Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/89/2023 z 4. 6. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 4. júna 2024, sp. zn. 16Co/89/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7
Krajský súd Bratislava | 16Co/89/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7 | 2024-06-04 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: OZ, § 553 OZ, § 39 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/45394079-8e57-489a-ba54-b0fbbcd01c68
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
16Co/89/2023
1205209010
04. 06. 2024
JUDr. Ivana Štiftová
ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.
Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcov: X/ L. I., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. D. C.
P. Y., D. F., zastúpeného: LÖWY & LÖWY s.r.o., Slowackého 56, Bratislava, IČO: 47 236 230, X/ R. G.,
O.. X.XX.XXXX, Z. V. D. V. - O. U., okres Bratislava III, proti žalovaným: X/ U.. P. Š., O.. XX.X.XXXX, Z.
V. M. O. XX, V., X/ Z. R., O.. X.X.XXXX, Z. V. Y. X, V., X/ L. K., O.. XX.X.XXXX, Z. V. Z. X, V., X/ W. K., O..
X.XX.XXXX, Z. V. Z. X, V., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení advokátkou JUDr. Adelou Valockou, Radvanská
1, Bratislava, X/ W. Š., O.. XX.X.XXXX, Z. V. M. O. XX, V., žalovaní 1/, 2/ a 5/ zastúpení: advokátom
JUDr. Borisom Bohunským, účastníkom združenia Advokátska kancelária Borec & Bohunský, Kozia 20,
Bratislava, IČO: 31 803 938, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o určenie vlastníckeho práva, na
odvolanie žalovaných 1/ až 5/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-718 zo dňa
23.8.2022, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-741 zo dňa
24.l0.2022 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, v napadnutom
vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania, v časti týkajúcej sa žalobcu 1/ a žalovaných
3/, 4/ p o t v r d z u j e.
II. Odvolanie žalovaných 3/, 4/ proti zamietajúcim výrokom o d m i e t a.
III. Žalobcovi 1/ p r i z n á v a proti žalovaným 3/ a 4/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
IV. Odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti vyhovujúcemu výroku o d m i e t a.
V. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania v časti týkajúcej sa žalobcov
1/ a 2/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/ mení tak, že žalovaným 1/, 2/ a 5/ priznáva proti žalobcom 1/ a 2/ plný
nárok na náhradu trov konania.
VI. Vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými 1/, 2/ a 5/ ž i a d n a zo strán nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania.
VII. Žalovaným 1/, 2/ a 5/ p r i z n á v a proti žalobkyni 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že žalobca 1/ je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností v podiele 1 k celku: 3-izbový byt číslo X s príslušenstvom, o celkovej
výmere 89,47 m2, nachádzajúci sa na prízemí stavby rodinného domu na P. H. Č. XX, D. X. V., súpisné
číslo XXX, postaveného na pozemku parcela registra M. „. Č. XXX/X, priestor na spoločných častiach,

spoločných zariadeniach domu a príslušenstve k domu, prislúchajúceho k bytu v podiele 5039/10000,
pozemky: parcela registra M. „. Č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 334 m2, parcela
registra M. „. číslo XXX/X záhrada o výmere 335 m2, parcela registra M. „.“ číslo XXX/X zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 30 m2, parcela registra M. „.“ číslo XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 32
m2, všetko zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie X. V., D. X.Ľ. V., okres Senec
a stavba - garáž, súpisné číslo XXX, postavená na pozemku parcela číslo XXX/X zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 30 m2, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie X. V., D. X. V.,
okres Senec (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“); žalobu žalobcu 1/ vo zvyšku zamietol; žalobu žalobkyne
2/ v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. V
odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 12.4.2005, doplnenou 28.6.2005, rozšírenou podaním
z 23.9.2005 a na pojednávaní konanom 16.2.2007 sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti Zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práv z 19.4.2004, uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ a žalobcami 1/ a
2/, určenia neplatnosti Kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 5/ a žalovanými 3/ a 4/, podľa ktorej bol
vklad povolený 27.7.2005 pod číslom X.-XXXX/XX, ako aj určenia neplatnosti Kúpnej zmluvy, uzavretej
medzi žalovanými 1/ a 2/ a žalovanou 5/ z 21.9.2004 s povoleným vkladom do katastra nehnuteľností pod
číslom X.-XXXX/XX na tom skutkovom základe, že žalobcovia 1/ a 2/ uzavreli 19.4.2004 so žalovanými
1/ a 2/ Zmluvu o zabezpečovacom prevode so zabezpečením záväzku, ktorá bola zavkladovaná pod
číslom X.-XXXX/XXXX. V Zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva žalovaní 1/ a 2/ uviedli,
že na definitívny prevod vlastníctva na žalobcov 1/ a 2/ ako veriteľov stačí, ak sú v omeškaní dvoch
splátok voči splátkovému kalendáru vrátenia pôžičky, súčasne boli dohodnuté penále z omeškania za
nedodržanie splátkového kalendára vo výške 5.000,- Sk za každý deň omeškania a zmluvná pokuta za
nevrátenie pôžičky vo výške 100.000,- Sk. Zmluva bola podpísaná v tiesni a za nápadne nevýhodných
podmienok. Ich syn mal veľké dlžoby, preto sa obrátil na žalovaného 1/, ktorý im poskytol sumu 45.000,Sk ako preddavok. Pôžičku vo výške 450.000,- Sk podmienil ručením nehnuteľnosťou. Žalobcovia sa
ocitli v tiesni a z vážnych obáv o zdravie a život svojho syna zmluvu podpísali napriek tomu, že bola
pre nich absolútne nevýhodná. V zmluve bola uvedená pôžička vo výške 828.000,- Sk napriek tomu, že
skutočná požičaná suma bola 450.000,- Sk. Mesačné splátky boli dohodnuté vo výške 31.500,- Sk za
každý mesiac a posledná splátka vo výške 481.500,- Sk v lehote do 19.4.2005, penále za omeškanie
a nedodržanie splátkového kalendára vrátenia pôžičky vo výške 5.000,- Sk za každý deň omeškania
úhrady splátky až do vrátenia celej požičanej sumy a okrem toho aj zmluvná pokuta za nevrátenie
pôžičky vo výške 100.000,- Sk. Predmetnú zmluvu uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ za nápadne nevýhodných
podmienok a v omyle, do ktorého ich žalovaní uviedli, nakoľko im ustanovenia zmluvy vysvetlili tak, že
ide o ručenie nehnuteľnosťou - zriadenie záložného práva v prospech žalovaných. Všeobecná cena
nehnuteľností bola zistená na 1.223 000,- Sk. Listom z 8.2.2005, doručeným žalovanému 1/ 14.2.2005
a žalovanému 2/ 10.2.2005, žalobcovia 1/ a 2/ podľa § 48 a § 49 Občianskeho zákonníka jednostranne
odstúpili od zmluvy o pôžičke a považovali ju za zrušenú od jej začiatku. Zmluvu o zabezpečení záväzku
prevodom práva podpísanú za tých istých okolností, považovali v rozpore s dobrými mravmi. Naliehavý
právny záujem na podanej určovacej žalobe spočíval v tom, že by došlo k zmene zápisu vlastníckych
vzťahov v príslušnom katastri nehnuteľností, ku ktorej nemôže dôjsť bez určenia neplatnosti Zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práva, uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/.
2. O pripustení vstupu L.Á. K. R. W. K. (žalovaných 3/, 4/) do konania na strane žalovaných, bolo
rozhodnuté na návrh žalobcov z 23.9.2005, uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/88/2005-55
zo dňa 21.12.2005. O pripustení vstupu W. Š. (žalovanej 5/) do konania na strane žalovaných bolo
rozhodnuté na návrh žalobcov z 16.2.2007, uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/88/2005-55
zo dňa 4.6.2007. Uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-114 zo dňa 15.6.2009, bola na
návrh žalobcov pripustená zmena žaloby jej rozšírením o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy, podľa ktorej
bol 27.7.2005 povolený vklad pod číslom X.-XXXX/XX, ktorým boli predmetné nehnuteľnosti prevedené
na žalovaných 3/ a 4/ a o určenie neplatnosti zmluvy, ktorou boli nehnuteľnosti prevedené na žalovanú 5/.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol,
že rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 4C/766/2008-257, zo dňa 4.10.2012 vo výroku I. určil, že Zmluva
o zabezpečení záväzku prevodom práv z 19.4.2004, podľa ktorej bol vklad povolený 28.4.2004 pod
číslom X.-XXXX/XXXX, a ktorej predmetom bol prevod práva k sporným nehnuteľnostiam, je neplatná.
Vo výroku II. určil, že kúpna zmluva, podľa ktorej bol vklad povolený 27.7.2005 pod číslom X.-XXXX/XX a
ktorej predmetom bol prevod práva k sporným nehnuteľnostiam, je neplatná. Vo výroku III. určil, že kúpna
zmluva, uzavretá medzi žalovanými 1/ a 2/ a žalovanou 5/ z 21.9.2004 s povoleným vkladom do katastra
nehnuteľností pod číslom X.-XXXX/XX, predmetom ktorej bol prevod práva k sporným nehnuteľnostiam,

je neplatná. Vo výroku IV. priznal žalobcom 1/ a 2/ proti žalovaným 1/ až 5/ náhradu trov súdneho konania
vo výške 100 %.
4. Proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-257 zo dňa 4.10.2012 podali žalovaní
1/ až 5/ odvolanie, v ktorom namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov, nesprávnu
aplikáciu a interpretáciu § 553 Občianskeho zákonníka a dobromyseľnosť nadobúdateľov. Krajský súd
v Bratislave uznesením sp. zn. 14Co/253/2015, zo dňa 30.1.2020 napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil v celom rozsahu (okrem aj procesného postupu) z dôvodu, že nie je v súlade s § 157
ods. 2 (v tom čase účinného) O. s. p., keďže závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné a nejasné a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na
ďalšie konanie bude v potrebnom rozsahu zistiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie predbežnej otázky
o platnosti zmluvy o pôžičke, po vyriešení prejudiciálnej otázky ne/platnosti hlavného zabezpečovaného
záväzku sa zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, t. j. či podaná
určovacia žaloba je spôsobilým alebo prípustným prostriedkom (procesným nástrojom) ochrany práva,
následne vychádzajúc z výsledkov dokazovania posúdiť žalobou uplatnený nárok podľa príslušných
právnych noriem (§ 137 písm. c/ C. s. p., § 553 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení
platnom do 31.12.2007), výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť, vychádzajúc zo základného
princípu voľného hodnotenia dôkazov, zakotveného v článku 15 Základných princípov C. s. p. a v §
191 ods. 1 C. s. p., aj so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty žalovaných a
to najmä posúdiť možnosti oddelenia prípadne neplatnej časti zmluvy od ostatných častí zmluvy, ako
aj možnosť odklonenia sa od princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov nehnuteľností
(s odkazom najmä na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11.5.2011, sp. zn. II. ÚS 165/11, rozhodnutie
Ústavného súdu ČR zo dňa 13.8.2012, sp. zn. I. ÚS 3061/11, nález Ústavného súdu SR zo dňa
16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015) a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodnúť
aj o nárokoch strán sporu na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). Súd prvej
inštancie uviedol, že v danom prípade odvolací súd nevyslovil právne posúdenie, ktoré sa týka riešenia
takej právnej otázky, ktorá bola skutočným základom pre zrušenie pôvodného rozhodnutia, teda ako
sa má vec posúdiť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu SR a rozhodnutí súdov pod č. R 68/71), iba pokyn v rovine procesného práva ohľadom ďalšieho
postupu v konaní (posúdenie prejudiciálnej otázky a procesnej prípustnosti určovacích žalôb, pričom
v čase odvolacieho konania predmetom sporu bolo len určenie neplatnosti právnych úkonov; v rovine
hmotného práva, ktoré hmotnoprávne ustanovenie aplikovať z hľadiska účinnosti § 553 Občianskeho
zákonníka) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, so sústredením
sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty žalovaných, vrátane posúdenia možnosti oddelenia
prípadnej neplatnej časti zmluvy od ostatných častí zmluvy a možnosti odklonenia sa od princípu ochrany
vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov nehnuteľností.
5. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom žalobca 1/ prostredníctvom právneho zástupcu 9.3.2021
zmenil žalobu rozšírením aj o určenie vlastníckeho práva žalobcov 1/ a 2/ k sporným nehnuteľnostiam
tak, že sú podielovými spoluvlastníkmi, každý vo veľkosti 1 k celku k sporným nehnuteľnostiam.
V návrhu na rozšírenie žaloby uviedol, že v intenciách vysloveného právneho názoru odvolacieho
súdu, zotrvávajúc na argumentácii o neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z
19.4.2004 podľa § 39 Občianskeho zákonníka, považuje za kľúčový právny záver vyslovený v rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo 14.5.2008, sp. zn. 2 Obo 49/2008. Žalovaní 1/ a 2/ sa nemohli stať vlastníkmi
nehnuteľností na základe Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 19.4.2004 a to najmä s
poukazom na čl. VI., podľa ktorého sa veritelia (t. j. žalovaní 1/ a 2/) stávajú definitívnymi vlastníkmi
nehnuteľností na základe úkonu oznámenia veriteľov doručeným príslušnému katastru nehnuteľností,
keď listom z 2.8.2004 oznámili príslušnej správe katastra omeškanie z titulu zmluvy o pôžičke a
následne požiadali o definitívny prevod vlastníckeho práva sporných nehnuteľností. Preto aj každý ďalší
prevod sporných nehnuteľností na následných nadobúdateľov je neplatný a sporné nehnuteľnosti patria
žalobcom. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodnil tým, že nehnuteľnosti boli
dotknuté právnou zmenou, preto nepostačuje len určenie neplatnosti právnych úkonov. S odkazom na
navrhovanú zmenu žalobného petitu, žalobca 1/ k podaniu pripojil rozsudok Okresného súdu Bratislava
III č. k. 14Pc/9/2017-65, zo dňa 16.1.2018 o rozvode manželstva žalobcov, právoplatný 24.1.2018.
6. Súd prvej inštancie rozhodol o zmene žaloby žalobcu 1/ jej rozšírením o určenie vlastníckeho práva
a to uznesením č. k. 4C/766/2008-454, zo dňa 24.3.2021 v spojení s uznesením č. k. 4C/766/2008-596,
zo dňa 31.12.2021. Nakoľko žalobkyňa 2/, aj s prihliadnutím na jej podanie doručené 21.9.2021

na výzvu súdu prvej inštancie (uznesenie č. k. 4C/766/2008-597 zo dňa 31.12.2021) vady zmeny
žaloby neodstránila, jej podanie súd prvej inštancie odmietol uznesením č. k. 4C/766/2008-611, zo dňa
1.3.2022, doručeným žalobkyni 2/ 8.3.2022. Odvolanie žalobkyňa 2/ nepodala, uznesenie tak nadobudlo
právoplatnosť 6.4.2022. Dňa 8.6.2022 žalobca 1/ doručil súdu prvej inštancie úpravu žalobného petitu
v časti o určenie jeho spoluvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v rozsahu zosúladenia
označenia nehnuteľností v súlade so stavom ich zápisu v katastri nehnuteľností.
7. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít s poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 30.6.2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009 súd prvej inštancie ozrejmil, že pre uzavretie dohody
o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky a z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom) k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Pokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, tak medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. K zmluvám o úvere s použitím
formy zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s
doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ „úplné“
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, poukázal súd prvej inštancie na súdnu prax, konkrétne na rozhodnutia
Najvyššieho súd SR z 30.6.2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009 a z 10.1.2018, sp. zn. 8Sžo 30/2007,
v ktorých zaujal právny názor, že „dojednanie prevodu práva, ako obligačného zabezpečovacieho
inštitútu, má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie,
ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku
nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojim
účelom a obsahom obchádza zákon a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné“. Ďalej
upriamil pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1.11.2009, sp. zn. 2 MCdo 2/2006, z ktorého
vyplynulo, že za obchádzanie zákona sa považuje také konanie, resp. použitie takých prostriedkov,
ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu.
S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22.4.2009, sp. zn. 6 Sžo 163/2008 dodal, že
iná definícia považuje konanie in fraudem legis za taký postup, kedy sa niekto správa síce podľa
práva avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý právna norma nepredvída, a ktorý je nežiadúci.
Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu
na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane
nepodmieneným, svojim účelom a obsahom, obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka neplatné (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13.3.2011, sp. zn. 10 Sžr 11/2010). Poukázal tiež
na nález Ústavného súdu SR z 8.12.2010, sp. zn. I. ÚS 342/2010-53, v zmysle ktorého aj v období do
1.1.2008 súdna prax jednoznačne prijala záver, že zabezpečovací prevod môže byť len dočasný, pričom
o dočasnosť prevodu zabezpečovacieho práva ide v zásade vtedy, keď dlžník prevedie na veriteľa svoje
právo s rozväzovacou podmienkou, podľa ktorej zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím
prevodom tak dochádza k zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku a v prípade jeho
splnenia a obnoví pôvodný stav. Naopak, dohoda o prevode práva na veriteľa až po tom, čo sa dlžník
dostane do omeškania, by bola dohodou o tzv. prepadnom zálohu a takéto zmluvné dojednanie by mohlo
byť považované za neplatné.
8. Súd prvej inštancie v súlade so záväzným pokynom odvolacieho súdu prejudiciálne posúdil písomnú
zmluvu o pôžičke z 19.4.2004 (hlavného zabezpečovacieho záväzku) ako platný právny úkon, keď
zmluva obsahovala všetky esenciálne náležitosti vyžadované zákonom a to predmet pôžičky (finančné
prostriedky vo výške 828.000,- Sk), dočasnosť poskytnutia pôžičky (splatnosť dohodnutých 11-tich
mesačných splátkach po 31.500,- Sk od 19.5.2004 a posledná splátka vo výške 481.500,- Sk splatná do
19.4.2005), vrátane riadneho označenia zmluvných strán (veritelia - žalovaní 1/, 2/ a dlžníci - žalobcovia
1/, 2/). Pokiaľ žalobcovia od zmluvy o pôžičke podľa § 49 Občianskeho zákonníka písomne 8.2.2005
odstúpili tvrdiac, že zmluvu o pôžičke uzavreli v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok za
situácie, že potrebovali peniaze, nakoľko ich syn mal veľké dlžoby, ktoré musel okamžite splatiť a
zmluva obsahovala pre nich veľmi nevýhodné podmienky v podobe výšky splátok, penále a zmluvnej
pokuty a ich príjmy by nepostačovali ani na splatenie jednej splátky mesačne, mal za to, že slobodný a
vážny prejav vôle uzavrieť v danom znení zmluvu o pôžičke deklarovali úradne overovanou pravosťou
ich podpisov na notárskom úrade L.. U. F. v Bratislave. Súd prvej inštancie ozrejmil, že primárne
predpokladom odstúpenia od zmluvy je jej platnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.2.2012, sp. zn.
1 Cdo 48/2010). Z uvedeného potom nemožno vyvodiť ani nedostatok slobodnej a vážnej vôle žalobcov

(ktorí požiadali o poskytnutie pôžičky) prejavenej navonok v podobe písomne uzatvorenej zmluvy o
pôžičke (čl. I. a II. Zmluvy o pôžičke so zabezpečením záväzku prevodom práva), za aktívnej participácie
ich syna, ak sami zmluvu považovali za platnú a od tejto prejavili v roku 2005, teda s odstupom až
roka v čase, kedy boli žalovanými 1/, 2/ listom z 21.1.2005 vyzvaní na vypratanie nehnuteľností, vôľu
odstúpiť. Súd prvej inštancie posúdil tvrdenia žalobcov o tiesni a nápadne nevýhodných podmienkach
ako účelové, v komparácii s písomným potvrdením o prevzatí pôžičky vo výške 828 000,- Sk od
veriteľov podľa zmluvy o pôžičke (s taktiež úradne overenou pravosťou podpisov žalobcov na listine
„potvrdenie“ z 29.4.2004), ktoré potvrdenie podľa jeho obsahu bolo dohodou zmluvných strán o zmene
splatnosti pôžičky. Pokiaľ ide o tvrdenie o tiesni, ak vôbec, malo ísť o tieseň a to finančnú, spôsobenú
vlastným konaním (pôžičkami) ich syna, nie o tieseň samotných žalobcov 1/ a 2/, ktorý záver vychádza
aj z obsahu uznesenia OR PZ Bratislava II, ÚJaKP v Senci ČVS: ORP-1083/2-OVK-B2-2004, kde v
tamojšom trestnom konaní, vedenom vo veci pre podozrenie zo spáchania trestného činu vydierania,
vyťažení žalobcovia v súvislosti s uzavretím zmluvy o pôžičke uviedli, že peniaze použili na vyplatenie
dlhov spôsobených ich synom požičiavaním si peňazí od spoločností poskytujúcich krátkodobé úvery,
ktoré nedokázal splácať, nepodali trestné oznámenie, vydieraní neboli. Neskoršie tvrdenie žalobcov,
že boli žalovanými pri uzatváraní zmluvy o pôžičke z 19.4.2004 uvedení do omylu v tom, aká výška
finančných prostriedkov im bude požičaná, podľa názoru súdu prvej inštancie neplatnosť zmluvy o
pôžičke nezakladá a toto tvrdenie žalobcov v konaní vyvrátili žalovaní 1/ a 2/ predloženým „potvrdením“
z 29.4.2004.
9. Vo vzťahu k dohode zmluvných strán zmluvy o pôžičke na zabezpečení pohľadávky veriteľov žalovaných 1/ a 2/ prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v bezpodielovom spoluvlastníctve
dlžníkov - žalobcov, vedených na liste vlastníctva číslo XXXX a liste vlastníctva číslo XXXX (byt číslo X
s príslušným podielom na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve, garáž a spoluvlastnícky
podiel na pozemkoch), považoval súd prvej inštancie s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít, od ktorej nemal relevantný dôvod sa odkloniť, v tejto časti oddeliteľnej od
ostatného obsahu zmluvy o pôžičke (§ 46 Občianskeho zákonníka) za neplatnú podľa § 39 Občianskeho
zákonníka z dôvodu obchádzania zákona (časť zmluvy o pôžičke, obsahujúca zmluvné dojednania,
uvedené v čl. IV. bod 2, podľa ktorého sa veritelia stávajú definitívnymi vlastníkmi predmetných
nehnuteľností v prípade, že dlžníci porušia zmluvné povinnosti, vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke, v
spojení s čl. IV. bod 3 - na definitívny prevod vlastníctva na veriteľov stačí, ak sú dlžníci v omeškaní
dvoch splátok voči splátkovému kalendáru). Z čl. II. bod 1 Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom
práva z 19.4.2004 vyplýva dojednanie zmluvných strán o dočasnosti (do doby splnenia záväzku dlžníkov
voči veriteľom zo zmluvy o pôžičke z 19.4.2004) prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z
dlžníkov na veriteľov v súlade s § 553 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia
právneho úkonu). Ak Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva v čl. VI. bod 1 obsahovala dohodu
zmluvných strán o tom, že v prípade, že dlžníci porušia zmluvné povinnosti zo zmluvy o pôžičke a
nevrátia veriteľom pôžičku v dohodnutej lehote podľa splátkového kalendára alebo ak veritelia vyhlásia
pôžičku za okamžite splatnú v celom jej zostatku, stávajú sa definitívnymi vlastníkmi nehnuteľností,
túto posúdil súd prvej inštancie s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
od ktorej nemal relevantný dôvod sa odkloniť, v tejto časti, oddeliteľnej od ostatného obsahu Zmluvy
o zabezpečení záväzku prevodom práva (§ 46 Občianskeho zákonníka) ako neplatnú podľa § 39
Občianskeho zákonníka, z dôvodu obchádzania zákona. Bol názoru, že zabezpečovací prevod veriteľovi
umožňuje, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky, pokiaľ ju neuspokojil riadne a včas dlžník
z výťažku predaja predmetu zabezpečovacieho prevodu, avšak zmluva (dohoda, dojednanie), ktorej
skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy (uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa
tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva) je v rozpore s účelom tohto zabezpečovacieho inštitútu.
Podstatné je, či zámer definitívne previesť vlastnícke právo, ako spôsob uspokojenia pohľadávky zo
zmluvy, prejavili zmluvné strany v čase, keď už vzniklo nielen zabezpečovacie právo ale aj nárok veriteľa
na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zabezpečenej nehnuteľnosti. Prípady, kedy je zmluva o
zabezpečovacom prevode práva do vlastníctva veriteľa uzavretá ešte predtým, než nastane realizačná
fáza zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva (skôr, než vzniklo právo veriteľa na uspokojenie
spôsobmi uvedenými v zákone) možno kvalifikovať ako neprípustné dojednanie tzv. prepadného zálohu.
Oproti tomu tam, kde veriteľ má proti dlžníkovi neuhradenú pohľadávku po lehote splatnosti, nie je
vylúčené to, aby sa dlžník, ktorý je povinný splniť svoj záväzok, dohodol s veriteľom, že na neho prevedie
vlastnícke právo k zálohu a že dohodnutá kúpna cena alebo (podľa výšky pohľadávky zabezpečenej
zabezpečovacím prevodom práva) jej časť, bude použitá (započítaná) ako plnenie dlžníka z titulu jeho
záväzku uspokojiť dlh dlžníka z výťažku speňaženia zálohu. V posudzovanej veci so zreteľom na dobu

uzatvorenia zmluvy o pôžičke a Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva (obe dňa 19.4.2004)
a dobu splatnosti záväzku zo zmluvy o pôžičke (počnúc prvou splátkou, splatnou do 19.5.2004) nemal
súd prvej inštancie pochýb o tom, že Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva (s dojednaním
prepadného zálohu) bola uzavretá ešte predtým ako vzniklo právo žalovaných 1/ a 2/ ako veriteľov na
uspokojenie sa z predmetu zabezpečovacieho prevodu.
10. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.5.2008, sp. zn. 2 Obo 49/2008 súd prvej
inštancie ďalej uviedol, že zákonné ustanovenie § 553 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do
31.12.2007) je potrebné interpretovať tak, že dlžník, ktorý svoj záväzok zabezpečuje prevodom práva
svoje právo na veriteľa prevádza podmienečne, obdobne ako do detencie. Je to stav, keď určitá fyzická,
či právnická osoba ovláda vec (právo) fakticky, avšak bez vôle s ním nakladať ako so svojím vlastným,
prípadne s ním nakladá ako s právom cudzím. Veriteľ nadobudne určité dispozičné práva s takýmto
právom ale značne obmedzené. Sama zmluva nemá právne následky prevodu práva (vykonaného nie
za účelom zabezpečenia záväzku) upraveného v iných ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Takáto
zmluva nemôže nahradiť zmluvu, ktorou dochádza k zmene vlastníctva (§ 123 a nasl. Občianskeho
zákonníka). Pri zabezpečení záväzku prevodom práva je veriteľovi právo postúpené s rozväzujúcou
podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený (§ 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Účastníci
zmluvy pri jej uzavretí nemajú úmysel prevádzať zabezpečujúce právo na veriteľa natrvalo. Už z tohto
dôvodu nie je splnená podmienka zmluvy o prevode a to vôľová zložka, totiž zo strany dlžníka previesť
svoje právo na veriteľa a zo strany veriteľa toto právo natrvalo nadobudnúť. Nie je dôvod na žiaden
tzv. spätný prevod, pretože zabezpečovacím prevodom k prevodu práva nedošlo. Ak v lehote, na ktorej
sa účastníci dohodli k splneniu záväzku nedôjde, nastávajú právne účinky zabezpečujúcej zmluvy.
Povinnosťou aj právom dlžníka a veriteľa je uzavrieť zmluvu, k uzavretiu ktorej sa zaviazali. Pri splnení
náležitostí, ktoré prevod príslušného práva vyžaduje, príslušný právny úkon urobia. V prípade, že
niektorý z nich príslušný právny úkon odmietne urobiť, tak môže druhý účastník požiadať súd, aby
vyhlásenie vôle takého účastníka bolo nahradené právoplatným rozsudkom analogicky ako pri zmluve
o budúcej zmluve. Mal za to, že Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004 pre prípad
porušenia zmluvných povinností žalobcami, ako dlžníkmi, splniť veriteľom záväzok zo zmluvy o pôžičke,
obsahuje viaceré sankcie finančného charakteru, avšak neobsahuje žiadne dojednanie o možnosti
obnovenia pôvodného stavu a teda vrátenie vlastníckeho práva dlžníkom v prípade, že dlh (hoc aj v
omeškaní) uhradia. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 18.6.2014, č. k. II. ÚS
427/2013-52 podľa ktorého, dohoda o zabezpečovacom prevode práva je neplatná aj pre to, že prevod
vlastníckeho práva bol dohodnutý bez dohodnutia možnosti obnoviť pôvodný stav. Ak by totiž išlo iba o
dočasný prevod, potom úpadca mohol kedykoľvek splatením pôžičky obnoviť svoje vlastnícke právo.
11. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že súčasný Civilný sporový poriadok diferencuje žaloby na určenie,
či tu právo je alebo nie je (§ 137 písm. c/ C. s. p.) a na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ C. s. p.),
pričom žaloba na určenie právnej skutočnosti je prípustná výlučne v prípade, ak to vyplýva z osobitného
predpisu. Pripomenul tiež, že predchádzajúca procesná právna úprava v § 80 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) zakotvovala všeobecný predpoklad určovacích žalôb, ktorým
bol právny záujem žalobcu a tento musel byť naliehavý. Z tohto dôvodu esenciálnou náležitosťou
podanej žaloby bolo riadne zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu, nakoľko konštantná judikatúra
pri neosvedčení naliehavého právneho záujmu viedla konajúci súd k tomu, aby určovaciu žalobu bez
ďalšieho (vecného prejednania) zamietol. Určovacia žaloba v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít totiž nie je opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu
(len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo, teda
vtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného
právneho vzťahu alebo práva (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004, sp. zn. 3 Cdo
112/2004, sp. zn. 1 Cdo 91/2006). Ten je v takom prípade daný na samotnom určení práva. Pri skúmaní
naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený)
procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či len
zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ďalšie súdne konanie. Naliehavý
právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo
ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Nakoľko sa žalobca
1/ domáhal určenia jeho spoluvlastníckeho práva o veľkosti podielu k celku a to k nehnuteľnostiam,
zapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX R. XXXX pre katastrálne územie X. V., D. X.Ý. V., okres
Senec a aktuálny zápis vlastníckeho práva (v celosti) svedčí žalovaným 3/ a 4/, v tejto časti žaloby mal
za to, že je daný naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe, nakoľko vyhovením žalobe v

tejto časti sa dosiahne stav právnej istoty zápisom spoluvlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (v
rozsahu polovice scudzených nehnuteľností). Súd prvej inštancie námietku žalovaných 1/, 2/ a 5/, že
vyhovujúce súdne rozhodnutie založí rad ďalších súdnych konaní (o vrátenie pôžičky, vrátenie kúpnych
cien...) nepovažoval za relevantnú pre posúdenie nároku žalobcu 1/ na určenie jeho spoluvlastníckeho
práva, nakoľko v konaní ide o odstránenie právnej neistoty žalobcu 1/, nie o prípadnú právnu neistotu
na strane žalovaných a pokiaľ argumentovali, že na strane žalobcu 1/ absentuje na požadovanom
určení spoluvlastníckeho práva naliehavý právny záujem, lebo žalobca 1/ môže podať žalobu na plnenie,
neuviedli akého nároku na plnenie by sa žalobca 1/ mohol prípadne domáhať. Bol názoru, že ak
žalobcovi 1/ podľa katastra nehnuteľností nesvedčí vlastnícke právo, nemôže sa domáhať plnenia napr.
žalobou na vypratanie predmetných nehnuteľností.
12. Súd prvej inštancie k posúdeniu možnosti odklonenia sa od princípu ochrany vlastníckeho práva
pôvodných vlastníkov nehnuteľností uviedol, že ani v tomto smere odvolací súd nevyslovil záväzný
právny názor a len dal do pozornosti v tom čase rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
Poukázal na nejednotnosť a rozporuplnosť doterajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR ako aj
Ústavného súdu SR, kedy sa v zásade rozhodovacia prax delila na skupinu rozhodnutí, ktoré zotrvávali
na zásade nemo plus iuris a teda nepripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a na
skupinu rozhodnutí, ktoré umožňovali prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli
reflektované závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR zo 16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015
resp. aj na rozhodnutia, ktoré pripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe dobrej viery
nadobúdateľa nehnuteľnosti tak, ako ich príkladmo uviedol odvolací súd v odseku 28 zrušujúceho
rozhodnutia. Nakoľko v čase po rozhodnutí odvolacieho súdu v prejednávanej veci (30.1.2020) došlo
k prijatiu uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1 VObdo 2/2020 ako zjednocujúceho
stanoviska k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho
úkonu, ktorými sú v prejednávanej veci Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004
(vklad do katastra nehnuteľností povolený pod číslom X.-XXXX/XXXX) a Kúpne zmluvy z 21.9.2004
(vklad do katastra nehnuteľností povolený pod číslom X.-XXXX/XX) a z 1.7.2005 (vklad do katastra
nehnuteľností povolený pod číslom X.-XXXX/XX), súd prvej inštancie pri posúdení možnosti odklonenia
sa od princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov nehnuteľností, vychádzal z uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1 VObdo 2/2020, ktoré korigovalo aj predchádzajúce závery
Ústavného súdu SR, a podľa ktorého nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava
umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke
právo možno nadobudnúť len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. Medzi výnimky
patrí podľa Najvyššieho súdu SR: neoprávnený dedič (§ 486 Občianskeho zákonníka), obchodnoprávne
vzťahy (§ 446 Obchodného zákonníka), konkurzné konanie (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii), prevod cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch), exekúcia
(upravené nepriamo v § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku). Z určitého
pohľadu za výnimku zo zásady nemo plus iuris možno považovať aj situáciu, kedy osoba nadobudne
vlastníctvo na základe právoplatného súdneho rozhodnutia alebo zmluvy, následne prevedie vlastníctvo
na tretiu osobu a po prevode vlastníctva dôjde k zrušeniu rozhodnutia (mimoriadnym opravným
prostriedkom) alebo k ukončeniu pôvodnej zmluvy (odstúpením od zmluvy, rozväzovacou podmienkou
alebo dovolaním sa relatívnej neplatnosti). Zdôraznil, že zo záverov Najvyššieho súdu SR vyplýva, že
dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností o jej
(predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke
právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti
v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. K zmene vlastníka
prevádzanej nehnuteľnosti de iure sa okrem povolenia vkladu vyžaduje aj existencia platnej zmluvy a
existencia vlastníckeho práva prevodcu. Samotná faktická zmena zápisu v katastri nehnuteľností nie je
sama o sebe dostatočným podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva.
13. Vo vzťahu k otázke posúdenia neplatnosti nadobúdacieho titulu žalovaných 1/ a 2/ ako právnych
predchodcov žalovanej 5/ odkázal na vyššie uvedené právne posúdenie. K otázke posúdenia
dobromyseľnosti žalovanej 5/, ktorá mala nadobudnúť od žalovaných 1/ a 2/ nehnuteľnosti Kúpnou
zmluvou z 21.9.2004 a dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/, ktorí mali nadobudnúť od žalovanej 5/
nehnuteľnosti Kúpnou zmluvou z 1.7.2005 súd prvej inštancie uviedol, že ich nadobúdacie tituly (kúpne
zmluvy, uzatvorené podľa § 588 Občianskeho zákonníka) nepredstavujú žiadnu zo zákonom taxatívne

vymedzených výnimiek nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa, hoc aj vychádzali zo správnosti údajov v tom čase o zápise vlastníckeho práva prevodcu
na príslušnom liste vlastníctva v katastri nehnuteľností. V iných prípadoch, podľa platnej právnej úpravy
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka, s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, ako vyslovil
Najvyšší súd SR, nie je možné. Súd prvej inštancie tvrdenia, že žalovaná 5 /a žalovaní 3/ a 4/ vo vzťahu
k ich dobrej viere uvádzali okrem viery v správnosť údajov katastra ďalšie argumenty, že žalovaná 5/
nikdy neprišla do kontaktu so žalobcami, že nemala a nemohla mať akúkoľvek informáciu alebo čo len
indíciu, že s vlastníctvom nehnuteľností žalovaných 1/ a 2/ nie je niečo v poriadku, že nehnuteľnosti
kúpila za kúpnu cenu, ktorú aj vyplatila a nemala žiaden dôvod ani následne sa domnievať, že by mohol
byť akýkoľvek právny problém s jej vlastníctvom k nehnuteľnostiam, žalobcovia sa v roku 2004 vôbec
nedomáhali svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a nikdy s ňou nedošli do kontaktu, teda ani
pred kúpou nehnuteľností, žalovaní 3/, 4/ komunikovali so žalobkyňou 2/ o možnej kúpe nehnuteľností
na jar 2004, požadovaná kúpna cena 2.000 000,- Sk bola pre nich neakceptovateľná, že žalobcovia sa z
nehnuteľností odsťahovali dobrovoľne vo februári 2005, z pohľadu záverov zjednocujúceho stanoviska
Najvyššieho SR zo dňa 27.4.2021 neboli pre posúdenie otázky nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka relevantné a naviac ich považoval aj za nevierohodné a účelové, vzhľadom na okolnosti
a časové súvislosti, za akých došlo k scudzovacím prevodom, vychádzajúc z výsledkov vykonaného
dokazovania, vzhľadom na súrodenecký vzťah žalovanej 5/ vo vzťahu k žalovanému 1/, participáciu
žalovanej 5/ na vrátení časti sumy peňazí žalovanému 2/ žalovaným 1/ bratom žalovanej 5/, ktoré mali
byť poskytnuté žalovaným 2/ prostredníctvom žalovaného 1/, žalobcom ako pôžička a okolnostiach
obstarávania Kúpnej zmluvy z 21.9.2004, vrátane návrhu na urýchlené konanie o vklade žalovaným
1/, ktorá Kúpna zmluva podľa vyjadrenia žalovanej 5/ mala byť iba zabezpečovacím prostriedkom vo
vzťahu k finančným prostriedkom, ktoré poskytla bratovi na účely zaplatenia jeho dlhu v čase, kedy
žalobcovia ešte nehnuteľnosti obývali (do februára 2005) a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní 3/ a
4/ v čase realizácie sporom dotknutých právnych úkonov vlastnili byt, ktorý sa nachádzal v totožnom
rodinnom dome a spoluvlastnícky podiel na totožných pozemkoch, mali poznatok o úmysle žalobcov
nehnuteľnosti predať za 2.000.000,- Sk, pričom o necelý rok ich kupovali od tretej osoby (žalovanej
5/ iba za 1.000 000,- Sk), pričom z pohľadu žalovanej 5/ súd prvej inštancie neuveril jej tvrdeniam,
že nebola bratom - žalovaným 1/ nijak informovaná o tom, že žalobcovia sa súdnou cestou domáhajú
nariadenia predbežného opatrenia (zákazu nakladania s predmetnými nehnuteľnosťami žalovanými 1/
a 2/, návrhom podaným na Okresný súd Bratislava II, sp. zn. 15C/53/2005/, ktorý bol žalovanému
1/ súdom prvej inštancie doručený 30.3.2005 a žalovanému 2/ 31.3.2005). V týchto súvislostiach nie
zanedbateľnou skutočnosťou bolo, že žalovaný 1/ v danom čase vykonával podnikateľskú činnosť v
oblasti realít a teda mu muselo byť zrejmé, že v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia by s nehnuteľnosťami do vyriešenia sporu nemohol nakladať vôbec.
14. Na uvedenom základe za použitia § 34, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 41, § 49, § 553 ods. 1 a ods.
2 (v znení účinnom k 19.4.2004), § 657 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ sa platne nestali
vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004,
v spojení s ich oznámením Správe katastra Senec o úplnom a definitívnom prevode vlastníctva z
2.8.2004 z dôvodu jej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle zásady nemo plus
iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má
sám) nemohli platne previesť vlastnícke právo Kúpnou zmluvou z 21.9.2004 na žalovanú 5/ a táto ich
nemohla platne nadobudnúť od nevlastníkov. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám) žalovaná 5/ nemohla Kúpnou
zmluvou z 1.7.2005 platne previesť vlastnícke právo na žalovaných 3/ a 4/ a títo ich nemohli platne
nadobudnúť od nevlastníka. Žalobu žalobcu 1/ v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov (Zmluvy o
zabezpečovacom prevode z 19.4.2004 a kúpnych zmlúv z 21.9.2004 a z 1.7.2005) a žalobu žalobkyne
2/ (o určenie neplatnosti Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004 a kúpnych zmlúv z
21.9.2004 a z 1.7.2005) v celom rozsahu ako procesne neprípustnú zamietol, nakoľko právo žalobcov
na podanie žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov (Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
z 19.4.2004 a kúpnych zmlúv z 21.9.2004 a z 1.7.2005) nevyplýva žalobcom zo žiadneho osobitného
predpisu, ktorými sú v prípade tohto ustanovenia určovacie žaloby podľa § 137 písm. d) C. s. p., § 77
Zákonníka práce, § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 131 ods. 1, § 183 Obchodného zákonníka, §
21 zákona o dobrovoľných dražbách, či odporovacie žaloby podľa § 42a Občianskeho zákonníka.

15. O trovách konania rozhodol podľa § 257 C. s. p., podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 C. s. p. predstavuje
odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 C. s. p.) a od zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 C. s. p.). Uvedené znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu
trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Civilný
sporový poriadok pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti C. s. p. nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva
na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo
17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp. zn. 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 C. s. p. považovať
za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle) ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd prvej inštancie povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného
zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto
často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.
Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07, sp.
zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu prvej inštancie (nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Zároveň uviedol, že ustanovenie § 257 C. s. p. neslúži na
zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR z
5.11.2008, sp. zn. I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 C. s. p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná
alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u jej protistrany. Toto
ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti a na dosiahnutie spravodlivosti pre strany
sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
16. Žalobca 1/ v podaní, doručenom súdu 8.6.2022, s poukazom na svoje majetkové a sociálne pomery
navrhol rozhodnúť o trovách podľa § 257 C. s. p. s tým, že disponoval jediným majetkom, ktorého ochrany
sa domáha v tomto konaní a uvádzal, že nevlastní žiadne nehnuteľnosti, nevlastní motorové vozidlo
ani iný hnuteľný majetok vyššej hodnoty a momentálne je bez legitímneho príjmu. K vyjadreniu žalobca
1/ nepripojil žiadne listinné dôkazy o tvrdených majetkových a sociálnych pomeroch. Žalobkyňa 2/, ani
žalovaní 1/, 2/ a 5/ sa k aplikácii § 257 C. s. p. nevyjadrili. Žalovaní 3/, 4/ ponechali rozhodnutie o trovách
konania na úvahu súdu.
17. Žalobca 1/ mal v konaní voči všetkým žalovaným neúspech v časti žaloby o určenie neplatnosti 3
právnych úkonov a v časti žaloby o určenie vlastníckeho práva neúspech vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ a
5/ (majúc na mysli zrejme žalovaných 1, 2 a 5, pozn. odvolacieho súdu) a úspech vo vzťahu k žalovaným
3/ a 4/. Žalobkyňa 2/ bola v konaní vo vzťahu k žalovaným 1/ až 5/ neúspešná v celom rozsahu (o určenie
neplatnosti 3 právnych úkonov). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali výnimočný
postup súdu prvej inštancie pre nepriznanie náhrady trov konania žiadnej strane sporu pozostávali v
tom, že žalobcovia podľa obsahu uzavretej Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nemali v podstate
žiaden zmluvný základ preto, ak by aj chceli a boli reálne schopní domôcť sa obnovenia ich vlastníckeho
práva splnením dlhu žalovaným 1/ a 2/, boli nútení sa domáhať ochrany straty svojho vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zároveň ich obydlím na súde prvej inštancie (návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia, podaným 28.2.2005, následne žalobou podanou 12.4.2005) pôvodne iba proti
žalovaným 1/ a 2/, nemajúc poznatok o tom, že v čase podania ich žaloby pôvodne iba voči žalovaným
1/ a 2/ s ich nehnuteľnosťami už žalovaní 1/ a 2/ nakladali, za konania, zistiac zmenu skutkových
okolností, rozhodných pre posúdenie veci, museli žalobu meniť, čo do žalobných nárokov, ako aj okruhu
účastníkov konania/strán sporu, čo viedlo následne k potrebe vykonávania dokazovania v podstatne
širšom rozsahu a s tým súvisiacemu nárastu nákladov strán sporu, spojených s právnym zastúpením.
K neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov vo významnej miere postupne
prispeli samotní žalovaní 1/, 2/ a 5/ a objektívne aj zmena procesného predpisu. Zo sociálneho hľadiska
súd prvej inštancie akceptoval skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti predstavovali obydlie žalobcov,
žalobkyňa 2/ sa stala bezdomovcom, ktorým je doposiaľ, obaja žalobcovia sú invalidnými dôchodcami

s minimálnym príjmom, žalovaní 1/ až 5/, ktorí mali vedomosť o uvažovanej aplikácii § 257 C. s. p.
neuviedli žiadnu argumentáciu v ich prospech a nepredložili ani žiadne dôkazné prostriedky, ktorých
vyhodnotenie by založilo záver o tom, že nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v rozsahu, v
akom boli proti žalobcom úspešní, by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti a požiadavkou ochrany
legitímnych očakávaní rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci náhrady trov.
18. Proti rozsudku podali odvolanie žalovaní 3/ a 4/ a žiadali žalobu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu
zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods.
2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Boli názoru,
že súd prvej inštancie svojim postupom porušil zásadu rovnosti sporových strán v civilnom sporovom
konaní a to do takej miery, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko na
súdnom pojednávaní 31.5.2022, súd prvej inštancie upozornil prítomnú právnu zástupkyňu žalobcu 1/
na nedostatky (v tom čase) aktuálneho petitu žaloby, ktoré robili petit nevykonateľným. Mali za to, že
týmto procesným postupom neoprávnene súd prvej inštancie zvýhodnil žalobcu 1/ a na druhej strane
znemožnil žalovaným v rámci procesnej obrany poukázať na nevykonateľnosť žalobného petitu žalobcu
1/, v dôsledku čoho mohla byť žaloba žalobcu 1/ zamietnutá v celom rozsahu.
19. Stotožnili sa so závermi súdu prvej inštancie, ktorý v zmysle inštrukcie zrušovacieho uznesenia
Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/253/2015, z 30.1.2020 vyriešil prejudiciálnu otázku platnosti/
neplatnosti hlavného zabezpečovacieho záväzku - Zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi žalobcami a
žalovanými 1/ a 2/ dňa 19.4.2004 tak, že túto posúdil ako platnú zmluvu. Za zmätočné však považovali
odôvodnenie napadnutého rozsudku pokiaľ ide o posúdenie Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom
práva z 19.4.2004 uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/, nakoľko súd prvej inštancie
na jednej strane posúdil zabezpečovaciu zmluvu (okrem jej článku VI ods. 1) ako platnú (platný teda
zmysle posúdenia súdu, musel byť aj jej článok II upravujúci dočasný prevod vlastníctva nehnuteľností
zo žalobcov 1/ a 2/ na žalovaných 1/ a 2/), na druhej strane, ale konštatoval, že „k prevodu práva nedošlo“
a „žalovaní 1/ a 2/ sa nestali vlastníkmi sporných nehnuteľností“. Takéto odôvodnenie napadnutého
rozsudku je zmätočné a právne závery súdu prvej inštancie o neplatnosti výlučne oddeliteľného
ustanovenia článku VI ods. 1 zabezpečovacej zmluvy sú protirečiace, preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie považovali za arbitrárny. Voči takýmto záverom napadnutého rozsudku nevedia (skutkovo
či právne) argumentovať, t. j. nedokážu realizovať im patriace procesné práva, keďže nedostatočným
a arbitrárnym odôvodnením napadnutého rozsudku došlo k znemožneniu procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. V odsekoch 35 a 36 napadnutého
rozsudku mal súd prvej inštancie snahu odôvodniť rôzne aspekty zabezpečovanej zmluvy, z hľadiska
(zrejme) neplatnosti takzvanej „prepadnutej klauzuly“. Boli názoru, že odôvodnenie natoľko podstatnej
právnej otázky je zmätočné a nepreskúmateľné, nakoľko v napadnutom rozhodnutí absentuje logika
väzby konštatácie súdu ku skutočnosti, že s výnimkou článku VI ods. 1 zabezpečovacej zmluvy, súd
prvej inštancie posúdil zabezpečovaciu zmluvu ako platnú. V odseku 36 odôvodnenia napadnutého
rozsudku sa súd prvej inštancie venuje rozsudku Najvyššieho súdu SR z 14.5.2008, sp. zn. 2 Obo
49/2008, avšak bez akejkoľvek väzby k meritu sporu žalobcov a žalovaných, teda nie je zrejmé, akú
relevanciu má spomenutý rozsudok vo vzťahu k prejednávanému sporu a k zabezpečovacej zmluve
a či aj prípad zabezpečovacej zmluvy možno subsumovať pod závery tohto rozsudku; absentuje v
ňom vyporiadanie sa s právne významnou otázkou posúdenia platnosti zabezpečovacej zmluvy (s
výnimkou jej oddeliteľnej časti článku VI ods. 1). Takto formulované zmätočné a nezrozumiteľné právne
závery súdu prvej inštancie považovali za nepreskúmateľné po právnej stránke. Proti týmto zmätočným
a nezrozumiteľným tvrdeniam súdu prvej inštancie nemôžu argumentovať; tento postup považujú
za nesprávny, znemožňujúci im uskutočňovať procesné práva. Odňatím možnosti argumentácie
odvolateľom, súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces.
20. Namietali, že rozhodujúcou právnou normou pre posúdenie platnosti a neplatnosti zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva je Občiansky zákonník - § 533 v znení platnom do 1.1.2008, kde
neboli zákonom upravené podmienky zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a preto nie je možné
akceptovať argumentáciu žalobcov 1/ a 2/ o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva neupravoval otázku
jeho uhradzovacej funkcie, priamo upravoval len jej zabezpečovaciu funkciu; absencia takejto právnej

úpravy v zákone však nemôže znamenať nemožnosť veriteľa sa z prevedeného práva uspokojiť; takýto
výklad by viedol k absolútnemu popretiu zmyslu takéhoto zabezpečovacieho nástroja. Právnou praxou
bol preto ustálený názor, že zabezpečovací prevod práva funkciu zabezpečovaciu ako aj uhradzovaciu,
čo sa v konečnom dôsledku prejavilo aj v právnej úprave účinnej od 1.1.2008. Preto v čase uzatvorenia
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva bolo rozhodujúce, ako sa zmluvné strany dohodli, teda akým
spôsobom bude mať veriteľ možnosť sa z prevedeného práva uspokojiť. Pokiaľ by takáto otázka v
zmluve dohodnutá nebola, boli názoru, že je potrebné sa prikloniť k tomu, že je na rozhodnutí veriteľa,
akým spôsobom sa z prevedeného práva uspokojí. Zákon nevylučoval v danom prípade možnosť
priameho predaja nehnuteľností veriteľa na tretiu osobu; žalovaní 1/ a 2/ túto možnosť využili, čo
potvrdil ich priamy prevod nehnuteľnosti na žalovanú 5/. Na základe uvedeného bolo preto samotné
konanie žalovaných 1/ a 2/, t. j. priamy predaj nehnuteľnosti v súlade s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. Nestotožnili sa so závermi súdu prvej inštancie v odseku 37 napadnutého rozsudku, že
zabezpečovacia zmluva neobsahuje žiadne dojednanie o možnosti obnovenia pôvodného stavu, teda
vrátenie vlastníckeho práva..., neobsahuje žiadne dojednanie o možnosti obnovenia pôvodného stavu,
teda vrátenie vlastníckeho práva dlžníkom v prípade, že dlh uhradia.“ V tejto časti súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zabezpečovacia zmluva takéto dojednanie obsahuje a
to vo viacerých jej ustanoveniach. Obnovenie pôvodného stavu je predznamenané v čl. II. ods. 1
(prvej vete) zabezpečovacej zmluvy a je priamo upravené v čl. VII. ods. 1 zabezpečovacej zmluvy.
Vôľa zúčastnených strán predmetnej zmluvy jednoznačne smerovala k obnoveniu pôvodného stavu
vlastníctva žalobcov k nehnuteľnostiam pri splnení záväzku vrátenia pôžičky žalovanými 1/ a 2/.
Obnovenie pôvodného stavu je priamo upravené tiež v čl. VII ods. 2 zabezpečovacej zmluvy. Z
uvedeného vyplýva, že nemalo ísť o „spätný prevod“ v zmysle „uzavretia prevodnej zmluvy“ ale o vydanie
potvrdenia žalovaných 1/ a 2/ o splatení pôžičky. Takýto postup sa používa na katastrálnych úradoch
aj dnes (napr. kvitancia banky o splatení úveru slúži ako podklad pre výmaz záložného práva). Uviedli,
že slovné vyjadrenie, obsiahnuté v čl. VII. ods. 1/ a ods. 2/ zabezpečovacej zmluvy bolo prispôsobené
vtedajšej nedokonalej a stručnej úprave § 553 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a tiež postupu
katastrálnych úradov pri vkladoch vlastníckych práv, avšak bezpochyby predstavovalo prejav vôle
zmluvných strán zabezpečovacej zmluvy obnoviť pôvodný stav vlastníctva žalobcov k nehnuteľnostiam
pri splnení záväzku vrátenia pôžičky.
21. Boli názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaní 1/ a
2/ mali v úmysle nadobudnúť „úplné vlastníctvo“ k nehnuteľnostiam už pri uzatváraní zabezpečovacej
zmluvy, čo je vyvrátené obsahom zabezpečovacej zmluvy (čl. II. ods. 1, čl. VII. ods. 1 a ods. 2) a jednak
skutkovými okolnosťami, vyplývajúcimi z časového sledu udalostí. Z dokazovania vyplynulo (medzi
stranami sporu nesporná skutočnosť), že žalobcovia uhradili len prvú splátku pôžičky, ktorá bola splatná
v máji 2004 a žiadnu ďalšiu splátku už neuhradili. Oznámenie žalovaných 1/ a 2/ správe katastra bolo
vydané neskôr a to v auguste 2004. Z uvedeného mal súd prvej inštancie skutkovo vyvodiť, že aj
po nastatí predčasnej splatnosti pôžičky žalovaní 1/ a 2/ ponechávali žalobcom čas na jej vrátenie a
nedomáhali sa už skôr „úplného“ vlastníctva nehnuteľností. Úmysel žalovaných 1/ a 2/ pri uzatváraní
zabezpečovacej zmluvy a ešte určitý čas po splatnosti pôžičky nesmeroval k tomu, aby sa žalobcovia
1/ a 2/ stali „definitívnymi“ vlastníkmi nehnuteľností ale len vlastníkmi dočasnými, kedy vlastníctvo
žalovaných 1/ a 2/ k nehnuteľnostiam malo byť len dočasné do vrátenia pôžičky (čl. II. ods. 1 prvá veta
Zabezpečovacej zmluvy) a pôvodné vlastníctvo žalobcov sa malo obnoviť vrátením pôžičky, k čomu sa
žalovaní 1/ a 2/ zaviazali.
22. Ďalej poukázali na § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje
len na časť právneho úkonu je neplatnou len táto časť pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z
jeho obsahu alebo z okolnosti, za ktorých k nemu došlo nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť
od ostatného obsahu. Dôvodom neplatnosti zmluvy o prevode zabezpečovacieho práva má byť tzv.
prepadná klauzula. Z kontextu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je možné ustáliť záver, že v
danom prípade je možné prípadnú neplatnú časť zmluvy oddeliť od ostatných častí zmluvy, jej oddelenie
nespôsobí neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode ako takom, pretože zákon spôsob, akým bude
uspokojená pohľadávka zo zabezpečeného prevodu neupravuje ako podstatnú zákonnú podmienku
pre platné uzavretie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Preto za použitia § 41 Občianskeho
zákonníka, čiastočná neplatnosť právneho úkonu nespôsobuje neplatnosť ako celku a nemôže mať
vplyv na platnosť a neplatnosť nasledujúcich právnych úkonov, ktoré sú právne perfektné. V konaní
nebol žiadnym spôsobom preukázaný úmysel ani cieľ žalovaných 1/ a 2/, aby svojím správaním zámerne
dosiahli výsledok, ktorý je právnou normou nepredvídateľný a nežiadúci.

23. Namietali nesprávne posúdenie „neexistencie dobromyseľnosti“, nakoľko ju súd prvej inštancie
posudzoval u „prevodcov“ ale nie u „nadobúdateľov“ nehnuteľností. Dodali, že žalovaní 1/ a 2/ previedli
na žalovanú 5/ nehnuteľnosti Kúpnou zmluvou z 21.9.2004, kedy nebola žaloba na súd prvej inštancie
podaná a súčasne nebol doručený ani návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Dobromyseľnosť
žalovanej 5/ teda nebola pri nadobúdaní nehnuteľností nikdy sporná a ani spochybnená. Žalovaná 5/
bola dobromyseľná aj pri prevode nehnuteľností žalovanými 3/ a 4/, dobromyseľnosť žalovaných 3/ a 4/
pri nadobúdaní nehnuteľností od žalovanej 5/ takisto nebola nikdy sporná a spochybnená. Zdôraznili, že
spôsob, akým má dôjsť k speňaženiu predmetu zabezpečovacieho práva, nie je podstatnou náležitosťou
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Pokiaľ aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že spôsob, ktorý
žalovaní 1/ a 2/ zvolili na uspokojenie svojej pohľadávky obchádza zákon, zmluva o zabezpečovacom
prevode práva by bola neplatná len v tejto časti; analogicky ako postupoval pri posúdení zmluvy
o pôžičke a zabezpečovacom prevode ako takej a poukázali na konkrétne skutočnosti, pre ktoré
sa nestotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie v otázke, že žalovaní 3/ a 4/ nemohli byť
pri nadobúdaní nehnuteľnosti dobromyseľní a svoj názor podporili poukazom na rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít (nález Ústavného súdu SR zo 16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, nález
Ústavného súdu ČR zo 17.4.2014, sp. zn. I. ÚS 2219/2012, nález Ústavného súdu ČR z 29.12.2009,
sp. zn. IV. ÚS 42/09, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.8.2016, sp. zn. 6 Cdo 792/2015, uznesenie
Najvyššieho súd SR z 27.2.2013, sp. zn. 6 Cdo71/2011 a nález Ústavného súdu SR z 18.2.1998, sp. zn.
II. ÚS 58/97), pričom dali do pozornosti, že časové súvislosti sú úplne odlišné ako ich vníma súd prvej
inštancie, keďže žalovaní 1/ a 2/ previedli na žalovanú 5/ nehnuteľnosti kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa
21.9.2004, kedy nebola žaloba na súd ešte podaná a kedy nebol žalovaným 1/ a 2/ doručený ani návrh
na nariadenie predbežného opatrenia (návrhy vo veci samej + nariadenie predbežného opatrenia boli
podané na súd až na jar 2005). Napriek prijatému zjednocujúcemu záveru veľkého senátu Najvyššieho
súdu SR boli názoru, že nerešpektovaním zásad uvedených vyššie došlo k porušeniu s čl. 11 ods. 1,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 20 ods. 1, ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a princípom právnej istoty a spravodlivosti.
24. Súdu prvej inštancie napokon vyčítali pochybenie vo vyhodnotení otázky naliehavosti právneho
záujmu, keď na jednej strane určil, že žalobca 1/ je spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti v 1, voči
žalobkyni 2/ žalobu zamietol, čím nastolil právny stav, že spoluvlastníkmi nehnuteľností sa stanú žalobca
1/ a žalovaný 3/ a 4/ ale súčasne aj žalovaní 1/, 2/ a 5/. Takýto právny stav vytvorí nový stav, ktorý bude
deklarovaný zápisom v katastri nehnuteľností a zároveň vyvolá rad nasledujúcich súdnych konaní. Pôjde
o konania spočívajúce v uplatnení si užívacích práv k nehnuteľnosti, vydaní investícií vynaložených do
nehnuteľností počas 17 rokov trvajúcej oprávnenej držby žalovanými 3/ a 4/ a uplatnenia si nároku na
vrátenie kúpnej ceny, resp. samotnej pôžičky ako takej. Žalovaní 3/ a 4/ sú vlastníkmi nehnuteľností už
17 rokov, takže v prípade určovacej žaloby nemožno hovoriť o jej „preventívnom charaktere“.
25. Proti vyhovujúcemu výroku a proti výroku o trovách konania podali odvolanie aj žalovaní 1/, 2/
a 5/ a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu žalobcu 1/ v časti o určenie
spoluvlastníckeho práva (podielového spoluvlastníctva) k nehnuteľnostiam zamietnuť a žalobcom 1/ a
2/ uložiť povinnosť nahradiť žalovaným 1/, 2/ a 5/ trovy konania v rozsahu 100 %. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom ich odvolanie Žalovaní 1/, 2/ a 5/
v odvolaní uplatnili rovnaké odvolacie námietky ako žalovaní 3/, 4/.
26. Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa trov konania, súdu prvej inštancie vyčítali pochybenie pri nepriznaní
náhrady trov konania žalovaným 1/, 2/ a 5/, nakoľko súd prvej inštancie skutkovo jednak nezistil, že
žalobca 1/ je nemajetný, jednak právne vyhodnotil, že nesolventnosť strany neodôvodňuje použitie
§ 257 C. s. p., napriek tomu uzavrel, že je potrebné aplikovať dôvody hodné osobitného zreteľa a
náhradu trov im nepriznať. Takto vzájomne protichodné a vnútorne rozporné závery súdu prvej inštancie
robia napadnutý rozsudok vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania svojvoľným a arbitrárnym a
voči takýmto záverom nevedia (skutkovo či právne) argumentovať t. j. nedokážu realizovať im patriace
procesné práva. Boli názoru, že nedostatočným a arbitrárnym odôvodnením napadnutého rozsudku

došlo k znemožneniu procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces. Súd prvej inštancie vôbec skutkovo nezisťoval ani to, aké sú sociálne pomery žalobkyne
2/, nakoľko žalobkyni 2/ doručoval písomnosti na konkrétnu adresu, kde ich aj preberala; nemohol
preto zároveň skutkovo zistiť, že „žalobkyňa 2/ je bezdomovkyňou“, ako to uvádza v odseku 58
napadnutého rozsudku (ak by ňou bola, nebolo by jej kam doručovať písomnosti). Žalobkyňa 2/ mala
počas prevažnej časti konania právneho zástupcu a žalobca 1/ mal právneho zástupcu počas celého
konania, pričom právnych zástupcov obaja žalobcovia postupne menili. Poskytovanie právnych služieb
je v zásade odplatnou činnosťou, a ak by boli sociálne odkázaní, vznikol by im nárok na bezplatné právne
poradenstvo prostredníctvom Centra právnej pomoci, k čomu však nedošlo. Nestotožnili sa s právnym
názorom súdu prvej inštancie, že „žalobcovia podľa obsahu uzavretej Zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva nemali žiaden zmluvný základ pre to, ak by aj chceli a boli reálne schopní domôcť sa
obnovenia ich vlastníckeho práva splnením dlhu žalovaným 1/ a 2/, preto boli nútení domáhať sa ochrany
straty svojho vlastníckeho práva....“, ktorý vyvrátili tvrdením, že zmluvným základom bolo splnenie dlhu
(čl. II. ods. 1 a čl. VII. ods. 1 a ods. 2 zabezpečovacej zmluvy). Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie
podľa, ktorého „k neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov prispeli samotní
žalovaní 1/, 2/ a 5/ a uviedli, že v čase prevodu nehnuteľností zo žalovaných 1/ a 2/ na žalovanú 5/
21.9.2004 (uzatvorenie kúpnej zmluvy) žiadna žaloba a ani návrh na vydanie predbežného opatrenia
na súd prvej inštancie podané neboli; v čase podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia a v
čase podania žaloby už bola v katastri nehnuteľností ako vlastníčka nehnuteľností zapísaná žalovaná
5/, v čase prevodu nehnuteľností zo žalovanej 5/ na žalovaných 3/ a 4/ nikto nevedel o existencii žaloby,
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, žalovaní 3/ a 4/ neboli v tom čase účastníkmi súdneho
konania iniciovaného žalobcami a žalobca 1/ zmenil svoju žalobu až po zrušovacom uznesení Krajského
súdu v Bratislave. Dôvodili, že žalobcovi 1/ (ale aj žalobkyni 2/) nič nebránilo (ani zmena procesného
predpisu) aby sa meritórne domáhali určenia vlastníckeho práva od samotného počiatku t. j. od roku
2005. Žiaden zo žalovaných (vrátane žalovaných 1/, 2/ a 5/) neprispeli k neúspechu žalobcov pokiaľ
ide o žalobu v časti neplatnosti právnych úkonov. Dodali, že napriek tomu, že súd prvej inštancie na
súdnom pojednávaní 31.5.2022 v uznesení uviedol, že „...všetci sa v lehote do 10 dní vyjadria k úvahe
súdu rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 257 C. s. p...“, žiadna úvaha súdu prvej inštancie o
rozhodnutí o náhrade trov konania podľa § 257 C. s. p. neodznela. Na základe uvedeného považujú
napadnuté rozhodnutie v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces.
27. Žalobca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Mal za to, že
súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku dôkladne vyložil meritum sporu tak po
skutkovej, ako aj právnej stránke a zvážil jednotlivé stanoviská strán, ktoré mu boli odprezentované
a podrobne vyhodnotil aj vykonané dokazovanie, pričom prihliadol aj na zrušujúce rozhodnutie, a to
z dôvodu jeho záväznosti v súlade s § 391 ods. 2 C. s. p., na základe čoho dospel k jednoznačným
záverom, ktoré podrobne opísal v odôvodnení napadnutého rozsudku. K obsahu odvolania žalovaných
1/, 2/ a 5/ uviedol, že odvolanie voči výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že žalobca 1/ je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré sú špecifikované vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a to
v podiele 1 k celku odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ nie je prípustné, nakoľko napadnutým rozsudkom
žalovaným 1/, 2/ a 5/ nevznikla žiada materiálna ujma. Materiálna ujma sa určuje tým, či vydané
rozhodnutie svojím obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok, t. j. či právne účinky
rozhodnutia zhoršujú jej právne postavenie (zúžením jej práv, rozšírením jej povinností), a či preto
u nej existuje možnosť požadovať na súde vyššieho stupňa odchylné rozhodnutie vo svoj prospech.
Skutočnosťou zostáva, že sporné nehnuteľnosti sú v súčasnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve
žalovaných 3/ a 4/ a preto len títo môžu byť priamo a bezprostredne zasiahnutí do svojich práv a preto len
žalovaným 3/ a 4/ mohla vzniknúť rozhodnutím súdu prvej inštancie prípadná materiálna ujma, a preto
ako jediní sú oprávnení podať opravný prostriedok proti výroku rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie
určil vlastnícke právo. Subjektívnu podmienku prípustnosti odvolania vymedzuje ustanovenie § 359 C.
s. p. V súlade s predmetným ustanovením môže odvolanie podať len ten v ktorého neprospech bolo
rozhodnuté. Tejto skutočnosti si boli žalovaní 1/, 2/ a 5/ vedomí, keď namietali nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie vo vzťahu k určovaciemu petitu. Určovací petit z hľadiska subjektívnej záväznosti
dopadá negatívne len na toho, kto je aktuálne vedený ako vlastník na príslušnom liste vlastníctva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti I. výroku napadnutého
rozsudku, podľa § 386 písm. b) C. s. p. odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.

28. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ a 5/ v odvolaní uvádzajú, že rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal
žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania, prišlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny
proces, uviedol, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie
postupoval pri aplikácii ustanovenia § 257 C. s. p. nielen a primárne zo sociálnych dôvodov, ako sa to
snažia navodiť žalovaní 1/, 3/ a 5/, ale aj z dôvodov zmiernenia tvrdosti procesnej sankcie v podobe
záväzku na náhradu trov konania. Účelom predmetného ustanovenia je totiž odstránenie neprimeranej
tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27.8.2020). Mal za zrejmé, že v danom prípade primárne
nešlo o osobné, majetkové a iné pomery strán, ktoré by viedli súd prvej inštancie k aplikácii § 257 C. s.
p. ale najmä o sociálny aspekt predmetnej veci, ktorý spočíval v tom, že žalovaní opakovane prevádzali
nehnuteľnosti, čím prišlo k potrebe opakovaného rozširovania okruhu strán sporu a zmeny žalobného
petitu. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ a 5/ spochybňujú majetkové pomery, pokiaľ ide o žalobkyňu 2/, žalovaní
nespochybnili, že by bola bezdomovcom a taktiež nespochybnili tvrdenia ohľadne postavenia žalobcu
1/. Z obsahu súdneho spisu, ako aj iných vyjadrení a podaní je zrejmé, že predmet konania (sporná
nehnuteľnosť) slúžila na uspokojovanie bytových potrieb žalobcu 1/. Považoval napadnuté rozhodnutie
v kontexte všetkých skutkových okolností prejednávanej veci za správne.
29. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaných 2/ a 3/, že zo strany súdu prvej inštancie prišlo k neprimeranému
poučeniu žalobcu 1/. Ozrejmil, že súd prvej inštancie v rámci prípravy na meritórne rozhodnutie
postupom podľa § 185 C. s. p. zistil nesúlad medzi zápisom na príslušnom liste vlastníctva a samotným
petitom žaloby, avšak len z hľadiska evidovaných údajov. Z uvedeného dôvodu vyzval žalobcu 1/ na
opravu vád podania tak, aby bol petit vykonateľný. Súd prvej inštancie je v zmysle platných právnych
predpisov oprávnený doplniť dokazovanie za účelom preverenia, či bude samotný petit vykonateľný. Bol
názoru, že konal výlučne v rozsahu a v medziach zákona a preto nemohlo prísť k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces.
30. Závery súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvného dojednania považoval za správne a dodal,
že ak dôjde k dojednaniu prepadného zálohu v Zmluve o zriadení záložného práva, či v Zmluve o
zabezpečovacom prevode práva, pôjde o neplatné dojednanie a veriteľ nikdy nenadobudne vlastníctvo k
takejto veci a to bez ohľadu na to, že bude ako vlastník veci zapísaný v príslušnom registri (napr. v katastri
nehnuteľností). Svoje tvrdenia podporil poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 1.11.2009,
sp. zn. 2 MCdo 2/2006 a z 29.2.2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010. K argumentácii žalovaných 3/ a 4/,
ktorí poukázali na viaceré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít k otázke nadobudnutia vlastníckeho
práva od nevlastníka uviedol, že rozhodnutia ohľadne možnosti zohľadnenia dobromyseľnosti osoby,
ktorá nehnuteľnosti nadobudla od nevlastníka boli prekonané rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho
súdu SR, a preto nemožno argumentovať skoršími rozhodnutiami. Kľúčové pre posúdenie úspešnosti
žaloby v prospech žalobcu 1/ je rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp.
zn. 1 VObdo 2/2020. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne
vysvetlil, že nadobúdací titul pre žalovaného 1/ a žalovaného 2/ je neplatný, nakoľko predstavuje
neplatné dojednanie o prepadnom zálohu, nestali sa títo, kvôli absolútnej neplatnosti nadobúdacieho
titulu vlastníkmi sporných nehnuteľností a preto nemohli sporné nehnuteľnosti previesť ako nevlastníci
ani na ďalšie osoby a aj ďalší sled právnych úkonov je absolútne neplatný. Žalovaní 3/ a 4/ ich preto nikdy
nemohli riadne a platne nadobudnúť a to aj napriek aktuálnemu zápisu na liste vlastníctva. Neobstojí ani
argumentácia dobrej viery prípadných nadobúdateľov a opakovane žalovanými 2/ a 3/ zdôrazňovaná
dobromyseľnosť, nakoľko z rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1
VObdo 2/2020 vyplýva, že prelomenie zásady v prospech ochrany dobromyseľného nadobúdateľa môže
nastať iba vo výnimočných prípadoch, ktoré vyplývajú zo zákona; v prejednávanej veci nejde ani o jeden
z prípadov, ktoré by zakladali možnosť prelomenia ochrany vlastníckeho práva a prelomenie tejto zásady
s prípadným odkazom na možnú dobromyseľnosť žalovaných 3/ a 4/. K otázke naliehavého právneho
záujmu uviedol, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný a súdne spory na ktoré
poukazujú žalovaní 3/ a 4/ sú až sekundárnym následkom závislým od vôle strán ako aj na tom, či bude
žalobca 1/ právoplatným rozhodnutím identifikovaný ako vlastník sporných nehnuteľností.
31. Žalobkyňa 2/ sa k odvolaniu žalovaných nevyjadrila.
32. Žalovaní 1/, 2/ a 5/ sa v odvolacej replike pridržali podaného odvolania. Nesúhlasili s názorom
žalobcu 1/, že ich odvolanie je neprípustné, Uviedli, že v konaní namietali nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie vo vzťahu k určeniu vlastníctva/spoluvlastníctva žalovaného 1/ (takisto aj žalovanej 2/)

k sporným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie si neosvojil tento postoj, nakoľko otázku pasívnej
vecnej legitimácie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neriešil a vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku nezamietol žalobu žalobcu 1/ voči žalovaným 1/, 2/ a 5/ „v celosti“ ale iba v časti, ktorou
sa žalobca 1/ domáhal určenia neplatnosti troch právnych úkonov. Boli názoru, že pokiaľ by súd prvej
inštancie mal za to, že vo vzťahu k určeniu vlastníctva/spoluvlastníctva žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam
nemajú dostatok pasívnej vecnej legitimácie, musel by žalobu žalobcu 1/ voči žalovaným 1/, 2/ a
5/ zamietnuť „v celosti“. Súd prvej inštancie vo všeobecnosti koná s tými, ktorých žalobca označí v
žalobe ako žalovaných. Žalobca 1/ nielen v žalobe (o neplatnosť troch právnych úkonov), ale aj v jej
zmene rozšírením žalobného petitu o určenie vlastníctva/spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam označil za
žalovaných aj žalovaných 1/, 2/ a 5/ a teda konal so žalovanými 1/, 2/ a 5/ aj vo veci určenia vlastníctva/
spoluvlastníctva žalobcu 1/ k nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v 1/ voči žalovaným
1/, 2/ a 5/ v časti o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nezamietol a v tejto časti rozhodol v
neprospech žalovaných 1/, 2/ a 5/, preto aplikácia § 359 C. s. p. je vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 5/
vylúčená.
33. Žalobca 1/ v odvolacej duplike zotrval na svojich vyjadreniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaných. Nad rámec uvedeného dodal, že konštatovanie žalovaných 1/, 2/ a 5/, že súd prvej inštancie
s nimi konal aj v časti určenia vlastníctva/spoluvlastníctva neobstojí, nakoľko konanie bolo vedené ako
celok a predmetom určenia bolo viacero práv a právnych skutočností, čo však neznamená, že môžu
podať odvolanie voči výroku, ktorý žiadnym spôsobom nezasahuje do ich práv a povinností tak ako to
ustanovuje § 359 C. s. p.
34. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaných 3/ a 4/ podľa § 385 ods. 1 C. s.
p. na pojednávaní konanom 4.6.2024, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie listinami
za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade
s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
35. Podľa § 553 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len
„Občiansky zákonník“) splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech
veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť
písomne.
36. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
37. Predmetom sporu bolo určenie spoluvlastníckeho práva žalobcu 1/ k sporným nehnuteľnostiam o
veľkosti podielu 1, ktoré odvodzoval od neplatnosti Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k
sporným nehnuteľnostiam zo dňa 19.4.2004, uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/ a
následných prevodných zmlúv uzavretých medzi P. Š. R. Z. R. (žalovanými 1/ a 2/) a W. Š. (Ž. X/) R.
W. Š. (žalovanou 5/) a žalovanými 3/ a 4/.
38. Z obsahu Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ ako
dlžníkmi a P. Š. R. Z. R. (žalovanými 1/, 2/ ako veriteľmi) dňa 19.4.2004 vyplýva, že táto bola uzavretá za
účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky vzniknutej veriteľom z titulu zmluvy o pôžičke vo výške
828.000,- Sk a príslušenstva pohľadávky, ktoré tvoria úroky, pokuty a ostatné prípadné náklady zo dňa
19.4.2004. Za účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky veriteľov do doby splnenia záväzku voči
veriteľom, sa dlžníci (ako v tom čase bezpodieloví spoluvlastníci) zaviazali previesť vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam (nachádzajúcim sa v k. ú. X. V., zapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX
a liste vlastníctva číslo XXXX) na veriteľov.
39. Podľa čl. VI ods. 1 Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva v prípade, že dlžníci porušia
svoje zmluvné povinnosti, vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke a nevrátia veriteľom pôžičku v dohodnutej
lehote podľa splátkového kalendára vrátenia pôžičky, alebo ak veritelia vyhlásia pôžičku za okamžite
splatnú v celom jej zostatku s príslušenstvom z dôvodu uvedeného v čl. V ods. 3, stávajú sa veritelia
definitívnymi vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Úkonom, na základe ktorého sa stávajú veritelia
úplnými vlastníkmi nehnuteľností, je oznámenie veriteľov, doručené príslušnému katastru nehnuteľností

a dlžníkom, že dlžníci neuhradili úplne alebo čiastočne pôžičku v dohodnutej lehote podľa splátkového
kalendára vrátenia pôžičky. Nadobúdacia cena sa rovná výške aktuálneho zostatku nesplatenej pôžičky.
Podľa čl. VII ods. 3, ak sa veritelia stali definitívnymi vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti opísanej v
čl. II tejto zmluvy, sú oprávnení ponechať si ju vo svojom vlastníctve, alebo ju previesť do vlastníctva
tretej osoby.
40. Z obsahu listu zo dňa 2.8.2004, ktorý bol adresovaný Katastrálnemu úradu v Bratislave, správa
katastra Senec vyplýva, že P. Š. R. Z. R. (žalovaní 1/, 2/ ako veritelia) žiadali o zaevidovanie úplného
a definitívneho prevodu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v ich prospech. Dňa 21.9.2004 P.
Š. R. Z. R. (žalovaní 1/ a 2/ ako predávajúci) a W. Š. (žalovaná 5/ ako kupujúca) uzavreli kúpnu
zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, vklad vlastníckeho
práva v prospech W. Š. (žalovanej 5/) bol katastrálnym úradom povolený pod číslom X.-XXXX/XX dňa
22.10.2004. Dňa 1.7.2005 W. Š. (žalovaná 5/ ako predávajúca) uzavrela so žalovanými 3/ a 4/ ako
kupujúcimi kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,
vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaných 3/ a 4/ bol katastrálnym úradom povolený pod
číslom X.-XXXX/XXXX dňa 27.7.2005. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX R. XXXX, M.. Ú.. X. V.
vyplýva, že žalovaní 3/ a 4/ sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností v katastri
nehnuteľností.
41. Pretože predmetom konania je žaloba o určenie spoluvlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, teda určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) C. s. p. (predtým § 80 písm. c/ O. s.
p.), základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby je
existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem
žalobcu. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý.
Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre
žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku
žalobe meritórne vyhovieť. Podmienku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe súd preto
skúma na strane žalobcu a nie žalovaného. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými
aspektami: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobcu, teda
je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho
stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); existuje ohrozenie práva či právneho vzťahu,
resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;
existuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nepreukázaná
existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho
návrhu. Je preto nutné, aby naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení existoval nielen
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 217
C. s. p., § 378 C. s. p.; predtým § 154 O. s. p., § 211 ods. 2 O. s. p.).
42. Zároveň hodno zdôrazniť, že i keď súčasné znenie Civilného sporového poriadku explicitne rozlišuje
medzi žalobou o určenie, či tu právo je alebo nie je, kde je potrebné skúmať naliehavý právny záujem,
pokiaľ nevyplýva z osobitného predpisu (§ § 137 písm. c/ C. s. p.) a žalobou o určenie právnej
skutočnosti, ktorá je prípustná iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu (§ 137 písm.
d/ C. s. p.), ani predchádzajúci procesnoprávny predpis (Občiansky súdny poriadok) neobsahoval
všeobecné ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie
právnej skutočnosti. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane judikoval, že žaloba o
určenie existencie právnej skutočnosti (teda nie právneho vzťahu alebo práva) rozhodnutím súdu, môže
prichádzať do úvahy iba vtedy, ak to zákon pripúšťa; v takom prípade sa nejedná o určovaciu žalobu,
ale o žalobu inú, neuvedenú v § 80 O. s. p., pri ktorej nie je potrebné preukazovať naliehavý právny
záujem na požadovanom určení; opodstatnenosť takejto žaloby však musí vyplývať z hmotného práva (k
tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.9.2017, sp. zn. 1 Cdo 187/2016, rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 27.11.2007, sp. zn. 4 Cdo 231/2006). Súdnou praxou (porovnaj R 76/2005 alebo R 10/2003)
súčasne bolo tolerované, že za určovaciu žalobu sa považovala aj žaloba, predmetom ktorej bolo určenie
neplatnosti právneho úkonu.
43. A hoci súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. považovala aj návrh na určenie
neplatnosti zmluvy, vždy rešpektovala názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná
otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny

záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004); ten je v takomto prípade
daný na samotnom určení práva. Je tomu tak preto, že určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že
účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva,
ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti,
prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak potom súd rozhodol o tom, že zmluva o prevode
nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa spravidla neriešili všetky otázky
sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.
44. S účinnosťou od 1.1.2002 preto zákonom č. 255/2001 Z. z. zákonodarca vsunul do katastrálneho
zákona nové znenie § 34 ods. 2, podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo
rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti
bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Zistenie, že práva k príslušnej nehnuteľnosti, ohľadom ktorej sa
vedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľnosti, sa dotýka ďalšia právna zmena v zmysle citovaného
§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona, potom znamenalo zistenie, že rozsudok súdu o určení neplatnosti
právneho úkonu z takéhoto konania by nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností, preto súdna
prax uzavrela, že aj v takomto prípade bude chýbať naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.
s. p. a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže
obstáť, a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 18.6.2007 sp. zn. 1 Cdo 91/2006).
45. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení pritom treba vždy skúmať predovšetkým
so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.
Vychádzajúc z vyššie uvedených právno-teoretických východísk možno konštatovať, že súd prvej
inštancie otázku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe žalobcu 1/ vyhodnotil správne, keď
uzavrel, že žalobca 1/ má naliehavý právny záujem na požadovanom určení spoluvlastníckeho práva
o veľkosti podielu 1 k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko aktuálny zápis vlastníckeho práva svedčí
žalovaným 3/ a 4/ a požadovaným určením žalobca 1/ dosiahne zmenu zápisu v katastri nehnuteľností vo
svoj prospech. Rovnako správne súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade neprichádza do úvahy
žaloba na plnenie - vypratanie nehnuteľností, nakoľko žalobou na vypratanie nehnuteľnosti žalobca
1/ takúto zmenu zápisu v katastri nehnuteľností nedosiahne. K samotnej žalobe žalobcu 1/ a jeho
procesnému postaveniu zároveň hodno dodať, že pokiaľ žalobca 1/ preukázal, že v priebehu konania
bolo manželstvo žalobcov 1/ a 2/ právoplatne rozvedené a zároveň nastali účinky zákonnej domnienky
vyporiadania (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka), žalobca podanú žalobu správne zmenil a domáhal
sa určenia spoluvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
z 18.9.2018, sp. zn 22 Cdo 3234/2018). A pretože spoluvlastnícke podiely žalobcu 1/ a žalobkyne 2/ sú
zároveň považované za samostatné majetkové hodnoty, ktorých právny osud sa posudzuje samostatne,
žalobca 1/ má postavenie samostatného spoločníka (§ 76 C. s. p.) (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
ČR z 19.6.2001, sp. zn. 22 Cdo 2827/99). V tomto spoločenstve koná každý zo žalobcov sám za seba
a úkony jedného zo žalobcov nemajú na práva a povinnosti ostatných spoločníkov žiadny vplyv. Na
uvedenom základe potom treba uzavrieť, že ak žaluje len niektorý zo spoluvlastníkov na určenie, že
je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na určitej veci v určitom rozsahu, nie je vylúčené, aby bol v
spore s treťou osobou úspešný aj bez účasti ostatných podielových spoluvlastníkov (porovnaj napr.
rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25.6.2008, sp. zn. 30 Cdo 1648/2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR
z 12.7.2005, sp. zn. 30 Cdo 1383/2005, z 30.8.2011, sp. zn. 22 Cdo 2967/2009, z 24.9.2014, sp. zn. 28
Cdo 1649/2014 alebo z 29.8.2017, sp. zn. 21 Cdo 1088/2017). Neobstoja preto námietky žalovaných 3/
a 4/, ktorí vyčítali súdu prvej inštancie pochybenie vo vyhodnotení otázky naliehavého právneho záujmu
žalobcu 1/ na požadovanom určení.
46. Vo vzťahu k samotnému meritu, pri v odvolacom konaní nespochybnenom závere súdu prvej
inštancie o platnosti hlavného zabezpečovaného záväzku - zmluvy o pôžičke, odvolací súd na
ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka splnenie záväzku
sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Podľa
§ 553 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť
písomne. O zabezpečovací prevod práva ide vtedy, ak dlžník prevedie na veriteľa svoje právo (napríklad
vlastnícke) s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím
prevodom tak dochádza k „dočasnej“ zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku; v prípade
jeho splnenia sa obnovuje pôvodný stav. K tzv. prepadnému zálohu možno uviesť, že predstavuje
inštitút, ktorý bol rozšírený najmä v starorímskom práve, neskôr sa stal zriedkavým. Prepadný záloh sa

vyznačoval tým, že po vypršaní záložnej lehoty bez splnenia pohľadávky dlžníkom, záloh prepadne ako
celok záložnému veriteľovi, čiže „automaticky“ prejde do jeho vlastníctva. Tzv. prepadným zálohom sa
teda rozumie také dojednanie zabezpečenia v prospech veriteľa, ktoré umožňuje v prípade, že dlžník
nesplní svoj dlh (napr. zo zmluvy o pôžičke) včas a riadne, aby sa veriteľ bez ďalšieho stal vlastníkom
celej veci. V našom právnom poriadku prepadný záloh nemá svoje miesto a zabezpečovacia zmluva,
ktorá obsahuje takéto dojednanie je absolútne neplatným právnym úkonom.
47. Pokiaľ ide o zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva a jej obsahovanými náležitosťami,
týmito sa zaoberal Najvyšší súd napr. v rozsudku z 25.6.2009, sp. zn. 1 Cdo 58/2008, kde uviedol, že „Až
do novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z. bola úprava zabezpečovacieho
prevodu práva veľmi stručná. Výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý bol obsiahnutý
v jedinom ustanovení Občianskeho zákonníka, treba podať so zreteľom na zmysel a účel daného
ustanovenia. Účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči
veriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri
riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto
formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Tieto základné
skutočnosti pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007
nemožno opomenúť; je treba ich rešpektovať a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitosti
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. So zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v
jeho pôvodnej podobe, treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa § 553 Občianskeho zákonníka musí
obsahovať ustanovenia určujúce: a) zmluvné strany (účastníkov zmluvy), b) zabezpečovaný záväzok,
c) majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza, d) to, že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o
zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za
účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri
uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca
účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa
tak zo zákona zaniká), e) to, ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú
pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu).“
48. Na rovnakých záveroch zotrval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 29.2.2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010,
kde súčasne dodal, že „Absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor
so zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
(§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka).“ V tomto rozhodnutí tiež uviedol, že „V súvislosti s dohodou
účastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva, v rozpore s ustanovením §
553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka
s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho
úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky,
teda obdoba dojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k tzv. prepadnému zálohu
porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikované
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m. m. tiež R 20/2006).“
49. Ústavný súd SR v náleze z 30.5.2017, sp. zn. III. ÚS 67/2017 obdobne poukázal na to, že „Pre
ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva (v právnom stave účinnom do
31. decembra 2007) je rozhodujúce rešpektovanie jej prioritného zabezpečovacieho účelu. V súvislosti
s dohodou účastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť,
že v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka (aj v znení účinnom do 31. decembra
2007) je aj dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej
pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým
vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky.“
50. Právne otázky týkajúce sa tzv. prepadného zálohu riešil Najvyšší súd SR ďalej napríklad v
rozhodnutiach z 1.11.2009, sp. zn. 2 MCdo 2/2006 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 61/2009), z 30.3.2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010 alebo z 10.7.2013, sp. zn. 1 MCdo 9/2011; na
rovnaké právne závery nadviazal najvyšší súd napokon aj v ostatnom rozhodnutí z 28.3.2023, sp.
zn. 4 Cdo 261/2020, v ktorom poukázal na rozhodnutia z 25.6.2009, sp. zn. 1 Cdo 58/2008 a z
29.2.2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010 a v ktorom uviedol: „Na právnych záveroch, ktoré boli zaujaté vo vyššie
uvedených rozhodnutiach zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Tieto závery sa nepriečia
konštatovaniu obsiahnutému v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu, v zmysle ktorého „dojednanie

prevodu práva ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a
nie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka
k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho
práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojim účelom a obsahom, podľa názoru dovolacieho súdu
obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné“, resp. že „obchádzanie
zákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe
nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako
nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale
tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci“ (porovnaj rozhodnutia
najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 8Sžo/30/2007, 8Sžo/17/2007, 10Sžo/11/2010).“
51. Je zrejmé, že stabilizovaná súdna judikatúra celkom jednoznačne vychádza z premisy, podľa ktorej
je pre ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva (v právnom stave
účinnom do 31. decembra 2007) rozhodujúce rešpektovanie jej prioritného zabezpečovacieho účelu.
A pretože v zmysle tejto judikatúry v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také
dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky
bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom
prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že
pokiaľ Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá 19.4.2004 medzi žalovanými 1/ a
2/ ako veriteľmi a žalobcami 1/ a 2/ ako dlžníkmi obsahuje dojednanie, podľa ktorého „V prípade, že
dlžníci porušia svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke a nevrátia veriteľovi pôžičku
v dohodnutej lehote podľa splátkového kalendára vrátenia pôžičky alebo, ak veritelia vyhlásia pôžičku
za okamžite splatnú v celom jej zostatku s príslušenstvom z dôvodu uvedeného v článku 5 ods. 3,
stávajú sa veritelia definitívnymi vlastníkmi nehnuteľnosti opísanej v článku 2 tejto zmluvy. Úkonom na
základe, ktorého sa stávajú veritelia úplnými vlastníkmi nehnuteľnosti je oznámenie veriteľov doručené
príslušnému katastru nehnuteľností a dlžníkom, že dlžníci neuhradili úplne alebo čiastočne pôžičku v
dohodnutej lehote podľa splátkového kalendára vrátenia pôžičky. ... Na definitívny prevod vlastníctva na
veriteľov stačí, ak sú dlžníci v omeškaní dvoch splátok voči splátkovému kalendáru vrátenia pôžičky.“,
ide o dojednanie tzv. prepadného zálohu, ktoré v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít
treba považovať za rozporné s prioritným účelom zabezpečovacieho prostriedku regulovaného v § 553
Občianskeho zákonníka, pričom takýto rozpor zmluvy so zákonom má vždy za následok absolútnu
neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 39 Občianskeho zákonníka (napr.
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 58/2008, 1 Cdo 48/2010, 1 MCdo 9/2011). V tejto súvislosti
hodno pripomenúť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho
priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby
nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na
jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je
určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia.
Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd
možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní
alebo nezohľadní) (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 96/1995, publikované v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 39/1998, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.30.2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010).
Vo svetle vyššie uvedeného potom neobstojí tvrdenie žalovaných 3/, 4/, že v danom prípade dohodu
o tzv. „prepadnej klauzule“ možno oddeliť od ostatných častí zmluvy (k čomu nesprávne dospel aj súd
prvej inštancie) a zmluva o zabezpečení prevodom práva je neplatná „iba“ v tejto časti podľa § 41
Občianskeho zákonníka.
52. Na margo námietky žalovaných 3/, 4/, že Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva neupravoval otázku jeho uhradzovacej funkcie, priamo upravoval len
jej zabezpečovaciu funkciu a absencia takejto právnej úpravy v zákone nemôže znamenať nemožnosť
veriteľa sa z prevedeného práva uspokojiť, odvolací súd uvádza, že s týmto tvrdením sa v zásade
možno stotožniť, a uvedené nevylučuje ani vyššie citovaná judikatúra. Pre posúdenie platnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva v takom prípade, ako správne podotkli aj žalovaní 3/ a 4/ je však
rozhodujúce, akým spôsobom bola v zmluve upravená možnosť veriteľa uspokojiť sa z prevedeného
práva, okrem iného teda aj to, akým spôsobom budú vysporiadané záväzky dlžníkov predajom veci
a ako sa naloží s tzv. prebytkom z predaja. V súdenej veci v zmluve nebolo dojednané žiadne právo
žalovaných 1/ a 2/ uspokojiť svoju splatnú pohľadávku priamym predajom nehnuteľnosti (čo znamená
predaj za jej trhovú hodnotu tretej osobe), súčasne chýba dohoda o tom, akým spôsobom žalovaní 1/ a

2/ naložia s prebytkom finančných prostriedkov, ktorý by zostal z výťažku takéhoto predaja po odpočítaní
dlhov žalobcov 1/ a 2/. V danom prípade bolo dohodnuté iba to, že pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ nevrátia
veriteľom pôžičku v dohodnutej lehote podľa splátkového kalendára, stávajú sa veritelia „úplnými“
vlastníkmi sporných nehnuteľností a to na základe oznámenia veriteľov doručenému príslušnému
katastru nehnuteľností a dlžníkom, pričom na „definitívny“ prevod vlastníctva na veriteľov stačilo, že
dlžníci boli v omeškaní dvoch splátok voči splátkovému kalendáru; nehnuteľnosť teda nadobudli veritelia
a tzv. „nadobúdacia cena“ sa rovnala výške aktuálneho zostatku nesplatenej pôžičky; týmto „definitívnym
prevodom“ zanikol tiež nárok dlžníkov na vrátenie uhradenej časti zabezpečovaného záväzku. Je teda
zrejmé, že uzavretá zmluva mala všetky znaky tzv. prepadného zálohu, kedy sa žalovaní 1/ a 2/
omeškaním žalobcov 1/ a 2/ so zaplatením dlžných splátok stali vlastníkmi celej veci. A ako už bolo
uvedené vyššie, zmyslu a účelu sledovanému § 553 Občianskeho zákonníka nezodpovedalo, aby sa
veriteľ stal vlastníkom celej veci, ak dlžník svoj dlh neuhradí riadne a včas.
53. A pretože Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá 19.4.2004 medzi žalobcami
1/ a 2/, P. Š. R. Z. R. (žalovanými 1/ a 2/) je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka, je správny záver súdu prvej inštancie, že v zmysle zásady nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám)
nemohli P. Š. R. Z. R. (žalovaní 1/ a 2/) Kúpnou zmluvou z 21.9.2004 platne previesť vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam na W. Š. (žalovanú 5/) a W. Š. nemohla v zmysle tej istej zásady platne
previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam Kúpnou zmluvou z 1.7.2005 na žalovaných 3/ a 4/.
54. K námietke žalovaných 3/ a 4/ týkajúcej sa dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností odvolací
súd uvádza, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo (Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať
predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od
1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ
neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §
421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017,
publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018).
55. Súd prvej inštancie úvahu týkajúcu sa právnej bezvýznamnosti dobrej viery žalovaných 3/ a 4/ pri
nadobúdaní vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam primárne založil na závere, že nadobúdací titul
žalovaných 3/ a 4/ - kúpna zmluva uzatvorená podľa § 588 Občianskeho zákonníka - nepredstavuje
žiadnu zo zákonom taxatívne vymedzených výnimiek nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka
na základe dobrej viery nadobúdateľa, hoc aj žalovaní 3/ a 4/ vychádzali z údajov v tom čase zapísaných
v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie pritom svoju úvahu podoprel poukazom na právny záver
vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1 VObdo 2/2020, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, č. 5/2021,
pod číslom 56, ktorého právne vety znejú: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je
možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto
nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe
absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III.
Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch

právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť
údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v
katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
56. A pretože v tomto prípade ide o rozhodnutie najvyššieho súdu zásadného významu uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, ktoré predstavujú ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, okrem celkom výnimočných prípadov, nie je v obdobných veciach od neho možný
odklon. Je preto nutné konštatovať, že závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie
sú vecne a právne správne, nakoľko rešpektujú princíp právnej istoty, v zmysle ktorého každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít. Námietky žalovaných týkajúce sa nesprávneho vyhodnotenia ich dobromyseľnosti pri
nadobúdaní vlastníckeho práva súdom prvej inštancie, preto odvolací súd považoval za nedôvodné.
57. Napokon k námietke žalovaných 3/ a 4/, že súd prvej inštancie svojim procesným postupom porušil
zásadu rovnosti strán a to do takej miery, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces,
keď na pojednávaní 31.5.2022 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu 1/ na nedostatky (v tom čase)
aktuálneho petitu žaloby, ktoré ho robili nevykonateľným, čím znemožnil im na túto nevykonateľnosť
poukázať, v dôsledku čoho mohla byť žaloba zamietnutá, odvolací súd uvádza, že jednou zo súčastí
koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní. Strany sporu majú v konaní
rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu
strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu (článok 6 C. s. p.).
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje civilný
súd (m. m. PL. ÚS 43/95). V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“) jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania vecí pred súdom
je zásada rovnosti strán sporu a „rovnosti zbraní“. V procesnoprávnej rovine predstavuje princíp rovnosti
sporových strán základný postulát, podľa ktorého žiadna zo strán nemá vo vzťahu k protistrane iné
než rovnocenné postavenie. Z tohto aspektu sa prejavuje princíp rovnosti sporových strán podľa čl. 6
C. s. p. ako tzv. rovnosť zbraní judikovaná ESĽP (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C.
H. Beck, 2016, s. 44-45). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie porušil zásadu
rovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie vytvorili obom procesným stranám rovnakú možnosť
vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Postup
súdu, ktorým na pojednávaní 31.5.2022 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu 1/ na nedostatky (v tom čase)
aktuálneho petitu žaloby, nebolo žalovaným 3/ a 4/ znemožnené uplatňovanie žiadnych procesných práv,
ktoré im patria; výzva súdu adresovaná právnemu žalobcovi 1/ na pojednávaní 31.5.2022 na zosúladenie
žalobného petitu s výpisom z listu vlastníctva, keď takúto listinu si súd (naviac) môže ako dôkaz obstarať
aj bez návrhu (§ 185 ods. 2 C. s. p.), nie je porušením zásady rovnosti strán, ale riadnym procesným
postupom súdu vedúcemu k odstraňovaniu vád žaloby.
58. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolacie námietky žalovaných 3/ a 4/ odvolací súd v
ich súhrne vyhodnotil za právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci neboli spôsobilé privodiť zmenu
rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku. Na uvedenom základe odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v spojení s opravným uznesením
a v závislom výroku o trovách konania (v časti týkajúcej sa trov konania žalobcu 1/ a žalovaných 3/ a
4/) potvrdil, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v týchto napadnutých výrokoch vecne správny (§
387 ods. 1 C. s. p.).
59. Žalovaní 3/ a 4/ podali odvolanie aj proti zamietajúcim výrokom a žalovaní 1/, 2/ a 5/ proti
vyhovujúcemu výroku. Odvolací súd preskúmal tieto odvolania bez prejednania na pojednávaní (§ 385
ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že je treba ich odmietnuť.
60. Podľa § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

61. Podľa § 386 písm. b) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.
62. Úlohou odvolacieho súdu prv, než pristúpi k posudzovaniu dôvodnosti podaného odvolania z
jeho vecnej stránky je posúdiť, či odvolateľ splnil všetky zákonom vyžadované podmienky, ktoré
odvolaciemu súdu umožnia odvolanie meritórne prejednať. Ak tomu tak nie je, rozhodne o odmietnutí
odvolania bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Podmienkami prípustnosti
odvolania je spôsobilý predmet odvolania, zachovanie zákonnej lehoty na podanie odvolania, procesná
legitimácia odvolateľa a dodržanie zákonných náležitostí odvolania. Následkom absencie niektorej z
uvedených podmienok prípustnosti odvolania je jeho odmietnutie. Osobou oprávnenou podať odvolanie
(osobou, ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie odvolania) je prioritne tá strana sporu, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.); odvolanie podané oprávnenou osobu
je podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je spojená s existenciou ujmy spôsobenej
napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa
musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním.
63. V nadväznosti na vyššie uvedené právno-teoretické východiská, odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie žalovaných 3/ a 4/ proti zamietajúcim výrokom a odvolanie žalovaných 1/, 2 / a 5/
proti vyhovujúcemu výroku boli podané neoprávnenou osobou, nakoľko žalovaní napadli odvolaním
výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré neboli vydané v ich neprospech. Rozsudkom súdu
prvej inštancie, ktorým vo zvyšku zamietol žalobu žalobcu 1/ a zamietol žalobu žalobkyne 2/ v celom
rozsahu a určil vlastnícke právo žalobcu 1/ v podiele 1 v sporným nehnuteľnostiam, neboli dotknuté
práva žalovaných. Z povahy veci vyplýva, že zamietajúce rozhodnutie súdu nemôže byť rozhodnutím
vydaným v neprospech žalovaných 3/, 4/ a pokiaľ ide o žalovaných 1/, 2/ a 5/ je zrejmé, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktorým určil vlastnícke právo v prospech žalobcu 1/ v podiele 1 sa nedotýka
žiadnych subjektívnych práv žalovaných 1/, 2/ a 5/, nakoľko žalovaným 1/, 2/ a 5/ podľa zápisu v
katastri nehnuteľností vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nesvedčí; napadnutým vyhovujúcim
výrokom teda žalovaným 1/, 2/ a 5/ nebola teda spôsobená ujma, keď vznik takejto ujmy (ako už bolo
uvedené vyššie), je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, a teda sa musí vychádzať z
výroku napadnutého rozsudku.
64. Na uvedenom základe odvolací súd odvolanie žalovaných 3/ a 4/ proti zamietajúcim výrokom a
odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti vyhovujúcemu výroku podľa § 386 písm. b) C. s. p. ako podané
neoprávnenou osobou odmietol.
65. Žalovaní 1/, 2/ a 5/ napadli odvolaním aj výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie žiadnej
zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,
preskúmal aj toto odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ bez prejednania na pojednávaní (§ 385 ods. 1 C. s.
p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ je dôvodné.
66. Súd prvej inštancie o trovách konania medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/, 2/ a 5/ rozhodol
tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania s poukazom na § 257 C. s. p., keď
za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným 1/, 2/ a 5/, pri
závere o tom, že žalovaní 1/ 2/ a 5/ mali proti žalobcom 1/ a 2/ v konaní plný úspech, považoval (i) že
žalobcovia podľa obsahu uzavretej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nemali v podstate žiaden
zmluvný základ pre to, ak by aj chceli a boli reálne schopní domôcť sa obnovenia ich vlastníckeho
práva splnením dlhu žalovaným 1/ a 2/, preto boli nútení sa domáhať ochrany straty svojho vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zároveň ich obydlím na súde prvej inštancie (návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia podaným 28.2.2005, následne žalobou podanou 12.4.2005) pôvodne iba proti
žalovaným 1/ a 2/, nemajúc poznatok o tom, že v čase podania ich žaloby pôvodne iba voči žalovaným
1/ a 2/ s ich nehnuteľnosťami už žalovaní 1/ a 2/ nakladali za konania, zistiac zmenu skutkových
okolností, rozhodných pre posúdenie veci, museli žalobu meniť, čo do žalobných nárokov, ako aj okruhu
účastníkov konania/strán sporu, čo viedlo následne k potrebe vykonávania dokazovania v podstatne
širšom rozsahu a s tým súvisiacemu nárastu nákladov strán sporu, spojených s právnym zastúpením,
(ii) k neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov vo významnej miere postupne
prispeli samotní žalovaní 1/, 2/ a 5/ a objektívne aj zmena procesného predpisu; (iii) zo sociálneho
hľadiska súd prvej inštancie akceptoval skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti predstavovali obydlie
žalobcov, žalobkyňa 2/ sa stala bezdomovcom, ktorým je doposiaľ, obaja žalobcovia sú invalidnými

dôchodcami s minimálnym príjmom, (iv) žalovaní mali vedomosť o uvažovanej aplikácii § 257 C. s. p.,
neuviedli žiadnu argumentáciu v ich prospech a nepredložili ani žiadne dôkazné prostriedky, ktorých
vyhodnotenie by založilo záver o tom, že nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v rozsahu, v
akom boli proti žalobcom úspešní, by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti a požiadavkou ochrany
legitímnych očakávaní rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci náhrady trov.
67. Predovšetkým hodno zdôrazniť, že by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného
práva, ak by Civilný sporový poriadok neumožňoval v konaní úspešnej strane odstrániť zmenšenie
jej majetkovej sféry spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto
zasahoval, čo by napokon bolo v rozpore aj s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany. K
interpretácii a aplikácii § 257 C. s. p., ktorý túto zásadu umožňuje prelomiť, musí preto súd pristupovať
celkom výnimočne. Táto požiadavka vyplýva aj zo samotného textu zákona, podľa ktorého nepriznanie
náhrady trov konania môže byť len výnimočné a môžu ho ospravedlniť iba dôvody hodné osobitného
zreteľa.
68. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, § 257 C. s. p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná
alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u protistrany, ale má
slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 C. s. p. preto
nemôže spočívať v tom, že priznanie náhrady trov konania by jednej sporovej strane privodilo väčšiu
ujmu ako strane druhej, ale slúži na riešenie situácií, v ktorých je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne
bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy znášal náhradu trov
konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Takéto rozhodnutie sa preto bude javiť ako spravodlivé
najmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich s predprocesným štádiom sporu, správaním sa
strán v tomto štádiu, príp. osobitnými okolnosťami uplatnenia nároku. Odvolací súd sa preto stotožňuje
so žalovanými 1/, 2/ a 5/, že skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ sú invalidnými dôchodcami s minimálnym
príjmom nielenže nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie náhrady
trov konania žalovaným 1/ a 2/, ale tieto skutočnosti neboli žalobcami 1/ a 2/ ničím preukázané.
69. Pre záver o dôvodnosti použitia § 257 C. s. p. nie je namieste ani to, aby výnimočnosť prípadu z
hľadiska aplikácie cit. ustanovenia spočívala len v okolnostiach hmotnoprávnej povahy, všeobecnom
závere o určitom druhu nároku, bežných okolnostiach vedúcich k uplatneniu nároku, či procesného
predpisu. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, ktorý dôvod osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov v konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ a 5/ videl v tom, že sporné nehnuteľnosti predstavovali
obydlie žalobcov, žalobkyňa 2/ sa stala bezdomovcom, nakoľko ide o okolnosť, ktorú možno zahrnúť pod
tzv. bežnú okolnosť vedúcu k uplatneniu nároku, pričom z obsahu spisu súčasne vyplýva, že žalobcovia
sporné nehnuteľnosti, ktoré predstavovali ich obydlie opustili sami. Neobstojí ani konštatovanie súdu
prvej inštancie, že k neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov vo významnej
miere postupne prispeli samotní žalovaní 1/, 2/ a 5/ a objektívne aj zmena procesného predpisu, nakoľko
ako správne podotkli žalovaní v odvolaní, žalobcovia 1/ a 2/ mali odpočiatku možnosť domáhať sa
určenia vlastníckeho práva namiesto žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov. K tomu súčasne
hodno dodať, že žalobcovia 1/ a 2/ už pri podaní žaloby boli zastúpení advokátom (žalobca 1/ bol
advokátom zastúpený počas celého konania), žalovaní 1/ a 2/ v čase podania žaloby (12.4.2005) už
neboli ani vlastníkmi sporných nehnuteľností a pristúpenie žalovanej 5/ do konania žalobcovia 1/ a 2/
navrhli až na pojednávaní súdu 16.2.2007. Nemôže byť potom dôvodom hodným osobitného zreteľa, že
žalobcovia zvolili nesprávnu žalobu ako ani to, že v súvislosti s podanou žalobou si neobstarali aktuálny
výpis z listu vlastníctva, z ktorého mohli získať poznatok o tom, že v čase podania žaloby žalovaní
1/ a 2/ nakladali so spornými nehnuteľnosťami a ako vlastník sporných nehnuteľností bola v katastri
nehnuteľností evidovaná žalovaná 5/. A hoci ani zmena procesného predpisu, na ktorú poukázal súd
prvej inštancie, nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, odvolací súd opätovne pripomína (pozri tiež
odsek 44), že aj podľa právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku platilo, že zistenie, že práva k
príslušnej nehnuteľnosti, ohľadom ktorej sa vedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľnosti, sa dotýka
ďalšia právna zmena v zmysle § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, znamená zistenie, že rozsudok
súdu o určení neplatnosti právneho úkonu z takéhoto konania by nebolo možné zapísať do katastra
nehnuteľností. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení aj v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. v
takomto prípade chýba a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý návrhy
žalobcov 1/ a 2/ na určenie neplatnosti právnych úkonov nemohli obstáť od samého počiatku; už len
táto skutočnosť sama osebe a bez ďalšieho totižto bola dôvodom k zamietnutiu takejto žaloby (porovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18.6.2007 sp. zn. 1 Cdo 91/2006). V tejto súvislosti zrejme nemožno
prehliadnuť, že tejto skutočnosti si bol zjavne vedomý aj právny zástupca (pôvodný) žalobcov 1/ a 2, ktorý
na pojednávaní súdu 24.5.2011 (viď zápisnica č. l. 201) deklaroval zmenu žaloby na určenie vlastníckeho
práva proti vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľnosti (žalovaným 3/, 4), ako aj späťvzatie žaloby
proti ostatným žalovaným (1/, 2/ a 5); to však napokon ostalo len v rovine jeho vyjadrenia, bez ďalšej
procesnej aktivity.
70. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd v názorovej zhode so žalovanými 1/, 2/ a 5/
dospel k záveru, že súd prvej inštancie dôvody pre aplikáciu § 257 C. s. p. posúdil nesprávne; rozsudok
súdu prvej inštancie preto v napadnutom výroku o trovách konania v časti týkajúcej sa žalobcov 1/ a 2/
a žalovaných 1/, 2/ a 5/ podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalovaným 1/, 2/ a 5/ priznal proti žalobcom
1/ a 2/ podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 3 C. s. p. plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko boli v
spore proti žalobcom 1/ a 2/ plne úspešní.
71. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu 1/ a žalovaných 3/ a 4/ odvolací súd rozhodol
podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi 1/
priznal proti žalovaným 3/, 4/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca 1/ mal
v odvolacom konaní proti žalovaným 3/ a 4/ plný úspech.
72. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu 1/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/ odvolací súd
rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, vychádzajúc z toho, že pomer
úspechu a neúspechu žalobcu 1/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/ v odvolacom konaní možno považovať za
rovnaký. Žalovaní totižto podali odvolanie proti vyhovujúcemu výroku a proti výroku o trovách konania.
Odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, odvolací súd
odmietol. A hoci v zákone absentuje úprava rozhodovania o trovách odvolacieho konania v prípade,
keď je odvolanie odmietnuté, odmietnutie odvolania žalovaných 1/, 2/ a 5/ by bolo možné po procesnej
stránke považovať za ich neúspech v konaní; naopak žalovaní 1/, 2/ a 5/ boli úspešní v konaní o odvolaní
proti výroku o trovách konania. Odvolací súd pomocou analógie legis (čl. 4 ods. 1 Základných princípov
C. s. p.) o nároku na náhradu trov odvolacieho konania týkajúcich sa žalobcu 1/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/
rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalobkyne 2/ a žalovaných 1/, 2 a 5/ odvolací súd
rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že
žalovaným 1/, 2/ a 5/ priznal proti žalobkyni 2/ plný nárok na náhradu trov (tohto) odvolacieho konania,
nakoľko žalovaní 1/, 2/ a 5/ mali proti žalobkyni 2/ v odvolacom konaní plný úspech.
74. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).