{"guid": "91cb6a3d-b73d-4c78-a39b-4ba83c8151d2:73283bf0-75a7-4b90-b523-c75c82657c94", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2", "spisova_znacka": "4Co/115/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/115/2023 z 31. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. júla 2024, sp. zn. 4Co/115/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2", "identifikacne_cislo": "1116221870", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2024-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "nazov": "§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-4", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-16", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/73283bf0-75a7-4b90-b523-c75c82657c94", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/115/2023\n1116221870\n31. 07. 2024\nJUDr. Valéria Kleinová, st.\nECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov\nsenátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: I. K., nar.\nX.X.XXXX, bytom Ľ. X, X., zastúpený: Mgr. Roman Kerak, advokát, Advokátska kancelária, so sídlom\nSeberíniho 6C, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova\n2, Bratislava, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 5 000 Eur, na odvolanie žalobcu a žalovaného\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 17. februára 2022 č.k. 49C 30/2017-342 v spojení\ns opravným uznesením zo dňa 6. júla 2023 č.k. B5-49C/30/2017-399 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 6.\njúla 2023 č.k. B5-49C/30/2017-399 v napadnutých častiach, a to vo vyhovujúcej i zamietajúcej časti vo\nveci samej, ako aj v časti trov konania p o t v r d z u j e.\nII. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume 1000 Eur, v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok).\nVo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (II. výrok). Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody (III. výrok). Žiadnej zo strán\nnepriznal nárok na náhradu trov konania (IV. výrok).\n2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 18.10.2016, postúpenou na Okresný súd\nBratislava V dňa 03.07.2017, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2 325,55 Eur z titulu\nnáhrady škody a 5000 Eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, spôsobenej mu nezákonnými\nrozhodnutiami. Zároveň si voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu trov konania.\n3. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 49C/30/2017-206 zo dňa 15.02.2019 bola žalovanému\nuložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 259,79 Eur v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti\ntohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok\nna náhradu trov konania. Na základe odvolania strán sporu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.\n4Co 200/2019-280 zo dňa 24.6.2020 v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa náhrady majetkovej\nškody vo výške 2 259,79 Eur rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v ostatnej vyhovujúcej časti aj\nv zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, ako aj v časti trov konania napadnutý rozsudok\nzrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu na náhradu vzniknutej\nmu majetkovej škody a odvolací súd sa stotožnil aj s výškou majetkovej škody priznanej žalobcovi.\n\nV časti týkajúcej sa nároku žalobcu na uhradenie nemajetkovej ujmy odvolací súd podľa ust. § 389\nods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s ust.§ 391 ods. 1 CSP\nrozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď dospel\nk záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie bol nedostatočne a nepresvedčivo v rozpore s ust. § 220\nods. 2 CSP odôvodnený, čím bol naplnený zákonný dôvod pre zrušenie rozhodnutia v časti uhradenia\nnemajetkovej ujmy v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V\nč.k.\n49C 30/2017-206 zo dňa 15.02.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 4Co/200/2019-280 zo dňa 24.6.2020 nadobudol, čo do časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody\nvo výške 2 259,79 Eur právoplatnosť dňa 31.07.2020.\n4. Predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal nárok žalobcu na uhradenie nemajetkovej\nujmy v peniazoch vo výške 5 000 Eur. Žalobca uplatnený nárok v konaní zdôvodnil tým, že uznesením\nKrajského dopravného inšpektorátu Č.P.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX zo dňa 24.12.2011 bolo voči nemu\nzačaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona (ďalej aj ako\n„Tr. zák.“) v jednočinnom súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. Uznesením OR\nPZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 18.10.2012 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie\npre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138\npísm. h/ Tr. zák. a uznesením OR PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 8.11.2012 bolo\nžalobcovi vznesené obvinenie pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. Proti uzneseniam o\nvznesení obvinenia podal žalobca sťažnosti, ktoré dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava\nV uznesením č.k. 1Pv 948/11 zo dňa 30.10.2012 a Uznesením č.k. 1Pv 948/11 zo dňa 16.11.2012 ako\nnedôvodné zamietol. Dňa 4.11.2014 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V na žalobcu\nobžalobu č.k. 1Pv 948/11/1105 pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.\ns poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. a prečin neposkytnutie pomoci podľa § 178 Tr. zák. na Okresný\nsúd Bratislava V. Uznesením Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 bolo\nrozhodnuté, že súd žalobcove trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2\npísm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák., podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavuje,\nnakoľko skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci a pre prečin neposkytnutia\npomoci podľa § 178 Tr. zák., podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavuje, nakoľko je nepochybné,\nže sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Krajský súd v Bratislave Uznesením sp.zn.\n4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015 sťažnosť prokurátora voči uzneseniu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca\nsa dňa 01.08.2016 obrátil na štát zastúpený Generálnou prokuratúrou SR so žiadosťou o predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody, jeho nárok však uspokojený nebol.\n5. Žalobca k dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal na zažívanie\npsychických útrap a poníženia jeho osoby v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Zdôraznil, že vo\nsvojom dovtedajšom živote sa vždy zachovával a správal spravodlivo, čestne a slušne, a to isté očakával\nod štátu. K svojej osobe uviedol, že nikdy nebol trestaný, bol dlhodobo a riadne zamestnaný a jeho\npovesť bola medzi známymi dobrá. V príčinnej súvislosti s uvedenými nezákonnými rozhodnutiami musel\nso svojim zamestnávateľom - Ministerstvo financií Slovenskej republiky zmeniť druh vykonávanej práce\nz druhu práce: šofér, čo okrem iného pociťoval ako stratu dôvery zo strany dlhoročného zamestnávateľa\na taktiež mal pocit hanby pred známymi. Vo veku 55 rokov pociťoval vážny strach z možnej straty\nzamestnania v dôsledku trestného konania vedeného proti jeho osobe. Osobitne na neho vplývala aj\nneprimeraná dĺžka trestného konania a nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej\nveci, ktorá mala na neho veľmi zlý a ťaživý vplyv, naviac mal aj dlhodobé zdravotné problémy.\nNečinnosť orgánov činných v trestnom konaní, najmä vyšetrovateľa PZ v žalobcovej trestnej veci\nbola viackrát potvrdená samotným dozorovým prokurátorom. V tejto súvislosti poukázal na Opatrenie\nOkresnej prokuratúry Bratislava V č.k. 1Pv 948/11/1105 zo dňa 7.3.2014 v spojení s Opatrením Okresnej\nprokuratúry Bratislava V č.k. 1Pv 948/11/1105 zo dňa 7.3.2014. Mal za to, že s prihliadnutím na uvedené\nskutočnosti, najmä vzhľadom na nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia, a následne viac ako dva\nroky trvajúce trestné konanie, ktoré zásadne zasiahlo do osobného aj pracovného života žalobcu, by\nlen konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením. Na základe uvedeného žiadal\npriznať i náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 Eur. K výške požadovanej náhrady nemajetkovej\nujmy poukázal na to, že spĺňa požiadavku § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a nie je vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými\ntrestnými činmi.\n\n6. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, k namietanému nesprávnemu úradnému\npostupu, ktorý spočíval v prieťahoch vyšetrovateľa v konaní, dôvodil tým, že za tento nesprávny\núradný postup Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nenesie zodpovednosť. Poukázal i na\nžalobcom k žalobe predložené dôkazy - pokyn prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 zo dňa 19.2.2014,\nsignalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 7.3.2014 a opatrenie prokurátora sp.zn.\n1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014, ktoré preukazujú, že prokuratúra podnikla všetky dostupné kroky\nk tomu, aby prieťahom vyšetrovateľa v konaní zamedzila. Žalovaný zdôraznil, že v konaní nebola\npreukázaná nemajetková ujma v sume 5000 Eur, keď žaloba neobsahovala žiadne také relevantné\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali právny záver, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je uplatnený\nv súlade s § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Okrem subjektívnych pocitov žalobcu, k žalobe nebol\npripojený žiadny taký objektívny relevantný dôkaz, ktorý by napr. preukazoval, že v súvislosti s trestným\nstíhaním došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu. K skutkovým tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa\npreradenia žalobcu od 1.6.2012 na inú prácu uviedol, že žalobcom predložená pracovná zmluva zo dňa\n17.1.2006 na druh vykonávanej práce - vodič, bola uzavretá na dobu určitú, do 31.1.2007. Dopravná\nnehoda sa stala 20.12.2011 a prvé obvinenie bolo žalobcovi vznesené 18.10.2012. Dňa 30.12.2011 bol\nžalobcovi zadržaný vodičský preukaz, avšak zo žaloby nevyplýva, že by žalobca podal proti rozhodnutiu\no zadržaní vodičského preukazu odvolanie v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. K Dohode z\n30.5.2012 o zmene pracovnej zmluvy uviedol, že tá nepreukazuje, že k zmene druhu práce z vodiča\nna technický dozor nad stavebnými prácami, došlo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním\nžalobcu, naviac žalobca objektívne nemohol ani vykonávať prácu vodiča, ak mal zadržaný vodičský\npreukaz. Navyše z dohody z 30.5.2012 o zmene pracovnej zmluvy vyplýva, že ostatné ustanovenia\npracovnej zmluvy zo dňa 17.1.2006 (vrátane platových podmienok) zostali nezmenené.\n7. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, a to: z výsluchu žalobcu, z výsluchu\nsvedkýň Z. K. a Y. K. a z listinných dôkazov: Uznesenia KR PZ v Bratislave Č.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX\nzo dňa 24.12.2011, rozhodnutia OR PZ v Bratislave V o zadržaní vodičského preukazu Č.:W.-L.-XXXX/VC.-XXXX z 30.12.2011, Uznesenia o vznesení obvinenia Č.:C.-XXX/X-C.-X.- XXXX, Uznesenia Okresnej\nprokuratúry BA V č.k. 1Pv 948/11-12 z 30.10.2012, Uznesenia OR PZ Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX z\n8.11.2012, Uznesenia Okresnej prokuratúry BA V č.k. 1Pv 948/11-16 zo dňa 16.11.2012, Oznámenia\no podaní obžaloby, Uznesenia Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014,\nUznesenia KS v BA 4Tos/135/2014 z 12.2.2015, Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody adresovanej žalovanému z 29.7.2016, Odpovede na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku\nna náhradu škody z 27.9.2016, Pracovnej zmluvy žalobcu zo 17.1.2006 a Dohody o zmene pracovnej\nzmluvy z 30.5.2012, Opatrenia OP BA V pre OR PZ v Bratislave V OKP z 19.2.2014, Signalizácie OP\nBA V adresovanej riaditeľovi OR PZ, OKP Bratislava zo 7.3.2014, Opatrenia OP BA V\n1 Pv\n948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014, z lekárskych správ žalobcu, ako aj z ostatného na vec sa vzťahujúceho\nspisového materiálu, zhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, starostlivo\nprihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, a zistil skutkový stav veci:\nUznesením Odboru dopravných nehôd Krajského dopravného inšpektorátu Č.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX\nzo dňa 24.12.2011 bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.\nv jednočinnom súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. Uznesením vyšetrovateľa\nOdboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa\n18.10.2012 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,\nods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. Uznesením vyšetrovateľa Odboru\nkriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 8.11.2012\nbolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zákona. Proti\nuzneseniam o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosti, o ktorých dozorujúci prokurátor Okresnej\nprokuratúry Bratislava V rozhodol Uznesením č.k. 1Pv 948/11 zo dňa 30.10.2012 a Uznesením č.k.\n1Pv 948/11 zo dňa 16.11.2012 tak, že obe sťažnosti ako nedôvodné zamietol. Z Opatrenia prokurátora\nsp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 zo dňa 19.2.2014 vyplýva, že po previerke vyšetrovacieho spisu prokurátor\nuložil vyšetrovateľovi vykonať vo veci urýchlene konkrétne úkony a po vykonaní uvedených úkonov\npredložiť spis do 30.3.2014. Z Opatrenia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014, ktoré\nje súčasťou pripojeného trestného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 1T 111/2014, mal za preukázané, že\nnámestník okresného prokurátora odňal vyšetrovateľovi OR PZ Bratislava V vec vedenú na OR PZ\nBratislava V pod sp.zn. C.-XXX/X-C.-X.-XXXX a uložil riaditeľovi Odboru kriminálnej polície OR PZ\nBratislava V, aby bola vec prikázaná inému vyšetrovateľovi. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že\nvyšetrovateľ Uznesením pod sp.zn. Č.:C.- XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 18.10.2012 podľa § 206 ods.1\nTr. poriadku vzniesol obvinenie I. K.Ü. pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm.\n\na/ Tr. zák., dňa 6.3.2014 predložil vyšetrovateľ PZ vyšetrovací spis dozorujúcemu prokurátorovi, ktorý\nsi ho vyžiadal za účelom vykonania previerky plynulosti a rýchlosti konania vyšetrovateľa PZ T.. Y.. Y.\nŠ. v danej trestnej veci. V rámci vykonanej previerky vyšetrovacieho spisu dňa 7.3.2014 bolo zistené,\nže vyšetrovateľ PZ bol vo veci viackrát nečinný, a to v obdobiach od 9.11.2012 do 13.5.2013, od\n20.5.2013 do 15.10.2013, a v období od 15.10.2013 do 27.2.2014. Je zjavné, že touto nečinnosťou\nvznikli nedôvodné prieťahy v konaní. Vyšetrovateľ PZ svojím postojom úplne ignoruje daný vyšetrovací\nspis, čo je neakceptovateľné. Ďalej z odôvodnenia vyplýva, že námestník okresného prokurátora\ndospel po preskúmaní spisového materiálu a postupov vyšetrovateľa PZ k záveru, že je potrebné vec\nvyšetrovateľovi odňať, nakoľko uvedený vyšetrovateľ PZ zrejme nie je schopný vec náležite a včas\nposúdiť a rozhodnúť, ako aj z dôvodu, že vyšetrovateľ PZ bol vo veci viackrát nečinný. Zo signalizácie\nnámestníka okresného prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 7.3.2014 určenej riaditeľovi OR\nPZ Bratislava V, odbor kriminálnej polície, vyplýva konštatovanie dlhodobej nečinnosti vyšetrovateľa vo\nveci, ako i žiadosť o oznámenie opatrení prijatých z dôvodu nečinnosti vyšetrovateľa. Dňa 4.11.2014\nbola podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava V na žalobcu obžaloba č.k. 1Pv 948/11/1105\npre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.\nh/ Tr. zák. a prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. na Okresný súd Bratislava V. Uznesením\nsp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 Okresný súd Bratislava V rozhodol podľa § 241 ods. 1 písm. c/\nTr. por. o trestnom stíhaní obvineného I. K., nar. X.X.XXXX v X., bytom X., Ľ. X, pre prečin ublíženia\nna zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák., na tom\nskutkovom základe, že dňa 20.12.2011 v čase okolo 17:45 hod. viedol obv. I. K. ako vodič osobného\nmotorového vozidla zn. Audi A6, striebornej metalízy EČ: X. XXX C. po Jantárovej ceste v Bratislave,\nv smere od Pajštúnskej ul. na Šintavskú ul., pričom sa v rozpore s ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zákona\nč. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke plne nevenoval vedeniu motorového vozidla a pred križovatkou so\nŠintavskou ul. na dopravným značením riadne vyznačenom priechode pre chodcov zrazil chodkyňu\npošk. Z. X.Ú., ktorá prechádzala cez cestu z pohľadu vodiča z pravej na ľavú stranu cesty, pričom pri\nzrážke utrpela chodkyňa poškodená Z. X. zlomeninu krížovej kosti vľavo a lonovej kosti vpravo, otras\nmozgu, pomliaždenie hlavy s krvnou podliatinou, poranenie väzivového aparátu ľavého kolenného kĺbu,\nranu na ľavom líci a dolnej pere vľavo a zlomeninu priečneho výbežku 5. driekového stavca vľavo, s\nprimeranou dobou liečenia 2-3 mesiace, podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zastavuje, nakoľko skutok\nnie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178\nTr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 20.12.2011 v čase okolo 17:45 hod. obv. I. K. po tom, čo\nmal ako vodič motorového vozidla zn. Audi A6, striebornej metalízy EČ: X. XXX C. na Jantárovej ceste v\nBratislave v smere od Pajštúnskej ul. na Šintavskú ul. pred križovatkou so Šintavskou ul. na dopravným\nznačením vyznačenom priechode pre chodcov dopravnú nehodu, kedy zrazil chodkyňu pošk. Z. X., ktorá\nprechádzala cez cestu z pohľadu vodiča z pravej na ľavú stranu cesty, kedy utrpela ťažké zranenia,\na to zlomeninu krížovej kosti vľavo a lonovej kosti vpravo, otras mozgu, pomliaždenie hlavy s krvnou\npodliatinou, poranenie väzivového aparátu ľavého kolenného kĺbu, ranu na ľavom líci a dolnej pere vľavo\na zlomeninu priečneho výbežku 5. driekového stavca vľavo s primeranou dobou liečenia 2-3 mesiace,\ntejto neposkytol potrebnú pomoc, ale ju naložil do zadnej časti svojho vozidla a z miesta dopravnej\nnehody odišiel preč, pričom chodkyňa pošk. Z. X. bola nájdená na parkovisku pred ubytovňou MV SR\nna Romanovej ul. č. 37, svedkami L. B. a T. X., ktorí privolali RZP podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. por.\nzastavuje, nakoľko je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.\n8. Proti tomuto uzneseniu súdu o zastavení trestného stíhania žalobcu podal prokurátor Okresnej\nprokuratúry Bratislava V sťažnosť, ktorú Krajský súd v Bratislave ako nedôvodnú Uznesením sp. zn.\n4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015 zamietol.\nZ Pracovnej zmluvy žalobcu č. 66/2006-23 zo dňa 17.01.2006 vyplýva dojednaný druh práce u\nzamestnávateľa MF SR vodič s miestom výkonu práce so sídlom zamestnávateľa. Pracovný pomer\nbol dohodnutý na dobu určitú do 31.01.2007, k čomu žalobca vypovedal, že na základe tejto\npracovnej zmluvy pracoval ako vodič i po uvedenej dojednanej dobe, pričom žalovaný tieto skutkové\ntvrdenia žalobcu nespochybnil, teda ich súd považoval za nesporné, keď týmto skutkovým tvrdeniam\nnasvedčovali i výpovede svedkýň ako i Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.05.2012, z ktorej\nvyplýva zmena Pracovnej zmluvy zo dňa 17.01.2006. Obsahom Dohody o zmene pracovnej zmluvy\nbola zmena dohodnutého druhu práce, ktorým bola práca v oddelení investičnom a správy majetku, v\nodbore hospodárskej správy, v sekcii správy majetku a služieb na MF SR, a to najmä technický dozor\nnad drobnými stavbami, stavebnými úpravami, udržiavacími prácami a stavenými časťami stavby. V\npredmetnej dohode bolo výslovne uvedené, že ostatné ustanovenia platnej Pracovnej zmluvy č. XX/\nXXXX-XX zo dňa 17.01.2006 zostávajú nezmenené.\n\nZ lekárskych správ žalobcu z 11.01.2013, 10.05.2017, 12.06.2017, 13.06.2018 vyplývajú vyšetrenia\ntráviaceho traktu, Dg. iné choroby čreva, vyšetrenie v neštátnej internej ambulancii so záverom Dr.\nhepatopatia dif. dg+HT ako i vyšetrenie 24 hodinové ambulantné monitorovanie EKG s Dg. Benígna\nprimárna artériová hypertenzia, bez hypertenznej krízy. Dňa 29.7.2016 podal žalobca prostredníctvom\nprávneho zástupcu v zmysle § 15 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku\nna náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky.\nOdpoveďou zo dňa 27.09.2016 bolo právnemu zástupcovi žalobcu oznámené, že nárok na náhradu\nškody nebude uspokojený.\n9. Uviedol, že žalobca pred súdom vypovedal zhodne s obsahom podanej žaloby a k uplatnenej\nnáhrade nemajetkovej ujmy doplnil, že po dopravnej nehode sa dlhšiu dobu nič neriešilo. Nebolo mu\njasné, z akého dôvodu konanie tak dlho trvá, keď dopravná nehoda sa stala 20.12.2011, pričom po\nvyšetrovacích úkonoch na Námestí hraničiarov sa následne nekonalo. Až do augusta 2012 nebol v tejto\nveci kontaktovaný. Uvedená nečinnosť mala za následok napätie v manželstve, čoho bola svedkom i\nžalobcova dcéra. Dovtedy napäté situácie v manželstve nezažívali, napriek tomu, že manželstvo trvá\nod roku 1979. Žalobca uviedol, že zadržanie vodičského oprávnenia ihneď dal na vedomie svojmu\nzamestnávateľovi, keďže bol na pozícii vodiča, následne bol preradený na oddelenie investícií. Ďalej\nvypovedal, že jeho psychické útrapy a poníženie cítil v práci, keď bol preradený na iný druh práce,\nv práci zo strany niektorých kolegov pociťoval zmenu správania voči jeho osobe. V tom čase zažíval\nneistotu, vnútornú nervozitu, keďže nevedel ako celá situácia dopadne. Jeho vnútorné stavy sa prenášali\ni do domácnosti. Žalobca mal za to, že následkom uvedeného rozpoloženia mal srdcovú zástavu,\nktorá mu bola diagnostikovaná v roku 2017. K príčinnej súvislosti medzi srdečnou zástavou a trestným\nkonaním vzhľadom na skončenie trestného konania 12.2.2015 uviedol, že stres a napätie, keď cítil\nnespravodlivosť sa kumulovali a následok nastal neskôr. Pred súdom netvrdil, že by mu zamestnávateľ\nmal naznačiť nejakým spôsobom úmysel ukončiť pracovný pomer, avšak uviedol, že bol dopytovaný na\nstav konania, nakoľko bol šoférom vedúceho služobného úradu, ktorý mal záujem o informácie v tejto\nveci. K zmene zdravotného stavu od konca roka 2011 uviedol, že ten sa mu zhoršoval, bol navrhnutý na\noperáciu bedrových kĺbov, ktorú však ešte neabsolvoval, pred 3 rokmi mal neustále zvýšený krvný tlak,\nčo konzultoval s lekármi a odvtedy je liečený na túto diagnózu. K pracovnej zmluve uviedol, že v roku\n2006, keď nastúpil do zamestnania mal každý zamestnanec skúšobnú lehotu 3 mesiacov a následne\nzmluvu na dobu neurčitú, od roku 2006 až po dobu vypracovania dodatku k pracovnej zmluve (r. 2012),\nzmenu pracovnej zmluvy nemal.\nSvedkyňa X.. Z. K. (dcéra žalobcu) pred súdom vypovedala, že v čase dopravnej nehody i následne\nžila s rodičmi v spoločnej domácnosti. K osobe žalobcu poukázala na to, že jej bol celý život morálnou\noporou, zdôverovala sa mu viac ako svojej matke. Po dopravnej nehode jej žalobca nesúvislo opísal\npriebeh tejto udalosti. Zhodne so žalobcom poukázala na neprimeranú dĺžku konania, ktorá vyvolávala u\nvšetkých pocit neistoty. Svedkyňa mala pocit, že žalobca potrebuje jej oporu viac ako ona jeho, vnímala,\nže jej otec vnútorne trpí, cítil sa ukrivdený. Zároveň si bol neistý čo sa týka práce, pociťoval tlak, či\nbude vedieť zabezpečiť rodinu, a to sa odzrkadľovalo na jeho zdravotnom stave. Nemal vedomosť o\nvýsledku a o tom, aké obdobie to celé bude trvať. Vo svojej výpovedi poukázala na to, že pracuje v\nrovnakej budove ako žalobca, tiež na Ministerstve financií, kde vnímala šírenie informácií o jej otcovi.\nNajprv zachytila akoby také šuškanie, potom keď jej otec bol na PN, zavolala si ju riaditeľka osobného\núradu a pýtala sa jej, či má vedomosť o tom, ako sa vec vyvíja a čo je v tejto veci nové. Svedkyňa\nvypovedala, že rozumela pocitom otca, ktorý sa cítil ukrivdený. Zároveň pociťovala svedkyňa medzi\nrodičmi v tomto období väčšie nezhody, aj po tom, čo opustila domácnosť rodičov pri návštevách vnímala\nmedzi rodičmi napätie. Jedinou záľubou žalobcu bol stolný tenis, avšak v tomto období sa jej otec uzavrel\ndo seba, prestal sa venovať svojej záľube. Mala pocit, že prestal mať záujem stretávať sa s ľuďmi, z\ndôvodu obavy, že sa ho každý bude pýtať na predmetné skutočnosti. Všetko uvedené malo vplyv na\njeho zdravie. Sťažoval sa viac na zdravie, začal navštevovať častejšie lekárov, pričom do tohto obdobia\nsa skôr lekárom vyhýbal. Poukázala na to, že následkom toho, čo sa stalo koncom roka 2011, bol\nžalobca v roku 2012 týždeň hospitalizovaný, mal niečo s vnútornými orgánmi (s črevom), čo bol následok\nstresu. Mala vedomosť i o problémoch žalobcu so srdcom, v dôsledku čoho i v súčasnosti užíva žalobca\nlieky, poukázala i na krátkodobú zástavu srdca žalobcu, ktorá mu bola zistená lekárskymi vyšetreniami.\nUvedené zdravotné problémy začali v období, keď sa svedkyňa sťahovala z domácnosti rodičov v roku\n2013 alebo 2014. Ďalej vo svojej výpovedi uviedla, že s otcom riešila jeho záležitosti, nakoľko matka\nje citlivejšia, tak ju nechcela zaťažovať. Matka danú vec vnímala ako nespravodlivosť a krivdu, avšak\nkeď sa snažila podporiť žalobcu vyvolávalo to medzi nimi skôr hádky. Svedkyňa uviedla, že žalobcu\npodporovala rozhovormi, bola pri ňom, keď to potreboval. V prípade, ak potreboval niekam odviezť, tak\n\nho ona odviezla, keďže mu bol vodičský preukaz odňatý. K jej vzťahu so žalobcom uviedla, že ten je\nnaďalej dobrý, avšak považuje ho za slabšieho a zlomeného.\nSvedkyňa Y. K. (manželka žalobcu) vo svojej výpovedi uviedla, že žije so žalobcom 39 rokov, ich\nmanželstvo bolo harmonické, avšak po dopravnej nehode v r. 2011 začal mať žalobca zdravotné\nproblémy so srdcom. Napriek tomu, že bol sledovaný lekárom pre hypertenziu, začal sa mu zdravotný\nstav zhoršovať, začal byť podráždený, cítil sa byť menejcenný. Dovtedy jej bol oporou, avšak po tejto\nudalosti sa musela starať o žalobcu. Zdravotné problémy sa jej manželovi stále zhoršovali, navštevoval\nlekárov, bol aj hospitalizovaný kvôli črevu, k čomu lekárka uviedla, že tento stav mohol mať súvislosť\nso stresom. Poukázala na to, že po práceneschopnosti bol žalobca preradený na iné miesto. Žalobca\njej mal povedať, že sa tam cíti ukrivdený. Zveroval sa jej, že cítil v práci výsmechy, stále sa ho pýtali, či\ntam zostane, či ho nevyhodia z práce, či bude robiť vodiča. Zdôraznila, že chodil domov v zlom stave.\nHrával stolný tenis od 6 rokov, avšak po tejto udalosti ho prestal hrávať, nemal na nič náladu. Svedkyňa\nvypovedala, že vždy bola zvyknutá, že sa môže o manžela oprieť, vo všetkom jej vedel poradiť, avšak\nv tomto období musela byť oporou ona žalobcovi. Snažila sa mu vyhovieť vo všetkom, čo potreboval.\nUviedla, že pociťovala trestné stíhanie vedené voči žalobcovi ako krivdu/nespravodlivosť. V súčasnosti\nmá s manželom dobrý vzťah.\nŽalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu po rozhodnutí odvolacieho súdu pred súdom\nzopakoval svoju doterajšiu argumentáciu k dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý\nmal za preukázaný v konaní vykonaným dokazovaním. Uviedol, že žalovaný sa snaží zbaviť svojich\nzodpovedností - zodpovedností za nečinnosť, pričom úlohou prokurátora je práve aj vykonávanie dozoru.\nZdôraznil, že opatrenia OP BA V a k signalizácii OP BA V, boli vydané v priebehu jedného mesiaca.\nŽalovaný mal vo veci prieťahov v konaní konať skôr, to nesplnil a dozor nebol vykonávaný efektívne.\nŽalovaný nebol schopný vyriešiť efektívne prieťahy v konaní za 15 mesiacov. Ďalej poukázal na to,\nže už len samotné trestné stíhanie zasiahlo žalobcu do jeho súkromného života, cti a dobrej povesti,\na to aj s poukazom na dĺžku trestného konania takým zásadným spôsobom, že boli naplnené všetky\npredpoklady na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súvislosti s uplatneným nárokom odkázal\naj na uznesenie KS v BA sp. zn. 6Co/437/2015 zo 17.5.2017, v ktorom odvolací súd konštatoval,\nže „každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce\ndo okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt\ntrestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje\ndo súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná\no obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Preto bolo\npotrebné v danej veci žalobkyni priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ K uplatnenej výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy je v súlade s požiadavkou\n§ 17 ods. 4 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a nie je vyššia ako\nvýška náhrady poskytovaná osobám poškodenými násilnými trestnými činmi, teda nie je vyššia ako 50násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy v zmysle § 13 Zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných\nčinov.\n10. Žalovaný považoval nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Eur za\nnedôvodný a nepreukázaný. Opätovne dôvodil tým, že za prieťahy v trestnom konaní žalovaný nenesie\nzodpovednosť, čo preukazujú i dôkazy predložené priamo žalobcom, ako i prednes jeho právneho\nzástupcu, z ktorého vyplýva, že prieťahy v trestnom konaní mal vyšetrovateľ. Žalovaný nemal v\nkonaní za preukázané obmedzenia a dopady na žalobcu v dôsledku trestného stíhania, zároveň nemal\npreukázanú príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho zdravotného stavu a trestným stíhaním jeho osoby.\nK preradeniu žalobcu od 1.6.2012 na inú prácu uviedol, že v konaní predložená pracovná zmluva\nzo dňa 17.1.2006, na druh vykonanej práce - vodič bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2007.\nDopravná nehoda sa stala 20.12.2011 a prvé obvinenie bolo žalobcovi vznesené až 18.10.2012,\nteda po skončení platnosti pracovnej zmluvy. Ďalej dôvodil tým, že dňa 30.12.2011 bol žalobcovi\nzadržaný vodičský preukaz, pričom zo žaloby ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca\npodal proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu odvolanie, a teda splnil tak podmienku na\npriznanie náhrady škody v zmysle § 6 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.. Mal za to, že Dohoda o\nzmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.5.2012 nepreukazuje, že k zmene druhu práce - z vodiča na\ntechnický dozor nad stavebnými prácami došlo v priamej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Žalobca\nobjektívne nemohol vykonávať prácu vodiča, ak mal zadržaný vodičský preukaz. Z predmetnej dohody o\nzmene pracovnej zmluvy vyplýva, že ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy zo dňa 17.1.2006, vrátane\nplatových podmienok zostali nezmenené. K výsluchom rodinných príslušníkov žalobcu žalovaný uviedol,\nže tie považuje za málo relevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v rámci svedeckých výpovedí budú\n\nobdobným spôsobom tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo sa aj udialo. Žalovaný v súvislosti\ns preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn.\n3Cdo/32/2007 zo dňa 29.3.200, a to na jeho odôvodnenie: „v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje\npriama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav\n(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah\npríčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.\nOtázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená\nlen v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných\nsúvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pri tom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná\nsúvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj\nR 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979).\nV postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou\nspôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na\nneobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,\npri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku\nmusí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní\npríčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy\nako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu“.\n11. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 1 písm. a/, § 3 ods. 1,2, § 4 ods.\n1 písm. f/, § 5 ods. 1, 3, § 6 ods. 1,2,3, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,2, 3 a 4 zákona č.\n514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov (účinného ku dňu 12.02.2015, kedy nadobudlo právoplatnosť Uznesenie sp.zn. 1T 111/2014 v\nspojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Tos/135/2014), upravujúceho zodpovednosť\nštátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.\n12. Skonštatoval, že predmetom konania v zmysle obsahu podanej žaloby po nadobudnutí\nprávoplatnosti rozsudku č.k. 49C 30/2017-206 zo dňa 15.02.2019 v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave č.k. 4Co/200/2019-280 zo dňa 24.6.2020, v ktorom bol žalovaný zaviazaný na náhradu\nmajetkovej škody vo výške 2 259,79 Eur zostal nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\npodľa ust. § 17 ods. 2 cit. zákona v uplatnenej sume 5 000 Eur.\n13. Vyslovil, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a\nteda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na\njeho doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, na jeho česť, vážnosť, povesť, spoločenské\npostavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom\nstanovuje kritéria, ktoré je potrebné vždy posúdiť vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého\nindividuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale\nmusí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového\nstavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých\noblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Určujúcim\nhľadiskom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z právnej úpravy,\nktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej\nujmy prihliadať, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už\nzo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej\nujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo.\nMedzi konkrétnymi tvrdenými negatívnymi následkami a nesprávnym úradným postupom musí existovať\npríčinná súvislosť. Vzťahom príčinnej súvislosti sa v právnej teórií označuje priama väzba vzťahov\n(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vytvára druhý jav (následok). O vzťah\npríčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím a\nškodou, vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu\nnenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých\nkonkrétnych súvislostiach, pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a\nnásledku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R21/1992); príčinou vzniku\nškody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R7/1979). Pri zisťovaní príčinnej súvislosti\ntreba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama\npríčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť\nmedzi vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným postupom súdu je daná, ak je\n\npreukázané, že nebyť takéhoto porušenia povinností, ku škode by podľa obvyklého chodu vecí nedošlo.\nNestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii, ale existencia\npríčinnej súvislosti musí byť v konaní preukázaná. Predpokladmi pre priznanie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle vyššie citovaných ustanovení bolo preukázanie tvrdeného\nnezákonného rozhodnutia/nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť\nmedzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy a najmä\npreukázanie skutočnosti, že samotné zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o\nzodpovednosti za škodu nie je dostačujúce vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím/\nnesprávnym úradným postupom v jednotlivých sférach života žalobcu. Čo do priznania samotnej výšky\nnemajetkovej ujmy v peniazoch bolo posudzovanie kritérií demonštratívne stanovených v ust. § 17 ods.\n3 cit. zákona ako i posúdenie, či uplatňovaná výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nnie je v rozpore s ust § 17 ods. 4 cit. zákona.\n14. Konštatoval, že odôvodnil unesenie dôkazného bremena žalobcu, čo do preukázania nezákonného\nrozhodnutia v rozsudku č.k. 49C/30/2017-206 zo dňa 15.02.2019, s ktorým sa i odvolací súd stotožnil\nvo svojom rozhodnutí č.k. 4Co/200/2019-280 zo dňa 24.6.2020. V odôvodnení poukázal na uznesenie\nOkresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 v spojení s uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave sp.zn. 4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi\nprávoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a/ a b/ Trestného poriadku. Z dôvodu, že trestné\nstíhanie voči žalobcovi bolo zastavené, je potrebné posudzovať už uznesenia o vznesení obvinenia\nako nezákonný zásah štátu voči žalobcovi, pretože trestné stíhanie voči žalobcovi nemalo byť\nvôbec začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené\nalebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)\ntrestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (I. ÚS 395/2016-26).\n15. V konaní boli podľa súdu prvej inštancie nesporné skutkové tvrdenia týkajúce sa nečinnosti\nvyšetrovateľa. Z Opatrenia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 zo dňa 19.2.2014 vyplýva, že po\nprevierke vyšetrovacieho spisu prokurátor uložil vyšetrovateľovi vykonať vo veci urýchlene konkrétne\núkony a po vykonaní uvedených úkonov predložiť spis do 30.03.2014. Z Opatrenia sp.zn. 1Pv\n948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014 mal za preukázané, že námestník okresného prokurátora odňal\nvyšetrovateľovi vec vedenú na OR PZ Bratislava V pod spisovou značkou C.-XXX/X-C.-X.-XXXX a uložil\nriaditeľovi Odboru kriminálnej polície OR PZ Bratislava V, aby bola vec prikázaná inému vyšetrovateľovi.\nV odôvodnení rozhodnutia bola konštatovaná opakovaná nečinnosť, a to v obdobiach od 9.11.2012\ndo 13.5.2013, od 20.5.2013 do 15.10.2013, a v období od 15.10.2013 do 27.2.2014. Zároveň bolo\nv odôvodnení uvedené, že je zjavné, že touto nečinnosťou vznikli nedôvodné prieťahy v konaní.\n„Vyšetrovateľ PZ svojím postojom úplne ignoruje daný vyšetrovací spis, čo je neakceptovateľné“. Ďalej z\nodôvodnenia vyplýva, že námestník okresného prokurátora dospel po preskúmaní spisového materiálu\na postupov vyšetrovateľa PZ k záveru, že je potrebné vec vyšetrovateľovi odňať, nakoľko uvedený\nvyšetrovateľ PZ zrejme nie je schopný vec náležite a včas posúdiť a rozhodnúť, ako aj z dôvodu, že\nvyšetrovateľ PZ bol vo veci viackrát nečinný. Zo signalizácie námestníka okresného prokurátora sp.zn.\n1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 7.3.2014 určenej riaditeľovi OR PZ Bratislava V - odbor kriminálnej polície\nvyplýva konštatovanie dlhodobej nečinnosti vyšetrovateľa vo veci, ako i žiadosť o oznámenie opatrení\nprijatých z dôvodu nečinnosti vyšetrovateľa.\n16. Čo sa týka argumentácie žalovaného, že dozorujúci prokurátor vykonal všetky zákonné kroky k\ntomu, aby prieťahom vyšetrovateľa zamedzil, súd prvej inštancie prihliadol na obdobia nečinnosti\nvyšetrovateľa a dátumy vydania jednotlivých opatrení/signalizácie smerujúcich k zamedzeniu ďalších\nprieťahov v konaní. Z uvedených listinných dôkazov vyplýva začiatok nečinnosti vyšetrovateľa už\n09.11.2012, avšak prvé Opatrenie prokurátora bolo vydané až vo februári 2014, teda nemožno podľa\nneho prisvedčiť tvrdeniu žalovaného o absencii zodpovednosti prokurátora za vzniknuté prieťahy v\nkonaní. Na základe vyššie uvedeného mal za preukázaný nesprávny úradný postup v trestnom konaní\nvedenom proti žalobcovi, za ktorý sa všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje aj\nnečinnosť, opomenutie v predpísanom postupe štátneho orgánu.\n17. Uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca zdôvodňoval negatívnymi\nnásledkami týkajúcimi sa a/ jeho osoby - psychické útrapy, pocit poníženia, pocit neistoty, strata\ndôstojnosti b/ osobného/rodinného života, c/ zdravotného stavu žalobcu, d/ pracovnej sféry. Žalobca\n\nv konaní tvrdil, že v príčinnej súvislosti s uvedenými nezákonnými rozhodnutiami musel so svojím\nzamestnávateľom Ministerstvom financií SR zmeniť druh vykonávanej práce z druhu práce: šofér, čo\nokrem iného pociťoval ako stratu dôvery zo strany dlhoročného zamestnávateľa, vo veku 55 rokov\npociťoval vážny strach z možnej straty zamestnania v dôsledku trestného konania vedeného proti jeho\nosobe. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca mal uzavretú Pracovnú zmluvu\nč. XX/XXXX-XX zo dňa 17.01.2006 na dobu určitú do 31.01.2017 so zamestnávateľom MF SR s druhom\npráce - vodič s miestom výkonu práce so sídlom zamestnávateľa. Žalobca vypovedal, že na základe\ntejto pracovnej zmluvy pracoval ako vodič i po uvedenej dojednanej dobe, čo zhodne vypovedali i\nsvedkyne a dané tvrdenie vyplývalo i z Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.05.2012, z ktorej\nvyplýva zmena Pracovnej zmluvy zo dňa 17.01.2006. Obsahom Dohody o zmene pracovnej zmluvy\nbola zmena dohodnutého druhu práce, ktorým bola práca v oddelení investičnom a správy majetku, v\nodbore hospodárskej správy, v sekcii správy majetku a služieb na MF SR a to najmä: technický dozor\nnad drobnými stavbami, stavebnými úpravami, udržiavacími prácami a stavenými časťami stavby. V\npredmetnej dohode bolo výslovne uvedené, že ostatné ustanovenia platnej Pracovnej zmluvy č. XX/\nXXXX-XX zo dňa 17.01.2006 zostávajú nezmenené. Dňa 30.12.2011 bol žalobcovi zadržaný vodičský\npreukaz, žalobca netvrdil ani v konaní nepreukazoval, že podal proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského\npreukazu odvolanie. Je zrejmé, že po zadržaní vodičského preukazu nemohol žalobca vykonávať\ndojednaný druh práce vodič. Pred súdom žalobca netvrdil, že by mu zamestnávateľ mal naznačiť\nnejakým spôsobom úmysel ukončiť pracovný pomer, avšak uviedol, že bol dopytovaný na stav konania,\nnakoľko bol šoférom vedúceho služobného úradu, ktorý mal záujem o informácie v tejto veci. Z Dohody\no zmene pracovnej zmluvy vyplýva, že okrem druhu práce k zmene podmienok vrátane platobných\nnedošlo. Súd prvej inštancie dané vyhodnotil ako prejav dôvery zamestnávateľa k zamestnancovi a\numožnenie žalobcovi naďalej zotrvať v pracovnom pomere za nezmenených podmienok. Na základe\nuvedeného nemal preukázaný konkrétny negatívny následok do pracovnej sféry žalobcu, čím nemohol\nbyť naplnený ani predpoklad nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n18. Žalobca v konaní poukazoval na svoj zlý zdravotný stav v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, ktorá\nmala na neho zlý a ťaživý vplyv, čoho následkom bola srdcová zástava, ktorá mu bola diagnostikovaná v\nroku 2017. K príčinnej súvislosti medzi srdečnou zástavou a trestným konaním vzhľadom na skončenie\ntrestného konania 12.2.2015 uviedol, že stres a napätie, keď cítil nespravodlivosť, sa kumulovali a\nnásledok nastal neskôr. K zmene zdravotného stavu od konca roka 2011 uviedol, že ten sa mu zhoršoval,\nbol navrhnutý na operáciu bedrových kĺbov, ktorú však ešte neabsolvoval, pred 3 rokmi mal neustále\nzvýšený krvný tlak, čo konzultoval s lekármi a odvtedy je liečený na túto diagnózu. Z lekárskych správ\nžalobcu z 11.01.2013, 10.05.2017, 12.06.2017, 13.06.2018 vyplývajú vyšetrenia tráviaceho traktu, Dg.\niné choroby čreva, vyšetrenie v neštátnej internej ambulancii so záverom Dr. hepatopatia dif. dg+HT ako\ni vyšetrenie 24 hodinové ambulantné monitorovanie EKG s Dg. Benígna primárna artériová hypertenzia,\nbez hypertenznej krízy, z ktorých správ nemal súd prvej inštancie preukázanú príčinnú súvislosť\nmedzi zdravotným stavom žalobcu a neprimeranou dĺžkou konania. Vzťah príčiny a následku musí\nbyť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí iba sprostredkovaný. Napriek výpovediam svedkýň o\nvplyve konania na žalobcovo zdravie nemal preukázanú aspoň v základnom rozsahu takú skutočnosť, z\nktorej by vyplývalo, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla taká ujma na zdraví,\nvzhľadom na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a\nnemožno ju uspokojiť inak.\n19. K negatívnym následkom do súkromného/rodinného života žalobca v konaní poukazoval na napäté\nsituácie v manželstve, ktoré dovtedy s manželkou nezažívali, čoho svedkom bola i ich spoločná dcéra.\nZ výpovede manželky žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalobca jej býval oporou, avšak po dopravnej\nnehode začal byť podráždený, cítil sa menejcenný, nemal na nič náladu, avšak v súčasnosti majú s\nmanželom (žalobcom) dobrý vzťah. Svedkyňa sa mu snažila vo všetkom vyhovieť, čo potreboval a v\ntomto období mu bola ona oporou. Z výpovede dcéry žalobcu mal za preukázané, že medzi rodičmi\nboli v danom období väčšie nezhody a napätie. Na základe vykonaného dokazovania nemal však\npreukázaný zásah do súkromného života/rodinného života žalobcu spočívajúci v odlúčení manželov, v\nrozvode manželstva, v pretrvávajúcich napätých vzťahoch medzi členmi domácnosti, naopak v období\ntrestného konania boli manželka a dcéra žalobcu jeho oporou a vynaložili všetko úsilie, aby žalobcovi\npomohli prekonať nepriaznivé obdobie. Dospel k záveru, že ani čo do oblasti súkromného/rodinného\nživota nebol v konaní preukázaný taký zásadný negatívny následok, ktorý by zdôvodňoval priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n\n20. Žalobca v konaní dôvodil vznikom nemajetkovej ujmy zásahom do jeho osobnej integrity (česť,\ndôstojnosť), ako i do psychického stavu. Tvrdil, že pociťoval v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného\nkonania a nezákonným trestným stíhaním psychické útrapy, cítil poníženie v práci, neistotu, vážny strach\nz možnej straty zamestnania, pocit hanby pred známymi, pociťoval zmenu správania voči jeho osobe zo\nstrany niektorých kolegov, cítil vnútornú nervozitu, pričom jeho vnútorné stavy sa prenášali i do rodinných\nvzťahov. Svedkyňa (manželka žalobcu) v konaní vypovedala, že žalobca bol podráždený, cítil sa byť\nmenejcenný, prestal byť oporou v rodine, cítil krivdu. Zveroval sa svedkyni, že cítil v práci voči jeho osobe\nvýsmech. Prestal mať náladu na voľnočasové aktivity, pričom stolný tenis hrával od 6 rokov, no v tomto\nobdobí ho nič nebavilo. Z výpovede dcéry žalobcu súd prvej inštancie zistil, že vnímala ako žalobca\ntrpí, jeho pocit neistoty, žalobca pociťoval tlak, či bude vedieť zabezpečiť rodinu. Svedkyňa vypovedala,\nže pracuje v rovnakej budove ako žalobca, teda mala možnosť vnímať šírenie informácií o žalobcovi v\nsúvislosti s trestným stíhaním, naviac bola predvolaná riaditeľkou osobného úradu za účelom podania\ninformácií o stave trestného konania žalobcu. Taktiež uviedla, že prestal mať žalobca záujem o svoju\njedinú záľubu - stolný tenis. Považovala otca za slabšieho a zlomeného.\n21. Súd prvej inštancie poukázal na to, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa\npodľa čl.50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd za\nnevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ak skončilo trestné\nstíhanie právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, nepochybne bolo obvinenie vznesené dôvodne.\nV ostatných prípadoch bolo trestné stíhanie vedené proti osobe, ktorá sa za nevinnú nielen po celý\nčas považovala, ale nevinnou aj bola. Nevinný sa vnútorne ťažko vyrovnáva so vznesením obvinenia,\na hrozbou trestu i vykonávaním úkonov trestného konania. V každom prípade vznesenia obvinenia,\nak sa trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, musí byť uznesenie o\nvznesení obvinenia považované za nezákonné rozhodnutie (bolo vznesené nevinnému), bez ohľadu\nna to, ako sa vec javila policajtovi v čase vydania rozhodnutia. Štát musí byť potom povinný reparovať\nnevinnému všetky následky spôsobené trestným stíhaním a nahradiť mu nielen vzniknutú škodu, ale i\nnemajetkovú ujmu. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života\njednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti.\nZbytočné prieťahy v konaní podľa súdu prvej inštancie nepochybne znamenajú samé osebe pre\npoškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v\nprípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik takejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach\nživota , ako aj to, že iba samotné konštatovanie práva nie je dostatočne účinným a efektívnym\nprostriedkom na vyvážanie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane\ndlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania\npredpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo\nznačnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností,\nktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní\npreukázal.\n22. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané nielen nezákonné rozhodnutie, ale i nesprávny úradný\npostup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v trestnom konaní, teda žalobca dôvodne ako nevinná\nosoba sa vnútorne ťažko vyrovnával so vznesenými obvineniami, naviac nečinnosť vyšetrovateľa v trvaní\n15 mesiacov uvedený stav u žalobcu zhoršoval. Z výpovede žalobcu a svedkýň mal preukázaný zlý\npsychický stav žalobcu v dôsledku trestného stíhania a prieťahov v konaní. Zároveň s prihliadnutím na\nvek žalobcu, jeho druh práce, nemal súd pochybnosti o ním tvrdených pocitoch neistoty, pocitu hanby,\nnezáujmu o voľnočasové aktivity, nervozite, ktorá sa prenášala do rodinných vzťahov. Mal v konaní\npreukázaný záujem na pracovisku o výsledok trestného konania, šírenie informácií medzi kolegami o\ntrestnom stíhaní žalobcu. K spochybňovaniu výpovedí svedkýň a ich svedeckých výpovedí žalovaným\nuviedol, že pri vyhodnotení výpovedí svedkýň prihliadol na rodinný a dobrý vzťah žalobcu so svedkyňami,\navšak je potrebné a dôvodné vychádzať z toho, že vnútorné pocity, prežívanie uvedeného obdobia,\nzmeny nálad, zmeny správania vedia najlepšie spozorovať a opísať práve osoby blízke žalobcovi,\nktoré mohli bezprostredne vnímať zmeny a dopad trestného stíhania na žalobcu. Čo do posudzovania\nnásledkov trestného stíhania na zdravotný stav žalobcu výpovede svedkýň neboli rozhodujúce.\n23. V zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní spoľahlivo preukázal\nskutočnosti, z ktorých vyplývalo, že mu v dôsledku trestného stíhania, neprimeranej dĺžky trestného\nkonania vznikla ujma v osobnej sfére jeho života (najmä čo do psychického stavu a zníženia dôstojnosti\n\nžalobcu), na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a\nnemožno ju uspokojiť inak.\nPri posudzovaní intenzity zásahu súd prvej inštancie ako určujúce hľadisko považoval charakter konania,\nv ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v\nexekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon\ntreba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie,\nkonanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života\na zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj\nna jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek,\nzdravotný stav a pod.). V danom prípade bolo podľa neho potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že bolo\nvydané nezákonné rozhodnutie a došlo k prieťahom v trestnom konaní. Zároveň súd v zmysle ust. § 17\nods. 3 cit. zákona pri výške nemajetkovej ujmy prihliadal na osobu žalobcu, ktorý nebol nikdy trestaný,\nbol dlhodobo zamestnaný, viedol rodinný život. Súd vychádzal z toho, že nemajetkovú ujmu možno\npriznať, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej\nosoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti\nv spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom\nna povahu, intenzitu, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako\nzávažnú, čo v konaní nebolo preukázané.\nDospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti a skutočnosti zadosťučinenie podľa ods. 1 § 17\ncit. zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých\nnásledkov vzniknutých žalobcovi v jeho osobnej sfére (nielen, čo do duševného stavu, ale i zníženia\ndôstojnosti už samotným vedením trestného stíhania). Pri výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch vychádzal z toho, že náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť žalobcovi náhradu\npeňažného ekvivalentu, ani obnovu pôvodného stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv.\nzadosťučinenie, satisfakciu). Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1 000 Eur nie\nje v rozpore s ust. § 17 ods. 4 cit. zákona, zohľadňuje konkrétne negatívne následky čo do osobnej sféry\nžalobcu a predstavuje primeranú peňažnú náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy. Vznik nemajetkovej\nujmy žalobcu v dôsledku negatívnych následkov nezákonného rozhodnutia a prieťahov v konaní čo do\npracovného života, rodinného života a zdravotného stavu zostal dôkazne nepodložený, z toho dôvodu\nsúd prvej inštancie uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 4 000 Eur\nzamietol.\n24. O nároku na náhradu trov konania vychádzal z ustanovení § 396 ods. 1, 3 CSP a v zmysle ust. §\n255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1,3 CSP súd priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody, keď odvolací súd\nnapriek odvolaniu žalovaného čo do priznanej sumy náhrady majetkovej škody rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodol podľa ust. §\n255 ods. 1 druhá veta CSP v spojení s ust. § 396 ods. 3 CSP, keď žalobca v konaní, čo do priznaného\nnároku na náhradu trov konania argumentoval tým, že v časti majetkovej škody bol úspešný v rozsahu\n97,17 % (podľa prepočtu súdu čistý úspech žalobcu po odpočítaní úspechu žalovaného by bol 94,34 %)\na teda mu prináleží nárok na plnú náhradu trov konania. Čo do náhrady nemajetkovej ujmy poukázal\nna to, že konkrétna výška záleží od úvahy súdu, preto je potrebné vychádzať z toho, že pri priznaní\nakejkoľvek výšky nemajetkovej ujmy je procesne úspešnou stranou sporu žalobca. Uviedol, že čo do\núspechu strán sporu v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo potrebné prihliadnuť\nna základ nároku aj jeho preukázanie v konaní. Žalobcu by bolo možné považovať za plne procesne\núspešného iba v prípade, ak by mal plný úspech, čo do základu a súčasne výška plnenia vyplývajúca z\njeho procesného úspechu by závisela výlučne od úvahy súdu. Žalobca sa v konaní domáhal nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy v rôznych oblastiach jeho\nživota a to: v pracovnej sfére, v rodinnom živote, v zdravotnej oblasti a v osobnej oblasti, pričom v konaní\nzo štyroch oblastí života žalobcu bol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy zdôvodňujúcej priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v jednej oblasti. Základ pre priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy bol tak preukázaný v %, vzhľadom na uvedený základ a voľnú úvahu súdu bola priznaná suma vo\nvýške 1 000 Eur. V prípade, ak by žalobca preukázal celý základ uplatneného nároku (negatívne dopady\nv štyroch oblastiach inej než majetkovej sféry žalobcu) a súd by rovnako priznal iba sumu 1 000 Eur,\npovažoval by žalobcu za plne procesne úspešného. V danom prípade však žalobcu nemožno považovať\nza plne procesne úspešného, keďže v konaní nepreukázal základ uplatneného nároku v celom rozsahu,\nale iba v %. Na základe vyššie uvedeného súd pri posudzovaní úspechu vychádzal z pomeru úspechu\nnasledovne. Žalobcov úspech predstavuje 45 % (t.j. priznaná istina 3 259,79 Eur/ žalovaná istina 7\n\n325,55 Eur x 100) = úspech žalobcu 45 % - 55 % úspech žalovaného, t. j. čistý úspech žalovaného 10\n%. Nakoľko obe strany sporu mali v konaní čiastočný úspech v približne rovnakom pomere 45 % : 55\n% , súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu.\n25. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojich právnych zástupcov\nodvolanie žalobca aj žalovaný.\n26. Žalovaný svojim odvolaním napadol I. výrok rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 Eur v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku\na III. výrok rozsudku o trovách konania. Dôvodil tým, že\nkonanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1\npísm. d/ zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), a jeho rozhodnutie v napadnutej časti\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery. Súd prvej inštancie podľa neho dospel v tejto časti na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek námietkam zo strany žalovaného nesprávne právne\nposúdil vec, keď nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, keď sa vôbec\nnezaoberal jeho argumentáciou, ktorú uviedol aj v rámci vyjadrenia k žalobe zo dňa 12.06.2017, ktorú\nzopakoval aj v rámci pojednávaní vo veci a na nej po celý čas prejednávania veci zotrval, a to aj\npo vrátení veci zo súdu druhej inštancie. Mal za to, že v celom konaní nebol žalobcom preukázaný\nžiadny nesprávny či nezákonný postup konaní prokuratúry. Dokonca ani pôvodne v žalobe neuviedol\na nešpecifikoval nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní a prokuratúry v danej\ntrestnej veci v príčinnej súvislosti, s ktorým mu mala byť spôsobená nemajetková škoda. V danej\nveci prokuratúra postupovala v lehotách určených zákonom a v súlade s právnymi predpismi, keď\nposudzovala všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, nie je možné považovať tento postup za\nnesprávny úradný postup a tak v dôsledku toho nemohlo dôjsť k vzniku škody. K argumentom súdu prvej\ninštancie, že v predmetnom konaní sa jedná o objektívnu zodpovednosť štátu za zásah do základných\nústavných práv a že súdna prax dospela k záveru, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti vedenia\ntrestného stíhania je jeho neskorší výsledok uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. vymedzuje striktne\na jednoznačne, aké rozhodnutie možno považovať za nezákonné. Nezákonným rozhodnutím je iba\nprávoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.\nŽiadnym výkladom a už vôbec nie extenzívnym na základe analógie legis, preto podľa žalovaného\nnemožno reštriktívne formulovaný zákon vykladať v prospech žalobcu. „Paušálne\" zaväzovanie štátu na\nnáhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len preto, že objektívna zodpovednosť\nštátu je súdmi vykladaná nad rámec zákona (extenzívny výklad) považoval za v rozpore s podstatou a\núčelom citovaného zákona. Bol toho názoru, že to, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie sa musí vždy\nposudzovať so zreteľom na konkrétny prípad, t.j. nie je možné akýmkoľvek rozhodnutím všeobecného\n(ale aj ústavného súdu) priamo prejudikovať nezákonnosť každého rozhodnutia v prípadoch vedeného\ntrestného konania, ktoré bolo ukončené inak, ako odsudzujúcim rozsudkom. Zákon č. 514/2003 Z.z.\njednoznačne určuje, že podmienky zodpovednosti za škodu sú ustanovené v tomto zákone, a ten\nustanovuje, že štát zodpovedá za nezákonné rozhodnutie, a nie za výsledok trestného konania. Mal\nza to, že konanie o náhradu škody má svoje limity, ktoré ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z., a ktoré\nje potrebné rešpektovať pri každom posúdení nároku na náhradu škody. Súd pri zisťovaní skutkového\nstavu je povinný vychádzať z dôkazných prostriedkov, predložených žalobcom a taktiež z konkrétnych\nokolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania (uznesenie Ústavného súdu\nSR sp.zn. I. ÚS 444/2012 zo dňa 03.10.2012). Žalobca, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody,\nje povinný v rámci procesnej aktivity predložiť súdu takú sumu dôkazných prostriedkov, z obsahu\nktorých nepochybne vyplýva ním tvrdené právo. Úlohou žalobcu je aj v tomto konaní bez pochybností\npreukázať, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné. Žalobca je povinný preukázať, že štát v celom\nrozsahu zodpovedá za nezákonnosť rozhodnutia, a to s poukazom na konkrétny akt aplikácie práva, z\nobsahu ktorého vyplýva kasácia alebo zmena nezákonného rozhodnutia, teda taký akt aplikácie práva\n(napr. uznesenie prokurátora o zrušení obvinenia), z obsahu ktorého vyplývajú výslovné, konkrétne a\npreskúmateľné dôvody, na základe ktorých došlo k zrušeniu alebo k zmene titulu pre priznanie nároku\nna náhradu škody, a kde súd gramatickým a logickým výkladom môže bez pochybností dospieť k\nzáveru, že v prípade žalobcu došlo zo strany štátneho orgánu k vydaniu takého aktu aplikácie práva,\n\nktorý bol po jeho právoplatnosti alebo vykonateľnosti zrušený alebo zmenený napríklad z dôvodu\narbitrárneho postupu orgánu, ktorý nezákonný akt aplikácie práva vydal, z dôvodu aplikácie neplatného\npráva, z dôvodu vydania aktu aplikácie práva nepríslušným orgánom, z dôvodu nedodržania práv a\npovinností poškodeného subjektu v súvislosti s vydaním aktu aplikácie práva a podobne. Akýkoľvek\npokus stavať súd v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci do polohy, aby\nkonštatoval nezákonnosť rozhodnutia, o ktorom žaloba tvrdí, že je nezákonné, a to bez toho, aby\nžalobca preukázal nezákonnosť rozhodnutia iným rozhodnutím z obsahu, ktorého vyplývajú konkrétne\na preskúmateľné dôvody nezákonnosti, je nebezpečný, v rozpore s ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003\nZ.z., a najmä v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Je teda\nneprípustné, aby súd akýmkoľvek extenzívnym výkladom, ktorý nemá oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,\nv ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v dokazovaní preskúmavaného prípadu, dospel svojvoľne k\nzáveru, v zmysle ktorého nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné\npodozrenie, ale rozhodné je to, či sa podozrenie orgánov činných v trestnom konaní potvrdilo, a to\ntak, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi\nbola odčinená. Na základe uvedeného bol žalovaný toho názoru, že tento právny názor vyslovený v\nuznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 je v priamom rozpore s\nust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa vyžaduje, aby poškodený preukázal\niné rozhodnutie, ktorým došlo ku kasácii alebo k zmene právoplatného rozhodnutia, ktorým mala byť\nspôsobená škoda, pre jeho nezákonnosť s tým, že súd je v konaní o náhradu škody rozhodnutím\niného orgánu viazaný, ak zákon č. 514/2003 Z.z. neustanovuje inak. Viazanosť znamená, že súd v\nkonaní o náhradu škody nemá kompetenciu predbežne posudzovať, či rozhodnutie, o ktorom žalobca\ntvrdí, že je nezákonné, spĺňa podľa súdu atribúty nezákonnosti, nakoľko súd v konaní o náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci je povinný vždy vychádzať z rozhodnutia nadriadeného\norgánu, ktorým došlo k zrušeniu právoplatného alebo vykonateľného rozhodnutia podriadeného orgánu.\nOslobodenie spod obžaloby nemožno teda podľa žalovaného automaticky chápať ako skutočnosť,\nktorá popiera zákonnosť všetkých úkonov vykonaných v trestnom konaní (vrátane vydania uznesenia\no vznesení obvinenia), ale vždy treba dôvody oslobodenia spod obžaloby chápať v kontexte celého\ntrestného stíhania a najmä s poukazom na rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu\nalebo k zmene napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).\nPoukázal na skutočnosť, že argumentácia súdu prvej inštancie, a teda aj značná časť rozhodovacej\nčinnosti a praxe súdov Slovenskej republiky je v rozpore s rozhodovacou činnosťou Európskeho súde\npre ľudské práva, ktorý v rozsudku vo veci Lavrechov proti Českej republike č. 57404/08 zo dňa 20.\njúna 2013 skonštatoval, že skutečnost, že byl stéžovatel zproštén obžaloby, sama o sobé neznamená,\nže jeho trestní stíhání bylo nezákonné nebo od počátku jinak vadné. Dôkazní požadavky, které je\ntreba splnit, aby mohla být osoba uznána vinnou (obvykle označované jako dukaz nad rozumnou\npochybnost), se liší od důkazních požadavku, které je treba splnit, aby mohla být osoba trestné stíhána\n(v tomto prípade jsou obvykle označované jako dôvodné podezření, že osoba spáchala trestný čin). Z\ntohoto důvodu tedy mohou existovat prípady dôvodného podezření, které pri soudním řízení nevyústi v\nodsouzení nad rozumnou pochybnost. Z uvedeného podľa žalovaného jasne vyplýva, že aj Európsky\nsúd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zdôrazňuje to, že extenzívny výklad v rozhodovacej praxi\nsúdov, ktorá zaužívala pravidlo, že oslobodením spod obžaloby alebo zastavením trestného stíhania\nvyjde najavo nezákonnosť celého trestného stíhania, je non lege artis. ESĽP jednoznačne uvádza, že\ndôkazné prostriedky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou sa líšia od dôkazných\npožiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná. Ide tu o rozdiel v dôkazoch\noznačovaných ako nad rozumnú pochybnosť a dôkazoch dôvodného podozrenia. Rozhodovacia prax\nsúdov svojím extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobila, že štát v tomto prípade nesie\nzodpovednosť za „výsledok trestného konania“, a nie za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný\npostup policajta, prokurátora a sudcu. Ak by sa mala rešpektovať právna konštrukcia, ktorú niektorými\nrozhodnutiami vytvorili súdy, tak v takomto prípade by musela každá trestná vec, v ktorej bolo vznesené\nobvinenie pre trestný čin, výlučne skončiť jej odsúdením, čo je absurdné, a naviac úplne zbytočné by boli\naj ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v predbežnom prerokovaní náhrady škody a o odškodňovaní\ntakýchto prípadov, pretože otázku náhrady škody by mohli v tomto prípade upraviť priamo trestno-právne\npredpisy.\nPriznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Eur považoval žalovaný za nedôvodnú a\nnepreukázanú. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že výšku nemajetkovej ujmy priznal v sume 1 000\nEur prihliadnutím na dĺžku trestného stíhania, obmedzenia a dopady trestného stíhania na žalobcu,\nuviedol, že za prieťahy v trestnom konaní žalovaný nenesie zodpovednosť. V prvom rade v zmysle\n\nTrestného poriadku je vyšetrovateľ PZ samostatným konajúcim subjektom v rámci prípravného konania,\nktorý má oprávnenia a povinnosti v rámci prípravného konania, a jeho povinnosťou v základe je konať\nv každej veci ex offo, čiže z jeho úradnej povinnosti. V rámci prípravného konania prokuratúra síce\ndozoruje zákonnosť prípravného konania, avšak nie je možné dĺžku vyšetrovania pričítať dozorujúcemu\nprokurátorovi, keďže aj predložené dôkazy priamo žalobcom - pokyn dozorujúceho prokurátora zo dňa\n19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28, signalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa\n07.03.2014, ako aj opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 07.03.2014, preukazujú, že\nprokuratúra podnikla všetky zákonné kroky k tomu, aby k prieťahom vyšetrovateľa v konaní zamedzila,\npričom je potrebné si uvedomiť, že k odňatiu veci dozorový prokurátor pristupuje väčšinou len v\nkrajnom prípade, keďže pre rozsiahlosť vyšetrovanej veci nemusí vždy pomôcť odňatie veci pôvodnému\nvyšetrovateľovi a následné pridelenie veci inému. Nový vyšetrovateľ PZ popri iných veciach musí\nnaštudovať ďalšiu novú vec a aj v tomto prípade je časové hľadisko podstatná premenná. Je na\nzvážení dozorového prokurátora, či takýto úkon pomôže vyšetrovaniu, alebo nie. V danom prípade\ndozorový prokurátor komunikoval s vyšetrovateľom na pravidelnej báze písomne so žiadosťami o\npodanie správ, pričom z nich nevyplývala nečinnosť vyšetrovateľa PZ, avšak po vyžiadaní si spisu, hneď\npo vykonaní jeho previerky a rýchlosti konania vyšetrovateľa PZ, a teda hneď ako bola zistená nečinnosť,\ndozorujúci prokurátor vydal dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105- 28 v zmysle § 230 ods. 2\npísm. a/ Tr. por. pokyn za účelom urýchlenia vyšetrovanej veci, a taktiež dňa 07.03.2014 signalizoval\nnečinnosť vyšetrovateľ PZ priamym nadriadeným vyšetrovateľa PZ pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 a\nza účelom vykonania nápravy, prípadne disciplinárneho potrestania vyšetrovateľa PZ. V neposlednom\nrade dňa 07.03.2014 dozorový prokurátor vydal opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27,\nktorý vyšetrovateľovi PZ odňal predmetnú vec a prikázal, aby bola pridelená inému vyšetrovateľovi\nPZ. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že argumentácia, ktorú používa súd prvej inštancie\na ktorú prebral od žalobcu, je nesprávna a nesúladná so skutkovými skutočnosťami a zisteniami.\nPriznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za dĺžku prípravného konania, ktoré však nevykonávala\nGenerálna prokuratúra SR, ale aktívnym vo vyšetrovaní mal byť vyšetrovateľ PZ, zamestnaný na\nOkresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava V, za ktorého chod je zodpovedné Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky. Nakoniec aj súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení predmetného\nrozsudku viackrát konštatuje, že išlo o nečinnosť vyšetrovateľa PZ, napr. v týchto odsekoch: odsek 7\npiata veta od konca odseku (Nečinnosť..., najmä vyšetrovateľa PZ v žalobcovej veci bola viac krát...“),\nodsek 46 prvá veta („V konaní boli nesporné skutkové tvrdenia týkajúce sa nečinnosti vyšetrovateľa“),\nodsek 47 veta druhá („Súd v konaní prihliadol na obdobia nečinnosti vyšetrovateľa...“), odsek 55 („...\nnaviac nečinnosť vyšetrovateľa v trvaní 15 mesiacov uvedený stav u žalobcu zhoršoval.“).\nSúd prvej inštancie opätovne podľa názoru žalovaného nedostatočne odôvodnil, akým spôsobom podľa\nneho preukázal žalobca obmedzenia a dopady, ktoré mali na neho vplyv v dôsledku trestného stíhania.\nŽalovaný bol toho názoru, že vykonaným dokazovaním na súde žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť\nmedzi zhoršením jeho psychického stavu a trestným stíhaním jeho osoby. Konštatovanie súdu prvej\ninštancie, že mal za nepochybne preukázaný vplyv trestného stíhania na voľno časové aktivity žalobcu,\npocit hanby a pod., považoval žalovaný za irelevantné, keďže tieto nepreukazujú zhoršenie stavu, a teda\njeho príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a stavom psychickým, či fyzickým žalobcu. Odvolanie\nsúdu prvej inštancie na vek žalobcu je podľa žalovaného taktiež bezpredmetné, keďže práve zhoršenie\nzdravotného psychického a fyzického stavu môže skôr súvisieť s vekom žalobcu. Žalovaný bol toho\nnázoru, že súd prvej inštancie opätovne nedostatočne odôvodnil, že z akých dôvodov a dôkazov mal za\nto, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a považoval odôvodnenie rozhodnutia za arbitrárne.\nPodľa žalovaného súd prvej inštancie nakoniec len konštatuje, že mal spoľahlivo preukázané skutočnosti\nz ktorých vyplýva, že v dôsledku trestného stíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla\nžalobcovi v osobnej sfére života ujma. Takéto odôvodnenie nepovažoval žalovaný za dostatočné a\npresvedčivé. Vo veci na preukázanie týchto tvrdení boli vypočutí len dvaja svedkovia a žalobca nenavrhol\nvykonať také kvantum dôkazov, ktoré by preukázali jeho tvrdenia. Žalovaný mal preto za to, že žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy, a teda súd prvej inštancie\nmal v tejto časti žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Po vrátení veci odvolacím súdom na súd prvej\ninštancie, tento vykonal len jedno pojednávanie a to dňa 17.02.2022, pričom žalobca nenavrhol súdu\npre preukázanie svojich tvrdení v rámci jeho žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadne\nďalšie dôkazy. Žalobca ním uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy a ani jej výšku nijako nepreukázal.\nNím navrhnuté dôkazy v podobe výsluchu jeho rodinných príslušníkov považoval žalovaný za málo\nrelevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v rámci svedeckých výpovedí budú obdobným spôsobom\n\ntvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo sa aj udialo. Takto však minimálne vykonané dôkazy\nspôsobili, že žalobca neuniesol svoju dôkazné bremeno.\nV súvislosti s preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázal žalovaný aj na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR 3Cdo 32/2007 zo dňa 29.03.2007: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje\npriama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav\n(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah\npríčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.\nOtázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená\nlen v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných\nsúvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná\nsúvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj\nR 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979).\nV postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou\nspôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na\nneobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,\npri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku\nmusí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní\npríčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu\nako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Na\nzáklade vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie zmeniť a žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť.\n27. Žalobca považoval ním podaným odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých\njeho výrokoch za nesprávny z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a jeho rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Poukázal na ust. § 17 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z.z. a mal za preukázané, že mu vznikla nemajetková ujma spôsobená\nnezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom. V konaní bolo preukázané, že došlo\nk vydaniu nezákonného rozhodnutia, žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorá bola spôsobená týmto\nrozhodnutím a bola zároveň preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi predmetným nezákonným\nrozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáha v konaní žalobca. Súd prvej inštancie\nsa s argumentáciou žalobcu v tomto smere stotožnil a vyslovil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno,\nčo sa týka vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil však s názorom súdu prvej\ninštancie, že žalobcovi patrí za uvedené len suma vo výške 1 000 Eur. Spôsob, akým odôvodnil svoje\nrozhodnutie ohľadom priznanej výšky nároku na nemajetkovú ujmu považoval za nejasný a jeho úvahy\nza nedostatočne zrejmé. Súd prvej inštancie rozdelil výšku nároku žalobcu podľa nasledovných kategórií\nv bode 48. napadnutého rozsudku: „a/ osoba psychické útrapy, pocit poníženia, pocit neistoty, strata\ndôstojnosti, b/ osobný/rodinný život, c/ zdravotný stav d/ pracovná sféra.“ K tomuto súd nedospel na\nzáklade tvrdení žalobcu. Žalobca sa nikdy nevyslovil, že by si takýmto spôsobom v určenom pomere na\nštyri časti zhodnocoval výšku svojej ujmy pre nárokovanie si určitej satisfakcie, vyjadrenej v peniazoch\na taktiež sa nikdy nevyslovil na akú peňažnú čiastku si na každú z týchto kategórií ohodnocuje. Podľa\nbodu 49. napadnutého rozsudku z kategórie d/, tzv. „pracovná sféra“ nemal za naplnený predpoklad pre\nvyslovenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo odôvodňoval prejavom dôvery zamestnávateľa\nžalobcu, keďže ho naďalej zamestnával a za nezmenených platových podmienok. Vzhľadom na svoj\nvek a vznesené obvinenie mal obavu, že sa v prípade odsúdenia zamestnávateľ vysloví, že ho ďalej\nnechce zamestnávať, keďže sa dopytoval aj na stav jeho trestného stíhania. Bál sa, že už nikdy nebude\nmôcť pracovať ako vodič a novú prácu si ako osoba so záznamom v registri trestov nenájde, a ak\nvôbec tak s ťažkosťami a v neposlednom rade tým finančne utrpí aj jeho rodina. V zmysle bodu 50.\nnapadnutého rozsudku v časti c/ týkajúcej sa zdravotného stavu súd prvej inštancie zosumarizoval\ntvrdenia žalobcu podložené lekárskymi správami a uviedol, že z uvedeného nemal preukázanú príčinnú\nsúvislosť medzi zdravotným stavom žalobcu a neprimeranou dĺžkou konania. Žalobca však vykonával\npozíciu vodiča, na takúto prácu bol zvyknutý a napĺňala ho. Pre prebiehajúce trestné stíhanie, s ktorým\nsúviselo zadržanie jeho vodičského preukazu sa nemohol ďalej živiť ako vodič. Zhoršený zdravotný\nstav žalobcu však nenastal len z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, ale aj zo samotného faktu, že\nbol trestne stíhaný na základe nezákonného rozhodnutia. Vyšetrovanie a vznesenie obvinenia v ňom\nvyvolávalo pocity krivdy a obáv. Ak môže byť nevinná osoba trestne stíhaná na základe nezákonného\nrozhodnutia, môže byť aj odsúdená na podklade tohto nezákonného rozhodnutia. Samotné vyšetrovanie\na vznesenie obvinenia už žalobca negatívne pociťoval, čo sa vyjavilo aj na jeho zhoršujúcom sa zdraví\n\na tlakoch na jeho psychický stav. Bod 51. napadnutého rozsudku rozoberal kategóriu b/, a to negatívne\nnásledky v súkromnom/rodinnom živote. Súd prvej inštancie nemal preukázaný taký zásadný negatívny\nnásledok, ktorý by zdôvodnil nárok na majetkovú ujmu. Výsluchmi svedkov mal za preukázané, že\nmedzi žalobcom a jeho manželkou: „boli v danom období väčšie nezhody a napätie.“ Na druhej strane\nvšak konštatuje, že nemal preukázaný zásah, ktorý by spočíval v: „pretrvávajúcich napätých vzťahoch\nmedzi členmi domácnosti.“, čo si navzájom odporuje, a preto je uvedené nepreskúmateľné. V bode 56.\nnapadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že: „V zmysle vyššie uvedeného súd uzavrel, že\nžalobca v konaní spoľahlivo preukázal skutočnosti, z ktorých vyplývalo, že mu v dôsledku trestného\nstíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla ujma v osobnej sfére jeho života (najmä čo do\npsychického stavu a zníženia dôstojnosti žalobcu), na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva\nnie je dostatočným zadosťučinením a nemožno ju uspokojiť inak.“ V napadnutom rozsudku v bode 60.\nvyslovil nasledovne: „Vznik nemajetkovej ujmy žalobcu v dôsledku negatívnych následkov nezákonného\nrozhodnutia a prieťahov v konaní, čo do pracovného života, rodinného života a zdravotného stavu zostal\ndôkazne nepodložený, z toho dôvodu súd uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nvo výške 4000 Eur zamietol.“ Žalobca sa s uvedeným názorom nestotožnil a vysvetlenie súdu prvej\ninštancie, čo vo vzťahu k uplatňovanému peňažnému nároku vyplývajúcemu z nezákonného rozhodnutia\nmal za nepreukázané a aké konkrétne úvahy ho k viedli k tomuto záveru bližšie nešpecifikoval.\nTým je toto rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné. Napadnutý rozsudok presvedčivým spôsobom\nneodôvodňuje rozhodovanie súdu. V bode 69. napadnutého rozsudku sa uvádza: „Žalobca sa v konaní\ndomáhal nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy v\nrôznych oblastiach jeho života, a to: v pracovnej sfére, v rodinnom živote, v zdravotnej oblasti a v\nosobnej oblasti, pričom v konaní zo štyroch oblastí života žalobcu bol preukázaný vznik nemajetkovej\nujmy zdôvodňujúcej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v jednej oblasti.“ Ďalej bol\npodľa súdu prvej inštancie preukázaný základ pre priznanie žalobného nároku v % vzhľadom na uvedený\nzáklad a jeho preukázanie v konaní, ktoré kategorizovanie však nebolo podložené žiadnymi argumentmi.\nNie je mu zrejmé, podľa čoho súd rozdelil žalobcom nárokovanú výšku 5.000 Eur pomerne v rovnakej\nvýške spolu medzi uvedené 4 kategórie, nie je v odôvodnení rozsudku zdôvodnené ani podložené\nzákonnými ustanoveniami ani príslušnou judikatúrou. V bode 69. napadnutého rozsudku súd ďalej\nuvádza: „Základ pre priznanie nemajetkovej ujmy bol tak preukázaný na % vzhľadom na uvedený\nzáklad a voľnú úvahu súdu bola priznaná suma 1 000 Eur. Voľná úvaha súdu nie je týmto zrozumiteľná,\npretože ak by súd považoval žalobcu za úspešného v % nároku spolu vo výške 5 000 Eur, priznal o 250\nEur menej, než je vypočítaná štvrtina nároku. Pokiaľ súd prvej inštancie svojim uvedeným kategóriám\ndával inú váhu, a tým aj iné možné finančné zadosťučinenie, toto nikde neuviedol, a preto je odôvodnenie\nkonania súdu možné iba v hmlistých a nejasných odhadoch. Žalobca s poukazom na ust. § 220 ods.\n2 CSP považoval rozsudok za nie je jasný, ani zrozumiteľný a zároveň ani dostatočným spôsobom\nodôvodnený, čo podľa neho zakladá jeho nezákonnosť. Mal za to, že v jeho prípade je uplatňovaný nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy primeraný vzhľadom na okolnosti a špecifiká jeho osoby a neprevyšuje\nvýšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. V priebehu konania boli\nprodukované dôkazné prostriedky, ktoré jeho argumentáciu podporujú a pri rozhodovaní o výške jeho\nuplatňovaného názoru by malo byť na neprihliadnuté. Žalobca uviedol, že žil a naďalej žije riadnym\nživotom, nikdy sa nedopustil spáchania trestného činu a vznesenie nezákonného obvinenia malo naňho\nveľmi negatívny vplyv. Ako bezúhonná osoba, ktorá mala dôveru v konanie orgánov činných v trestnom\nkonaní a taktiež systému spravodlivosti, pociťoval intenzívne ťažobu trestného stíhania, ktoré vnímal ako\nnepodloženú kriminalizáciu svojej osoby. Uvedené sa aj v súvislosti s dlhým konaním podpísalo na jeho\nzdravotnom stave, ako po fyzickej, tak aj po psychickej stránke, čo preukázal viacerými objektívnymi\ndôkaznými prostriedkami. Zdravotné problémy po fyzickej stránke podrobne uviedol a podložil najmä\npredložením častí z jeho zdravotnej dokumentácie. Po psychickej stránke sa stála nervozita a neistota z\nbudúcnosti a obavy prejavili na zvýšenom krvnom tlaku a ďalšími zdravotnými komplikáciami. Uviedol,\nže v dôsledku nezákonných rozhodnutí intenzívne cítil, že jeho blízka rodina a okolie ho vníma inak,\nv zamestnaní musel zmeniť v dôsledku nezákonného rozhodnutia pracovnú pozíciu, kolegovia v práci\nho vnímali inak. Dobrá povesť, ktorú si žalobca celý život budoval bola narušená, bol apatický, prestal\nsa venovať svojim koníčkom a najmä športu. Nárokovanú výšku nemajetkovej ujmy nepovažoval za v\nzjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou, preto je toho názoru, že je možné a na základe vykonaného\ndokazovania dôvodné mu priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to v plnom rozsahu v sume\n5 000 Eur.\nNestotožnil sa ani s III. výrokom súdu, ktorým mu bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody a so IV. výrokom súdu, že žiadna zo strán nemá\nnárok na náhradu trov konania, nakoľko nepriznanie náhrady trov konania súd prvej inštancie v bode\n\n70. napadnutého rozsudku zdôvodnil tým, že žalobcov úspech predstavuje 45 % a žalovaného 55 % na\nzáklade priznanej istiny vo výške 3 259,79 Eur z 7 325,55 Eur. V bode 68. napadnutého rozsudku sa\nuvádza: „Čo do úspechu v strán sporu v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo\npotrebné prihliadnuť na základ nároku aj jeho preukázanie v konaní. Žalobcu by bolo možné považovať\nza plne procesne úspešného iba v prípade, ak by mal plný úspech. čo do základu a súčasne výška\nplnenia vyplývajúca z jeho procesného úspechu by závisela výlučne od úvahy súdu.“ Naďalej trval v plnej\nmiere na svojej argumentácii, uvedenej aj v odvolaní voči predchádzajúcemu rozsudku zo dňa 7.5.2019.\nS poukazom na ust. § 255 ods. 1CSP uviedol, že žalovaný ako neúspešná strana sa súdnemu konaniu,\na tým aj zákonnej povinnosti hradiť trovy konania v prípade svojho neúspechu mohol vyhnúť, ak by\nreagoval kladne na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu zo dňa 01.08.2016. V zmysle\nustálenej judikatúry sa tzv. zásada úspechu v spore aplikuje aj pre konania, ktoré sa odvíjajú od výšky\npriznaného plnenia od úvahy súdu. Nie je možné z objektívneho hľadiska procesne predvídať, akými\núvahami sa bude súd zaoberať a akú váhu pripíše tým ktorým dôkazom vykonaným v konaní pre\nvyslovenie svojho rozhodnutia. Števček M., Ficová, S., Baricová J., Mesiarkinová, S., Bajánková J.,\nTomašovič M., a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 926: „Nejde\no procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.\nNemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe\núvahu súdu alebo znaleckej činnosti. ... Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou\nfunkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom\nnemusel hradiť trovy konania.“\nRozsudkom dané rozdelenie úspechu v konaní čo sa týka trov nie je viacej vysvetlené a nezodpovedá\nrozhodovacej praxi (napr. uznesenie KS KE, zo d ň a 07.09.2017 sp.zn.: 5Co/82/2017). Taktiež poukázal\nna ust. § 220 ods. 3 CSP: „Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku\nobsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“ Bol toho názoru, že bol plne procesne úspešný, čo\nsa týka základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a súdom priznaná výška nároku\nna nemajetkovú ujmu v peniazoch závisí len od úvah súdu. Napokon s poukazom na ust. § 390 písm.\na/ a b/ CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému zaplatiť mu\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 000 Eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať mu\nnárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n28. Žalovaný vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu\nžalobcu ho považoval v celom rozsahu za nedôvodné a vecne nesprávne. Priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Eur mal za nedôvodné a nepreukázané, keď výšku nemajetkove\nujmy priznal súd prvej inštancie v sume 1 000 Eur s prihliadnutím na dĺžku trestného stíhania,\nobmedzenia a dopady trestného stíhania na žalobcu. Mal za to, že za prieťahy v trestnom konaní\nnenesie zodpovednosť. V zmysle Trestného poriadku je vyšetrovateľ PZ samostatným konajúcim\nsubjektom v rámci prípravného konania, ktorý má oprávnenia a povinnosti v rámci prípravného konania,\na jeho povinnosťou v základe je konať v každej veci ex offo, čiže z jeho úradnej povinnosti. V\nrámci prípravného konania prokuratúra síce dozoruje zákonnosť prípravného konania, avšak nie je\nmožné dĺžku vyšetrovania pričítať dozorujúcemu prokurátorovi, keďže aj predložené dôkazy priamo\nžalobcom - pokyn dozorujúceho prokurátora zo dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28,\nsignalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 07.03.2014, ako aj opatrenie prokurátora\nsp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 07.03.2014 preukazujú, že prokuratúra podnikla všetky zákonné\nkroky k tomu, aby k prieťahom vyšetrovateľa v konaní zamedzila, pričom je potrebné si uvedomiť, že\nk odňatiu veci dozorový prokurátor pristupuje väčšinou len v krajnom prípade, keďže pre rozsiahlosť\nvyšetrovanej veci nemusí vždy pomôcť odňatie veci pôvodnému vyšetrovateľovi a následné pridelenie\nveci inému. Nový vyšetrovateľ PZ popri iných veciach musí naštudovať ďalšiu novú vec a aj v\ntomto prípade je časové hľadisko podstatná premenná. Je na zvážení dozorového prokurátora, či\ntakýto úkon pomôže vyšetrovaniu, alebo nie. V danom prípade dozorový prokurátor komunikoval s\nvyšetrovateľom na pravidelnej báze písomne so žiadosťami o podanie správ, pričom z nich nevyplývala\nnečinnosť vyšetrovateľa PZ, avšak po vyžiadaní si spisu, hneď po vykonaní jeho previerky a rýchlosti\nkonania vyšetrovateľa PZ, a teda hneď ako bola zistená nečinnosť, dozorujúci prokurátor vydal dňa\n19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 v zmysle § 230 ods. 2 písm. a/ Tr. por. pokyn za účelom\nurýchlenia vyšetrovanej veci, a taktiež dňa 07.03.2014 signalizoval nečinnosť vyšetrovateľ PZ priamym\nnadriadeným vyšetrovateľa PZ pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 a za účelom vykonania nápravy, prípadne\ndisciplinárneho potrestania vyšetrovateľa PZ.V neposlednom rade dňa 07.03.2014 dozorový prokurátora\nvydal opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27, ktorý vyšetrovateľovi PZ odňal predmetnú\nvec a prikázal, aby bola pridelená inému vyšetrovateľovi PZ. Na základe uvedeného mal za to, že\n\nargumentácia, ktorú používa súd, a túto prebral od žalobcu, je nesprávna a nesúladná zo skutkovými\nskutočnosťami. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za dĺžku prípravného konania, ktoré\nvšak nevykonávala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ale vykonával ju vyšetrovateľ PZ\nzamestnaný na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava V, za ktorého chod je zodpovedné\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoniec aj súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení\npredmetného rozsudku viackrát konštatuje, že išlo o nečinnosť vyšetrovateľa PZ: odsek 7 piata veta od\nkonca odseku (Nečinnosť..., najmä vyšetrovateľa PZ v žalobcovej veci bola viac krát...“), odsek 46 prvá\nveta („V konaní boli nesporné skutkové tvrdenia týkajúce sa nečinnosti vyšetrovateľa“), odsek 47 veta\ndruhá („Súd v konaní prihliadol na obdobia nečinnosti vyšetrovateľa...“), odsek 55 (naviac nečinnosť\nvyšetrovateľa v trvaní 15 mesiacov uvedený stav u žalobcu zhoršoval.“). Súd prvej inštancie opätovne\npodľa názoru žalovaného nedostatočne odôvodnil, akým spôsobom preukázal žalobca obmedzenia\na dopady, ktoré mali na neho vplyv v dôsledku trestného stíhania. Žalovaný opätovne uviedol, že\nvykonaným dokazovaním na súde žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho\npsychického stavu a trestným stíhaním jeho osoby. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že mal za\nnepochybne preukázaný vplyv trestného stíhania na voľno časové aktivity žalobcu, pocit hanby, a\npod. považoval žalovaný za irelevantné, keďže tieto nepreukazujú zhoršenie stavu, a teda príčinnú\nsúvislosť medzi trestným stíhaním a stavom psychickým, či fyzickým žalobcu. Odvolanie súdu prvej\ninštancie na vek žalobcu je podľa žalovaného taktiež bezpredmetné, keďže práve zhoršenie zdravotného\npsychického a fyzického stavu môže skôr súvisieť s vekom žalobcu. Súd prvej inštancie nakoniec\nlen konštatuje, že mal spoľahlivo preukázané skutočnosti, z ktorých vyplýva, že v dôsledku trestného\nstíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla žalobcovi v osobnej sfére života ujma. Takéto\nodôvodnenie nepovažoval za dostatočné a presvedčivé. Vo veci na preukázanie týchto tvrdení boli\nvypočutí len dvaja svedkovia a žalobca nenavrhol vykonať také kvantum dôkazov, ktoré by preukázalo\njeho tvrdenia. Žalovaný mal preto za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti žaloby o\nnáhradu nemajetkovej ujmy, a teda súd prvej inštancie mal v tejto časti žalobu zamietnuť v celom\nrozsahu. Po vrátení veci odvolacím súdom na súd prvej inštancie, tento vykonal len jedno pojednávanie,\na to dňa 17.02.2022, pričom žalobca nenavrhol súdu pre preukázanie svojich tvrdení v rámci jeho\nžalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadne ďalšie dôkazy. Žalobca ním uplatňovanú\nnáhradu nemajetkovej ujmy a ani jej výšku nijako nepreukázal. Ním navrhnuté dôkazy v podobe výsluchu\njeho rodinných príslušníkov považoval žalovaný za málo relevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v\nrámci svedeckých výpovedí budú obdobným spôsobom tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo\nsa aj udialo. Takto však minimálne vykonané dôkazy spôsobili, že žalobca neuniesol svoju dôkazné\nbremeno.\nV súvislosti s preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázal žalovaný aj na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR 3Cdo/32/2007 zo dňa 29.03.2007: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje\npriama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav\n(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah\npríčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.\nOtázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená\nlen v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných\nsúvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná\nsúvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj\nR 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R7/1979).\nV postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou\nspôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na\nneobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,\npri ktorej príčina priamo (bezprostrednej predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku\nmusí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní\npríčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu\nako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Na\nzáklade vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie zmeniť a žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť.\n29. Žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu vo vyjadrení uviedol, že s vyjadrením\nžalovaného sa nemôže stotožniť. Žalovaný podľa neho dostatočne neodôvodnil svoj názor, že nebolo\nzo strany žalobcu unesené dôkazné bremeno v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy, a súd\nmal preto zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Súd prvej inštancie, ako aj príslušný odvolací súd\npotvrdili, že podaná žaloba je dôvodná. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj súd\n\nprvej inštancie sa vyslovil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že v príčinnej súvislosti\nmedzi vznikom nemajetkovej ujmy a existenciou nezákonného rozhodnutia mu vznikla škoda. Žalobca\npreukázal nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní, ktorú sa žalovaný snažil bagatelizovať,\nzjednodušovať a odkloniť svoju zákonnú zodpovednosť. Poukazuje na to, že za nečinnosť vyšetrovateľa\nmá zodpovedať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru však nie je možné sa\nzbaviť zodpovednosti za nečinnosť, keď medzi jednu zo základných úloh prokurátora ako orgánu\nzabezpečujúceho vykonávanie dozoru v trestnom konaní patrí aj riešenie prieťahov v konaní. Vyjadrenie\nzo strany žalovaného, že: „Odvolanie súdu prvej inštancie na vek žalobcu je podľa žalovaného tiež\nbezpredmetné, keďže práve zhoršenie zdravotného psychického a fyzického stavu môže skôr súvisieť\ns vekom žalobcu“ mal za v rovine nepodložených špekulácií a žalovanému podľa neho neprináleží\nposudzovať zdravotný stav ani vek žalobcu. Obsah predmetného vyjadrenia nemôže byť vnímaný\nžalobcom inak, ako celkom nepodložené a nie dostatočne odvodené názory, ktoré však už žalovaným\nboli v konaní prezentované a ich obsah sa vo svojej podstate nezmenil a žalobca sa k nim už v predošlých\npodaniach a počas pojednávaní vyjadril. Žalobca sa pridržiaval všetkých svojich tvrdení, zotrval na\nsvojom odvolaní.\n30. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§\n379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý\nnepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP), rozhodol vo veci postupom\npodľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolania žalobcu ani\nžalovaného nie sú dôvodné.\n31. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).\n32. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní správne postupoval, doplnil dokazovanie správnym smerom a\njeho výsledky správne vyhodnotil po každej stránke a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220\nods. 2 CSP a presvedčivo odôvodnil. Preto odvolacie námietky ohľadom nedostatočného odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia považoval odvolací súd za nedôvodné.\n33. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že v súlade s ustálenou\nsúdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré\nneskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už\nvo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkajú náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v\nzmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo\njeho nesprávnym úradným postupom, Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo na názor, že\nten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa\n§ 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení\nobvinenia (R 35/91). Na toto nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo\nten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až §\n4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.\nNa podporu týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za\núčinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrvala súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.\nAj Ústavný súd vo svojom rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp.zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok\nna náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia\n(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, a ktorý k tomu v ďalšej časti\nsvojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného\nv trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné\npodozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo\ntrestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,\nnestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým\nbolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia\n(ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do\nzákladných práv jednotlivca“. Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho\n\nsúdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k\noslobodeniu spod obžaloby (prejednávaný prípad), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody\nvychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na\nnáhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného\nstíhania je neskorší výsledok trestného konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré\npoškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste\na ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknuté a inom pozbavení osobnej slobody alebo\nzadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo\nv ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).\n34. Uznesením Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 v spojení s\nuznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015 bolo trestné stíhanie\nvoči žalobcovi právoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a/ a b/ Trestného poriadku. Z\ndôvodu, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené, je potrebné posudzovať už uznesenia o\nvznesení obvinenia ako nezákonný zásah štátu voči žalobcovi, pretože trestné stíhanie voči žalobcovi\nnemalo byť vôbec začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré\nbolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia\n(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (I. ÚS 395/2016-26). Preto námietky\nžalovaného v tomto smere neboli dôvodné.\nOhľadom argumentácie žalovaného ohľadom prieťahov pri vyšetrovaní, že dozorujúci prokurátor vykonal\nvšetky zákonné kroky k tomu, aby prieťahom vyšetrovateľa zamedzil, súd prvej inštancie správne\nprihliadol na obdobia nečinnosti vyšetrovateľa a dátumy vydania jednotlivých opatrení/signalizácie\nsmerujúcich k zamedzeniu ďalších prieťahov v konaní, pričom z uvedených listinných dôkazov vyplýva\nzačiatok nečinnosti vyšetrovateľa už 09.11.2012, avšak prvé Opatrenie prokurátora bolo vydané až vo\nfebruári 2014, teda nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného o absencii zodpovednosti prokurátora za\nvzniknuté prieťahy v konaní. Za preukázaný nesprávny úradný postup v trestnom konaní vedenom proti\nžalobcovi sa všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje aj nečinnosť, opomenutie v\npredpísanom postupe štátneho orgánu. Sám žalovaný v odvolaní uviedol, že po vyžiadaní si spisu, po\nvykonaní jeho previerky a rýchlosti konania vyšetrovateľa PZ, a teda hneď ako bola zistená nečinnosť,\ndozorujúci prokurátor vydal dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105- 28 v zmysle § 230 ods. 2 písm.\na/ Tr. por. pokyn za účelom urýchlenia vyšetrovanej veci, a taktiež dňa zo dňa 07.03.2014 signalizoval\nnečinnosť vyšetrovateľ PZ priamym nadriadeným vyšetrovateľa PZ pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 a\nza účelom vykonania nápravy, prípadne disciplinárneho potrestania vyšetrovateľa PZ. V neposlednom\nrade dňa 07.03.2014 dozorový prokurátor vydal opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27, ktorý\nvyšetrovateľovi PZ odňal predmetnú vec a prikázal aby bola pridelená inému vyšetrovateľovi PZ.\nŽalovaný uviedol, že za prieťahy v trestnom konaní nenesie zodpovednosť, keďže v zmysle Trestného\nporiadku je vyšetrovateľ PZ samostatným konajúcim subjektom v rámci prípravného konania, ktorý\nmá oprávnenia a povinnosti v rámci prípravného konania, a jeho povinnosťou v základe je konať v\nkaždej veci ex offo, čiže z jeho úradnej povinnosti. V rámci prípravného konania prokuratúra síce\ndozoruje zákonnosť prípravného konania, avšak nie je možné dĺžku vyšetrovania pričítať dozorujúcemu\nprokurátorovi, keďže aj predložené dôkazy priamo žalobcom - pokyn dozorujúceho prokurátora zo\ndňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28, signalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29\nzo dňa 07.03.2014, ako aj opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 07.03.2014\npreukazujú, že prokuratúra podnikla všetky zákonné kroky k tomu, aby k prieťahom vyšetrovateľa v\nkonaní zamedzila. K týmto opatreniam zo strany žalovaného prostredníctvom dozorujúceho prokurátora\nvšak došlo aj podľa odvolacieho súdu oneskorene, keď voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie\nuznesením Krajského dopravného inšpektorátu Č.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX zo dňa 24.12.2011 a\nvznesené obvinenie Uznesením OR PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 18.10.2012.\n35. Čo sa týka miery, akou trestné stíhanie zasiahlo poškodenú osobu, treba vychádzať z následnej\nreakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom, či inom prostredí, prípadne na\nzdraví poškodenej osoby. Pri priznávaní nároku nemajetkovej ujmy a jej výšky súd vezme do úvahy\nosobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej\nujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom\na spoločenskom uplatnení, povahu trestnej veci a celkovú dĺžku trestného konania. Odvolací súd sa\nnestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného o nedostatočne odôvodnenom rozhodnutí, nakoľko sa\n\nv ňom súd prvej inštancie po každej stránke nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zaoberal\na s jeho závermi sa odvolací súd stotožnil. Nemožno súhlasiť s jeho argumentáciou, že vykonaným\ndokazovaní, žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho psychického stavu a trestným\nstíhaním jeho osoby. Už samotné začatie stíhania, nielen jeho dĺžka, sú objektívne spôsobilé spôsobiť\nu fyzickej osoby psychickú traumu. Trestné stíhanie je vždy závažným zásahom do slobody jednotlivca\na vyvoláva negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj zdravie toho, koho sa\ntrestné stíhanie týka. Každé trestné stíhanie je spôsobilé negatívne ovplyvniť spoločenský, pracovný\na osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, osobitne v\ntakom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. Trestné stíhanie žalobcu negatívne\novplyvnilo už len tým, že prebehlo trestné stíhanie, opodstatnenosť a dôvodnosť ktorého napokon\nnebola preukázaná, a už len samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať u osoby vážnu traumu a\npocity frustrácie. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nakoniec\nlen konštatuje, že mal spoľahlivo preukázané skutočnosti z ktorých vyplýva, že v dôsledku trestného\nstíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla žalobcovi v osobnej sfére života ujma, ktoré\nodôvodnenie nepovažoval žalovaný za dostatočné a presvedčivé.\nV tejto súvislosti tak považoval za nedôvodné aj odvolanie žalobcu. Odvolací súd sa nestotožnil\ns názorom žalobcu o primeranosti sumy nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 Eur. Vychádzajúc zo\nskutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd mal za to, že priznaná výška\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 1 000 Eur je primeraná aj s prihliadnutím na rozhodovaciu\nčinnosť Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s\nprihliadnutím na výšku náhrady škody, ktorá sa priznáva podľa vyššie citovaného zák. č. 274/2017 Z.z.\nOdvolací súd zastáva názor, že výška náhrady v sume 1000 Eur, ktorú žalobcovi priznal súd prvej\ninštancie je primeraná zásahu do práv žalobcu a okolnostiam, za ktorých k nemu došlo s prihliadnutím\nna všetky vyššie uvedené kritériá. Nie je tak dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že spôsob, akým\nodôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ohľadom priznanej výšky nároku na nemajetkovú ujmu,\nje nejasný a jeho úvahy nedostatočne zrejmé a že by si zhodnocoval výšku nemajetkovej ujmy spôsobom\na v kategóriách, akým jeho nárok na nemajetkovú ujmu skúmal a vyhodnotil súd prvej inštancie. Súd prvej\ninštancie správne vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním nemal za naplnený predpoklad pre vyslovenie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy, odôvodňovaný žalobcom prejavom dôvery zamestnávateľa\nžalobcu, keďže ho naďalej zamestnával a za nezmenených platových podmienok. Žalobca v odvolaní\nokrem iného argumentoval, že vykonával pozíciu vodiča, na ktorú prácu bol zvyknutý a napĺňala ho, pre\nprebiehajúce trestné stíhanie, s ktorým súviselo zadržanie jeho vodičského preukazu sa nemohol ďalej\nživiť ako vodič a bál sa, že už nikdy nebude môcť pracovať ako vodič a novú prácu si ako osoba so\nzáznamom v registri trestov nenájde, a ak vôbec tak s ťažkosťami a v neposlednom rade tým finančne\nutrpí aj jeho rodina. Odvolací súd k tomu dodáva, že nejde o príčinnú súvislosť s vedením trestného\nkonania, ale s dopravnou nehodou, pri ktorej bol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz. V konaní\nnebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu s jeho trestným\nstíhaním. Na základe vykonaného dokazovania nebol tiež preukázaný taký zásah do súkromného života/\nrodinného života žalobcu, ktorý by napĺňal predpoklad pre priznanie nemajetkovej ujmy.\nPokiaľ však žalobca v konaní dôvodil vznikom nemajetkovej ujmy zásahom do jeho osobnej integrity\n(česť, dôstojnosť), ako i do psychického stavu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie\no preukázaní nielen nezákonného rozhodnutia, ale i nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v\nzbytočných prieťahoch v trestnom konaní, v dôsledku čoho žalobcovi nepochybne vznikla ujma v osobnej\nsfére jeho života (najmä čo do psychického stavu a zníženia dôstojnosti žalobcu). Tiež sa stotožnil s\nnázorom súdu prvej inštancie o primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi, pri nepreukázaní\nujmy vo sfére rodinnej, spoločenskej, pracovnej, či zhoršení zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s\ntrestným stíhaním, odôvodňujúcej priznanie vyššej nemajetkovej ujmy ako vo výške 1000 Eur, priznanej\nsúdom prvej inštancie. V ostatnom odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým\ns plne stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP).\n36. V časti týkajúcej sa náhrady trov (predchádzajúceho) odvolacieho konania (III. výrok) napadnutého\nrozsudku súd prvej inštancie postupoval v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP a správne v zmysle § 255\nods. 1 CSP priznal nárok na ich náhradu procesne úspešnému žalobcovi v časti týkajúcej sa náhrady\nmajetkovej škody, keď odvolací súd napriek odvolaniu žalovaného čo do priznanej sumy náhrady\nmajetkovej škody rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Pokiaľ žalobca namietal nepriznanie mu nároku\nna náhradu trov prvoinštančného konania v predmetnom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy (IV.\nvýrok), dôvodiac tým, že žalovaný ako neúspešná strana sa súdnemu konaniu, a tým aj zákonnej\npovinnosti hradiť trovy konania v prípade svojho neúspechu mohol vyhnúť, ak by reagoval kladne na\n\nžiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu zo dňa 01.08.2016, nemožno so žalobcom súhlasiť,\nnakoľko žalobcovi bol priznaný v ním uplatňovanej výške len nárok na náhradu majetkovej škody,\navšak z ním uplatneného nároku mu bol z ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npriznaný nárok na nemajetkovú ujmu len vo výške 1 000 Eur. A aj keď možno prisvedčiť žalobcovi, že\npriznanie plnenia nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, v danom prípade nebola v konaní o náhradu\nnemajetkovej ujmy zo strany žalobcu preukázaná tak závažná ujma, a v príčinnej súvislosti s jeho\ntrestným stíhaním, teda ako ním uplatňovaný základ nároku pre priznanie nemajetkovej ujmy v oblasti\nrodinnej, pracovnej, a zhoršenom zdravotnom stave, aj keď si v nich samostatne nevyčíslil nemajetkovú\nujmu samostatne, avšak nemožno hovoriť o jeho plnom úspechu v ním uplatňovanom nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, čo súd prvej inštancie aj odôvodnil. V tomto prípade nevidel odvolací súd ani odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe.\n37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v vo\nvyhovujúcej, zamietajúcej časti, ako aj v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP\npotvrdil.\n38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a a § 255\nods.2 CSP a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko v\nodvolacom konaní mali čiastočný úspech.\n39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nTento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle § 428 CSP.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "49C/30/2017", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9e35f76f-2c13-49b6-8d58-3bd3a627d23c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 395/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 395/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2"}, {"guid": "ussr:2fd4300b-ac82-47c6-a095-1ea9dbdfa99b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 320/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2"}, {"guid": "ussr:f9d6f704-075e-4d14-a1e5-d46b2eb094b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 444/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 444/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9d6f704-075e-4d14-a1e5-d46b2eb094b1"}, {"guid": "c77b3dd1-29e7-46cb-b94c-a296943ccaad:7e4b4cc6-eb8a-4938-bf74-8c1e0e292f11", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1113201392.2", "spisova_znacka": "6Co/437/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/437/2015 z 16. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-05-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1113201392.2"}], "citovane_v": [{"guid": "12a4fb18-b18f-46ca-a04c-2f411f780ba8:caf9d3ec-a86f-472f-99ad-6fcc8b9c2e42", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1", "spisova_znacka": "8Co/72/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/72/2026 z 28. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1"}]}