{"guid": "f801f2af-47ff-468b-a3fd-90578bbe3ece:26f340b0-e467-4240-bd12-133b399f276d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1112229907.1", "spisova_znacka": "6CoPr/4/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/4/2023 z 29. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2024, sp. zn. 6CoPr/4/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1112229907.1", "identifikacne_cislo": "1112229907", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Otília Belavá", "sudca_id": 490, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-otilia-belava-490", "datum_vydania": "2024-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/26f340b0-e467-4240-bd12-133b399f276d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1112229907.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1112229907.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1112229907.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n6CoPr/4/2023\n1112229907\n29. 05. 2024\nJUDr. Otília Belavá\nECLI:SK:KSBA:2024:1112229907.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu\nJUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: H. F., A. XX.XX.XXXX,\nW. M. XXXX, XXX XX L., právne zastúpený advokátskou kanceláriou SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so\nsídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO:47 254 084, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky\nBratislava, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie mzdových nárokov\ns príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I sp.zn.\n10Cpr/7/2012-391 zo dňa 05.12.2022, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. a III. mení takto:\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.506,03 € brutto spolu s úrokom z omeškania\nvo výške 9 % ročne zo sumy 25,08 € brutto od 13.10.2009 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 97,53 € brutto od 13.11.2009 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 79,10 € brutto od 13.12.2009 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 86,69 € brutto od 13.01.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 86,31 € brutto od 13.02.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 19,10 € brutto od 13.03.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 86,31 € brutto od 13.04.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 70,27 € brutto od 13.05.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 75,95 € brutto od 13.06.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 94,32 € brutto od 13.07.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 88,03 € brutto od 13.08.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 82,85 € brutto od 13.09.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 110,96 € brutto od 13.10.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 93,21 € brutto od 13.11.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 99,86 € brutto od 13.12.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 103,57 € brutto od 13.01.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 94,97 € brutto od 13.02.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 105,17 € brutto od 13.03.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25 % ročne zo sumy 68,31 € brutto od 13.04.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25 % ročne zo sumy 80,52 € brutto od 13.05.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25 % ročne zo sumy 83,31 € brutto od 13.06.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5 % ročne zo sumy 82,31 € brutto od 13.07.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5 % ročne zo sumy 79,97 € brutto od 13.08.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5 % ročne zo sumy 66,64 € brutto od 13.09.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5% ročne zo sumy 98,41 € brutto od 13.10.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25% ročne zo sumy 69,98 € brutto od 13.11.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25% ročne zo sumy 75,15 € brutto od 13.12.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 81,64 € brutto od 13.01.2012 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 80,31 € brutto od 13.02.2012 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 85,61 € brutto od 13.03.2012 do zaplatenia,\n\nvo výške 9 % ročne zo sumy 54,61 € brutto od 13.04.2012 do zaplatenia,\nvšetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta.\nSúd žalobcovi priznáva vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v\nrozsahu 41,40 %.\nII. Odvolací súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 41,40 %.\nO výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nodôvodnenie:\n1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie sumy 948,50 € zastavil (výrok I.),\nžalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.596,34 € brutto spolu s úrokom z\nomeškania\nvo výške 9 % ročne zo sumy 90,31 € brutto od 13.09.2009 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 25,08 € brutto od 13.10.2009 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 97,53 € brutto od 13.11.2009 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 79,10 € brutto od 13.12.2009 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 86,69 € brutto od 13.01.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 86,31 € brutto od 13.02.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 19,10 € brutto od 13.03.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 86,31 € brutto od 13.04.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 70,27 € brutto od 13.05.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 75,95 € brutto od 13.06.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 94,32 € brutto od 13.07.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 88,03 € brutto od 13.08.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 82,85 € brutto od 13.09.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 110,96 € brutto od 13.10.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 93,21 € brutto od 13.11.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 99,86 € brutto od 13.12.2010 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 103,57 € brutto od 13.01.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 94,97 € brutto od 13.02.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 105,17 € brutto od 13.03.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25 % ročne zo sumy 68,31 € brutto od 13.04.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25 % ročne zo sumy 80,52 € brutto od 13.05.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25 % ročne zo sumy 83,31 € brutto od 13.06.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5 % ročne zo sumy 82,31 € brutto od 13.07.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5 % ročne zo sumy 79,97 € brutto od 13.08.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5 % ročne zo sumy 66,64 € brutto od 13.09.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,5% ročne zo sumy 98,41 € brutto od 13.10.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25% ročne zo sumy 69,98 € brutto od 13.11.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9,25% ročne zo sumy 75,15 € brutto od 13.12.2011 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 81,64 € brutto od 13.01.2012 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 80,31 € brutto od 13.02.2012 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 85,61 € brutto od 13.03.2012 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 54,61 € brutto od 13.04.2012 do zaplatenia,\nvšetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznal\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,48 % (výrok III.).\n2. Žalobca podanou žalobou Okresnému súdu Bratislava I dňa 14.09.2012 sa domáhal zaplatenia\nmzdových nárokov s úrokom z omeškania pôvodne v celkovej sume 965,50 € na tom skutkovom základe,\nže ako zamestnanec žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy vo funkcii hasiča, jeho pracovný\ndeň trval 24 hodín, po ňom nasledovala 48 hodinová prestávka mimo pracoviska. Denným poriadkom\n\nvydaným žalovaným, bola určená pracovná činnosť žalobcu počas dňa. Na základe zmeny právnej\núpravy zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník\npráce“) účinnej od 01.09.2007, žalovaný ako zamestnávateľ, zmenil rozloženie pracovného času a\nvydal nový Denný poriadok účinný od 01.09.2007, v ktorom zaviedol tkzv. odpočinok na pracovisku\nv čase od 18.00 do 24.00 hod., pričom žalovaný za obdobie odpočinku na pracovisku nevyplácal\nžalobcovi žiadnu mzdu ani náhradu mzdy, hoci žalobca o vyplatenie tejto náhrady požiadal. Žalovaný\nna pracovisku počas trvania tkzv. odpočinku na pracovisku, za čas ktorého musel byť žalobca na\npracovisku, nezabezpečil žiaden iný personál v požadovanom množstve a kvalifikácii, ktorý by mohol\nvykonávať prácu namiesto žalobcu počas jeho tkzv. odpočinku. Žalobca si pôvodne mzdový nárok\nuplatnil v rozsahu pracovnej pohotovosti, čo potvrdil v identickom prípade aj Krajský súd v Bratislave\nrozhodnutím pod sp.zn. 8C/109/2011-135, ako aj žalovaný, keď vyplatil žalobcovi už väčšiu časť náhrady\nmzdy za pracovnú pohotovosť.\nŽalobca v zmysle uznesenia súdu sp.zn. 10Cpr/7/2012-12 zo dňa 05.10.2012 vyšpecifikoval petit žaloby,\npodaním doručeným súdu dňa 16.01.2013 tak, že si voči žalovanému uplatnil mzdový nárok vo výške\n409,17 € a úrok z omeškania vo výške 556,33 €. Žalobca si predmetný mzdový nárok uplatnil podľa §\n96 ods. 5 Zákonníka práce za obdobie od septembra roku 2009 do júla 2011. Zároveň žalobca uviedol,\nže sa nevzdáva nárokov v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z..\nŽalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.06.2014 rozšíril žalobu a žiadal, aby súd\nzaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 3.544,84 € spolu s príslušným úrokom z omeškania, ktorý\nupresnil podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.06.2014.\nObe podania žalobca založil na tom skutkovom základe, že u žalovaného bola vykonaná inšpekcia\nInšpektorátom práce Žilina, na základe podnetu zo dňa 15.01.2013, ktorý z kontroly vypracoval písomnú\nsprávu zo dňa 11.03.2013 v ktorej konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ, vyplácal svojím\nzamestnancom za každú hodinu mzdu vo výške 2,09 € za rok 2012 a v roku 2013 táto suma bola vo\nvýške 2,16 €. Na základe uvedenej správy žalobca rozšíril svoj nárok na doplatenie rozdielu nároku\nna náhrady mzdy v celkovej sume 3.544,84 € spolu s úrokom z omeškania. Žalobca mal za to, že\npočas výkonu pracovnej pohotovosti bol prítomný na pracovisku a z tohto dôvodu mu vznikol nárok na\nvyplatenie žalovanej sumy titulom nedoplatku mzdových náhrad podľa ustanovenia § 4 ods. 6 zákona\n462/2007 Z. z..\n3. Súd prvej inštancie uznesením pod sp.zn. 10Cpr/7/2012-68 zo dňa 08.07.2014 pripustil zmenu\npetitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.544,84 €, úrok z omeškania vo\nvýške 801,73 € a náhradu trov konania. Následne súd prvej inštancie na návrh žalobcu, za súhlasu\nžalovaného, prerušil konanie do skončenia dokazovania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod\nsp.zn. 19Cpr/7/2012 z dôvodu, že v uvedenom konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie za účelom\npreskúmania uplatneného mzdového nároku na totožnom skutkovom základe medzi zamestnancom\nžalovaného vo funkcii hasič a žalovaným v zmluvnom postavení zamestnávateľa.\n4. Žalovaný sa po pripustení zmeny petitu žaloby vyjadril s tým, že vyplatil žalobcovi všetky oprávnené a\nuplatnené mzdové nároky a žalobcom uplatnené nároky podaniami doručenými súdu prvej inštancie dňa\n11.06.2014 a 30.06.2014 rozporoval a považoval ich za nedôvodné. Konštatoval, že novými podaniami\nsi žalobca uplatnil nové nároky, ktoré bolo možné uplatniť už v čase podania žaloby dňa 14.09.2012.\nŽalovaný namietol premlčanie uplatnených nárokov podaním žalobcu zo dňa 26.06.2014 a to za obdobie\ncelého roku 2009, celého roku 2010 a tiež za časť roku 2011, teda za obdobie od 01.01.2011 do\n25.06.2011.\nŽalovaný v písomnom podaní konštatoval, že žalobca sa v podaniach, ktorými rozšíril žalobu, odvoláva\nna ustanovenie § 4 ods. 6 zákona 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave a o\nzmene niektorých zákonov, a v súvislosti s uvedeným ustanovením upozornil na odkaz vo vzťahu k\n§ 119 Zákonníka práce, ktoré určuje, že mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená\nosobitným predpisom a mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom\nv kolektívnej zmluve, alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. V mzdových podmienkach\nzamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy, ďalšie\nzložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Podľa vyjadrenia žalovaného,\nzákladnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.\nŽalovaný v tomto kontexte poukázal aj na ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého\nčas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale\nprácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Za\nkaždú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, podľa ods. 2, patrí zamestnancovi\n\nmzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v\neurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Upozornil, že nárok na mzdu podľa ustanovenia § 96\nods. 3 Zákonníka práce patrí vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, teda zamestnancovi za\nneaktívnu časť pohotovosti na pracovisku nepatrí celá základná zložka mzdy, ale len jej pomerná časť.\nVýška tejto pomernej časti nie je v žiadnom ustanovení Zákonníka práce ani v zákone č. 462/2007\nZ.z. definovaná a tak žalovaný je názoru, že jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a\nzamestnancom, pričom nesmie byť dohodnutá nižšie ako aktuálna minimálna mzda v eurách za hodinu.\nŽalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobcovi vyplácal mzdu za pracovnú pohotovosť na pracovisku\nvo výške minimálnej hodinovej mzdy, pričom výška tejto mzdy bola odvodená z obsahu Smernice pre\nodmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou kolektívnej zmluvy ŽSR. Žalovaný teda zotrval\nna argumentácii, že výška mzdy za pracovnú pohotovosť na pracovisku, ktorú vyplatil žalobcovi, bola\nurčená v súlade s ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007Z.z., ako aj v súlade s ustanoveniami\nZákonníka práce.\n5. Žalobca dňa 05.01.2021 doručil súdu prvej inštancie podanie v ktorom uviedol, že Okresný súd\nBratislava I rozhodol vo veci pod sp. zn. 19C/7/2012-585 rozsudkom a v skutkovo a právne totožnej\nveci priznal v uvedenom konaní žalobcovi (pánovi Šimovi, ktorý bol taktiež zamestnancom žalovaného\nv totožnej funkcií ako žalobca) uplatnený mzdový nárok a predmetný rozsudok bol následne potvrdený\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod sp.zn. 4CoPr/14/2017-639. Predmetný rozsudok bol\nokresným súdom vyhlásený po ukončení znaleckého dokazovania zameraného na určenie správnosti\nspôsobu výpočtu uplatneného mzdového nároku tkzv. pomernej časti základnej zložky mzdy, znalkyňou\nJUDr. Ing. Editou Lukačikovou.\n6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 4, § 43 ods. 1 písm. d), ods. 3, § 85\nods. 1, § 90 ods. 1, § 96 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 231\nZákonníka práce, § 1 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 2 ods. 2, ods.3 písm. j), § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007\nZ.z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii\npráce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. v znení účinnom v čase\nžalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z.z.“), § 4 ods. 2 písm. a)\nzákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov.\nĎalej vykonaným dokazovaním a to výpočtovou tabuľkou mzdy žalobcu za uplatnené obdobie,\nvýplatnými páskami žalobcu, výpismi z účtu žalovaného zo dňa 12.07.2012, 13.09.2012, 11.10.2012,\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 19Cpr/7/2012-585 zo dňa 21.10.2016, rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 4CoPr/14/2017-639 zo dňa 10.07.2019, (právoplatným dňa\n19.09.2019), výpočtom nároku za pracovnú pohotovosť žalobcu, výpočtom úroku z omeškania žalobcu,\nmzdovými listami žalobcu za rok 2009, 2010, 2011, 2012, pracovnou zmluvou medzi stranami sporu zo\ndňa 30.03.1999, dohodou o zmene pracovnej zmluvy medzi stranami sporu zo dňa 28.04.2006, dohodou\no zmene pracovných podmienok medzi stranami sporu zo dňa 14.12.2009, dohodu k výkonu pracovnej\npohotovosti zo dňa 28.04.2006, obsahom mzdových dekrétov, obsahom platových zaradení žalobcu,\nSmernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR a jej zmenami č. 12, 13, 14, tabuľkami mzdových taríf,\nvýpočtovými tabuľkami žalobcu a žalovaného, listom Inšpektorátu práce Žilina č. XXX/XX-X.X/XXXX\nzo dňa 11.03.2013, článkom G.. P. P. „Pracovná pohotovosť po novele Zákonníka práce z 23.8.2007“,\nznaleckým posudkom JUDr. Ing. Edity Lukačikovej č. X/XXXX a vecne tým, že medzi stranami sporu\nnebolo sporné, že žalobca bol v rozhodnom období zamestnancom žalovaného, ako hasič v hasičskom\nútvare Bratislava, jeho práca bola určená denným poriadkom účinným od 01.09.2007 od 06:00 hod. do\n06:00 hod., pričom obdobie od 18:00 hod. do 24:00 hod. bol tkzv. odpočinok na pracovisku. Nesporná\nbola aj výška mzdy vyplatená žalobcovi žalovaným v uvedenom období, preukázaná mzdovými listami\nžalobcu za rok 2009 - 2012, rozsah pracovnej pohotovosti žalobcu v uvedenom období, vymedzený\nvýpočtovou tabuľkou žalovaného, ako aj výška náhrady za pracovnú pohotovosť vyplatená žalobcovi v\nuvedenom období podľa žalobcom predloženej výpočtovej tabuľky. Rovnako nebolo v konaní sporné,\nže žalovaný spočiatku svojim zamestnancom za uvedený časový úsek nevyplácal žiadnu mzdu, ani\nnáhradu mzdy majúc za to, že sa nejedná o pracovnú pohotovosť. Až na základe rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave sp.zn. 8Co/109/2011 zo dňa 24.04.2012 (právoplatný dňa 22.05.2012), v ktorom súd\ndospel k záveru, že časový úsek medzi 18:00-24:00 hod., kedy sa žalobca zdržiaval na pracovisku\nje potrebné považovať minimálne za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa ust. § 96 ods. 4\nZákonníka práce a podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z., doplatil žalobcovi mzdové nároky za\npracovnú pohotovosť za obdobie 08-12/2009, za rok 2010 a 2011.\n\n7. Spornou otázkou v konaní je, či žalovaný je povinný doplatiť žalobcovi uplatnený nárok v sume\n2.596,34 € s príslušenstvom za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za žalované obdobie. Súd prvej\ninštancie v odseku 29. napadnutého rozhodnutia uzavrel, že mzdový nárok žalobcu za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti za žalované obdobie právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku podľa ustanovenia § 96 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Zákonníka práce.\nPredmetná doba sa síce započítava do pracovného času, avšak nejedná sa o výkon práce, keďže\nžalobca v danom čase prácu pre žalovaného skutočne nevykonával, bol „len“ v štádiu pripravenosti\nna výkon práce, čo plne zodpovedá inštitútu pracovnej pohotovosti (s výnimkou času, keď bol žalobca\npovolaný k zásahu, čo nebolo predmetom konania). Podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce\nžalobcovi patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej\nmzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (do 31.08.2011 najmenej vo výške minimálneho\nmzdového nároku v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce). Pre rozpor\nstrán sporu, súd prvej inštancie vyložil pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“, ktorý nie je\nexpressis verbis zákonodarcom definovaný. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že z\njednotlivých ustanovení Zákonníka práce (napr. pomerná časť dovolenky) možno vyvodiť, že pomernú\nčasť možno priamo určiť a vyčísliť, a to v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy pripadajúcu\nna čas pracovnej pohotovosti (zhodne uvedené v odbornom článku autora G.. P. P. s názvom „Pracovná\npohotovosť a pracovný čas“). A ako základnú zložku mzdy podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce\ntreba všeobecne rozumieť zložku mzdy poskytnutú zamestnancovi podľa odpracovaného času (napr.\ntarifná mzda hodinová, mesačný plat), alebo podľa dosiahnutého výkonu (tzv. úkolová forma mzdy).\nSlovné spojenie - pomerná časť je dôvodné vzhľadom k tomu, že v prípade zamestnanca môže ísť o\nosobu, ktorá je odmeňovaná mesačnou mzdou (a teda je potrebné vypočítať príslušný pomer v danom\nkalendárnom mesiaci vo väzbe na hodinu vykonávanej práce dosiahnutá mzda/počet odpracovaných\nhodín) a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať presne hodinu. Ak je základnou zložkou\nmzdy mesačný plat, ako tomu bolo v predmetnej veci, pomernou časťou je podiel mesačného platu\nzodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná mzda: fond pracovného času x počet hodín neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť základnej zložky mzdy sa tak rovná časti mesačnej mzdy\nzodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného\nfondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3\nZákonníka práce možno vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako\nje minimálna mzda. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom žalovaného, že\nzákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, preto je stanovenie pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode zamestnanca\nso zamestnávateľom. Súd prvej inštancie si takýto výklad neosvojil, nakoľko potom by bola veta pred\nčiarkou pojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy nadbytočná a strácala by akýkoľvek\nzmysel.\n8. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej pohotovosti\nvyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je v súlade s právnou\núpravou a aj judikatúrou Európskeho súdneho dvora (že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí\npomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení\ndohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy). V danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka\nmzdy, v dôsledku čoho sa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej\nčasti základnej zložky mzdy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na prípady, kedy základná\nzložka mzdy je dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané doplnkové zložky\nzávislé napr. od výkonnosti zamestnanca. S uvedeným počíta aj zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej\nmzde, ktorý ukladá zamestnávateľovi povinnosť vyplatiť zamestnancovi doplatok k minimálnej mzde,\nak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj\nkeď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený zamestnávateľom. A\ntiež nemožno opomenúť subsidiárny charakter predmetného ustanovenia, v dôsledku ktorého mzda za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo\nkolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako\nminimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky\nmzdy (iná úprava mzdy môže byť len v prospech zamestnanca).\n\n9. Súd prvej inštancie poukázal na Kolektívnu zmluvu a Smernicu žalovaného, v zmysle ktorých priznáva\nzamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima v zmysle § 96 ods.\n3 Zákonníka práce za čiarkou, avšak žalovaný týmto vôbec nereflektuje na situáciu, že u niektorých\nzamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku\nčoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, ako je upravené v § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce a preto je v tejto časti s poukazom na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991\nZb., neplatnou. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie neprihliadol na právny názor Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení pod sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019\nmimo rozsahu dovolacieho prieskumu, odvolávajúc sa na zásadu pacta sund servanda, pri zrejmom a\nneopomenuteľnom rozpore medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej je aj dotknutá smernica o\nodmeňovaní zamestnancov a Zákonníkom práce, ako všeobecne záväzným právnym predpisom a tiež\nvzhľadom na nemeritórny charakter predmetného rozhodnutia.\nV tomto kontexte súd prvej inštancie poukázal aj na systematické začlenenie § 96 ods. 3 do Zákonníka\npráce, ktorý je budovaný na zásade ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Predmetná\nzásada sa prejavuje aj v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov z čoho vyplýva,\nže odlišné zmluvné dojednanie v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v\nprípade, ak je takéto zmluvné dojednanie v prospech zamestnanca. V zmysle ustanovenia § 231 ods.\n4 Zákonníka práce, je tak prípustné dohodnúť si, v rámci normatívnej časti kolektívnej zmluvy, iba\nvýhodnejšie pracovné a mzdové podmienky, v porovnaní s podmienkami ustanovenými platnou právnou\nnormou, s výnimkou prípadu, ak je právna norma upravujúca pracovné alebo mzdové podmienky\nabsolútne kogentná.\n10. Obranu žalovaného uvedenú v odseku 30. napadnutého rozhodnutia, ktorý zastával názor, že\nodmeňovanie zamestnancov bolo upravené v súlade s postupom, ktorý vyplýva zo zákona č. 663/2007\nZ.z. o minimálnej mzde, súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že žalobcom uplatnený nárok sa neopieral\no výšku minimálnej hodinovej mzdy, ale o mzdu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy.\nAk kolektívna zmluva pri určení výšky odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, prevyšuje\nvýšku minimálnej mzdy, neplatnosť tohto ustanovenia kolektívnej zmluvy je daná tým, že negarantuje\nzamestnancovi mzdu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy. Ustanovenie § 96 ods. 3\nZákonníka práce upravuje, že za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku\npodľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej\nvšak vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Predmetné ustanovenie\ntak primárne určuje nárok na náhradu mzdy vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy a zároveň,\nže takáto mzda nemôže byť nižšia ako výška minimálnej mzdy. Klauzula o tom, že takáto mzda nemôže\nbyť nižšia ako výška minimálnej mzdy, má svoj účel iba v prípadoch, kedy výpočet podľa pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy by bol spôsobil, že by zamestnanec dostal mzdu nižšiu, ako je minimálna mzda.\nPreto názor žalovaného, ktorý akcentuje výpočet podľa pomernej časti základnej zložky mzdy iba s\nistým odporúčaním, pričom pevnou hranicou výpočtu odmeny je podľa názoru žalovaného minimálna\nmzda, nie je správny. Súd prvej inštancie svoj názor odôvodnil tým, že pevnú hranicu predstavuje\nvýpočet mzdového nároku viažuci sa na pomernú časť základnej zložky mzdy a ustanovenie o výpočte\nodmeny najmenej vo výške minimálnej mzdy platí jedine vtedy, keď by primárny spôsob výpočtu tejto\nodmeny spôsobil pokles mzdy zamestnanca pod hranicu minimálnej mzdy. V tomto kontexte súd prvej\ninštancie poukázal aj na samotný Zákonník práce, ktorý za účelom ochrany zamestnanca, ako slabšej\nstrany, obsahuje predovšetkým kogentné ustanovenia, od ktorých sa možno odchýliť len v prospech\nzamestnanca.\n11. Súd prvej inštancie poukázal na aktuálne znenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn.\n10CoPr/5/2022-496, v ktorom odvolací súd v skutkovo totožnej veci potvrdil rozsudok súdu prvej\ninštancie, ktorý priznal uplatnený nárok žalobcovi. Odvolací súd v odseku 28. odôvodnenia svojho\nrozsudku uviedol, „... že ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce určuje zákonný limit, pod ktorý\nbolo vylúčené, aby žalovaný, ako zamestnávateľ žalobcu, pri určení náhrady mzdy za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti klesol. ...“. Odvolací súd tiež uviedol, že zamestnancovi patrí prioritne mzda vo\nvýške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku.\nV odseku 29. odvolací súd uviedol, „... že z rozhodovacej činnosti je mu známe, že na Okresnom súde\nBratislava I prebieha viacero súdnych konaní s totožným predmetom sporu, v ktorých sa žalobcovia\ndomáhajú od žalovaného doplatiť mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a v ktorých žalovaný\nargumentuje rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2019, sp. zn.\n4Cdo/165/2018, v ktorom nad rámec dovolacieho prieskumu uviedol, že pokiaľ medzi zamestnávateľom\n\na jeho zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola\ndohodnutá osobitná úprava za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade\nsa uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v dohodnutej výške, odvolací\nsúd poukázal vo vzťahu k predmetnej argumentácií na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 31. marca 2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020 v obdobnej právnej veci M. Šima c/a Železnice\nSlovenskej republiky, v ktorom uviedol najvyšší súd, že konštatovanie dovolacieho súdu v uznesení\nso sp. zn. 4Cdo/165/2018 vo vzťahu k súdenej veci nemožno považovať za smerodajné, keďže bolo\nuvedené len nad rámec dovolacieho prieskumu a pre rozhodnutie nemalo zásadný charakter. ...“. V\nodseku 30. odvolací súd uviedol, „... že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.\napríla 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom nad rámec odvolacieho prieskumu vyslovil svoj názor\nk dôsledkom uzavretia kolektívnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom s dohodnutou\nosobitnou úpravou mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, nie je pre rozhodovanie všeobecných\nsúdov autoritatívne, nakoľko argumentácia obiter dictum precedenčné účinky nemá. ...“. Vzhľadom na\nuvedené súd prvej inštancie uzavrel, že kolektívna zmluva žalovaného je v časti určujúcej odmenu za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti v rozpore s ustanovením § 96 ods. 3 Zákonníka prác z dôvodu, že\nnegarantuje zamestnancovi odmenu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, čím sa odchyľuje\nod kogentných ustanovení pracovnoprávnej normy neprospech zamestnanca.\n12. Čo sa týka výšky a výpočtu náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za žalované\nobdobie (ktorej matematické vyčíslenie nie je sporné medzi stranami), súd prvej inštancie v odseku 31.\nnapadnutého rozhodnutia ozrejmil rozpor strán sporu vo výklade ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce, keď žalovaný pri výpočte mzdových nárokov, za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, po\nprávoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/109/2011, opierajúc sa o znenie\nSmernice pre odmeňovanie zamestnancov Ž. Č.. XXX/XXXX/XXX- E. XXX (konkrétne body 81. a 82.\nčasti 14, kapitoly III.), vychádzal z hodinovej mzdy v roku 2009 vo výške 1,89 €, v roku 2010 vo výške\n1,97 € a v roku 2011 vo výške 2,03 €. A žalobca zas vychádzal zo záverov znalkyne JUDr. Ing. Edity\nLukačikovej v znaleckom posudku č. X/XXXX (vyhotovenom v konaní sp.zn. 19Cpr/7/2012) a z právneho\nnázoru o odmeňovaní pracovnej pohotovosti publikovaný v odbornom článku G.. P., a mal za to, že\npomerná časť základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije\nlen v prípade, ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úrovňou.\nSúd prvej inštancie uvedený rozpor uzavrel s tým, že v danom prípade výška mzdy určená v internej\nsmernici žalovaného za 1 hodinu pracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky\nmzdy žalobcu, čím sa kolektívna zmluva odkazujúca na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici\ndostala do rozporu s § 96 ods. 3 Zákonníka práce, a tak priznal žalobcovi uplatnený nárok titulom\ndoplatenia rozdielu v žalobcom vypočítanej nevyplatenej náhrade mzdy. Žalobca výšku mzdy za dobu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku za žalované obdobie určil tak, že výsledok podielu\ntarifnej mzdy a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku.\n13. Priznaný úrok z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 33. napadnutého rozhodnutia a\no trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), čo odôvodnil v odseku\n34. napadnutého rozhodnutia, v ktorom zohľadnil čiastočné späťvzatie žaloby a pomer úspechu žalobcu\nvo vzťahu k žalovanej istine a súdom priznanému nároku tak, že žalobca mal voči žalovanému celkový\núspech 46,48 %.\n14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v časti výroku II. a III., ktoré\npovažuje za vecne a právne nesprávne, založené na nesprávnych a neúplných skutkových zisteniach,\nvychádzajúcich z nesprávneho právneho posúdenia veci a tak ako celok za nezákonné. Žalovaný\nodvolacie dôvody oprel o ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok v časti výroku II. a výroku III. v súlade s § 388 CSP zmenil, a žalobu v celom rozsahu zamietol.\nŽalovaný zdôraznil, že v odvolaní uvádza konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vyššie uvedené dôvody\nodvolania s tým, že jednotlivé odvolacie dôvody sa môžu obsahovo vzájomne prelínať a preto je nutné\nneposudzovať jednotlivé odvolacie dôvody striktne len na základe toho, ako žalovaný tieto odvolacie\ndôvody formálne vymedzil. K uvedenému odkázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. Ú. XXX/\nXXXX zo dňa 9. júna 2020, ktorý sa síce týka vymedzenia dovolacích dôvodov, ale tento nález je možné\nanalogicky aplikovať podľa názoru žalovaného aj na formu vymedzenia odvolacích dôvodov v odvolacom\nkonaní „... Nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v\n\ndovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna\notázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa 432 CSP sú spojené\nnádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho,\nako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa\npozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne\nmožno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa\nniektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi\n- jeho textu ako celku, ale na druhej strane ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg,\nale nie o právnu pomoc. ...“.\n15. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za nezákonný, pretože súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej\ninštancie žalobcovi priznal nárok v zmysle metodiky znalkyne JUDr. Edity Lukačikovej uvedenej v\nZnaleckom posudku č. X/XXXX, ktorý bol vyhotovený v inom sporovom konaní vedenom na Okresnom\nsúde Bratislava I pod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Z predmetného znaleckého posudku súd prvej inštancie\nprevzal veličiny, ako fond pracovného času, výklad pojmu pomerná časť základnej zložky mzdy, ako\nzáklad pre výpočet odmeny za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti ustálil tarifnú mzdu. Takto\nurčenú metodiku žalovaný rozporoval nie len v tomto sporovom konaní, ale aj v iných konaniach\nvedených na súde prvej inštancie, v ktorých mal žalovaný úspech, v ktorých súd prvej inštancie na\nvýpočet/metodiku vyplývajúci zo Znaleckého posudku č. X/XXXX, neprihliadal. Tieto rozhodnutia boli\ntaktiež potvrdené aj odvolacím súdom a to Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8CoPr/8/2019,\n8CoPr/9/2016, 4CoPr/3/2021.\n16. Žalovaný uviedol, že nároky upravené v Kolektívnej zmluve boli vyjednané zástupcami\nzamestnancov žalovaného spôsobom, aby boli pre zamestnancov žalovaného výhodnejšie v porovnaní\ns podmienkami a nárokmi stanovenými platnou právnou úpravou. Súčasťou Kolektívnej zmluvy\nbola aj Smernica pre odmeňovanie zamestnancov Ž. XXX/XXXX/XXXX-E. účinná od 01.07.2004 v\nznení jej doplnení (ďalej len „Smernica“), ktorá v časti III. upravovala odmeňovanie za pracovnú\npohotovosť. Preto záver súdu prvej inštancie v súvislosti s údajne pre žalobcu nevýhodným ustanovením\nKolektívnej zmluvy vo vzťahu k odmeňovaniu, v dôsledku ktorého je podľa súdu prvej inštancie\npredmetné ustanovenie Kolektívnej zmluvy neplatné, nemôže obstáť, nezakladá sa na správnom\nprávnom posúdení. Preto podmienky dojednané v Kolektívnej zmluve spĺňajú všetky zákonné náležitosti\na v žiadnom prípade nie sú (neboli) nevýhodné pre zamestnancov žalovaného. V prípade, ak\nzamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný\npostupovať v zmysle § 120 Zákonníka práce.\n17. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil a vyložil ust. § 96 ods. 3\nZákonníka práce, keď sa výlučne pridržiaval vyjadrení žalobcu. Výklad predmetného ustanovenia súdom\nprvej inštancie znamená, že ide doslova len o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy\nna hodinovú, keď súd prvej inštancie ako základ pre výpočet mzdy za pracovnú pohotovosť použil tarifnú\nmzdu. Súd prvej inštancie tak opomenul zohľadniť fakt, že zákonodarca v ust. § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy, a nie o základnej zložke mzdy, prepočítanej\nna čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Zo\nslovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy (v danom prípade\ntarifná mzda) zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. Takýto výklad žalovaný považuje\nza nelogický.\n18. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca podal nespočetné množstvo zmätočných písomných\npodaní, ktorými menil žalobu (opakovane), čím došlo k zmene žaloby nie len kvantitatívne ale aj\nkvalitatívne. Preto uplatnený nárok žalobcu nespočíval dňom podania žaloby, ale sa premlčal.\n19. K ust. § 96 ods. 3 prvej vety Zákonníka práce, žalovaný uviedol, že zamestnancovi za neaktívnu časť\npohotovosti na pracovisku nepatrí celá základná zložka mzdy, ale len jej pomerná časť, pričom výška\npomernej časti nie je v žiadnom ustanovení Zákonníka práce, resp. zákona č. 462/2007 Z.z. definovaná.\nVychádzajúc z ust. § 119 Zákonníka práce, jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a\nzamestnancom, resp. dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom v kolektívnej\n\nzmluve; zároveň však platí domnienka, že takáto výška nesmie byť dohodnutá nižšie ako aktuálna\nminimálna mzda v eurách za hodinu. Je preto nelogické, aby súd považoval úvahu žalobcu o pomernej\nčasti za správnu, keď žalobca uvedenú otázku neposudzoval zákonne, keďže prevzal závery znalkyne a\núvahu z odborného článku G.. P., a na strane druhej sa súd stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom,\nže z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu, odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon\npráce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo\npracoviska, a tento úmysel zákonodarcu je zachovaný tým, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\npatrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške.\nK záverom uvedeným v odbornom článku G.. P. žalovaný uviedol, že ich považuje za nesprávnu\ninterpretáciu ust. 96 ods. 3 Zákonníka práce, a zároveň tento odborný článok nemožno považovať za\nustálenú právnu (súdnu) prax, ani za judikovanú právnu vetu, ktorou by mali byť súdy viazané.\n20. Žalovaný poukazuje na nesprávny výklad ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce súdom prvej inštancie,\nktorým súd umožnil totožné odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňuje\nodlišnosť medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce\nnedôjde; pričom v odseku 29. napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie stotožňuje s právnym\nnázorom žalovaného a to úmyslom zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za\naktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Takáto požiadavka na rovnaké odmeňovanie nevyplýva\nzo žiadneho ustanovenia právneho predpisu, odporuje elementárnej logike, je v rozpore s princípmi\nspravodlivosti najmä, keď za základ pre výpočet sa aplikuje tarifná mzda a vôbec nezohľadňuje úpravu v\nzmysle Kolektívnej zmluvy, ktorú Zákonník práce pripúšťa. Žalovaný zdôraznil, že odmena za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti - môže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej\nalebo vyššej) časti základnej zložky mzdy a - nemôže byť nižšia ako minimálna mzda (v eurách za\nhodinu).\n21. Žalovaný trvá na svojom právnom výklade ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého výška\npomernej časti základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku môže byť určená percentuálne, ale\naj iným spôsobom, pričom v danom prípade bola dohodnutá v smernici, ktorá je súčasťou Kolektívnej\nzmluvy a bola dohodnutá celoplošne vo výške v súlade s Nariadením vlády SR, ktorým sa ustanovuje\nsuma minimálnej mzdy pre príslušný kalendárny rok. Žalovaný má za to, že svojím postupom neporušil\nustanovenia Zákonníka práce a ani zákona č. 462/2007 Z. z., a žalobcovi vyplatil všetky nároky, ktoré\nmu patrili na základe vzájomnej dohody. Keďže zákon č. 462/2007 Z. z. neurčuje bližšie podmienky v\nsúvislosti s odmeňovaním zamestnancov v doprave a v tejto súvislosti odkazuje na § 119 Zákonníka\npráce, je potrebné sa riadiť pri odmeňovaní zamestnancov Zákonníkom práce ako všeobecným právnym\npredpisom. Žalovaný svoje závery oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2018\nzo dňa 29.04.2019, odsek 14. „... na základe § 96 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi za\nkaždú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí mzda vo výške pomernej\nčasti základnej zložky mzdy, ktorú mal dohodnutú so zamestnávateľom v pracovnej zmluve, a len v\nprípade, že by základná zložka jeho mzdy nedosahovala výšku minimálneho mzdového nároku za\nhodinu, zamestnancovi patrí mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške minimálnej mzdy.\nUstanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce je však subsidiárnej povahy a použije sa len v prípade,\nak si zamestnanec so zamestnávateľom nedohodli mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku iným spôsobom napríklad osobitným dojednaním jej výšky resp. spôsobu určenia jej\nvýšky v pracovnej zmluve alebo odkazom na kolektívnu zmluvu. Pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho\nzamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá\nosobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa\nuplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v takto dohodnutej výške. ...“.\n22. Žalovaný namieta postup súdu prvej inštancie, ktorý nárok na odmenu za prácu neaktívnej časti\npohotovosti určil z tarifnej mzdy žalobcu. Podľa názoru žalovaného, takýto spôsob nesprávne kopíruje\nodmeňovanie v prípade riadneho výkonu práce a opomína úpravu ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce.\nPrávna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku\nich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek mzdy, ako sú odmeny, alebo prémie,\na nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje\nzamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo\nZákonníka práce.\nŽalovaný je názoru, že zákonodarca nechcel a ani nemohol mať úmysel prijať takú právnu úpravu, ktorá\nby automaticky ex lege zabezpečovala časti zamestnancov mzdu za pracovnú pohotovosť v maximálnej\n\nvýške totožnej so mzdou ako pri výkone práce, a navyše bez možnosti jej úpravy smerom nadol, a inej\nčasti zamestnancov by rovnako ex lege priznávala mzdu len vo výške minimálnej mzdy ako minimálneho\nmzdového nároku.\nZ ust. § 120 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že minimálne mzdové nároky určené podľa\nnáročnosti práce sa uplatňujú, iba ak odmeňovanie zamestnancov nie je dohodnuté v kolektívnej\nzmluve. Táto povinnosť, tak ako to nesprávne určil súd prvej inštancie, sa výlučne vzťahuje len na tých\nzamestnávateľov, ktorých odmeňovanie nie je dohodnuté v kolektívnej zmluve. V prípade žalovaného,\nodmeňovanie bolo upravené v Kolektívnej zmluve. A ak by bola úvaha súdu prvej inštancie správna,\npotom by bola úprava odmeňovania pracovnej pohotovosti na základe Kolektívnej zmluvy v zmysle ust.\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce a ust. § 120 Zákonníka práce, redundantná. S takýmto právnym posúdením\nsúdom prvej inštancie sa nemožno stotožniť.\n23. Žalovaný konštatoval, že pri hľadaní práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností\nkaždého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Hoci mnohé\nprípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické (ako v tejto veci), ale ani tie\nnezbavujú súdy povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé vyriešenie sporu medzi jeho stranami na\nzáklade platného práva, posúdeného optikou „zdravého rozumu“. (Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsp. zn. 4Cdo/176/2019 zo dňa 29.04.2020).\n24. Vzhľadom na to, že pracovná pohotovosť predstavuje pripravenosť na výkon práce, žalovaný svoj\npostup, na základe ktorého žalobcovi pred podaním žaloby vyplatil mzdu za pracovnú pohotovosť,\npovažuje za správny a v súlade s § 13 a § 119 Zákonníka práce. Žalovaný mal so zamestnancami\n(vrátane žalobcu) v smernici, ktorá bola súčasťou Kolektívnej zmluvy, osobitne dojednanú výšku mzdy\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, preto žalobcovi patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku mzda v takto dohodnutej výške. Ako už žalovaný uviedol, minimálnym mzdovým nárokom\nza pracovnú pohotovosť je hodinová minimálna sadzba a nie tarifná mzda ako sa mylne domnieva súd\nprvej inštancie. Hodinová minimálna sadzba za rok 2011 predstavovala sumu 1,822 € (podľa § 1 písm. b)\nNariadenia vlády SR, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy za rok 2011), a tak mzda za neaktívnu\npohotovosť vyplatená žalobcovi (výpočet nároku na pohotovosť ktorý žalovaný doložil do súdneho spisu)\nje jednoznačné, že žalovaný pri vyplatení tejto mzdy postupoval tak, ako mu to ukladá zákon. Správnosť\nvýkladu ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným, oprel žalovaný aj o rozhodnutie Európskeho\nsúdneho dvora v prípade M. (I.-XXX/XX) v zmysle ktorého, napriek tomu, že sa pracovná pohotovosť\npovažuje za pracovný čas, samotná disponibilita zamestnanca bez reálneho výkonu práce nebráni\nčlenskému štátu, aby pracovnú pohotovosť zamestnanca odmeňoval menej výhodne ako skutočný\nvýkon práce.\n25. Žalovaný venoval pozornosť výkladu pojmu „neaktívna časť pracovnej pohotovosti“ a to z pohľadu\nsprávnej a zákonnej aplikácie ust. § 96 ods. 1, 2, 3, 6 Zákonníka práce, s čím súvisí určenie\nmzdy, ktorá zamestnancovi patrí za pracovnú pohotovosť. Neaktívna časť pracovnej pohotovosti,\nako pracovná pohotovosť, počas ktorej zamestnanec nepracuje, ale iba čaká na výkon práce, sa\nsíce započítava do pracovného času a zamestnancovi patrí za takúto neaktívnu časť pohotovosti\nmzda, ale tá sa nemusí zhodovať s výškou mzdy za vykonanú prácu. Úmyslom zákonodarcu nebolo\nstotožňovať mzdu za riadne vykonanú prácu so mzdou za pracovnú pohotovosť, kedy zamestnanec\nprácu nevykonáva, ale len čaká na výkon práce. Ak by mal zákonodarca iný úmysel, nerozlišoval\nby medzi: - aktívnou časťou pohotovosti, - neaktívnou časťou pohotovosti, - mzdovými podmienkami\npre zamestnancov vykonávajúcich pracovnú pohotovosť. Z uvedeného potom vyplýva, že pracovná\npohotovosť sa započítava do pracovného času, čo ale neznamená, že za čas neaktívnej pracovnej\npohotovosti zamestnancovi patrí mzda v rovnakej výške ako za riadny výkon práce. Čas pracovnej\npohotovosti na pracovisku sa započítava do maximálnych limitov pre týždenný pracovný čas, nie je\nale výkonom práce, teda skutočne odpracovaným časom, a do pracovného času sa iba započítava;\ndo počtu odpracovaných hodín sa nezapočítavajú hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na\npracovisku. Z tohto dôvodu nejde o štandardný pracovný čas a výkon práce, preto výška mzdy za\nodpracovaný čas a pripravenosť na výkon práce, musí byť odlišná. Uvedené potvrdzuje fakt, že\nzákonodarca posudzuje odlišne výkon aktívnej časti pohotovosti, ktorú v zmysle § 96 ods. 6 Zákonníka\npráce, považuje za prácu nadčas. Čas pracovnej pohotovosti, ktorý nie je výkonom práce, sa za prácu\nnadčas nepovažuje. Vzhľadom na vyššie uvedené, tak metodika výpočtu mzdy za neaktívnu časť\npohotovosti uvedenú súdom prvej inštancie v odseku 29. napadnutého rozhodnutia, nie je správna.\nJediný možný, logický a spravodlivý výklad ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce je ten, že mzda za\n\npracovnú pohotovosť môže byť s prihliadnutím na ust. § 119 Zákonníka práce, dohodnutá medzi\nzamestnávateľom a príslušnou odborovou organizáciou v Kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom\nv pracovnej zmluve (za dodržania podmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda). Metodika výpočtu\nsúdom prvej inštancie, ktorý vypočítal mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti z tarifnej mzdy,\nje nelogická, v rozpore s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Keď súd prvej inštancie na\njednej strane súhlasí s tým, že u žalobcu nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy a aj napriek\ntomu za základ pre výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti použil tarifnú mzdu. V\ntejto súvislosti žalovaný s dôrazom na stabilizovanú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nÚstavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej, každé\nrozhodnutie orgánu verejnej moci, musí obsahovať, jasné, určité, zrozumiteľné, presvedčivé a náležité\nodôvodnenie výroku rozhodnutia, ktoré zahŕňa vysporiadanie sa orgánu verejnej moci s podstatnými\nskutkovými okolnosťami danej veci, a následne aj právne posúdenie veci na konkrétne skutkové\nokolnosti prípadu, čo však v napadnutom rozsudku zjavne absentuje. Žalovaný považuje argumentáciu\nsúdu prvej inštancie za nedostatočnú, nepresvedčivú a zjavne aj nesprávnu a teda za nezákonnú,\npričom rozhodnutie súdu prvej inštancie nerieši spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán.\nKeďže súd prvej inštancie svojím rozhodnutím nenaplnil zákonné požiadavky na riadne, presvedčivé\na náležité no najmä správne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nijakým spôsobom sa nevysporiadal\ns vyššie uvedenými argumentami, považuje žalovaný právne názory konajúceho súdu za svojvoľné\na právne neudržateľné, v dôsledku čoho zaťažil súd prvej inštancie konanie vadou svojvoľnosti,\nnepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a tým ipso facto vadou nezrozumiteľnosti a zmätočnosti,\nčím konajúci súd de iure a de facto žalovanému súčasne odoprel okrem iného aj právo na súdnu ochranu\nako aj právo na spravodlivý proces, keďže napadnutý rozsudok je vo svojom výroku II. a nadväzne vo\nvýroku III. ako i vo svojom odôvodnení vnútorne rozporuplný a nekonzistentný.\n26. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu a to s dôrazom na skutočnosť, že výklad § 96 ods. 3\nZákonníka práce ako i vzťah zákonnej právnej úpravy a kolektívnej zmluvy je v aplikačnej praxi ustálený a\nnespochybnený, a aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie\nv celom rozsahu ako vecne správny a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\n27. V úvode svojho vyjadrenia žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný podal odvolanie z dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pričom v texte odvolania nie sú uvedené žiadne skutočnosti,\nktoré by odôvodňovali podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a tak sa k uvedenému\nodvolaciemu dôvodu nebude bližšie vyjadrovať.\n28. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď si osvojil\nnesprávny výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce prezentovaný žalobcom t. j., že žalobca má nárok na\nmzdu určenú ako podiel základnej zložky mzdy a fondu pracovného času v príslušnom kalendárnom\nmesiaci násobený počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa\nv danom kalendárnom mesiaci. Žalobca sa s rozsudkom plne stotožňuje a v tomto smere považuje\nnapadnutý rozsudok za vecne správny, keď súd prvej inštancie vychádzal z ustáleného výkladu\nustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého pomerná časť základnej zložky mzdy sa\nvypočíta ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného\nčasu v príslušnom kalendárnom mesiaci. Žalobca citoval ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce účinného\ndo 01.09.2011, účinného od 01.09.2011, ust. § 231 ods. 4 Zákonníka práce, ust. § 4 ods. 2 písm. b)\nzákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKV“) a\nkonštatoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z ustáleného výkladu ustanovenia\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého pomerná časť základnej zložky mzdy sa vypočíta ako podiel\nmesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času v príslušnom\nkalendárnom mesiaci. V zmysle uvedeného žalobca uviedol výpočet, že ak má zamestnanec základnú\nzložku mzdy napríklad na úrovni 646,- € brutto mesačne a ustanovený pracovný čas 40 hodín týždenne,\npričom v mesiaci, za ktorý sa zisťuje pomerná časť základnej zložky mzdy je 23 pracovných dní, potom\npomerná časť základnej zložky mzdy sa určuje ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy (623) a počtu\nhodín vo fonde pracovného času v príslušnom mesiaci (184 hodín) - v takomto prípade podľa prvej časti\nprávnej normy § 96 ods.3 Zákonníka práce, zamestnanec by mal mať nárok na mzdu vo výške 3,51 €\nbrutto. Keďže takýmto výpočtom výška hodinovej mzdy je nižšia ako minimálna mzda podľa osobitného\npredpisu, výška hodinovej mzdy zamestnanca za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca\n\nna pracovisku zamestnávateľa sa zvyšuje na úroveň minimálnej mzdy podľa osobitného predpisu, t. j.\n3,713 € brutto. Takýto výklad je plne akceptovaný súdmi ako aj slovenskou doktrínou.\n29. Žalobca poukázal na názor U.. B. P.. U. S., F.. (riaditeľ odboru zodpovedného za oblasť právnej\núpravy pracovnoprávnych vzťahov na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR), podľa ktorého,\nza každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo\nvýške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy.\nA taktiež poukázal na názor F.. W. Y. G.. P. (W., H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie.\nBratislava: C. H. Beck, 2019, s. 868-878; porovnajte tiež názor G.. P. prezentovaný v článku: P., M.\nPracovná pohotovosť po novele Zákonníka práce) „... Základnou zložkou mzdy (§ 119 ods. 3 ZP) je tá\nzložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Pomernou\nčasťou základnej zložky mzdy je suma, zodpovedajúca času pracovnej pohotovosti na pracovisku.\nAk je zamestnanec odmeňovaný formou hodinovej tarifnej mzdy, za predpokladu, že jej výška nie\nje dohodnutá pod úrovňou sumy minimálnej mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu hodinovej\nsadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade\nzamestnanca odmeňovaného formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie podiel zo sumy\nmesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z\nmesačného fondu pracovného času zamestnanca. Vzhľadom na to, že základná zložka mzdy by mohla\nbyť so zamestnancom dohodnutá aj pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce pre taký prípad\nustanovuje, že minimálna výška mzdy za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku nesmie byť nižšia\nako násobok hodinovej sumy minimálnej mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a\npočtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. ...“\nUvedený výklad si tiež osvojil Krajský súd v Bratislave v obdobnej veci pod sp. zn. 4CoPr/14/2017 zo\ndňa 10.07.2019 v odsekoch 40. a 41. rozhodnutia, ktoré žalobca vo vyjadrení citoval.\n30. K argumentácii žalovaného, ktorý presadzuje výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce tak, že\nzamestnanec má nárok na určitú (bližšie nešpecifikovanú) pomernú časť základnej zložky mzdy,\npričom jediným limitom určenia tejto pomernej časti základnej zložky mzdy je rešpektovanie legislatívy\no minimálnej hodinovej mzde; pričom je prípustné, aby výška nároku na pomernú časť základnej\nzložky mzdy bola určená v kolektívnej zmluve alebo v inom obdobnom dokumente zamestnávateľa\n(s tým limitom, že takto určená alebo dohodnutá mzda za hodinu neaktívneho času pracovnej\npohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nesmie byť nižšia ako hodinová minimálna mzda určená pre\npríslušný kalendárny rok). Žalobca k tejto argumentácii zdôraznil, že žalovaný však neposkytuje žiadny\nvýklad tohto ustanovenia pre situáciu, ak v individuálnej alebo kolektívnej zmluve vzťahujúcej sa na\nzamestnanca nie je dohodnutá výška mzdy pre čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku\nzamestnávateľa.\nŽalobca rozčlenil argumentáciu žalovaného:\na) že z povahy veci je úprava v kolektívnej zmluve výhodnejšia v porovnaní s nárokmi vyplývajúcimi zo\nZákonníka práce, keď v bode 9 odvolania tvrdí, že nároky upravené v Kolektívnej zmluve boli vyjednané\nzástupcami zamestnancov žalovaného spôsobom, aby boli pre zamestnancov žalovaného výhodnejšie\nv porovnaní s podmienkami a nárokmi stanovenými platnou právnou úpravou. Súčasťou Kolektívnej\nzmluvy bola aj Smernica pre odmeňovanie zamestnancov Ž. XXX/XXXX/XXXX-E. účinná od 01.07.2004\nv znení je doplnení, ktorá v časti III. upravovala odmeňovanie za pracovnú pohotovosť. Preto záver\nsúdu prvej inštancie s údajne pre žalobcu nevýhodným ustanovením Kolektívnej zmluvy vo vzťahu k\nodmeňovaniu, v dôsledku ktorého je podľa súdu prvej inštancie predmetné ustanovenie Kolektívnej\nzmluvy neplatné, nemôže obstáť, nezakladá sa na správnom právnom posúdení.\nŽalobca s považuje predmetné tvrdenie bez právnej relevancie a v ďalšom uviedol, že hoci primárnym\ncieľom kolektívneho vyjednávania je dosiahnuť pre zamestnancov výhodnejšie pracovné a mzdové\npodmienky v porovnaní so zákonným minimom, uvedený cieľ kolektívneho vyjednávania v konkrétnych\nprípadoch nemusí byť naplnený. Preto zákonodarca stanovuje jednostrannú kogentnosť noriem\npracovného práva, pričom jej porušenie sankcionuje absolútnou neplatnosťou ustanovení kolektívnej\nzmluvy v rozsahu, v ktorom nestanovujú pre zamestnanca výhodnejšie pracovné alebo mzdové\npodmienky.\nb) že ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce je dispozitívne a tak pripúšťa odchýlnu úpravu v Zákonníku práce\n(odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019);\nŽalobca v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný na jednej strane tvrdí, že z povahy veci vyplýva, že dohoda\no výške mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa v kolektívnej\n\nzmluve bola výhodnejšia v porovnaní s platnou právnou úpravou obsiahnutou v Zákonníku práce (z\nčoho možno vyvodiť, že žalovaný si uvedomuje a rešpektuje zásadu jednostrannej kogentnosti noriem\npracovného práva v prospech zamestnanca), a na strane druhej sa odvoláva na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019, ktoré konštatuje subsidiaritu\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce\nvoči Smernici pre odmeňovanie zamestnancov, ktorá tvorí prílohu kolektívnej zmluvy záväznej pre\nŽalovaného ako zamestnávateľa (čím absolútne popiera dôležitosť skúmania výhodnosti zákonnej a\nzmluvnej úpravy).\nŽalobca predmetné rozhodnutie považuje za excesívne a argumentačne neudržateľné, nakoľko najvyšší\nsúd v danej veci odmietol dovolanie z dôvodu nesprávne vymedzenej dovolacej otázky a ultra petitum\nvyslovil hodnotiaci úsudok, že žalovaný plnil mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na\npracovisku zamestnávateľa podľa kolektívnej zmluvy a teda v zmysle zásady pacta sunt servanda je\nnárok nedôvodný. Žalobca odôvodnenie predmetného rozhodnutia vnímame ako exces z dôvodu, že\nnajvyšší súd vyslovil právny názor, ktorý je contra verba legis vo vzťahu k platnej právnej úprave. I\nkeď z hľadiska metodológie výkladu práva je prípustné dotváranie práva použitím tzv. teleologickej\nredukcie, no vzhľadom na to, že teleologická redukcia narúša právnu istotu adresátov právnych noriem\nzásahom do nesporného jazykového vyjadrenia právnej normy, súd ju môže aplikovať len vo veľmi\nvýnimočných prípadoch, keď je text právnej normy v hrubom rozpore s účelom právnej normy a právnymi\nzásadami príslušného právneho odvetvia. Najvyšší súd však žiadne dôvody pre odchýlenie sa od\njazykového vyjadrenia vyššie uvedených právnych noriem neuviedol (a žalobca presvedčený, že takéto\ndôvody ani neexistujú). K záväznosti konštatovania ultra petitum v predmetnom rozhodnutí sa vyjadril\nNajvyšší súd SR v obdobnej právnej veci (P. Š. c/a Železnica Slovenskej republiky), v rozhodnutí\nsp.zn. 5 Cdo/119/2020 zo dňa 31.03.2022, ktorého argumentáciu si osvojil aj Krajský súd v Bratislave v\nrozhodnutí sp.zn. 10CoPr/5/2022-496 zo dňa 31.08.2022, kde v odsekoch 29. a 30. odôvodnenia uviedol\n„... Z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha\nviacero súdnych konaní s totožným predmetom sporu, v ktorých sa žalobcovia domáhajú od žalovaného\ndoplatiť mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a v ktorých žalovaný argumentuje rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom nad\nrámec dovolacieho prieskumu uviedol, že pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola\nuzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt\nservanda a zamestnancovi táto mzda patrí v dohodnutej výške, poukazuje odvolací súd na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020 v obdobnej\nprávnej veci (Marek Šima c/a Železnice Slovenskej republiky), v ktorom uviedol, že konštatovanie\ndovolacieho súdu v uznesení so sp. zn. 4Cdo/165/2018 vo vzťahu k súdenej 10CoPr/5/2022 20 veci\nnemožno považovať za smerodajné, keďže bolo uvedené len nad rámec dovolacieho prieskumu a pre\nrozhodnutie nemalo zásadný charakter. Odvolací súd preto konštatuje, že rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 29.apríla 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom nad rámec odvolacieho\nprieskumu vyslovil svoj názor k dôsledkom uzavretia kolektívnej zmluvy medzi zamestnancom a\nzamestnávateľom s dohodnutou osobitnou úpravou mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, nie\nje pre rozhodovanie všeobecných súdov autoritatívne, nakoľko argumentácia obiter dictum precedenčné\núčinky nemá. ...“\nc) že zamestnanec by mal byť odmeňovaný odlišne za obdobie, počas ktorého skutočne vykonáva prácu\na za obdobie, kedy sa nachádza na pracovisku zamestnávateľa a čaká na prípadný výkon práce; keď\nžalovaný opakovane argumentuje tým, že akceptáciou vyššie uvedeného výkladu, dochádza k tomu,\nže zamestnanec je odmeňovaný rovnako za obdobie, kedy vykonáva prácu a za obdobie, kedy čaká\nna pracovisku na výkon práce, avšak k výkonu práce nedôjde, čo odporuje elementárnej logike a je v\nrozpore s princípmi spravodlivosti;\nŽalobca k uvedenému uviedol, že zákonodarca stanovil rôzne mechanizmy odmeňovania za čas,\nkedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a za čas, kedy zamestnanec čaká na pracovisku\nzamestnávateľa, avšak k výkonu práce nedôjde. V prípade odmeňovania zamestnanca za čas neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nie sú do odmeny zahrnuté žiadne mzdové\nzvýhodnenia, či kompenzácie, a nie je jej súčasťou žiadna variabilná alebo fakultatívna zložka mzdy. Ak u\nzamestnávateľa nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za pracovnú pohotovosť\nna pracovisku zamestnávateľa, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný koncipoval odmeňovanie\nzamestnancov na svojom pracovisku. Aj keď žalovaný neposkytoval žalobcovi žiadne variabilné alebo\nfakultatívne zložky mzdy, nie je\n\npravdou, že by žalobcovi vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu vykonáva\nako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde. V prípade, ak by mal\nzamestnanec v uvedenom čase nariadenú pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, pričom\nby v danom čase prácu nevykonával, mal by za uvedený čas nárok len na pomernú časť základnej\nzložky mzdy bez akýchkoľvek mzdových zvýhodnení. To, že v podmienkach žalovaného nebol veľký\nkvantitatívny rozdiel v mzde zamestnancov za výkon práce a za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku zamestnávateľa je výsledkom odmeňovacej politiky nastavenej žalovaným.\nd) že výklad prezentovaný žalobcom a súdom prvej inštancie by viedol k aplikačným problémom pri\nurčení mzdy za pracovnú pohotovosť v prípade zamestnanca odmeňovaného úkolovou mzdou;\nK uvedenému žalobca poznamenal, že je ťažko predstaviteľný druh práce, pri ktorej by bol zamestnanec\nodmeňovaný úkolovou mzdou a súčasne by bolo potrebné, aby vykonával pracovnú pohotovosť na\npracovisku zamestnávateľa. Ak by aj takáto práca existovala, išlo by o obdobnú situáciu ako v prípade\nzamestnanca odmeňovaného hodinovou mzdou, kedy odpadá nutnosť deliť mesačnú základnú zložku\nmzdy počtom hodín vo fonde pracovného času v tom ktorom kalendárnom mesiaci.\nŽalovaný však nereaguje na aplikačný problém v situácii, ak neexistuje osobitná dohoda o výške mzdy\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, kedy chýba určenie „pomeru“\nk základnej zložke mzdy, na aký vzniká zamestnancovi nárok za jednu hodinu pracovnej pohotovosti\nna pracovisku zamestnávateľa. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že ak by zákonodarca chcel vyjadriť\npravidlo, že zamestnanec má za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa\nnárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve, minimálne však vo\nvýške minimálnej hodinovej mzdy určenej príslušným právnym predpisom, spravil by to obdobne ako\nvo všetkých ostatných prípadoch, v ktorých reguluje výšku mzdovej kompenzácie, náhrady mzdy či\niného plnenia, stanovením najnižšej možnej hodnoty, napr. „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách\nza hodinu podľa osobitného predpisu.“ Žalobca tak zdôraznil, že možnosť dohodnúť inú (vyššiu) mzdu\nza pracovnú pohotovosť vyplýva z jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva vyjadrenej v\nustanoveniach § 1 ods. 6 a § 231 ods. 4 Zákonníka práce.\n31. Žalobca v závere svojho vyjadrenia zhrnul, že právna otázka, od ktorej výkladu závisí rozhodnutie vo\nveci, je v právnej úprave vymedzená jasne a zrozumiteľne a nepripúšťa iný rozumný výklad ako ten, ktorý\nsi osvojil súd prvej inštancie. Zdôraznil, že zamestnanec má v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce nárok\nna pomernú časť základnej zložky mzdy, ktorá sa vypočíta ako podiel základnej zložky mesačnej mzdy\nzamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac; a\nustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce v časti „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za\nhodinu podľa osobitného predpisu“ je potrebné vykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej\nzložky mzdy vo výnimočných prípadoch, nie ako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa. Rozhodnutie súdu\nprvej inštancie je vecne správne a k jeho rozhodnutiu viedlo konanie, ktoré nevykazuje žiadne vady\nzmätočnosti.\n32. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného bolo\npodané včas (§ 362 ods. 1 CSP) ako oprávnenou osobou - stranou v neprospech ktorej bolo rozhodnutie\nvydané (§ 359 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal odvolaním\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného voči rozsudku súdu\nprvej inštancie možno priznať úspech v nepatrnom rozsahu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nje vecne správny, vyjmúc časť premlčaného nároku za august 2009, splatný dňa 12.09.2009, a preto\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.05.2024; termín\nverejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP.\n33. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil\nsprávne skutkový stav veci a napadnutý rozsudok aj v logických súvislostiach presvedčivo odôvodnil.\nOdvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho vecnú správnosť,\nvyjmúc časť premlčaného nároku za august 2009, splatný v septembri 2009.\n\n34. V prejednávanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a\nstanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy ktoré aplikoval na prejednávanú\nvec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V súvislosti s požiadavkami kladenými na odôvodnenie\nrozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť\na presvedčivosť Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16.03.2005\nuviedol, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (aktuálne v § 220 ods. 2 CSP). Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní\n§ 211 Občianskeho súdneho poriadku (aktuálne § 393 ods. 2 CSP). S poukazom na uvedené, v\nspojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30.11.2009, sa odvolací\nsúd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalovaného, ktoré boli pre rozhodnutie o\nodvolaní relevantné.\n35. Základom uplatneného nároku, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, je zodpovedanie otázky,\nči žalobcovi vznikol mzdový nárok za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti od 01.08.2009 do 31.03.2012\na v akej výške, keď u žalovaného vykonával druh práce vo funkcii hasič. Po tom ako žalobca po\npodaní žaloby upravil petit na istinu vo výške 3.544,84 € s príslušenstvom (s poukazom na metodiku\nvýpočtu deklarovanú znaleckým posudkom JUDr. Edity Lukačikovej č. X/XXXX, vyhotovený v konaní\nna Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19Cpr/7/2012) a v časti 948,50 € zobral žalobu späť, v\nčase rozhodovania súdom prvej inštancie bol posudzovaný uplatnený nárok vo výške 2.596,34 € s\npríslušenstvom.\n36. Medzi stranami sporu nebol sporný samotný výpočet konečnej výšky uplatneného nároku, okrem\nčasti premlčaného nároku, keď v konečnom dôsledku, žalovaný výpočet a ani priznanú výšku nároku, v\npodanom odvolaní nenamietal. Spornou je otázka výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce pri neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku.\n37. Hneď v úvode odôvodnenia, poukazuje odvolací súd na odvolacie dôvody vymedzené žalovaným\npodľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pričom v zmysle obsahu podaného odvolania možno konštatovať,\nže žalovaný odvolací dôvod pod § 365 ods. 1 písm. f) CSP námietkami skutkovo ani právne nevymedzil\n(z obsahu odvolania nie je možné vyvodiť, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré\nz obsahu listín a ostatných vykonaných dôkazov nevyplynuli, že by súd prvej inštancie pri svojom\nrozhodovaní opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti ktoré boli preukázané) a preto odvolací súd na\ntento uplatnený odvolací dôvod neprihliadal.\n38. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave, ak tento zákon\nneustanovuje inak, vzťahuje sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave Zákonník práce.\n39. Podľa 13 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný\nzaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre\noblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých\noblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný\nzákon).\n40. Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.08.2011), za každú hodinu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo\nvýške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku\nustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce.\n41. Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom od 01.09.2011), za každú hodinu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo\nvýške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za\nhodinu podľa osobitného predpisu.\n42. Podľa § 119 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce, mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s\npríslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve.\n\n43. Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce, v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä\nformy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných\nza prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa\nodpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.\n44. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov\ndohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume\nminimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň\") príslušného\npracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho\nmzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou\nmzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému\npracovnému miestu.\n45. Podľa čl. 3.3. bod 44 Kolektívnej zmluvy, zamestnanci sú odmeňovaní podľa Smernice pre\nodmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou kolektívnej zmluvy.\n46. Podľa Kapitoly III., časť 14, bod 82. Smernice, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava\nna pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej\npohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas podľa § 85 Zákonníka práce. Za hodinu tejto pohotovosti\npatrí zamestnancov mzda (poznámka súdu: aktuálne za príslušný rok 2009 v sume 1,89 €, rok 2010 v\nsume 1,97 €, rok 2011 v sume 2,03 €, rok 2012 v sume 2,09 €).\n47. Námietku premlčania uvedenú v odseku 18. tohto rozhodnutia, v ktorej žalovaný poukázal, že\nžalobca podal nespočetné množstvo zmätočných písomných podaní, ktorými menil žalobu (opakovane),\nčím došlo k zmene žaloby nie len kvantitatívne ale aj kvalitatívne, preto uplatnený nárok nespočíval\ndňom podania žaloby, ale sa premlčal, vyhodnotil odvolací súd ako čiastočne dôvodnú.\nZ obsahu spisu je zrejmé, že žaloba bola podaná dňa 14.09.2012, ktorou si žalobca uplatnil mzdový\nnárok za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti od 01.08.2009 do júla 2012 v zmysle príloh k žalobe a\npo špecifikácii žaloby doručenej súdu dňa 16.01.2013 (č.l. 17), v zmysle obsahu žaloby a pripojených\nlistinných dôkazov, náhrada bola uplatnená za obdobie od 01.08.2009 do 31.03.2012 (kedy pracovný\npomer u žalovaného skončil). Podaním doručeným súdu dňa 11.06.2014 (č.l. 57) žalobca mzdový nárok\nupravil na sumu 3.544,84 € s príslušenstvom, ktorým žalobu upresnil a to s poukazom na závery správy\nz Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 11.03.2013. Predmetné podania nemožno vyhodnotiť/považovať\nza také, ktorými by si žalobca uplatnil nové ďalšie nároky (za iné časové obdobie, na základe iných\nskutkových alebo právnych dôvodov), ale ním len žalobu upresnil v dôsledku záverov Inšpektorátu práce\nŽilina zo dňa 11.03.2013.\nV zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce, právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce\nmožno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Od\ntohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na\nuplatnenie tohto nároku. Nakoľko splatnosť prvej pohľadávky za mesiac august 2009, tak ako uviedol súd\nprvej inštancie pripadol na deň 12.09.2009, trojročná premlčacia lehota padla na deň 13.09.2012. Keďže\nžaloba bola podaná na súd dňa 14.09.2012, nárok za mesiac august 2009, splatný dňa 12.09.2009 je\ntak premlčaný a v tejto časti odvolací súd čo do istiny a úroku z omeškania žalobu zamietol, a v ostatnej\nčasti do istiny a úroku z omeškania žalobe vyhovel (pohľadávka za mesiac september 2009/splatná\n12.102009, ... , až za mesiac marec 2012/splatná 12.04.2012).\n48. K výkladu ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce treba uviesť, že zákonník práce vymedzuje\npojem pracovná pohotovosť tak, že jej základnou charakteristikou je výkon nevyhnutných prác, ktoré\nje potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Zákonník\npráce rozlišuje pracovnú pohotovosť nariadenú zamestnávateľom a pracovnú pohotovosť dohodnutú so\nzamestnancom. No základný pojmový znak pracovnej pohotovosti je skutočnosť, že sa zamestnanec\nzdržiava po určitý čas na určitom mieste a je pripravený na výkon práce. Odmeňovanie za pracovnú\npohotovosť, zákonník práce upravuje vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, pričom zároveň\nurčuje limit, pod ktorý nesmie zamestnávateľ klesnúť pri výplate náhrady mzdy za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti. Logickým výkladom ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce tak možno dospieť\nk záveru, že zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy,\navšak najmenej vo výške minimálnej mzdy definovanej v ust. § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý\n\nstupeň náročnosti práce (Zákonník práce účinný do 31.08.2011, odsek 40. tohto rozhodnutia), a v zmysle\nnovely zákonníka práce účinnej od 01.09.2011, najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu\npodľa osobitného predpisu (odsek 41. tohto rozhodnutia). S poukazom na uvedený výklad sporného\nustanovenia zákonníka práce, žalovaný tak zo zákona má povinnosť garantovať žalobcovi minimálne\nnároky na odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, hoci pomerná časť základnej zložky\njeho mzdy môže byť vyššia.\n49. V ďalšom odvolací súd tiež uvádza, že v pracovnej alebo kolektívnej zmluve, prípadne interným\npredpisom, môže byť predmetný nárok zamestnanca (odmeňovanie za pracovnú pohotovosť) dohodnutý\nresp. upravený priaznivejšie pre zamestnanca (nie však naopak). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že\naj nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je možné v rámci úpravy\nmzdových podmienok dohodnúť (§ 231 ods. 1 Zákonníka práce) alebo upraviť (§ 1 ods. 6 Zákonníka\npráce) v prospech zamestnanca priaznivejšie, ako ich upravuje Zákonník práce. Uvedené vyplýva aj\nzo slovného spojenia „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného\npredpisu“, z ktorého bezpochyby možno vyvodiť, že so zamestnancom môže byť mzda za čas neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku, dohodnutá resp. upravená aj na vyššiu sumu. Zákonné\nminimum pre výšku mzdy (t.j. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu) za čas neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku, je možné aplikovať len v prípade, ak základná zložka mzdy je\ndohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda.\n50. Námietku žalovaného uvedenú v odseku 17. tohto rozhodnutia, že súd prvej inštancie nesprávne\nprávne posúdil a vyložil ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce, z ktorého podľa názoru súdu prvej inštancie\nvyplýva, že ide doslova len o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú,\na ako základ pre výpočet mzdy za pracovnú pohotovosť použil tarifnú mzdu, vyhodnotil odvolací súd\nako nedôvodnú.\nV tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ak zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy (§ 96 ods.\n3 Zákonníka práce), nemožno vyčísliť výšku mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na\npracovisku inak, ako pomerom zo základnej zložky mzdy. Výška pomernej časti základnej zložky mzdy\npre účely zistenia výšky nároku na mzdu za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku,\nje tak vyčísliteľná matematickým výpočtom, a zákonodarca do výpočtu dosádza veličiny a to dĺžku času\na výšku základnej zložky mzdy.\nI vo vzťahu k argumentácii žalovaného, ktorý použil pojem alikvotný vo význame opačnom ako pojem\npomerný; podľa názoru odvolacieho súdu, ide o pojmy významovo totožné, resp. blízke. A s poukazom\nna znenie zákonného ustanovenia pri použití pojmu pomerný, je nadbytočné sa zaoberať úvahami\nžalovaného o tom, ako mal a mohol zákonodarca formulovať predmetné ustanovenie (§ 96 ods. 3\nZákonníka práce). V tejto súvislosti odvolací súd už len konštatuje, že pokiaľ podľa žalovaného, mzda za\nkaždú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku má mať síce určitý vzťah k základnej\nzložke mzdy, avšak môže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo\nvyššej) časti základnej zložky mzdy, tak uvedený názor je v priamom rozpore so znením § 96 ods. 3\nZákonníka práce. Ako odvolací súd už uviedol, výška mzdy za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku je vyčísliteľná. Stanovenie výšky pomernej časti základnej zložky mzdy, a ani\nvýklad pojmu pomerná časť, zákonodarca neponecháva na subjektívnych predstavách žalovaného.\n51. Námietku žalovaného uvedenú v odseku 24. tohto rozhodnutia, že žalovaný mal so zamestnancami\n(vrátane žalobcu) v Smernici, ktorá bola súčasťou Kolektívnej zmluvy, osobitne dojednanú výšku mzdy\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, preto žalobcovi patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku mzda v takto dohodnutej výške, a že minimálnym mzdovým nárokom za pracovnú\npohotovosť je hodinová minimálna sadzba a nie tarifná mzda, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.\nZ obsahu spisu ako uviedol súd prvej inštancie vyplýva, že žalovaný mal so žalobcom dohodnutú\nmzdovým dekrétom tarifnú mzdu a nie hodinovú mzdu. A keďže v Smernici (III. kapitola, časť 14, bod\n82.; č.l. 130 spisu), ktorá bola súčasťou Kolektívnej zmluvy, bola dohodnutá hodinová mzda, jej výška\ntak bola v rozpore so zákonom určenej minimálnej mzdy (v rozsahu nižšom ako výška minimálnej\nmzdy). Odvolací súd je názoru, že v tejto časti je znenie kolektívnej zmluvy v rozpore s ust. § 96 ods.\n3 veta prvá za čiarkou Zákonníka práce (garantuje minimálnu výšku odmeny za pracovnú pohotovosť\nna pracovisku, v prípade ak by základná zložka mzdy bola dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna\nmzda), pretože kolektívna zmluva negarantuje tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej\nmzdy, čo preukázali aj závery uvedené v znaleckom posudku č. X/XXXX.\n\nUvedené zistenie súd prvej inštancie vyhodnotil správne keď dôvodil tým, že „... Pokiaľ by si súd osvojil\nvýklad žalovaného, že mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku si môžu strany\nsporu dohodnúť za zachovania minima vo výške minimálnej hodinovej mzdy, tak potom by bola veta\npred čiarkou pojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by\nakýkoľvek zmysel. ...“. Taktiež súd prvej inštancie odôvodnil svoj názor, že mzda za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve\naj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže\nbyť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy (iná úprava mzdy\nmôže byť len v prospech zamestnanca).\nNa tomto mieste odvolací súd tiež poukazuje na odôvodnenie súdom prvej inštancie, ktorý v tejto\nsúvislosti poukázal na systematické začlenenie ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý má garantovať\nzásadu ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany (keď jednostranná kogentnosť noriem\npracovného práva pripúšťa odlišné zmluvné dojednanie v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej\nzmluve len v prípade, ak je takéto zmluvné dojednanie v prospech zamestnanca). Taktiež poukázal\nna odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa\n29.04.2019 odsek 30. „... v ktorom nad rámec odvolacieho prieskumu vyslovil názor k dôsledkom\nuzavretia kolektívnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom s dohodnutou osobitnou\núpravou mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, nie je pre rozhodovanie všeobecných súdov\nautoritatívne, nakoľko argumentácia obiter dictum precedenčné účinky nemá. Súd teda zastáva názor,\nže kolektívna zmluva žalovaného je v časti určujúcej odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nv rozpore s ustanovením § 96 ods. 3 Zákonníka prác z dôvodu, že negarantuje zamestnancovi\nodmenu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, čím sa odchyľuje od kogentných ustanovení\npracovnoprávnej normy neprospech zamestnanca. ...“. A odvolací súd s dôrazom na vyššie uvedené\nskutočnosti v súvislosti s uvedenou kolektívnou zmluvou, ktorej súčasťou je i uvedená Smernica\nupravujúca mzdové náhrady za pracovnú pohotovosť, že v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o\nkolektívnom vyjednávaní, je tak neplatná kolektívna zmluva v tej časti, v ktorej je v rozpore so všeobecne\nzáväzným právnym predpisom.\n52. Námietku žalovaného uvedenú v odseku 25. tohto rozhodnutia, že úmyslom zákonodarcu nebolo\nstotožňovať mzdu za riadne vykonanú prácu so mzdou za pracovnú pohotovosť, kedy zamestnanec\nprácu nevykonáva, ale len čaká na výkon práce, inak povedané, výklad ust. § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce súdom prvej inštancie umožňuje rovnaké odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti,\nkeď nezohľadňuje čas skutočného výkonu práce a čas pracovnej pohotovosti, kedy k výkonu práce\nnedochádza, vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú.\nOdvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce, ako aj\nvýklad a spôsob výpočtu výšky pomernej časti základnej zložky mzdy, tak ako uviedol súd prvej inštancie,\nodlišne zohľadňuje obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobie, počas ktorého\npráca v skutočnosti nie je vykonávaná (čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku).\nAk žalovaný mal na mysli situáciu, že výška mzdy za výkon práce a výška mzdy za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku sú totožné, tak takáto situácia môže nastať v prípade, že v tom\nktorom období výkonu práce zamestnancovi nevznikol nárok na motivačné formy mzdy, či na mzdové\nzvýhodnenia alebo príplatky ku mzde, resp. z dôvodu, že v mzdových podmienkach zamestnanca neboli\nmimo základnej zložky mzdy dojednané ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3\nZákonníka práce).\n53. V spojení s vyššie uvedeným, nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie\npoužil nesprávnu metodiku výpočtu, keď vypočítal mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti z\ntarifnej mzdy. Súd prvej inštancie v odsekoch 23. a 24. napadnutého rozhodnutia poukázal na zistenia\nzo znaleckého posudku JUDr. Ing. Edity Lukačikovej č. X/XXXX (č.l. 170 spisu), ktorého závery boli\npoužiteľné pre výpočet uplatneného nároku žalobcom. Rovnako súd prvej inštancie sa zaoberal\nskutočnosťou a to s odkazom na ust. § 119 ods. 3 Zákonníka práce, že základnou zložkou mzdy\npre výpočet výšky pomernej časti základnej zložky mzdy, je mzda poskytovaná zamestnancovi podľa\nodpracovaného času (napr. tarifná mzda, hodinová mzda, ...) alebo podľa dosiahnutého výkonu (tzv.\núkolová mzda), čo je súladné s citovanými zákonnými úpravami a ich gramatickým a logickým výkladom.\nV tejto súvislosti je nedôvodná aj námietka žalovaného uvedená v odseku 15. tohto rozhodnutia, že súd\nprvej inštancie žalobcovi priznal nárok v zmysle metodiky znalkyne JUDr. Edity Lukačikovej uvedenej\nv Znaleckom posudku č. X/XXXX, ktorý bol vyhotovený v inom sporovom konaní. Odvolací súd dáva\ndo pozornosti, že súd prvej inštancie v súlade s princípom hospodárnosti konania, využil predmetný\n\nznalecký posudok ktorý bol vyhotovený v konaní v obdobnej veci, a z tohto znaleckého posudku\nvyužil iba tie informácie, na posúdenie ktorých sú potrebné odborné zdatnosti, aplikovateľné aj pre toto\nkonanie. Preto súd prvej inštancie dôvodne, predmetný znalecký posudok použil ako jeden z dôkazných\nprostriedkov, na princípe voľného hodnotenia dôkazov v zmysle čl. 15 a § 191 CSP „Súd posudkom nie\nje viazaný, hodnotí ho voľne ako ktorýkoľvek iný dôkaz.“\n54. K námietke žalovaného uvedenú v odseku 21. tohto rozhodnutia, že trvá na svojom právnom názore,\nže v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce, výška pomernej časti základnej zložky mzdy za pohotovosť\nna pracovisku môže byť určená percentuálne, ale aj iným spôsobom, pričom v predmetnej veci bola\ndohodnutá v Smernici, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy, a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019, odvolací súd zas apeluje na aktuálnejšie rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/119/2020 zo dňa 31.3.2022 (v spore o.i. o mzdu za\npracovnú pohotovosť, kde na strane žalovaného sú Železnice Slovenskej republiky), v ktorom najvyšší\nsúd uviedol, že síce dovolací súd v uznesení sp. zn. 4Cdo/165/2018 nad rámec dovolacieho prieskumu\n(obiter dictum) uviedol, že „... pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola uzavretá\nkolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava mzdy za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt\nservanda a zamestnancovi táto mzda patrí v takto dohodnutej výške ...“, no zároveň konštatoval,\n„... že žalovaný mal so svojimi zamestnancami osobitne dohodnutú výšku mzdy za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku v kolektívnej zmluve, súčasťou ktorej je Smernica pre odmeňovanie\nzamestnancov, a to vo výške aktuálnej minimálnej hodinovej mzdy, t.j. žalobcovi patrila mzda za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti za uvedené obdobie vo výške minimálnej mzdy - vo výške osobitne\ndohodnutej kolektívnou zmluvou; vo vzťahu k súdenej veci nemožno toto konštatovanie dovolacieho\nsúdu považovať za smerodajné, keďže bolo uvedené len nad rámec dovolacieho prieskumu a pre\nrozhodnutie nemalo zásadný charakter. ...“, najvyšší súd ďalej uviedol, „... že súd prvej inštancie v\nzhode s odvolacím súdom dospeli k záveru, že dovolateľ vyplatil svojim zamestnancom počas roka\n2012 náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť, vychádzal však zo znenia Kolektívnej zmluvy, resp. znenia\nSmernice pre odmeňovanie zamestnancov, ktorá odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré boli\nv rozsahu nižšom ako výška minimálnej mzdy. V tejto časti je znenie Kolektívnej zmluvy v rozpore s § 96\nods. 3 Zákonníka práce, pretože negarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej\nmzdy. ...“.\n55. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú, logickú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými\núvahami sa riadil súd prvej inštancie pri rozhodovaní a prečo žalobe vyhovel. Odvolací súd nezistil\nopodstatnenosť námietok žalovaného vo vzťahu k výkladu ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce súdom\nprvej inštancie a ani arbitrárnosť súdneho rozhodnutia. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie\nnevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo by znamenala aplikáciu príslušných\nustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel. Ústavný\nsúd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS 119/03-30.\nÚstavný súd SR tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\nuplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP,\nodvolací súd konštatoval správnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a v podstatných bodoch\nnaň odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia\na stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.\n1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv žalovaného (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). Rozhodnutie\nsúdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre\n(limity) zákonného rozhodnutia a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné (zásadné), avšak nie\nvšetky otázky a námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných a samotné\nrozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Na základe uvedeného, odvolací súd odvolacie námietky\nžalovaného vzťahujúce sa na výklad ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce vyhodnotil ako nedôvodné, a z\nčasti vyhovel námietke premlčania, tak ako uviedol v odseku 47. tohto rozhodnutia a z tohto dôvodu, v\n\nzmysle § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, tak ako je uvedené vo výrokovej\nčasti I. tohto rozhodnutia.\n56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP\nv spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní čiastočný\núspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 41,40 % s tým, že o výške náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\nŽalobca si uplatnil nárok vo výške 3.544,84 € s príslušenstvom, ktorý v časti 948,50 € s príslušenstvom\nzobral späť a súd prvej inštancie so súhlasom žalovaného v tejto časti konanie zastavil (zastavenie\nkonania z procesného hľadiska zavinil žalobca a v tejto časti vznikol žalovanému nárok na náhradu\ntrov konania). Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody rozhodnutia, priznal žalobcovi istinu\nvo výške 2.506,03 € s príslušenstvom, z čoho vyplýva úspech žalobcu v rozsahu 70,70 %; úspech\nžalovaného je vo výške 1.038,81 € z čoho vyplýva úspech žalovaného v rozsahu 29,30 %, takže žalobca\nmal voči žalovanému úspech v rozsahu 41,40 % (70,70 % - 29,30 %).\nRovnaký výpočet rozsahu náhrady trov konania platí aj pre prvoinštančné konanie.\n57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo\nktorým sa konanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu\nzákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§421 ods. 1 CSP)\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o\nodvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v\nčase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§422 ods. 1 CSP)\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň\npodania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods.2 CSP)\n\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné\nuznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej\nopravy. (§ 427 ods. 1 CSP)\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde. (§ 427 ods. 2 CSP)\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu\nsmeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje\nza nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania\ndovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má\nvysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona\nzastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nzastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2\nCSP)\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom\nprvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§\n434 CSP)\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§\n435 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Cpr/7/2012", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "8ae763d3-4632-4798-8c70-49c0bd50411d:39e69d8d-0447-49f5-a9d4-8d6a79cdec31", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1", "spisova_znacka": "5Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/119/2020 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1"}, {"guid": "e2e7084c-3535-4034-8ec3-dbfe65897d3f:31dd4453-9636-4985-9f17-d9a9d748b05a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1", "spisova_znacka": "4Cdo/165/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 z 28. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1"}, {"guid": "ff989fa6-c744-42e7-968d-785e2f3f72b0:0ff7dae2-fce0-4a35-87c5-68f5c879f248", "ecli": null, "spisova_znacka": "10CoPr/5/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10CoPr/5/2022 z 29. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ff989fa6-c744-42e7-968d-785e2f3f72b0:0ff7dae2-fce0-4a35-87c5-68f5c879f248"}, {"guid": "d215b153-c875-4105-b999-f63eb1f8bf97:7daf3d41-53b5-4303-b1e4-25f468f6907d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1114200728.1", "spisova_znacka": "4CoPr/3/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/3/2021 z 26. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-10-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1114200728.1"}, {"guid": "23c551bd-e00d-4298-a24d-225a2b848d6c:42fd3271-2c41-4884-9733-95742cbff10f", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/8/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/8/2019 z 26. 1. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/23c551bd-e00d-4298-a24d-225a2b848d6c:42fd3271-2c41-4884-9733-95742cbff10f"}, {"guid": "31b77cbe-0194-444f-babc-6ebce2ccc9be:0fff6fbe-ca8c-41b2-bceb-feb9bc207507", "ecli": null, "spisova_znacka": "4CoPr/14/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/14/2017 z 10. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/31b77cbe-0194-444f-babc-6ebce2ccc9be:0fff6fbe-ca8c-41b2-bceb-feb9bc207507"}, {"guid": "d203427e-4ea7-4dd9-8720-1213f58cc47d:5165d953-9694-4c70-9b3c-3314f789271d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5912201493.4", "spisova_znacka": "8CoPr/9/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8CoPr/9/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5912201493.4"}, {"guid": "925db9e4-57d9-4b0b-a122-b25af18e8c5b:d697aadf-ef00-421d-a91d-d892ba276e70", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1", "spisova_znacka": "8Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/109/2011 z 27. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1"}, {"guid": "64a22903-4f0d-407a-bb49-2f5c17aca1ff:e49fb5da-5428-42b3-8e28-92564f5435bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cpr/7/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 19Cpr/7/2012 z 11. 3. 2014", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2014-03-11", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/64a22903-4f0d-407a-bb49-2f5c17aca1ff:e49fb5da-5428-42b3-8e28-92564f5435bb"}, {"guid": "363a148c-7ea0-4e76-b1d2-ffaf993e5b67:8e28193e-0f1d-47aa-aff3-135f17cd3592", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Cpr/7/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 10Cpr/7/2012 z 4. 4. 2013", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2013-04-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/363a148c-7ea0-4e76-b1d2-ffaf993e5b67:8e28193e-0f1d-47aa-aff3-135f17cd3592"}], "citovane_v": []}