{"guid": "990a3fe3-5d14-4900-ad5d-80f32c06c347:71e7be3d-a96a-4f69-b0f7-b92c8e69166a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1111213838.3", "spisova_znacka": "14Co/21/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/21/2023 z 25. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. júna 2024, sp. zn. 14Co/21/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1111213838.3", "identifikacne_cislo": "1111213838", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2024-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 351/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:fe02df18-de8c-4033-bb2b-dbfe9be39256", "datum": "2026-06-09", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "nazov": "§ 390 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-390"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-390"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/71e7be3d-a96a-4f69-b0f7-b92c8e69166a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1111213838.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1111213838.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1111213838.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/21/2023\n1111213838\n25. 06. 2024\nJUDr. Darina Kriváňová\nECLI:SK:KSBA:2024:1111213838.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia\nsenátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: Y. T. O., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom L., prechodný pobyt W. 3, X., právne zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV\nKAŠČÁK, s.r.o., so sídlom Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Slovenská\nrepublika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody\na nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní oboch sporových strán proti\nrozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/62/2011-683 zo dňa 10.3.2023, teraz vec vedená na\nMestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B1-8C/62/2011, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/62/2011-683 zo dňa 10.3.2023,\nteraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn.\nB1-8C/62/2011, vo výroku,\nktorým bola žaloba zamietnutá, p o t v r d z u j e.\nII. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie 4.000,- eur titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a.\nIII. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok m e n í tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu\ntrov prvoinštančného konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.\nIV. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 8C/62/2011-683 zo dňa 10.3.2023 zaviazal žalovaného\nzaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- eur do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku. V prípade, že túto\npovinnosť nesplní, je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej\nsumy od tridsiateho prvého dňa po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd\nprvej inštancie žalobu zamietol (výrok II.). Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania o\nzaplatenie náhrady škody (výrok III.). Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania\no zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy vo výške 4.000,- eur (výrok IV).\n2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi\nsumu 3.970.563,04 eur spolu úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy odo dňa\n30.12.2009 do zaplatenia, a zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.\nŽalobu odôvodnil tým, že dňa 25.9.2007 bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru,\nÚradu justičnej a kriminálnej polície vo Svidníku ČVS:ORP-175/OdV-SK-2007 podľa § 206 ods. 1\nTrestného poriadku žalobcovi vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania blízkej a\n\nzverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené\nuznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 30.11.2009, sp.zn. 1Pv 558/07-86, a to podľa § 215\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie\nveci. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.12.2009. Žalobca si\nv dôsledku tohto podľa\nneho nezákonného obvinenia uplatňoval voči štátu náhradu škody\nv zmysle zákona č. 514/2003\nZ.z. o zodpovednosti sa škody spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003\nZ.z.“) v celkovej výške 3.970.563,04 eur, tvorenej nasledovnými položkami: a) skutočná škoda vo výške\n18.328,35 Eur, vzniknutá v dôsledku platenia nájomného v mieste prechodného bydliska žalobcu v\nBratislave za obdobie odo dňa 15.07.2007 do 29.12.2009; b) škoda vo forme ušlého zisku vo výške\n39.832,70 eur vyplývajúceho zo zrušenej zmluvy o spolupráci od spoločnosti Academia Istropolitana, vo\nvýške 136.227,84 eur zo zrušenej pracovnej zmluvy so spoločnosťou Academia Istropolitana a ušlého\nzisku vo výške 53.774,15 eur zo zrušenej mandátnej zmluvy so spoločnosťou POKKA, s.r.o., IČO: 36\n733 873, celkovo teda 229.834,69 eur; c) nemajetková ujma, ktorú žalobca vyčíslil sumou 3.722.400,Eur, t.j. na približne pätnásťnásobok majetkovej ujmy. Uvedené položky škody a nemajetkovej ujmy\nodôvodnil tým, že v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania, ktoré začalo už dňa 12.6.2007, sa\nako advokát začal stretávať s pohŕdavými reakciami a poklesom svojej vážnosti u kolegov z viacerých\nprávnických profesií, v dôsledku čoho sa musel z Prešova odťahovať do Bratislavy. Ďalej uviedol, že\nv dôsledku trestného stíhania s ním ukončili predtým dohodnutú dlhodobú spoluprácu tak spoločnosť\nPOKKA, s.r.o, ako aj Academia Istropolitana, čím mu vznikol ušlý zisk. K nemajetkovej ujme uviedol, že v\ndôsledku trestného stíhania mal psychické problémy, ktoré preukázal lekárskymi správami. Vzhľadom na\nzdravotný stav mohol následne vykonávať prácu len v obmedzenom rozsahu, a z aktívneho, známeho,\nspoločensky uznávaného a úspešného advokáta sa stal neaktívnym, utiahnutým človekom žijúcim v\nanonymnom prostredí hlavného mesta, pričom úplne prišiel o advokátsku kariéru. Splnenie podmienky\nna prerokovanie predbežného nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. preukázal žalobca\nžiadosťou o predbežné prerokovanie návrhu adresovanou žalovanému dňa 28.7.2010 a zamietavou\nodpoveďou žalovaného zo dňa 1.3.2011.\n3. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení namietal, že nejde o žalobu na základe zákona\nč. 514/2003 Z.z., ale o žalobu na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho nie je žalovaný v konaní pasívne\nlegitimovaný. Ďalej namietal nedostatok právomoci civilného súdu vo veci konať, nakoľko v zmysle\nzákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné, aby bolo rozhodnutie, ktorého sa konanie týka, zrušené ako\nnezákonné, čo sa podľa žalovaného\nv danom prípade nestalo. Žalovaný namietal aj svoju procesnú\nnespôsobilosť, nakoľko bolo podľa jeho vyjadrenia trestné stíhanie začaté na pokyn prokurátora,\na teda pasívne vecne legitimovaným subjektom konajúcim v mene Slovenskej republiky mala byť\nGenerálna prokuratúra Slovenskej republiky. Vo vzťahu k samotnej náhrade škody argumentoval, že\nkeďže uznesenie o vznesení obvinenia žalobcu nebolo zrušené ako nezákonné, nemožno naň aplikovať\nustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Nakoniec rozporoval aj dôvodnosť vzniknutej škody, pokiaľ ide\no potrebu sťahovania sa žalobcu, resp. o príčiny a zákonnosť ukončenia zmluvnej a pracovnoprávnej\nspolupráce žalobcu, ktoré mali viesť k ušlému zisku.\n4. Podaním zo dňa 14.6.2012 vzal žalobca žalobu vo vzťahu k istine vo výške 53.774,15 eur zo zrušenej\nmandátnej zmluvy so spoločnosťou POKKA, s.r.o. a príslušného úroku\nz omeškania späť, v\ndôsledku čoho súd prvej inštancie uznesením zo dňa 08.10.2012 v súlade s vtedy platným znením § 96\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, konanie v tejto časti zastavil. Uznesenie sa stalo právoplatným\ndňa 25.10.2012.\n5. Dňa 5.11.2015 súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 8C/62/2011-330 v spore rozhodol tak, že žalobu\nzamietol. V rozsudku v prvom rade ustálil, že žalovaný je pasívne legitimovaný v konaní, nakoľko podľa\n§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 1.1.2013 bol povinný v mene štátu v prípade,\nak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru, konať\npráve žalovaný. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie vo veci, toto odôvodnil tým, že nebola splnená prvá\nzákladná podmienka na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nezákonného\nrozhodnutia štátneho orgánu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že uznesenie\no zastavení trestného stíhania znamená, že predchádzajúce uznesenia o začatí trestného stíhania\na vznesení obvinenia sú nezákonné. Súd prvej inštancie sa tak splnením ďalších podmienok vôbec\nnezaoberal a žalobu zamietol. Po podanom odvolaní zo strany žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd\nv Bratislave ako súd odvolací. Uznesením sp. zn. 14Co/3/2018 zo dňa 25.1.2021 odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nV uznesení skonštatoval, že\n\nsúd prvej inštancie správne vyhodnotil spornú otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže aj\npodľa názoru odvolacieho súdu je potrebné postupovať podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003\nZ.z., v zmysle ktorého ak škodu spôsobil vyšetrovateľ, koná v mene štátu práve žalovaný. Pokiaľ\nide o samotný nárok žalobcu, odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil\n(ne)splnenie základnej podmienky na vznik škody. Súd prvej inštancie s poukazom na ustálenú súdnu\nprax, reprezentovanú najmä rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/183/2009 skonštatoval,\nže v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného\nstíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto,\nže sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie\nuznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Z tejto právnej vety\nodvolací súd vyvodil záver, že aj v prípade, ak bolo po vznesení obvinenia toto zrušené s tým, že trestné\nkonanie bolo zastavené a vec bola postúpená na priestupkové konanie, možno takéto rozhodnutie na\núčely zákona č. 514/2003 Z.z. považovať za nezákonné.\n6. Viazaný uznesením odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci opätovne konal, vykonal ďalšie\ndokazovanie a opätovne vo veci rozhodol. Pred posudzovaním nárokov žalobcu vo veci samej sa\nvysporiadal z procesnými námietkami žalobcu. Otázku pasívnej vecnej legitimácie v konaní vyriešil už\nodvolací súd, ktorý v odseku 18 odôvodnenia svojho uznesenia dospel zhodne s pôvodným názorom\nsúdu prvej inštancie k záveru, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. je žalovaný\norgánom konajúcim v mene štátu. Pokiaľ ide o námietku aktívnej legitimácie žalobcu ako fyzickej osoby\nv časti konania týkajúceho sa majetkovej ujmy, namietanú žalovaným z dôvodu, že ak žalobca utrpel\nmajetkovú škodu, bola mu táto spôsobená ako podnikateľovi s prideleným IČO, a preto sa nemôže\nnáhrady škody domáhať ako fyzická osoba, s touto sa súd prvej inštancie nestotožnil. Žalobca vykonával\nsvoje podnikanie ako fyzická osoba, a v prípade, že mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu\nvznikla v tejto sfére škoda, nemožno túto škodu oddeliť od jeho života ako fyzickej osoby. Ak by súd\npripustil opačnú argumentáciu, znamenalo by to, že fyzická osoba - podnikateľ by mohol, pokiaľ ide o\njeho práva a povinnosti, v právnych vzťahoch vystupovať výlučne počas aktívneho výkonu podnikania\n(t.j. nie napr. po ukončení živnosti), čo ale zjavne neplatí, nakoľko takýto podnikateľ ručí za svoje\npodnikateľské záväzky celým svojím majetkom, a to aj po skončení podnikania. Súd prvej inštancie\nsa ďalej vysporiadal s otázkou splnenia základného predpokladu na uplatnenie náhrady škody, ktorým\nje existencia nezákonného rozhodnutia. Túto otázku vyriešil opäť vo svojom zrušovacom uznesení\nodvolací súd, ktorý jednoznačne v odseku 19 odôvodnenia skonštatoval, že v danom prípade, keďže bolo\nv trestnom konaní konštatované, že skutok nie je trestným činom a vec bola postúpená na priestupkové\nkonanie, možno takéto rozhodnutie považovať za nezákonné a poškodenému subjektu vzniká právo\nna náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Týmto rozhodnutím\nodvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný. Súd prvej inštancie sa navyše s týmto názorom plne\nstotožňuje, a takéto rozhodnutie je plne v súlade s ustálenou súdnou praxou (viď napr. rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/183/2009 alebo MCdo/15/2009).\n7. Súd prvej inštancie právne spor posúdil podľa § 15, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom\nobdobí a § 420 Občianskeho zákonníka.\n8. Pokiaľ ide o priamu majetkovú škodu, ktorá mala vzniknúť v dôsledku vynúteného sťahovania žalobcu,\nna základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu v tejto\nčasti nie je dôvodný. V prvom rade je dôležité skonštatovať, že akýkoľvek nárok žalobcu sa neodvíja\nod začatia trestného stíhania, ktoré je všeobecné a nevzťahuje sa na konkrétnu osobu, ale až od\nvznesenia obvinenia konkrétnej osobe, t.j. žalobcovi. Súdna prax tieto rozhodnutia spravidla nerozlišuje,\nnakoľko vo väčšine prípadov dochádza k vzneseniu obvinenia v rovnaký deň, ako sa začne trestné\nstíhanie. V danom prípade tomu tak nebolo, a súd prvej inštancie je toho názoru, že za také nezákonné\nrozhodnutie, v dôsledku ktorého možno v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. požadovať od štátu škodu,\nmožno považovať výlučne také rozhodnutie, ktoré sa vzťahuje priamo ku konkrétnej osobe. Obvinenie\nbolo žalobcovi vznesené až uznesením zo dňa 25.9.2007, a až týmto rozhodnutím mohol potenciálne\nvzniknúť nárok na náhradu škody. Uznesenie o začatí trestného stíhania sa nevzťahovalo priamo\nna osobu žalobcu. Súd prvej inštancie vníma argument žalobcu, že už na základe začatia trestného\nstíhania si mohli tretie osoby utvoriť názor na možného páchateľa, a to osobitne v situácii, keď išlo\no trestné stíhanie vo veci spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby, avšak napriek tomu\npodľa názoru súdu prvej inštancie samotné začatie trestného stíhania bez obvinenia konkrétnej osoby\n\nnemôže spôsobiť akýkoľvek nárok konkrétnej osoby na náhradu škody. Uvedené platí najmä preto, že\norgán činný v trestnom konaní až na zákonom stanovené výnimky nemá inú možnosť, ako po podaní\ntrestného oznámenia trestné stíhanie začať. Tejto skutočnosti si bol vedomý aj žalobca, keď si v žalobe\nnáhradu škody uplatňoval v dôsledku nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia. Z tohto pohľadu\nteda možno jednoznačne prisvedčiť argumentu žalovaného, že neexistuje príčinná súvislosť medzi\nsťahovaním žalobcu do X. a konaním štátnych orgánov. Zo zmluvy o prenájme priestorov uzatvorenej\nmedzi žalobcom a spoločnosťou NOE spol. s r.o. je zrejmé, že táto bola uzatvorená už dňa 15.7.2007,\npričom žalobca bol v trestnom konaní obvinený až dňa 25.9.2007, teda viac ako dva mesiace po\nsťahovaní. Z vykonaného dokazovania navyše vyplynulo, že žalobca mal zásadné dôvody na sťahovanie\nuž pred začatím trestného stíhania, resp. že takéto sťahovanie už pred začatím trestného stíhania z\niných dôvodov pripravoval. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede svedkyne L.. T.. H. J. v trestnom konaní,\nz ktorej jednak vyplývajú zásadné rozpory v manželstve žalobcu, ale taktiež skutočnosť, že žalobca sa z\nosobných dôvodov potreboval presťahovať už pred začatím trestného stíhania. Súd prvej inštancie teda\nuzatvára, že z vykonaného dokazovania má za preukázané, že sťahovanie žalobcu nebolo dôsledkom\nvznesenia obvinenia, nakoľko tomuto vzneseniu obvinenia výrazne časovo predchádzalo a navyše bolo\nspôsobené vážnymi problémami v manželstve žalobcu. Súd prvej inštancie teda z tohto dôvodu žalobu\nv tejto časti zamietol.\n9. K otázke ušlého zisku, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v konaní pôvodne uplatnil ušlý\nzisk v celkovej výške takmer 230.000,- eur z dôvodu ukončenia mandátnych a pracovných zmlúv zo\nstrany svojich zmluvných partnerov v dôsledku vzneseného obvinenia. Už bez kontextu ďalších dôkazov\npokladal súd prvej inštancie tieto dôkazy za nedôveryhodné, a to vzhľadom na strojený a neprirodzený\nobsah výpovedí, resp. odstúpení, ako aj vzhľadom na časovú následnosť medzi uzatvorením zmlúv a ich\nukončením. Nedôveryhodným bol v prvom rade časový kontext ukončenia spolupráce so spoločnosťou\nPOKKA, s.r.o., keď k podpísaniu zmluvy o spolupráci prišlo dňa 16.9.2007, a k ukončeniu tejto\nspolupráce už dňa 9.10.2007, teda o 23 dní, a to na základe „prerieknutia“ žalobcu, že je obvinený.\nTúto nedôveryhodnosť len podčiarklo následné späťvzatie žaloby v tejto časti potom, ako žalovaný\npoukázal na to, že zmluva aj jej výpoveď boli podpísané len jedným z dvoch konateľov spoločnosti\nPOKKA, s.r.o. Z časového a obsahového hľadiska bolo rovnako nedôveryhodné podpísanie pracovnej\nzmluvy s Academia Istropolitana dňa 20.09.2007 a jej následné ukončenie dňa 5.10.2007, t.j. len o 15\ndní, a to ešte navyše formou, ktorú vtedy platný Zákonník práce nepoznal. Súd prvej inštancie taktiež\nbez ďalšieho pokladá za nedôveryhodné, že by Academia Istropolitana ukončila spoluprácu so svojím\ndlhodobým váženým spolupracovníkom okamžite potom, ako zistila, že je obvinený v trestnom konaní.\nSúd prvej inštancie z vykonaného dokazovania pokladá za preukázané, že medzi obvinením žalobcu\na ušlým ziskom preukazovaným zo strany žalobcu nie je príčinná súvislosť, a teda ušlý zisk žalobcovi\nnemožno priznať.\n10. Súd prvej inštancie ďalej pristúpil k skúmaniu nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu. Nárok na\nnemajetkovú ujmu v prípade jeho preukázania vyplýva z § 17 ods. 2 zákona\nč. 514/2003\nZ.z. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo na účely\nzákona č. 514/2003 Z.z. nezákonné, posudzoval v konaní ďalej existenciu nemajetkovej ujmy a jej\nvýšku. Samotnú existenciu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie pokladá za preukázanú závermi\nZnaleckého posudku T.. T. a T.. T., v ktorom sa explicitne uvádza, že u žalobcu sa po začatí trestného\nstíhania vyvinula psychická porucha - pretrvávajúce zmeny osobnosti, táto porucha sa vyvinula po začatí\ntrestného stíhania a psychická ujma je v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Zároveň\nznalci skonštatovali, že v dôsledku psychickej poruchy dochádza k zhoršeniu kvality života žalobcu vo\nvšetkých oblastiach, a to tak v osobných vzťahoch, ako aj v zamestnaní, čo mu bráni v plnohodnotnom\nživote. Tieto závery znalcov podporujú aj iné dôkazy vykonané v konaní, vrátane výsluchu syna žalobcu\nG. O., výsluchu žalobcu a daňových priznaní žalobcu za roky 2006 až 2009, roky 2010 až 2011,\n2016 až 2020 a 2021, nakoľko aj tieto potvrdzujú súčasnú zlú situáciu žalobcu. O vzniku nemajetkovej\nujmy žalobcu súd prvej inštancie nemal pochybnosti, pričom samotný vznik tejto nemajetkovej ujmy\nv konaní nespochybňoval ani žalovaný. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou,\ntúto súd prvej inštancie pokladá rovnako za preukázanú závermi znaleckého posudku T.. T. a T.. T.,\nv ktorých je táto príčinná súvislosť explicitne konštatovaná a súd prvej inštancie so závermi znalcov\npokiaľ ide o túto príčinnú súvislosť nemá dôvod polemizovať. Súd prvej inštancie sa ďalej zameral\nna výšku nemajetkovej ujmy, pričom bral do úvahy viacero faktorov. V prvom rade považoval za\npotrebné vysporiadať sa s tvrdením žalovaného, že celková výška nemajetkovej ujmy, ktorú možno\nžalobcovi priznať, je v súlade s dnešným znením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. maximálne vo\n\nvýške náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.\nTýmto osobitným predpisom je v súčasnosti zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, ktorý\nv § 13 stanovuje, že celková suma poskytnutá podľa zákona nemôže presiahnuť päťdesiatnásobok\nsumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu\ntrestného činu. Súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením nestotožnil, nakoľko predmetné ustanovenie sa\nstalo účinným až dňa 1.1.2013 na základe zákona č. 412/2012 Z.z. Keďže táto novela neobsahovala\nžiadne prechodné ustanovenia, bolo by v rozpore so zákazom retroaktivity právnych noriem, ak by\nsa mala vzťahovať aj na nároky na nemajetkovú ujmu, ktoré vznikli pred jej účinnosťou. Tento názor\npodporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/262/2015, ktorý túto zásadu vo vzťahu k\npredmetnému ustanoveniu explicitne potvrdil a detailne zdôvodnil. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o\nvýške nemajetkovej ujmy prihliadol na okolnosti určené zákonom v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Z\nvykonaného dokazovania dospel k záveru, že u žalobcu došlo k podstatnému zásahu do jeho terajšieho\nživota, keď pred začatím trestného stíhania išlo o úspešného advokáta v krajskom meste, pričom po\njeho skončení už v podstate neexistovala jeho pracovná kariéra a žil osamelým životom v hlavnom\nmeste. Súd prvej inštancie taktiež pokladal za preukázané, že žalobca trpel po zastavení trestného\nstíhania závažnými psychickými následkami. Trestné stíhanie a následné obvinenie tak nepochybne\npredstavovalo veľmi závažný zásah do jeho života s podstatnými následkami. Súd prvej inštancie je\ntoho názoru, že ak by išlo v prípade týchto následkov o priamy a výlučný dôsledok obvinenia v trestnom\nkonaní, a toto obvinenie by zároveň bolo zodpovednosťou štátu, bolo by možné priznať nemajetkovú\nujmu aj na hornej hranici do úvahy pripadajúcej výšky. Súd prvej inštancie však mal z vykonaného\ndokazovania zároveň za preukázané aj iné skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na určenie výšky\nnemajetkovej ujmy, resp. na jej podstatné zníženie. Súd zobral do úvahy skutočnosť, že obvinenie\nžalobcu celkom zjavne nie je nielenže jedinou, ale ani hlavnou príčinou následkov, ktoré žalobca pociťuje.\nZ vykonaného dokazovania je zrejmé, že hlavnou príčinou týchto následkov je rozvrat jeho osobného\nživota, resp. rozvrat jeho manželstva. Tieto skutočnosti boli v konaní preukázané najmä znaleckým\nposudkom T.. T. a MUDr. T., kde sú rodinné problémy žalobcu v prvom polroku roku 2007 detailne\npopísané. Rovnako je v posudku z kontrolného vyšetrenia žalobcu zo dňa 14.11.2009, t.j. dávno po\nzačatí trestného stíhania, a približne dva mesiace po vznesení obvinenia, z ktorého je zrejmé, že aj v tom\nčase žalobca subjektívne vnímal ako problém útoky manželky voči svojej osobe, a nie samotné trestné\nstíhanie alebo obvinenie. Súd prvej inštancie pritom rešpektuje aj záverečnú časť znaleckého posudku,\nv ktorej je uvedená príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a zhoršením psychického stavu žalobcu,\nale ani z tejto časti nevyplýva, že by malo ísť o výlučnú príčinu, a posudková časť obsahuje skutočnosti,\nktoré svedčia o opaku. Obdobne je vplyv rodinného rozvratu na žalobcu detailne opísaný L.. J. v jej\nvýpovediach v civilnom aj trestnom konaní, kde tak\nv častiach citovaných vyššie, ako aj v mnohých\nďalších častiach podobne opisuje dlhodobé problémy medzi žalobcom a jeho manželkou približne od\njanuára 2007 a dopady týchto problémov na žalobcu. Možno teda konštatovať, že obvinenie žalobcu\nsa na jeho stave podpísalo a viedlo k zhoršeniu jeho psychického stavu, ale zároveň jeho problémy\nzačali oveľa skôr a bez súvisu s jeho obvinením. Obvinenie tak malo na stav žalobcu z časového aj\nvecného hľadiska iba sekundárny vplyv. Táto skutočnosť mala na rozhodovanie súdu prvej inštancie\nzásadný vplyv. Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy posudzoval aj priebeh\nsamotného trestného konania. Je toho názoru, že nie je toto konanie oprávnený detailne hodnotiť, avšak\nje oprávnený si urobiť základný názor o jeho priebehu a na základe toho hodnotiť mieru zodpovednosti\nštátu na prípadnú ujmu. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatuje, že priebeh trestného\nkonania nepokladá za neprimeraný. Orgány činné v trestnom konaní v podstate nemali inú možnosť, ako\npo podaní trestného oznámenia začať trestné stíhanie, a za toto rozhodnutie nemôžu byť postihované,\nresp. niesť akúkoľvek zodpovednosť. Pokiaľ ide o uznesenie o vznesení obvinenia, toto je podľa názoru\nsúdu prvej inštancie riadne a dostatočne zdôvodnené, pričom sa v ňom uvádza, že tvrdenia poškodenej\nmanželky žalobcu boli potvrdené aj deťmi žalobcu a zároveň sa na manželke prejavuje tzv. syndróm\ntýranej osoby, resp. na deťoch sa prejavujú silné dôsledky zažitého traumatického stresu. V danom\nčase tak mohlo existovať dôvodné podozrenie na spáchanie trestného činu žalobcom a obvinenie\nnemožno označiť za zjavne bezdôvodné. V trestnom konaní bolo následne vykonaných veľké množstvo\núkonov, a trestné konanie bolo zastavené dňa 30.11.2009 najmä v dôsledku toho, že dňa 31.08.2009\nbol vypracovaný Znalecký posudok č. 92/2009 znalcov T.. P. U., T.. N. W. a L.. J. V., ktorý preukázal, že\nmanželka žalobcu má sklony k odplate, sklon pripisovať si príznaky, ktoré u nej v skutočnosti neexistujú,\na najmä sa u nej neprejavuje syndróm týranej osoby. Súd prvej inštancie na základe toho dospel k\nzáveru, že vedené trestné konanie nevykazuje známky zvyšujúce zodpovednosť štátu (t.j. napr. zjavne\nbezdôvodné obvinenie žalobcu, neúmerné prieťahy v trestnom konaní spôsobené orgánmi činnými v\ntrestnom konaní a pod.). Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že hoci je v zmysle judikatúry každé\n\nrozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré sa skončí zrušením z dôvodu, že nedošlo zo strany obvineného\nk spáchaniu trestného činu, nezákonným rozhodnutím na účely zákona\nč. 514/2003\nZ.z., zo samotného priebehu trestného konania vyplývajú okolnosti, ktoré v tomto konkrétnom prípade\nznižujú zodpovednosť štátu za prípadnú ujmu. Zodpovednosť v tomto prípade v nepomerne väčšej miere\nnesie rozvrátené manželstvo žalobcu a jeho manželky, resp. konanie samotnej manželky, ktorá podala\ntrestné oznámenie a tým trestné stíhanie a následné obvinenie žalobcu spôsobila. Súd prvej inštancie\npritom nijako neposudzuje objektívnu zodpovednosť žalobcu či jeho manželky za ich vzájomný vzťah,\nale je toho názoru, že za skutočnosť, že si štátne orgány konali len svoju povinnosť, by nemali v tomto\nkonkrétnom prípade niesť neprimeranú zodpovednosť. Priebeh trestného konania tak v tomto prípade\nnemôže byť faktorom zvyšujúcim nemajetkovú ujmu žalobcu. Pri určení konkrétnej výšky nemajetkovej\nujmy teda súd prvej inštancie vychádzal z toho, že (i) približným horným limitom pre určenie jej výšky\nje päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom\nk skutočnosti vedúcej k vzniku nemajetkovej ujmy (analogicky k obdobiu, v ktorom došlo k spáchaniu\ntrestného činu), (ii) výška nemajetkovej ujmy je ovplyvnená významnými zásahmi do života žalobcu,\n(iii) vplyv obvinenia na tieto zásahy však nie je jediný, a nie je ani primárny a (iv) okolnosti trestného\nkonania výšku nemajetkovej ujmy nezvyšujú. Súd prvej inštancie taktiež zobral do úvahy skutočnosť,\nže\nv zmysle judikatúry nemožno z nemajetkovej ujmy priznať úroky z omeškania. V súlade\ns\nprincípom spravodlivosti je však oprávnený pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy\ns výrazným\nodstupom, ako je to v tomto prípade, zohľadniť aspoň rámcovo časovú hodnotu peňazí a priznanú výšku\nnemajetkovej ujmy primerane zvýšiť. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní pokúsil vychádzať aj zo\nsúdnej praxe v obdobných prípadoch, avšak po pomerne rozsiahlom prieskume dostupných rozhodnutí\ndospel k záveru, že vzhľadom na nestabilnosť judikatúry v tomto smere je veľmi zložité ustáliť rámec\npre rozhodovanie súdu v obdobných prípadoch (na rozdiel napr. od rozhodovania o nemajetkovej ujme\nvzniknutej v dôsledku obmedzenia osobnej slobody, t.j. napr. pri väzbe) a odkázať na takéto rozhodnutia.\nVo všeobecnosti však konštatuje, že v prípade, ak v konkrétnom konaní nie sú osobitné okolnosti\nodôvodňujúce priznanie vyššej výšky nemajetkovej ujmy, pokladajú súdy za primeranú nemajetkovú\nujmu v prípadoch neskôr zrušeného trestného stíhania, resp. obvinenia, sumu vo výške približne 1.000,až 2.000,- eur za jeden rok trvajúce obvinenie. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností\nsúd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi prizná nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 4.000,eur. Lehotu na plnenie peňažnej povinnosti súd prvej inštancie na základe § 232 ods. 3 C.s.p. určil v\ndĺžke 30 dní, keď vzal do úvahy administratívnu náročnosť vykonania úhrady zo strany žalovaného ako\norgánu štátu. Súd prvej inštancie ďalej rozhodoval o priznaní úrokov z omeškania. V tomto smere sa\nstotožnil s právnym názorom žalovaného, že nárok na úroky z omeškania pri priznaní nemajetkovej\nujmy vzniká až porušením povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu na základe súdneho rozhodnutia,\nnakoľko táto skutočnosť je dlhodobo potvrdzovaná aj súdnou praxou (napr. rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR 6Cdo/185/2011). Preto žalobcom požadované nároky do momentu právoplatnosti rozhodnutia\nv konaní žalobcovi nepriznal. Súd prvej inštancie je však zároveň toho názoru, že v prípade nezaplatenia\nnemajetkovej ujmy zo strany žalovaného po právoplatnosti rozsudku má žalobca na úroky z omeškania\nprávo, a preto ich v súlade so žalobným návrhom od tridsiateho prvého dňa po právoplatnosti rozsudku\nžalobcovi priznal. Výška úrokov z omeškania je v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho\nzákonníka, o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky pre\nrefinančné obchody platná k prvému dňu omeškania. Keďže táto sadzba bola ku dňu rozhodnutia vo\nvýške 3 %, súd prvej inštancie stanovil výšku úrokov z omeškania na\n8 %. Keďže súd prvej inštancie\nvyhovel žalobe len čiastočne, vo zvyšnej časti druhým výrokom žalobu zamietol.\n11. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania musel zohľadniť skutočnosť, že predmetom\nkonania boli dva samostatné nároky, a to nárok na náhradu majetkovej škody a peňažná náhrada\nnemajetkovej ujmy. V dôsledku toho boli potrebné samostatné rozhodnutia o nároku na náhradu trov\nkonania vo vzťahu ku každému z nich. Súd prvej inštancie postupoval podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v\nzmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v\nčasti konania o majetkovej škode dosiahol plný úspech žalovaný, mal by v zmysle C.s.p. právo na\nnáhradu trov konania. Keďže však žalovanému žiadne trovy v tomto konaní nevznikli, súd prvej inštancie\nžalovanému nárok na náhradu trov nepriznal a v treťom výroku rozhodol tak, že právo na náhradu trov\nkonania o majetkovej škode nemá žiadna zo strán (§ 255 ods. 2 C.s.p. per analogiam). V časti konania o\nnemajetkovej ujme dosiahol úspech žalobca. Hoci je jeho úspech v číselnom vyjadrení nepatrný (súdom\nurčená výška nemajetkovej ujmy je 4.000,- Eur v porovnaní s požadovanou výškou 3.722.400,- Eur),\nsúd prvej inštancie na účely rozhodovania o trovách konania\nv zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. pokladal\n\núspech žalobcu za plný, nakoľko žalobca bol úspešný čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy. Nie je pritom rozhodujúce, v akej výške, nakoľko táto výška závisela výlučne od úvahy súdu. Tento\npostup súdu je plne\nv súlade s rozhodovacou praxou, potvrdenou napr. v náleze Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky III. ÚS 475/2018. Súd prvej inštancie tak žalobcovi štvrtým výrokom priznal\nnáhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. Zároveň však rozhodol, že trovy konania budú\nžalobcovi priznané len z reálnej sumy nemajetkovej ujmy, t.j. 4.000,- eur. O výške trov konania rozhodne\npo právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.\n12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti druhému, tretiemu a štvrtému výroku\nnapadnutého rozsudku, a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti\nzmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu v celom rozsahu a zároveň zaviaže žalovaného nahradiť žalobcovi\ntrovy celého súdneho konania z celej priznanej sumy (nielen zo sumy 4.000,- eur). Podané odvolanie\nodôvodnil tým, že súd prvej inštancie rozhodol z viacerých dôvodov nesprávne. K otázke skutočnej\nškody žalobca namietal, že súd zamietol žalobu z dôvodu, že škoda (majetkové náklady žalobcu) nie\nje v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči žalobcovi. S týmto záverom súdu žalobca\nnesúhlasí. Uznesením o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1-JP-PO-2007,\nktoré síce bolo všeobecné a nevzťahovalo sa na konkrétnu osobu, sa začalo trestné stíhanie vo veci\nzločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na základe\nvýpovede bývalej manželky žalobcu. Ňou samotnou bol v jej výpovediach jej vtedajší manžel - žalobca\nopakovane označený za jedinú osobu zodpovednú za údajné spáchanie tohto trestného činu. Preto\ncitované všeobecné a na konkrétnu osobu sa nevzťahujúce trestné stíhanie začaté Uznesením o\nzačatí trestného stíhania ČVS:ORP-510/1-JP-PO-2007 zo dňa 12.6.2007 logicky žalobca nemohol\nod jeho začiatku, teda od 12.6.2007 ignorovať. Naopak, postupmi a formami logického myslenia,\ndedukciou, generalizáciou a komparáciou s využitím analýzy a syntézy sa žalobca musel považovať\nza priamo ohrozeného predmetným trestným stíhaním, ktoré logické úvahy sa aj potvrdili následným\nadresným a konkrétnym Uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi CVŠ:ORP-175/OdV-SK- 2007\nzo dňa 25.9.2007. Posudzovať nárok žalobcu v tejto časti ako nedôvodný nie je preto namieste a\nzdôvodnenie súdu v tejto časti vykazuje známky svojvoľnej účelovej interpretácie práva. Ušlo pozornosti\nsúdu, že uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci (zo dňa 12.6.2007) vydalo Okresné riaditeľstvo PZ\nv Prešove, kým uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi (zo dňa 25.9.2007) už Okresné riaditeľstvo\nPZ vo Svidníku. Dôvodom bolo výlučne to, že žalobca pracoval ako vyšetrovateľ PZ na OR PZ v Prešove,\npredtým ako sa stal advokátom a príslušníci PZ pracujúci na OR PZ v Prešove sa vyjadrovali na otázku\nohľadne možnej zaujatosti v tomto konaní tak, že sa cítili zaujatí. Skúmanie zaujatosti sa vždy rieši ku\nkonkrétnej osobe riešenej v trestnom konaní, nie k abstraktnému spisu vedenému „vo veci“ a nie voči\nkonkrétnej osobe. Znamená to, že už od 12.6.2007 všetci relevantní príslušníci PZ pracujúci na OR PZ\nv Prešove, vedeli že vo veci ich bývalého kolegu Y.. T. O. je vedené trestné stíhanie pre zločin týrania\nblízkej a zverenej osoby. Ak by tomu tak nebolo, tak by spis nebol postúpený na OR PZ do Svidníka. Je\njasné, že fakticky sa už uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1-JPPO-2007 vzťahovalo jedine a výlučne k osobe žalobcu. Preto sa rozhodlo o postúpení celého trestného\nspisu. Znamená to, že súd chybne vyhodnotil význam uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci (zo\ndňa 12.6.2007) pre vznik príčinnej súvislosti k výdavkom žalobcu, ktorými vznikla žalobcovi škoda. Súd\nv tomto ohľade dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože\nvôbec neprihliadol na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že hoci žalobca mal problémy\nv manželstve už od januára 2007, z miesta trvalého a spoločného bydliska s bývalou manželkou sa\nvysťahoval až potom, čo ho manželka začala napádať a volať do bytu políciu za účelom vykázania\nžalobcu z bytu. Žalobcovi neostávalo nič iné, len sa z bytu vysťahovať skôr, ako by tak urobila\npolícia a spôsobila tým ešte väčšiu ujmu na jeho právach. Žalobca predloženými dôkazmi preukázal,\nže náklady spojené s presťahovaním a zmenou bydliska aj pracoviska do Bratislavy boli vyvolané\ntrestnoprávnou aktivitou OČTK vedenou voči osobe žalobcu. Samotné problémy\nv manželstve\nžalobcu súvisia nepochybne s trestným stíhaním, veď predsa sú príčinou konania býv. manželky žalobcu\na ňou iniciovaného začatia trestného stíhania. Ak by nebolo manželských problémov, nevzniklo by\nani trestné stíhanie žalobcu. Ale samotné manželské problémy neboli dôvodom pre vznik nákladov.\nŽalobcu nepresvedčil o tom, že sa musí presťahovať „ani krik ani vystrájanie“ jeho bývalej manželky,\nale až to, že OČTK začali voči žalobcovi podnikať trestnoprávne postupy. Krik a vystrájanie hysterickej\nženy dokázal žalobca zvládnuť (hoci s problémami), ale fakt, že je trestne stíhaný (a tento moment\nzačína už začatím trestného stíhania vo veci), tento fakt bol skutočným hybným momentom vzniku\ndefinitívneho rozhodnutia o presťahovaní žalobcu do X.. K ušlému zisku žalobca namietal, že súd síce\nvykonal dokazovanie, ale tie dôkazy, ktoré žalobca predložil, neuznal za dôveryhodné. Súd ich teda\n\nnevzal do úvahy, ale s takým vysvetlením a argumentáciou, ktoré neobstoja pri objektívnom vyhodnotení\nprezentovaných vysvetlení súdu. Súd v bode 29. rozsudku uvádza: „Z časového a obsahového hľadiska\nbolo rovnako nedôveryhodné podpísanie pracovnej zmluvy s Academia Istropolitana dňa 20.09.2007\na jej následné ukončenie dňa 05.10.2007, t.j. len o 15 dní, a to ešte navyše formou, ktorú vtedy\nplatný Zákonník práce nepoznal.“ Súd vo svojom rozhodnutí dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože sa nezaoberal tým, že sa jednalo o dve rozdielne zmluvy\nspravované iným právnym režimom a teda išlo o dva rôzne vzťahy žalobcu k Academii Istropolitana.\nSúd taktiež nesprávne vyhodnotil časové postupnosti jednotlivých zmlúv. Jedna bola pracovná zmluva\n(predchádzajúci pracovný pomer žalobcu na Academii Istropolitana trval od 1.9.2005 do 31.3.2007) so\nžalobcom ako s fyzickou osobou - zamestnancom uzatvorená 20.9.2007 na lektorskú činnosť s tým,\nže pracovný pomer mal začať 15.10.2007 a trvať do 31.12.2009, ale ani sa nezačal, lebo Academia\nIstropolitana ešte pred začatím tohto pracovného pomeru odstúpila od pracovnej zmluvy a žalobcovi\nnepridelila 15.10.2007, ani neskôr žiadnu prácu. Súd vo svojom rozsudku vôbec nepracoval\ns\nvykonanými dôkazmi preukazujúcimi v danom čase súčasne existenciu aj druhej zmluvy medzi žalobcom\nako advokátom a Academiou Istropolitana, ktorá zmluva o spolupráci pri poskytovaní právnych služieb\na právneho poradenstva bola uzavretá ešte 4.1.2006 medzi Academia Istropolitana a Advokátskou\nkanceláriou Y.. T. O.. Táto zmluva o spolupráci uzatvorená podľa Obchodného zákonníka bola skončená\n5.10.2007, teda takmer po roku a trištvrte, keď sa riaditeľka Acdemie Istropolitana dozvedela, že žalobca\nje trestne stíhaný. Je nepreskúmateľné, na základe čoho konkrétne súd pokladal „tieto dôkazy za\nnedôveryhodné, a to vzhľadom na strojený a neprirodzený obsah výpovedí, resp. odstúpení, ako aj\nvzhľadom na časovú následnosť medzi uzatvorením zmlúv a ich ukončením.“ Ďalej v tejto časti odvolania\nžalobca spochybňuje výpovede svedkov vypočutých v danom súdnom konaní, ktoré sa snaží uviesť\ndo súladu so svojimi skutkovými tvrdeniami. K nemajetkovej ujmy namieta, že aj v tejto časti rozsudku\nsúd znova dospel k chybným a neudržateľným záverom. V bode 42. rozsudku „K nemajetkovej ujme“\npokladá súd nemajetkovú ujmu žalobcu za preukázanú závermi Znaleckého posudku T.. T. a T.. T., v\nktorom sa explicitne uvádza, že u žalobcu sa po začatí trestného stíhania vyvinula psychická porucha pretrvávajúce zmeny osobnosti, táto porucha sa vyvinula po začatí trestného stíhania a psychická ujma\nje v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Ak súd opiera priznanie nemajetkovej ujmy na\nzáklade uvedených dôkazov zo znaleckých posudkov, ktoré jednoznačne a nespochybniteľne potvrdili,\nže psychická porucha sa u žalobcu vyvinula až po začiatku trestného stíhania a je v príčinnej súvislosti s\ntrestným stíhaním, je potom absurdné, nespravodlivé a celkom nelogické tvrdiť v časti „K ušlému zisku“\nbod 37., kde súd uvádza, že: „Súd teda z vykonaného dokazovania pokladá za preukázané, že medzi\nobvinením žalobcu a ušlým ziskom preukazovaným zo strany žalobcu nie je príčinná súvislosť, a teda\nušlý zisk žalobcovi nemožno priznať.“ Súd tu svojvoľne a zmätočne interpretuje príčiny následkov a\nzároveň si odporuje, keď v tejto časti rozsudku súhlasí a o svoje rozhodnutie opiera zistenia znalcov, T..\nT. a T.. T., v ktorom sa explicitne uvádza, že u žalobcu sa po začatí trestného stíhania vyvinula psychická\nporucha - pretrvávajúce zmeny osobnosti, táto porucha sa vyvinula po začatí trestného stíhania a\npsychická ujma je v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Súd opäť na tomto mieste použil\nselektívny a účelový prístup k jedným a tým istým dôkazom. Pri posudzovaní existencie ujmy a náhrady\nza nemajetkovú ujmu je rozhodujúce, ako by takúto ujmu vnímala každá iná fyzická osoba. V prípade\nžalobcu a jeho profesie advokáta, by objektívny postup súdu bol posudzovať, ako by ujmu žalobcu\nvnímala každá iná fyzická osoba právnického povolania - advokát, prokurátor, sudca, notár, vyšší súdny\núradník. Avšak súd to neurobil, neposudzoval, ako by túto ujmu vnímala každá iná osoba, ale naopak,\nselektívne a účelovo sa priklonil k tomu, čo údajne pokladajú súdy za primeranú nemajetkovú ujmu\npre žalobcu. Pre advokáta, ktorý nezákonným trestným stíhaním prišiel nespravodlivým spôsobom o\nsvoje zdravie, o svoje postavenie, o svoju prácu, o svoje spoločenské vzťahy, o svoj osobný život. Toto\nnezákonné konanie štátu malo a naďalej má priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného\nžalobcu, na jeho zdravie, na pracovné, spoločenské a rodinné vzťahy, či osobný život. Ujma spôsobená\nnezákonným trestným stíhaním spôsobila žalobcovi až psychiatrické ochorenie, vyžadujúce náročné\ndoživotné liečenie a znemožnila jeho pracovný život. Žalobca sa stal invalidným dôchodcom. Ujma\nžalobcu bude doživotná a nezákonné trestné stíhanie má na žalobcu doživotné nenapraviteľné následky.\nAkékoľvek finančné odškodnenie nedokáže napraviť ujmu, ktorú žalobca utrpel, resp. jeho postavenie\nv spoločnosti alebo bolesť, ktorú si vytrpel a naďalej trpí. Hlavnou úlohou náhrady za nemajetkovú\nujmy je predovšetkým zmierniť, zoslabiť následky nezákonného trestného stíhania do práv žalobcu.\nAle náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- Eur rozhodne nie je v kontexte prípadu žalobcu ani\nobjektívna, ani spravodlivá a ani morálna. Práve možná nestabilnosť judikatúry, na ktorú sa v tejto\nčasti rozsudku súd odvoláva, logicky vznikla na základe rôznej intenzity ujmy, rôznej závažnosti dopadu\nnezákonného trestného stíhania na rôznych poškodených, a to s ohľadom na rôznorodosť pracovného,\n\nspoločenského a osobného postavenia jednotlivých žalobcov. Iné dopady a následky na poškodeného\nmá nezákonné trestné stíhanie násilného recidivistu a iné dopady a následky na prvýkrát obvineného\núspešného advokáta. Nestabilnosť judikatúry je len vyjadrením rozmanitosti ujmy a jej dopadov na\nrôznych ľudí a podporuje názor žalobcu, že súd prvej inštancie predpojato a zámerne zľahčil skutočné\ndopady ujmy na žalobcu, na jeho zdravie a jeho život po nezákonnom trestnom stíhaní. Je vlastne\nnepodstatné, z akých subjektívnych dôvodov takto súd urobil, ale v zdôvodnení rozsudku neuplatnil\nlogické postupy ani princíp spravodlivosti. Tu žalobca poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci\nv tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žaloba poukázal na to, že skúšal vyhľadávať obdobné\nrozhodnutia súdov, v obdobných prípadoch a s nejakým (súdom tvrdeným) priemerným priznávaním\nsumy nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- až 2.000,- eur sa nestretol (rozsudky Najvyššieho súdu SR\nsp.zn. 6Cdo 185/2011, 4Cdo 177/2005, 6Cdo 37/2012, 7Cdo/262/2015, 1Cdo/133/2018). Suma náhrady\nnemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur, ktorú súd priznal, je nemiestne nízka. Nezohľadňuje nič z\npreukázaných skutočností, ani z poškodenia osobnosti a majetkových práv, ani z deštrukcie osobného\naj profesijného života žalobcu, ale najmä nie vznik duševných porúch v psychike žalobcu.\n13. Proti napadnutému rozsudku podal odvolanie takisto žalovaný, a to konkrétne proti prvému a\nštvrtému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej\nčasti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal, že súd\nprvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, resp. vzal do úvahy\nskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vôbec nevyplynuli, ani inak nevyšli\npočas konania najavo, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil, svojim postupom založil\nvadu nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku, dospel k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu veci. Súd prvej inštancie v odseku 16 napadnutého rozhodnutia, cit.: „... sa vysporiadal\ns otázkou základného predpokladu na uplatnenie náhrady škody, ktorým je existencia nezákonného\nrozhodnutia. Túto otázku vyriešil opäť vo svojom zrušovacom uznesení odvolací súd, ktorý jednoznačne\nv odseku 19 odôvodnenia skonštatoval, že v danom prípade, keďže bolo v trestnom konaní\nkonštatované, že skutok nie je trestným činom a vec bola postúpená na priestupkové, možno takéto\nrozhodnutie považovať za nezákonné a poškodenému subjektu vzniká právo na náhradu škody, resp.\nnemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Týmto rozhodnutím odvolacieho súdu je súd\nprvého stupňa viazaný. Súd sa navyše s týmto názorom plne stotožňuje...“ Žalovaný sa nestotožňuje s\nvyššie uvedeným názorom súdu prvej inštancie, pričom v tejto súvislosti si opätovne dovoľuje poukázať\nna nasledovné skutočnosti. V odseku 20 uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 25.1.2021,\nsp.zn. 14Co/3/2018 je uvedená nasledovná konštatácia: „... neobstojí námietka žalovaného, ktorou\npoukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/251/2010, zo dňa 22.5.2012, ktoré\nbolo Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením zo dňa 7.11.2012, sp.zn. I. ÚS 548/2012-13\nuznané ako akceptovateľné a korektné, keď KS v BA konštatoval, že napriek existencii ustálenej\njudikatúry, je potrebné posudzovať zákonnosť či nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia vždy aj s\nohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. V uvádzanom prípade bolo potrebné prihliadať na okolnosti\nkonkrétneho prípadu predovšetkým z dôvodu, že tam uvádzaného trestného činu....sa dopustila učiteľka\nv čase výkonu jej povolania, t.j. v čase vykonávania dozoru nad žiakmi počas školského výletu mala\nbyť pod vplyvom alkoholu. Toto konanie bolo nakoniec vyhodnotené ako priestupok, preto bolo trestné\nkonanie voči obvinenej zastavené a vec postúpená na priestupkové konanie. Je nepochybné, že v\ntomto prípade nedošlo\nk nezákonnému rozhodnutiu, čo potvrdil aj Ústavný súd SR.\nAvšak v predmetnom prípade, žalobcovo trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu podľa § 215 ods.\n1 písm. b) Trestného poriadku, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci na\npriestupkové konanie.“ Žalovaný poukazuje, že jediným rozdielom medzi vyššie uvádzaným konaním a\nprejednávaným konaním je, že žalobcovo trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu podľa\n§ 215\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku, tzn. skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie\nveci na priestupkové konanie vzhľadom k tomu, že uplynula 2-ročná lehota na prejednanie priestupku\npodľa ustanovenia § 49 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch\nv platnom znení. Zákon č.\n514/2003 Z.z. v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva\njej status nezákonného rozhodnutia. Na tomto mieste dáva do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu\nŽilina zo dňa 29.4.2022, sp.zn. 10Co/167/2021. Je zreteľné, že zákonodarca v skutočnosti s takouto\nsituáciou pre jej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi dôjde k zastaveniu trestného stíhania,\npretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci na priestupkové konanie\nvzhľadom k tomu, že uplynula 2-ročná lehota na prejednanie priestupku podľa ustanovenia § 49 zákona\no priestupkoch, žalovaný (s poukazom na vyššie uvedené) má za to, že právo na náhradu škody\nnevznikne. Poznamenáva, že opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k priznaniu práva na\n\nnáhradu škody len s poukazom na zastavenie trestného stíhania a princíp prezumpcie neviny, celkom\nzjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho uplatnenie v praxi by mohlo\nviesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov (priestupkov), čo by bolo v priamom\nrozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadou „ex iniuria ius non oritur“ (z bezprávia nemôže vzísť\nprávo). K otázke skutočnej škody žalovaný uvádza, že v tejto otázke sa súd prvej inštancie plne\nstotožnil s názorom žalovaného, preto sa tento plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, pričom\nje zrejmé, že a) nedošlo k zmenšeniu už existujúceho, reálneho majetku žalobcu, b) nedošlo k porušeniu\nžiadnej zákonnej povinnosti zo strany žalovaného, c) domnelá príčinná súvislosť nebola bezpečne\npreukázaná, pričom v tejto časti žalobca absolútne neuniesol dôkaznú povinnosť. K otázke námietkovej\nujmy žalovaný uviedol, že aby mohol súd prvej inštancie konštatovať, že existuje príčinná súvislosť\nmedzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, musel by žalobca najskôr preukázať, že jediným\ndôvodom, resp. hlavnou príčinnou žalobcom opisovaných následkov bolo práve nezákonné rozhodnutie\nžalovaného. Žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za prípadný vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku\nnezákonného rozhodnutia, ak takáto ujma nie je priamym a bezprostredným následkom takéhoto\nrozhodnutia, za predpokladu, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom v žalobe príčinnú súvislosť\nnepreukázal. Žalovaný zastáva názor, že v konaní bolo preukázané, že (údajne) utrpená ujma žalobcu\nje v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s trvalo rozvrátenými rodinnými pomermi žalobcu.\nV takom prípade je zrejmé, že právo na náhradu škody žalobcovi vzniknúť nemôže. Žalovaný v\notázke (preukázania) príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody poukazuje na\nrozhodnutia súdov, ktoré sa zaoberali touto problematikou vo všeobecnosti aj\nv konkrétnych\npodmienkach zákona č. 514/2003 Z.z. (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/22/2019, 6Mcdo\n11/2010; rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co 6/2018; uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.\nII. ÚS 467/2008). Podľa názoru žalovaného je evidentné, že súd prvej inštancie nesprávne právne\nposúdil rozhodujúce skutočnosti, najmä existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím\na vznikom škody na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov. Žalovaný aj napriek vyššie uvedeným\nzávažným nedostatkom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, považuje za potrebné poukázať\nďalej na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z uvedeného vyplýva, že nemajetkovú ujmu\nv peniazoch môže súd priznať len v prípade, ak mal preukázanú skutočnosť, na základe ktorej dospel\nk záveru, že zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva vzhľadom na konkrétne okolnosti\nnie je postačujúce, a to predovšetkým\nz hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých\nnásledkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne (viď\nRč/21/1995). Pri určení formy a výšky zadosťučinenia je potrebné prihliadať predovšetkým na povahu\ntrestnej veci, tiež dĺžku trestného stíhania, a na dopady trestného stíhania na osobu poškodeného.\nForma a prípadná výška zadosťučinenia nesmie byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou\nspravodlivosti, t. j. jej priznanie je nad rámec konštatovania porušenia práva na mieste iba vtedy,\nak by sa z hľadiska všeobecnej slušnosti poškodenému satisfakcia skutočne mala dostať (rozsudok\nveľkého senátu NS ČR sp.zn. 30Cdo/2813/2011, R 122/2012). Je nevyhnutné, aby žalobca preukázal,\nže ním tvrdená utrpená ujma je takej intenzity, že je možné ju označiť ako ujmu závažnú, ktorú\nje nutné odčiniť jedine priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak v konaní nemal súd\nprvej inštancie preukázané, že by takáto zodpovednosť na strane žalovaného existovala (žalobca totiž\nnepreukázal vznik žiadnej ujmy v rodinnej, pracovnej či spoločenskej oblasti, ktorá by bola v priamej a\nbezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím), potom žalovanému nie je zrejmý záver\nsúdu prvej inštancie týkajúci sa ustálenia náhrady nemajetkovej ujmy v priznanej výške, ktorý absolútne\nnespočíva v logických a legitímnych faktoch. Súdom prvej inštancie priznaný nárok na náhradu škody\nvo výške 4.000,- Eur, v kontexte neunesenia dôkazného bremena neobstojí, nakoľko táto suma je\n(i) neadekvátna, (ii) neodrážajúca skutočnú intenzitu, rozsah a následky celého trestného stíhania do\nosobnostnej sféry žalobcu, ktorá (iii) nezodpovedá objektívne zistenému skutkovému stavu veci, čím\nsa výrazne bagatelizuje priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za\nsmrť blízkej osoby. Je zrejmé, že žalobca nepreukázal existenciu utrpenej ujmy, nepreukázal existenciu\nškody a jej výšky, nepreukázal existenciu závažnej ujmy v morálnej sfére, ktorej by zodpovedal nárok\nna jej náhradu v peniazoch. Žalobca tiež vôbec nepreukázal, že práve a výlučne údajným nezákonným\nrozhodnutím došlo k vzniku ním tvrdenej ujmy. Priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi\núdajným nezákonným rozhodnutím a údajnou ujmou na strane žalobcu nebola žalobcom bezpečne\na bez pochybností preukázaná. Je zrejmé, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Podľa\nnázoru žalovaného tak bolo porušené základné právo žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, keď napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, pre ktoré sa napadnutý rozsudok\nstáva nepreskúmateľným.\n\n14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. K\notázke nezákonného rozhodnutia žalobca uvádza, že v tejto otázke súd prvej inštancie rozhodol správne.\nAkékoľvek iné právne názory žalovaného uvedené v odvolaní zo dňa 27.3.2023, ktorými stále tvrdí,\nže neexistuje nezákonné rozhodnutie, sú chybné a zbytočné. K otázke skutočnej škody a ušlého zisku\nžalobca v tejto časti poukazuje na svoje vlastné odvolanie zo dňa 27.3.2023, podané proti rozsudku súdu\nprvej inštancie, kde podal podrobnú argumentáciu svojho nesúhlasu s rozsudkom súdu prvej inštancie\nv tejto časti posudzovaného nároku, na ktorej žalobca naďalej zotrváva v celom rozsahu. K otázke\nnemajetkovej ujmy uvádza, že žalobca spoľahlivo doloženými dôkazmi preukázal aj výnimočnú intenzitu\nním utrpenej ujmy, aj to, že je potrebné ju odčiniť priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dôkazy\ndoložené žalobcom toto priamo preukazujú: poškodenie jeho osobnosti, vznik duševnej poruchy, vznik\ninvalidity, strata spoločenského postavenia, strata úspešnej kariéry - toto všetko žalobca preukázal. O\ntomto všetkom už žalobca v priebehu prvoinštančného konania, ako aj v žalobcom podanom odvolaní\nzo dňa 27.3.2023 napísal a vysvetlil veľa, všetko preukázateľné fakty (podložené znaleckým posudkom,\nrozhodnutiami sociálnej poisťovne, zdravotnou dokumentáciou, ekonomickými podkladmi, atď.). Na\ntomto všetkom žalobca zotrváva aj naďalej. Žalobca v reakcii na tvrdenie žalovaného o nesúhlase s\npriznaní nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur uvádza, že žalobca sám vo svojom odvolaní v tejto\nčasti vyčítal súdu, že jeho rozhodnutie nespočíva\nv logických a legitímnych faktoch. V tomto sa\nsporové strany skutočne zhodnú. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy vo\nvýške 4.000,- Eur je úplne nepreskúmateľné, nakoľko sa nedá zistiť v ktorých konaniach (pred ktorými\nsúdmi) bola právoplatne priznaná práve takáto suma náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca sa s takýmito\nrozsudkami nestretol. Pri použití tvrdenia, ktoré je nepreskúmateľné, je nepreskúmateľný rozsudok v\ntejto časti, ktorá je základom pre samotné rozhodnutie súdu. Každým nepreskúmateľným rozsudkom\nnastáva stav porušenia práva účastníka konania na spravodlivý\nsúdny proces.\n15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že tvrdenia žalobcu, obsiahnuté v odvolaní,\nsú vyjadrením jeho názoru na odôvodnenie rozsudku. Žalobca má za to, že škoda mu mohla vzniknúť\naj uznesením o začatí trestného stíhania, napriek tomu, že toto nie je vydané voči konkrétnej osobe.\nTakýto názor nemá oporu v ustanoveniach príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov\nani v ustálenej judikatúre súdov. Žalobca svojimi vlastnými tvrdeniami potvrdzuje, že sa sťahoval\nskôr, ako mu bolo vznesené obvinenie a to v dôsledku negatívnych vzťahov s manželkou, nie v\ndôsledku trestného konania. Čo sa týka ušlého zisku, žalobca sám poukazuje na skutočnosť, že mal\ns Academiou Istropolitana uzatvorené 2 zmluvy, pričom pracovný pomer ani nezačal (žalobca v tejto\nsúvislosti nepreukázal súvis s trestným stíhaním) a druhý trval ešte takmer 2 roky odkedy sa Academia\nIstropolitana dozvedela o jeho trestnom stíhaní. Aj z toho možno dedukovať, že trestné stíhanie na\npokles príjmov žalobcu nemalo vplyv. Žalobca v odvolaní poukazuje na iné súdne konania, v ktorých\nboli ako nemajetková ujma priznané vyššie sumy, ktoré\ns prejednávanou vecou nesúvisia,\nnakoľko náhrady nemajetkovej ujmy, priznané v týchto konaniach, sa týkajú inej fázy trestného konania,\nkde už pravdepodobnosť, že obvinený či obžalovaný trestný čin, ktorý sa mu kladie za vinu, spáchal.\nV prípade žalobcu však nedošlo k obžalobe, oslobodeniu spod obžaloby, ani nebol vo väzbe. Pre\nporovnanie výšky priznanej nemajetkovej ujmy ide teda o absolútne irelevantné konania a informácie.\nŽalovaný naďalej trvá na svojich vyjadreniach, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, či už priznaná\nsúdom, alebo požadovaná žalobcom je neprimeraná a v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných\nprávnych predpisov.\n16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), vec prejednal, bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.\n1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,\nnevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolaní oboch sporových strán, ako aj celého\nobsahu spisu, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné\nv ním napadnutej časti potvrdiť. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, toto považoval odvolací súd za\ndôvodné, a preto s poukazom na § 390 C.s.p. v zmysle § 388 zmenil výrok napadnutý odvolaním\nžalovaného tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto odvolacieho rozsudku. Rozsudok odvolací súd\nverejne vyhlásil dňa 25.6.2024 podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., pričom o termíne\nverejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným\nspôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).\n\n17. Odvolací súd skôr ako pristúpil k odôvodneniu jednotlivých námietok uplatnených sporovými\nstranami v podaných odvolaniach, považoval za potrebné uviesť, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej\ninštancie, ktorý viazaný predchádzajúcim záverom odvolacieho súdu ustálil, že v predmetnom prípade\ntreba za nezákonné rozhodnutie považovať uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi CVŠ:ORP-175/\nOdV-SK- 2007 zo dňa 25.9.2007. Súd prvej inštancie na základe zistených a preukázaných skutočností\ndospel k správnemu záveru, že práve toto rozhodnutie možno považovať za nezákonné v zmysle zákona\nč. 514/2003 Z.z., keďže bolo v trestnom konaní konštatované, že skutok nie je trestným činom a vec\nbola postúpená na priestupkové konanie.\n18. V prvom rade sa odvolací súd zameral na preskúmanie dôvodnosti odvolania podaného žalobcom,\na po jeho vyhodnotení dospel k záveru, že toto jeho odvolanie je nedôvodné, nemajúce oporu v jeho\nskutkových tvrdeniach a vykonanom dokazovaní. Navyše žalobca v podanom odvolaní opakovane\npoukazoval na skutočnosti tvrdené už pred súdom prvej inštancie, avšak k náležitému preukázaniu jeho\ntvrdení v predmetnom súdnom konaní zo strany žalobcu žiadnym spôsobom nedošlo. Preto odvolací\nsúd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie\nako správny potvrdil\n(§ 387 C.s.p.).\n19. Ak aj žalobca v podanom odvolaní namietal, že za nezákonné rozhodnutie v danom prípade treba\npovažovať už uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1-JP-PO-2007,\nnakoľko už týmto došlo k jeho ohrozeniu a od daného momentu treba prihliadať na vznik následkov v\npríčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania, ktoré odôvodňujú vznik nároku žalobcu na náhradu\nškody, tak s takouto námietkou odvolací súd nesúhlasí. Rovnako nedôvodné je tvrdenie žalobcu,\nže vzhľadom na postúpenie trestnej veci z OR PZ Prešov z dôvodu vyjadrenia sa príslušníkov PZ\npracujúcich na danom OR PZ o ich zaujatosti k žalobcovi, bolo už v čase začatia trestného stíhania\nzrejmé, že sa jedná o osobu žalobcu, a preto sa aj posudzovanie príčinnej súvislosti malo preukazovať už\nod daného momentu (vydania uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1JP-PO-2007). K daným námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že takýto názor žalobcu nemá oporu v\npríslušných zákonných ustanoveniach, ani v súdnej praxi. Je nepochybné, že začatie trestného stíhania\nvydaním uznesenia predstavovalo začiatok trestného konania v danej veci, avšak toto začatie trestného\nstíhania nebolo vydané voči konkrétnej osobe (voči žalobcovi), preto vydaním tohto rozhodnutia ani\nnemohlo byť žiadnym spôsobom zasiahnuté do práv žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že príslušníci OR PZ\nPrešov vyjadrili svoju námietku zaujatosti, a preto bol trestný spis postúpený na OR PZ vo Svidníku,\nnie je postačujúce ako argument, nakoľko ak by aj existovalo podozrenie, že sa jedná o osobu žalobcu,\ntoto ešte neznamenalo, že v skutočnosti aj dôjde k vzneseniu obvinenia žalobcovi a začatiu trestného\nstíhania práve konkrétnej osoby - žalobcu, od ktorého by bolo následne možné odvodiť prípadný\nzásah do jeho práv. Preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že až uznesením o vznesení obvinenia\nkonkrétnej osobe, kde došlo následne k zastaveniu trestného stíhania, preto, že skutok nie je trestným\nčinom, došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu, odôvodňujúci postup podľa zákona č. 514/2003\nZ.z.. Taktiež odvolací súd poukazuje na záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje, a to, že\nvníma argument žalobcu, že už na základe začatia trestného stíhania si mohli tretie osoby utvoriť názor\nna možného páchateľa, a to osobitne v situácii, keď išlo o trestné stíhanie vo veci spáchania zločinu\ntýrania blízkej a zverenej osoby, avšak napriek tomu samotné začatie trestného stíhania bez obvinenia\nkonkrétnej osoby nemôže spôsobiť akýkoľvek nárok konkrétnej osoby na náhradu škody. Uvedené platí\nnajmä preto, že orgán činný v trestnom konaní až na zákonom stanovené výnimky nemá inú možnosť,\nako po podaní trestného oznámenia trestné stíhanie začať.\n20. Vzhľadom na vyššie uvedené tak potom nemôže obstáť ani námietka žalobcu týkajúca sa\npreukázania vzniku skutočnej škody, ktorú vyvodzoval z nákladov spojených s presťahovaním sa a\nzmenou bydliska aj pracoviska do X., ktoré boli vyvolané trestnoprávnou aktivitou orgánov činných v\ntrestnom konaní voči osobe žalobcu. Predmetnými tvrdeniami žalobca samotný potvrdzuje skutočnosti,\nže sa sťahoval skôr, ako mu bolo vznesené obvinenie, a to v dôsledku negatívnych vzťahov s manželkou,\nnie v dôsledku trestného konania. Preto aj v tomto smere súd prvej inštancie správne zamietol nárok\nžalobcu z dôvodu nepreukázania vzniku skutočnej škody na strane žalobcu v dôsledku nezákonného\nrozhodnutia.\n21. Taktiež čo sa týka ušlého zisku tvrdeného žalobcom, tak odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu\nprvej inštancie, že dôvodnosť tohto nároku žalobca taktiež v súdnom konaní adekvátne nepreukázal.\nPokiaľ aj žalobca argumentuje tým, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že v prípade zmlúv žalobcu\n\ns Academiou Istropolitana sa jednalo o dve rozdielne zmluvy spravované iným právnym režimom, a\nteda išlo o dva rôzne vzťahy žalobcu k danému subjektu, a súd taktiež nesprávne vyhodnotil aj časové\npostupnosti týchto jednotlivých zmlúv, tak tieto námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť závery\nsúdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby aj v tejto časti. K danej námietke odvolací súd uvádza, že\nžalobca sám poukazuje na skutočnosť, že mal s Academiou Istopolitana uzavreté dve zmluvy, pričom\njeden pracovaný pomer žalobcu s daným subjektom ani nezačal (resp. opak nebol v súdnom konaní\npreukázaný) a druhý trval ešte skoro dva roky odkedy sa Academia Instrpolitana dozvedela o trestnom\nstíhaní žalobcu. Na základe uvedeného tak možno uzavrieť, že žalobca ani v tejto otázke náležite\nnepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a ním tvrdeným ušlým ziskom.\n22. Zistenie výšky ušlého zisku nie je otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí mať svoj\nzáklad v zistenom skutkovom stave. Preto aj záver súdov priznávajúci náhradu ušlého zisku musí byť\nzaložený na konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že poškodený\nby žalovaný ušlý zisk za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť škodovej udalosti. Pokiaľ\npoškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode\nvecí očakávať, nemôže byť\nv konaní úspešný. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou\nsúdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti\nk rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý\nzisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody),\nale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí\nbyť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej\nudalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v\ndôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate príležitosti alebo zmarení\nzámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v\nprípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Vzhľadom na uvedené tak odvolací súd súhlasí so\nzáverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal svoj ušlý zisk hodnoverným\nspôsobom, aby mu mohlo byť zo strany súdu vyhovené.\n23. K otázke nemajetkovej ujmy sa odvolací súd vyjadruje podrobne v texte nižšie, avšak vzhľadom na\nzávery prijaté odvolacím súd v danom konaní, nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalobcu ohľadom\nvýšky ušlého zisku (nakoľko odvolací súd zmenil napadnutý výrok daného rozsudku a v danej otázke\npriznaný nárok žalobcu zamietol z dôvodu jeho nepreukázania).\n24. Vzhľadom na vyššie uvedené tak odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade bolo\nodvolanie žalobcu podané nedôvodne. V podanom odvolaní žalobca poukazoval na tie isté argumenty\na námietky uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak tieto náležite nepreukázal.\n25. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom\nnapadnutej časti ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti,\nktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie žalobcu\nnepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok v ním napadnutej časti ako vecne správny podľa\n§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom\nsúdu prvej inštancie.\n26. Čo sa týka odvolania podaného žalovaným, tak toto vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné, a preto s\npoukazom na § 390 C.s.p. v zmysle § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku,\nktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur\nspolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej sumy od tridsiateho prvého dňa po\nprávoplatnosti rozsudku do zaplatenia, zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia\nodvolacieho súdu.\n27. Žalovaného hlavným odvolacím dôvodom bol nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznaní\nnemajetkovej ujmy žalobcovi. Tento svoj nesúhlas žalovaný odôvodňoval tým, že aby mohol súd prvej\ninštancie konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody\n(nemajetkovej ujmy), musel by žalobca najskôr preukázať, že jediným dôvodom, resp. hlavnou príčinou\nžalobcom\nopisovaných následkov bolo práve nezákonné rozhodnutie žalovaného.\nŽalovaný nemôže niesť zodpovednosť za prípadný vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného\nrozhodnutia, ak takáto ujma nie je priamym a bezprostredným následkom takéhoto rozhodnutia, za\n\npredpokladu, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom v žalobe príčinnú súvislosť nepreukázal.\nŽalovaný zastáva názor, že v konaní bolo preukázané, že údajne utrpená ujma žalobcu je v priamej a\nbezprostrednej príčinnej súvislosti s trvalo rozvrátenými rodinnými pomermi žalobcu. K tomuto názoru sa\npriklonil vo svojom odôvodnení aj súd prvej inštancie, preto nie je zrejmé, prečo aj napriek uvedenému\nžalobcovi priznal nemajetkovú ujmu. S danou námietkou sa stotožňuje aj odvolací súd.\n28. Ako správne uvádza žalovaný a odvolací súd na tieto závery poukazuje - sám súd prvej inštancie\nvo svojom odôvodnení pri otázke nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že zodpovednosť v tomto\nprípade v nepomerne väčšej miere nesie rozvrátené manželstvo žalobcu a jeho manželky, resp. konanie\nsamotnej manželky, ktorá podala trestné oznámenie; ako aj, že súd prvej inštancie rešpektuje záverečnú\nreč znaleckého posudku, v ktorej je uvedená príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a zhoršením\npsychického stavu žalobcu, ale ani z tejto časti nevyplýva, že by malo ísť o výlučnú príčinu. Preto nie\nje ani odvolaciemu súdu jasné, ak súd prvej inštancie dospel k týmto záverom, prečo následne priznal\nžalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, aj keď v značne zníženej výške.\n29. Z dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nutnosť zaviesť právo aj na náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym\núradným postupom pri výkone verejnej moci bolo zavedené z dôvodu potreby rozšíriť súčasné chápanie\npráva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej majetkovej škody aj na chápanie náhrady škody\nako „spravodlivého zadosťučinenia“. Tým sa rozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhrady škody\nnielen na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada škody\nby mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňa napríklad peňažnú náhradu nemajetkovej\nujmy (morálnu ujmu), ako aj iné formy zadosťučinenia (napríklad verejné ospravedlnenie, uverejnenie\nzrušujúceho rozsudku a stručného odôvodnenia a podobne). Tá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú\npoškodením občianskej cti, dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania,\nväzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, v dôsledku sťaženia spoločenského\nuplatnenia a inú preukázateľnú a tiež preukázanú nemajetkovú ujmu. Z uvedeného vyplýva, že právo\nna náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale len vtedy, ak nemajetková ujma vznikla\nv príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym\núradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla; nemajetková ujma\na príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym\núradným postupom musia byť aj preukázané.\n30. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú: 1. nezákonné\nrozhodnutie orgánov verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, 2. existencia nemajetkovej\nujmy, 3. kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo\njeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí\nbyť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostatočné.\n31. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23.1.2023 sp.zn. 5Cdo/169/2021,\nv ktorom dovolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné a\nuplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa\nakejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo\nsvojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd musí\nzohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017 a na\nnález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022. Ústavný\nsúd SR\nv náleze sp.zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že „všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní\no výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou\nuváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov\nupravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné\nvychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov\nprávnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam\nstanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,\npokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej\n\nspravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto\nprípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto\nzávery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane\nsám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej\núpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom\nako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.\nPokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného\nsúdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto\npostupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane\nfyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach. Ak má každý právo na náhradu\nškody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy,\npotom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný\nprístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného\nobmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr.\nnález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002, obdobne nález\nsp.zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp.zn. II. ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp.zn.\nIII. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Na druhej strane však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu\nzjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie\nmôže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj) naznačených kritérií, smerujúc\nk porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch skutkovo obdobných. Rovnako tak\nnie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá\nrovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať\npredstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že\ntakúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť.\n32. Na základe vyššie uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri\nposudzovaní práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nesprávne vyvodil skutočnosti tvrdené a\npreukazované žalobcom, z ktorých vyvodil nesprávne právne závery a tieto aj nedostatočne odôvodnil.\n33. V súdnom konaní žalobca náležite nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ktorý by bol v príčinnej\nsúvislosti s nezákonným rozhodnutím. Resp. ak aj žalobca preukázal lekárskymi správami a výpoveďami\nsvedkov zhoršenie jeho psychického stavu, nezákonné rozhodnutie nemožno vyhodnotiť ako jedinú a\nprimárnu príčinu vzniku daných problémov zakladajúcich právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy,\nnakoľko v súdnom konaní bolo náležite preukázané, že toto nezákonné rozhodnutie nebolo priamym,\nbezprostredným a zrejmým následkom, ktorý by bol navyše v príčinnej súvislosti s požadovanou\nnemajetkovou ujmou. Ako už správne uviedol súd prvej inštancie, a odvolací súd sa tohto záveru\npridržiava, zodpovednosť na vzniku psychických ťažkostí žalobcu v tomto prípade v nepomerne väčšej\nmiere nesie rozvrátené manželstvo žalobcu a jeho manželky, ako samotné nezákonné rozhodnutie, od\nktorého žalobca odvodzoval svoj nárok.\n34. Vzhľadom však na nesprávne závery súdu prvej inštancie, ktorý aj napriek uvedenému žalobcovi\npriznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur, odvolací súd v súlade s námietkou\nžalovaného pristúpil v zmysle § 388 C.s.p. s poukazom na § 390 C.s.p. k zmene napadnutého výroku\nrozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol.\n35. Nakoľko odvolací súd zmenil prvý výrok napadnutého rozsudku a žalobu zamietol, bol povinný v\nzmysle § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodnúť aj o trovách prvoinštančného konania. Na základe zamietnutia\nžaloby žalobcu v celku (t.j. vo všetkých požadovaných nárokoch žalobcu), možno skonštatovať, že v\nsúdnom konaní bol úspešný žalovaný. Preto v zmysle\n§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. mu vznikol\nnárok na náhradu trov prvoinštančného konania, ktoré mu odvolací súd priznal v rozsahu 100 %, pričom\no výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2\nC.s.p..\n36. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\n\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli\nžiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene\npísomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti\nPortugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod\nsp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n37. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.\n1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto\nmu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktorý mu odvolací súd priznal v rozsahu 100\n%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie §\n262 ods. 2 C.s.p..\n38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov\n\n3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\n\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435\nC.s.p.).", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 351/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:fe02df18-de8c-4033-bb2b-dbfe9be39256", "datum": "2026-06-09", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/62/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:867c9099-a5a8-43df-9283-2e66d44e8b7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 548/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:867c9099-a5a8-43df-9283-2e66d44e8b7e"}, {"guid": "ussr:3127e8cf-39ab-4239-8413-f53d8dd272b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 165/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/02 z 6. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-06", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3127e8cf-39ab-4239-8413-f53d8dd272b8"}, {"guid": "ussr:22487cf3-2607-46ad-8167-fa8292c27d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 136/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22487cf3-2607-46ad-8167-fa8292c27d6b"}, {"guid": "ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/01 z 21. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-21", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596"}, {"guid": "9a57cc6b-2f11-45d2-a2a1-1ac5e1b99b8b:15d0b9ad-17cc-46a0-a919-2cf72b0bcf89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1", "spisova_znacka": "5Cdo/169/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/169/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1"}, {"guid": "12960162-3b69-4acf-a51e-7971d0b0a912:fe8798ac-54c1-4db4-854c-6f890f7a5e58", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2716202860.1", "spisova_znacka": "7Cdo/22/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/22/2019 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2716202860.1"}, {"guid": "f91fbf6f-8fb3-4d3f-a5ad-4fc6d304a8a2:568262c3-c682-4805-a3fc-9b2a8a0d69b7", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/167/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/167/2021 z 29. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f91fbf6f-8fb3-4d3f-a5ad-4fc6d304a8a2:568262c3-c682-4805-a3fc-9b2a8a0d69b7"}, {"guid": "2e7633b3-e917-4a15-b24d-d773e37e8cf3:a4826097-f1d9-4473-9e42-f851526e40dc", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2716202860.1", "spisova_znacka": "24Co/6/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/6/2018 z 29. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-07-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2716202860.1"}, {"guid": "e1706a70-5040-4a3b-b99b-b4e709e5f1af:904480ec-fc1d-46ca-bf3c-c1cb61f51103", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8116210105.1", "spisova_znacka": "14Co/3/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/3/2018 z 28. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-05-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8116210105.1"}, {"guid": "feb1b46a-8182-49ff-ace3-14a55f00c638:bcc5f460-386f-4fb2-b599-98bda777542f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1108209867.1", "spisova_znacka": "8Co/251/2010", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/251/2010 z 21. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-05-21", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1108209867.1"}], "citovane_v": []}