{"guid": "fd5b4ac0-3d44-4860-8142-190b02f9ad73:45394079-8e57-489a-ba54-b0fbbcd01c68", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7", "spisova_znacka": "16Co/89/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/89/2023 z 4. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 4. júna 2024, sp. zn. 16Co/89/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7", "identifikacne_cislo": "1205209010", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ivana Štiftová", "sudca_id": 1233, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-stiftova-1233", "datum_vydania": "2024-06-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553", "nazov": "§ 553 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-553"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-553", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/45394079-8e57-489a-ba54-b0fbbcd01c68", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/89/2023\n1205209010\n04. 06. 2024\nJUDr. Ivana Štiftová\nECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.\nRomana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcov: X/ L. I., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. D. C.\nP. Y., D. F., zastúpeného: LÖWY & LÖWY s.r.o., Slowackého 56, Bratislava, IČO: 47 236 230, X/ R. G.,\nO.. X.XX.XXXX, Z. V. D. V. - O. U., okres Bratislava III, proti žalovaným: X/ U.. P. Š., O.. XX.X.XXXX, Z.\nV. M. O. XX, V., X/ Z. R., O.. X.X.XXXX, Z. V. Y. X, V., X/ L. K., O.. XX.X.XXXX, Z. V. Z. X, V., X/ W. K., O..\nX.XX.XXXX, Z. V. Z. X, V., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení advokátkou JUDr. Adelou Valockou, Radvanská\n1, Bratislava, X/ W. Š., O.. XX.X.XXXX, Z. V. M. O. XX, V., žalovaní 1/, 2/ a 5/ zastúpení: advokátom\nJUDr. Borisom Bohunským, účastníkom združenia Advokátska kancelária Borec & Bohunský, Kozia 20,\nBratislava, IČO: 31 803 938, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o určenie vlastníckeho práva, na\nodvolanie žalovaných 1/ až 5/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-718 zo dňa\n23.8.2022, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-741 zo dňa\n24.l0.2022 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, v napadnutom\nvyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania, v časti týkajúcej sa žalobcu 1/ a žalovaných\n3/, 4/ p o t v r d z u j e.\nII. Odvolanie žalovaných 3/, 4/ proti zamietajúcim výrokom o d m i e t a.\nIII. Žalobcovi 1/ p r i z n á v a proti žalovaným 3/ a 4/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nIV. Odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti vyhovujúcemu výroku o d m i e t a.\nV. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania v časti týkajúcej sa žalobcov\n1/ a 2/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/ mení tak, že žalovaným 1/, 2/ a 5/ priznáva proti žalobcom 1/ a 2/ plný\nnárok na náhradu trov konania.\nVI. Vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými 1/, 2/ a 5/ ž i a d n a zo strán nemá právo na náhradu\ntrov odvolacieho konania.\nVII. Žalovaným 1/, 2/ a 5/ p r i z n á v a proti žalobkyni 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že žalobca 1/ je podielovým\nspoluvlastníkom nehnuteľností v podiele 1 k celku: 3-izbový byt číslo X s príslušenstvom, o celkovej\nvýmere 89,47 m2, nachádzajúci sa na prízemí stavby rodinného domu na P. H. Č. XX, D. X. V., súpisné\nčíslo XXX, postaveného na pozemku parcela registra M. „. Č. XXX/X, priestor na spoločných častiach,\n\nspoločných zariadeniach domu a príslušenstve k domu, prislúchajúceho k bytu v podiele 5039/10000,\npozemky: parcela registra M. „. Č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 334 m2, parcela\nregistra M. „. číslo XXX/X záhrada o výmere 335 m2, parcela registra M. „.“ číslo XXX/X zastavaná plocha\na nádvorie o výmere 30 m2, parcela registra M. „.“ číslo XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 32\nm2, všetko zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie X. V., D. X.Ľ. V., okres Senec\na stavba - garáž, súpisné číslo XXX, postavená na pozemku parcela číslo XXX/X zastavaná plocha a\nnádvorie o výmere 30 m2, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie X. V., D. X. V.,\nokres Senec (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“); žalobu žalobcu 1/ vo zvyšku zamietol; žalobu žalobkyne\n2/ v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. V\nodôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 12.4.2005, doplnenou 28.6.2005, rozšírenou podaním\nz 23.9.2005 a na pojednávaní konanom 16.2.2007 sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti Zmluvy o\nzabezpečení záväzku prevodom práv z 19.4.2004, uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ a žalobcami 1/ a\n2/, určenia neplatnosti Kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 5/ a žalovanými 3/ a 4/, podľa ktorej bol\nvklad povolený 27.7.2005 pod číslom X.-XXXX/XX, ako aj určenia neplatnosti Kúpnej zmluvy, uzavretej\nmedzi žalovanými 1/ a 2/ a žalovanou 5/ z 21.9.2004 s povoleným vkladom do katastra nehnuteľností pod\nčíslom X.-XXXX/XX na tom skutkovom základe, že žalobcovia 1/ a 2/ uzavreli 19.4.2004 so žalovanými\n1/ a 2/ Zmluvu o zabezpečovacom prevode so zabezpečením záväzku, ktorá bola zavkladovaná pod\nčíslom X.-XXXX/XXXX. V Zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva žalovaní 1/ a 2/ uviedli,\nže na definitívny prevod vlastníctva na žalobcov 1/ a 2/ ako veriteľov stačí, ak sú v omeškaní dvoch\nsplátok voči splátkovému kalendáru vrátenia pôžičky, súčasne boli dohodnuté penále z omeškania za\nnedodržanie splátkového kalendára vo výške 5.000,- Sk za každý deň omeškania a zmluvná pokuta za\nnevrátenie pôžičky vo výške 100.000,- Sk. Zmluva bola podpísaná v tiesni a za nápadne nevýhodných\npodmienok. Ich syn mal veľké dlžoby, preto sa obrátil na žalovaného 1/, ktorý im poskytol sumu 45.000,Sk ako preddavok. Pôžičku vo výške 450.000,- Sk podmienil ručením nehnuteľnosťou. Žalobcovia sa\nocitli v tiesni a z vážnych obáv o zdravie a život svojho syna zmluvu podpísali napriek tomu, že bola\npre nich absolútne nevýhodná. V zmluve bola uvedená pôžička vo výške 828.000,- Sk napriek tomu, že\nskutočná požičaná suma bola 450.000,- Sk. Mesačné splátky boli dohodnuté vo výške 31.500,- Sk za\nkaždý mesiac a posledná splátka vo výške 481.500,- Sk v lehote do 19.4.2005, penále za omeškanie\na nedodržanie splátkového kalendára vrátenia pôžičky vo výške 5.000,- Sk za každý deň omeškania\núhrady splátky až do vrátenia celej požičanej sumy a okrem toho aj zmluvná pokuta za nevrátenie\npôžičky vo výške 100.000,- Sk. Predmetnú zmluvu uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ za nápadne nevýhodných\npodmienok a v omyle, do ktorého ich žalovaní uviedli, nakoľko im ustanovenia zmluvy vysvetlili tak, že\nide o ručenie nehnuteľnosťou - zriadenie záložného práva v prospech žalovaných. Všeobecná cena\nnehnuteľností bola zistená na 1.223 000,- Sk. Listom z 8.2.2005, doručeným žalovanému 1/ 14.2.2005\na žalovanému 2/ 10.2.2005, žalobcovia 1/ a 2/ podľa § 48 a § 49 Občianskeho zákonníka jednostranne\nodstúpili od zmluvy o pôžičke a považovali ju za zrušenú od jej začiatku. Zmluvu o zabezpečení záväzku\nprevodom práva podpísanú za tých istých okolností, považovali v rozpore s dobrými mravmi. Naliehavý\nprávny záujem na podanej určovacej žalobe spočíval v tom, že by došlo k zmene zápisu vlastníckych\nvzťahov v príslušnom katastri nehnuteľností, ku ktorej nemôže dôjsť bez určenia neplatnosti Zmluvy o\nzabezpečení záväzku prevodom práva, uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/.\n2. O pripustení vstupu L.Á. K. R. W. K. (žalovaných 3/, 4/) do konania na strane žalovaných, bolo\nrozhodnuté na návrh žalobcov z 23.9.2005, uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/88/2005-55\nzo dňa 21.12.2005. O pripustení vstupu W. Š. (žalovanej 5/) do konania na strane žalovaných bolo\nrozhodnuté na návrh žalobcov z 16.2.2007, uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/88/2005-55\nzo dňa 4.6.2007. Uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-114 zo dňa 15.6.2009, bola na\nnávrh žalobcov pripustená zmena žaloby jej rozšírením o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy, podľa ktorej\nbol 27.7.2005 povolený vklad pod číslom X.-XXXX/XX, ktorým boli predmetné nehnuteľnosti prevedené\nna žalovaných 3/ a 4/ a o určenie neplatnosti zmluvy, ktorou boli nehnuteľnosti prevedené na žalovanú 5/.\n3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol,\nže rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 4C/766/2008-257, zo dňa 4.10.2012 vo výroku I. určil, že Zmluva\no zabezpečení záväzku prevodom práv z 19.4.2004, podľa ktorej bol vklad povolený 28.4.2004 pod\nčíslom X.-XXXX/XXXX, a ktorej predmetom bol prevod práva k sporným nehnuteľnostiam, je neplatná.\nVo výroku II. určil, že kúpna zmluva, podľa ktorej bol vklad povolený 27.7.2005 pod číslom X.-XXXX/XX a\nktorej predmetom bol prevod práva k sporným nehnuteľnostiam, je neplatná. Vo výroku III. určil, že kúpna\nzmluva, uzavretá medzi žalovanými 1/ a 2/ a žalovanou 5/ z 21.9.2004 s povoleným vkladom do katastra\nnehnuteľností pod číslom X.-XXXX/XX, predmetom ktorej bol prevod práva k sporným nehnuteľnostiam,\n\nje neplatná. Vo výroku IV. priznal žalobcom 1/ a 2/ proti žalovaným 1/ až 5/ náhradu trov súdneho konania\nvo výške 100 %.\n4. Proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/766/2008-257 zo dňa 4.10.2012 podali žalovaní\n1/ až 5/ odvolanie, v ktorom namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov, nesprávnu\naplikáciu a interpretáciu § 553 Občianskeho zákonníka a dobromyseľnosť nadobúdateľov. Krajský súd\nv Bratislave uznesením sp. zn. 14Co/253/2015, zo dňa 30.1.2020 napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie zrušil v celom rozsahu (okrem aj procesného postupu) z dôvodu, že nie je v súlade s § 157\nods. 2 (v tom čase účinného) O. s. p., keďže závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné a nejasné a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na\nďalšie konanie bude v potrebnom rozsahu zistiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie predbežnej otázky\no platnosti zmluvy o pôžičke, po vyriešení prejudiciálnej otázky ne/platnosti hlavného zabezpečovaného\nzáväzku sa zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, t. j. či podaná\nurčovacia žaloba je spôsobilým alebo prípustným prostriedkom (procesným nástrojom) ochrany práva,\nnásledne vychádzajúc z výsledkov dokazovania posúdiť žalobou uplatnený nárok podľa príslušných\nprávnych noriem (§ 137 písm. c/ C. s. p., § 553 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení\nplatnom do 31.12.2007), výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť, vychádzajúc zo základného\nprincípu voľného hodnotenia dôkazov, zakotveného v článku 15 Základných princípov C. s. p. a v §\n191 ods. 1 C. s. p., aj so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty žalovaných a\nto najmä posúdiť možnosti oddelenia prípadne neplatnej časti zmluvy od ostatných častí zmluvy, ako\naj možnosť odklonenia sa od princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov nehnuteľností\n(s odkazom najmä na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11.5.2011, sp. zn. II. ÚS 165/11, rozhodnutie\nÚstavného súdu ČR zo dňa 13.8.2012, sp. zn. I. ÚS 3061/11, nález Ústavného súdu SR zo dňa\n16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015) a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodnúť\naj o nárokoch strán sporu na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). Súd prvej\ninštancie uviedol, že v danom prípade odvolací súd nevyslovil právne posúdenie, ktoré sa týka riešenia\ntakej právnej otázky, ktorá bola skutočným základom pre zrušenie pôvodného rozhodnutia, teda ako\nsa má vec posúdiť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu SR a rozhodnutí súdov pod č. R 68/71), iba pokyn v rovine procesného práva ohľadom ďalšieho\npostupu v konaní (posúdenie prejudiciálnej otázky a procesnej prípustnosti určovacích žalôb, pričom\nv čase odvolacieho konania predmetom sporu bolo len určenie neplatnosti právnych úkonov; v rovine\nhmotného práva, ktoré hmotnoprávne ustanovenie aplikovať z hľadiska účinnosti § 553 Občianskeho\nzákonníka) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, so sústredením\nsa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty žalovaných, vrátane posúdenia možnosti oddelenia\nprípadnej neplatnej časti zmluvy od ostatných častí zmluvy a možnosti odklonenia sa od princípu ochrany\nvlastníckeho práva pôvodných vlastníkov nehnuteľností.\n5. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom žalobca 1/ prostredníctvom právneho zástupcu 9.3.2021\nzmenil žalobu rozšírením aj o určenie vlastníckeho práva žalobcov 1/ a 2/ k sporným nehnuteľnostiam\ntak, že sú podielovými spoluvlastníkmi, každý vo veľkosti 1 k celku k sporným nehnuteľnostiam.\nV návrhu na rozšírenie žaloby uviedol, že v intenciách vysloveného právneho názoru odvolacieho\nsúdu, zotrvávajúc na argumentácii o neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z\n19.4.2004 podľa § 39 Občianskeho zákonníka, považuje za kľúčový právny záver vyslovený v rozsudku\nNajvyššieho súdu SR zo 14.5.2008, sp. zn. 2 Obo 49/2008. Žalovaní 1/ a 2/ sa nemohli stať vlastníkmi\nnehnuteľností na základe Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 19.4.2004 a to najmä s\npoukazom na čl. VI., podľa ktorého sa veritelia (t. j. žalovaní 1/ a 2/) stávajú definitívnymi vlastníkmi\nnehnuteľností na základe úkonu oznámenia veriteľov doručeným príslušnému katastru nehnuteľností,\nkeď listom z 2.8.2004 oznámili príslušnej správe katastra omeškanie z titulu zmluvy o pôžičke a\nnásledne požiadali o definitívny prevod vlastníckeho práva sporných nehnuteľností. Preto aj každý ďalší\nprevod sporných nehnuteľností na následných nadobúdateľov je neplatný a sporné nehnuteľnosti patria\nžalobcom. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodnil tým, že nehnuteľnosti boli\ndotknuté právnou zmenou, preto nepostačuje len určenie neplatnosti právnych úkonov. S odkazom na\nnavrhovanú zmenu žalobného petitu, žalobca 1/ k podaniu pripojil rozsudok Okresného súdu Bratislava\nIII č. k. 14Pc/9/2017-65, zo dňa 16.1.2018 o rozvode manželstva žalobcov, právoplatný 24.1.2018.\n6. Súd prvej inštancie rozhodol o zmene žaloby žalobcu 1/ jej rozšírením o určenie vlastníckeho práva\na to uznesením č. k. 4C/766/2008-454, zo dňa 24.3.2021 v spojení s uznesením č. k. 4C/766/2008-596,\nzo dňa 31.12.2021. Nakoľko žalobkyňa 2/, aj s prihliadnutím na jej podanie doručené 21.9.2021\n\nna výzvu súdu prvej inštancie (uznesenie č. k. 4C/766/2008-597 zo dňa 31.12.2021) vady zmeny\nžaloby neodstránila, jej podanie súd prvej inštancie odmietol uznesením č. k. 4C/766/2008-611, zo dňa\n1.3.2022, doručeným žalobkyni 2/ 8.3.2022. Odvolanie žalobkyňa 2/ nepodala, uznesenie tak nadobudlo\nprávoplatnosť 6.4.2022. Dňa 8.6.2022 žalobca 1/ doručil súdu prvej inštancie úpravu žalobného petitu\nv časti o určenie jeho spoluvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v rozsahu zosúladenia\noznačenia nehnuteľností v súlade so stavom ich zápisu v katastri nehnuteľností.\n7. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít s poukazom na rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR z 30.6.2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009 súd prvej inštancie ozrejmil, že pre uzavretie dohody\no pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným\nspôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,\npredovšetkým určenie predmetu pôžičky a z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci\nrovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom) k jej uzavretiu zákon\nvyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Pokiaľ k odovzdaniu peňazí\nnedôjde, tak medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. K zmluvám o úvere s použitím\nformy zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s\ndoložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ „úplné“\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti, poukázal súd prvej inštancie na súdnu prax, konkrétne na rozhodnutia\nNajvyššieho súd SR z 30.6.2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009 a z 10.1.2018, sp. zn. 8Sžo 30/2007,\nv ktorých zaujal právny názor, že „dojednanie prevodu práva, ako obligačného zabezpečovacieho\ninštitútu, má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie,\nktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku\nnesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojim\núčelom a obsahom obchádza zákon a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné“. Ďalej\nupriamil pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1.11.2009, sp. zn. 2 MCdo 2/2006, z ktorého\nvyplynulo, že za obchádzanie zákona sa považuje také konanie, resp. použitie takých prostriedkov,\nktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu.\nS poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22.4.2009, sp. zn. 6 Sžo 163/2008 dodal, že\niná definícia považuje konanie in fraudem legis za taký postup, kedy sa niekto správa síce podľa\npráva avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý právna norma nepredvída, a ktorý je nežiadúci.\nZmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu\nna výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane\nnepodmieneným, svojim účelom a obsahom, obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho\nzákonníka neplatné (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13.3.2011, sp. zn. 10 Sžr 11/2010). Poukázal tiež\nna nález Ústavného súdu SR z 8.12.2010, sp. zn. I. ÚS 342/2010-53, v zmysle ktorého aj v období do\n1.1.2008 súdna prax jednoznačne prijala záver, že zabezpečovací prevod môže byť len dočasný, pričom\no dočasnosť prevodu zabezpečovacieho práva ide v zásade vtedy, keď dlžník prevedie na veriteľa svoje\nprávo s rozväzovacou podmienkou, podľa ktorej zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím\nprevodom tak dochádza k zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku a v prípade jeho\nsplnenia a obnoví pôvodný stav. Naopak, dohoda o prevode práva na veriteľa až po tom, čo sa dlžník\ndostane do omeškania, by bola dohodou o tzv. prepadnom zálohu a takéto zmluvné dojednanie by mohlo\nbyť považované za neplatné.\n8. Súd prvej inštancie v súlade so záväzným pokynom odvolacieho súdu prejudiciálne posúdil písomnú\nzmluvu o pôžičke z 19.4.2004 (hlavného zabezpečovacieho záväzku) ako platný právny úkon, keď\nzmluva obsahovala všetky esenciálne náležitosti vyžadované zákonom a to predmet pôžičky (finančné\nprostriedky vo výške 828.000,- Sk), dočasnosť poskytnutia pôžičky (splatnosť dohodnutých 11-tich\nmesačných splátkach po 31.500,- Sk od 19.5.2004 a posledná splátka vo výške 481.500,- Sk splatná do\n19.4.2005), vrátane riadneho označenia zmluvných strán (veritelia - žalovaní 1/, 2/ a dlžníci - žalobcovia\n1/, 2/). Pokiaľ žalobcovia od zmluvy o pôžičke podľa § 49 Občianskeho zákonníka písomne 8.2.2005\nodstúpili tvrdiac, že zmluvu o pôžičke uzavreli v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok za\nsituácie, že potrebovali peniaze, nakoľko ich syn mal veľké dlžoby, ktoré musel okamžite splatiť a\nzmluva obsahovala pre nich veľmi nevýhodné podmienky v podobe výšky splátok, penále a zmluvnej\npokuty a ich príjmy by nepostačovali ani na splatenie jednej splátky mesačne, mal za to, že slobodný a\nvážny prejav vôle uzavrieť v danom znení zmluvu o pôžičke deklarovali úradne overovanou pravosťou\nich podpisov na notárskom úrade L.. U. F. v Bratislave. Súd prvej inštancie ozrejmil, že primárne\npredpokladom odstúpenia od zmluvy je jej platnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.2.2012, sp. zn.\n1 Cdo 48/2010). Z uvedeného potom nemožno vyvodiť ani nedostatok slobodnej a vážnej vôle žalobcov\n\n(ktorí požiadali o poskytnutie pôžičky) prejavenej navonok v podobe písomne uzatvorenej zmluvy o\npôžičke (čl. I. a II. Zmluvy o pôžičke so zabezpečením záväzku prevodom práva), za aktívnej participácie\nich syna, ak sami zmluvu považovali za platnú a od tejto prejavili v roku 2005, teda s odstupom až\nroka v čase, kedy boli žalovanými 1/, 2/ listom z 21.1.2005 vyzvaní na vypratanie nehnuteľností, vôľu\nodstúpiť. Súd prvej inštancie posúdil tvrdenia žalobcov o tiesni a nápadne nevýhodných podmienkach\nako účelové, v komparácii s písomným potvrdením o prevzatí pôžičky vo výške 828 000,- Sk od\nveriteľov podľa zmluvy o pôžičke (s taktiež úradne overenou pravosťou podpisov žalobcov na listine\n„potvrdenie“ z 29.4.2004), ktoré potvrdenie podľa jeho obsahu bolo dohodou zmluvných strán o zmene\nsplatnosti pôžičky. Pokiaľ ide o tvrdenie o tiesni, ak vôbec, malo ísť o tieseň a to finančnú, spôsobenú\nvlastným konaním (pôžičkami) ich syna, nie o tieseň samotných žalobcov 1/ a 2/, ktorý záver vychádza\naj z obsahu uznesenia OR PZ Bratislava II, ÚJaKP v Senci ČVS: ORP-1083/2-OVK-B2-2004, kde v\ntamojšom trestnom konaní, vedenom vo veci pre podozrenie zo spáchania trestného činu vydierania,\nvyťažení žalobcovia v súvislosti s uzavretím zmluvy o pôžičke uviedli, že peniaze použili na vyplatenie\ndlhov spôsobených ich synom požičiavaním si peňazí od spoločností poskytujúcich krátkodobé úvery,\nktoré nedokázal splácať, nepodali trestné oznámenie, vydieraní neboli. Neskoršie tvrdenie žalobcov,\nže boli žalovanými pri uzatváraní zmluvy o pôžičke z 19.4.2004 uvedení do omylu v tom, aká výška\nfinančných prostriedkov im bude požičaná, podľa názoru súdu prvej inštancie neplatnosť zmluvy o\npôžičke nezakladá a toto tvrdenie žalobcov v konaní vyvrátili žalovaní 1/ a 2/ predloženým „potvrdením“\nz 29.4.2004.\n9. Vo vzťahu k dohode zmluvných strán zmluvy o pôžičke na zabezpečení pohľadávky veriteľov žalovaných 1/ a 2/ prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v bezpodielovom spoluvlastníctve\ndlžníkov - žalobcov, vedených na liste vlastníctva číslo XXXX a liste vlastníctva číslo XXXX (byt číslo X\ns príslušným podielom na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve, garáž a spoluvlastnícky\npodiel na pozemkoch), považoval súd prvej inštancie s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít, od ktorej nemal relevantný dôvod sa odkloniť, v tejto časti oddeliteľnej od\nostatného obsahu zmluvy o pôžičke (§ 46 Občianskeho zákonníka) za neplatnú podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka z dôvodu obchádzania zákona (časť zmluvy o pôžičke, obsahujúca zmluvné dojednania,\nuvedené v čl. IV. bod 2, podľa ktorého sa veritelia stávajú definitívnymi vlastníkmi predmetných\nnehnuteľností v prípade, že dlžníci porušia zmluvné povinnosti, vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke, v\nspojení s čl. IV. bod 3 - na definitívny prevod vlastníctva na veriteľov stačí, ak sú dlžníci v omeškaní\ndvoch splátok voči splátkovému kalendáru). Z čl. II. bod 1 Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom\npráva z 19.4.2004 vyplýva dojednanie zmluvných strán o dočasnosti (do doby splnenia záväzku dlžníkov\nvoči veriteľom zo zmluvy o pôžičke z 19.4.2004) prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z\ndlžníkov na veriteľov v súlade s § 553 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia\nprávneho úkonu). Ak Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva v čl. VI. bod 1 obsahovala dohodu\nzmluvných strán o tom, že v prípade, že dlžníci porušia zmluvné povinnosti zo zmluvy o pôžičke a\nnevrátia veriteľom pôžičku v dohodnutej lehote podľa splátkového kalendára alebo ak veritelia vyhlásia\npôžičku za okamžite splatnú v celom jej zostatku, stávajú sa definitívnymi vlastníkmi nehnuteľností,\ntúto posúdil súd prvej inštancie s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,\nod ktorej nemal relevantný dôvod sa odkloniť, v tejto časti, oddeliteľnej od ostatného obsahu Zmluvy\no zabezpečení záväzku prevodom práva (§ 46 Občianskeho zákonníka) ako neplatnú podľa § 39\nObčianskeho zákonníka, z dôvodu obchádzania zákona. Bol názoru, že zabezpečovací prevod veriteľovi\numožňuje, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky, pokiaľ ju neuspokojil riadne a včas dlžník\nz výťažku predaja predmetu zabezpečovacieho prevodu, avšak zmluva (dohoda, dojednanie), ktorej\nskutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy (uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa\ntým, že mu pripadne záloh do vlastníctva) je v rozpore s účelom tohto zabezpečovacieho inštitútu.\nPodstatné je, či zámer definitívne previesť vlastnícke právo, ako spôsob uspokojenia pohľadávky zo\nzmluvy, prejavili zmluvné strany v čase, keď už vzniklo nielen zabezpečovacie právo ale aj nárok veriteľa\nna uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zabezpečenej nehnuteľnosti. Prípady, kedy je zmluva o\nzabezpečovacom prevode práva do vlastníctva veriteľa uzavretá ešte predtým, než nastane realizačná\nfáza zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva (skôr, než vzniklo právo veriteľa na uspokojenie\nspôsobmi uvedenými v zákone) možno kvalifikovať ako neprípustné dojednanie tzv. prepadného zálohu.\nOproti tomu tam, kde veriteľ má proti dlžníkovi neuhradenú pohľadávku po lehote splatnosti, nie je\nvylúčené to, aby sa dlžník, ktorý je povinný splniť svoj záväzok, dohodol s veriteľom, že na neho prevedie\nvlastnícke právo k zálohu a že dohodnutá kúpna cena alebo (podľa výšky pohľadávky zabezpečenej\nzabezpečovacím prevodom práva) jej časť, bude použitá (započítaná) ako plnenie dlžníka z titulu jeho\nzáväzku uspokojiť dlh dlžníka z výťažku speňaženia zálohu. V posudzovanej veci so zreteľom na dobu\n\nuzatvorenia zmluvy o pôžičke a Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva (obe dňa 19.4.2004)\na dobu splatnosti záväzku zo zmluvy o pôžičke (počnúc prvou splátkou, splatnou do 19.5.2004) nemal\nsúd prvej inštancie pochýb o tom, že Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva (s dojednaním\nprepadného zálohu) bola uzavretá ešte predtým ako vzniklo právo žalovaných 1/ a 2/ ako veriteľov na\nuspokojenie sa z predmetu zabezpečovacieho prevodu.\n10. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.5.2008, sp. zn. 2 Obo 49/2008 súd prvej\ninštancie ďalej uviedol, že zákonné ustanovenie § 553 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do\n31.12.2007) je potrebné interpretovať tak, že dlžník, ktorý svoj záväzok zabezpečuje prevodom práva\nsvoje právo na veriteľa prevádza podmienečne, obdobne ako do detencie. Je to stav, keď určitá fyzická,\nči právnická osoba ovláda vec (právo) fakticky, avšak bez vôle s ním nakladať ako so svojím vlastným,\nprípadne s ním nakladá ako s právom cudzím. Veriteľ nadobudne určité dispozičné práva s takýmto\nprávom ale značne obmedzené. Sama zmluva nemá právne následky prevodu práva (vykonaného nie\nza účelom zabezpečenia záväzku) upraveného v iných ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Takáto\nzmluva nemôže nahradiť zmluvu, ktorou dochádza k zmene vlastníctva (§ 123 a nasl. Občianskeho\nzákonníka). Pri zabezpečení záväzku prevodom práva je veriteľovi právo postúpené s rozväzujúcou\npodmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený (§ 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Účastníci\nzmluvy pri jej uzavretí nemajú úmysel prevádzať zabezpečujúce právo na veriteľa natrvalo. Už z tohto\ndôvodu nie je splnená podmienka zmluvy o prevode a to vôľová zložka, totiž zo strany dlžníka previesť\nsvoje právo na veriteľa a zo strany veriteľa toto právo natrvalo nadobudnúť. Nie je dôvod na žiaden\ntzv. spätný prevod, pretože zabezpečovacím prevodom k prevodu práva nedošlo. Ak v lehote, na ktorej\nsa účastníci dohodli k splneniu záväzku nedôjde, nastávajú právne účinky zabezpečujúcej zmluvy.\nPovinnosťou aj právom dlžníka a veriteľa je uzavrieť zmluvu, k uzavretiu ktorej sa zaviazali. Pri splnení\nnáležitostí, ktoré prevod príslušného práva vyžaduje, príslušný právny úkon urobia. V prípade, že\nniektorý z nich príslušný právny úkon odmietne urobiť, tak môže druhý účastník požiadať súd, aby\nvyhlásenie vôle takého účastníka bolo nahradené právoplatným rozsudkom analogicky ako pri zmluve\no budúcej zmluve. Mal za to, že Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004 pre prípad\nporušenia zmluvných povinností žalobcami, ako dlžníkmi, splniť veriteľom záväzok zo zmluvy o pôžičke,\nobsahuje viaceré sankcie finančného charakteru, avšak neobsahuje žiadne dojednanie o možnosti\nobnovenia pôvodného stavu a teda vrátenie vlastníckeho práva dlžníkom v prípade, že dlh (hoc aj v\nomeškaní) uhradia. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 18.6.2014, č. k. II. ÚS\n427/2013-52 podľa ktorého, dohoda o zabezpečovacom prevode práva je neplatná aj pre to, že prevod\nvlastníckeho práva bol dohodnutý bez dohodnutia možnosti obnoviť pôvodný stav. Ak by totiž išlo iba o\ndočasný prevod, potom úpadca mohol kedykoľvek splatením pôžičky obnoviť svoje vlastnícke právo.\n11. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že súčasný Civilný sporový poriadok diferencuje žaloby na určenie,\nči tu právo je alebo nie je (§ 137 písm. c/ C. s. p.) a na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ C. s. p.),\npričom žaloba na určenie právnej skutočnosti je prípustná výlučne v prípade, ak to vyplýva z osobitného\npredpisu. Pripomenul tiež, že predchádzajúca procesná právna úprava v § 80 písm. c) Občianskeho\nsúdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) zakotvovala všeobecný predpoklad určovacích žalôb, ktorým\nbol právny záujem žalobcu a tento musel byť naliehavý. Z tohto dôvodu esenciálnou náležitosťou\npodanej žaloby bolo riadne zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu, nakoľko konštantná judikatúra\npri neosvedčení naliehavého právneho záujmu viedla konajúci súd k tomu, aby určovaciu žalobu bez\nďalšieho (vecného prejednania) zamietol. Určovacia žaloba v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyšších súdnych autorít totiž nie je opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu\n(len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo, teda\nvtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného\nprávneho vzťahu alebo práva (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004, sp. zn. 3 Cdo\n112/2004, sp. zn. 1 Cdo 91/2006). Ten je v takom prípade daný na samotnom určení práva. Pri skúmaní\nnaliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený)\nprocesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či len\nzbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ďalšie súdne konanie. Naliehavý\nprávny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo\nak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Nakoľko sa žalobca\n1/ domáhal určenia jeho spoluvlastníckeho práva o veľkosti podielu k celku a to k nehnuteľnostiam,\nzapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX R. XXXX pre katastrálne územie X. V., D. X.Ý. V., okres\nSenec a aktuálny zápis vlastníckeho práva (v celosti) svedčí žalovaným 3/ a 4/, v tejto časti žaloby mal\nza to, že je daný naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe, nakoľko vyhovením žalobe v\n\ntejto časti sa dosiahne stav právnej istoty zápisom spoluvlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (v\nrozsahu polovice scudzených nehnuteľností). Súd prvej inštancie námietku žalovaných 1/, 2/ a 5/, že\nvyhovujúce súdne rozhodnutie založí rad ďalších súdnych konaní (o vrátenie pôžičky, vrátenie kúpnych\ncien...) nepovažoval za relevantnú pre posúdenie nároku žalobcu 1/ na určenie jeho spoluvlastníckeho\npráva, nakoľko v konaní ide o odstránenie právnej neistoty žalobcu 1/, nie o prípadnú právnu neistotu\nna strane žalovaných a pokiaľ argumentovali, že na strane žalobcu 1/ absentuje na požadovanom\nurčení spoluvlastníckeho práva naliehavý právny záujem, lebo žalobca 1/ môže podať žalobu na plnenie,\nneuviedli akého nároku na plnenie by sa žalobca 1/ mohol prípadne domáhať. Bol názoru, že ak\nžalobcovi 1/ podľa katastra nehnuteľností nesvedčí vlastnícke právo, nemôže sa domáhať plnenia napr.\nžalobou na vypratanie predmetných nehnuteľností.\n12. Súd prvej inštancie k posúdeniu možnosti odklonenia sa od princípu ochrany vlastníckeho práva\npôvodných vlastníkov nehnuteľností uviedol, že ani v tomto smere odvolací súd nevyslovil záväzný\nprávny názor a len dal do pozornosti v tom čase rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.\nPoukázal na nejednotnosť a rozporuplnosť doterajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR ako aj\nÚstavného súdu SR, kedy sa v zásade rozhodovacia prax delila na skupinu rozhodnutí, ktoré zotrvávali\nna zásade nemo plus iuris a teda nepripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a na\nskupinu rozhodnutí, ktoré umožňovali prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli\nreflektované závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR zo 16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015\nresp. aj na rozhodnutia, ktoré pripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe dobrej viery\nnadobúdateľa nehnuteľnosti tak, ako ich príkladmo uviedol odvolací súd v odseku 28 zrušujúceho\nrozhodnutia. Nakoľko v čase po rozhodnutí odvolacieho súdu v prejednávanej veci (30.1.2020) došlo\nk prijatiu uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1 VObdo 2/2020 ako zjednocujúceho\nstanoviska k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho\núkonu, ktorými sú v prejednávanej veci Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004\n(vklad do katastra nehnuteľností povolený pod číslom X.-XXXX/XXXX) a Kúpne zmluvy z 21.9.2004\n(vklad do katastra nehnuteľností povolený pod číslom X.-XXXX/XX) a z 1.7.2005 (vklad do katastra\nnehnuteľností povolený pod číslom X.-XXXX/XX), súd prvej inštancie pri posúdení možnosti odklonenia\nsa od princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov nehnuteľností, vychádzal z uznesenia\nNajvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1 VObdo 2/2020, ktoré korigovalo aj predchádzajúce závery\nÚstavného súdu SR, a podľa ktorého nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava\numožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke\nprávo možno nadobudnúť len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu\ndobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie\nochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. Medzi výnimky\npatrí podľa Najvyššieho súdu SR: neoprávnený dedič (§ 486 Občianskeho zákonníka), obchodnoprávne\nvzťahy (§ 446 Obchodného zákonníka), konkurzné konanie (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a\nreštrukturalizácii), prevod cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch), exekúcia\n(upravené nepriamo v § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku). Z určitého\npohľadu za výnimku zo zásady nemo plus iuris možno považovať aj situáciu, kedy osoba nadobudne\nvlastníctvo na základe právoplatného súdneho rozhodnutia alebo zmluvy, následne prevedie vlastníctvo\nna tretiu osobu a po prevode vlastníctva dôjde k zrušeniu rozhodnutia (mimoriadnym opravným\nprostriedkom) alebo k ukončeniu pôvodnej zmluvy (odstúpením od zmluvy, rozväzovacou podmienkou\nalebo dovolaním sa relatívnej neplatnosti). Zdôraznil, že zo záverov Najvyššieho súdu SR vyplýva, že\ndobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností o jej\n(predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke\nprávo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti\nv čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. K zmene vlastníka\nprevádzanej nehnuteľnosti de iure sa okrem povolenia vkladu vyžaduje aj existencia platnej zmluvy a\nexistencia vlastníckeho práva prevodcu. Samotná faktická zmena zápisu v katastri nehnuteľností nie je\nsama o sebe dostatočným podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva.\n13. Vo vzťahu k otázke posúdenia neplatnosti nadobúdacieho titulu žalovaných 1/ a 2/ ako právnych\npredchodcov žalovanej 5/ odkázal na vyššie uvedené právne posúdenie. K otázke posúdenia\ndobromyseľnosti žalovanej 5/, ktorá mala nadobudnúť od žalovaných 1/ a 2/ nehnuteľnosti Kúpnou\nzmluvou z 21.9.2004 a dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/, ktorí mali nadobudnúť od žalovanej 5/\nnehnuteľnosti Kúpnou zmluvou z 1.7.2005 súd prvej inštancie uviedol, že ich nadobúdacie tituly (kúpne\nzmluvy, uzatvorené podľa § 588 Občianskeho zákonníka) nepredstavujú žiadnu zo zákonom taxatívne\n\nvymedzených výnimiek nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru\nnadobúdateľa, hoc aj vychádzali zo správnosti údajov v tom čase o zápise vlastníckeho práva prevodcu\nna príslušnom liste vlastníctva v katastri nehnuteľností. V iných prípadoch, podľa platnej právnej úpravy\nnadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka, s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, ako vyslovil\nNajvyšší súd SR, nie je možné. Súd prvej inštancie tvrdenia, že žalovaná 5 /a žalovaní 3/ a 4/ vo vzťahu\nk ich dobrej viere uvádzali okrem viery v správnosť údajov katastra ďalšie argumenty, že žalovaná 5/\nnikdy neprišla do kontaktu so žalobcami, že nemala a nemohla mať akúkoľvek informáciu alebo čo len\nindíciu, že s vlastníctvom nehnuteľností žalovaných 1/ a 2/ nie je niečo v poriadku, že nehnuteľnosti\nkúpila za kúpnu cenu, ktorú aj vyplatila a nemala žiaden dôvod ani následne sa domnievať, že by mohol\nbyť akýkoľvek právny problém s jej vlastníctvom k nehnuteľnostiam, žalobcovia sa v roku 2004 vôbec\nnedomáhali svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a nikdy s ňou nedošli do kontaktu, teda ani\npred kúpou nehnuteľností, žalovaní 3/, 4/ komunikovali so žalobkyňou 2/ o možnej kúpe nehnuteľností\nna jar 2004, požadovaná kúpna cena 2.000 000,- Sk bola pre nich neakceptovateľná, že žalobcovia sa z\nnehnuteľností odsťahovali dobrovoľne vo februári 2005, z pohľadu záverov zjednocujúceho stanoviska\nNajvyššieho SR zo dňa 27.4.2021 neboli pre posúdenie otázky nadobudnutia vlastníckeho práva od\nnevlastníka relevantné a naviac ich považoval aj za nevierohodné a účelové, vzhľadom na okolnosti\na časové súvislosti, za akých došlo k scudzovacím prevodom, vychádzajúc z výsledkov vykonaného\ndokazovania, vzhľadom na súrodenecký vzťah žalovanej 5/ vo vzťahu k žalovanému 1/, participáciu\nžalovanej 5/ na vrátení časti sumy peňazí žalovanému 2/ žalovaným 1/ bratom žalovanej 5/, ktoré mali\nbyť poskytnuté žalovaným 2/ prostredníctvom žalovaného 1/, žalobcom ako pôžička a okolnostiach\nobstarávania Kúpnej zmluvy z 21.9.2004, vrátane návrhu na urýchlené konanie o vklade žalovaným\n1/, ktorá Kúpna zmluva podľa vyjadrenia žalovanej 5/ mala byť iba zabezpečovacím prostriedkom vo\nvzťahu k finančným prostriedkom, ktoré poskytla bratovi na účely zaplatenia jeho dlhu v čase, kedy\nžalobcovia ešte nehnuteľnosti obývali (do februára 2005) a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní 3/ a\n4/ v čase realizácie sporom dotknutých právnych úkonov vlastnili byt, ktorý sa nachádzal v totožnom\nrodinnom dome a spoluvlastnícky podiel na totožných pozemkoch, mali poznatok o úmysle žalobcov\nnehnuteľnosti predať za 2.000.000,- Sk, pričom o necelý rok ich kupovali od tretej osoby (žalovanej\n5/ iba za 1.000 000,- Sk), pričom z pohľadu žalovanej 5/ súd prvej inštancie neuveril jej tvrdeniam,\nže nebola bratom - žalovaným 1/ nijak informovaná o tom, že žalobcovia sa súdnou cestou domáhajú\nnariadenia predbežného opatrenia (zákazu nakladania s predmetnými nehnuteľnosťami žalovanými 1/\na 2/, návrhom podaným na Okresný súd Bratislava II, sp. zn. 15C/53/2005/, ktorý bol žalovanému\n1/ súdom prvej inštancie doručený 30.3.2005 a žalovanému 2/ 31.3.2005). V týchto súvislostiach nie\nzanedbateľnou skutočnosťou bolo, že žalovaný 1/ v danom čase vykonával podnikateľskú činnosť v\noblasti realít a teda mu muselo byť zrejmé, že v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného\nopatrenia by s nehnuteľnosťami do vyriešenia sporu nemohol nakladať vôbec.\n14. Na uvedenom základe za použitia § 34, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 41, § 49, § 553 ods. 1 a ods.\n2 (v znení účinnom k 19.4.2004), § 657 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie\nrozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ sa platne nestali\nvlastníkmi sporných nehnuteľností na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004,\nv spojení s ich oznámením Správe katastra Senec o úplnom a definitívnom prevode vlastníctva z\n2.8.2004 z dôvodu jej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle zásady nemo plus\niuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má\nsám) nemohli platne previesť vlastnícke právo Kúpnou zmluvou z 21.9.2004 na žalovanú 5/ a táto ich\nnemohla platne nadobudnúť od nevlastníkov. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest\nquam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám) žalovaná 5/ nemohla Kúpnou\nzmluvou z 1.7.2005 platne previesť vlastnícke právo na žalovaných 3/ a 4/ a títo ich nemohli platne\nnadobudnúť od nevlastníka. Žalobu žalobcu 1/ v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov (Zmluvy o\nzabezpečovacom prevode z 19.4.2004 a kúpnych zmlúv z 21.9.2004 a z 1.7.2005) a žalobu žalobkyne\n2/ (o určenie neplatnosti Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 19.4.2004 a kúpnych zmlúv z\n21.9.2004 a z 1.7.2005) v celom rozsahu ako procesne neprípustnú zamietol, nakoľko právo žalobcov\nna podanie žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov (Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva\nz 19.4.2004 a kúpnych zmlúv z 21.9.2004 a z 1.7.2005) nevyplýva žalobcom zo žiadneho osobitného\npredpisu, ktorými sú v prípade tohto ustanovenia určovacie žaloby podľa § 137 písm. d) C. s. p., § 77\nZákonníka práce, § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 131 ods. 1, § 183 Obchodného zákonníka, §\n21 zákona o dobrovoľných dražbách, či odporovacie žaloby podľa § 42a Občianskeho zákonníka.\n\n15. O trovách konania rozhodol podľa § 257 C. s. p., podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu\ntrov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 C. s. p. predstavuje\nodchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 C. s. p.) a od zásady zodpovednosti za zavinenie\n(§ 256 ods. 1 C. s. p.). Uvedené znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu\ntrov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy\nnahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak\nmala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať\nosobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Civilný\nsporový poriadok pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne\nsplnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné\nosobitného zreteľa a výnimočné okolnosti C. s. p. nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva\nna rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo\n17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp. zn. 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 C. s. p. považovať\nza ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle) ale ide o ustanovenie,\npodľa ktorého je súd prvej inštancie povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne\nokolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania\nvýnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek\na bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného\nzreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto\nčasto vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.\nAj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa\nuplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07, sp.\nzn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu prvej inštancie (nález\nÚstavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Zároveň uviedol, že ustanovenie § 257 C. s. p. neslúži na\nzmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR z\n5.11.2008, sp. zn. I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 C. s. p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná\nalebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u jej protistrany. Toto\nustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti a na dosiahnutie spravodlivosti pre strany\nsporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.\n16. Žalobca 1/ v podaní, doručenom súdu 8.6.2022, s poukazom na svoje majetkové a sociálne pomery\nnavrhol rozhodnúť o trovách podľa § 257 C. s. p. s tým, že disponoval jediným majetkom, ktorého ochrany\nsa domáha v tomto konaní a uvádzal, že nevlastní žiadne nehnuteľnosti, nevlastní motorové vozidlo\nani iný hnuteľný majetok vyššej hodnoty a momentálne je bez legitímneho príjmu. K vyjadreniu žalobca\n1/ nepripojil žiadne listinné dôkazy o tvrdených majetkových a sociálnych pomeroch. Žalobkyňa 2/, ani\nžalovaní 1/, 2/ a 5/ sa k aplikácii § 257 C. s. p. nevyjadrili. Žalovaní 3/, 4/ ponechali rozhodnutie o trovách\nkonania na úvahu súdu.\n17. Žalobca 1/ mal v konaní voči všetkým žalovaným neúspech v časti žaloby o určenie neplatnosti 3\nprávnych úkonov a v časti žaloby o určenie vlastníckeho práva neúspech vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ a\n5/ (majúc na mysli zrejme žalovaných 1, 2 a 5, pozn. odvolacieho súdu) a úspech vo vzťahu k žalovaným\n3/ a 4/. Žalobkyňa 2/ bola v konaní vo vzťahu k žalovaným 1/ až 5/ neúspešná v celom rozsahu (o určenie\nneplatnosti 3 právnych úkonov). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali výnimočný\npostup súdu prvej inštancie pre nepriznanie náhrady trov konania žiadnej strane sporu pozostávali v\ntom, že žalobcovia podľa obsahu uzavretej Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nemali v podstate\nžiaden zmluvný základ preto, ak by aj chceli a boli reálne schopní domôcť sa obnovenia ich vlastníckeho\npráva splnením dlhu žalovaným 1/ a 2/, boli nútení sa domáhať ochrany straty svojho vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zároveň ich obydlím na súde prvej inštancie (návrhom na nariadenie\npredbežného opatrenia, podaným 28.2.2005, následne žalobou podanou 12.4.2005) pôvodne iba proti\nžalovaným 1/ a 2/, nemajúc poznatok o tom, že v čase podania ich žaloby pôvodne iba voči žalovaným\n1/ a 2/ s ich nehnuteľnosťami už žalovaní 1/ a 2/ nakladali, za konania, zistiac zmenu skutkových\nokolností, rozhodných pre posúdenie veci, museli žalobu meniť, čo do žalobných nárokov, ako aj okruhu\núčastníkov konania/strán sporu, čo viedlo následne k potrebe vykonávania dokazovania v podstatne\nširšom rozsahu a s tým súvisiacemu nárastu nákladov strán sporu, spojených s právnym zastúpením.\nK neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov vo významnej miere postupne\nprispeli samotní žalovaní 1/, 2/ a 5/ a objektívne aj zmena procesného predpisu. Zo sociálneho hľadiska\nsúd prvej inštancie akceptoval skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti predstavovali obydlie žalobcov,\nžalobkyňa 2/ sa stala bezdomovcom, ktorým je doposiaľ, obaja žalobcovia sú invalidnými dôchodcami\n\ns minimálnym príjmom, žalovaní 1/ až 5/, ktorí mali vedomosť o uvažovanej aplikácii § 257 C. s. p.\nneuviedli žiadnu argumentáciu v ich prospech a nepredložili ani žiadne dôkazné prostriedky, ktorých\nvyhodnotenie by založilo záver o tom, že nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v rozsahu, v\nakom boli proti žalobcom úspešní, by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti a požiadavkou ochrany\nlegitímnych očakávaní rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci náhrady trov.\n18. Proti rozsudku podali odvolanie žalovaní 3/ a 4/ a žiadali žalobu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu\nzamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods.\n2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\na rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Boli názoru,\nže súd prvej inštancie svojim postupom porušil zásadu rovnosti sporových strán v civilnom sporovom\nkonaní a to do takej miery, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko na\nsúdnom pojednávaní 31.5.2022, súd prvej inštancie upozornil prítomnú právnu zástupkyňu žalobcu 1/\nna nedostatky (v tom čase) aktuálneho petitu žaloby, ktoré robili petit nevykonateľným. Mali za to, že\ntýmto procesným postupom neoprávnene súd prvej inštancie zvýhodnil žalobcu 1/ a na druhej strane\nznemožnil žalovaným v rámci procesnej obrany poukázať na nevykonateľnosť žalobného petitu žalobcu\n1/, v dôsledku čoho mohla byť žaloba žalobcu 1/ zamietnutá v celom rozsahu.\n19. Stotožnili sa so závermi súdu prvej inštancie, ktorý v zmysle inštrukcie zrušovacieho uznesenia\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/253/2015, z 30.1.2020 vyriešil prejudiciálnu otázku platnosti/\nneplatnosti hlavného zabezpečovacieho záväzku - Zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi žalobcami a\nžalovanými 1/ a 2/ dňa 19.4.2004 tak, že túto posúdil ako platnú zmluvu. Za zmätočné však považovali\nodôvodnenie napadnutého rozsudku pokiaľ ide o posúdenie Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom\npráva z 19.4.2004 uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/, nakoľko súd prvej inštancie\nna jednej strane posúdil zabezpečovaciu zmluvu (okrem jej článku VI ods. 1) ako platnú (platný teda\nzmysle posúdenia súdu, musel byť aj jej článok II upravujúci dočasný prevod vlastníctva nehnuteľností\nzo žalobcov 1/ a 2/ na žalovaných 1/ a 2/), na druhej strane, ale konštatoval, že „k prevodu práva nedošlo“\na „žalovaní 1/ a 2/ sa nestali vlastníkmi sporných nehnuteľností“. Takéto odôvodnenie napadnutého\nrozsudku je zmätočné a právne závery súdu prvej inštancie o neplatnosti výlučne oddeliteľného\nustanovenia článku VI ods. 1 zabezpečovacej zmluvy sú protirečiace, preto napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie považovali za arbitrárny. Voči takýmto záverom napadnutého rozsudku nevedia (skutkovo\nči právne) argumentovať, t. j. nedokážu realizovať im patriace procesné práva, keďže nedostatočným\na arbitrárnym odôvodnením napadnutého rozsudku došlo k znemožneniu procesných práv v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. V odsekoch 35 a 36 napadnutého\nrozsudku mal súd prvej inštancie snahu odôvodniť rôzne aspekty zabezpečovanej zmluvy, z hľadiska\n(zrejme) neplatnosti takzvanej „prepadnutej klauzuly“. Boli názoru, že odôvodnenie natoľko podstatnej\nprávnej otázky je zmätočné a nepreskúmateľné, nakoľko v napadnutom rozhodnutí absentuje logika\nväzby konštatácie súdu ku skutočnosti, že s výnimkou článku VI ods. 1 zabezpečovacej zmluvy, súd\nprvej inštancie posúdil zabezpečovaciu zmluvu ako platnú. V odseku 36 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku sa súd prvej inštancie venuje rozsudku Najvyššieho súdu SR z 14.5.2008, sp. zn. 2 Obo\n49/2008, avšak bez akejkoľvek väzby k meritu sporu žalobcov a žalovaných, teda nie je zrejmé, akú\nrelevanciu má spomenutý rozsudok vo vzťahu k prejednávanému sporu a k zabezpečovacej zmluve\na či aj prípad zabezpečovacej zmluvy možno subsumovať pod závery tohto rozsudku; absentuje v\nňom vyporiadanie sa s právne významnou otázkou posúdenia platnosti zabezpečovacej zmluvy (s\nvýnimkou jej oddeliteľnej časti článku VI ods. 1). Takto formulované zmätočné a nezrozumiteľné právne\nzávery súdu prvej inštancie považovali za nepreskúmateľné po právnej stránke. Proti týmto zmätočným\na nezrozumiteľným tvrdeniam súdu prvej inštancie nemôžu argumentovať; tento postup považujú\nza nesprávny, znemožňujúci im uskutočňovať procesné práva. Odňatím možnosti argumentácie\nodvolateľom, súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces.\n20. Namietali, že rozhodujúcou právnou normou pre posúdenie platnosti a neplatnosti zmluvy o\nzabezpečovacom prevode práva je Občiansky zákonník - § 533 v znení platnom do 1.1.2008, kde\nneboli zákonom upravené podmienky zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a preto nie je možné\nakceptovať argumentáciu žalobcov 1/ a 2/ o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.\nObčiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva neupravoval otázku\njeho uhradzovacej funkcie, priamo upravoval len jej zabezpečovaciu funkciu; absencia takejto právnej\n\núpravy v zákone však nemôže znamenať nemožnosť veriteľa sa z prevedeného práva uspokojiť; takýto\nvýklad by viedol k absolútnemu popretiu zmyslu takéhoto zabezpečovacieho nástroja. Právnou praxou\nbol preto ustálený názor, že zabezpečovací prevod práva funkciu zabezpečovaciu ako aj uhradzovaciu,\nčo sa v konečnom dôsledku prejavilo aj v právnej úprave účinnej od 1.1.2008. Preto v čase uzatvorenia\nzmluvy o zabezpečovacom prevode práva bolo rozhodujúce, ako sa zmluvné strany dohodli, teda akým\nspôsobom bude mať veriteľ možnosť sa z prevedeného práva uspokojiť. Pokiaľ by takáto otázka v\nzmluve dohodnutá nebola, boli názoru, že je potrebné sa prikloniť k tomu, že je na rozhodnutí veriteľa,\nakým spôsobom sa z prevedeného práva uspokojí. Zákon nevylučoval v danom prípade možnosť\npriameho predaja nehnuteľností veriteľa na tretiu osobu; žalovaní 1/ a 2/ túto možnosť využili, čo\npotvrdil ich priamy prevod nehnuteľnosti na žalovanú 5/. Na základe uvedeného bolo preto samotné\nkonanie žalovaných 1/ a 2/, t. j. priamy predaj nehnuteľnosti v súlade s ustanoveniami Občianskeho\nzákonníka. Nestotožnili sa so závermi súdu prvej inštancie v odseku 37 napadnutého rozsudku, že\nzabezpečovacia zmluva neobsahuje žiadne dojednanie o možnosti obnovenia pôvodného stavu, teda\nvrátenie vlastníckeho práva..., neobsahuje žiadne dojednanie o možnosti obnovenia pôvodného stavu,\nteda vrátenie vlastníckeho práva dlžníkom v prípade, že dlh uhradia.“ V tejto časti súd prvej inštancie\ndospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zabezpečovacia zmluva takéto dojednanie obsahuje a\nto vo viacerých jej ustanoveniach. Obnovenie pôvodného stavu je predznamenané v čl. II. ods. 1\n(prvej vete) zabezpečovacej zmluvy a je priamo upravené v čl. VII. ods. 1 zabezpečovacej zmluvy.\nVôľa zúčastnených strán predmetnej zmluvy jednoznačne smerovala k obnoveniu pôvodného stavu\nvlastníctva žalobcov k nehnuteľnostiam pri splnení záväzku vrátenia pôžičky žalovanými 1/ a 2/.\nObnovenie pôvodného stavu je priamo upravené tiež v čl. VII ods. 2 zabezpečovacej zmluvy. Z\nuvedeného vyplýva, že nemalo ísť o „spätný prevod“ v zmysle „uzavretia prevodnej zmluvy“ ale o vydanie\npotvrdenia žalovaných 1/ a 2/ o splatení pôžičky. Takýto postup sa používa na katastrálnych úradoch\naj dnes (napr. kvitancia banky o splatení úveru slúži ako podklad pre výmaz záložného práva). Uviedli,\nže slovné vyjadrenie, obsiahnuté v čl. VII. ods. 1/ a ods. 2/ zabezpečovacej zmluvy bolo prispôsobené\nvtedajšej nedokonalej a stručnej úprave § 553 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a tiež postupu\nkatastrálnych úradov pri vkladoch vlastníckych práv, avšak bezpochyby predstavovalo prejav vôle\nzmluvných strán zabezpečovacej zmluvy obnoviť pôvodný stav vlastníctva žalobcov k nehnuteľnostiam\npri splnení záväzku vrátenia pôžičky.\n21. Boli názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaní 1/ a\n2/ mali v úmysle nadobudnúť „úplné vlastníctvo“ k nehnuteľnostiam už pri uzatváraní zabezpečovacej\nzmluvy, čo je vyvrátené obsahom zabezpečovacej zmluvy (čl. II. ods. 1, čl. VII. ods. 1 a ods. 2) a jednak\nskutkovými okolnosťami, vyplývajúcimi z časového sledu udalostí. Z dokazovania vyplynulo (medzi\nstranami sporu nesporná skutočnosť), že žalobcovia uhradili len prvú splátku pôžičky, ktorá bola splatná\nv máji 2004 a žiadnu ďalšiu splátku už neuhradili. Oznámenie žalovaných 1/ a 2/ správe katastra bolo\nvydané neskôr a to v auguste 2004. Z uvedeného mal súd prvej inštancie skutkovo vyvodiť, že aj\npo nastatí predčasnej splatnosti pôžičky žalovaní 1/ a 2/ ponechávali žalobcom čas na jej vrátenie a\nnedomáhali sa už skôr „úplného“ vlastníctva nehnuteľností. Úmysel žalovaných 1/ a 2/ pri uzatváraní\nzabezpečovacej zmluvy a ešte určitý čas po splatnosti pôžičky nesmeroval k tomu, aby sa žalobcovia\n1/ a 2/ stali „definitívnymi“ vlastníkmi nehnuteľností ale len vlastníkmi dočasnými, kedy vlastníctvo\nžalovaných 1/ a 2/ k nehnuteľnostiam malo byť len dočasné do vrátenia pôžičky (čl. II. ods. 1 prvá veta\nZabezpečovacej zmluvy) a pôvodné vlastníctvo žalobcov sa malo obnoviť vrátením pôžičky, k čomu sa\nžalovaní 1/ a 2/ zaviazali.\n22. Ďalej poukázali na § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje\nlen na časť právneho úkonu je neplatnou len táto časť pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z\njeho obsahu alebo z okolnosti, za ktorých k nemu došlo nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť\nod ostatného obsahu. Dôvodom neplatnosti zmluvy o prevode zabezpečovacieho práva má byť tzv.\nprepadná klauzula. Z kontextu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je možné ustáliť záver, že v\ndanom prípade je možné prípadnú neplatnú časť zmluvy oddeliť od ostatných častí zmluvy, jej oddelenie\nnespôsobí neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode ako takom, pretože zákon spôsob, akým bude\nuspokojená pohľadávka zo zabezpečeného prevodu neupravuje ako podstatnú zákonnú podmienku\npre platné uzavretie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Preto za použitia § 41 Občianskeho\nzákonníka, čiastočná neplatnosť právneho úkonu nespôsobuje neplatnosť ako celku a nemôže mať\nvplyv na platnosť a neplatnosť nasledujúcich právnych úkonov, ktoré sú právne perfektné. V konaní\nnebol žiadnym spôsobom preukázaný úmysel ani cieľ žalovaných 1/ a 2/, aby svojím správaním zámerne\ndosiahli výsledok, ktorý je právnou normou nepredvídateľný a nežiadúci.\n\n23. Namietali nesprávne posúdenie „neexistencie dobromyseľnosti“, nakoľko ju súd prvej inštancie\nposudzoval u „prevodcov“ ale nie u „nadobúdateľov“ nehnuteľností. Dodali, že žalovaní 1/ a 2/ previedli\nna žalovanú 5/ nehnuteľnosti Kúpnou zmluvou z 21.9.2004, kedy nebola žaloba na súd prvej inštancie\npodaná a súčasne nebol doručený ani návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Dobromyseľnosť\nžalovanej 5/ teda nebola pri nadobúdaní nehnuteľností nikdy sporná a ani spochybnená. Žalovaná 5/\nbola dobromyseľná aj pri prevode nehnuteľností žalovanými 3/ a 4/, dobromyseľnosť žalovaných 3/ a 4/\npri nadobúdaní nehnuteľností od žalovanej 5/ takisto nebola nikdy sporná a spochybnená. Zdôraznili, že\nspôsob, akým má dôjsť k speňaženiu predmetu zabezpečovacieho práva, nie je podstatnou náležitosťou\nzmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Pokiaľ aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že spôsob, ktorý\nžalovaní 1/ a 2/ zvolili na uspokojenie svojej pohľadávky obchádza zákon, zmluva o zabezpečovacom\nprevode práva by bola neplatná len v tejto časti; analogicky ako postupoval pri posúdení zmluvy\no pôžičke a zabezpečovacom prevode ako takej a poukázali na konkrétne skutočnosti, pre ktoré\nsa nestotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie v otázke, že žalovaní 3/ a 4/ nemohli byť\npri nadobúdaní nehnuteľnosti dobromyseľní a svoj názor podporili poukazom na rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít (nález Ústavného súdu SR zo 16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, nález\nÚstavného súdu ČR zo 17.4.2014, sp. zn. I. ÚS 2219/2012, nález Ústavného súdu ČR z 29.12.2009,\nsp. zn. IV. ÚS 42/09, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.8.2016, sp. zn. 6 Cdo 792/2015, uznesenie\nNajvyššieho súd SR z 27.2.2013, sp. zn. 6 Cdo71/2011 a nález Ústavného súdu SR z 18.2.1998, sp. zn.\nII. ÚS 58/97), pričom dali do pozornosti, že časové súvislosti sú úplne odlišné ako ich vníma súd prvej\ninštancie, keďže žalovaní 1/ a 2/ previedli na žalovanú 5/ nehnuteľnosti kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa\n21.9.2004, kedy nebola žaloba na súd ešte podaná a kedy nebol žalovaným 1/ a 2/ doručený ani návrh\nna nariadenie predbežného opatrenia (návrhy vo veci samej + nariadenie predbežného opatrenia boli\npodané na súd až na jar 2005). Napriek prijatému zjednocujúcemu záveru veľkého senátu Najvyššieho\nsúdu SR boli názoru, že nerešpektovaním zásad uvedených vyššie došlo k porušeniu s čl. 11 ods. 1,\nčl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nčl. 20 ods. 1, ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a princípom právnej istoty a spravodlivosti.\n24. Súdu prvej inštancie napokon vyčítali pochybenie vo vyhodnotení otázky naliehavosti právneho\nzáujmu, keď na jednej strane určil, že žalobca 1/ je spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti v 1, voči\nžalobkyni 2/ žalobu zamietol, čím nastolil právny stav, že spoluvlastníkmi nehnuteľností sa stanú žalobca\n1/ a žalovaný 3/ a 4/ ale súčasne aj žalovaní 1/, 2/ a 5/. Takýto právny stav vytvorí nový stav, ktorý bude\ndeklarovaný zápisom v katastri nehnuteľností a zároveň vyvolá rad nasledujúcich súdnych konaní. Pôjde\no konania spočívajúce v uplatnení si užívacích práv k nehnuteľnosti, vydaní investícií vynaložených do\nnehnuteľností počas 17 rokov trvajúcej oprávnenej držby žalovanými 3/ a 4/ a uplatnenia si nároku na\nvrátenie kúpnej ceny, resp. samotnej pôžičky ako takej. Žalovaní 3/ a 4/ sú vlastníkmi nehnuteľností už\n17 rokov, takže v prípade určovacej žaloby nemožno hovoriť o jej „preventívnom charaktere“.\n25. Proti vyhovujúcemu výroku a proti výroku o trovách konania podali odvolanie aj žalovaní 1/, 2/\na 5/ a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu žalobcu 1/ v časti o určenie\nspoluvlastníckeho práva (podielového spoluvlastníctva) k nehnuteľnostiam zamietnuť a žalobcom 1/ a\n2/ uložiť povinnosť nahradiť žalovaným 1/, 2/ a 5/ trovy konania v rozsahu 100 %. Podstatným zhrnutím\nskutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že\nsúd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom ich odvolanie Žalovaní 1/, 2/ a 5/\nv odvolaní uplatnili rovnaké odvolacie námietky ako žalovaní 3/, 4/.\n26. Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa trov konania, súdu prvej inštancie vyčítali pochybenie pri nepriznaní\nnáhrady trov konania žalovaným 1/, 2/ a 5/, nakoľko súd prvej inštancie skutkovo jednak nezistil, že\nžalobca 1/ je nemajetný, jednak právne vyhodnotil, že nesolventnosť strany neodôvodňuje použitie\n§ 257 C. s. p., napriek tomu uzavrel, že je potrebné aplikovať dôvody hodné osobitného zreteľa a\nnáhradu trov im nepriznať. Takto vzájomne protichodné a vnútorne rozporné závery súdu prvej inštancie\nrobia napadnutý rozsudok vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania svojvoľným a arbitrárnym a\nvoči takýmto záverom nevedia (skutkovo či právne) argumentovať t. j. nedokážu realizovať im patriace\nprocesné práva. Boli názoru, že nedostatočným a arbitrárnym odôvodnením napadnutého rozsudku\n\ndošlo k znemožneniu procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny\nproces. Súd prvej inštancie vôbec skutkovo nezisťoval ani to, aké sú sociálne pomery žalobkyne\n2/, nakoľko žalobkyni 2/ doručoval písomnosti na konkrétnu adresu, kde ich aj preberala; nemohol\npreto zároveň skutkovo zistiť, že „žalobkyňa 2/ je bezdomovkyňou“, ako to uvádza v odseku 58\nnapadnutého rozsudku (ak by ňou bola, nebolo by jej kam doručovať písomnosti). Žalobkyňa 2/ mala\npočas prevažnej časti konania právneho zástupcu a žalobca 1/ mal právneho zástupcu počas celého\nkonania, pričom právnych zástupcov obaja žalobcovia postupne menili. Poskytovanie právnych služieb\nje v zásade odplatnou činnosťou, a ak by boli sociálne odkázaní, vznikol by im nárok na bezplatné právne\nporadenstvo prostredníctvom Centra právnej pomoci, k čomu však nedošlo. Nestotožnili sa s právnym\nnázorom súdu prvej inštancie, že „žalobcovia podľa obsahu uzavretej Zmluvy o zabezpečovacom\nprevode práva nemali žiaden zmluvný základ pre to, ak by aj chceli a boli reálne schopní domôcť sa\nobnovenia ich vlastníckeho práva splnením dlhu žalovaným 1/ a 2/, preto boli nútení domáhať sa ochrany\nstraty svojho vlastníckeho práva....“, ktorý vyvrátili tvrdením, že zmluvným základom bolo splnenie dlhu\n(čl. II. ods. 1 a čl. VII. ods. 1 a ods. 2 zabezpečovacej zmluvy). Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie\npodľa, ktorého „k neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov prispeli samotní\nžalovaní 1/, 2/ a 5/ a uviedli, že v čase prevodu nehnuteľností zo žalovaných 1/ a 2/ na žalovanú 5/\n21.9.2004 (uzatvorenie kúpnej zmluvy) žiadna žaloba a ani návrh na vydanie predbežného opatrenia\nna súd prvej inštancie podané neboli; v čase podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia a v\nčase podania žaloby už bola v katastri nehnuteľností ako vlastníčka nehnuteľností zapísaná žalovaná\n5/, v čase prevodu nehnuteľností zo žalovanej 5/ na žalovaných 3/ a 4/ nikto nevedel o existencii žaloby,\nnávrhu na nariadenie predbežného opatrenia, žalovaní 3/ a 4/ neboli v tom čase účastníkmi súdneho\nkonania iniciovaného žalobcami a žalobca 1/ zmenil svoju žalobu až po zrušovacom uznesení Krajského\nsúdu v Bratislave. Dôvodili, že žalobcovi 1/ (ale aj žalobkyni 2/) nič nebránilo (ani zmena procesného\npredpisu) aby sa meritórne domáhali určenia vlastníckeho práva od samotného počiatku t. j. od roku\n2005. Žiaden zo žalovaných (vrátane žalovaných 1/, 2/ a 5/) neprispeli k neúspechu žalobcov pokiaľ\nide o žalobu v časti neplatnosti právnych úkonov. Dodali, že napriek tomu, že súd prvej inštancie na\nsúdnom pojednávaní 31.5.2022 v uznesení uviedol, že „...všetci sa v lehote do 10 dní vyjadria k úvahe\nsúdu rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 257 C. s. p...“, žiadna úvaha súdu prvej inštancie o\nrozhodnutí o náhrade trov konania podľa § 257 C. s. p. neodznela. Na základe uvedeného považujú\nnapadnuté rozhodnutie v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces.\n27. Žalobca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\npovažuje za vecne správny a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Mal za to, že\nsúd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku dôkladne vyložil meritum sporu tak po\nskutkovej, ako aj právnej stránke a zvážil jednotlivé stanoviská strán, ktoré mu boli odprezentované\na podrobne vyhodnotil aj vykonané dokazovanie, pričom prihliadol aj na zrušujúce rozhodnutie, a to\nz dôvodu jeho záväznosti v súlade s § 391 ods. 2 C. s. p., na základe čoho dospel k jednoznačným\nzáverom, ktoré podrobne opísal v odôvodnení napadnutého rozsudku. K obsahu odvolania žalovaných\n1/, 2/ a 5/ uviedol, že odvolanie voči výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že žalobca 1/ je podielovým\nspoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré sú špecifikované vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a to\nv podiele 1 k celku odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ nie je prípustné, nakoľko napadnutým rozsudkom\nžalovaným 1/, 2/ a 5/ nevznikla žiada materiálna ujma. Materiálna ujma sa určuje tým, či vydané\nrozhodnutie svojím obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok, t. j. či právne účinky\nrozhodnutia zhoršujú jej právne postavenie (zúžením jej práv, rozšírením jej povinností), a či preto\nu nej existuje možnosť požadovať na súde vyššieho stupňa odchylné rozhodnutie vo svoj prospech.\nSkutočnosťou zostáva, že sporné nehnuteľnosti sú v súčasnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve\nžalovaných 3/ a 4/ a preto len títo môžu byť priamo a bezprostredne zasiahnutí do svojich práv a preto len\nžalovaným 3/ a 4/ mohla vzniknúť rozhodnutím súdu prvej inštancie prípadná materiálna ujma, a preto\nako jediní sú oprávnení podať opravný prostriedok proti výroku rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie\nurčil vlastnícke právo. Subjektívnu podmienku prípustnosti odvolania vymedzuje ustanovenie § 359 C.\ns. p. V súlade s predmetným ustanovením môže odvolanie podať len ten v ktorého neprospech bolo\nrozhodnuté. Tejto skutočnosti si boli žalovaní 1/, 2/ a 5/ vedomí, keď namietali nedostatok svojej pasívnej\nvecnej legitimácie vo vzťahu k určovaciemu petitu. Určovací petit z hľadiska subjektívnej záväznosti\ndopadá negatívne len na toho, kto je aktuálne vedený ako vlastník na príslušnom liste vlastníctva.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti I. výroku napadnutého\nrozsudku, podľa § 386 písm. b) C. s. p. odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.\n\n28. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ a 5/ v odvolaní uvádzajú, že rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal\nžiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania, prišlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny\nproces, uviedol, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie\npostupoval pri aplikácii ustanovenia § 257 C. s. p. nielen a primárne zo sociálnych dôvodov, ako sa to\nsnažia navodiť žalovaní 1/, 3/ a 5/, ale aj z dôvodov zmiernenia tvrdosti procesnej sankcie v podobe\nzáväzku na náhradu trov konania. Účelom predmetného ustanovenia je totiž odstránenie neprimeranej\ntvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti (nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27.8.2020). Mal za zrejmé, že v danom prípade primárne\nnešlo o osobné, majetkové a iné pomery strán, ktoré by viedli súd prvej inštancie k aplikácii § 257 C. s.\np. ale najmä o sociálny aspekt predmetnej veci, ktorý spočíval v tom, že žalovaní opakovane prevádzali\nnehnuteľnosti, čím prišlo k potrebe opakovaného rozširovania okruhu strán sporu a zmeny žalobného\npetitu. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ a 5/ spochybňujú majetkové pomery, pokiaľ ide o žalobkyňu 2/, žalovaní\nnespochybnili, že by bola bezdomovcom a taktiež nespochybnili tvrdenia ohľadne postavenia žalobcu\n1/. Z obsahu súdneho spisu, ako aj iných vyjadrení a podaní je zrejmé, že predmet konania (sporná\nnehnuteľnosť) slúžila na uspokojovanie bytových potrieb žalobcu 1/. Považoval napadnuté rozhodnutie\nv kontexte všetkých skutkových okolností prejednávanej veci za správne.\n29. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaných 2/ a 3/, že zo strany súdu prvej inštancie prišlo k neprimeranému\npoučeniu žalobcu 1/. Ozrejmil, že súd prvej inštancie v rámci prípravy na meritórne rozhodnutie\npostupom podľa § 185 C. s. p. zistil nesúlad medzi zápisom na príslušnom liste vlastníctva a samotným\npetitom žaloby, avšak len z hľadiska evidovaných údajov. Z uvedeného dôvodu vyzval žalobcu 1/ na\nopravu vád podania tak, aby bol petit vykonateľný. Súd prvej inštancie je v zmysle platných právnych\npredpisov oprávnený doplniť dokazovanie za účelom preverenia, či bude samotný petit vykonateľný. Bol\nnázoru, že konal výlučne v rozsahu a v medziach zákona a preto nemohlo prísť k porušeniu práva na\nspravodlivý súdny proces.\n30. Závery súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvného dojednania považoval za správne a dodal,\nže ak dôjde k dojednaniu prepadného zálohu v Zmluve o zriadení záložného práva, či v Zmluve o\nzabezpečovacom prevode práva, pôjde o neplatné dojednanie a veriteľ nikdy nenadobudne vlastníctvo k\ntakejto veci a to bez ohľadu na to, že bude ako vlastník veci zapísaný v príslušnom registri (napr. v katastri\nnehnuteľností). Svoje tvrdenia podporil poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 1.11.2009,\nsp. zn. 2 MCdo 2/2006 a z 29.2.2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010. K argumentácii žalovaných 3/ a 4/,\nktorí poukázali na viaceré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít k otázke nadobudnutia vlastníckeho\npráva od nevlastníka uviedol, že rozhodnutia ohľadne možnosti zohľadnenia dobromyseľnosti osoby,\nktorá nehnuteľnosti nadobudla od nevlastníka boli prekonané rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho\nsúdu SR, a preto nemožno argumentovať skoršími rozhodnutiami. Kľúčové pre posúdenie úspešnosti\nžaloby v prospech žalobcu 1/ je rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp.\nzn. 1 VObdo 2/2020. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne\nvysvetlil, že nadobúdací titul pre žalovaného 1/ a žalovaného 2/ je neplatný, nakoľko predstavuje\nneplatné dojednanie o prepadnom zálohu, nestali sa títo, kvôli absolútnej neplatnosti nadobúdacieho\ntitulu vlastníkmi sporných nehnuteľností a preto nemohli sporné nehnuteľnosti previesť ako nevlastníci\nani na ďalšie osoby a aj ďalší sled právnych úkonov je absolútne neplatný. Žalovaní 3/ a 4/ ich preto nikdy\nnemohli riadne a platne nadobudnúť a to aj napriek aktuálnemu zápisu na liste vlastníctva. Neobstojí ani\nargumentácia dobrej viery prípadných nadobúdateľov a opakovane žalovanými 2/ a 3/ zdôrazňovaná\ndobromyseľnosť, nakoľko z rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1\nVObdo 2/2020 vyplýva, že prelomenie zásady v prospech ochrany dobromyseľného nadobúdateľa môže\nnastať iba vo výnimočných prípadoch, ktoré vyplývajú zo zákona; v prejednávanej veci nejde ani o jeden\nz prípadov, ktoré by zakladali možnosť prelomenia ochrany vlastníckeho práva a prelomenie tejto zásady\ns prípadným odkazom na možnú dobromyseľnosť žalovaných 3/ a 4/. K otázke naliehavého právneho\nzáujmu uviedol, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný a súdne spory na ktoré\npoukazujú žalovaní 3/ a 4/ sú až sekundárnym následkom závislým od vôle strán ako aj na tom, či bude\nžalobca 1/ právoplatným rozhodnutím identifikovaný ako vlastník sporných nehnuteľností.\n31. Žalobkyňa 2/ sa k odvolaniu žalovaných nevyjadrila.\n32. Žalovaní 1/, 2/ a 5/ sa v odvolacej replike pridržali podaného odvolania. Nesúhlasili s názorom\nžalobcu 1/, že ich odvolanie je neprípustné, Uviedli, že v konaní namietali nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie vo vzťahu k určeniu vlastníctva/spoluvlastníctva žalovaného 1/ (takisto aj žalovanej 2/)\n\nk sporným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie si neosvojil tento postoj, nakoľko otázku pasívnej\nvecnej legitimácie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neriešil a vo výrokovej časti napadnutého\nrozsudku nezamietol žalobu žalobcu 1/ voči žalovaným 1/, 2/ a 5/ „v celosti“ ale iba v časti, ktorou\nsa žalobca 1/ domáhal určenia neplatnosti troch právnych úkonov. Boli názoru, že pokiaľ by súd prvej\ninštancie mal za to, že vo vzťahu k určeniu vlastníctva/spoluvlastníctva žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam\nnemajú dostatok pasívnej vecnej legitimácie, musel by žalobu žalobcu 1/ voči žalovaným 1/, 2/ a\n5/ zamietnuť „v celosti“. Súd prvej inštancie vo všeobecnosti koná s tými, ktorých žalobca označí v\nžalobe ako žalovaných. Žalobca 1/ nielen v žalobe (o neplatnosť troch právnych úkonov), ale aj v jej\nzmene rozšírením žalobného petitu o určenie vlastníctva/spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam označil za\nžalovaných aj žalovaných 1/, 2/ a 5/ a teda konal so žalovanými 1/, 2/ a 5/ aj vo veci určenia vlastníctva/\nspoluvlastníctva žalobcu 1/ k nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v 1/ voči žalovaným\n1/, 2/ a 5/ v časti o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nezamietol a v tejto časti rozhodol v\nneprospech žalovaných 1/, 2/ a 5/, preto aplikácia § 359 C. s. p. je vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 5/\nvylúčená.\n33. Žalobca 1/ v odvolacej duplike zotrval na svojich vyjadreniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu\nžalovaných. Nad rámec uvedeného dodal, že konštatovanie žalovaných 1/, 2/ a 5/, že súd prvej inštancie\ns nimi konal aj v časti určenia vlastníctva/spoluvlastníctva neobstojí, nakoľko konanie bolo vedené ako\ncelok a predmetom určenia bolo viacero práv a právnych skutočností, čo však neznamená, že môžu\npodať odvolanie voči výroku, ktorý žiadnym spôsobom nezasahuje do ich práv a povinností tak ako to\nustanovuje § 359 C. s. p.\n34. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaných 3/ a 4/ podľa § 385 ods. 1 C. s.\np. na pojednávaní konanom 4.6.2024, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie listinami\nza súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že\nrozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade\ns § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.\n35. Podľa § 553 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len\n„Občiansky zákonník“) splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech\nveriteľa (zabezpečovací prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť\npísomne.\n36. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n37. Predmetom sporu bolo určenie spoluvlastníckeho práva žalobcu 1/ k sporným nehnuteľnostiam o\nveľkosti podielu 1, ktoré odvodzoval od neplatnosti Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k\nsporným nehnuteľnostiam zo dňa 19.4.2004, uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/ a\nnásledných prevodných zmlúv uzavretých medzi P. Š. R. Z. R. (žalovanými 1/ a 2/) a W. Š. (Ž. X/) R.\nW. Š. (žalovanou 5/) a žalovanými 3/ a 4/.\n38. Z obsahu Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ ako\ndlžníkmi a P. Š. R. Z. R. (žalovanými 1/, 2/ ako veriteľmi) dňa 19.4.2004 vyplýva, že táto bola uzavretá za\núčelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky vzniknutej veriteľom z titulu zmluvy o pôžičke vo výške\n828.000,- Sk a príslušenstva pohľadávky, ktoré tvoria úroky, pokuty a ostatné prípadné náklady zo dňa\n19.4.2004. Za účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky veriteľov do doby splnenia záväzku voči\nveriteľom, sa dlžníci (ako v tom čase bezpodieloví spoluvlastníci) zaviazali previesť vlastnícke právo k\nsporným nehnuteľnostiam (nachádzajúcim sa v k. ú. X. V., zapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX\na liste vlastníctva číslo XXXX) na veriteľov.\n39. Podľa čl. VI ods. 1 Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva v prípade, že dlžníci porušia\nsvoje zmluvné povinnosti, vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke a nevrátia veriteľom pôžičku v dohodnutej\nlehote podľa splátkového kalendára vrátenia pôžičky, alebo ak veritelia vyhlásia pôžičku za okamžite\nsplatnú v celom jej zostatku s príslušenstvom z dôvodu uvedeného v čl. V ods. 3, stávajú sa veritelia\ndefinitívnymi vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Úkonom, na základe ktorého sa stávajú veritelia\núplnými vlastníkmi nehnuteľností, je oznámenie veriteľov, doručené príslušnému katastru nehnuteľností\n\na dlžníkom, že dlžníci neuhradili úplne alebo čiastočne pôžičku v dohodnutej lehote podľa splátkového\nkalendára vrátenia pôžičky. Nadobúdacia cena sa rovná výške aktuálneho zostatku nesplatenej pôžičky.\nPodľa čl. VII ods. 3, ak sa veritelia stali definitívnymi vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti opísanej v\nčl. II tejto zmluvy, sú oprávnení ponechať si ju vo svojom vlastníctve, alebo ju previesť do vlastníctva\ntretej osoby.\n40. Z obsahu listu zo dňa 2.8.2004, ktorý bol adresovaný Katastrálnemu úradu v Bratislave, správa\nkatastra Senec vyplýva, že P. Š. R. Z. R. (žalovaní 1/, 2/ ako veritelia) žiadali o zaevidovanie úplného\na definitívneho prevodu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v ich prospech. Dňa 21.9.2004 P.\nŠ. R. Z. R. (žalovaní 1/ a 2/ ako predávajúci) a W. Š. (žalovaná 5/ ako kupujúca) uzavreli kúpnu\nzmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, vklad vlastníckeho\npráva v prospech W. Š. (žalovanej 5/) bol katastrálnym úradom povolený pod číslom X.-XXXX/XX dňa\n22.10.2004. Dňa 1.7.2005 W. Š. (žalovaná 5/ ako predávajúca) uzavrela so žalovanými 3/ a 4/ ako\nkupujúcimi kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,\nvklad vlastníckeho práva v prospech žalovaných 3/ a 4/ bol katastrálnym úradom povolený pod\nčíslom X.-XXXX/XXXX dňa 27.7.2005. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX R. XXXX, M.. Ú.. X. V.\nvyplýva, že žalovaní 3/ a 4/ sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností v katastri\nnehnuteľností.\n41. Pretože predmetom konania je žaloba o určenie spoluvlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam, teda určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) C. s. p. (predtým § 80 písm. c/ O. s.\np.), základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby je\nexistencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem\nžalobcu. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý.\nPosúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre\nžalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého\nprávneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku\nžalobe meritórne vyhovieť. Podmienku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe súd preto\nskúma na strane žalobcu a nie žalovaného. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými\naspektami: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobcu, teda\nje tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho\nstavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); existuje ohrozenie práva či právneho vzťahu,\nresp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;\nexistuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nepreukázaná\nexistencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho\nnávrhu. Je preto nutné, aby naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení existoval nielen\nv čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 217\nC. s. p., § 378 C. s. p.; predtým § 154 O. s. p., § 211 ods. 2 O. s. p.).\n42. Zároveň hodno zdôrazniť, že i keď súčasné znenie Civilného sporového poriadku explicitne rozlišuje\nmedzi žalobou o určenie, či tu právo je alebo nie je, kde je potrebné skúmať naliehavý právny záujem,\npokiaľ nevyplýva z osobitného predpisu (§ § 137 písm. c/ C. s. p.) a žalobou o určenie právnej\nskutočnosti, ktorá je prípustná iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu (§ 137 písm.\nd/ C. s. p.), ani predchádzajúci procesnoprávny predpis (Občiansky súdny poriadok) neobsahoval\nvšeobecné ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie\nprávnej skutočnosti. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane judikoval, že žaloba o\nurčenie existencie právnej skutočnosti (teda nie právneho vzťahu alebo práva) rozhodnutím súdu, môže\nprichádzať do úvahy iba vtedy, ak to zákon pripúšťa; v takom prípade sa nejedná o určovaciu žalobu,\nale o žalobu inú, neuvedenú v § 80 O. s. p., pri ktorej nie je potrebné preukazovať naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení; opodstatnenosť takejto žaloby však musí vyplývať z hmotného práva (k\ntomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.9.2017, sp. zn. 1 Cdo 187/2016, rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR z 27.11.2007, sp. zn. 4 Cdo 231/2006). Súdnou praxou (porovnaj R 76/2005 alebo R 10/2003)\nsúčasne bolo tolerované, že za určovaciu žalobu sa považovala aj žaloba, predmetom ktorej bolo určenie\nneplatnosti právneho úkonu.\n43. A hoci súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. považovala aj návrh na určenie\nneplatnosti zmluvy, vždy rešpektovala názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná\notázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny\n\nzáujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004); ten je v takomto prípade\ndaný na samotnom určení práva. Je tomu tak preto, že určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že\núčastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva,\nktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti,\nprípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak potom súd rozhodol o tom, že zmluva o prevode\nnehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa spravidla neriešili všetky otázky\nsporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.\n44. S účinnosťou od 1.1.2002 preto zákonom č. 255/2001 Z. z. zákonodarca vsunul do katastrálneho\nzákona nové znenie § 34 ods. 2, podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo\nrozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti\nbolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Zistenie, že práva k príslušnej nehnuteľnosti, ohľadom ktorej sa\nvedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľnosti, sa dotýka ďalšia právna zmena v zmysle citovaného\n§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona, potom znamenalo zistenie, že rozsudok súdu o určení neplatnosti\nprávneho úkonu z takéhoto konania by nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností, preto súdna\nprax uzavrela, že aj v takomto prípade bude chýbať naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.\ns. p. a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže\nobstáť, a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (porovnaj rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR z 18.6.2007 sp. zn. 1 Cdo 91/2006).\n45. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení pritom treba vždy skúmať predovšetkým\nso zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.\nVychádzajúc z vyššie uvedených právno-teoretických východísk možno konštatovať, že súd prvej\ninštancie otázku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe žalobcu 1/ vyhodnotil správne, keď\nuzavrel, že žalobca 1/ má naliehavý právny záujem na požadovanom určení spoluvlastníckeho práva\no veľkosti podielu 1 k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko aktuálny zápis vlastníckeho práva svedčí\nžalovaným 3/ a 4/ a požadovaným určením žalobca 1/ dosiahne zmenu zápisu v katastri nehnuteľností vo\nsvoj prospech. Rovnako správne súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade neprichádza do úvahy\nžaloba na plnenie - vypratanie nehnuteľností, nakoľko žalobou na vypratanie nehnuteľnosti žalobca\n1/ takúto zmenu zápisu v katastri nehnuteľností nedosiahne. K samotnej žalobe žalobcu 1/ a jeho\nprocesnému postaveniu zároveň hodno dodať, že pokiaľ žalobca 1/ preukázal, že v priebehu konania\nbolo manželstvo žalobcov 1/ a 2/ právoplatne rozvedené a zároveň nastali účinky zákonnej domnienky\nvyporiadania (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka), žalobca podanú žalobu správne zmenil a domáhal\nsa určenia spoluvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR\nz 18.9.2018, sp. zn 22 Cdo 3234/2018). A pretože spoluvlastnícke podiely žalobcu 1/ a žalobkyne 2/ sú\nzároveň považované za samostatné majetkové hodnoty, ktorých právny osud sa posudzuje samostatne,\nžalobca 1/ má postavenie samostatného spoločníka (§ 76 C. s. p.) (pozri uznesenie Najvyššieho súdu\nČR z 19.6.2001, sp. zn. 22 Cdo 2827/99). V tomto spoločenstve koná každý zo žalobcov sám za seba\na úkony jedného zo žalobcov nemajú na práva a povinnosti ostatných spoločníkov žiadny vplyv. Na\nuvedenom základe potom treba uzavrieť, že ak žaluje len niektorý zo spoluvlastníkov na určenie, že\nje vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na určitej veci v určitom rozsahu, nie je vylúčené, aby bol v\nspore s treťou osobou úspešný aj bez účasti ostatných podielových spoluvlastníkov (porovnaj napr.\nrozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25.6.2008, sp. zn. 30 Cdo 1648/2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR\nz 12.7.2005, sp. zn. 30 Cdo 1383/2005, z 30.8.2011, sp. zn. 22 Cdo 2967/2009, z 24.9.2014, sp. zn. 28\nCdo 1649/2014 alebo z 29.8.2017, sp. zn. 21 Cdo 1088/2017). Neobstoja preto námietky žalovaných 3/\na 4/, ktorí vyčítali súdu prvej inštancie pochybenie vo vyhodnotení otázky naliehavého právneho záujmu\nžalobcu 1/ na požadovanom určení.\n46. Vo vzťahu k samotnému meritu, pri v odvolacom konaní nespochybnenom závere súdu prvej\ninštancie o platnosti hlavného zabezpečovaného záväzku - zmluvy o pôžičke, odvolací súd na\nozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka splnenie záväzku\nsa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Podľa\n§ 553 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť\npísomne. O zabezpečovací prevod práva ide vtedy, ak dlžník prevedie na veriteľa svoje právo (napríklad\nvlastnícke) s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím\nprevodom tak dochádza k „dočasnej“ zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku; v prípade\njeho splnenia sa obnovuje pôvodný stav. K tzv. prepadnému zálohu možno uviesť, že predstavuje\ninštitút, ktorý bol rozšírený najmä v starorímskom práve, neskôr sa stal zriedkavým. Prepadný záloh sa\n\nvyznačoval tým, že po vypršaní záložnej lehoty bez splnenia pohľadávky dlžníkom, záloh prepadne ako\ncelok záložnému veriteľovi, čiže „automaticky“ prejde do jeho vlastníctva. Tzv. prepadným zálohom sa\nteda rozumie také dojednanie zabezpečenia v prospech veriteľa, ktoré umožňuje v prípade, že dlžník\nnesplní svoj dlh (napr. zo zmluvy o pôžičke) včas a riadne, aby sa veriteľ bez ďalšieho stal vlastníkom\ncelej veci. V našom právnom poriadku prepadný záloh nemá svoje miesto a zabezpečovacia zmluva,\nktorá obsahuje takéto dojednanie je absolútne neplatným právnym úkonom.\n47. Pokiaľ ide o zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva a jej obsahovanými náležitosťami,\ntýmito sa zaoberal Najvyšší súd napr. v rozsudku z 25.6.2009, sp. zn. 1 Cdo 58/2008, kde uviedol, že „Až\ndo novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z. bola úprava zabezpečovacieho\nprevodu práva veľmi stručná. Výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý bol obsiahnutý\nv jedinom ustanovení Občianskeho zákonníka, treba podať so zreteľom na zmysel a účel daného\nustanovenia. Účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči\nveriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri\nriadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto\nformou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Tieto základné\nskutočnosti pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007\nnemožno opomenúť; je treba ich rešpektovať a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitosti\nzmluvy o zabezpečovacom prevode práva. So zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v\njeho pôvodnej podobe, treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa § 553 Občianskeho zákonníka musí\nobsahovať ustanovenia určujúce: a) zmluvné strany (účastníkov zmluvy), b) zabezpečovaný záväzok,\nc) majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza, d) to, že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o\nzabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za\núčelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri\nuspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca\núčinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa\ntak zo zákona zaniká), e) to, ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú\npohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu).“\n48. Na rovnakých záveroch zotrval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 29.2.2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010,\nkde súčasne dodal, že „Absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor\nso zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva\n(§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka).“ V tomto rozhodnutí tiež uviedol, že „V súvislosti s dohodou\núčastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva, v rozpore s ustanovením §\n553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka\ns úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho\núkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky,\nteda obdoba dojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k tzv. prepadnému zálohu\nporovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikované\nv časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m. m. tiež R 20/2006).“\n49. Ústavný súd SR v náleze z 30.5.2017, sp. zn. III. ÚS 67/2017 obdobne poukázal na to, že „Pre\nustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva (v právnom stave účinnom do\n31. decembra 2007) je rozhodujúce rešpektovanie jej prioritného zabezpečovacieho účelu. V súvislosti\ns dohodou účastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť,\nže v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka (aj v znení účinnom do 31. decembra\n2007) je aj dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej\npohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým\nvlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky.“\n50. Právne otázky týkajúce sa tzv. prepadného zálohu riešil Najvyšší súd SR ďalej napríklad v\nrozhodnutiach z 1.11.2009, sp. zn. 2 MCdo 2/2006 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod\nč. 61/2009), z 30.3.2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010 alebo z 10.7.2013, sp. zn. 1 MCdo 9/2011; na\nrovnaké právne závery nadviazal najvyšší súd napokon aj v ostatnom rozhodnutí z 28.3.2023, sp.\nzn. 4 Cdo 261/2020, v ktorom poukázal na rozhodnutia z 25.6.2009, sp. zn. 1 Cdo 58/2008 a z\n29.2.2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010 a v ktorom uviedol: „Na právnych záveroch, ktoré boli zaujaté vo vyššie\nuvedených rozhodnutiach zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Tieto závery sa nepriečia\nkonštatovaniu obsiahnutému v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu, v zmysle ktorého „dojednanie\n\nprevodu práva ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a\nnie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka\nk nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho\npráva na veriteľa stane nepodmieneným, svojim účelom a obsahom, podľa názoru dovolacieho súdu\nobchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné“, resp. že „obchádzanie\nzákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe\nnie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako\nnenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale\ntak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci“ (porovnaj rozhodnutia\nnajvyššieho súdu napríklad sp. zn. 8Sžo/30/2007, 8Sžo/17/2007, 10Sžo/11/2010).“\n51. Je zrejmé, že stabilizovaná súdna judikatúra celkom jednoznačne vychádza z premisy, podľa ktorej\nje pre ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva (v právnom stave\núčinnom do 31. decembra 2007) rozhodujúce rešpektovanie jej prioritného zabezpečovacieho účelu.\nA pretože v zmysle tejto judikatúry v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také\ndojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky\nbez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom\nprevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že\npokiaľ Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá 19.4.2004 medzi žalovanými 1/ a\n2/ ako veriteľmi a žalobcami 1/ a 2/ ako dlžníkmi obsahuje dojednanie, podľa ktorého „V prípade, že\ndlžníci porušia svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke a nevrátia veriteľovi pôžičku\nv dohodnutej lehote podľa splátkového kalendára vrátenia pôžičky alebo, ak veritelia vyhlásia pôžičku\nza okamžite splatnú v celom jej zostatku s príslušenstvom z dôvodu uvedeného v článku 5 ods. 3,\nstávajú sa veritelia definitívnymi vlastníkmi nehnuteľnosti opísanej v článku 2 tejto zmluvy. Úkonom na\nzáklade, ktorého sa stávajú veritelia úplnými vlastníkmi nehnuteľnosti je oznámenie veriteľov doručené\npríslušnému katastru nehnuteľností a dlžníkom, že dlžníci neuhradili úplne alebo čiastočne pôžičku v\ndohodnutej lehote podľa splátkového kalendára vrátenia pôžičky. ... Na definitívny prevod vlastníctva na\nveriteľov stačí, ak sú dlžníci v omeškaní dvoch splátok voči splátkovému kalendáru vrátenia pôžičky.“,\nide o dojednanie tzv. prepadného zálohu, ktoré v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít\ntreba považovať za rozporné s prioritným účelom zabezpečovacieho prostriedku regulovaného v § 553\nObčianskeho zákonníka, pričom takýto rozpor zmluvy so zákonom má vždy za následok absolútnu\nneplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 39 Občianskeho zákonníka (napr.\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 58/2008, 1 Cdo 48/2010, 1 MCdo 9/2011). V tejto súvislosti\nhodno pripomenúť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho\npriamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby\nnebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na\njeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je\nurčitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia.\nAni pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd\nmožnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní\nalebo nezohľadní) (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 96/1995, publikované v časopise\nZo súdnej praxe pod č. 39/1998, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.30.2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010).\nVo svetle vyššie uvedeného potom neobstojí tvrdenie žalovaných 3/, 4/, že v danom prípade dohodu\no tzv. „prepadnej klauzule“ možno oddeliť od ostatných častí zmluvy (k čomu nesprávne dospel aj súd\nprvej inštancie) a zmluva o zabezpečení prevodom práva je neplatná „iba“ v tejto časti podľa § 41\nObčianskeho zákonníka.\n52. Na margo námietky žalovaných 3/, 4/, že Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o\nzabezpečovacom prevode práva neupravoval otázku jeho uhradzovacej funkcie, priamo upravoval len\njej zabezpečovaciu funkciu a absencia takejto právnej úpravy v zákone nemôže znamenať nemožnosť\nveriteľa sa z prevedeného práva uspokojiť, odvolací súd uvádza, že s týmto tvrdením sa v zásade\nmožno stotožniť, a uvedené nevylučuje ani vyššie citovaná judikatúra. Pre posúdenie platnosti zmluvy\no zabezpečovacom prevode práva v takom prípade, ako správne podotkli aj žalovaní 3/ a 4/ je však\nrozhodujúce, akým spôsobom bola v zmluve upravená možnosť veriteľa uspokojiť sa z prevedeného\npráva, okrem iného teda aj to, akým spôsobom budú vysporiadané záväzky dlžníkov predajom veci\na ako sa naloží s tzv. prebytkom z predaja. V súdenej veci v zmluve nebolo dojednané žiadne právo\nžalovaných 1/ a 2/ uspokojiť svoju splatnú pohľadávku priamym predajom nehnuteľnosti (čo znamená\npredaj za jej trhovú hodnotu tretej osobe), súčasne chýba dohoda o tom, akým spôsobom žalovaní 1/ a\n\n2/ naložia s prebytkom finančných prostriedkov, ktorý by zostal z výťažku takéhoto predaja po odpočítaní\ndlhov žalobcov 1/ a 2/. V danom prípade bolo dohodnuté iba to, že pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ nevrátia\nveriteľom pôžičku v dohodnutej lehote podľa splátkového kalendára, stávajú sa veritelia „úplnými“\nvlastníkmi sporných nehnuteľností a to na základe oznámenia veriteľov doručenému príslušnému\nkatastru nehnuteľností a dlžníkom, pričom na „definitívny“ prevod vlastníctva na veriteľov stačilo, že\ndlžníci boli v omeškaní dvoch splátok voči splátkovému kalendáru; nehnuteľnosť teda nadobudli veritelia\na tzv. „nadobúdacia cena“ sa rovnala výške aktuálneho zostatku nesplatenej pôžičky; týmto „definitívnym\nprevodom“ zanikol tiež nárok dlžníkov na vrátenie uhradenej časti zabezpečovaného záväzku. Je teda\nzrejmé, že uzavretá zmluva mala všetky znaky tzv. prepadného zálohu, kedy sa žalovaní 1/ a 2/\nomeškaním žalobcov 1/ a 2/ so zaplatením dlžných splátok stali vlastníkmi celej veci. A ako už bolo\nuvedené vyššie, zmyslu a účelu sledovanému § 553 Občianskeho zákonníka nezodpovedalo, aby sa\nveriteľ stal vlastníkom celej veci, ak dlžník svoj dlh neuhradí riadne a včas.\n53. A pretože Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá 19.4.2004 medzi žalobcami\n1/ a 2/, P. Š. R. Z. R. (žalovanými 1/ a 2/) je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39\nObčianskeho zákonníka, je správny záver súdu prvej inštancie, že v zmysle zásady nemo plus iuris\nad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám)\nnemohli P. Š. R. Z. R. (žalovaní 1/ a 2/) Kúpnou zmluvou z 21.9.2004 platne previesť vlastnícke právo\nk sporným nehnuteľnostiam na W. Š. (žalovanú 5/) a W. Š. nemohla v zmysle tej istej zásady platne\npreviesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam Kúpnou zmluvou z 1.7.2005 na žalovaných 3/ a 4/.\n54. K námietke žalovaných 3/ a 4/ týkajúcej sa dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností odvolací\nsúd uvádza, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude\nrozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej\nrozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý\nspravodlivo (Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať\npredovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od\n1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ\nneboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol\nopakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr\nvydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne\nich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §\n421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou\nneprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk\nvydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere\nrozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o\nrozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017,\npublikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018).\n55. Súd prvej inštancie úvahu týkajúcu sa právnej bezvýznamnosti dobrej viery žalovaných 3/ a 4/ pri\nnadobúdaní vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam primárne založil na závere, že nadobúdací titul\nžalovaných 3/ a 4/ - kúpna zmluva uzatvorená podľa § 588 Občianskeho zákonníka - nepredstavuje\nžiadnu zo zákonom taxatívne vymedzených výnimiek nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka\nna základe dobrej viery nadobúdateľa, hoc aj žalovaní 3/ a 4/ vychádzali z údajov v tom čase zapísaných\nv katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie pritom svoju úvahu podoprel poukazom na právny záver\nvyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.4.2021, sp. zn. 1 VObdo 2/2020, ktoré bolo\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, č. 5/2021,\npod číslom 56, ktorého právne vety znejú: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je\nmožné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad\nvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto\nnemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse\nhabet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe\nabsolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III.\nDobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na\nnadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie\nvlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch\n\nprávna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru\nnadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností\na o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť\núdajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v\nkatastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.\n56. A pretože v tomto prípade ide o rozhodnutie najvyššieho súdu zásadného významu uverejnené v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, ktoré predstavujú ustálenú judikatúru\nnajvyššieho súdu, okrem celkom výnimočných prípadov, nie je v obdobných veciach od neho možný\nodklon. Je preto nutné konštatovať, že závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie\nsú vecne a právne správne, nakoľko rešpektujú princíp právnej istoty, v zmysle ktorého každý môže\nlegitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších\nsúdnych autorít. Námietky žalovaných týkajúce sa nesprávneho vyhodnotenia ich dobromyseľnosti pri\nnadobúdaní vlastníckeho práva súdom prvej inštancie, preto odvolací súd považoval za nedôvodné.\n57. Napokon k námietke žalovaných 3/ a 4/, že súd prvej inštancie svojim procesným postupom porušil\nzásadu rovnosti strán a to do takej miery, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces,\nkeď na pojednávaní 31.5.2022 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu 1/ na nedostatky (v tom čase)\naktuálneho petitu žaloby, ktoré ho robili nevykonateľným, čím znemožnil im na túto nevykonateľnosť\npoukázať, v dôsledku čoho mohla byť žaloba zamietnutá, odvolací súd uvádza, že jednou zo súčastí\nkoncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní. Strany sporu majú v konaní\nrovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a\nprostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu\nstrany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu (článok 6 C. s. p.).\nZásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok\na rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje civilný\nsúd (m. m. PL. ÚS 43/95). V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „Dohovor“) jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania vecí pred súdom\nje zásada rovnosti strán sporu a „rovnosti zbraní“. V procesnoprávnej rovine predstavuje princíp rovnosti\nsporových strán základný postulát, podľa ktorého žiadna zo strán nemá vo vzťahu k protistrane iné\nnež rovnocenné postavenie. Z tohto aspektu sa prejavuje princíp rovnosti sporových strán podľa čl. 6\nC. s. p. ako tzv. rovnosť zbraní judikovaná ESĽP (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,\nMesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C.\nH. Beck, 2016, s. 44-45). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie porušil zásadu\nrovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie vytvorili obom procesným stranám rovnakú možnosť\nvyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Postup\nsúdu, ktorým na pojednávaní 31.5.2022 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu 1/ na nedostatky (v tom čase)\naktuálneho petitu žaloby, nebolo žalovaným 3/ a 4/ znemožnené uplatňovanie žiadnych procesných práv,\nktoré im patria; výzva súdu adresovaná právnemu žalobcovi 1/ na pojednávaní 31.5.2022 na zosúladenie\nžalobného petitu s výpisom z listu vlastníctva, keď takúto listinu si súd (naviac) môže ako dôkaz obstarať\naj bez návrhu (§ 185 ods. 2 C. s. p.), nie je porušením zásady rovnosti strán, ale riadnym procesným\npostupom súdu vedúcemu k odstraňovaniu vád žaloby.\n58. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolacie námietky žalovaných 3/ a 4/ odvolací súd v\nich súhrne vyhodnotil za právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci neboli spôsobilé privodiť zmenu\nrozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku. Na uvedenom základe odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v spojení s opravným uznesením\na v závislom výroku o trovách konania (v časti týkajúcej sa trov konania žalobcu 1/ a žalovaných 3/ a\n4/) potvrdil, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v týchto napadnutých výrokoch vecne správny (§\n387 ods. 1 C. s. p.).\n59. Žalovaní 3/ a 4/ podali odvolanie aj proti zamietajúcim výrokom a žalovaní 1/, 2/ a 5/ proti\nvyhovujúcemu výroku. Odvolací súd preskúmal tieto odvolania bez prejednania na pojednávaní (§ 385\nods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že je treba ich odmietnuť.\n60. Podľa § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\n\n61. Podľa § 386 písm. b) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou\nosobou.\n62. Úlohou odvolacieho súdu prv, než pristúpi k posudzovaniu dôvodnosti podaného odvolania z\njeho vecnej stránky je posúdiť, či odvolateľ splnil všetky zákonom vyžadované podmienky, ktoré\nodvolaciemu súdu umožnia odvolanie meritórne prejednať. Ak tomu tak nie je, rozhodne o odmietnutí\nodvolania bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Podmienkami prípustnosti\nodvolania je spôsobilý predmet odvolania, zachovanie zákonnej lehoty na podanie odvolania, procesná\nlegitimácia odvolateľa a dodržanie zákonných náležitostí odvolania. Následkom absencie niektorej z\nuvedených podmienok prípustnosti odvolania je jeho odmietnutie. Osobou oprávnenou podať odvolanie\n(osobou, ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie odvolania) je prioritne tá strana sporu, v\nktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.); odvolanie podané oprávnenou osobu\nje podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je spojená s existenciou ujmy spôsobenej\nnapadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa\nmusí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním.\n63. V nadväznosti na vyššie uvedené právno-teoretické východiská, odvolací súd dospel k záveru,\nže odvolanie žalovaných 3/ a 4/ proti zamietajúcim výrokom a odvolanie žalovaných 1/, 2 / a 5/\nproti vyhovujúcemu výroku boli podané neoprávnenou osobou, nakoľko žalovaní napadli odvolaním\nvýroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré neboli vydané v ich neprospech. Rozsudkom súdu\nprvej inštancie, ktorým vo zvyšku zamietol žalobu žalobcu 1/ a zamietol žalobu žalobkyne 2/ v celom\nrozsahu a určil vlastnícke právo žalobcu 1/ v podiele 1 v sporným nehnuteľnostiam, neboli dotknuté\npráva žalovaných. Z povahy veci vyplýva, že zamietajúce rozhodnutie súdu nemôže byť rozhodnutím\nvydaným v neprospech žalovaných 3/, 4/ a pokiaľ ide o žalovaných 1/, 2/ a 5/ je zrejmé, že rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ktorým určil vlastnícke právo v prospech žalobcu 1/ v podiele 1 sa nedotýka\nžiadnych subjektívnych práv žalovaných 1/, 2/ a 5/, nakoľko žalovaným 1/, 2/ a 5/ podľa zápisu v\nkatastri nehnuteľností vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nesvedčí; napadnutým vyhovujúcim\nvýrokom teda žalovaným 1/, 2/ a 5/ nebola teda spôsobená ujma, keď vznik takejto ujmy (ako už bolo\nuvedené vyššie), je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, a teda sa musí vychádzať z\nvýroku napadnutého rozsudku.\n64. Na uvedenom základe odvolací súd odvolanie žalovaných 3/ a 4/ proti zamietajúcim výrokom a\nodvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti vyhovujúcemu výroku podľa § 386 písm. b) C. s. p. ako podané\nneoprávnenou osobou odmietol.\n65. Žalovaní 1/, 2/ a 5/ napadli odvolaním aj výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie žiadnej\nzo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,\npreskúmal aj toto odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ bez prejednania na pojednávaní (§ 385 ods. 1 C. s.\np.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ je dôvodné.\n66. Súd prvej inštancie o trovách konania medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/, 2/ a 5/ rozhodol\ntak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania s poukazom na § 257 C. s. p., keď\nza dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným 1/, 2/ a 5/, pri\nzávere o tom, že žalovaní 1/ 2/ a 5/ mali proti žalobcom 1/ a 2/ v konaní plný úspech, považoval (i) že\nžalobcovia podľa obsahu uzavretej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nemali v podstate žiaden\nzmluvný základ pre to, ak by aj chceli a boli reálne schopní domôcť sa obnovenia ich vlastníckeho\npráva splnením dlhu žalovaným 1/ a 2/, preto boli nútení sa domáhať ochrany straty svojho vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zároveň ich obydlím na súde prvej inštancie (návrhom na nariadenie\npredbežného opatrenia podaným 28.2.2005, následne žalobou podanou 12.4.2005) pôvodne iba proti\nžalovaným 1/ a 2/, nemajúc poznatok o tom, že v čase podania ich žaloby pôvodne iba voči žalovaným\n1/ a 2/ s ich nehnuteľnosťami už žalovaní 1/ a 2/ nakladali za konania, zistiac zmenu skutkových\nokolností, rozhodných pre posúdenie veci, museli žalobu meniť, čo do žalobných nárokov, ako aj okruhu\núčastníkov konania/strán sporu, čo viedlo následne k potrebe vykonávania dokazovania v podstatne\nširšom rozsahu a s tým súvisiacemu nárastu nákladov strán sporu, spojených s právnym zastúpením,\n(ii) k neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov vo významnej miere postupne\nprispeli samotní žalovaní 1/, 2/ a 5/ a objektívne aj zmena procesného predpisu; (iii) zo sociálneho\nhľadiska súd prvej inštancie akceptoval skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti predstavovali obydlie\nžalobcov, žalobkyňa 2/ sa stala bezdomovcom, ktorým je doposiaľ, obaja žalobcovia sú invalidnými\n\ndôchodcami s minimálnym príjmom, (iv) žalovaní mali vedomosť o uvažovanej aplikácii § 257 C. s. p.,\nneuviedli žiadnu argumentáciu v ich prospech a nepredložili ani žiadne dôkazné prostriedky, ktorých\nvyhodnotenie by založilo záver o tom, že nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v rozsahu, v\nakom boli proti žalobcom úspešní, by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti a požiadavkou ochrany\nlegitímnych očakávaní rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci náhrady trov.\n67. Predovšetkým hodno zdôrazniť, že by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného\npráva, ak by Civilný sporový poriadok neumožňoval v konaní úspešnej strane odstrániť zmenšenie\njej majetkovej sféry spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto\nzasahoval, čo by napokon bolo v rozpore aj s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany. K\ninterpretácii a aplikácii § 257 C. s. p., ktorý túto zásadu umožňuje prelomiť, musí preto súd pristupovať\ncelkom výnimočne. Táto požiadavka vyplýva aj zo samotného textu zákona, podľa ktorého nepriznanie\nnáhrady trov konania môže byť len výnimočné a môžu ho ospravedlniť iba dôvody hodné osobitného\nzreteľa.\n68. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, § 257 C. s. p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie\nmajetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná\nalebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u protistrany, ale má\nslúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 C. s. p. preto\nnemôže spočívať v tom, že priznanie náhrady trov konania by jednej sporovej strane privodilo väčšiu\nujmu ako strane druhej, ale slúži na riešenie situácií, v ktorých je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne\nbránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy znášal náhradu trov\nkonania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Takéto rozhodnutie sa preto bude javiť ako spravodlivé\nnajmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich s predprocesným štádiom sporu, správaním sa\nstrán v tomto štádiu, príp. osobitnými okolnosťami uplatnenia nároku. Odvolací súd sa preto stotožňuje\nso žalovanými 1/, 2/ a 5/, že skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ sú invalidnými dôchodcami s minimálnym\npríjmom nielenže nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie náhrady\ntrov konania žalovaným 1/ a 2/, ale tieto skutočnosti neboli žalobcami 1/ a 2/ ničím preukázané.\n69. Pre záver o dôvodnosti použitia § 257 C. s. p. nie je namieste ani to, aby výnimočnosť prípadu z\nhľadiska aplikácie cit. ustanovenia spočívala len v okolnostiach hmotnoprávnej povahy, všeobecnom\nzávere o určitom druhu nároku, bežných okolnostiach vedúcich k uplatneniu nároku, či procesného\npredpisu. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, ktorý dôvod osobitného zreteľa pre nepriznanie\nnáhrady trov v konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ a 5/ videl v tom, že sporné nehnuteľnosti predstavovali\nobydlie žalobcov, žalobkyňa 2/ sa stala bezdomovcom, nakoľko ide o okolnosť, ktorú možno zahrnúť pod\ntzv. bežnú okolnosť vedúcu k uplatneniu nároku, pričom z obsahu spisu súčasne vyplýva, že žalobcovia\nsporné nehnuteľnosti, ktoré predstavovali ich obydlie opustili sami. Neobstojí ani konštatovanie súdu\nprvej inštancie, že k neúspechu žalobcov v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov vo významnej\nmiere postupne prispeli samotní žalovaní 1/, 2/ a 5/ a objektívne aj zmena procesného predpisu, nakoľko\nako správne podotkli žalovaní v odvolaní, žalobcovia 1/ a 2/ mali odpočiatku možnosť domáhať sa\nurčenia vlastníckeho práva namiesto žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov. K tomu súčasne\nhodno dodať, že žalobcovia 1/ a 2/ už pri podaní žaloby boli zastúpení advokátom (žalobca 1/ bol\nadvokátom zastúpený počas celého konania), žalovaní 1/ a 2/ v čase podania žaloby (12.4.2005) už\nneboli ani vlastníkmi sporných nehnuteľností a pristúpenie žalovanej 5/ do konania žalobcovia 1/ a 2/\nnavrhli až na pojednávaní súdu 16.2.2007. Nemôže byť potom dôvodom hodným osobitného zreteľa, že\nžalobcovia zvolili nesprávnu žalobu ako ani to, že v súvislosti s podanou žalobou si neobstarali aktuálny\nvýpis z listu vlastníctva, z ktorého mohli získať poznatok o tom, že v čase podania žaloby žalovaní\n1/ a 2/ nakladali so spornými nehnuteľnosťami a ako vlastník sporných nehnuteľností bola v katastri\nnehnuteľností evidovaná žalovaná 5/. A hoci ani zmena procesného predpisu, na ktorú poukázal súd\nprvej inštancie, nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, odvolací súd opätovne pripomína (pozri tiež\nodsek 44), že aj podľa právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku platilo, že zistenie, že práva k\npríslušnej nehnuteľnosti, ohľadom ktorej sa vedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľnosti, sa dotýka\nďalšia právna zmena v zmysle § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, znamená zistenie, že rozsudok\nsúdu o určení neplatnosti právneho úkonu z takéhoto konania by nebolo možné zapísať do katastra\nnehnuteľností. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení aj v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. v\ntakomto prípade chýba a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý návrhy\nžalobcov 1/ a 2/ na určenie neplatnosti právnych úkonov nemohli obstáť od samého počiatku; už len\ntáto skutočnosť sama osebe a bez ďalšieho totižto bola dôvodom k zamietnutiu takejto žaloby (porovnaj\n\nrozsudok Najvyššieho súdu SR z 18.6.2007 sp. zn. 1 Cdo 91/2006). V tejto súvislosti zrejme nemožno\nprehliadnuť, že tejto skutočnosti si bol zjavne vedomý aj právny zástupca (pôvodný) žalobcov 1/ a 2, ktorý\nna pojednávaní súdu 24.5.2011 (viď zápisnica č. l. 201) deklaroval zmenu žaloby na určenie vlastníckeho\npráva proti vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľnosti (žalovaným 3/, 4), ako aj späťvzatie žaloby\nproti ostatným žalovaným (1/, 2/ a 5); to však napokon ostalo len v rovine jeho vyjadrenia, bez ďalšej\nprocesnej aktivity.\n70. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd v názorovej zhode so žalovanými 1/, 2/ a 5/\ndospel k záveru, že súd prvej inštancie dôvody pre aplikáciu § 257 C. s. p. posúdil nesprávne; rozsudok\nsúdu prvej inštancie preto v napadnutom výroku o trovách konania v časti týkajúcej sa žalobcov 1/ a 2/\na žalovaných 1/, 2/ a 5/ podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalovaným 1/, 2/ a 5/ priznal proti žalobcom\n1/ a 2/ podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 3 C. s. p. plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko boli v\nspore proti žalobcom 1/ a 2/ plne úspešní.\n71. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu 1/ a žalovaných 3/ a 4/ odvolací súd rozhodol\npodľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi 1/\npriznal proti žalovaným 3/, 4/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca 1/ mal\nv odvolacom konaní proti žalovaným 3/ a 4/ plný úspech.\n72. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu 1/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/ odvolací súd\nrozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, vychádzajúc z toho, že pomer\núspechu a neúspechu žalobcu 1/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/ v odvolacom konaní možno považovať za\nrovnaký. Žalovaní totižto podali odvolanie proti vyhovujúcemu výroku a proti výroku o trovách konania.\nOdvolanie žalovaných 1/, 2/ a 5/ proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, odvolací súd\nodmietol. A hoci v zákone absentuje úprava rozhodovania o trovách odvolacieho konania v prípade,\nkeď je odvolanie odmietnuté, odmietnutie odvolania žalovaných 1/, 2/ a 5/ by bolo možné po procesnej\nstránke považovať za ich neúspech v konaní; naopak žalovaní 1/, 2/ a 5/ boli úspešní v konaní o odvolaní\nproti výroku o trovách konania. Odvolací súd pomocou analógie legis (čl. 4 ods. 1 Základných princípov\nC. s. p.) o nároku na náhradu trov odvolacieho konania týkajúcich sa žalobcu 1/ a žalovaných 1/, 2/ a 5/\nrozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak,\nže žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\n73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalobkyne 2/ a žalovaných 1/, 2 a 5/ odvolací súd\nrozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že\nžalovaným 1/, 2/ a 5/ priznal proti žalobkyni 2/ plný nárok na náhradu trov (tohto) odvolacieho konania,\nnakoľko žalovaní 1/, 2/ a 5/ mali proti žalobkyni 2/ v odvolacom konaní plný úspech.\n74. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/766/2008", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:12b69420-f14b-4063-a579-a28c320e0fa2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.67.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 67/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.67.2017.2"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:00588ffb-f221-4a2b-8aa6-f87ce652b1bc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 427/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 427/2013 z 18. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-18", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00588ffb-f221-4a2b-8aa6-f87ce652b1bc"}, {"guid": "ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:0337e521-daf2-4bf9-b556-fa0043b9797e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/97 z 18. 2. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-02-18", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1997.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:baeee3a9-7578-46d8-86d8-12f8e541d07a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 394, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "a70e59cf-e83c-4205-897f-5f40e2667696:d463afd7-18c5-42a4-a09b-8ab4a2fb0c7f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1407207236.1", "spisova_znacka": "6Cdo/792/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/792/2015 z 18. 8. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-08-18", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1407207236.1"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "51f6d336-5090-4815-b649-5a76999883f1:b64a6d3d-bce9-4a23-b495-162895526b7b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7809205083.2", "spisova_znacka": "1MCdo/9/2011", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/9/2011 z 9. 7. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-07-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7809205083.2"}, {"guid": "930db1b9-c6e7-4c5f-ba91-f43ffbebeec8:2262706a-64bd-455f-8de4-967c086d96be", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6414206372.1", "spisova_znacka": "14Co/253/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/253/2015 z 28. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-09-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6414206372.1"}, {"guid": "148c7949-1e95-4f6c-9ff2-bcd52fbcc536:d0e44859-ac82-481b-9db0-a476ce9f5762", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Pc/9/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 14Pc/9/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/148c7949-1e95-4f6c-9ff2-bcd52fbcc536:d0e44859-ac82-481b-9db0-a476ce9f5762"}], "citovane_v": []}