{"guid": "68738b2f-269e-4a8f-bc7e-4d07ae8ce94f:dbaea52e-ea02-46a5-acfb-5597a9ee0ba8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1221203221.2", "spisova_znacka": "2Co/2/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/2/2024 z 16. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. októbra 2024, sp. zn. 2Co/2/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1221203221.2", "identifikacne_cislo": "1221203221", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Králová", "sudca_id": 309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-kralova-309", "datum_vydania": "2024-10-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dbaea52e-ea02-46a5-acfb-5597a9ee0ba8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1221203221.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1221203221.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1221203221.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Co/2/2024\n1221203221\n16. 10. 2024\nJUDr. Michaela Králová\nECLI:SK:KSBA:2024:1221203221.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek\nsenátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobkyne: B. O., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom: Q. G. X, K., právne zastúpená: BOHUNICKÝ & Co. s. r. o. so sídlom: Lermontovova 16, Bratislava,\nIČO: 47 876 034, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítková 4, Bratislava Ružinov, IČO: 31 813 861, o neplatnosť výpovede danej žalobkyni, na odvolanie žalovanej voči rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2023, č.k. B1-19C/28/2021-142, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2023, č.k. B1-19C/28/2021-142,\np o t v r d z u j e.\nII. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 10. júla 2023, č.k. B1-19C/28/2021-142 rozhodol tak,\nže výpoveď žalovanej z nájmu bytu č. X, nachádzajúceho na Q. G. Č.. X v K., Z. Q., na prízemí stavby\nso súpisným číslom XXXX, stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X, v katastrálnom území A.\nM., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T., ktorá je Okresným úradom K., katastrálny odbor, vedená\nna liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T.,\nzo dňa 23. apríla 2021, č. P.-X.X/XXXX/XXXX, doručená žalobkyni dňa 03. mája 2021, je neplatná. O\ntrovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným\nuznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\n2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18. júna 2021\ndomáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 23. apríla 2021, č. P.-X.X/XXXX/XXXX, ktorú jej dala\nžalovaná. Tvrdila, že je nájomcom bytu č. X, nachádzajúceho sa na Q. G. Č.. X v K., vchod Q., na prízemí\nstavby so súpisným číslom XXXX, stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X, v katastrálnom\núzemí A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T., ktorá je Okresným úradom K., katastrálny odbor,\nvedená na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K.\nT.. Žalobkyňa nadobudla a má užívacie právo k predmetnému bytu najneskôr od 01. septembra 1980,\nkedy bolo toto právo upravené ako tzv. osobné užívanie bytu. S účinnosťou od 01. januára 1992 došlo\nustanovením § 871 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Občiansky zákonník“) k transformácii tohto práva na nájom bytu. Žalobkyni bola dňa 03. mája\n2021 doručená výpoveď z nájmu, v ktorej sa ale neuvádza žiaden dôvod. Žalovaná vychádzala z toho,\nže nejde o nájom bytu, ale len o nájom. S tým žalobkyňa nesúhlasí a je názoru, že výpoveď je neplatná,\n\npretože vo výpovedi nie je dôvod výpovede vymedzený v zmysle § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka\na nie sú splnené taxatívne dôvody pre výpoveď podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Tvrdila, že priestory prenajaté žalobkyni nie sú bytom, ale\nnebytovým priestorom, a preto sa na tento vzťah musia uplatniť ustanovenia § 663 až § 684\nObčianskeho zákonníka. De iure sa nejedná o byt. Podľa stavebného zákona je rozhodujúci stav podľa\nplatného kolaudačného rozhodnutia. Existencia uvedeného rozhodnutia je predpokladom toho, aby\nurčité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Za byt nemožno považovať\nbyt, kde tento účel vyplýva len z vôle strán bez existencie rozhodnutia správneho orgánu. Neexistuje\nrozhodnutie, ktoré by určovalo daný nebytový priestor za byt. Tvrdila, že právo žalobkyne na osobné\nužívanie bytu sa nezmenilo na nájom bytu, ale len na prostý nájom. Výpoveď považuje preto za platnú.\n4. Žalobkyňa v replike poukázala na to, že nie je preukázané, že by rozhodnutie o určení priestoru za\nbyt neexistovalo. Žalobkyňa ho nemá k dispozícii, lebo nebola stavebníkom. Stavba je historická a je\nzachytená už na fotografiách z 30. rokov 20. storočia. Dokončenie stavby prebehlo za iných právnych\na historických pomerov. Žalovaná by mala disponovať kolaudačným rozhodnutím ako vlastník stavby.\nAj pre existenciu nebytového priestoru sa vyžaduje kolaudačné rozhodnutie, ale žalovaná ani takým\nrozhodnutím nedisponuje. Za nedôvodné považuje žalobkyňa odkazy žalovanej na súdnu prax, keďže\nsa týkajú iných situácií.\n5. Žalovaná v duplike poukázala na to, že existencia rozhodnutia stavebného úradu je predpokladom\ntoho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Žalobkyňa takéto\nrozhodnutie nepredložila, nakoľko také rozhodnutie neexistuje. Nedisponuje ním ani žalovaná. Daná\nvýpoveď je preto platná a účinná.\n6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 137 písm. d) CSP, § 685 ods. 1, § 710 ods. 1, § 711\nods. 1, 2, 6, § 711 ods. 1, § 153, § 155, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „OZ“), § 62 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení účinnom do 31.\ndecembra 1991, § 104 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku\n(stavebný zákon) a vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prvom rade, hoci v danom prípade je\npredmetom žaloby určenie právnej skutočnosti, je daná žaloba prípustná podľa § 137 písm. d) CSP,\npretože možnosť domáhať sa určenia neplatnosti výpovede nájmu z bytu vyplýva priamo z osobitného\npredpisu, ktorým je § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V druhom rade, súd prvej inštancie sa\nzaoberal otázkou, či je žaloba podaná včas. Nebolo medzi stranami sporné, že výpoveď bola žalobkyni\ndoručená dňa 03. mája 2021. Žalobu doručila žalobkyňa súdu dňa 18. júna 2021. Je preto zrejmé, že\nbola zachovaná trojmesačná lehota predpísaná ustanovením § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka a\nžaloba bola podaná včas. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal vecou samou. Z dokazovania bolo\npreukázané, že predchodca žalovanej ako socialistická organizácia dňa 01. septembra 1980 podľa §\n153 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991 prenechala žalobkyni za úhradu\ndo osobného užívania bez určenia doby užívania byt č. X, ktorý sa nachádza na Q. G. č. X v K., vchod\nQ., na prízemí stavby so súpisným číslom XXXX, stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X,\nv katastrálnom území A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T.. Tým vzniklo žalobkyni právo\nosobného užívania predmetného bytu podľa § 155 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do\n31. decembra 1991 na základe dohody o odovzdaní a prevzatí bytu z 01. septembra 1980, o ktorej bola\nspísaná podľa § 155 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991 spísaná\nzápisnica označená ako „Zápis o dohode a odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 01. septembra 1980“. Táto\nlistina nebola v konaní stranami súdu predložená, ale obe strany na ňu odkazovali a jej existencia nebola\nsporná. Preto ani súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že žalobkyni právo na osobné užívanie\npredmetného bytu vzniklo dňa 01. septembra 1980.\n7. Hoci z označenia predmetného zápisu vyplýva, že žalobkyni bol odovzdaný „byt“, žalovaná tvrdila,\nže v skutočnosti nejde o byt, pretože ide o nebytový priestor. Poukazovala na to, že neexistuje žiadne\nkolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, ktoré by „priestor“ prenajatý žalobkyni určovalo za byt.\nPrávna úprava účinná v čase uzatvorenia dohody o osobnom užívaní predmetného bytu obsahovala\ndefiníciu bytu v § 62 zákona č. 41/1964 Zb., pričom táto definícia sa vzťahovala na celý právny poriadok\n(nielen pre účely tohto zákona). Pre to, aby miestnosť alebo súbor miestností bol považovaný za byt\nmusia byť tieto podľa rozhodnutia stavebného úradu určené na bývanie. Súčasne nemožno na otázku\nstavebného určenia daného bytu použiť a aplikovať súčasnú právnu úpravu stavebného zákona, ktorý\n\nbol platný a účinný aj v čase uzatvorenia dohody o osobnom užívaní bytu, pretože treba zohľadniť, že\npredmetná budova stála už v 30. rokoch 20. storočia. Nemožno sa preto zo strany žalovanej dovolávať\notázky stavebného určenia podľa zákona, ktorý nadobudol účinnosť neskôr, než bola stavba postavená,\na nie skorších zákonov (napr. stavebný zákon z roku 1958, resp. 1949 až po stavebné štatúty žúp účinné\nv 20. rokoch 20. storočia). Treba preto zohľadniť, že ak sa v roku 1980 daný „priestor“ označoval ako byt,\npričom ho tak označila socialistická organizácia ako predchodkyňa žalovanej, a aj následne v rokoch\n1993 a 1995 bol tento „byt“ označený ako byt v evidenčných listoch na stanovenia nájomného, potom\nto smeruje k záveru, tento byt bol určený na užívanie ako byt podľa skorších predpisov, ktoré boli platné\na účinné pred nadobudnutím účinnosti súčasného stavebného zákona (t.j. pred 01. októbrom 1976).\n8. Súd prvej inštancie mal za to, že nielen označenie v listinách, ale aj faktický stav smeruje k záveru,\nže išlo aj v čase uzatvorenia dohody dňa 01. septembra 1980 o byt podľa § 62 zákona č. 41/1964\nZb. Treba zohľadniť, že už v čase uzatvorenia dohody platil § 104 ods. 1 stavebného zákona, ktorý\nrieši situácie, ak sa doklady k užívaniu nezachovali, a ktorý treba na danú vec aplikovať. Daný byt je\npreto určený na bývanie, pretože je na to vybavený svojim stavebnotechnickým účelom. Z dokazovania\nbolo totiž preukázané, že predmetný byt spočíva z dvoch obytných miestnosti, kuchyne, predsiene,\nkomory, ďalšej izby, má kúpeľňu a WC a žalobkyňa v ňom býva od roku 1980. Sama žalovaná na\npojednávaní dňa 10. júla 2023 uviedla, že pri sprístupnení bytu v r. 2021 bola žalobkyňa v byte a byt\nužívala. Ak teda žalobkyňa uvedené miestnosti užíva na bývanie takmer 43 rokov, potom z tohto faktu\na z ostatných zistených skutkových okolností vyplýva, že ide o byt a treba uzavrieť, že ide o priestory\nstavebnotechnicky najbližšie účelu bývania, na ktorý aj skutočne slúži. Žiadnemu inému účelu tieto\npriestory ostatných 43 rokov neslúžia (opak preukázaný nebol) a preto iný záver než ten, že ide o byt\nurčený na bývanie nemožno prijať. V danom prípade teda ide o byt. Na to, aby byt bol predmetom\nobčianskoprávnych vzťahov nemusí byť zapísaný v katastri nehnuteľnosti [tam sa zapisuje len, ak je byt\nsúčasne aj predmetom vlastníckych vzťahov, čo nie je každý byt; porov. § 6 písm. d) zákona č. 162/1995\nZ.z.]. Zápis do katastra nie je právnou podmienkou toho, aby šlo o byt (porov. § 62 zákona č. 41/1964\nZb., resp. § 43b ods. 4 stavebného zákona v súčasnom znení).\n9. V uvedenej otázke žalovaná poukazovala na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Tieto rozhodnutia\nnie sú v rozpore s vyššie uvedenými závermi. Súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje, že\n„rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt je kolaudačný stav a nie stav faktický, t.j.\nspôsob užívania miestností alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje užívanie\nstavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe\nrozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. (…) Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol\nurčený kolaudačným rozhodnutím, prípadne v stavebnom povolení, môže vykonať len stavebný úrad\npo prerokovaní v stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním kolaudácie zmeny stavby. Až z\ntakéhoto rozhodnutia stavebného úradu súd (…) vychádza“ (rozsudok z 30. júna 2008, sp.zn. 2 Cdo\n122/2007), resp. že „pojmovým znakom bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle §\n118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie,\ndané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom\ntoho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov ako byty“ (R 87/2003,\nrozsudok z 29. mája 2002, sp.zn. 4 Cdo 27/02). V danom prípade ale ide o byt, ktorého kolaudácia,\nresp. stavebnotechnické určenie bolo realizované za pôsobnosti staršej právnej úpravy, nie v režime\naktuálneho stavebného zákona. Súčasne preto treba prihliadať na § 104 ods. 1 stavebného zákona,\nktorý takéto situácie v starších nehnuteľnostiach rieši a s ohľadom na uplatnenie tohto ustanovenia na\ndaný skutkový stav tieto závery nie sú s týmito rozhodnutiami v nijakom rozpore. Inými slovami, ak v\ndanom prípade nie je k dispozícii rozhodnutie o určení miestností za byt, musí sa vychádzať z toho, že\ndané miestnosti sú určené za byt, nakoľko je to stavebnotechnicky najbližšie účelu bývania, na ktorý\ntieto priestory aj skutočne slúžia.\n10. Okrem toho treba poukázať aj na to, že účelom právnej fixácie bytu kolaudáciou je v prvom\nrade zaručiť stavebnotechnické kvality bytu. V type nájomnej zmluvy nie je v zásade potrebné chrániť\ntakýto účel sankciou neplatnosti. Nie je to hodnota, ktorá robí zmluvu nezmyselnou alebo spoločensky\nškodlivou. Aj pokazené auto si možno vypožičať. Ak sa užíva nehnuteľnosť bez kolaudácie, tak na\nnápravu týchto pochybení môže slúžiť správne trestanie proti vlastníkovi. Ak aj niekoho táto norma\nchráni, tak je to skôr nájomník než prenajímateľ. V súlade s právom je opačný výklad - ak prenajímateľ\nniečo prenajal, je povinný umožniť to nájomcovi užívať na dohodnutý účel (§ 664). Ak teda žalovaná\nprenajala žalobkyni byt, je povinná zabezpečiť, aby bol a zostal bytom spôsobilým na bývanie. Ak\n\nprenajatý priestor nie je bytom, žalovaná ako prenajímateľ si neplní svoje záväzky, ale nemá to za\nnásledok neplatnosť nájomnej zmluvy, ani jej zánik, či zmenu na iný typ nájmu (porov. nález Ústavného\nsúdu SR, sp.zn. II. ÚS 294/2018 z 11. októbra 2018, publikované v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR\npod č. 42/2018). Predmetný vzťah osobného užívania daného bytu sa podľa § 871 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka účinného od 01. januára 1992 zmenil s účinnosťou od 01. januára 1992 na nájom bytu podľa\nustanovení § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na ten sa vzťahuje, že je chránený a ak nedôjde k\ndohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone.\n11. Žalovaná namietala, že právo osobného užívania bytu sa podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nzmenilo len na prostý nájom (podľa § 664 Občianskeho zákonníka, čiže nie na nájom bytu. Takýto výklad\nnie je podľa názoru súdu prvej inštancie správny a nezodpovedá jazykovej skladbe ustanovenia § 871\nods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie upravuje transformáciu troch inštitútov, t.j. (i) práva\nosobného užívania bytu, (ii) právo užívania iných obytných miestností a (iii) miestností neslúžiacich na\nbývanie na príslušný, resp. zodpovedajúci „nový“ inštitút nájmu. V prípade každého jedného z nich ide z\ngramatického hľadiska o nezhodný prívlastok, v ktorom je podstatné meno „právo“ rozvíjané prívlastkom\n(tým je: osobné užívanie bytu, užívanie iných obytných miestností, resp. užívanie miestností neslúžiacich\nna bývanie). Toto právo sa účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb. zmenilo na nájom (z gramatického\nhľadiska sa zmenil predmet, ale jeho prívlastky zostávajú zachované). Čiže zmenil osobné užívanie\nbytu na nájom bytu, osobné užívanie iných obytných miestností na nájom miestnosti v zariadeniach\nurčených k trvalému bývaniu a osobné užívanie miestnosti neslúžiacich na bývanie na nájom nebytových\npriestorov. Bolo by v rozpore s požiadavkou legislatívnej stručnosti, aby zákonodarca zvlášť pri každom\n„osobnom užívaní“ uvádzal, na ktorý z nájmov sa to-ktoré osobné užívanie zmenilo. Tento výklad\nzodpovedá aj rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít. Podľa Najvyššieho súdu SR „zákon č.\n509/1991 Zb. výrazne zasiahol do dovtedajšej právnej úpravy osobného užívania bytu, a to úpravou\nv ustanoveniach § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka“ (R 61/1994, stanovisko občianskoprávneho\nkolégia NS SR z 23. marca 1994, sp.zn. Cpj 24/93). Najvyšší súd neodkazuje na § 664 ako tvrdí\nžalobca, ale na § 685 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje chránený nájom bytu. Rovnako to chápe\naj odborná literatúra, podľa ktorej zákon č. 509/1991 Zb., ktorý zaviedol do právnej úpravy § 871 ods.\n1 Občianskeho zákonníka, zrušil inštitút osobného užívania bytu a nahradil ho nájmom, preto bolo\nnutné zakotviť pravidlá pre transformáciu existujúcich vzťahov osobného užívania na vzťahy nájomné.\nPodľa § 871 ods. 1 sa priamo zo zákone zmenilo na nájom právo osobného užívania bytu, právo\nosobného užívania iných obytných miestností a právo osobného užívania miestností neslúžiacich na\nbývanie. Nájomný vzťah vznikol vždy k 1. januáru 1992. Na novo vzniknuté nájomné vzťahy sa použijú\nustanovenia o nájme bytu (§ 685 až 716), ustanovenia o nájme miestnosti v zariadeniach určených k\ntrvalému bývaniu (§ 717, 718) a ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových\npriestorov (Švestka, J., Spáčil, J. a kol.: Občanský zákoník: komentář. II, § 460-880. Praha: C.H. Beck,\n2008, s. 2252). Opačný výklad by tiež odporoval účelu právnej úpravy zákona č. 509/1991 Zb., ktorým\nbolo v prípade zavádzaného ustanovenia § 871 Občianskeho zákonníka len zmeniť predošlé právne\nvzťahy na právne vzťahy zodpovedajúce novej právnej úprave (bližšie Federálne zhromaždenie ČSFR,\nparlamentné tlače č. 685 a 966, rok 1991, dostupné na www.nrsr.sk).\n12. Žalovaná odkazovala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2009, sp.zn. 2 Cdo 117/2008,\nčo ale nie je nedôvodné. Citované rozhodnutie sa týka aplikácie § 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka,\nnie odseku 1. Toto rozhodnutie rieši situáciu transformácie osobného užívania služobných bytov, ktoré\nsa aplikuje tak, že „pokiaľ zákonné predpoklady pre služobné byty splnené neboli, zmenilo sa osobné\nužívanie na prostý nájom (§ 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka)“. Ustanovenie sa vzťahuje „len na\nprávne vzťahy, ktoré k uvedenému dátumu už vznikli a trvali“ (tamtiež). Osobné užívanie k služobným\nbytom, ktoré ku dňu 01. január 1992 boli služobnými bytmi sa zmenilo na nájom služobného bytu.\nNapokon uvádza to priamo toto rozhodnutie, že „účelom ustanovenia § 871 ods. 4 Občianskeho\nzákonníka bolo upraviť priamo zo zákona (ex lege) premenu existujúceho práva osobného užívania\nbytu trvale určeného pre ubytovanie pracovníkov organizácie na nájom služobného bytu a to k dátumu\n01.01.1992“ (tamtiež). Čiže osobné užívanie (služobného) bytu sa zmenilo na nájom (služobného) bytu,\nnie na „prostý nájom“. Argumentáciu žalovanej preto treba odmietnuť. V súhrnnej skratke, vzťah medzi\nžalobkyňou a žalovanou, ktorý bol pred 01. januárom 1992 osobným užívaním predmetného bytu je s\núčinnosťou od 1. januára 1992 chráneným nájmom bytu podľa § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka.\n13. Zvyšok právnej stránky veci má povahu jednoduchého právneho posúdenia. Keďže v danom prípade\nišlo ku dňu doručenia výpovede žalobkyni o nájom bytu, tento bol chránený podľa § 685 ods. 1\n\nObčianskeho zákonníka a k dohode nedošlo, skončiť ho možno jednostranne výpoveďou len z dôvodov\nustanovených v zákone. Bolo preukázané, že žalovaná dala žalobkyni podľa § 710 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka písomnú výpoveď z daného nájmu bytu, ktorú doručila žalobkyni dňa 3. mája 2021. Bolo\npreukázané, že táto výpoveď v rozpore s § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka neobsahuje skutkovo\nvymedzený dôvod výpovede tak, aby tento nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Preto je táto\nvýpoveď s poukazom na citované ustanovenie neplatná. Súd preto žalobe vyhovel v celom rozsahu. Z\ntohto hľadiska je preto aj nadbytočné skúmať, či je daný niektorý z dôvodov výpovede podľa § 711 ods.\n1 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaná ani netvrdila, že niektorý z týchto dôvodov je daný.\n14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, s poukazom na\nustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. e) CSP - súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná trvala\nna svojom právnom názore a to, že napriek formálnemu označeniu nebytového priestoru, ktorý bol\noznačovaný počas nájomného vzťahu ako byt nie je bytom ale nebytovým priestorom, a preto sa na\ntento zmluvný vzťah vzťahujú ustanovenia § 663 - 684 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej\nlen „Občiansky zákonník\"). Žalovaná uviedla, že žalobkyňa považuje za nesporné, že nebytový priestor,\nz ktorého jej žalovaná vypovedala nájom je byt a odvoláva sa na označenie uvedené v dokumente\noznačenom ako „Výpoveď prenajímateľa z nájomného vzťahu, vzniknutého na základe Zápisu o dohode\no odovzdaní a prevzatí bytu\". Zároveň sa mylne žalobkyňa domnieva, že za byt považuje uvedený\nnebytový priestor vo vyššie uvedenej stavbe so súp. č. XXXX aj žalovaná. Napriek tomu, že počas\nzmluvného vzťahu bol predmetný priestor označovaný ako byt sa „de iure\" aj „de facto\" nejedená o\nbyt. Žalovaná poukázala na ustanovenie § 76 - § 84 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a\nstavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon\") v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých pri\nzisťovaní, či miestnosť je alebo nie je obytnou miestnosťou, a či súbor obytných miestností je alebo\nnie je bytom, je rozhodujúci stav podľa platného kolaudačného rozhodnutia. Pojmovým znakom bytu\nako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové\nurčenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným kolaudačným rozhodnutím\nstavebného úradu. Existencia uvedeného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli\nbyť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Žalovaná v rámci podaného odvolania poukázala\naj na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych\nvzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria\nna trvalé bývanie dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia\nje predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako\nbyty. V zmysle § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Právo osobného užívania bytu a právo užívania\niných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov,\nktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na\nnájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.\nZákonodarca nepoužil, tak ako sa domnieva žalobkyňa pri zmene práva osobného užívania bytu ako\nani spoločného užívania bytu manželmi na „spoločný nájom bytu\" ale na „spoločný nájom\" a „nájom\".\nTermín „nájom bytu\", ktorý by teda teoreticky určoval zmluvný vzťah podľa ustanovení § 685 a nasl.\nObčianskeho zákonníka nebol explicitne zákonodarcom upravený. Žalovaná má za to, že žalobkyňa\nužívala predmetné priestory viac ako 30 rokov, pričom nájomné, ktoré uhrádzala bolo aj napriek nie\nmožno požadovanej úrovni bývania nájomcami podhodnotené a nezodpovedalo primeranej výške.\nPodľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ\") prenajímateľ môže vypovedať nájom\nbytu, ak: a) prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu,\nsvojich rodičov alebo súrodencov, b) nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného\nbytu viazaný, c) nájomca alebo ten, kto je členom jeho domácnosti, hrubo poškodzuje prenajatý byt, jeho\npríslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné\nbývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy\nv dome, d) nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil\nnájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo\ntým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa, e)\nje potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať,\nalebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nemožno byt alebo dom najmenej\npočas šiestich mesiacov užívať, f) nájomca prestal spĺňať predpoklady užívania bytu osobitného určenia\nalebo predpoklady užívania bytu vyplývajúce z osobitného určenia domu, g) nájomca využíva byt bez\n\nsúhlasu prenajímateľa na iné účely ako na bývanie. Podľa § 712a ods. 1 OZ: Ak sa nájomný pomer\nskončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a), e) alebo písm. f) alebo z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm.\nb) nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na\nstrane zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov,\nnájomca má právo na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou\nnájomného primeraný bytu, ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby.\nNájomca má tiež právo na úhradu nevyhnutných výdavkov spojených so sťahovaním. V iných prípadoch\nskončenia vykonávania práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, nemá nájomca, ktorému\nbola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b), právo na bytovú náhradu. Žalovaný navrhol\nvykonanie dôkazu - výsluch žalobkyne, aby bolo zrejmé za akým účelom využíva žalobkyňa uvedený byt.\nAj napriek skutočnosti, že bola žalobkyňa prítomná pri sprístupnení bytu dňa 18.3.2021 uvedené podľa\nžalovanej ešte neznamená, že tam skutočne býva a využíva byt na bývanie a nie na iný účel. Univerzitná\nnemocnica Bratislava chce uvedenú situáciu vyriešiť čo najskôr. Univerzitná nemocnica Bratislava je\nsprávcom majetku štátu a je povinná sa riadiť zákonom č. 278/1993 o správe majetku štátu a nakladať\ns majetkom štátu hospodárne. Žalobkyňa platí nájomné vo výške 42,72 eur za jeden štvrťrok, t.j. 14,24\neur za mesiac v Starom meste v Bratislave za 37 m2, čo znie až nereálne. V prípade, ak by sa riadili\nrozhodnutím súdu, že sa jedná o byt a podali výpoveď jedným z dôvodov uvedených v § 711 ods. 1 OZ, je\nžalovaná povinná v zmysle § 712a ods. 1 OZ pri niektorých dôvodoch zabezpečiť bytovú náhradu, ktorá\nje veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý sa má\nvypratať. Je takmer nemožné nájsť bytovú náhradu, ktorej výmera bude 37 m2 a suma nájomného by\nbola 14,24 eur mesačne. Žalovaná na základe vyššie popísaných skutkových ako aj právnych dôvodov\nžiada, aby súd vydal nasledovný rozsudok. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná žiada\nodvolací súd, aby rozsudok Mestského súdu Bratislava IV v napadnutých častiach výroku zmenil (§ 388\nCSP) tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania na súde prvej\ninštancie, rovnako ako na súde druhej inštancie a to v celom rozsahu, alebo aby alternatívne predmetný\nrozsudok v napadnutých častiach výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389\nCSP).\n15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že považuje rozsudok za vecne správny.\nZ odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie viedol konanie procesne správne, vykonal\na správne vyhodnotil všetky navrhnuté dôkazy a vec správne právne posúdil (správne subsumoval\nskutkový stav pod príslušné právne normy). Po preskúmaní obsahu odvolania možno skonštatovať, že\nzákladným pilierom odvolania je tvrdenie žalovanej, že byt č. X, nachádzajúci sa na prízemí stavby\nna Q. G. č. X v K., vo vchode Q. (v stavbe so súpisným č. XXXX postavenej na pozemku, parcely\nregistra „R.“ č. XXXX/X, k. ú. A. M., ďalej aj ako „Byt“) nemá byť podľa názoru žalovanej bytom. Uvedené\ntvrdenie bolo nosným argumentom žalovanej aj v konaní na súde prvej inštancie. Žalobkyňa je toho\nnázoru, že s touto argumentáciou žalovanej sa súd prvej inštancie v rozsudku riadne a presvedčivo\nvysporiadal, a to najmä v odsekoch 22. až 25. rozsudku. Žalovaná v odvolaní uviedla, že byt nepovažuje\nza byt z dôvodu absentujúceho kolaudačného rozhodnutia, ktoré by byt za byt označilo. Zhodne s\nprávnym názorom súdu prvej inštancie má žalobkyňa za to, že na otázku výstavby a dokončenia bytu\nje treba nazerať v kontexte tej právnej úpravy, ktorá bola v relevantnom čase účinná. Podľa ustáleného\nskutkového stavu platí, že byt, ako aj stavba, v ktorej sa byt nachádza, existovala a bola užívaná už v\n30. rokoch 20. storočia. V tomto období na území Slovenskej republiky žiadna ucelená a kodifikovaná\núprava stavebného práva ešte nejestvovala. Čiastková a nejednotná úprava stavebného práva platila\niba v podobe tzv. stavebných štatútov. „V slovenskej časti štátu existovali v jednotlivých mestách a\nvo vidieckych obciach a osadách tzv. stavebné štatúty, ktorých pôvod je ešte v stredoveku ako prejav\nrelatívnej samostatnosti práv jednotlivých miest od práv šľachty. Poslednými stavebnými štatútmi boli\nstavebné štatúty vydané obecnými (mestskými) zastupiteľstvami na základe § 21 a § 22 zákonného\nčlánku XXII: 1886 o obecnom zriadení.“ Takmer všetky stavebné štatúty na území Slovenska platili až\ndo ich súhrnného zrušenia zákonom č. 280/1949 Zb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí (§ 28 ods.\n1 bod č. 6). Avšak ani tento zákon, prijatý v roku 1949, t.j. pravdepodobne viac ako dve desaťročia po\ndokončení stavby, v ktorej sa byt nachádza, ešte kolaudačné konanie stále neupravoval. Ani ustanovenie\n§ 118 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), na ktoré\nžalovaný v odvolaní poukazuje, potrebu kolaudačného rozhodnutia pre kvalifikáciu miestnosti alebo\nsúboru miestností ako bytu vôbec nepredpokladá. Predmetné ustanovenie bolo navyše do Občianskeho\nzákonníka zapracované až na základe právnej úpravy účinnej od 01.01.1992. O ustanoveniach § 76\naž § 84 zákona č. 50/1976 Zb. na ktoré žalovaná tiež poukázala, platí vyššie uvedené analogicky tieto ustanovenia tiež existenciu kolaudačného rozhodnutia pre byt ako samostatný objekt neupravujú\n\na navyše sa jedná o právny predpis účinný až od 01.10.1976. Legálnu definíciu bytu ako miestnosti\nalebo súboru, miestností, ktoré sú podľa kolaudačného rozhodnutia určené na trvalé bývanie, upravil\naž zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý vstúpil do účinnosti\n01.09.1993. V čase výstavby a dokončenia predmetnej stavby neexistovala žiadna právna úprava, ktorá\nby kolaudačné rozhodnutie v súvislosti s užívaním bytu predpokladala alebo upravovala. Žalovaná sa\nv súvislosti s kolaudačným rozhodnutím ako predpokladom existencie bytu opiera o právne normy,\nktoré vstúpili do účinnosti dávno potom, čo boli byt a stavba, v ktorej sa byt nachádza, postavené a\ndokončené. Je zaujímavé, že žalovaná je vlastníkom predmetnej stavby a ani ona sama nedisponuje\nžiadnym kolaudačným rozhodnutím, ktoré by s uvedenou stavbou súviselo. Uvedené je len ďalšou\nskutočnosťou potvrdzujúcou fakt, že v čase výstavby a dokončenia predmetnej stavby sa kolaudačné\nrozhodnutia jednoducho nevydávali. Z dôkazov, ktoré sú naozaj dostupné a ktoré boli súdu prvej\ninštancie predložené, vyplýva jednoznačný záver, že byt bol posudzovaný ako byt podľa právnej úpravy\núčinnej prinajmenšom od 01.09.1980, kedy žalobkyňa nadobudla právo osobného užívania bytu, a toto\njej právo sa v zmysle novelizácie Občianskeho zákonníka neskôr transformovalo na nájom bytu. V\ntomto smere sa žalobkyňa plne stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie uvedených v odsekoch\n27. až 31. rozsudku a pre úplnosť opätovne poukazuje aj na závery právnickej literatúry a judikatúry,\nna ktoré poukazovali v článku II. žaloby, a ktoré na uvedenú otázku odpovedajú zhodne s názorom\nsúdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa tiež správne vysporiadal aj s návrhom žalovanej na výsluch\nžalobkyne, keď s prihliadnutím na vek žalobkyne a na to, že žalovaná nevysvetlila, ako konkrétne by\nvýsluch žalobkyne napomohol objasneniu skutkového stavu; tento návrh zamietol. Otázka, či žalobkyňa\nku dnešnému dňu byt skutočne užíva alebo nie, nemá právnu relevanciu (žalobkyni vyplýva z titulu nájmu\nprávo byt užívať, nie povinnosť byt užívať). Záverečné tvrdenia žalovanej o výške nájomného za užívanie\nbytu považuje žalobkyňa za irelevantné a tiež skresľujúce. Žalovaná výšku nájomného posudzuje v\nkontexte jediného kritéria, a tou je lokalita bytu (Staré Mesto), avšak žalovaná vôbec neberie do úvahy\nnapríklad úbohý stav bytu (udržiavanie predmetu nájmu v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie\nje povinnosťou žalovanej ako prenajímateľa), či jeho umiestnenie v blízkosti polikliniky cudzokrajných\nchorôb alebo jeho umiestnenie na prízemí, ku ktorému je verejne dostupný prístup (čo zvyšuje riziko\nmožných vlámaní a krádeží v byte). Má za to, že napriek výške nájomného by žiaden zo zástupcov či\nzamestnancov žalovanej nebol ochotný v byte, vzhľadom na jeho stav a umiestnenie, dobrovoľne bývať.\nŽalobkyňa žije v byte vyše 40 rokov. K transformácii práva osobného užívania bytu na nájom bytu došlo\nnovelizáciou Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992; a žalovaná až do roku 2020 nemala voči\nnájmu bytu zo strany žalobkyne žiadne výhrady. Ak sa aj žalovaná rozhodla, že uvedený právny vzťah\njej prestal vyhovovať, také rozhodnutie nesmie ísť na úkor práv žalobkyne, ktoré nadobudla v dobrej\nviere a v súlade s právnym poriadkom. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie rozhodol vecne\nsprávne. Z odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila,\naké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila; ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké\nprostriedky procesnej obrany použila. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj so všetkými návrhmi\nna vykonanie dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé a zrozumiteľné, ako súd prvej inštancie\nvec právne posúdil; toto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je správne a v rozsudku riadne\nodôvodnené. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd I. výrok rozsudku ako vecne\nsprávny potvrdil a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n16. Žalovaná sa vyjadrila k vyjadreniu žalobkyne a uviedla, že sa pridržiava doteraz podaných písomných\nvyjadrení, ale považuje za potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu žalobkyne: „Sme presvedčení, že napriek\nvýške nájomného by žiaden zo zástupcov či zamestnancov žalovanej nebol ochotný v byte, vzhľadom\nna jeho stav a umiestnenie, dobrovoľne bývať“. Žalovaná má za to, že je zaujímavé a zarážajúce, že\nžalobkyňa niečo také tvrdí, keď ona samotná tam býva už vyše 40 rokov dobrovoľne a v nájme a počas tej\ndoby ani raz nekontaktovala Univerzitnú nemocnicu Bratislava so žiadosťou o opravy v byte. Poukázal\nna ustanovenie § 668 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník: „Nájomca je povinný oznámiť\nprenajímateľovi bez zbytočného odkladu potreby opráv, ktoré má vykonať prenajímateľ. Pri porušení\ntejto povinnosti zodpovedá nájomca za škodu tým spôsobenú a nemá nároky, ktoré by mu inak prislúchali\npre nemožnosť alebo obmedzenú možnosť užívať vec pre vady veci, ktoré sa včas prenajímateľovi\nneoznámili. Žalovaná na základe vyššie popísaných skutkových ako aj právnych dôvodov žiada, aby\nsúd vydal nasledovný rozsudok: Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná žiada odvolací súd,\naby rozsudok Mestského súdu Bratislava IV v napadnutých častiach výroku zmenil (§ 388 CSP) tak\nže, žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania na súde prvej inštancie,\nrovnako ako na súde druhej inštancie a to v celom rozsahu, alebo aby alternatívne predmetný rozsudok\nv napadnutých častiach výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 CSP).\n\n17. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že súčasné vyjadrenia strán sporu\npredstavujú už iba výmenu názorov medzi nimi a pre toto odvolacie konanie nemajú zásadnú relevanciu.\nPredmetom tohto konania bolo posúdenie neplatnosti výpovede nájmu bytu; a nie to, v akom stave sa\ntento byt nachádza alebo či je nájomné uhrádzané žalobkyňou adekvátne alebo nie. Ich argumentáciu,\nna ktorú žalovaná vo svojom vyjadrení reaguje, uviedli len ako odpoveď na tvrdenia žalovanej, ktorá\nsa podľa ich názoru snažila navodiť dojem, akoby bola výška nájomného v nájomnom vzťahu medzi\nstranami sporu neprimeraná (čo však ale nie je predmetom tohto konania). Vzhľadom na to, že vyjadrenie\nžalovanej sa už netýka merita veci, v záujme hospodárnosti konania žalobkyňa opakuje, že odvolaním\nnapadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.07.2023, č.k. B1-19C/28/2021-142\npovažuje za vecne správny.\n18. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §\n380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre\nnariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené\nzákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru,\nže odvolanie žalovanej nie je dôvodné, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\na právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP).\n19. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom tohto konania bolo posúdenie platnosti výpovede z nájmu\ndanej žalovanou žalobkyni, pričom prejudiciálnou otázkou bola otázka, či sa v danom prípade právo\nosobného užívania žalobkyne v zmysle § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka pretransformovalo na\nnájom bytu, alebo iba na nájom nehnuteľnosti. V priebehu konania žalovaná namietala aj to, že\npredmetná nehnuteľnosť nemá charakter bytu, z dôvodu absencie kolaudačného rozhodnutia. Žalovaná\nzdôraznila, že existencia kolaudačného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli\nbyť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Na túto námietku žalovanej odvolací súd uvádza,\nže žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, nehnuteľnosť má charakter nebytového\npriestoru. K týmto tvrdeniam žalovanej však odvolací súd uvádza, že ak malo ísť o nebytový priestor\nnie je zrejmé, prečo žalovaná žalobkyni dala výpoveď z nájmu podľa § 667 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka a nie podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý by sa\nnepochybne na nájom nebytového priestoru musel vzťahovať. Rovnako tak z dokazovania vykonaného\npred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by žalovaná predložila súdu listinu osvedčujúcu skutočnosť, že\ntáto nehnuteľnosť nie je byt, ale je to nebytový priestor, ktorou by vlastník nehnuteľnosti mal nepochybne\ndisponovať. Samotné tvrdenie žalovanej, že predmetná nehnuteľnosť nie je bytom, nepovažuje ani\nodvolací súd za dostatočné k tomu, aby sa stotožnil s názorom, že nejde o byt, ale o nebytový priestor.\nNavyše súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zo všetkých listinných dôkazov založených v súdnom\nspise, t.j. z evidenčného listu pre výpočet nájomného, ako aj zo zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí\nbytu (listina nebola medzi stranami sporu sporná, obe sporové strany na ňu odkazovali), vyplýva,\nže ide o byt II. kategórie, ktorý dostala žalobkyňa do osobného užívania. Ak teda žalobkyni vzniklo\nprávo osobného užívania (čo tiež nebolo medzi stranami sporu sporné), mohlo jej v danom prípade\nvzniknúť iba právo osobného užívania k bytu. Argumentácia žalovaného, že pojmovým znakom bytu\nako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové\nurčenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným kolaudačným rozhodnutím\nstavebného úradu, nie je pre daný prípad aplikovateľná, nakoľko ustanovenie § 118 ods. 2 bolo do\nObčianskeho zákonníka zapracované až od 01.01.1992. Z opisu skutkového stavu však vyplýva, že\npredmetný byt bol postavený v 30. rokoch 20. storočia. Žalobkyňa preto správne poukázala na to, že v\ntomto období existovala na našom území iba čiastková a nejednotná úprava stavebného práva, v podobe\ntzv. stavebných štatútov, ktoré platili až do ich súhrnného zrušenia zákonom č. 280/1949 Zb. o územnom\nplánovaní a výstavbe obcí, avšak ani tento zákon kolaudačné konanie neupravoval. S ohľadom na\nvyššie uvedené nie je možné na ťarchu žalobkyne vykladať skutočnosť, že daná stavba pravdepodobne\nnebola kolaudovaná, a ak aj kolaudovaná bola, doklady o jej kolaudácii sa pravdepodobne nezachovali,\na ak by sa zachovali tieto doklady by mala mať k dispozícii žalovaná (ako vlastník stavby), ktorá\nvšak žiadne takéto doklady v konaní pred súdom nepredložila. Preto súd prvej inštancie správne\nvychádzal z ustanovenia § 104 zák.č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v\nznení neskorších predpisov, v zmysle ktorého, ak sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia),\nz ktorých by bolo možné zistiť účel, na aký bola stavba povolená nezachovajú platí, že stavba je\nurčená účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby\nnasvedčuje viacerým účelom, predpokladá sa, že stavba je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad.\n\nInak povedané, súd prvej inštancie správne ustálil, že daný byt je určený na bývanie, lebo je na to\nvybavený svojim stavebnotechnickým účelom, nakoľko z dokazovania bolo preukázané, že je tvorený z\ndvoch obytných miestností, kuchyne, predsiene, komory a ďalšej izby, má kúpeľňu a WC a žalobkyňa v\nňom býva od roku 1980, t.j. takmer 43 rokov. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že predmetné priestory\nstavebnotechnicky najbližšie slúžia účelu bývania, a preto je treba predmetný byt považovať skutočne\nza byt v zmysle zákona, bez ohľadu na to, či sa táto stavebná technická dokumentácia zachovala alebo\nnie. Na základe uvedeného odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že predmetná\nnehnuteľnosť je bytom a žalobkyni k tomuto bytu vzniklo právo osobného užívania. Ďalšia námietka\nžalovanej (s ktorou sa už riadne v rámci svojho odôvodnenia vysporiadal aj súd prvej inštancie) je,\nže osobné užívanie bytu sa v zmysle ustanovenia § 871 ods. 4 (nesprávne uvedený odsek, správne\nmá byť odsek 1) zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zmenilo na prostý nájom a nie na nájom\nbytu. Ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka znie: „Právo osobného užívania bytu a právo\nužívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších\npredpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona\nna nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.“\nInak povedané, zákon nevymedzuje síce expresiss verbis presne, že právo osobného užívania bytu\nsa mení na nájom bytu, že právo osobného užívania obytných miestností sa mení na nájom obytných\nmiestností, atď., avšak z daného ustanovenia možno dovodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo zmeniť iba\nslovné spojenie „osobné užívanie“ na slovo „nájom“, pričom zostávajúce kategórie, t.j. byt, iné obytné\nmiestnosti, resp. miestnosti neslúžiace na bývanie zostali v rámci terminológie zachované. Iný výklad by\npopieral zmysel celého inštitútu osobného užívania bytu, a ktorý vzhľadom na oprávnenia vzťahujúce\nsa k osobe, majúcej osobné užívanie bytu (t.j., výmena bytu, prechod osobného užívania, právo\nspoločného užívania bytu manželmi, a v neposlednom rade aj povinnosť poskytnúť bytovú náhradu pri\nzániku osobného užívania bytu), možno najbližšie prirovnať k nájmu bytu. Je treba zdôrazniť, že po\nnovembri 1989 došlo v Československu, teraz v Českej (i Slovenskej) republike, k závažným politickým\na ekonomickým zmenám. V ich dôsledku bol zavedený nový hodnotový systém modernej demokratickej\nspoločnosti, ktorého pohľadom treba vykladať i staré právne normy. To znamená aj povinnosť poskytovať\nnáležitú ochranu vlastníckemu právu, alebo právu nájmu, ako aj iným ďalším právam. Každý musí\nmať v demokratickom právnom štáte istotu, že nestratí svoje právo iba samotnou zákonnou zmenou\nprávneho predpisu. Žalovanou prezentovaný výklad citovaného ustanovenia by bez dôvodu zvýhodnil\nosoby, ktoré by nájom uzavreli až po roku 1992 oproti tým, ktorí mali právo osobného užívania k\nbytu nadobudnuté pred rokom 1992. Na základe uvedeného sa odvolací súd nestotožňuje s výkladom\nžalovanej k citovanému ustanoveniu a má za to, že ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nje treba vykladať tak, že právo osobného užívania bytu sa mení na nájom bytu, že právo osobného\nužívania obytných miestností sa mení na nájom obytných miestností, atď. Iný výklad nezodpovedaná ani\nlogickému usporiadaniu vzájomných vzťahov vyplývajúcich z predchádzajúcej právnej úpravy. Posledná\nnámietka žalovanej vznesená v rámci podaného odvolania bola tá, že súd prvej inštancie nevykonal\nvšetky navrhnuté dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a to konkrétne\nžalovaná navrhla vykonanie dôkazu - výsluch žalobkyne, za tým účelom, aby bolo riadne zistené, za\nakým účelom žalobkyňa byt užíva. Tento dôkaz súd prvej inštancie nevykonal (uznesením súd zamietol\nnávrh na vykonanie výsluchu žalobkyne), a to nielen s ohľadom na vek žalobkyne, ale hlavne z dôvodu,\nže predmetná žaloba aj jej prípadný úspech resp. neúspech sa odvíjal od právneho posúdenia daného\nsporu. S ohľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,\nže výsluch žalobkyne považuje za nadbytočný a nehospodárny, a to nielen z dôvodu jej veku (XX\nrokov), ale hlavne z toho dôvodu, že žalobkyňa by svojou výpoveďou žiadnym spôsobom neprispela k\ninému právnemu posúdeniu veci, hlavne s ohľadom na zistený skutkový stav veci, a to bez ohľadu na\nzistenie, či žalobkyňa byt užíva, alebo neužíva. Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie\nje absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2016\nsp.zn. 1 Cdo 8/2016). S ohľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie správne\nuviedol, že v danom prípade išlo o nájom bytu žalobkyňou a tento je chránený podľa ustanovenia § 685\nods. 1 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených\nv zákone (§ 710, § 711 Občianskeho zákonníka). Keďže vo výpovedi z nájmu bytu danej žalobkyni\nžalovanou nebol skutkovo vymedzený dôvod výpovede (§ 711 ods. 2 OZ) tak, aby tento nebolo možné\nzameniť s iným dôvodom, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto výpoveď je neplatná.\n20. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že žiaden z argumentov žalovanej vznesený v rámci\npodaného odvolania nepovažuje odvolací súd za taký, ktorý by bol spôsobilý zmeniť správnosť záverov\n\nsúdu prvej inštancie. S ohľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozsudku, a zároveň konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, 2\nCSP). S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu\nžaloby o neplatnosť výpovede nebola ani argumentácia žalovanej v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť\nzáverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v\nodvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť\npriaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu\nprvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).\n21. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez\nakejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo\nveci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by\npoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo\núčastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne\nsa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,\naby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník\nkonania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).\n22. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva\núčastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný\ndať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo\nsa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\npráva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).\n23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1\nCSP a ich náhradu úspešnej žalobkyni priznal vo výške 100 %, nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom\nkonaní úspešná, a preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania.\n24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/28/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fd2fe6f9-a640-4663-9657-9bda1929e406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 294/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "886ed8ce-e461-484d-81ef-404becd70459:5ffdb2e5-bc4f-4015-8e67-1a00bbe4e860", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8713204222.1", "spisova_znacka": "1Cdo/8/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/8/2016 z 30. 11. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-11-30", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8713204222.1"}], "citovane_v": []}