Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/28/2024 z 25. 9. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. septembra 2024, sp. zn. 4Co/28/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1222203901.1
Krajský súd Bratislava | 4Co/28/2024 | ECLI:SK:KSBA:2024:1222203901.1 | 2024-09-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OZ, zákon č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov, CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/734fed6d-5c31-44ac-b0d7-0464ba9768f0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1222203901.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
4Co/28/2024
1222203901
25. 09. 2024
Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI:SK:KSBA:2024:1222203901.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a
sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Slovenská televízia
a rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 56 398 255, proti žalovanému: ADRIA company,
s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, Bratislava, IČO: 44 793 707, zastúpenému: JUDr. Viera Salonnáš
Nováková, advokátka, so sídlom Skuteckého 33, Banská Bystrica, IČO: 45 026 556, o zaplatenie 276,78
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.
októbra 2023 č. k. B2-7C/50/2022-83 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV
zo dňa 04. decembra 2023 č. k.: B2-7C/50/2022-95 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku II a v napadnutom
výroku IV o nároku na náhradu trov konania v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava
IV zo dňa 4.12.2023 č.k. B2-7C/50/2022-95 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 84,52
eur, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 162,92 eur spolu s nákladmi s uplatnením
pohľadávky vo výške 1,50 eur, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti, vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 17,72 %, všetko
titulom nedoplatku žalovaného na úhradách za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou
Slovenska v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 276,78 eur s
príslušenstvom, t. j. s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške
1,50 eur, odôvodnenej
tým, že je verejnoprávnou inštitúciou zriadenou na základe zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a
televízii Slovenska a zároveň je aktívne vecne legitimovaný subjekt na podanie návrhu podľa § 4 ods.
1 a § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska. Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm.
b) zákona č. 340/2012 Z. z. vo výške 4,64 eur podľa § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z. z. (správne
podľa § 6 ods. 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z., pozn. súdu prvej inštancie) s mesačnou periodicitou
platenia úhrad v zmysle § 7 zákona č. 340/2012 Z. z. Kontrolou úhrad žalobca zistil, že žalovaný ku
dňu podania žaloby nezaplatil úhradu v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z. za kontrolované obdobie podľa
prehľadu predpisov z databázy žalobcu. Žalobca v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. vyzval
žalovaného písomnou výzvou zo dňa 08.02.2022 na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie
poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Keďže žalovaný nezaplatil úhradu a poštové sadzby
v lehote 30 dní od doručenia výzvy, je podľa žalobcu povinný zaplatiť aj pokutu v zmysle § 10 ods. 3
zákona č. 340/2012 Z. z (správne v zmysle § 10 ods. 4 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z., pozn. súdu
prvej inštancie). Výška dlhu žalovaného preukazoval „nedoplatkom“ v prehľade predpisov a platieb, kde

„obdobie“ predstavuje rok a mesiac, „predpis“ je mesačná výška úhrady podľa § 6 ods. 1 zákona č.
340/2012 Z. z. alebo nákladov na vymáhanie úhrady v zmysle § 10 zákona č. 340/2012 Z. z. a „zostatok
k úhrade“ je neuhradený zostatok pohľadávky žalobcu z „predpisu“. Žalobca si podanou žalobou uplatnil
nárok na zaplatenie istiny vo výške 243,78 eur, pokuty vo výške 33,- eur a zaplatených poštových sadzieb
vo výške 1,50 eur. K žalobe priložil výzvu na zaplatenie nedoplatku zo dňa 08.02.2022 spolu s podacím
hárkom a prehľad predpisov a platieb za kontrolované obdobie.
3. Okresný súd Bratislava II vo veci vydal dňa 09.08.2022 platobný rozkaz č. k. 7C/50/2022-14, ktorý
bol doručený žalovanému do vlastných rúk dňa 24.08.2022. Žalovaný podal dňa 09.09.2022 (dané na
poštovú prepravu dňa 07.09.2022) proti predmetnému platobnému rozkazu včas vecne odôvodnený
odpor, v zmysle § 267 ods. 4 C. s. p., čím došlo ku zrušeniu predmetného platobného rozkazu priamo zo
zákona. Žalovaný v podanom odpore vzniesol námietku premlčania v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka ( ďalej len „OZ“), keď poukázal na to, že zo žalobcom predloženého prehľadu predpisov
a platieb vyplýva, že je vyhotovený za obdobie od augusta 2009. Zároveň namietol, že tento prehľad
predpisov a platieb nemá výpovednú hodnotu, pretože z neho nie je zrejmé, ako žalobca dospel k
čiastke predstavujúcej mesačný predpis a čo presne žalobca žaluje sumou 276,78 eur. Žaloba je podľa
žalovaného neurčitá a nezrozumiteľná, keďže z nej nie je zrejmé, čoho a za aké obdobie sa žalobca
domáha. Žalovaný ďalej poukázal na to, že predmetný prehľad predpisov a platieb mu nebol doručený
ako príloha k výzve na zaplatenie. Výzva doručená mu dňa 21.02.2022 obsahovala len výzvu na úhradu
sumy 245,28 eur, avšak neobsahovala ani označenie obdobia ani iný spôsob výpočtu sumy. Takouto
výzvou žalobca podľa žalovaného nepreukázal svoj nárok, preto nemôže mať nárok na zaplatenie
poštových služieb a pokuty vo výške 33,- eur.
4. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že právny vzťah medzi stranami sporu je potrebné posudzovať
podľa režimu Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Bol toho názoru, že ako verejnoprávna inštitúcia
spadá pod definíciu subjektu verejného práva pri zabezpečovaní verejných potrieb (verejnoprávneho
televízneho a rozhlasového vysielania) podľa § 261 ods. 2 ObZ a žalovaný vystupuje ako podnikateľ
pri podnikateľskej činnosti. Aj námietku premlčania je preto podľa neho potrebné posudzovať podľa
ObZ. Žalobca ďalej poukázal na to, že k žalobe pripojil dôkazy podľa neho dostatočne preukazujúce
jeho nárok, a to prehľad predpisov a platieb, výzvu na zaplatenie úhrad a doklad o zaplatení poštových
sadzieb za odoslanie tejto výzvy. Podľa žalobcu tento prehľad predpisov a platieb dostatočne preukazuje
povinnosť žalovaného uhradiť žalovanú sumu, majúc za to, že zákon ani neumožňuje nárok preukazovať
iným spôsobom. Zákon ani neprikazuje žalobcovi, aby k výzve na zaplatenie úhrad pripojil prehľad
predpisov a platieb.
5. Vzhľadom na vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného žalobca vzal späť žalobu v časti
o zaplatenie sumy 84,52 eur, a to v časti o zaplatenie úhrady za obdobie od 08/2009 do 07/2018. Po
čiastočnom späťvzatí sa žalobca domáhal zaplatenia istiny vo výške 159,26 eur (za obdobie od 08/2018
do 02/2022), pokuty vo výške 33,- eur, poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške
1,50 eur a náhrady trov konania.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu namietal, že žaloba žalobcu má vady spočívajúce v
nedostatočnom opise rozhodujúcich skutočností. Poukázal na to, že opísanie rozhodujúcich skutočností
nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca pritom vo svojej žalobe neuviedol, z čoho
pozostáva výška dlžnej sumy a za aké obdobie je dlžná suma vyčíslená, pričom len odkázal na dôkaz
nazvaný ako prehľad predpisov. Žalovaný ďalej uviedol, že voči uplatňovaným nárokom vznáša aj
námietku uplynutia (hmotnoprávnej) prekluzívnej 60-dňovej lehoty uvedenej v § 10 ods. 2 zákona č.
340/2012 Z. z. Podľa tohto ustanovenia platí, že ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní
zo zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60-tich dní od zistenia tejto skutočnosti na
zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich zo zaslaním výzvy. Z uvedeného
podľa žalovaného vyplýva, že povinnosťou poskytovateľa služby verejnosti a vyberateľa úhrady a
hmotnoprávnou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku súdnou cestou je splniť si svoju povinnosť
uvedenú v § 10 ods. 2 zákona, t. j. do 60 dní od zistenia, že platiteľ úhrady včas neplatil, ho vyzvať na
takúto úhradu. Nesplnenie tejto hmotnoprávnej podmienky podľa žalovaného spôsobuje zánik práva na
strane žalobcu, resp. vyberateľa úhrady. Z obsahu výzvy na zaplatenie nedoplatku zo dňa 08.02.2022
a hlavne z dátumu jej vypracovania mal za zrejmé, že žalobca žalovaného nevyzval na plnenie v lehote
do 60 dní, pričom samotná výzva nemá žiadnu výpovednú hodnotu a je neurčitá a nezrozumiteľná.
Žalovaný zotrval na námietke uplynutia trojročnej objektívnej (hmotnoprávnej) premlčacej lehoty podľa

§101 OZ, pričom bol toho názoru, že na daný vzťah je celkovo potrebné aplikovať ustanovenia OZ.
Konštatoval, že vo vzťahu k žalobcovi nie v postavení podnikateľa pri výkone podnikateľskej činnosti, ale
len subjektom - platiteľom, ktorému bola uložená povinnosť platiť úhrady v zmysle § 3 písm. b) zákona
č. 340/2012 Z. z., keďže je zamestnávateľom viac ako dvoch zamestnancov.
7. Súd prvej inštancie na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie, na ktoré predvolal obe sporové
strany. Na pojednávaní bola prítomná len advokátka žalovaného. Žalobca nebol prítomný, pričom svoju
neprítomnosť ospravedlnil písomným podaním, v ktorom súhlasil s prejednaním a rozhodnutím vo veci v
jeho neprítomnosti. Súd prvej inštancie preto v súlade s § 180 C. s. p. vykonal pojednávanie a vo veci
rozhodol rozsudkom v neprítomnosti žalobcu. Žalovaný (konajúci prostredníctvom svojej advokátky) na
pojednávaní uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich doterajších písomných podaní vo veci.
8. O čiastočnom zastavení konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 144 C. s. p., § 145 ods. 2 C. s.
p., § 146 ods. 1 C. s. p. Žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy
84,52 eur, t. j. v
časti o zaplatenie úhrady za obdobie od 08/2009 do 07/2018. Keďže k čiastočnému späťvzatiu žaloby
došlo ešte predtým, než začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, súhlas žalovaného s
čiastočným späťvzatím žaloby nebol v zmysle § 146 ods. 1 C. s. p. potrebný (na jeho prípadný nesúhlas
so späťvzatím žaloby by sa neprihliadalo). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie konanie v tejto
časti v súlade s § 145 ods. 2 C. s. p. zastavil.
9. Súd prvej inštancie tak vo veci samej rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 192,26
eur, t. j. úhrady za obdobie od 08/2018 do 02/2022 vo výške 159,26 eur, pokuty vo výške 33,- eur a
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (poštových sadzieb) vo výške 1,50 eur. Vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v súdnom spise, pričom na
základe vykonaného dokazovania a z nesporných (zhodných) skutkových tvrdení sporových strán mal v
konaní za nesporné, že žalobca je verejnoprávna inštitúcia zriadená na základe zákona č. 532/2010 Z. z.
o Rozhlase a televízii Slovenska a zároveň je aktívne vecne legitimovaný subjekt na vymáhanie úhrady
podľa zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou
Slovenska. Medzi stranami mal takisto za nesporné, že žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za
služby verejnosti (podľa § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z. z.) vo výške 4,64 eur (podľa § 6 ods. 3 písm.
a) zákona č. 340/2012 Z. z.) s mesačnou periodicitou platenia úhrad (v zmysle § 7 zákona č. 340/2012 Z.
z.). Z prehľadu predpisov a platieb za kontrolované obdobie od augusta 2009 do februára 2022 vyvodil,
že žalovaný mal za toto obdobie zaplatiť úhradu vo výške 241,28 eur (4,64 eur x 52 mesiacov), avšak
žalovaný za toto obdobie nezaplatil žiadnu sumu. Túto skutočnosť mal medzi stranami za nespornú,
keďže žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu nepoprel. Zistil, že výzvou zo dňa 08.02.2022 žalobca
vyzval žalovaného na zaplatenie nedoplatku ku dňu 28.02.2022 vo výške 245,28 eur. Z elektronického
podacieho hárku zistil, že žalobca doručoval žalovanému výzvu na zaplatenie nedoplatku úhrady zo dňa
08.02.2022, pričom poštovné bolo vo výške 1,50 eur. Žalovaný v tomto konaní potvrdil, že mu bola táto
výzva doručená, išlo teda o nesporné skutkové tvrdenie.
10. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.
z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v znení účinnom do
30.06.2023 (ďalej len „zákon č. 340/2012 Z. z.“), podľa § 4 ods. 1 uvedeného zákona, podľa § 6 ods.
3 písm. a) uvedeného zákona, podľa § 7 ods. 1, 2 a 6 zákona č. 340/2012 Z. z., podľa § 10 ods. 1,
2, 4 písm. a) a 5 zákona č. 340/2012 Z. z., podľa § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 112 prvej vety OZ a
§ 121 ods. 3 OZ.
11. Aplikáciou uvedených ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie úhrady za služby verejnosti
poskytované žalobcom bol dôvodný len v časti o zaplatenie sumy 162,92 eur. V konaní mal za nesporné,
že žalobca je zákonom poverený subjekt na kontrolu platenia úhrady a na vymáhanie úhrady za služby
verejnosti poskytované žalobcom (Rozhlasom a televíziou Slovenska, aktuálne Slovenská televízia a
rozhlas, pozn. odvolacieho súdu) v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z. Medzi stranami mal za takisto
nesporné, že žalovaný bol v rozhodnom období platiteľom úhrady za služby verejnosti (podľa § 3 písm.
b) zákona č. 340/2012 Z. z.) vo výške 4,64 eur (podľa § 6 ods. 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z.) s
mesačnou periodicitou platenia úhrad (v zmysle § 7 zákona č. 340/2012 Z. z.). Žalovaný bol platiteľom
úhrady v tejto výške v celom kontrolovanom období od augusta 2009 do januára 2011, od augusta 2018
do októbra 2018, od marca 2019 do mája 2019 a od novembra 2019 do februára 2022. Žalobca si

podanou žalobou (po čiastočnom späťvzatí žaloby) uplatnil nárok na zaplatenie úhrady za obdobie od
augusta 2018 do februára 2022 (t. j. za 34 mesiacov) vo výške 157,76 eur (34 x 4,64 eur). V konaní pritom
mal za nesporné, že žalovaný za predmetné obdobie nezaplatil žalobcovi žiadnu úhradu. Žalovaný však
v konaní vzniesol námietku premlčania v zmysle § 100 ods. 1 v spojení s § 101 OZ, s ktorou sa súd
prvej inštancie musel vysporiadať.
12. Pripomenul argumentáciu žalobcu, že vzťah medzi ním a žalovaným treba posudzovať podľa
ustanovení ObZ, a to v zmysle § 261 ods. 2 ObZ, keďže žalobca vo vzťahu vystupoval v pozícii
subjektu verejného práva zabezpečujúceho verejné potreby a žalovaný v pozícii podnikateľa. Súd
prvej inštancie sa s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil, dôvodiac, že medzi sporovými stranami
nejde o záväzkový vzťah (vzťah založený právnym úkonom, typicky zmluvou) tak, ako ho má na
mysli ustanovenie § 261 ObZ, ale o zákonom uloženú povinnosť žalovanému platiť žalobcovi úhradu
za služby verejnosti poskytované žalobcom (tzv. koncesionárky poplatok). Táto zákonná povinnosť
platiť koncesionársky poplatok nemá žiaden súvis s podnikateľskou činnosťou žalovaného, nemôže
preto ísť o (záväzkový) vzťah týkajúci sa podnikateľskej činnosti žalovaného. Povinnosť platiť úhradu
za služby verejnosti poskytované žalobcom totiž bola zákonom č. 340/2012 Z. z. uložená každému
zamestnávateľovi zamestnávajúcemu aspoň troch zamestnancov, a to bez ohľadu na jeho predmet
činnosti. Keďže zákon č. 340/2012 Z. z. neobsahuje osobitnú úpravu premlčania nároku žalobcu na
zaplatenie úhradu za služby poskytované verejnosti, súd prvej inštancie aplikoval všeobecnú úpravu
premlčania obsiahnutú v § 100 a nasl. OZ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na zhodný
právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2018 sp. zn. 1Cob/35/2018.
Konštatoval, že podľa § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. sa úhrada platí mesačne, pričom úhradu za
príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho
mesiaca. Z uvedeného vyvodil, že úhrada sa v súlade s § 100 ods. 1 OZ premlčiava za každý kalendárny
mesiac samostatne, pričom v zmysle § 101 OZ je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. v prejednávanom prípade od prvého dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Žalobca si podanou žalobou (po jej čiastočnom späťvzatí) uplatnil nárok na
zaplatenie úhrady vo výške 157,76 eur (159,26 eur - 1,50 eur za poštovné v mesiaci jún 2021) za obdobie
od augusta 2018 do februára 2022. Uviedol, že žaloba bola žalobcom podaná dňa 05.08.2022, žalobou
uplatnený nárok tak bol premlčaný v časti o zaplatenie úhrady za obdobie od augusta 2018 do mája
2019: úhrada za mesiac august 2018 bola splatná dňa 31.08.2018 a trojročná premlčacia doba uplynula
dňa 01.09.2021, úhrada za mesiac máj 2019 bola splatná dňa 31.05.2019 a trojročná premlčacia doba
uplynula dňa 01.06.2022. V časti o zaplatenie úhrady vo výške 27,84 eur za obdobie od augusta 2018
do mája 2019 (6 x 4,64 eur) vyhodnotil súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným
ako dôvodnú, preto žalobu v tejto časti zamietol.
13. Konštatoval, že vo zvyšnej časti žalobou uplatneného nároku na zaplatenie úhrady vo výške 129,92
eur za obdobie od novembra 2019 do februára 2022 (28 x 4,64 eur) k premlčaniu nedošlo. Keďže
žalovaný doposiaľ žalobcovi úhradu za toto obdobie nezaplatil, súd prvej inštancie žalobe v tejto časti
vyhovel. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný nezaplatil žalobcovi úhradu a poštové sadzby v lehote do
30 dní od doručenia písomnej výzvy na zaplatenie nedoplatku zo dňa 08.02.2022. Dospel k záveru, že
mu vznikla preto povinnosť zaplatiť žalobcovi pokutu vo výške 33,- eur v zmysle § 10 ods. 4 písm. a)
zákona č. 340/2012 Z. z. Aj v časti o zaplatenie pokuty vo výške 33,- eur tak žalobe vyhovel.
14. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi taktiež nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 1,50 eur, spočívajúcich v zaplatených poštových sadzbách za doručovanie
písomnej výzvy na zaplatenie nedoplatku zo dňa 08.02.2022, majúc za to, že ide o preukázané a účelne
vynaložené náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré tvoria príslušenstvo uplatnenej pohľadávky
v zmysle § 121 ods. 3 OZ.
15. Naopak súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 1,50 eur, ktorú si žalobca
uplatnil ako nárok na zaplatenie úhrady, aj keď v skutočnosti išlo o poštovné v mesiaci jún 2021 (ako
to vyvodil z prehľadu predpisov a platieb). Vyhodnotil, že žalobca však v tomto konaní netvrdil a ani
nepreukázal, že by žalovanému takúto výzvu doručoval, preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú
zamietol.

16. Súd prvej inštancie tak uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 162,92 eur (úhrada vo
výške 129,92 eur a pokuta vo výške 33,- eur) spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo
výške 1,50 eur (poštové sadzby).
17. Procesnú obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný v konaní namietal, že žaloba
žalobcu je neurčitá a že žalobca v rozpore s § 132 ods. 2 C. s. p. v žalobe iba odkazuje na ním
označený dôkaz - prehľad predpisov aj platieb. Súd prvej inštancie súhlasil, že žalobca v žalobe svoj
nárok nešpecifikoval dostatočným spôsobom (ale len odkázal na pripojený prehľad predpisov a platieb),
avšak mal za to, že v podaní doručenom súdu dňa 30.09.2022 (vyjadrenie k odporu žalovaného)
túto vadu žaloby odstránil, keď svoj žalobou uplatnený nárok špecifikoval ako nárok na zaplatenie
úhrady vo výške 159,26 eur za obdobie od augusta 2018 do februára 2022. Súd prvej inštancie takéto
skutkové vymedzenie žalobou uplatneného nároku považoval za dostatočné pre rozhodnutie vo veci,
keď pripomenul, že v opačnom prípade by bol povinný vyzvať žalobcu na odstránenie vady žaloby v
zmysle § 129 C. s. p.
18. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca k svojej výzve na zaplatenie nedoplatku úhrady zo dňa
08.02.2022 nepripojil prehľad predpisov a platieb, v dôsledku čoho bola táto výzva neurčitá. Ani s touto
námietkou žalovaného sa súd nestotožnil. Vyjadril názor, že zákon č. 340/2012 Z. z. totiž žalobcovi
neprikazuje, aby spolu s výzvou doručil žalovanému aj prehľad predpisov a platieb. Navyše, toto ani
nemal za potrebné, keďže povinnosť platiť úhradu v stanovenej výške zakladá žalovanému priamo zákon
č. 340/2012 Z. z. Tento zákon presne stanovuje, kedy žalovanému vzniká povinnosť platiť úhradu, v akej
výške a za aké obdobie a kedy je táto úhrada splatná. Žalovaný by tak v každom okamihu mal vedieť, aká
je výška jeho nedoplatku (splatného dlhu) voči žalobcovi. Znalosť zákona sa totiž predpokladá (porovnaj
§ 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).
19. Žalovaný tiež tvrdil, že v § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. je upravená preklúzia nároku žalobcu
(t. j. zánik práva uplynutím času). Bol toho názoru, že pokiaľ žalobca nevyzval žalovaného na zaplatenie
úhrady v lehote 60 dní od zistenia tejto skutočnosti, tak jeho nárok na zaplatenie úhrady zanikol. Aj túto
námietku žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, keď vyslovil, že aby nejaké právo
zaniklo uplynutím času (prekludovalo), musí byť tento následok v zákone výslovne uvedený. V opačnom
prípade ide len o tzv. poriadkovú lehotu, ktorá nemá za následok zánik práva. Keďže v prejednávanom
prípade zákon č. 340/2012 Z. z. (ani žiaden iný zákon) nesankcionuje nedodržanie lehoty 60 dní zánikom
práva žalobcu na zaplatenie úhrady, dospel k záveru, že tento následok ani nemohol nastať. Navyše
uviedol, že predmetná lehota 60 dní začala žalobcovi plynúť až od okamihu, kedy sa žalobca skutočne
dozvedel o omeškaní žalovaného, ide teda o subjektívnu lehotu, ktorej počiatok behu je naviazaný na
zistenie tejto skutočnosti žalobcom. Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti stotožnil s argumentáciou
žalobcu, že pri takom množstve platiteľov úhrad (približne 1,37 milióna platiteľov úhrad) nie je možné
vykonávať kontrolu úhrad u každého individuálneho platiteľa zvlášť každý jeden kalendárny mesiac.
Išlo by o nákladný a hospodársky neefektívny postup, ktorý by bol v rozpore s povinnosťou žalobcu
ako verejnoprávnej organizácie pri nakladaní s verejnými prostriedkami zachovávať hospodárnosť,
efektívnosť a účinnosť ich použitia.
20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní
podľa § 255 ods. 2 C. s. p. a § 256 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. Konštatoval, že žalobca
si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 276,78 eur, žalobca bol v konaní úspešný v časti
o zaplatenie sumy 162,92 eur, žalovaný bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 113,86 eur, a
to časti o zaplatenie sumy 84,52 eur, v ktorej žalobca vzal žalobu späť z dôvodu žalovaným vznesenej
námietky premlčania (a teda žalobca procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti), a v zamietnutej
časti o zaplatenie sumy
29,34 eur. Vypočítal, že žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 58,86 %
(podiel priznanej sumy 162,92 eur a žalobou uplatnenej sumy 276,78 eur) a vo zvyšku bol neúspešný.
Žalovaný mal v konaní úspech v rozsahu 41,14 % (podiel sumy 113,86 eur a žalobou uplatnenej sumy
276,78 eur) a vo zvyšku bol neúspešný. Rozdiel medzi úspechom žalobcu a úspechom žalovaného tak
predstavuje čistý úspech žalobcu v rozsahu 17,72 % (58,86 % - 41,14 % = 17,72 %). Súd prvej inštancie
preto rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 17,72
%.
21. Proti tomuto rozsudku do jeho vyhovujúceho výroku č. II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 162,92 Eur spolu s nákladmi spojenými s vymáhaním vo výške 1,50 Eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku a čo do jeho výroku č. IV o priznaní náhrady trov konania v prospech žalobcu
vo výške 17,72 % podal riadne a včas odvolanie žalovaný z dôvodov, že napadnutý rozsudok vychádza
podľa neho z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyvodil, že súd prvej inštancie tak rozhodol z dôvodu, že sa nestotožnil s jeho
námietkou ohľadom preklúzie práva a s ohľadom na pomer úspechu priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania vo výške
17,72 %. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie ohľadom našej
námietky uplynutia (hmotnoprávnej) prekluzívnej 60-dňovej lehoty uvedenej v § 10 ods. 2 zákona č.
340/2012 Z.z.. Poukázal na to, že žalobca je z daňovo-účtovného hľadiska povinný viesť evidenciu
svojich pohľadávok. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ
je v omeškaní zo zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60-tich dní od zistenia tejto
skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich zo zaslaním
výzvy. Z uvedeného vyvodil, že povinnosťou poskytovateľa služby verejnosti a vyberateľa úhrady a
hmotnoprávnou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku súdnou cestou je splniť si svoju povinnosť
uvedenú v § 10 ods. 2 zákona, t.j. do 60 dní od zistenia že platiteľ úhrady včas neplatil, ho vyzvať na
takúto úhradu. Z gramatického výkladu ust. § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. ako aj zo systematického
výkladu uvedeného zákona mal za to, že úhradou sa myslí mesačná periodicita úhrady. Podľa § 7
ods. 2 zákona č. 340/2012 z. z. je úhrada za príslušný kalendárny mesiac splatná do posledného dňa
príslušného kalendárneho mesiaca. Ak teda v
§ 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. zákonodarca
hovorí o zistení vyberateľa úhrady, že platiteľ je v omeškaní, zjavne tým podľa neho zákonodarca nemal
na mysli možnosť zisťovať u vyberateľa úhrady kedykoľvek a akékoľvek zmeškané obdobie platiteľa
úhrady, čo aj niekoľko rokov spätne. Išlo by totiž podľa jeho názoru o mimoriadnu výsadu verejnoprávnej
inštitúcie ako vyberateľa úhrady, ak by jej súd priznal možnosť kedykoľvek a za akékoľvek obdobie
zisťovať omeškanie úhrad platiteľmi a takémuto konaniu poskytol právnu ochranu. Išlo by o výrazný
nepomer v oprávnení žalobcu na úkor povinnosti platiteľa úhrady. Uvedené úvahy podľa neho potvrdzuje
aj § 4 ods. 2 citovaného zákona, kde je žalobca povinný viesť príjmy za úhrady na samostatnom účte v
banke, v pobočke zahraničnej banky alebo v štátnej pokladnici. Podľa § 10 ods. 2 v spojení s §7 ods.
2 zákona č. 340/2012 Z. z. je tak vyberateľ úhrad povinný nezaplatenie úhrady zistiť hneď v prvý deň
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bola úhrada za daný kalendárny mesiac splatná.
Doručenie výzvy do 60 dní od zistenia omeškania platiteľa podľa § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z.
teda považoval za hmotnoprávnu podmienku pre neskoršie uplatnenie nároku súdnou cestou. Vyjadril
názor, že nesplnenie tejto hmotnoprávnej podmienky spôsobuje zánik práva na strane žalobcu, resp.
vyberateľa úhrady. Na základe uvedeného teda výzva, ktorú žalobca doložil do konania, podľa neho
jednoznačne preukazuje, že táto podmienka nebola splnená. Od žalobcu ako veriteľa mal za nutné
vyžadovať, aby ako riadny hospodár spravoval a aj včas uplatňoval svoje pohľadávky. Poukázal na
to, že zákon č. 68/2008 Z. z., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2013 nahradený zákonom č. 340/2012
Z. z., poznal osobitný subjekt - spoločnosť s ručením obmedzeným založenú RTVS a s jej 100%-nou
účasťou v nej, ktorú zákon č. 68/2008 Z. z. poveroval vyberaním úhrad. Pokiaľ zákonodarca v zákone č.
340/2012 Z. z. tento osobitný subjekt zrušil a vyberaním úhrad poveril priamo žalobcu, podľa žalovaného
bolo povinnosťou žalobcu zabezpečiť sa administratívne, personálne a technicky tak, aby bol schopný
vyberať úhrady a opak nemôže byť na ťarchu žalovaného. Mal za to, že súd prvej inštancie mal žalobu
žalobcu zamietnuť a že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu trov konania. Naopak, súd prvej inštancie
mal trovy konania priznať žalovanému v rozsahu 100%. S ohľadom na uvedené žiadal, aby Krajský súd
v Bratislave ako súd odvolací vydal nasledovný zmenil rozsudok Mestského súdu Bratislava IV. sp. zn.:
B2-7C/50/2022 zo dňa 12.10.2023 nasledovne:
• výrok II. rozsudku znie: Súd žalobu žalobcu zamieta.
• výrok IV. rozsudku znie: Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Vo zvyšku, t. j. vo výroku I. a II. (asi vo výroku I. a III. - pozn. odvolacieho súdu) sa rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdzuje.
22. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že podľa ustanovenia § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z. z.
o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov: „Platiteľ úhrady je zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom
pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov; na účely tohto zákona sa služobný úrad
posudzuje ako zamestnávateľ. Žalovaný svoje odvolanie odôvodňuje nedodržaním 60-dňovej lehoty na
doručenie výzvy. Žalobca sa k danej námietke vyjadroval vo svojich predošlých vyjadreniach takto: „K
námietke žalovaného o neskorej výzve na úhradu nedoplatku si dovoľujeme uviesť, že v súvislosti s
výkladom ustanovenia § 10 ods. 2 Zákona o úhrade uvádzame, že zákonná formulácia jasne hovorí o
povinnosti vyzvať na zaplatenie úhrady do 60 dní od zistenia omeškania, nie odo dňa jeho vzniku. Ide

o dva rozličné momenty, pričom zákonodarca si jasne zvolil subjektívny moment zistenia omeškania.
Žalobca si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že v súčasnosti eviduje približne 1,37 milióna 2 platiteľov
úhrad za služby verejnosti a preto kontrolu platenia úhrad nevykonáva každý mesiac pri každom
individuálnom platiteľovi zvlášť, keďže by šlo o mimoriadne nákladný a hospodársky neefektívny postup.
Žalobca v tejto súvislosti pripomína, že ako verejnoprávna inštitúcia je v zmysle § 19 ods. 4 zákona
č. 532/2010 o Rozhlase a televízii Slovenska v spojení s § 19 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o
rozpočtových pravidlách verejnej správy povinný pri nakladaní s verejnými prostriedkami „zachovávať
hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia“. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva žalobcovi
za pravdu a žalobca sa s odôvodnením plne stotožňuje. Vzhľadom na to, že žalovaný neuviedol žiadne
nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na žalobcom uplatňovaný nárok, považoval žalobca odvolanie
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV pod sp. zn.: B2-7C/50/2022 zo dňa 12.10.2023
za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch potvrdil.
23. Žalovaný sa v následnom vyjadrení v plnom rozsahu pridržal podaného odvolania a mal za to,
že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobca je
samostatná účtovná jednotka, pričom podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. je povinný viesť
príjmy za úhrady na samostatnom účte v banke, v pobočke zahraničnej banky alebo v štátnej pokladnici.
S ohľadom na uvedené tak musí žalobca ako vyberateľ úhrad zistiť, či boli vykonané úhrady a to
najneskôr prvý deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci kedy bola splatná úhrada. Ak
žalobca tvrdí, že tento deň nie je totožný s dňom, kedy zistil omeškania žalovaného, namietal, že
žalovaný v konaní nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie. V súvislosti s týmto uviedol, že
žalobca je inštitúcia verejného práva, ktorá je oprávnená vykonávať svoju činnosť výlučne „intra legam“
a má predovšetkým plniť svoje povinnosti, ktoré jej ukladá zákon. Je preto povinný riadne preukázať
splnenie zákonných podmienok pred podaním žalobného návrhu. Namietal, že žalobca v konaní
nepreukázal, od ktorého dňa eviduje žalovaného v zozname platiteľov koncesionárskych poplatkov,
pričom uvedené úzko súvisí s povinnosťou žalobcu ako vyberateľa koncesionárskych poplatkov zaslať
platiteľovi úhrad písomnú výzvu na úhradu nedoplatku v lehote 60 dní odo dňa, keď sa mal dozvedieť
o nezaplatení koncesionárskych poplatkov. Tvrdíme, že žalobca sa musel objektívne dozvedieť o
nedoplatku žalovaného - pri zachovaní odbornej starostlivosti najneskôr v prvý deň kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bola splatná úhrada. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení tvrdí,
že nevykonáva kontroly každý mesiac, nakoľko by to bolo neefektívne, žalovaný zdôraznil, že žalobca je
inštitúcia verejného práva, ktorá má predovšetkým plniť svoje povinnosti, ktoré jej ukladá zákon. Zákon
č. 68/2008 Z. z., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2013 nahradený zákonom č. 340/2012 Z. z. a ten poznal
osobitný subjekt - spoločnosť s ručením obmedzeným založenú RTVS a s jej 100 %-nou účasťou v nej,
ktorú zákon č. 68/2008 Z. z. poveroval vyberaním úhrad. Pokiaľ zákonodarca v zákone č. 340/2012 Z.
z. tento osobitný subjekt zrušil a vyberaním úhrad poveril priamo žalobcu, bolo podľa neho povinnosťou
žalobcu zabezpečiť sa administratívne, personálne a technicky tak, aby bol schopný vyberať úhrady.
24. Žalobca v následnom vyjadrení uviedol, že sa ku všetkým námietkam žalovaného už vyjadril v
predošlých vyjadreniach a v zmysle zásady hospodárnosti na nich zotrval.
25. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.
26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust.
§ 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti
žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v
napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa
s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na
úhradu koncesionárskych poplatkov podľa zákona č. 340/2012 Z. z. v priznanom rozsahu stotožňuje
a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti jeho žaloby
v tomto rozsahu, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú
pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné
ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve

z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu
boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle
ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08,
IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho
konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní
dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie
dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im
právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalovaného a že
súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva
na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite, keď i podľa ústavnej
judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany
sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004). V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd
teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalovaného.
27. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi predmetom odvolacieho konania je
posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu ako verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na základe zákona
č. 532/2010 Z. z. a aktívne legitimovanej na vymáhanie úhrady podľa zákona č. 340/2012 Z. z.
od žalovaného, ktorý je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti s mesačnou periodicitou
platenia úhrad vo výške 4,64 eur, a to v nespäťvzatej a nepremlčanej priznanej časti za obdobie od
novembra 2019 do februára 2022, keď žalovaný v odvolaní argumentoval preklúziou tohto nároku
žalobcu vzhľadom na nesplnenie jeho povinnosti v zmysle § 10 zákona č. 340/2012 Z. z. ukladajúceho
mu povinnosť vyzvať platiteľa v omeškaní na úhradu do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti, a to práve
so zreteľom na mesačnú periodicitu úhrad platiteľa, z ktorej vyvodzoval zrejmosť zistenia omeškania
žalovaného žalobcom v mesiaci nasledujúcom po neuhradení koncesionárskeho poplatku.
28. Preklúzia označuje zánik práva, ktoré nebolo uplatnené v stanovenej lehote. Ide o zánik práva
uplynutím času. K tomuto javu dochádza len v prípadoch, ktoré určuje zákon
(napr. formuláciou
„inak právo zanikne“), pričom na preklúziu súd prihliada z úradnej povinnosti (napr. § 436 OZ, reštitučné
nároky...). Ide o kvalifikované uplynutie času na uplatnenie práva na súde, pričom lehoty týkajúce sa
preklúzie sú vždy konkrétne určené v každom jednom prípade (napr. podľa ust. § 436 OZ právo zanikne,
ak sa neuplatnilo najneskôr pätnásteho dňa po dni, keď sa poškodený o škode dozvedel). Keďže úlohou
tohto inštitútu je prinútiť účastníkov právneho vzťahu uplatniť svoje právo čo najskôr, táto lehota prestane
plynúť uplatnením práva na súde, teda podaním žaloby.
29. Preklúzia je teda inštitút na uplatnenie práva na súde, pričom z dikcie vyššie citovaného ust. §
10 zákona č. 340/2012 Z. z. žiadne právo žalobcu nevyplýva, keď mu zákon v tomto ustanovení
vymáhanie dlžných úhrad od platiteľov, pokút a poštovného na súde ukladá ako povinnosť. Ide teda o
zákonnú povinnosť žalobcu vymáhať úhrady od platiteľov v omeškaní spolu s ďalšími platbami určenými
uvedenou právnou normou. Nesplnenie zákonom uloženej povinnosti na výzvu v lehote 60 dní od
zistenia omeškania s úhradou platiteľa nie je žiadnym spôsobom v zákone sankcionované, a už
vôbec nie zánikom práva (preklúziou), t. j. nemôže sa jednať o preklúziu žalobného nároku, na ktorý
je žalobca povinný a nie oprávnený, teda neprekluduje. Nesplnenie zákonom uloženej povinnosti môže
byť prípadne založený len zodpovednostný právny vzťah, čo však nie je predmetom sporu.
30. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného ohľadom preklúzie
nároku uplatneného žalobou v napadnutej priznanej (nespäťvzatej a nepremlčanej) časti za nedôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom rozsahu a aj v rozsahu o nároku na náhradu
trov konania ako časti rozsudku napadnutej a zároveň aj podľa § 379 písm. a) CSP závislej ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti
v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech

žalobcu v odvolacom konaní, ktorému však tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).