{"guid": "22ec7f5c-03a4-475b-af70-ad4b6fdbce3b:7f78c2cd-8194-4df7-9a28-624494e87fd8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2", "spisova_znacka": "14Co/46/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/46/2020 z 24. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2024, sp. zn. 14Co/46/2020, ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2", "identifikacne_cislo": "1312206806", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Branislav Král", "sudca_id": 414, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-kral-414", "datum_vydania": "2024-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f78c2cd-8194-4df7-9a28-624494e87fd8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/46/2020\n1312206806\n24. 09. 2024\nJUDr. Branislav Král\nECLI:SK:KSBA:2024:1312206806.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu\nJUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v spore žalobcu: G.. L. X., X. P. X., O. Č.. XX, štátny\nobčan Slovenskej republiky, zastúpený JUDr. Dušan Ivan, advokátska kancelária, s.r.o, Pri Suchom\nmlyne č. 6, 811 04 Bratislava, IČO: 54 933 862, proti žalovanému: OUR MEDIA SR a. s., so sídlom v\nBratislave, Kalinčiakova č. 14083/33, IČO: 51 267 055, zastúpený: LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o.,\nso sídlom Sartorisova č. 12, 821 08 Bratislava, IČO: 36 857 998, o ochranu osobnosti a náhradu\nnemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k.\n44C/51/2012-436, zo dňa 12.6.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn.\nB3-44C/51/2012, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/51/2012-436, zo dňa\n12.6.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn.\nB3-44C/51/2012,\nvo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady\nnemajetkovej ujmy 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku m e n í tak, že žalobu v tejto\nčasti z a m i e t a .\nII. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k.\n44C/51/2012-436,\nzo dňa 12.6.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3-44C/51/2012, p\no t v r d z u j e.\nIII. Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho\nkonania v rozsahu 66,7%.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 44C/51/2012-436, zo dňa 12.6.2019, teraz vec vedená\nna Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3-44C/51/2022, uložil žalovanému povinnosť v denníku\nPravda uverejniť na strane určenej pre rubriku „komentár“ tohto denníka, textom s typom a veľkosťou\npísma, ktoré sú totožné s najvýraznejším typom a najväčšou veľkosťou písma použitými v ostatných\ntextoch na tejto strane, toto ospravedlnenie:\n„Ospravedlňujeme sa RNDr. L. X., CSc. za tieto nepravdivé, účelovo zavádzajúce a difamujúce výroky\nuverejnené v denníku Pravda:\n1/ výrok uverejnený 21. mája 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „20 máj: Sviatok mafie,\nT. a V. - hrdlorez C., podvodník T., úplatkár X., T., V. - kamarát albánskeho mafiána X. U.... Všetci spojili\nsily.\nA prevalcovali justičný systém.“\n2/ výrok uverejnený 27. novembra 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Najvyšší súd\nopäť marí spravodlivosť: „Oplatí sa na Slovensku bojovať proti korupcii? Najvyšší súd tvrdí, že nie...\nPo K. (18 miliónov) oslobodil aj X. (5 miliónov). Najvyšší súd sa tým definitívne vyfarbil ako ochranca\n\nskorumpovaných politikov a spojenca zla. Kauza K.\na kauza X. sú takmer rovnaké. Oboch\nšpeciálny súd usvedčil z podvodu, resp. korupcie (dôkazov bolo dosť, K. bol dokonca prichytený pri\npreberaní úplatku).“\n„Týmito výrokmi sme poškodili občiansku, osobitne profesionálnu česť RNDr. L. X., Csc. a v dôsledku\nnich sa v značnej miere znížila jeho vážnosť v spoločnosti“, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti\ntohto rozsudku. (výrok I.).\nŽalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy 3.000,- Eur do troch\ndní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok III.) a\nžalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania\nv rozsahu jednej tretiny,\nktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vyššieho\nsúdneho úradníka o výške náhrady trov konania\n(výrok IV.).\n2. Žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 31.05.2012, sa žalobca domáhal uloženia povinnosti\nžalovanému:\n1/ v denníku Pravda uverejniť na strane určenej pre rubriku „komentár“ tohto denníka textom s typom\na veľkosťou písma, ktoré sú totožné s najvýraznejším typom a najväčšou veľkosťou písma použitými v\nostatných textoch na tejto strane, toto ospravedlnenie: „Ospravedlňujeme sa RNDr. L. X., CSc. za tieto\nnepravdivé, účelovo zavádzajúce a difamujúce výroky uverejnené v denníku Pravda:\na/ výrok uverejnený 13. júla 2004 v rubrike „Glosy“ v príspevku s názvom „Bez bolesti“: „Starosta G. X.\n(úplatok 5 miliónov) sa dokonca teší otvorenej politickej podpore KDH.“\nb/ výrok uverejnený 31. januára 2007 v článku „X. skončil: „Odsúdenie L. X. na päť rokov za mrežami\nje príjemným prekvapením. Od špeciálneho súdu si vyžadovalo veľkú dávku odvahy a rozhodnosti...\nX. prípad bol nabitý pochybnosťami. Nie faktickými - kto poznal pomery v bratislavskej Rači, musel byť\npresvedčený o X. vine... Nevzdali to, keď im X. prekĺzol pomedzi prsty. Vydržali. A nakoniec ho dostali.\nSkorumpovaný starosta - a štedrý sponzor KDH - skončil.“\nc/ výrok uverejnený 18. marca 2009 v rubrike „myslím si“ v príspevku s názvom „T., V., T....: „T., V., T., K.,\nX., advokáti mafie...Túto pochybnú skupinu ľudí dnes spája jeden veľký spoločný cieľ- fyzická likvidácia\nŠpeciálneho súdu\na špeciálnej prokuratúry.“\nd/ výrok uverejnený 21. mája 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „20. máj: Sviatok mafie,\nT. a V. - hrdlorez C., podvodník T., úplatkár X., T., V. - kamarát albánskeho mafiána X. U.... Všetci spojili\nsily.\nA prevalcovali justičný systém.“\ne/ výrok uverejnený 27. novembra 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Najvyšší súd\nopäť marí spravodlivosť: „Oplatí sa na Slovensku bojovať proti korupcii Najvyšší súd tvrdí, že nie...\nPo K. (18 miliónov) oslobodil aj X. (5 miliónov). Najvyšší súd sa tým definitívne vyfarbil ako ochranca\nskorumpovaných politikov. A spojenca zla. Kauza K.\na kauza X. sú takmer rovnaké.\nOboch špeciálny súd usvedčil z podvodu, resp. korupcie (dôkazov bolo dosť, K. bol dokonca prichytený\npri preberaní úplatku).“\nf/ výrok uverejnený 7. apríla 2010 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Boj za spravodlivosť\nK. len predstiera“. Potom druhýkrát zrušil trest pre bývalého starostu Rače L. X. (5 miliónov korún).\nKrátko na to Najvyšší súd zrušil trest pre mafiána C.. Ďalšiemu mafiánovi zo skupiny sýkorovcov zrušil\nvyšetrovaciu väzbu. Po týchto hanebných verdiktoch si pokojne môžeme myslieť, že Najvyšší súd vyzerá\nako ochranca skorumpovaných politikov“.\nTýmito výrokmi sme poškodili občiansku, osobitne profesionálnu česť RNDr. L. X., Csc. a v dôsledku\nnich sa v značnej miere znížila jeho vážnosť v spoločnosti, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti\ntohto rozsudku.\nĎalej žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu\nnáhrady nemajetkovej ujmy 100 000,- Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť\nžalobcovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\n3. Žalobca žalobu odôvodnil ustanoveniami čl. 19 ods. 1, čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 10 ods. 1, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, s § 11 Občianskeho zákonníka,\nčl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a §\n2 ods. 4 zák. č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok), s poukazom na etický kódex Slovenského syndikátu\nnovinárov. Uviedol, že jeho trestné stíhanie trvalo od 5.11.2004 vznesením obvinenia pre trestný čin\nprijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona do\n30.09.2010, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2010, sp.zn. 5To/10/2010\nzamietol odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku Špecializovaného trestného súdu v\nPezinku zo dňa 16.03.2010,\nsp.zn. 2Tš/2/2005.\n\nV rámci trestného stíhania v čase od 13.07.2004 do 07.04.2010 žalovaný uverejnil\nv\ndenníku Pravda nepravdivé výroky týkajúce sa žalobcu špecifikované v žalobe, ktorými\nv\nznačnej miere zasiahol do jeho osobnostných práv. Svojimi nepravdivými a difamujúcimi výrokmi vyvolal\nu prijímateľov informácií mylný dojem, že sa dopustil trestného činu prijímania úplatku. Tým škodlivo\nzasiahol do jeho osobnostných práv ako aj do ústavného práva na prezumpciou neviny. Skutkové\ntvrdenia o tom že sa dopustil trestného činu prijímania úplatku sú nepravdivé, keď nebolo dokázané,\nže sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný (rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa\n16.03.2010, sp.zn. 2Tš/2/2005-2013). Trestné stíhanie vedené proti nemu sa teda právoplatne skončilo\njeho oslobodením spod obžaloby. Žalovaný predmetnými skutkovými tvrdeniami porušil jeho ústavné\nprávo na prezumpciu neviny a poškodili jeho občiansku a najmä profesionálnu česť. Tvrdenia podsunul\nverejnosti namiesto toho, aby jej umožnil urobiť si o veci vlastný úsudok, keď použil vo výrokoch také\nslová a slovné spojenia, ktoré si čitateľ mohol vysvetľovať tak, že jeho vina bola súdom preukázaná.\nŽalovaný neposkytol čitateľovi objektívnu informáciu o tom, že je podozrivý z trestného činu, ale také\njednoznačné hodnotenie, ktoré evokovalo, že trestný čin naozaj spáchal. Tvrdenia, že obhajuje mafiu\na chce fyzicky zničiť špeciálny súd a špeciálnu prokuratúru v značnej miere znižujú jeho vážnosť a\nčesť v spoločnosti. Výroky žalovaného nemajú oporu v práve na slobodu prejavu, ktoré je obmedzené\na podriadené záujmom, medzi ktoré patrí aj ochrana povesti fyzických a právnických osôb. Ochrana\npráv novinárov šíriť informácie o otázkach všeobecného záujmu vyžaduje, aby konali v dobrej viere\na na presnom skutkovom základe a poskytli spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou\netikou. Publikovanie nepravdivých a zavádzajúcich informácií nemožno zahrnúť pod právo verejnosti na\ninformácie a na slobodu prejavu, lebo obsahom tohto práva je právo na pravdivé a objektívne informácie.\nŽalobca má za to, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti s tým, že\nvyvolanie následkov sa nevyžaduje ak sa zistí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť\npráva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Žalovaný svojimi difamujúcimi výrokmi\nznačnej miere znížil jeho vážnosť v spoločnosti, neoprávnený zásah žalovaného mal za následok vznik\nnepriaznivej mienky verejnosti\na spoločenského a mediálneho tlaku. Žalovaný svoje\nvýroky zverejnil v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou distribúciou. Obvinenie z trestnej\nčinnosti je mimoriadne závažným zásahom do práva na ochranu osobnosti a preto sa domnieva, že\nvzhľadom na závažnosť\na okolnosti neoprávneného zásahu žalovaného do jeho práva\nna ochranu osobnosti je okrem morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia opodstatnená aj peňažná\nsatisfakcia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy žalovanej výške.\n4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Predmetom žalovaných článkov\nbola činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nie žalobca, teda absentuje aktívna legitimácia\nžalobcu v súvislosti s napadnutými výrokmi. Žalobca vytrháva jednotlivé vety z kontextu obsahu celého\nžalovaného článku, čím úmyselne skresľuje informácie a vykladá ich spôsobom, ktorý nemá oporu v\nobsahu žalovaného článku ako takého. Právo domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka je majetkovým právom a podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej\npremlčacej lehote.\nZ tohto dôvodu žalovaný vznáša námietku premlčania nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej žalobcom v podanom žalobnom návrhu. Žalobu považuje\nza účelovú, nakoľko bola podaná až v čase, kedy bolo zrejmé, aký bude výsledok trestného konania\nvedeného voči žalobcovi, keď žalobca sa nedomáhal ochrany osobnosti v súvislosti so žalovanými\nčlánkami hneď po ich uverejnení, ale až s odstupom niekoľkých rokov po ich uverejnení a až potom,\nkedy mal istotu, že trestné konanie vedené voči jeho osobe nedopadne pre neho nevýhodne, čo bolo\nvzhľadom na vykonané dokazovanie a predchádzajúce rozhodnutie špeciálneho súdu možné. Žalobca\ndlhú dobu nepovažoval žalované články za zásah do svojich práv a nepociťoval naliehavý záujem na\nochrane svojich práv, keď žaloba bola podaná až po uplynutí takmer 8 rokov od uverejnenia v poradí\nprvého zo žalovaných článkov. Žalobca zákonom predpísaným spôsobom nikdy nepožiadal žalovaného\no uverejnenie tlačovej opravy alebo tlačovej odpovede v súvislosti s informáciami zo žalovaných\nčlánkov, ktoré namieta v podanej žalobe. V článkoch boli pravdivé a neskreslené informácie čerpané\nz dôveryhodných zdrojov, z pojednávaní v trestnej veci žalobcu, resp. z rozhodnutí špeciálneho súdu a\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho trestnej veci a pred uverejnením boli riadne overované.\nHodnotiace úsudky v predmetných článkoch boli primerané a relevantné vo vzťahu k prebiehajúcim\nsúdnym konaniam a podozreniam voči osobám uvádzaných\nv žalovaných článkoch,\nresp. vo vzťahu k rozhodnutiam súdov. Poukázal na skutočnosť, že\nv súvislosti s osobou\nžalobcu všetky slovenské printové a elektronické média priniesli\nv rovnakom čase\nrovnaké informácie, ktoré sú žalobcom na základe podanej žaloby napádané. V žalovaných článkoch sa\nvo vzťahu k žalobcovi hovorilo o podozreniach zo spáchania trestnej činnosti, o podozreniach z korupcie\n\na prijímania úplatku výlučne len v súvislosti s konaním žalobcu rozobratým v žalovaných článkoch.\nTrestné konanie voči žalobcovi bolo začaté dávno pred uverejnením prvého zo žalovaných článkov.\nČlánky obsahujú informácie o žalobcovi ako o osobe verejne činnej, politikovi, o bývalom starostovi\nmestskej časti, teda informácie\nv súvislosti s jeho verejným pôsobením a jeho trestným\nstíhaním pre korupciu, nie v súvislosti s jeho súkromím. V článkoch bola zachovaná prezumpcia neviny,\nžalovaný nimi informoval verejnosť o názoroch, hodnoteniach a kritike rozhodovacej činnosti najvyššieho\nsúdu\nv konkrétnych trestných kauzách. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré\nlen vyjadrujú stav podozrenia zo spáchaného trestného činu. Informácie vychádzali z verejne dostupných\noficiálnych dokumentov a informácií, keď denník Pravda v žiadnej časti článku neuviedol, že žalobca je\nvinný zo spáchania trestného činu alebo právoplatne uznaný súdom za vinného zo spáchania trestného\nčinu, ale žalovaný článok konštatuje informácie a fakty\nz prebiehajúceho trestného konania\nvedeného voči žalobcovi. Články boli publikované od roku 2004, teda v čase kedy boli vydané uznesenia\no začatí trestného stíhania, resp. po vydaní\na doručení uznesenia o vznesení obvinenia\nžalobcovi. O trestnom stíhaní boli médiá vrátane žalovaného informované orgánmi činnými v trestnom\nkonaní, ktoré informujú o svojej činnosti verejnosť poskytovaním informácií oznamovacím prostriedkom.\nUverejnením informácií\nv žalovaných článkoch bolo realizované právo na slobodu slova a\nslobodu tlače, pričom žalovaný vychádzal z informácií, ktoré boli pravdivé a aktuálne ku dňu publikovania\npredmetných článkov a v plnej miere sa zhodovali s obsahom uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi,\nresp. s vedeným trestným konaním. Tlač sledovala legitímny cieľ kontroly\na\npoukazovania na závažný celospoločenský problém v kontexte podozrení, ktoré tu existovali vo vzťahu k\nžalobcovi ako predstaviteľovi verejnej moci, ako politikovi a verejne činnej osoby zo spáchania závažnej\ntrestnej činnosti akou podozrenie z korupcie nepochybne je. Žalovaný má za to, že nemožno dávať\nbez ďalšieho do súvislosti všetky negatívne udalosti, ktoré sa vyskytli v živote žalobcu so žalovanými\nčlánkami v denníku Pravda, nakoľko medzi nimi chýba akákoľvek príčinná súvislosť. Postavenie žalobcu\nv predmetných článkoch bolo postavením absolútnej osoby verejného záujmu, v dôsledku čoho je prah\nochrany u takejto osoby\nv porovnaní s inými znížený. Žalobca bol nespochybniteľným\nspôsobom v čase uverejnenia žalovaných článkov predmetom záujmu médií v súvislosti s jeho konaním\nako starostu mestskej časti Rača, podozrivého zo spáchania závažného trestného činu a v súvislosti s\njeho trestným stíhaním samotným, ktoré konanie bolo rozoberané v článkoch denníka Pravda, ale aj v\niných slovenských a dokonca aj českých médiách. Postup súdov v rozhodovaní v trestnej veci žalobca\nbol predmetom záujmu televízie a rozhlasu so sledovanosťou ďaleko presahujúcou náklad denníka\nPravda. Osoba žalobcu bola a je verejne známa, jedná sa o popredného politika slovenskej politickej\nscény a politickej strany KDH. Pred uverejnením článku bol vykonaný primeraný mediálny prieskum a\ndostatočné skutkové zistenia, pričom bola zachovaná dobromyseľnosť a novinárska etika. Autor článku\npri písaní bol presvedčený o pravdivosti\na správnosti informácií, ktoré mal v tom čase k\ndispozícii o obsahu trestného konania.\nNáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy až po tom, keď morálne zadosťučinenie,\nvzhľadom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, nie je postačujúce, ako aj\nvzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Nemá slúžiť ako prostriedok na obohatenie poškodenej osoby ale\nako satisfakcia za vzniknutý protiprávny stav. Vzhľadom na to, že skutočnosti zverejnené v predmetných\nčlánkoch boli pravdivé, požiadavka žalobcu na nemajetkovú ujmu sa javí ako neopodstatnená a\nneodôvodnená. Žalobca nerozlišuje medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami. Žalovaný\nmá za to, že v prípade všetkých šiestich žalovaných článkov sa jednalo o komentáre a glosy, teda\nnázorové články obsahujúce hodnotiace úsudky. Články boli zamerané a kritizovali rozhodovaciu činnosť\nNajvyššieho súdu a neboli zamerané voči žalobcovi. Boli uverejňované vždy v súvislosti s aktuálnou\ninformáciou týkajúcou sa niektorej z mediálne exponovaných trestných káuz politikov. Pravdivosť\nhodnotiaceho úsudku nepodlieha dokazovaniu. Žalobca v čase začatia trestného konania pôsobil ako\nverejný funkcionár a v súvislosti s výkonom tejto verejnej funkcie bol orgánmi činnými v trestnom\nkonaní obvinený a neskôr prokurátorom obžalovaný z trestného činu korupcie, ktorý mal podľa obžaloby\npriamo súvisieť s výkonom jeho verejnej funkcie. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca bol spod\nobžaloby oslobodený aj z dôvodu záhadnej straty siedmich nahrávok odposluchov žalobcu z roku 2004,\nktoré sa stratili zo systému slovenskej informačnej služby. Strata jedného z kľúčových dôkazov proti\nžalobcovi nakoniec viedla\nk použitiu zásady in dubio pro reo a oslobodeniu žalobcu\nspod obžaloby. V súvislosti s kauzou žalobcu bolo uverejnených niekoľko desiatok článkov, príspevkov\nrozhlasových a televíznych relácií a uvedená kauza bola silno mediálne exponovaná všetkými typmi\nmédií. Vzhľadom na šírku medializácie bolo každému čitateľovi bez ohľadu na predmetné články v\ndenníku Pravda zrejmé, že žalobca je podozrivý z korupcie a na akom skutkovom základe je podozrivý\nzo spáchania trestného činu.\n\nK článku pod bodom a/: Ide o glosu, ktorá týka sa korupcie medzi politikmi\na financovania\npolitických strán. Autor porovnáva stanoviská, vyjadrenia a postoje politických strán k svojim členom,\nktorí boli obvinení /obžalovaní z korupcie. Autor tieto stanoviská strán porovnáva a hodnotí. Pravdivou\ninformáciou bolo, že Rada KDH v čase uverejnenia článku otvorene podporovala a bránila svojho člena žalobcu a to v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Článok ako celok nemohol zasiahnuť do práva žalobcu\nna ochranu osobnosti, nakoľko len konštatoval stav v čase uverejnenia žalovaného článku.\nK článku pod bodom b/: Článok uverejnený v rubrike Názory obsahuje hodnotiace úsudky autora.\nJednotlivé časti článku napadnuté žalobou sú vytrhnuté z kontextu a pospájané spôsobom, ktorý nemá\noporu v obsahu článku a jeho v štruktúre. Článok sa venuje celej kauze žalobcu a nejasnostiam,\npochybnostiam a zaujímavým skutočnostiam (záhadná strata nahrávok odposluchov žalobcu), ktoré\nv súvislosti s touto kauzou vyvstali. Skutočnosť straty nahrávok odposluchov zo systému mala\nďalekosiahle dôsledky, silno politicky rezonovala a mala za následok úpravu režimu uchovávania\ntýchto nahrávok a prístupu k nim. Článok sa venoval aj možnosti ovplyvňovania, zastrašovania alebo\ndiskreditácie svedkov a činnosti polície\na prokuratúry. Vyjadrenia obsiahnuté v článku\nboli primerané, hodnotiace úsudky a vyslovená kritika primeraná okolnostiam daného prípadu. Skutkový\nstav v texte článku dostatočným spôsobom rozobratý a opísaný. Uverejnením žalovaného článku ako\ncelku nemohlo dôjsť\nk zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.\nK článku pod bodom c/: Článok je komentárom aktuálnej udalosti, uverejnený na názorovej strane\ndenníka pod označením „Myslím si“ a obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a náhľad na\nproblematiku existencie a ďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Žalobca prostredníctvom právnych\nzástupcov v čase trestného konania vedeného voči jeho osobe podnikal podľa vedomostí žalovaného\nprávne kroky na spochybnenie ústavnosti špeciálneho súdu a trestného konania vedeného voči jeho\nosobe. Uverejnením tohto článku nedošlo a nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti\nžalobcu.\nK článku pod bodom d/: Článok je komentárom aktuálnej udalosti, uverejnený na názorovej strane\ndenníka, ktorý obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a náhľad na problematiku existencie a\nďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Nejde o spravodajský, ale\no názorový článok obsahujúci\nhodnotiace úsudky a názory autora článku. Autor primárne hodnotí a kritizuje rozhodovaciu činnosť\nÚstavného súdu SR v súvislosti s rozhodnutím\no protiústavnosti špeciálneho súdu. Žalobca\nbol jednou z osôb, ktorým mohlo podľa názoru autora článku vyhovovať zrušenie špeciálneho súdu. Z\ntohto dôvodu autor článku rozoberá aj z politického hľadiska význam a opodstatnenosť predmetného\nrozhodnutia ústavného súdu. Uverejnením tohto článku nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zásahu do práva\nna ochranu osobnosti žalobcu.\nK článku pod bodom e/: Článok je komentárom aktuálnej udalosti, uverejnený na názorovej strane\ndenníka, ktorý obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a náhľad na problematiku existencie a\nďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Nejde o spravodajský ale\no názorový článok\nobsahujúci hodnotiace úsudky a názory autora článku. V článku autor kritizuje činnosť rozhodnutie\nNajvyššieho súdu v súvislosti s mediálne známymi a spoločensky ostro sledovanými a citlivými kauzami.\nŽalobným návrhom žalovaná časť článku je vytrhnutá z kontextu celého článku, ktorý sa venoval\nzásadnej spoločenskej téme. Autor analyzuje, či Najvyšší súd svojim postupom marí činnosť polície a\nprokuratúry a neguje závery a výsledky vyplývajúce z rozhodnutí špeciálneho súdu. V súvislosti s osobou\nžalobcu článok konštatuje, že bol špeciálnym súdom uznaný za vinného z trestného činu korupcie, avšak\ntoto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu. Informácie sú v plnom rozsahu pravdivé\na hodnotiace úsudky primerané. Uverejnením tohto článku nedošlo a ani nemohlo dôjsť\nk\nzásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.\nV článku pod bodom f/: Článok je názorovým článkom, komentárom aktuálnej udalosti uverejnený na\nnázorovej strane denníka, ktorý obsahuje hodnotiace úsudky autora, jeho názor a kritiku súdnictva. Z\numiestnenia článku je zrejmé, že nejde o spravodajský ale o názorový článok obsahujúci hodnotiace\núsudky a názory autora článku. Autor rozoberá konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu v konkrétnych\nkauzách pričom nejde o informácie, ktoré by neboli uverejnené alebo odvysielané pred uverejnením\nžalovaného v článku. Autor v článku kritizuje činnosť, resp. nečinnosť politikov v súvislosti s korupciou,\nkritizuje aj rozhodovaciu prax súdov v mediálne exponovaných kauzách. Informácie týkajúce sa žalobcu\nboli v kontexte obsahu celého článku len okrajové a hlavným cieľom článku bola kritika činnosti\nNajvyššieho súdu. Uverejnením žalovaného článku ako celku ani v časti článku nedošlo a ani nemohlo\ndôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.\nPrezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú podozrenia zo spáchania trestného\nčinu v (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III ÚS k 83/01). Z obsahu žaloby nie je\nzjavné akým spôsobom žalobca určil sumu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- eur. Náhrada\n\nnemajetkovej ujmy v peniazoch je právny inštitút, ktorého zmyslom a cieľom je poskytnúť satisfakciu\na prichádza do úvahy až po tom, keď morálne zadosťučinenie vzhľadom na zníženú dôstojnosť alebo\nvážnosť fyzickej osoby v spoločnosti nie je postačujúce. V denníku boli zverejnené len pravdivé\nskutočnosti a požiadavka žalobcu sa javí žalovanému ako neopodstatnená a neodôvodnená s cieľom\nzískať od žalovaného požadovanú sumu. Priznanie žalobcom požadovanej sumy náhrady nemajetkovej\nujmy by znamenal pre žalovaného neprimeranú ujmu a sankciu a bolo by pre žalovaného likvidačné.\nŽalovaný považuje celú žalobu za nedôvodnú a žiada návrh zamietnuť v celom rozsahu.\n5. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 44C/51/2012-325, zo dňa 23.10.2013, žalobu zamietol a žalobcovi\nuložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu\n100 %.\n6. Podaním zo dňa 10.12.2013 žalobca zobral návrh späť v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej\nujmy v rozsahu 90.000,- eur a v tejto časti žiadal konanie zastaviť.\n7. Na základe odvolania žalobcu, Krajský súd v Bratislave uznesením č.k.\n2Co/206/2014-402,\nzo dňa 10.10.2018, pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy 100.000,eur v rozsahu 90.000,- eur, v tejto časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/51/2012-325,\nzo dňa 23.10.2013, zrušil a konanie zastavil. Vo zvyšnej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III\nč.k. 44C/51/2012-325, zo dňa 23.10.2013, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm.\nc) C.s.p.\nOdvolací súd zdôraznil, že i keď hodnotiace úsudky, s prihliadnutím na subjektívny charakter, vylučujú\ndôkaz pravdy, musia vychádzať z dostatočného faktického základu. Pri skúmaní primeranosti výrokov\nodvolací súd dospel k záveru, že niektoré zo sporných príspevkov obsahujú hodnotiace úsudky, pre ktoré\nnemal žalovaný v čase vydania článku vecný základ, pokiaľ vychádzame z predpokladu, že skutkovo\nsa opieral o aktuálny stav trestného konania v trestnej veci žalobcu. Konkrétne v článku uverejnenom\ndňa 21.05.2009 bol žalobca označený žalovaným za úplatkára. Komentár bol uverejnený v čase,\nkeď existoval v poradí druhý, avšak stále neprávoplatný odsudzujúci rozsudok vo vzťahu k žalobcovi.\nĎalej v prípade článku uverejneného 27.11.2009, ktorý bol reakciou na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 26.11.2009, vychádzal žalovaný zo skutkového základu, ktorým bol zrušený\nodsudzujúci rozsudok špeciálneho súdu vo vzťahu k žalobcovi. Napriek tomu, že prvostupňový rozsudok\nbol zrušený, z informácie ktorej žalovaný vychádzal, v spornom článku uviedol, že žalobca bol usvedčený\nz korupcie. Súd prvej inštancie napriek uvedenému v oboch prípadoch vyvodil záver, že hodnotiace\núsudky neboli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko mal žalovaný pre\nuvedené hodnotiace úsudky vecný základ, alebo ako tomu bolo v druhom prípade, právne poukázal\nna to, že spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na ich zákonnosť, či ústavnosť je\npod ochranou slobody prejavu, a preto hodnotiace úsudky uvedené v článku neboli spôsobilé zasiahnuť\ndo práva na ochranu osobnosti žalobcu. Jednoznačne v sporných článkoch zverejnením informácií o\ntrestnej veci žalobcu tak, ako boli publikované, došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny žalobcu, čo\nsamo o sebe predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý žalobca nemusí ani preukazovať.\nÚlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť predpoklady vzniku občianskoprávnej\nzodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnostných práv žalobcu, dôvodnosť uplatňovaných nárokov\nžalobcu a najmä vysporiadať s podstatnou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k porušeniu zásady\nprezumpcie neviny a posúdiť jeho nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy čo do dôvodu a výšky\n(vrátane možného premlčania uvedeného nároku žalobcu), nakoľko uvedeným nárokom sa súd prvej\ninštancie nezaoberal z dôvodu zamietnutia žaloby.\n8. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi\npredloženými stranami sporu a opätovne vyhodnotil už vykonané dokazovanie a dospel k záveru, že\nžaloba žalobcu je dôvodná čiastočne.\n9. Medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti (čo potvrdil aj odvolací súd v bode 49. odôvodnenia\nsvojho uznesenia), že v prípade sporných článkov predmetom analýzy súdu sú hodnotiace úsudky\nžalovaného a ich spôsobilosť zásahu do osobnostných práv žalobcu.\nZ výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že trestné stíhanie bolo niekoľkoročné, kým padol\noslobodzujúci rozsudok, a preto všetky fyzické a psychické sily koncentroval na cieľ, aby obhájil svoju\nnevinu. Je pravdou, že všetky médiá tlačené aj elektronické informovali o jeho kauze, pričom v prípade\ndenníka Pravda sa mantinely slušnosti prekračovali. Redaktor J. od začiatku písal o žalobcovi s cieľom\nho osočiť, znevážiť a zosmiešniť. Žalobca má za to, že vzhľadom na to, že v januári 2007 ukončil funkciu\n\nstarostu mestskej časti, od tohto obdobia bol už len súkromnou osobou. Ťažko sa mu dokazuje to,\nže neustále osočovania zo strany žalovaného sa prejavili v jeho živote. Bol to permanentný stres či\nsi kúpiť noviny a ťažko sa mu to dokazuje. Redaktor J. nepravdivo a pravdu skresľujúco uvádzal na\nadresu žalobcu informácie, ktoré škodlivo zasiahli do jeho cti. Nejde o obohatenie, ale žalovaný by mal\npocítiť ujmu v majetkovej sfére, nakoľko sa cíti mimoriadne poškodený a ťažko sa to dá oceniť. Okrem\nžalovaného nežaloval iné médiá.\nZ výsluchu MUDr. Q. X., manželky žalobcu, súd prvej inštancie zistil, že pred vypuknutím procesu bol\njej manžel v Rači osobu váženou a ctenou aj napriek tomu, že sa tam nenarodil, dvakrát bol zvolený\nza starostu, čo sa v histórii Rače nestalo. Jeho obvinenie ju šokovalo, ale vedela, že sa toho manžel\nnedopustil. Medializáciu procesu, to, ako vo veci informovali, predpokladala, keďže bol verejný činiteľ.\nTen čas prežívali ako rodina v strese. Ľudia si na nich ukazovali, či v obchodoch, na dovolenke, bolo\nto nepríjemné. Ostatné noviny písali prevažne vecne, používali slová „údajne“, okrem denníka Pravda.\nVyrušovalo ju, keď jej do práce telefonovali novinári. Postupom času mala pocit, že to ustalo, ale zase\nsa jej pýtali, či je vinný a ťažko sa to vysvetľovalo. Spomína si, že mala raz na pracovni nalepený\nčlánok „X. skončil“, čítala si k tomu blogy, rozrušovalo ju to a musela si dať lieky na upokojenie. Denník\nPravda uvádzal výrazy ako skorumpovaný politik, úplatkár, ľudia potom začali pochybovať. Bolo to\nhrozné obdobie. Manžel utrpel, keď stratil spoločenské a politické postavenie, nemohol si nájsť prácu a\nčesť ich rodiny bola pošpinená tak, že to pociťuje dodnes. Okrem článkov v denníku Pravda čítala aj iné\nčlánky, ktoré sa týkali manžela, bolo to v období od roku 2004 do roku 2010, v tomto čase boli správy aj\nv televízii a v novinách frekventované. Článkov bolo veľa, aj v televízii, vyjadrovali sa vecne a používali\nvýrazy „údajne“, „obžalovaný z údajného brania provízie“. Autor článkov v Pravde podsúval verejnosti\nmyšlienky o vine žalobcu prívlastkami ako skorumpovaný politik, úplatkár X..\nZ výsluchu svedka Ing. L. K. súd prvej inštancie zistil, že žalobcu pozná\n20 rokov,\nistý čas boli kolegovia v politickej strane, pracovali v bratislavskej krajskej rade KDH, stretávali sa pri\nriešení verejno-správnych záležitostí. Za tie roky je to bližší vzťah. Pamätá si, že v médiách prepukla\ninformačná kampaň. Prinieslo to radikálne postoje vo vnútri politického hnutia, v ktorom pôsobili. Vznikla\nveľká diskusia ako postupovať vo vzťahu\nk verejnému pôsobeniu žalobcu, postoje boli rôzne,\nvznikli dokumenty v strane, čo svedčí\no tom, že boli veľké diskusie na túto tému a rozdielne\nnázory ako sa zachovať. Vnímal to ako kampaň na osobu žalobcu. Zo strany niektorých médií nešlo\no vecné informovanie, ale o osobné napádanie a negatívne to pôsobilo ako sa ľudia začali pozerať na\nžalobcu, čo pretrváva do dnešných dní. Negatívne informácie sa šírili nielen printovými médiami, ale boli\npublikované aj na internete a komentáre k tomu boli asi vyprovokované publikovanými článkami a boli\ndehonestujúce voči žalobcovi. Do dnešných dní napriek oslobodzujúcemu rozsudku, pretrváva odstup\na nedôvera k žalobcovi, ktorý vznikol zrejme spôsobom ako sa komunikovalo vo veci. Na prelome rokov\n2003 a 2004 pôsobil svedok ako podpredseda bratislavskej krajskej rady KDH a starosta mestskej časti\nStaré Mesto. Členovia bratislavskej krajskej rady KDH (čo je asi 20 ľudí) neverili, že sa skutok mohol\nstať, k žalobcovi mali dôveru. V predsedníctve KDH však boli snahy dosiahnuť, aby sa vzdal funkcie\npredsedu bratislavskej krajskej rady KDH a členstva v KDH s argumentom, že poškodzuje záujmy strany.\nKeďže to nevedeli vyriešiť dohodou, tak na sneme v roku 2005 zmenili stanovy v tom smere, že pokiaľ\nčlen KDH bude obvinený\nz trestného činu, môže mu predsedníctvo dočasne\npozastaviť členstvo v hnutí, čo sa aj stalo\nv prípade žalobcu. Bola to kauza, ktorá sa dotýkala\npolitického pôsobenia žalobcu v tom období. Zo strany denníka Pravda (ktorý si síce nekupoval) to\nsvedok vnímal ako neprimeranú kampaň s cieľom znevážiť žalobcu a aj útok na politickú stranu, lebo\nto bolo interpretované aj vo vzťahu k politickému pôsobeniu žalobcu. Svedok sledoval informácie o tejto\nkauze\nv denníkoch Sme, Nový čas, monitoringy tlače, rozhlas a televíziu; názor\nna žalobcu nezmenil, bol presvedčený o jeho nevine. Bratislavská krajská rada KDH hlasovala o týchto\nzáležitostiach a vyjadrila žalobcovi podporu radikálne väčšinovým hlasovaním. Koncom roka 2004 bolo\nžiadané, aby sa žalobca vzdal funkcie predsedu bratislavskej krajskej rady a členstva v KDH. V roku\n2005 prebehla kľúčová diskusia s následnou zmenou stanov, ku ktorej došlo z dôvodu, že žalobca sa\nnechcel vzdať členstva v KDH.\nZ výsluchu svedka O. X. - syna žalobcu súd prvej inštancie zistil, že to vníma tak, že to trvalo 6 rokov\na médiá si z toho spravili senzáciu a v neskutočnom rozsahu bola informovaná verejnosť. Zo začiatku\ntomu ľudia nechceli veriť, vyjadrovali podporu. Tým, že to trvalo 6 rokov mal pocit, že ľudia začali meniť\npostoj k žalobcovi, čo bolo živené médiami, lebo oni ich o tom neinformovali. Boli to poznámky typu, či je\nsynom skorumpovaného starostu, v rôznych denníkoch a médiách boli uverejnené otcove fotografie a\nna ich základe na nich zazerali. Mamu otravovali novinári a tým trpel aj on. Situácia bola zlá, v Rači, kde\nžijú, im bolo nepríjemné chodiť, keď poznajú názor ľudí. Na základe toho, čo šírili médiá sa zhoršila ich\nfinančná situácia, keď otcovi sa zmarila možnosť kandidovať na starostu Rače a bol vylúčený z KDH.\n\nĽudia ho všeobecne vnímali ako vinného. O otcovi čítal v rôznych médiách, na internete, v denníkoch\nNový čas, Pravda, Sme a rôzne blogy. Otec sa snažil kandidovať aj počas tejto kauzy. Má vedomosť, že\nkandidáti na starostu ho používali v kampani v tom smere, že Rača nepotrebuje úplatkárskeho starostu.\nZ výsluchu svedkyne JUDr. T. W. - dcéry žalobcu vyplynulo, že\nv apríli 2004 končila\nvysokú školu a ťažšie to prežívala. Mala naplánovanú svadbu v októbri\na zvažovala jej\npreloženie na iný dátum, ale nakoniec ju nepreložili. Zo začiatku im chodili zvoniť novinári domov, potom\nišla na materskú a odsťahovala sa od rodičov. Bolo to ťažké obdobie, v obchode alebo na prechádzke\nbolo cítiť, že ľudia si šepkajú. Noviny si nekupovala, ale širšia rodina ich upozorňovala, keď niečo vyšlo.\nV reakciách na články boli použité výrazy ako úplatkár, spojenec mafie, ľudia vynímali názory médií za\nsvoje. V televízii informovali\nv čase, keď prebiehali pojednávania, v rozhlase, keď bol vynesený\nrozsudok. Sledovala články v Novom čase, Plus 7 dní, Sme, občas v Pravde.\nZ výsluchu svedka J. J., autora článkov, súd prvej inštancie zistil, že v denníku Pravda pracoval od\nroku 2001 do roku 2010 ako komentátor. Všetky predmetné články boli na názorovej strane denníka\nzaradené ako komentár alebo glosa. Ide o články oddelené od spravodajstva a vyjadrujú hodnotiace\núsudky autora. Ich predmetom bola kritika nie priamo žalobcu, ale orgánov činných v trestnom konaní,\nkde žalobca je spomínaný v argumentácii nie ako hlavná osoba. Informácie a názory, ktoré svedok\nprezentoval o žalobcovi boli v tom čase verejne dostupné z médií a prostredia polície a prokuratúry,\nkeďže išlo o medializovaný prípad korupcie na miestnom úrade v Rači. Išlo o závažnú tému s vážnym\ndopadom na verejný život v podobe korupčných prípadov a neschopnosť trestných orgánov dotiahnuť\nich vyšetrovanie do konca. Informácie v článkoch sa týkali výlučne verejného pôsobenia žalobcu, nikdy\nnepísal\no jeho súkromí. V redakcii v prípade stranícky, politicky a verejne aktívnych osôb robili\nvýnimku z prezumpcie neviny, keď o nich písali aj keď prípad nebol definitívne ukončený.\nK\nčlánku z 13. júla 2004 svedok uviedol, že pri písaní glosy vychádzal z informácií, že žalobca obvinený\nz korupcie mal otvorenú politickú podporu spočiatku z úrovne krajskej rady KDH, neskôr sa ho zastali\nvýznamné osoby KDH ako pán K. mohlo to byť aj vedenie KDH, predsedníctvo, s ktorým mal žalobca\nsériu rokovaní o svojej politickej budúcnosti.\nV článku z 31.01.2007 s názvom „X. skončil“\nuviedol, že prípad žalobcu je nabitý pochybnosťami vzhľadom na samotný proces dokazovania, ktorý bol\nkomplikovaný v tom smere, že proces monitorovania, sledovania a odpočúvania pána P. a žalobcu bol\nnarušený, malo dôjsť k úniku informácie, policajná akcia musela byť z toho dôvodu urýchlená a neskôr\nsa strácali dôkazy. Informácie o odsúdení žalobcu na 5 rokov mal svedok priamo zo špeciálneho súdu,\nz verejne dostupných zdrojov. Na základe bežnej redakčnej praxe sa pojednávaní zúčastňovali jeho\nkolegovia - spravodajcovia, ktorí ho ako komentátora informovali. Pokiaľ uviedol, že „kto pozná pomery\nv bratislavskej Rači, musel byť presvedčený o X. vine“, mal svedok na mysli ľudí, ktorí dôverne poznali\npomery na miestnom úrade, išlo o novinárov aj politikov. V článku z 18.03.2009 s názvom „T., V., T....“ sa\nsvedok snažil kritizovať snahy niektorých osôb aj politicky aktívnych, aj osôb známych\nz\nkorupčných káuz, spochybniť špeciálny súd alebo napadnúť jeho činnosť na Ústavnom súde. Nie je\npravdou, že by nazval svedok v predmetnom článku žalobcu advokátom mafie, keď štylisticky mal na\nmysli, že píše o T., V., T., K., X. (nikoho z menovaných nepovažoval za advokátov mafie) a advokátoch\nmafie, ktorých v komentári nemenoval. Výrazy ako skorumpovaný starosta, úplatkár, skorumpovaný\npolitik použil vo vzťahu k žalobcovi z dôvodu, že bol podozrivý, potom obvinený, obžalovaný a odsúdený\nza korupciu. V tom čase svedkovi kolegovia považovali žalobcu za človeka s povesťou skorumpovaného\npolitika (išlo o ľudí, ktorí s ním spolupracovali priamo v KDH), pričom tieto informácie povedali svedkovi\nv dôverných rozhovoroch, a preto nemá záujem ich menovať.\nV časti KDH mal žalobca takúto\npovesť a títo ľudia otvorenie vystúpili na rade KDH a žiadali, aby rada vyjadrila postoj voči žalobcovi.\nIšlo o viacerých politikov (členovia KDH) , ktorí sa vyjadrili v tom smere, že žalobca má korupčnú\npovesť a musia to riešiť. Povesť žalobcu bola taká v istých rokoch vo všeobecnosti, bol považovaný\nza skorumpovanú osobu aj vďaka tejto kauze. Vzhľadom na to, že ide o zdroje, ktoré svedkovi tieto\ninformácie podali pod podmienkou ich ochrany, považuje ich za chránený zdroj. Predmetom článku\nzo 7.4.2010 s názvom „Boj za spravodlivosť Fico len predstiera“ bola kritika toho, že trestné orgány\nštátu nie sú schopné dostatočne účinne bojovať s korupciou a potláčať najväčšie prípady tým, že by\nboli podporené rozhodnutím Najvyššieho súdu a úspešne uzavreté. V článku z 27.11.2009 s názvom\n„Najvyšší súd opäť marí spravodlivosť“ bola predmetom kritiky štátna moc, ktorá nebola schopná\nvysporiadať sa s najväčšími korupčnými kauzami ako aj Najvyšší súd. Primárnym cieľom kritiky bola\nséria rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktoré mali spoločné znaky a to zrušenie rozsudkov špeciálneho súdu.\nPri písaní tohto komentára vychádzal z informácií od ľudí, ktorí pracovali na ministerstve spravodlivosti\na na Najvyššom súde a niektoré boli verejne dostupné cez internet.\nZo spisu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005 vyplýva, že prokurátor Úradu\nšpeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal dňa 05.11.2004 obžalobu na\n\nKrajský súd v Banskej Bystrici s pôsobnosťou Špeciálneho súdu, ktorá postúpená Špeciálnemu súdu\nv Pezinku na žalobcu obvineného pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §\n160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a na obvineného Y. P. pre pomoc podľa § 10 ods. 1 písm. c)\nTrestného zákona k trestnému činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1,\nods. 2 Trestného zákona.\nRozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 30.01.2007, boli žalobca a\nobžalovaný Jaroslav Šuščák uznaní vinnými, a to žalobca z trestného činu prijímania úplatku a inej\nnenáležitej výhody podľa § 160 a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a obžalovaný\nY. P. z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 a ods. 1, ods. 2 Trestného\nzákona účinného do 31.12.2005 spáchaného formou pomoci podľa § 10 v cene 1 písm. c) Trestného\nzákona účinného do 31.12. 2005 a za to odsúdený - žalobca k trestu odňatia slobody na 5 rokov\nso zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny, k trestu zákazu činnosti spočívajúci v zákaze\nvýkonu zamestnania, povolania, funkcie, alebo takých činností, ktoré sú spojené s výkonom právomoci\nverejného činiteľa na 7 rokov, k peňažnému trestu vo výmere 500.000,- Sk, pre prípad úmyselného\nzmarenia tohto trestu s náhradným trestom odňatia slobody na 12 mesiacov. Y. bol odsúdený k trestu\nodňatia slobody na 4 roky a 6 mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Toš v 12/2007, zo dňa 05.06.2008\n(právoplatné 05.06.2008) bol podľa § 258 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku účinného do\n01.01.2006, zrušený rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 30.01.2007,\nv celom rozsahu a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 01.01.2006, bola vec vrátená\nŠpeciálnemu súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, rozsudkom\nŠpeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 24.02.2009, boli žalobca a obžalovaný Y. P.\nuznaní vinnými, a to žalobca z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 a\nods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a obžalovaný Y. P. z trestného činu prijímania\núplatku\na inej nenáležitej výhody podľa § 160 a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona\núčinného do 31.12.2005 spáchaného formou pomoci podľa § 10 v cene 1 písm. c) Trestného zákona\núčinného do 31.12.2005 a za to odsúdený - žalobca k trestu odňatia slobody na 5 rokov so zaradením do\nprvej nápravnovýchovnej skupiny, k trestu zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu zamestnania,\npovolania, funkcie, alebo takých činností, ktoré sú spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa na\n7 rokov, k peňažnému trestu vo výmere 500.000,- Sk, pre prípad úmyselného zmarenia tohto trestu s\nnáhradným trestom odňatia slobody na 12 mesiacov. Jaroslav Šuščák bol odsúdený k trestu odňatia\nslobody na 4 roky a 6 mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Toš/6/2009, zo dňa 26.11.2009, bol podľa §\n258 ods. 1 písm. b), Trestného poriadku účinného do 01.01.2006 zrušený rozsudok Špeciálneho súdu\nv Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 24.02.2009\na podľa § 259 ods. 1 Trestného\nporiadku účinného do 01.01.2006 bola vec vrátená Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby\nju v potrebnom rozsahu znovu prejednal\na rozhodol.\nRozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 16.03.2010, bol\nžalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005,\npretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Zároveň bol oslobodený spod\nobžaloby aj obžalovaný Y. P. podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, pretože\nnebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn.\n5To/10/2010, zo dňa 30. 09. 2010, bol podľa § 258 ods. 1 písm. b), Trestného\nporiadku účinného do 01.01.2006 zrušený rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005,\nzo dňa 16.03.2010, vo vzťahu obžalovanému Y. P. a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku účinného do\n01.01.2006 bola vec vrátená Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu\nznovu prejednal a rozhodol. Zároveň vo vzťahu\nk žalobcovi bolo zamietnuté odvolanie\nprokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.\nRozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp.zn. PK-2Tš/2/2005, zo dňa 15.02.2011, bol\nobžalovaný Y. P. uznaný vinným z prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona a\nbol odsúdený na trest odňatia slobody 12 mesiacov\ns podmienečným odkladom na skúšobnú\ndobu 3 roky a peňažný trest vo výmere 10.000,- eur\ns tým, že pre prípad, že by výkon tohto\ntrestu mohol byť úmyselne zmarený bol stanovený náhradný trest odňatia slobody na 1 rok.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6To/6/2011, zo dňa 04.08.2011, podľa § 256\nTrestného poriadku bolo zamietnuté odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky vo veci obžalovaného Y. P..\nZ monitoringu tlače, televízie a rozhlasu, ktorých predmetom sú informácie o trestnom stíhaní žalobcu\nv rokoch 2004 až 2010 súd prvej inštancie zistil, že o žalobcovi bolo uverejnených a odvysielaných:\n\n111 článkov v denníku Sme, 26 článkov v denníku Hospodárske noviny, 22 článkov v denníku Pravda,\n22 článkov v denníku Plus 1 deň, 20 článkov v denníku Nový čas, 17 článkov v denníku Národná\nobroda, 5 článkov v denníku Korzár, 3 články\nv denníku Košický korzár, 1\nčlánok v denníku Hospodárske noviny, 1 článok v denníku Lidové noviny, 1 článok v denníku Slovo, 1\nčlánok v denníku Impuls, 23 článkov v týždenníku Plus 7 dní, 7 článkov v týždenníku Život, 9 článkov\nv týždenníku Týždeň, 5 článkov v týždenníku Domino fórum, 3 články v dvojtýždenníku Bratislavské\nnoviny, 2 články v týždenníku Žurnál, 1 článok v týždenníku Nitrianske noviny, 1 článok v týždenníku\nFormát, 1 článok v mesačníku EUROREPORT plus, 2 články v bezplatných novinách Prešovské echo,\n1 článok bezplatných novinách Banskobystrické echo, 1 článok v bezplatných novinách Košické echo,\n1 článok\nv bezplatných novinách Trnavské echo, 25 článkov v online denníku aktuálne.sk,\n23 článkov v online denníku hnonline.sk, 10 článkov v online denníku 24 hodín, 6 článkov v online\ndenníku cas.sk, 6 článkov v online denníku topky.sk, 1 článok v online denníku politikon.sk, 1 článok\nv online denníku ceskamedia.cz, 1 článok v online denníku aktuality.sk, 7 správ v rádiu Slovensko, 5\nspráv v rádiu Okey, 4 správy v rádiu Expres, 3 správy v rádiu Viva, 3 správy v rádiu Twist, 1 správa v\nrádiu Regina, 1 správa v rádiu B1, 1 správa v rádiu ČRo 1, 27 správ v TV TA 3, 22 správ v TV Markíza,\n15 správ v STV 1 , 5 správ v TV JOJ.\nZ podania zo dňa 05.02.2008 doručeného Ústavnému súdu Slovenskej republiky 11.02.2008 súd prvej\ninštancie zistil, že JUDr. P. T. Dr.h.c. podal v mene skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky návrh na začatie konania vo veci namietaného nesúladu zák. č. 458/2003 Z. z. o zriadení\nŠpeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, znení\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nsamostatne, ako aj v spojení\ns čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a ods. 2, čl. 141a ods. 4 písm.\nb), čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2\na čl. 148 ods. 1 a ods. 2 ústavy, v spojení s čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v spojení s\nčl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii (ďalej len „Dohovor OSN“) s čl. 12\nods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a ods. 2, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods.\n1 a ods. 2 ústavy, a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN.\nZ nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/08, zo dňa 20.5.2009 vyplynulo, že\nÚstavný súd vyslovil nesúlad namietaných ustanovení zák. č. 458/2003 Z. z.\no zriadení\nŠpeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b),\nčl. 144 ods. 1 v\nspojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii. K predmetnému ústavnému\nnálezu bolo publikované aj odlišné stanovisko k nálezu sp.zn. PL. ÚS 17/08, zo dňa 20. mája 2009.\nZ uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 329/09-12, zo dňa 8.10.2009, súd\nprvej inštancie zistil, že odmietol sťažnosť Ing. J.M. vo veci namietaného porušenia základného práva\nnebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na\nprejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v\nPezinku v konaní vedenom pod sp.zn.\nPK-1Tš/8/2005.\n10. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa čl. 10 ods. 1 a ods. 2, čl. 17, čl. 40 ods.\n2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 2, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd - Oznámenie FM MZV č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“),\nčl. 50 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, § 2 ods. 4 Trestného poriadku, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho\nzákonníka.\n11. Podstata porušenia práva na ochranu osobnosti spočíva v akomkoľvek oznámení, či písomnou\nformou (publikované), alebo slovnou formou (verejne vyslovené), ktorého obsahom sú informácie,\nalebo tvrdenia schopné objektívne zasiahnuť fyzickú osobu, tak ako to definuje § 11 Občianskeho\nzákonníka. Najrozšírenejšími formami takéhoto zásahu sú skutkové tvrdenia s difamujúcou povahou\na hodnotiace úsudky podávané formou kritiky, pričom ani hodnotiace úsudky ani kritika nemusia byť\nspojené len so slovným prejavom (písaným alebo hovoreným), ale môžu byť urobené i obrazom,\nfilmom, videozáznamom alebo inými vyjadrovacími prostriedkami. Na to, aby sa fyzická osoba mohla\ndomáhať práva na ochranu osobnosti musí spĺňať zákonný znak, t. j. že ide o taký zásah do práva\nna ochranu, ktorý je neoprávnený, teda je v rozpore s objektívnym právom. Neoprávnený zásah do\nosobnostných práv možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrej povesti\nfyzickej osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu,\n\npôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky),\npokiaľ sú neoprávnené, vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy.\nPravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha dokazovaniu, v takom prípade sa skúma, či existoval\ndostatočný skutkový podklad pre napadnuté úsudky.\nUstanovenie § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje triádu prostriedkov občianskoprávnej ochrany\npre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Ide o upustenie od neoprávnených\nzásahov, odstránenie nepriaznivých následkov neoprávnených zásahov a poskytnutie primeraného\nzadosťučinenia. Zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka spočíva v určitom\nplnení, ktoré sa postihnutej fyzickej osobe priznáva, pričom to môže byť plnenie morálne resp. peňažné.\nPriznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok (§ 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka).\nTýmito podmienkami sú, že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim\na neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti\nv značnej miere. Z uvedeného vyplýva, že zadosťučinenie v peniazoch plní podpornú funkciu a\nnastupuje vždy až po tom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo nepostačujúcim a zároveň po splnení\nkvalifikovaných podmienok, že došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti spoločnosti\nv značnej miere. Súd pri rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch vychádza zo\nzávažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti\nfyzickej osoby došlo.\nŽalobca sa domáha práva na ochranu osobnosti, teda je potrebné, aby v konaní preukázal: 1.\nneoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť či ohroziť\nosobnosť fyzickej osoby, 2. ujmu (nemajetkovú ujmu)\nv jednotlivých oblastiach\nintegrity fyzickej osoby ( česť, ľudská dôstojnosť, meno, vážnosť, súkromie), 3. príčinnú súvislosť medzi\n1. a 2. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť\njej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.\nV zmysle judikatúry ESĽP úlohou tlače je aj informovanie o rozhodovacej činnosti súdov a komentovanie\nsúdnych konaní. Média majú právo na ospravedlniteľný omyl a treba uznať, že často disponujú\ninformáciami, ktoré je potrebné zverejniť vo verejnom záujme v čo najkratšom čase - nebolo by\nspravodlivé požadovať od médií, aby informácie zverejňovali až vtedy, keď bude ich pravdivosť\npotvrdená s úplnou istotou (Sunday Times, v. Spojené Kráľovstvo) - to by mohlo zmariť včasné\nposkytovanie informácií vo veciach verejného záujmu s tým, že novinári konajú v dobrej viere. Medzi\ndôvody, ktoré vylučujú neoprávnenosť zásahu patrí skutočnosť, že k zásahu do dobrej povesti došlo v\nsúvislosti s výkonom iného subjektívneho práva stanoveného zákonom napr. výkonom práva kritiky a\npreto je potrebné skúmať okolnosti každého prípadu, intenzitu tvrdeného porušenia práva, aby jednému\nprávu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým.\nV tomto spore vystupujú proti sebe dve základné práva - právo na slobodu prejavu\na právo na\nochranu osobnosti. Slobodu prejavu treba vykladať vo vzťahu k ostatným právam\na slobodám, t.\nj. k právu žalobcu na dobrú povesť. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom\nna určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva\na slobody ( PL\nÚS 7/96), t. j. v akom rozsahu možno priznať právo vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Pri\nposudzovaní hodnotiacich úsudkov je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu\n(s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu) intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových\ntvrdení). Preháňanie a zveličenie skutočnosti nerobia sami o sebe hodnotiaci úsudok nedovoleným, ani\nprípadná zaujatosť kritika neumožňujú bez ďalšieho urobiť záver, že kritizujúci vybočil z prejavu, ktorý\nmožno označiť za primeraný. Iba v prípadoch, keď kritike úplne chýba akýkoľvek vecný základ, pre ktorú\nnemožno nájsť žiadne zdôvodnenie, treba ju považovať za neprimeranú.\nPodľa všeobecných východísk rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR pri konflikte slobody prejavu\na práva na ochranu osobnosti, všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,\ndokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde\nk neprimeranému\nobmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Nastolenie rovnováhy medzi právom iného\na slobodou prejavu je cieľom obmedzenia slobody prejavu. Zásada prezumpcie neviny sa vo vzťahoch\nmedzi subjektami v rovnom postavení uplatní ako jeden z dôvodov na obmedzenie ústavou zaručenej\nslobody prejavu.\nOznamovacie prostriedky sú oprávnené oznamovať informácie a myšlienky týkajúce sa vecí, ktoré\nsa prejednávajú pred súdmi. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach (napr.\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III ÚS 83/01, zo dňa 24.01.2002) konštatoval, že\nprezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania z čoho vyplýva, že v prvom rade ju\nmajú zabezpečiť orgány činné v trestnom konaní. Prezumpciu neviny porušujú výroky orgánov činných v\n\ntrestnom konaní o obvinenom zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom\njeho vinu ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd.\nVšetky články, ktoré sú predmetom žaloby, a ktorých autorom je novinár, sú jeho hodnotiace úsudky,\nnakoľko všetky články sú názorové (t. j. nie spravodajské), uverejnené na komentárovej strane denníka\nPravda. Hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany\na keďže sú vyjadrením\nsubjektívneho názoru, nepodliehajú dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho\núsudku nemožno splniť a takéto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú\nsúčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru. Výroky, ktoré napáda žalobca treba posudzovať v\nkontexte celých článkov a nie jednotlivé výroky izolovane a to s prihliadnutím na to, čo bolo vlastne\npredmetom komentára.\nKomentár (podobne ako úvodník, kritika, glosa) patrí medzi publicistické žánre, a to analytické (t.j.\nvysvetľovacie resp. hodnotiace) V komentári redaktor hodnotí určitý problém (spoločenský, politický,\nhospodársky), pričom ide o nekvalifikované hodnotenie, keď fakty sa interpretujú z pohľadu názoru\nautora. Glosa (al. poznámka) je stručný komentár, hodnotenie aktuálnej udalosti, u ktorého je prípustný\nvyšší stupeň subjektivity. Komentár a glosa majú\nu čitateľov vzbudiť zamyslenie nad komentovanou\nudalosťou.\nV zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález č. II.ÚS 152/08) treba zvážiť v každom\nkonkrétnom prípade, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým použitím\nprincípu proporcionality, t.j. vyvažovaním jednotlivých chránených práv. Neoprávnenosť zásahu do\nosobnostných práv je daná vtedy, ak existuje medzi zásahom\na porušením osobnostnej sféry\npríčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu do takej miery, že to nemožno\ntolerovať v demokratickej spoločnosti. V tomto smere súd má skúmať- 1. kto je kritizovaný - kto kritizuje,\n2. čo je kritizované, 3. kde a za akých okolností a 4. akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené.\n1/ kto je kritizovaný\nV tomto konaní sa práva na ochranu osobnosti domáha žalobca, v čase uverejnenia sporných článkov\npredstaviteľ významnej politickej strany, komunálny politik, verejne činná osoba - starosta, vo vzťahu\nku ktorému sú kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov podstatne širšie, keď\nverejne činná osoba vstupom na verejnú scénu musí počítať\ns tým, že bude pod\ndrobnohľadom verejnosti, v záujme médií a teda ako osoba spravujúca verejné záležitosti bol povinný\ntolerovať aj také zásahy do svojej osobnosti, ktoré nie sú povinné tolerovať iné osoby. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky vo svojom rozhodnutí (uznesenie sp.zn. 4 Cdo/149/2009) uviedol, že práva na\nochranu osobnosti sa môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, no kritériá posúdenia\nskutkových tvrdení\na hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho\nmäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú\nscénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa\nzaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá\nspravuje verejné záležitosti. V tomto smere platí, že osoba verejne činná musí strpieť intenzívnejší zásah\ndo svojich osobnostných práv aj pokiaľ ide o informovanie verejnosti o jej trestnom stíhaní (rozsudok\nESĽP Ligens proti Rakúsku, sťažnosť č. 9815/82).\n2/ kto kritizuje\nAutorom komentárov je novinár, teda osoba požívajúca v zmysle európskej judikatúry privilegované\npostavenie, t. j. zvýšenú ochranu v rámci slobody prejavu. Novinári majú takéto postavenie z dôvodu, že\nplnia zásadnú úlohu pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu a vytvárajú tak podmienky pre\nkontrolu verejnej moci zo strany verejnosti, ktorá je predpokladom fungovania demokratickej spoločnosti\n( rozsudok ESĽP z .2.2 vo veci Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku č. 49017/99). Pokiaľ by sa o vine\nurčitej osoby vyslovil predstaviteľ štátu, u ktorého možno predpokladať znalosť relevantných informácií\no prípade, jeho výrok bude mať oveľa väčší potenciál zasiahnuť do práv dotknutej osoby, než pokiaľ by\nho vyslovila osoba, u ktorej je zjavné, že je to iba jej subjektívny názor založený na verejne známych\nz informáciách ( rozsudok ESĽP Allenet de Ribemont proti Francúzsku sťažnosť č. 15175/89).\n3/ čo je kritizované\nPredmetom kritiky vo vzťahu k žalobcovi bolo obvinenie (neskôr obžaloba) žalobcu pre skutok\nkvalifikovaný ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody. Podľa judikatúry ESĽP čím viac\nobsah prejavu súvisí s verejnou činnosťou dotknutej osoby, tým viac je tento prejav chránený slobodou\nprejavu. Žalobcu ako starostu mestskej časti jednoznačne treba považovať za verejne činnú osobu,\nkeď práve v súvislosti s touto činnosťou sa dostal do predmetu záujmu verejnosti a médií. Hranice\n\nakceptovateľnej kritiky sú nastavené najširšie\nu politikov. Žalobca nebol hlavným\ncieľom kritiky, jeho kauza bola uvedená ako jedna\nz mediálne a spoločensky\nsledovaných vo vzťahu k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu, resp. rozhodnutiu špeciálneho súdu,\nresp. vo vzťahu k ďalšej existencii a fungovaniu špeciálneho súdu, keď trestné konanie vo veci žalobcu\npatrilo k najsledovanejším kauzám, ktoré prejednával špeciálny súd. V zmysle judikatúry ESĽP úlohou\ntlače je aj informovanie\no rozhodovacej činnosti súdov a komentovanie súdnych\nkonaní. Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na ich zákonnosť, či ústavnosť je pod\nochranou slobody prejavu a justícia je tiež legitímnou témou verejného záujmu. Hodnotiace úsudky boli\nzverejnené\nv denníku s celoslovenskou pôsobnosťou s podielom čítanosti v rozmedzí od\n7 % do 11 %, teda nie v elektronickom médiu, ktoré je posudzované prísnejšie.\n4/ kde a za akých okolností\nKomentáre boli uverejnené vždy v aktuálnom čase v závislosti od štádia trestného konania\n(prvostupňové rozhodnutia, uznesenia odvolacieho súdu, rozhodnutie ústavného súdu\no\nšpeciálnom súde). Vo vzťahu k žalobcovi nešlo o spravodajské informácie, jeho kauza slúžila ako príklad\nspolu s ostatnými kauzami, ktoré prejednával špeciálny súd a následne Najvyšší súd ako súd odvolací.\nČlánky sú umiestnené v rámci komentárov (resp. glosy) na komentárovej strane denníka zreteľne\nodlíšených od spravodajskej časti denníka ako hodnotenia aktuálnej udalosti z názorového uhla autora.\n5/ akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené.\nV rámci hodnotiaceho úsudku (kritiky) autor používal preháňanie, zveličenie a tvrdé spojenia (hanebné\nverdikty, ochranca skorumpovaných politikov, skorumpovaný starosta), avšak v zmysle európskej\njudikatúry k prebudeniu verejnosti z letargie je niekedy nutné použiť aj ostrejšie výrazy, ktoré by za iných\nokolností mohli byť považované za urážlivé. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že a aj nadnesené a preháňajúce\nnázory a to dokonca aj názory niekoho urážajúce, ak sú prednesené vo verejnej alebo politickej diskusii\nsú ústavne chránené (Handyside proti Spojenému kráľovstvu - sťažnosť č. 5493/72, Ligens v. Rakúsko,\nPrager\na Oberschlick v. Rakúsko). Požiadavka, aby každá kritika mala umiernenú podobu by\nzbavovala (na škodu veci) kritiku určitého emocionálneho náboja, ktorý má často svoje opodstatnenie.\n12. V prejednávanej veci k zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť nerešpektovaním\nprezumpcie neviny. Súd prvej inštancie skúmal predmetné články v kontexte s celými textami - ich obsah\na celkové vyznenie a nie izolovane vyňatím výrazov, na ktoré poukazoval žalobca vo vzťahu k svojej\nosobe a ktoré uviedol v žalobe, a dospel k týmto záverom:\na/ výrok uverejnený 13. júla 2004 v rubrike „Glosy“ v príspevku s názvom „Bez bolesti“ „Starosta Rače X.\n(úplatok 5 miliónov) sa dokonca teší otvorenej politickej podpore KDH“. Ide o výrok uverejnený v rámci\nglosy, ktorej obsahom je zamyslenie nad korupciou\nv politických kruhoch, pričom autor\nhodnotí postoj politických strán k svojim členom, ktorí boli obvinení z korupcie. V tejto súvislosti okrajovo\nako príklady uvádza žalobcu popri ďalších, u ktorých taktiež uvádza v zátvorke, pre aké skutky sú stíhaní\n- W. (úplatok 500 tisíc korún), K. (úplatok milión korún). Z časového hľadiska bol článok uverejnený po\nzačatí trestného stíhania žalobcu (23.04.2004 začaté trestné stíhanie) Postoj bratislavskej rady KDH k\nžalobcovi ako ho uviedol autor („bratislavská rada KDH X. bez hanby podporila“) zodpovedá skutočnosti,\npotvrdil to vo výpovedi aj svedok K., keď uviedol, že: „Bratislavská krajská rada KDH hlasovala o týchto\nzáležitostiach a vyjadrila žalobcovi podporu radikálne väčšinovým hlasovaním. Koncom roka 2004 bolo\nžiadané, aby sa žalobca vzdal funkcie predsedu bratislavskej krajskej rady a členstva v KDH. V roku\n2005 prebehla kľúčová diskusia s následnou zmenou stanov, ku ktorej došlo z dôvodu, že žalobca sa\nnechcel vzdať členstva\nv KDH.“\nSúd prvej inštancie má za to, že predmetným výrokom nedošlo k zásahu do osobnosti žalobcu\nporušením prezumpcie neviny vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s jeho trestným konaním.\nb/ výrok uverejnený 31. januára 2007 v článku „X. skončil“ „Odsúdenie L. X. na päť rokov za mrežami\nje príjemným prekvapením. Od špeciálneho súdu si vyžadovalo veľkú dávku odvahy a rozhodnosti...\nX. prípad bol nabitý pochybnosťami. Nie faktickými - kto poznal pomery v bratislavskej Rači, musel byť\npresvedčený o X. vine... Nevzdali to, keď im Bielik prekĺzol pomedzi prsty. Vydržali. A nakoniec ho dostali.\nSkorumpovaný starosta - a štedrý sponzor KDH - skončil.“\nKomentár uverejnený po prvom odsudzujúcom rozsudku žalobcu (30.1.2007), v ktorom sa autor\nzamýšľa nad rozhodovacou činnosťou špeciálneho súdu vo svetle odsudzujúceho rozsudku vo vzťahu\nk žalobcovi. Hodnotenia uvedené v komentári vyplývajú z obsahu trestného spisu a ako ich vnímal autor\nčlánku objasnil vo svojej svedeckej výpovedi (v čom videl pochybnosti prípadu, atď...) Pokiaľ ide o výrok\n„kto poznal pomery v bratislavskej Rači, musel byť presvedčený o X. vine...“, súd má za to, že na tento\n\nhodnotiaci úsudok nemal autor článku objektívny vecný základ, keď tvrdenie svojho zdroja už ďalej\nneoveroval, pričom takýmto úsudkom podsunul čitateľovi záver o vine žalobcu. Napriek tomu však súd\ndospel\nk záveru, že predmetnými výrokmi nedošlo k neoprávnenému zásahu do cti\nžalobcu, vzhľadom na to, že bol vynesený odsudzujúci rozsudok súdom prvého stupňa, takže čitateľ bol\novplyvnený týmto určujúcim faktom a hodnotiace úsudky autora boli vo svetle tohto faktu podružné. V\nzmysle judikatúry ESĽP úlohou tlače je aj informovanie o rozhodovacej činnosti súdov a komentovanie\nsúdnych konaní. Justícia je legitímnou témou verejného záujmu. Išlo\no subjektívny názor\nautora - novinára, založený na verejne dostupných informáciách ako aj informáciách z prebiehajúcich\nverejných pojednávaní, kde sa vykonávalo dokazovanie\nv trestnej veci žalobcu.\nSúd prvej inštancie má za to, že autor mal pre uvedené hodnotiace úsudky vecný základ, preto neboli\nspôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu neviny.\nc/ výrok uverejnený 18. marca 2009 v rubrike „myslím si“ v príspevku s názvom „T., V., T....“ „T., V., T., K.,\nX., advokáti mafie...Túto pochybnú skupinu ľudí dnes spája jeden veľký spoločný cieľ- fyzická likvidácia\nŠpeciálneho súdu a špeciálnej prokuratúry.“\nTémou tohto komentára je zamyslenie nad problematikou existencie a ďalšieho fungovania špeciálneho\nsúdu a prokuratúry. Podľa vedomosti autora žalobca prostredníctvom právnych zástupcov v čase\ntrestného konania robil právne kroky na spochybnenie ústavnosti špeciálneho súdu. Žalovaný predložil\nv konaní dôkazy o podnetoch a sťažnostiach, ktoré podávali osoby uvedené v komentári na Najvyšší\nsúd, Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.\nSúd prvej inštancie má za to, že autor mal pre uvedené hodnotiace úsudky vecný základ, preto neboli\nspôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu neviny.\nd/ výrok uverejnený 21. mája 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „20. máj: Sviatok mafie,\nT.. A V. - „hrdlorez C., podvodník T., úplatkár X., T., V. - kamarát albánskeho mafiána X. U.... Všetci spojili\nsily.\nA prevalcovali justičný systém.“\nTémou komentára, ako to vyplýva z podnadpisu „Rozhodnutie zlikvidovať Špeciálny súd bolo darebácke“\nbola aktuálna udalosť - rozhodnutie Ústavného súdu týkajúce sa existencie špeciálneho súdu a autor v\nňom uvádza svoj názor na problematiku existencie a ďalšieho fungovania špeciálneho súdu. Komentár\nbol uverejnený v čase, keď existoval už v poradí druhý prvostupňový odsudzujúci rozsudok vo vzťahu\nk žalobcovi (24.02.2009).\nOdvolací súd vo vzťahu k tomuto článku vyslovil v zrušujúcom uznesení právny názor, že obsahuje\nhodnotiace úsudky, pre ktoré nemal žalovaný v čase vydania článku vecný základ, pokiaľ vychádza z\npredpokladu, že skutkovo sa opieral o aktuálny stav trestného konania\nv trestnej veci\nžalobcu. V článku uverejnenom 21.05.2009 bol žalobca označený žalovaným za úplatkára. Komentár\nbol uverejnený v čase, keď existoval v poradí druhý, avšak stále neprávoplatný odsudzujúci rozsudok\nvo vzťahu k žalobcovi. Samotné porušenie práva na prezumpciu neviny v čase ešte neprávoplatne\nskončeného trestného konania prostredníctvom masovokomunikačného prostriedku s preukázateľnou\nširokou publicitou je dostatočným dôkazom toho, že bola v značnej miere znížená žalobcova dôstojnosť\na vážnosť v spoločnosti.\nV zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, preto\nv tomto smere prehodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu\nk predmetnému\nčlánku a dospel k záveru, že pokiaľ teda žalobcu v predmetnom článku označil žalovaný za úplatkára,\nusvedčeného z korupcie, a nie iba ako osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, treba výroky\nžalovaného považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, že nebola rešpektovaná\nprezumpcia neviny žalobcu. Konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a so žalobcom je\nzaobchádzané ako s páchateľom, je v rozpore s právom na ochranu osobnosti.\ne/ výrok uverejnený 27. novembra 2009 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Najvyšší súd\nopäť marí spravodlivosť“ Oplatí sa na Slovensku bojovať proti korupcii Najvyšší súd tvrdí, že nie...\nPo K. (18 miliónov) oslobodil aj X. (5 miliónov). Najvyšší súd sa tým definitívne vyfarbil ako ochranca\nskorumpovaných politikov. A spojenca zla. W. K. a kauza X. sú takmer rovnaké. Oboch špeciálny súd\nusvedčil z podvodu, resp. korupcie (dôkazov bolo dosť, K. bol dokonca prichytený pri preberaní úplatku).“\nTémou komentára, ako to vyplýva z podnadpisu „Ľudia zisťujú, že boj proti korupcii je márny“ je\nrozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu v súvislosti s mediálne a spoločensky ostro sledovanými\nkauzami vo veciach korupcie. Komentár bol uverejnený ako reakcia na uznesenie Najvyššieho súdu\n(26.11.2009), ktorým zrušil po druhý krát odsudzujúci rozsudok špeciálneho súdu vo vzťahu k žalobcovi.\nOdvolací súd vo vzťahu k tomuto článku vyslovil v zrušujúcom uznesení právny názor, že obsahuje\nhodnotiace úsudky, pre ktoré nemal žalovaný v čase vydania článku vecný základ, pokiaľ vychádza z\npredpokladu, že skutkovo sa opieral o aktuálny stav trestného konania\nv trestnej veci žalobcu.\nNapriek tomu, že prvostupňový rozsudok bol zrušený, z informácie,\nz ktorej žalovaný\n\nvychádzal, v spornom článku uviedol, že žalobca bol usvedčený z korupcie. Pokiaľ médiá informujú o\nokolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba mať na zreteli tiež princíp prezumpcie neviny, v\ndôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako\no páchateľovi trestného činu\nprípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku (uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn.\n3Cdo/84/2011).\nV zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,\npreto v tomto smere prehodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k predmetnému článku a dospel k\nzáveru, že pokiaľ teda žalobcu v predmetnom článku označil žalovaný za skorumpovaného politika,\nusvedčeného z korupcie, a nie iba ako osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, treba výroky\nžalovaného považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, keď nebola rešpektovaná\nprezumpcia neviny žalobcu. Konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a so žalobcom je\nzaobchádzané ako s páchateľom, je v rozpore s právom na ochranu osobnosti.\nf/ výrok uverejnený 7. apríla 2010 v rubrike „komentár“ v príspevku s názvom „Boj za spravodlivosť K.\nlen predstiera“ Potom druhýkrát zrušil trest pre bývalého starostu Rače L. X. (5 miliónov korún). Krátko\nna to Najvyšší súd zrušil trest pre mafiána Okoličányho. Ďalšiemu mafiánovi zo skupiny sýkorovcov\nzrušil vyšetrovaciu väzbu. Po týchto hanebných verdiktoch si pokojne môžeme myslieť, že Najvyšší súd\nvyzerá ako ochranca skorumpovaných politikov.“\nTémou komentára, ako to vyplýva z podnadpisu „Slovenské súdy sú v dezolátnom stave. Ani za\nT. vlády to nebolo horšie“, je kritika justície za rôznych vlád, autor rozoberá konkrétne rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v konkrétnych kauzách pričom kritizuje činnosť, resp. nečinnosť politikov v súvislosti\ns korupciou. Informácie týkajúce sa žalobcu boli v kontexte obsahu celého článku len okrajové, keď\nhlavným cieľom článku bola kritika rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, preto hodnotiace úsudky\nuvedené v predmetnom článku neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť\nnerešpektovaním prezumpcie neviny.\nRešpektujúc záväzný právny názor odvolacieho súdu, súd prvej inštancie uzavrel, že výrokmi\noznačenými žalobcom v článkoch z 21.05.2009 ( písm. d/) a z 27.11.2009 (písm. e/) došlo z dôvodov\nuvedených v bodoch 50. a 51. odôvodnenia rozsudku k porušeniu osobnostných práv žalobcu\nnerešpektovaním prezumpcie neviny, čo samo osebe predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu,\nktoré žalobca nemusí ani preukazovať. Žalobca teda vo vzťahu k žiadanému morálnemu zadosťučineniu\n- uverejnenie ospravedlnenia žalovaným preukázal neoprávnenosť zásahu týmito článkami do jeho\npráva na prezumpciu neviny ako aj príčinnú súvislosť medzi zásahom a spôsobenou ujmou. Osobnostné\npráva sa nepremlčujú, teda ani právo na poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia za\nneoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanému\npovinnosť uverejniť požadované ospravedlnenie za uvedené výroky tak, ako je to uvedené vo výroku\nI. tohto rozsudku.\n13. Keďže odvolací súd zároveň (v bode 51. odôvodnenia) konštatoval, že samotné porušenie práva\nna prezumpciu neviny v čase ešte neprávoplatne skončeného trestného konania prostredníctvom\nmasovokomunikačného prostriedku s preukázateľnou širokou publicitou je dostatočným dôkazom toho,\nže bola v značnej miere znížená žalobcova dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, t. j. konštatoval,\nže prichádza do úvahy okrem morálnej satisfakcie - ospravedlnenia aj náhrada nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, súd prvej inštancie sa preto zaoberal so žalovaným vznesenou námietkou premlčania\nnemajetkovej ujmy žalobcu. Podľa ustálenej súdnej praxe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy\ntento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby\nnáhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo\nk neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia\ndoba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných\npráv (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/265/2009).\nV prejednávanej veci bolo konštatované, že žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobcu\nnerešpektovaním prezumpcie neviny článkami uverejnenými dňa 21.05.2009\na\n27.11.2009. Premlčacia doba v prípade prvého článku v uplynula 21.05.2012, žalobca podal žalobu\ndňa 31.05.2012, teda po uplynutí premlčacej doby. Súd preto náhradu nemajetkovej ujmy, vzhľadom na\ndôvodnú námietku žalovaného, že tento nárok je premlčaný, zamietol.\nPokiaľ ide o výroky v článku, ktorý bol uverejnený dňa 27.11.2009, v tejto časti nárok žalobcu na\nnáhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný, a preto súd priznal žalobcovi zadosťučinenie vo forme\nnáhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur, ktorú určil vzhľadom na zákonné kritériá (§ 13\nods. 3 O.z.), ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy\na okolnosti,\n\nza ktorých k porušeniu práva došlo. Súd pri určení výšky zohľadnil skutočnosť, že žalobca žiadal\npo čiastočnom späťvzatí, nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur za uverejnené výroky v šiestich\nčlánkoch, pričom súd skonštatoval neoprávnený zásah v dvoch článkoch. Zároveň súd konštatoval\ndôvodnosť námietky premlčania náhrady nemajetkovej ujmy vznesenej žalovaným vo vzťahu k článku\nuverejneného 21.05.2009.\nTaktiež súd zohľadnil okolnosť, že žalobca podal žalobu s veľkým časovým odstupom od uverejnenia\npredmetných článkov, čím skomplikoval procesnú obranu žalovaného vzhľadom na veľký odstup času\nod udalostí, ku ktorým sa žalované články vzťahovali. Vo vzťahu k ujme, ktorú žalobca utrpel za výroky v\nčlánkoch z 21.05.2009 ( písm. d/)\na z 27.11.2009 (písm. e/) súd prihliadol aj na okolnosti, za\nktorých k porušeniu práva žalobcu došlo, a to rozsiahlu medializáciu trestného stíhania žalobcu v iných\nmédiách (tlačených, internetových a televíznych), pričom aj z výsluchov svedkov (rodinných príslušníkov\nžalobcu) vyplynula skutočnosť, že boli zasiahnutí samotnou skutočnosťou vznesenia obvinenia voči\nžalobcovi a nie článkami žalovaného, tieto pôsobili len podružne. Samotná dĺžka trestného konania\n(6 rokov) a rozsiahla medializácia prípadu žalobcu tlačenými a predovšetkým elektronickými médiami\nznamenala dlhodobú traumatizáciu žalobcu a jeho rodiny.\nŽalobca namietal, že námietka premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, je v rozpore\ns\ndobrými mravmi. Súdna prax vyvodila, že uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť\nv\nrozpore so zásadou dobrých mravov len výnimočne a to iba vtedy, ak by táto námietka bola prostriedkom\numožňujúcim značne poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, t. j.\nv\nprípadoch, kedy by uplatnenie tejto námietky bolo výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý\nmárne uplynutie premlčacej doby nespôsobil a pre ktorého by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku\nuplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom.\nV tomto smere súd prvej inštancie dospel k záveru, že vznesenú námietku premlčania nemožno pokladať\nzo strany žalovaného za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný márne uplynutie\npremlčacej doby nezavinil. Súd prvej inštancie dáva do pozornosti skutočnosť, že žalobca podal žalobu\nna ochranu osobnosti vo vzťahu k predmetným článkom v časovom horizonte 8 rokov od publikovania\nprvého a 2 roky od posledného komentára. Na strane žalobcu neexistovali žiadne také prekážky, ktoré\nby mu bránili uplatniť svoje nároky včas. Pokiaľ žalobca pociťoval ako ujmu skutočnosť, že informáciami\nv sporných článkoch autor článku porušil článok 40 ods. 2 Listiny (prezumpcia neviny), mohol si svoj\nnárok uplatniť voči v žalovanému bezprostredne po uverejnení predmetných článkov, teda bez ohľadu\nna výsledok trestného konania a nebolo potrebné, aby čakal na výsledok konania a po dvoch rokoch od\njeho skončenia podal žalobu na ochranu osobnosti.\nAj podľa judikatúry ESĽP je pri rozhodovaní významný aj časový moment, kedy je podaná žaloba za\npoškodenie dobrej povesti a kedy sa od médií vyžaduje, aby preukazovali uverejnené tvrdenia. Vo veci\nFlux v. Moldavsko bola podaná žaloba voči novinám „až 1 rok“ po zverejnení určitého tvrdenia v novinách,\npričom ESĽP založil svoj záver, že prišlo\nk porušeniu slobody prejavu aj na tom, že\nnoviny čelili mimoriadnym ťažkostiam pri prerokúvaní udalostí, ktoré sa udiali dávno predtým ako bolo\niniciované súdne konanie a treba zohľadniť aj tú skutočnosť, že „akákoľvek ujma spôsobená žalobcovi\nsa uplynutím času značne zmenšila“.\nOdvolací súd vo vzťahu k prejednávanej veci dal do pozornosti súdu prvej inštancie rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/1413/2012, podľa ktorého konanie, kedy nie je\nrešpektovaná prezumpcia neviny a so žalobcom je zaobchádzané ako\ns páchateľom,\nje v rozpore s právom na ochranu osobnosti. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.\n30Cdo/1413/2012, zo dňa 15.11.2012, sa týkalo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal rozhodnutia, aby sa\nžalovaná ospravedlnila žalobcovi za článok v denníku Mladá fronta Dnes, v ktorom bol žalobca označený\nako kupliar a člen gangu kupliarov, a aby žalovaná zaplatila žalobcovi za zásah do cti, súkromia a\ndôstojnosti sumu 10 000,- Kč. Najvyšší súd Českej republiky zamietol dovolanie voči rozsudku Vrchného\nsúdu v Prahe, ktorý uložil žalovanej povinnosť uverejniť v regionálnej prílohe Severné Čechy denníka\nMladá fronta Dnes ospravedlnenie a uložil žalovanej, že do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci\nje povinná zdržať sa takých formulácií, obsiahnutých v článkoch periodík, ktoré žalovaná vydáva,\nktoré akýmkoľvek spôsobom predbiehajú rozhodnutiu súdu a najmä je povinná zdržať sa označenia\nžalobcu za kupliara. Vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy odvolací súd rozhodnutie súdu prvého\nstupňa, ktorým zamietol žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy, potvrdil. Tento prípad sa týkal\nčlánku uverejneného v rámci spravodajstva v regionálnej prílohe celoštátneho denníka Mladá fronta\nDnes po podaní obžaloby, pred prvým pojednávaním v trestnej veci. Najvyšší súd v rozhodnutí o\ndovolaní skonštatoval, že v rámci objektivity mala žalovaná dodržiavať zásadu prezumpcie neviny\na neuchyľovať sa k oslovovaniu kupliar, či gang kupliarov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\ntejto veci súdy žalobcovi nepriznali. V tomto smere súd prvej inštancie má za to, že je tu skutková\n\nodlišnosť spočívajúca v skutočnosti, že\nv prejednávanej veci žalobcu nejde o článok\nspravodajský, ale o komentáre obsahujúce hodnotiace úsudky novinára, t.j. subjektívny názor založený\nna verejne dostupných informáciách ako aj informáciách z prebiehajúcich verejných pojednávaní, kde\nsa vykonávalo dokazovanie v trestnej veci žalobcu.\nSúd v prípade článkov zo dňa 13.07.2004, 31.01.2007, 18.03.2009 a 07.04.2010\nav\nrámci nich žalobcom namietaných výrokov, dospel k záveru, že po zodpovedaní otázok\n(1. kto je\nkritizovaný, 2. čo je kritizované, 3. kde a za akých okolností a 4. akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené)\nje potrebné uprednostniť právo na slobodu prejavu pred právom žalobcu na ochranu osobnosti.\nÚlohou tlače je aj informovanie o súdnych konaniach a ich komentovanie, ktoré za predpokladu, že\nnepresahujú určité hranice, prispievajú k verejnosti konania a sú v súlade článkom 6 ods. 1 Dohovoru.\nMedze prípustného komentovania prebiehajúceho trestného konania nemôžu zahŕňať výroky, ktoré by\npravdepodobne poškodili šance dotknutej osoby na spravodlivý súd alebo podkopali dôveru verejnosti\nv úlohu súdov\nv chode spravodlivosti (News Verlags GmbH & Co.KG v. Austria, sťažnosť\nč. 31457/96, rozsudok z 11.01.2000).\nZ vykonaného dokazovania vyplynulo, že fakty o trestnom stíhaní žalobcu boli všeobecne známe a\nza obdobie od 4/2004 do 4/2010 bolo o trestnom konaní žalobcu publikovaných viac ako 400 článkov\n(žalovaným predložený mediálny monitoring). Na základe dôvodov uvedených v bodoch 48., 49., 50.\na 53., v žalobcom označených výrokoch v článkoch pod bodmi a/ z 13.07.2004, b/ z 31.01.2007, c/ z\n18.03.2009 a f/ z 07.04.2010, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto výroky v rámci uvedených\nčlánkov neboli objektívne spôsobilé porušiť, či ohroziť chránené osobnostné práva žalobcu a spôsobiť\nmu tak neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu\nneviny.\nJustícia a v jej rámci komentovanie súdnych rozhodnutí je legitímnou témou verejného záujmu, a preto\nje legitímne, aby otázky práva boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače.\nNepravdivosť výroku nemožno hodnotiť z pohľadu, že neskôr, trestný súd žalobcu právoplatne oslobodil.\nVýrok možno posudzovať iba z pohľadu daného dňa a nie neskoršieho vývoja trestného konania.\nRozhodujúca je skutočnosť, že výrok v čase zverejnenia mal základ vo faktoch (rozhodnutia súdov v\ntrestnej veci žalobcu), ktoré boli pravdivé a týkali sa verejnej činnosti žalobcu a nie jeho súkromného\nživota (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 326/2009). V čase uverejnenia komentárov a v\nnich uvedených sporných výrokov nebolo možné poznať výsledok trestného konania, pričom vzhľadom\nna témy uvedených článkov (korupcia v politických kruhoch, rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu\nv korupčných kauzách, existencia a ďalšie fungovanie špeciálneho súdu\na prokuratúry,\nkritika justície za rôznych vlád), ako aj skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcovi išlo o obvinenie závažného\ncharakteru, teda médiá majú možnosť a povinnosť podnietiť verejnú diskusiu o týchto otázkach. Súd má\nza to, že uvedené výroky preto nespôsobili zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti porušením\nprezumpcie neviny v súvislosti s jeho trestným konaním.\nVzhľadom na uvedené, keď predmetné komentáre neobsahovali ani výroky, ktoré by negatívne ovplyvnili\nšance žalobcu na spravodlivý súd, neboli spôsobilé privodiť ujmu spočívajúcu v porušení zásady\nprezumpcie neviny vo vzťahu k žalobcovi, súd žalobu v tejto časti zamietol.\n14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa\nktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca sa domáhal\nv ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur za 6 článkov, ktoré uverejnil\nžalovaný. Žalobca mal úspech v časti žaloby a to morálnej satisfakcie - ospravedlnenia za výroky v\ndvoch článkoch a zároveň v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur za jeden\nčlánok, nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy vo vzťahu k druhému článku bola v zamietnutá z dôvodu\núspešne vznesenej námietky premlčania žalovaným. Žalobca bol teda úspešný vo výške jednej tretiny\n(ospravedlnenie\na nemajetková ujma za 2 články zo šiestich), žalovaný bol úspešný v\nrozsahu dvoch tretín. Súd prvej inštancie preto po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného\n(2/3 - 1/3 = 1/3) priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému, keď celkový úspech žalovaného\npredstavuje jednu tretinu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca proti výrokom III. a IV. napadnutého\nrozsudku a to z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku).\n\nUviedol, že z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie, má opätovne posúdiť\npredpoklady občianskoprávnej zodpovednosti uplatneného nároku, jeho dôvodnosť a najmä vysporiadať\nsa s argumentáciou žalobcu, že došlo v jeho prípade\nk porušeniu prezumpcie neviny.\nZároveň osobitne uložil súdu prvej inštancie posúdiť nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy čo\ndo dôvodu a výšky, vrátane možného premlčania tohto nároku. Osobitné zdôraznenie posúdenia nároku\nžalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy treba chápať v kontexte ostatných častí rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, v ktorých sa zaoberá základnou opodstatnenosťou nároku žalobcu na ochranu jeho osobnostných\npráv výrokmi publikovanými v denníku žalovaného. Odvolací súd vyslovil právny záver, že nárok žalobcu\nje pod ochranou právneho poriadku Slovenskej republiky, jeho uplatnenie je opodstatnené, dal teda\nprednosť ochrane osobnostných práv pred právom žalovaného na slobodu prejavu, ktoré je v tomto\nprípade v priamom rozpore s prezumovaným právom na trestnoprávnu nevinu\na vážnym\nspôsobom ho žalovaný porušuje svojvoľnými, osočujúcimi a difamujúcimi výrokmi. Pokiaľ teda ide o to,\nči v danom prípade došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu žalovanými výrokmi,\nodvolací súd vyslovil právny záver, že došlo k takému zásahu.\nZáväzný právny názor odvolacieho súdu sa podľa žalobcu týka všetkých napadnutých výrokov\nžalovaného, hoci v bode 49. jeho rozhodnutia sa prednostne týka dvoch z napadnutých výrokov,\na to výroku zo dňa 21.5.2009 a 27.11.2009 (za ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku\nuložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa). Vo všetkých ostatných bodoch svojho rozhodnutia však\nodvolací súd konštatuje protiprávnosť a škodlivosť aj ostatných napadnutých výrokov žalovaného.\nV rozpore s týmto právnym názorom, uviedol súd prvej inštancie, cit.: „Rešpektujúc záväzný právny názor\nodvolacieho súdu, súd prvej inštancie uzavrel, že výrokmi označenými žalobcom v článkoch 21.05.2009\n(písm. d) a z 27.11.2009 (písm. e) došlo z dôvodov uvedených v bodoch 50. a 51. odôvodnenia tohto\nrozsudku (rozumej: rozsudok odvolacieho súdu)\nk porušeniu osobnostných práv\nžalobcu, nerešpektovaním prezumpcie neviny, čo samo o sebe predstavuje zásah do osobnostných práv\nžalobcu, ktoré žalobca nemusí ani preukazovať.“\nTým, že súd prvej inštancie zamietol nárok na uverejnenie škodlivých výrokov žalovaného, ktoré sú\nuvedené v žalobe uvedené pod písm. a), b), c), f) konal v priamom rozpore s právnym názorom\nodvolacieho súdu. Zároveň tým posúdil v tejto časti vec z právneho hľadiska nesprávne a urobil\nnedôvodný záver, že tieto výroky sú svojou škodlivostnou kvalitou z pohľadu ochrany osobnosti iné ako\ntie (v žalobe uvedené pod písm. d/, e/), ktorým tieto atribúty priznal.\nPodľa názoru žalobcu, nie je žiaden rozumný dôvod rozlišovať škodlivosť všetkých šiestich napadnutých\nvýrokov žalovaného, ktorými bolo zasiahnuté do jeho cti počas neprávoplatne skončeného trestného\nkonania, a to bez ohľadu na jeho štádium. V tejto súvislosti nie je zistiteľné, na základe akých konkrétnych\npresvedčivých a zrozumiteľných úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že výroky žalovaného\nuvedené v žalobe pod písm. a), b), c), f) [„starosta Rače X. (úplatok 5 miliónov)“, „Skorumpovaný\nstarosta“, „advokát mafie“, „starosta Rače L. X. (5 miliónov korún)... skorumpovaný politik“], navyše v\nkontexte ostatných častí uverejnených článkov žalovaného, sa kvalitatívne odlišujú svojou škodlivosťou\nod výrokov uvedených v žalobe pod písm. d/, e/ [„úplatkár X.“, „X. (5 miliónov)... skorumpovaný politik“].\nZ nesprávnosti čiastočného zamietnutia žaloby, ktorá sa týka uverejnenia ospravedlnenia aj za ostatné\nštyri výroky žalovaného, je možné odvodiť logicky aj nesprávnosť výroku o čiastočnom zamietnutí nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- eur (bod III. napadnutého rozsudku) a tiež nesprávnosť\nvýroku o priznaní nároku žalovanému na náhradu trov konania (bod IV. napadnutého rozsudku).\nPokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k možnému premlčaniu nároku na náhradu tejto ujmy,\npodľa ktorej sa tento nárok premlčuje v trojročnej lehote. Vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania\nzo strany žalovaného už bolo uvedené, že premlčaniu nepodlieha nárok súvisiaci s výrokmi žalovaného\noznačených pod písm. e), f) žaloby. Tieto výroky boli totiž publikované pred uplynutím premlčacej lehoty.\nŽalobca má však za to, že mu prináleží náhrada nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške 10.000,- eur.\nV tejto súvislosti nie je rozhodný počet výrokov, ale kvalita škodlivosti zásahu do jeho osobnostných práv.\nPritom škodlivosť všetkých napadnutých výrokov žalovaného je identická (vážne porušenie práva na\nprezumpciu neviny) a hoci len jeden z nich je spôsobilý v značnej miere znížiť jeho vážnosť v spoločnosti\na tým naplniť zákonné kritériá pre priznanie nemajetkovej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nv uplatnenej výške 10.000,- Eur je adekvátne, aj s prihliadnutím na to, že pôvodne bola uplatňovaná\nnemajetková ujma vo výške 100.000,- eur a len z ekonomických dôvodov (zaplatenie súdneho poplatku)\nbolo podané odvolanie proti pôvodnému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odvolací súd zrušil ako\nnezákonný kvôli jeho arbitrárnosti.\nPreto žalobca navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa § 390 Civilného sporového poriadku s\npoužitím § 388 Civilného sporového poriadku zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo\nvýrokoch III. a IV. tak, že uloží povinnosť žalovanému, aby sa ospravedlnil žalobcovi aj za tie jeho\n\nprotiprávne a škodlivé výroky, ktoré sú označené v žalobe pod písm. a), b), c), f), spôsobom a v lehote\nuvedenými v žalobe. Zároveň navrhuje, aby mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady\nnemajetkovej ujmy 7.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tiež mu uložil povinnosť nahradiť\nžalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania, včítane trov právneho zastúpenia, vo výške 100\n% do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\n16. Následne písomným podaním zo dňa 28.6.2019 žalobca doplnil odvolacie dôvody. Uviedol, že súd\nprvej inštancie odôvodnil výrok o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške\n3.000,- eur najmä\ntým, že „zohľadnil skutočnosť, že žalobca žiadal po čiastočnom späťvzatí nemajetkovú ujmu vo výške\n10.000,- eur za uverejnené výroky v šiestich článkoch, pričom súd skonštatoval neoprávnený zásah v\ndvoch článkoch s tým, že uznal dôvodnosť námietky premlčania náhrady za jeden z týchto článkov“.\nPodobným spôsobom, matematickým porovnaním počtu výrokov uplatnených v žalobe na\nospravedlnenie a výrokov, ktoré súd uznal v napadnutom rozsudku za oprávnené na ospravedlnenie,\nsúd postupoval aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania (žalobca bol úspešný vo výške jednej tretiny\na žalovaný v rozsahu dvoch tretín).\nAj v situácii, keď súd zamietne žalobu o ochranu osobnosti v časti uplatnených nárokov na\nospravedlnenie za uverejnenie škodlivých výrokov, nie je vhodné, aby výrok o náhrade nemajetkovej\nujmy a výrok o náhrade trov konania bol závislý od matematického porovnania „úspešných“ nárokov\n(škodlivých výrokov) a „neúspešných“ nárokov (škodlivých výrokov). Súd totiž tým, že rozhodol\no povinnosti žalovaného ospravedlniť sa hoci len za časť škodlivých výrokov, konštatoval úplný\núspech žalobcu v základe sporu, teda škodlivý zásah do jeho osobnostných práv. Kvalita zásahu do\nosobnostných práv nezávisí od počtu zásahov ale od kvality zásahov hoci aj len časti z nich. V spore o\nochranu osobnosti neplatí jednoduchá priama závislosť výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o\nnáhrade trov konania od počtu súdom uznaných zásahov do osobnostných práv v porovnaní s nárokmi\nuplatnenými v žalobe. O to viac to platí v takomto type sporu pri rozhodovaní o náhrade trov konania, pri\nktorom úspech vo veci (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku), pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade\nnemajetkovej ujmy, závisí od úvahy súdu. V takomto prípade totiž nemožno zaťažiť žalobcu procesnou\nzodpovednosťou za úplné predvídanie výsledku sporu.\n17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca podal odvolanie voči rozsudku z\ndôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 365 písm. h) C.s.p. a teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nŽalobca doplnil podané odvolanie písomným podaním zo dňa 28.6.2019 označeným ako doplnenie\nodvolania zo dňa 27.6.2019 (ďalej ako „doplnenie odvolania“). V doplnení odvolania uvádza žalobca\nnové a ďalšie dôvody odvolania voči rozsudku týkajúceho sa náhrady trov konania.\nŽalovaný uvádza a konštatuje, že doplnenie odvolania žalobcu zo dňa 28.6.2019 bolo žalovaným\npodané na súd po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odvolania (§ 362 ods.1 C.s.p.) a podľa názoru\nžalovaného by odvolací súd na toto podanie nemal vôbec prihliadať.\nŽalovaný má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie netrpí žiadnou z vád uvádzaných\nžalobcom v podanom odvolaní voči rozsudku. Odvolanie žalobcu je založené na subjektívnych,\núčelových tvrdeniach a záveroch žalobcu bez opory v obsahu vykonaného dokazovania a bez opory v\nobsahu žalovaného článku/článkov (ďalej tiež spoločne ako „žalovaný článok“).\nUviedol, že v prípade rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.10.2018,\nsp.zn.\n2Co/206/2014 (ďalej tiež ako „uznesenie“), úplným spôsobom absentuje test proporcionality vyžiadaný\nvyššími súdnymi autoritami a ESĽP v prípade stretu/kolízie\n2 ústavných práv.\nPreto ani nebolo možné v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu dospieť k relevantným právnym\nzáverom, resp. závery odvolacieho súdu sú v uznesení v kontexte stabilnej judikatúry ústavnoprávne\nneudržateľné a neakceptovateľné, z dôvodu tohto závažného pochybenia nebol/nemal byť súd prvej\ninštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v rámci svojho opätovného rozhodovania vo veci,\na to najmä z dôvodu, že súd prvej inštancie tento test proporcionality, na rozdiel od odvolacieho súdu,\nvykonal tak vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 23.10.2013, ako aj v rozhodnutí zo dňa 12.6.2019; nie\nje možné, podľa názoru žalovaného, odvolávať sa na skutočnosti uvádzané v uznesení odvolacieho\nsúdu. V prípade rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 23.10.2013, ako aj v rozhodnutí zo dňa 12.6.2019,\ns určitosťou nebola daná bezdôvodne prednosť právu žalovaného na slobodu prejavu pred právom\nžalobcu na ochranu osobnosti. Nárok žalobcu bolo a je potrebné vnímať v celkom kontexte daného\nprípadu, trestnej veci žalobcu ako aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP.\nV žiadnom zo žalovaných článkov nebol a nie je žalobca označený ako osoba usvedčená z korupcie.\nTakéto označenie sa v žiadnom zo žalovaných článkov nenachádza a samotný žalobca a ani odvolací\n\nsúd nebol schopný identifikovať tú časť článku, v ktorej by bolo uvedené, že žalobca je osoba usvedčená\nz korupcie. Zjednodušené formulácie v texte komentatívneho článku odvolací súd neprípustným\nspôsobom extenzívne vykladá tak, že je v ňom údajne uvedené, že v prípade žalobcu sa malo jednať o\nprávoplatné rozhodnutie, resp. že žalobca bol právoplatne usvedčený z korupcie. Vychádzajúc z obsahu\na kontextu celých žalovaných článkov je zrejmé, že autorom tohto komentáru/názorového článku sú\nrozoberané rozhodnutia odvolacieho súdu - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými boli zrušené\nrozsudky prvostupňového súdu - Špeciálneho súdu v Pezinku. Aj osobe bez právneho vzdelania musí\nbyť z obsahu žalovaných článkov zrejmé, že žalobca nebol právoplatne uznaný a usvedčený\nz\nkorupcie (z dôvodu zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom) a práve rozhodovacia\nčinnosť odvolacieho súdu (ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie) je predmetom kritiky\nzo strany autora žalovaných článkov. Žiadnou časťou žalovaného článku nebola a nie je porušená\nprezumpcia neviny žalobcu.\nV rozhodnutí odvolacieho súdu úplným spôsobom absentuje rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami\na hodnotiacimi úsudkami v texte žalovaných článkov. Z dôvodu takéhoto postupu odvolacieho súdu súd\nnemohol dospieť k správnym skutkovým ani právnym záverom.\nOdvolací súd v zrušujúcom uznesení len v dvoch zo šiestich žalovaných článkov identifikoval potenciálne\nporušenie práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že keďže\nnebolo v napadnutom uznesení čo rozoberať zo strany odvolacieho súdu a odvolací súd v tejto súvislosti\nna žiadny zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu nepoukázal, nedošlo v 4 zo 6 žalovaných\nčlánkov vôbec k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Uvedený záver vyplýva najmä\nzo skutočnosti, že v predmetných 4 zo 6 žalovaných článkov neboli uverejnené žiadne nepravdivé\ninformácie v podobe faktu/skutkového tvrdenia autora článku a v kontexte vykonaného dokazovania\nbola preukázaná opodstatnenosť všetkých uverejnených informácií v žalovaných článkoch a to najmä s\nprihliadnutím na obsah pripojeného trestného spisu v trestnej kauze žalobu.\nPokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, tento žalovaný považuje za premlčaný\na ako bolo už opakovane uvedené zo strany žalovaného, bola vznesená námietka premlčania. V\ndanom prípade ide o uplatnenie zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ (pravidlo, že zákony sú písané\npre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú. Toto pravidlo je premietnuté práve v inštitúte\npremlčania). Žalovaný považuje za uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi práve žalobcom\nuplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, nakoľko si ju uplatňuje po\ntakmer 15 rokoch od uverejnenia prvého zo žalovaných článkov, čo je absurdné a takéto uplatňovanie\npráva by nemalo požívať právnu ochranu. Je potrebné uviesť a konštatovať, že žalobca (ako vyplýva\nz čl.154-161 spisu) podal voči inému vydavateľovi Petit Press, a.s., žalobcu a to už dňa 31.10.2008 (!)\na teda, že v možnostiach žalobcu bolo včasné uplatňovanie práv, ku ktorému ale nepristúpil. Žalovaný\nmá s odstupom času podstatne sťaženú situáciu pri predkladaní a označovaní dôkazov a preukazovaní\nskutočností súvisiacich s obsahom žalovaných článkov.\nŽalovaný má za to, že žalobcovi nie je možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nPriznanie akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi sa vzhľadom na všetky okolnosti\ndaného prípadu, závažnosť podozrení voči osobe žalobcu, ktoré priamo súviseli s výkonom jeho verejnej\nfunkcie ako aj vzhľadom na obsah žalovaných článkov a vykonané dokazovanie (najmä vzhľadom na\nobsah trestného spisu žalobcu) a judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP v obdobných\nprípadoch javí ako nemorálne\na absurdné.\nJe nepochybné, že je úlohou tlače informovať verejnosť o všetkých otázkach verejného záujmu, medzi\nktoré s určitosťou patrí aj informovanie o rozhodovacej činnosti súdov\nv súvislosti s\nnajzávažnejšími prípadmi podozrení z korupcie verejne činných osôb.\nZ uvedeného\ndôvodu súd prvej inštancie postupoval podľa názoru žalovaného správne\naz\nústavnoprávneho hľadiska konformne, ak žalobu žalobcu v súvislosti so žalovanými článkami uvedenými\nv bode a), b), c) a f) zamietol. V prípade žalovaných článkov žalovaného, ktoré sú predmetom žaloby,\nnemožno v kontexte širokej a dlhodobej medializácie osoby žalobcu, jeho trestnej kauzy, závažností\npodozrení voči osobe žalobcu, podozrivej „straty“ odposluchov týkajúcich sa žalobcu z príslušných\ndatabáz zložiek polície, výsledku trestného konania atď., v žiadnom prípade hovoriť o škodlivosti zásahu\nuverejnených informácií do práva žalobcu na ochranu osobnosti.\nV súvislosti s obsahom žalovaných článkov je potrebné uviesť a zdôrazniť, že predmetom žalovaných\nčlánkov bola rozhodovacia činnosť súdov v trestných veciach politikov alebo verejne činných osôb, a\nžalobca nebol predmetom/cieľom ani jediného zo žalovaných článkov. Ani v jedinom prípade nebolo\nv žalovanom článku uvedené, že je žalobca vinný alebo že bol právoplatne uznaný za vinného zo\nspáchania akéhokoľvek trestného činu, a preto má žalovaný za to, že bola v plnej miere rešpektovaná\nprezumpcia neviny žalobcu. Takéto označenie žalobcu ani nebolo možné, nakoľko všetky printové a\n\nelektronické média pravidelne informovali o trestnej kauze žalobcu, a teda čitatelia vedeli, že žalobca\nnie je/nebol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu z masovokomunikačných prostriedkov\n(elektronických alebo printových) ale aj zo spravodajských článkov žalovaného (ktoré nie sú predmetom\nžaloby), v ktorých sa venoval tejto kauze.\nV predmetnom prípade ide o stret 2 ústavných práv sporových strán. Ústavný súd v tejto súvislosti vo\nsvojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv\na slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz medzinárodných\nzmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej\nrovnováhy (napr. nálezy sp.zn. IV. ÚS 362/09,\nPL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III.\nÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením\njedného práva alebo slobody nedôjde\nk neprimeranému obmedzeniu či dokonca\npopretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).\nNa druhej strane je potrebné uviesť, že žalované články obsahovali a obsahujú informácie o žalobcovi,\nako politikovi, osobe verejne činnej a nie o jeho súkromí, pričom uverejnené informácie sa týkali a\npriamo súviseli s výkonom jeho verejnej funkcie - starostu mestskej časti v Bratislave. Ústavný súd\nv tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach\nverejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať\n(dostať). Ako vyplynulo\nz vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach v trestnej\nveci žalobcu, výpovedí svedkov, ale najmä z prepisov odposluchov telefonickej komunikácie žalobcu a\npána P. (žalovaný na tieto prepisy a časti trestného spisu opakovane poukazoval vo svojich písomných\npodaniach - viď najmä vyjadrenie žalovaného z 03.09.2013 na čl. 285 spisu) v čase uverejnenia\nžalovaných článkov existovali jasné a nespochybniteľné fakty týkajúce sa podozrení žalobcu\nz\nkorupčného správania, čomu nasvedčovali rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu\nv\nPezinku v trestnej veci žalobcu.\nVecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich\nvo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, či čakateľov\nna tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko,\nčo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované\n(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 453/03). Z uvedeného teda vyplýva,\nže aj politik (žalobca) ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje\nv záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej\nhranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb) (porovnaj nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 302/2010); v danom prípade o to viac, že žalobca bol\nkritizovaný za svoju činnosť v období, keď pôsobil vo funkcii starostu mestskej časti\nv\nBratislave, t. j. jeho meno a priezvisko bolo uvedené v texte žalovaného článku v čase, kedy bol\npodozrivý/kritizovaný za výkon svojej verejnej funkcie. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poukázal\naj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko, podľa ktorého „Zamestnanci verejnej\nsprávy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú, podobne ako politici, širšej akceptovateľnej\nmiere kritiky ako súkromné osoby“.\nPodobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu\nnázorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Európsky súd pre ľudské\npráva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom demokracie („public watch dog“) a hrá významnú\núlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu)\npovinnosť poskytovať informácie\na myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu\na verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru\npreháňania\na provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre\nposkytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Ústavný\nsúd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti\njeho argumentácie.\nZároveň žalovaný dodal, že zákonodarca v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených\nnásilnými trestnými činmi (napr. znásilnenie a pod.) upravuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy obetiam\nnásilných trestných činov, ktorej výška ani v prípadoch tých najtvrdších a najvážnejších prípadov\nnepresiahne 10-násobok minimálnej mzdy (v roku 2004 bola táto suma vo výške 216,- €). Obetiam\nnásilných trestných činov by teda mohla byť priznaná za zásah do práva na ochranu osobnosti v roku\n2004 náhrada nemajetkovej ujmy\nv maximálnej výške 2.160,- €. Zákonodarca\npovažoval a považuje v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti násilným trestným činom za\nprimeranú maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2.160,- eur. Neexistuje\n\npreto relevantný dôvod na iný postup v prípadoch žaloby žalobcu o ochranu osobnosti a uplatneného\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nŽalovaný má za to, že obsahom vykonaného dokazovania bolo preukázané, že informácie o žalobcovi,\ntrestných kauzách, ako aj rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené v žalovaných\nčlánkoch boli vo svojej podstate pravdivé, pričom v danom prípade došlo v komentatívnom článku k\nzovšeobecneniu a zjednodušeniu informácií tak, aby boli použiteľné pre bežného prijímateľa informácie\n- priemerného čitateľa. Uvedené zjednodušenie informácie určené pre priemerného čitateľa nemalo\nžiadny difamačný charakter, neskresľovalo objektívny stav a nebolo spôsobilé privodiť žalobcovi žiadne\nnegatívne dôsledky, nakoľko neoznačovalo žalobcu ako páchateľa žiadneho trestného činu ale primárne\nkritizovalo rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v najzávažnejších prípadoch\npodozrení z korupcie. Predmetom záujmu žalovaných článkov teda bolo fungovanie justičného systému\na rozhodovacia činnosť súdov v závažných trestných kauzách súvisiacich s podozreniami z korupcie.\nV súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy je potrebné zdôrazniť, že vykonaným\ndokazovaním nebola preukázaná značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani\npríčinná súvislosť medzi údajnými následkami v osobnostnej sfére žalobcu a žalovaným článkom/\nčlánkami. V súvislosti s uvedeným považujeme za potrebné zdôrazniť, že pre zásah do osobnostných\npráv fyzickej osoby musí byť splnených niekoľko podmienok, a to: 1. existencia zásahu, ktorý je\nvzhľadom na všetky okolnosti objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, 2. neoprávnenosť\ntakéhoto zásahu a 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a jeho následkami. V prípade,\nak nie sú u konkrétnej fyzickej osoby splnené všetky uvedené podmienky súčasne, nemôže byť fyzickej\nosobe spôsobený zásah do práva na ochranu osobnosti. Žalobca v danom prípade poukazoval len na\nvšeobecné bližšie nešpecifikované „vyznenie“ žalovaného článku a pod., ktoré navyše nemá svoju oporu\nv obsahu žalovaného článku.\nV súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch a argumentáciou žalobcu v\npodanom odvolaní si žalovaný dovoľuje dať do pozornosti súdu rozhodovaciu prax slovenských súdov.\nV odôvodnení uznesenia Krajského súdu Trnava v právnej veci vedenej na tomto súde pod sp.zn.\n11Co/350/03, sa uvádza, že „ úlohou súdov v konaní o ochranu osobnosti nie je dávať „výchovné lekcie“\nsubjektom porušujúcim osobnostné práva občanov, ale dať osobám postihnutým takýmto správaním\nprimerané zadosťučinenie, ako odškodnenie za ich ujmu, ktorú utrpeli“. Už zo samotného gramatického\nznenia formulácie peňažná náhrada nemajetkovej ujmy vyplýva, že jej úlohou nie je ukladať sankciu\nalebo pôsobiť preventívne alebo odstrašujúco, ale poskytnúť fyzickej osobe v odôvodnených prípadoch\npreukázanej značnej miery zásahu náhradu (v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom), kompenzáciu,\nak sú na to splnené podmienky v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nV neposlednom rade si v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nžalovaný dovoľuje opakovane poukázať na ustálenú judikatúru súdov\nv súvislosti s\npremlčaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú námietku premlčania si odporca opakovane\nuplatnil v tomto súdnom konaní (ústne, v písomných vyjadreniach aj záverečnej reči právneho zástupcu\nžalovaného).\nNa základe uvedených skutočností má žalovaný za to, že odvolanie žalobcu je v plnom rozsahu\nnedôvodné a neopodstatnené.\nZ vyššie uvedených dôvodov preto žalovaný navrhuje a žiada, aby Krajský súd\nv\nBratislave rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.06.2019, sp.zn. 44C/51/2012-436, po vykonaní testu\nproporcionality (v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky\na ESĽP) v súlade s\n§ 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania\npred súdom prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %, eventuálne,\naby v súlade s § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.\n18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to voči výrokom I. a II., ktorými súd\nrozhodol o povinnosti žalovaného uverejniť ospravedlnenie a nahradiť žalobcovi náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch v sume 3.000,- eur, z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods.1 písm. h/ C.s.p.).\nAko vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, súd žalobe čiastočne vyhovel (výrok č. I. a II.\nrozsudku), a to z dôvodu, že súd prvej inštancie je v zmysle § 391\nods. 2 C.s.p. viazaný právnym\nnázorom odvolacieho súdu (viď str. 26 a 27 napadnutého rozsudku - bod 50. a 51. rozsudku) vysloveným\nv zrušujúcom uznesení zo dňa 10.10.2018,\nsp.zn. 2Co/206/2014-402. Súd prvej inštancie\npreto prehodnotil vykonané dokazovanie a vo vzťahu k dvom z uverejnených článkov v denníku Pravda\n\ndospel k záveru, že uverejnením žalovaných článkov došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti.\nAko vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, vykonal tak práve a len z dôvodu právnej záväznosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu.\nAko vyplýva z vykonaného testu proporcionality súdom prvej inštancie (bod 44. a nasl. rozsudku), ktorý\nbol vykonaný právne konformným spôsobom tak v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, ale aj ESĽP, v danom prípade bolo a je potrebné dať prednosť právu na slobodu\nprejavu a právu na informácie pred právom na ochranu osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancie, súc\nviazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musel rozhodnúť o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu,\nhoci z vykonaného testu proporcionality vyplynul presný opak - žaloba mala byť (na základe vykonaného\ntestu proporcionality) v celom rozsahu zamietnutá. Je potrebné zdôrazniť, že hoci súd prvej inštancie bol\nviazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tento právny názor nebol a nie je podľa názoru žalovaného\nv súlade s rozhodovacou činnosťou a praxou vyšších súdnych autorít a predstavuje exces, svojvôľu\na arbitrárnosť pri rozhodovaní zo strany odvolacieho súdu, ktorá nemá oporu v rozhodovacej činnosti\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, ale ani ESĽP. V zrušujúcom uznesení zo dňa 10.10.2018, sp.zn.\n2Co/206/2014-402 (ďalej ako „zrušujúce uznesenie“), v ktorom odvolací súd dospel k svojmu právnemu\nzáveru záväznému pre súd prvej inštancie, odvolací súd nevykonal žiadny relevantný test proporcionality\nv zmysle praxe a spôsobu vykonávania testu proporcionality zo strany Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky. Formálne citovanie odpovedí na otázky „ kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí“ (v bode 46.\nzrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu) totiž v žiadnom prípade nemožno, podľa názoru žalovaného,\npovažovať za test proporcionality, tak ako jeho vykonanie vyžaduje Ústavný súdu Slovenskej republiky\na ako tento trojkrokový test proporcionality sám Ústavný súdu Slovenskej republiky aplikuje vo svojej\nrozhodovacej činnosti. Z uvedeného dôvodu je potrebné sa venovať okrem napadnutého rozsudku súdu\nprvej inštancie aj zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého došlo k nesprávnemu\nrozhodnutiu súdu prvej inštancie.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo\nslobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide\no obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému\nustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti\nna dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a\nprimerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí\nísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS\n193/03).\nRovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti\nobmedzenia každého základného práva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS\n7/96). Právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný.\nKolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením\nspravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať\nmieru (intenzitu) tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti, a to práve v kontexte so slobodou\nprejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv\na ich ochrany (nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 156/99). Žalobca opierajúci svoju\nžalobu o § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka môže byť úspešný iba vtedy, ak je zásah do dobrej povesti\nneoprávnený. A contrario oprávnený zásah nevyvoláva zodpovednosť jeho pôvodcu. Rozhodujúcim\nkritériom pre posúdenie oprávnenosti alebo naopak neoprávnenosti zásahu je skutočnosť, či pôvodca\nzásahu realizuje svoje subjektívne oprávnenie.\nPri posúdení kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou, s ktorou sa vo svojich nálezoch\nstotožnil aj Ústavný súdu Slovenskej republiky (viď napr. nálezy II. ÚS 326/2009,\nII. ÚS 152/2008\na IV. ÚS 107/2010), teória proporcionality (nazývaná aj trojstupňový test proporcionality). V zmysle tejto\nteórie je na základe presne stanovených kritérií potrebné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia\nzákladného práva na ochranu osobnosti, a to\nv kontexte so slobodou prejavu s právom\nna informácie (bližšie je táto teória rozvedená\nv literatúre- Dávid Kosař: Kolize\nzákladních práv v judikatuře Ústavního soudu České republiky, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.; Róbert\nAlexy: Balancing, constitutional review, and representation, I.CON, zväzok 3, číslo 4, 2005. s 572 a nasl.,\nRóbert Alexy: On Balancing and subsumption. A structural Comparison, Ratio Juris, zväzok 16., číslo\n4, December 2003, str. 433-449).\nPri vykonaní testu proporcionality nestačí tento test vykonať čisto formálne (tak ako\nk tomu\npristupoval podľa názoru žalovaného odvolací súd), ale súd sa musí nastolenými otázkami riadne a\ndetailne zaoberať v kontexte obsahu vykonaného dokazovania a dospieť\nk jasným a\njednoznačným záverom a odpovediam na každú z položených otázok (viď napr. nález Ústavného súdu\n\nSlovenskej republiky vo veci III. ÚS 104/2017, zo dňa 19.4.2017). Len na základe takto spracovaného\ntestu proporcionality je možné dospieť k správnym právnym záverom.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana\nv\nrámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha ochrany svojich práv pred\nodvolacím súdom. Podstatou procesnej obrany žalovaného bolo domáhanie sa ochrany jeho ústavou\na dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií. Podľa čl. 46\nods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nŽalovaný je toho názoru, že pri posúdení kolízie dvoch základných práv bol odvolacím súdom síce\nformálne vykonaný trojstupňový test proporcionality (pozri napr. nálezy\nII. ÚS\n326/2009, II. ÚS 152/2008 IV. ÚS 107/2010), avšak pri tomto teste proporcionality neboli braté do úvahy\nvšetky informácie a obsah vykonaného dokazovania, potrebné pre riadne a neskreslené vykonanie testu\nproporcionality. Odvolací súd sa v tomto prípade obmedzil\na prihliadol len na\ntie skutočnosti, ktoré boli potrebné pre výrok zrušujúceho uznesenia a iné relevantné skutočnosti do\núvahy nebral a ignoroval ich. V zákone je postačujúca ochrana osobnosti, pretože vždy prv reaguje\nprejavom dotknutá osoba, až potom nasleduje obrana slobodou prejavu. Nutnosť zohľadniť slobodu\nprejavu samozrejme neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých\nprípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z\nhľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj 5Cdo/55/2008, www.supcourt.gov.sk).\nOdvolací súd bez riadneho vykonania testu proporcionality nemohol dospieť\nk\nrelevantným skutkovým zisteniam a náležitému právnemu posúdeniu veci. Potrebu riadneho posúdenia\nveci a vykonania testu proporcionality v prípade konania o ochranu osobnosti zdôraznil Ústavný súdu\nSlovenskej republiky napr. aj v náleze sp.zn. III.ÚS 104/2017, zo dňa 19.4.2017, ale aj iných svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach.\nV prípade pokračovania v postupe a rozhodovaní odvolacím súdom, nerešpektujúcim rozhodovaciu prax\nvyšších súdnych autorít, bude žalovaný nútený sa obrátiť so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky, aby dosiahol ochranu svojich práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.\nJe potrebné uviesť a zdôrazniť, že priezvisko žalobcu bolo v žalovanom článku uvádzané vždy výlučne\nv pozícii osoby verejne činnej, podozrivej zo spáchania trestného činu korupcie práve v súvislosti s\nvýkonom verejnej funkcie, ktorá osoba je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky\na ESĽP povinná zniesť vyššiu mieru zásahu do práva na ochranu osobnosti, v porovnaní s „bežným\nobčanom“. V žiadnom z článkov neboli uverejnené žiadne informácie týkajúce sa súkromia alebo\nintímnej sféry žalobcu. Žalované články ako také sa osobe žalobcu ani v jednom prípade nevenovali, ale\npredmetom článkov bolo fungovanie justičného systému Slovenskej republiky v súvislosti s vyšetrovaním\na následným odsúdením, resp. neschopnosťou odsúdenia osôb podozrivých zo spáchania závažnej\ntrestnej činnosti, vrátane trestných činov korupcie.\nPodľa výrokovej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie sú výroky žalovaných článkov\nuvedené v texte žaloby pod písm. e) - žalovaný článok (komentár) zo dňa 21.05.2009 pod názvom „20.\nmáj: Sviatok mafie, T.. A V.“ a článok pod písm. f) - žalovaný článok (komentár) zo dňa 27.11.2009,\npod názvom „Najvyšší súd opäť marí spravodlivosť“ (ďalej spolu ako „žalovaný článok“) označené ako\nnepravdivé, účelovo zavádzajúce\na difamujúce. V danom prípade je ale\npotrebné konštatovať, že informácie uverejnené o osobe žalobcu nemožno považovať ani za nepravdivé,\nani účelovo zavádzajúce a v kontexte širokej medializácie osoby žalobcu a jeho trestnej kauzy ani za\ndifamujúce. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bol trestne stíhaný pre trestný čin korupcie\na bol prvostupňovým súdom dvakrát uznaný za vinného z prijímania úplatku podľa § 160 Trestného\nzákona. Uverejnené informácie rovnako nemožno hodnotiť ako účelovo zavádzajúce, keďže obsah\nžalovaného článku vychádzal zo stavu v roku 2009, kedy bol žalovaný článok publikovaný, a teda v\nčase, kedy bol žalobca opakovane uznaný vinným súdom prvej inštancie pre trestný čin korupcie.\nPrepisy odposluchov žalobcu a pána P. čítané na hlavnom pojednávaní v jeho trestnej veci dávali a\ndávajú aj priemerne zdatnému recipientovi informácie jasnú odpoveď na otázku, o čom žalobca hovoril,\no čom bola reč a čo bolo a akým spôsobom plánované. Je potrebné zdôrazniť, že ani v jednom zo\nžalovaných článkov nebolo uvedené, že v prípade žalobcu ide o právoplatné rozhodnutie súdu alebo\nodsudzujúci výrok súdu, ani že ide\no právoplatne usvedčeného úplatkára v prípade\nžalobcu ako sa snaží podsúvať odvolací súd. Je zrejmé, že žalobca bol podozrivý zo spáchania trestného\nčinu a že tieto podozrenia boli až tak závažné, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie a nakoniec\npodaná obžaloba z trestného činu korupcie. Preto príkladmé označenie žalobcu ako „úplatkára“ alebo\n„skorumpovaného politika“ v podobe marginálnej informácie v texte komentatívneho článku venujúceho\n\nsa fungovaniu justičného systému Slovenskej republiky ako takého, nemožno považovať za zásah do\npráva na ochranu osobnosti žalobcu ako osoby verejne činnej a osoby verejného záujmu.\nPodľa výrokovej časti rozsudku mali žalované články/výroky údajne poškodiť občiansku a osobitne\nprofesionálnu česť žalobcu, v dôsledku čoho malo údajne dôjsť v značnej miere k zníženiu vážnosti\nžalobcu v spoločnosti. V tejto súvislosti je ignorovaná široká medializácia osoby žalobcu a jeho trestnej\nkauzy za obdobie niekoľkých rokov, časovo sa prekrývajúcich s obdobím uverejnenia žalovaného\nčlánku. Žalovaný predložil rozsiahly monitoring médií, z ktorého jasne vyplýva šírka medializácie\nosoby žalobcu a jeho kauzy. Je potrebné zdôrazniť, že značná miera zásahu do práva na ochranu\nosobnosti, ktorú je v každom prípade povinný v zmysle judikatúry preukazovať žalobca, nebola v\npredmetnom konaní preukázaná a rovnako nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným\nzásahom\na údajne vyvolanými následkami. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania\nopak je pravdou a žalobcu poškodila najmä dlhotrvajúca medializácia jeho osoby a jeho trestnej kauzy\nvšetkými printovými a elektronickými médiami v Slovenskej republiky, v ktorých bola verejnosť detailne\ninformovaná o priebehu trestného konania (vrátane náhlej straty odposluchov žalobcu). Značná miera\nzásahu a príčinná súvislosť neboli v konaní nijako preukázané. Podľa výrokovej časti rozsudku malo\ndôjsť žalovaným článkom k zásahu do profesnej cti žalobcu. Je potrebné konštatovať, že v predmetnom\nkonaní nebol profesný zásah zo strany žalobcu tvrdený, žiadnym dôkazom nebol preukázaný a dokonca\nna túto skutočnosť nebol ani žiaden dôkaz navrhovaný. Je ignorovaný fakt, že v danom prípade išlo\no jednu z prvých takýchto korupčných káuz, ktorá bola verejnosťou ostro sledovaná a verejnosť mala\neminentný záujem na informáciách o tejto kauze, ako aj o všetkých okolnostiach, ktoré súviseli s touto\nkauzou. Žalovaný článok prispieval k verejnej diskusii týkajúcej sa vyšetrovania trestných činov korupcie\na potrestania páchateľov. Je ignorovaná doba medzi publikáciou článku a podaním žaloby zo strany\nžalobcu, ktorá indikuje fakt, že obsah žalovaného článku žalobca dlhý čas nepovažoval za zásah do\nsvojich práv a žalobu podal jasne účelovo s cieľom obohatiť sa na úkor žalovaného. Konanie žalobcu v\nsúvislosti s ochranou osobnosti žalobcu a jeho práv považoval a považuje žalovaný za zjavne účelové.\nAko je zrejmé z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého právne závery sú záväzné pre súd prvej inštancie,\nodvolací súd vyvodil závery z obsahu žalovaného článku, ktoré v texte uvedené nie sú a z textu\nnevyplývajú. Ide najmä o záver odvolacieho súdu, že v napadnutom komentatívnom žalovanom článku\nmal byť žalobca označený ako osoba právoplatne uznaná vinnou zo spáchania trestného činu korupcie.\nV žiadnom zo žalovaných článkov sa nenachádza ani jediná informácia alebo zmienka, z ktorej by\nvyplývalo, že ide o právoplatné odsudzujúce rozhodnutie súdu voči žalobcovi, a teda odvolací súd\nvyvodil niečo, čo je v priamom rozpore s obsahom a textom žalovaného článku. Vyjadrenie názoru/\nhodnotiaceho úsudku autora, po vypočutí si vznesených obvinení žalobcovi a prepisov odposluchov\nhovorov žalobcu\na p. P. o tom, že žalobca je úplatnou osobou alebo\nskorumpovaným politikom, je úplne legitímne v kontexte iných medializovaných informácií o osobe\nžalobcu nespôsobujúce zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Odvolací súd sa „upol“ na\ndve slová žalovaného článku (skorumpovaný, úplatkár) bez toho, aby ich vyhodnotil v kontexte celého\nčlánku, ale aj\nv kontexte celej trestnej kauzy žalobcu pri zohľadnení charakteru\nžalovaného článku (komentár obsahujúci hodnotiace úsudky/názory autora) ale aj verejného záujmu na\ndiskusii o tak závažných otázkach ako je fungovanie justičného systému v prípade závažných trestných\nčinov a korupcie.\nV danom prípade z obsahu zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nie je zrejmé,\no ktoré\nustanovenia ktorého právneho predpisu odvolací súd oprel svoj záver uvedený\nv bode\n51. zrušujúceho uznesenia (pozri bod 53. rozsudku Okresného súdu Bratislava III).\nSúd nedostatočným spôsobom vyhodnotil skutočnosť, že v prípade žalobcu\na\nuverejnených informácií išlo o informovanie o osobe verejného činiteľa, politika KDH, a teda osobu\nverejne činnú. Rovnako absentuje v rozhodnutí súdu náležité vyhodnotenie skutočností, že v\nkomentatívnom článku (teda nie spravodajskom článku) boli pri hodnotiacom úsudku autora uverejnené\nzjednodušené informácie o osobe žalobcu vychádzajúce z informácií, ktoré odzneli priamo na hlavných\npojednávaniach v trestnej veci žalobcu. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje dať do pozornosti\nodvolacieho súdu č.l. 1698 - 1700 trestného spisu žalobcu na Špeciálnom súde v Pezinku (sp.zn.\n2Tš/2/2005), v ktorých sa nachádzajú prepisy odposluchov (tých, ktoré sa záhadne „nestratili“), z ktorých\nvyplýva, o čom žalobca s pánom P. hovoril a čo sa touto ich komunikáciou sledovalo. Vzhľadom na obsah\ntýchto rozhovorov a podanú obžalobu bolo legitímne vyvodiť hodnotiaci úsudok o korupčnom správaní\nsa žalobcu. Rovnako je v tejto súvislosti možné položiť otázku, čo iné si mal autor článku myslieť o\nžalobcovi vzhľadom na existujúce prepisy odposluchov o osobe žalobcu\nv čase uverejnenia\nžalovaného článku (r. 2009), ak v danom čase neexistoval právoplatný oslobodzujúci rozsudok a obsah\nvyšetrovacieho spisu obsahoval skutočnosti a informácie, ktoré priamo indikovali, že sa skutok stal a že\n\nho spáchal žalobca. Je potrebné konštatovať, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby až uznesením\nzo dňa 16.03.2010, teda takmer 4 mesiace po uverejnení článku zo dňa 27.11.2009. V danom prípade sa\ns určitosťou nejednalo o vytváranie reality, ako to nesprávne uvádza odvolací súd v zrušujúcou uznesení,\nale o vyjadrenie názoru a hodnotiaceho úsudku v aktuálnom čase.\nO osobe a kauze žalobcu bolo tak široko informované, že v danom čase musela drvivá väčšina\npopulácie registrovať informácie o žalobcovi a jeho trestnom stíhaní ako aj o aktuálnom stave konania\na rozhodnutiach trestného súdu. Verejnosť vzhľadom na túto širokú medializáciu bola priebežne\ninformovaná v spravodajských reláciách (ale aj článkoch žalovaného)\no aktuálnom\nstave trestného konania žalobcu, a teda verejnosť nemohla nadobudnúť na základe žalovaného článku\npredstavu alebo záver, že žalobca je právoplatne odsúdený za trestný čin. Išlo o tak notoricky známy\nprípad, že si nevyžadoval žiadny špeciálny opis skutkového stavu alebo premís, z ktorých autor\nvychádzal pri písaní článku, a rovnako aj z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k vzniku stavu, že by ktokoľvek\nmohol dospieť k záveru, na základe žalovaného článku, že sa v prípade žalobcu jedná o právoplatné\nodsúdenie pre trestný čin korupcie. Bolo všeobecne známe, že žalobca je podozrivý z trestného\nčinu korupcie a že ide o trestné stíhanie, pri ktorom podobne ako v iných prípadoch bol žalobca\nšpecializovaným trestným súdom v Pezinku uznaný za vinného, kde rozhodnutie súdu prvej inštancie\nbolo odvolacím súdom následne opakovane zrušené a vrátené na súd prvej inštancie. Celkom ironicky\nnakoniec vyznieva fakt, že žalobca bol napriek prepisom odposluchov (ktoré sa nestratili) spod obžaloby\noslobodený a jediný, kto bol za korupčné správanie právoplatne uznaný za vinného a odsúdený bol\nsprostredkovateľ - p. P..\nTvrdenia odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení sú podľa názoru žalovaného bez opory v texte\nžalovaného článku, keďže ani raz nebola žalovaným uverejnená informácia, že žalobca bol právoplatne\nusvedčený z trestného činu korupcie. V čase publikácie žalovaného článku bol žalobca už druhýkrát\nuznaný za vinného a bol mu uložený trest odňatia slobody, peňažný trest a zákaz výkonu funkcie.\nRozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré bolo záväzné pre súd prvej inštancie, považuje žalovaný za príliš\nformalistický prístup odvolacieho súdu, ktorý je sterilný a bez toho, aby bol vnímaný v skutočnom\nkontexte trestnej činnosti žalobcu, informovaní a medializácii týchto skutočností.\nJe potrebné opakovane zdôrazniť, že predmetom žalovaných článkov nebol žalobca, ale rozhodovacia\nčinnosť súdov, t. j. fungovanie justičného systému v súvislosti s rozhodovaním o trestných činoch\nkorupcie, kde prípad žalobcu bol uvádzaný len ako jeden z viacerých prípadov.\nAko vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 11. rozsudku), aj z rozhodnutia odvolacieho súdu\n(bod 49. zrušujúceho uznesenia), dospeli súdy k záveru, že išlo o hodnotiace úsudky autora, a teda o\nsubjektívne vyjadrenie názoru, hodnotenia, stanoviska autora\nk rozhodovacej\nčinnosti odvolacieho súdu a fungovaniu justičného systému v SR. Ako vyplynulo z výpovede autora\nčlánku, články smerovali k/voči rozhodovacej činnosti súdov\na mediálne exponovaným\nprípadom korupcie. Sám autor zdôraznil a poukázal na verejné pôsobenie žalobcu ako politika a starostu,\na preto vyvstáva legitímna otázka, čo viac môže byť predmetom verejného záujmu/vecou verejnou, ak\nnie podozrenia z trestných činov korupcie\nu verejne činných osôb. Ako bolo konštatované\nv rozhodnutí súdu prvej inštancie, hodnotiaci úsudok nepodlieha dôkazu pravdy a je potrebné skúmať\nvýlučne len to, či vychádzal\nz relevantných premís a či existuje v danom prípade\ndostatočný skutkový základ pre hodnotiace úsudky (viď napr. bod 41. napadnutého rozsudku Okresného\nsúdu Bratislava III).\nPokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy (ďalej len „NNÚ“), v danom prípade nebola preukázaná značná\nmiera zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom, a to\nnajmä v kontexte širokej medializácie osoby žalobcu a jeho trestnej kauzy. Ďalej je potrebné preukázať,\nže súd v napadnutom rozsudku odôvodnil priznanie NNÚ v sume 3000,- eur vyhovením žalobe v\nrozsahu dvoch žalovaných článkov celkovo zo šiestich, kde žalobcovi priznal nárok 3.000,- eur z celkovej\nžalovanej sumy 10 000,- eur, kde priamo poukázal na vzťah medzi počtom žalovaných článkov, za ktoré\nsa má žalovaný ospravedlniť\na výškou priznanej NNÚ. Žalovaný je toho názoru, že takúto úmeru\nnie je možné v súvislosti s priznaní NNÚ aplikovať z dôvodu, že napriek tomu, že súd žalobcovi vyhovel\nv časti ospravedlnenia v súvislosti s dvoma žalovanými článkami (zo dňa 21.5.2009 a 27.11.209), je\npotrebné zdôrazniť, že nárok na NNÚ v peniazoch je v súvislosti s článkom z 21.05.2009 premlčaný\na žalovaný vzniesol námietku premlčania. Aplikujúc logiku a postup súdu pri určení NNÚ uvedenej v\nžalobe mohol súd žalobcovi priznať NNÚ len za jeden z článkov (zo dňa 27.11.2009), pretože len pri\ntomto súd vyhovel v časti morálneho zadosťučinenia, a teda mohol vyhovieť aj v časti priznania NNÚ, a\nto v maximálnej sume 1.666,- eur (keďže nárok na NNÚ z 21.05.2009 je premlčaný).\nPosúdenie a hodnotenie dôkazov o pravdivosti, či nepravdivosti ústnych alebo písomných prejavov\nprináleží súdu podľa § 191 C.s.p. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak výsledok\n\nhodnotenia dôkazov súdom nezodpovedá ustanoveniu\n§ 191 C.s.p., pretože súd vzal\ndo úvahy skutočnosti, ktoré z prevedených dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo ani\ninak nevyšli za konania najavo, alebo ak súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli prevedenými\ndôkazmi preukázané, resp. vyšli za konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov,\nktoré vyplynuli z prednesu strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, pravdivosti,\neventuálne vierohodnosti, je logický rozpor. Žalovaný má za to, že z odvolaním napadnutého rozsudku\na obsahu spisu vyplýva, že v tomto konkrétnom prípade skutkové zistenia súdu prvého stupňa nemajú\noporu vo vykonanom dokazovaní a výroková časť rozsudku je v rozpore so závermi vykonaného\ntrojstupňového testu proporcionality.\nŽalovaný má za to, že v konaní nebola preukázaná existencia zásahu do práv žalobcu, ktorý by\nbol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu u žalobcu a z vykonaného dokazovania bolo\npreukázané, že v žalovanom článku boli uverejnené korektné informácie tak o osobe žalobcu,\npodozreniach voči jeho osobe ako aj o jeho trestnej kauze. Má za to, že na uverejnenie informácií v\nžalovanom článku, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, bol oprávnený a uverejnené informácie\nboli realizáciou ústavného práva na informácie. Článok ako taký sa týkal informácií, ktoré mala verejnosť\nv čase uverejnenia žalovaného článku už dávno k dispozícii.\nPodobné témy boli dlhodobo predmetom záujmu širokej verejnosti, ktorá mala a má právo prijímať takéto\ninformácie. Žalovaný článok neobsahoval žiadne informácie, ktoré by boli vzhľadom na predchádzajúcu\nmedializáciu kauzy žalobcu objektívne spôsobilé zasiahnuť do práv žalobcu. Je právom žalobcu sa\nrozhodnúť, ktorého vydavateľa za uverejnené informácie zažaluje, ale šírku zásahu, príčinnú súvislosť\nmusí súd zásadne hodnotiť v kontexte celkovej medializácie osoby žalobcu, počtu a šírky uverejnených\ninformácií o osobe žalobcu, okolnostiach prípadu a záujmu verejnosti o otázky verejného záujmu.\nVecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich\nvo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, či čakateľov\nna tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko,\nčo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované\n(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 453/03). V rozsudku ESĽP Campos\nDamano proti Portugalsku\nz 24.4.2008 (citovaný aj v ods. 46 nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky II.ÚS 326/09), súd potvrdil, že je úlohou novinárov upozorniť na aktuálne javy,\nktoré sú predmetom verejného záujmu, akonáhle sa o nich dozvedia. To potvrdzuje, že novinár nemá\na nemôže čakať až do právoplatného ukončenia súdneho sporu. Uverejnením pravdivých skutkových\ntvrdení\no rozhodnutiach súdov v korupčných kauzách nemohla byť žalobcovi spôsobená\nžiadna nemajetková ujma ani zásah do práva na ochranu osobnosti. Sme toho názoru, že všetky\nnegatívne udalosti, ktoré sa vyskytli v živote žalobcu po publikovaní žalovaného článku, nemôžu byť bez\nďalšieho dávané do súvislosti so žalovaným článkom, nakoľko medzi týmito negatívnymi udalosťami a\nžalovaným článkom preukázateľne chýba akákoľvek príčinná súvislosť.\nNa základe ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej\nosoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch“. Značná miera zásahu do práv žalobcu však v konaní nebola dokazovaním preukazovaná\nani preukázaná.\nZníženie dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti je povinný preukázať\nžalobca. Vznik tejto značnej miery zásahu a vyvolaných následkov nemožno len predpokladať, ale\nmusí byť v konaní vykonaným dokazovaním riadne preukázané (k tomu viď príslušné rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky). Avšak v tomto konaní\nnebol preukázaný tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu, nebola žiadnym dôkazom preukázaná\nznačná miera zníženia dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti v príčinnej súvislosti so žalovaným\nčlánkom. Žalobca relevantným dôkazom nepreukázal a nepodložil, že následky, ktoré tvrdil v konaní boli\nspôsobené práve\na len v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom v denníku Pravda.\nUvedené zostáva len\nv rovine tvrdení a vyjadrených pocitov žalobcu. V konaní vypočutí\nsvedkovia nepotvrdili existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré mali byť údajne vyvolané\npráve a len žalovaným článkom v osobnostnej sfére žalobcu. Práve naopak. Žalovaný preukázal (viď\npísomné vyjadrenia žalovaného), že tvrdenia o vyvolaných následkoch v osobnostnej sfére žalobcu sú\nvymyslené, účelové a zavádzajúce.\nSúd napriek tomu, že nemal ničím preukázanú intenzitu, rozsah ani trvanie zásahu, príčinnú súvislosť\nmedzi následkami zasahujúcimi do osobnostnej sféry žalobcu a predmetným článkom, a ani to, že\nvôbec došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere, priznal žalobcovi neprimerane vysokú\nnáhradu nemajetkovej ujmy. Neexistencia príčinnej súvislosti medzi žalovaným článkom a tvrdenými\n\nnásledkami u osoby žalobcu nemôže bez ďalšieho zakladať dôvody pre zásah do subjektívnych práv\nžalobcu. Existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom do subjektívnych práv fyzickej\nosoby a následkami vyvolanými\nv osobnostnej sfére fyzickej osoby je predpokladom\nochrany podľa § 11 a nasl. OZ.\nFinančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno priznať len\nvtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej\nosoby alebo jej vážnosti v značnej miere, a to práve a len v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom. O\nznížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti\nv spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ\nujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie\na šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Aj napriek tomu, že\nrozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia príslušného všeobecného súdu,\nmal by súd v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa\nopierať\no celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská (pozri napr. rozsudok Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2005/2003, zo dňa 27.10.2003).\nÚlohou súdu je nesporne určovať limity slobody prejavu, a tým chrániť meno, česť\na povesť\njednotlivca. V právnom štáte však rozhodnutia súdov nemôžu byť zdrojom neprimeraných príjmov a\nzároveň nesmú smerovať k finančnej likvidácii vydavateľov tlače, ktorí plnia v demokratickej spoločnosti\nnezastupiteľnú úlohu v oblasti realizácie slobody slova, slobody prejavu a práva na informácie. Nezávislé\nmédiá sú neoddeliteľnou súčasťou inštitucionálneho systému ochrany slobody občana v právnom\nzmysle a občianskej spoločnosti.\nNa základe uvedeného má žalovaný za to, že v konaní nebola preukázaná značná miera zásahu do\nosobného alebo profesijného života žalobcu a uvedené zostáva len v rovine tvrdení žalobcu ako strany\nsporu. Rovnako žalobcom nebola v konaní preukázaná príčinná súvislosti medzi tvrdeným zásahom do\npráva žalobcu a údajne vyvolanými následkami v osobnostnej sfére žalobcu.\nVýška priznanej náhrady NNU je nedôvodná a neprimeraná, pričom je zo strany žalobcu uplatňovaná\nzjavne účelovo - najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal žalobu so značným časovým\nodstupom po uverejnení žalovaného článku a tiež vzhľadom na celkovú medializáciu osoby v súvislosti\ns trestnou kauzou žalobcu.\nZ vyššie uvedených dôvodov preto žalovaný navrhuje a žiada, aby Krajský súd\nv\nBratislave rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.6.2019, sp.zn. 44C 51/2012-436, v súlade s § 388\nC.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania pred\nsúdom prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby v súlade s\n§ 389 ods.1 písm. b) a c) C.s.p. odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie\nna nové prejednanie a rozhodnutie.\n19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom\nodvolaní a s poukazom na jeho obsah, vrátane návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu, navrhuje, aby\nodvolací súd neakceptoval odvolacie dôvody žalovaného a úplne vyhovel odvolaniu žalobcu.\nŽalovaný vo svojom odvolaní navrhuje, aby odvolací súd buď zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu\nv celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100 % alebo, „aby v súlade s § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p.\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.“ /s. 13\nodvolania/. Eventuálny návrh žalovaného (zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie) je v\nrozpore s ustanovením § 390 C.s.p., v ktorom je upravená povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť sám\nvo veci v prípade opätovného rozhodovania o odvolaní po jeho prechádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí\na vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Toto zákonné ustanovenie odvolací\nsúd musí rešpektovať bez možnosti akéhokoľvek odklonu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 15.08.2018, sp.zn. I. ÚS 227/2018-54).\nŽalovaný odôvodňuje dôvody svojho odvolania (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p.) najmä vo vzťahu\nk záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu. V tejto časti odôvodnenia odvolania sa žalovaný\nsústreďuje na kritiku právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného\nv jeho uznesení zo dňa\n10.10.2018, sp .zn. 2Co/206/2014-402, ktorým sa súd prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku\nriadil a „ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, vykonal tak práve a len z dôvodu právnej\nzáväznosti rozhodnutia odvolacieho súdu.“ /s. 2 odvolania/. Toto tvrdenie žalovaného nie je pravdivé.\nSúd prvej inštancie na s. 24 až 27 svojho rozhodnutia analyzoval po skutkovej i právnej stránke výroky\nžalovaného označené v žalobe a na základe vlastného hodnotenia dospel k záveru, že priznal ochranu\nmojich osobnostných práv vo vzťahu k dvom výrokom žalovaného označených v bodoch d), e) žaloby.\nTeda v rozpore s tvrdením žalovaného navyše sčasti nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu,\n\nktorý sa podľa názoru žalobcu vzťahuje na všetky žalované výroky. Bližšie v tejto súvislosti poukazuje na\nbod 5. až\n8. odôvodnenia svojho odvolania z 27.6.2019. Žalovaný v tejto časti odvolania označil\nzáväzný právny názor odvolacieho súdu za „exces, svojvôľu a arbitrárnosť pri rozhodovaní ... ktorá\nnemá oporu v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale ani ESĽP ... nevykonal\nžiaden relevantný test proporcionality v zmysle praxe a spôsobu vykonávania testu proporcionality zo\nstrany Ústavného súdu Slovenskej republiky.“ /s. 2 odvolania/. S týmto názorom žalovaného sa žalobca\nnestotožňuje a odmieta ho ako nedôvodný.\nV ďalšej časti bodu II. odvolania žalovaný selektívne a účelovo poukazuje na konkrétne rozhodnutia\nsúdov a stanoviská autorít právnej teórie, ktoré však, podľa môjho názoru, nemajú žiaden význam pri\nrozhodovaní v mojej veci a ani nepodporujú jeho kritické hodnotenie právneho názoru odvolacieho súdu.\nV bode III. svojho odvolania žalovaný opakuje svoje skutkové tvrdenia a právne úvahy prednášané v\ncelom priebehu konania. Žalobca ich odmieta ich a poukazuje na vlastné protichodné tvrdenia a úvahy,\nktoré akceptoval aj súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným výrokom v bodoch d) e) žaloby. Vyjadrenia\nžalovaného v tejto časti odvolania sú v súlade\ns jeho celkovým stanoviskom k meritu veci,\nktorého podstatou je nekritická obhajoba práva na slobodu prejavu a až znevažovanie práva žalobcu na\nochranu občianskej a profesionálnej cti proti hrubému, neetickému, neprofesionálnemu a protiprávnemu\nzásahu žalovaného do práva na prezumpciu neviny. V tejto súvislosti žalovaný vo svojom odvolaní\ndospieva až k scestným záverom. Za taký považuje najmä jeho názor, ktorým si, po predchádzajúcom\nselektívnom poukázaní na časť trestného spisu (prepisy odposluchov), kladie sugestívnu otázku: „čo iné\nsi mal autor článku myslieť o žalobcovi vzhľadom na existujúce prepisy odposluchov o osobe žalobcu v\nčase uverejnenia žalovaného článku (r. 2009), ak v danom čase neexistoval právoplatný oslobodzujúci\nrozsudok a obsah vyšetrovacieho spisu obsahoval skutočnosti\na informácie, ktoré priamo\nindikovali, že sa skutok stal a že ho spáchal žalobca.“ /s. 7 odvolania/.\nOdhliadnuc od toho, že v konaní nebol vykonaný spoľahlivý dôkaz o tom, či a akým spôsobom sa\nautor článku vôbec dozvedel v čase uverejnenia článku o obsahu žalovaným označenej časti trestného\nspisu (prepisy odposluchov), s týmto dôkazom (prepisy odposluchov) sa súdy v trestnom konaní riadne\nzaoberali a vyhodnotili ho tak, že neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti potvrdzujúce moju vinu s\ntým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv uznesení zo dňa 30.09.2010, sp.zn. 5To/10/2010\n(je prílohou č. 8 k žalobe), doslovne v tejto súvislosti uviedol: „Neexistuje však odposluch medzi nimi\n(obžalovanými), z ktorého by bolo možné usúdiť, že by žalovaný RNDr. L. X., CSc. požadoval od svedka\nakékoľvek plnenie za svoju činnosť.“ /s. 10 odôvodnenia uznesenia/, pri rešpektovaní mylnej úvahy\nžalovaného by ktokoľvek, nielen novinár, mohol uverejňovať svoje ultimatívne, kategorické názory o\nspáchaní trestného činu a jeho páchateľovi pred právoplatným rozhodnutím súdu.\nV\ntakom prípade by sa stalo obsolentným ustanovenie § 2 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého každý,\nproti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným\nodsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Úvaha žalovaného je neakceptovateľná a naznačuje jeho neznalosť\n(pripustím skôr vedomú ignoranciu) bazálnych princípov právneho štátu a úlohy médií v ňom v\nlegitímnom zmysle hľadania a nie vytvárania pravdy, ako to pripomenul aj odvolací súd vo svojom\nzrušujúcom rozhodnutí /s. 16 odôvodnenia uznesenia/.\nPokiaľ ide o argumentáciu žalovaného v bode IV. a V. odvolania, jej podstatou je opakované tvrdenie,\nže žalované výroky sú pravdivé a nemohli sa nimi škodlivo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti\na ani spôsobiť nemajetková ujma. Žalovaný ju podporuje selektívnym výberom rozhodnutí tuzemských\naj cudzozemských súdnych autorít bez bližšieho odôvodnenia, ako tieto rozhodnutia podporujú záver\nžalovaného o nesprávnosti napadnutého rozsudku. Ani táto časť odvolania žalovaného neobsahuje\nžiadne relevantné skutočnosti, ktoré by akokoľvek narušovali alebo spochybnili riadne odôvodnený\nprávny záver odvolacieho súdu v jeho rozhodnutí z 10.10.2018, s ktorým sa žalobca stotožňuje a\nktorý je v koncentrovanej podobe vyjadrený tak, že: „Konkrétne fakty (označenia žalobcu) a vyjadrenia\nžalovaného uvedené v článkoch, i keď boli len hodnotiacimi úsudkami žalovaného, prekročili vo vzťahu\nk žalobcovi hranice akceptovateľnej kritiky a predstavovali neoprávnený zásah do osobnostných práv\nžalobcu, tým, že nebola rešpektovaná prezumpcia neviny žalobcu“. /s. 15 odôvodnenia uznesenia/.\n20. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach\nv\nmedziach dôvodov podaného odvolania žalobcu, aj žalovaného podľa § 380 C.s.p., ktorými je viazaný,\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k\nzáveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je dôvodné len proti II. výroku,\nktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej\nujmy 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu\n\nnáhrady nemajetkovej ujmy 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, rozsudok zmenil tak,\nže žalobu v tejto časti zamietol a vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti (výrok I. a III.) rozsudok súdu\nprvej ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).\n21. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie neopomenul\nv danej veci aplikovať žiadne z relevantných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a Občianskeho\nzákonníka, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul správne právne závery, z ktorých je\nvo všeobecnosti potrebné vychádzať pri posúdení dôvodnosti podanej žaloby. S týmito všeobecnými\nzávermi a východiskami sa plne stotožňuje aj odvolací súd a rovnako z nich vychádzal, keďže dôsledne\nvychádzajú aj z ustálenej rozhodovacej praxe ESĽP a najvyšších súdnych autorít.\n22. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu a žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že\nrozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním. Podľa § 379 a\n§ 380 C.s.p. je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako\ni kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie\nodvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací\nsúd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov uvedených v podaných\nodvolaniach.\n23. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť za mu za\nvýroky publikované v 6-ich článkoch, tak ako boli špecifikované žalobcom v podanej žalobe a zároveň\nžiadal, aby mu súd priznal voči žalovanému aj sumu 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.\n24. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že priznal žalobcovi ospravedlnenie za výroky publikované v dvoch\nčlánkoch a to za výrok uverejnený dňa 21.5.2009 a za výrok uverejnený dňa 27.11.2009. Zároveň uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000,- eur\na to do troch dní odo dňa\nprávoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok III.).\n25. Žalovaný (okrem iného) napadol odvolaním prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd\nprvej inštancie priznal žalobcovi právo na ospravedlnenie a žalobca napadol odvolaním zamietajúci\nvýrok rozsudku súd prvej inštancie, pričom obsah odvolaní žalobcu\na žalovaného vo vzťahu\nk týmto napadnutým výrokom (výrok I. a III.) rozsudku súdu prvej inštancie, nie sú spôsobilé spochybniť\nsprávnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, z hľadiska uvádzaných\ntvrdení v podaných odvolaniach, keď ani\nv odvolacom konaní neboli zistené také\nrozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých\nsúd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.\n26. V odvolacom konaní v súvislosti s týmito výrokmi nevyšlo najavo, že konanie, ktoré predchádzalo ich\nvydaniu, trpelo vadou, týkajúcou sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť\n(§ 380 ods. 2 C.s.p.).\n27. Žalovaný v podanom odvolaní proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi\nospravedlnenie za dva zo šiestich publikovaných článkov namietal, že hoci súd prvej inštancie bol\nviazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tento právny názor nebol a nie je podľa jeho názoru\nv súlade s rozhodovacou činnosťou a praxou vyšších súdnych autorít\na\npredstavuje exces, svojvôľu a arbitrárnosť pri rozhodovaní zo strany odvolacieho súdu, ktorá nemá\noporu v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republioky, ale ani ESĽP. Žalovaný ďalej\nnamietal, že pri posúdení kolízie dvoch základných práv bol odvolacím súdom síce formálne vykonaný\ntrojstupňový test proporcionality (pozri napr. nálezy II. ÚS 326/2009, II. ÚS 152/2008, IV. ÚS 107/2010),\navšak pri tomto teste proporcionality neboli braté do úvahy všetky informácie a obsah vykonaného\ndokazovania, potrebné pre riadne a neskreslené vykonanie testu proporcionality. Odvolací súd sa v\ntomto prípade obmedzil a prihliadol len na tie skutočnosti, ktoré boli potrebné pre výrok zrušujúceho\nuznesenia a iné relevantné skutočnosti do úvahy nebral a ignoroval ich.\n28. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že aj po zopakovaní a opätovnom vyhodnotení dokazovania\nsúdom prvej inštancie, zotrváva na právnom názore, ktorý vyslovil v uznesení\nč.k.\n2Co/206/2014-402, zo dňa 10.10.2018 a nevidí dôvod sa od neho odchýliť.\n\n29. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k napadnutému výroku I., ktorým\nsúd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému ospravedlnenie, odvolací súd dopĺňa nasledovné:\n30. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu\nprejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods.1). Výkon týchto slobôd, pretože\nzahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam\nalebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme\n(okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných ( ods. 2).\nPodľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1).\nKaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2\nveta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o\nopatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,\nverejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).\nPodľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života\na zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.\nPodľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa\ndomáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa\nodstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo\npostačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,\nza ktorých k porušeniu práva došlo.\n31. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti,\nnajmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov\nosobnej povahy, ide o generálnu klauzulu ochrany osobnosti fyzickej osoby\na súčasne\nvýslovne a v príkladoch uvádza jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby. Zákon nepodáva\nvýpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva. Je nutné zvážiť,\nči rôznorodosť prejavov jednotlivých stránok ľudskej osobnosti fyzickej osoby zodpovedá i mysliteľne\nširokému spektru možných neoprávnených zásahov proti niektorej zo zložiek osobnosti. Česť fyzickej\nosoby patrí k významným právnym hodnotám, lebo má dôležitý význam pre vzťah fyzickej osoby k\niným fyzickým osobám a ostatným účastníkom občianskoprávnych vzťahov, čím značne ovplyvňuje aj\npostavenie fyzickej osoby v spoločnosti.\n32. Predmetom ochrany cti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je také konanie, ktoré sa dotýka osobnosti\nobčana tým, že znižuje jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a\nohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to,\naby zásah bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti fyzickej osoby privodiť.\n33. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami difamačného\n(ohováranie; klebeta; poškodenie cti, hanobenie) charakteru, ale tiež publikovaním neprípustných\nhodnotiacich úsudkov o konkrétnej osobe. Zákon pritom vymedzuje znaky, za prítomnosti ktorých treba\nurčité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť\nna osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a\nporušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú tieto znaky dané, má fyzická osoba právo\nnajmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané\nzadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občiansky zákonník).\n34. Na posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, je potrebné\nzohľadniť vždy kontext celého článku, charakter použitého žánru (napr. reportáž, komentár v osobitnej\nrubrike tomuto žánru určenej) a to, či je priemernému čitateľovi zrejmé, že ide o hodnotiaci úsudok a\nnie o skutkové tvrdenie.\nHodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny postoj, názor jeho autora na určitý fakt, pričom tento\nfakt autor hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe autorovi vlastných kritérií.\n\nPravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné dokazovať práve preto, že vychádza zo subjektívneho\nhodnotenia určitého faktu jeho autorom, je však možné skúmať, či tento hodnotiaci úsudok vychádza\nz pravdivého základu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2013, sp.zn.\n3Cdo/61/2011).Skutkové tvrdenie naopak vyjadruje objektívnu existenciu určitej skutočnosti, hodnotiaci\núsudok vyjadruje subjektívny postoj, názory a závery autora článku k určitým faktom. Hodnotiaci úsudok\nmôže byť vyjadrený aj s určitou mierou novinárskeho zveličenia a preháňania.\n35. V prejednávanej veci vo vzťahu k výrokom, za ktoré žalobca požadoval ospravedlnenie súd prvej\ninštancie dospel k správnemu záveru, že všetky články, ktoré sú predmetom žaloby, a ktorých autorom\nje novinár, sú jeho hodnotiace úsudky, nakoľko všetky články sú názorové (t. j. nie spravodajské),\nuverejnené na komentárovej strane denníka Pravda.\n36. Ako už bolo uvedené vyššie, pri hodnotiacom úsudku je nevyhnutné skúmať, či tento hodnotiaci\núsudok vychádza z pravdivého skutkového základu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 28.10.2013, sp.zn. 3Cdo/61/2011).\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj judikatúra ESĽP, ktorá má\nv otázkach\nslobody prejavu rozsiahly charakter, jednoznačne poskytuje vydavateľovi\n(i) ochranu pri\npoužívaní polemických výrokov; (ii) ochranu pri istej forme zľahčovania\na zovšeobecňovania\ninformácií; (iii) ochranu pri primeranej dávke nepresnosti a expresívnosti vo vyjadrovacích prostriedkoch;\n(iv) ochranu pri utajovaní novinárskych zdrojov; (v) ochranu pri forme spracovania príspevkov; (vi)\nochranu pri preberaní informácií od orgánov verejnej moci; (vii) ochranu pri sprostredkovaní informácií\nverejného záujmu, atď. Polemické výroky vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože\nkaždý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože\nsloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti (pozri nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky IV. ÚS 107/2010, Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 357/96). Navyše pri\nnamietaných (zamietnutých) výrokoch a tvrdeniach čerpal autor článku (novinár) aj z obsahu súdnych\nrozhodnutí; v tomto smere je vo všeobecnosti akceptovaný a v súlade s judikatúrou súdov Slovenskej\nrepubliky a ESĽP záver, podľa ktorého novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie\nposkytnuté orgánmi štátu, vrátane vedúcich zamestnancov štátnej a verejnej správy, a teda aj informácie,\nktoré sú obsahom súdnych rozhodnutí, pretože je to ich úloha a poslanie. Žalovaný preto s ohľadom na\nzdroj, z ktorého čerpal namietané informácie, mal rozumné dôvody sa spoliehať na ich pravdivosť.\n37. Odvolací súd rovnako dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď priznal\nžalobcovi ospravedlnenie za článok z 21.05.2009, v ktorom bol žalobca označený za „úplatkára“ a za\nčlánok z 27.11.2009, v ktorom je uvedené, že žalobcu usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu.\nObsah týchto výrokov podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý už vyslovil aj vo svojom skoršom rozhodnutí,\njednoznačne označuje žalobcu za osobu, ktorá spáchala trestný čin, pričom z ich obsahu nie je možné\nvyvodiť, že by bol len podozrivý z ich spáchania, nakoľko v týchto vo výrokoch absentuje spochybnenie\ntejto skutočnosti.\nZ uvedeného dôvodu potom nemôžu obstáť odvolacie námietky žalovaného, ktorý tvrdil, že sa\npredmetné články nevenovali osobe žalobcu, jeho súkromiu alebo intímnej sfére, ale ich predmetom bolo\nfungovanie justičného systému v súvislosti s vyšetrovaním a následným odsúdením osôb podozrivých\nzo spáchania závažnej trestnej činnosti, vrátane trestnéhzo činu korupcie, keď v článkoch a nadpisoch\nbol žalobca jednonačne a konkrétne identifikovaný a bol označený za „úplatkára“ a za osobu, ktorú\n„usvedčil špecializovaný trestnú súd z podvodu“.\n38. Zásada prezumpcie neviny je zakotvená priamo v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Listine\nzákladných práv a slobôd a jej právny význam nespočíva len v tom, že z nej orgánom činným v trestnom\nkonaní vyplýva povinnosť hľadieť na toho, proti komu je vedené trestné konanie ako na nevinného, ale\ntáto zásada sa uplatní aj v horizontálnych právnych vzťahoch, teda vo vzťahoch medzi subjektami v\nrovnakom postavení, a to ako jeden z ústavou akceptovaných dôvodov na obmedzenie slobody prejavu,\nktorého cieľom je ochrana osobnostných práv osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie, resp. voči\nktorej existuje podozrenie, že sa dopustila trestného činu). Vo všeobecnosti platí, že prezumpcia neviny\nnebráni informovaniu o trestnom konaní alebo o okolnostiach, ktoré môžu opodstatňovať záver o tom,\nže sa niekto dopustil trestného činu, vyplývajú z nej však určité obmedzenia, pokiaľ ide o spôsob, akým\nmá k takémuto prejavu dôjsť.\n\n39. V prejednávanej veci preto bolo potrebné zodpovedať otázku, či označenie žalobcu za úplatkára a za\nosobu, ktorú usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu, neposunulo význam článku do roviny, že sa\nv nich vina žalobcu predkladá priemernému čitateľovi ako nesporný fakt. Platí totiž, že priemerný čitateľ,\nktorý podrobne nepozná okolnosti veci, resp. nie sú mu známe trestnoprávne postupy a predpisy, na\nzáklade informácii uvedených v daných článkoch môže dospieť len k tomu záveru, že žalobca spáchal\ntrestný čin. Z obsahu článkov totiž nie je možné dospieť k záveru, že by otázka jeho viny ešte nebola\nvyriešená. V súvislosti s uvedenými dvoma článkami, preto možno dospieť k záveru, že pri informovaní\no trestnom konaní žalobcu žalovaný nerešpektoval prezumpciu neviny, čo opodstatňuje záver, že ich\nuverejnením došlo k porušeniu osobnostných práv žalobcu.\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z\n13.10.2011, sp. zn. 3Cdo/84/2011, cit.: „Ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný\nprejav, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto\nprejavu, ale tiež formu v ňom použitých výrazových (slovných\ni grafických) prostriedkov, pretože\ntá je vonkajším prejavom obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3MCdo/10/2005). Pri skúmaní, či článok uverejnený v novinách, časopise alebo inom periodiku zasiahol\ndo osobnostných práv fyzickej osoby, je osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností,\nktoré sú v ňom uvedené. Pokiaľ médiá informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba\nmať na zreteli tiež princíp prezumpcie neviny, v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe\nako o páchateľovi trestného činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom\nrozsudku (porovnaj tiež Švestka a kol. „Ochrana osobnosti podle občanského práva“, Linde Praha, a.s.\n1996, str. 304). Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby\nbola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nölkenbockhoff v. Nemecko, rozsudok z roku 1987).\nPrezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť bola informovaná o trestnom vyšetrovaní,\nvyžaduje ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.“\nInkriminované články však („uvážlivo a opatrne“) neprezentovali žalobcu iba ako osobu podozrivú zo\nspáchania trestného činu, čo by nebolo porušením prezumpcie neviny\n(III. ÚS\n83/01), ale ho v rozpore s touto zásadou prezentovali ako páchateľa trestnej činnosti. Z tohto dôvodu\ntreba uvedené články považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu.\nAko už bolo uvedené, v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť a zopakovať, že každá informácia\nzverejnená o konkrétnej osobe, ktorá sa môže dotýkať jej osobnostných práv, by mala mať určitý\nskutkový základ, z ktorého ju je možné vyvodiť. V prejednávanej veci, vo vzťahu k výrokom, za ktoré\nsúd prvej inštancie priznal žalobcovi ospravedlnenie, však v nich uvádzané informácie nemali potvrdený\nskutkový základ, keď (ako už bolo uvedené aj v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho\nsúdu, od záverov ktorých sa odvolací súd nemá dôvod, ani po doplnení dokazovania zo strany súdu\nprvej inštancie odchýliť) došlo týmito výrokmi jednoznačne k porušeniu prezumpcie neviny žalobcu.\n40. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa pre účely posúdenia opodstatnenosti podaného\nnávrhu zameral na posúdenie splnenia predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený\nzásah do osobnostných práv žalobcu spôsobený výrokom, ktorým bol žalobca označený za „úplatkára“\na osobu, ktorú „usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu“ vyplývajúcich z ust. § 11 Občianskeho\nzákonníka, a dospel k správnemu záveru, že predpoklady vzniku tejto zodpovednosti žalovaného\nsú dané. Zároveň súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že s prihliadnutím na skutkový\nstav zistený vykonaným dokazovaním sú splnené tiež predpoklady vyplývajúce z ust. § 13 ods.\n1 Občianskeho zákonníka na priznanie nepeňažného zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia\nšpecifikovaného v návrhu, ktoré je v danej veci po formálnej i obsahovej stránke nepochybne primeraný\nokolnostiam zásahu, a môže preto; do istej miery; poskytnúť žalobcovi morálnu satisfakciu. V konaní bolo\ntotiž preukázané, že žalovaný uverejnil vo svojich dvoch článkoch výroky, ktorým žalovaného označil\nza osobu, ktorá spláchla trestný čin (hoci v čase zverejnenia ešte nebol právoplatne odsúdený), teda\nuverejnil o ňom výroky, ktoré sú pre neho; osobitne vzhľadom na jeho pôsobenie vo funkcii starostu a\ndlhoročné aktívne pôsobenie v politickej strane; celkom nepochybne výrokmi spôsobilými poškodiť jeho\nčesť a povesť na verejnosti.\nNedôvodná je v tejto súvislosti argumentácia žalovaného, že predmetné výroky je potrebné vnímať v\nširšej súvislosti ostatných informácii obsiahnutých v danom článku, keď tieto; vzhľadom na ich obsah;\nnie sú spôsobilé zvrátiť účinky uvedených výrokov (teda, že autor článku žalobcu označuje za páchateľa\ntrestného činu, navyše usvedčeného rozhodnutím trestného súdu), a teda ani celkový kontext článkov,\ndo ktorých sa žalovaný snaží sporné výroky začleniť, nie je spôsobilý vyvolať u bežného čitateľa iný\ndojem, než aký je zrejmý zo ich samotného znenia.\n\nObsah odvolania žalovaného tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku\nproti prvému výroku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním\nuplatnených odvolacích dôvodov, keď i podľa názoru odvolacieho súdu uvedené označenie žalobcu\nza „úplatkára“ a osobu, ktorú „usvedčil špecializovaný trestný súd z podvodu“ nepochybne označuje\nžalobcu za osobu, ktorá bola uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu, ktoré označenie je pre\nžalobcu, ktorý bol opakovane zvolený za starostu mestskej časti a bol aktívnym členom politickej strany\nza difamujúce.\n41. Aplikujúc vyššie uvedené závery na prejednávanú vec, možno zároveň dospieť k záveru, že\nvo vzťahu k článkom a výrokom, za ktoré bolo súdom prvej inštancie zverejnenie ospravedlnenia\nzamietnuté, dospel súd prvej inštancie (po dôslednom vykonaní testu proporcionality, s ktorého\nvýsledkami sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje) k správnemu záveru, že\nhodnotiace úsudky uvádzané v týchto článkoch majú vecný skutkový základ, preto neboli spôsobilé\nzasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ani do jeho práva na prezumpciu neviny. Z uvedeného\ndôvodu považoval dovolací súd odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku, ktorým žalobu vo vzťahu k\ntýmto výrokom zamietol, za nedôvodné.\nV prejednávanej veci, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, boli týmto skutkovým základom už\nexistujúce skoršie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, z ktorých autor vychádzal pri písaní\ndotknutých článkov. Len v prípadoch, ak je zverejnené informácie možné považovať len za „špekulácie“\nbez skutkového základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz verejnosti o dotknutej osobe, potom je\nmožné pri realizácii slobody prejavu zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti tejto osoby (uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nI. ÚS 390/211 <https://www.judikaty.info/document/\nussr/15499>, zo dňa 19.10.2011). V danom prípade však zverejnené informácie nie je možné považovať\nza špekulácie, keď tieto informácie vychádzali zo súdneho rozhodnutia a z dôkazov vykonaných v\ntrestnom konaní, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní v danej trestnej veci vychádzal (odposluchy a\nsvedecké výpovede).\nAj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri strete základného\npráva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy s\nprávom na ochranu osobnosti zaručenej v čl. 19 ods. 1 ústavy, teda základných práv rovnakej úrovne, je\nvecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého konkrétneho prípadu\nstarostlivo zvážili, či jednému právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom (porv.\nrozhodnutie I. ÚS 67/06). Nie každé zverejnenie nepravdivého (resp. viac alebo menej nepresného)\núdaju musí totiž automaticky znamenať neoprávnený zásah proti cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti\nkonkrétnej osoby. K takému zásahu dochádza len vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej\nsféry fyzickej osoby existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou\nmierou, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V súvislosti\ns\nšírením informácií a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej\nna informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných), ktorá\nv\nkonkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov\na\nčitateľský záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé\nzjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej\nosoby. V takomto prípade nie je možné zotrvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo\nsvojich dôsledkoch na novinárov neplniteľné nároky. Významné však je, aby celkové vyznenie podávanej\ninformácie zodpovedalo pravde (viď obdobne I. ÚS ČR 156/99).\n42. Odvolací súd dopĺňa, že tieto články a v nich publikované názory (podávané informácie), vo vzťahu\nku ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, ani nevybočili z rámca všeobecne uznávaných zásad\nslušnosti v demokratickej spoločnosti a tým nestratili charakter korektného úsudku (správy, komentára,\núvahy) a neocitli sa preto mimo právnej ochrany. Autor článkov vo vzťahu k výrokom, za ktoré súd prvej\ninštancie nepriznal žalobcovi ospravedlnenie, tieto skutočnosti ani neprezentuje ako jednoznačný fakt.\n43. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie” alebo\n„myšlienky” prijímané priaznivo, či považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú\nnepríjemné, šokujú, či znepokojujú akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež\nvzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu (pozri De Haes\na Gijsels proti Belgicku,\n24. februára 1997, ods. 47, Správy o rozsudkoch a rozhodnutiach\n1997-I). „Je treba súhlasiť s\nnázorom o práve a povinnosti periodickej tlače a informačných prostriedkov vôbec informovať o skutkoch\nnesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem\n\nverejnosti“ (rozsudok Krajského súdu\nv Prešove, sp. zn. 6 Co 82/04 a rovnako rozsudok\nEurópskeho súdu News Verlag GmbH & CoKG proti RAKÚSKU z roku 2000).\nZ obsahu a charakteru sporných článkov, za ktoré súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal právo\nna ospravedlnenie, je zrejmé, že jeho cieľom nebolo iba stroho podať informáciu o predmetných\nudalostiach, avšak ich cieľom nepochybne bolo čitateľov zaujať. Samotná snaha žalovaného zaujať\nčitateľov, ktorej motívom nebolo (aspoň to nebolo v konaní preukázané) hanobenie, či zneuctenie osoby\nžalobcu, nepredstavuje za zistených okolností tzv. exces, teda vybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu\nsledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým je v danom prípade poukázanie na správanie sa žalobcu,\nktorý bol starostom mestskej časti a aktívnym politikom, ktoré podľa názoru autora článku nezodpovedá\npožiadavkám, ktoré sú kladené na žalobcu, vzhľadom na jeho postavenie verejného činiteľa. Vecou\nverejnou je totiž nepochybne činnosť a správanie sa žalobcu v pozícii starostu, najmä v súvislosti s\nvýkonom jeho funkcie, ktoré môže byť verejne posudzované, a ak ide o hodnotiace úsudky, t. j. kritiku,\nide o kritiku dovolenú a takéto osoby potom musia akceptovať aj väčšiu mieru kritiky v súvislosti s\nich správaním a s výkonom ich funkcie. Poslaním médií je totiž nesporne šíriť informácie a myšlienky\no otázkach verejného záujmu a je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie\nprijímať. Vzhľadom na obsah a tematiku sporných článkov, ktoré sa okrem iného zaoberajú správaním\nžalobcu, ktorý vykonával funkciu starostu mestskej časti, možno bez ďalšieho dospieť k záveru, že\nuverejnením daných článkov boli sledované výhradne komerčné ciele. Z uvedených dôvodov preto i z\npohľadu tohto kritéria záujem na poskytnutí ochrany slobode slova v danej veci prevažuje nad záujmami\nžalobcu.\n44. Záverom možno teda zhrnúť, keďže uverejnením sporných výrokov v článkoch zo dňa 13.6.2004,\n31.1.2007, 18.3.2009 a 7.4.2010 nemohlo dôjsť k neoprávneným zásahom do osobnostných práv\nžalobcu, postupoval súd prvej inštancie správne, keď dospel k správnemu právnemu záveru vedúcemu\nk zamietnutiu žaloby v tejto časti.\n45. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca v žalobe\nuviedol, že považuje zadosťučinenie formou ospravedlnenia za nedostačujúce, pretože bola značne\nznížená jeho vážnosť a ohrozená úcta v spoločnosti, preto má v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dôležitú okolnosť, v dôsledku ktorej\ndošlo k značnému zníženiu jeho vážnosti a úcty, pritom považoval okrem iného aj skutočnosť, že k\nneoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom širokej verejnosti\nurčeného informačného prostriedku, ktorého náklad, ako je čítanosť je vysoká, v dôsledku čoho bolo\nnegatívne pôsobenie článku, najmä nepravdivých údajov v ňom, značné.\n46. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur,\npričom v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne uviedol, na akom základe dospel k záveru, že\nmorálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia žalobcovi v zmysle § 13\nods. 1 Občianskeho\nzákonníka sa javí nepostačujúcou a vysvetlil, prečo žalobcovi priznal náhradu práve vo výške 3.000,eur. Voči uvedenému výroku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný.\n47. Odvolací súd po preskúmaní tohto žalovaným napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie,\nv rámci vymedzenom žalovaným uplatnenými odvolacími dôvodmi, dospel k záveru, že z hľadiska\ndôvodnosti podanej žaloby závery súdu prvej inštancie v tejto časti vychádzajú z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Naviac ani odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za dostatočné,\npretože sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal viacerými podstatnými tvrdeniami a argumentáciou\nžalovaného, ktoré by mohli mať v danej veci rozhodujúci význam.\n48. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis, alebo tak ako v preskúmavanej veci, v ktorej súd prvej inštancie síce na vec aplikoval\nsprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, a zároveň zo správnych skutkových záverov\nvyvodil nesprávne právne závery.\n49. Odvolací súd považuje za opodstatnenú námietku žalovaného v podanom odvolaní, že v konaní\nnebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uverejnením daného článku a následkami zásahu, nakoľko\nani z výpovedí svedkov; ktorí mali opísať a osvedčiť následky zásahu; táto súvislosť celkom jednoznačne\n\nnevyplýva. Rovnako odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného , že v danom prípade\nnebola preukázaná značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v príčinnej súvislosti\nso žalovanými článkami, a to najmä\nv kontexte širokej medializácie osoby žalobcu\na jeho trestnej kauzy.\n50. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade\nsa javí morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia ako nepostačujúca pre odstránenie následkov\nvzniknutej ujmy, vzhľadom na konkrétne okolnosti zásahu, a preto by už nebola dostatočne spôsobilá\núčinne vyvážiť následky neoprávneného zásahu. Táto zákonom predpokladaná podmienka pre vznik\nnároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch preto nebola splnená, keď\nnebolo preukázané, že v súvislosti s žalobcom označenými článkami došlo k zníženiu vážnosti osoby\nžalobcu v značnej miere. Tento záver nemožno dovodiť z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré\nnepreukazujú, že označenie osoby žalobcu za „úplatkára“ a za osobu, ktorú „usvedčil špecializovaný\ntrestný súd z podvodu“ v dotknutých článkoch, by vyvolalo profesnej oblasti a v širokej verejnosti\nnásledky v podobe značného zníženia jeho spoločenskej vážnosti, profesionálnej cti, dôveryhodnosti\na bezúhonnosti.\n51. Z hľadiska právneho posúdenia veci, v tejto časti uplatneného nároku, je potrebné zdôrazniť, že\nvzhľadom na obsah podaného odvolania a odvolacie námietky žalobcu\na žalovaného,\nktorými je odvolací súd viazaný, bolo predmetom odvolacieho konania v prvom rade vyriešenie otázky,\nči je možné považovať morálnu satisfakciu, ktorá bola žalobcovi priznaná zverejnením ospravedlnenia\nsúdom prvej inštancie za postačujúcu a či žalobcovi zároveň nevznikla ujma značného rozsahu (§ 13\nods. 2 Obč. zákonníka), ktorá by odôvodňovala aj priznanie materiálnej satisfakcie v podobe náhrady\nnemajetkovej ujmy.\n52. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uviedol, že najvšeobecnejšia\nklasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je\nich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné, teda radových občanov, ktorí nezastavajú žiadnu\nzvláštnu funkciu ani inú významnú spoločenskú rolu. Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby\nverejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré\nsa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a\nkandidátov vo voľbách, sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených\nzložiek, iní verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon\nktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe neformálneho\nsankčného mechanizmu a ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát, a malo byť\notvorené kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992, sťažnosť\nč. 13778/93, bod 61.). Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach\nje kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta.\nHranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ktorí musia zniesť širšie limity akceptovateľnej\nkritiky“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, bod 28.).\nDôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv\nu\nverejných osôb pritom možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru musia tieto\nosoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich osobu, a jednak v tom,\nže vďaka tomuto svojmu postaveniu majú tieto osoby väčšie možnosti prístupu do médií, teda väčšie\nmožnosti oponovať možnej kritike, než je to u osôb súkromných (por. Lingens v. Rakúsko, Castells v.\nŠpanielsko, Thorgeir Thorgersion v. Island, Thoma v. Luxembursko, rozsudok z 29. 3. 2001 č. 38432/97,\nDalban v. Rumunsko, rozsudok\nz 28.09.1999, č. 28114/95). Súd prvej inštancie teda\npostupoval správne, keď kvalifikoval osobu žalobcu, ktorý bol v rozhodnom období starostom mestskej\nčasti a kandidátom na starostu, ako osobu verejného záujmu.\n53. Odvolací súd uvádza, že ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za\nnásledok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným\nmédiami na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú. Aj takáto osoba má\nnepochybne právo na ochranu svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná osoba, ale\npotreba takejto ochrany musí byť\nv rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o konaní\ntakejto osoby. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba\nza zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a iba v zákonom stanovenej\nvýške (§ 13\nods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné aplikovať ustanovenia § 13 ods. 2 a\n\n§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ich vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah\nnepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine\na\nspoločnosti.\n54. V danom prípade inkriminované články obsahovali informácie týkajúce sa pôsobenia\na\nčinnosti žalobcu v súvislosti s plnením úloh starostu mestskej časti Bratislava-Rača, je teda nesporné,\nže sa jednalo o osobu vo verejnej funkcii. Žalobca tak bol nepochybne osobou verejného záujmu a jeho\nosobu je preto potrebné vnímať ako osobu verejnú, pri ktorej hranice akceptovateľnej kritiky sú značne\nširoké. Preto je aj miera akceptovateľnej kritiky, ako aj ochrany súkromia v dôsledku realizácie slobody\nprejavu u žalobcu vyššia ako u bežných osôb; v danom prípade ide jednu z najširších. Pri verejne činnej\nosobe platí vyššia miera tolerancie aj pri nepresných a nepravdivých výrokoch. Vecou verejnou je totiž\nnielen plnenie, napr. nakladanie s majetkom štátu, ale rovnako aj činnosť osôb, ktoré sa na tejto činnosti\npodieľajú. Verejne posudzovaná bude teda aj činnosť jednotlivých osôb, ktoré spravujú verejné veci, a\nak ide o hodnotiace úsudky, t.j. kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto osoby musia potom akceptovať aj\nväčšiu mieru kritiky v súvislosti so správou vecí verejných. Otázkam týkajúcim sa verejného záujmu je\nposkytovaná zvýšená ochrana vyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok, preto aj\nústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače\nje nepochybne šírenie informácií a myšlienok\no otázkach verejného záujmu\ns tým, že zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať/dostávať; (por. I.\nÚS 352/2011). Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (por. IV. ÚS 302/2010, ako aj nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp.zn.\nI. ÚS 453/03).\nŽalobca bol navyše aj osobou mediálne známou, o čom svedčia aj ďalšie súdom prvej inštancie\nuvádzané články venované osobe žalobcu a jeho pôsobeniu (ktorých bolo v rovnakom časovom období\nzverejnených takmer 400).\n55. Ustanovenie § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje súdu, aby v konaní o ochrane\nosobnosti priznal fyzickej osobe okrem zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia\ni právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K jeho priznaniu by mal súd pristúpiť najmä v prípadoch, ak\ndošlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, resp. v iných prípadoch, ktoré sú z hľadiska\ndopadu do osobnostných práv porovnateľné s uvedenými prípadom. Pri určení sumy nemajetkovej ujmy\nby mal všeobecný súd prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k\njej porušeniu. Vždy je pritom podstatná jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu\na jej následky.\nPodmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predovšetkým skutočnosť, že\nmorálna satisfakcia sa, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, javí ako nepostačujúca, pričom\nv dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere.\nPod pojmom zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere možno rozumieť\nnemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v osobnostnej sfére fyzickej osoby a ktorú táto osoba vzhľadom na\npovahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a\nprežíva ako závažnú. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo\nvážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,\npracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na\nzáklade poznania\na vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže\nreakcia svedčiaca\no znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v\nzmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd musí tiež posudzovať, či priznanie inej formy morálneho\nzadosťučinenia sa nejaví vzhľadom na okolnosti prípadu postačujúce, teda vzniknutú ujmu nemožno\nz nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť.\nPriznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej\nstrane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť\ndokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla\na ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno.\nPríslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych\nfaktoch.\n56. Odvolací súd uvádza, že na to, aby bol žalobca úspešný a súd mu mohol nemajetkovú ujmu\nv peniazoch priznať, muselo by byť v konaní spoľahlivo a nad všetky pochybnosti preukázané, že\nv predmetnej veci priznané ospravedlnenie nepostačuje a že dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v\n\nspoločnosti bola znížená v značnej miere. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať\nuvedené skutočnosti pritom v celom rozsahu zaťažovalo výhradne žalobcu. V konaní o ochranu\nosobnosti spojených s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy je to žalobca, ktorý musí tvrdiť a zároveň\naj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),\nz ktorých možno dôvodne usúdiť, že\nv danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca, pretože bola v značnej miere znížená\ndôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Žalobca síce navrhol vykonať za týmto účelom\ndokazovanie výsluchom svedkov, avšak aj napriek tomu, že súd prvej inštancie navrhované dokazovanie\nvykonal, z jeho záverov neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom.\n57. Na to, aby žalobca prejednávanej veci mohol byť úspešný, musel by predovšetkým nad všetky\npochybnosti preukázať, že práve a výlučne článkami publikovanými žalovaným mu vznikla značná ujma,\nteda musel by preukázať, že tomu tak nebolo v súvislosti s inými článkami a správami zverejnenými\nv rozhodnom období (ktorých bolo takmer 400) a následne, že práve v súvislosti s týmito konkrétnymi\nčlánkami, za ktoré mu bolo súdom prvej inštancie priznané ospravedlnenie, bola jeho dôstojnosť alebo\nvážnosť v spoločnosti bola znížená v značnej miere. Uvedené skutočnosti sa však žalobcovi nepodarilo\npreukázať. Z výpovedí svedkov pritom jednoznačne vyplynulo, že v rozhodnom období bolo o žalobcovi\npublikovaných veľké množstvo článkov; všetci svedkovia jednoznačne uviedli, že okrem článkov v\ndenníku Pravda čítali aj iné články, ktoré sa týkali žalobcu, v období od rokov 2004 až 2010 boli správy\nv televízii, v novinách frekventované; článkov bolo veľa, informácie o tejto kauze boli zverejnené v\ndenníkoch Sme, Nový čas, v monitoringoch tlače, v rozhlase a televízii. Z výpovede ani jedného zo\nsvedkov teda nevyplynula jednoznačná a nespochybniteľná príčinná súvislosť medzi znížením cti a\ndôstojnosti žalobcu práve z dôvodu výrokov\na informácií zverejnených v článkoch\nuverejnených žalovaným.\nMorálne zadosťučinenie v podobe zverejneného ospravedlnenia sa teda javí\nv\nkonkrétnom prípade postačujúcim, najmä, keď v konaní nebolo nijako preukázané, že došlo k zníženiu\ndôstojnosti fyzickej osoby žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti v dôsledku článkov publikovaných\nvýlučne žalovaným v značnej miere, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka. Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej\nvýške, je totiž potrebné aplikovať ustanovenia § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v\nich vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých\nžalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Iba v prípade, ak sa dostatočne\npreukáže reakcia svedčiaca\no znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere\nv zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nv peniazoch.\nZ vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie nevyplýva, že by žalobca v konaní preukázal\nokolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade žalobcovi nepostačilo len priznané\nospravedlnenie, a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov\nvzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v práci, ale\ni v rodine zo\nstrany žalovaného. V konaní nebola vôbec preukázaná akákoľvek konkrétna reakcia, ktorá by svedčila o\nznížení dôstojnosti alebo vážnosti v žalobcu spoločnosti v súvislosti s informáciami zverejnenými práve\na výlučne žalovaným.\nPokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,\ntreba vždy vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí\nfyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia\ntejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti\nalebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle\n§ 13 O <http://zakony.judikaty.info/predpis/\nzakon-40/1964>bčianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n4 Cdo 15/03, Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, str. 68). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej\nrozhodovacej praxi poukázal i na to, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj\nso zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto\npreukázané. Pre záver súdu o tom, že v konkrétnom prípade nepostačuje na odstránenie následkov\nneoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne zadosťučinenie, nepostačuje iba tvrdenie\nžalobcu o existencii nepriaznivých následkov vzniknutých na jeho osobnosti v príčinnej súvislosti s\nneoprávneným zásahom, a to ani\nv prípade, ak ich žalobca podrobne popíše z hľadiska\nich intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad ustanovení § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka\n\n<http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964> zodpovedá ich účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť,\naby bolo o tejto otázke rozhodované inak, ako na základe výsledkov vykonaného dokazovania.\nŽalobca na preukázanie skutočností, že uvedenými nepravdivými tvrdeniami uvedenými vo výroku I.\nrozsudku došlo ku zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti ako fyzickej osoby v značnej miere, nenavrhol\nvykonať žiadne ďalšie dôkazy, a to aj napriek namietaniu tejto skutočnosti žalovaným. Žalobca síce\nprezentoval, že v rámci rodiny a ďalších osôb v jeho okolí zaznamenal negatívne reakcie, nepreukázal\nvšak, že by v dôsledku práve tohto konkrétneho článku publikovaného žalovaným, došlo ku zmene v\nkvalite jeho vzťahov ani k zmene vo vnímaní jeho osoby v pracovnom prostredí (svedok Ing. K. sám\nuviedol, že názor na žalobcu nezmenil, považoval ho za nevinného; rovnako tak ani manželka a ani deti\nžalobcu nepochybovali o jeho nevine). Rovnako nebolo preukázané, že tvrdenia uverejnené práve v\ntýchto článkoch, mali negatívny vplyv na výkon činnosti žalobcu ako starostu, resp. kandidáta na starostu\na/alebo člena politickej strany. Tieto tvrdenia žalobcu neboli ničím preukázané, bližšie konkretizované\na tiež nebolo preukázané, že by práve táto skutočnosť mala podstatný vplyv na jeho možné opätovné\nzvolenie za starostu alebo na jeho postavenie v politickej strane KDH, ktorej bol aktívnym členom. Nebolo\ntak preukázané, že by zverejnenie konkrétne týchto daných výrokov malo závažný vplyv na dôstojnosť\nžalobcu v týchto prostrediach a nebolo ani preukázané, že by sa obraz o žalobcovi v kruhu jeho blízkych,\npriateľov ani v oblasti výkonu jeho profesie v dôsledku publikovania dotknutých článkov akýmkoľvek\nspôsobom podstatne zmenil.\n58. Odvolací súd považoval v danej veci za rozhodujúce, že už pred uverejnením 58tknutých článkov,\nako aj počas uverejňovania článkov v denníku Pravda a aj po ich uverejnení bolo uverejnených\nmnožstvo iných článkov v iných masovokomunikačných prostriedkoch, ktoré sa venovali rovnakej téme\nako napádané články a rovnako je nesporné, že o žalobcovi boli publikované aj obdobné články.\nVzhľadom na uvedené, za stavu kedy sa aj iné médiá venovali rovnakej téme ako napadnuté články a\nniektoré boli zverejnený skôr ako dotknuté články, resp. v rovnakom časovom období, bolo povinnosťou\nžalobcu bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že práve týmito napadnutými článkami došlo k ním\ntvrdenému zásahu do jeho osobnostných práv a teda žalobca bol povinný preukázať nielen vznik ujmy,\nale aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou ujmou a napadnutými článkami. Žalobca však v tejto otázke\nneuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nebolo vôbec preukázané, že práve napadnuté články bol\njedinou a bezprostrednou príčinnou vzniku žalobcom tvrdenej značnej ujmy na jeho strane.\n59. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd prvej inštancie pochybil, keď podanej žalobe v\nžalovaným napadnutej časti (výrok III.) vyhovel, keď síce v spore rozhodol na základe dostatočne a\nsprávne ustáleného skutkového stavu, avšak nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vychádzal z\ntoho, že žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n60. Odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené, dospel k záveru, keďže v konaní nebola preukázaná\nexistencia okolností, ktoré nasvedčujú tomu, že z hľadiska ohlasu zásahu, jeho intenzity a trvania\nrozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a v\nspoločnosti v prejednávanej veci došlo k vzniku značnej ujmy na strane žalobcu, že je v danom prípade\npostačujúce už priznané morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka <http://\nzakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa §\n388 C.s.p. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n3.000,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok III.) zmenil, tak že žalobu v tejto časti\nzamietol, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.\n61. Záverom odvolací súd, vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke premlčania a s ňou súvisiacej\nodvolacej námietky žalobcu, uvádza, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch\npodľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno\nz parciálnych\na relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.\nVzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých\nnásledkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu\nv oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia\nspoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov),\njeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak\nobsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom\n\nprincíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia\nvšeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho\nzákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť\nalebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim\npo dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (por. rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 27.11.2012, sp. zn. 2Cdo/194/2011, zverejneného v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod poradovým č. 58).\nPočiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa\nviazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť\nosobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo\nk neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.\nV prejednávanej veci\npostupoval súd prvej inštancie správne, keď vychádzal z toho, že žalovaný zasiahol do osobnostných\npráv žalobcu nerešpektovaním zásady prezumpcie neviny článkami uverejnenými dňa 21.05.2009 a\n27.11.2009. Premlčacia doba v prípade prvého článku teda začala plynúť deň nasledujúci po jeho\nzverejnení - teda dňa 22.5.2009 a uplynula 22.05.2012, žalobca podal žalobu dňa 31.05.2012, teda po\nuplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď dospel k záveru, že náhradu\nnemajetkovej ujmy, vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za tento\nčlánok a v ňom obsiahnuté výroky, nie je možné priznať, a preto v tejto časti nárok žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol.\nPokiaľ ide o výroky v článku, ktorý bol uverejnený dňa 27.11.2009, v tejto časti nárok žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy nie je premlčaný, keďže premlčacia doba začala plynúť dňa 28.11.2005 a uplynula\ndňa 28.11.2012, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 31.5.2012, t. j. pred uplynutím premlčacej doby.\n62. Vychádzajúc z vyššie vyslovených záverov, odvolací súd, vo vzťahu k žalobcom napadnutému\nzamietajúcemu výroku, dodáva, že v preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením\ndôvodnosti žaloby z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca\npreukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti\nuplatňovanému nároku, pričom správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných\nskutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci. Jeho skutkové\nzistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,\nktoré\nz vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli\nnajavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s\n§ 191 C.s.p.); správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj\nsprávne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky\na Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje závery, pre ktoré žalobu v tejto časti zamietol\naj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový\npostup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami\nvykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, vysporiadal sa so všetkými\nrozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými\nargumentmi sporových strán\na náležite posúdil opodstatnenosť všetkých právne a\nskutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je,\nz hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia, spôsobilé spochybniť\nsprávnosť záverov súdu prvej inštancie.\nŽalobca vo svojom odvolaní zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej\ninštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne\nneprihliadol. Súd prvej inštancie precízne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z\nvykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia,\na preto\nodôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto odvolaním napadnutej časti možno považovať za presvedčivé.\nOdvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zamietajúcej\nčasti, dôvody vedúce k tomuto zamietnutiu si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje\nna dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. S poukazom na skonštatovanie správnosti\ndôvodov napadnutého rozhodnutia v zamietajúcej časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol ako vecne správny potvrdil\npodľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p..\n63. O náhrade trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255\nods. 1 a ods. 2 C.s.p. Ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, v danej veci si\nžalobca uplatňoval 2 relatívne samostatné nároky - priznanie ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej\n\nujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v tejto časti bola\nžaloba ako nedôvodná zamietnutá, a teda pri tomto nároku možno konštatovať, že žalovaný mal úspech\nv rozsahu 100 %. Pre úplnosť treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že k zamietnutiu žaloby v tejto časti\nnedošlo na základe úvahy súdu, avšak z dôvodu, že neboli splnené zákonom stanovené predpoklady\npre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a preto nemôže obstáť ani argumentácia žalobcu v odvolaní,\nže v danej časti bolo na mieste priznať mu nárok na náhradu trov konania.\nPokiaľ ide o priznanie nároku na ospravedlnenie, žalobca požadoval priznanie ospravedlnenia za šesť\nčlánkov zverejnených žalovaným, pričom mu bolo priznané ospravedlnenie len za dva články. Teda\nžalobca bol úspešný v rozsahu 1/3 (33,3%) a žalovaný v rozsahu 2/3 (66,6 %). Pomer úspechu\nžalovaného je 66,6 % k úspechu žalobcu 33,3 %,\nz čoho vyplýva nárok žalovaného\nna náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 33,3 % (66,6 % mínus 33,3 %). Žalovaný mal teda\nv tejto časti uplatneného nároku vo veci úspech v pomere 33,3 %,\nAby bolo možné určiť pomer úspechu a neúspechu v celom konaní, je potrebné každý z dvoch\nuplatnených nárokov považovať za 1/2-icu celku, resp. 50 % z celkovo uplatneného nároku (pričom\nje potrebné ich z tohto hľadiska považovať za rovnocenné nároky, hoci ich výška bola rozdielna). Do\ncelkového rozsahu úspechu žalovaného je potom potrebné započítať úspech v nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch v celom rozsahu, čo potom v danom prípade predstavuje 50 %. Pokiaľ\nide o nárok na priznanie ospravedlnenia, tam bol žalovaný úspešný v rozsahu 33,3%, teda 33,3% z 50\n%, čo predstavuje 16,7 % z celkovo uplatneného nároku. Celkový pomer úspechu žalovaného v konaní\ntak predstavuje 66,7 %\n(50 % + 16,7%), preto žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na\nnáhradu trov konania v uvedenom rozsahu\n64. O nároku na náhradu trov odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p.\nv spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p..\n65. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\n\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44C/51/2012", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:babcf7bf-c2a0-4abb-8e95-32d5b25696e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 227/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 227/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2"}, {"guid": "ussr:c86198b8-737e-4216-89d7-343318c676f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2"}, {"guid": "ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/2011 z 28. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 329/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:cb5f109a-5e12-4c7a-a192-1f50dc83ddc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 83/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 83/01 z 24. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-24", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb5f109a-5e12-4c7a-a192-1f50dc83ddc9"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "4ab7461c-9256-42ba-9353-5c18fa15979a:ad46f5a1-2a27-4116-bb90-2a8aac29154e", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4412222113.2", "spisova_znacka": "2Co/206/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 2Co/206/2014 z 7. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-07-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222113.2"}], "citovane_v": []}