{"guid": "2938db8c-42ed-41eb-8888-b58276bb0dd9:5b73980c-3765-4c90-a923-a6877fbaebae", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1120217596.1", "spisova_znacka": "4Cob/66/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/66/2023 z 18. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. júla 2024, sp. zn. 4Cob/66/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1120217596.1", "identifikacne_cislo": "1120217596", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Elena Kúšová", "sudca_id": 165, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-elena-kusova-165", "datum_vydania": "2024-07-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/116/#paragraf-3.odsek-4", "nazov": "§ 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/116/#paragraf-3.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/116-1990/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-663", "nazov": "§ 663 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-663", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-663"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/116#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-663", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5b73980c-3765-4c90-a923-a6877fbaebae", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1120217596.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1120217596.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1120217596.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Cob/66/2023\n1120217596\n18. 07. 2024\nJUDr. Elena Kúšová\nECLI:SK:KSBA:2024:1120217596.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu\nJUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: Stingray property, s.r.o.,\nHlavné námestie 5, 811 01 Bratislava, IČO: 52 036 227, proti žalovanému: HADO Investments, s. r. o.,\nPražská 11, 811 04 Bratislava, IČO: 50 266 535, zast. Advokátska kancelária Kohútová Bérešová, spol.\ns r. o. v skratke AKKB, spol. s r. o., Štefánikova 18, 811 04 Bratislava, IČO: 54 228 956, o zaplatenie\n2.256,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.\n25Cb/95/2020-217 zo dňa 17. marca 2023, takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/95/2020-217 zo dňa 17. marca\n2023 p o t v r d z u j e .\nŽalobca nemá proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu\n2.256 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 2.256 eur od 01. augusta 2020 do\nzaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % denne zo sumy 2.256 eur od 01. augusta 2020 do zaplatenia\na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, a to do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku. II. výrokom žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu\n100 %, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I samostatným\nuznesením.\nV odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným\nsúdu dňa 17.12.2020, v spojení s opravou návrhu z 27.01.2021, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by\nsúd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.256 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne\nzo sumy 2.256 eur od 01.08.2020 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % denne zo sumy 2.256\neur od 01.08.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo\nvýške 40 eur. Dňa 25.02.2020 uzatvoril žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca zmluvu o\nnájme nebytových priestorov (ďalej len „Zmluva“) vo výmere XXX P. na ulici L. I. XXX, katastrálne územie\nD., E. D., D. Č.. XXXX, F.. Č.. XXX, X. Č.. XXX. Účelom nájmu podľa bodu 4 Zmluvy bolo využívanie\npredmetných nebytových priestorov v súvislosti s predmetom podnikania žalovaného. Účinnosť Zmluvy\nbola dohodnutá od 15.04.2020. Podľa bodu 5.2 Zmluvy nájomné predstavuje sumu 1.620 eur bez DPH/\nmesiac (1.944 eur s DPH/mesiac). Nájomné za prenajaté priestory bude v období od 15.04.2020 do\n15.10.2020 znížené na sumu 1.000 eur bez DPH/mesiac. Nájomca sa zaviazal platiť dohodnutú sumu\n1.620 eur bez DPH/mesiac od 16.10.2020. Nájomné je splatné vždy k 10. kalendárnemu dňu v mesiaci,\nza ktoré sa nájomné platí. Nájomca na základe odovzdávacieho protokolu uhradí prenajímateľovi vratnú\nzábezpeku v hodnote dvoch mesačných nájmov v sume 3.240 eur bez DPH (3.888 eur s DPH).\nŽalobca ďalej uviedol, že žalovaný uhradil po uzatvorení Zmluvy zábezpeku vo výške 1.944 eur s DPH.\n\nŽalovaný svoju povinnosť uhrádzať nájomné vždy k 10. dňu v mesiaci nikdy nesplnil. S účinnosťou od\n31.07.2020 nájomca vypovedal Zmluvu, čím sa dostal do omeškania s úhradou nájomného za obdobie\nod 15.04.2020 do 30.04.2020 vo výške 600 eur s DPH, od 01.05.2020 do 30.05.2020 vo výške 1.200\neur s DPH, od 01.06.2020 do 30.06.2020 vo výške 1.200 eur s DPH, od 01.07.2020 do 30.07.2020\nvo výške 1.200 eur s DPH, teda spolu vo výške 4.200 eur s DPH. Žalobca ako prenajímateľ pristúpil k\nzapočítaniu pohľadávky voči zábezpeke, na základe čoho predstavuje zostatková pohľadávka žalobcu\nvoči žalovanému sumu 2.256 eur s DPH.\nOkresný súd Bratislava I vydal dňa 04.02.2021 platobný rozkaz sp. zn. 25Cb/95/2020, ktorým návrhu\nžalobcu vyhovel. Žalovaný podal proti predmetnému platobnému rozkazu odpor. Uviedol, že so\nžalobcom uzatvoril dňa 25.02.2020 Zmluvu s účinnosťou od 15.04.2020 s predmetom nájmu, ktorým\nboli nebytové priestory v meste D., O.. Ú.. E., D. Č.. XXXX. Predmetom podnikania žalovaného je\npoľnohospodárska, potravinárska a priemyselná výroba a spracovanie, prevádzkovanie zariadení a\nposkytovanie služieb s tým súvisiacich, pričom zámerom žalovaného bolo zriadenie výrobnej haly.\nNebytové priestory boli evidované ako „predajňa potravín“. Prenajímateľ sa zaviazal zabezpečiť\nv daných priestoroch navýšenie energetickej kapacity. Žalobca ako prenajímateľ porušil zmluvné\npodmienky a prenajaté priestory neposkytol žalovanému ako nájomcovi v dohodnutom rozsahu, keďže\nuvedené priestory neboli spôsobilé na užívanie v súlade s dohodnutým účelom podľa Zmluvy. Žalovaný\npo uzatvorení Zmluvy taktiež zistil, že navýšenie energetickej kapacity v daných priestoroch nie je\nmožné. Žalovaný ďalej namietal úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne z dôvodu, že táto výška ani\nzo zmluvy a ani zo zákona nevyplýva. Keďže žalovaný nemohol po celú dobu nájmu užívať prenajaté\npriestory riadne a na dohodnutý účel z dôvodov na strane prenajímateľa, uplatnil si žalovaný ako\nnájomca nárok na zľavu z nájomného, a to vo výške 2.256 eur, t.j. 100 %. Žalovaný následne vo\nsvojom vyjadrení z 22.04.2021 v celom rozsahu poprel uplatnený nárok žalobcu. Uviedol, že z dôvodu\nschválenia nenávratného finančného príspevku k projektu zvýšenia konkurencieschopnosti žalovaného\nzavedením inovatívnych technológií s miestom realizácie projektu v Lučenci bol žalobca zo strany\nžalovaného už na začiatku spolupráce informovaný o projekte a požiadavkách na nebytové priestory.\nŽalobca deklaroval, že ponúkané nebytové priestory sú pre projekt vhodné a potreby žalovaného spĺňajú\nv celom rozsahu, resp. bude možné ich v priebehu užívania prispôsobiť ako technicky, tak právne.\nŽalovaný ďalej uviedol, že jeho hlavným predmetom činnosti a dôvodom potreby nebytových priestorov\nbola „výroba kozmetiky a plastových obalov pre oblasť kozmetického priemyslu a potravinárskej výroby“.\nÚčel nájmu vyplýval aj zo schváleného projektu, čo muselo byť žalobcovi známe a medzi stranami\nprerokované a odsúhlasené pred uzavretím Zmluvy. Žalovaný na vlastné náklady realizoval potrebu\nnavýšenia energetických kapacít v priestoroch, na čo bol dodávateľmi informovaný, že toto technicky\nnie je možné. Žalovaný uviedol, že priestory sa stali pre neho nevyhovujúce, keďže vyhlásenia žalobcu\no vhodnosti priestorov neboli pravdivé. Žalovaný si teda uplatnil zľavu vo výške 100 % výšky žalovanej\nistiny. Poukázal i na nesprávne vyčíslenie úrokov z omeškania, keďže nie je zrejmé, na základe čoho\nsa mal dlh žalovaného stať splatným k 31.07.2020 s omeškaním od 01.08.2020.\nNa základe uvedeného bola medzi stranami sporu sporná v prvom rade platnosť medzi nimi uzatvorenej\nZmluvy a v nadväznosti na to posúdenie toho, či je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.256 eur s\npríslušenstvom. Žalovaný urobil sporným aj nárok žalobcu na úrok z omeškania pokiaľ ide o jeho výšku\na dátum, od ktorého je požadovaný a napokon aj nárok žalobcu na zmluvnú pokutu.\nSúd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 9, § 261 ods. 1, § 369 ods. 1, 2, §\n369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 1, §\n2 nariadenia č. 21/2013 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 1\nzákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „ZoN“), § 663, § 664, § 671\nods. 1, § 673, § 674, § 675 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),\n§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).\nSúd v prvom rade zdôraznil, že ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu\n(či pomenovanú alebo nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie\nbolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn. 5Cdo/39/2003). Strany sporu uzavreli 25.02.2020 zmluvu, ktorú označili ako Zmluvu o nájme\nnebytových priestorov. V bode 9.7 Zmluvy strany vyhlásili, že si ju prečítali, všetky jej ustanovenia sú im\njasné, zrozumiteľné, pričom vyjadrujú ich slobodnú a vážnu vôľu zbavenú akýchkoľvek omylov, na dôkaz\nčoho pripájajú svoje podpisy. Súd v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008\nI. ÚS 242/07 pripomenul, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá\nneplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.\nJe tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním\nspojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie\n\nzásadou. Poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/21/2011 a\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 129/21 z 02.08.2022. V nadväznosti na uvedené potom\nneplatnosť Zmluvy nemôže spôsobiť nesprávne označenie predmetu nájmu v Zmluve (bod 3.1), v ktorom\nje chyba v písaní, kde namiesto katastrálneho územia E. je uvedené katastrálne územie D.. Súd mal\nz verejného registra (kataster nehnuteľností) za preukázané, že LV XXXX pre katastrálne územie D.\nani neexistuje, a teda neprichádza do úvahy ani možná zámena prenajatej nehnuteľnosti. Podotkol, že\nžalovaný si je sám chyby vedomý, pretože na ňu poukázal hneď v odpore proti platobnému rozkazu,\npričom podstatné je to, že strany sporu, ako účastníci Zmluvy, presne vedeli, ktorá nehnuteľnosť je\npredmetom nájmu.\nAko vyplýva z bodu 19. rozsudku, ZoN sa vzťahuje výlučne na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti\nalebo súbory miestností, ktoré sú podľa rozhodnutia stavebného úradu určené na iné účely ako na\nbývanie. Ak teda predmetom nájmu je celá budova, nemožno aplikovať ZoN, pretože tento sa na\ndanú situáciu neaplikuje, a to ani v prípade, že strany sporu uzavreli zmluvu o nájme nebytových\npriestorov, alebo si vymienili aplikáciu ZoN. V tomto smere súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/271/200 z 01.07.2007, v ktorom tento uviedol, že „zákon sa\nvzťahuje len na nebytové priestory a za určitých okolností aj na byty. Keďže ani za pomoci výkladu ho\nnemožno použiť na tie predmety občianskoprávnych vzťahov, ktoré zákon výslovne neurčuje za predmet\nsvojej úpravy, nemožno ho vzťahovať na predmety občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú uvedené v §\n118 ods. 1 OZ. Z ustanovenia § 1 zákona č. 116/1990 Zb. preto nemožno vyvodiť, že by sa tento zákon\nvzťahoval aj na zmluvy o nájme nehnuteľnosti (budovy), a to bez ohľadu na skutočnosť, že súčasťou tejto\nmôžu byť nebytové priestory. V tomto zmluvy už Najvyšší súd SR judikoval (pozri rozhodnutie uverejnené\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 90, ročník 2004), pričom v tejto\nveci nebol žiaden dôvod tam uvedený názor meniť, resp. sa od neho odchýliť.“. Rovnako Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. M Cdo 251/02 z 31.03.2003 uviedol, že „z ustanovenia § 1\nzákona č. 116/1990 Zb. teda v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by sa tento zákon vzťahoval aj na\nzmluvy o nájmoch nehnuteľností (pozemkov alebo budov), a to bez ohľadu na to, že súčasťou týchto\nnehnuteľností môžu byť aj nebytové priestory (čo je takmer vždy pravidelné). V tomto smere je judikatúra\nNajvyššieho súdu SR vzácne zhodná a konštantná a pri rovnakej právnej úprave tak judikuje aj Najvyšší\nsúd ČR (porov. jeho rozsudok sp. zn. 3 Cdon 1175/96, uverejnený v časopise Právní rozhledy č. 6/1998,\ns. 333 a nasl. a pod.).“. Súd sa plne s týmito závermi stotožnil a v podrobnostiach na nich odkázal.\nSúd sa preto následne zaoberal tým, čo bolo predmetom prenájmu. Zmluva v rámci predmetu prenájmu\n(bod 3.1) uvádza, že prenajímateľ sa zaväzuje prenechať nájomcovi na dočasné užívanie - do nájmu,\nnižšie uvedené nebytové obchodné priestory o výmere XXX P.. V rámci príslušného listu vlastníctva\n(LV XXXX, okres D.Č., O. Ú. E., parcelné číslo XXX, súpisné číslo XXX), t.j. z verejného registra,\nje zrejmé, že predmet nájmu je evidovaný ako budova obchodu a služieb, popis stavby predajňa\npotravín. Na príslušnom liste vlastníctva okrem tejto nebytovej budovy označenej súpisným číslom nie sú\nevidované žiadne iné samostatné nebytové priestory. Preto aj formulácia v Zmluve „nebytové obchodné\npriestory“ zodpovedá záznamu v katastri nehnuteľností, v ktorom je jednoznačne budova evidovaná\nako nebytová budova (kód spôsobu využívania pozemku) - budova obchodu a služieb (druh stavby).\nNámietku žalovaného o rôznej výmere údajných nebytových priestorov, keď Zmluva uvádza výmeru XXX\nP. a v katastri nehnuteľností je evidovaných až XXX P., z čoho vyvodzoval, že nešlo o prenájom budovy,\npovažoval za nedôvodnú. Žalovaný celkom zjavne nezobral do úvahy, že výmera v katastri nehnuteľností\nje výmerou parcely, na ktorej je postavená nebytová budova. Druh pozemku je označený ako zastavané\nplochy a nádvoria, čo automaticky neznamená, že výmera parcely = výmera budovy. Podľa § 11\nzákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné\nstavebné odpady základom dane zo stavieb je výmera zastavanej plochy v m2. Zastavanou plochou\nsa rozumie pôdorys stavby na úrovni najrozsiahlejšej nadzemnej časti stavby, pričom sa do zastavanej\nplochy nezapočítava prečnievajúca časť strešnej konštrukcie stavby. Platí preto, že v skutočnosti môže\nbyť stavba iba na časti pozemku. Skutočná zastavaná plocha stavby vyplýva buď z kolaudačného\nrozhodnutia stavby alebo je zrejmá podľa projektovej dokumentácie, alebo je zistená fyzickým meraním\na len takto zistený údaj predstavuje zastavanú plochy stavby. Podľa STN 73 4055 je zastavaná plocha\n- plocha pôdorysného rezu vymedzená vonkajším obvodom zvislých konštrukcií uvažovaného celku\n(budovy, podlažia alebo ich častí); v 1. podlaží sa meria nad podnožou alebo podmurovkou, pričom\nizolačné primurovky sa nezapočítavajú. Z uvedeného súd vyvodil, že aj keby výmera parcely bola totožná\ns výmerom zastavanej plochy, tak reálne užívaný priestor nie je vymedzený vonkajším obvodom, ale\nvnútorným. Námietka žalovaného je preto zároveň účelovou námietkou a snahou docieliť neplatnosť\nZmluvy.\n\nSúdu bola predložená fotografia prenajatej nehnuteľnosti, ktorá je označená veľkým nápisom\nPOTRAVINY, čo len potvrdzuje stav zápisu v katastri nehnuteľnosti, t.j. predajňa potravín. Z tejto\nfotografie, ako aj z fotografie budovy z inej strany súd ustálil, že ide o budovu, ktorá má len jedno\npodlažie. Tento záver podporuje len jeden rad okien. Súdu bol zároveň predložený pôdorys prenajatej\nbudovy, na ktorom nevidno žiadne schodisko na iné podlažia. Tento pôdorys mal žalovaný k dispozícii,\npričom nebol schopný identifikovať nebytové priestory, ktoré si vo výmere XXX P. z tvrdených XXX P.\nod žalobcu prenajal. Zmluva žiadnym spôsobom nevymedzuje, čo sa vo výmere XXX P. prenajíma a čo\nprenajaté nie je. Poukaz žalovaného, že si neprenajal vonkajšie zamrežované priestory je nedôvodný\naž absurdný, pretože nebytový priestor je charakterizovaný ako miestnosť alebo súbor miestností, čo\nvonkajšie zamrežované priestory celkom zjavne nie sú (§ 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.). Rovnako\nnámietku žalovaného, že si prenajal len nebytové obchodné priestory a nie celú budovu považoval súd za\nnedôvodnú, pretože celá budova je nebytovou budovou obchodu a služieb. Zmluva nič neuvádza o tom,\nže v budove sú aj nejaké iné priestory, ktoré nie sú predmetom prenájmu. Za daných okolností súd dospel\nk záveru, že predmetom prenájmu bola celá budova, a preto akýkoľvek odkaz na ZoN je nedôvodný.\nTento predpis sa v posudzovanom spore aplikovať nemôže, preto súd ďalej postupoval podľa ustanovení\nObčianskeho zákonníka. Čestné vyhlásenia konateľov žalovaného opäť iba obsahujú tvrdenia uvedené\nv predchádzajúcich podaniach žalovaného bez toho, aby žalovaný tieto tvrdenia preukázal.\nV rámci bodu 4. Zmluvy sa strany sporu dohodli, že prenajaté nebytové priestory bude nájomca využívať\nv súvislosti s predmetom podnikania uvedenom vo výpise z Obchodného registra. Žalovaný má v\nrámci predmetu podnikania zapísaných v obchodnom registri 38 činností, a preto ak mienil prenajatú\nbudovu využívať na konkrétny presný účel, mal toto vyslovene do Zmluvy zakomponovať. Účel nájmu\n- podnikanie v zmysle Obchodného registra nespôsobuje neplatnosť Zmluvy, pretože dostatočným\nspôsobom uvádza, že predmet nájmu bude využívaný na podnikateľskú činnosť žalovaného. Súd\nďalej uviedol, že judikatúra vzťahujúca sa k § 3 ods. 3 ZoN je nepoužiteľná, pretože vzťah medzi\nstranami sporu nemožno pod ZoN podriadiť. Pokiaľ si strany sporu v Zmluve presne nedohodli, že\nžalovaný požaduje priestory na výrobnú halu, nemôže táto okolnosť ísť na ťarchu prenajímateľa,\npretože žalovanému nič nebránilo využívať ktorýkoľvek iný jeho predmet podnikania v prenajatej budove.\nUzavretá Zmluva neustanovuje nič ani o údajnom navyšovaní kapacity energií a o záväzku žalobcu\nv tomto smere. V bode 5.7 Zmluvy sa jej účastníci dohodli, že si žalovaný uzavrie sám zmluvy o\nposkytovaní elektrickej energie. Zmeny alebo úpravy bol žalovaný v zmysle bodu 7.3 Zmluvy oprávnený\nrealizovať len s predchádzajúcim písomným súhlasom žalobcu po tom, čo získa potrebné povolenia.\nOkrem toho Zmluva v bode 7.4 pri akejkoľvek zmene alebo úprave nebytových priestorov vyžaduje\nschválenie plánu zmien zo strany žalobcu, vrátane uvedenia rozsahu stavebných prác, stavebného\nmateriálu. Nikde v zmluve sa žalobca nezaviazal na navýšenie kapacity elektrickej energie a na\nsúčinnosť pri zriadení výrobnej haly. Žalovaný pritom Zmluvu podpísal s vyhláseniami uvedenými v bode\n29. rozsudku, hoci, ako tvrdí, očakával niečo iné.\nŽalovaný bol preto v zmysle Zmluvy povinný platiť žalobcovi nájomné, pričom túto povinnosť nikdy\nnesplnil, čím porušil svoj záväzok zo Zmluvy (bod 5. Zmluvy; § 671 Občianskeho zákonníka). Ak\nžalovaný požadoval zľavu, tak právo na odpustenie alebo na poskytnutie zľavy z nájomného musel\nuplatniť u prenajímateľa (žalobcu) bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatní do šiestich\nmesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim. Podľa bodu 9.6 Zmluvy\nnadobudla zmluva účinnosť 15.04.2020, pričom najneskôr v tento deň žalovaný musel vedieť o\nnedostatkoch prenajatej budovy, ktoré v konaní tvrdí, pretože podľa žalovanej strany sporu už pri podpise\nZmluvy mali údajne vedomosť o projekte žalovaného, a teda účinnosťou Zmluvy žalovaný projekt, podľa\njeho tvrdení, nemohol realizovať. Žalovaný ale žiadnym spôsobom nepreukázal, že svoje právo v zmysle\n§ 675 Občianskeho zákonníka uplatnil voči žalobcovi do šiestich mesiacov, preto mu toto právo zaniklo.\n§ 673 Občianskeho zákonníka umožňuje žalovanému neplatiť nájomné, pokiaľ pre vady veci, ktoré\nnespôsobil, nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom. Žalovaný síce tvrdil, že nemohol\nužívať predmet nájmu špecifickým spôsobom (výrobná hala), ale tento spôsob nebol výslovne zmluvne\ndohodnutý (bod 34. rozsudku), t.j. Zmluva nie je takto koncipovaná. Ak teda žalovaný mal v pláne zriadiť\nvýrobnú linku, resp. užívať predmet nájmu ako výrobnú halu, mal možnosť Zmluvu takto koncipovať\na zapracovať svoje požiadavky na výrobnú halu, ako aj požiadavky na energetické podmienky priamo\ndo Zmluvy. Uvedené platí o to viac, že sám žalovaný tvrdí, že o všetkom so žalobcom na začiatku\nspolupráce rokovali a nenávratný finančný príspevok na projekt žalovanému bol schválený 28.06.2018.\nAk tak žalovaný neurobil a uzavrel pre neho nevýhodnú Zmluvu, nezbavuje ho to povinnosti túto Zmluvu\ndodržiavať (porovnaj bod 28. rozsudku). Keďže žalovaný porušil svoju povinnosť a neuhradil žiadne\nnájomné, súd žalobe žalobcu vyhovel, pretože žalovaný bezdôvodne odmietol uhradiť nájomné, čím\nporušil zákonnú a zmluvnú povinnosť platiť za nájom predmetu nájmu odplatu. Žalobca pritom popieral\n\nexistenciu akejkoľvek dohody o zriadení výrobnej haly a navýšení energetických kapacít. Tvrdenia\nžalovaného sú preto len jeho tvrdeniami, ktoré relevantnými dôkazmi nepodložil. Predložené listiny sú\ndatované po podpise Zmluvy, t.j. po 25.02.2020, a teda nepreukazujú vôľu strán sporu ku dňu podpisu\nZmluvy. Práve podpisom Zmluvy prejavili zmluvné strany vôľu uzavrieť Zmluvu s tam špecifikovanými\npodmienkami rozoberanými vyššie v rámci predmetného rozsudku. Prípadná ústna zmena uzavretej\nZmluvy nebola zo strany žalovaného relevantne preukázaná.\nS poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.256\neur, predstavujúcej dlžné nájomné. Strany sporu sa v Zmluve (bod 5.2) dohodli, že nájomné bude od\n15.04.2020 do 15.10.2020 znížené na 1.200 eur s DPH / mesiac. Nájom trval do 31.07.2020, teda\ncelkové nájomné za obdobie 15.04.2020 do 31.07.2020 je v zmysle uvedeného 4.200 eur. Žalovaný\nneuhradil žiadne nájomné, preto žalobca v zmysle bodu 5.3 Zmluvy použil zloženú zábezpeku v\nsume 1.944 eur na dlžné nájomné. Výsledná suma je 2.256 eur (4.200 eur - 1.944 eur), na zaplatenie\nktorej sumy žalobcovi zaviazal súd žalovaného. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením\nnájomného, zaviazal súd žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8 % ročne, t.j. vo\nvýške plne súladnej s nariadením uvedeným v bode 17. rozsudku z dlžnej sumy 2.256 eur. Vychádzajúc\nzo Zmluvy (bod 5.3), súd priznal úrok z omeškania od žalobcom požadovaného dňa 01.08.2020, a teda\nneskôr ako žalobcovi tento nárok vznikol. Zmluvné strany sa dohodli na splatnosti nájomného mesačne,\nvždy k 10. kalendárnemu dňu mesiaca, za ktorý sa platí nájomné. Žalovaný nezaplatil žiadne nájomné\nod 15.04.2020 do 31.07.2020, ktoré len za mesiac júl 2020 bolo splatné 10.07.2020. Ak teda žalobca\nžiadal úrok z omeškania až od 01.08.2020, je toto obdobie pre žalovaného výhodnejšie, pretože nárok\nna úroky z omeškania vznikol za ten-ktorý mesiac nájmu po 10. dni príslušného mesiaca. V nadväznosti\nna uvedené zaviazal súd žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy\n2.256 eur od 01.08.2020 do zaplatenia. Súd žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených\ns uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, ktorá bola uplatnená v súlade s bodom 16. a 18. rozsudku a po\nzohľadnení skutočnosti, že ide primárne o vzťah medzi podnikateľskými subjektmi, t.j. vzťah spadajúci\npod režim Obchodného zákonníka (Zmluvu uzavreli podnikateľské subjekty pri výkone ich podnikateľskej\nčinnosti) so subsidiárnym uplatnením príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Z uvedeného\ndôvodu bol priznaný aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne. Napokon súd žalobcovi priznal aj zmluvnú\npokutu, ktorú si strany sporu dohodli v bode 5.6 Zmluvy vo výške 0,03 % denne z dlžnej sumy za každý\nzačatý deň omeškania. Rovnako ako úrok z omeškania požaduje žalobca zmluvnú pokutu z celej dlžnej\nsumy 2.256 eur až od 01.08.2020, hoci nárok na jej zaplatenie vznikol žalobcovi skôr, keďže žalovaný\nneuhradil žiadne nájomné v lehote jeho splatnosti - bod 5.3 Zmluvy (bod 37. rozsudku).\n2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie\nodôvodnil tým, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008 I. ÚS 242/07 sa druhovo\nnetýka predmetu tohto sporu a je neaplikovateľný na skutkovú situáciu tohto sporu, nakoľko daný\nprípad sa týkal nahradenia prejavu vôle predávajúcej na kúpnej zmluve, ktorej predmetom bol prevod\nbytu a príslušenstva v prospech sťažovateľov ako kupujúcich do ich bezpodielového spoluvlastníctva.\nZároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca je podnikateľom, ktorý podniká aj v oblasti realít a prenájmu\npriestorov, teda ho nemožno považovať za laika. Rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS\n129/21 zo dňa 02.08.2022, sa týkalo zaplatenia zmluvnej pokuty podľa zmluvy o budúcej zmluve, preto\nnemožno ani tieto závery Ústavného súdu ČR aplikovať na tento prípad. Uviedol, že podstatou tohto\nsporu je posúdenie platnosti zmluvy, ktorá je zákonom upravená ako „kodifikovaný“ zmluvný typ, a to\nposúdenie z pohľadu naplnenia základných zákonných náležitostí, ktoré predstavujú definičné znaky\ndaného zmluvného typu.\nNamietal, že na základe uvedených rozhodnutí, ktoré sa druhovo netýkali prejednávaného prípadu,\nnásledne súd dospel k nesprávnemu záveru, že „na uvedené potom neplatnosť Zmluvy nemôže spôsobiť\nnesprávne označenie predmetu nájmu v Zmluve (bod 3.1), v ktorom je chyba v písaní, kde namiesto\nkatastrálneho územia E. je uvedené katastrálne územie D..“. Tento spor sa však netýka zmluvy o\nbudúcej zmluve, preto naň nemožno aplikovať závery súdu vo vyššie označených veciach. Stále platí, že\npredmet nájmu mal byť v Zmluve vymedzený určito a nie odkazom na neexistujúci list vlastníctva - LV č.\nXXXX, O.. Ú.. D., čo samo osebe spôsobuje neplatnosť Zmluvy. Skutočnosť, že predmet nájmu nie je v\nZmluve vymedzený určito, žalovaný potvrdzuje aj samotný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,\navšak aj napriek tomu, že sám skonštatoval, že „Zmluva nijako nevymedzuje čo sa vo výmere 360 m2\nprenajíma“, a teda konštatoval neurčitosť zmluvy v základnej zákonnej náležitosti daného typu zmluvy,\ndošiel k prekvapivému a až svojvoľnému záveru, že prenajatá bola celá budova. Mal za to, že súd v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia uvažuje výrazne selektívne, zjavne zvýhodňujúc pozíciu žalobcu.\nKonajúci súd sa odvoláva na zmluvnú voľnosť zmluvných strán a autonómiu ich vôle pokiaľ ide o\n\n„ospravedlňovanie“ neurčitosti zmluvy čo do predmetu nájmu, ale pokiaľ ide o definovanie zmluvného\ntypu a vymedzenie predmetu zmluvy, vtedy už je pre súd jasne, výslovne a opakovane písomne\nprejavená vôľa zmluvných strán nepodstatná, je súdom ignorovaná a kreatívne formulovaná výrazne\nodlišujúco od reality. Súd teda došiel k nesprávnemu záveru, že predmetom nájmu bola celá budova.\nVôľa zmluvných strán nikdy nesmerovala k prenájmu celej budovy, ale len samotného nebytového\npriestoru o výmere XXX P., čo bolo premietnuté aj do znenia bodu 3.1 Zmluvy, pričom z LV č. XXXX\nvyplýva, že celková výmera nebytových priestorov je XXX P..\nV súvislosti s účelom nájmu odvolateľ poukázal na to, že v zmluve, ktorej text pripravoval žalobca (viď §\n266 ods. 4 Obchodného zákonníka), nie je uvedený zámer žalovaného zriadiť v nebytových priestoroch\nvýrobnú halu, ešte neznamená, že si žalovaný takúto podmienku nikdy nevymienil, resp. že o tom nebol\nžalobca informovaný. A hoci by aj žalobca nebol informovaný, bolo jeho povinnosťou a taktiež bolo\nnajmä v jeho záujme, aby si tieto skutočnosti dostatočne presne a jasne zistil a na základe toho riadne\nkonal, t.j. aj spracoval riadnu a platnú nájomnú zmluvu, čo však žalobca neučinil a napriek tomu pripravil\nnávrh Zmluvy a predložil ho žalovanému na podpis. Na to, aby mohol žalovaný využívať nebytové\npriestory na výrobné účely, bolo okrem iného potrebné zvýšenie príkonovej kapacity elektrickej prípojky.\nŽalovaný začal vykonávať potrebné kroky, avšak neskôr bol zo strany dodávateľov energií informovaný\no nemožnosti navýšenia kapacít elektrickej energie v prenajatých nebytových priestoroch. Žalovaný teda\nnemohol nebytové priestory užívať riadne a v súlade so zamýšľaným účelom, hoci bol zo strany žalobcu\nubezpečený, že nebytové priestory bude možné užívať aj na výrobné účely. Zdôraznil, že to bol práve\nžalobca, kto pripravoval text zmluvy a aj napriek tomu, že žalovaný informoval žalobcu o svojom úmysle\nzriadiť v prenajatých nebytových priestoroch výrobnú halu, ako aj o ďalších požiadavkách, ktoré by mali\npredmetné nebytové priestory spĺňať, žalobca tieto pripomienky žiadnym spôsobom nezapracoval do\nzmluvy.\nMal za to, že súd dospel k nesprávnemu záveru o tom, že bola prenajatá celá budova, a nie len nebytové\nobchodné priestory, na základe čoho súd ďalej postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V\ntejto súvislosti uviedol, že predmet nájmu bol v Zmluve uvedený v bode 3.1.. Pri uzatvorení Zmluvy nešlo\no prenájom celej budovy, vôľa konajúcich osôb k tomu nikdy a žiadnym spôsobom nesmerovala, nebola\ntakto prejavená, išlo len o prenájom samotného nebytového priestoru, preto sa podľa názoru žalovaného\nZmluva spravuje režimom zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. V tejto\nsúvislosti poukázal na § 720, § 663, § 664, § 665 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. Cdo 3/1997 (R47/1999). Aj napriek tomu, že sa súd rozhodol aplikovať\nna daný prípad ustanovenia Občianskeho zákonníka, Zmluva je aj v takomto prípade neplatná, a to\npre rozpor s vyššie citovanou právnou úpravou, osobitne s ust. § 664 Občianskeho zákonníka. V\nprvom rade predmet zmluvy nebol dostatočne konkrétne a jasne určený. Predmet nájmu je definovaný\nodkazom na LV XXXX, O.. Ú.. D., pritom v evidencii katastra nehnuteľností pre katastrálne územie D. list\nvlastníctva s číslom XXXX v čase podpísania Zmluvy o nájme nebytových priestorov nebol evidovaný.\nZmluva má teda dohodnutý neexistujúci predmet nájmu a už len z tohto dôvodu je potom ako celok\nod začiatku neplatná. Okrem toho nie je predmet nájmu vymedzený určito a jasne. Navyše žalobca\nako prenajímateľ bol v zmysle § 664 Občianskeho zákonníka povinný prenechať prenajaté nebytové\npriestory žalovanému v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, k čomu však nedošlo. Preto prenajatie\ndanej veci v rozpore s jej účelom by bolo jej užívanie v rozpore so zákonom, a teda by spôsobovalo\nneplatnosť takejto zmluvy. Zdôraznil, že nie je žiadny dôvod, prečo by si v rámci zmluvnej voľnosti\nzmluvné strany nemohli dohodnúť, že predmetom nájmu budú len niektoré vnútorné nebytové priestory\nnejakej budovy s tým, že jej vonkajšie priestory, ako napr. plochy terás, predmetom nájmu nebudú.\nNamietal taktiež, že súd sa vo vzťahu k pôdorysom budovy predloženým v konaní žalobcom, žiadnym\nspôsobom nezaoberal otázkami, či ide o pôdorys spornej budovy, v akej miere je zobrazený, aké výmery\ninteriérových plôch zobrazuje. Namietal preto nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Mal za to,\nže žalobca v základných otázkach, na ktorých stojí a padá jeho nárok, neuniesol ani bremeno tvrdenia\n(napr. preukázanie predmetu nájmu Zmluvy, o ktorú opiera svoj nárok) a už vôbec nie dôkazné bremeno\noprávnenosti svojho nároku (napr. preukázanie platného uzavretia Zmluvy čo do naplnenia všetkých\nzákladných zákonných náležitosti zmluvného typu). Žalovaný zdôraznil, že pojem „priestor“ nie je možné\nstotožňovať s pojmom „budova“, pričom zo žiadnych podkladov spisu nevyplýva označenie danej budovy\nako „nebytová budova obchodu a služieb“.\nVychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Zo Zmluvy jednoznačne vyplýva vôľa zmluvných strán prenajať nebytové priestory\na nie nehnuteľnosť ako celok, ktorej súčasťou sú prenajaté nebytové priestory. Súd nemôže interpretovať\nvôľu zmluvných strán v rozpore s jednoznačným a viacnásobným vyjadrením v Zmluve inak, než ako\nje písomne vyjadrená v obsahu samotnej zmluvy. V dôsledku nesprávnych skutkových zistení súdu,\n\nže predmetom Zmluvy bola nehnuteľnosť ako celok, súd na vec nesprávne aplikoval ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, namiesto toho, aby po správnosti aplikoval ustanovení zákona č. 116/1990 Zb.,\nna ktoré samotný Občiansky zákonník v § 720 odkazuje. Zmluva bola uzavretá zmluvnými stranami v\nrežime zákona č. 116/1990 Zb., a preto musí byť jej platnosť hodnotená z pohľadu tejto právnej úpravy. A\nkeďže Zmluva nespĺňa základné zákonné náležitosti pre tento zmluvný typ vzhľadom na neurčitosť účelu\nprenájmu uvedenému v Zmluve, je v zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. neplatná od počiatku.\nZ neplatnej zmluvy si nie je možné uplatňovať nároky na plnenie v nej dojednané. Preto nárok žalobcu\nuplatnený žalobou nie je daný a nemal byť súdom priznaný. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol,\naby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal žalovanému voči\nžalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 18.04.2023. Súhlasil\nso skutkovým a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a zotrval na svojich doterajších\nvyjadreniach v konaní. Tvrdenia žalovaného v odvolaní, podľa ktorých nemožno na tento prípad\naplikovať závery z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008 sp. zn. I. ÚS\n242/07 alebo závery z rozhodnutia Ústavného súdu ČR zo dňa 02.08.2022, sp. zn. III. ÚS 129/21,\nžalobca považoval za nerelevantné a účelové. Uviedol, že pokiaľ žalovaný (odrazu) považuje uzatvorenú\nnájomnú zmluvu za neplatnú, nie je zrejmé (okrem účelovosti takýchto aktuálnych tvrdení), prečo\nna takúto údajnú neplatnosť pri uzatváraní zmluvy neupozornil, takúto zmluvu (napriek jej údajnej\nneplatnosti) uzatvoril, z takejto zmluvy prijímal a vykonával plnenia a do času súdneho konania k tejto\nzmluve pristupoval ako k riadne uzatvorenej a platnej. Skutočnou podstatou tohto sporu je úhrada dlžnej\nsumy zo strany žalovaného. Vo vzťahu k predmetu nájmu mal žalobca za to, že počas celého trvania\nzmluvného vzťahu bolo zmluvným stranám dostatočne určito a jasne zrejmé, čo je predmetom nájmu (a\nza akých finančných a iných zmluvných podmienok). Aktuálne opačné tvrdenia žalovaného považoval\nza nerelevantné a účelové. Tvrdenia žalovaného v odvolaní, podľa ktorých zmluva neobsahuje nejaké\nosobitné ustanovenia súvisiace s prevádzkovými požiadavkami žalovaného (ktorý zmluvu slobodne a\nvážne svojim podpisom uzavrel) považoval za absurdné. Žalobca určite nedisponuje schopnosťami\npredvídať, ktoré zo svojich 38 predmetov činnosti má žalovaný zámer realizovať (v čase uzatvorenia\nnájmu, či v čase jeho trvania), aké osobitné požiadavky potrebuje, či bude potrebovať, aké granty či\ndotácie požaduje alebo bude požadovať - zároveň nie je v záujme žalobcu akýmkoľvek spôsobom\n„vyšetrovať“ či obmedzovať ktorýkoľvek predmet podnikateľskej činnosti žalovaného (ktorého slobodu\npodnikania plne rešpektuje), pokiaľ túto činnosť vykonáva v súlade s príslušnými predpismi. Tvrdenia\nžalovaného, podľa ktorých žalobca neprenechal prenajaté nebytové priestory žalovanému v stave\nspôsobilom na dohodnuté užívanie, označil za zavádzajúce a v rozpore s vykonanými dôkazmi a\ndoterajším priebehom konania, keď zo žiadneho ustanovenia nájomnej zmluvy nevyplýva zámer\nnájomcu zriadiť v týchto priestoroch výrobnú halu, resp. nájomca si takúto zmluvnú podmienku nikdy\nnevymienil a zároveň zo žiadneho ustanovenia nájomnej zmluvy nevyplýva neodstrániteľná prekážka,\nktorá by tomuto bránila; od žalobcu ako prenajímateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby\npodrobne skúmal, ktorý z 38 predmetov činnosti má žalovaný zámer prevádzkovať (pri dodržaní\nustanovení nájomnej zmluvy je toto na autonómnej obchodnej stratégii žalovaného); pred podpisom\nnájomnej zmluvy vykonal nájomca obhliadku prenajímaných priestorov na mieste samom a svojím\npodpisom nájomnej zmluvy potvrdil súhlas s nájmom predmetných priestorov na svoje účely; zo\nžiadneho ustanovenia nájomnej zmluvy nevyplýva záväzok prenajímateľa zabezpečiť v predmetných\npriestoroch navýšenie energetickej kapacity a nájomca takúto požiadavku ani nikdy vopred nevyslovil;\nv zmysle bodu 5.7. nájomnej zmluvy sa prenajímateľ zaviazal poskytnúť súčinnosť, aby nájomca s\ndodávateľmi služieb uzatvoril samostatne zmluvy o poskytovaní týchto služieb/dodávke energií - plynu,\ntepla, elektrickej energie a vody - prenajímateľ tak v zmysle uvedeného zmluvného ustanovenia bol vždy\nv stave potrebnú súčinnosť poskytovať a zároveň žiadnym spôsobom nájomcovi nebránil vykonať úkony\nsmerujúce k zabezpečeniu potrebného množstva energetickej kapacity. Na základe uvedeného žalobca\nžiadal, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a potvrdil napadnutý rozsudok.\n4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 15.05.2023. Trval na tom, že\nna uvedený prípad nemožno aplikovať závery z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 242/07 zo\ndňa 03.07.2008 a z rozhodnutia Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 129/21 zo dňa 02.08.2022. Uviedol,\nže žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho bola medzi stranami sporu uzavretá\nneplatná zmluva. V tomto prípade nebola uzavretá zmluva o budúcej zmluve a zmluvu nevypracovával\nlaik, ale žalobca, ktorý v tejto oblasti podniká, a preto musí vedieť, ako správne naformulovať zmluvu\no nájme nebytových priestorov. A ak to nespravil, je nutné na žalobcom týmto konaním spôsobenú\n\nsituáciu aplikovať § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Autorom textu Zmluvy a jej predkladateľom, teda\nsubjektom, ktorý sporný nejasný a neurčitý text Zmluvy použil ako prvý, bol žalobca. Žalobca, ako subjekt\npodnikajúci v oblasti realít, určite nebol dostatočne bdelý keď skoncipoval a predložiť na podpísanie\nso žalovaným nájomnú zmluvu, v ktorej absentovali základné zákonne obsahové náležitosti, ako ich\ndefinujú kogentné ustanovenia zákona. Preto nemôže byť takémuto nebdelému konaniu žalobcu ako\nprenajímateľovi poskytovaná súdna ochrana na úkor žalovaného. Žalobca sa nemôže vyhovárať, že on\nnevedel na aký predmet podnikania žalovaný potrebuje nebytové priestory prenajímať. Ak mu to zrejmé\nnebolo, mal si to zisťovať, mal sa pýtať s takou konkrétnosťou, aby vedel sformulovať jasnú a určitú,\nteda platnú nájomnú zmluvu. Žalobca však takto nekonal. A sám žalobca na pojednávaniach opakovane\npotvrdil, že žalovaný uviedol, že ide o výrobu, teda výrobné priestory. Žalovaný zdôraznil, že namietal\nplatnosť zmluvy od začiatku tohto sporu. Žalovaný pritom nikdy nezačal využívať priestory. Uviedol,\nže otázka platnosti zmluvy je základnou otázkou, ktorú je potrebné najprv vyriešiť, aby súd mohol\nnásledne skúmať, či na základe takejto, podľa žalovaného neplatnej zmluvy, si môže žalobca nárokovať\nod žalovaného zaplatenie žalovaných nárokov. Žalovaný mal v úmysle prenajaté nebytové priestory\nvyužívať len za účelom výroby kozmetických výrobkov. Žalobca od začiatku vedel, na aký konkrétny\núčel chcel žalovaný prenajaté nebytové priestory užívať a tak isto vedel aj o projekte žalovaného a\no všetkých podmienkach, ktoré museli prenajaté nebytové priestory na účely projektu spĺňať. To, že\nžalobca vedel, že chce žalovaný užívať priestory na výrobu, žalobca aj opakovane potvrdil na súdnych\npojednávaniach. A ak mu niečo v tomto nebolo jasné, bolo jeho povinnosťou, ako navrhovateľa zmluvy,\nsi tieto veci náležite zistiť. V tomto smere zdôraznil, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci\nrôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz\npoužila. A v tomto prípade, pokiaľ ide o text Zmluvy, tento text pripravil, a teda ako prvý použil žalobca.\nNestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že nie je v záujme žalobcu akýmkoľvek spôsobom „vyšetrovať“ či\nobmedzovať ktorýkoľvek predmet podnikateľskej činnosti žalovaného. Mal za to, že je predovšetkým\nv záujme žalobcu, aby si tieto skutočnosti dostatočne presne a jasne zistil a na základe toho riadne\nkonal, t.j. aj spracoval riadnu a platnú nájomnú zmluvu, čo však žalobca neurobil a napriek tomu\npripravil návrh Zmluvy a predložil ho žalovanému na podpis. Bol to práve žalobca, kto pripravoval\ntext zmluvy a aj napriek tomu, že žalovaný informoval žalobcu o svojom úmysle zriadiť v prenajatých\nnebytových priestoroch výrobnú halu, ako aj o ďalších požiadavkách, ktoré by mali predmetné nebytové\npriestory spĺňať, žalobca tieto pripomienky žiadnym spôsobom nezapracoval do zmluvy. Žalovaný mal\nza to, že zľava z dlžného nájomného vo výške 100 % je primeraná, vzhľadom na to, že Zmluva je\nneplatná, navyše žalovaný prenajaté nebytové priestory nikdy reálne nevyužíval, keďže tieto neboli\nvhodné na to, aby v nich zriadil výrobnú halu, aj napriek tomu, že ho žalobca ubezpečoval o vhodnosti\ntýchto priestorov. Zdôraznil, že ak by sa aj mala Zmluva posudzovať podľa režimu právneho úpravy\nObčianskeho zákonníka, aj tak by musela byť vyhodnotená ako neplatná, a to pre absenciu základných\nnáležitosti pre daný zmluvný typ (napr. rozpor účelu nájmu - výroba, s účelom, na ktorý je daná budova\nurčená podľa kolaudačného rozhodnutia).\n5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 09.06.2023, v ktorom\nzotrval na svojich doterajších tvrdeniach.\n6. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.\n7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového\nporiadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379\na § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade\ns § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského\nsúdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok č.k. 25Cb/95/2020-217 zo dňa 17. marca\n2023 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.\n8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne\nsprávne.\n9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n\n10. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia\nOkresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/95/2020-217 zo dňa 17. marca 2023, pretože vykazuje známky\nvecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali\nza následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom\niný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty\nnie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného\nrozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:\n11. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.256 eur spolu s úrokom\nz omeškania, zmluvnou pokutou a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky\nv zmysle návrhu na vydanie platobného rozkazu doručeného súdu dňa 28.09.2018. Súd prvej inštancie\nnapadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 2.256 eur spolu\ns úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 2.256 eur od 01. augusta 2020 do zaplatenia,\nzmluvnú pokutu vo výške 0,03 % denne zo sumy 2.256 eur od 01. augusta 2020 do zaplatenia a paušálnu\nnáhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, a to do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku a zároveň žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Žalovaný s\nuvedeným nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním s tým, že žiadal, aby odvolací\nsúd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalovaného\ndospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým\nzisteniam a vec správne právne posúdil. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo\nvykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom\nzohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany\nich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými argumentmi sporových strán a svoje\nrozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.\n13. Žalovaný v odvolaní namietal, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 242/07 zo\ndňa 03.07.2008 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 129/21 zo dňa 02.08.2022\nnie sú aplikovateľné na prejednávanú vec, keďže išlo o skutkovo odlišné prípady. Odvolací súd túto\nnámietku považoval za nedôvodnú, pretože, ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,\nsúd prvej inštancie na uvedené rozhodnutia poukázal len podporne, vo vzťahu k aplikácii princípu priority\nvýkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak\nsúd možné obidva výklady. V tomto prípade teda nie je rozhodujúce, či sa uvedené rozhodnutia týkali\nskutkovo identických prípadov, ale skutočnosť, že v aplikačnej praxi je nevyhnutné dôsledne zohľadniť\nprincíp preferencie platnosti právnych úkonov, ktoré sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať\nriadne právne účinky. Týmto spôsobom je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán.\nAko uviedol konajúci súd, neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou. Vzhľadom na uvedené\nsa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že neplatnosť Zmluvy nespôsobuje\nnesprávne označenie predmetu nájmu v Zmluve (bod 3.1), v ktorom je chyba v písaní, kde namiesto\nkatastrálneho územia E. je uvedené katastrálne územie D.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dôvodne\npoukázal na skutočnosť, že strany sporu, ako účastníci Zmluvy, presne vedeli, ktorá nehnuteľnosť je\npredmetom nájmu, čo je v danom prípade podstatné. Konajúci súd mal pritom z verejného registra\n(kataster nehnuteľností) za preukázané, že LV XXXX pre katastrálne územie D. neexistuje, teda\nneprichádza do úvahy ani možná zámena prenajatej nehnuteľnosti.\n14. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný argumentuje tým, že žalobca je podnikateľom, ktorý\npodniká aj v oblasti realít a prenájmu priestorov, preto považoval za dôvodné očakávať, že takýto\nsubjekt v danej oblasti vie, čo robí a vie, ako to má urobiť, aby to nezakladalo ohrozenie a porušenie\npráv iných subjektov, resp. aby to neviedlo k zakladaniu rozporov medzi účastníkmi zmluvy. Odvolateľ\nmal za to, že žalobca tak nekonal, v dôsledku čoho bola medzi stranami uzavretá neplatná zmluva.\nOdvolací súd podotýka, že v konaní nebolo zistené žiadne také konanie žalobcu, ktoré by zakladalo\nporušenie práv žalovaného, resp. ktoré by viedlo k záveru o neplatnosti uzavretej Zmluvy. Odvolateľ pri\nsvojej argumentácii opomína, že nielen žalujúca strana, ale aj samotný žalovaný vystupoval v danom\nprávnom vzťahu zo Zmluvy ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a musel si byť\nvedomý svojich povinností vyplývajúcich mu z tohto právneho vzťahu, ako aj následkov ich nedodržania.\nV bode 9.7 Zmluvy strany vyhlásili, že si ju prečítali, všetky jej ustanovenia sú im jasné, zrozumiteľné,\n\npričom vyjadrujú ich slobodnú a vážnu vôľu zbavenú akýchkoľvek omylov, na dôkaz čoho pripájajú\nsvoje podpisy. Žalovaný tak ako podnikateľský subjekt, v rámci svojej autonómie vôle, resp. zmluvnej\nslobody dobrovoľne vstúpil do právneho vzťahu so žalobcom. Keďže žalobca a žalovaný uzavreli Zmluvu\npodľa svojho uváženia a slobodného rozhodnutia, sú povinní svoje zmluvné povinnosti plniť v súlade so\nzásadou „pacta sunt servanda“, v zmysle ktorej dohody treba dodržiavať.\n15. Čo sa týka predmetu nájmu, aj s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetom prenájmu bola celá budova, v dôsledku\nčoho na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie zákona č. 116/1990\nZb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorými sa vzťahy zmluvných strán založené Zmluvou\nmali riadiť. Hoci žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť uvedeného záveru súdu prvej inštancie\ntvrdiac, že vôľa zmluvných strán nikdy nesmerovala k prenájmu celej budovy, ale len samotného\nnebytového priestoru o výmere XXX P., čo bolo premietnuté aj do znenia bodu 3.1 Zmluvy, z vykonaného\ndokazovania to nevyplýva. Konajúci súd svoj právny názor náležite odôvodnil, keď v bodoch 31. až 33.\nnapadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, na základe čoho mal za to, že predmetom nájmu bola celá\nbudova. Odvolací súd sa s takýmto odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnil a zároveň naň\nodkazuje.\n16. Ako uviedol súd prvej inštancie, Zmluva v rámci predmetu prenájmu (bod 3.1) uvádza, že\nprenajímateľ sa zaväzuje prenechať nájomcovi na dočasné užívanie, do nájmu, nižšie uvedené nebytové\nobchodné priestory o výmere XXX P.. V rámci príslušného listu vlastníctva (LV XXXX, E. D., O. Ú.\nE., parcelné číslo XXX, súpisné číslo XXX), t.j. z verejného registra, je zrejmé, že predmet nájmu je\nevidovaný ako budova obchodu a služieb, popis stavby predajňa potravín. Na príslušnom liste vlastníctva\nokrem tejto nebytovej budovy označenej súpisným číslom nie sú evidované žiadne iné samostatné\nnebytové priestory. Preto aj formulácia v Zmluve „nebytové obchodné priestory“ zodpovedá záznamu\nv katastri nehnuteľností, v ktorom je budova evidovaná ako nebytová budova (kód spôsobu využívania\npozemku) - budova obchodu a služieb (druh stavby). Súdu bola predložená aj fotografia prenajatej\nnehnuteľnosti, ktorá je označená veľkým nápisom POTRAVINY, čo len potvrdzuje stav zápisu v katastri\nnehnuteľnosti, t.j. predajňa potravín. Z tejto fotografie, ako aj z fotografie budovy z inej strany súd prvej\ninštancie ustálil, že ide o budovu, ktorá má len jedno podlažie. Súdu bol zároveň predložený pôdorys\nprenajatej budovy, na ktorom nevidno žiadne schodisko na iné podlažia. Odvolací súd v tejto súvislosti\ndáva do pozornosti konštatovanie súdu prvej inštancie, že tento pôdorys mal žalovaný k dispozícii,\npričom nebol schopný identifikovať nebytové priestory, ktoré si, vo výmere XXX P. z tvrdených XXX P., od\nžalobcu prenajal. Zmluva pritom žiadnym spôsobom nevymedzuje, čo sa vo výmere XXX P. prenajíma\na čo prenajaté nie je. Ako uviedol súd prvej inštancie, námietka žalovaného, že si prenajal len nebytové\nobchodné priestory a nie celú budovu, je potom nedôvodná, pretože celá budova je nebytovou budovou\nobchodu a služieb. Zmluva nič neuvádza o tom, že v budove sú aj nejaké iné priestory, ktoré nie sú\npredmetom prenájmu. Za daných okolností odvolací súd považuje za opodstatnený záver konajúceho\nsúdu, že predmetom prenájmu bola celá budova.\n17. Ohľadne účelu nájmu odvolací súd poukazuje na čl. 4 Zmluvy, v ktorom sa zmluvné strany dohodli,\nže prenajaté nebytové priestory bude nájomca využívať v súvislosti s predmetom podnikania uvedenom\nvo výpise z Obchodného registra. Žalovaný v odvolaní namietal, že v čase uzavretia Zmluvy mal v\nObchodnom registri zapísaných 38 predmetov podnikania, avšak prenajaté nebytové priestory mal\nv úmysle využívať len za účelom výroby kozmetických výrobkov. Odvolateľ argumentoval tým, že\nskutočnosť, že v zmluve, ktorej text pripravoval žalobca (viď § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka),\nnie je uvedený zámer žalovaného zriadiť v nebytových priestoroch výrobnú halu, ešte neznamená,\nže si žalovaný takúto podmienku nikdy nevymienil, resp. že o tom nebol žalobca informovaný. A hoci\nby aj žalobca nebol informovaný, bolo jeho povinnosťou a taktiež bolo najmä v jeho záujme, aby si\ntieto skutočnosti dostatočne presne a jasne zistil a na základe toho riadne konal, t.j. aj spracoval\nriadnu a platnú nájomnú zmluvu, čo však žalobca neučinil a napriek tomu pripravil návrh Zmluvy a\npredložil ho žalovanému na podpis. Uvedenú argumentáciu považoval odvolací súd za nedôvodnú,\npričom sa stotožnil sa konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaný má v rámci predmetu podnikania\nzapísaných v Obchodnom registri 38 činností, preto ak mienil prenajatú budovu využívať na konkrétny\npresný účel, mal to vyslovene do Zmluvy zakomponovať, čo sa však nestalo. Odvolací súd pritom zhodne\nso súdom prvej inštancie zastáva právny názor, že účel nájmu - podnikanie v zmysle Obchodného\nregistra nespôsobuje neplatnosť Zmluvy, pretože dostatočným spôsobom uvádza, že predmet nájmu\nbude využívaný na podnikateľskú činnosť žalovaného. Ak žalovaný poukazoval na to, že text Zmluvy\n\npripravoval žalobca, odvolací súd uvádza, že nebolo povinnosťou žalovaného takúto zmluvu podpísať.\nAko už bolo vyššie uvedené, nielen žalobca predmetnú zmluvu uzatváral ako podnikateľ pri výkone\nsvojej podnikateľskej činnosti, ale rovnako tak i žalovaný, ktorý tým v rámci svojej zmluvnej autonómie\ndobrovoľne vstúpil do právneho vzťahu so žalobcom. Žalovaný pritom nepreukázal, že by si u žalobcu\nvymienil podmienku zriadiť v nebytových priestoroch výrobnú halu. Žalobca aj vo svojom vyjadrení k\nodvolaniu uvedené tvrdenie žalovaného poprel a zároveň dôvodne poukázal na to, že zo žiadneho\nustanovenia Zmluvy nevyplýva zámer nájomcu zriadiť v daných priestoroch výrobnú halu. Rovnako,\nžalobca sa v zmluve nezaviazal na navýšenie kapacity elektrickej energie a na súčinnosť pri zriadení\nvýrobnej haly. Konajúci súd potom dôvodne uzavrel, že pokiaľ si strany sporu v Zmluve presne nedohodli,\nže žalovaný požaduje priestory na výrobnú halu, nemôže táto okolnosť ísť na ťarchu prenajímateľa,\npretože žalovanému nič nebránilo využívať ktorýkoľvek iný jeho predmet podnikania v prenajatej budove.\nNeobstojí preto ani poukaz žalovaného na ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého\nprenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie,\nalebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať.\n18. Skutočnosť, že súd prvej inštancie existujúci právny vzťah podradil pod iné zákonné ustanovenia,\nnež aké zmluvné strany v Zmluve zamýšľali, neznamená nerešpektovanie prejavenej vôle zmluvných\nstrán, ako nedôvodne namietal odvolateľ, ale ide o prejav zásady „iura novit curia“, podľa ktorej súd\npozná právo. Takýmto postupom súdu nedošlo k akémukoľvek znevýhodneniu žalobcu, ako nedôvodne\nnamietal odvolateľ. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie\npostupoval správne, keď žalobe žalobcu vyhovel.\n19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nopravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na\ntie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo\n16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).\n20. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k.\n25Cb/95/2020-217 zo dňa 17. marca 2023 v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu ako\nvecne správny.\n21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.\n1 CSP tak, že žalobca nemá proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu\nžiadne nevznikli.\n22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25Cb/95/2020", "guid": "bf98a236-38c6-44fb-9bea-d8453eaf5424:4af9cdc5-0b15-4a06-8839-22f0e28f8d9a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "efaea185-bc37-4596-b73a-6afc2b62d2a5:18a9b17d-d615-41e6-9c12-33038c369635", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7809201293.1", "spisova_znacka": "6MCdo/21/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/21/2011 z 29. 1. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-01-29", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7809201293.1"}, {"guid": "bf98a236-38c6-44fb-9bea-d8453eaf5424:4af9cdc5-0b15-4a06-8839-22f0e28f8d9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Cb/95/2020", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 25Cb/95/2020 z 6. 11. 2020", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2020-11-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bf98a236-38c6-44fb-9bea-d8453eaf5424:4af9cdc5-0b15-4a06-8839-22f0e28f8d9a"}], "citovane_v": []}