{"guid": "0e5a9878-a544-42b6-9c0a-942746d2a74b:ffa9136c-1c45-4221-b3ce-325cd45a213b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1218205256.2", "spisova_znacka": "7CoCsp/29/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoCsp/29/2023 z 26. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2024, sp. zn. 7CoCsp/29/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1218205256.2", "identifikacne_cislo": "1218205256", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Harvancová", "sudca_id": 591, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-harvancova-591", "datum_vydania": "2024-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2012/396", "nazov": "predpis č. 396/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/396", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/396-2012"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/396/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 396/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/396/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/396-2012/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/396/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 396/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/396/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/396-2012/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/396/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 396/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/396/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/396-2012/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396", "nazov": "§ 396 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-215", "nazov": "§ 215 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-215", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-215"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129", "nazov": "zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-1.odsek-10", "nazov": "§ 1 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-1.odsek-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-1"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2012/396#paragraf-1", "/SK/ZZ/2012/396#paragraf-3", "/SK/ZZ/2012/396#paragraf-9", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-215", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-1"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ffa9136c-1c45-4221-b3ce-325cd45a213b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1218205256.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1218205256.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1218205256.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7CoCsp/29/2023\n1218205256\n26. 06. 2024\nJUDr. Mariana Harvancová\nECLI:SK:KSBA:2024:1218205256.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: H. na W. M., B. B. W. XX, A.,\nJ.Y.: XX XXX XXX, D.. X. &. W. B..T..Y., P. K., B. B. Q. X, A., J.Y.: XX XXX XXX, proti žalovaným: X/ A.. N.\nH., N.. XX.XX.XXXX, C. A. A. XXXX/X, A. P. X/ Ľ. H., N.. XX.XX.XXXX, C. A. A.R. XXXX/X, A., Y. D.. Q..\nB. C., P.C., Š. XX/XXX, C., o zaplatenie 5.589,23 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/\nproti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03.04.2023, č.k. 16Csp/84/2018-335, takto\nrozhodol:\nI. Odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie sa\n\no d m i e t a.\n\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. a výroku III. p o t v r d z u j e.\nIII. Žalobca m á proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej 1/ a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\nvo výške 5.589,23 eur spolu s dohodnutým úrokom vo výške 4,5 % ročne zo sumy 5.478,55 eur\nod 20.04.2018 do 25.07.2027, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.481,40 eur od\n26.03.2018 do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 240,12 eur všetko\ndo troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej z týchto žalovaných zaniká povinnosť\nplnenia ostatnej žalovanej, až do výšky poskytnutého plnenia (výrok I.), vo zvyšnej časti súd žalobu\nzamietol (výrok II.) a žalobcovi proti žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100% ( výrok III.)\n2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 3, § 9 ods. 3 zákona č. 396/2012 Z.z. o Fonde na podporu\nvzdelávania (ďalej len „zákon č. 396/2012 Z.z., resp. „zákon o Fonde na podporu vzdelávania“), § 1 ods.\n3 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ zákon č. 129/2010 Z.z.“), §\n52 ods. 1, § 53 ods. 3, § 121 ods. 3, § 488, § 489 ods.1, § 517 ods. 1 a 2, § 546, § 548 ods. 1, §\n565, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 Nariadenia\nvlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len\n„Nariadenie“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluvu o pôžičke nie je možné považovať za zmluvu\nspotrebiteľskú, keď nebola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, preto v danom prípade\nnie je možné použiť ani osobitné ustanovenia spotrebiteľského práva. Z vykonaného dokazovania mal\nsúd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná 1/ pred zosplatnením dlhu vykonala viaceré čiastkové\núhrady spolu v sume 617,50 eur, pričom časť tejto sumy vo výške 212,93 eur bola použitá na splátku\ndlžných poplatkov a náhrad, časť vo výške 320,95 eur bola použitá na splátku dlžných úrokov ku\ndňu zosplatnenia celého dlhu a zostávajúca časť úhrad vo výške 83,62 eur bola použitá na splátku\n\nistiny. Súd prvej inštancie poukázal na článok IV bod 5. zmluvy o pôžičke, z ktorého vyplýva povinnosť\ndlžníka hradiť veriteľovi poplatky a náhrady, pričom veriteľ je oprávnený tieto poplatky účtovať podľa\nSadzobníka poplatkov a náhrad, ktorý je prístupný na webovej stránke veriteľa a s ktorým sa dlžník\npodľa znenie tohto ustanovenia zmluvy oboznámil. Žalobca výšku týchto poplatkov v konaní preukázal\n(čl. 285 súdneho), s tým, že sa nejedná o poplatky za vedenie, evidenciu alebo správu pôžičky alebo\núčtu. Dlžná istina predstavovala ku dňu zosplatnenia sumu 5.572,14 eur, pričom žalobca si v žalobe\nuplatnil voči žalovaným istinu vo výške 5.569,29 eur. Mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ poskytol\nžalovanej 1/ ako dlžníčke na základe zmluvy o pôžičke finančné prostriedky, ktoré žalovaná 1/ riadne\nnesplácala. Žalobca postupoval podľa článku VI bod 18.1. zmluvy o pôžičke a vyzval žalovanú 1/ na\núhradu celého dlhu. Nakoľko žalovaná 1/ svoj dlh voči žalobcovi riadne neuhradila vyzval žalobca na\núhradu dlhu aj žalovanú 2/ ako ručiteľa, avšak ani táto dlh žalobcovi neuhradila. Na základe vykonaného\ndokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu voči žalovaným\n1/ a 2/ je v časti uplatnenej istiny vo výške 5.569,29 eur, dôvodná. Pokiaľ išlo o uplatnený zmluvný\núrok vo výške 4,5 % ročne, ktorý si žalobca v žalobe uplatnil zo sumu 5.569,29 eur od 20.04.2018 do\nzaplatenia, jeho priznanie súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo\n16. júna 2020. Vychádzal z toho, že prvá\nsplátka dlhu (po viacerých odkladoch) bola stanovená na termín 25.07.2017, pričom lehota splatnosti\nbola dohodnutá na 10 rokov, konečná splatnosť pôžičky teda mala nastať k termínu 25.07.2027. Mal\ntak za dôvodné priznať žalobcovi zmluvný úrok do dátumu konečnej splatnosti pôžičky. Zo žalobcom\npredloženého prehľadu mal za preukázané, že žalovanej 1/ boli na istinu zaúčtované aj sankčné úroky,\nktoré spolu predstavujú sumu 90,74 eur, preto súd žalobcovi zmluvný úrok z tejto sumy nepriznal a\npriznal žalobcovi len zmluvný úrok vo výške 4,5 % ročne zo sumy 5.478,55 eur od 20.04.2018 do\n25.07.2027 a vo zvyšnej časti uplatneného zmluvného úroku žalobu zamietol. Vo vzťahu k uplatneným\núrokom z omeškania konštatoval, že žalovaná 1/ porušila svoje zmluvné povinnosti, keď nesplatila\nžalobcovi, poskytnutú pôžičku riadne a včas. Žalobca výzvou zo dňa 27.02.2018 vyzval žalovanú 1/ na\njednorazovú úhradu zostatku dlhu do termínu 25.03.2018. Predmetná výzva bola zaslaná aj žalovanej\n2/ ako ručiteľke. Žalované na zaslanú výzvu nereagovali. Keďže žalovaná 1/ svoj dlh dobrovoľne\nneuhradila, pričom žalobca vyzval aj žalovanú 2/ ako ručiteľa a ani táto daný dlh neuhradila, súd žalobe\nv časti uplatneného úroku z omeškania čiastočne vyhovel. Vzhliadnuc k uvedenému priznal žalobcovi\nnárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.481,40 eur od 26.03.2018 do\nzaplatenia a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. Pokiaľ si žalobca uplatnil\nnárok aj na poistné za rok 2017 vo výške 19,92 eur a vo výške 3,5 promile zo zostatku istiny ročne\nza každý aj začatý rok, upriamil pozornosť, na článok XI zmluvy o pôžičke, podľa ktorého sa poistné\nmá pripisovať na ťarchu účtu dlžníka raz do roka až do splatenia celého dlhu. Z uvedeného vyvodil,\nže poistenie nie je takou opakujúcou sa dávkou, ako to vyžaduje § 217 ods. 2 zákona č. 160/2015\nZ.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Vyčíslené poistné bolo iba za rok 2017, avšak toto\nuž bolo zo strany žalovanej 1/ uhradené, nakoľko bolo započítané do sumy 212,93 eur, ktorá bola\npoužitá na splátku dlžných poplatkov a náhrad. S poukazom na uvedené súd žalobu aj v tejto časti\n(uplatneného poistného) zamietol. Za dôvodné mal súd prvej inštancie priznať žalobcovi aj náklady\nspojené s uplatnením pohľadávky v konaní, a to náklady za poskytnutie právnej služby vynaložené pred\nzačatím súdneho konania na vypracovanie predžalobnej výzvy, a to v rozsahu preukázanom žalobcov,\nt.j. vo výške 240,12 eur, neuhradené žalovanými.\n3. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa súd prvej inštancie prednostne zaoberal\nžiadosťou žalovaných o aplikáciu ust. § 257 CSP. Nevzhliadol dôvod pre použitie ustanovenia § 257\nCivilného sporového poriadku, ohľadne výnimočného nepriznania náhrady trov konania pri preukázaní\nexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto o nároku na náhradu trov konania rozhodol v\nsúlade s ust. § 255, § 262 ods. 1 CSP, podľa pomeru úspechu vo veci. Nakoľko súd zamietol žalobu\nžalobcu len v nepatrnej časti uplatnených úrokov a v časti poistného, ktorého výška vzhľadom na celkovú\nvýšku istiny bola v zásade zanedbateľná, ustálil, že žalobca mal v konaní v zásade plný úspech. S\npoukazom na uvedené priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania rozsahu 100%, pričom o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.\n4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podali v zákonnej lehote odvolanie žalované\n1/ a 2/, dôvodiac ust. § 365 odsek 1 písmeno b), d), f) a h) CSP. Nesprávny procesný postup\nsúdu prvej inštancie mal spočívať v záveroch súdu prvej inštancie, že vzťah medzi sporovými\nstranami nie je spotrebiteľský vzťah, a z toho vyplynuli aj ďalšie pochybenia plynúce zo špecifík\npostavenia spotrebiteľa ako sporovej strany, t.z. neskúmal ex offo neprijateľné podmienky, nezaoberal\n\nsa podstatnými náležitosťami spotrebiteľskej zmluvy, poukazujúc pritom na ust. § 1 odsek 2 a 3, § 8\nzákona o Fonde na podporu vzdelávania. Uviedli, že žalobcu možno považovať za dodávateľa, a teda\nich vzťah napĺňa všetky znaky vzťahu spotrebiteľského. Hlavnou činnosťou žalobcu je poskytovanie\npôžičiek, za ktoré mu patrila odmena (úroková sadzba vo výške 4,5% resp. 6,5 % ). Žalovaná 1/ pri\nuzatváraní zmluvy o pôžičke nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej\nčinnosti. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách predpokladá\nvecnú pôsobnosť aj pri dodávateľoch verejnoprávnej povahy. Podľa článku 2 písm. c) smernice 93/13/\nEHS, pojem „predajca alebo dodávateľ“ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v\nzmluvách podliehajúcich uvedenej smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu\nalebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Táto smernica (ktorej\ntranspozíciou bola zavedená definícia spotrebiteľských zmlúv do Občianskeho zákonníka) výslovne\nstanovuje aj to, že členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky, najmä\npreto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru. Zo\nsamotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že úmyslom normotvorcu Únie bolo zaviesť široké poňatie\npojmu „predajca alebo dodávateľ“ (v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man\nGarabito, C-488/11, EU:C:2013:341, bod 28). V prvom rade použitie výrazu „akákoľvek“ v uvedenom\nustanovení svedčí o tom, že každá fyzická alebo právnická osoba vykonávajúca činnosť súvisiacu s jej\nobchodom, podnikaním alebo povolaním, sa má považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle\nsmernice 93/13/EHS. Poukázali na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 17. 05. 2018 vo veci C - 147/16,\nKarel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW proti\nL. C. R. V\ndanom prípade v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa jedná o spotrebiteľský\nprávny vzťah. Hlavnou činnosťou žalobcu bolo totiž poskytovanie pôžičiek, za ktoré mu patrí odmena\n(úroková sadzba vo výške 3,19 %). Žalovaná 1/ pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nekonala v rámci\npredmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zo žaloby vyplýva, že k 26.03.2018 mala\npredstavovať dlžná suma poskytnutej pôžičky 5.572,14 eur, z toho istina pôžičky mala byť 5.655,76 eur,\npoplatky 212,93 eur, 4,5 %-tný zmluvný úrok sumu 320,95 eur a uhradené splátky 617,50 eur. Zo žaloby\nnevyplýva ako žalobca dospel k istine vo výške 5.655,76 eur, ktorú požaduje v petite žaloby, a ani to, za\naké obdobie vypočítaval\n4,5 %-tný zmluvný úrok. Rovnako nie je zrejmé ako boli započítané\nuhradené splátky.\nZ prehľadu poplatkov nevyplýva aké poplatky a v akej výške boli žalobcom\núčtované. Taktiež s poukazom na ustanovenie článku IX Osobitné ustanovenia ods. 3 Zmluvy, časť istiny\nmá byť tvorená výškou minulých nesplatených pôžičiek navýšená o úroky, poplatky, náhrady a poistné.\nIstina tak v sebe zahŕňa aj príslušenstvo minulých nesplatených pôžičiek, a toto príslušenstvo úročí, a\nteda ide o úroky z úrokov, čo je v rozpore nielen so spotrebiteľskými predpismi ale kapitalizáciu úrokov\na príslušenstva nepripúšťajú ani iné ustanovenia zákonov. Uvedené je v rozpore s ustanovením § 12\nodsek 3 zákon o Fonde na podporu vzdelávania, v znení platnom a účinnom ku dňu 28.10.2014, a teda\nak má študent uzavretú s fondom zmluvu o pôžičke a rada fondu mu schváli ďalšiu pôžičku, uzavrie s ním\nnovú zmluvu, ktorou sa zruší predchádzajúca zmluva; istina pôžičky pozostáva z výšky nesplatenej časti\nistiny podľa zrušenej zmluvy a poskytnutej pôžičky na základe novej žiadosti študenta. Nesplatené úroky\npodľa zrušenej zmluvy sa stávajú nesplatenými úrokmi podľa novej zmluvy. Kapitalizácia istiny je týmto\nustanovením výslovne vylúčená, no súd sa týmto, napriek opakovaným námietkam zo strany žalovaných\nnijako nezaoberal. Žalobca rovnako nepreukazoval, že pri uzatváraní zmlúv nedošlo k porušeniu tohto\nustanovenia. Istina pôžičky môže pozostávať len z výšky nesplatenej časti istiny podľa zrušenej zmluvy,\navšak žalobca ju navyšoval aj o nesplatené úroky podľa zrušenej zmluvy, ktoré však mali byť účtované\nosobitne. Súd sa s uvedeným v rozsudku vysporiadal nesprávne nielen zo skutkového hľadiska, keď\nuvedenému zisteniu nevenoval náležitú pozornosť ale ani z hľadiska právneho, keď nevzal do úvahy\nustanovenia § 12 odsek 3 zákon o Fonde na podporu vzdelávania, v znení platnom a účinnom ku dňu\n28.10.2014. Poukázali na článok IX Osobitné ustanovenia ods. 3 Zmluvy. Mali za to, že žalobca účtoval\nžalovaným poplatky v rozpore so zákonom, čo žalované v konaní namietali. Súd sa vysporiadal len\nskonštatovaním, že nejde o poplatky v rozpore so zákonom bez toho, aby uviedol, o aké poplatky teda\nmalo ísť a na základe čoho ich bol žalobca oprávnený účtovať. Mali za to, že poplatky uvedené v prehľade\npoplatkov sú výslovne poplatky za správu pôžičky, ktoré zákon výslovne zakazuje, a teda žalobcovi\nna ne ani nemohol vzniknúť nárok. Podľa ustanovenia § 17 odsek 16 zákona o Fonde na podporu\nvzdelávania, Fondu sa zakazuje požadovať od dlžníka fondu úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo\ninú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu pôžičky alebo účtu, alebo zrušenie účtu, na ktorom je\nvedená pôžička a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia pôžičky; to neplatí, ak\nide o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou poskytnutia pôžičky a ktorej podmienkou poskytnutia\nje písomný súhlas dlžníka fondu. S prihliadnutím aj na judikatúru a nižšie uvedené odôvodnenie, mali\nza to, že súd v napadnutom rozsudku neposúdil správne po právnej stránke aj nárok na bežné úroky\n\npopri nároku na úroky z omeškanie. Veriteľovi patrí do vyhlásenia predčasnej splatnosti bežný úrok a\npo jej vyhlásení úrok z omeškania, úrok aj úrok z omeškania tak vlastne sankcionujú dvakrát porušenie\npovinnosti splniť dlh včas. Niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky aj po zosplatnený pôžičky, ktoré\nby mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V danej právnej veci došlo\nk zosplatneniu dlhu potom ako sa žalovaná 1/ dostala do omeškania s viac ako dvoma splátkami, teda\ntýmto dňom zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru, a preto, že\nžalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa zosplatnenia, potom už nastupuje režim platenia\núrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva. I keď súd v napadnutom rozsudku poukazuje\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu, judikatúra SR v predmetnej otázke nie je jednotná. Poukázali na\nrozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/56/2018 zo dňa 28.03.2018, ktorého právna veta\nv znení „V prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia\núveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej\nsplatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z\nomeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v\npodobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi\núčastníkmi. “bola neskôr prijatá ako stanovisko č. 1/2019 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v\nBratislave na rokovaní dňa 20.02.2019. Rovnako sa súd v napadnutom rozsudku nijako nevysporiadal s\nnávrhom žalovaných, aby pri rozhodovaní o trovách prihliadal k dôvodom hodným osobitného zreteľa a\ns návrhom, aby súd umožnil žalovaným plniť v splátkach, ak bude mať nároky žalobcu za preukázané.\nV nadväznosti na vyššie uvedené navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na nové prejednanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhli, aby súd rozhodol, že žalovaná\n1/ a žalovaná 2/ majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že predstavuje neštátny účelový fond. Hlavným\npredmetom jeho činnosti je poskytovanie pôžičiek študentom vysokých škôl a pedagógom a túto\nčinnosť vykonáva vo verejnom záujme. Preto pôžičky poskytnuté žalovaným, nemožno kvalifikovať ako\nspotrebiteľský úver a rovnako, ani Zmluvy o pôžičke uzavreté medzi žalobcom a žalovanými, nemožno\npovažovať za spotrebiteľské. Nevystupuje ako dodávateľ a nie je komerčnou inštitúciou (ust. § 1 ods.\n3 písm. p) zákona č. 129/2010 Z. z.). Zároveň uviedol, že zákon č. 200/1997 Z. z. o Študentskom\npôžičkovom fonde v znení neskorších predpisov bol zrušený a nahradený zákonom č. 396/2012\nZ. z.. Zákonodarca týmto negatívnym vymedzením subsumoval zákon č. 396/2012 Z.z. do skupiny\nosobitných predpisov, na základe ktorých poskytované úvery nespadajú do kategórie „spotrebiteľský\núver“, t. j. pôžička poskytovaná žalobcom nie je spotrebiteľským úverom. Poukázal na ust. § 1 ods.\n3 zákona č. 396/2012 Z.z.: „Hlavnou činnosťou fondu je poskytovanie pôžičiek podľa § 10 a 14.\nFond vykonáva svoju činnosť vo verejnom záujme. Na poskytovanie pôžičiek podľa tohto zákona sa\nnevyžaduje povolenie podľa osobitného predpisu.“ Túto skutočnosť reflektuje vo svojom odôvodnení aj\nrozhodnutie súdu prvej inštancie. Zároveň, ust. § 1 ods. 3 tretia veta zákona č. 396/2012 Z.z. stanovuje,\nže na poskytovanie pôžičiek sa nevyžaduje povolenie podľa osobitného predpisu - zákon č. 455/1991\nZb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, čo vylučuje, aby\nvykonával obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Ďalšou skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že jeho\nčinnosť nie je obchodnou alebo inou podnikateľskou je, že v zmysle ust. § 9 ods. 3. zákona č. 396/2012\nZ.z., prostriedky fondu možno použiť len na poskytovanie pôžičiek a správu fondu, čiže nedochádza\nk rozdeleniu zisku vo forme dividend, ako je to obvyklé pri obchodných spoločnostiach, ale je viazaný\nzákonom a jeho prostriedky môže použiť výlučne len na tieto dva účely. Navyše, zákon č. 396/2012\nZ.z. v § 16 ods. 3 ustanovuje, že ak dlžník fondu podľa § 15 ods. 4 preukáže výkon pedagogickej\nčinnosti na ustanovený týždenný pracovný čas počas najmenej piatich rokov od poskytnutia pôžičky pre\npedagógov, nesplatená istina pôžičky sa zníži o jednu päťdesiatinu. Istina pôžičky sa znižuje o ďalšiu\npäťdesiatinu za každý ďalší preukázaný rok výkonu pedagogickej činnosti na ustanovený týždenný\npracovný čas. Z uvedeného je zrejmé, že nevykonáva svoju činnosť za účelom dosiahnutia zisku,\nnakoľko výšku pôžičky ktorú poskytol, po splnení podmienky, znižuje.\nV nadväznosti\nna predmetný výklad je evidentné, že činnosť ktorú vykonáva, nemožno kvalifikovať ako obchodnú\nalebo inú podnikateľskú, nakoľko nespĺňa všetky jej taxatívne vymedzené pojmové znaky. Žalobca,\nako verejnoprávna inštitúcia, je účelovým fondom, ktorý podstatou a povahou svojej činnosti, v zmysle\nlegálnej definície pojmu spotrebiteľská zmluva v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nespĺňa pojmové\nznaky dodávateľa, t.j. Zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými nie je spotrebiteľskou\nzmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. K zákonnosti poplatkov poukázal na\nčlánok IV. bod 2 Zmluvy: „Zmluvné strany sa dohodli, že Veriteľ bude všetky úroky z Pôžičky, všetky\npoplatky, náhrady a poistné a iné plnenia, ktoré je Dlžník povinný uhradiť Veriteľovi v zmysle tejto\n\nZmluvy, pripisovať na ťarchu účtu Dlžníka a pripočítavať k istine poskytnutej Pôžičky, pričom pripísaním\ntýchto súm k istine sa stávajú súčasťou istiny a ďalej sa úročia ako Pôžička.“ Podľa článku IV. bod\n3 Zmluvy: „Veriteľ je oprávnený účtovať Dlžníkovi poplatky, náhrady a poistné v zmysle sadzobníka\npoplatkov a náhrad platného v čase vykonania spoplatneného úkonu alebo poskytnutia spoplatnenej\nslužby (ďalej len „Sadzobník poplatkov a náhrad“). Veriteľovi vzniká nárok na zaplatenie poplatku alebo\nnáhrady vykonaním spoplatneného úkonu alebo poskytnutím služby, ktoré sú uvedené v Zmluve a/alebo\nv Sadzobníku poplatkov a náhrad. Veriteľ je oprávnený pripísať na ťarchu účtu Dlžníka aj tie poplatky\na náhrady, na ktoré vznikol Veriteľovi nárok z dôvodu vykonania úkonov alebo poskytnutia služieb vo\nvzťahu k Ručiteľovi.“\nK 20.04.2018 predstavovala dlžná suma poskytnutých a\nsplatných pôžičiek zo Zmluvy vrátane príslušenstva sumu vo výške 5.569,29 eur (táto suma nezahŕňa\nsumu za poistné vo výške 19,94 eur), a to zo Zmluvy o pôžičke č. XXXX/XXXX vo výške 1.327,76\neur, Zmluvy o pôžičke č. XXXX/XXXX vo výške 1.328 eur, Zmluvy o pôžičke č. XXXX/XXXX vo výške\n3.000 eur, spolu suma vo výške 5.655,76 eur. Započítavanie jednotlivých splátok preukázal listinami\nprehľadov jednotlivých splátok, ktoré jasne preukazujú spôsob, akým sa odo dňa začiatku splatnosti, t.\nj. od 08/2016 až do 20.04.2018 dlžná suma, ako aj jednotlivé čiastočné úhrady žalovaných započítavali.\nBola taktiež preukázaná výška zmluvne dohodnutých poplatkov, pričom si neúčtoval poplatky za správu\npôžičky, evidenciu alebo za vedenie účtu ako to uvádzajú žalovaní. Zmluvný úrok vo výške 4,5 %\nzo sumy 5.569,29 eur od 20.04.2018 do zaplatenia bol priznaný do dňa konečnej splatnosti, t. j. do\ndňa 25.07.2027, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie, ktorý poukázal na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo dňa 16.06.2020. Tvrdenia žalovaných ohľadne\nuplatneného zmluvne dohodnutého úroku o 2 % vyšší ako je úroková sadzba uvedená na prvej strane\nZmluvy je zavádzajúce. V zmysle článku IX. Osobitné ustanovenia bod 3 Zmluvy č. XXXX/XXXX o\npôžičke zo dňa 19.02.2014 sa uvádza okrem iného aj nasledovné: „Ak Dlžník ako študent uzatvoril v\nminulosti s Veriteľom alebo s jeho právnym predchodcom Študentským pôžičkovým fondom zmluvu o\npôžičke alebo viac zmlúv o pôžičke, uzatvorením tejto Zmluvy sa predchádzajúce zmluvy o pôžičke\nrušia a nahrádzajú touto Zmluvou.“ Úroková sadzba pôžičky na prvej strane Zmluvy č. XXXX/XXXX\nbola dohodnutá na\n4,5 % ročne. Poukázal na článok III. bod 6 Zmluvy, článok III. bod 7\nZmluvy. V súvislosti s aplikovaním ust. § 257 CSP na predmetné súdne konanie uviedol, že podľa jeho\nnázoru neboli v danom spore splnené podmienky na jej aplikáciu, rovnako táto skutočnosť vyplýva aj\nz vykonaného dokazovania. Žalované 1/ a 2/ konania nepredložili listinné dôkazy, ktorými preukazovali\nvýšku svojich príjmov ako aj výdavkov. Je nevyhnutné poukázať aj na obsah a dôvodnosť použitia ust.\n§ 257 CSP, ktoré neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami,\ntento názor bol uvedený v náleze Ústavného súdu Českej republiky, I. ÚS 2862/07. Použitie ust. §\n257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia\nstrany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. V spore neboli splnené dôvody hodné\nosobitného zreteľa, ktorými sú: neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,\npovaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu\nmedzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, nízky príjem. V prvoinštančnom konaní nebola\npreukázaná taká skutočnosť zo strany žalovaných, ktorá by umožňovala použitie ust. § 257 CSP, nakoľko\ntíto sú dostatočne bonitnými, nemajú nízky príjem, a títo nie sú v situácii, kde by bolo použitie ust. §257\nCSP dôvodná. Vzhliadnuc k uvedenému žiadal, aby odvolací súd odvolanie zamietol ako nedôvodné v\nzmysle ust. § 386 písm. c) CSP, alternatívne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne\nsprávne.\n6. Žalované 1/ a 2/ sa k vyjadreniu žalobcu ďalej nevyjadrili.\n7. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\n8. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.\n9. Odvolací súd predtým, ako pristúpil k prejednaniu odvolania žalovaných 1/ a 2/ skúmal, či sú splnené\nprocesné podmienky na to, aby mohol o odvolaní žalovaných konať a rozhodnúť a dospel k záveru,\nže odvolanie žalovaných 1/ a 2/ vo vzťahu k výroku II., ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu\nzamietol, nie je prípustné, nakoľko nebolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté.\n10. Z týchto dôvodov odvolací súd s poukazom na ust. § 386 písm. b) CSP, odvolanie žalovaných 1/ a\n2/ proti výroku II. odmietol, nakoľko bolo podané neoprávnenou osobou.\n\n11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.\n1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v\nktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval\nani dôležitý verejný záujem. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal výrok I. rozhodnutia súdu\nprvej inštancie a závislý výrok III. o trovách konania.\n12. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovanými, odvolací súd upozorňuje,\nže rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa\nktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i\nkvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie\nodvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.\n13. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§\n380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími\ndôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v\nodvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych\nskutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne\npodradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd\nsám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany,\nktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom\nvyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej\nargumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne\nuplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.\n14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná 1/ a právny predchodca žalobcu (Študentský pôžičkový\nfond) uzatvorili dňa 20.12.2011 Zmluvu o pôžičke č. XXXX/XXXX, na základe ktorej bola žalovanej 1/\nposkytnutá pôžička vo výške 1327,76 eur. Ručiteľom žalovanej 1/ pri tejto pôžičke bola žalovaná 2/.\nNásledne dňa 29.10.2012 uzavrela žalovaná 1/ a právny predchodca žalobcu (Študentský pôžičkový\nfond) Zmluvu o pôžičke č. XXXX/XXXX, na základe ktorej bola žalovanej 1/ poskytnutá pôžička vo výške\n1.328 eur. Ručiteľom žalovanej 1/ pri tejto pôžičke bola žalovaná 2/. Dňa 19.02.2014 uzavrela žalovaná\n1/ a žalobca Zmluvu o pôžičke č. XXXX/XXXX, na základe ktorej bola žalovanej 1/ poskytnutá pôžička\nvo výške 3.000 eur. Ručiteľom žalovanej 1/ pri tejto pôžičke bola žalovaná 2/. Uzatvorením tejto zmluvy\ndošlo k zrušeniu predchádzajúcich Zmlúv o pôžičke č. XXXX/XXXX P. Č.. XXXX/XXXX a ich nahradeniu\nZmluvu o pôžičke č. 5171/2013 (ďalej len „zmluva o pôžičke“), pričom predmetom tejto zmluvy bola aj\nsuma minulých nesplatených pôžičiek ku dňu 19.02.2014 vo výške 2.682,97 eur. Nakoľko bola žalovaná\n1/ v omeškaní s viac ako tromi mesačnými splátkami pôžičky ku dňu 26.03.2018, pričom žalovaná\n1/ nereagovala na upomienku zo dňa 28.08.2017, upomienku zo dňa 27.10.2017 a ani na riaditeľskú\nupomienku zo dňa 29.11.2017, žalobca listom (výzva na jednorazovú úhradu zostatku dlhu) zo dňa\n27.02.2018 a vyzval žalovanú 1/ na jednorazovú úhradu zostatku dlhu pôžičky v celkovej sume 5.571,46\neur v lehote do 25.03.2018. Výzva na jednorazovú úhradu bola zaslaná na vedomie žalovanej 2/.\n15. K odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP\n(t. j.\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)\nodvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také\nskutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.\n16. K námietke odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n\n17. Pri posudzovaní odvolacej argumentácie odvolateľov, že vzťah medzi stranami je vzťahom\nspotrebiteľským, je potrebné uviesť, že predmetom zmluvy bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi\npôžičku vo výške a za podmienok dohodnutých v zmluve a dlžníkov záväzok vrátiť veriteľovi pôžičku\nvrátane príslušenstva spôsobom a za podmienok uvedených v zmluve s tým, že veriteľ poskytuje\ndlžníkovi pôžičku v schválenej výške, ktorá je uvedená na prednej strane zmluvy, za podmienok\nstanovených v § 10 a nasl. zákona č. 396/2012 Z.z.. Zmluva o pôžičke je dohodou, ktorou sa jedna strana\n(veriteľ) zaväzuje, že na požiadanie druhej strany (dlžníka) poskytne v jej prospech peňažné prostriedky\nv určitej výške a druhá strana sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutej dobe vrátiť a\nzaplatiť úroky (pokiaľ boli dohodnuté - § 658 Občianskeho zákonníka). V otázke , kto môže byť zmluvnou\nstranou, ktorá sa ako veriteľ zaviaže poskytnúť druhej zmluvnej strane peňažné prostriedky, Občiansky\nzákonník nemá obmedzenie (s výnimkou, že tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony),\nveriteľom môže byť akákoľvek právnická alebo fyzická osoba. Niet sporu o tom, že na daný právny vzťah\nvyplývajúci zo zmlúv o pôžičke nedopadajú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu, že v zmysle\n§ 1 ods. 3 písm. p) citovaného zákona spotrebiteľským úverom nie je úver poskytovaný na účely podľa\nosobitných predpisov (vrátane zákona č. 200/1997 Z. z. o študentskom pôžičkovom fonde, ktorý bol\nprávnym predchodcom žalobcu), pre osobitný okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby\nnižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu alebo bezúročný úver, alebo za iných podmienok, ktoré\nsú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu a za úrokové sadzby, ktoré\nnie sú vyššie ako úrokové sadzby prevládajúce na finančnom trhu.\n18. Pre určenie zmluvy za zmluvu spotrebiteľskú je podstatné, či ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.\nNie je dôležitá jej právna forma, obsah a predmet plnenia, ani to, či sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu,\nktorej podmienky ako návrh zmluvy pripraví v celosti len jedna zmluvná strana a druhá zmluvná strana jej\nobsah nemôže pri kontraktačnom procese ovplyvniť. Rozhodujúce je len postavenie zmluvných strán pri\nuzatváraní zmluvy. V danej veci je nepochybné, že na strane dlžníka vystupujú fyzické osoby žalované\n1/, 2/ ako dlžník a ručiteľ, ktorí pri uzatváraní a plnení zo zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej\nobchodnej činnosti, ale ani inej podnikateľskej činnosti.\n19. Je nesporným, že žalobca bol zriadený zákonom Národnej rady č. 396/2012 Z. z. ako právny\nnástupca Študentského pôžičkového fondu a Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov (§ 23\nods. 2 zákona č. 396/2012 Z. z.). Fond je právnickou osobou, ktorej hlavnou činnosťou je poskytovanie\npôžičiek podľa § 10 (pre študentov), § 13a (stabilizačných pôžičiek pre študentov), § 14 (pôžičiek pre\npedagógov), ktorý svoju činnosť vykonáva vo verejnom záujme, pričom na poskytovanie pôžičiek sa\nnevyžaduje povolenie podľa osobitného predpisu. Zdrojmi fondu sú splátky pôžičiek poskytnutých z\nfondu, úroky z prostriedkov fondu uložených v Štátnej pokladnici, úroky z poskytnutých pôžičiek, sankcie\nza porušenie zmluvných podmienok, poplatky a náhrady podľa podmienok fondu určených v zmluve o\npôžičke, dotácie z rozpočtovej kapitoly ministerstva, dary a príspevky od iných osôb, úvery z bánk, iné\npríjmy\n(§ 8 zákona č. 396/2012 Z. z.). Fond je koncipovaný na báze revolvingu, čo znamená,\nže prostriedky, ktorými disponuje, možno použiť iba na poskytovanie pôžičiek, správu fondu, splátky\núverov fondu a činnosti podľa ods. 9 (§ 9 zákona č. 396/2012 Z. z.), náklady na správy fondu nesmú\nprekročiť 3,5 % ročne. Použitie prostriedkov fondu sa riadi rozpočtom, ktorý schvaľuje Rada fondu, ktorá\nmá piatich členov, z ktorých troch vymenúva minister školstva, vedy, výskumu a športu SR a dvoch\nvymenúva Študentská rada vysokých škôl. Kontrolným orgánom fondu je dozorná rada, ktorá má troch\nčlenov, ktorých vymenúva minister, ktorá vypracúva najmenej raz ročne správu o stave fondu na základe\nvykonaných kontrol.\n20. Z uvedeného postavenia žalobcu a charakteru jeho činnosti, ako aj z účelu jeho konania v\nkonkrétnom záväzkovom vzťahu (podľa predmetných zmlúv bolo predmetom zmluvy poskytnutie\npodpory na vzdelávanie vo verejnom záujme v zmysle zákona č. 396/2012 Z. z.) je podľa odvolacieho\nsúdu zrejmé, že žalobca nebol v zmysle spotrebiteľského práva dodávateľom. Žalobca nebol\nsamostatnou právnickou osobou, ktorá by sama podľa vlastného uváženia rozhodovala o zámere svojej\nčinnosti, právnej forme, umiestnení, organizácií, miere zadlženia, ktorá by na relevantnom trhu v súťaži\ns inými subjektmi vykonávala činnosť za účelom dosiahnutia zisku a rozhodovala o jeho rozdelení.\nPri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej so žalovanými žalobca plnil úlohu účelového fondu vo\nverejnom záujme pri podpore vzdelávania.\nV danej veci sa nejedná preto o spotrebiteľský vzťah\nzaložený spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Žalobca nie je dodávateľom,\nčo vyplýva z ustanovení zákona o Fonde na podporu vzdelávania, ktorý aj v čase uzavretia zmluvy\n\nbol účelovým fondom zriadený zákonom vo verejnom záujme na podporu vzdelávania. Celkom zjavne\nnejde o vykonávanie obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti za účelom vytvárania vlastného zisku.\nV súlade s týmto záverom je aj zákonná úprava o možnosti použitia prostriedkov fondu, ktoré je\nmožné okrem správy fondu (výdavky na jeho činnosť) použiť iba na splátky úverov čerpaných fondov\na samotnú finančnú pomoc na podporu vzdelávania pre študentov a pedagógov, čiže vopred určený\nokruh osôb. Fond teda nevytvára zisk, s ktorým by ako bežný podnikateľ mohol voľne nakladať. Jeho\nzdroje (príjmy) sú taxatívne stanovené zákonom, pričom prípadné úvery, ktoré by prijímal, podliehajú\nschváleniu, resp. súhlasu Ministerstva financií SR (§ 8 ods. 2 zákona č. 396/2012), pričom základný\nzdroj finančných prostriedkov pochádza z Fondu národného majetku. Podpora poskytovaná žalobcovi\nvo forme poskytovania pôžičiek podľa osobitného právneho predpisu je určená len pre obmedzený okruh\nosôb (študenti, pedagógovia) vo verejnom záujme (podpora vzdelávania) za úrokovej sadzby nižšej ako\nobvykle alebo dlhodobo bezúročné, alebo za podmienok pre dlžníka priaznivejších (možnosť odpustenia\nsplátok). Z týchto dôvodov žalobcu nie je možné považovať za dodávateľa, nedopadajú na neho právne\nvzťahy a normy spotrebiteľského práva, pôžičky, resp. podpora poskytovaná žalobcom sa nepovažuje\nza spotrebiteľský úver ani podľa § 1 ods. 3 písm. p) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.\nAplikácia noriem spotrebiteľského práva v súvislosti s postavením žalovaných ako spotrebiteľov súdom\nprvej inštancie preto dôvodná nebola.\n21. Vzhliadnuc k záverom uvedeným v bode 20 tohto rozhodnutia odvolací vyhodnotil ako nedôvodnú\nodvolaciu námietku odvolateľov týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie.\nPovinnosť aj bez návrhu skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok alebo iných dokumentov\nsúvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a za týmto účelom aj bez návrhu zaobstarať dôkazy a vykonať\nich ( ust. § 295 nasl. CSP) sa vzťahuje len na spotrebiteľský spor, čo nie je prejednávaný prípad. Súd\nprvej inštancie tak postupoval pri prejednaní veci procesne správne a nezasiahol do procesných práv\nodvolateliek na spravodlivý proces.\n22. Pokiaľ odvolateľky poukazovali na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove\nsp.\nzn. 21Co/52/2018, ktoré pri svojich záveroch vychádzalo z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa\n17.05.2018 vo veci C-147/16, Karel de Grote-Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW proti\nL.C.R.V., odvolací súd sa s ich námietkami nestotožňuje, nakoľko vo veci rozhodnutej Súdnym dvorom\nEU sa jedná o iný skutkový stav veci a stranou sporu v tomto prípade bolo vzdelávacie zariadenie\n- Karel de Grote-Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, ktorá ponúka za odplatu (študijné\npoplatky a náklady na študijný pobyt) vysokoškolské kurzy, školenia a vzdelávacie služby, preto ho\nmožno považovať za predajcu a dodávateľa s tým, že naň dopadá čl. 2 písm. c) smernice č. 93/13/\nEHS. Žalobca v danej veci - H. má iné právne postavenie, nakoľko ide o zákonom zriadený účelový\nfond , ktorý svoju činnosť - podporu vzdelávania, vykonáva vo verejnom záujme len pre taxatívne určený\nokruh osôb, je dotovaný z rozpočtovej kapitoly ministerstva, jeho prípadné úvery schvaľuje Ministerstvo\nfinancií SR, riadiacu (rada fondu) a kontrolnú (dozorná rada) činnosť vykonáva len prostredníctvom osôb,\nktorých vymenúva minister alebo Študentská rada vysokých škôl. Preto zastáva odvolací súd názor,\nže z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EU nie je možné vychádzať, preto odvolaciu námietku\nžalovaných považoval za nedôvodnú.\n23. V podanom odvolaní odvolateľky v záujme podporenia odvolacej argumentácie citovali viaceré\nrozhodnutia odvolacích súdov. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí\npublikovanom ako judikát R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu\"\npredovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu, alebo v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr\nvydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí\nnespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a\nneskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych\nrozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho\nsúdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia,\nstanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II.\na IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP\nje potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších\n\nnajvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské\npráva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nebral do úvahy rozhodnutia\nodvolacích súdov, na ktoré poukázali žalované v podanom odvolaní.\n24. Pokiaľ odvolateľky namietali, že žalobca presne nešpecifikoval sumu, ktorej sa v konaní domáhal,\nodvolací súd upriamuje pozornosť na podanie žalobcu zo dňa 19.01.2022\n(čl. 213) a listinné\ndôkazy predložené v konaní pred súdom prvej inštancie, z ktorých vyplýva, že suma vo výške 5.655,76\neur pozostáva zo zostatku dlhu zo Zmluvy o pôžičke č. XXXX/XXXX vo výške 1.327,76 eur, zo zostatku\ndlhu zo Zmluvy o pôžičke č. XXXX/XXXX vo výške 1.328 eur a zostatku dlhu zo Zmluvy o pôžičke č.\nXXXX/XXXX vo výške 3.000 eur. Z výpisu „Prepočty zostatkov“ (čl. 286) vyplýva, v akom rozsahu a v\nakých sumách žalobca žalovanej 1/ uhrádzané splátky započítaval na dlh. Z celkovo uhradenej sumy\n617,50 eur, bola časť vo výške 212,93 eur použitá na splátku dlžných poplatkov a náhrad, časť vo výške\n320,95 eur bola použitá na splátku dlžných úrokov ku dňu zosplatnenia celého dlhu a zostávajúca časť\núhrad vo výške 83,62 eur bola použitá na splátku istiny.\n25. Pokiaľ odvolateľky upozorňovali na rozpor ust. článku IX Osobitné ustanovenia ods. 3 Zmluvy č.\nXXXX/XXXX zo dňa 19.02.2014 a ustanovenia § 12 odsek 3 zákon o Fonde na podporu vzdelávania\n(v znení platnom a účinnom ku dňu 28.10.2014).. „Ak má študent uzavretú s fondom zmluvu o pôžičke\na rada fondu mu schváli ďalšiu pôžičku, uzavrie s ním novú zmluvu, ktorou sa zruší predchádzajúca\nzmluva; istina pôžičky pozostáva z výšky nesplatenej časti istiny podľa zrušenej zmluvy a poskytnutej\npôžičky na základe novej žiadosti študenta. Nesplatené úroky podľa zrušenej zmluvy sa stávajú\nnesplatenými úrokmi podľa novej zmluvy“, je potrebné opätovne upriamiť pozornosť na to, že priznaná\nsuma (5.655,76 eur) pozostávala výlučne z istín poskytnutých pôžičiek (suma 1.327,76 eur + suma\n1.328 eur + suma 3.000 eur) znížená o sumu 83,62 eur uhradenú žalovanou 1/, tak ako správne v bode\n36 odôvodnenia rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, t.z. v zhode s čl. IX bod 3 zmluvy o pôžičke.\nZmluvný úrok si žalobca uplatnil od 20.04.2018 do zaplatenia, pričom súd prvej inštancie vychádzajúc\nz listinných dokladov ustálil, že žalobcovi prináleží zmluvný úrok do 25.07.2027, t.j. do dňa konečnej\nsplatnosti pôžičky ( bod 37 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie) a vo zvyšku žalobu žalobcu\nv tejto časti zamietol.\n26. Pokiaľ žalované namietali, že žalobca účtoval žalovaným poplatky v rozpore so zákonom, je potrebné\npoukázať na čl. IV. bod 2 Zmluvy: „Zmluvné strany sa dohodli, že Veriteľ bude všetky úroky z Pôžičky,\nvšetky poplatky, náhrady a poistné a iné plnenia, ktoré je Dlžník povinný uhradiť Veriteľovi v zmysle\ntejto Zmluvy, pripisovať na ťarchu účtu Dlžníka a pripočítavať k istine poskytnutej Pôžičky, pričom\npripísaním týchto súm k istine sa stávajú súčasťou istiny a ďalej sa úročia ako Pôžička.“ a článok IV.\nbod 3 Zmluvy: „Veriteľ je oprávnený účtovať Dlžníkovi poplatky, náhrady a poistné v zmysle sadzobníka\npoplatkov a náhrad platného v čase vykonania spoplatneného úkonu alebo poskytnutia spoplatnenej\nslužby (ďalej len „Sadzobník poplatkov a náhrad“). Veriteľovi vzniká nárok na zaplatenie poplatku alebo\nnáhrady vykonaním spoplatneného úkonu alebo poskytnutím služby, ktoré sú uvedené v Zmluve a/alebo\nv Sadzobníku poplatkov a náhrad. Veriteľ je oprávnený pripísať na ťarchu účtu Dlžníka aj tie poplatky\na náhrady, na ktoré vznikol Veriteľovi nárok z dôvodu vykonania úkonov alebo poskytnutia služieb vo\nvzťahu k Ručiteľovi.“. Sadzobník poplatkov je prístupný na webovej stránke žalobcu, pričom z listinného\ndôkazu predloženého žalobca k žalobe (čl. 19) je zrejmé, že sa jednalo o poplatok za vypracovanie\nzmluvy, poštovné, výpis z účtu. Nejednalo sa o poplatky za správu pôžičky, tak ako namietali odvolateľky.\n27. Pokiaľ odvolateľky namietali, že žalobcovi nepatrí do vyhlásenia predčasnej splatnosti bežný úrok a\npo jej vyhlásení úrok z omeškania, majúc za to, že sa jedná o spotrebiteľský charakter zmluvy, odvolací\nsúd uvádza. Tak ako už bolo vyslovené v prejednávanej veci vzťah medzi žalobcom a žalovanými nemal\ncharakter spotrebiteľského vzťahu, preto argumentácia odvolateliek rozhodnutiami súdov v oblasti\nspotrebiteľských vzťahov, nemala vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie. Napriek uvedenému\nje potrebné doplniť, že i v oblasti spotrebiteľských úverov došlo k vývoju a posunu rozhodovacej\nčinnosti. Najvyšší súd SR v rozhodnutím zo 16.07.2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020, ktoré občianskoprávne\nkolégium najvyššieho súdu na zasadnutí konanom 30. marca 2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného\nvýznamu určené na zverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky (zverejnené pod č. 5 v zbierke č. 1 ročník 2021) uviedol: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti\nspotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník\nzaplatil ako cenu peňazí.“ Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr.\nsp. zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,\n\n7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor\nohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.\n28. Zosplatnením zmluvy o pôžičke žalobcom, povinnosť žalovaných platiť žalobcovi dojednané úroky\nz úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa dohodol, nezanikla a zostala\nzachovaná. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, pričom podstata úverového vzťahu a jeho\nexistencia zostáva zachovaná. Nakoľko veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá\nodmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na\ndobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú\nzmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje\npovinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako\nv čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na\nto, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Dohodnuté úroky predstavujú cenu\npeňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase\nuzatvorenia zmluvy o úvere( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/42/2020).\n29. K námietkam odvolateliek týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie\nv napadnutej časti treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj\nprávo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na\nspravodlivý proces. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že prvoinštančný\nsúd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre\nodôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj\nzdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnenia rozhodnutia\nsú zrejmé právne úvahy prvoinštančného súdu, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia vo veci samej. Súd\nprvej inštancie uviedol, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých\nvykonaných dôkazov vychádzal (bod 1 až 14 odôvodnenia), ako ich vyhodnotil, jasne a zrozumiteľne\nvysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, teda z akého skutkového stavu veci vychádzal (bod\n35 až 37), ktoré ustanovenia zákona aplikoval (bod 15 až 28 odôvodnenia) a ako vec právne posúdil\n(bod 35 odôvodnenia) a zároveň sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami a námietkami žalobcu, aj\nžalovaných. Skutočnosť, že odvolateľky sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nepostačuje\nsama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia\nprvoinštančného súdu.\n30. V podanom odvolaní odvolateľky uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d)\nC.s.p. majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nTento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú\nsubsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná\npovinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie\nv širšom než zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu),\npochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia\npredpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o\npráve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie\npredbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2).\nPreskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti naplnenie uvedeného odvolacieho\ndôvodu nebolo odvolacím súdom zistené.\n31. Ďalej odvolateľky namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal pri rozhodovaní o trovách\nkonania s ust. § 257 CSP. Aplikácia ust. § 257 CSP musí zodpovedať osobitným okolnostiam\nkonkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre\nrozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch\npodmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,\nani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes\nuž ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010,\n5Cdo/67/2010 či 3MCdo/46/2012, 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za\nustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,\npodľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné\nosobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne\n\nprihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa\nna základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže\ndôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,\na tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však\ntreba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané\ndôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k\ntomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,\nnie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257\nCSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález\nÚstavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná,\nalebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.\nToto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie\nspravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok (rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn. 4Cdo/256/2021 zo dňa 26.01.2023).\n32. V podaní zo dňa 28.02.2021 (čl. 189) žalované aplikáciu ust. § 257 CSP odôvodňovali\nspotrebiteľským charakterom sporu, kde predmetom pôžičky boli finančné prostriedky na štúdium.\nOkrem uvedeného stručného odôvodnenia a citácie komentáru CSP, dôvodnosť aplikácie ust. § 257\nCSP žalované bližšie nešpecifikovali. I keď je nesporným, že žalobca si v konaní uplatňoval nárok na\nzaplatenie peňažných prostriedkov, ktoré žalovaná 1/ účelovo použila na štúdium, uvedená okolnosť\nsama o sebe nenavodzuje potrebu moderácie trov konania. Už samotné poskytnutie pôžičky žalovanej\na jej podmienky (výška úroku, termín splácania a iné), zohľadňovali špecifickosť zmluvného vzťahu\nmedzi stranami. V konaní nebolo sporným, že žalovaná 1/ prostriedky od žalobcu prijala, preto jej vznikla\npo ukončení vysokoškolského štúdia prvého stupňa povinnosť takto prijaté prostriedky vrátiť (a to už v\nroku 2017). Žalované 1/ a 2/ boli v konaní pred súdom prvej inštancie zastúpené právnym zástupcom,\nosobou znalou práva, napriek uvedenému svoju žiadosť o aplikáciu ust. § 257 CSP v potrebnom rozsahu\nneodôvodnili ani nepreukázali, preto súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o nároku na náhradu\ntrov konania vychádzal z úspechu strán v spore a nepristúpil k moderácii trov konania. Odvolací súd v\npreskúmavanej veci rovnako nevzhliadol dôvod pre použitie § 257 CSP, majúc za to, že v prejednávanej\nveci nie sú na strane žalovaných dané dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti, ktoré\nby odôvodňovali použitie ust. § 257 CSP.\n33. Pokiaľ odvolateľky namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich žiadosťou o možnosť\nsplácania dlhu v splátkach, odvolací súd uvádza. Podľa ust. § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3\ndni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Z\ncitovaného zákonného ustanovenia platí, že ak v rozsudku súdu sa ukladá povinnosť plniť, je strana\nsporu, ktorému je táto povinnosť uložená, povinná splniť uloženú povinnosť do 3 dní od právoplatnosti\nrozsudku. Je možné túto lehotu predĺžiť na dlhšiu lehotu, alebo na plnenie v splátkach, ktorá modifikácia\nje však prípustná len vo výnimočných prípadoch, odôvodnenosť ktorých musí posúdiť súd po tom, čo\nbude stranou sporu, ktorej bola uložená povinnosť, podaný návrh na umožnenie úhrady alebo splnenie\npovinnosti v dlhšej lehote, prípadne v splátkach a zároveň pokiaľ bude preukázaný výnimočný dôvod zo\nstrany takejto osoby. Bez toho, aby strana sporu požadujúca výhodu úhrady dlhu v splátkach podľa §\n232 ods. 3 veta druhá CSP preukázala svoje pomery, a to nielen osobné pomery, ale aj svoju platobnú\nschopnosť, výdavky na domácnosť a spôsob, akým sa podieľajú ostatné osoby žijúce v spoločnej\ndomácnosti na úhradách, nie je možné túto výhodu poskytnúť. Nakoľko žalované v konaní pred súdom\nprvej inštancie svoju žiadosť neodôvodnili ani nepreukázali, za daného stavu postupoval súd prvej\ninštancie pri určení lehoty na plnenie správne v súlade s ust. § 232 ods. 3 prvá veta CSP.\n34. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalovaných 1/ a 2/ nebol\nspôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti z hľadiska\nodvolacích dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce\nskutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť záverov, na ktorých prvoinštančný súd\nzaložil svoje rozhodnutie.\n35. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateliek bolo nadbytočným osobitne sa vyjadrovať, keďže\npodľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\n\nOdôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka\nkonania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty\núčastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS\n209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľov odvolací\nsúd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n36. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a\nprávnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej v napadnutom\nvýroku I. a III., preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. ako vecne správne podľa § 387\nods. 1 CSP, potvrdil.\n37. O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP (súd prizná\nstrane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP (o nároku\nna náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) a § 396 ods.\n1, 2 CSP. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnými v odvolacom konaní\nbol žalobca, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v\ndovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané\nadvokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Csp/84/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "2a205f63-ee5b-4132-9d8f-f580b520f9dd:5c244626-ba34-4d78-91ab-c566235bd7f5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2215211444.1", "spisova_znacka": "6Cdo/56/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/56/2020 z 27. 10. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-10-27", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2215211444.1"}, {"guid": "a2f4b87b-c9bb-4d43-acf5-b6c6ad7e14c0:a0fad90a-aba0-4fb0-962e-65334beb415a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2215213465.2", "spisova_znacka": "3Cdo/35/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/35/2020 z 23. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-23", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2215213465.2"}, {"guid": "f8a1090c-3d49-4788-acbb-6de2fa017838:96f7da07-874b-4a0b-b5d5-d62352c0cef3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8116205349.1", "spisova_znacka": "5Cdo/42/2020", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 z 15. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-15", "citacie_n": 1150, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8116205349.1"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "099e77f9-d590-4e84-9408-72d5a7cd2767:25b7deb0-791b-4153-bb44-c9a76d652a64", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8115204807.2", "spisova_znacka": "21Co/52/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/52/2018 z 15. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-10-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8115204807.2"}, {"guid": "c9b7fd97-9599-40d5-9584-1b6b91ea42b0:2a4f1398-3a33-4494-843d-f1115127856e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1614205704.1", "spisova_znacka": "6Co/56/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/56/2018 z 27. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1614205704.1"}, {"guid": "327ffa92-25e2-4da9-86aa-4095307041c4:a34bf31d-827c-4574-b8ab-901883225d82", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Csp/84/2018", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16Csp/84/2018 z 15. 5. 2018", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2018-05-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/327ffa92-25e2-4da9-86aa-4095307041c4:a34bf31d-827c-4574-b8ab-901883225d82"}], "citovane_v": []}