{"guid": "0ee5c02e-615a-4ef3-8b7e-e4e97012a326:e5e19300-4e29-4b0d-ba90-ca63a30b07ad", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1119201443.1", "spisova_znacka": "2Co/92/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/92/2023 z 26. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2024, sp. zn. 2Co/92/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1119201443.1", "identifikacne_cislo": "1119201443", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Králová", "sudca_id": 309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-kralova-309", "datum_vydania": "2024-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5e19300-4e29-4b0d-ba90-ca63a30b07ad", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1119201443.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1119201443.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1119201443.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Co/92/2023\n1119201443\n26. 06. 2024\nJUDr. Michaela Králová\nECLI:SK:KSBA:2024:1119201443.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek\nsenátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcov: X/ B.. E. G., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom G. E. C. XXX, 2/ C.. E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. E. C. XXX, obaja zastúpení:\nURBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47\n244 895, proti žalovaným: 1/ SIMPATICO modeling&production, spol. s r. o., so sídlom Mateja Bela 7,\nBratislava, IČO: 45 652 368, 2/ G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, R., obaja zastúpení: BURDA LEGAL\ns.r.o., so sídlom Rudnícka 8, 831 06 Bratislava, IČO: 46 530 894, o určenie neexistencie právneho\nnároku, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 17. marca\n2023, č.k. 18C/5/2019-444, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 17. marca 2023, č.k. 18C/5/2019-444 v\nspojení s opravným uznesením zo dňa 12.07.2023, sp.zn. B1-18C/5/2019\np o t v r d z u j e.\nII. Žalovaní v 1. a v 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 17. marca 2023, č.k. 18C/5/2019-444 rozhodol tak, že\nžalobu žalobcov zamietol pre absenciu naliehavého právneho záujmu a žalovaným v 1/ a v 2/ rade\npriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ v rozsahu 100 %.\n2. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 28.01.2019\nsa žalobcovia zastúpení advokátom domáhali určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z\n19.11.2014 (ďalej „zmluva z roku 2014“), ktorou mal žalovaný 2/ ako postupca žalovanému 1/ ako\npostupníkovi postúpiť údajnú peňažnú pohľadávku vo výške 360.000 eur (ďalej „sporná pohľadávka“),\nktorá mala vzniknúť titulom náhrady škody v dôsledku protiprávneho konania žalobcu 1/ ako akcionára\na člena predstavenstva spoločnosti FARMAKUM, a.s. so sídlom J. Hollého 645, Šaštín-Stráže, IČO:\n45 281 823 (ďalej „spoločnosť“), a ktorá mala byť predtým postúpená spoločnosťou žalovanému 2/\nzmluvou o postúpení pohľadávky zo 16.09.2011 (ďalej „zmluva z roku 2011“). Dôvodili, že v konaní pred\nOkresným súdom Senica, sp.zn. 7Cb/32/2015 (ďalej „spor o zaplatenie“) žalovaný 1/ žaluje žalobcu 1/\no zaplatenie rovnakej pohľadávky 360.000,- eur s príslušenstvom, ktorú mal nadobudnúť na základe\ntejto zmluvy z roku 2014, a žalobca 1/ tam namieta samotnú existenciu spornej pohľadávky. Ďalej\ndôvodili, že žalovaný 1/ žaluje žalobcu 2/ v konaní pred Okresným súdom Senica, sp.zn. 9C/258/2018\n(ďalej „spor o relatívnu neúčinnosť“), kde odporuje právnym úkonom žalobcu 1/, ktorý previedol na\nžalobcu 2/ tam uvedené nehnuteľnosti, pričom žalovaný 1/ tam tvrdí, že scudzovacie úkony údajne\nukracujú žalovaného 1/ pri uspokojovaní pohľadávky uplatnenej v uvedenom spore o zaplatenie; pritom\ni tam žalobca 2/ popiera existenciu spornej pohľadávky. Žalobcovia tvrdili, že zmluva z roku 2011 i\n\nzmluva z roku 2014 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi v dôsledku: a) neexistencie postupovanej\npohľadávky, b) jej neurčitosti, c) jej neidentifikovateľnosti, d) jej vylúčenia z možnosti postúpenia.\nĎalej tvrdili, že majú naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z.\nCivilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), keď sa dovolávali ústavno-konformného výkladu zákonov\na potreby zohľadniť judikatúru (Najvyšší súd Českej republiky sp.zn. 2Cdon/1690/1997 z 15.06.1999;\nsp.zn. 22Cdo/797/2000 z 06.03.2001; sp.zn. 30Cdo/1943/2004 z 31.08.2005; sp.zn. 22Cdo/1377/2011 z\n11.12.2002; Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/69/2003, Ústavný súd Slovenskej republiky\nsp.zn. II. ÚS 137/2008 z 01.07.2008). Okrem naliehania na súd, aby nedošlo k denegatio iustitiae (aj\ns odkazom na články Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd), sa podstata tejto argumentácie sústredila na to, že aj iná osoba než účastník\nprávneho úkonu môže mať naliehavý právny záujem na určení jeho neplatnosti. Tu dôvodili, že úspech\nich žaloby bude mať značný a priamy právny dopad do ich majetkovej sféry, keď určením neplatnosti\nzmluvy z roku 2014 zanikne aktívna vecná legitimácia žalovaného 1 v spore o zaplatenie i právny\ndôvod sporu o relatívnu neúčinnosť. V tom videli zlepšenie svojej právnej pozície a odstránenie svojej\nprávnej neistoty. Tvrdili, že zatiaľ nedošlo k porušeniu ich vlastníckych práv, ale že sú uvedenými spormi\nohrozené. Argumentovali, že nemôžu sami žalovať na splnenie povinnosti, a preto okrem určovacej\nžaloby podľa § 137 písm. c) CSP nemajú žiadnu možnosť domáhať sa ochrany svojich práv; v sporoch,\nkde sú žalovaní, sa iba bránia voči nárokom uplatňovaným žalovaným 1/, čo podľa nich nemožno\nstotožňovať s možnosťou domáhať sa ochrany svojich práv. Tiež poukazovali na to, že pred rozhodnutím\nvo veci samej je potrebné, aby sa súd prejudiciálne vysporiadal s otázkou platnosti zmluvy z roku\n2011, pretože pri postúpení pohľadávky ide o derivatívne nadobudnutie práva; poukazovali na zásadu,\nže z nepráva nemôže vzniknúť právo. Napokon mali za to, že spor o zaplatenie ani spor o relatívnu\nneúčinnosť nezakladajú prekážku litispendencie pre tento spor, keď popierali totožnosť konaní z hľadiska\npredmetu konania aj z hľadiska označenia strán sporov. Uznali, že v sporoch pred Okresným súdom\nSenica sa bude treba vysporiadať aj s otázkou platnosti oboch zmlúv o postúpení, ale iba v prejudiciálnej\nrovine.\n3. Písomným podaním z 20.02.20023 potom žalobcovia navrhli zmenu žaloby tak, že petit znie: „I. Súd\nurčuje, že právny nárok (plnenie) voči žalobcovi 1 zo Zmluvy o postúpení pohľadávky, uzatvorenej dňa\n19.11.2014 medzi žalovaným 2 ako postupcom a žalovaným 1 ako postupníkom, ktorej predmetom\nje postúpenie peňažnej pohľadávky voči žalobcovi 1, ktorá mala vzniknúť titulom náhrady škody v\ndôsledku údajného protiprávneho konania žalobcu 1 ako akcionára, člena predstavenstva spoločnosti\nFARMAKUM a. s., nie je daný (neexistuje). II. Žalovaný 1 a žalovaný 2 sú povinní spoločne a nerozdielne\nnahradiť žalobcovi 1 a žalobcovi 2 náhradu trov konania v plnom rozsahu a k rukám právneho zástupcu\nžalobcu 1 a právneho zástupcu žalobcu 2 náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu, pričom\no výške náhrady trov konania, vrátane výšky náhrady trov právneho zastúpenia, bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka tunajšieho súdu, a to po právoplatnosti tohto\nrozsudku.“\n4. Po ustálení predmetu konania (pripustení zmeny žaloby/petitu) na poslednom pojednávaní sa súd\nprvej inštancie sústredil predovšetkým na otázku prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c)\nCSP, teda na zistenie a posúdenie, či majú žalobcovia naliehavý právny záujem na takejto určovacej\nžalobe. Súd prvej inštancie poznamenal, že pôvodný petit (formulovaný záverom žaloby), ktorým sa\nžalobcovia domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu (zmluvy z roku 2014), teda právnej skutočnosti,\nbol zjavne neprípustný podľa § 137 písm. d) CSP, pretože žiaden osobitný predpis na takéto konanie\nneodkazoval; ani žalobcovia žiaden takýto predpis neoznačili. Súd prvej inštancie však pripustil zmenu\npetitu už s ohľadom na žalobnú argumentáciu, kde sa žalobcovia snažili osvedčiť svoj naliehavý právny\nzáujem a dokonca (v rozpore s pôvodným petitom v užšom zmysle slova) uvádzali aj to, že okrem\nurčovacej žaloby podľa onoho písm. c) nemajú inej právnej, či procesnej možnosti domáhať sa ochrany\nsvojich práv, preto návrh na zmenu žaloby považoval súd prvej inštancie za viac-menej očakávateľný\nkrok k upresneniu, či oprave cieľa žaloby, hoci k nemu prekvapivo došlo až na pojednávaní 15.02.2023.\nPodľa súdu prvej inštancie žalobcovia však nepreukázali ani naliehavý právny záujem na určovacej\nžalobe v zmysle § 137 písm. c) CSP a nepresvedčili o svojom tvrdení, že by pri nevyhovení žalobe\nhrozila denegatio iustitiae. Samotné ich skutkové tvrdenia, ktoré boli základom žaloby, ako aj ich právna\nargumentácia, že sú iných dvoch sporoch pred Okresným súdom Senica v postavení žalovaných (v\nspore o zaplatenie a v spore o relatívnu neúčinnosť, v podaniach strán bližšie vysvetľovaných), a preto\núdajne došlo k ohrozeniu ich subjektívneho práva, čo žalobcovia uvádzali v žalobe aj v návrhu na\nzmenu žaloby, práve naopak - podľa súdu prvej inštancie - priamo vylučuje existenciu ich tvrdeného\n\nnaliehavého právneho záujmu. Nič totiž nebránilo a nebráni žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/, aby sa práve\nargumentáciou o neexistencii nároku žalovaného 1/ voči žalobcovi 1/, ktorý mal vyplynúť zo zmluvy\no postúpení pohľadávky z roku 2014, bránili v označených sporoch, kde sú jednotlivo v postavení\nžalovaných. Fakt, že skutkovým základom tvrdeného nároku žalovaného 1/ v týchto sporoch pred\nOkresným súdom Senica mala byť v reťazi právnych skutočností okrem iného aj cesia pohľadávky\nzmluvou z roku 2014 (ako condicio sine qua non), vyplynul už zo zhodných skutkových tvrdení strán\nteraz súdeného sporu. Aj z pripojeného spisu Okresného súdu Senica sp.zn. 8C/25/2018, teda spisu\nzo sporu o relatívnu neúčinnosť (žaloba v kópii na č.l. 262 spisu tunajšieho súdu) jasne vyplýva, že\ntamojší žalobca (tu žalovaný 1/) odvodzuje svoje právo zo zmluvy z roku 2014. Obdobne to podľa súdu\nprvej inštancie platí o argumentácii žalobcu 1/ v spore o zaplatenie z 05.11.2017 (č.l. 408 spisu v teraz\nsúdenej veci). Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vo vzťahu k žalovanému 2/ žalobcovia napokon\nnaliehavý právny záujem na určení neexistencie nároku zo zmluvy z roku 2014 ničím (azda okrem\nvšeobecných tvrdení o ochrane práv a právnej istote) ani len netvrdili. Neoznačili jasne ani to, aké\njeho právo vlastne spochybňujú, a teda prečo ho vlastne žalujú takouto určovacou žalobou. Súd prvej\ninštancie odôvodňoval, že zo systematiky CSP, povahy a účelu žaloby na plnenie (§ 137 písm. a/ CSP)\na žaloby na určenie (ne)existencie práva (§ 137 písm. c/ CSP) vo všeobecnosti vyplýva, že žaloba\nna plnenie má mať zásadnú prednosť pred žalobou určovacou, ak ide v oboch prípadoch o rovnaké\nuplatnené/sporné právo (tu sporná pohľadávka); nota bene v prípade, že určovacia žaloba je podaná až\npo žalobe na plnenie (spor o zaplatenie sa začal asi 4 roky pred teraz súdenou vecou). To vyplýva zo\nzákonnej konštrukcie, ktorá prípustnosť určovacej žaloby podmieňuje naliehavým právnym záujmom.\nRozsiahla a ustálená judikatúra a v zhode s ňou aj právna náuka v zásade na úspešné použitie určovacej\nžaloby vyžaduje, aby nebola pre žalobcu reálne použiteľná žaloba na plnenie (čo je v tomto spore\nsplnené), a aby zároveň išlo o také určenie, ktoré prináša konštatáciu práv žalobcu alebo odstraňuje\njeho ohrozenie, a poskytne pevný základ a istotu do právnych vzťahov strán. Mutatis mutandis to platí\naj pri posudzovaní vzťahu k sporu o určenie relatívnej neúčinnosť, kde je základom tvrdenie žalovaného\n1/ (tam žalobcu) o tom, že má vymáhateľnú pohľadávku voči žalobcovi 1/.\n5. Súd prvej inštancie ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia zdôraznil, že kompletná právna\nargumentácia a skutkové tvrdenia žalobcov (o neexistencii nároku v dôsledku neplatnosti zmluvy z roku\n2014) uplatnené v tomto spore mohli byť bez ťažkostí použité ako procesná obrana pred žalobami v\noboch sporoch vedených na súde v Senici. Súd prvej inštancie tiež súhlasil s bodmi 47, 50 a 52 žaloby\nv tom zmysle, že preukázaním neexistencie práva žalovaného 1/ v tamtých sporoch by bolo možné\nočakávať zamietnutie oboch tamojších žalôb. Petit uplatnený v súdenej veci (existencia či neexistencia\nspornej pohľadávky v majetku žalovaného 1/) je tak jednoznačne prejudiciálnou otázkou, ktorou sa\nmusí zaoberať súd v oboch uvedených predchádzajúcich sporoch. Súd prvej inštancie skonštatoval,\nže nevidno tak racionálny dôvod, prečo by mala byť existencia práva údajne plynúceho zo zmluvy\nz roku 2014 samostatne skúmaná konajúcim súdom. Pretože žalobcovia okrem poukazov na to, že\nv dôsledku úspechu ich určovacej žaloby budú „ochránené ich práva“ v sporoch, kde sú žalovaní,\nneprodukovali žiadne zmysluplné tvrdenia o ich naliehavom právnom záujme na určovacej žalobe,\nsúd prvej inštancie tak žiaden naliehavý právny záujem nevidel. Súd prvej inštancie zdôraznil, že je\nprocesnou zodpovednosťou žalobcov uniesť povinnosť tvrdenia i dôkazné bremeno, a to aj vo vzťahu k\ntu traktovanej otázke. Preto po zistení, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem (ba priam\nho sami vyvrátili poukazmi na to, že im táto žaloba má fakticky vyhrať dva predchádzajúce iné súdne\nspory založené na rovnakom skutkovom základe), súd prvej inštancie nemusel a ani nesmel venovať\nbližšiu pozornosť rozsiahlym meritórnym argumentom žalobcov; a nezostalo mu iné, ako žalobu v celom\nrozsahu zamietnuť ako neprípustnú. Zhrnul, že preto nebolo potrebné ani vykonať navrhnuté dôkazy\nako účtovné závierky, daňové priznania, výsluchy strán a svedkov, či pripojenie vyšetrovacieho spisu,\npretože z nich mali vyplynúť podľa žalobcov skutočnosti k meritu určovacej žaloby; nijaká relevancia k\notázke naliehavého právneho záujmu sa neukazovala. Dodal, že to isté platí aj o viacerých listinných\ndôkazoch, ktoré strany do spisu doložili, ako napr. rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 25Cbi/23/2014\nz 13.04.2016, rozhodnutie č. F.-XXX z 02.08.2011, oznámenie o postúpení pohľadávky z 01.04.2019\n(oznámenie spoločnosti žalobcovi 1/), Dodatok č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky zo 16.09.2011,\nDodatok č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky zo 19.11.2014 - taktiež z nich nevyplynuli skutočnosti\nrelevantné pre rozsudok. K argumentácii žalobcov početnými poukazmi na konkrétnu judikatúru a\ndoktrinálne výstupy súd prvej inštancie skonštatoval, že len v časti bola priliehavá, pokiaľ ide o otázku, či\nje možné, aby určovacou žalobou žaloval aj neúčastník určitého právneho vzťahu či právnej skutočnosti.\nAvšak to, že v niektorých situáciách je priznaná aktívna legitimácia na určovaciu žalobu aj takejto zjednodušene - tretej osobe, predsa podľa súdu prvej inštancie neznamená, že akákoľvek osoba má\n\nnaliehavý právny záujem na takejto žalobe vždy. Napríklad poukaz na rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 137/2008 však triafal vedľa, pretože tam ústavný súd pomeriaval\nkonanie pred súdom s konaním pred orgánom od súdu odlišným. Pokiaľ ide o judikatúrnu argumentáciu\npodporujúcu tvrdenia o (absolútnej) neplatnosti zmluvy z roku 2014, či neexistencii samotnej spornej\npohľadávky od začiatku, súd prvej inštancie zopakoval, že pre nedostatok naliehavého právneho záujmu\nžalobcov sa k jej bližšiemu skúmaniu ani nedostal. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že po zmene\npetitu žaloby je dôvod na zastavenie konania kvôli litispendencii, súd prvej inštancie poznamenal, že\nide o otázku, na ktorú existujú viaceré názory - najmä pokiaľ ide o problém, do akej miery zakladá\nprejudiciálne riešenie určitej otázky (ktorá netvorí samotný petit žaloby) v jednom konaní prekážku pre\niné konanie. V súdenej veci však súd prvej inštancie najmä nepovažoval predmety konania za úplne\nidentické, pretože petit po zmene žaloby nebol orientovaný výlučne na osobu žalovaného 1/ ako na\naktuálneho nositeľa (sporného) nároku, a ani v ňom nebola presne identifikovaná jeho výška (súd teraz\nnezaujíma, čím chceli žalobcovia takúto neexistenciu preukazovať). To je širšie vymedzenie predmetu\nkonania oproti obom sporom pred Okresným súdom Senica, kde sa presne vymedzeného nároku\ndomáhal ako veriteľ žalovaný 1/, tam v pozícii žalobcu. Naproti tomu, ako súd prvej inštancie vysvetlil\nvyššie, svoj naliehavý právny záujem na určovacej žalobe odvodzovali žalobcovia práve a len z toho, že\nsa tu chcú brániť voči žalobám, ktoré voči nim boli skôr podané. Napokon si súd prvej inštancie neodpustil\npoznámku, že pri prihliadnutí na zastúpenie žalobcov advokátom od podania žaloby sa len ťažko dá\nubrániť dojmu, že primárnym cieľom tejto určovacej žaloby bolo zdržanie sporov pred Okresným súdom\nSenica. Súd prvej inštancie však túto skutočnosť nepovažoval za preukázanú a celkom istú, preto ani\nnepristúpil k odmietnutiu žaloby ako šikanóznej v zmysle čl. 5 CSP a o žalobe riadne konal až do svojho\nzáveru, že nie je preukázaný naliehavý právny záujem, čo muselo viesť k zamietnutiu žaloby. Výrok o\nnáhrade trov vyplynul z toho, že žalovaní boli v konaní celkom úspešní a žalobcovia naopak celkom\nneúspešní, preto súd prvej inštancie nevidel inú možnosť, ako priznať subjektom na úspešnej strane\núplnú náhradu trov konania (§ 255 CSP).\n6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobca 1/ a žalobca 2/ prostredníctvom ich právneho\nzástupcu v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b),\nd), g) CSP. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/ z dôvodu, že mal\nza to, že naliehavý právny záujem žalobcov na určovacej žalobe v zmysle § 137 písm. c) CSP nie je\ndaný, majú za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, čím je daný odvolací dôvod\npodľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Skutočnosť, že nesprávne posúdenie existencie naliehavého právneho\nzáujmu spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, žalobcovia 1/ a 2/ analogicky\npreukazovali rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2019, sp.zn.\n2ObdoV/11/2019. V nadväznosti na uvedené žalobcovia 1/ a 2/ vyjadrili názor, že súd prvej inštancie\nnesprávne interpretoval a vyložil normu procesného práva, t.j. § 137 písm. c) CSP, pokiaľ ustálil, že\nna žalobe nemajú naliehavý právny záujem a túto normu teda súd prvej inštancie nesprávne aplikoval\nna zistený skutkový stav, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP. K posúdeniu\nvzťahu žaloby na plnenie a žaloby na určenie právnej skutočnosti, žalobcovia 1/ a 2/ argumentovali tým,\nže v žalobe na plnenie a v určovacej žalobe sa nejedná o totožnú vec a to aj vzhľadom k tomu, že\nžalobný návrh (petit) týchto žalôb nie je rovnaký, hoci obidve žaloby vychádzajú z rovnakého skutkového\nzákladu. Ďalej argumentovali, že pri rozhodovaní o žalobe na plnenie sa súd zaoberá nielen otázkou\nexistencie práva alebo právneho vzťahu, ale rieši aj ďalšie prejudiciálne otázky, čo znamená, že z\nrozsudku na plnenie nemožno automaticky vyvodiť určenie práva, pretože aj zamietacie rozsudky o\nplnenie totiž môžu vychádzať z kladnej odpovede o existencii práva alebo právneho vzťahu. Uviedli, že\nprincíp subsidiarity určovacej žaloby neplatí absolútne, pretože tento princíp nevychádza zo žiadanej\nexplicitne uvedenej právnej normy. Dodali, že princíp subsidiarity neplatí absolútne, o čom svedčí\nskutočnosť, že bol tento princíp prelomený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na\nktoré v rámci odvolania poukázali. Argumentovali tým, že určovací rozsudok je prejudiciálne záväzný\npre konanie o žalobe na plnenie, čo však nemôže platiť opačne, pretože z rozsudku na plnenie nemožno\nautomaticky vyvodiť určenie práva. Následne poukázali na závery NS SR k posúdeniu naliehavého\nprávneho záujmu (rozsudok NS SR zo dňa 11.12.2019, sp.zn. 2ObdoV/11/2019, uznesenie NS SR zo\ndňa 30.06.2022, sp.zn. 9Cdo/251/2021, uznesenie NS SR zo dňa 20.10.2010, sp.zn. 4Cdo/136/2009).\nPokiaľ ide o naliehavý právny záujem uviedli, že svoj naliehavý právny záujem odvíjajú počas celého\nkonania o určovacej žalobe od ohrozenia ich práv v konaní o zaplatenie a v konaní o určenie relatívnej\nneúčinnosti. V tejto súvislosti argumentovali tým, že určovací rozsudok by bol prejudiciálne záväzný\nv konaní o zaplatenie a v konaní o určenie relatívnej neúčinnosti. V tejto súvislosti ďalej žalobcovia\n1/ a 2/ zdôraznili, že nemali možnosť podať žalobu na plnenie, pretože v predmetných konaniach\n\nmajú legitimáciu na podanie žaloby len žalovaní. Súdu prvej inštancie vytýkali, že sa nemôže v plnom\nrozsahu odvolávať len na princíp subsidiarity určovacej žaloby a prednosti žaloby na plnenia, pretože\nžaloba na plnenie sa týka len konania o zaplatenie a nie aj konania o určenie relatívnej neúčinnosti,\nv ktorom sa subsidiarita určovacej žaloby nemôže uplatniť, avšak s týmto sa súd prvej inštancie\nvôbec nevysporiadal. Ďalej poukázali na rozsudok NS SR zo dňa 11.12.2019 sp.zn. 2ObdoV/11/2019\na argumentovali tým, že podanie žaloby na plnenie zo strany žalovaných nemôže znamenať absenciu\nnaliehavého právneho záujmu na strane žalobcov, ktorí sa domáhajú určenia. Ďalej žalobcovia 1/ a\n2/ odvolaciemu súdu zdôraznili, že v danom právnom vzťahu možno navrhovaným určením dosiahnuť\nodstránenie spornosti a ochranu práv a oprávnených záujmov vo vzťahu ku konaniu o zaplatenie a ku\nkonaniu o určenie relatívnej neúčinnosti, pretože v konaní o určenie sa tak s definitívnou platnosťou\nrozhodne o spornom nároku a v nadväznosti na prejudiciálnu záväznosť určovacieho rozsudku sa\ntak meritórne rozhodne aj v konaní o zaplatenie a v konaní o určenie relatívnej neúčinnosti, ktoré\ndoposiaľ trvajú neprimerane dlhú dobu. Následne vytkli súdu prvej inštancie, že podľa ich názoru nemôže\nsúd prvej inštancie absenciu naliehavého právneho záujmu uzavrieť odkazom na obranu v konaní o\nzaplatenie a v konaní o určenie relatívnej neúčinnosti a poukázali pritom na rozsudok NS SR zo dňa\n11.12.2019, sp.zn. 2ObdoV/11/2019. Navyše vytkli súdu prvej inštancie pri uvedenom, že okrem odkazu\nžalobcov neuviedol, aké iné prostriedky majú na ochranu svojich práv k dispozícii. K odvolaciemu dôvodu\npodľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalobcovia 1/ a 2/ s poukazom na rozhodnutia najvyšších súdnych\nautorít zhrnuli argumentáciu, že je povinnosťou súdu zabezpečiť stranám sporu realizáciu práva na\nspravodlivé konanie a to aj prostredníctvom takého súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nsúdne rozhodnutie musí reagovať na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a dať\nmu jasnú a zreteľnú odpoveď na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, súdne rozhodnutie\nnemôže byť arbitrárne a zjavne neodôvodnené, odôvodnenie rozhodnutia musí byť v súlade s výrokom\nrozhodnutia, a že strana sporu má právo od súdu očakávať, že súd bude rozhodovať podľa platných\nprávnych predpisov, a že ich bude správne vykladať a aplikovať. Vzhľadom na uvedené majú za to, že\ndošlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj\nprávo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo zakladá aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ďalej\nžalobcovia 1/ a 2/ namietali, že súd prvej inštancie priamo na pojednávaní dňa 17.03.2023 zamietol návrh\nprávneho zástupcu žalobcov na odročenie pojednávania z dôvodov poskytnutia času na vyjadrenie sa k\nvyjadreniu žalovaných (viď zápisnica zo súdneho pojednávania dňa 17.03.2023), čím podľa ich názoru\nodoprel ich právo sa k vyjadreniu žalovaných vyjadriť a poukázali pritom na rozsiahlu rozhodovaciu\nprax súdov. S ohľadom na uvedené skutkové okolnosti ako aj podanú právnu argumentáciu žalobcovia\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhujú, aby Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia §\n389 ods. 1 písm. b), písm. c) CSP vydal uznesenie, ktorým Krajský súd v Bratislave v celom rozsahu\nzruší rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 9C/25/2018-444 zo dňa 17.03.2023 a vec vráti súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhli, aby súd žalovaným 1/ a 2/\nuložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi 1 a žalobcovi 2/ náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu a k rukám právneho zástupcu žalobcov náhradu trov právneho zastúpenia v\nodvolacom konaní v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania, vrátane výšky náhrady trov\nprávneho zastúpenia, bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka, a to po\nprávoplatnosti rozhodnutia v merite veci.\n7. Žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom ich právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/\nuviedli, že majú za to, že odvolanie žalobcov je nedôvodné a rozsudok je v odvolaní napadnutom vecne\ni právne správny a je potrebného ho podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. K odvolaciemu\ndôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. g) uviedli, že žalobcovia 1/ a 2/ v rámci odvolania vytýkajú\nnesprávne právne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu, t.j. došlo zrejme k pisárskej\nchybe v rámci odvolania, kde správne má byť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Bez\nohľadu na uvedené majú za to, že rozsudok v časti právneho posúdenia naliehavého právneho záujmu\nna strane žalobcov je právne správny. K rozsiahlej sumarizácii odbornej literatúry a judikatúry žalobcov\n1/ a 2/ v rámci odvolania, uviedli, že v predmetnej právnej veci sa rieši úplne odlišná skutková vec\nako tá, na ktorú poukazujú žalobcovia prostredníctvom rozhodnutia NS SR sp.zn. 2ObdoV/11/2019.\nŽalovaní 1/ a 2/ uviedli, že na posudzovanú vec teda nemožno analogicky a skutkovo uplatniť závery\nz rozsudku NS SR zo dňa 11.09.2019, sp.zn. 2ObdoV/11/2019, pretože nejde o obdobnú právnu a\nskutkovú vec. Žalovaní 1/ a 2/ majú za to, že meritórne rozhodnutie v konaní o zaplatenie pohľadávky,\nako aj meritórne rozhodnutie v konaní o relatívnu neúčinnosť odstráni akúkoľvek spornosť medzi\nsporovými stranami a to aj v rozsahu určenia, ktorého sa domáhali žalobcovia petitom v posudzovanej\n\nurčovacej žalobe. Vyjadrili názor, že predmetné konania v plnej miere odstránia stav neistoty žalobcov,\nktorého sa určovacou žalobou domáhajú. V neposlednom rade mali žalovaní 1/ a 2/ za to, že posúdenie\nnaliehavého právneho záujmu nie je otázkou právnou, ale skutkovou a teda nemožno súdu vytýkať\nnesprávne právne posúdenie veci. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP,\nt.j. nedostatočné odôvodnenie, žalovaní 1/ a 2/ uviedli, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za\nriadne odôvodnený, pretože súd prvej inštancie sa podľa nich dôsledne riadil ustanovením § 220 ods.\n2 CSP. Taktiež majú za to, že súd prvej inštancie dal žalobcom 1/ a 2/ v bode 19 až 24 odôvodnenia\nrozsudku jasnú odpoveď, akým spôsobom sa majú domáhať ochrany svojich práv. K odvolaciemu\ndôvodu žalobcov 1/ a 2/ týkajúceho sa odopretia práva vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaných, žalovaní\n1/ a 2/ vo vyjadrení uviedli, že v rámci odvolania pri uvedenom síce rozsiahlo argumentujú judikatúrou\nnajvyšších súdnych autorít, avšak táto nie je vôbec priliehavá, keďže rieši situácie v ktorých sporovej\nstrane nebolo doručené vyjadrenie, prípadne nemali možnosť reagovať na argumentáciu protistrany, čo\nvšak nie je prípad žalobcov. Zdôraznili, že v danom prípade nešlo rozhodne o vyjadrenie obsahujúce\nnové skutočnosti alebo dôkazy, ale zhrňujúce právne stanovisko prednesené v celosti na pojednávaní\nkonanom dňa 17.03.2023, ku ktorému mal možnosť právny zástupca žalobcov prítomný na danom\npojednávaní sa aj vyjadriť. Vzhľadom na uvedené žalovaní 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok\nv napadnutej časti potvrdil ako vecne správny a priznal žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n8. Žalobcovia 1/ a 2/ sa vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení k vyjadreniu\nžalovaných 1/ a 2/ uviedli, že s ich tvrdením o tom, že na posudzovanú vec nemožno analogicky a\nskutkovo uplatniť závery z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.09.2019, sp.zn. 2ObdoV/11/2019,\npretože nejde o obdobnú právnu a skutkovú vec, sa nestotožňujú, pretože závery z rozsudku\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 11.09.2019, sp.zn. 2ObdoV/11/2019, sú všeobecného a teoretického\ncharakteru a sú uplatniteľné pre všetky veci týkajúce sa vzťahu žaloby na plnenie a žaloby na určenie.\nNásledne pre úplnosť vyčerpávajúci spôsobom zhrnuli závery z rozsudku súdu prvej inštancie. Taktiež\nopätovne zhrnuli dôvody pre ktoré majú za to, že žaloba na určenie je pre nich jediným procesne\nvhodným nástrojom a zároveň, že je daný naliehavý právny záujem na ich strane. K bodu 26. vyjadrenia,\nže princíp subsidiarity určovacej žaloby nepripúšťa, aby popri sebe existovali vo veci dva rozsudky,\nurčovací rozsudok a rozsudok na plnenie, žalobcovia opätovne zdôraznili, že podľa ich názoru v týchto\nkonaniach sa nejedná o totožnú vec a totožný nárok, pričom konanie o relatívnej neúčinnosti ani len nie je\nkonaním o žalobe na plnenie. K odopretiu práva žalobcom vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaných uviedli, že\npokiaľ žalovaní tvrdia, že ich právna zástupkyňa na pojednávaní len predložila písomné podanie, ktorým\nneuviedla nijaké nové skutočnosti, ide o celkom neštandardný postup, pretože v súlade s čl. 12 CSP sa\nna prejednanie veci nariaďuje ústne pojednávanie, ktorého podstatou z logiky veci je prednes ústny a nie\npísomný. Žalobcovia preto nerozumejú, prečo právna zástupkyňa žalovaných na ústnom pojednávaní\npredkladala svoj prednes písomne a keď už tak urobila, v súlade s princípom rovnosti strán podľa čl.\n6 CSP mala byť rovnaká možno daná aj žalobcom. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalobcovia 1/ a 2/\nv plnom rozsahu odkázali na nimi podané odvolanie a uviedli, že sa pridržiavajú všetkých skutočností\nv ňom uvedených.\n9. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedli, že v celom rozsahu zotrvávajú na\nargumentácii obsiahnutej vo vyjadrení žalovaných k odvolaniu žalobcov zo dňa 02.06.2023. Odvolanie\nžalobcov považujú za nedôvodné, nakoľko žiaden z namietaných odvolacích dôvodov nie je daný.\nTvrdenia žalobcov v odvolaní, doplnené vo vyjadrení žalobcov, nie sú podľa názoru žalovaných 1/ a\n2/ spôsobilé spochybniť vecnú i právnu správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku, ani postup\nsúdu prvej inštancie predchádzajúci vyhláseniu napadnutého rozsudku. K nedôvodnosti žalobcami\nnamietaných odvolacích dôvodov sa žalovaní 1/ a 2/ podrobne vyjadrili vo vyjadrení zo dňa 02.06.2023,\nna ktoré týmto v súlade so zásadou hospodárnosti konania v záujme nezaťažovania odvolacieho súdu\nduplicitnými tvrdeniami, v celom rozsahu odkázali. Následne vo vyjadrení zopakovali, že žalobcami 1/ a\n2/ tvrdená analógia nie je možná, pričom neprípustne ohýbajú závery NS SR vyslovené v rozsudku na\nokolnosti predmetnej veci (rozsudok NS SR zo dňa 11.09.2019, sp.zn. 2ObdoV/11/2019). Opakovane\nzdôraznili, že je tu zrejmá skutková i právna odlišnosť prejednávaných vecí. Žalovaní majú za to,\nže meritórne rozhodnutie v konaní o zaplatenie, ako aj v konaní o určenie relatívnej neúčinnosti,\nodstráni akúkoľvek spornosť medzi sporovými stranami, a to aj v rozsahu určenia, ktorého sa žalobcovia\ndomáhajú petitom v predmetnom určovacom konaní. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že existenciu ich\nnaliehavého právneho záujmu na požadovanom určení má odôvodňovať dĺžka trvania konania o\nzaplatenie a konania o určenie relatívnej neúčinnosti, takéto tvrdenie rovnako neobstojí. Poukázali na\n\nto, že sú to práve úkony a procesné návrhy žalobcov v konaní o zaplatenie a konaní o určenie relatívnej\nneúčinnosti, ktoré podstatným spôsobom ovplyvnili dĺžku trvania týchto konaní a tým i dĺžku trvania\núdajnej právnej neistoty žalobcov. Je teda vylúčené, aby sa žalobcovia dovolávali existencie údajného\nnaliehavého právneho záujmu v tomto konaní z dôvodu neprimeranej dĺžky trvania predmetných konaní,\nktoré zapríčinili vlastnými úkonmi. Žalovaní 1/ a 2/ zotrvali na závere, že neodročenie pojednávania\nkonaného dňa 17.03.2023 súdom prvej inštancie na základe požiadavky žalobcov za účelom vyjadrenia\nsa k vyjadreniu žalovaných k vyjadreniu žalobcov zo dňa 16.03.2023, predloženému na pojednávaní\ndňa 17.03.2023, nezakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), ani písm. d) CSP.\nVzhľadom k uvedeným skutočnostiam žalovaní navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie\nv zmysle ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny potvrdil a žalovaným priznal voči žalobcom nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n10. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov,\nktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. §\n385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nsúd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/, 2/ nie je dôvodné a rozsudok\nsúdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP).\n11. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia v medziach odvolacích dôvodov, dospel k\nzáveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu žalobcov z dôvodu absencie naliehavého\nprávneho záujmu zamietol. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd\ndopĺňa, že je nepochybné, že podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení, na skúmaní ktorého súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.\nPrávny záujem procesnej prípustnosti určovacej žaloby musí byť naliehavý. Žalobca má naliehavý\nprávny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je, vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené\nza predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť\n(R 17/1972). Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je\nvhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť\nodstránenie spornosti práva. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý\nprávny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha\n(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať\nna určité skutkové okolnosti vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah\nalebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným\nnástrojom, ktorý rieši (odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho\nusporiadanie). Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie\nnaliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania (napr. rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn. 5Cdo/264/2007, 5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008).\n12. Naliehavý právny záujem nie je daný, ak sa petit žaloby, jej skutkové tvrdenia a právne hodnotenie\nneviažu na odstránenie konkrétnej spornosti žalobcom uplatneného práva (R 22/2017).\n13. Pokiaľ ide o judikatúru v týchto veciach týkajúcich sa absencie naliehavého právneho záujmu\nNajvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 3Cdo 112/2004, kde predmetom konania bolo určenie, že žalované\nnie sú vlastníčkami nehnuteľnosti uvádza, že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací\npetit (na to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným\nurčovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho\nprávnom vzťahu; záver súdu o ne/existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda\nposúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva, a či\nsnáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať\niné konanie. V rozsudku dospel k záveru, že určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä\nvtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho\nvzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k\nposúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Najvyšší súd taktiež v rozsudku sp.zn. 5Cdo\n31/2004, kde predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, uvádza, že právny\nzáujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.\nmusí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná\nžaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže\n\ndosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj\ntak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný\nv prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia\nstalo jeho právne postavenie neistým. K otázke určovacích žalôb sa opakovane vyjadril aj Ústavný\nsúd SR. V tejto súvislosti možno poukázať na aktuálne rozhodnutia sp.zn. III. ÚS 588/2021, sp.zn. III.\nÚS 622/2021, v ktorých ústavný súd skonštatoval, že určovacia žaloba je oprávneným prostriedkom\nochrany tam, kde na jej základe je možné dosiahnuť právnu istotu v dotknutom právnom vzťahu, a\nzároveň na jej základe možno dosiahnuť úpravu vzájomných vzťahov a predísť budúcim sporom. Za\nnedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len na\nzbytočné rozmnožovanie sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny\nvzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Súdna prax\nsa ustálila aj na názore, že určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov)\nk nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť\nzosúladenie evidovaného a právneho stavu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 105/2013).\n14. Žalobcovia v rámci svojho podaného odvolania namietali nesprávne posúdenie absencie\nnaliehavého právneho záujmu zo strany súdu prvej inštancie, pričom poukázali na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2019 sp.zn. 2ObdoV/11/2019. Majú za to, že súd prvej\ninštancie si nesprávne vyložil normu procesného práva a to konkrétne ustanovenie § 137 písm. c) CSP,\npokiaľ ustálil, že žalobcovia na žalobe nemajú naliehavý právny záujem. Žalobcovia v rámci podaného\nodvolania taktiež poukázali na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. sp.zn.\n5Cdo/31/2011, 4Cdo/89/2007, 5Obdo/51/2011, 6Cdo/392/13, 3Cdo/12/2004, 4Cdo/49/2003 a zdôraznili,\nže princíp subsidiarity nie je možné vnímať absolútne striktne, s poukazom na to, že určovací rozsudok\nje prejudiciálne záväzný pre konanie o žalobe na plnenie. Na tieto argumenty žalobcov uvedené v\nrámci podaného odvolania odvolací súd uvádza, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne\na to aj s ohľadom na skúmanie naliehavého právneho záujmu, ktoré je v rámci určovacej žaloby je\nvždy prioritné. Určovacou žalobou sa teda žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že\ntu určitý právny vzťah právo je (pozitívne určenie), alebo že tu nie je (negatívne určenie). Takéhoto\nurčenia sa však žalobca môže domáhať iba vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva\nv tom, že právne postavenie žalobcu bez tohto určenia ohrozené alebo neisté. Tento objektívny stav\nprávnej neistoty medzi žalobcami a žalovanými je podľa žalobcov v tom, že v rámci tohto konania\nsa definitívne vyrieši prejudiciálna otázka, z ktorej sa potom bude vychádzať pri žalobe na plnenie.\nRovnako je táto prejudiciálna otázka podľa názoru žalobcov významná pre konanie o určenie neúčinnosti\nprávneho úkonu, a preto považujú žalobcovia určenie neexistencie práva za také, ktoré ovplyvní ich\nprávne postavenie, a teda od tohto výroku potom závisí ako bude rozhodnuté o určovacej žalobe a o\nžalobe o neúčinnosť právnych úkonov. Odvolací súd k týmto argumentom uvádza, že práve tieto tvrdenia\nžalobcov priamo vylučujú naliehavý právny záujem na takomto určení za daného skutkového stavu. Inak\npovedané, v tomto prípade zo skutkového stavu popísaného v priebehu celého konania vyplýva, že v\nroku 2015 bola na Okresný súd Senica podaná žaloba o zaplatenie sumy vo výške 360.000,- eur voči\nžalobcovi v 1. rade, ktorá je vedená pod sp.zn. 7Cb/32/2015. V rámci tohto konania súd prvej inštancie\nmusí vyriešiť nielen otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (t.j. postúpenie pohľadávky), ale aj otázku\nzákladu nároku a to konkrétne, či došlo ku škode, či sú splnené všetky podmienky pre priznanie nároku\na v akej výške. Inými slovami, aktívna vecná legitimácia žalobcu je len jedna z čiastkových otázok\n(prejudiciálnych otázok), ktoré si súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd musí v rámci tohto\nkonania o zaplatenie sumy 360.000,- eur vyriešiť. Práve z tohto dôvodu nie je daný naliehavý právny\nzáujem na takomto určení, nakoľko táto otázka je iba jedna z prejudiciálnych otázok a zároveň je treba\nzdôrazniť, že toto zistenie je výlučne v právomoci Okresného súdu Senica v rámci konania vedeného\npod sp.zn. 7Cb/32/2015. Pokiaľ ide o konanie o neúčinnosť právneho úkonu vedené voči žalobcovi v 2.\nrade, ktorý nadobudol všetky nehnuteľnosti od svojho otca (t.j. od žalobcu v 1. rade) v takomto prípade\nposúdenie existencie pohľadávky a jej výšky priamo závisí od vyriešenia sporu vedeného na Okresnom\nsúde Senica pod sp.zn. 7Cb/32/2015. Odvolací súd má za to, že táto prejudiciálna otázka ku ktorej\nžalobcovia vyvolali samostatné konanie (t.j. otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní vedenom\npod sp.zn. 7Cb/32/2015) nemá priamy súvis s konaním o určenie neúčinnosti právnych úkonov, a preto\nrovnako absentuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade.\nOdvolací súd už iným (zrozumiteľnejším) spôsobom tieto skutočnosti nedokáže vysvetliť, pričom za\nrovnako vyčerpávajúce a zrozumiteľné považuje už odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto\nčasti. Preto odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie o absencii naliehavého právneho\nzáujmu v danej veci.\n\n15. Pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľov a ich poukaz na rozhodnutia NS SR a to konkrétne sp.zn.\n2ObdoV/11/2019, 5Cdo/31/2011, 5Obdo/51/2011, 6Cdo/392/2013, 3Cdo/112/2004, 4Cdo/49/2003,\n3Cdo/53/2007, možno konštatovať, že ide o odlišné skutkové základy sporu, ktoré sú na prejednávanú\nprávnu vec neaplikovateľné. Otázkou analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej\nrozhodovacej praxe sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. I. ÚS 51/2020 z\n09. júna 2020 (ZNaU 24/2020), ktorý judikoval, že „(...) Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave,\nteda o typovo skutkovú podobu, aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. Zásada o\nanalógii v skutkovom stave ako nevyhnutného predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe\nje aplikovateľná aj na aktuálne rozhodovanie odvolacieho súdu. Žalobcami označené rozhodnutia\nnajvyššieho súdu nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax pre prejednávaný prípad, nakoľko\npredmetné rozhodnutia neriešili skutkovo a právne analogickú situáciu, o akú ide v danej veci. Ide o\nprípady, kedy by žalobou na plnenie nebol vyčerpaný celý predmet konania o určovacej žalobe alebo\nkedy sa určovacím výrokom rozsudku vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, čo však\nnie je prejednávaný prípad, a preto ich odvolací súd nepovažuje na prejednávanú vec aplikovateľné.\n16. Pokiaľ ide o posledný odvolací dôvod namietaný žalobcami v rámci podaného odvolania a to\nkonkrétne, že súd prvej inštancie zamietol návrh na odročenie súdneho pojednávania a neposkytol\nžalobcom priestor reagovať na písomné vyjadrenie žalovaných zo dňa 16.03.2023, a preto došlo\nk porušeniu práva žalobcov na spravodlivý súdny proces, pričom zdôraznili a poukázali na viaceré\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napríklad sp.zn. 2Obdo/29/2016, 2Cdo/80/2012\nodvolací súd uvádza, že postup súdu prvej inštancie v rámci pojednávania konaného dňa 17.03.2023\npovažuje za procesne správny z nasledovaných dôvodov. Predmetné vyjadrenie žalovaných zo dňa\n16.03.2023 bolo právnemu zástupcovi žalobcov riadne, krátkou cestou doručené na pojednávaní\nkonanom dňa 17.03.2023, pričom toto bolo na tomto pojednávaní aj riadne prečítané zo strany právnej\nzástupkyne žalovaných. Z obsahu tohto vyjadrenia však podľa názoru odvolacieho súdu nevyplývajú\nžiadne nové tvrdenia žalovaných, ku ktorým sa žalobcovia prostredníctvom ich právneho zástupcu už\nv priebehu konania nevyjadrili. Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje s názorom žalovaných,\nže išlo o ich zhrňujúce stanovisko, ktoré bolo celé prečítané na pojednávaní konanom dňa 17.03.2023\nzo strany právnej zástupkyne žalovaných a ku ktorému sa mal možnosť právny zástupca žalobcov\nprítomný na danom pojednávaní vyjadriť, čo podľa názoru odvolacieho súdu aj urobil. Z tohto vyjadrenia\ntaktiež vyplýva aj to, že žalovaní nesúhlasili s pripustením zmeny petitu navrhovanému zo strany\nžalobcov, avšak k týmto argumentom súd prvej inštancie zaujal také stanovisko, že tento navrhovaný\npetit na pojednávaní konanom dňa 17.03.2023 uznesením pripustil. Keďže odvolací súd z tohto\nvyjadrenia žalovaných nezistil ani jeden nový argument, na ktorý by právny zástupca žalovaných už v\npredchádzajúcich podaniach nereagoval písomne, nepovažuje odvolací súd postup súdu prvej inštancie,\nktorý uznesením zamietol návrh na odročenie pojednávania na procesne nesprávny. Navyše tu treba\nzdôrazniť, že právny zástupca na argumenty protistrany mohol reagovať (aj reagoval) na nariadenom\npojednávaní konanom dňa 17.03.2023, a preto možno konštatovať, že súdom prvej inštancie nebolo\nporušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd nepovažuje za žiadúce neustále\nreagovať na to-ktoré vyjadrenie protistrany, hlavne za situácie, ak neobsahuje nové skutkové ani právne\ntvrdenia. Takýto postup už naznačil aj Ústavný súd SR v rámci rozhodnutia II. ÚS 83/2019 z ktorého\nvyplýva, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie\nprocesných podaní v určitom bode. Ak teda súd prvej inštancie návrh na odročenie pojednávania\nuznesením zamietol, postupoval procesne správne, a teda podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k\nnesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny\nproces, tak ako to tvrdia žalobcovia. Tento argument žalobcov teda odvolací súd taktiež nepovažuje za\ndôvodný.\n17. Odvolací súd záverom dodáva, že ak sa zamieta určovacia žaloba pre nedostatok naliehavého\nprávneho záujmu, je vylúčené súčasne sa zaoberať žalobou vo veci samej (napr. rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo/26/07, 1Cdo/91/06, 2Cdo/231/07). Z uvedeného teda vyplýva, že otázka\npotreby skúmania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, na vyriešení ktorej založil\nrozhodnutie súd prvej inštancie je otázkou, ktorá bola dovolacím súdom opakovane riešená (sp.zn.\n8Cdo/156/2018, 4Cdo/134/2020). Rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 4Cdo/134/2020, ktorý bol vydaný\nv obdobnej právnej veci, prešiel testom ústavnosti (sp.zn. III. ÚS 117/2022).\n\n18. Keďže odvolací súd nezistil žiadne pochybenie zo strany súdu prvej inštancie, rozsudok\nprvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne\nskutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom,\nodvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.\n1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej\ninštancie.\n19. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez\nakejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo\nveci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by\npoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí\nani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),\nresp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá\núčastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).\n20. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva\núčastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný\ndať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne\nv prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa\n25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).\n21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcov nevyhovel a napadnuté rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie potvrdil, mali žalovaní v odvolacom konaní plný úspech a vznikol im nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP\nrozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/5/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:53840bd2-4cd4-4c06-8a22-c63ebd68d692", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.588.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2021 z 28. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.588.2021.1"}, {"guid": "ussr:717eb5bd-cc2a-4c8c-953f-37c690d698e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.117.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 117/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/2022 z 24. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.117.2022.1"}, {"guid": "ussr:63f5762d-edd9-47e3-a93d-800dfb04b87d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.622.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 622/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 622/2021 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.622.2021.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:f153533c-f299-4b62-9d34-9b86e21f1305", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.83.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 83/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/2019 z 23. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.83.2019.1"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "545474ab-39f6-42e5-a6af-f064ef852a8a:ac69fe74-079f-432c-a816-3f7943109583", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1116213745.1", "spisova_znacka": "4Cdo/134/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/134/2020 z 28. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1116213745.1"}, {"guid": "f32c102f-9e62-4d8c-af6c-6e61354bc85c:03d03609-1668-4488-8e75-7aaa4cef8f22", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7010234443.2", "spisova_znacka": "2ObdoV/11/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/11/2019 z 10. 12. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-12-10", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7010234443.2"}, {"guid": "06867ca5-9b8e-4ab6-adb0-581fa006d464:e1e15263-e524-48ae-a310-d98c2198984b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1107215193.2", "spisova_znacka": "2Obdo/29/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/29/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1107215193.2"}, {"guid": "243ee7a8-96ad-4dd6-bd6b-73c6dfc6eb23:4d23f9e7-08a3-4991-9f38-39e01dcdbaee", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Cbi/23/2014", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 25Cbi/23/2014 z 13. 4. 2016", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2016-04-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/243ee7a8-96ad-4dd6-bd6b-73c6dfc6eb23:4d23f9e7-08a3-4991-9f38-39e01dcdbaee"}, {"guid": "83fe0cb1-43c7-47f0-b10a-ad8381b7f5ee:670719e9-345a-4446-b65f-7897e70418cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cb/32/2015", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7Cb/32/2015 z 19. 3. 2015", "sud": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "datum_vydania": "2015-03-19", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/83fe0cb1-43c7-47f0-b10a-ad8381b7f5ee:670719e9-345a-4446-b65f-7897e70418cc"}], "citovane_v": []}