{"guid": "8b036cae-e52d-42c2-af25-cfb640251ae0:991d760f-4ded-4d8d-b05a-c712fa1f66b0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3", "spisova_znacka": "4Co/82/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/82/2023 z 23. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. októbra 2024, sp. zn. 4Co/82/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3", "identifikacne_cislo": "1114210376", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Ingrid Degmová-Pospíšilová", "sudca_id": 456, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ingrid-degmova-pospisilova-456", "datum_vydania": "2024-10-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/991d760f-4ded-4d8d-b05a-c712fa1f66b0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/82/2023\n1114210376\n23. 10. 2024\nMgr. Ingrid Degmová Pospíšilová\nECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a\nsudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcov: 1/ Q. N., nar. XX.XX.XXXX,\n2/ D. Q., nar. XX.XX.XXXX, 3/ C. Q., nar. XX.XX.XXXX, 4/ G.. L. Q., nar. XX.XX.XXXX, všetci\nžalobcovia bytom Š., žalobkyňa 4/ zastúpená zákonným zástupcom - žalobkyňou 1/, všetci žalobcovia\nprávne zastúpení: MAPLE & FISH s.r.o., IČO: 36 718 432, Žižkova 22B, Bratislava, proti žalovanému:\nKOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova 4, Bratislava,\nprávne zast.: JUDr. Felix Neupauer, Dvorákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy,\nna odvolanie žalobcov 1/ až 4/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.\nfebruára 2023 č. k. 8C/72/2014-509 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo\ndňa 12. mája 2023 č. k. 8C/72/2014-624 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej\ninštancie v celosti p o t v r d z u j e .\nII. Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu\n10.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, žalobcom 2/ až 4/ každému sumu 6.000 eur do\ntroch dní od jeho právoplatnosti, všetko titulom ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť ich\nblízkej osoby (dcéry a sestry) spôsobenej dopravnou nehodou zavinenou vodičom motorového vozidla\npoisteného u žalovaného, vo zvyšku žalobu pokiaľ ide o výšku náhrady nemateriálnej ujmy a žalobu\ntitulom postmortálnej žaloby žalobkyne 1/ zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že\nvo vzťahu k žalobe žalobkyne 1/ žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu a ďalej, že žalobcovia 2/\naž 4/ majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.\n2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia 1/ až 4/ domáhali proti žalovanému zaplatenia sumy vo\nvýške 50 000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti dcéry a sestry žalobcov - L. R.,\nnar. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa 1/ žiadala o zaplatenie sumy vo výške 10 000,- eur z dôvodu, že došlo\nk zásahu do jej osobnostných práv podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len\n„OZ“) v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z., zároveň si uplatnila aj sumu 10 000,- eur s poukazom\nna ustanovenie § 15 OZ ako postmortálnu ochranu osobnosti nebohej dcéry. Žalobcovia 2/ až 4/ sa\ndomáhali zaplatenia sumy každý po 10 000,- eur z dôvodu zásahu do ich osobnostných práv úmrtím\nsestry. Žalobu odôvodnili na tom skutkovom základe, že dňa 21.08.2012 v čase o 11.15 hod. vodič\nC. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. Č.. XXX, viedol na úseku Popudinské Močidlany - Holíč osobné\nmotorové vozidlo zn. Škoda Felícia, pričom z nezistených príčin prešiel do protismerného pruhu jazdy a\nnarazil do protiidúceho nákladného motorového vozidla zn. Man. Uviedli, že v dôsledku tejto dopravnej\n\nnehody posádka vozidla Škoda Felícia - vodič C. T. a spolucestujúca L. R. zomrela. Poukázali na to, že\nv uvedenej veci bolo začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia, v rámci ktorého bolo zistené, že vodič\nC. T. viedol vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím\nalkoholu a s najväčšou pravdepodobnosťou porušil ustanovenie § 9 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. c) a § 137\nods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, avšak z dôvodu, že vodič C. T. ako podozrivý zo\nspáchania trestného činu dňa 21.08.2012 zomrel, trestné stíhanie bolo zastavené. Žalobcovia tvrdili,\nže osobné motorové vozidlo Škoda Felícia bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistné na\nzodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného, a preto si listom\nzo dňa 16.01.2014 uplatnili voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy. Svoj nárok odôvodnili s\npoukazom na ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 a § 15 OZ, § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 zákona č. 381/2001 Z.\nz. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,\ntaktiež poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 z 24.10.2013 a C-277/12 z 24.10.2013.\nŽalobcovia tak mali za to, že spôsobením dopravnej nehody došlo k zásahu do súkromia zosnulej a\ntaktiež žalobcov, ktoré je chránené ako osobnostné právo podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.\nUviedli, že porušením práva na život zosnulej došlo k zásahu do práva na súkromie, ktoré zahŕňa\nprávo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Boli názoru, že protiprávne\nnarušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a\nrodinný život. Žalobcovia sa tak domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla zásahom do\npráva na ochranu osobnosti a okrem uvedeného sa žalobkyňa 1./ domáhala v zmysle § 15 OZ aj práva\nna ochranu osobnosti zosnulej.\n3. Žalovaný namietal, že predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti\nza škodu nie je nemajetková ujma. Podľa žalovaného motorové smernice o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravujú rozsah minimálneho poistenia zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom samotná zodpovednosť za škodu je\nuž predmetom vnútroštátnej úpravy. Vzhľadom na uvedené žalovaný tvrdil, že nie je pasívne vecne\nlegitimovaným, žalobcom nespôsobil ani škodu, ani nemajetkovú ujmu. Žalovaný tiež uviedol, že\nprávnym titulom tohto sporu je zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za\nškodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom žalobcovia nie sú ani osobami poškodenými,\nani poistenými z titulu zákonného poistenia a nebola im spôsobená škoda v zmysle ponímania škody\npodľa tohto zákona. Žalovaný tak nesúhlasil s extenzívnym výkladom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a)\nzákona č. 381/2001 Z. z. Nakoniec poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/93/2008,\npodľa ktorého obsah práva žalobcov ako osôb uvedených v § 15 OZ nie je zhodný s obsahom práva\nzomrelého, ktorému bolo zasiahnuté do osobnostného práva, práva na život, pretože do obsahu týchto\npráv osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n4. Žalobcovia v replike uviedli, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žiadajú podľa § 15 v spojení s §\n415, § 420 OZ. Považovali za nepochybné, že spôsobením dopravnej nehody došlo k porušeniu právnej\npovinnosti a zároveň i k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti (v dôsledku smrti),\npredovšetkým práva na život, zdravie, súkromie, a to tak zosnulej ako i pozostalých. Tvrdili, že podľa §\n1 3 ods. 1 a 2 OZ majú osoby, ktorým sa neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti, nárok\nna náhradu škody, pričom podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva\nna ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti\nza škodu. Žalobcovia uviedli, že majú originálny nárok, pretože bolo porušené ich právo na súkromie,\nokrem toho žalobkyňa 1/ si uplatnila aj nárok podľa § 15 OZ, pretože bolo porušené aj právo zosnulej na\nživot a zdravie. Považovali za zrejmé, že následkom usmrtenia mal. L. R. bolo porušené právo žalobcov\nna súkromie, t. j. právo udržiavať a rozvíjať citové, emocionálne a rodinné väzby, právo na spolužitie s\nďalšími osobami, došlo k závažnému zásahu, ktorý je nenapraviteľný a trvalý. V dôsledku toho utrpeli\nšok z úmrtia, smútok zo straty blízkej osoby, ktorá je pre nich nenahraditeľná, psychickú traumu a trvalú\nnemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkej osoby, čím došlo k narušeniu ich rodinného a súkromného\nživota a možnosti ich osobného a finančného zabezpečenia v budúcnosti. Žalobcovia zároveň zdôraznili,\nže žiaden právny predpis nevylučuje nemajetkovú ujmu spod pojmu škoda, ani spod rozsahu poistenia\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.\n5. Žalovaný následne tvrdil, že pôvodcom neoprávneného zásahu do práva žalobcov bola fyzická osoba,\nktorá zavinila dopravnú nehodu, teda žalobcom vznikol nárok výlučne voči vinníkovi. Podľa žalovaného,\naj keby pripustil, že nárok spadá aj pod rozsah krytia podľa zákona č. 381/2001 Z. z., potom by mal vinník\nako poistený v zmysle § 4 ods. 2 tohto zákona právo, aby poisťovateľ, teda žalovaný za neho nahradil\n\npoškodenému uplatnené a preukázané nároky. Následne by potom podľa § 15 ods. 1 tohto zákona\nplatilo, že poškodený (žalobcovia) je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody (voči žalovanému)\npriamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Žalovaný na základe uvedeného tvrdil, že\nnárok z titulu zásahu do osobnostného práva existuje výlučne len jeden, a to voči vinníkovi ako priamemu\npôvodcovi zásahu, ktorý sa dopustil porušenia § 11 OZ. Plnenia vzniknutého nároku sa však následne\nmôžu poškodení už domáhať ako voči vinníkovi, tak aj voči poisťovateľovi, a to buď individuálne alebo\nvoči obidvom naraz, pričom plnenie môžu dostať iba raz. Žalovaný však mal za to, že uvedené by platilo\nlen v prípade, ak by vinník nebol zomrel, preto poprel existenciu nároku žalobcov. Žalovaný s poukazom\nna uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/3169/2007 z 16.08.2007 a uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 3Cdo/126/2011 z 16.04.2012 uviedol, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa\n§ 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv\nfyzickej osoby, takže má osobnostný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby. Teda pokiaľ subjekt,\nktorý do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť, lebo smrťou\nzasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného. Preto žalovaný tvrdil, že by\nbol povinný za vinníka plniť v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. len vtedy, ak by táto povinnosť existovala\naj u osoby vinníka, resp. pokiaľ by táto povinnosť prešla na inú osobu. Keďže sa tak nestalo, nárok\nžalobcov zanikol momentom úmrtia vinníka a žiadnym úkonom alebo zákonným ustanovením nedošlo\nk prevodu alebo prechodu povinnosti na žalovaného. Na pojednávaní dňa 24.11.2016 žalovaný bližšie\nuviedol, že netvrdí, že by momentom úmrtia vinníka došlo k zániku poistnej zmluvy, ale úmrtím vinníka\ndošlo k zániku nároku ako takého. Zároveň žiadal súd, aby v prípade, ak by sa s touto argumentáciou\nsúd nestotožnil, potom prihliadol na tvrdenie, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Vyjadril\nsa tiež k požadovanému nároku žalobkyne 1/, ktorá si svoj nárok odvodzovala od § 15 a § 11 a § 13\nods. 2 OZ. Podľa žalovaného si totiž žalobkyňa 1/ nemohla uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy patriacu\npriamo zosnulej, pretože nedošlo k prechodu alebo prevodu nárokov zosnulej.\n6. Žalobcovia napokon nesúhlasili s argumentáciou žalovaného. Poukázali na to, že nežiadajú nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy od dedičov vinníka, ani z poistnej zmluvy dedičov vinníka, ale svoj\nnárok odvodzujú od § 13 a § 15 OZ v spojení s § 9 zákona č. 381/2001 Z. z. Uviedli, že v čase\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, t.j. v čase dopravnej nehody totiž existovala\npoistná zmluva č. XXXXXXXXXX na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorových vozidiel uzavretá so žalovaným ako poisťovateľom. Mali za to, že pritom smrť\npoisteného nie je dôvodom zániku poistenia zodpovednosti podľa § 9 zákona č. 381/2001 Z. z., keďže\npodľa § 2 písm. h) tohto zákona sa škodovou udalosťou rozumie skutočnosť, ktorá môže byť dôvodom\nvzniku práva poškodeného na plnenie poisťovateľa. Rovnako poukázali na § 15 ods. 1 tohto zákona,\npodľa ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, poškodený je oprávnený uplatniť svoj\nnárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Žalobcovia\ntvrdili, že podstata poistnej zmluvy spočíva v tom, že poisťovateľ nahradí za poisteného poškodenému\nspôsobenú škodu a uplatnené nároky, teda slúži na odškodnenie poškodených v prípade škodovej\nudalosti a zakladá vzťah poškodený - poisťovateľ. Poisťovateľ sa preto podľa ich názoru nemôže\nrozhodnúť nenahradiť vzniknutú škodu z dôvodu, že poistený pri dopravnej nehode zomrel. Žalobcovia\nsvoje tvrdenia podopreli aj o rozhodovaciu prax slovenských súdov, poukázali na uznesenia Ústavného\nsúdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015 a sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015, rozsudky\nKrajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/60/2015 z 31.03.2016 a sp. zn. 6Co/387/2015 z 28.06.2016,\nnásledne v podaní zo dňa 07.03.2017 poukázali na ďalšie uznesenie Ústavného súdu SR, a to sp. zn.\nI. ÚS 474/2016 z 17.08.2016 a v podaní zo dňa 18.08.2017 na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.\nÚS 265/2017 z 24.05.2017, sp. zn. II. ÚS 847/2016 z 10.11.2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 8Cdo/82/2016 z 25.05.2016, sp. zn. 3MCdo/1/2016 z 14.06.2017.\n7. Súd prvej inštancie v predmetnej veci v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa\n21.09.2017 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti uvedenému\nrozsudku žalobcovia podali odvolanie a žiadali rozsudok zrušiť. Krajský súd v Bratislave uznesením sp.\nzn. 4Co/61/2018-263 zo dňa 30.09.2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie, dôvodiac, že sa súd prvej inštancie pri vypracovaní odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku neriadil § 220 ods. 2 CSP a rozsudok vypracoval bez zákonom predpísaných\nnáležitostí riadneho odôvodnenia, teda bez uvedenia právneho posúdenia veci a bez vysvetlenia\nposúdenia relevantných skutkových a právnych argumentov sporových strán, teda napadnuté\nrozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania\npoukázal na jednotlivé vývojové štádiá riešenia problematiky náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v\n\nzásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového\nvozidla a s ním spojenú postupne sa vyvíjajúcu rozhodovaciu prax súdov. S poukazom na uznesenie\nÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016 zdôraznil povinnosť súdov uplatňovať\nv rozhodovacej praxi eurokonformný výklad zákonov a stotožnil sa so súdmi nižšej inštancie, ktoré\nuplatnili extenzívny výklad pojmu „škoda“ tak, že do tohto pojmu subsumovali aj nemajetkovú ujmu\nza zásah do osobnostných práv pri dopravnej nehode, pričom tento extenzívny výklad pojmu škoda\nnepovažoval za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Za smerodajné považoval odvolací\nsúd aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017, ktoré bolo publikované\nako judikát č. R 61/2018, podľa ktorého škodou na účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková\nujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej\nprevádzkou motorového vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je pasívne legitimovaná poisťovňa. Z\ndôvodu, že napadnutý rozsudok sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 21.09.2017 bol v celom rozsahu zrušený,\nodvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie bude povinný opätovne o nároku žalobcov rozhodnúť, pričom\nv spornej otázke týkajúcej sa krytia náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných\npráv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla bude vychádzať\nz odvolacím súdom uvedeného právneho názoru, podľa ktorého je poisťovňa pasívne legitimovaná.\n8. V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 02.06.2020 súd prvej inštancie priznal\nžalobkyni 1/ sumu vo výške 20 000,- eur tak, ako žiadala, žalobcovi 2/ priznal sumu 5 000,- eur, žalobcovi\n3/ sumu 4 000,- eur a žalobkyni 4/ sumu 3 000,- eur, pričom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcom\npriznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal zo zákona č. 381/2001 Z. z. v\nspojení s OZ a dospel k záveru o danosti nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nz dôvodu úmrtia člena ich rodiny a v prípade žalobkyne 1/ považoval aj jej nárok titulom postmortálnej\nochrany osobnosti za daný.\n9. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalobcovia 2/ až 4/ nesúhlasili s\npriznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznili, že sa ich život v dôsledku smrti sestry zásadne\nzmenil, smrť sestry im spôsobila závažný zásah do ich súkromia a rodinného života, keďže medzi nimi\na zosnulou existovali sociálne, morálne, citové vzťahy, ako aj úzke citové väzby vytvorené v rámci\nsúkromného života, keďže spolu všetci vyrastali ako deti. Tvrdili, že smrť sestry bola pre nich mimoriadne\ntraumatizujúcou udalosťou, ktorá ich postihla v detstve a bude sprevádzať do konca života. Mali za to, že\nsúd vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia dospel k neprimerane nízkej výške náhrady nemajetkovej\nujmy, ktorá nie je v súlade s princípom primeranosti. Poukázali na to, že v čase tragickej nehody boli\nvo vývinovom veku, pričom táto okolnosť značne zhoršila ich psychický vývoj a štart do života. Uviedli,\nže práve vzhľadom na ich nízky vek a z toho vyplývajúca rozumová a vôľová vyspelosť bola pre nich\nnečakaná strata sestry veľkou psychickou ranou, s ktorou sa ťažko vyrovnávali. Zároveň mali za to, že\nvekový rozdiel medzi súrodencami nie je tak veľký, aby odôvodňoval priznanie rozdielnej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy, pričom poukázali na rozhodnutia súdov. Za dôležitú považovali aj skutočnosť, že sa\nmuseli ako maloletí po tejto tragickej udalosti odsťahovať z obce D., v ktorej dovtedy bývali, pretože ich\nočierňovala manželka zosnulého vodiča a pošpinila dobré meno ich zosnulej sestry. Tvrdili, že okrem\nbolesti, psychickej ujmy a traumy spôsobenej nečakanou stratou blízkej osoby pri dopravnej nehode\nmuseli znášať aj ďalšie psychické útrapy spojené s núteným opustením ich doterajšieho bezpečného\nsociálneho a rodinného prostredia, na ktoré boli zvyknutí a naviazaní.\n10. Žalovaný v odvolaní namietal, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s otázkou\nzániku nároku žalobcov z dôvodu úmrtia vinníka pri dopravnej nehode, zároveň mal za to, že vec\nnesprávne právne posúdil, pokiaľ žalobkyni 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy v mene zosnulej\npodľa § 15 OZ. Nepovažoval za sporné, že pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostného práva\nžalobcov bol vinník ako fyzická osoba, tvrdil však, že žalobcom vznikol nárok výlučne voči vinníkovi.\nTvrdil, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 OZ je osobne spätá s osobou,\nktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, takže má osobný\ncharakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby. Podporne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky. Ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy za\nzásah do práv zosnulej podľa § 15 OZ žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n2Cdo/93/2008 zo dňa 30.3.2010 a tvrdil, že práve z dôvodu úmrtia vinníka došlo aj k zániku možnosti,\nresp. povinnosti konajúceho súdu pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadniť iné\nformy zadosťučinenia, okolnosti, osobnostné či majetkové pomery na strane vinníka.\n11. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Co/143/2020-422 zo dňa 31.05.2022 napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď sa odvolací\nsúd stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie vo veci ohľadom relevancie smrti vinníka\n\ndopravnej nehody k povinnosti poisťovne plniť poškodeným škodu a v zmysle eurokonformného výkladu\npojmu škoda pre účely povinnosti poisťovne plniť poškodeným pozostalým obete dopravnej nehody\naj nemajetkovú ujmu. Krajský súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu\nosobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý nárok je daný výlučne vo vzťahu k osobe, ktorá neoprávnený zásah\nrealizovala, ale ide o nárok titulom náhrady škody spôsobenej dopravnou nehodou, keď v zmysle zákona\nč. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej bolo povinne zmluvne poistené vozidlo, ktorého vodič spôsobil\ndopravnú nehodu, povinná za vinníka dopravnej nehody uhradiť poškodeným škodu, ktorou sa rozumie\naj nemajetková ujma. Smrť vinníka dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je bez právnej\nrelevancie k povinnosti poisťovne plniť náhradu škody poškodeným za škodcu v prípade existencie\npoistenia zodpovednosti vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená v čase tejto dopravnej\nnehody. Tiež zdôraznil, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu osobnosti podľa § 11 a\nnasl. OZ, ale nárokom na náhradu škody v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. s tým, že žalobcovia ako\nškodu oprávnene a legitímne žiadajú uhradiť nemajetkovú ujmu, ktorá im smrťou ich blízkej osoby pri\ndopravnej nehode vznikla. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy ohľadom jednotlivých\nžalobcov odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie neuviedol, z akých dôkazov vychádzal, z akých\ndôkazov zistil príčinnú súvislosť medzi pomočovaním žalobkyne 4/ a jej zlými snami a smrťou jej staršej\nsestry pri dopravnej nehode, na základe akých dôkazov dospel k záveru o existencii diagnostikovanej\ndepresie žalobcu 2/ a existencii príčinnej súvislosti medzi depresiou a smrťou sestry, pričom vo vzťahu\nk žalobcovi 3/ neuviedol žiadne konkrétne skutkové zistenia. Ďalej podľa odvolacieho súdu sa ako\npríčina odsťahovania sa z obce javí iná skutková okolnosť, a to ohováranie bývalou manželkou vodiča,\nktoré skutkové zistenia je eventuálne spôsobilé vyvrátiť príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodu a\nneoprávneným zásahom jej vinníka do osobnostných práv žalobcov a týmto následkom. Odvolací súd\npovažoval za potrebné v ďalšom rozhodnutí súdu prvej inštancie uviesť rozsiahlejšie skutkové zistenia a\nnevychádzať len z veku žalobcov, ktoré kritérium nemusí byť jediné možné a správne. Ohľadom nároku\nžalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv zosnulej krajský súd\nuviedol, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne bližšie právne úvahy k výške priznanej náhrady, ani\nnepoukázal na žiadnu judikatúru, v zmysle ktorej je možné žiadať finančné zadosťučinenie. Odvolací\nsúd uložil súdu prvej inštancie vykonať a vyhodnotiť dokazovanie k výške náhrady nemajetkovej ujmy\nvo vzťahu k jednotlivým žalobcom a vo vzťahu k žalobkyni 1/ rozobrať existenciu jej nároku na finančné\nzadosťučinenie titulom postmortálneho nároku.\n12. Žalobcovia po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie mali za to, že\nhoci sa nestotožnili s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej im zrušeným rozsudkom, v konaní\npred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie, z ktorého mali za preukázané, že nebohá\nKristína žila v spoločnej domácnosti so žalobcami a mali vzájomne dobré vzťahy. Tvrdili, že sa so smrťou\nzosnulej vyrovnávali ťažko, žalobkyňa 4/ sa takmer dva roky pomočovala a mala zlé sny, žalobca 2/ trpel\ndepresiami, navštevoval psychológa, žalobkyňa 1/ musela skončiť v práci a po smrti dcéry sa museli\nodsťahovať z obce, kde dovtedy bývali. Žalobcovia upozornili na to, že žalovaný ani raz počas súdneho\nkonania nepoprel žiadne zo skutkových tvrdení, tvrdenia ohľadom zásahu do ich osobnostných práv\nnijako nespochybnil a ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia, zároveň nerozporoval vykonané dôkazy.\nSkutkový stav nimi preukázaný tak považovali za nesporný. Žiadali zohľadniť ich neľahké a nepriaznivé\nsociálne postavenie, keď v čase zásahu do ich práva na súkromie žalobkyňa 1/ ako osamelá matka\n4 maloletých detí prišla o svoje prvorodené dieťa, ktoré bolo podľa všetkých indícií navyše sexuálne\nzneužívané zo strany vinníka dopravnej nehody. Tvrdili, že žalobcovia 2/ až 4/ žili v čase tragickej\ndopravnej nehody v neúplnej rodine, keďže ich otec bol väzobne stíhaný, čo v spojení s ich nízkym\nvekom značne zintenzívnil negatívnosť následkov zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život.\nIntenzitu zásahu do ich práva považovali za preukázanú výsluchom žalobkyne 1/, z výpovede ktorej\nmali za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi pomočovaním sa žalobkyne 4/, depresiami žalobcu 2/,\nči odsťahovaním sa z obce a tragickou dopravnou nehodou. Mali za to, že v konaní boli preukázané\nnegatívne zmeny v ich životoch z dôvodu neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv, pričom\ntvrdili, že príčinnú súvislosť konania a následkov je potrebné hodnotiť v komplexnej súvislosti všetkých\nudalostí. Ohľadom postmortálneho nároku žalobkyne 1/ uviedli, že právo na ochranu osobnosti podľa\n§ 13 OZ je osobnej povahy, teda smrťou poškodenej osoby uvedené právo zaniká a neprechádza na\nrodičov a ani na osoby uvedené v § 15 OZ, uvedené však podľa nich nič nemení na tom, že nárok osôb\nuvedených v § 15 OZ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa neodvodzuje z práva zosnulej\nosoby, ale vyplýva priamo z tohto ustanovenia. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5Cdo/54/1999.\n13. Súd prvej inštancie vo veci opätovne nariadil pojednávanie. Právny zástupca žalobcov zotrval na\nsvojich doterajších vyjadreniach, žiadal žalobe vyhovieť. Mal za preukázaný právny základ nároku, ako\n\naj intenzitu zásahu do práv žalobcov. Právny zástupca žalovaného žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že\npokiaľ sa žalobcovia v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu nedomáhajú ochrany osobnosti podľa § 11\na nasl. OZ, ale náhrady škody, potom sa podľa § 442 OZ nahrádza skutočná škoda, ktorú v predmetnom\nkonaní nemal za preukázanú. Ďalej nepoprel právny nárok podľa § 15 OZ, avšak v tomto prípade vylúčil\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže sa neposkytuje ochrana nebohej dcére, ani žiadna\nsatisfakcia, ale ide o nárok vyplývajúci pre rodinu, ktorý považoval za nedôvodný.\n14. Z výpovede žalobkyne 1/ súd prvej inštancie zistil, že zosnulá maloletá L. R. bola jej prvorodená\ndcéra, bolo to dobré dieťa, mala ju rada, ako aj ostatné jej deti. V tom čase mala partnera, tvorili spolu\nklasickú rodinu. Zosnulá L. sa učila dobre, bola bezproblémová. Žalobcovia 2/ až 4/ sú tiež jej deťmi,\npričom ich otec nie je totožný s otcom zosnulej L.. Žalobcovia a zosnulá bývali v spoločnej domácnosti,\nsúrodenecké vzťahy boli klasické, mali sa radi, žalobcovia 2/ až 4/ na zosnulú sestru dodnes spomínajú,\navšak v rámci možností, pretože to nie je ľahké. Otec žalobcov 2/ až 4/ bol vo väzbe. Po smrti L. sa\nich život úplne zmenil. Žalobkyňa 1/ prežívala smrť dcéry veľmi ťažko, aj v čase pojednávania dňa\n25.10.2022 sa jej o smrti dcéry ťažko rozprávalo. Uviedla, že jej dcéru L. sexuálne zneužíval nebohý\nC. T. - vodič Škody Felícia, ktorý býval aj spolu s jeho manželkou v ich susedstve. Tvrdila, že uvedené\nriešila sociálna kuratela, aj polícia. Po nehode bolo pošpinené dobré meno jej dcéry, manželka pána T.\nich očierňovala, museli sa preto z obce Prietržka odsťahovať. Žalobkyňa 4/ sa skoro 2 roky pomočovala,\nmala zlé sny, žalobca 2/ trpel depresiami, navštevoval psychológa, mal problém spomenúť smrť sestry,\nžalobca 3/ tiež vnímal náhle zmiznutie nebohej sestry. Žalobcovia 2/ až 4/ nechceli ísť na pohreb\nnebohej sestry, báli sa, pričom ich strach trval niekoľko rokov. Žalobkyňa 1/ tiež musela vyhľadať pomoc\npsychiatra. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobkyňa 1/ podľa jej udania po pol roku od smrti jej dcéry\ndala v práci výpoveď, pretože prípad jej nebohej dcéry bol medializovaný a jej zamestnávateľovi sa to\nnepáčilo.\n15. Z písomnej výpovede žalobcu 2/ súd prvej inštancie zistil, že s nebohou sestrou býval v spoločnej\ndomácnosti, dobre spolu vychádzali, chodili spolu von s kamarátmi. Úmrtie sestry prežíval ťažko, chýbala\nmu, doma ostalo ticho, smutno a prázdno, mal problém so spánkom, v súčasnosti má občas pocit strachu\na úzkosti. Po smrti sestry chodil na sedenia k bližšie neoznačenej pani.\n16. Z písomnej výpovede žalobcu 3/ vyvodil, že s nebohou rovnako býval v spoločnej domácnosti.\nNebohú sestru mal rád, považoval ju za dobrú sestru, dobre spolu vychádzali. V rodine pred tragédiou\nnemali problémy. Smrť sestry prežíval ťažko.\n17. Z písomnej výpovede žalobkyne 4/ zistil, že so zosnulou sestrou mali spoločnú izbu, často sa spolu\nhrali a nebohá Kristína ju brala na prechádzky. Rodinné vzťahy pred nehodou boli dobré. Po smrti sestry\nžalobkyňa 4./ plakala, veľmi jej chýbala a dodnes chýba. Spolu s bratom vyhľadali odbornú pomoc,\nbližšie neuviedla.\n18. Listom Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície, Č.: O.-XXX/OVK-E.-XXXX z\n22.08.2012 bolo žalobkyni 1/ oznámené, že dňa 21.08.2012 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin\nusmrtenia.\n19. Zo záznamu Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície, Č.: O.-XXX/OVK-E.XXXX z 24.09.2012 súd prvej inštancie zistil, že dopravná nehoda bola v štádiu vyšetrovania. Súčasťou\nuvedeného záznamu bol aj záznam dopravnej nehody z 21.08.2012 a tiež list o prehliadke mŕtveho\na štatistické hlásenie o úmrtí L. R.. Zo záznamu dopravnej nehody zistil, že osobné motorové vozidlo\nŠkoda Felícia, ktorého vodičom bol C. T., bolo povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za\nškodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (č. XXXXXXXXXX) u KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.\nod 05.10.2011.\n20. Mal za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície,\nČ.: O.-XXX/OVK-E.-XXXX z 14.03.2013 bolo trestné stíhanie pre prečin usmrtenia zastavené, pretože\ntrestné stíhanie nie je prípustné proti tomu, kto zomrel. Z odôvodnenia tohto uznesenia súd prvej\ninštancie zistil, že vodič C. T. zomrel, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou svojím konaním porušil § 9\nods. 1, § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Na základe toxikologickej analýzy znalci\nzistili, že C. T. bol v čase dopravnej nehody ovplyvnený alkoholom, bol v stave ťažkej opitosti. Naopak,\nnebohá L. R. nebola v čase nehody ovplyvnená etylalkoholom, ani inými cudzorodými toxikologicky\nvýznamnými látkami, drogami, ani liečivami.\n21. Žalobcovia si prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 16.01.2014 uplatnili u žalovaného\nnáhradu nemajetkovej ujmy spolu v sume 50 000,- eur. Žalovanému bol list doručený dňa 17.01.2014.\nŽalovaný listom zo dňa 20.02.2014 oznámil žalobcom výsledok riešenia škodovej udalosti č.\nXXXXXXXXXX z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX, podľa ktorého na nemajetkovú ujmu z povinného\nzmluvného poistenia nie je právny nárok.\n\n22. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 OZ, § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 15\nOZ, čl. 16 veta prvá Ústavy SR, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.\nz. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\núčinného v čase dopravnej nehody (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001\nZ. z.\n23. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, že dňa 21.08.2012 došlo k dopravnej nehode, pri\nktorej zomrela nebohá L. R., dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobcov 2/ až 4/. Zosnulá bola spolucestujúcou\nvodiča C. T. v motorovom vozidle Škoda Felícia, ktorý v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo v\nstave ťažkej opitosti a z nezistených príčin prešiel do protismeru, kde narazil do protiidúceho nákladného\nvozidla. Pri tejto dopravnej nehode zomrel okrem dcéry/sestry žalobcov aj samotný vodič, ktorý bol\nzrejme zodpovedný za dopravnú nehodu, preto bolo trestné stíhanie vedené pre prečin usmrtenia\nzastavené. Osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felícia bolo v čase nehody povinne zmluvne poistené\npre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel práve u žalovaného.\nZosnulá mala v čase nehody 15 rokov a žila v spoločnej domácnosti so svojou matkou - žalobkyňou\n1/ a súrodencami - žalobcom 2/, ktorý mal v čase smrti svojej sestry 10 rokov, žalobcom 3/, ktorý mal\n7 rokov a žalobkyňou 4/, ktorá mala 4 roky. V priebehu súdneho konania súd prvej inštancie vypočul\nžalobkyňu 1/ ako matku zosnulej L.U., žalobcovia 2/ až 4/ predložili písomné výpovede. Z výpovedí\nžalobcov mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa ich život v dôsledku smrti nebohej L. zmenil, smrť\ndcéry a sestry spôsobila závažný zásah do ich života, súkromia a rodinného života, nebohá im veľmi\nchýba, aj v súčasnosti pociťujú bolesť v dôsledku jej straty. Žalobcovia na základe uvedeného žiadali\nod žalovaného v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s ustanovením § 11 a nasl. OZ náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, zároveň sa žalobkyňa 1/ domáhala aj nároku titulom postmortálnej\nochrany osobnosti jej nebohej dcéry. Žalovaný s uplatneným nárokom žalobcov nesúhlasil, vzniesol\nnámietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď mal za to, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z.\nz. nie je možné uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy, keďže nespadá pod pojem „škoda“ podľa tohto\nzákona, ďalej nesúhlasil s nárokom žalobcov ani z dôvodu, že okrem L. R. zomrel aj vinník dopravnej\nnehody, preto tvrdil, že ich nárok zanikol. V neposlednom rade nesúhlasil ani so žiadosťou žalobkyne\n1/ nahradiť jej sumu 2 x 10 000,- eur, a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do\njej života, ako i života jej nebohej dcéry L.. Viazaný právny názorom odvolacieho súdu vysloveným v\nuznesení sp. zn. 4Co/61/2018-263 zo dňa 30.09.2019 ohľadom existencie pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného, na margo danej problematiky poukázal na to, že podľa právnej vety uznesenia Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 8Cdo/177/2018 z 29.11.2018 je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax považovať\naj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2018 pod č. R 61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona\nč. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je\naj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody\nspôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne\nlegitimovaná“. Uzavrel, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby\nvyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody tak odškodňuje aj nemajetková\nujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody, za ktorú možno podľa § 13 OZ priznať\npeňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú v širšom poňatí treba považovať za škodu na zdraví\npodľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný nárok žalobcov\nna náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z. z. v dôsledku smrti vinníka dopravnej\nnehody, súd prvej inštancie uviedol, že sa odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia č. k.\n4Co/143/2020-422 zo dňa 31.05.2022 stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie a uviedol,\nže žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý nárok je\ndaný výlučne vo vzťahu k osobe, ktorá neoprávnený zásah realizovala, ale ide o nárok titulom náhrady\nškody spôsobenej dopravnou nehodou, a preto v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej\nbolo povinne zmluvne poistené vozidlo, ktorého vodič spôsobil dopravnú nehodu, povinná za vinníka\ndopravnej nehody uhradiť poškodeným škodu, ktorou sa rozumie aj nemajetková ujma. Smrť vinníka\ndopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je bez právnej relevancie k povinnosti poisťovne\nplniť náhradu škody poškodeným za škodcu v prípade existencie poistenia zodpovednosti vozidla,\nktorým bola dopravná nehoda spôsobená v čase tejto dopravnej nehody. Súd prvej inštancie dodal,\nže smrťou vodiča motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného, nedošlo\nsúčasne aj k zániku poistenia zodpovednosti, pretože uvedená okolnosť nespôsobuje zánik poistenia\nv zmysle ustanovenia § 9 zákona č. 381/2001 Z. z., ani ustanovenia § 800 a § 802 OZ, práve naopak,\npodľa ustanovenia § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. má poškodený priamy nárok na náhradu škody proti\n\npoisťovateľovi, pričom uvedené zákonné ustanovenie nevylučuje zároveň zodpovednosť samotného\nškodcu - v tomto prípade nebohého vinníka dopravnej nehody. To znamená, že v prípade, ak by vinník\ndopravnej nehody túto prežil, poškodení by sa boli mohli domáhať uplatnenia svojich nárokov aj voči\nškodcovi. Hoci žalovaný popieral nárok žalobcov aj z dôvodu smrti vinníka dopravnej nehody, keď mal za\nto, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, a preto zaniká smrťou takejto osoby,\nsúd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je ich nárok odvodený tak od\nustanovenia § 11 a nasl. OZ, ako i zákona č. 381/2001 Z. z., pretože v čase dopravnej nehody existovala\npoistná zmluva č. XXXXXXXXXX na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorových vozidiel uzavretá medzi žalovaným ako poisťovateľom a vinníkom dopravnej\nnehody, a preto sa poškodení môžu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. obrátiť so žiadosťou\no náhradu škody priamo na poisťovateľa. V danom prípade mal za dôležitú existenciu poistnej zmluvy\nna povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a\nz nej vyplývajúcu povinnosť žalovaného nahradiť škodu (teda aj nemajetkovú ujmu), za ktorú poistený\nzodpovedá a ku ktorej došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti.\n24. Súd prvej inštancie uviedol, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy. Zásah do práva na ochranu osobnosti označil za konanie smerujúce k určitej zmene oproti\nsúčasnému stavu. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je podľa súdu prvej inštancie\nkaždé konanie či opomenutie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby chránených zákonom a je v rozpore\ns povinnosťou zásahu stanoveným právnym poriadkom. Rešpektovanie súkromného života zahrňuje aj\nprávo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami a jeho súčasťou je tiež rodinný\nživot zahrňujúci aj vzťahy medzi blízkymi príbuznými či blízkymi osobami. Protiprávne narušenie týchto\nrodinných vzťahov zo strany iného predstavuje podľa neho neoprávnený zásah do práva na súkromný a\nrodinný život fyzickej osoby. Podľa Občianskeho zákonníka prislúcha ochrana osobnosti každej fyzickej\nosobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, či sociálne postavenie. Predmetom ochrany je osobnosť\nčloveka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí konkrétnej fyzickej osobe. Obsahom tohto\npráva je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv,\nktoré sú príkladom uvedené v § 11 OZ. Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú\nnapadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (napr. fyzická integrita, občianska česť, meno,\npodoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp.\nporušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením, porušením jeho osobnosti ako celku.\nAk medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich\nsúkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému\nzásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva\nna súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma,\nktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú\nako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)\nujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu\nvo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.\n25. Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd prvej inštancie zaoberal s uplatnenou výškou náhrady\nnemajetkovej ujmy. Mal za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu zo strany poisteného (vodiča\nmotorového vozidla - vinníka dopravnej nehody), teda k zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť\nporušenie osobnostných práv žalobcov ako pozostalých príbuzných na súkromný a rodinný život s\nnebohou L.. Žalobkyňa 1/ ako matka nebohej dcéry si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10\n000,- eur. Z jej výpovede vyvodil, že dopad tragédie bol pre ňu silný a bolestivý. Zosnulá L. R.Á. bola jej\nprvorodená dcéra, ktorú mala rada, považovala ju za dobré, bezproblémové dieťa, ktoré dosahovalo v\nškole dobré výsledky. Okrem L., ktorá mala v čase nehody takmer 15 rokov, má žalobkyňa aj ďalšie deti žalobcov 2/ až 4/, ktorých otec nie je totožný s otcom nebohej L.. Žalobkyňa 1/ a jej deti bývali v spoločnej\ndomácnosti, súrodenecké vzťahy boli klasické, deti sa mali radi. Po smrti L. sa ich život úplne zmenil.\nŽalobkyňa 1/ prežívala smrť dcéry veľmi ťažko, keď vyhodnotil, že aj po 10 rokoch od tragédie sa jej o\nsmrti dcéry ťažko rozprávalo. Uviedla, že jej dcéru L. sexuálne zneužíval nebohý C. T. - vinník dopravnej\nnehody, ktorý býval aj spolu s manželkou v ich susedstve. Tvrdila, že po nehode bolo pošpinené dobré\nmeno jej dcéry, manželka pána T. ich očierňovala, museli sa preto z obce D. odsťahovať, pričom z\ndôvodu, že prípad jej dcéry bol aj medializovaný, podala v práci výpoveď. Žalobkyňa 1/ musela po smrti\ndcéry vyhľadať pomoc psychiatra. Žalobcovia 2/ až 4/ ako súrodenci nebohej L. sa domáhali náhrady\nnemajetkovej ujmy v rovnakej sume ako ich matka. Z výpovede žalobkyne 1/ a z písomnej výpovede\nžalobcov 2/ až 4/ vyvodil, že žalobca 2/ mal v čase úmrtia sestry 10 rokov, mal s ňou dobrý vzťah, mali\n\nsa radi, chodievali von s kamarátmi. Po smrti L. ostalo doma ticho, smutno a prázdno, mal problém so\nspánkom, ťažko sa so stratou sestry vyrovnával, chýba jej, pričom v súčasnosti má občas pocit strachu\na úzkosti. Po smrti sestry chodil na sedenia k bližšie neoznačenej pani. Žalobca 3/ mal v čase nehody 7\nrokov, rovnako mal rád svoju sestru, dobre spolu vychádzali, jej smrť prežíval ťažko. Nakoniec maloletá\nžalobkyňa 4/ mala v čase smrti jej sestry 4 roky, zdieľala so sestrou L. spoločnú izbu, často sa spolu\nhrali a chodili na prechádzky. Nebohá L. jej veľmi chýba, po jej strate veľa plakala, bola jej poskytnutá\nodborná pomoc, ktorú bližšie nešpecifikovala.\n26. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a skutkových tvrdení strán sporu\ndospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, intenzitu, rozsah a trvanie\nnepriaznivých následkov ide o ujmu, ktorú žalobcovia pociťujú ako značnú. Náhle ukončenie\nmedziľudských, rodinných väzieb medzi žalobcami a nebohou L.Í. považoval za zásah do práva na\nsúkromie, a preto na strane žalobcov vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri určení peňažnej\nnáhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol u každého zo žalobcov predovšetkým\nna nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrti. U žalobcov bola neoprávneným zásahom\nnarušená celistvosť rodiny, ktorú v tom čase predstavovala žalobkyňa 1/ ako matka a jej maloleté deti,\nbolo zasiahnuté do ich rodinného a súkromného života, pričom následky sú trvalé a nezvrátiteľné.\nVzťahy medzi nimi a nebohou boli silné, žili v spoločnej domácnosti, boli v dennodennom kontakte,\nspoločne prežívali udalosti bežného života. V dôsledku tragickej smrti došlo k závažnej ujme na\npráve žalobcov na rodinný život spočívajúcej v strate maloletej dcéry a sestry, čím sú do budúcnosti\nochudobnení v citovej oblasti. Žalobcovia dodnes smútia za nebohou L.. Posúdenie výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy je závislé od úvahy súdu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná\nzákladnými zákonnými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k\nporušeniu práva došlo, pričom za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky\npovažuje za ujmu značnú. Len subjektívne pocity nie sú rozhodujúce, keď podstatné je i objektívne\nhľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, v tej istej situácii vnímala\naj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej ujmy neznamená bezhraničnú\nneobmedzenosť. Mal za potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej\nosoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia považoval\nza nevyhnutné preukázať, že iná forma morálneho zadosťučinenia sa nejaví ako postačujúca, že v\ndôsledku neoprávneného zásahu došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere. Zákon\nnestanovuje ani rámcové čiastky odškodnenia nemajetkovej ujmy, a preto súd pri rozhodovaní musí\nprihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Primeranosť\nzadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu znamená, že nemôže ísť o zneužívanie tohto právneho\nprostriedku na neprípustné obohacovanie. Výška uplatneného zadosťučinenia, nemajetkovej ujmy teda\nmusí byť primeraná, aby sa dosiahol účel kompenzácie a zároveň nesmie byť pre škodcu likvidačná.\n27. Súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v rámci použitia princípu\nproporcionality porovnal výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej aj v iných obdobných\nveciach, s tým, že priznaná výška nemajetkovej ujmy nemusí byť rovnaká, nemala by však byť zjavne\nneprimeraná okolnostiam prípadu. Poukázal na to, že napríklad Okresný súd Čadca rozsudkom sp.zn.\n5C/47/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/255/2018 priznal rodičom\nnáhradu nemajetkovej ujmy po 18 000,- eur a súrodencom po 6 000,- eur, Okresný súd Nové Zámky\nrozsudkom sp. zn. 9C/121/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/8/2017\npriznal rodičom, ktorí s nebohým nežili v spoločnej domácnosti, po 10.000,- eur a bratovi 5 000,- eur,\nOkresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím sp. zn. 7C/256/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského\nsúdu v Žiline sp. zn. 8Co/264/2013 priznal rodičom po 10 000, - eur, Okresný súd Humenné v rozhodnutí\nsp. zn. 12C/60/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/212/2015 priznal\nrodičom sumu po 20 000,- eur, Okresný súd Nitra v rozhodnutí sp. zn. 4C/119/2014 v spojení s\nrozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/286/2017 priznal rodičom po 15 000,- eur a sestre 10\n000,- eur, Okresný súd Vranov nad Topľou v rozhodnutí sp. zn. 5C/38/2012 v spojení s rozhodnutím\nKrajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/183/2014 priznal rodičom 15 000,- eur a bratovi 5.000,- eur,\nOkresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 20C/66/2021 zo dňa 18.02.2022 priznal rodičom náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume po 15 000,- eur, kým súrodencom sumu po 5 000,- eur.\n28. V konaní mal za preukázané, že medzi žalobcami a nebohou L. existovali silné rodinné vzťahy, žili v\nspoločnej domácnosti. Z výpovedí žalobcov vyvodil, že išlo o rodinu, ktorej hlavou bola žalobkyňa 1/ ako\nmatka, ktorá zabezpečovala starostlivosť o jej maloleté deti - nebohú Kristínu a žalobcov 2/ až 4/, pričom\nsúrodenci mali dobrý vzťah, spolu dobre vychádzali, trávili spoločné chvíle. Otec nebohej L. s nimi nežil\na otec žalobcov v 2/ až 4/ rade bol v čase tragickej udalosti vo väzbe. Uvedené tvrdenia žalobcov nemal\n\nmedzi stranami za sporné, resp. žalovaný nepreukázal opak. V dôsledku tragickej udalosti sa spôsob\nspoločného života žalobcov zmenil, pričom nebyť tragickej udalosti, mohli pokračovať v doterajšom\nspôsobe ich života. Zaujal názor, že v dôsledku toho, že maloletá dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobcov\n2/ až 4/ bola pri dopravnej nehode usmrtená, došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv\nžalobcov, nepredvídateľne a neočakávane došlo k pretrhnutiu ich rodinných a citových väzieb. Mal za\nto, že úmrtie maloletej, prvorodenej dcéry bolo nepochybne pre žalobkyňu 1/ ako matku traumatizujúce\na smútok zo straty milovanej osoby je pre ňu trvalý. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňou 1/\npožadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške je primeraná a spôsobilá aspoň čiastočne\nzmierniť závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu jej práva došlo. Žalobkyňa 1/\nje zasiahnutá stratou blízkej osoby, prvorodeného dieťaťa, ktoré v jej živote bolo jedným z najbližších\nľudí, ktoré vychovávala, starala sa a zároveň nebohá L. bola podľa udania matky bezproblémové\ndieťa, s dobrými úspechmi v škole. Pre žalobkyňu 1/ neočakávaná smrť jej blízkej osoby preukázateľne\npredstavovala a predstavuje mimoriadnu udalosť s ťažko napraviteľným následkom, v prípade ktorej\nje podľa názoru súdu prvej inštancie morálna satisfakcia nepostačujúca. Priznanú výšku nemajetkovej\nujmy považoval za primeranú aj vo vzťahu k výške priznanej, prisúdenej nemajetkovej ujmy v obdobných\nveciach v iných prípadoch, aj keď poukázal na to, že v prípade rodiča, ktorý za tragických okolností\nutrpí stratu dieťaťa, sa priznáva aj vyššia suma náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdil, že priznaná výška\nnemajetkovej ujmy priznaná žalobkyni 1/ v prejednávanej veci nepôsobí likvidačne ani pre žalovaného\na predstavuje štandardnú kompenzáciu zmiernenia ujmy žalobkyne 1/, a preto jej priznanie nie je podľa\nneho prostriedkom bezdôvodného obohatenia sa žalobkyne 1/. Vzniknutá trauma je zo života žalobkyne\n1/ len ťažko odstrániteľná.\n29. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku dopravnej\nnehody spôsobenej vodičom C. T., pri ktorej zomrela sestra žalobcov 2/ až 4/, došlo k zásahu do\nosobnostných práv aj žalobcov 2/ až 4/ ako súrodencov, pretože stratili sestru, s ktorou v čase dopravnej\nnehody žili v spoločnej domácnosti, mali dobré vzťahy, trávili spolu voľné chvíle, starali sa jeden o\ndruhého, pričom v dôsledku úmrtia maloletej L. došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia. Úmrtím\nnebohej L. mal za splnenú požiadavku ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, teda právo aj žalobcov 2/ až 4/\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže následky zásahu nemal za možné odstrániť len\nmorálnou satisfakciou, pretože žiadna by nepostačovala na primerané vyváženie a zmiernenie ujmy\nžalobcov 2/ až 4/ ako súrodencov nebohej. Aj ujma vzniknutá žalobcom 2/ až 4/ je neodstrániteľná,\nnáhla a tragická smrť sestry predstavuje zásah do chránených osobnostných práv súrodencov, keď má\njednoznačne negatívny vplyv na pozostalých súrodencov, ovplyvní ich osobnosť, psychiku a ich ďalší\nživot. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade žalobcov 2/ až 4/ predstavuje primeranú náhradu\nnemajetkovej ujmy suma vo výške 6 000,- eur, pričom každému zo súrodencov priznal rovnakú sumu.\nPri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade žalobcov 2/ až 4/ vychádzal z prezumovanej\nskutočnosti, že v prípade náhlej tragickej smrti súrodenca dochádza vždy, pokiaľ medzi súrodencami boli\nharmonické a dobré vzájomné vzťahy, k zásahu do právom chránených osobnostných práv pozostalých\nsúrodencov. V konaní nemal za sporné, že súrodenci, nebohá L. a žalobcovia 2/ až 4/, mali dobré vzťahy,\nbývali spolu, trávili spolu voľný čas, mali sa radi. Hoci žalobcovia 2/ až 4/ v minimálnej miere popisovali\nvzájomný vzťah so sestrou L. a ich život po tragickej udalosti, mal za to, že k zásahu do ich práva\nna súkromný a rodinný život došlo, keďže v čase dospievania prišli za tragických udalostí o najstaršiu\nsestru. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy rovnako prihliadol na výšku nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy priznanej aj v iných obdobných veciach a dospel k záveru, že suma vo výške 6 000,eur priznaná každému zo žalobcov 2/ až 4/ je v súlade so zásadou proporcionality, ako aj s rozhodovacou\npraxou slovenských súdov.\n30. V súlade s rozhodovacou praxou súdov SR mal aj úmrtie rodinného príslušníka spôsobené\nzavinením inej osoby pri dopravnej nehode za neoprávnený zásah do práva pozostalých na súkromie\na rodinný život. Medzi žalobcami a zosnulou existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy\nvytvorené v rámci súkromného rodinného života, preto v dôsledku zavineného konania nebohého\nvodiča motorového vozidla Škoda Felícia, ktoré ako následok vyvolalo úmrtie zosnulej, došlo zároveň k\nneoprávnenému zásahu do práva na súkromie žalobcov, čo je v rozpore s článkom 19 ods. 2 Ústavy SR.\nTakýmto protiprávnym zásahom bola spôsobená ujma, ktorá bráni napĺňať citové potreby pozostalých,\nktorým tak vznikla nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, t. j. sféru osobnostnú, ku\nktorej nepochybne patrí aj emocionálna sféra. Pri úmrtí jedného z členov rodiny môže pozostalá osoba\nutrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva s blízkou\nosobou. Medzi stranami sporu nemal za sporné okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu maloletej L., nebola\nsporná zodpovednosť vodiča C. T. za dopravnú nehodu a ani to, že v čase dopravnej nehody bolo\nmotorové vozidlo, ktorým bola škoda spôsobená, poistené u žalovaného. Žalovaným nebol spochybnený\n\nani blízky príbuzenský vzťah žalobcov k zosnulej. V priebehu konania žalovaný nesporoval ani žalobcami\nuvádzané skutkové tvrdenia týkajúce sa dôvodu pomočovania sa žalobkyne 4/ po smrti sestry L.,\ndepresie žalobcu 2/, či dôvod odsťahovania sa z obce D., v ktorej žalobcovia v čase dopravnej nehody\nžili. Odvolací súd upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na to, že uvedené tvrdenia žalobcov však\nnie sú preukázané, resp. síce vyplývajú z ich výpovedí, avšak nie je preukázaná príčinná súvislosť\ns úmrtím nebohej L.. Súd prvej inštancie na vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalobcov pri určení\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy preto neprihliadol, keďže nemal za preukázanú príčinnú súvislosť\nmedzi týmito tvrdeniami a úmrtím maloletej L.Í. pri dopravnej nehode, a to ani výpoveďami žalobcov.\nUvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nič nemení na právnom nároku žalobcov na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch ako pozostalým príbuzným v dôsledku úmrtia ich dcéry/sestry, pričom ich\nnárok súd prvej inštancie považoval za dostatočne odôvodnený na základe vykonaného dokazovania.\n31. Pripomenul, že žalobkyňa 1/ sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000,- eur aj titulom\npostmortálnej ochrany osobnosti s poukazom na § 15 OZ, teda v dôsledku zásahu do práva na život\nzosnulej L.. Mala za to, že sa jej nárok neodvodzuje z práva zosnulej osoby, ale vyplýva priamo z\nustanovenia § 15 OZ, poukázala pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/54/1999.\nŽalovaný s predmetným nárokom nesúhlasil, aj keď ho nespochybnil, mal za to, že v tomto prípade je\nvylúčená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže sa neposkytuje ochrana nebohej dcére, ani\nžiadna satisfakcia, ale ide o nárok vyplývajúci pre rodinu, ktorý považoval za nedôvodný. S poukazom\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/93/2008 tvrdil, že obsah práva žalobcov ako\nosôb uvedených v § 15 OZ nie je zhodný s obsahom práva zomrelého, ktorému bolo zasiahnuté do\nosobnostného práva, práva na život, pretože do obsahu týchto práv osôb nepatrí právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\n32. Za úlohu inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti považoval to, aby fyzická osoba mala\nzabezpečenú účinnú ochranu osobnosti nielen po celú dobu svojho života, ale aj po jej smrti. Táto\nzákonná úprava zabezpečuje možnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi znevažujúcimi pamiatku\n(pietu) zomrelej fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je nažive. K\nprijatiu tejto právnej úpravy viedla jednak požiadavka verejného záujmu a jednak požiadavka zachovania\npamiatky, celkovej piety k zomrelému a spomienky na neho, čo súvisí s tým, že ide o hodnoty, ktoré\nnestrácajú svoj význam pre najbližšie osoby zomrelého. Zákon preto stanovil, že smrťou fyzickej osoby\nvzniká taxatívne vymedzenému okruhu osôb, ktoré neboli sami neoprávneným zásahom postihnuté,\nprávo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého. Ide tu o zvláštne právne nástupníctvo (sukcesiu),\nna základe ktorého patrí ex lege určitým osobám pôvodné (originárne) subjektívne právo k uplatneniu\nochrany osobnosti iného - zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva osobám\nuvedeným v § 15 OZ nie je podstatné, či sa neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby\nstal ešte za jej života alebo až po jej smrti. Za hmotnoprávny predpoklad, za splnenia ktorého osoby\nuvedené v § 15 OZ môžu s úspechom toto právo uplatniť, označil smrť fyzickej osoby. Predmetom\ntohto subjektívneho práva sú napriek smrti fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty, a to pamiatka\nzomrelého, celková pieta k nemu a spomienka na neho, teda posmrtné záujmy fyzickej osoby (pozri Karel\nKnap, Jirí Švestka a kolektív, „Ochrana osobnosti podle občanského práva“ Linde, Praha, a. s., str. 81\na nasl.). Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany osobnosti je teda umožniť po smrti fyzickej osoby\nuplatniť jej najbližším príbuzným právo na ochranu jej osobnosti, a tak čeliť neoprávneným zásahom,\nktoré znevažujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienku zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi\nsú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickej osoby, do jej povesti a mena, do telesných\npozostatkov zomrelého, ak ich možno identifikovať a pod. Zdôraznil, že zvláštne subjektívne právo osôb\nvymedzených v § 15 OZ na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého nie je, čo do obsahu a rozsahu,\nzhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej fyzickej osoby (viď bod 14. rozsudku Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 z 22.02.2017).\n33. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 z\n22.02.2017, dospel k záveru, že žalobe žalobkyni 1/ čo do jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nv sume 10 000,- eur titulom postmortálnej ochrany osobnosti nie je možné vyhovieť. Žalobkyňa 1/ si v\npredmetnom spore uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do\nosobnostných práv jej nebohej dcéry spočívajúci v jej usmrtení pri dopravnej nehode, zároveň aj nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne\n1/ v dôsledku úmrtia jej dcéry. Posúdil, že v prípade prvého nároku nejde o zásah do osobnostného\npráva zomrelého, ktorého ochrana podľa vyššie uvedeného výkladu by bola v súlade so zmyslom a\núčelom postmortálnej ochrany osobnosti, a teda, ktorého ochrana by patrila do režimu posmrtnej ochrany\nosobnosti podľa § 15 OZ. Okrem toho usmrtenie dcéry žalobkyne 1/ predstavuje neoprávnený zásah do\nosobnostných práv žalobkyne 1/ podľa § 11 a nasl. OZ (práva na súkromný a rodinný život). Ide teda\n\no zásah, ktorým bola sama žalobkyňa 1/ postihnutá a za ktorý v tomto konaní uplatnila nárok vo forme\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto nárok súdna prax aj pod vplyvom Európskeho súdu pre\nľudské práva správne pripúšťa. Samozrejme ale požaduje, aby vždy došlo k naplneniu predpokladov\nvyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ. Žalobkyňa 1/ preto nemôže s úspechom uplatniť\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv jej nebohej dcéry\nspočívajúci v jej usmrtení podľa § 15 OZ. Podľa bodu 16. uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR\n„aj tu platí zásada, podľa ktorej žalobcovia (pozn. pozostalí rodičia) nemôžu byť v lepšom právnom\npostavení, než aké by mala zásahom dotknutá fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti\nuplatňujú. Žalobcom môžu patriť len tie práva na jej ochranu, ktoré by mala sama zomrelá osoba ako\nsubjekt priamo neoprávneným zásahom dotknutý. V danom prípade ale povaha veci nepripúšťa, aby\nneoprávneným zásahom dotknutá nebohá dcéra žalobcov mohla sama uplatniť právo na ochranu svojej\nosobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za svoje vlastné usmrtenie podľa § 11 a\nnasl. OZ. Potom ani žalobcovia ako osoby síce uvedené v § 15 OZ nemôžu s úspechom uplatniť právo na\nochranu jej osobnosti v takejto forme. Nemôže im totiž patriť viac práv, než by patrilo samotnej nebohej\ndcére žalobcov ako subjektu, do ktorého osobnostných práv neoprávnený zásah smeroval. Dovolací\nsúd dospel aj z tohto dôvodu k záveru, že žalobcovia nemôžu predmetný nárok s úspechom uplatniť\npodľa § 15 OZ.“\n34. Hoci súd prvej inštancie v zrušenom rozsudku sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 02.06.2020 poukázal v\nsúvislosti s uplatneným nárokom na postmortálnu ochranu osobnosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 3Cdo/84/2011 zo dňa 13.10.2011, podľa ktorého „nie je vylúčené, že tým istým konaním,\nktoré po smrti fyzickej osoby neoprávnene zasiahlo do osobnosti zomrelého (napr. jeho cti a dobrého\nmena), došlo zároveň k zásahu aj do osobnosti pozostalej osoby (napr. do jej práva na súkromie).\nPodľa okolností, za ktorých k takému konaniu došlo, prichádza do úvahy tak možnosť tzv. postmortálnej\nochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 OZ, ako aj možnosť ochrany osobnosti\npozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 OZ.“ Práve vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 6Cdo/92/2015 z 22.02.2017 upresnil, že v uvedenej veci ale nevyslovil názor, že žalobcovia (pozn.\nrodičia) môžu súčasne uplatniť tzv. postmortálnu ochranu osobnosti zomrelého podľa § 15 OZ a zároveň\naj ochranu svojej osobnosti podľa § 11 až § 13 OZ, t. j. uplatniť obidva nároky kumulatívne, ale práve\nnaopak, uviedol, že žalobcovia majú právo zvoliť si jednu z týchto možností, a že v danom prípade si\nzvolili druhú z nich.\n35. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu v časti nároku žalobkyne 1/ na náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume 10 000,- eur titulom postmortálnej ochrany osobnosti zamietol. Zamietol tiež\nžalobu žalobcov 2/ až 4/ nad priznanú sumu 6 000,- eur.\n36. O nároku na náhradu trov konania (aj prechádzajúcich odvolacích konaní) rozhodol súd prvej\ninštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. V prípade žalobou\nuplatneného nároku žalobkyne 1/ na zaplatenie sumy vo výške 10 000,- eur titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy v dôsledku smrti dcéry a sumy 10 000,- eur s poukazom na ustanovenie § 15 OZ\nako postmortálnu ochranu osobnosti nebohej dcéry, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa\n1/ bola čo do sumy 10 000,- eur priznanej jej titulom uplatnenej nemajetkovej ujmy s poukazom na\nzákon č. 381/2001 Z. z. úspešná, kým čo do sumy 10 000,- eur uplatnenej titulom postmortálnej ochrany\nosobnosti neúspešná, keďže súd žalobu v tejto časti zamietol. S poukazom na § 255 ods. 2 CSP,\nkedy úspech žalobkyne 1/ bol v rozsahu 50%, zároveň úspech žalovaného bol v rovnakom rozsahu,\npotom rozhodol tak, že vo vzťahu k žalobe žalobkyne 1/ nemá žiadna zo strán nárok na náhradu trov\nkonania. Tiež vyhodnotil, že žalobcovia 2/ až 4/ boli v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešní.\nAj keď ich žaloba bola sčasti zamietnutá, jej predmetom boli nároky, ktorých výška plnenia závisela\nlen od úvahy súdu prvej inštancie, preto aplikoval zásadu úspechu vo veci. Keďže žalobcovia 2/ až 4/\nmali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich\nprocesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu, považoval ich za plne procesne úspešných (viď\nnapr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 2Co/141/2018).\n37. Všetci žalobcovia podali proti tomuto rozsudku explicitne v rozsahu jeho výrokov II. až IV., avšak\npodľa obsahu odvolania v rozsahu zamietajúceho výroku vo vzťahu k žalobkyni 1/ pokiaľ ide o\nzamietnutie jej postmortálnej žaloby a vo vzťahu k žalobcom 2/ až 4/ pokiaľ ide o nepriznanú výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, majúc za to, že súd\nprvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súdnom konaní mali za bez pochybností\n\nustálenú pasívnu vecná legitimáciu žalovaného, ako poisťovne, ktorá je poisťovateľom v zmysle zákona\nč. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rovnako mali v súdnom konaní za bez\npochybností ustálený právny nárok žalobcov, resp. vyriešenú právnu otázku povinnosti žalovaného ako\npoisťovateľa uhradiť žalobcom podľa zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do\nosobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody spôsobnej prevádzkou motorového vozidla.\n38. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 2/ až 4/ títo v odvolaní uviedli, že sa s odôvodnením\npriznania súm náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- EUR nestotožňujú, nesúhlasia s ním\na sú toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, ako aj, že nevysporiadaním sa s judikatúrou predloženou žalobcami došlo k\nzásahu do ich práva na súdne konanie. Pripomenuli, že od začiatku súdneho konania tvrdili, že\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v požadovanej výške im patrí už len z toho dôvodu, že\ndošlo k pretrhnutiu citových, rodinných, sociálnych, či morálnych vzťahov vytvorených v rámci ich\nsúkromného života, ako pozostalých príbuzných. Neoprávnený zásah do ich práva na súkromie a\nrodinného života sám o sebe odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek\nuvedenému však žalobcovia navyše v súdnom konaní vyčerpávajúco preukázali intenzitu zásahu do\nich práva na súkromie a rodinného života a s tým súvisiaci vznik negatívnych následkov, a to najmä\nvýpoveďami žalobcov. Žalobcovia vo svojich výpovediach, okrem iného, podrobne opísali, aký bol\nich vzťah so zosnulou pred tragickou dopravnou nehodou, ako strata sestry negatívne ovplyvnila ich\nživoty, rodinu a súkromie, pričom z dôkazov predložených v súdnom konaní mali za preukázanú aj\nintenzitu tohto zásahu. Vzhľadom na uvedené neprisvedčili správnosti záveru súdu prvej inštancie,\npodľa ktorého údajne nemala byť preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeniami žalobcov (negatívnymi\nnásledkami) a smrťou nebohej sestry. Namietali, že uvedený záver súdu prvej inštancie nemá žiadnu\noporu vo vykonanom dokazovaní, keďže práve naopak všetky skutočnosti dokazované v súdnom konaní\nsa týkali výlučne ujmy žalobcov vzniknutej v súvislosti so smrťou nebohej Kristíny. Z čl. 6 ods. 1 v\nspojení s čl. 8 a § 151 ods. 1 CSP vyvodili, že civilný proces sa riadi princípom kantradiktórnosti a\nrovnosti strán sporu, pričom skutkové stvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (pričom by\nmusela navyše uviesť vlastné tvrdenia), sa považujú za nesporné. Žalovaný tvrdenia žalobcov počas\ncelého súdneho konania nepoprel, nijako nerozporoval ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia vo\nvzťahu k tvrdeným a preukázaným následkom, ich intenzite, či príčinnej súvislosti s tragickou nehodou.\nZ vyjadrení a dôkazov predložených žalobcami v súdnom konaní jednoznačne vyvodili, že príčinou\ntvrdených a preukázaných následkov utrpenej nemajetkovej ujmy je práve smrť nebohej L.. Intenzitu\nzásahu do práv žalobcov na súkromie a rodinného života, ako aj príčinnú súvislosť medzi týmito a smrťou\nnebohej Kristíny nemali v súdnom konaní za sporné. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa navyše v rozsudku\nobmedzil iba na konštatovanie, že príčinná súvislosť medzi tvrdeniami (negatívnymi následkami)\nžalobcov a smrťou nebohej L. nebola v konaní preukázaná, avšak uvedené nijakým spôsobom bližšie\nneodôvodnil, neuviedol z akých skutočností a dôkazov by mal takýto záver vyplývať, akými úvahami bol\npri rozhodovaní vedený, príp. aké skutočnosti spochybňujú tvrdenú a preukázanú príčinnú súvislosť, ako\nani neuviedol, aká iná skutočnosť mala byť údajnou príčinou spomenutých následkov. Rozsudok súdu\nprvej inštancie považovali preto v tejto napadnutej časti za arbitrárny a nepreskúmateľný, porušujúci\nprávo žalobcov na spravodlivý proces, keď podľa § 220 ods. 2 CSP je povinnosťou súdu v odôvodnení\nrozsudku jasne vysvetliť, okrem iného, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty\nstrán, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ako vec právne\nposúdil a odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má pritom dbať, aby odôvodnenie rozsudku\nbolo presvedčivé. Uviedli, že počas celého súdneho konania poukazovali na rozhodnutia súdov SR v\nobdobných/obvyklých prípadoch, v ktorých súdy priznávajú súrodencom obetí tragických dopravných\nnehôd náhradu nemajetkovej ujmy bežne vo výške 10.000,- EUR. Ide napr. o rozsudok Krajského\nsúdu v Nitre zo dňa 21.06.2018, sp. zn. 7Co/286/2017 alebo rozsudok Krajského súdu v Trnave zo\ndňa 22.07.2019, sp. zn. 23Co/251/2018. Rovnako žalovaní počas súdneho konania poukázali aj na\nuznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.07.2018, sp. zn. 3Cdo/19/2018, v ktorom Najvyšší súd\nSR vyslovil, že pri určovaní výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy treba vziať do úvahy aj\niné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní\nosôb poškodených násilnými trestnými činmi (platný a účinný v čase tragickej dopravnej nehody; v\nsúčasnosti nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov). Podľa predmetného\nzákona sa dokonca ani nevyžaduje preukazovanie intenzity zásahu do práv pozostalých, ale nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy zakladá samotná smrť blízkej osoby. Z uvedených súdnych rozhodnutí,\nokrem iného, vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcami je bezpochyby\n\nprimeraná a dôvodná. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa s vyššie uvedenou rozhodovacou praxou súdov\nv rozsudku vôbec nezaoberal, nevysporiadal a ani neuviedol, prečo sa od tejto rozhodovacej praxe\nodklonil a nepriznal žalobcom 2 až 4 plnú žalovanú sumu (10.000,- EUR každému samostatne). Aj z\ntohto dôvodu považovali napadnutý rozsudok za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, porušujúci právo\nžalobcov na spravodlivý proces.\n39. K postmortálnej ochrane osobnosti uplatnenej žalobkyňou 1 táto v odvolaní namietala, že právne\nposúdenie nároku žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy titulom postmortálnej ochrany osobnosti\nzomrelej dcéry súdom prvej inštancie je nesprávne, arbitrárne a nelogické, a to hneď z niekoľkých\ndôvodov. Podľa názoru Okresného súdu s odkazom na rozsudok 6Cdo/92/2015 nemôže byť žalobkyňa\n1/ v lepšom právnom postavení, než aké by mala zásahom dotknutá nebohá dcéra, a zároveň jej môžu\npatriť iba tie práva, ktoré by svedčali samotnej zosnulej (zosnulej teda údajne nesvedčí právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch). Rozsudok 6Cdo/92/2015 uvedené závery síce konštatuje, avšak\núplne absentuje ich akékoľvek odôvodnenie, uvedenie úvah, právnych noriem, či judikatúry, na základe\nktorých by bolo možné dospieť k uvedeným záverom. Odôvodnenie rozsudku 6Cdo/92/2015 mali za\nnepresvedčivé, neodôvodnené, nelogické a arbitrárne, a preto iba s mechanickým odkazom na rozsudok\n6Cdo/92/2015 nie je podľa nich možné dospieť k spravodlivému rozhodnutiu. Uviedla, že osobám\nuvedeným v § 15 OZ priznáva zákon úplne nové a originárne práva, ktoré sú totožné s právami, ktoré\nby mala zomrelá osoba, ak by k jej smrti nedošlo, vrátane všetkých dostupných prostriedkov ochrany.\nUvedené je hlavným zmyslom a účelom ust. § 15 OZ, teda aby ústavou garantované práva zosnulej\nmohli uplatňovať a chrániť osoby jej blízke. Ustanovenie § 15 OZ, ako ani žiadne iné ustanovenie naprieč\ncelým právnym poriadkom SR zároveň právo na postmortálnu ochranu osobnosti nijakým spôsobom\nneobmedzuje, či nezužuje. Uvedené znamená, že osoby podľa § 15 OZ môžu voči škodcovi uplatňovať\nvšetky prostriedky určené na ochranu osobnosti, ktoré priznáva OZ aj zomrelému poškodenému, teda\nmôžu sa domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uvedený právny záver konštatoval aj\nNajvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 54/1999, ktorý preložila žalobkyňa 1 už skôr v súdnom\nkonaní, a v zmysle ktorého: „Obsah tohto práva [práva podľa § 15 OZ] je zhodný s obsahom práva,\nktorý patril zomrelému občanovi. Možno sa teda domáhať upustenia od neoprávnených zásahov,\nodstránenia následkov, ale aj zadosťučinenia v akejkoľvek, teda i finančnej (peňažnej) forme (porov.\nust. § 15 v súvislosti s § 13 OZ). Ak je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby\npatrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti tam uvedeným osobám, nie je žiaden dôvod pre\nzáver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o\nvylúčení peňažného zadosťučinenia, ako jedného zo všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu\nosobnosti iného. V tomto smere je podľa názoru Najvyššieho súdu vhodné akceptovať a vychádzať zo\nstarého rozhodovacieho kritéria pre súdy (porov. ust. § 1 OSP), podľa ktorého treba predpisy vydané na\nochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Niet pochybností\no tom, že občianskoprávna ochrana osobnosti podľa ust. § 15 OZ je v súčasných podmienkach účinná\nlen vtedy, ak sa zadosťučinenie prizná v peniazoch; len v takomto prípade pôsobí preventívne nielen\nvoči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnosti\nintegrity zomrelej osoby.“\nNa podporu nimi uvedeného právneho názoru poukázali taktiež na najaktuálnejšie závery právnej\ndoktríny k riešenej otázke:\n„Obsah tohto práva z hľadiska zásahu médií do osobnostných práv je zhodný s obsahom práva, ktorý\npatril zomretému občanovi.“\n„Ak je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí právo na ochranu jej osoby tam\nuvedeným osobám, nie je žiadny dôvod na záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov\nurčených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia ako jedného zo\nvšeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného. Opak totiž nemožno vyvodiť zo\nžiadneho z ustanovení § 11 - 15 OZ.“\n„Odopierať priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sa musí nutné javiť ako nespravodlivé a nemorálne.\nZmiernenie nemajetkovej ujmy (následky neoprávneného zásahu) nemožno nikdy plne odstrániť\nfinančným zadosťučinením, neslúži ani za života postihnutej osoby len jej samotnej, ale napríklad aj\njej rodinným príslušníkom. Treba otvorene povedať, že tieto vyššie uvedené názory nie sú prijímané\njednotné, ale v praxi začínajú prevládať. Prelomový sa nám javí v tomto smere rozsudok slovenského\nnajvyššieho súdu [komentár vo vzťahu k tejto vete odkazuje v poznámke pod čiarou na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR so sp. zn. 5 Cdo 54/1999, na ktorý poukazuje žalobkyňa 1/].“\nZ vyššie uvedeného vyvodili, že otázka rozsahu nárokov osôb uvedených v § 15 OZ vo vzťahu k\npostmortálnej ochrane osobnosti nebola do dnešného dňa rozhodovacou praxou súdov jednoznačne\n\nvyriešená. V súlade s rozsudkom 5 Cdo 54/1999 a najaktuálnejšími poznatkami akademickej a odbornej\nobce však možno konštatovať, že osobám uvedeným v § 15 OZ prislúcha v rámci postmortálnej ochrany\nzosnulého príbuzného aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ust. § 15 OZ priznáva\noprávneným osobám úplne samostatné originárne právo nezávislé od práva poškodeného zosnulého,\nktorého obsah a prostriedky ochrany sú však úplne zhodné s obsahom práva zosnulého podľa § 13\nOZ. Zúženie práv a prostriedkov ochrany pozostalých príbuzných nevyplýva zo žiadneho ustanovenia\nprávneho poriadku SR, a preto svojvoľné a ničím neodôvodnené obmedzenie predmetného práva (na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) by sa priečilo, okrem iného, ústavnému princípu právneho\nštátu a právu žalobcov na súdnu ochranu. Žalobkyňa 1/ namietala, že súd prvej inštancie sa s vyššie\nuvedenou argumentáciou žalobkyne 1/ a predloženými súdnymi rozhodnutiami vôbec nevysporiadal. Vo\nvzťahu k postmortálnej ochrane zosnulej L. sa obmedzil výlučne na odkaz na rozsudok 6Cdo/92/2015,\nna základe ktorého prišiel k záveru o potrebe žalobu v tejto časti zamietnuť, pričom vo svojom rozsudku\nnezhojil arbitrárnosť, nelogickosť a neodôvodnenosť rozsudku 6Cdo/92/2015. Napadnutý rozsudok trpí\nrovnakými vadami. Uvedené podporuje rovnako aj skutočnosť, že prvoinštančný súd v rozsudku najprv\ntvrdí, že nároku žalobkyne 1 uplatnenému titulom postmortálnej ochrany osobnosti jej zosnulej dcéry\nnie je možné vyhovieť z dôvodu, že osobám podľa § 15 nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, keďže toto právo údajne nepatrí ani poškodenej zosnulej, avšak na strane druhej tvrdí,\nže uplatnenému nároku žalobkyne 1 nie je možné údajne vyhovieť z dôvodu, že osoby domáhajúce\nsa ochrany osobnosti si môžu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť buď podľa § 11 až §\n13 OZ (teda za zásah do ich práva na súkromie) alebo podľa § 15 (teda za zásah do práva na\nsúkromie/život zosnulej). Uvedená argumentácia súdu prvej inštancie, ktorá je rovnako uvedená aj\nv rozsudku 6Cdo/92/2015, je podľa nej vnútorne nekonzistentná, rozporuplná a nelogická, keďže na\njednej strane tvrdí, že osoby podľa § 15 OZ nemôžu za žiadnych okolností s úspechom uplatňovať\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak na strane druhej tvrdí, že to vlastne možné je, a to\nza predpokladu, že si súčasne neuplatňujú náhradu podľa § 11 až § 13 OZ (pričom podľa žalobkyne\n1/ neexistuje právny základ na takéto obmedzenie súbežného uplatňovania nárokov). Opätovne na\ntomto mieste poukázala aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal ani s ďalšom\nargumentáciou a judikatúrou uvedenou vyššie, čím došlo, okrem iného, k porušeniu práva žalobkyne\n1/ na spravodlivý proces. Záverom žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie vzhľadom na nesprávne\nskutkové zistenia v predmetnej veci, nesprávne vec právne posúdil, keď priznal žalobcom neprimerane\nnízku a neproporcionálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní so spôsobenou ujmou, a to\nnajmä aj vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu ako aj vzhľadom na skutočnosť, že suma požadovaná\nžalobcami nie je pre žalovaného neprimeraná a zďaleka ani likvidačná a takáto čiastka je v obdobných/\nobvyklých prípadoch súdmi prisudzovaná. Súd prvej inštancie podľa žalobcov rovnako pochybil ,\nkeď sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcov, ako aj predloženou\nrozhodovacou praxou súdov. Rozsudok súdu prvej inštancie mali preto v napadnutých častiach za\narbitrárny a nepreskúmateľný, čím došlo k zásahu do práv žalobcov na spravodlivý proces, pričom v časti\nuplatnenej postmortálnej ochrany nebohej L. vychádzal súd prvej inštancie podľa nich aj z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. V zmysle vyššie uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súdu vydal v\nsúlade s ust. § 388 a § 390 CSP nasledovný rozsudok:\n„Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023\nmení vo výroku II., III., IV. a VI. tak, že\nII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nIV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nVI. Žalobkyňa 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.\nKrajský súd v Bratislave zároveň výrok V. rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo\ndňa 03.02.2023 ruší.\nŽalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne\nsúd samostatným uznesením.“\n40. Proti tomuto rozsudku v rozsahu okrem zamietajúceho výroku a výroku, že vo vzťahu k žalobkyni\n1/ žiadnej zo strán sporu sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania, podal riadne a včas odvolanie\nžalovaný odôvodňujúc ho tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie\n\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Mal za to,\nže súd prvej inštancie sa v rozsudku dostatočne nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou\nžalovaného a konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke\nzániku nároku z dôvodu úmrtia vinníka pri samotnej dopravnej nehode, čo je v rozpore s § 220 ods. 3\nCSP, čím zaťažil rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, a vo výsledku tak vec nesprávne\nprávne posúdil. Aj keď je pravdou, že v tomto sa len riadil skôr prezentovaným názorom odvolacieho\nsúdu, že nároky žalobcov v konaní nie sú nárokmi z titulu § 11 OZ, ale tento postulát už následne nedal\ndo kontextu škody ako takej, ako uvádzal aj žalovaný, a že v tom prípade potom v zmysle § 442 OZ\nzo strany žalobcov žiadna skutočná škoda nebola ani len tvrdená, a už vôbec nie preukázaná. Práve\nz uvedeného dôvodu potom na základe konštrukcie odvolacieho súdu a vylúčenia nárokov žalobcov z\nrežimu § 11 a nasl. OZ, mala byť žaloba zamietnutá. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa taktiež uvedenou\nkonštrukciou odvolacieho súdu, že nároky žalobcov nie sú nárokmi podľa § 11 OZ, neriadil dôsledne,\nale len selektívne. Tieto nároky pre účely argumentácie žalovaného o zániku nároku spod § 11 OZ na\njednej strane vylučuje, ale pri rozhodovaní o výške a okolnostiach, ich opäť posudzuje práve podľa § 11\nOZ, čo považoval za svojvoľné, arbitrárne a neudržateľné. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojej\nargumentácii o dôvodoch zániku nároku, ktorými sa v zásade odvolací súd vôbec nezaoberal, keďže\nsa jej vyhol práve abstrahovaním predmetných nárokov žalobcov z § 11 OZ, pričom podľa žalovaného\npotom nemôže ísť o žiadne iné ako výlučne škodové nároky, ktoré je potom aj tak potrebné posudzovať\na preukazovať. Vo svetle aktuálnej rozhodovacej činnosti NS SR platí, že „Vznik právneho vzťahu,\nobsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a na druhej strane\npovinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež\nobjektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu\nnositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej\nbolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva\nna ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie,\nje fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho\ndo chránených osobnostných práv (je pôvodcom, resp. subjektom zásahu).“ (R 128/2014). V danom\nprípade nemal za sporné, že pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobcov bol\nvinník ako fyzická osoba - pôvodca, subjekt zásahu. Žalobcom tak vznikol nárok výlučne voči vinníkovi.\nPokiaľ by sme teoreticky pripustili, že nárok aj spadá pod rozsah krytia podľa zákona o PZP, potom by\nmal vinník ako poistený v zmysle § 4 ods. 2 zákona o PZP právo, aby poisťovateľ (t. j. žalovaný) za\nneho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky. Následne by potom v zmysle § 15 ods. 1\nzákona o PZP platilo, že poškodený (žalobcovia, pozn. žalovaného) je oprávnený uplatniť svoj nárok na\nnáhradu škody (ktorý má voči osobe, ktorá škodu spôsobila, t.j. voči vinníkovi, pozn. žalovaného) priamo\nproti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z uvedeného mal za zrejmé, že vo všeobecnosti\nplatí, že nárok z titulu zásahu do osobnostného práva (nielen) existuje výlučne len jeden - a to voči\nvinníkovi (opäť vo všeobecnosti) ako priamemu pôvodcovi zásahu, ktorý sa dopustil porušenia § 11 OZ.\nPlnenia vzniknutého nároku sa však následne môžu poškodení už domáhať ako voči vinníkovi, tak aj\nvoči poisťovateľovi, a to buď individuálne alebo voči obidvom naraz, pričom plnenie môžu dostať iba raz.\nNačrtnuté by však platilo v prípade, pokiaľ by nárok ako taký existoval, čo však vzhľadom na konkrétny\nskutkový stav - vinník zomrel priamo pri dopravnej nehode, ktorú zavinil - neplatí. Fyzická osoba môže\nuplatniť niektoré z nárokov uvedených v § 13 OZ, ak je tu subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený\nzásah do osobnosti. Týmto subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba, štát alebo viac\nosôb (či už fyzických alebo právnických). Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13\nOZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej\nosoby, takže má osobný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby [pozri uznesenie Najvyššieho\nsúdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) zo 16.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 3169/2007].\nObdobne ďalej napr.:\nRozsudok NS ČR z 27.09.2005, sp.zn. 30 Cdo 1051/2005, v zmysle ktorého „ak osoba, u ktorej okolnosti\nodôvodňujú, aby bola posudzovaná ako potenciálne povinná osoba za tvrdený zásah do osobnostných\npráv fyzickej osoby (§ 11 OZ), zomrela, zanikla tým jej prípadná povinnosť vyvodzovaná z ustanovenia\n§ 13 OZ. V tomto prípade ide o výlučne osobnú povinnosť povinného subjektu. Okrem toho zákon sám\nneustanovuje eventuálnu možnosť prípadného prechodu tejto povinnosti na ďalšie osoby, ako osoby z\ntohto vzťahu povinné.“,\nUznesenie Vrchného súdu v Prahe zo 06.04.1995, sp. zn. 1 Co 338/1994, podľa ktorého „povinnosť\nposkytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dopustila. Má teda osobný charakter, a\npreto zaniká smrťou takejto osoby.“,\n\nUznesenie NS SR zo 16.04.2012, sp.zn. 3 Cdo 126/2011, podľa ktorého „Všeobecnému osobnostnému\nprávu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných\npráv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť má osobný charakter - je spätá s osobou zasahujúceho\nsubjektu. Fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, sa môže domáhať priznania\nzadosťučinenia iba voči tomu, kto do jej osobnosti neoprávnene zasiahol. Pokiaľ subjekt, ktorý do\nosobnostných práv fyzickej osoby zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť, lebo smrťou\nzasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného [§ 460 a za použitia analógie\n(§ 579 ods. 2) aj § 853 Občianskeho zákonníka]. Bolo by v rozpore s účelom zákona a podstatou práva\nna ochranu osobnosti, pokiaľ by túto povinnosť bolo možné uložiť tomu, kto sa protiprávneho zásahu\nnedopustil.“,\na contrario rozsudok NS SR z 30.04.2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2007, podľa ktorého „predmetom\npostúpenia bola konkrétna (identifikovateľná) jestvujúca pohľadávka (nárok) na náhradu majetkovej\nškody proti štátu (...), nie nárok na náhradu osobnej - nemajetkovej ujmy, kde nie je naturálna reštitúcia\nmožná a peňažné plnenie predstavuje určitú materiálnu satisfakciu vo vzťahu k takejto ujme. Vzhľadom\nna povahu uplatneného nároku tu o osobnostnom práve poškodeného (práve neoddeliteľne spojenom\ns osobnosťou fyzickej osoby) vôbec hovoriť nemožno. Uplatnené právo (nárok) má povahu práva, u\nktorého je možný prechod ako aj prevod (cesia).“, alebo najmä\nUznesenie NS ČR, sp.zn. 21 Cdo 5015/2008, v zmysle ktorého „Právo na poskytnutie morálnej i\npeňažnej satisfakcie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj tomu zodpovedajúca\npovinnosť, zanikajú smrťou oprávneného alebo smrťou povinného (§ 579 Občianskeho zákonníka).\nPodľa súdnej praxe zaniká toto právo bez ohľadu na to, či už bolo oprávneným uplatnené na súde, alebo\nuž bolo právoplatne priznané (alebo dlžníkom výslovne uznané čo do dôvodu a výšky), a dokonca, či\nuž bol začatý výkon rozhodnutia.“ (rovnako viď R 2/2015). Z vyššie citovaných rozhodnutí a zákonných\nustanovení žalovaný vyvodil, že by bol povinný za vinníka plniť v zmysle zákona o PZP, pokiaľ by táto\npovinnosť existovala aj u osoby samotného vinníka, resp. pokiaľ by takáto povinnosť prešla na inú osobu\nv dôsledku dedenia. Vzhľadom na skutočnosť, že takúto povinnosť (by) mal vinník len za svojho života\na jeho úmrtím došlo bez ďalšieho k jej zániku - t. j. k zániku nároku, nemožno vyvodiť záver iný ako\nten, že pokiaľ zanikol nárok ako taký, logicky zanikla aj povinnosť plniť, a to aj zo strany žalovaného\n(keďže žiadnym spôsobom - ani zákonom, ani súkromnoprávnym úkonom - nedošlo k prevodu alebo\nprechodu nároku zo zomrelého vinníka priamo na žalovaného). Namietal, že žalovaný ako taký sa\npritom žiadneho zásahu do osobnostných práv žalobcov nedopustil, ani za predmetnú dopravnú nehodu\nnezodpovedá. Tento záver považoval za podporený samotnou skutočnosťou, že náhrada nemajetkovej\nujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ predstavuje až akýsi terciárny nárok v prípade obdobných\nnárokov, kde za daného skutkového stavu nemohlo byť žalobcom dané zadosťučinenie ani ospravedlním\nzo strany vinníka, jeho odsúdením v trestnom konaní, a pod. Vo vzťahu k uvedenému je podľa neho\npritom bez právnej relevancie tvrdenie, že nakoľko v čase smrti vinníka poistenie zodpovednosti za\nškodu existovalo (nesporné, keďže predmetom poistenia je konkrétne motorové vozidlo, nie vinník),\nje samotné úmrtie vinníka bez významu k povinnosti žalovaného plniť, bez ďalších úvah a právnych\nzáverov vo vzťahu k osobnostnému charakteru nároku, jeho nepodliehaniu dedeniu, inému prevodu či\nprechodu na žalovaného atď., čím vo výsledku vec nesprávne právne posúdil. Podotkol, že poisteným\nv zmysle zákona o PZP bol vinník, a nie žalobcovia. Pokiaľ potom na mieste poisteného vinníka\nz dôvodu jeho úmrtia a osobnostného charakteru tohto nároku neexistuje zodpovednostný subjekt,\nneexistuje osoba, za ktorú by žalovaný mohol byť zaviazaný plniť, a de facto tak nastáva právny stav,\nže za vinníka a osobu zodpovednú za zásah do práv žalobcov, je bez akejkoľvek zákonnej či zmluvnej\nopory označený žalovaný ako poisťovateľ, čo považoval za absurdné a neudržateľné. V tomto kontexte\nopäť poukázal na skutočnosť, že práve z dôvodu úmrtia vinníka došlo aj k zániku možnosti, resp.\npovinnosti konajúceho súdu, pri priznávaní náhrady „nie“ nemajetkovej ujmy v peniazoch, zohľadniť\niné formy zadosťučinenia, okolnosti, osobnostné či majetkové pomery na strane vinníka, čím je opäť\nargumentačne podložený záver žalovaného o zániku nároku žalobcov. Žalovaný mal tiež za to, že\nrozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci aj čo do otázky rozhodnutia o trovách\nkonania. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v rozpore s CSP a arbitrárne.\nNa jednej strane síce presne označuje ustanovenia CSP (§ 255 a nasl.), na strane druhej tieto už\nnedal do žiadneho kontextu s výškou žalovanej sumy, a sumy priznávanej, resp. postupoval presne\nopačne v prípade žalobkyne v 1. rade a žalobcov v 2. až 4. rade. Uviedol, že pokiaľ platí, že v zmysle\nCSP sa o trovách rozhoduje zásadne podľa pomeru úspechu, príp. že súd rozhodne tak, že trovy\nžiadnej zo strán neprizná, absentuje podľa neho zákonný dôvod na priznanie náhrady trov konania\nžalobcom v 2. až 4. rade v rozsahu 100%. Len zohľadnenie takého princípu potom zabraňuje umelému\nnavyšovaniu žalobných súm v obdobných prípadoch, nakoľko žalobcovia vo všeobecnosti sú v týchto\n\nkonaniach už oslobodení od platenia súdnych poplatkov pričom pri akceptovaní takéhoto prístupu ešte\nani neznášajú žiadne riziko trov konania, a to ani v prípade, pokiaľ by mali úspech výslovne zanedbateľný\nči len symbolický, kde vo výsledku by potom žalovaní vo všeobecnosti mohli byť zaviazaní znášať trovy\nkonania dokonca vo vyššej výške, ako bol úspech samotných žalobcov, čo považoval za absurdné.\nPráve naopak, aj pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo\nstrán by náhradu trov nepriznal, vo výsledku by tak v zásade vyšiel v ústrety žalobcom, ktorí by napriek\nneúspechu v konaní v peňažnom vyjadrení nehradili trovy v zásade úspešného žalovaného. Len takýto\npostup a záver by potom v kontexte výsledku bolo možné považovať za spravodlivý, primeraný a najmä\nproporcionálny. Podporne poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre o\ntrovách v obdobnom konaní.\n„Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania\npomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. S poukazom\nna vyššie citované zákonné ustanovenie súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov\nkonania právo, nakoľko žalobcovia sa domáhali od žalovaných zaplatenia sumy 35.000 eur pre žalobcov\n1,2,5 a vo výške 25.000 eur pre žalobcov 2,3 priznaná bola suma 11.500 eur pre žalobcov 1,4, suma\n12.500 eur pre žalobcov 3,5 a suma 16.500 eur pre žalobkyňu 2 a tak každá zo strán mala vo veci úspech\nlen čiastočný. Ustanovenia § 255 ods.1,2 CSP preberajú zásadu úplného, alebo čiastočného úspechu\nv spore ako kritérium priznania náhrady trov konania. Pôvodné ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, ktoré\nhovorilo o tom, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu\ntrov konania, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, nebolo do CSP prebraté a súd nemal možnosť\nvo veci takto postupovať, pričom ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na\nustanovenie § 257 CSP.“ (rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/212/2013-316 zo dňa 25.04.2018).\nOdvolací súd sa stotožňuje aj s rozhodnutím prvoinštančného súdu o náhrade trov konania pred súdom\nprvej inštancie, keď o náhrade týchto trov pri absencii, resp. výpadku pôvodného ust. § 142 ods. 3 OSP,\npočnúc od 01.07.2016 súd prvej inštancie za použitia ust. § 255 ods. 2 CSP o náhrade týchto trov\ns poukazom na čiastočný pomer úspechu strán v spore rozhodol správne tým spôsobom, že žiadna\nzo strán nemá právo na náhradu trov konania.“ (rozsudok KS v Nitre č. k. 5Co/209/2018-368 zo dňa\n06.11.2019). Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú právnu argumentáciu mal žalovaný za to, že rozsudok\nje zaťažený inou vadou, keďže sa súd prvej inštancie dôkladne nevysporiadal s argumentáciou ohľadom\nzániku nároku žalobcov. Vo výsledku tak vec vo vzťahu k žalovanému nesprávne právne posúdil, čo do\notázky existencie povinnosti žalovaného plniť za vinníka, keď jeho samotná povinnosť/záväzok dedeniu\nnepodlieha a teda neexistuje subjekt (poistený), za ktorého by bol žalovaný povinný plniť. Pokiaľ by sa\nalternatívne akceptovalo tvrdenie, že v konaní nejde o nárok na nemajetkovú ujmu podľa § 11 OZ, ale\no škodové nároky, žalobu by bolo nevyhnutné zamietnuť z dôvodu objektívneho nepreukázania výšky\nškody žalobcov. Vo svetle týchto skutočností preto v zmysle § 388 CSP v spojení s § 390 CSP žiadal, aby\nKrajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietne v celku.\n41. Žalobcovia sa v odvolacej replike s argumentáciou žalovaného nestotožnili a označili ju za\nnesprávnu, čo odôvodnili aj poukazom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/143/2020-422\nzo dňa 31.05.2022, v ktorom sa krajský súd už raz zaoberal predmetnými námietkami žalovaného,\npričom sa s nimi aj riadne vysporiadal a tieto označil za neopodstatnené. Mali za to, že súd prvej\ninštancie sa tiež v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco vysporiadal s argumentáciou žalovaného\na svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil, pričom poukázal aj na právny názor uvedený najmä\nv odôvodnení uznesenia krajského súdu, v ktorom krajský súd vyčerpávajúco poukázal na vývoj\npredmetnej problematiky vo svetle rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (vrátane európskych). Okresný\nsúd jasne uviedol, že nárok žalobcov nie je odvodený iba z ust. § 11 a nasl. OZ, ale v tomto prípade\nvyplýva aj zo zákona o PZP, ktorý má vo vzťahu k OZ postavenie lex specialis. Ustanovenie § 9 zákona\no PZP upravuje spôsob a dôvody zániku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla, pričom neobsahuje ako dôvod zániku poistenia zodpovednosti smrť poisteného.\nZároveň sú v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP žalobcovia oprávnení uplatniť svoj nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy priamo u žalovaného. Z uvedeného vyvodili, že v prípade existencie poistnej zmluvy\nna povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\nuzavretej na základe zákona o PZP nie je dôležitá skutočnosť, či priamy páchateľ/vinník dopravnej\nnehody (škodca) ešte žije, ale dôležitá je existencia samotnej poistnej zmluvy a z nej vyplývajúca\npriama povinnosť žalovaného nahradiť škodu (nemajetkovú ujmu), za ktorú zodpovedá poistený a ku\nktorej došlo v čase trvania poistenia. Uvedené mali navyše aj za logické, podstatou poistnej zmluvy o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorej dôsledkom je často smrť\na to aj samotného vinníka, je pokrytie náhrady škody takouto prevádzkou spôsobenej. Podľa názoru\n\nžalovaného by potom do poistenia nepochopiteľne nespadali prípady, keď pri nehode dôjde aj k smrti\nvinníka, čo je absurdné - práve takéto často najzávažnejšie prípady by potom ostali nepokryté poistením nie je to súladné s právnou úpravou SR ani európskou judikatúrou, ide len o vymyslenie/ skúšanie aspoň\nnejakej (aj keď nereálnej) procesnej obrany zo strany žalovaného. S uvedenou argumentáciou žalobcov\nsa stotožnil aj Okresný súd, ktorý tento svoj právny názor premietol aj do odôvodnenia rozsudku, a\npreto nie je možné tvrdiť, že by sa Okresný súd dostatočne nevysporiadal s argumentáciou žalovaného.\nNa podporu vyššie uvedeného právneho názoru žalobcov ako aj Okresného súdu a Krajského súdu\nv Bratislave poukazujeme na rozsudok Krajského súdu v Prešove so sp. zn. 7Co/376/2015 zo dňa\n31.03.2016, v ktorom uviedol súd nasledovné:\n„Aj keď pri dopravnej nehode dňa 20.09.2011 zomrel i vodič motorového vozidla, ktorý mal zároveň\nso žalovaným uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla, táto okolnosť zánik povinnosti žalovaného plniť nespôsobuje. Zákon\nč. 381/2001 Z.z. ako osobitný právny predpis zánik poistenia zodpovednosti upravuje v ust. § 9. V\nzmysle tohto ustanovenia poistenie zodpovednosti okrem dôvodov ustanovených osobitným predpisom\nzaniká aj z ďalších dôvodov presne vymenovaných, medzi ktorými ale smrť poisteného uvedená nie\nje. Čo sa týka dôvodov ustanovených osobitným predpisom, v odkaze 12 k ust. § 9 sa uvádzajú\niba ust. § 800 a § 802 Občianskeho zákonníka. Ani v týchto ustanoveniach smrť poisteného nie\nje uvedená ako dôvod zániku poistenia. Pri zániku poistenia komplexne upraveného zákonom č.\n381/2001 Z.z. preto nemôže prichádzať do úvahy aplikácia ust. § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne\nvykonať dlžník. Okrem toho zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 15 upravuje priamy nárok poškodeného\nna náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. To znamená, že plnenie nie je viazané iba na osobu\npoisteného. Cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\nje predovšetkým odškodniť poškodenú osobu, ktorou sa v zmysle článku 1 bodu 2 Smernice Rady\n72/166/EHS rozumie akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú\nmotorovými vozidlami. Tento cieľ by nebolo možné naplniť, ak by povinnosť žalovaného plniť závisela\nlen od toho, či vodič, ktorý bol zároveň aj poisteným pri dopravnej nehode zomrel alebo nie. K\ntakýmto úmrtiam v cestnej premávke dochádza pomerne často, a preto nemožno pripustiť, aby z\npovinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\nneboli uspokojení tí poškodení, ktorým síce bola spôsobená majetková alebo nemajetková ujma\nprevádzkou motorového vozidla, avšak osobou, ktorá dopravnú nehodu neprežila. V tejto súvislosti\nje potrebné dodať, že vodič motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená smrť synovi a\nbratovi žalobcov mal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla i v čase dopravnej nehody. Keďže smrťou osoby\nzodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nedochádza k zániku poistenia a\npovinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, nárok\nžalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému je opodstatnený.“ Uvedené závery potvrdil\naj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení so sp. zn. 7Cdo/170/2016 zo dňa 30.01.2018, ktorým\nodmietol dovolanie proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Prešove. Vo vzťahu k tvrdeniu\nžalovaného, podľa ktorého žalobcom údajne nevznikla žiadna škoda, resp. že táto údajne nemala byť\nžalobcami v konaní tvrdená a preukázaná, žalobcovia uviedli, že žalovaný nesprávne obmedzuje vznik\na existenciu škody iba s odkazom na § 442 OZ. Žalobcovia na podporu uvedeného opätovne poukázali\nna nižšie uvedené súdne rozhodnutia, v ktorých bola jednoznačne a bez pochybností vyriešená otázka\nvýkladu pojmu „škoda“ pre účely zákona o PZP. V zmysle predmetnej ustálenej judikatúry sa pod pojem\n„škoda“ subsumuje aj nemajetková ujma pozostalých príbuzných obete tragickej dopravnej nehody,\npričom v sporoch o náhradu tejto nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne vecne legitimovaná. Zároveň\nje úplne bez akejkoľvek relevancie systematické umiestnenie ustanovení o ochrane osobnosti v OZ\na z nich plynúce nároky na náhradu nemajetkovej ujmy (teda, že tieto nie sú systematicky zaradené\ndo šiestej časti OZ, ale do jeho prvej časti). K uvedenému opätovne odkazujeme napr. na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, podľa ktorého:\n„Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv\npozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu\ntakejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Uviedli, že tieto právne závery sú v súčasnosti už\nvšeobecne prijaté čo preukazuje aj bohatá a jednotná rozhodovacia prax súdov, na ktorú žalobcovia už\nv priebehu súdneho konania poukázali, a to napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 7 Cdo 65/2018 zo\n\ndňa 10.12.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 82/2016 zo dňa 25.05.2016, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/1/2016 zo dňa 14.06.2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3Cdo/256/2015, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 265/2017 zo dňa 24.05.2017, uznesenie\nÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016, uznesenie Ústavného súdu SR sp.\nzn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17.08.2016, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 zo dňa\n16.12.2015, rozhodnutie Súdneho dvora EU sp. zn. C-22/12 vo veci Haasová a ďalšie. Vzhľadom na\ndoposiaľ uvedené mali za zrejmé, že nárok žalobcov uplatnený v tomto súdnom konaní smrťou vinníka\ndopravnej nehody nezanikol, žalovaný je v tomto súdnom konaní pasívne vecne legitimovaný a zároveň,\nže rozsudok je v časti existencie nároku žalobcov na náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy dostatočne\na vyčerpávajúco odôvodnený, pričom vychádza zo správneho právneho posúdenia ustanovení OZ a\nzákona o PZP. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania žalobcovia poukázali na nasledovné\nrozhodnutia:\nuznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 08.02.2017:\n„Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom\nsúdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku\nspravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že\nCivilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa\nuplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce\nvyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku\nna náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová\nprávna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov\nv prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska\nvýsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“\nnález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa 27.08.2020:\n„V súvislosti s posudzovaním procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je nárok,\nktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať vzhľadom na to, že závisí od znaleckého posudku,\nresp. úvahy súdu, tak ako to bolo v prípade sťažovateľa, dáva ústavný súd do pozornosti krajského súdu\nprávnou vedou i praxou akceptovaný názor, podľa ktorého zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba\nuplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.\nV týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,\nnemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou\nza predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť,\nčo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva\nbolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná\nznalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je\nprimárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba\npovažovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného\nnároku, a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy\nsúdu.“\nnález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020:\n„Ak mal sťažovateľ v hlavnej časti konania plný úspech, potom bolo potrebné priznať mu procesný\núspech v plnom rozsahu, vychádzajúc z prisúdenej istiny, lebo výška bezdôvodného obohatenia je iba\ndruhotná a nadväzujúca. Aj keď Civilný sporový poriadok na rozdiel od už zrušeného Občianskeho\nsúdneho poriadku nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, aj za\nsúčasného stavu je možné použitím analógie v zmysle čl. 4 Civilného sporového poriadku postupovať\npodľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznať úspešnému žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcu totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou\nza predvídanie výsledku sporu, ktorý závisí od znaleckej činnosti, resp. od úvahy súdu. Takýto právny\nnázor zastáva aj rešpektovaná odborná literatúra, ale aj ústavný súd.“\nZ vyššie uvedeného jednoznačne vyvodili, že v konaniach, v ktorých presný výsledok sporu (výška\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy) závisí od úvahy súdu, je žalobca pre účely nároku na náhradu\ntrov konania plne úspešný v prípade, ak mu je priznaný žalovaný nárok, hoci suma priznaná je nižšia\nako suma uplatnená. Rozsudok je teda v časti nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom\n2 až 4 správny, keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobcom 2 až 4 plne priznaný (teda\nboli v konaní plne úspešní), hoci výška požadovanej a priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy bola\nrozdielna. Bez ohľadu na uvedené však žalobcovia v ďalšom odkázali na svoje odvolanie voči rozsudku,\nv ktorom sa, okrem iného, odvolali aj voči výške náhrady nemajetkovej ujmy priznanej Okresným súdom\na nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu postmortálnej ochrany zosnulej dcéry\n\nžalobkyne 1, pričom podrobne uviedli, prečo by mala byť každému zo žalobcov priznaná plná žalovaná\nsuma. Mali za to, že im mal byť priznaný žalovaný nárok v plnom rozsahu. Vzhľadom na skutočnosť,\nže v odvolaní žalobcov došlo k chybe v písaní, avšak z obsahu odvolania žalobcov je bez akýchkoľvek\npochybností zrejmé, že toto smerovalo aj proti nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z\ntitulu postmortálnej ochrany zosnulej L. R. (žaloba v časti tohto nároku bola zamietnutá výrokom V.\nrozsudku, ktorý bol odvolaním žalobcov výslovne napadnutý), uvádzajú žalobcovia nižšie odvolací návrh\nuž s opravenou chybou v písaní. V zmysle vyššie uvedeného žalobcovia považujú odvolanie žalovaného\nza nedôvodné a navrhujú, aby mu odvolací súd nevyhovel; zároveň s poukazom na odvolanie žalobcov\nnavrhujú, aby odvolací súd tomuto vyhovel v celom rozsahu a rozhodol v zmysle odvolania žalobcov, a\nteda vydal v súlade s ust. § 388 a § 390 CSP nasledovný rozsudok:\n„Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023\nmení vo výroku I., II., III., IV. a VI. tak, že\nI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1 sumu 20.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,\nII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,\nIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku,\nIV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nVI. Žalobkyňa 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.\nKrajský súd v Bratislave zároveň výrok V. rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo\ndňa 03.02.2023 ruší.\nŽalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne\nsúd samostatným uznesením.“\n42. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.\n43. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi\npodaných odvolaní podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust.\n§ 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že\nodvolania oboch procesných strán nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,\nkeď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti\nžaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v\nnapadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s\njeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov 2/ až 4/ proti žalovanému\nna náhradu nemajetkovej ujmy nad priznané sumy a aj na peňažné odškodnenie žalobkyne 1/ titulom\npostmortálnej žaloby stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Rovnako\nsa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie o dôvodnosti ich žaloby v priznaných výškach.\nV odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený\nprávny záver, keď v odvolaniach uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej\ninštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú\npozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné\nani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve\nz titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu\nboli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.\nJe postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím\ndôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho\nsúdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle\nktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok\n(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho\nkonania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní\ndôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal\nzrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo\nna spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania strán sporu a že súd prvej\ninštancie nerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie práva na spravodlivé\n\nsúdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán\nsporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k ich odvolacím námietkam.\n44. Najskôr tak odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho zrušujúceho uznesenia vydaného vo\nveci dňa 31.05.2022 č. k. 4Co143/2020-422, v ktorom k otázke trvania alebo zániku zodpovednostného\nvzťahu poisťovateľa zákonného poistenia motorového vozidla, prevádzkou ktorého bola zavinená\ndopravná nehoda, a poškodeného z tejto dopravnej nehody po smrti vinníka dopranej nehody\njednoznačne uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie v tomto smere,\nktorý zaujal právny názor, že hoci žalovaný popieral nárok žalobcov z dôvodu smrti vinníka dopravnej\nnehody majúc za to, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je osobne spätá s\nosobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, stotožnil sa\ns argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je ich nárok odvodený od ust. § 11 a nasl. OZ, avšak aj od\nzákona č. 381/2001 Z. z., pretože v čase dopravnej nehody existovala poistná zmluva č. 6556425546\nna povinné zmluvné postenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel\nuzavretá medzi žalovaným a vinníkom dopravnej nehody, preto sa poškodení žalobcovia môžu podľa §\n15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. obrátiť so žiadosťou o náhradu škody a aj o náhradu nemajetkovej\nujmy voči žalovanej poisťovni titulom § 11 a 13 OZ v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) a § 15 ods. 1 zákona\nč. 381/2001 Z. z. aj vtedy, ak priamy páchateľ ( škodca) vinník dopravnej nehody nežije. V danom\nprípade mal súd prvej inštancie za dôležitú existenciu poistnej zmluvy na povinné zmluvné poistenie\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a z nej vyplývajúcu povinnosť\nžalovaného nahradiť škodu (aj nemajetkovú ujmu), za ktorú poistený zodpovedá a ku ktorej došlo v\nčase trvania poistenia zodpovednosti. K uvedenému odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že s\nuvedeným právnym posúdením veci ohľadom relevancie smrti vinníka dopravnej nehody k povinnosti\npoisťovne plniť poškodeným škodu a v zmysle eurokonformného výkladu pojmu škoda pre účely\npovinnosti plnenia poisťovne plniť poškodeným pozostalým obete dopravnej nehody aj nemajetkovú\nujmu, sa stotožňuje a poukázal na správnosť týchto právnych záverov súdu prvej inštancie. Odvolací\nsúd uviedol, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý je daný výlučne\nvo vzťahu k osobe zodpovednej za neoprávnený zásah a povinnosť zo zodpovednostného vzťahu sa\nnededí. Odvolací súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok je nárokom titulom náhrady škody spôsobenej\ndopravnou nehodou, keď v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej bolo povinne zmluvne\npoistené vozidlo, ktorého vodič dopravnú nehodu spôsobil, povinná za vinníka dopravnej nehody uhradiť\npoškodeným škodu, ktorou sa v zmysle vývinu rozhodovacej súdnej praxe rozumie aj nemajetková\nujma. Dospel k záveru, že smrť vinníka dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je teda bez\nprávnej relevancie k povinnosti poisťovne plniť náhradu škody poškodeným za škodcu. Odvolací súd tiež\njednoznačne uviedol, že ak žalovaný v rámci svojej obrany poukazoval na súdne rozhodnutia týkajúce sa\nzániku povinnosti plniť náhradu nemajetkovej ujmy smrťou osoby zodpovednej za neoprávnený zásah\ndo osobnostných práv fyzických osôb, nie je možné v danej veci z nich vychádzať, nakoľko žalobou\nuplatnený nárok nie je nárokom podľa § 11 a nasl. OZ, ale nárokom v zmysle zákona č. 381/2001 Z.\nz., s tým, že žalobcovia ako škodu oprávnene a legitímne žiadajú uhradiť nemajetkovú ujmu, ktorá im\nsmrťou ich blízkej osoby pri dopravnej nehode vznikla. Odvolací súd tak konštatoval existenciu pasívnej\nvecnej legitimácie žalovaného vo veci i v prípade smrti vinníka dopravnej nehody a existenciu základu\nnároku žalobcov proti nemu.\n45. Na týchto už skôr jednoznačne a zrozumiteľne vyslovených a pre súd prvej inštancie aj záväzných\nprávnych záveroch ohľadom povinnosti žalovaného plniť za škodcu poškodeným škodu a tým aj\nnemajetkovú ujmu i po smrti vinníka dopravnej nehody odvolací súd nič nemení a nemieni z dôvodu\nhospodárnosti opätovne vyvracať odvolacie argumenty žalovaného v tomto smere, s ktorými sa\nvysporiadal už v zrušujúcom uznesení, a to i s poukazom na vyššie uvedenú zásadu jednoty všetkých\nsúdnych rozhodnutí vydaných v jednom spore. Žalovaný uvádzal tieto odvolacie námietky už v prvom\nodvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie vydanému vo veci, preto odvolací súd nebude\nnanovo polemizovať s odlišnými právnymi názormi žalovaného, keď poukazuje na to, že i podľa ústavnej\njudikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany\nsporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov\n(IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v\nsúlade s jeho požiadavkami\n(I.ÚS 50/2004). Žalovaný vytrháva z kontextu jednotlivé dielčie vety\nodôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a prekrúca jeho závery, na základe ktorých\naktuálne v rámci nového odvolania proti preskúmavanému rozsudku súdu prvej inštancie tvrdí, že ak\nodvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu\n\nosobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ale nárokom podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je potrebné ho zamietnuť z dôvodu neexistencie skutočnej\n(materiálnej) škody u žalobcov v príčinnej súvislosti s relevantnou dopravou nehodou. Odvolací súd\nuž v zrušujúcom uznesení dospel k právnemu záveru a zotrváva na ňom, že žalobou uplatnený nárok\nje nárokom na náhradu škody podľa zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého je žalovaná poisťovňa\npriamo hmotnoprávne povinná poškodeným nahradiť škodu za škodcu a ktorou sa v zmysle európskej\njudikatúry rozumie okrem škody majetkovej aj škoda (ujma) nemajetková. Odvolací súd nepolemizuje\ns právnym názorom žalovaného o tom, že povinnosť vyplývajúca zo zodpovednostného vzťahu titulom\nneoprávneného zásahu do osobnosti fyzických osôb podľa OZ smrťou toho, kto neoprávnený zásah\nspôsobil, zaniká, keďže ide o nedediteľný záväzok, avšak žalobcami uplatnený nárok v tomto konaní\nmá iný hmotnoprávny základ, než nároky, ktoré boli predmetom súdnych sporov, na ktoré poukazoval\nžalovaný. Ide o hmotnoprávny nárok podľa zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého je povinnosť\npoisťovne plniť za škodcu škodu poškodeným aj po jeho smrti jednoznačne daná, keďže uvedený zákon\nmedzi dôvody, pre ktoré poisťovňa nie je povinná plniť, smrť vinníka dopravnej nehody nezaraďuje, keď\nškodou, ktorú je priamo poisťovňa povinná za škodcu poškodenému nahradiť, sa okrem majetkovej\nrozumie aj škoda nemajetková. Odvolací súd vyjadruje presvedčenie, že žalovaný takto jednoznačne\nformulované dôvody odvolacieho súdu pre svoje právne závery chápe a prekrúca ich a vytrháva ich z\nkontextu výlučne pre účely kontradiktórnosti sporového konania i v štádiu odvolacieho konania, na čo\nje procesne oprávnený.\n46. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalobcov 2/ až 4/ a žalovaného viažucimi\nsa k súdom prvej inštancie priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom.\n47. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú si žalobcovia uplatňujú (okrem postmortálneho nároku\nuplatneného navyše žalobkyňou 1/), táto má vyjadrovať najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie,\nšoku, stresu, smútku, straty spoločenstva s milovanou osobou a podobne. K vzniku nemajetkovej ujmy\nna osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti\ntvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom.\n48. Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv napr. práva na\nživot, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný život, dospel k záveru o dostatočnosti\nzadosťučinenia formou konštatovania porušenia práva (napr. Český vs. ČR zo dňa 6.6.2000, Malhous vs.\nČR zo dňa 12.8.2001, Pavletič vs. SR zo dňa 22.6.2004, Indra vs. SR zo dňa 1.2.2005). V iných, časovo\nneskorších prípadoch okrem záveru o porušení týchto práv súčasne priznal úspešným sťažovateľom\nnáhradu za utrpenú ujmu (rozsudky Kučera vs. SR zo dňa 17.7.2007, Babylonová ves. SR zo dňa\n20.6.2006, Turek vs. SR zo dňa 14.2.2006).\n49. V prejednávanej a posudzovanej veci bolo relevantným činom vinníka dopravnej nehody a teda\nškodcu v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., za ktorého je žalovaná poisťovňa priamo hmotnoprávne\npovinná poškodeným žalobcom plniť, zasiahnuté do práva na súkromný rodinný život matky a\nsúrodencov nebohej. Sú teda z tejto dopravnej nehody poškodenými, keď im v príčinnej súvislosti s\ndopravnou nehodou zavinenou vodičom zákonne poisteným u žalovaného vznikla nemajetková ujma,\nktorá nastala momentom smrti ich dcéry a sestry a ktorej následky v podobe rôznej formy citovej ujmy\nu nich určite pretrvávajú a budú ich sprevádzať po celý ďalší život. Takýmto úvahám nasvedčuje súdna\nprax vyvíjajúca sa v poslednom období práve so zreteľom na vývin judikatúry ESĽP. Nový prvok do\ntejto spoločensky veľmi citlivej občianskoprávnej problematiky vniesla aj novela OZ zakotvením ust. §\n447b. Podľa citovaného ust. poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ktoré sa posúdi, a suma\njednorazového vyrovnania sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Z tejto úpravy\nvyplynulo, že ak dôjde k usmrteniu blízkej osoby, má označená pozostalá osoba priamo zo zákona\nza predpokladu preukázania blízkeho vzťahu k usmrtenému nárok za vzniknutú nemajetkovú ujmu na\njednorazové odškodnenie, a to bez potreby akéhokoľvek ďalšieho dokazovania. Rodinné vzťahy patria\nmedzi najfrekventovanejšie medziľudské vzťahy. Najintímnejšími a najsúkromnejšími z nich sú spravidla\nvzťahy medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi a v prípade maloletých osôb aj medzi súrodencami. Vo\nvnútri rodiny vzniká celý komplex najrozmanitejších vzťahov a väzieb takej povahy a takého charakteru,\nže jedným vonkajším zásahom môže byť porušené právo na ochranu osobnosti viacerých členov rodiny\n(viď Z III. str. 178).\n\n50. Právo na súkromie zahŕňa širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života,\nintímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. Negatívny zásah do tejto sféry\npôsobí obzvlášť zraňujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu ujmy najrozličnejšieho typu. Normy\nobčianskeho práva preto zabezpečujú aj ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Za života\nvytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej\npozostalými pociťované a prežívané vo forme pamiatky na zomrelého a úcty k nemu. Význam takýchto\npút a väzieb je preto nepopierateľný. V práve na súkromie je teda inkorporované oprávnenie fyzickej\nosoby vytvárať, udržiavať a slobodne rozvíjať interpersonálne vzťahy na emocionálnej báze, o to viac\nvzťahy medzi príslušníkmi rodiny budované na dlhodobých a citovo mimoriadne silných vzájomných\nväzbách. Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality medzi ľudskými bytosťami dochádza\nporušením práva na život jednej z nich k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných\ncitových väzieb a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalých.\nTakáto skutočnosť potom, za splnenia predpokladu zániku medziľudských vzťahov a väzieb určitého\nstupňa intenzity, zakladá právo dotknutých osôb (pozostalých) na ochranu osobnosti (v danom prípade\nna náhradu nemajetkovej škody) so všetkým nárokmi, teda aj s nárokom na náhradu nemajetkovej\nujmy, keď morálne zadosťučinenie pri vyššie uvedenej večnej neodstrániteľnosti následkov rozhodne\nnemožno mať za postačujúce.\nMedzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci\nich súkromného a rodinného života, preto môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k\nneoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj\nprávo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať si vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti,\naby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a naplniť vlastnú osobnosť. V prípade, že dôjde k neoprávnenému\nzásahu pozostalého žalobcu na rodinný a súkromný život, nie je morálna satisfakcia postačujúca, a\npreto má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V ustálenej judikatúre panuje názor, že\nsmrť blízkej osoby nemožno nijako vyčísliť peniazmi, náhrada nemajetkovej ujmy preto predstavuje\nlen určitú satisfakciu, je do istej miery odškodnením straty pozostalým. Výška náhrady nemajetkovej\nujmy sa líši podľa okolností prípadu. Súdy pri rozhodovaní berú do úvahy niekoľko faktorov, napríklad,\nči subjekt, ktorý je zodpovedný za smrť blízkej osoby, spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti,\ndo akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život, aký status\nmala zosnulá blízka osoba voči žalobcovi, či bola žalobcovi manželom, dieťaťom alebo rodičom, na\nurčenie výšky nemajetkovej ujmy má do istej miery vplyv aj finančná situácia zodpovednej osoby. V\nneposlednom rade súdy prihliadajú aj na to, či pozostalí boli morálne uspokojení v podobe odsúdenia\npáchateľa za trestný čin alebo jeho verejného ospravedlnenia. Každý človek je podľa prirodzenej\nprávnej teórie jedinečná a neopakovateľná ľudská bytosť, pretože disponuje špecifickými vlastnosťami\na schopnosťami. Podľa článku 15 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na život. Ľudský život\nje hodný ochrany už pred narodením. Právo na život patrí bezpochyby spomedzi všetkých ľudských\npráv medzi najvýznamnejšie, je najvyššou hodnotou, ktorú sa štáty prijatím medzinárodných dohovorov\ntýkajúcich sa ochrany základných práv a slobôd a následnou transformáciou do ústavného systému\nzaviazali garantovať a ochraňovať pred nezákonnými zásahmi tretích osôb, ako i štátu samotného.\nNemajetková ujma sa nedá presne a úplne vyjadriť v peniazoch, pretože nemajetkovú ujmu nemožno\nnikdy reálne nahradiť, pretože ju nie je možné zmerať alebo jednoznačne určiť jej hodnotu. Podľa\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/265/2009, ak dôjde k smrti jedného\nz členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty\nblízkej osoby a takisto spoločenstva a vzťahu s blízkou osobou. V takomto prípade má pozostalý právo,\naby sa odstránili následky takýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. V konaní\nmusí byť preukázaná existencia bezprostredného vzťahu medzi neoprávneným konaním a škodlivým\nnásledkom, spôsobenou nemajetkovou ujmou, tzv. kauzálny nexus. Primeraným zadosťučinením sa\nrozumie určitá morálna satisfakcia, napríklad verejné ospravedlnenie, odsúdenie v trestnom konaní,\nale podľa ustáleného právneho názoru je zásah do osobnostných práv a následne ujma najmä na\nživote natoľko traumatizujúca, že morálna satisfakcia určite nebude postačujúca. Keďže v súkromnom\npráve sa často používa ako sankcia vrátenie veci do pôvodného stavu, čo v prípade smrti blízkej\nosoby alebo iného neoprávneného zásahu podľa ustanovenia § 11 OZ nie je možné, jediným možným\nzadosťučinením je satisfakcia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto možnosť pripúšťa\naj § 13 ods. 2 OZ, podľa ktorého, ak by nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,\nže bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická\nosoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom súd prihliada na závažnosť ujmy\na okolnosti, za ktorých k zásahu do práva došlo. Negatívny zásah do osobnostnej sféry pôsobí obzvlášť\nzraňujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu ujmy najrozličnejšieho typu. Normy občianskeho práva\n\npreto v rámci ochrany osobnosti zabezpečujú ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Za\nživota vytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej\npozostalými pociťované a prežívané formou pamiatky na zomrelého a úcty k nemu.\n51. Je nesporné, že smrťou maloletého dieťaťa a súrodenca došlo k pretrhnutiu rodinných a citovo veľmi\nhlbokých väzieb a tento stav je nenapraviteľný, keď touto stratou dochádza k strate možnosti ďalšej\nrealizácie rodinného života a pozostalí ostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému príslušníkovi.\nHodnota ľudského života nie je reálne vyčísliteľná. Dôvody priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch sú\nv ust. § 13 ods. 2 OZ, ktoré sa popri normách zákona č. 381/2002 Z. z. samozrejme použije i v danej\nveci, uvedené len demonštratívne. Zákon stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, ak sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Osobe,\nktorej bola spôsobená ujma, teda nevzniká procesná zodpovednosť preukazovať, že neoprávnený\nzásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti (3Cdo 137/2008). Porušenie práva na\nsúkromie sa navyše odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a\nvážnosť v spoločnosti. Takto dotknutej osobe teda nevzniká procesná povinnosť preukazovať existenciu\ndifamačných následkov neoprávneného zásahu.\n52. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy.\nZa závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti zásahu a jeho\nintenzitu, trvanie a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Nie sú rozhodujúce však jej subjektívne pocity,\nale objektívne hľadisko, či by predmetnú ujmu v danom mieste a čase vnímala ako značnú každá fyzická\nosoba. Uvedené je podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade jednoznačné a nesporné.\n53. Žalobcovia stratili možnosť realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojou maloletou\ndcérou a sestrou a zostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému príslušníkovi. Jej nečakaným,\nšokujúcim úmrtím došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov ako matky\na súrodencov, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť postačujúcou. Aj keď\nvýška nemajetkovej umy je výsledkom voľného hodnotenia súdu, je potrebné prihliadnuť na okolnosti,\nza ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Ujmu žalobcov je potrebné kvalifikovať za značnú, a to\nnie pre ich subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, že predmetnú ujmu v danom čase a\nmieste by tak vnímala každá fyzická osoba. V predmetnej veci došlo k strate najbližšieho člena rodiny,\ns ktorým žalobcovia viedli spoločnú domácnosť, išlo o maloleté dieťa žalobkyne 1/ a maloletú sestru\nmaloletých súrodencov žalobcov 2/ až 4/, s ktorými sa rozvíjali ich vzájomné celoživotné vzťahy, čo\nsú pre žalobcov skutočnosti o to viac traumatizujúce a šokujúce. Za druhé kritérium v určení výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy je potom potrebné považovať okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, a teda\nmiera zodpovednosti za škodu samotným poškodeným (spoluzodpovednosť). Na strane zosnulej neboli\nzistené žiadne skutočnosti o jej spoluzavinení, naopak, je potrebné vziať do úvahy, že vinník dopravnú\nnehodu spôsobil pod vplyvom alkoholu. Podstatou predmetného konania nie je sankcia, ale náhrada\nškody v podobe nemateriálnej ujmy, a to satisfakcia za ňu, ktorá je adekvátna podľa názoru odvolacieho\nsúdu v priznanej výške, a to so zreteľom na všetky aspekty vyslovené vyššie, ako aj so zreteľom na\nustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR a ČR v obdobných veciach, keď žalobcovia v\nrámci svojho procesného útoku poukazovali na súdne rozhodnutia priznávajúce vyššiu sumu náhrady\na žalovaný v rámci svojej procesnej obrany naopak na existujúce súdne rozodnutia priznávajúce nižšie\nsumy náhrad za nemajetkovú ujmu spôsobenú smrťou najbližšieho rodinného príslušníka.\n54. Zohľadniac následky dopravenej nehody a okolnosti, za ktorých k nej došlo, dospel odvolací súd\nk záveru, že priznaná výška finančného zadosťučinenia ako náhrady škody v podobe nemateriálnej\nujmy je adekvátna spôsobenej nemajetkovej ujme žalobcov, nie je pre žalovaného likvidačná, ktorý\npráve s ohľadom na dĺžku súdneho konania a aj známu rozhodovaciu prax sa mohol na povinnosť\nplniť finančne pripraviť, zároveň nepredstavuje pre žalobcov neoprávnený a nepoctivý zdroj príjmu\nv záujme prípadného polepšenia si v ich sociálnej situácii. Rozhodnutie je zároveň v súlade s\nrozhodovacou praxou súdov SR a nepredstavuje v tomto smere žiaden exces. Odvolací súd nevzal\ndo úvahy dokazovaním zistenú skutočnosť, že žalobcovia sa po dopravenej nehode odsťahovali z\npôvodného miesta bydliska podľa ich tvrdení z dôvodu ohovárania ich rodiny v dedine, nakoľko k tomuto\nnedochádzalo z dôvodu dopravnej nehody, ale z dôvodu údajného sexuálneho zneužívania zosnulej\nvinníkom dopravnej nehody, teda dôvod tejto ujmy nie je v prevádzke osobného motorového vozidla\na absentuje tu tak príčinná súvislosť medzi prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného\na touto ujmou žalobcov, čo však nič nemení na správnosti a adekvátnosti priznanej výšky náhrady\n\njednotlivým žalobcom zohľadniac ich vzťah so zosnulou, ako aj nedôvodnosť nároku vo výške vyššej\nnež priznanej, nakoľko vykonaným dokazovaním neboli ani tvrdené a teda ani preukázané žiadne\nindividuálne špecifické mimoriadne následky v príčinnej súvislosti so stratou blízkeho príbuzného,\nnakoľko žiaden zo žalobcov nebol na ňu odkázaný ekonomicky, výchovne, vzdelanostne, zdravotne a\npod.\n55. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne 1/ viažuce sa k zamietnutiu jej postmortálneho nároku\nproti žalovanému, v tomto smere sa odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP plne stotožnil s právnymi\nzávermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku o tejto časti žalobou uplatneného\nnároku, keď prihliadol k rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, z ktorých pri rozhodovaní\nvychádzal aj súd prvej inštancie , v zmysle ktorých nie je možné kumulovať nároky na náhradu svojej\nnemajetkovej ujmy ako pozostalej osoby s nárokom postmortálnym, nakoľko by tak v prípade jednej\nfyzickej osoby došlo ku kumulácii peňažných prostriedkov nad výšku adekvátnu ujme samotného\nzosnulého. Podľa súdnych rozhodnutí predložených žalobkyňou 1/ bol vyjadrený právny názor, že\npostmortálnou žalobou možno požadovať peňažnú náhradu, avšak nedošlo ku konštatovaniu možnosti\nkumulácie nárokov podľa § 11, resp. 13 OZ a § 15 OZ v prípade jedného pozostalého.\n56. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku o nedostatočnom odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol\nrozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej\nveci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav\naplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď ako už bolo uvedené aj vyššie i podľa ústavnej\njudikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany\nsporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov\n(IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade\ns jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Právne závery súdu prvej inštancie sú konzistentné a dostatočne\npreskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací\nsúd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje.\n57. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky oboch strán sporu za nedôvodné\na napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celosti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP\npotvrdil.\n58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti\nv konaní podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na rovnaký pomer\núspechu a neúspechu všetkých subjektov sporu v odvolacom konaní.\n59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/72/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:9779d075-d1c8-4a4c-b7b7-81a7e10aff4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.265.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 265/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/2017 z 24. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.265.2017.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:e6af2f71-c38a-4237-93d0-ab04d8c1de3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 847/2016", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 847/2016 z 10. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-10", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6af2f71-c38a-4237-93d0-ab04d8c1de3f"}, {"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:4d7ef2ec-de3c-4623-9524-9ebccbb4aea4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1"}, {"guid": "ussr:27f864a4-f369-4385-90b4-1b482a31f619", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1"}, {"guid": "ussr:649f3260-5714-491d-94a6-4f608aea8796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.206.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 206/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.206.2015.1"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "f1bac427-a681-4aa9-9b8e-31705f3d7619:bc3863cd-12d2-45e9-a859-bdeb2308c59e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3817214237.1", "spisova_znacka": "8Cdo/177/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/177/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3817214237.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "f8da8bd8-7b72-4203-b711-888a8c2836a7:843924a3-eb27-40dc-95d2-e3aa59fe1f74", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2110216932.1", "spisova_znacka": "3MCdo/1/2016", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/1/2016 z 13. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2110216932.1"}, {"guid": "68401d42-83e5-4f36-941c-f11483730e1a:5680b5b5-ac8b-4bc7-ac0d-e6f3aae29b34", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:4111237804.1", "spisova_znacka": "8Cdo/82/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/82/2016 z 24. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:4111237804.1"}, {"guid": "78a8f667-a1ca-4fab-bd46-33f9c5819df6:5a399e05-fcec-46df-8ff8-930605f25af9", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Co/251/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/251/2018 z 22. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-07-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/78a8f667-a1ca-4fab-bd46-33f9c5819df6:5a399e05-fcec-46df-8ff8-930605f25af9"}, {"guid": "a8d194f9-e9e7-404e-b43e-db2bbd398cf1:b2f71bcb-4422-46a5-ab1f-b288e3a2ebb8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3115205530.1", "spisova_znacka": "4Co/61/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/61/2018 z 10. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-04-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3115205530.1"}, {"guid": "b3ba48dd-1d72-4bbc-9580-f2262220ec8b:99526a86-4f0a-40a1-9280-df8096f3b242", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/255/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/255/2018 z 27. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-11-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b3ba48dd-1d72-4bbc-9580-f2262220ec8b:99526a86-4f0a-40a1-9280-df8096f3b242"}, {"guid": "a1da29be-21d0-43bd-9801-ac426a614c07:a0e232b5-6765-44c9-b2d3-f95a41f6e77c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7116217441.1", "spisova_znacka": "2Co/141/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/141/2018 z 27. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-06-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7116217441.1"}, {"guid": "99affda1-4bb0-425d-a223-a16c0bd18be3:9a998a5b-7df5-4c89-938c-0b9e259f54b8", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:4414209914.2", "spisova_znacka": "7Co/286/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/286/2017 z 20. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4414209914.2"}, {"guid": "476fb175-8502-4890-8093-6cc36ef2e7f6:4fdf98af-8b38-48a7-8c83-e05e7adcfe25", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5", "spisova_znacka": "10Co/191/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/191/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5"}, {"guid": "4f1342eb-10a9-4865-9861-daf0deaf737e:b08548b5-ed87-4b0d-af19-f5eb0a5378a2", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4411208737.5", "spisova_znacka": "9Co/8/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/8/2017 z 29. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4411208737.5"}, {"guid": "56af5b1b-06ad-4128-8aba-7dc0f0396b4f:72c05cba-91d9-49de-9293-5f4fcb3b11dd", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8514206130.3", "spisova_znacka": "6Co/387/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/387/2015 z 27. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-06-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8514206130.3"}, {"guid": "83e3f6a7-2fb0-4e94-97fe-73a203ba9a89:4e796bbf-f92e-48e7-a1da-261194d11c8c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8714210419.1", "spisova_znacka": "7Co/376/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/376/2015 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8714210419.1"}, {"guid": "4f57171a-1a48-40b4-85fd-5c607c1627ff:3e5e8680-9678-4314-81f7-760f562112ef", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4", "spisova_znacka": "21Co/60/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/60/2015 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4"}, {"guid": "15a21c1d-f51c-497f-b84a-1e9518075823:32978015-a348-4702-a919-62975262ff6d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1", "spisova_znacka": "20Co/183/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/183/2014 z 25. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-25", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1"}, {"guid": "11eddd22-3c67-495f-9290-811e85b0e573:91c17fbf-45df-459d-8dc7-ebdb95797fc2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6912213451.1", "spisova_znacka": "17Co/212/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/212/2015 z 14. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-05-14", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6912213451.1"}, {"guid": "520ebb65-fa79-454b-ad6e-3953264b19a9:cce98e25-9a02-4c64-97b0-10cb81f369c6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3", "spisova_znacka": "8Co/264/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 27. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-27", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3"}], "citovane_v": []}