Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/3/2023 z 29. 11. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. novembra 2024, sp. zn. 16CoPr/3/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1114219165.1
Krajský súd Bratislava | 16CoPr/3/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1114219165.1 | 2024-11-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z., § 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., § 2a ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z., § 4 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z., § 120 zákona č. 400/2009 Z. z., § 61 ods. 2 ZP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/52f2cdc0-10ec-4332-a76f-80b82f4468c1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1114219165.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
16CoPr/3/2023
1114219165
29. 11. 2024
Mgr. Daniela Drnáková
ECLI:SK:KSBA:2024:1114219165.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov
JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: A.. Y. V., X.. XX.X.XXXX, L. XXXX/
XX, L., zastúpený: Advokatska kancelária Horansky & Partners s. r. o., Staničná 2308/1, Piešťany,
IČO: 56 023 499, proti žalovanej: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Námestie Alexandra
Dubčeka č. 1, Bratislava, IČO: 00 151 491, o neplatnosť diskriminačného zrušenia a súvisiace nároky, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14Cpr/5/2014, zo dňa 28.6.2022,
takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu v časti, v ktorej sa
žalobca domáhal:
- určenia, že zrušenie štátnozamestnaneckého miesta štátneho radcu, tajomníka Výboru Národnej
rady SR pre financie a rozpočet k 30.6.2011 a opätovné vytvorenie tohto štátnozamestnaneckého
miesta k 1.7.2011 a nadväzné preloženie žalobcu z tohto zrušeného štátnozamestnaneckého miesta
od 1.12.2011 na iné štátnozamestnanecké miesto u žalovanej, sú v celom rozsahu diskriminačné,
nezákonné a absolútne neplatné,
- uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu finančnej ujmy v sume 6.263,90 eura
spôsobenej v dôsledku neplatného zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta ku dňu 30.6.2011
a následného zdravotného kolapsu žalobcu a zníženia jeho príjmov počas doby práceneschopnosti
žalobcu trvajúcej od 30.6.2011 do 30.11.2011 a náhradu finančnej ujmy v sume 19.149,82 eura
spôsobenej žalobcovi v dôsledku neplatného zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta k 30.6.2011
a následného neplatného preloženia žalobcu na iné štátnozamestnanecké miesto, trvajúceho od
1.12.2011 s podstatným znížením žalobcových príjmov od neplatného preloženia žalobcu trvajúceho od
1.12.2011 a
- uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť Sociálnej poisťovni odvody poistného za žalobcu na sociálne
poistenie v sume rovnajúcej sa výške 34,6 % zo súdom priznanej náhrady finančnej ujmy pre žalobcu a
Všeobecnej zdravotnej poisťovni odvody poistného na zdravotné poistenie v sume rovnajúcej sa výške
14,00 % zo súdom priznanej náhrady finančnej ujmy pre žalobcu
p o t v r d z u j e a v zostávajúcej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š
u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok
na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
30.6.2014 domáhal určenia neplatnosti diskriminačného zrušenia a okamžitého opätovného vytvorenia
štátnozamestnaneckého miesta radcu - tajomníka Výboru Národnej rady SR pre financie a rozpočet

a neplatnosti nadväzného preloženia zo zrušeného štátnozamestnaneckého miesta ku dňu 1.12.2011,
ako aj náhrady spôsobenej ujmy za dobu od neplatného zrušenia a opätovného vytvorenia
štátnozamestnaneckého miesta.
2. Žalobu odôvodnil tým, že medzi ním a žalovanou vznikol štátnozamestnanecký pracovný pomer na
základe prechodnej úpravy § 129 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z., pričom bol dlhodobo zaradený na
miesto štátneho radcu, tajomníka Výboru Národnej rady SR pre financie a rozpočet (do polovice roka
2010 s názvom Výbor Národnej rady SR pre financie, rozpočet a menu). Žalovaná ku dňu 30.6.2011
zrušila a ku dňu 1.7.2011 opätovne vytvorila miesto štátneho radcu, tajomníka Výboru Národnej rady
SR pre financie a rozpočet, ktoré pôvodne do konca júna 2011 zastával a na ktoré po diskriminačnom,
nezákonnom a neplatnom zrušení a okamžitom opätovnom vytvorení tohto miesta dosadila novú
tajomníčku menovaného výboru. Žalovaná predmetné štátnozamestnanecké miesto zrušila a okamžite
opätovne vytvorila rozhodnutím vtedajšieho vedúceho Kancelárie Národnej rady SR H. X. č. 4/2011
zo dňa 17.1.2011 o organizačnej zmene napriek tomu, že takýto postup nebol vôbec podložený
objektívnymi reálnymi potrebami. Jedinou novou požiadavkou žalovanej na opätovne vytvorené (to
isté) štátnozamestnanecké miesto, bola požiadavka na úroveň ovládania cudzieho jazyka slovom aj
písmom, pričom žalobca mal za to, že daná požiadavka je nezákonná a diskriminačná (odporuje zásade
rovnakého zaobchádzania so štátnymi zamestnancami a zákazu diskriminácie pri prístupe k štátnej
službe) z hľadiska porovnateľnosti požiadaviek na miesto tajomníka Výboru Národnej rady SR pre
financie a rozpočet a požiadaviek na porovnateľné miesta tajomníkov iných výborov Národnej rady SR,
pričom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 2 ods. 1 a § 6 zákona
č. 365/2004 Z. z. sa ukladá každému služobnému úradu povinnosť zaobchádzať so štátnymi
zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, najmä pokiaľ ide o podmienky
vykonávania štátnej služby.
3. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaná sa následne predovšetkým prostredníctvom riaditeľa osobného
úradu E. R., J.. pokúšala najskôr nátlakovým presviedčaním na rokovaniach v dňoch 21.6.2011
až 23.6.2011 urýchlene ukončiť s ním štátnozamestnanecký pomer pre údajnú nadbytočnosť, čoho
následkom bol jeho zdravotný kolaps, nemocničná hospitalizácia a päťmesačná práceneschopnosť
(od 30.6.2011 do 30.11.2011) a tým spôsobená spôsobená finančná ujma kvôli zníženiu príjmov v
celkovej sume 6.263,90 eura, ktorej náhradu si v konaní taktiež uplatňuje. Po tom, ako sa vrátil do
štátnej služby, dňa 1.12.2011 s ním bol uskutočnený pohovor, kde mu bolo oznámené, že jeho pôvodné
štátnozamestnanecké miesto je už obsadené a buď akceptuje preloženie z pôvodného miesta na iné
miesto so znížením pôvodného funkčného platu, alebo dostane výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru, preto v tiesni, aj napriek výraznému zhoršeniu svojich pracovných podmienok, podpísal dohodu
o preložení na iné štátnozamestnanecké miesto u žalovanej. Zdôraznil, že z dôvodu zníženia pôvodného
mesačného funkčného platu od preloženia ku dňu 1.12.2011, mu bola spôsobná finančná ujma v celkovej
sume 19.149,82 eura za dobu od 1.12.2011 do podania žaloby. Dodal tiež, že žalovaná mu nesprístupnila
na nahliadnutie sporný dodatok vedúceho Kancelárie Národnej rady SR č. 4/2011, zo dňa 17.1.2011.
4. Podaním doručeným súdu dňa 2.11.2016 žalobca rozšíril návrh o ochranu pred diskriminačným
neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu, že mu boli dané dve rozdielne
výpovede zo strany žalovanej a to výpoveď č. EPER 126-4/2016, zo dňa 7.6.2016, ktorou mu bola
daná výpoveď dňom 31.6.2016, z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta dňom 31.6.2016
a následne výpoveď č. EPER 126-6/2016, zo dňa 15.6.2016, ktorou mu bola daná výpoveď dňom
30.6.2016, z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta dňom 30.6.2016. Mal za to, že v dôsledku
podania týchto dvoch rozdielnych výpovedí je vypovedanie a skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru neplatné, a to z dôvodu dodatočnej zmeny podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce. Bol názoru, že žalovaná nesplnila svoju zákonnú povinnosť a neponúkla
mu inú voľnú pracovnú pozíciu, pre ktorú spĺňal kvalifikačné predpoklady v rozhodnom čase, preto pri
výpovediach porušila zákonnú povinnosť vo vzťahu k odborovej organizácii vyplývajúcu z § 47 písm. b),
§ 121 ods. 1 a § 125 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 74 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce a § 39
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v konaní sa domáha vyslovenia nasledovných výrokov:
I. Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta štátneho radcu, tajomníka Výboru Národnej rady SR pre
financie a rozpočet k 30.06.2011 a opätovné vytvorenie tohto štátnozamestnaneckého miesta k 1.7.2011
a taktiež nadväzné preloženie žalobcu z tohto zrušeného štátnozamestnaneckého miesta od 1.12.2011
na iné štátnozamestnanecké miesto u žalovanej, sú v celom rozsahu diskriminačné, nezákonné a
absolútne neplatné;

II. Žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť náhradu finančnej ujmy v sume 6.263,90 eura spôsobenej
žalobcovi v dôsledku neplatného zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta ku dňu 30.6.2011 a
následného zdravotného kolapsu žalobcu a zníženia jeho príjmov (zárobku zo štátnej služby) počas
doby práceneschopnosti žalobcu trvajúcej od 30.6.2011 do 30.11.2011 a náhradu finančnej ujmy v sume
19.149,82 eura spôsobenej žalobcovi v dôsledku neplatného zrušenia jeho štátnozamestnaneckého
miesta k 30.6.2011 a následného neplatného preloženia žalobcu na iné štátnozamestnanecké miesto
trvajúceho od 1.12.2011, s podstatným znížením žalobcových príjmov (zárobku zo štátnej služby) od
neplatného preloženia žalobcu trvajúceho od 1.12.2011;
III. Žalovaná je povinná zaplatiť a) Sociálnej poisťovni odvody poistného za žalobcu na sociálne poistenie
v sume rovnajúcej sa výške 34,6 % zo súdom priznanej náhrady finančnej ujmy pre žalobcu a b)
Všeobecnej zdravotnej poisťovni odvody poistného na zdravotné poistenie v sume rovnajúcej sa výške
14,00 % zo súdom priznanej náhrady finančnej ujmy pre žalobcu;
IV. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku;
V. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalovanou a žalobcom na základe výpovedí
žalovanej a to výpovede č. EPER 126-4/2016, zo dňa 7.6.2016 a výpovede č. EPER 126-6/2016, zo
dňa 15.6.2016, je neplatné;
VI. Žalovaná je povinná upraviť ňou vydaný služobný posudok zn. CRD-1278/2016, zo dňa 15.8.2016
o žalobcovi tak, že z jeho obsahu vypustí posledné dva celé odseky textu posudku (celý tretí odsek,
začínajúci slovami „Predseda výboru“ a končiaci slovami „organizačnými nedostatkami“ a celý štvrtý
odsek textu posudku, začínajúci slovami „Posledná priama nadriadená“ a končiaci slovami „nebola
spokojná“.);
VII. Žalovaná ako služobný úrad je povinná poskytnúť žalobcovi kópie a odpisy všetkých písomností,
ktoré sa nachádzajú v osobnom spise štátneho zamestnanca - žalobcu;
VIII. Žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť náhradu platu za dobu od neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru (ku dňu 31.8.2016) do právoplatnosti tohto rozsudku, a to za každý
kalendárny mesiac náhradu v sume mesačného funkčného platu priznaného žalobcovi (§ 83 a § 119
ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z.) so splatnosťou k 9. dňu každého kalendárneho mesiaca, ako aj zaplatiť
príslušenstvo (úroky z omeškania) zo sumy jednotlivých mesačných úhrad náhrady platu (za dobu od
prvého dňa splatnosti jednotlivých úhrad až do ich zaplatenia), a to úroky z omeškania vo výške 5%
ročne;
IX. Žalovaná ako služobný úrad je povinná za žalobcu zaplatiť odvody na sociálne poistenie a
na zdravotné poistenie z mesačného vymeriavacieho základu žalobcu každomesačne za dobu od
neplatného skončenia pracovného pomeru (ku dňu 31.8.2016) až do právoplatnosti tohto rozsudku, a
to za každý kalendárny mesiac z vymeriavacieho základu žalobcu a percentuálnych sadzieb poistného
na sociálne poistenie a na zdravotné poistenie pre zamestnanca a pre zamestnávateľa za zamestnanca
podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a
ustanovení zákona č. 480/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov.
5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
konštatoval, že uznesením č. k. 14Cpr/5/2014-325, zo dňa 4.1.2019, pripustil zmenu žaloby v znení
uvedenom v návrhu na zmenu žaloby zo dňa 2.11.216 (č. l. 149 spisu).
6. Vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol štátnozamestnanecký
pracovný pomer na základe prechodnej úpravy § 129 ods. 1 zákona
č. 400/2009 Z. z. Žalobca bol u žalovanej dlhodobo zaradený na miesto štátneho radcu, tajomníka
Výboru Národnej rady SR pre financie a rozpočet (do polovice roka 2010 s názvom Výbor Národnej rady
SR pre financie, rozpočet a menu). Žalovaná dňa 15.6.2011 vydala Dodatok č. 3 k rozhodnutiu č. 4/2011
pod č. CRD-190-3/2011/OSUR o organizačnej zmene, ktorou s účinnosťou ku dňu 1.7.2011 zrušila a
zároveň vytvorila štátnozamestnanecké miesto štátneho radcu, tajomníka Výboru Národnej rady SR pre
financie a rozpočet, ktoré pôvodne do konca júna 2011 zastával žalobca. Novou požiadavkou žalovanej
bolo ovládanie cudzieho svetového jazyka slovom aj písmom, ktorú žalobca považoval za nezákonnú a
diskriminačnú podľa § 4 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 2 ods. 1 a § 6 zákona
č. 365/2004 Z. z.. Následne sa v dňoch 21.6.2011 až 23.6.2011 uskutočnili stretnutia žalobcu so
zástupcom žalovanej, na ktorom žalobca odmietol dohodu o skončení jeho štátnozamestnaneckého
miesta. V období od 30.6.2011 až do 30.11.2011 bol žalobca práceneschopný. Žalobca následne dňa
1.12.2011 súhlasil s trvalým preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný
radca, v odbornej štátnej službe 7 - v Referáte pre petície a sťažnosti Sekretariátu vedúceho Kancelárie

Národnej rady SR. V priebehu konania žalobca rozšíril návrh aj o ochranu pred údajne diskriminačným
a neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru na základe výpovede zo strany žalovanej
č. EPER 126-4/2016, zo dňa 7.6.2016, o daní výpovede žalobcovi zo štátneho pomeru dňom 31.6.2016
z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta dňom 31.6.2016 a následnej výpovede č. EPER
126-6/2016, zo dňa 15.6.2016, o daní výpovede žalobcovi zo štátneho pomeru dňom 30.6.2016 z dôvodu
zrušenia štátnozamestnaneckého miesta dňom 30.6.2016, nakoľko pôvodná výpoveď bola chybou v
písaní nesprávne datovaná.
7. Zo svedeckej výpovede Y. E. (v rozhodnom čase kolegyne žalobcu) vyplynulo, že rýchly proces
prerokovania výpovede žalobcu považovala za nefér a diskriminačný. Na otázku, či organizačné zmeny
v roku 2011 boli prerokované v odboroch, svedkyňa odpovedala kladne, pričom v čase prerokovania
výpovede žalobcu v roku 2016 už bola na dôchodku, a preto nebola pozvaná na zasadnutie odborov.
Svedkyňa tiež vyslovila názor, že požadovanie cudzieho svetového jazyka na pracovnú pozíciu žalobcu
bolo neadekvátne a tiež, že žalobca v tom čase navštevoval jazykový kurz.
8. Svedok E. H. (v rozhodnom čase zabezpečoval u žalovaného jazykové kurzy) vo svojej výpovedi
ozrejmil pomery, ktoré v tom čase u žalovanej údajne vládli a zároveň sa vyjadril, že žalovaná podľa jeho
názoru nepostupovala správne, keď žiadala na pracovnú pozíciu žalobcu znalosť cudzieho svetového
jazyka. Svedok tiež potvrdil, že žalobca prešiel všetkými úrovňami kurzu anglického jazyka, nevedel
však odpovedať, prečo sa neprihlásil do výberového konania na post tajomníka.
9. Zo svedeckej výpovede svedka G.. E. R., J.., ktorý v rozhodnom čase zastával u žalovanej pozíciu
personálneho riaditeľa, vyplynul popis racionalizačných procesov, ktorými úrad v rozhodnom čase
prechádzal a príprava na vstup do Európskej únie a na predsedníctvo SR v Rade Európskej únie,
ktoré si vyžiadali zmenu organizačnej štruktúry. Svedok uviedol, že všetky postupy boli v súlade so
zákonom a vnútornými predpismi, pričom zákonnosť a správnosť postupov verifikoval tiež inšpektorát
práce po vykonanej kontrole, za súčinnosti odborov. Potvrdil, že výpoveď žalobcu bola prerokovaná s
odborovou organizáciou; na otázku, či odborová organizácia niekedy vzniesla námietku diskriminácie
zamestnancov odpovedal záporne. K požiadavke ovládania cudzieho svetového jazyka ozrejmil, že
zo začiatku boli požiadavky smerované do dvoch najdôležitejších výborov a to ústavno-právneho a
Výboru pre financie a rozpočet a následne aj na ostatné výbory, v ktorých sa zaznamenávala zahraničná
agenda, pričom dodal, že v čase svedeckej výpovede bola jazyková požiadavka viazaná na 60 až
70 % tajomníkov a na niektorých odboroch sa vyžadovala povinnosť jazykovej zdatnosti u všetkých
zamestnancov. Potvrdil tiež, že žalobca sa mohol prihlásiť do výberového konania na post tajomníka
potom, čo bola podmienka jazyka zavedená. K zmene pracovného zaradenia žalobcu v roku 2011
uviedol, že vedúci kancelárie zriadil pre žalobcu nové pracovné miesto na inom odbore, s ktorým
žalobca súhlasil. Súhlasil tak s podmienkami, ako aj s opisom pracovného miesta, na ktorom svoju
prácu vykonával a až následne po rokoch celý tento proces spochybnil. Nemal vedomosť, že by niekto
u žalovanej konal s úmyslom poškodiť žalobcu v tom smere, že by bol na neho vyvíjaný nátlak alebo
sa k nemu správal diskriminačne. K žalobcom tvrdenej neplatnosti výpovede z roku 2016 vypovedal, že
išlo o chybu, kde právnik na osobnom úrade uviedol zlý dátum na výpovedi, na čo sám upozornil. Dátum
na výpovedi bol preto opravený a výpoveď bola opätovne prekovaná v odboroch, pričom išlo o chybu
v písaní a nie o zmenu výpovedného dôvodu.
10. Svedok H. B. vo svojej svedeckej výpovedi opísal situáciu u žalovanej v čase zmeny zaradenia
žalobcu. K požiadavke anglického jazyka na pozíciu žalobcu, z ktorej bol preradený uviedol, že podľa
neho potrebná nebola a pozitívne sa vyjadril o plnení pracovných úloh žalobcom. Z ďalšieho výsluchu
svedka vyplynulo, že tiež vedie sporové konanie so žalovanou. Zo svedeckej výpovede E. Š. vyplynul
opis atmosféry na pracovisku v rozhodnom čase, pričom neuviedol skutočnosti kľúčové pre rozhodnutie
vo veci samej.
11. Súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, a to výsluch všetkých
vedúcich kancelárie Národnej rady SR za obdobie rokov 2011 až 2016, všetkých zamestnancov
Kancelárie Národnej rady SR vrátane členov odborovej organizácie Kancelárie NR SR v rozhodnom
období rokov 2011 až 2016 a ani výsluch riaditeľa osobného úradu v Kancelárii Národnej rady SR,
nakoľko takéto dokazovanie sa mu javilo ako nehospodárne a nadbytočné, keďže mal z vykonaného
dokazovania skutkový stav za objasnený.

12. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná dňa 15.6.2011 vydala Dodatok č. 3
k rozhodnutiu č. 4/2011 pod č. CRD-190-3/2011/OSUR o organizačnej zmene, ktorým s účinnosťou ku
dňu 1.7.2011 zrušila a zároveň vytvorila štátnozamestnanecké miesto štátneho radcu, tajomníka Výboru
Národnej rady SR pre financie a rozpočet, ktoré pôvodne do konca júna 2011 zastával žalobca. Nakoľko
uvedené konanie žalobca považoval za nezákonné a diskriminačné, úlohou súdu prvej inštancie bolo
posúdiť, či žalovaná porušila zákon v súvislosti s predmetným dodatkom, prípadne, či nová požiadavka
na výkon štátnozamestnaneckého miesta, a to ovládanie svetového jazyka slovom aj písmom, bola
skutočne diskriminačná. K nezákonnosti predmetného Dodatku č. 3 uviedol, že žalobca túto nijakým
spôsobom nepreukázal ani neuviedol, z akej hmotnoprávnej úpravy má nezákonnosť tejto zmeny
vyplývať. Bol názoru, že žalovaná ako zamestnávateľ má právo zákonným spôsobom určovať/regulovať
počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávala taký počet zamestnancov
a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jej potrebám, pričom súd môže posudzovať zákonnosť
takto vykonaných zmien, ale nie ich samotnú účelnosť, nakoľko táto je plne v kompetencii žalovanej
ako zamestnávateľa. Stotožnil sa s tvrdením žalovanej, ktorá poukázala na § 1 ods. 1 zákona č.
400/2009 Z. z. o štátnej službe, podľa ktorého sa na štátnozamestnanecké vzťahy vzťahuje Zákonník
práce len ak to ustanovuje zákon č. 400/2009 Z. z., keď § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. vylučuje v
rámci štátnozamestnaneckých vzťahov použitie § 61 ods. 3 Zákonníka práce, preto dospel k záveru,
že konaním žalovanej nedošlo k žalobcom tvrdenému porušeniu zákona pri opätovnom otvorení toho
istého pracovného miesta s rozdielnymi kvalifikačnými požiadavkami.
13. Dodal, že v konaní žalovanej neidentifikoval nedostatky ani vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim
z § 118 zákona č. 400/2009 Z. z., nakoľko z listinných dôkazov a výpovedí svedkov Y. E. C. E. H. bolo
preukázané, že žalovaná dodržala zákonné požiadavky vo vzťahu k odborovým orgánom. K žalobcom
tvrdenému nátlaku a tiesnivým okolnostiam, za ktorých dňa 1.12.2011 uzatvoril dodatok k služobnej
zmluve o trvalom preložení na štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný radca, v platovej triede
8, v odbore štátnej služby 7 - Kontrola, sťažnosti a petície, vnútorný audit, na odbore Sekretariát
vedúceho Kancelárie Národnej rady SR uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal ním tvrdené
skutočnosti. Doplnil, že v konaní nebolo spochybnené, že žalobca, aj keď s výhradou, ale dobrovoľne
podpísal Dodatok a na novom mieste zotrval až do výpovede ku dňu 30.6.2016. Naopak, po preložení
až do výpovede žalobca zotrval na novom mieste a v konaní ani len netvrdil, že by realizoval kroky
smerom k preloženiu na iné, jemu vyhovujúce miesto, prípadne že by uvažoval o zmene zamestnávateľa.
K žalobcovmu tvrdeniu, že konaním žalovanej v súvislosti s prijatím Dodatku č. 3 k rozhodnutiu č.
4/2011 pod č. CRD-190-3/2011/OSUR o organizačnej zmene bol práceneschopný odo dňa 30.6.2011 do
30.11.2011 uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, respektíve ani sa nepokúsil preukázať
príčinnú súvislosť medzi konaním žalovanej a vznikom škody. Ako dôvodnú vyhodnotil v tejto časti
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, nakoľko podľa
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
žalobca dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
14. K údajnému diskriminačnému konaniu žalovanej, ktorého sa mala dopustiť zavedením požiadavky
ovládania cudzieho svetového jazyka pri obsadzovaní postu tajomníka Výboru Národnej rady SR pre
financie a rozpočet, nemal z vykonaného dokazovania za osvedčené, že by konaním žalovanej bola
porušená zásada rovnakého zaobchádzania podľa
§ 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“) v spojení s § 4
ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z.. Ozrejmil, že diskriminácia spočíva v povinnosti zdržať sa konania alebo
opomenutia, ktoré Antidiskriminačný zákon alebo iný právny predpis označuje ako formy alebo dôvody
diskriminácie. Ovládanie cudzieho svetového jazyka ako kvalifikačná požiadavka zamestnávateľa
nepatrí medzi tieto tzv. chránené dôvody diskriminácie, preto sa stotožnil so žalovanou, že spoločným
znakom dôvodov, na základe ktorých môže dôjsť k diskriminácii osoby, je výrazná miera nezmeniteľnosti
statusu a stabilita statusu, čiže typicky osobné charakteristiky, ktoré nie sú v dispozícii jednotlivca
(napr. pohlavie, rasa, farba pleti, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, národný alebo
sociálny pôvod, atď.), alebo ide o znaky osobnej identity (napríklad príslušnosť k národnostnej alebo
etnickej menšine, náboženské vyznanie, manželský stav a pod.). Dospel tiež k záveru, že konanie
žalovanej nevykazovalo ani znaky, na ktoré by mohlo byť aplikovaný § 2 ods. 1 v spojení s §
2a ods. 2 Antidiskriminačného zákona, ktorý definuje priamu diskrimináciu a kde je uvedené, že
takouto diskrimináciou sa rozumie nerovnaké alebo menej priaznivé zaobchádzanie s osobou ako s
inou osobou v porovnateľnej situácii. Žalobca argumentoval tým, že požiadavka ovládania cudzieho
svetového jazyka mala byť zavedená ako kvalifikačné kritérium pre výkon pozície tajomníka vo všetkých

výboroch Národnej rady SR. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dal do pozornosti, že pracovné
náplne jednotlivých výborov sú rôzne, čiže aj kvalifikačné predpoklady zamestnancov na výkon práce
v tom ktorom výbore nemôžu byť totožné, pričom samotné určenie týchto kritérií je plne v kompetencii
žalovanej. Z vykonaného dokazovania mal za osvedčené, že sa žalobca aktívne vzdelával v anglickom
jazyku a dodal, že z tohto dôvodu sa dôvodne domnieva, že žalobca túto požiadavku spĺňal. Poukázal
na to, že ak sa žalobca nezúčastnil výberového konania na novovzniknuté miesto z dôvodu jeho
práceneschopnosti, nemožno to pripísať za vinu žalovanej, respektíve bolo by to možné iba vtedy,
keby v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi žalobcovou práceneschopnosťou a konaním
žalovanej, avšak táto príčinná súvislosť preukázaná nebola. S poukazom na uvedené nevyhodnotil
konanie žalovanej ako diskriminačné.
15. V súvislosti so žalobcom tvrdeným neplatným skončením jeho štátno-zamestnaneckého pomeru
na základe výpovede zo strany žalovanej č. EPER 126-4/2016, zo dňa 7.6.2016, o daní výpovede
žalobcovi dňom 31.6.2016 z dôvodu zrušenia štátno-zamestnaneckého miesta dňom 31.6.2016 a
následnej výpovede č. EPER 126-6/2016, zo dňa 15.6.2016, o daní výpovede žalobcovi dňom 30.6.2016
z dôvodu zrušenia štátno-zamestnaneckého miesta dňom 30.6.2016 uviedol, že výpovedný dôvod je
pri oboch výpovediach totožný a to, že žalobcovi bola daná druhá výpoveď, bolo zapríčinené uvedením
chybného dátumu na predchádzajúcej výpovedi; konanie žalovanej tak v žiadnom prípade nemožno
považovať za porušenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Zároveň dodal, že neidentifikoval akékoľvek
iné hmotnoprávne nedostatky výpovede č. EPER 126-6/2016, zo dňa 15.6.2016. V nadväznosti na
skutočnosti, ku ktorým sa sporové strany vzájomne konfrontovali na pojednávaní dňa 19.9.2020 (dôvody
odchodu žalobcu z pracoviska) dodal, že nakoľko žalobca dostal výpoveď podľa § 47 písm. b) zákona
č. 400/2009 Z. z., okolnosti uvedené na pojednávaní nemali hmotnoprávny súvis s prejednávanou
vecou a preto nepovažoval za potrebné sa k nim vyjadrovať. Nakoľko po vykonanom dokazovaní
dospel k záverom, že konanie žalovanej voči žalobcovi nie je možné označiť za diskriminačné; zrušenie
štátnozamestnaneckého miesta štátneho radcu, tajomníka Výboru Národnej rady SR pre financie a
rozpočet ku dňu 30.6.2011 a opätovné vytvorenie tohto štátnozamestnaneckého miesta k 1.7.2011 bolo
v plnej kompetencii žalovanej a za dodržania zákonných požiadaviek vo vzťahu k odborovým orgánom,
z dôvodu hospodárnosti sa už nezaoberal ďalšími žalobou uplatnenými nárokmi (finančná ujma, odvody
poistného, náhrada mzdy, úprava služobného posudku), ktoré by z vyslovenia neplatnosti zrušenia a
novovytvorenia štátno-zamestnaneckého miesta vyplývali alebo by naň priamo nadväzovali.
16. Na uvedenom základe za použitia § 4 ods. l, § 31 ods. l písm. a) až písm. c), § 35 ods. l, § 46 ods.
l písm. b), § 47 písm. b), § 120 zákona č. 400/2009 Z. z., § 61 ods. 3, § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1 až ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. súd prvej inštancie dospel k záveru, že
nárok žalobcu daný nie je, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
§ 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1
C. s. p. tak, že nakoľko bol žalobca v celom rozsahu neúspešný, mal by žalovanej priznať nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak z dôvodu, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli,
nárok na náhradu trov konania jej nepriznal.
17. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a
žalobe vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
18. Namietal, že napadnutý rozsudok je v kľúčových aspektoch nepreskúmateľný
(z dôvodu neúplnosti, nejasnosti, nepresnosti, nedostatočnosti a neadekvátnosti odôvodnenia, vrátane
opomenutia či zamlčania niektorých podstatných skutočností a nevykonania dôkazov na úkor žalobcu) a
diskriminačný, vychádzajúci z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci,
a to napriek tomu, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ale dospel k nesprávnemu
právnemu záveru. Dôvodil, že právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo
súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v Čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktoré je implikované aj v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. S poukazom na § 220 ods.
2 C. s. p., ako aj rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 114/2008 a sp. zn.
II. ÚS 410/2006) argumentoval, že napadnutý rozsudok nespĺňa zákonné náležitosti, preto je
nepreskúmateľný a bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý proces. Dodal, že napadnutý
rozsudok je porušením zásad materiálneho právneho štátu, ale predovšetkým princípu predvídateľnosti
práva, princípu ochrany legitímnych očakávaní a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť z bezprávia a
nespravodlivosti, keďže súd prvej inštancie postupoval diskriminačne nespravodlivo na jeho úkor a na
nepoctivý a nemravný prospech žalovanej.
19. Taktiež namietal, že sa súd prvej inštancie náležite nezaoberal ani sa preskúmateľne nevysporiadal
so všetkými relevantnými skutočnosťami. Mal za to, že zo žalovanou odstupovaných písomností
bolo zrejmé, že v polovici roka 2011 si cielene pripravila organizačnú zmenu, ktorou diskriminačne
zrušila štátnozamestnanecké miesto, ktoré zastával. Dôvodil, že predmetná organizačná zmena bola
pripravená a vykonaná v rozpore s Čl. 10 a 11 vtedajšej kolektívnej zmluvy na rok 2011 a preto už len
z tohto dôvodu došlo k neplatnému zrušeniu a aj k neplatnému okamžitému opätovnému vytvoreniu
štátno-zamestnaneckého miesta zastávaného žalobcom. Zrušenie a znovuvytvorenie miesta štátneho
radcu, tajomníka Výboru Národnej rady SR pre financie a rozpočet považoval za diskriminačné z
hľadiska nerovnakého zaobchádzania žalovanej pokiaľ išlo o vyžadované podmienky vykonávania
štátnej služby (konkrétne vyžadovanú úroveň ovládania cudzieho jazyka) v porovnaní s porovnateľnými
pracovnými miestami tajomníkov iných výborov Národnej rady SR, nachádzajúcich sa v rovnakom
postavení vedúcich štátnych zamestnancov, pri miestach ktorých nebola uvedená ani požadovaná
úroveň ovládania cudzieho jazyka a to okrem zahraničného výboru Národnej rady SR a Výboru Národnej
rady SR pre európske záležitosti, kde bolo vyžadovanie ovládania cudzieho jazyka opodstatnené
vzhľadom na zameranie agendy na európske (euro-únijné) a iné zahraničné záležitosti. Poukázal na § 4
ods. 1 zákon č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 2 ods. 1 a § 6 Antidiskriminačného zákona, ktorý
ukladá každému služobnému úradu povinnosť zaobchádzať so štátnymi zamestnancami v súlade so
zásadou rovnakého zaobchádzania, najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby. Dodal,
že žalovanej už od januára 2007 bolo známe, že SR bude predsedať Rade Európskej únie v druhom
polroku 2016. O logicky nepochopiteľnej diskriminačnej organizačnej zmene podľa neho svedčí aj to, že
žalovaná túto organizačnú zmenu prerokovala s odborovou organizáciou až v druhej polovici júna 2011.
Zdôraznil, že ak by žalovaná rovnako zaobchádzala so všetkými tajomníkmi výborov, tak by v roku 2011
mala od všetkých vyžadovať znalosť cudzieho jazyka, nakoľko činnosť Rady Európskej únie súvisela s
pôsobnosťou takmer všetkých výborov Národnej rady SR, ale túto požiadavku uplatnila len vo vzťahu k
jeho miestu a pre ostatné miesta ju stanovila až oveľa neskôr. Dal do pozornosti, že žalovaná voči nemu
už od polovice roka 2011 vyžadovala splnenie vymyslenej osobitnej podmienky vykonávania štátnej
služby (z hľadiska úrovne ovládania cudzieho jazyka) a teda diskriminačne s ním zaobchádzala, keď ho
znevýhodňovala v porovnaní s inými osobami na porovnateľných pracovných miestach tajomníkov iných
výborov Národnej rady SR. Diskriminačné konanie žalovanej preukazoval aj tým, že účelovo zmenila
podmienky pre zastávanie pozície tajomníka výboru bez toho, aby mu dala priestor na získavanie
jazykovej spôsobilosti, pričom účelovosť konania a zjavnú diskrimináciu voči žalobcovi preukazuje aj
výpoveď svedka E. H..
20. V súvislosti s nárokom na určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru dvoma
výpoveďami v roku 2016 uviedol, že žalovaná postupovala diskriminačne aj pri neplatnom zrušení
štátnozamestnaneckého miesta žalobcu tak, že nemravným spôsobom zriadila nové miesto vo verejnej
správe, na ktoré bol od 1.7.2017 bez ponuky žalobcovi prijatý nový pracovník na vykonávanie takmer
rovnakých prác, aké pôvodne vykonával, pričom zo strany žalovanej nedošlo ani k relevantnému
naplneniu zákonom predpísaného postupu vo vzťahu k zástupcom zamestnancov (k odborovej
organizácii). Mal za to, že vypovedanie a skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je diskriminačné
(účelové) a neplatné taktiež pre rozpor s § 121 ods. 1 a ods. 2, § 47 písm. b) a § 125 zákona č.
400/2009 Z. z. v spojení s § 74 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce a § 39 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie konal v rozpore s Čl. 15 Základných princípov C. s. p. a § 220 ods. 2 C. s. p.
keď sa uvedenými skutočnosťami nezaoberal a ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil,
prečo považuje dôkazy produkované žalobcom v súvislosti s diskriminačným postupom žalovanej pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dvomi neplatnými výpoveďami v roku 2016 za nepreukázané
alebo vyvrátené žalovanou, pričom pozornosť upriamil aj na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/69/2013.

21. Poukázal na to, že z dôkazov predložených žalovanou (záznamy z prerokovania výpovede zo
dňa 8.6.2016 a zo dňa 17.6.2016) vyplynulo, že výpoveď č. EPER 126-4/2016, zo dňa 7.6.2016 (s
pôvodným výpovedným dôvodom) a rovnako aj výpoveď č. EPER 126-6/2016, zo dňa 15.6.2016 (s
pozmeneným výpovedným dôvodom) boli zjavne vopred definitívne uzavreté a podpísané zo strany
žalovanej už dňa 7.6.2016, resp. dňa 15.6.2016 a až dodatočne boli (iba naoko) prerokované so
zástupcami zamestnancov dňa 8.6.2016, resp. až dňa 17.6.2016. S poukazom na § 74 Zákonníka práce
v spojení s § 120 zákona č. 400/2009
Z. z. argumentoval, že výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú tieto
neplatné a nakoľko boli predmetné výpovede vydané a podpísané už dňa 7.6.2016, resp. 15.6.2016
a až dodatočne prerokované, obe sú v dôsledku uvedeného neplatné. Dal tiež do pozornosti, že obe
výpovede boli založené na rovnakom organizačnom rozhodnutí, napriek tomu obsahovali rozdielny
dátum, ku ktorému sa mal skončiť jeho štátnozamestnanecký pomer, čo svedčí o tom, že žalovaná v
rozpore s § 61 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. dodatočne vo výpovedi
zo dňa 17.6.2018 v porovnaní s výpoveďou zo dňa 7.6.2018 pozmenila výpovedný dôvod, konkrétne
datovanie zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobcu, čo spôsobuje neplatnosť výpovede zo
dňa 17.6.2016, s pozmeneným výpovedným dôvodom. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie,
že pôvodná výpoveď bola chybou v písaní nesprávne datovaná, nakoľko ak išlo o chybu v písaní,
resp. datovaní, bolo otázne z akého dôvodu odborová organizácia rokovala o výpovedi žalovanej zo
dňa 15.6.2016 opätovne dňa 17.6.2016, k čomu poukázal aj na ustálenú judikatúru vzťahujúcu sa na
interpretáciu právnych úkonov (napr. nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 243/07-25).
22. Argumentoval, že splnenie podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru pre údajnú
nadbytočnosť je povinný preukázať zamestnávateľ a štát chráni občanov pred svojvôľou a diskrimináciou
pri prepúšťaní, pričom z ustanovení (Čl. 8 ods. 1, Čl. 9 ods. 1) aj pre nás záväzného Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce č. 158 z roku 1982 (oznámenie č. 172/2010 Z. z.) vyplýva, že súd
pri rozhodovaní je príslušný skúmať aj údajné organizačné dôvody a ostatné okolnosti skončenia
pracovného pomeru. Bol názoru, že skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru nie je možné
zdôvodniť žiadnou do úvahy pripadajúcou organizačnou zmenou, nakoľko aj pre štátnozamestnanecké
miesta platí analógia z pracovnoprávnych pomerov a podľa Zákonníka práce zamestnávateľ môže
nového pracovníka (v prípade žalobcu nového štátneho zamestnanca) zamestnať až po uplynutí
zákonnej lehoty, čo sa nestalo a žalovaná bez meškania zamestnala už dňa 1.7.2016 inú osobu, pričom
neprebehlo ani výberové konanie a voľné miesto mu nebolo ani ponúknuté. Tieto skutočnosti súd prvej
inštancie neskúmal a nezaoberal sa všetkými dôkazmi rovnako, pričom navyše ide o spor s ochranou
slabšej strany. K vznesenej námietke premlčania poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.
22C/372/2009-429, zo dňa 12.10.2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Co/25/2016-524,
zo dňa 21.7.2016 a mal za to, že premlčacia lehota ešte neuplynula. Záver súdu prvej inštancie o
premlčaní tiež považoval za nepreskúmateľný, nakoľko si uplatnil dva nároky na náhradu škody a to
od 30.6.2011 do 30.11.2011 a druhý nárok od 1.12.2011, pričom z napadnutého rozsudku nevyplýva,
ktorého nároku sa malo údajné premlčanie týkať a navyše s týmto nárokom bola podaná žaloba dňa
26.6.2014, teda v lehote dvoch rokov, keď sa o škode a o tom kto za ňu zodpovedá dozvedel. Uviedol, že
svoje finančné nároky uplatnil v žalobe ako dôsledok protiprávneho konania žalovanej, avšak súd prvej
inštancie, hoci ide o spor s ochranou slabšej strany neskúmal nároky, ktoré boli vyčíslené a žalovanou
neboli v rámci procesnej obrany spochybnené a preto ich treba považovať za nesporné. Dôvodil, že
tým, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy (odsek 21 napadnutého rozsudku), porušil jeho právo na
spravodlivý proces, a navyše v čase navrhnutia dôkazov nemal skutkový stav za objasnený, pričom s
poukazom na relevantné právne normy (Ústava SR, Civilný sporový poriadok ), ako aj ustálenú judikatúru
(rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/1999, sp. zn.
I. ÚS 54/02, sp. zn. III. ÚS 72/2010, sp. zn. IV. ÚS 1/02, sp. zn. II. ÚS 174/04, sp. zn.
III. ÚS 117/07, sp. zn. III. ÚS 191/05 a sp. zn. IV. ÚS 115/03, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. ObdoV/56/2002) mal za to, že boli naplnené ním uvedené odvolacie dôvody.
23. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Uviedla, že sa pridržiava všetkých svojich doterajších vyjadrení a právnej
argumentácie v nich obsiahnutej. Mala za to, že žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia
a dokazovania vo vzťahu k existencii jeho nárokov, nakoľko v konaní využíval argumentáciu bez
opory v právnych predpisoch alebo ním predložených dôkazoch. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu,
že odvolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko sa súd prvej inštancie zodpovedne

zaoberal skutkovým stavom a jeho objektívnym ustálením a vykonal všetky dôkazy, ktoré strany sporu
na podporu svojej argumentácie navrhli. K žalobcom vytýkanému diskriminačnému konaniu uviedla,
že žalobca nešpecifikoval, z akého právneho predpisu odvodzuje samotnú nezákonnosť a neplatnosť
konania, resp. diskriminačnosť konania žalovanej; rozhodnutie o organizačnej zmene nemá povahu
právneho úkonu a nemožno ho súdom preskúmavať; Zákonník práce neukladá žalovanej povinnosť
vysvetľovať zamestnancovi dotknutému organizačnou zmenou podstatu a dôvody prijatia rozhodnutia o
vykonaní organizačnej zmeny a tiež žiadnym spôsobom nešpecifikuje spôsob takéhoto vysvetlenia. Bola
názoru, že v postavení zamestnávateľa má právo v medziach zákona určovať/regulovať počet svojich
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie podľa svojho uváženia tak, aby zamestnávala len taký počet
zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jej potrebám a pri prijatí rozhodnutia o
organizačnej zmene boli riadne dodržané všetky zákonné postupy vrátane jej prerokovania odborovou
organizáciou, čo potvrdili vo svojej výpovedi svedkovia Y. E. C. E. H., ktorí boli členmi odborovej
organizácie, ktorá dané organizačné zmeny prerokovávala. Ani jeden zo spomenutých svedkov v
danom čase nenamietal diskriminačnosť konania, neférovosť, neadekvátnosť požiadavky na zavedenie
cudzieho jazyka a v žiadnej písomnosti takáto skutočnosť nie je ani len zaznamenaná. Zdôraznila,
že žalobca bol neprerušene od roku 1990 v pracovnoprávnom vzťahu so žalovanou, pričom sa v
rámci vysporiadavania štátnozamestnaneckého pomeru dňa 1.12.2011 dohodol (písomne súhlasil) na
Dodatku k služobnej zmluve o trvalom preložení na štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný radca,
v platovej triede 8, v odbore štátnej služby 7 - Kontrola, sťažnosti a petície, vnútorný audit na odbore
Sekretariát vedúceho Národnej rady SR, keď nenamietal neplatnosť uvedeného dodatku, resp. jeho
neplatnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Zároveň nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním
žalovanej a vznikom škody na zdraví, pričom dodala, že nárok na náhradu škody na zdraví má v plnom
rozsahu za premlčaný.
24. Odmietla tvrdenia žalobcu o diskriminačnosti konania, ktorej sa mala dopustiť zavedením jazykovej
požiadavky ovládania cudzieho jazyka pri obsadzovaní postu tajomníka Výboru Národnej rady SR
pre financie a rozpočet, nakoľko žalobca žiadnym relevantným dôkazom opodstatnenosť uvedeného
tvrdenia nepreukázal. V danej súvislosti s nárokmi žalobcu ohľadne diskriminačnosti konania opätovne
poukázala na to, že chránené dôvody, na základe ktorých je diskriminácia zakázaná v oblasti
pracovnoprávnych, obdobných a súvisiacich vzťahov, sú vymenované v § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004
Z. z., pričom ich výpočet môžu ďalej rozširovať osobitné zákony, v danom prípade § 4 ods. 3 zákona
č. 400/2009 Z. z.. Argumentovala, že žalobca nepreukázal ani jeden z chránených dôvodov, na
základe ktorého malo dôjsť k jeho diskriminácii. Nestotožnila sa s názorom žalobcu, že mala stanoviť
rovnaké kvalifikačné kritériá pre výkon pozície tajomníka na všetkých výboroch Národnej rady SR, čo
považovala za nereálnu a nezmyselnú požiadavku, keďže žalobca nezohľadnil zameranie (pracovnú
náplň) jednotlivých výborov a tým aj kvalifikačné predpoklady zamestnancov na výkon práce v tom
ktorom výbore. Bola názoru, že je plne v kompetencii žalovanej určovať, aké kvalifikačné predpoklady by
mal zamestnanec na pozícii tajomníka napĺňať, tak aby bolo možné čo najefektívnejšie plniť ciele a úlohy
výboru. Dodala, že k stanoveniu nových kvalifikačných predpokladov neprišlo len vo Výbore Národnej
rady SR pre financie a rozpočet, ale aj pri iných výboroch Národnej rady SR, nakoľko pozície tajomníkov
vo výboroch Národnej rady SR si postupne vyžiadali v rámci parlamentnej spolupráce so zahraničím
nevyhnutnosť ovládať cudzie svetové jazyky. Ďalším rozhodujúcim faktorom bola tá skutočnosť, že v
druhom polroku 2016 predsedala Slovenská republika Rade Európskej únie, pričom činnosti smerujúce
k príprave a prevzatiu predsedníctva sa započali podstatne skôr. Dodala, že poradie predsedníctiev
bolo určené rozhodnutím Rady zo dňa 1.1.2007, z čoho vyplýva, že v čase zavedenia požiadavky na
ovládanie cudzieho svetového jazyka disponovala objektívnym dôvodom na túto zmenu kvalifikačných
predpokladov na danej štátnozamestnaneckej pozícii, t. j. požiadavka na úroveň ovládania jedného
cudzieho svetového jazyka bola objektívne odôvodnená, primeraná a nevyhnutná. Zdôraznila, že
žalobca opomenul základnú podmienku možnej diskriminácie a to podmienku porovnateľnosti situácie
- nerovnakého zaobchádzania jednej osoby s inou osobou za dodržania tých istých podmienok, t. j.
aby požadovala od niektorého z uchádzačov na výkon funkcie tajomníka Výboru Národnej rady SR
pre financie a rozpočet iné kritériá (napr. znalosť cudzieho jazyka) na rozdiel od ostatných uchádzačov
na výkon tej istej funkcie, tajomníka toho istého výboru. Výpovede svedkov H. B. C. E. Š. vyhodnotila
zároveň ako účelové a zaujaté, nakoľko obaja svedkovia vedú so žalovanou aktívne pracovnoprávne
spory, vzájomne si svedčia a ich výpovede sa obsahovo nemenia.
25. K neplatnosti výpovede uviedla, že argumentácia žalobcu neobstojí, nakoľko s prihliadnutím na §
61 ods. 2 Zákonníka práce, nie je možné dodatočne meniť dôvod výpovede, pričom v novej výpovedi

nemenila dôvod výpovede, ale odstránila zrejmú chybu v písaní v dátume ukončenia služobného
pomeru. Dôvodila, že za zmenu výpovedného dôvodu nemožno považovať zmenu dátumu ukončenia
štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu chyby v písaní, na ktorú prišla sama, pričom o uvedenej
skutočnosti informovala žalobcu a doručila mu novú, opravenú výpoveď. Poukázala na to, že výpoveď
spĺňala všetky formálne a obsahové náležitosti, a preto konaním žalovanej nebol žalobca uvedený do
omylu a tiež nemohla vzniknúť žiadna pochybnosť o tom, k akému dátumu bola výpoveď účinná. Bola
názoru, že v konaní jednoznačne preukázala, že v čase doručenia výpovede žalobcovi nemala pre
žalobcu iné vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto. S poukazom na § 47
písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. uviedla, že neporušila svoju zákonnú povinnosť tým, keď neponúkla
žalobcovi ako štátnemu zamestnancovi miesto koordinátora akcií spojených s prenájmom, ktoré nebolo
štátnozamestnaneckým miestom. Za nepravdivé považovala tvrdenia žalobcu, že predmetné miesto
koordinátora akcií bolo identické s miestom alebo pracovnou náplňou, ktoré zastával žalobca, nakoľko
nešlo o štátnozamestnanecké miesto, ale o výkon prác vo verejnom záujme, toto miesto bolo kreované
na úplne inom odbore, s odlišnou pracovnou náplňou, keď zároveň prišlo k zmene organizácie práce
v rámci organizácie.
26. K námietke žalobcu vznesenej v odvolaní ohľadne „včasného“ prerokovania výpovede zástupcami
zamestnancov vopred, resp. k popieraniu tejto skutočnosti žalobcom z dôvodu skorších dátumov
písomného vyhotovenia výpovede žalovaná uviedla, že bola povinná skončenie služobného pomeru
jednostranným právnym úkonom voči žalobcovi predložiť zástupcom zamestnancov na prerokovanie, k
čomu aj prišlo. Namietaná nezrovnalosť v dátume, na ktorú poukázal žalobca, je aj s prihliadnutím na §
74 a § 237 Zákonníka práce nedôvodná, keďže prerokovanie bolo potrebné uskutočniť zrozumiteľným
spôsobom a vo vhodnom čase, s primeraným obsahom, s cieľom dosiahnuť dohodu, pričom na
tieto účely zamestnávateľ poskytuje zástupcom zamestnancov potrebné informácie, konzultácie a
doklady a v rámci svojich možností prihliada na ich stanoviská. Medzi základné náležitosti žiadosti
zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru patrí
písomná forma, prejav vôle obsahujúci požiadavku na prerokovanie skončenia pracovného/služobného
pomeru a preukázateľné doručenie zástupcom zamestnancov. Doplnila, že z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že začiatok prerokovania sa má po právnej stránke viazať na písomnú žiadosť zamestnávateľa,
ktorú predloží orgánu zástupcov zamestnancov, k čomu došlo. Súčasťou písomnej žiadosti je,
že sa musí zamestnávateľ zrozumiteľne vyjadriť, o akom právnom úkone sa prerokovanie má
uskutočniť. Preto súčasťou prerokovania musí byť aj návrh právneho úkonu, s presne a jednoznačne
vymedzenými obsahovými a formálnymi náležitosťami, preto ako nezmyselné označila, aby odborový
orgán prerokovával výpoveď štátneho zamestnanca, ktorej formu a obsahové znenie by nepoznal. Ďalej
argumentovala, že samotná skutočnosť, že písomná podoba výpovede bola pripravená skôr, ako prišlo
k jej prerokovaniu, je len logickým záverom vyššie uvedeného, pričom táto skutočnosť nespôsobuje
nezákonnosť celého procesu a to najmä aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že prejav vôle žalovanej
skončiť služobný pomer so žalobcom bol urobený až po prerokovaní výpovede v odborovom orgáne, t. j.
nadobudnutiu účinkov výpovede predchádzalo jej prerokovanie v odboroch. V tejto súvislosti poukázala
aj na právne závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 192/2007.
27. Rozporovala tiež tvrdenie žalobcu, že v konaní uplatnené finančné nároky v rámci procesnej
obrany nespochybnila, resp. že nepredložila dôkazy potvrdzujúce opak ich žalobcom vykonaného
vyčíslenia a preto ich treba považovať za nesporné, nakoľko okrem vznesenej námietky premlčania
tiež rozporovala finančné nároky čo do ich výšky, pričom to bol práve žalobca, ktorý sa v priebehu
celého konania k rozporovaným skutočnostiam nevyjadril. Namietala nesprávny výpočet uplatnených
finančných nárokov, ktorý okrem iného žalobca vyčísloval ako rozdiel na mzde, ktorú poberal ako
tajomník výboru a na mzde, ktorú poberal po svojom preložení a rozporovala tiež aj skutočnosť, že
žalobca porovnával a vyčísloval rozdiel medzi hrubou mzdou, ktorú by poberal a čistou mzdou, ktorá
mu bola vyplácaná po preložení, čo považovala za nesprávne.
28. Žalobca v odvolacej replike zotrval na všetkých svojich vyjadreniach. Mal za to, že tvrdenia žalovanej
majú všeobecný charakter, neopierajú sa o právnu argumentáciu a sú rozporuplné, pričom ich odmietol
ako celok.
29. Žalovaná na vyjadrenie žalobcu nereagovala.
30. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1

C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku, ktorým
zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že zrušenie miesta štátneho radcu,
tajomníka Výboru Národnej rady SR pre financie a rozpočet a jeho opätovné vytvorenie a preloženie
žalobcu od 1.12.2011 bolo diskriminačné, nezákonné a absolútne neplatné, v časti nároku na uloženie
povinnosti zaplatiť náhradu finančnej ujmy v sume 6.263,90 eura a 19.149,82 eura, ako aj na uloženie
povinnosti zaplatiť odvody Sociálnej poisťovni a Všeobecnej zdravotnej poisťovni z priznanej náhrady
finančnej ujmy, vecne správny (petity I. až III. žaloby v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č. k.
14Cpr/8/2014-325, zo dňa 4.1.2019), preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. v danej časti potvrdil;
v zostávajúcej zamietajúcej časti (petity V. až IX. žaloby v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č.
k. 14Cpr/8/2014-325, zo dňa 4.1.2019) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a preto je
potrebné vec v uvedenej časti ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania zrušiť a vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.11.2024 (§ 219
ods. 3 C. s. p.).
31. Žalobca sa podanou žalobou domáhal v prejednávanej veci viacerých nárokov, tak ako sú
sumarizované v odseku 4 tohto rozsudku. V poradí prvým nárokom sa domáhal určenia, že zrušenie
štátnozamestnaneckého miesta štátneho radcu, tajomníka Výboru Národnej rady SR pre financie
a rozpočet k 30.6.2011, jeho opätovné vytvorenie k 1.7.2011 a preloženie žalobcu od 1.12.2011 z
tohto zrušeného štátnozamestnaneckého miesta na iné štátnozamestnanecké miesto u žalovanej bolo
diskriminačné, nezákonné a absolútne neplatné.
32. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že nakoľko dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, aj v iných druhoch právnych vzťahov spočíva v zákaze
diskriminácie z akéhokoľvek (teda nielen v § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona) dôvodu, v prípade
domáhania sa ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie je potrebné predovšetkým zisťovať, či existuje
rozdielne zaobchádzanie s obeťou diskriminácie v porovnaní s inou osobou, ktorá sa nachádza
v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, či napadnutým konaním vznikla obeti diskriminácie nejaká
nevýhoda a či medzi dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou je príčinná súvislosť.
Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
primárne na žalobcovi, ktorý musí preukázať skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že došlo
k priamej diskriminácii predstavujúcej konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza
menej priaznivo ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou
v porovnateľnej situácii (§ 2a ods. 2 Antidiskriminačného zákona) alebo k nepriamej diskriminácii
jeho osoby, teda či navonok neutrálnym predpisom, rozhodnutím alebo praxou bola dotknutá osoba
znevýhodnená v porovnaní s inou osobou, pričom nepriamou diskrimináciou nie je, ak takýto predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu (§2a ods. 3 Antidiskriminačného zákona).
33. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu smerujúcou k uvedenému nároku odvolací súd
konštatuje, že žalobca za diskriminačnú označil jedinú novú požiadavku žalovanej pri obsadzovaní
od 1.7.2011 znovuvytvoreného miesta, ktoré do jeho zrušenia k 30.6.2011 zastával, spočívajúcu v
ovládaní cudzieho svetového jazyka slovom aj písmom, keďže u tajomníkov ostatných výborov (okrem
zahraničného výboru a výboru pre európske záležitosti) takáto požiadavka v danom čase nebola
stanovená.
34. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že tajomníci ostatných výborov Národnej rady SR
nepredstavujú pre vyhodnotenie danej kvalifikačnej požiadavky žalovanej (ako zamestnávateľa žalobcu)
osoby v porovnateľnej situácii, nakoľko je zrejmé, že vzhľadom na rôzne zameranie výborov kvalifikačné
predpoklady zamestnancov na výkon práce štátneho radcu, tajomníka výboru nemôžu byť totožné
a určenie týchto kritérií je na zamestnávateľovi, ktorému patrí oprávnenie stanovovať počet svojich
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby to zodpovedalo jeho potrebám. V konaní nebolo
sporné, že už od roku 2007 bolo známe, že Slovenská republika bude predsedať Rade Európskej únie
v druhom polroku roku 2016, teda ovládanie cudzieho jazyka bolo primeranou a dôvodnou potrebou
žalovanej, pričom časový rámec stanovenia tejto kvalifikačnej požiadavky pre jednotlivé pozície a výbory
spočíval na žalovanej s ohľadom na jej aktuálne potreby.

35. Nakoľko teda žalobca nepreukázal, že by v súvislosti so stanovenou jazykovou požiadavkou došlo
k rozdielnemu zaobchádzaniu so žalobcom v porovnaní s inou porovnateľnou osobou, odvolací súd
v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná požiadavkou ovládania
cudzieho svetového jazyka pri obsadzovaní postu tajomníka Výboru Národnej rady SR pre financie a
rozpočet neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona
v spojení s § 4 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.
36. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti daného nároku, keď
nebolo zistené diskriminačné konanie žalovanej voči žalobcovi a v zhode s argumentáciou súdu
prvej inštancie (odsek 23 napadnutého rozsudku), na ktorú v podrobnostiach odkazuje, ani žiadny
dôvod nezákonnosti a absolútnej neplatnosti konania žalovanej v súvislosti so zrušením predmetného
štátnozamestnaneckého miesta k 30.6.2011, jeho opätovným vytvorením k 1.7.2011 a preložením
žalobcu od 1.12.2011
37. V nadväznosti na uvedený záver je nevyhnutné konštatovať absenciu právneho základu aj pri ďalších
súvisiacich žalobcom uplatnených nárokoch na náhradu finančnej ujmy v sume 6.263,90 eur spôsobenej
v dôsledku neplatného zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta k 30.6.2011 a následného
zdravotného kolapsu žalobcu a zníženia jeho príjmu počas doby práceneschopnosti a na náhradu
finančnej ujmy 19.149,82 eura spôsobnej žalobcovi v dôsledku zrušenia jeho štátnozamestnaneckého
miesta k 30.6.2011 a následného neplatného preloženia žalobcu od 1.12.2011 s podstatným znížením
príjmu od 1.12.2011, ako aj na uloženie povinnosti zaplatiť zo súdom priznanej finančnej ujmy odvody
Sociálnej poisťovni a Všeobecnej zdravotnej poisťovni (petity II. a III. žaloby v zmysle uznesenia súdu
prvej inštancie č. k. 14Cpr/8/2014-325, zo dňa 4.1.2019) a to z dôvodu ich viazanosti na dôvodnosť
primárneho nároku žalobcu uplatneného v prejednávanej veci.
38. Z dôvodu, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými
by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
vyhodnotil ako irelevantné, teda také, ktoré by aj v prípade preukázania neboli spôsobilé zmeniť
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej časti; rozsudok súdu prvej inštancie preto v
predmetnej časti (petity I. až III. žaloby v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 14Cpr/8/2014-325,
zo dňa 4.1.2019) v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
39. K odvolacej argumentácii žalobcu vo vzťahu k ďalším uplatneným nárokom, ktorými sa domáhal
určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalovanou a žalobcom na základe
výpovedí zo dňa 7.6.2016 a zo dňa 15.6.2016 a s tým súvisiacich nárokov na zaplatenie náhrady platu
za dobu od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (k 31.8.2016) do právoplatnosti
rozsudku a zaplatenie odvodov na sociálne a zdravotné poistenie (petity V., VIII. a IX. žaloby v zmysle
uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 14Cpr/8/2014-325, zo dňa 4.1.2019) odvolací súd konštatuje, že ak
súd prvej inštancie dospel k skutkovému záveru, že žalovaná podaním uvedených výpovedí neporušila
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce a že neidentifikoval žiadne iné hmotnoprávne nedostatky výpovede zo dňa
15.6.2016, predmetné skutkové závery nemožno preskúmať z dôvodu absencie zisteného skutkového
stavu v súvislosti s danými nárokmi.
40. Je potrebné tiež uviesť, že skutkový stav a z neho plynúce skutkové zistenia a právne posúdenie
úplne absentujú aj pri nárokoch žalobcu na úpravu služobného posudku zo dňa 15.8.2016 a na
poskytnutie kópií a odpisov všetkých písomností nachádzajúcich sa v osobnom spise žalobcu (petity VI.
a VII. žaloby v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie
č. k. 14Cpr/8/2014-325, zo dňa 4.1.2019), pričom odvolací súd dodáva, že uvedené nároky nie sú
viazané na ostatné žalobcom v prejednávanej veci uplatnené nároky.
41. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti námietky žalobcu, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá v danej časti požiadavkám kladeným na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by bolo vnútorne konzistentné a dalo jasné a zrozumiteľné odpovede
na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k vyššie uvedeným žalobcom uplatneným
nárokom. Súd prvej inštancie tým znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

42. Keďže uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. v časti, v ktorej sa žalobca
domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalovanou a žalobcom
na základe výpovedí zo dňa 7.6.2016 a zo dňa 15.6.2016, uloženia povinnosti upraviť žalovanou
vydaný služobný posudok zo dňa 15.8.2016, uloženia povinnosti poskytnúť žalobcovi kópie a odpisy
všetkých písomností v jeho osobnom spise, zaplatenia náhrady platu za dobu od neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru (ku dňu 31.8.2016) do právoplatnosti rozsudku a zaplatenia odvodov
za žalobcu na sociálne a zdravotné poistenie (petity V. až XI. žaloby v zmysle uznesenia súdu prvej
inštancie č. k. 14Cpr/8/2014-325, zo dňa 4.1.2019) zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
43. V novom konaní sa súd prvej inštancie vysporiada s argumentáciou strán konania vo vzťahu k
uvedeným nárokom a svoje závery o skutkových zisteniach relevantných vo vzťahu k predmetným
nárokom (vrátane záverov viažucich sa k zákonným podmienkam uplatnenia nároku na určenie
neplatnosti výpovede pri žalobcom označených výpovediach) a tiež aj svoje závery o právnom posúdení
odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p., pričom v novom rozhodnutí rozhodne aj o
náhrade trov konania (§ 396 ods. 3
C. s. p.).
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.