
rozsudkom odsúdený, sa stal 15.10.2015, teda dávno potom, čo dom opustil. Predmetný rozsudok tak
nemôže mať súvis s posudzovaným obdobím, za ktorý žalobkyňa žiada primeranú náhradu. Namietal
tiež, že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukazuje na listinný dôkaz - psychologický nález z
13.11.2009, ktorý však spochybnil, keďže pri jeho vypracovaní bola použitá nesprávna metóda. Citovaný
nález bol vypracovaný v roku 2009 a za predpokladu, ak by syn Boris skutočne vnímal seba a matku ako
ohrozené obete, tak žalobkyňa žiadnym spôsobom nevysvetlila, prečo svojho syna opustila v septembri
2013, odišla zo spoločnej domácnosti za svojim milencom a o syna sa staral osobne sám cca. 1,5
roka. Dôkazy, na ktoré sa teda odvolával súd prvej inštancie nemôžu byť dôkazom na preukázanie
opodstatneného očakávania psychického a fyzického útoku z jeho strany. Súd prvej inštancie teda
nesprávne v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že nemal za preukázané, že žalobkyňa sa z
domu odsťahovala dobrovoľne a len konštatuje, že žalovaný bránil žalobkyni dom užívať. Správanie
žalobkyne, keď opustila spoločnú domácnosť a syna nechala žiť s otcom, teda žalovaným, je v príkrom
rozpore s jej tvrdením, že bol agresívny a fyzicky ju napádal. Žalobkyňa odišla dobrovoľne za svojim
novým partnerom bez syna, ktorý zostal bývať s ním, a o ktorého sa osobne staral. Žalovaný má za to,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že by užíval nehnuteľnosť nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu, že by predmetnú nehnuteľnosť nemohla užívať, ani nepreukázala, že by jej v
užívaní bránil. Rovnako relevantným spôsobom nepreukázala, že by mala mať dôvodné obavy z násilia,
pretože incident, ku ktorému došlo 15.10.2015, nemôže mať súvis s posudzovaným obdobím, za ktoré
žalobkyňa žiada primeranú náhradu, čo napokon vyplýva aj z uznesenia Krajského súdu v Bratislave
č.k. 6Co/73/2020, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený. Žalovaný namietal
aj správnosť záveru súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o jeho omeškanie s úhradou prisúdenej náhrady.
Má za to, že sa nemohol dostať do omeškania od 01.06.2015, keďže sa jedná o rozhodnutie, ktoré
záviselo od skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti. Prvoinštančný súd nariadil vo veci znalecké
dokazovanie za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty ročného nájmu. Nakoľko znalec, z dôvodov

na strane žalobkyne, ktorá včas nezaplatila preddavok na jeho trovy, vypracoval znalecký posudok až
dňa 07.03.2019, najskôr v tento deň sa mohol dostať do omeškania.
16/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne a odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech. Odvolací súd
považuje nosné dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie za správne.
17/ Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu l.690 eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05% ročne od 01.06.2015 do zaplatenia (išlo teda o náhradu za prvú časť žalovaného obdobia
do 01.09.2014 do 07.01.2015) titulom náhrady za užívanie spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah jeho
spoluvlastníckeho podielu (1/2) na rodinnom dome v Zálesí a vo zvyšnej časti (náhradu za obdobie od
04.02.2015 do 19.07.2015 vo výške 2.317,37 eur) žalobu zamietol.
18/ Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít právo podielového spoluvlastníka
na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu
vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Obč. Zák., t.j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci
v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ak existujúce pomery, príp. dohoda spoluvlastníkov neumožňujú
niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, náleží mu za to zodpovedajúca náhrada.
Spoluvlastnícky podiel v zmysle ust. § 137 ods. 1 Obč. Zák. nepredstavuje iba mieru účasti na
vlastníckom vzťahu k spoločnej veci, ale tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov
za trvania spoluvlastníckeho vzťahu. Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej
veci aj pokiaľ ide o užívanie veci, teda tam, kde spoluvlastníkovi nie je zaistené užívanie veci v
spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho podielom, má nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej
náhrady. Preto nemožno považovať za odporujúce ustanoveniam Občianskeho zákonníka o podielovom
spoluvlastníctve, že spoluvlastníkovi, ktorý svoje právo užívať vec nemohol realizovať (buď vôbec alebo
iba čiastočne) náleží peňažné vyrovnanie.
19/ Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom užívania
druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa
spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom
užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický
stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu
za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič
nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho
podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú
vec neužíva, nie je právne významný. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí
byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (napr. výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže
byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne
okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna (uznesenie NS SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6 Cdo
184/2010).
20/ Občiansky zákonník vychádza z vymedzenia podielového spoluvlastníctva ako spoluvlastníctva
ideálneho a výška spoluvlastníckeho podielu neodráža konkrétnu reálnu časť veci (ku ktorej by mal
spoluvlastník výlučné vlastnícke právo), ale iba mieru, ktorou sa jednotliví spoluvlastníci podieľajú na
právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (všetci sú spoluvlastníkmi
veci ako celku bez toho, aby sa určila a vymedzila „určitá konkrétna časť“). Ide teda o ideálne podiely,
preto spoluvlastník nie je výlučným vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej veci. Takéto chápanie
podielového spoluvlastníctva potvrdila staršia judikatúra (R 19/1967) i novšia judikatúra.
21/ V prejednávanom prípade bola nesporná existencia podielového spoluvlastníctva žalobkyne a
žalovaného k spoločnej veci - rodinnému domu E. X. v rozhodnom období (každý vlastnil 1). Skutkovo,
s poukazom na obsah spisu, treba na dokreslenie celkovej situácie zhrnúť, že žalobkyňa a žalovaný
boli od roku 2002 partnermi, následne v rodinnom dome začali viesť spoločnú domácnosť. V roku XXXX

sa z ich vzťahu L. D. J.. V auguste 2013 žalobkyňa, primárne z dôvodu nadviazania mimomanželského
vzťahu opustila spoločnú domácnosť, v ktorej ostal žalovaný s ich maloletým synom, a začala žila s
novým partnerom. Od roku 2014 sa vzájomné vzťahy medzi stranami sporu značne skomplikovali,
na čom mal zjavne vplyv aj nový partner žalobkyne (toto možno vyvodiť z obsahu jeho správ so
značne vulgárnym obsahom adresovaných žalovanému z januára 2014 na čl. 30, 31 súdneho spisu,
cit: “.. prijebaný zakomplexovaný picus“, „kokot skurvený“ a pod). Medzi bývalými partnermi začalo
dochádzať k verbálnym konfliktom, pestrej emailovej komunikácii plnej vzájomných výčitiek a hrozieb;
žalovaný vyčítal žalobkyni, že z dôvodu jej odchodu zo spoločnej domácnosti zostala starostlivosť o
maloletého syna výlučne na ňom, žalobkyňa sa zas vyjadrovala kriticky k novej priateľke žalovaného
a jej postoja k synovi a vyslovila nevôľu s jej užívaním K. E. X.. Začali tak konflikty vo veci užívania
spoločnej nehnuteľnosti, vlastnícke nezhody ohľadom hnuteľných veci nachádzajúcich sa v dome (podľa
žalovaného mala žalobkyňa počas jeho neprítomnosti opakovane vstupovať do nehnuteľnosti a z
domu vynášať veci v jeho výlučnom vlastníctve, resp. jeho veci z domu vyhadzovať atď.) a vzájomné
podávanie trestných oznámení. V tejto atmosfére žalobkyňa, ako podielová spoluvlastníčka, začala
vyvíjať, z právneho hľadiska, legitímnu snahu o opätovné získanie kontroly nad rodinným domom,
faktickú realizáciu svojho spoluvlastníckeho práva, na čo žalovaný v auguste 2014 reagoval výmenou
zámkov a odmietnutím vydať jej nové kľúče od spoločného domu, čím žalobkyni prístup do domu
znemožnil. Uvedený stav trval do 7.1.2015, kedy bola žalovanému doručená jednak ďalšia výzva
žalobkyne sprístupniť dom (viď č.l. 4 - „...žiadam Ťa vydať kľúče a poslať preč milenku do 6.1. ...“) a
Uznesenie bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 16C/187/2014-53 zo dňa 31.12.2014 so zákazom
dočasne vstupovať do rodinného K. D.. Č.. XXX E. X.. Žalovaný dňa 07.01.2015 domu opustil a do
04.02.2015 ho užívala žalobkyňa. Citované neodkladné opatrenie nariadené rozhodnutím Okresného
súdu Bratislava III bolo Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 7Co/47/2015-68 zo dňa 28.01.2015
zrušené a žalovaný začiatkom februára 2015 opäť začal realizovať svoje spoluvlastnícke práva k domu
aj formou jeho faktického užívania.
22/ Pokiaľ ide o žalované obdobie od 01.09.2014 do 07.01.2015, vo vzťahu ku ktorému súd prvej
inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného k úhrade požadovaného plnenia z nadužívania spoločnej
nehnuteľnosti, žalovaný v odvolaní dôvodil, že „žalobkyňa sama dobrovoľne opustila dom v auguste
2013, keď nadviazala vzťah s iným mužom. Z domu odišla a následne si z vlastných finančných
prostriedkov T. X W. J. E. L. na T. A. E. J.. Krátko na to začala so svojim novým partnerom stavať dom E.
W. G. K.. Teda, v čase, keď odišla z domu mala nesporne dostatočné zázemie a finančné možnosti na to,
aby zobrala syna so sebou a nenechala ho u otca, aby ho vychovával, keď bol, podľa jej tvrdenia tyran a
dlhodobo sa správal k nej a synovi agresívne. Žalobkyňa však opustila žalovaného aj ich D. J. a začala
žiť s novým partnerom. Počas celého konania popieral, že sa k žalobkyni pred jej odchodom zo spoločnej
domácnosti v roku 2013 správal agresívne alebo ju fyzicky napadol. Nikdy sa totiž nesprával tak, ako to
žalobkyňa uviedla vo výpovedi na pojednávaní dňa 1.12.2015. Svoje tvrdenia o tom, že ju niekoľkokrát
zbil nepreukázala žiadnym relevantným spôsobom, nepredložila lekársku správu, ani nepodala trestné
oznámenie“. Táto jeho obrana však nie je vo vzťahu k ním napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie
relevantná. Žalobkyňa nadviazaním nového vzťahu, zabezpečením si iného bývania, nestratila svoj
zákonný nárok na užívanie spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu ako
sa nesprávne snaží žalovaný vo svojom odvolaní dôvodiť. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
sa domáhala užívania spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a že žalovaný jej
užívanie rodinného domu znemožnil výmenou zámku a neodovzdaním nových kľúčov od rodinného
domu (ktorými v tom čase disponoval výlučne on), čím jej skutočne neumožnil užívať ktorúkoľvek časť
rodinného domu počas žalovaného obdobia od 01.09.2014 do 07.01.2015. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovaný kľúče v tomto období žalobkyni neposkytol, a to ani na jej písomné výzvy a dom
jej odmietol sprístupniť. Žalobkyňa preukázala, že z užívania rodinného domu bola vylúčená od augusta
2024 do 07.01.2015, že jej žalovaný v užívaní bránil, neposkytol dobrovoľne kľúče od rodinného domu,
v dôsledku čoho do 07.01.2015 ako jediný zo spoluvlastníkov užíval (a mohol užívať) rodinný dom nad
rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Rozhodnúť sa dobrovoľne neužívať spoločnú vec je právom
podielového spoluvlastníka, v prejednávanej veci však žalobkyňa právo užívať rodinný dom (ktorého by
sa prípadne mohla vzdať alebo sa dohodnúť inak o rozsahu užívania spoločnej veci) mala zamedzený
tým, že žalovaný vymenil zámok. Nevydaním kľúčov jej prístupu do domu úmyselne zamedzil. Pokiaľ
teda žalovaný uvedeným spôsobom ovládal rodinný dom natoľko, že hoci nebol výlučným vlastníkom,
bol to iba on, kto ho mohol v uvedenom období prakticky užívať kedykoľvek a podľa svojej vôle, potom
bez ohľadu na to, že rodinný dom užíval aj s maloletým synom, vznikol mu prospech, za ktorý je potrebné
zaplatiť žalobkyni ako podielovej spoluvlastníčke náhradu za ňou požadované žalované obdobie (je

výšku žalovaný v odvolaní nerozporoval). Preto je nárok žalobkyne na náhradu za neužívanie spoločnej
veci - rodinného domu - v období od 01.09.2014 do 07.01.2015 daný, tak ako to správne skonštatoval
aj súd prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že je bez významu dôvod, pre ktorý z domu odišla
a dočasne ho neužívala, pretože ani nadviazanie nového vzťahu, ani zakúpenie novej nehnuteľnosti ju
zo zákonných práv podielovej spoluvlastníčky (predmet svojho vlastníctva držať, užívať - § 123 Obč.
Zák.) nediskvalifikovalo. Z týchto dôvodov je žalovaným napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku súdu
prvej inštancie vecne správny, vrátane prisúdených úrokov z omeškania, ktoré, pokiaľ ide o moment
jeho omeškania (01.06.2015), žalovaný v odvolaní namieta. Žalovaný bol však právnym zástupcom
žalobkyne vyzvaný na dobrovoľnú úhradu tejto časti nároku listom zo dňa 24.04.2015 (žalobkyňa v ňom
požadovala plnenie vo výške 3.400 eur za obdobie od augusta 2014 do marca 2015) a nad rámec
zákonného ustanovenia (§ 563 Obč. Zák.) mu bola mu poskytnutá lehota na dobrovoľné plnenie do
06.05.2015 (č.l. 15). Okolnosť, že súd prvej inštancie ohľadom výšky ročného nájmu nariadil znalecké
dokazovanie (na návrh žalobkyne), na moment vzniku omeškania žalovaného nemá vplyv. Povinnosť
žalovaného ako dlžníka splniť dlh nastala na základe výzvy žalobkyne (§ 563, § 517 Obč. Zák.), ktorá
sa bezpochyby dostala do jeho sféry, keďže na ňu reagoval istom zo dňa 11.05.2015 (č.l. 13).
23/ Aj podľa názoru odvolacieho súdu bol však skutkový stav, pokiaľ išlo o obdobie od 04.02.2015 do
19.07.2015 odlišný. Za situácie, že žalobkyňa začiatkom januára 2015 vymenila zámok na dome a po
zrušení súdom nariadeného neodkladného opatrenia duplikát kľúču odmietla žalovanému dobrovoľne
vydať, bola to ona, ktorá mu znemožnila realizovať jeho spoluvlastnícke práva k domu. Žalovanému
dom sprístupnila až po príchode privolanej hliadky OOPZ dňa 03.02.2015 (teda za asistencie polície).
Následne žalovanému zaslala e-mail, v ktorom mu oznámila: „ja do domu nepôjdem žiaden majetok
človeka nerobí šťastným...bývaj si teda, maj sa dobre“ a ako v ďalšej správe uviedla, odovzdáva mu
„jediné kľúče“ od domu. Žalobkyňa vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie v
odvolaní akcentovala, že „Jej strach zo žalovaného bol rovnako opodstatnený aj v tomto období. Pokiaľ
ide o obdobie od 4.2.2015 do 19.7.2015 súd prvej inštancie prekvapivo a nelogicky dospel k záveru, že
žalovaný užíval nehnuteľnosť s jej súhlasom, keď údajne dobrovoľným vydaním kľúčov dala najavo, že
nehnuteľnosť užívať nechce“. Žalobkyňa teda odôvodňuje neužívanie spoločnej nehnuteľnosti počas
vyššie označeného obdobia strachom zo žalovaného, jeho agresívnym správaním a ďalej tým, že
súd prvej inštancie zamietajúci výrok založil na jej ojedinelom e-maily adresovanom žalovanému, že
nemieni nehnuteľnosť užívať, hoci už z jej následných správ vyplýva opak. Pokiaľ ide o obavy zo
správania žalovaného, odvolací súd konštatuje, že žalovaný sa preukázateľne nežiaduceho správania
voči žalobkyni dopustil dňa 15.10.2015, teda v čase keď už nehnuteľnosť neužíval a žalovaného obdobia
sa netýka. Naviac, z SMS správy zo dňa 11.03.2015, ktorú žalobkyňa písala žalovanému (ods. 37
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a napokon aj z ďalšieho obsahu spisu (email z 27.4.2015,
č.l. 8) možno vyvodiť, že v tomto období kľúčmi disponovala, keďže opakovane do domu vstupovala.
Žalovaný jej v užívaní nehnuteľnosti nebránil zamedzením prístupu. Je tak zrejmé, že žalobkyňa v tomto
období vyzývala žalovaného k sprístupneniu nehnuteľnosti a k vydaniu kľúčov, hoci kľúčmi disponovala.
Nesprávne dôvodí, že žalovaný v období od 04.02.2015 do 19.07.2015 nemal titul na užívaniu domu a
bol povinný umožniť jej jeho výlučné užívanie. Oprávnenie užívať dom žalovaný stratil až nariadením
neodkladného opatrenia zo dňa 13.07.2015 (vydanom Okresným súdom Bratislava III v konaní o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sp. zn. 14C 424/2015). Mal totiž rovnaký právny titul dom
užívať, ako žalobkyňa (spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1) o to viac, že na rozdiel od žalobkyne
vlastniacu aj inú nehnuteľnosť, to bolo v tom čase jeho jediné obydlie, v ktorom mal realizovať aj svoj
styk s maloletým synom, na čom žalobkyňa paradoxne sama trvala. Sumarizujúc uvedené, žalobkyňa
odvolací súd svojim odvolaním nepresvedčila, že jej požadovaná náhrada za nadužívanie nehnuteľnosti
žalovaným v tomto období skutočne patrí. Dôkazne totiž svoje skutkové tvrdenie o opodstatnenosti
strachu z fyzického násilia (t.j. inak ako svojimi sms správami a emailmi) zo strany žalovaného, ktoré
by jej bránilo užívať nehnuteľnosť, ani „nadužívanie“ nehnuteľnosti žalovaným nepreukázala. Odvolací
súd dodáva, že v sporovom konaní súd nezisťuje skutočný stav veci, jeho rozhodnutie vychádza len zo
skutkových tvrdení, ktoré boli stranou sporu bez pochybností dôkazne preukázané. Z týchto dôvodov je
preto aj zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie vecne správny.
24/ Odvolací súd len nad rámec uvádza, že k eskalácii vzájomných vzťahov prispeli obe strany sporu,
keď správanie ani jedného z nich nebolo korektné (nebolo to teda len výlučne neprimerané správanie
žalovaného). Odvolací súd považuje za potrebné pre vyváženosť opäť zmieniť jednak správy priateľa
žalobkyne C.. Ž. adresované žalovanému s mimoriadne vulgárnym obsahom ale aj e-mail žalovaného
zo dňa 25.6.2015, v ktorom žalobkyni píše „A čo sa týka teba, až teraz si spätne uvedomujem, že

pokiaľ do mňa niekto hádže lampu, šálku s horúcou kávou, kope ma spiaceho do chrbta, pľuje do
tváre, praje aby som skapal rozbije mi mobil o hlavu, atď., tak to nemôže byť láska ani náhodou“ (ide
o listinné dôkazy založené samotnou žalobkyňou na č.l. 88 súdneho spisu, poznámka odvolacieho
súdu). Odvolaciemu súdu je zrejmé, že vzhľadom na popísané udalosti, nebolo možné, aby spoločnú
nehnuteľnosť ďalej užívali obaja podieloví spoluvlastníci so svojimi novými partnermi a vo vzájomne
veľmi stresujúcom prostredí vychovávali spoločné dieťa. V danom prípade totiž iné riešenie, ako dohoda
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva (prípadne vrátenie daru žalovaným žalobkyni) už
neprichádzalo do úvahy.
25/ Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.
26/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 2
v spojení s § 261 ods. 1 C.s.p. a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Zohľadnil pritom fakt, že ani jedna zo strán sporu nebola v odvolacom konaní úspešná.
27/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p .).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p. ).