Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/46/2020 z 24. 9. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2024, sp. zn. 14Co/46/2020, ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2
Krajský súd Bratislava | 14Co/46/2020 | ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2 | 2024-09-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti
Citované ustanovenia: § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f78c2cd-8194-4df7-9a28-624494e87fd8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
14Co/46/2020
1312206806
24. 09. 2024
JUDr. Branislav Král
ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v spore žalobcu: G.. L. X., X. P. X., O. Č.. XX, štátny
občan Slovenskej republiky, zastúpený JUDr. Dušan Ivan, advokátska kancelária, s.r.o, Pri Suchom
mlyne č. 6, 811 04 Bratislava, IČO: 54 933 862, proti žalovanému: OUR MEDIA SR a. s., so sídlom v
Bratislave, Kalinčiakova č. 14083/33, IČO: 51 267 055, zastúpený: LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o.,
so sídlom Sartorisova č. 12, 821 08 Bratislava, IČO: 36 857 998, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k.
44C/51/2012-436, zo dňa 12.6.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn.
B3-44C/51/2012, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/51/2012-436, zo dňa
12.6.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn.
B3-44C/51/2012,
vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku m e n í tak, že žalobu v tejto
časti z a m i e t a .
II. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k.
44C/51/2012-436,
zo dňa 12.6.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3-44C/51/2012, p
o t v r d z u j e.
III. Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 66,7%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 44C/51/2012-436, zo dňa 12.6.2019, teraz vec vedená
na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3-44C/51/2022, uložil žalovanému povinnosť v denníku
Pravda uverejniť na strane určenej pre rubriku „komentár“ tohto denníka, textom s typom a veľkosťou
písma, ktoré sú totožné s najvýraznejším typom a najväčšou veľkosťou písma použitými v ostatných
textoch na tejto strane, toto ospravedlnenie:
„Ospravedlňujeme sa RNDr. L. X., CSc. za tieto nepravdivé, účelovo zavádzajúce a difamujúce výroky
uverejnené v denníku Pravda:
1/ výrok uverejnený 21. mája 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „20 máj: Sviatok mafie,
T. a V. - hrdlorez C., podvodník T., úplatkár X., T., V. - kamarát albánskeho mafiána X. U.... Všetci spojili
sily.
A prevalcovali justičný systém.“
2/ výrok uverejnený 27. novembra 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Najvyšší súd
opäť marí spravodlivosť: „Oplatí sa na Slovensku bojovať proti korupcii? Najvyšší súd tvrdí, že nie...
Po K. (18 miliónov) oslobodil aj X. (5 miliónov). Najvyšší súd sa tým definitívne vyfarbil ako ochranca

skorumpovaných politikov a spojenca zla. Kauza K.
a kauza X. sú takmer rovnaké. Oboch
špeciálny súd usvedčil z podvodu, resp. korupcie (dôkazov bolo dosť, K. bol dokonca prichytený pri
preberaní úplatku).“
„Týmito výrokmi sme poškodili občiansku, osobitne profesionálnu česť RNDr. L. X., Csc. a v dôsledku
nich sa v značnej miere znížila jeho vážnosť v spoločnosti“, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto rozsudku. (výrok I.).
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy 3.000,- Eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok III.) a
žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu jednej tretiny,
ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vyššieho
súdneho úradníka o výške náhrady trov konania
(výrok IV.).
2. Žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 31.05.2012, sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanému:
1/ v denníku Pravda uverejniť na strane určenej pre rubriku „komentár“ tohto denníka textom s typom
a veľkosťou písma, ktoré sú totožné s najvýraznejším typom a najväčšou veľkosťou písma použitými v
ostatných textoch na tejto strane, toto ospravedlnenie: „Ospravedlňujeme sa RNDr. L. X., CSc. za tieto
nepravdivé, účelovo zavádzajúce a difamujúce výroky uverejnené v denníku Pravda:
a/ výrok uverejnený 13. júla 2004 v rubrike „Glosy“ v príspevku s názvom „Bez bolesti“: „Starosta G. X.
(úplatok 5 miliónov) sa dokonca teší otvorenej politickej podpore KDH.“
b/ výrok uverejnený 31. januára 2007 v článku „X. skončil: „Odsúdenie L. X. na päť rokov za mrežami
je príjemným prekvapením. Od špeciálneho súdu si vyžadovalo veľkú dávku odvahy a rozhodnosti...
X. prípad bol nabitý pochybnosťami. Nie faktickými - kto poznal pomery v bratislavskej Rači, musel byť
presvedčený o X. vine... Nevzdali to, keď im X. prekĺzol pomedzi prsty. Vydržali. A nakoniec ho dostali.
Skorumpovaný starosta - a štedrý sponzor KDH - skončil.“
c/ výrok uverejnený 18. marca 2009 v rubrike „myslím si“ v príspevku s názvom „T., V., T....: „T., V., T., K.,
X., advokáti mafie...Túto pochybnú skupinu ľudí dnes spája jeden veľký spoločný cieľ- fyzická likvidácia
Špeciálneho súdu
a špeciálnej prokuratúry.“
d/ výrok uverejnený 21. mája 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „20. máj: Sviatok mafie,
T. a V. - hrdlorez C., podvodník T., úplatkár X., T., V. - kamarát albánskeho mafiána X. U.... Všetci spojili
sily.
A prevalcovali justičný systém.“
e/ výrok uverejnený 27. novembra 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Najvyšší súd
opäť marí spravodlivosť: „Oplatí sa na Slovensku bojovať proti korupcii Najvyšší súd tvrdí, že nie...
Po K. (18 miliónov) oslobodil aj X. (5 miliónov). Najvyšší súd sa tým definitívne vyfarbil ako ochranca
skorumpovaných politikov. A spojenca zla. Kauza K.
a kauza X. sú takmer rovnaké.
Oboch špeciálny súd usvedčil z podvodu, resp. korupcie (dôkazov bolo dosť, K. bol dokonca prichytený
pri preberaní úplatku).“
f/ výrok uverejnený 7. apríla 2010 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Boj za spravodlivosť
K. len predstiera“. Potom druhýkrát zrušil trest pre bývalého starostu Rače L. X. (5 miliónov korún).
Krátko na to Najvyšší súd zrušil trest pre mafiána C.. Ďalšiemu mafiánovi zo skupiny sýkorovcov zrušil
vyšetrovaciu väzbu. Po týchto hanebných verdiktoch si pokojne môžeme myslieť, že Najvyšší súd vyzerá
ako ochranca skorumpovaných politikov“.
Týmito výrokmi sme poškodili občiansku, osobitne profesionálnu česť RNDr. L. X., Csc. a v dôsledku
nich sa v značnej miere znížila jeho vážnosť v spoločnosti, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto rozsudku.
Ďalej žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy 100 000,- Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť
žalobcovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Žalobca žalobu odôvodnil ustanoveniami čl. 19 ods. 1, čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 10 ods. 1, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, s § 11 Občianskeho zákonníka,
čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a §
2 ods. 4 zák. č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok), s poukazom na etický kódex Slovenského syndikátu
novinárov. Uviedol, že jeho trestné stíhanie trvalo od 5.11.2004 vznesením obvinenia pre trestný čin
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona do
30.09.2010, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2010, sp.zn. 5To/10/2010
zamietol odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku Špecializovaného trestného súdu v
Pezinku zo dňa 16.03.2010,
sp.zn. 2Tš/2/2005.

V rámci trestného stíhania v čase od 13.07.2004 do 07.04.2010 žalovaný uverejnil
v
denníku Pravda nepravdivé výroky týkajúce sa žalobcu špecifikované v žalobe, ktorými
v
značnej miere zasiahol do jeho osobnostných práv. Svojimi nepravdivými a difamujúcimi výrokmi vyvolal
u prijímateľov informácií mylný dojem, že sa dopustil trestného činu prijímania úplatku. Tým škodlivo
zasiahol do jeho osobnostných práv ako aj do ústavného práva na prezumpciou neviny. Skutkové
tvrdenia o tom že sa dopustil trestného činu prijímania úplatku sú nepravdivé, keď nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný (rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa
16.03.2010, sp.zn. 2Tš/2/2005-2013). Trestné stíhanie vedené proti nemu sa teda právoplatne skončilo
jeho oslobodením spod obžaloby. Žalovaný predmetnými skutkovými tvrdeniami porušil jeho ústavné
právo na prezumpciu neviny a poškodili jeho občiansku a najmä profesionálnu česť. Tvrdenia podsunul
verejnosti namiesto toho, aby jej umožnil urobiť si o veci vlastný úsudok, keď použil vo výrokoch také
slová a slovné spojenia, ktoré si čitateľ mohol vysvetľovať tak, že jeho vina bola súdom preukázaná.
Žalovaný neposkytol čitateľovi objektívnu informáciu o tom, že je podozrivý z trestného činu, ale také
jednoznačné hodnotenie, ktoré evokovalo, že trestný čin naozaj spáchal. Tvrdenia, že obhajuje mafiu
a chce fyzicky zničiť špeciálny súd a špeciálnu prokuratúru v značnej miere znižujú jeho vážnosť a
česť v spoločnosti. Výroky žalovaného nemajú oporu v práve na slobodu prejavu, ktoré je obmedzené
a podriadené záujmom, medzi ktoré patrí aj ochrana povesti fyzických a právnických osôb. Ochrana
práv novinárov šíriť informácie o otázkach všeobecného záujmu vyžaduje, aby konali v dobrej viere
a na presnom skutkovom základe a poskytli spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou
etikou. Publikovanie nepravdivých a zavádzajúcich informácií nemožno zahrnúť pod právo verejnosti na
informácie a na slobodu prejavu, lebo obsahom tohto práva je právo na pravdivé a objektívne informácie.
Žalobca má za to, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti s tým, že
vyvolanie následkov sa nevyžaduje ak sa zistí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Žalovaný svojimi difamujúcimi výrokmi
značnej miere znížil jeho vážnosť v spoločnosti, neoprávnený zásah žalovaného mal za následok vznik
nepriaznivej mienky verejnosti
a spoločenského a mediálneho tlaku. Žalovaný svoje
výroky zverejnil v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou distribúciou. Obvinenie z trestnej
činnosti je mimoriadne závažným zásahom do práva na ochranu osobnosti a preto sa domnieva, že
vzhľadom na závažnosť
a okolnosti neoprávneného zásahu žalovaného do jeho práva
na ochranu osobnosti je okrem morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia opodstatnená aj peňažná
satisfakcia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy žalovanej výške.
4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Predmetom žalovaných článkov
bola činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nie žalobca, teda absentuje aktívna legitimácia
žalobcu v súvislosti s napadnutými výrokmi. Žalobca vytrháva jednotlivé vety z kontextu obsahu celého
žalovaného článku, čím úmyselne skresľuje informácie a vykladá ich spôsobom, ktorý nemá oporu v
obsahu žalovaného článku ako takého. Právo domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka je majetkovým právom a podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote.
Z tohto dôvodu žalovaný vznáša námietku premlčania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej žalobcom v podanom žalobnom návrhu. Žalobu považuje
za účelovú, nakoľko bola podaná až v čase, kedy bolo zrejmé, aký bude výsledok trestného konania
vedeného voči žalobcovi, keď žalobca sa nedomáhal ochrany osobnosti v súvislosti so žalovanými
článkami hneď po ich uverejnení, ale až s odstupom niekoľkých rokov po ich uverejnení a až potom,
kedy mal istotu, že trestné konanie vedené voči jeho osobe nedopadne pre neho nevýhodne, čo bolo
vzhľadom na vykonané dokazovanie a predchádzajúce rozhodnutie špeciálneho súdu možné. Žalobca
dlhú dobu nepovažoval žalované články za zásah do svojich práv a nepociťoval naliehavý záujem na
ochrane svojich práv, keď žaloba bola podaná až po uplynutí takmer 8 rokov od uverejnenia v poradí
prvého zo žalovaných článkov. Žalobca zákonom predpísaným spôsobom nikdy nepožiadal žalovaného
o uverejnenie tlačovej opravy alebo tlačovej odpovede v súvislosti s informáciami zo žalovaných
článkov, ktoré namieta v podanej žalobe. V článkoch boli pravdivé a neskreslené informácie čerpané
z dôveryhodných zdrojov, z pojednávaní v trestnej veci žalobcu, resp. z rozhodnutí špeciálneho súdu a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho trestnej veci a pred uverejnením boli riadne overované.
Hodnotiace úsudky v predmetných článkoch boli primerané a relevantné vo vzťahu k prebiehajúcim
súdnym konaniam a podozreniam voči osobám uvádzaných
v žalovaných článkoch,
resp. vo vzťahu k rozhodnutiam súdov. Poukázal na skutočnosť, že
v súvislosti s osobou
žalobcu všetky slovenské printové a elektronické média priniesli
v rovnakom čase
rovnaké informácie, ktoré sú žalobcom na základe podanej žaloby napádané. V žalovaných článkoch sa
vo vzťahu k žalobcovi hovorilo o podozreniach zo spáchania trestnej činnosti, o podozreniach z korupcie

a prijímania úplatku výlučne len v súvislosti s konaním žalobcu rozobratým v žalovaných článkoch.
Trestné konanie voči žalobcovi bolo začaté dávno pred uverejnením prvého zo žalovaných článkov.
Články obsahujú informácie o žalobcovi ako o osobe verejne činnej, politikovi, o bývalom starostovi
mestskej časti, teda informácie
v súvislosti s jeho verejným pôsobením a jeho trestným
stíhaním pre korupciu, nie v súvislosti s jeho súkromím. V článkoch bola zachovaná prezumpcia neviny,
žalovaný nimi informoval verejnosť o názoroch, hodnoteniach a kritike rozhodovacej činnosti najvyššieho
súdu
v konkrétnych trestných kauzách. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré
len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchaného trestného činu. Informácie vychádzali z verejne dostupných
oficiálnych dokumentov a informácií, keď denník Pravda v žiadnej časti článku neuviedol, že žalobca je
vinný zo spáchania trestného činu alebo právoplatne uznaný súdom za vinného zo spáchania trestného
činu, ale žalovaný článok konštatuje informácie a fakty
z prebiehajúceho trestného konania
vedeného voči žalobcovi. Články boli publikované od roku 2004, teda v čase kedy boli vydané uznesenia
o začatí trestného stíhania, resp. po vydaní
a doručení uznesenia o vznesení obvinenia
žalobcovi. O trestnom stíhaní boli médiá vrátane žalovaného informované orgánmi činnými v trestnom
konaní, ktoré informujú o svojej činnosti verejnosť poskytovaním informácií oznamovacím prostriedkom.
Uverejnením informácií
v žalovaných článkoch bolo realizované právo na slobodu slova a
slobodu tlače, pričom žalovaný vychádzal z informácií, ktoré boli pravdivé a aktuálne ku dňu publikovania
predmetných článkov a v plnej miere sa zhodovali s obsahom uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi,
resp. s vedeným trestným konaním. Tlač sledovala legitímny cieľ kontroly
a
poukazovania na závažný celospoločenský problém v kontexte podozrení, ktoré tu existovali vo vzťahu k
žalobcovi ako predstaviteľovi verejnej moci, ako politikovi a verejne činnej osoby zo spáchania závažnej
trestnej činnosti akou podozrenie z korupcie nepochybne je. Žalovaný má za to, že nemožno dávať
bez ďalšieho do súvislosti všetky negatívne udalosti, ktoré sa vyskytli v živote žalobcu so žalovanými
článkami v denníku Pravda, nakoľko medzi nimi chýba akákoľvek príčinná súvislosť. Postavenie žalobcu
v predmetných článkoch bolo postavením absolútnej osoby verejného záujmu, v dôsledku čoho je prah
ochrany u takejto osoby
v porovnaní s inými znížený. Žalobca bol nespochybniteľným
spôsobom v čase uverejnenia žalovaných článkov predmetom záujmu médií v súvislosti s jeho konaním
ako starostu mestskej časti Rača, podozrivého zo spáchania závažného trestného činu a v súvislosti s
jeho trestným stíhaním samotným, ktoré konanie bolo rozoberané v článkoch denníka Pravda, ale aj v
iných slovenských a dokonca aj českých médiách. Postup súdov v rozhodovaní v trestnej veci žalobca
bol predmetom záujmu televízie a rozhlasu so sledovanosťou ďaleko presahujúcou náklad denníka
Pravda. Osoba žalobcu bola a je verejne známa, jedná sa o popredného politika slovenskej politickej
scény a politickej strany KDH. Pred uverejnením článku bol vykonaný primeraný mediálny prieskum a
dostatočné skutkové zistenia, pričom bola zachovaná dobromyseľnosť a novinárska etika. Autor článku
pri písaní bol presvedčený o pravdivosti
a správnosti informácií, ktoré mal v tom čase k
dispozícii o obsahu trestného konania.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy až po tom, keď morálne zadosťučinenie,
vzhľadom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, nie je postačujúce, ako aj
vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Nemá slúžiť ako prostriedok na obohatenie poškodenej osoby ale
ako satisfakcia za vzniknutý protiprávny stav. Vzhľadom na to, že skutočnosti zverejnené v predmetných
článkoch boli pravdivé, požiadavka žalobcu na nemajetkovú ujmu sa javí ako neopodstatnená a
neodôvodnená. Žalobca nerozlišuje medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami. Žalovaný
má za to, že v prípade všetkých šiestich žalovaných článkov sa jednalo o komentáre a glosy, teda
názorové články obsahujúce hodnotiace úsudky. Články boli zamerané a kritizovali rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu a neboli zamerané voči žalobcovi. Boli uverejňované vždy v súvislosti s aktuálnou
informáciou týkajúcou sa niektorej z mediálne exponovaných trestných káuz politikov. Pravdivosť
hodnotiaceho úsudku nepodlieha dokazovaniu. Žalobca v čase začatia trestného konania pôsobil ako
verejný funkcionár a v súvislosti s výkonom tejto verejnej funkcie bol orgánmi činnými v trestnom
konaní obvinený a neskôr prokurátorom obžalovaný z trestného činu korupcie, ktorý mal podľa obžaloby
priamo súvisieť s výkonom jeho verejnej funkcie. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca bol spod
obžaloby oslobodený aj z dôvodu záhadnej straty siedmich nahrávok odposluchov žalobcu z roku 2004,
ktoré sa stratili zo systému slovenskej informačnej služby. Strata jedného z kľúčových dôkazov proti
žalobcovi nakoniec viedla
k použitiu zásady in dubio pro reo a oslobodeniu žalobcu
spod obžaloby. V súvislosti s kauzou žalobcu bolo uverejnených niekoľko desiatok článkov, príspevkov
rozhlasových a televíznych relácií a uvedená kauza bola silno mediálne exponovaná všetkými typmi
médií. Vzhľadom na šírku medializácie bolo každému čitateľovi bez ohľadu na predmetné články v
denníku Pravda zrejmé, že žalobca je podozrivý z korupcie a na akom skutkovom základe je podozrivý
zo spáchania trestného činu.

K článku pod bodom a/: Ide o glosu, ktorá týka sa korupcie medzi politikmi
a financovania
politických strán. Autor porovnáva stanoviská, vyjadrenia a postoje politických strán k svojim členom,
ktorí boli obvinení /obžalovaní z korupcie. Autor tieto stanoviská strán porovnáva a hodnotí. Pravdivou
informáciou bolo, že Rada KDH v čase uverejnenia článku otvorene podporovala a bránila svojho člena žalobcu a to v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Článok ako celok nemohol zasiahnuť do práva žalobcu
na ochranu osobnosti, nakoľko len konštatoval stav v čase uverejnenia žalovaného článku.
K článku pod bodom b/: Článok uverejnený v rubrike Názory obsahuje hodnotiace úsudky autora.
Jednotlivé časti článku napadnuté žalobou sú vytrhnuté z kontextu a pospájané spôsobom, ktorý nemá
oporu v obsahu článku a jeho v štruktúre. Článok sa venuje celej kauze žalobcu a nejasnostiam,
pochybnostiam a zaujímavým skutočnostiam (záhadná strata nahrávok odposluchov žalobcu), ktoré
v súvislosti s touto kauzou vyvstali. Skutočnosť straty nahrávok odposluchov zo systému mala
ďalekosiahle dôsledky, silno politicky rezonovala a mala za následok úpravu režimu uchovávania
týchto nahrávok a prístupu k nim. Článok sa venoval aj možnosti ovplyvňovania, zastrašovania alebo
diskreditácie svedkov a činnosti polície
a prokuratúry. Vyjadrenia obsiahnuté v článku
boli primerané, hodnotiace úsudky a vyslovená kritika primeraná okolnostiam daného prípadu. Skutkový
stav v texte článku dostatočným spôsobom rozobratý a opísaný. Uverejnením žalovaného článku ako
celku nemohlo dôjsť
k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
K článku pod bodom c/: Článok je komentárom aktuálnej udalosti, uverejnený na názorovej strane
denníka pod označením „Myslím si“ a obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a náhľad na
problematiku existencie a ďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Žalobca prostredníctvom právnych
zástupcov v čase trestného konania vedeného voči jeho osobe podnikal podľa vedomostí žalovaného
právne kroky na spochybnenie ústavnosti špeciálneho súdu a trestného konania vedeného voči jeho
osobe. Uverejnením tohto článku nedošlo a nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcu.
K článku pod bodom d/: Článok je komentárom aktuálnej udalosti, uverejnený na názorovej strane
denníka, ktorý obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a náhľad na problematiku existencie a
ďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Nejde o spravodajský, ale
o názorový článok obsahujúci
hodnotiace úsudky a názory autora článku. Autor primárne hodnotí a kritizuje rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR v súvislosti s rozhodnutím
o protiústavnosti špeciálneho súdu. Žalobca
bol jednou z osôb, ktorým mohlo podľa názoru autora článku vyhovovať zrušenie špeciálneho súdu. Z
tohto dôvodu autor článku rozoberá aj z politického hľadiska význam a opodstatnenosť predmetného
rozhodnutia ústavného súdu. Uverejnením tohto článku nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zásahu do práva
na ochranu osobnosti žalobcu.
K článku pod bodom e/: Článok je komentárom aktuálnej udalosti, uverejnený na názorovej strane
denníka, ktorý obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a náhľad na problematiku existencie a
ďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Nejde o spravodajský ale
o názorový článok
obsahujúci hodnotiace úsudky a názory autora článku. V článku autor kritizuje činnosť rozhodnutie
Najvyššieho súdu v súvislosti s mediálne známymi a spoločensky ostro sledovanými a citlivými kauzami.
Žalobným návrhom žalovaná časť článku je vytrhnutá z kontextu celého článku, ktorý sa venoval
zásadnej spoločenskej téme. Autor analyzuje, či Najvyšší súd svojim postupom marí činnosť polície a
prokuratúry a neguje závery a výsledky vyplývajúce z rozhodnutí špeciálneho súdu. V súvislosti s osobou
žalobcu článok konštatuje, že bol špeciálnym súdom uznaný za vinného z trestného činu korupcie, avšak
toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu. Informácie sú v plnom rozsahu pravdivé
a hodnotiace úsudky primerané. Uverejnením tohto článku nedošlo a ani nemohlo dôjsť
k
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
V článku pod bodom f/: Článok je názorovým článkom, komentárom aktuálnej udalosti uverejnený na
názorovej strane denníka, ktorý obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a kritiku súdnictva. Z
umiestnenia článku je zrejmé, že nejde o spravodajský ale o názorový článok obsahujúci hodnotiace
úsudky a názory autora článku. Autor rozoberá konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu v konkrétnych
kauzách pričom nejde o informácie, ktoré by neboli uverejnené alebo odvysielané pred uverejnením
žalovaného v článku. Autor v článku kritizuje činnosť, resp. nečinnosť politikov v súvislosti s korupciou,
kritizuje aj rozhodovaciu prax súdov v mediálne exponovaných kauzách. Informácie týkajúce sa žalobcu
boli v kontexte obsahu celého článku len okrajové a hlavným cieľom článku bola kritika činnosti
Najvyššieho súdu. Uverejnením žalovaného článku ako celku ani v časti článku nedošlo a ani nemohlo
dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú podozrenia zo spáchania trestného
činu v (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III ÚS k 83/01). Z obsahu žaloby nie je
zjavné akým spôsobom žalobca určil sumu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- eur. Náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch je právny inštitút, ktorého zmyslom a cieľom je poskytnúť satisfakciu
a prichádza do úvahy až po tom, keď morálne zadosťučinenie vzhľadom na zníženú dôstojnosť alebo
vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti nie je postačujúce. V denníku boli zverejnené len pravdivé
skutočnosti a požiadavka žalobcu sa javí žalovanému ako neopodstatnená a neodôvodnená s cieľom
získať od žalovaného požadovanú sumu. Priznanie žalobcom požadovanej sumy náhrady nemajetkovej
ujmy by znamenal pre žalovaného neprimeranú ujmu a sankciu a bolo by pre žalovaného likvidačné.
Žalovaný považuje celú žalobu za nedôvodnú a žiada návrh zamietnuť v celom rozsahu.
5. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 44C/51/2012-325, zo dňa 23.10.2013, žalobu zamietol a žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
6. Podaním zo dňa 10.12.2013 žalobca zobral návrh späť v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v rozsahu 90.000,- eur a v tejto časti žiadal konanie zastaviť.
7. Na základe odvolania žalobcu, Krajský súd v Bratislave uznesením č.k.
2Co/206/2014-402,
zo dňa 10.10.2018, pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy 100.000,eur v rozsahu 90.000,- eur, v tejto časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/51/2012-325,
zo dňa 23.10.2013, zrušil a konanie zastavil. Vo zvyšnej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III
č.k. 44C/51/2012-325, zo dňa 23.10.2013, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm.
c) C.s.p.
Odvolací súd zdôraznil, že i keď hodnotiace úsudky, s prihliadnutím na subjektívny charakter, vylučujú
dôkaz pravdy, musia vychádzať z dostatočného faktického základu. Pri skúmaní primeranosti výrokov
odvolací súd dospel k záveru, že niektoré zo sporných príspevkov obsahujú hodnotiace úsudky, pre ktoré
nemal žalovaný v čase vydania článku vecný základ, pokiaľ vychádzame z predpokladu, že skutkovo
sa opieral o aktuálny stav trestného konania v trestnej veci žalobcu. Konkrétne v článku uverejnenom
dňa 21.05.2009 bol žalobca označený žalovaným za úplatkára. Komentár bol uverejnený v čase,
keď existoval v poradí druhý, avšak stále neprávoplatný odsudzujúci rozsudok vo vzťahu k žalobcovi.
Ďalej v prípade článku uverejneného 27.11.2009, ktorý bol reakciou na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2009, vychádzal žalovaný zo skutkového základu, ktorým bol zrušený
odsudzujúci rozsudok špeciálneho súdu vo vzťahu k žalobcovi. Napriek tomu, že prvostupňový rozsudok
bol zrušený, z informácie ktorej žalovaný vychádzal, v spornom článku uviedol, že žalobca bol usvedčený
z korupcie. Súd prvej inštancie napriek uvedenému v oboch prípadoch vyvodil záver, že hodnotiace
úsudky neboli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko mal žalovaný pre
uvedené hodnotiace úsudky vecný základ, alebo ako tomu bolo v druhom prípade, právne poukázal
na to, že spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na ich zákonnosť, či ústavnosť je
pod ochranou slobody prejavu, a preto hodnotiace úsudky uvedené v článku neboli spôsobilé zasiahnuť
do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Jednoznačne v sporných článkoch zverejnením informácií o
trestnej veci žalobcu tak, ako boli publikované, došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny žalobcu, čo
samo o sebe predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý žalobca nemusí ani preukazovať.
Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť predpoklady vzniku občianskoprávnej
zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnostných práv žalobcu, dôvodnosť uplatňovaných nárokov
žalobcu a najmä vysporiadať s podstatnou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k porušeniu zásady
prezumpcie neviny a posúdiť jeho nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy čo do dôvodu a výšky
(vrátane možného premlčania uvedeného nároku žalobcu), nakoľko uvedeným nárokom sa súd prvej
inštancie nezaoberal z dôvodu zamietnutia žaloby.
8. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi
predloženými stranami sporu a opätovne vyhodnotil už vykonané dokazovanie a dospel k záveru, že
žaloba žalobcu je dôvodná čiastočne.
9. Medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti (čo potvrdil aj odvolací súd v bode 49. odôvodnenia
svojho uznesenia), že v prípade sporných článkov predmetom analýzy súdu sú hodnotiace úsudky
žalovaného a ich spôsobilosť zásahu do osobnostných práv žalobcu.
Z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že trestné stíhanie bolo niekoľkoročné, kým padol
oslobodzujúci rozsudok, a preto všetky fyzické a psychické sily koncentroval na cieľ, aby obhájil svoju
nevinu. Je pravdou, že všetky médiá tlačené aj elektronické informovali o jeho kauze, pričom v prípade
denníka Pravda sa mantinely slušnosti prekračovali. Redaktor J. od začiatku písal o žalobcovi s cieľom
ho osočiť, znevážiť a zosmiešniť. Žalobca má za to, že vzhľadom na to, že v januári 2007 ukončil funkciu

starostu mestskej časti, od tohto obdobia bol už len súkromnou osobou. Ťažko sa mu dokazuje to,
že neustále osočovania zo strany žalovaného sa prejavili v jeho živote. Bol to permanentný stres či
si kúpiť noviny a ťažko sa mu to dokazuje. Redaktor J. nepravdivo a pravdu skresľujúco uvádzal na
adresu žalobcu informácie, ktoré škodlivo zasiahli do jeho cti. Nejde o obohatenie, ale žalovaný by mal
pocítiť ujmu v majetkovej sfére, nakoľko sa cíti mimoriadne poškodený a ťažko sa to dá oceniť. Okrem
žalovaného nežaloval iné médiá.
Z výsluchu MUDr. Q. X., manželky žalobcu, súd prvej inštancie zistil, že pred vypuknutím procesu bol
jej manžel v Rači osobu váženou a ctenou aj napriek tomu, že sa tam nenarodil, dvakrát bol zvolený
za starostu, čo sa v histórii Rače nestalo. Jeho obvinenie ju šokovalo, ale vedela, že sa toho manžel
nedopustil. Medializáciu procesu, to, ako vo veci informovali, predpokladala, keďže bol verejný činiteľ.
Ten čas prežívali ako rodina v strese. Ľudia si na nich ukazovali, či v obchodoch, na dovolenke, bolo
to nepríjemné. Ostatné noviny písali prevažne vecne, používali slová „údajne“, okrem denníka Pravda.
Vyrušovalo ju, keď jej do práce telefonovali novinári. Postupom času mala pocit, že to ustalo, ale zase
sa jej pýtali, či je vinný a ťažko sa to vysvetľovalo. Spomína si, že mala raz na pracovni nalepený
článok „X. skončil“, čítala si k tomu blogy, rozrušovalo ju to a musela si dať lieky na upokojenie. Denník
Pravda uvádzal výrazy ako skorumpovaný politik, úplatkár, ľudia potom začali pochybovať. Bolo to
hrozné obdobie. Manžel utrpel, keď stratil spoločenské a politické postavenie, nemohol si nájsť prácu a
česť ich rodiny bola pošpinená tak, že to pociťuje dodnes. Okrem článkov v denníku Pravda čítala aj iné
články, ktoré sa týkali manžela, bolo to v období od roku 2004 do roku 2010, v tomto čase boli správy aj
v televízii a v novinách frekventované. Článkov bolo veľa, aj v televízii, vyjadrovali sa vecne a používali
výrazy „údajne“, „obžalovaný z údajného brania provízie“. Autor článkov v Pravde podsúval verejnosti
myšlienky o vine žalobcu prívlastkami ako skorumpovaný politik, úplatkár X..
Z výsluchu svedka Ing. L. K. súd prvej inštancie zistil, že žalobcu pozná
20 rokov,
istý čas boli kolegovia v politickej strane, pracovali v bratislavskej krajskej rade KDH, stretávali sa pri
riešení verejno-správnych záležitostí. Za tie roky je to bližší vzťah. Pamätá si, že v médiách prepukla
informačná kampaň. Prinieslo to radikálne postoje vo vnútri politického hnutia, v ktorom pôsobili. Vznikla
veľká diskusia ako postupovať vo vzťahu
k verejnému pôsobeniu žalobcu, postoje boli rôzne,
vznikli dokumenty v strane, čo svedčí
o tom, že boli veľké diskusie na túto tému a rozdielne
názory ako sa zachovať. Vnímal to ako kampaň na osobu žalobcu. Zo strany niektorých médií nešlo
o vecné informovanie, ale o osobné napádanie a negatívne to pôsobilo ako sa ľudia začali pozerať na
žalobcu, čo pretrváva do dnešných dní. Negatívne informácie sa šírili nielen printovými médiami, ale boli
publikované aj na internete a komentáre k tomu boli asi vyprovokované publikovanými článkami a boli
dehonestujúce voči žalobcovi. Do dnešných dní napriek oslobodzujúcemu rozsudku, pretrváva odstup
a nedôvera k žalobcovi, ktorý vznikol zrejme spôsobom ako sa komunikovalo vo veci. Na prelome rokov
2003 a 2004 pôsobil svedok ako podpredseda bratislavskej krajskej rady KDH a starosta mestskej časti
Staré Mesto. Členovia bratislavskej krajskej rady KDH (čo je asi 20 ľudí) neverili, že sa skutok mohol
stať, k žalobcovi mali dôveru. V predsedníctve KDH však boli snahy dosiahnuť, aby sa vzdal funkcie
predsedu bratislavskej krajskej rady KDH a členstva v KDH s argumentom, že poškodzuje záujmy strany.
Keďže to nevedeli vyriešiť dohodou, tak na sneme v roku 2005 zmenili stanovy v tom smere, že pokiaľ
člen KDH bude obvinený
z trestného činu, môže mu predsedníctvo dočasne
pozastaviť členstvo v hnutí, čo sa aj stalo
v prípade žalobcu. Bola to kauza, ktorá sa dotýkala
politického pôsobenia žalobcu v tom období. Zo strany denníka Pravda (ktorý si síce nekupoval) to
svedok vnímal ako neprimeranú kampaň s cieľom znevážiť žalobcu a aj útok na politickú stranu, lebo
to bolo interpretované aj vo vzťahu k politickému pôsobeniu žalobcu. Svedok sledoval informácie o tejto
kauze
v denníkoch Sme, Nový čas, monitoringy tlače, rozhlas a televíziu; názor
na žalobcu nezmenil, bol presvedčený o jeho nevine. Bratislavská krajská rada KDH hlasovala o týchto
záležitostiach a vyjadrila žalobcovi podporu radikálne väčšinovým hlasovaním. Koncom roka 2004 bolo
žiadané, aby sa žalobca vzdal funkcie predsedu bratislavskej krajskej rady a členstva v KDH. V roku
2005 prebehla kľúčová diskusia s následnou zmenou stanov, ku ktorej došlo z dôvodu, že žalobca sa
nechcel vzdať členstva v KDH.
Z výsluchu svedka O. X. - syna žalobcu súd prvej inštancie zistil, že to vníma tak, že to trvalo 6 rokov
a médiá si z toho spravili senzáciu a v neskutočnom rozsahu bola informovaná verejnosť. Zo začiatku
tomu ľudia nechceli veriť, vyjadrovali podporu. Tým, že to trvalo 6 rokov mal pocit, že ľudia začali meniť
postoj k žalobcovi, čo bolo živené médiami, lebo oni ich o tom neinformovali. Boli to poznámky typu, či je
synom skorumpovaného starostu, v rôznych denníkoch a médiách boli uverejnené otcove fotografie a
na ich základe na nich zazerali. Mamu otravovali novinári a tým trpel aj on. Situácia bola zlá, v Rači, kde
žijú, im bolo nepríjemné chodiť, keď poznajú názor ľudí. Na základe toho, čo šírili médiá sa zhoršila ich
finančná situácia, keď otcovi sa zmarila možnosť kandidovať na starostu Rače a bol vylúčený z KDH.

Ľudia ho všeobecne vnímali ako vinného. O otcovi čítal v rôznych médiách, na internete, v denníkoch
Nový čas, Pravda, Sme a rôzne blogy. Otec sa snažil kandidovať aj počas tejto kauzy. Má vedomosť, že
kandidáti na starostu ho používali v kampani v tom smere, že Rača nepotrebuje úplatkárskeho starostu.
Z výsluchu svedkyne JUDr. T. W. - dcéry žalobcu vyplynulo, že
v apríli 2004 končila
vysokú školu a ťažšie to prežívala. Mala naplánovanú svadbu v októbri
a zvažovala jej
preloženie na iný dátum, ale nakoniec ju nepreložili. Zo začiatku im chodili zvoniť novinári domov, potom
išla na materskú a odsťahovala sa od rodičov. Bolo to ťažké obdobie, v obchode alebo na prechádzke
bolo cítiť, že ľudia si šepkajú. Noviny si nekupovala, ale širšia rodina ich upozorňovala, keď niečo vyšlo.
V reakciách na články boli použité výrazy ako úplatkár, spojenec mafie, ľudia vynímali názory médií za
svoje. V televízii informovali
v čase, keď prebiehali pojednávania, v rozhlase, keď bol vynesený
rozsudok. Sledovala články v Novom čase, Plus 7 dní, Sme, občas v Pravde.
Z výsluchu svedka J. J., autora článkov, súd prvej inštancie zistil, že v denníku Pravda pracoval od
roku 2001 do roku 2010 ako komentátor. Všetky predmetné články boli na názorovej strane denníka
zaradené ako komentár alebo glosa. Ide o články oddelené od spravodajstva a vyjadrujú hodnotiace
úsudky autora. Ich predmetom bola kritika nie priamo žalobcu, ale orgánov činných v trestnom konaní,
kde žalobca je spomínaný v argumentácii nie ako hlavná osoba. Informácie a názory, ktoré svedok
prezentoval o žalobcovi boli v tom čase verejne dostupné z médií a prostredia polície a prokuratúry,
keďže išlo o medializovaný prípad korupcie na miestnom úrade v Rači. Išlo o závažnú tému s vážnym
dopadom na verejný život v podobe korupčných prípadov a neschopnosť trestných orgánov dotiahnuť
ich vyšetrovanie do konca. Informácie v článkoch sa týkali výlučne verejného pôsobenia žalobcu, nikdy
nepísal
o jeho súkromí. V redakcii v prípade stranícky, politicky a verejne aktívnych osôb robili
výnimku z prezumpcie neviny, keď o nich písali aj keď prípad nebol definitívne ukončený.
K
článku z 13. júla 2004 svedok uviedol, že pri písaní glosy vychádzal z informácií, že žalobca obvinený
z korupcie mal otvorenú politickú podporu spočiatku z úrovne krajskej rady KDH, neskôr sa ho zastali
významné osoby KDH ako pán K. mohlo to byť aj vedenie KDH, predsedníctvo, s ktorým mal žalobca
sériu rokovaní o svojej politickej budúcnosti.
V článku z 31.01.2007 s názvom „X. skončil“
uviedol, že prípad žalobcu je nabitý pochybnosťami vzhľadom na samotný proces dokazovania, ktorý bol
komplikovaný v tom smere, že proces monitorovania, sledovania a odpočúvania pána P. a žalobcu bol
narušený, malo dôjsť k úniku informácie, policajná akcia musela byť z toho dôvodu urýchlená a neskôr
sa strácali dôkazy. Informácie o odsúdení žalobcu na 5 rokov mal svedok priamo zo špeciálneho súdu,
z verejne dostupných zdrojov. Na základe bežnej redakčnej praxe sa pojednávaní zúčastňovali jeho
kolegovia - spravodajcovia, ktorí ho ako komentátora informovali. Pokiaľ uviedol, že „kto pozná pomery
v bratislavskej Rači, musel byť presvedčený o X. vine“, mal svedok na mysli ľudí, ktorí dôverne poznali
pomery na miestnom úrade, išlo o novinárov aj politikov. V článku z 18.03.2009 s názvom „T., V., T....“ sa
svedok snažil kritizovať snahy niektorých osôb aj politicky aktívnych, aj osôb známych
z
korupčných káuz, spochybniť špeciálny súd alebo napadnúť jeho činnosť na Ústavnom súde. Nie je
pravdou, že by nazval svedok v predmetnom článku žalobcu advokátom mafie, keď štylisticky mal na
mysli, že píše o T., V., T., K., X. (nikoho z menovaných nepovažoval za advokátov mafie) a advokátoch
mafie, ktorých v komentári nemenoval. Výrazy ako skorumpovaný starosta, úplatkár, skorumpovaný
politik použil vo vzťahu k žalobcovi z dôvodu, že bol podozrivý, potom obvinený, obžalovaný a odsúdený
za korupciu. V tom čase svedkovi kolegovia považovali žalobcu za človeka s povesťou skorumpovaného
politika (išlo o ľudí, ktorí s ním spolupracovali priamo v KDH), pričom tieto informácie povedali svedkovi
v dôverných rozhovoroch, a preto nemá záujem ich menovať.
V časti KDH mal žalobca takúto
povesť a títo ľudia otvorenie vystúpili na rade KDH a žiadali, aby rada vyjadrila postoj voči žalobcovi.
Išlo o viacerých politikov (členovia KDH) , ktorí sa vyjadrili v tom smere, že žalobca má korupčnú
povesť a musia to riešiť. Povesť žalobcu bola taká v istých rokoch vo všeobecnosti, bol považovaný
za skorumpovanú osobu aj vďaka tejto kauze. Vzhľadom na to, že ide o zdroje, ktoré svedkovi tieto
informácie podali pod podmienkou ich ochrany, považuje ich za chránený zdroj. Predmetom článku
zo 7.4.2010 s názvom „Boj za spravodlivosť Fico len predstiera“ bola kritika toho, že trestné orgány
štátu nie sú schopné dostatočne účinne bojovať s korupciou a potláčať najväčšie prípady tým, že by
boli podporené rozhodnutím Najvyššieho súdu a úspešne uzavreté. V článku z 27.11.2009 s názvom
„Najvyšší súd opäť marí spravodlivosť“ bola predmetom kritiky štátna moc, ktorá nebola schopná
vysporiadať sa s najväčšími korupčnými kauzami ako aj Najvyšší súd. Primárnym cieľom kritiky bola
séria rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktoré mali spoločné znaky a to zrušenie rozsudkov špeciálneho súdu.
Pri písaní tohto komentára vychádzal z informácií od ľudí, ktorí pracovali na ministerstve spravodlivosti
a na Najvyššom súde a niektoré boli verejne dostupné cez internet.
Zo spisu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005 vyplýva, že prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal dňa 05.11.2004 obžalobu na

Krajský súd v Banskej Bystrici s pôsobnosťou Špeciálneho súdu, ktorá postúpená Špeciálnemu súdu
v Pezinku na žalobcu obvineného pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §
160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a na obvineného Y. P. pre pomoc podľa § 10 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona k trestnému činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona.
Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 30.01.2007, boli žalobca a
obžalovaný Jaroslav Šuščák uznaní vinnými, a to žalobca z trestného činu prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody podľa § 160 a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a obžalovaný
Y. P. z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 a ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona účinného do 31.12.2005 spáchaného formou pomoci podľa § 10 v cene 1 písm. c) Trestného
zákona účinného do 31.12. 2005 a za to odsúdený - žalobca k trestu odňatia slobody na 5 rokov
so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny, k trestu zákazu činnosti spočívajúci v zákaze
výkonu zamestnania, povolania, funkcie, alebo takých činností, ktoré sú spojené s výkonom právomoci
verejného činiteľa na 7 rokov, k peňažnému trestu vo výmere 500.000,- Sk, pre prípad úmyselného
zmarenia tohto trestu s náhradným trestom odňatia slobody na 12 mesiacov. Y. bol odsúdený k trestu
odňatia slobody na 4 roky a 6 mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Toš v 12/2007, zo dňa 05.06.2008
(právoplatné 05.06.2008) bol podľa § 258 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku účinného do
01.01.2006, zrušený rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 30.01.2007,
v celom rozsahu a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 01.01.2006, bola vec vrátená
Špeciálnemu súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, rozsudkom
Špeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 24.02.2009, boli žalobca a obžalovaný Y. P.
uznaní vinnými, a to žalobca z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 a
ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a obžalovaný Y. P. z trestného činu prijímania
úplatku
a inej nenáležitej výhody podľa § 160 a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
účinného do 31.12.2005 spáchaného formou pomoci podľa § 10 v cene 1 písm. c) Trestného zákona
účinného do 31.12.2005 a za to odsúdený - žalobca k trestu odňatia slobody na 5 rokov so zaradením do
prvej nápravnovýchovnej skupiny, k trestu zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu zamestnania,
povolania, funkcie, alebo takých činností, ktoré sú spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa na
7 rokov, k peňažnému trestu vo výmere 500.000,- Sk, pre prípad úmyselného zmarenia tohto trestu s
náhradným trestom odňatia slobody na 12 mesiacov. Jaroslav Šuščák bol odsúdený k trestu odňatia
slobody na 4 roky a 6 mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Toš/6/2009, zo dňa 26.11.2009, bol podľa §
258 ods. 1 písm. b), Trestného poriadku účinného do 01.01.2006 zrušený rozsudok Špeciálneho súdu
v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 24.02.2009
a podľa § 259 ods. 1 Trestného
poriadku účinného do 01.01.2006 bola vec vrátená Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 16.03.2010, bol
žalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Zároveň bol oslobodený spod
obžaloby aj obžalovaný Y. P. podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, pretože
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn.
5To/10/2010, zo dňa 30. 09. 2010, bol podľa § 258 ods. 1 písm. b), Trestného
poriadku účinného do 01.01.2006 zrušený rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005,
zo dňa 16.03.2010, vo vzťahu obžalovanému Y. P. a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku účinného do
01.01.2006 bola vec vrátená Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol. Zároveň vo vzťahu
k žalobcovi bolo zamietnuté odvolanie
prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 15.02.2011, bol
obžalovaný Y. P. uznaný vinným z prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona a
bol odsúdený na trest odňatia slobody 12 mesiacov
s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 3 roky a peňažný trest vo výmere 10.000,- eur
s tým, že pre prípad, že by výkon tohto
trestu mohol byť úmyselne zmarený bol stanovený náhradný trest odňatia slobody na 1 rok.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6To/6/2011, zo dňa 04.08.2011, podľa § 256
Trestného poriadku bolo zamietnuté odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky vo veci obžalovaného Y. P..
Z monitoringu tlače, televízie a rozhlasu, ktorých predmetom sú informácie o trestnom stíhaní žalobcu
v rokoch 2004 až 2010 súd prvej inštancie zistil, že o žalobcovi bolo uverejnených a odvysielaných:

111 článkov v denníku Sme, 26 článkov v denníku Hospodárske noviny, 22 článkov v denníku Pravda,
22 článkov v denníku Plus 1 deň, 20 článkov v denníku Nový čas, 17 článkov v denníku Národná
obroda, 5 článkov v denníku Korzár, 3 články
v denníku Košický korzár, 1
článok v denníku Hospodárske noviny, 1 článok v denníku Lidové noviny, 1 článok v denníku Slovo, 1
článok v denníku Impuls, 23 článkov v týždenníku Plus 7 dní, 7 článkov v týždenníku Život, 9 článkov
v týždenníku Týždeň, 5 článkov v týždenníku Domino fórum, 3 články v dvojtýždenníku Bratislavské
noviny, 2 články v týždenníku Žurnál, 1 článok v týždenníku Nitrianske noviny, 1 článok v týždenníku
Formát, 1 článok v mesačníku EUROREPORT plus, 2 články v bezplatných novinách Prešovské echo,
1 článok bezplatných novinách Banskobystrické echo, 1 článok v bezplatných novinách Košické echo,
1 článok
v bezplatných novinách Trnavské echo, 25 článkov v online denníku aktuálne.sk,
23 článkov v online denníku hnonline.sk, 10 článkov v online denníku 24 hodín, 6 článkov v online
denníku cas.sk, 6 článkov v online denníku topky.sk, 1 článok v online denníku politikon.sk, 1 článok
v online denníku ceskamedia.cz, 1 článok v online denníku aktuality.sk, 7 správ v rádiu Slovensko, 5
správ v rádiu Okey, 4 správy v rádiu Expres, 3 správy v rádiu Viva, 3 správy v rádiu Twist, 1 správa v
rádiu Regina, 1 správa v rádiu B1, 1 správa v rádiu ČRo 1, 27 správ v TV TA 3, 22 správ v TV Markíza,
15 správ v STV 1 , 5 správ v TV JOJ.
Z podania zo dňa 05.02.2008 doručeného Ústavnému súdu Slovenskej republiky 11.02.2008 súd prvej
inštancie zistil, že JUDr. P. T. Dr.h.c. podal v mene skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky návrh na začatie konania vo veci namietaného nesúladu zák. č. 458/2003 Z. z. o zriadení
Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, znení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
samostatne, ako aj v spojení
s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a ods. 2, čl. 141a ods. 4 písm.
b), čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2
a čl. 148 ods. 1 a ods. 2 ústavy, v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v spojení s
čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii (ďalej len „Dohovor OSN“) s čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a ods. 2, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods.
1 a ods. 2 ústavy, a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN.
Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/08, zo dňa 20.5.2009 vyplynulo, že
Ústavný súd vyslovil nesúlad namietaných ustanovení zák. č. 458/2003 Z. z.
o zriadení
Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b),
čl. 144 ods. 1 v
spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii. K predmetnému ústavnému
nálezu bolo publikované aj odlišné stanovisko k nálezu sp.zn. PL. ÚS 17/08, zo dňa 20. mája 2009.
Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 329/09-12, zo dňa 8.10.2009, súd
prvej inštancie zistil, že odmietol sťažnosť Ing. J.M. vo veci namietaného porušenia základného práva
nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v
Pezinku v konaní vedenom pod sp.zn.
PK-1Tš/8/2005.
10. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa čl. 10 ods. 1 a ods. 2, čl. 17, čl. 40 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 2, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd - Oznámenie FM MZV č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“),
čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, § 2 ods. 4 Trestného poriadku, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho
zákonníka.
11. Podstata porušenia práva na ochranu osobnosti spočíva v akomkoľvek oznámení, či písomnou
formou (publikované), alebo slovnou formou (verejne vyslovené), ktorého obsahom sú informácie,
alebo tvrdenia schopné objektívne zasiahnuť fyzickú osobu, tak ako to definuje § 11 Občianskeho
zákonníka. Najrozšírenejšími formami takéhoto zásahu sú skutkové tvrdenia s difamujúcou povahou
a hodnotiace úsudky podávané formou kritiky, pričom ani hodnotiace úsudky ani kritika nemusia byť
spojené len so slovným prejavom (písaným alebo hovoreným), ale môžu byť urobené i obrazom,
filmom, videozáznamom alebo inými vyjadrovacími prostriedkami. Na to, aby sa fyzická osoba mohla
domáhať práva na ochranu osobnosti musí spĺňať zákonný znak, t. j. že ide o taký zásah do práva
na ochranu, ktorý je neoprávnený, teda je v rozpore s objektívnym právom. Neoprávnený zásah do
osobnostných práv možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrej povesti
fyzickej osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu,

pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky),
pokiaľ sú neoprávnené, vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy.
Pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha dokazovaniu, v takom prípade sa skúma, či existoval
dostatočný skutkový podklad pre napadnuté úsudky.
Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje triádu prostriedkov občianskoprávnej ochrany
pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Ide o upustenie od neoprávnených
zásahov, odstránenie nepriaznivých následkov neoprávnených zásahov a poskytnutie primeraného
zadosťučinenia. Zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka spočíva v určitom
plnení, ktoré sa postihnutej fyzickej osobe priznáva, pričom to môže byť plnenie morálne resp. peňažné.
Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok (§ 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Týmito podmienkami sú, že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim
a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere. Z uvedeného vyplýva, že zadosťučinenie v peniazoch plní podpornú funkciu a
nastupuje vždy až po tom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo nepostačujúcim a zároveň po splnení
kvalifikovaných podmienok, že došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti spoločnosti
v značnej miere. Súd pri rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch vychádza zo
závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo.
Žalobca sa domáha práva na ochranu osobnosti, teda je potrebné, aby v konaní preukázal: 1.
neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť či ohroziť
osobnosť fyzickej osoby, 2. ujmu (nemajetkovú ujmu)
v jednotlivých oblastiach
integrity fyzickej osoby ( česť, ľudská dôstojnosť, meno, vážnosť, súkromie), 3. príčinnú súvislosť medzi
1. a 2. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť
jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.
V zmysle judikatúry ESĽP úlohou tlače je aj informovanie o rozhodovacej činnosti súdov a komentovanie
súdnych konaní. Média majú právo na ospravedlniteľný omyl a treba uznať, že často disponujú
informáciami, ktoré je potrebné zverejniť vo verejnom záujme v čo najkratšom čase - nebolo by
spravodlivé požadovať od médií, aby informácie zverejňovali až vtedy, keď bude ich pravdivosť
potvrdená s úplnou istotou (Sunday Times, v. Spojené Kráľovstvo) - to by mohlo zmariť včasné
poskytovanie informácií vo veciach verejného záujmu s tým, že novinári konajú v dobrej viere. Medzi
dôvody, ktoré vylučujú neoprávnenosť zásahu patrí skutočnosť, že k zásahu do dobrej povesti došlo v
súvislosti s výkonom iného subjektívneho práva stanoveného zákonom napr. výkonom práva kritiky a
preto je potrebné skúmať okolnosti každého prípadu, intenzitu tvrdeného porušenia práva, aby jednému
právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým.
V tomto spore vystupujú proti sebe dve základné práva - právo na slobodu prejavu
a právo na
ochranu osobnosti. Slobodu prejavu treba vykladať vo vzťahu k ostatným právam
a slobodám, t.
j. k právu žalobcu na dobrú povesť. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom
na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva
a slobody ( PL
ÚS 7/96), t. j. v akom rozsahu možno priznať právo vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Pri
posudzovaní hodnotiacich úsudkov je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu
(s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu) intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových
tvrdení). Preháňanie a zveličenie skutočnosti nerobia sami o sebe hodnotiaci úsudok nedovoleným, ani
prípadná zaujatosť kritika neumožňujú bez ďalšieho urobiť záver, že kritizujúci vybočil z prejavu, ktorý
možno označiť za primeraný. Iba v prípadoch, keď kritike úplne chýba akýkoľvek vecný základ, pre ktorú
nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie, treba ju považovať za neprimeranú.
Podľa všeobecných východísk rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR pri konflikte slobody prejavu
a práva na ochranu osobnosti, všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,
dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde
k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Nastolenie rovnováhy medzi právom iného
a slobodou prejavu je cieľom obmedzenia slobody prejavu. Zásada prezumpcie neviny sa vo vzťahoch
medzi subjektami v rovnom postavení uplatní ako jeden z dôvodov na obmedzenie ústavou zaručenej
slobody prejavu.
Oznamovacie prostriedky sú oprávnené oznamovať informácie a myšlienky týkajúce sa vecí, ktoré
sa prejednávajú pred súdmi. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach (napr.
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III ÚS 83/01, zo dňa 24.01.2002) konštatoval, že
prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania z čoho vyplýva, že v prvom rade ju
majú zabezpečiť orgány činné v trestnom konaní. Prezumpciu neviny porušujú výroky orgánov činných v

trestnom konaní o obvinenom zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom
jeho vinu ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd.
Všetky články, ktoré sú predmetom žaloby, a ktorých autorom je novinár, sú jeho hodnotiace úsudky,
nakoľko všetky články sú názorové (t. j. nie spravodajské), uverejnené na komentárovej strane denníka
Pravda. Hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany
a keďže sú vyjadrením
subjektívneho názoru, nepodliehajú dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho
úsudku nemožno splniť a takéto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú
súčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru. Výroky, ktoré napáda žalobca treba posudzovať v
kontexte celých článkov a nie jednotlivé výroky izolovane a to s prihliadnutím na to, čo bolo vlastne
predmetom komentára.
Komentár (podobne ako úvodník, kritika, glosa) patrí medzi publicistické žánre, a to analytické (t.j.
vysvetľovacie resp. hodnotiace) V komentári redaktor hodnotí určitý problém (spoločenský, politický,
hospodársky), pričom ide o nekvalifikované hodnotenie, keď fakty sa interpretujú z pohľadu názoru
autora. Glosa (al. poznámka) je stručný komentár, hodnotenie aktuálnej udalosti, u ktorého je prípustný
vyšší stupeň subjektivity. Komentár a glosa majú
u čitateľov vzbudiť zamyslenie nad komentovanou
udalosťou.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález č. II.ÚS 152/08) treba zvážiť v každom
konkrétnom prípade, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým použitím
princípu proporcionality, t.j. vyvažovaním jednotlivých chránených práv. Neoprávnenosť zásahu do
osobnostných práv je daná vtedy, ak existuje medzi zásahom
a porušením osobnostnej sféry
príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu do takej miery, že to nemožno
tolerovať v demokratickej spoločnosti. V tomto smere súd má skúmať- 1. kto je kritizovaný - kto kritizuje,
2. čo je kritizované, 3. kde a za akých okolností a 4. akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené.
1/ kto je kritizovaný
V tomto konaní sa práva na ochranu osobnosti domáha žalobca, v čase uverejnenia sporných článkov
predstaviteľ významnej politickej strany, komunálny politik, verejne činná osoba - starosta, vo vzťahu
ku ktorému sú kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov podstatne širšie, keď
verejne činná osoba vstupom na verejnú scénu musí počítať
s tým, že bude pod
drobnohľadom verejnosti, v záujme médií a teda ako osoba spravujúca verejné záležitosti bol povinný
tolerovať aj také zásahy do svojej osobnosti, ktoré nie sú povinné tolerovať iné osoby. Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí (uznesenie sp.zn. 4 Cdo/149/2009) uviedol, že práva na
ochranu osobnosti sa môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, no kritériá posúdenia
skutkových tvrdení
a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho
mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú
scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa
zaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá
spravuje verejné záležitosti. V tomto smere platí, že osoba verejne činná musí strpieť intenzívnejší zásah
do svojich osobnostných práv aj pokiaľ ide o informovanie verejnosti o jej trestnom stíhaní (rozsudok
ESĽP Ligens proti Rakúsku, sťažnosť č. 9815/82).
2/ kto kritizuje
Autorom komentárov je novinár, teda osoba požívajúca v zmysle európskej judikatúry privilegované
postavenie, t. j. zvýšenú ochranu v rámci slobody prejavu. Novinári majú takéto postavenie z dôvodu, že
plnia zásadnú úlohu pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu a vytvárajú tak podmienky pre
kontrolu verejnej moci zo strany verejnosti, ktorá je predpokladom fungovania demokratickej spoločnosti
( rozsudok ESĽP z .2.2 vo veci Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku č. 49017/99). Pokiaľ by sa o vine
určitej osoby vyslovil predstaviteľ štátu, u ktorého možno predpokladať znalosť relevantných informácií
o prípade, jeho výrok bude mať oveľa väčší potenciál zasiahnuť do práv dotknutej osoby, než pokiaľ by
ho vyslovila osoba, u ktorej je zjavné, že je to iba jej subjektívny názor založený na verejne známych
z informáciách ( rozsudok ESĽP Allenet de Ribemont proti Francúzsku sťažnosť č. 15175/89).
3/ čo je kritizované
Predmetom kritiky vo vzťahu k žalobcovi bolo obvinenie (neskôr obžaloba) žalobcu pre skutok
kvalifikovaný ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody. Podľa judikatúry ESĽP čím viac
obsah prejavu súvisí s verejnou činnosťou dotknutej osoby, tým viac je tento prejav chránený slobodou
prejavu. Žalobcu ako starostu mestskej časti jednoznačne treba považovať za verejne činnú osobu,
keď práve v súvislosti s touto činnosťou sa dostal do predmetu záujmu verejnosti a médií. Hranice

akceptovateľnej kritiky sú nastavené najširšie
u politikov. Žalobca nebol hlavným
cieľom kritiky, jeho kauza bola uvedená ako jedna
z mediálne a spoločensky
sledovaných vo vzťahu k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu, resp. rozhodnutiu špeciálneho súdu,
resp. vo vzťahu k ďalšej existencii a fungovaniu špeciálneho súdu, keď trestné konanie vo veci žalobcu
patrilo k najsledovanejším kauzám, ktoré prejednával špeciálny súd. V zmysle judikatúry ESĽP úlohou
tlače je aj informovanie
o rozhodovacej činnosti súdov a komentovanie súdnych
konaní. Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na ich zákonnosť, či ústavnosť je pod
ochranou slobody prejavu a justícia je tiež legitímnou témou verejného záujmu. Hodnotiace úsudky boli
zverejnené
v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou s podielom čítanosti v rozmedzí od
7 % do 11 %, teda nie v elektronickom médiu, ktoré je posudzované prísnejšie.
4/ kde a za akých okolností
Komentáre boli uverejnené vždy v aktuálnom čase v závislosti od štádia trestného konania
(prvostupňové rozhodnutia, uznesenia odvolacieho súdu, rozhodnutie ústavného súdu
o
špeciálnom súde). Vo vzťahu k žalobcovi nešlo o spravodajské informácie, jeho kauza slúžila ako príklad
spolu s ostatnými kauzami, ktoré prejednával špeciálny súd a následne Najvyšší súd ako súd odvolací.
Články sú umiestnené v rámci komentárov (resp. glosy) na komentárovej strane denníka zreteľne
odlíšených od spravodajskej časti denníka ako hodnotenia aktuálnej udalosti z názorového uhla autora.
5/ akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené.
V rámci hodnotiaceho úsudku (kritiky) autor používal preháňanie, zveličenie a tvrdé spojenia (hanebné
verdikty, ochranca skorumpovaných politikov, skorumpovaný starosta), avšak v zmysle európskej
judikatúry k prebudeniu verejnosti z letargie je niekedy nutné použiť aj ostrejšie výrazy, ktoré by za iných
okolností mohli byť považované za urážlivé. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že a aj nadnesené a preháňajúce
názory a to dokonca aj názory niekoho urážajúce, ak sú prednesené vo verejnej alebo politickej diskusii
sú ústavne chránené (Handyside proti Spojenému kráľovstvu - sťažnosť č. 5493/72, Ligens v. Rakúsko,
Prager
a Oberschlick v. Rakúsko). Požiadavka, aby každá kritika mala umiernenú podobu by
zbavovala (na škodu veci) kritiku určitého emocionálneho náboja, ktorý má často svoje opodstatnenie.
12. V prejednávanej veci k zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť nerešpektovaním
prezumpcie neviny. Súd prvej inštancie skúmal predmetné články v kontexte s celými textami - ich obsah
a celkové vyznenie a nie izolovane vyňatím výrazov, na ktoré poukazoval žalobca vo vzťahu k svojej
osobe a ktoré uviedol v žalobe, a dospel k týmto záverom:
a/ výrok uverejnený 13. júla 2004 v rubrike „Glosy“ v príspevku s názvom „Bez bolesti“ „Starosta Rače X.
(úplatok 5 miliónov) sa dokonca teší otvorenej politickej podpore KDH“. Ide o výrok uverejnený v rámci
glosy, ktorej obsahom je zamyslenie nad korupciou
v politických kruhoch, pričom autor
hodnotí postoj politických strán k svojim členom, ktorí boli obvinení z korupcie. V tejto súvislosti okrajovo
ako príklady uvádza žalobcu popri ďalších, u ktorých taktiež uvádza v zátvorke, pre aké skutky sú stíhaní
- W. (úplatok 500 tisíc korún), K. (úplatok milión korún). Z časového hľadiska bol článok uverejnený po
začatí trestného stíhania žalobcu (23.04.2004 začaté trestné stíhanie) Postoj bratislavskej rady KDH k
žalobcovi ako ho uviedol autor („bratislavská rada KDH X. bez hanby podporila“) zodpovedá skutočnosti,
potvrdil to vo výpovedi aj svedok K., keď uviedol, že: „Bratislavská krajská rada KDH hlasovala o týchto
záležitostiach a vyjadrila žalobcovi podporu radikálne väčšinovým hlasovaním. Koncom roka 2004 bolo
žiadané, aby sa žalobca vzdal funkcie predsedu bratislavskej krajskej rady a členstva v KDH. V roku
2005 prebehla kľúčová diskusia s následnou zmenou stanov, ku ktorej došlo z dôvodu, že žalobca sa
nechcel vzdať členstva
v KDH.“
Súd prvej inštancie má za to, že predmetným výrokom nedošlo k zásahu do osobnosti žalobcu
porušením prezumpcie neviny vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s jeho trestným konaním.
b/ výrok uverejnený 31. januára 2007 v článku „X. skončil“ „Odsúdenie L. X. na päť rokov za mrežami
je príjemným prekvapením. Od špeciálneho súdu si vyžadovalo veľkú dávku odvahy a rozhodnosti...
X. prípad bol nabitý pochybnosťami. Nie faktickými - kto poznal pomery v bratislavskej Rači, musel byť
presvedčený o X. vine... Nevzdali to, keď im Bielik prekĺzol pomedzi prsty. Vydržali. A nakoniec ho dostali.
Skorumpovaný starosta - a štedrý sponzor KDH - skončil.“
Komentár uverejnený po prvom odsudzujúcom rozsudku žalobcu (30.1.2007), v ktorom sa autor
zamýšľa nad rozhodovacou činnosťou špeciálneho súdu vo svetle odsudzujúceho rozsudku vo vzťahu
k žalobcovi. Hodnotenia uvedené v komentári vyplývajú z obsahu trestného spisu a ako ich vnímal autor
článku objasnil vo svojej svedeckej výpovedi (v čom videl pochybnosti prípadu, atď...) Pokiaľ ide o výrok
„kto poznal pomery v bratislavskej Rači, musel byť presvedčený o X. vine...“, súd má za to, že na tento

hodnotiaci úsudok nemal autor článku objektívny vecný základ, keď tvrdenie svojho zdroja už ďalej
neoveroval, pričom takýmto úsudkom podsunul čitateľovi záver o vine žalobcu. Napriek tomu však súd
dospel
k záveru, že predmetnými výrokmi nedošlo k neoprávnenému zásahu do cti
žalobcu, vzhľadom na to, že bol vynesený odsudzujúci rozsudok súdom prvého stupňa, takže čitateľ bol
ovplyvnený týmto určujúcim faktom a hodnotiace úsudky autora boli vo svetle tohto faktu podružné. V
zmysle judikatúry ESĽP úlohou tlače je aj informovanie o rozhodovacej činnosti súdov a komentovanie
súdnych konaní. Justícia je legitímnou témou verejného záujmu. Išlo
o subjektívny názor
autora - novinára, založený na verejne dostupných informáciách ako aj informáciách z prebiehajúcich
verejných pojednávaní, kde sa vykonávalo dokazovanie
v trestnej veci žalobcu.
Súd prvej inštancie má za to, že autor mal pre uvedené hodnotiace úsudky vecný základ, preto neboli
spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu neviny.
c/ výrok uverejnený 18. marca 2009 v rubrike „myslím si“ v príspevku s názvom „T., V., T....“ „T., V., T., K.,
X., advokáti mafie...Túto pochybnú skupinu ľudí dnes spája jeden veľký spoločný cieľ- fyzická likvidácia
Špeciálneho súdu a špeciálnej prokuratúry.“
Témou tohto komentára je zamyslenie nad problematikou existencie a ďalšieho fungovania špeciálneho
súdu a prokuratúry. Podľa vedomosti autora žalobca prostredníctvom právnych zástupcov v čase
trestného konania robil právne kroky na spochybnenie ústavnosti špeciálneho súdu. Žalovaný predložil
v konaní dôkazy o podnetoch a sťažnostiach, ktoré podávali osoby uvedené v komentári na Najvyšší
súd, Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.
Súd prvej inštancie má za to, že autor mal pre uvedené hodnotiace úsudky vecný základ, preto neboli
spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu neviny.
d/ výrok uverejnený 21. mája 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „20. máj: Sviatok mafie,
T.. A V. - „hrdlorez C., podvodník T., úplatkár X., T., V. - kamarát albánskeho mafiána X. U.... Všetci spojili
sily.
A prevalcovali justičný systém.“
Témou komentára, ako to vyplýva z podnadpisu „Rozhodnutie zlikvidovať Špeciálny súd bolo darebácke“
bola aktuálna udalosť - rozhodnutie Ústavného súdu týkajúce sa existencie špeciálneho súdu a autor v
ňom uvádza svoj názor na problematiku existencie a ďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Komentár
bol uverejnený v čase, keď existoval už v poradí druhý prvostupňový odsudzujúci rozsudok vo vzťahu
k žalobcovi (24.02.2009).
Odvolací súd vo vzťahu k tomuto článku vyslovil v zrušujúcom uznesení právny názor, že obsahuje
hodnotiace úsudky, pre ktoré nemal žalovaný v čase vydania článku vecný základ, pokiaľ vychádza z
predpokladu, že skutkovo sa opieral o aktuálny stav trestného konania
v trestnej veci
žalobcu. V článku uverejnenom 21.05.2009 bol žalobca označený žalovaným za úplatkára. Komentár
bol uverejnený v čase, keď existoval v poradí druhý, avšak stále neprávoplatný odsudzujúci rozsudok
vo vzťahu k žalobcovi. Samotné porušenie práva na prezumpciu neviny v čase ešte neprávoplatne
skončeného trestného konania prostredníctvom masovokomunikačného prostriedku s preukázateľnou
širokou publicitou je dostatočným dôkazom toho, že bola v značnej miere znížená žalobcova dôstojnosť
a vážnosť v spoločnosti.
V zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, preto
v tomto smere prehodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu
k predmetnému
článku a dospel k záveru, že pokiaľ teda žalobcu v predmetnom článku označil žalovaný za úplatkára,
usvedčeného z korupcie, a nie iba ako osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, treba výroky
žalovaného považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, že nebola rešpektovaná
prezumpcia neviny žalobcu. Konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a so žalobcom je
zaobchádzané ako s páchateľom, je v rozpore s právom na ochranu osobnosti.
e/ výrok uverejnený 27. novembra 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Najvyšší súd
opäť marí spravodlivosť“ Oplatí sa na Slovensku bojovať proti korupcii Najvyšší súd tvrdí, že nie...
Po K. (18 miliónov) oslobodil aj X. (5 miliónov). Najvyšší súd sa tým definitívne vyfarbil ako ochranca
skorumpovaných politikov. A spojenca zla. W. K. a kauza X. sú takmer rovnaké. Oboch špeciálny súd
usvedčil z podvodu, resp. korupcie (dôkazov bolo dosť, K. bol dokonca prichytený pri preberaní úplatku).“
Témou komentára, ako to vyplýva z podnadpisu „Ľudia zisťujú, že boj proti korupcii je márny“ je
rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu v súvislosti s mediálne a spoločensky ostro sledovanými
kauzami vo veciach korupcie. Komentár bol uverejnený ako reakcia na uznesenie Najvyššieho súdu
(26.11.2009), ktorým zrušil po druhý krát odsudzujúci rozsudok špeciálneho súdu vo vzťahu k žalobcovi.
Odvolací súd vo vzťahu k tomuto článku vyslovil v zrušujúcom uznesení právny názor, že obsahuje
hodnotiace úsudky, pre ktoré nemal žalovaný v čase vydania článku vecný základ, pokiaľ vychádza z
predpokladu, že skutkovo sa opieral o aktuálny stav trestného konania
v trestnej veci žalobcu.
Napriek tomu, že prvostupňový rozsudok bol zrušený, z informácie,
z ktorej žalovaný

vychádzal, v spornom článku uviedol, že žalobca bol usvedčený z korupcie. Pokiaľ médiá informujú o
okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba mať na zreteli tiež princíp prezumpcie neviny, v
dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako
o páchateľovi trestného činu
prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo/84/2011).
V zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
preto v tomto smere prehodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k predmetnému článku a dospel k
záveru, že pokiaľ teda žalobcu v predmetnom článku označil žalovaný za skorumpovaného politika,
usvedčeného z korupcie, a nie iba ako osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, treba výroky
žalovaného považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, keď nebola rešpektovaná
prezumpcia neviny žalobcu. Konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a so žalobcom je
zaobchádzané ako s páchateľom, je v rozpore s právom na ochranu osobnosti.
f/ výrok uverejnený 7. apríla 2010 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Boj za spravodlivosť K.
len predstiera“ Potom druhýkrát zrušil trest pre bývalého starostu Rače L. X. (5 miliónov korún). Krátko
na to Najvyšší súd zrušil trest pre mafiána Okoličányho. Ďalšiemu mafiánovi zo skupiny sýkorovcov
zrušil vyšetrovaciu väzbu. Po týchto hanebných verdiktoch si pokojne môžeme myslieť, že Najvyšší súd
vyzerá ako ochranca skorumpovaných politikov.“
Témou komentára, ako to vyplýva z podnadpisu „Slovenské súdy sú v dezolátnom stave. Ani za
T. vlády to nebolo horšie“, je kritika justície za rôznych vlád, autor rozoberá konkrétne rozhodnutia
najvyššieho súdu v konkrétnych kauzách pričom kritizuje činnosť, resp. nečinnosť politikov v súvislosti
s korupciou. Informácie týkajúce sa žalobcu boli v kontexte obsahu celého článku len okrajové, keď
hlavným cieľom článku bola kritika rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, preto hodnotiace úsudky
uvedené v predmetnom článku neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť
nerešpektovaním prezumpcie neviny.
Rešpektujúc záväzný právny názor odvolacieho súdu, súd prvej inštancie uzavrel, že výrokmi
označenými žalobcom v článkoch z 21.05.2009 ( písm. d/) a z 27.11.2009 (písm. e/) došlo z dôvodov
uvedených v bodoch 50. a 51. odôvodnenia rozsudku k porušeniu osobnostných práv žalobcu
nerešpektovaním prezumpcie neviny, čo samo osebe predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu,
ktoré žalobca nemusí ani preukazovať. Žalobca teda vo vzťahu k žiadanému morálnemu zadosťučineniu
- uverejnenie ospravedlnenia žalovaným preukázal neoprávnenosť zásahu týmito článkami do jeho
práva na prezumpciu neviny ako aj príčinnú súvislosť medzi zásahom a spôsobenou ujmou. Osobnostné
práva sa nepremlčujú, teda ani právo na poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia za
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanému
povinnosť uverejniť požadované ospravedlnenie za uvedené výroky tak, ako je to uvedené vo výroku
I. tohto rozsudku.
13. Keďže odvolací súd zároveň (v bode 51. odôvodnenia) konštatoval, že samotné porušenie práva
na prezumpciu neviny v čase ešte neprávoplatne skončeného trestného konania prostredníctvom
masovokomunikačného prostriedku s preukázateľnou širokou publicitou je dostatočným dôkazom toho,
že bola v značnej miere znížená žalobcova dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, t. j. konštatoval,
že prichádza do úvahy okrem morálnej satisfakcie - ospravedlnenia aj náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch, súd prvej inštancie sa preto zaoberal so žalovaným vznesenou námietkou premlčania
nemajetkovej ujmy žalobcu. Podľa ustálenej súdnej praxe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy
tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/265/2009).
V prejednávanej veci bolo konštatované, že žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobcu
nerešpektovaním prezumpcie neviny článkami uverejnenými dňa 21.05.2009
a
27.11.2009. Premlčacia doba v prípade prvého článku v uplynula 21.05.2012, žalobca podal žalobu
dňa 31.05.2012, teda po uplynutí premlčacej doby. Súd preto náhradu nemajetkovej ujmy, vzhľadom na
dôvodnú námietku žalovaného, že tento nárok je premlčaný, zamietol.
Pokiaľ ide o výroky v článku, ktorý bol uverejnený dňa 27.11.2009, v tejto časti nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný, a preto súd priznal žalobcovi zadosťučinenie vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur, ktorú určil vzhľadom na zákonné kritériá (§ 13
ods. 3 O.z.), ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd pri určení výšky zohľadnil skutočnosť, že žalobca žiadal
po čiastočnom späťvzatí, nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur za uverejnené výroky v šiestich
článkoch, pričom súd skonštatoval neoprávnený zásah v dvoch článkoch. Zároveň súd konštatoval
dôvodnosť námietky premlčania náhrady nemajetkovej ujmy vznesenej žalovaným vo vzťahu k článku
uverejneného 21.05.2009.
Taktiež súd zohľadnil okolnosť, že žalobca podal žalobu s veľkým časovým odstupom od uverejnenia
predmetných článkov, čím skomplikoval procesnú obranu žalovaného vzhľadom na veľký odstup času
od udalostí, ku ktorým sa žalované články vzťahovali. Vo vzťahu k ujme, ktorú žalobca utrpel za výroky v
článkoch z 21.05.2009 ( písm. d/)
a z 27.11.2009 (písm. e/) súd prihliadol aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva žalobcu došlo, a to rozsiahlu medializáciu trestného stíhania žalobcu v iných
médiách (tlačených, internetových a televíznych), pričom aj z výsluchov svedkov (rodinných príslušníkov
žalobcu) vyplynula skutočnosť, že boli zasiahnutí samotnou skutočnosťou vznesenia obvinenia voči
žalobcovi a nie článkami žalovaného, tieto pôsobili len podružne. Samotná dĺžka trestného konania
(6 rokov) a rozsiahla medializácia prípadu žalobcu tlačenými a predovšetkým elektronickými médiami
znamenala dlhodobú traumatizáciu žalobcu a jeho rodiny.
Žalobca namietal, že námietka premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, je v rozpore
s
dobrými mravmi. Súdna prax vyvodila, že uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť
v
rozpore so zásadou dobrých mravov len výnimočne a to iba vtedy, ak by táto námietka bola prostriedkom
umožňujúcim značne poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, t. j.
v
prípadoch, kedy by uplatnenie tejto námietky bolo výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nespôsobil a pre ktorého by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom.
V tomto smere súd prvej inštancie dospel k záveru, že vznesenú námietku premlčania nemožno pokladať
zo strany žalovaného za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný márne uplynutie
premlčacej doby nezavinil. Súd prvej inštancie dáva do pozornosti skutočnosť, že žalobca podal žalobu
na ochranu osobnosti vo vzťahu k predmetným článkom v časovom horizonte 8 rokov od publikovania
prvého a 2 roky od posledného komentára. Na strane žalobcu neexistovali žiadne také prekážky, ktoré
by mu bránili uplatniť svoje nároky včas. Pokiaľ žalobca pociťoval ako ujmu skutočnosť, že informáciami
v sporných článkoch autor článku porušil článok 40 ods. 2 Listiny (prezumpcia neviny), mohol si svoj
nárok uplatniť voči v žalovanému bezprostredne po uverejnení predmetných článkov, teda bez ohľadu
na výsledok trestného konania a nebolo potrebné, aby čakal na výsledok konania a po dvoch rokoch od
jeho skončenia podal žalobu na ochranu osobnosti.
Aj podľa judikatúry ESĽP je pri rozhodovaní významný aj časový moment, kedy je podaná žaloba za
poškodenie dobrej povesti a kedy sa od médií vyžaduje, aby preukazovali uverejnené tvrdenia. Vo veci
Flux v. Moldavsko bola podaná žaloba voči novinám „až 1 rok“ po zverejnení určitého tvrdenia v novinách,
pričom ESĽP založil svoj záver, že prišlo
k porušeniu slobody prejavu aj na tom, že
noviny čelili mimoriadnym ťažkostiam pri prerokúvaní udalostí, ktoré sa udiali dávno predtým ako bolo
iniciované súdne konanie a treba zohľadniť aj tú skutočnosť, že „akákoľvek ujma spôsobená žalobcovi
sa uplynutím času značne zmenšila“.
Odvolací súd vo vzťahu k prejednávanej veci dal do pozornosti súdu prvej inštancie rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/1413/2012, podľa ktorého konanie, kedy nie je
rešpektovaná prezumpcia neviny a so žalobcom je zaobchádzané ako
s páchateľom,
je v rozpore s právom na ochranu osobnosti. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.
30Cdo/1413/2012, zo dňa 15.11.2012, sa týkalo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal rozhodnutia, aby sa
žalovaná ospravedlnila žalobcovi za článok v denníku Mladá fronta Dnes, v ktorom bol žalobca označený
ako kupliar a člen gangu kupliarov, a aby žalovaná zaplatila žalobcovi za zásah do cti, súkromia a
dôstojnosti sumu 10 000,- Kč. Najvyšší súd Českej republiky zamietol dovolanie voči rozsudku Vrchného
súdu v Prahe, ktorý uložil žalovanej povinnosť uverejniť v regionálnej prílohe Severné Čechy denníka
Mladá fronta Dnes ospravedlnenie a uložil žalovanej, že do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci
je povinná zdržať sa takých formulácií, obsiahnutých v článkoch periodík, ktoré žalovaná vydáva,
ktoré akýmkoľvek spôsobom predbiehajú rozhodnutiu súdu a najmä je povinná zdržať sa označenia
žalobcu za kupliara. Vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy odvolací súd rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktorým zamietol žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy, potvrdil. Tento prípad sa týkal
článku uverejneného v rámci spravodajstva v regionálnej prílohe celoštátneho denníka Mladá fronta
Dnes po podaní obžaloby, pred prvým pojednávaním v trestnej veci. Najvyšší súd v rozhodnutí o
dovolaní skonštatoval, že v rámci objektivity mala žalovaná dodržiavať zásadu prezumpcie neviny
a neuchyľovať sa k oslovovaniu kupliar, či gang kupliarov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
tejto veci súdy žalobcovi nepriznali. V tomto smere súd prvej inštancie má za to, že je tu skutková

odlišnosť spočívajúca v skutočnosti, že
v prejednávanej veci žalobcu nejde o článok
spravodajský, ale o komentáre obsahujúce hodnotiace úsudky novinára, t.j. subjektívny názor založený
na verejne dostupných informáciách ako aj informáciách z prebiehajúcich verejných pojednávaní, kde
sa vykonávalo dokazovanie v trestnej veci žalobcu.
Súd v prípade článkov zo dňa 13.07.2004, 31.01.2007, 18.03.2009 a 07.04.2010
av
rámci nich žalobcom namietaných výrokov, dospel k záveru, že po zodpovedaní otázok
(1. kto je
kritizovaný, 2. čo je kritizované, 3. kde a za akých okolností a 4. akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené)
je potrebné uprednostniť právo na slobodu prejavu pred právom žalobcu na ochranu osobnosti.
Úlohou tlače je aj informovanie o súdnych konaniach a ich komentovanie, ktoré za predpokladu, že
nepresahujú určité hranice, prispievajú k verejnosti konania a sú v súlade článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Medze prípustného komentovania prebiehajúceho trestného konania nemôžu zahŕňať výroky, ktoré by
pravdepodobne poškodili šance dotknutej osoby na spravodlivý súd alebo podkopali dôveru verejnosti
v úlohu súdov
v chode spravodlivosti (News Verlags GmbH & Co.KG v. Austria, sťažnosť
č. 31457/96, rozsudok z 11.01.2000).
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že fakty o trestnom stíhaní žalobcu boli všeobecne známe a
za obdobie od 4/2004 do 4/2010 bolo o trestnom konaní žalobcu publikovaných viac ako 400 článkov
(žalovaným predložený mediálny monitoring). Na základe dôvodov uvedených v bodoch 48., 49., 50.
a 53., v žalobcom označených výrokoch v článkoch pod bodmi a/ z 13.07.2004, b/ z 31.01.2007, c/ z
18.03.2009 a f/ z 07.04.2010, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto výroky v rámci uvedených
článkov neboli objektívne spôsobilé porušiť, či ohroziť chránené osobnostné práva žalobcu a spôsobiť
mu tak neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu
neviny.
Justícia a v jej rámci komentovanie súdnych rozhodnutí je legitímnou témou verejného záujmu, a preto
je legitímne, aby otázky práva boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače.
Nepravdivosť výroku nemožno hodnotiť z pohľadu, že neskôr, trestný súd žalobcu právoplatne oslobodil.
Výrok možno posudzovať iba z pohľadu daného dňa a nie neskoršieho vývoja trestného konania.
Rozhodujúca je skutočnosť, že výrok v čase zverejnenia mal základ vo faktoch (rozhodnutia súdov v
trestnej veci žalobcu), ktoré boli pravdivé a týkali sa verejnej činnosti žalobcu a nie jeho súkromného
života (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 326/2009). V čase uverejnenia komentárov a v
nich uvedených sporných výrokov nebolo možné poznať výsledok trestného konania, pričom vzhľadom
na témy uvedených článkov (korupcia v politických kruhoch, rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu
v korupčných kauzách, existencia a ďalšie fungovanie špeciálneho súdu
a prokuratúry,
kritika justície za rôznych vlád), ako aj skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcovi išlo o obvinenie závažného
charakteru, teda médiá majú možnosť a povinnosť podnietiť verejnú diskusiu o týchto otázkach. Súd má
za to, že uvedené výroky preto nespôsobili zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti porušením
prezumpcie neviny v súvislosti s jeho trestným konaním.
Vzhľadom na uvedené, keď predmetné komentáre neobsahovali ani výroky, ktoré by negatívne ovplyvnili
šance žalobcu na spravodlivý súd, neboli spôsobilé privodiť ujmu spočívajúcu v porušení zásady
prezumpcie neviny vo vzťahu k žalobcovi, súd žalobu v tejto časti zamietol.
14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca sa domáhal
v ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur za 6 článkov, ktoré uverejnil
žalovaný. Žalobca mal úspech v časti žaloby a to morálnej satisfakcie - ospravedlnenia za výroky v
dvoch článkoch a zároveň v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur za jeden
článok, nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy vo vzťahu k druhému článku bola v zamietnutá z dôvodu
úspešne vznesenej námietky premlčania žalovaným. Žalobca bol teda úspešný vo výške jednej tretiny
(ospravedlnenie
a nemajetková ujma za 2 články zo šiestich), žalovaný bol úspešný v
rozsahu dvoch tretín. Súd prvej inštancie preto po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného
(2/3 - 1/3 = 1/3) priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému, keď celkový úspech žalovaného
predstavuje jednu tretinu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca proti výrokom III. a IV. napadnutého
rozsudku a to z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku).

Uviedol, že z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie, má opätovne posúdiť
predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti uplatneného nároku, jeho dôvodnosť a najmä vysporiadať
sa s argumentáciou žalobcu, že došlo v jeho prípade
k porušeniu prezumpcie neviny.
Zároveň osobitne uložil súdu prvej inštancie posúdiť nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy čo
do dôvodu a výšky, vrátane možného premlčania tohto nároku. Osobitné zdôraznenie posúdenia nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy treba chápať v kontexte ostatných častí rozhodnutia odvolacieho
súdu, v ktorých sa zaoberá základnou opodstatnenosťou nároku žalobcu na ochranu jeho osobnostných
práv výrokmi publikovanými v denníku žalovaného. Odvolací súd vyslovil právny záver, že nárok žalobcu
je pod ochranou právneho poriadku Slovenskej republiky, jeho uplatnenie je opodstatnené, dal teda
prednosť ochrane osobnostných práv pred právom žalovaného na slobodu prejavu, ktoré je v tomto
prípade v priamom rozpore s prezumovaným právom na trestnoprávnu nevinu
a vážnym
spôsobom ho žalovaný porušuje svojvoľnými, osočujúcimi a difamujúcimi výrokmi. Pokiaľ teda ide o to,
či v danom prípade došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu žalovanými výrokmi,
odvolací súd vyslovil právny záver, že došlo k takému zásahu.
Záväzný právny názor odvolacieho súdu sa podľa žalobcu týka všetkých napadnutých výrokov
žalovaného, hoci v bode 49. jeho rozhodnutia sa prednostne týka dvoch z napadnutých výrokov,
a to výroku zo dňa 21.5.2009 a 27.11.2009 (za ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa). Vo všetkých ostatných bodoch svojho rozhodnutia však
odvolací súd konštatuje protiprávnosť a škodlivosť aj ostatných napadnutých výrokov žalovaného.
V rozpore s týmto právnym názorom, uviedol súd prvej inštancie, cit.: „Rešpektujúc záväzný právny názor
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie uzavrel, že výrokmi označenými žalobcom v článkoch 21.05.2009
(písm. d) a z 27.11.2009 (písm. e) došlo z dôvodov uvedených v bodoch 50. a 51. odôvodnenia tohto
rozsudku (rozumej: rozsudok odvolacieho súdu)
k porušeniu osobnostných práv
žalobcu, nerešpektovaním prezumpcie neviny, čo samo o sebe predstavuje zásah do osobnostných práv
žalobcu, ktoré žalobca nemusí ani preukazovať.“
Tým, že súd prvej inštancie zamietol nárok na uverejnenie škodlivých výrokov žalovaného, ktoré sú
uvedené v žalobe uvedené pod písm. a), b), c), f) konal v priamom rozpore s právnym názorom
odvolacieho súdu. Zároveň tým posúdil v tejto časti vec z právneho hľadiska nesprávne a urobil
nedôvodný záver, že tieto výroky sú svojou škodlivostnou kvalitou z pohľadu ochrany osobnosti iné ako
tie (v žalobe uvedené pod písm. d/, e/), ktorým tieto atribúty priznal.
Podľa názoru žalobcu, nie je žiaden rozumný dôvod rozlišovať škodlivosť všetkých šiestich napadnutých
výrokov žalovaného, ktorými bolo zasiahnuté do jeho cti počas neprávoplatne skončeného trestného
konania, a to bez ohľadu na jeho štádium. V tejto súvislosti nie je zistiteľné, na základe akých konkrétnych
presvedčivých a zrozumiteľných úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že výroky žalovaného
uvedené v žalobe pod písm. a), b), c), f) [„starosta Rače X. (úplatok 5 miliónov)“, „Skorumpovaný
starosta“, „advokát mafie“, „starosta Rače L. X. (5 miliónov korún)... skorumpovaný politik“], navyše v
kontexte ostatných častí uverejnených článkov žalovaného, sa kvalitatívne odlišujú svojou škodlivosťou
od výrokov uvedených v žalobe pod písm. d/, e/ [„úplatkár X.“, „X. (5 miliónov)... skorumpovaný politik“].
Z nesprávnosti čiastočného zamietnutia žaloby, ktorá sa týka uverejnenia ospravedlnenia aj za ostatné
štyri výroky žalovaného, je možné odvodiť logicky aj nesprávnosť výroku o čiastočnom zamietnutí nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- eur (bod III. napadnutého rozsudku) a tiež nesprávnosť
výroku o priznaní nároku žalovanému na náhradu trov konania (bod IV. napadnutého rozsudku).
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k možnému premlčaniu nároku na náhradu tejto ujmy,
podľa ktorej sa tento nárok premlčuje v trojročnej lehote. Vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania
zo strany žalovaného už bolo uvedené, že premlčaniu nepodlieha nárok súvisiaci s výrokmi žalovaného
označených pod písm. e), f) žaloby. Tieto výroky boli totiž publikované pred uplynutím premlčacej lehoty.
Žalobca má však za to, že mu prináleží náhrada nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške 10.000,- eur.
V tejto súvislosti nie je rozhodný počet výrokov, ale kvalita škodlivosti zásahu do jeho osobnostných práv.
Pritom škodlivosť všetkých napadnutých výrokov žalovaného je identická (vážne porušenie práva na
prezumpciu neviny) a hoci len jeden z nich je spôsobilý v značnej miere znížiť jeho vážnosť v spoločnosti
a tým naplniť zákonné kritériá pre priznanie nemajetkovej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v uplatnenej výške 10.000,- Eur je adekvátne, aj s prihliadnutím na to, že pôvodne bola uplatňovaná
nemajetková ujma vo výške 100.000,- eur a len z ekonomických dôvodov (zaplatenie súdneho poplatku)
bolo podané odvolanie proti pôvodnému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odvolací súd zrušil ako
nezákonný kvôli jeho arbitrárnosti.
Preto žalobca navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa § 390 Civilného sporového poriadku s
použitím § 388 Civilného sporového poriadku zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výrokoch III. a IV. tak, že uloží povinnosť žalovanému, aby sa ospravedlnil žalobcovi aj za tie jeho

protiprávne a škodlivé výroky, ktoré sú označené v žalobe pod písm. a), b), c), f), spôsobom a v lehote
uvedenými v žalobe. Zároveň navrhuje, aby mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy 7.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tiež mu uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania, včítane trov právneho zastúpenia, vo výške 100
% do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
16. Následne písomným podaním zo dňa 28.6.2019 žalobca doplnil odvolacie dôvody. Uviedol, že súd
prvej inštancie odôvodnil výrok o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške
3.000,- eur najmä
tým, že „zohľadnil skutočnosť, že žalobca žiadal po čiastočnom späťvzatí nemajetkovú ujmu vo výške
10.000,- eur za uverejnené výroky v šiestich článkoch, pričom súd skonštatoval neoprávnený zásah v
dvoch článkoch s tým, že uznal dôvodnosť námietky premlčania náhrady za jeden z týchto článkov“.
Podobným spôsobom, matematickým porovnaním počtu výrokov uplatnených v žalobe na
ospravedlnenie a výrokov, ktoré súd uznal v napadnutom rozsudku za oprávnené na ospravedlnenie,
súd postupoval aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania (žalobca bol úspešný vo výške jednej tretiny
a žalovaný v rozsahu dvoch tretín).
Aj v situácii, keď súd zamietne žalobu o ochranu osobnosti v časti uplatnených nárokov na
ospravedlnenie za uverejnenie škodlivých výrokov, nie je vhodné, aby výrok o náhrade nemajetkovej
ujmy a výrok o náhrade trov konania bol závislý od matematického porovnania „úspešných“ nárokov
(škodlivých výrokov) a „neúspešných“ nárokov (škodlivých výrokov). Súd totiž tým, že rozhodol
o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa hoci len za časť škodlivých výrokov, konštatoval úplný
úspech žalobcu v základe sporu, teda škodlivý zásah do jeho osobnostných práv. Kvalita zásahu do
osobnostných práv nezávisí od počtu zásahov ale od kvality zásahov hoci aj len časti z nich. V spore o
ochranu osobnosti neplatí jednoduchá priama závislosť výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o
náhrade trov konania od počtu súdom uznaných zásahov do osobnostných práv v porovnaní s nárokmi
uplatnenými v žalobe. O to viac to platí v takomto type sporu pri rozhodovaní o náhrade trov konania, pri
ktorom úspech vo veci (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku), pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade
nemajetkovej ujmy, závisí od úvahy súdu. V takomto prípade totiž nemožno zaťažiť žalobcu procesnou
zodpovednosťou za úplné predvídanie výsledku sporu.
17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca podal odvolanie voči rozsudku z
dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 365 písm. h) C.s.p. a teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca doplnil podané odvolanie písomným podaním zo dňa 28.6.2019 označeným ako doplnenie
odvolania zo dňa 27.6.2019 (ďalej ako „doplnenie odvolania“). V doplnení odvolania uvádza žalobca
nové a ďalšie dôvody odvolania voči rozsudku týkajúceho sa náhrady trov konania.
Žalovaný uvádza a konštatuje, že doplnenie odvolania žalobcu zo dňa 28.6.2019 bolo žalovaným
podané na súd po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odvolania (§ 362 ods.1 C.s.p.) a podľa názoru
žalovaného by odvolací súd na toto podanie nemal vôbec prihliadať.
Žalovaný má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie netrpí žiadnou z vád uvádzaných
žalobcom v podanom odvolaní voči rozsudku. Odvolanie žalobcu je založené na subjektívnych,
účelových tvrdeniach a záveroch žalobcu bez opory v obsahu vykonaného dokazovania a bez opory v
obsahu žalovaného článku/článkov (ďalej tiež spoločne ako „žalovaný článok“).
Uviedol, že v prípade rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.10.2018,
sp.zn.
2Co/206/2014 (ďalej tiež ako „uznesenie“), úplným spôsobom absentuje test proporcionality vyžiadaný
vyššími súdnymi autoritami a ESĽP v prípade stretu/kolízie
2 ústavných práv.
Preto ani nebolo možné v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu dospieť k relevantným právnym
záverom, resp. závery odvolacieho súdu sú v uznesení v kontexte stabilnej judikatúry ústavnoprávne
neudržateľné a neakceptovateľné, z dôvodu tohto závažného pochybenia nebol/nemal byť súd prvej
inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v rámci svojho opätovného rozhodovania vo veci,
a to najmä z dôvodu, že súd prvej inštancie tento test proporcionality, na rozdiel od odvolacieho súdu,
vykonal tak vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 23.10.2013, ako aj v rozhodnutí zo dňa 12.6.2019; nie
je možné, podľa názoru žalovaného, odvolávať sa na skutočnosti uvádzané v uznesení odvolacieho
súdu. V prípade rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 23.10.2013, ako aj v rozhodnutí zo dňa 12.6.2019,
s určitosťou nebola daná bezdôvodne prednosť právu žalovaného na slobodu prejavu pred právom
žalobcu na ochranu osobnosti. Nárok žalobcu bolo a je potrebné vnímať v celkom kontexte daného
prípadu, trestnej veci žalobcu ako aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP.
V žiadnom zo žalovaných článkov nebol a nie je žalobca označený ako osoba usvedčená z korupcie.
Takéto označenie sa v žiadnom zo žalovaných článkov nenachádza a samotný žalobca a ani odvolací

súd nebol schopný identifikovať tú časť článku, v ktorej by bolo uvedené, že žalobca je osoba usvedčená
z korupcie. Zjednodušené formulácie v texte komentatívneho článku odvolací súd neprípustným
spôsobom extenzívne vykladá tak, že je v ňom údajne uvedené, že v prípade žalobcu sa malo jednať o
právoplatné rozhodnutie, resp. že žalobca bol právoplatne usvedčený z korupcie. Vychádzajúc z obsahu
a kontextu celých žalovaných článkov je zrejmé, že autorom tohto komentáru/názorového článku sú
rozoberané rozhodnutia odvolacieho súdu - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými boli zrušené
rozsudky prvostupňového súdu - Špeciálneho súdu v Pezinku. Aj osobe bez právneho vzdelania musí
byť z obsahu žalovaných článkov zrejmé, že žalobca nebol právoplatne uznaný a usvedčený
z
korupcie (z dôvodu zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom) a práve rozhodovacia
činnosť odvolacieho súdu (ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie) je predmetom kritiky
zo strany autora žalovaných článkov. Žiadnou časťou žalovaného článku nebola a nie je porušená
prezumpcia neviny žalobcu.
V rozhodnutí odvolacieho súdu úplným spôsobom absentuje rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami
a hodnotiacimi úsudkami v texte žalovaných článkov. Z dôvodu takéhoto postupu odvolacieho súdu súd
nemohol dospieť k správnym skutkovým ani právnym záverom.
Odvolací súd v zrušujúcom uznesení len v dvoch zo šiestich žalovaných článkov identifikoval potenciálne
porušenie práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že keďže
nebolo v napadnutom uznesení čo rozoberať zo strany odvolacieho súdu a odvolací súd v tejto súvislosti
na žiadny zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu nepoukázal, nedošlo v 4 zo 6 žalovaných
článkov vôbec k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Uvedený záver vyplýva najmä
zo skutočnosti, že v predmetných 4 zo 6 žalovaných článkov neboli uverejnené žiadne nepravdivé
informácie v podobe faktu/skutkového tvrdenia autora článku a v kontexte vykonaného dokazovania
bola preukázaná opodstatnenosť všetkých uverejnených informácií v žalovaných článkoch a to najmä s
prihliadnutím na obsah pripojeného trestného spisu v trestnej kauze žalobu.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, tento žalovaný považuje za premlčaný
a ako bolo už opakovane uvedené zo strany žalovaného, bola vznesená námietka premlčania. V
danom prípade ide o uplatnenie zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ (pravidlo, že zákony sú písané
pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú. Toto pravidlo je premietnuté práve v inštitúte
premlčania). Žalovaný považuje za uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi práve žalobcom
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, nakoľko si ju uplatňuje po
takmer 15 rokoch od uverejnenia prvého zo žalovaných článkov, čo je absurdné a takéto uplatňovanie
práva by nemalo požívať právnu ochranu. Je potrebné uviesť a konštatovať, že žalobca (ako vyplýva
z čl.154-161 spisu) podal voči inému vydavateľovi Petit Press, a.s., žalobcu a to už dňa 31.10.2008 (!)
a teda, že v možnostiach žalobcu bolo včasné uplatňovanie práv, ku ktorému ale nepristúpil. Žalovaný
má s odstupom času podstatne sťaženú situáciu pri predkladaní a označovaní dôkazov a preukazovaní
skutočností súvisiacich s obsahom žalovaných článkov.
Žalovaný má za to, že žalobcovi nie je možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Priznanie akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi sa vzhľadom na všetky okolnosti
daného prípadu, závažnosť podozrení voči osobe žalobcu, ktoré priamo súviseli s výkonom jeho verejnej
funkcie ako aj vzhľadom na obsah žalovaných článkov a vykonané dokazovanie (najmä vzhľadom na
obsah trestného spisu žalobcu) a judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP v obdobných
prípadoch javí ako nemorálne
a absurdné.
Je nepochybné, že je úlohou tlače informovať verejnosť o všetkých otázkach verejného záujmu, medzi
ktoré s určitosťou patrí aj informovanie o rozhodovacej činnosti súdov
v súvislosti s
najzávažnejšími prípadmi podozrení z korupcie verejne činných osôb.
Z uvedeného
dôvodu súd prvej inštancie postupoval podľa názoru žalovaného správne
az
ústavnoprávneho hľadiska konformne, ak žalobu žalobcu v súvislosti so žalovanými článkami uvedenými
v bode a), b), c) a f) zamietol. V prípade žalovaných článkov žalovaného, ktoré sú predmetom žaloby,
nemožno v kontexte širokej a dlhodobej medializácie osoby žalobcu, jeho trestnej kauzy, závažností
podozrení voči osobe žalobcu, podozrivej „straty“ odposluchov týkajúcich sa žalobcu z príslušných
databáz zložiek polície, výsledku trestného konania atď., v žiadnom prípade hovoriť o škodlivosti zásahu
uverejnených informácií do práva žalobcu na ochranu osobnosti.
V súvislosti s obsahom žalovaných článkov je potrebné uviesť a zdôrazniť, že predmetom žalovaných
článkov bola rozhodovacia činnosť súdov v trestných veciach politikov alebo verejne činných osôb, a
žalobca nebol predmetom/cieľom ani jediného zo žalovaných článkov. Ani v jedinom prípade nebolo
v žalovanom článku uvedené, že je žalobca vinný alebo že bol právoplatne uznaný za vinného zo
spáchania akéhokoľvek trestného činu, a preto má žalovaný za to, že bola v plnej miere rešpektovaná
prezumpcia neviny žalobcu. Takéto označenie žalobcu ani nebolo možné, nakoľko všetky printové a

elektronické média pravidelne informovali o trestnej kauze žalobcu, a teda čitatelia vedeli, že žalobca
nie je/nebol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu z masovokomunikačných prostriedkov
(elektronických alebo printových) ale aj zo spravodajských článkov žalovaného (ktoré nie sú predmetom
žaloby), v ktorých sa venoval tejto kauze.
V predmetnom prípade ide o stret 2 ústavných práv sporových strán. Ústavný súd v tejto súvislosti vo
svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv
a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodných
zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej
rovnováhy (napr. nálezy sp.zn. IV. ÚS 362/09,
PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III.
ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde
k neprimeranému obmedzeniu či dokonca
popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).
Na druhej strane je potrebné uviesť, že žalované články obsahovali a obsahujú informácie o žalobcovi,
ako politikovi, osobe verejne činnej a nie o jeho súkromí, pričom uverejnené informácie sa týkali a
priamo súviseli s výkonom jeho verejnej funkcie - starostu mestskej časti v Bratislave. Ústavný súd
v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach
verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať
(dostať). Ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach v trestnej
veci žalobcu, výpovedí svedkov, ale najmä z prepisov odposluchov telefonickej komunikácie žalobcu a
pána P. (žalovaný na tieto prepisy a časti trestného spisu opakovane poukazoval vo svojich písomných
podaniach - viď najmä vyjadrenie žalovaného z 03.09.2013 na čl. 285 spisu) v čase uverejnenia
žalovaných článkov existovali jasné a nespochybniteľné fakty týkajúce sa podozrení žalobcu
z
korupčného správania, čomu nasvedčovali rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu
v
Pezinku v trestnej veci žalobcu.
Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich
vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, či čakateľov
na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko,
čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované
(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 453/03). Z uvedeného teda vyplýva,
že aj politik (žalobca) ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje
v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej
hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb) (porovnaj nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 302/2010); v danom prípade o to viac, že žalobca bol
kritizovaný za svoju činnosť v období, keď pôsobil vo funkcii starostu mestskej časti
v
Bratislave, t. j. jeho meno a priezvisko bolo uvedené v texte žalovaného článku v čase, kedy bol
podozrivý/kritizovaný za výkon svojej verejnej funkcie. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poukázal
aj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko, podľa ktorého „Zamestnanci verejnej
správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú, podobne ako politici, širšej akceptovateľnej
miere kritiky ako súkromné osoby“.
Podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu
názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Európsky súd pre ľudské
práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom demokracie („public watch dog“) a hrá významnú
úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu)
povinnosť poskytovať informácie
a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu
a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru
preháňania
a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre
poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Ústavný
súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti
jeho argumentácie.
Zároveň žalovaný dodal, že zákonodarca v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi (napr. znásilnenie a pod.) upravuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy obetiam
násilných trestných činov, ktorej výška ani v prípadoch tých najtvrdších a najvážnejších prípadov
nepresiahne 10-násobok minimálnej mzdy (v roku 2004 bola táto suma vo výške 216,- €). Obetiam
násilných trestných činov by teda mohla byť priznaná za zásah do práva na ochranu osobnosti v roku
2004 náhrada nemajetkovej ujmy
v maximálnej výške 2.160,- €. Zákonodarca
považoval a považuje v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti násilným trestným činom za
primeranú maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2.160,- eur. Neexistuje

preto relevantný dôvod na iný postup v prípadoch žaloby žalobcu o ochranu osobnosti a uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalovaný má za to, že obsahom vykonaného dokazovania bolo preukázané, že informácie o žalobcovi,
trestných kauzách, ako aj rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené v žalovaných
článkoch boli vo svojej podstate pravdivé, pričom v danom prípade došlo v komentatívnom článku k
zovšeobecneniu a zjednodušeniu informácií tak, aby boli použiteľné pre bežného prijímateľa informácie
- priemerného čitateľa. Uvedené zjednodušenie informácie určené pre priemerného čitateľa nemalo
žiadny difamačný charakter, neskresľovalo objektívny stav a nebolo spôsobilé privodiť žalobcovi žiadne
negatívne dôsledky, nakoľko neoznačovalo žalobcu ako páchateľa žiadneho trestného činu ale primárne
kritizovalo rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v najzávažnejších prípadoch
podozrení z korupcie. Predmetom záujmu žalovaných článkov teda bolo fungovanie justičného systému
a rozhodovacia činnosť súdov v závažných trestných kauzách súvisiacich s podozreniami z korupcie.
V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy je potrebné zdôrazniť, že vykonaným
dokazovaním nebola preukázaná značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani
príčinná súvislosť medzi údajnými následkami v osobnostnej sfére žalobcu a žalovaným článkom/
článkami. V súvislosti s uvedeným považujeme za potrebné zdôrazniť, že pre zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby musí byť splnených niekoľko podmienok, a to: 1. existencia zásahu, ktorý je
vzhľadom na všetky okolnosti objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, 2. neoprávnenosť
takéhoto zásahu a 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a jeho následkami. V prípade,
ak nie sú u konkrétnej fyzickej osoby splnené všetky uvedené podmienky súčasne, nemôže byť fyzickej
osobe spôsobený zásah do práva na ochranu osobnosti. Žalobca v danom prípade poukazoval len na
všeobecné bližšie nešpecifikované „vyznenie“ žalovaného článku a pod., ktoré navyše nemá svoju oporu
v obsahu žalovaného článku.
V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch a argumentáciou žalobcu v
podanom odvolaní si žalovaný dovoľuje dať do pozornosti súdu rozhodovaciu prax slovenských súdov.
V odôvodnení uznesenia Krajského súdu Trnava v právnej veci vedenej na tomto súde pod sp.zn.
11Co/350/03, sa uvádza, že „ úlohou súdov v konaní o ochranu osobnosti nie je dávať „výchovné lekcie“
subjektom porušujúcim osobnostné práva občanov, ale dať osobám postihnutým takýmto správaním
primerané zadosťučinenie, ako odškodnenie za ich ujmu, ktorú utrpeli“. Už zo samotného gramatického
znenia formulácie peňažná náhrada nemajetkovej ujmy vyplýva, že jej úlohou nie je ukladať sankciu
alebo pôsobiť preventívne alebo odstrašujúco, ale poskytnúť fyzickej osobe v odôvodnených prípadoch
preukázanej značnej miery zásahu náhradu (v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom), kompenzáciu,
ak sú na to splnené podmienky v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V neposlednom rade si v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalovaný dovoľuje opakovane poukázať na ustálenú judikatúru súdov
v súvislosti s
premlčaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú námietku premlčania si odporca opakovane
uplatnil v tomto súdnom konaní (ústne, v písomných vyjadreniach aj záverečnej reči právneho zástupcu
žalovaného).
Na základe uvedených skutočností má žalovaný za to, že odvolanie žalobcu je v plnom rozsahu
nedôvodné a neopodstatnené.
Z vyššie uvedených dôvodov preto žalovaný navrhuje a žiada, aby Krajský súd
v
Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.06.2019, sp.zn. 44C/51/2012-436, po vykonaní testu
proporcionality (v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
a ESĽP) v súlade s
§ 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, eventuálne,
aby v súlade s § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to voči výrokom I. a II., ktorými súd
rozhodol o povinnosti žalovaného uverejniť ospravedlnenie a nahradiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 3.000,- eur, z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods.1 písm. h/ C.s.p.).
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, súd žalobe čiastočne vyhovel (výrok č. I. a II.
rozsudku), a to z dôvodu, že súd prvej inštancie je v zmysle § 391
ods. 2 C.s.p. viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu (viď str. 26 a 27 napadnutého rozsudku - bod 50. a 51. rozsudku) vysloveným
v zrušujúcom uznesení zo dňa 10.10.2018,
sp.zn. 2Co/206/2014-402. Súd prvej inštancie
preto prehodnotil vykonané dokazovanie a vo vzťahu k dvom z uverejnených článkov v denníku Pravda

dospel k záveru, že uverejnením žalovaných článkov došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti.
Ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, vykonal tak práve a len z dôvodu právnej záväznosti
rozhodnutia odvolacieho súdu.
Ako vyplýva z vykonaného testu proporcionality súdom prvej inštancie (bod 44. a nasl. rozsudku), ktorý
bol vykonaný právne konformným spôsobom tak v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ale aj ESĽP, v danom prípade bolo a je potrebné dať prednosť právu na slobodu
prejavu a právu na informácie pred právom na ochranu osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancie, súc
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musel rozhodnúť o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu,
hoci z vykonaného testu proporcionality vyplynul presný opak - žaloba mala byť (na základe vykonaného
testu proporcionality) v celom rozsahu zamietnutá. Je potrebné zdôrazniť, že hoci súd prvej inštancie bol
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tento právny názor nebol a nie je podľa názoru žalovaného
v súlade s rozhodovacou činnosťou a praxou vyšších súdnych autorít a predstavuje exces, svojvôľu
a arbitrárnosť pri rozhodovaní zo strany odvolacieho súdu, ktorá nemá oporu v rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale ani ESĽP. V zrušujúcom uznesení zo dňa 10.10.2018, sp.zn.
2Co/206/2014-402 (ďalej ako „zrušujúce uznesenie“), v ktorom odvolací súd dospel k svojmu právnemu
záveru záväznému pre súd prvej inštancie, odvolací súd nevykonal žiadny relevantný test proporcionality
v zmysle praxe a spôsobu vykonávania testu proporcionality zo strany Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Formálne citovanie odpovedí na otázky „ kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí“ (v bode 46.
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu) totiž v žiadnom prípade nemožno, podľa názoru žalovaného,
považovať za test proporcionality, tak ako jeho vykonanie vyžaduje Ústavný súdu Slovenskej republiky
a ako tento trojkrokový test proporcionality sám Ústavný súdu Slovenskej republiky aplikuje vo svojej
rozhodovacej činnosti. Z uvedeného dôvodu je potrebné sa venovať okrem napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie aj zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého došlo k nesprávnemu
rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo
slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide
o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému
ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a
primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí
ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS
193/03).
Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti
obmedzenia každého základného práva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS
7/96). Právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný.
Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením
spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať
mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti, a to práve v kontexte so slobodou
prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv
a ich ochrany (nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 156/99). Žalobca opierajúci svoju
žalobu o § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka môže byť úspešný iba vtedy, ak je zásah do dobrej povesti
neoprávnený. A contrario oprávnený zásah nevyvoláva zodpovednosť jeho pôvodcu. Rozhodujúcim
kritériom pre posúdenie oprávnenosti alebo naopak neoprávnenosti zásahu je skutočnosť, či pôvodca
zásahu realizuje svoje subjektívne oprávnenie.
Pri posúdení kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou, s ktorou sa vo svojich nálezoch
stotožnil aj Ústavný súdu Slovenskej republiky (viď napr. nálezy II. ÚS 326/2009,
II. ÚS 152/2008
a IV. ÚS 107/2010), teória proporcionality (nazývaná aj trojstupňový test proporcionality). V zmysle tejto
teórie je na základe presne stanovených kritérií potrebné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia
základného práva na ochranu osobnosti, a to
v kontexte so slobodou prejavu s právom
na informácie (bližšie je táto teória rozvedená
v literatúre- Dávid Kosař: Kolize
základních práv v judikatuře Ústavního soudu České republiky, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.; Róbert
Alexy: Balancing, constitutional review, and representation, I.CON, zväzok 3, číslo 4, 2005. s 572 a nasl.,
Róbert Alexy: On Balancing and subsumption. A structural Comparison, Ratio Juris, zväzok 16., číslo
4, December 2003, str. 433-449).
Pri vykonaní testu proporcionality nestačí tento test vykonať čisto formálne (tak ako
k tomu
pristupoval podľa názoru žalovaného odvolací súd), ale súd sa musí nastolenými otázkami riadne a
detailne zaoberať v kontexte obsahu vykonaného dokazovania a dospieť
k jasným a
jednoznačným záverom a odpovediam na každú z položených otázok (viď napr. nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci III. ÚS 104/2017, zo dňa 19.4.2017). Len na základe takto spracovaného
testu proporcionality je možné dospieť k správnym právnym záverom.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana
v
rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha ochrany svojich práv pred
odvolacím súdom. Podstatou procesnej obrany žalovaného bolo domáhanie sa ochrany jeho ústavou
a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií. Podľa čl. 46
ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Žalovaný je toho názoru, že pri posúdení kolízie dvoch základných práv bol odvolacím súdom síce
formálne vykonaný trojstupňový test proporcionality (pozri napr. nálezy
II. ÚS
326/2009, II. ÚS 152/2008 IV. ÚS 107/2010), avšak pri tomto teste proporcionality neboli braté do úvahy
všetky informácie a obsah vykonaného dokazovania, potrebné pre riadne a neskreslené vykonanie testu
proporcionality. Odvolací súd sa v tomto prípade obmedzil
a prihliadol len na
tie skutočnosti, ktoré boli potrebné pre výrok zrušujúceho uznesenia a iné relevantné skutočnosti do
úvahy nebral a ignoroval ich. V zákone je postačujúca ochrana osobnosti, pretože vždy prv reaguje
prejavom dotknutá osoba, až potom nasleduje obrana slobodou prejavu. Nutnosť zohľadniť slobodu
prejavu samozrejme neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých
prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z
hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj 5Cdo/55/2008, www.supcourt.gov.sk).
Odvolací súd bez riadneho vykonania testu proporcionality nemohol dospieť
k
relevantným skutkovým zisteniam a náležitému právnemu posúdeniu veci. Potrebu riadneho posúdenia
veci a vykonania testu proporcionality v prípade konania o ochranu osobnosti zdôraznil Ústavný súdu
Slovenskej republiky napr. aj v náleze sp.zn. III.ÚS 104/2017, zo dňa 19.4.2017, ale aj iných svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach.
V prípade pokračovania v postupe a rozhodovaní odvolacím súdom, nerešpektujúcim rozhodovaciu prax
vyšších súdnych autorít, bude žalovaný nútený sa obrátiť so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej
republiky, aby dosiahol ochranu svojich práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.
Je potrebné uviesť a zdôrazniť, že priezvisko žalobcu bolo v žalovanom článku uvádzané vždy výlučne
v pozícii osoby verejne činnej, podozrivej zo spáchania trestného činu korupcie práve v súvislosti s
výkonom verejnej funkcie, ktorá osoba je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
a ESĽP povinná zniesť vyššiu mieru zásahu do práva na ochranu osobnosti, v porovnaní s „bežným
občanom“. V žiadnom z článkov neboli uverejnené žiadne informácie týkajúce sa súkromia alebo
intímnej sféry žalobcu. Žalované články ako také sa osobe žalobcu ani v jednom prípade nevenovali, ale
predmetom článkov bolo fungovanie justičného systému Slovenskej republiky v súvislosti s vyšetrovaním
a následným odsúdením, resp. neschopnosťou odsúdenia osôb podozrivých zo spáchania závažnej
trestnej činnosti, vrátane trestných činov korupcie.
Podľa výrokovej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie sú výroky žalovaných článkov
uvedené v texte žaloby pod písm. e) - žalovaný článok (komentár) zo dňa 21.05.2009 pod názvom „20.
máj: Sviatok mafie, T.. A V.“ a článok pod písm. f) - žalovaný článok (komentár) zo dňa 27.11.2009,
pod názvom „Najvyšší súd opäť marí spravodlivosť“ (ďalej spolu ako „žalovaný článok“) označené ako
nepravdivé, účelovo zavádzajúce
a difamujúce. V danom prípade je ale
potrebné konštatovať, že informácie uverejnené o osobe žalobcu nemožno považovať ani za nepravdivé,
ani účelovo zavádzajúce a v kontexte širokej medializácie osoby žalobcu a jeho trestnej kauzy ani za
difamujúce. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bol trestne stíhaný pre trestný čin korupcie
a bol prvostupňovým súdom dvakrát uznaný za vinného z prijímania úplatku podľa § 160 Trestného
zákona. Uverejnené informácie rovnako nemožno hodnotiť ako účelovo zavádzajúce, keďže obsah
žalovaného článku vychádzal zo stavu v roku 2009, kedy bol žalovaný článok publikovaný, a teda v
čase, kedy bol žalobca opakovane uznaný vinným súdom prvej inštancie pre trestný čin korupcie.
Prepisy odposluchov žalobcu a pána P. čítané na hlavnom pojednávaní v jeho trestnej veci dávali a
dávajú aj priemerne zdatnému recipientovi informácie jasnú odpoveď na otázku, o čom žalobca hovoril,
o čom bola reč a čo bolo a akým spôsobom plánované. Je potrebné zdôrazniť, že ani v jednom zo
žalovaných článkov nebolo uvedené, že v prípade žalobcu ide o právoplatné rozhodnutie súdu alebo
odsudzujúci výrok súdu, ani že ide
o právoplatne usvedčeného úplatkára v prípade
žalobcu ako sa snaží podsúvať odvolací súd. Je zrejmé, že žalobca bol podozrivý zo spáchania trestného
činu a že tieto podozrenia boli až tak závažné, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie a nakoniec
podaná obžaloba z trestného činu korupcie. Preto príkladmé označenie žalobcu ako „úplatkára“ alebo
„skorumpovaného politika“ v podobe marginálnej informácie v texte komentatívneho článku venujúceho

sa fungovaniu justičného systému Slovenskej republiky ako takého, nemožno považovať za zásah do
práva na ochranu osobnosti žalobcu ako osoby verejne činnej a osoby verejného záujmu.
Podľa výrokovej časti rozsudku mali žalované články/výroky údajne poškodiť občiansku a osobitne
profesionálnu česť žalobcu, v dôsledku čoho malo údajne dôjsť v značnej miere k zníženiu vážnosti
žalobcu v spoločnosti. V tejto súvislosti je ignorovaná široká medializácia osoby žalobcu a jeho trestnej
kauzy za obdobie niekoľkých rokov, časovo sa prekrývajúcich s obdobím uverejnenia žalovaného
článku. Žalovaný predložil rozsiahly monitoring médií, z ktorého jasne vyplýva šírka medializácie
osoby žalobcu a jeho kauzy. Je potrebné zdôrazniť, že značná miera zásahu do práva na ochranu
osobnosti, ktorú je v každom prípade povinný v zmysle judikatúry preukazovať žalobca, nebola v
predmetnom konaní preukázaná a rovnako nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným
zásahom
a údajne vyvolanými následkami. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania
opak je pravdou a žalobcu poškodila najmä dlhotrvajúca medializácia jeho osoby a jeho trestnej kauzy
všetkými printovými a elektronickými médiami v Slovenskej republiky, v ktorých bola verejnosť detailne
informovaná o priebehu trestného konania (vrátane náhlej straty odposluchov žalobcu). Značná miera
zásahu a príčinná súvislosť neboli v konaní nijako preukázané. Podľa výrokovej časti rozsudku malo
dôjsť žalovaným článkom k zásahu do profesnej cti žalobcu. Je potrebné konštatovať, že v predmetnom
konaní nebol profesný zásah zo strany žalobcu tvrdený, žiadnym dôkazom nebol preukázaný a dokonca
na túto skutočnosť nebol ani žiaden dôkaz navrhovaný. Je ignorovaný fakt, že v danom prípade išlo
o jednu z prvých takýchto korupčných káuz, ktorá bola verejnosťou ostro sledovaná a verejnosť mala
eminentný záujem na informáciách o tejto kauze, ako aj o všetkých okolnostiach, ktoré súviseli s touto
kauzou. Žalovaný článok prispieval k verejnej diskusii týkajúcej sa vyšetrovania trestných činov korupcie
a potrestania páchateľov. Je ignorovaná doba medzi publikáciou článku a podaním žaloby zo strany
žalobcu, ktorá indikuje fakt, že obsah žalovaného článku žalobca dlhý čas nepovažoval za zásah do
svojich práv a žalobu podal jasne účelovo s cieľom obohatiť sa na úkor žalovaného. Konanie žalobcu v
súvislosti s ochranou osobnosti žalobcu a jeho práv považoval a považuje žalovaný za zjavne účelové.
Ako je zrejmé z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého právne závery sú záväzné pre súd prvej inštancie,
odvolací súd vyvodil závery z obsahu žalovaného článku, ktoré v texte uvedené nie sú a z textu
nevyplývajú. Ide najmä o záver odvolacieho súdu, že v napadnutom komentatívnom žalovanom článku
mal byť žalobca označený ako osoba právoplatne uznaná vinnou zo spáchania trestného činu korupcie.
V žiadnom zo žalovaných článkov sa nenachádza ani jediná informácia alebo zmienka, z ktorej by
vyplývalo, že ide o právoplatné odsudzujúce rozhodnutie súdu voči žalobcovi, a teda odvolací súd
vyvodil niečo, čo je v priamom rozpore s obsahom a textom žalovaného článku. Vyjadrenie názoru/
hodnotiaceho úsudku autora, po vypočutí si vznesených obvinení žalobcovi a prepisov odposluchov
hovorov žalobcu
a p. P. o tom, že žalobca je úplatnou osobou alebo
skorumpovaným politikom, je úplne legitímne v kontexte iných medializovaných informácií o osobe
žalobcu nespôsobujúce zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Odvolací súd sa „upol“ na
dve slová žalovaného článku (skorumpovaný, úplatkár) bez toho, aby ich vyhodnotil v kontexte celého
článku, ale aj
v kontexte celej trestnej kauzy žalobcu pri zohľadnení charakteru
žalovaného článku (komentár obsahujúci hodnotiace úsudky/názory autora) ale aj verejného záujmu na
diskusii o tak závažných otázkach ako je fungovanie justičného systému v prípade závažných trestných
činov a korupcie.
V danom prípade z obsahu zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nie je zrejmé,
o ktoré
ustanovenia ktorého právneho predpisu odvolací súd oprel svoj záver uvedený
v bode
51. zrušujúceho uznesenia (pozri bod 53. rozsudku Okresného súdu Bratislava III).
Súd nedostatočným spôsobom vyhodnotil skutočnosť, že v prípade žalobcu
a
uverejnených informácií išlo o informovanie o osobe verejného činiteľa, politika KDH, a teda osobu
verejne činnú. Rovnako absentuje v rozhodnutí súdu náležité vyhodnotenie skutočností, že v
komentatívnom článku (teda nie spravodajskom článku) boli pri hodnotiacom úsudku autora uverejnené
zjednodušené informácie o osobe žalobcu vychádzajúce z informácií, ktoré odzneli priamo na hlavných
pojednávaniach v trestnej veci žalobcu. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje dať do pozornosti
odvolacieho súdu č.l. 1698 - 1700 trestného spisu žalobcu na Špeciálnom súde v Pezinku (sp.zn.
2Tš/2/2005), v ktorých sa nachádzajú prepisy odposluchov (tých, ktoré sa záhadne „nestratili“), z ktorých
vyplýva, o čom žalobca s pánom P. hovoril a čo sa touto ich komunikáciou sledovalo. Vzhľadom na obsah
týchto rozhovorov a podanú obžalobu bolo legitímne vyvodiť hodnotiaci úsudok o korupčnom správaní
sa žalobcu. Rovnako je v tejto súvislosti možné položiť otázku, čo iné si mal autor článku myslieť o
žalobcovi vzhľadom na existujúce prepisy odposluchov o osobe žalobcu
v čase uverejnenia
žalovaného článku (r. 2009), ak v danom čase neexistoval právoplatný oslobodzujúci rozsudok a obsah
vyšetrovacieho spisu obsahoval skutočnosti a informácie, ktoré priamo indikovali, že sa skutok stal a že

ho spáchal žalobca. Je potrebné konštatovať, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby až uznesením
zo dňa 16.03.2010, teda takmer 4 mesiace po uverejnení článku zo dňa 27.11.2009. V danom prípade sa
s určitosťou nejednalo o vytváranie reality, ako to nesprávne uvádza odvolací súd v zrušujúcou uznesení,
ale o vyjadrenie názoru a hodnotiaceho úsudku v aktuálnom čase.
O osobe a kauze žalobcu bolo tak široko informované, že v danom čase musela drvivá väčšina
populácie registrovať informácie o žalobcovi a jeho trestnom stíhaní ako aj o aktuálnom stave konania
a rozhodnutiach trestného súdu. Verejnosť vzhľadom na túto širokú medializáciu bola priebežne
informovaná v spravodajských reláciách (ale aj článkoch žalovaného)
o aktuálnom
stave trestného konania žalobcu, a teda verejnosť nemohla nadobudnúť na základe žalovaného článku
predstavu alebo záver, že žalobca je právoplatne odsúdený za trestný čin. Išlo o tak notoricky známy
prípad, že si nevyžadoval žiadny špeciálny opis skutkového stavu alebo premís, z ktorých autor
vychádzal pri písaní článku, a rovnako aj z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k vzniku stavu, že by ktokoľvek
mohol dospieť k záveru, na základe žalovaného článku, že sa v prípade žalobcu jedná o právoplatné
odsúdenie pre trestný čin korupcie. Bolo všeobecne známe, že žalobca je podozrivý z trestného
činu korupcie a že ide o trestné stíhanie, pri ktorom podobne ako v iných prípadoch bol žalobca
špecializovaným trestným súdom v Pezinku uznaný za vinného, kde rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo odvolacím súdom následne opakovane zrušené a vrátené na súd prvej inštancie. Celkom ironicky
nakoniec vyznieva fakt, že žalobca bol napriek prepisom odposluchov (ktoré sa nestratili) spod obžaloby
oslobodený a jediný, kto bol za korupčné správanie právoplatne uznaný za vinného a odsúdený bol
sprostredkovateľ - p. P..
Tvrdenia odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení sú podľa názoru žalovaného bez opory v texte
žalovaného článku, keďže ani raz nebola žalovaným uverejnená informácia, že žalobca bol právoplatne
usvedčený z trestného činu korupcie. V čase publikácie žalovaného článku bol žalobca už druhýkrát
uznaný za vinného a bol mu uložený trest odňatia slobody, peňažný trest a zákaz výkonu funkcie.
Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré bolo záväzné pre súd prvej inštancie, považuje žalovaný za príliš
formalistický prístup odvolacieho súdu, ktorý je sterilný a bez toho, aby bol vnímaný v skutočnom
kontexte trestnej činnosti žalobcu, informovaní a medializácii týchto skutočností.
Je potrebné opakovane zdôrazniť, že predmetom žalovaných článkov nebol žalobca, ale rozhodovacia
činnosť súdov, t. j. fungovanie justičného systému v súvislosti s rozhodovaním o trestných činoch
korupcie, kde prípad žalobcu bol uvádzaný len ako jeden z viacerých prípadov.
Ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 11. rozsudku), aj z rozhodnutia odvolacieho súdu
(bod 49. zrušujúceho uznesenia), dospeli súdy k záveru, že išlo o hodnotiace úsudky autora, a teda o
subjektívne vyjadrenie názoru, hodnotenia, stanoviska autora
k rozhodovacej
činnosti odvolacieho súdu a fungovaniu justičného systému v SR. Ako vyplynulo z výpovede autora
článku, články smerovali k/voči rozhodovacej činnosti súdov
a mediálne exponovaným
prípadom korupcie. Sám autor zdôraznil a poukázal na verejné pôsobenie žalobcu ako politika a starostu,
a preto vyvstáva legitímna otázka, čo viac môže byť predmetom verejného záujmu/vecou verejnou, ak
nie podozrenia z trestných činov korupcie
u verejne činných osôb. Ako bolo konštatované
v rozhodnutí súdu prvej inštancie, hodnotiaci úsudok nepodlieha dôkazu pravdy a je potrebné skúmať
výlučne len to, či vychádzal
z relevantných premís a či existuje v danom prípade
dostatočný skutkový základ pre hodnotiace úsudky (viď napr. bod 41. napadnutého rozsudku Okresného
súdu Bratislava III).
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy (ďalej len „NNÚ“), v danom prípade nebola preukázaná značná
miera zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom, a to
najmä v kontexte širokej medializácie osoby žalobcu a jeho trestnej kauzy. Ďalej je potrebné preukázať,
že súd v napadnutom rozsudku odôvodnil priznanie NNÚ v sume 3000,- eur vyhovením žalobe v
rozsahu dvoch žalovaných článkov celkovo zo šiestich, kde žalobcovi priznal nárok 3.000,- eur z celkovej
žalovanej sumy 10 000,- eur, kde priamo poukázal na vzťah medzi počtom žalovaných článkov, za ktoré
sa má žalovaný ospravedlniť
a výškou priznanej NNÚ. Žalovaný je toho názoru, že takúto úmeru
nie je možné v súvislosti s priznaní NNÚ aplikovať z dôvodu, že napriek tomu, že súd žalobcovi vyhovel
v časti ospravedlnenia v súvislosti s dvoma žalovanými článkami (zo dňa 21.5.2009 a 27.11.209), je
potrebné zdôrazniť, že nárok na NNÚ v peniazoch je v súvislosti s článkom z 21.05.2009 premlčaný
a žalovaný vzniesol námietku premlčania. Aplikujúc logiku a postup súdu pri určení NNÚ uvedenej v
žalobe mohol súd žalobcovi priznať NNÚ len za jeden z článkov (zo dňa 27.11.2009), pretože len pri
tomto súd vyhovel v časti morálneho zadosťučinenia, a teda mohol vyhovieť aj v časti priznania NNÚ, a
to v maximálnej sume 1.666,- eur (keďže nárok na NNÚ z 21.05.2009 je premlčaný).
Posúdenie a hodnotenie dôkazov o pravdivosti, či nepravdivosti ústnych alebo písomných prejavov
prináleží súdu podľa § 191 C.s.p. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak výsledok

hodnotenia dôkazov súdom nezodpovedá ustanoveniu
§ 191 C.s.p., pretože súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z prevedených dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo ani
inak nevyšli za konania najavo, alebo ak súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli prevedenými
dôkazmi preukázané, resp. vyšli za konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesu strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor. Žalovaný má za to, že z odvolaním napadnutého rozsudku
a obsahu spisu vyplýva, že v tomto konkrétnom prípade skutkové zistenia súdu prvého stupňa nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní a výroková časť rozsudku je v rozpore so závermi vykonaného
trojstupňového testu proporcionality.
Žalovaný má za to, že v konaní nebola preukázaná existencia zásahu do práv žalobcu, ktorý by
bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu u žalobcu a z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že v žalovanom článku boli uverejnené korektné informácie tak o osobe žalobcu,
podozreniach voči jeho osobe ako aj o jeho trestnej kauze. Má za to, že na uverejnenie informácií v
žalovanom článku, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, bol oprávnený a uverejnené informácie
boli realizáciou ústavného práva na informácie. Článok ako taký sa týkal informácií, ktoré mala verejnosť
v čase uverejnenia žalovaného článku už dávno k dispozícii.
Podobné témy boli dlhodobo predmetom záujmu širokej verejnosti, ktorá mala a má právo prijímať takéto
informácie. Žalovaný článok neobsahoval žiadne informácie, ktoré by boli vzhľadom na predchádzajúcu
medializáciu kauzy žalobcu objektívne spôsobilé zasiahnuť do práv žalobcu. Je právom žalobcu sa
rozhodnúť, ktorého vydavateľa za uverejnené informácie zažaluje, ale šírku zásahu, príčinnú súvislosť
musí súd zásadne hodnotiť v kontexte celkovej medializácie osoby žalobcu, počtu a šírky uverejnených
informácií o osobe žalobcu, okolnostiach prípadu a záujmu verejnosti o otázky verejného záujmu.
Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich
vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, či čakateľov
na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko,
čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované
(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 453/03). V rozsudku ESĽP Campos
Damano proti Portugalsku
z 24.4.2008 (citovaný aj v ods. 46 nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky II.ÚS 326/09), súd potvrdil, že je úlohou novinárov upozorniť na aktuálne javy,
ktoré sú predmetom verejného záujmu, akonáhle sa o nich dozvedia. To potvrdzuje, že novinár nemá
a nemôže čakať až do právoplatného ukončenia súdneho sporu. Uverejnením pravdivých skutkových
tvrdení
o rozhodnutiach súdov v korupčných kauzách nemohla byť žalobcovi spôsobená
žiadna nemajetková ujma ani zásah do práva na ochranu osobnosti. Sme toho názoru, že všetky
negatívne udalosti, ktoré sa vyskytli v živote žalobcu po publikovaní žalovaného článku, nemôžu byť bez
ďalšieho dávané do súvislosti so žalovaným článkom, nakoľko medzi týmito negatívnymi udalosťami a
žalovaným článkom preukázateľne chýba akákoľvek príčinná súvislosť.
Na základe ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch“. Značná miera zásahu do práv žalobcu však v konaní nebola dokazovaním preukazovaná
ani preukázaná.
Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti je povinný preukázať
žalobca. Vznik tejto značnej miery zásahu a vyvolaných následkov nemožno len predpokladať, ale
musí byť v konaní vykonaným dokazovaním riadne preukázané (k tomu viď príslušné rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky). Avšak v tomto konaní
nebol preukázaný tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu, nebola žiadnym dôkazom preukázaná
značná miera zníženia dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti v príčinnej súvislosti so žalovaným
článkom. Žalobca relevantným dôkazom nepreukázal a nepodložil, že následky, ktoré tvrdil v konaní boli
spôsobené práve
a len v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom v denníku Pravda.
Uvedené zostáva len
v rovine tvrdení a vyjadrených pocitov žalobcu. V konaní vypočutí
svedkovia nepotvrdili existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré mali byť údajne vyvolané
práve a len žalovaným článkom v osobnostnej sfére žalobcu. Práve naopak. Žalovaný preukázal (viď
písomné vyjadrenia žalovaného), že tvrdenia o vyvolaných následkoch v osobnostnej sfére žalobcu sú
vymyslené, účelové a zavádzajúce.
Súd napriek tomu, že nemal ničím preukázanú intenzitu, rozsah ani trvanie zásahu, príčinnú súvislosť
medzi následkami zasahujúcimi do osobnostnej sféry žalobcu a predmetným článkom, a ani to, že
vôbec došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere, priznal žalobcovi neprimerane vysokú
náhradu nemajetkovej ujmy. Neexistencia príčinnej súvislosti medzi žalovaným článkom a tvrdenými

následkami u osoby žalobcu nemôže bez ďalšieho zakladať dôvody pre zásah do subjektívnych práv
žalobcu. Existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom do subjektívnych práv fyzickej
osoby a následkami vyvolanými
v osobnostnej sfére fyzickej osoby je predpokladom
ochrany podľa § 11 a nasl. OZ.
Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno priznať len
vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, a to práve a len v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom. O
znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti
v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ
ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie
a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Aj napriek tomu, že
rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia príslušného všeobecného súdu,
mal by súd v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa
opierať
o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská (pozri napr. rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2005/2003, zo dňa 27.10.2003).
Úlohou súdu je nesporne určovať limity slobody prejavu, a tým chrániť meno, česť
a povesť
jednotlivca. V právnom štáte však rozhodnutia súdov nemôžu byť zdrojom neprimeraných príjmov a
zároveň nesmú smerovať k finančnej likvidácii vydavateľov tlače, ktorí plnia v demokratickej spoločnosti
nezastupiteľnú úlohu v oblasti realizácie slobody slova, slobody prejavu a práva na informácie. Nezávislé
médiá sú neoddeliteľnou súčasťou inštitucionálneho systému ochrany slobody občana v právnom
zmysle a občianskej spoločnosti.
Na základe uvedeného má žalovaný za to, že v konaní nebola preukázaná značná miera zásahu do
osobného alebo profesijného života žalobcu a uvedené zostáva len v rovine tvrdení žalobcu ako strany
sporu. Rovnako žalobcom nebola v konaní preukázaná príčinná súvislosti medzi tvrdeným zásahom do
práva žalobcu a údajne vyvolanými následkami v osobnostnej sfére žalobcu.
Výška priznanej náhrady NNU je nedôvodná a neprimeraná, pričom je zo strany žalobcu uplatňovaná
zjavne účelovo - najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal žalobu so značným časovým
odstupom po uverejnení žalovaného článku a tiež vzhľadom na celkovú medializáciu osoby v súvislosti
s trestnou kauzou žalobcu.
Z vyššie uvedených dôvodov preto žalovaný navrhuje a žiada, aby Krajský súd
v
Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.6.2019, sp.zn. 44C 51/2012-436, v súlade s § 388
C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby v súlade s
§ 389 ods.1 písm. b) a c) C.s.p. odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na nové prejednanie a rozhodnutie.
19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom
odvolaní a s poukazom na jeho obsah, vrátane návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu, navrhuje, aby
odvolací súd neakceptoval odvolacie dôvody žalovaného a úplne vyhovel odvolaniu žalobcu.
Žalovaný vo svojom odvolaní navrhuje, aby odvolací súd buď zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % alebo, „aby v súlade s § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p.
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.“ /s. 13
odvolania/. Eventuálny návrh žalovaného (zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie) je v
rozpore s ustanovením § 390 C.s.p., v ktorom je upravená povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť sám
vo veci v prípade opätovného rozhodovania o odvolaní po jeho prechádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí
a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Toto zákonné ustanovenie odvolací
súd musí rešpektovať bez možnosti akéhokoľvek odklonu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 15.08.2018, sp.zn. I. ÚS 227/2018-54).
Žalovaný odôvodňuje dôvody svojho odvolania (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p.) najmä vo vzťahu
k záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu. V tejto časti odôvodnenia odvolania sa žalovaný
sústreďuje na kritiku právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného
v jeho uznesení zo dňa
10.10.2018, sp .zn. 2Co/206/2014-402, ktorým sa súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku
riadil a „ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, vykonal tak práve a len z dôvodu právnej
záväznosti rozhodnutia odvolacieho súdu.“ /s. 2 odvolania/. Toto tvrdenie žalovaného nie je pravdivé.
Súd prvej inštancie na s. 24 až 27 svojho rozhodnutia analyzoval po skutkovej i právnej stránke výroky
žalovaného označené v žalobe a na základe vlastného hodnotenia dospel k záveru, že priznal ochranu
mojich osobnostných práv vo vzťahu k dvom výrokom žalovaného označených v bodoch d), e) žaloby.
Teda v rozpore s tvrdením žalovaného navyše sčasti nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu,

ktorý sa podľa názoru žalobcu vzťahuje na všetky žalované výroky. Bližšie v tejto súvislosti poukazuje na
bod 5. až
8. odôvodnenia svojho odvolania z 27.6.2019. Žalovaný v tejto časti odvolania označil
záväzný právny názor odvolacieho súdu za „exces, svojvôľu a arbitrárnosť pri rozhodovaní ... ktorá
nemá oporu v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale ani ESĽP ... nevykonal
žiaden relevantný test proporcionality v zmysle praxe a spôsobu vykonávania testu proporcionality zo
strany Ústavného súdu Slovenskej republiky.“ /s. 2 odvolania/. S týmto názorom žalovaného sa žalobca
nestotožňuje a odmieta ho ako nedôvodný.
V ďalšej časti bodu II. odvolania žalovaný selektívne a účelovo poukazuje na konkrétne rozhodnutia
súdov a stanoviská autorít právnej teórie, ktoré však, podľa môjho názoru, nemajú žiaden význam pri
rozhodovaní v mojej veci a ani nepodporujú jeho kritické hodnotenie právneho názoru odvolacieho súdu.
V bode III. svojho odvolania žalovaný opakuje svoje skutkové tvrdenia a právne úvahy prednášané v
celom priebehu konania. Žalobca ich odmieta ich a poukazuje na vlastné protichodné tvrdenia a úvahy,
ktoré akceptoval aj súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným výrokom v bodoch d) e) žaloby. Vyjadrenia
žalovaného v tejto časti odvolania sú v súlade
s jeho celkovým stanoviskom k meritu veci,
ktorého podstatou je nekritická obhajoba práva na slobodu prejavu a až znevažovanie práva žalobcu na
ochranu občianskej a profesionálnej cti proti hrubému, neetickému, neprofesionálnemu a protiprávnemu
zásahu žalovaného do práva na prezumpciu neviny. V tejto súvislosti žalovaný vo svojom odvolaní
dospieva až k scestným záverom. Za taký považuje najmä jeho názor, ktorým si, po predchádzajúcom
selektívnom poukázaní na časť trestného spisu (prepisy odposluchov), kladie sugestívnu otázku: „čo iné
si mal autor článku myslieť o žalobcovi vzhľadom na existujúce prepisy odposluchov o osobe žalobcu v
čase uverejnenia žalovaného článku (r. 2009), ak v danom čase neexistoval právoplatný oslobodzujúci
rozsudok a obsah vyšetrovacieho spisu obsahoval skutočnosti
a informácie, ktoré priamo
indikovali, že sa skutok stal a že ho spáchal žalobca.“ /s. 7 odvolania/.
Odhliadnuc od toho, že v konaní nebol vykonaný spoľahlivý dôkaz o tom, či a akým spôsobom sa
autor článku vôbec dozvedel v čase uverejnenia článku o obsahu žalovaným označenej časti trestného
spisu (prepisy odposluchov), s týmto dôkazom (prepisy odposluchov) sa súdy v trestnom konaní riadne
zaoberali a vyhodnotili ho tak, že neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti potvrdzujúce moju vinu s
tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 30.09.2010, sp.zn. 5To/10/2010
(je prílohou č. 8 k žalobe), doslovne v tejto súvislosti uviedol: „Neexistuje však odposluch medzi nimi
(obžalovanými), z ktorého by bolo možné usúdiť, že by žalovaný RNDr. L. X., CSc. požadoval od svedka
akékoľvek plnenie za svoju činnosť.“ /s. 10 odôvodnenia uznesenia/, pri rešpektovaní mylnej úvahy
žalovaného by ktokoľvek, nielen novinár, mohol uverejňovať svoje ultimatívne, kategorické názory o
spáchaní trestného činu a jeho páchateľovi pred právoplatným rozhodnutím súdu.
V
takom prípade by sa stalo obsolentným ustanovenie § 2 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého každý,
proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Úvaha žalovaného je neakceptovateľná a naznačuje jeho neznalosť
(pripustím skôr vedomú ignoranciu) bazálnych princípov právneho štátu a úlohy médií v ňom v
legitímnom zmysle hľadania a nie vytvárania pravdy, ako to pripomenul aj odvolací súd vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí /s. 16 odôvodnenia uznesenia/.
Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného v bode IV. a V. odvolania, jej podstatou je opakované tvrdenie,
že žalované výroky sú pravdivé a nemohli sa nimi škodlivo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti
a ani spôsobiť nemajetková ujma. Žalovaný ju podporuje selektívnym výberom rozhodnutí tuzemských
aj cudzozemských súdnych autorít bez bližšieho odôvodnenia, ako tieto rozhodnutia podporujú záver
žalovaného o nesprávnosti napadnutého rozsudku. Ani táto časť odvolania žalovaného neobsahuje
žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by akokoľvek narušovali alebo spochybnili riadne odôvodnený
právny záver odvolacieho súdu v jeho rozhodnutí z 10.10.2018, s ktorým sa žalobca stotožňuje a
ktorý je v koncentrovanej podobe vyjadrený tak, že: „Konkrétne fakty (označenia žalobcu) a vyjadrenia
žalovaného uvedené v článkoch, i keď boli len hodnotiacimi úsudkami žalovaného, prekročili vo vzťahu
k žalobcovi hranice akceptovateľnej kritiky a predstavovali neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobcu, tým, že nebola rešpektovaná prezumpcia neviny žalobcu“. /s. 15 odôvodnenia uznesenia/.
20. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
v
medziach dôvodov podaného odvolania žalobcu, aj žalovaného podľa § 380 C.s.p., ktorými je viazaný,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je dôvodné len proti II. výroku,
ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu

náhrady nemajetkovej ujmy 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, rozsudok zmenil tak,
že žalobu v tejto časti zamietol a vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti (výrok I. a III.) rozsudok súdu
prvej ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
21. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie neopomenul
v danej veci aplikovať žiadne z relevantných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a Občianskeho
zákonníka, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul správne právne závery, z ktorých je
vo všeobecnosti potrebné vychádzať pri posúdení dôvodnosti podanej žaloby. S týmito všeobecnými
závermi a východiskami sa plne stotožňuje aj odvolací súd a rovnako z nich vychádzal, keďže dôsledne
vychádzajú aj z ustálenej rozhodovacej praxe ESĽP a najvyšších súdnych autorít.
22. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu a žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že
rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním. Podľa § 379 a
§ 380 C.s.p. je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací
súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov uvedených v podaných
odvolaniach.
23. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť za mu za
výroky publikované v 6-ich článkoch, tak ako boli špecifikované žalobcom v podanej žalobe a zároveň
žiadal, aby mu súd priznal voči žalovanému aj sumu 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.
24. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že priznal žalobcovi ospravedlnenie za výroky publikované v dvoch
článkoch a to za výrok uverejnený dňa 21.5.2009 a za výrok uverejnený dňa 27.11.2009. Zároveň uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000,- eur
a to do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok III.).
25. Žalovaný (okrem iného) napadol odvolaním prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
prvej inštancie priznal žalobcovi právo na ospravedlnenie a žalobca napadol odvolaním zamietajúci
výrok rozsudku súd prvej inštancie, pričom obsah odvolaní žalobcu
a žalovaného vo vzťahu
k týmto napadnutým výrokom (výrok I. a III.) rozsudku súdu prvej inštancie, nie sú spôsobilé spochybniť
správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, z hľadiska uvádzaných
tvrdení v podaných odvolaniach, keď ani
v odvolacom konaní neboli zistené také
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých
súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
26. V odvolacom konaní v súvislosti s týmito výrokmi nevyšlo najavo, že konanie, ktoré predchádzalo ich
vydaniu, trpelo vadou, týkajúcou sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť
(§ 380 ods. 2 C.s.p.).
27. Žalovaný v podanom odvolaní proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi
ospravedlnenie za dva zo šiestich publikovaných článkov namietal, že hoci súd prvej inštancie bol
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tento právny názor nebol a nie je podľa jeho názoru
v súlade s rozhodovacou činnosťou a praxou vyšších súdnych autorít
a
predstavuje exces, svojvôľu a arbitrárnosť pri rozhodovaní zo strany odvolacieho súdu, ktorá nemá
oporu v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republioky, ale ani ESĽP. Žalovaný ďalej
namietal, že pri posúdení kolízie dvoch základných práv bol odvolacím súdom síce formálne vykonaný
trojstupňový test proporcionality (pozri napr. nálezy II. ÚS 326/2009, II. ÚS 152/2008, IV. ÚS 107/2010),
avšak pri tomto teste proporcionality neboli braté do úvahy všetky informácie a obsah vykonaného
dokazovania, potrebné pre riadne a neskreslené vykonanie testu proporcionality. Odvolací súd sa v
tomto prípade obmedzil a prihliadol len na tie skutočnosti, ktoré boli potrebné pre výrok zrušujúceho
uznesenia a iné relevantné skutočnosti do úvahy nebral a ignoroval ich.
28. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že aj po zopakovaní a opätovnom vyhodnotení dokazovania
súdom prvej inštancie, zotrváva na právnom názore, ktorý vyslovil v uznesení
č.k.
2Co/206/2014-402, zo dňa 10.10.2018 a nevidí dôvod sa od neho odchýliť.

29. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k napadnutému výroku I., ktorým
súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému ospravedlnenie, odvolací súd dopĺňa nasledovné:
30. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods.1). Výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme
(okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných ( ods. 2).
Podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1).
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2
veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o
opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).
Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.
31. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy, ide o generálnu klauzulu ochrany osobnosti fyzickej osoby
a súčasne
výslovne a v príkladoch uvádza jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby. Zákon nepodáva
výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva. Je nutné zvážiť,
či rôznorodosť prejavov jednotlivých stránok ľudskej osobnosti fyzickej osoby zodpovedá i mysliteľne
širokému spektru možných neoprávnených zásahov proti niektorej zo zložiek osobnosti. Česť fyzickej
osoby patrí k významným právnym hodnotám, lebo má dôležitý význam pre vzťah fyzickej osoby k
iným fyzickým osobám a ostatným účastníkom občianskoprávnych vzťahov, čím značne ovplyvňuje aj
postavenie fyzickej osoby v spoločnosti.
32. Predmetom ochrany cti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je také konanie, ktoré sa dotýka osobnosti
občana tým, že znižuje jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a
ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to,
aby zásah bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti fyzickej osoby privodiť.
33. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami difamačného
(ohováranie; klebeta; poškodenie cti, hanobenie) charakteru, ale tiež publikovaním neprípustných
hodnotiacich úsudkov o konkrétnej osobe. Zákon pritom vymedzuje znaky, za prítomnosti ktorých treba
určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť
na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a
porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú tieto znaky dané, má fyzická osoba právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občiansky zákonník).
34. Na posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, je potrebné
zohľadniť vždy kontext celého článku, charakter použitého žánru (napr. reportáž, komentár v osobitnej
rubrike tomuto žánru určenej) a to, či je priemernému čitateľovi zrejmé, že ide o hodnotiaci úsudok a
nie o skutkové tvrdenie.
Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny postoj, názor jeho autora na určitý fakt, pričom tento
fakt autor hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe autorovi vlastných kritérií.

Pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné dokazovať práve preto, že vychádza zo subjektívneho
hodnotenia určitého faktu jeho autorom, je však možné skúmať, či tento hodnotiaci úsudok vychádza
z pravdivého základu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2013, sp.zn.
3Cdo/61/2011).Skutkové tvrdenie naopak vyjadruje objektívnu existenciu určitej skutočnosti, hodnotiaci
úsudok vyjadruje subjektívny postoj, názory a závery autora článku k určitým faktom. Hodnotiaci úsudok
môže byť vyjadrený aj s určitou mierou novinárskeho zveličenia a preháňania.
35. V prejednávanej veci vo vzťahu k výrokom, za ktoré žalobca požadoval ospravedlnenie súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru, že všetky články, ktoré sú predmetom žaloby, a ktorých autorom
je novinár, sú jeho hodnotiace úsudky, nakoľko všetky články sú názorové (t. j. nie spravodajské),
uverejnené na komentárovej strane denníka Pravda.
36. Ako už bolo uvedené vyššie, pri hodnotiacom úsudku je nevyhnutné skúmať, či tento hodnotiaci
úsudok vychádza z pravdivého skutkového základu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28.10.2013, sp.zn. 3Cdo/61/2011).
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj judikatúra ESĽP, ktorá má
v otázkach
slobody prejavu rozsiahly charakter, jednoznačne poskytuje vydavateľovi
(i) ochranu pri
používaní polemických výrokov; (ii) ochranu pri istej forme zľahčovania
a zovšeobecňovania
informácií; (iii) ochranu pri primeranej dávke nepresnosti a expresívnosti vo vyjadrovacích prostriedkoch;
(iv) ochranu pri utajovaní novinárskych zdrojov; (v) ochranu pri forme spracovania príspevkov; (vi)
ochranu pri preberaní informácií od orgánov verejnej moci; (vii) ochranu pri sprostredkovaní informácií
verejného záujmu, atď. Polemické výroky vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože
každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože
sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti (pozri nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 107/2010, Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 357/96). Navyše pri
namietaných (zamietnutých) výrokoch a tvrdeniach čerpal autor článku (novinár) aj z obsahu súdnych
rozhodnutí; v tomto smere je vo všeobecnosti akceptovaný a v súlade s judikatúrou súdov Slovenskej
republiky a ESĽP záver, podľa ktorého novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie
poskytnuté orgánmi štátu, vrátane vedúcich zamestnancov štátnej a verejnej správy, a teda aj informácie,
ktoré sú obsahom súdnych rozhodnutí, pretože je to ich úloha a poslanie. Žalovaný preto s ohľadom na
zdroj, z ktorého čerpal namietané informácie, mal rozumné dôvody sa spoliehať na ich pravdivosť.
37. Odvolací súd rovnako dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď priznal
žalobcovi ospravedlnenie za článok z 21.05.2009, v ktorom bol žalobca označený za „úplatkára“ a za
článok z 27.11.2009, v ktorom je uvedené, že žalobcu usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu.
Obsah týchto výrokov podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý už vyslovil aj vo svojom skoršom rozhodnutí,
jednoznačne označuje žalobcu za osobu, ktorá spáchala trestný čin, pričom z ich obsahu nie je možné
vyvodiť, že by bol len podozrivý z ich spáchania, nakoľko v týchto vo výrokoch absentuje spochybnenie
tejto skutočnosti.
Z uvedeného dôvodu potom nemôžu obstáť odvolacie námietky žalovaného, ktorý tvrdil, že sa
predmetné články nevenovali osobe žalobcu, jeho súkromiu alebo intímnej sfére, ale ich predmetom bolo
fungovanie justičného systému v súvislosti s vyšetrovaním a následným odsúdením osôb podozrivých
zo spáchania závažnej trestnej činnosti, vrátane trestnéhzo činu korupcie, keď v článkoch a nadpisoch
bol žalobca jednonačne a konkrétne identifikovaný a bol označený za „úplatkára“ a za osobu, ktorú
„usvedčil špecializovaný trestnú súd z podvodu“.
38. Zásada prezumpcie neviny je zakotvená priamo v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Listine
základných práv a slobôd a jej právny význam nespočíva len v tom, že z nej orgánom činným v trestnom
konaní vyplýva povinnosť hľadieť na toho, proti komu je vedené trestné konanie ako na nevinného, ale
táto zásada sa uplatní aj v horizontálnych právnych vzťahoch, teda vo vzťahoch medzi subjektami v
rovnakom postavení, a to ako jeden z ústavou akceptovaných dôvodov na obmedzenie slobody prejavu,
ktorého cieľom je ochrana osobnostných práv osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie, resp. voči
ktorej existuje podozrenie, že sa dopustila trestného činu). Vo všeobecnosti platí, že prezumpcia neviny
nebráni informovaniu o trestnom konaní alebo o okolnostiach, ktoré môžu opodstatňovať záver o tom,
že sa niekto dopustil trestného činu, vyplývajú z nej však určité obmedzenia, pokiaľ ide o spôsob, akým
má k takémuto prejavu dôjsť.

39. V prejednávanej veci preto bolo potrebné zodpovedať otázku, či označenie žalobcu za úplatkára a za
osobu, ktorú usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu, neposunulo význam článku do roviny, že sa
v nich vina žalobcu predkladá priemernému čitateľovi ako nesporný fakt. Platí totiž, že priemerný čitateľ,
ktorý podrobne nepozná okolnosti veci, resp. nie sú mu známe trestnoprávne postupy a predpisy, na
základe informácii uvedených v daných článkoch môže dospieť len k tomu záveru, že žalobca spáchal
trestný čin. Z obsahu článkov totiž nie je možné dospieť k záveru, že by otázka jeho viny ešte nebola
vyriešená. V súvislosti s uvedenými dvoma článkami, preto možno dospieť k záveru, že pri informovaní
o trestnom konaní žalobcu žalovaný nerešpektoval prezumpciu neviny, čo opodstatňuje záver, že ich
uverejnením došlo k porušeniu osobnostných práv žalobcu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
13.10.2011, sp. zn. 3Cdo/84/2011, cit.: „Ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný
prejav, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto
prejavu, ale tiež formu v ňom použitých výrazových (slovných
i grafických) prostriedkov, pretože
tá je vonkajším prejavom obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo/10/2005). Pri skúmaní, či článok uverejnený v novinách, časopise alebo inom periodiku zasiahol
do osobnostných práv fyzickej osoby, je osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností,
ktoré sú v ňom uvedené. Pokiaľ médiá informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba
mať na zreteli tiež princíp prezumpcie neviny, v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe
ako o páchateľovi trestného činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom
rozsudku (porovnaj tiež Švestka a kol. „Ochrana osobnosti podle občanského práva“, Linde Praha, a.s.
1996, str. 304). Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby
bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nölkenbockhoff v. Nemecko, rozsudok z roku 1987).
Prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť bola informovaná o trestnom vyšetrovaní,
vyžaduje ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.“
Inkriminované články však („uvážlivo a opatrne“) neprezentovali žalobcu iba ako osobu podozrivú zo
spáchania trestného činu, čo by nebolo porušením prezumpcie neviny
(III. ÚS
83/01), ale ho v rozpore s touto zásadou prezentovali ako páchateľa trestnej činnosti. Z tohto dôvodu
treba uvedené články považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu.
Ako už bolo uvedené, v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť a zopakovať, že každá informácia
zverejnená o konkrétnej osobe, ktorá sa môže dotýkať jej osobnostných práv, by mala mať určitý
skutkový základ, z ktorého ju je možné vyvodiť. V prejednávanej veci, vo vzťahu k výrokom, za ktoré
súd prvej inštancie priznal žalobcovi ospravedlnenie, však v nich uvádzané informácie nemali potvrdený
skutkový základ, keď (ako už bolo uvedené aj v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu, od záverov ktorých sa odvolací súd nemá dôvod, ani po doplnení dokazovania zo strany súdu
prvej inštancie odchýliť) došlo týmito výrokmi jednoznačne k porušeniu prezumpcie neviny žalobcu.
40. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa pre účely posúdenia opodstatnenosti podaného
návrhu zameral na posúdenie splnenia predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobcu spôsobený výrokom, ktorým bol žalobca označený za „úplatkára“
a osobu, ktorú „usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu“ vyplývajúcich z ust. § 11 Občianskeho
zákonníka, a dospel k správnemu záveru, že predpoklady vzniku tejto zodpovednosti žalovaného
sú dané. Zároveň súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že s prihliadnutím na skutkový
stav zistený vykonaným dokazovaním sú splnené tiež predpoklady vyplývajúce z ust. § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka na priznanie nepeňažného zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia
špecifikovaného v návrhu, ktoré je v danej veci po formálnej i obsahovej stránke nepochybne primeraný
okolnostiam zásahu, a môže preto; do istej miery; poskytnúť žalobcovi morálnu satisfakciu. V konaní bolo
totiž preukázané, že žalovaný uverejnil vo svojich dvoch článkoch výroky, ktorým žalovaného označil
za osobu, ktorá spláchla trestný čin (hoci v čase zverejnenia ešte nebol právoplatne odsúdený), teda
uverejnil o ňom výroky, ktoré sú pre neho; osobitne vzhľadom na jeho pôsobenie vo funkcii starostu a
dlhoročné aktívne pôsobenie v politickej strane; celkom nepochybne výrokmi spôsobilými poškodiť jeho
česť a povesť na verejnosti.
Nedôvodná je v tejto súvislosti argumentácia žalovaného, že predmetné výroky je potrebné vnímať v
širšej súvislosti ostatných informácii obsiahnutých v danom článku, keď tieto; vzhľadom na ich obsah;
nie sú spôsobilé zvrátiť účinky uvedených výrokov (teda, že autor článku žalobcu označuje za páchateľa
trestného činu, navyše usvedčeného rozhodnutím trestného súdu), a teda ani celkový kontext článkov,
do ktorých sa žalovaný snaží sporné výroky začleniť, nie je spôsobilý vyvolať u bežného čitateľa iný
dojem, než aký je zrejmý zo ich samotného znenia.

Obsah odvolania žalovaného tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
proti prvému výroku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním
uplatnených odvolacích dôvodov, keď i podľa názoru odvolacieho súdu uvedené označenie žalobcu
za „úplatkára“ a osobu, ktorú „usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu“ nepochybne označuje
žalobcu za osobu, ktorá bola uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu, ktoré označenie je pre
žalobcu, ktorý bol opakovane zvolený za starostu mestskej časti a bol aktívnym členom politickej strany
za difamujúce.
41. Aplikujúc vyššie uvedené závery na prejednávanú vec, možno zároveň dospieť k záveru, že
vo vzťahu k článkom a výrokom, za ktoré bolo súdom prvej inštancie zverejnenie ospravedlnenia
zamietnuté, dospel súd prvej inštancie (po dôslednom vykonaní testu proporcionality, s ktorého
výsledkami sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje) k správnemu záveru, že
hodnotiace úsudky uvádzané v týchto článkoch majú vecný skutkový základ, preto neboli spôsobilé
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu neviny. Z uvedeného
dôvodu považoval dovolací súd odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku, ktorým žalobu vo vzťahu k
týmto výrokom zamietol, za nedôvodné.
V prejednávanej veci, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, boli týmto skutkovým základom už
existujúce skoršie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, z ktorých autor vychádzal pri písaní
dotknutých článkov. Len v prípadoch, ak je zverejnené informácie možné považovať len za „špekulácie“
bez skutkového základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz verejnosti o dotknutej osobe, potom je
možné pri realizácii slobody prejavu zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti tejto osoby (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 390/211 <https://www.judikaty.info/document/
ussr/15499>, zo dňa 19.10.2011). V danom prípade však zverejnené informácie nie je možné považovať
za špekulácie, keď tieto informácie vychádzali zo súdneho rozhodnutia a z dôkazov vykonaných v
trestnom konaní, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní v danej trestnej veci vychádzal (odposluchy a
svedecké výpovede).
Aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri strete základného
práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy s
právom na ochranu osobnosti zaručenej v čl. 19 ods. 1 ústavy, teda základných práv rovnakej úrovne, je
vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého konkrétneho prípadu
starostlivo zvážili, či jednému právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom (porv.
rozhodnutie I. ÚS 67/06). Nie každé zverejnenie nepravdivého (resp. viac alebo menej nepresného)
údaju musí totiž automaticky znamenať neoprávnený zásah proti cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti
konkrétnej osoby. K takému zásahu dochádza len vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej
sféry fyzickej osoby existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou
mierou, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V súvislosti
s
šírením informácií a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej
na informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných), ktorá
v
konkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov
a
čitateľský záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé
zjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej
osoby. V takomto prípade nie je možné zotrvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo
svojich dôsledkoch na novinárov neplniteľné nároky. Významné však je, aby celkové vyznenie podávanej
informácie zodpovedalo pravde (viď obdobne I. ÚS ČR 156/99).
42. Odvolací súd dopĺňa, že tieto články a v nich publikované názory (podávané informácie), vo vzťahu
ku ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, ani nevybočili z rámca všeobecne uznávaných zásad
slušnosti v demokratickej spoločnosti a tým nestratili charakter korektného úsudku (správy, komentára,
úvahy) a neocitli sa preto mimo právnej ochrany. Autor článkov vo vzťahu k výrokom, za ktoré súd prvej
inštancie nepriznal žalobcovi ospravedlnenie, tieto skutočnosti ani neprezentuje ako jednoznačný fakt.
43. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie” alebo
„myšlienky” prijímané priaznivo, či považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú
nepríjemné, šokujú, či znepokojujú akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež
vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu (pozri De Haes
a Gijsels proti Belgicku,
24. februára 1997, ods. 47, Správy o rozsudkoch a rozhodnutiach
1997-I). „Je treba súhlasiť s
názorom o práve a povinnosti periodickej tlače a informačných prostriedkov vôbec informovať o skutkoch
nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem

verejnosti“ (rozsudok Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 6 Co 82/04 a rovnako rozsudok
Európskeho súdu News Verlag GmbH & CoKG proti RAKÚSKU z roku 2000).
Z obsahu a charakteru sporných článkov, za ktoré súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal právo
na ospravedlnenie, je zrejmé, že jeho cieľom nebolo iba stroho podať informáciu o predmetných
udalostiach, avšak ich cieľom nepochybne bolo čitateľov zaujať. Samotná snaha žalovaného zaujať
čitateľov, ktorej motívom nebolo (aspoň to nebolo v konaní preukázané) hanobenie, či zneuctenie osoby
žalobcu, nepredstavuje za zistených okolností tzv. exces, teda vybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu
sledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým je v danom prípade poukázanie na správanie sa žalobcu,
ktorý bol starostom mestskej časti a aktívnym politikom, ktoré podľa názoru autora článku nezodpovedá
požiadavkám, ktoré sú kladené na žalobcu, vzhľadom na jeho postavenie verejného činiteľa. Vecou
verejnou je totiž nepochybne činnosť a správanie sa žalobcu v pozícii starostu, najmä v súvislosti s
výkonom jeho funkcie, ktoré môže byť verejne posudzované, a ak ide o hodnotiace úsudky, t. j. kritiku,
ide o kritiku dovolenú a takéto osoby potom musia akceptovať aj väčšiu mieru kritiky v súvislosti s
ich správaním a s výkonom ich funkcie. Poslaním médií je totiž nesporne šíriť informácie a myšlienky
o otázkach verejného záujmu a je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie
prijímať. Vzhľadom na obsah a tematiku sporných článkov, ktoré sa okrem iného zaoberajú správaním
žalobcu, ktorý vykonával funkciu starostu mestskej časti, možno bez ďalšieho dospieť k záveru, že
uverejnením daných článkov boli sledované výhradne komerčné ciele. Z uvedených dôvodov preto i z
pohľadu tohto kritéria záujem na poskytnutí ochrany slobode slova v danej veci prevažuje nad záujmami
žalobcu.
44. Záverom možno teda zhrnúť, keďže uverejnením sporných výrokov v článkoch zo dňa 13.6.2004,
31.1.2007, 18.3.2009 a 7.4.2010 nemohlo dôjsť k neoprávneným zásahom do osobnostných práv
žalobcu, postupoval súd prvej inštancie správne, keď dospel k správnemu právnemu záveru vedúcemu
k zamietnutiu žaloby v tejto časti.
45. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca v žalobe
uviedol, že považuje zadosťučinenie formou ospravedlnenia za nedostačujúce, pretože bola značne
znížená jeho vážnosť a ohrozená úcta v spoločnosti, preto má v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dôležitú okolnosť, v dôsledku ktorej
došlo k značnému zníženiu jeho vážnosti a úcty, pritom považoval okrem iného aj skutočnosť, že k
neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom širokej verejnosti
určeného informačného prostriedku, ktorého náklad, ako je čítanosť je vysoká, v dôsledku čoho bolo
negatívne pôsobenie článku, najmä nepravdivých údajov v ňom, značné.
46. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur,
pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne uviedol, na akom základe dospel k záveru, že
morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia žalobcovi v zmysle § 13
ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa javí nepostačujúcou a vysvetlil, prečo žalobcovi priznal náhradu práve vo výške 3.000,eur. Voči uvedenému výroku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný.
47. Odvolací súd po preskúmaní tohto žalovaným napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie,
v rámci vymedzenom žalovaným uplatnenými odvolacími dôvodmi, dospel k záveru, že z hľadiska
dôvodnosti podanej žaloby závery súdu prvej inštancie v tejto časti vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Naviac ani odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za dostatočné,
pretože sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal viacerými podstatnými tvrdeniami a argumentáciou
žalovaného, ktoré by mohli mať v danej veci rozhodujúci význam.
48. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo tak ako v preskúmavanej veci, v ktorej súd prvej inštancie síce na vec aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, a zároveň zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
49. Odvolací súd považuje za opodstatnenú námietku žalovaného v podanom odvolaní, že v konaní
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uverejnením daného článku a následkami zásahu, nakoľko
ani z výpovedí svedkov; ktorí mali opísať a osvedčiť následky zásahu; táto súvislosť celkom jednoznačne

nevyplýva. Rovnako odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného , že v danom prípade
nebola preukázaná značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v príčinnej súvislosti
so žalovanými článkami, a to najmä
v kontexte širokej medializácie osoby žalobcu
a jeho trestnej kauzy.
50. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade
sa javí morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia ako nepostačujúca pre odstránenie následkov
vzniknutej ujmy, vzhľadom na konkrétne okolnosti zásahu, a preto by už nebola dostatočne spôsobilá
účinne vyvážiť následky neoprávneného zásahu. Táto zákonom predpokladaná podmienka pre vznik
nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch preto nebola splnená, keď
nebolo preukázané, že v súvislosti s žalobcom označenými článkami došlo k zníženiu vážnosti osoby
žalobcu v značnej miere. Tento záver nemožno dovodiť z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré
nepreukazujú, že označenie osoby žalobcu za „úplatkára“ a za osobu, ktorú „usvedčil špecializovaný
trestný súd z podvodu“ v dotknutých článkoch, by vyvolalo profesnej oblasti a v širokej verejnosti
následky v podobe značného zníženia jeho spoločenskej vážnosti, profesionálnej cti, dôveryhodnosti
a bezúhonnosti.
51. Z hľadiska právneho posúdenia veci, v tejto časti uplatneného nároku, je potrebné zdôrazniť, že
vzhľadom na obsah podaného odvolania a odvolacie námietky žalobcu
a žalovaného,
ktorými je odvolací súd viazaný, bolo predmetom odvolacieho konania v prvom rade vyriešenie otázky,
či je možné považovať morálnu satisfakciu, ktorá bola žalobcovi priznaná zverejnením ospravedlnenia
súdom prvej inštancie za postačujúcu a či žalobcovi zároveň nevznikla ujma značného rozsahu (§ 13
ods. 2 Obč. zákonníka), ktorá by odôvodňovala aj priznanie materiálnej satisfakcie v podobe náhrady
nemajetkovej ujmy.
52. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uviedol, že najvšeobecnejšia
klasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je
ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné, teda radových občanov, ktorí nezastavajú žiadnu
zvláštnu funkciu ani inú významnú spoločenskú rolu. Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby
verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré
sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a
kandidátov vo voľbách, sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených
zložiek, iní verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon
ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe neformálneho
sankčného mechanizmu a ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát, a malo byť
otvorené kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992, sťažnosť
č. 13778/93, bod 61.). Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach
je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta.
Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ktorí musia zniesť širšie limity akceptovateľnej
kritiky“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, bod 28.).
Dôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv
u
verejných osôb pritom možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru musia tieto
osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich osobu, a jednak v tom,
že vďaka tomuto svojmu postaveniu majú tieto osoby väčšie možnosti prístupu do médií, teda väčšie
možnosti oponovať možnej kritike, než je to u osôb súkromných (por. Lingens v. Rakúsko, Castells v.
Španielsko, Thorgeir Thorgersion v. Island, Thoma v. Luxembursko, rozsudok z 29. 3. 2001 č. 38432/97,
Dalban v. Rumunsko, rozsudok
z 28.09.1999, č. 28114/95). Súd prvej inštancie teda
postupoval správne, keď kvalifikoval osobu žalobcu, ktorý bol v rozhodnom období starostom mestskej
časti a kandidátom na starostu, ako osobu verejného záujmu.
53. Odvolací súd uvádza, že ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za
následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným
médiami na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú. Aj takáto osoba má
nepochybne právo na ochranu svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná osoba, ale
potreba takejto ochrany musí byť
v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o konaní
takejto osoby. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba
za zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a iba v zákonom stanovenej
výške (§ 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné aplikovať ustanovenia § 13 ods. 2 a

§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ich vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine
a
spoločnosti.
54. V danom prípade inkriminované články obsahovali informácie týkajúce sa pôsobenia
a
činnosti žalobcu v súvislosti s plnením úloh starostu mestskej časti Bratislava-Rača, je teda nesporné,
že sa jednalo o osobu vo verejnej funkcii. Žalobca tak bol nepochybne osobou verejného záujmu a jeho
osobu je preto potrebné vnímať ako osobu verejnú, pri ktorej hranice akceptovateľnej kritiky sú značne
široké. Preto je aj miera akceptovateľnej kritiky, ako aj ochrany súkromia v dôsledku realizácie slobody
prejavu u žalobcu vyššia ako u bežných osôb; v danom prípade ide jednu z najširších. Pri verejne činnej
osobe platí vyššia miera tolerancie aj pri nepresných a nepravdivých výrokoch. Vecou verejnou je totiž
nielen plnenie, napr. nakladanie s majetkom štátu, ale rovnako aj činnosť osôb, ktoré sa na tejto činnosti
podieľajú. Verejne posudzovaná bude teda aj činnosť jednotlivých osôb, ktoré spravujú verejné veci, a
ak ide o hodnotiace úsudky, t.j. kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto osoby musia potom akceptovať aj
väčšiu mieru kritiky v súvislosti so správou vecí verejných. Otázkam týkajúcim sa verejného záujmu je
poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok, preto aj
ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače
je nepochybne šírenie informácií a myšlienok
o otázkach verejného záujmu
s tým, že zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať/dostávať; (por. I.
ÚS 352/2011). Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (por. IV. ÚS 302/2010, ako aj nález
Ústavného súdu Českej republiky sp.zn.
I. ÚS 453/03).
Žalobca bol navyše aj osobou mediálne známou, o čom svedčia aj ďalšie súdom prvej inštancie
uvádzané články venované osobe žalobcu a jeho pôsobeniu (ktorých bolo v rovnakom časovom období
zverejnených takmer 400).
55. Ustanovenie § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje súdu, aby v konaní o ochrane
osobnosti priznal fyzickej osobe okrem zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia
i právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K jeho priznaniu by mal súd pristúpiť najmä v prípadoch, ak
došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, resp. v iných prípadoch, ktoré sú z hľadiska
dopadu do osobnostných práv porovnateľné s uvedenými prípadom. Pri určení sumy nemajetkovej ujmy
by mal všeobecný súd prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k
jej porušeniu. Vždy je pritom podstatná jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu
a jej následky.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predovšetkým skutočnosť, že
morálna satisfakcia sa, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, javí ako nepostačujúca, pričom
v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere.
Pod pojmom zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere možno rozumieť
nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v osobnostnej sfére fyzickej osoby a ktorú táto osoba vzhľadom na
povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a
prežíva ako závažnú. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo
vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,
pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na
základe poznania
a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže
reakcia svedčiaca
o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v
zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd musí tiež posudzovať, či priznanie inej formy morálneho
zadosťučinenia sa nejaví vzhľadom na okolnosti prípadu postačujúce, teda vzniknutú ujmu nemožno
z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej
strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť
dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla
a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno.
Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych
faktoch.
56. Odvolací súd uvádza, že na to, aby bol žalobca úspešný a súd mu mohol nemajetkovú ujmu
v peniazoch priznať, muselo by byť v konaní spoľahlivo a nad všetky pochybnosti preukázané, že
v predmetnej veci priznané ospravedlnenie nepostačuje a že dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v

spoločnosti bola znížená v značnej miere. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať
uvedené skutočnosti pritom v celom rozsahu zaťažovalo výhradne žalobcu. V konaní o ochranu
osobnosti spojených s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy je to žalobca, ktorý musí tvrdiť a zároveň
aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),
z ktorých možno dôvodne usúdiť, že
v danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca, pretože bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Žalobca síce navrhol vykonať za týmto účelom
dokazovanie výsluchom svedkov, avšak aj napriek tomu, že súd prvej inštancie navrhované dokazovanie
vykonal, z jeho záverov neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom.
57. Na to, aby žalobca prejednávanej veci mohol byť úspešný, musel by predovšetkým nad všetky
pochybnosti preukázať, že práve a výlučne článkami publikovanými žalovaným mu vznikla značná ujma,
teda musel by preukázať, že tomu tak nebolo v súvislosti s inými článkami a správami zverejnenými
v rozhodnom období (ktorých bolo takmer 400) a následne, že práve v súvislosti s týmito konkrétnymi
článkami, za ktoré mu bolo súdom prvej inštancie priznané ospravedlnenie, bola jeho dôstojnosť alebo
vážnosť v spoločnosti bola znížená v značnej miere. Uvedené skutočnosti sa však žalobcovi nepodarilo
preukázať. Z výpovedí svedkov pritom jednoznačne vyplynulo, že v rozhodnom období bolo o žalobcovi
publikovaných veľké množstvo článkov; všetci svedkovia jednoznačne uviedli, že okrem článkov v
denníku Pravda čítali aj iné články, ktoré sa týkali žalobcu, v období od rokov 2004 až 2010 boli správy
v televízii, v novinách frekventované; článkov bolo veľa, informácie o tejto kauze boli zverejnené v
denníkoch Sme, Nový čas, v monitoringoch tlače, v rozhlase a televízii. Z výpovede ani jedného zo
svedkov teda nevyplynula jednoznačná a nespochybniteľná príčinná súvislosť medzi znížením cti a
dôstojnosti žalobcu práve z dôvodu výrokov
a informácií zverejnených v článkoch
uverejnených žalovaným.
Morálne zadosťučinenie v podobe zverejneného ospravedlnenia sa teda javí
v
konkrétnom prípade postačujúcim, najmä, keď v konaní nebolo nijako preukázané, že došlo k zníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti v dôsledku článkov publikovaných
výlučne žalovaným v značnej miere, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej
výške, je totiž potrebné aplikovať ustanovenia § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v
ich vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Iba v prípade, ak sa dostatočne
preukáže reakcia svedčiaca
o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere
v zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
Z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie nevyplýva, že by žalobca v konaní preukázal
okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade žalobcovi nepostačilo len priznané
ospravedlnenie, a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v práci, ale
i v rodine zo
strany žalovaného. V konaní nebola vôbec preukázaná akákoľvek konkrétna reakcia, ktorá by svedčila o
znížení dôstojnosti alebo vážnosti v žalobcu spoločnosti v súvislosti s informáciami zverejnenými práve
a výlučne žalovaným.
Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,
treba vždy vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí
fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia
tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle
§ 13 O <http://zakony.judikaty.info/predpis/
zakon-40/1964>bčianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4 Cdo 15/03, Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, str. 68). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej
rozhodovacej praxi poukázal i na to, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj
so zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto
preukázané. Pre záver súdu o tom, že v konkrétnom prípade nepostačuje na odstránenie následkov
neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne zadosťučinenie, nepostačuje iba tvrdenie
žalobcu o existencii nepriaznivých následkov vzniknutých na jeho osobnosti v príčinnej súvislosti s
neoprávneným zásahom, a to ani
v prípade, ak ich žalobca podrobne popíše z hľadiska
ich intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad ustanovení § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka

<http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964> zodpovedá ich účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť,
aby bolo o tejto otázke rozhodované inak, ako na základe výsledkov vykonaného dokazovania.
Žalobca na preukázanie skutočností, že uvedenými nepravdivými tvrdeniami uvedenými vo výroku I.
rozsudku došlo ku zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti ako fyzickej osoby v značnej miere, nenavrhol
vykonať žiadne ďalšie dôkazy, a to aj napriek namietaniu tejto skutočnosti žalovaným. Žalobca síce
prezentoval, že v rámci rodiny a ďalších osôb v jeho okolí zaznamenal negatívne reakcie, nepreukázal
však, že by v dôsledku práve tohto konkrétneho článku publikovaného žalovaným, došlo ku zmene v
kvalite jeho vzťahov ani k zmene vo vnímaní jeho osoby v pracovnom prostredí (svedok Ing. K. sám
uviedol, že názor na žalobcu nezmenil, považoval ho za nevinného; rovnako tak ani manželka a ani deti
žalobcu nepochybovali o jeho nevine). Rovnako nebolo preukázané, že tvrdenia uverejnené práve v
týchto článkoch, mali negatívny vplyv na výkon činnosti žalobcu ako starostu, resp. kandidáta na starostu
a/alebo člena politickej strany. Tieto tvrdenia žalobcu neboli ničím preukázané, bližšie konkretizované
a tiež nebolo preukázané, že by práve táto skutočnosť mala podstatný vplyv na jeho možné opätovné
zvolenie za starostu alebo na jeho postavenie v politickej strane KDH, ktorej bol aktívnym členom. Nebolo
tak preukázané, že by zverejnenie konkrétne týchto daných výrokov malo závažný vplyv na dôstojnosť
žalobcu v týchto prostrediach a nebolo ani preukázané, že by sa obraz o žalobcovi v kruhu jeho blízkych,
priateľov ani v oblasti výkonu jeho profesie v dôsledku publikovania dotknutých článkov akýmkoľvek
spôsobom podstatne zmenil.
58. Odvolací súd považoval v danej veci za rozhodujúce, že už pred uverejnením 58tknutých článkov,
ako aj počas uverejňovania článkov v denníku Pravda a aj po ich uverejnení bolo uverejnených
množstvo iných článkov v iných masovokomunikačných prostriedkoch, ktoré sa venovali rovnakej téme
ako napádané články a rovnako je nesporné, že o žalobcovi boli publikované aj obdobné články.
Vzhľadom na uvedené, za stavu kedy sa aj iné médiá venovali rovnakej téme ako napadnuté články a
niektoré boli zverejnený skôr ako dotknuté články, resp. v rovnakom časovom období, bolo povinnosťou
žalobcu bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že práve týmito napadnutými článkami došlo k ním
tvrdenému zásahu do jeho osobnostných práv a teda žalobca bol povinný preukázať nielen vznik ujmy,
ale aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou ujmou a napadnutými článkami. Žalobca však v tejto otázke
neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nebolo vôbec preukázané, že práve napadnuté články bol
jedinou a bezprostrednou príčinnou vzniku žalobcom tvrdenej značnej ujmy na jeho strane.
59. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd prvej inštancie pochybil, keď podanej žalobe v
žalovaným napadnutej časti (výrok III.) vyhovel, keď síce v spore rozhodol na základe dostatočne a
správne ustáleného skutkového stavu, avšak nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vychádzal z
toho, že žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
60. Odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené, dospel k záveru, keďže v konaní nebola preukázaná
existencia okolností, ktoré nasvedčujú tomu, že z hľadiska ohlasu zásahu, jeho intenzity a trvania
rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a v
spoločnosti v prejednávanej veci došlo k vzniku značnej ujmy na strane žalobcu, že je v danom prípade
postačujúce už priznané morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka <http://
zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
388 C.s.p. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.000,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok III.) zmenil, tak že žalobu v tejto časti
zamietol, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.
61. Záverom odvolací súd, vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke premlčania a s ňou súvisiacej
odvolacej námietky žalobcu, uvádza, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch
podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno
z parciálnych
a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.
Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu
v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov),
jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak
obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom

princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia
všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho
zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (por. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27.11.2012, sp. zn. 2Cdo/194/2011, zverejneného v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod poradovým č. 58).
Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
V prejednávanej veci
postupoval súd prvej inštancie správne, keď vychádzal z toho, že žalovaný zasiahol do osobnostných
práv žalobcu nerešpektovaním zásady prezumpcie neviny článkami uverejnenými dňa 21.05.2009 a
27.11.2009. Premlčacia doba v prípade prvého článku teda začala plynúť deň nasledujúci po jeho
zverejnení - teda dňa 22.5.2009 a uplynula 22.05.2012, žalobca podal žalobu dňa 31.05.2012, teda po
uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď dospel k záveru, že náhradu
nemajetkovej ujmy, vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za tento
článok a v ňom obsiahnuté výroky, nie je možné priznať, a preto v tejto časti nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol.
Pokiaľ ide o výroky v článku, ktorý bol uverejnený dňa 27.11.2009, v tejto časti nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy nie je premlčaný, keďže premlčacia doba začala plynúť dňa 28.11.2005 a uplynula
dňa 28.11.2012, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 31.5.2012, t. j. pred uplynutím premlčacej doby.
62. Vychádzajúc z vyššie vyslovených záverov, odvolací súd, vo vzťahu k žalobcom napadnutému
zamietajúcemu výroku, dodáva, že v preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením
dôvodnosti žaloby z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca
preukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti
uplatňovanému nároku, pričom správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci. Jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré
z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli
najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s
§ 191 C.s.p.); správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj
správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky
a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje závery, pre ktoré žalobu v tejto časti zamietol
aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový
postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami
vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, vysporiadal sa so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán
a náležite posúdil opodstatnenosť všetkých právne a
skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je,
z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia, spôsobilé spochybniť
správnosť záverov súdu prvej inštancie.
Žalobca vo svojom odvolaní zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej
inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne
neprihliadol. Súd prvej inštancie precízne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia,
a preto
odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto odvolaním napadnutej časti možno považovať za presvedčivé.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zamietajúcej
časti, dôvody vedúce k tomuto zamietnutiu si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje
na dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. S poukazom na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia v zamietajúcej časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p..
63. O náhrade trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a ods. 2 C.s.p. Ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, v danej veci si
žalobca uplatňoval 2 relatívne samostatné nároky - priznanie ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v tejto časti bola
žaloba ako nedôvodná zamietnutá, a teda pri tomto nároku možno konštatovať, že žalovaný mal úspech
v rozsahu 100 %. Pre úplnosť treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že k zamietnutiu žaloby v tejto časti
nedošlo na základe úvahy súdu, avšak z dôvodu, že neboli splnené zákonom stanovené predpoklady
pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a preto nemôže obstáť ani argumentácia žalobcu v odvolaní,
že v danej časti bolo na mieste priznať mu nárok na náhradu trov konania.
Pokiaľ ide o priznanie nároku na ospravedlnenie, žalobca požadoval priznanie ospravedlnenia za šesť
článkov zverejnených žalovaným, pričom mu bolo priznané ospravedlnenie len za dva články. Teda
žalobca bol úspešný v rozsahu 1/3 (33,3%) a žalovaný v rozsahu 2/3 (66,6 %). Pomer úspechu
žalovaného je 66,6 % k úspechu žalobcu 33,3 %,
z čoho vyplýva nárok žalovaného
na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 33,3 % (66,6 % mínus 33,3 %). Žalovaný mal teda
v tejto časti uplatneného nároku vo veci úspech v pomere 33,3 %,
Aby bolo možné určiť pomer úspechu a neúspechu v celom konaní, je potrebné každý z dvoch
uplatnených nárokov považovať za 1/2-icu celku, resp. 50 % z celkovo uplatneného nároku (pričom
je potrebné ich z tohto hľadiska považovať za rovnocenné nároky, hoci ich výška bola rozdielna). Do
celkového rozsahu úspechu žalovaného je potom potrebné započítať úspech v nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v celom rozsahu, čo potom v danom prípade predstavuje 50 %. Pokiaľ
ide o nárok na priznanie ospravedlnenia, tam bol žalovaný úspešný v rozsahu 33,3%, teda 33,3% z 50
%, čo predstavuje 16,7 % z celkovo uplatneného nároku. Celkový pomer úspechu žalovaného v konaní
tak predstavuje 66,7 %
(50 % + 16,7%), preto žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v uvedenom rozsahu
64. O nároku na náhradu trov odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p..
65. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).