{"guid": "12ddce2c-6f26-4daa-9601-a0dc959e4476:36a41372-3e16-4011-901b-276518ce1253", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4", "spisova_znacka": "8Co/114/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/114/2023 z 6. 8. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 6. augusta 2024, sp. zn. 8Co/114/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4", "identifikacne_cislo": "1109200468", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ondrej Krajčo", "sudca_id": 175, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ondrej-krajco-175", "datum_vydania": "2024-08-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/385", "nazov": "zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-66", "nazov": "§ 66 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-66", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-66"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-67", "nazov": "§ 67 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-67", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-67"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-71", "nazov": "§ 71 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-71", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365", "nazov": "zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-200", "nazov": "§ 200 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-200", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-200"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-109", "nazov": "§ 109 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-109", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-109"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/385#paragraf-66", "/SK/ZZ/2000/385#paragraf-67", "/SK/ZZ/2000/385#paragraf-71", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-9", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-200", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-109"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/36a41372-3e16-4011-901b-276518ce1253", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/114/2023\n1109200468\n06. 08. 2024\nJUDr. Ondrej Krajčo\nECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členov senátu\nJUDr. Milana Chalupku a Mgr. Adely Unčovskej, v spore žalobcu: E.. K. P., X.. XX. R. XXXX, L. H. R. XX,\nV., zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Hargaš, so sídlom Košická 56, Bratislava, proti žalovanému:\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom\nRačianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania, o upustenie od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania a o zaplatenie 223.818,86 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu\nBratislava I zo dňa 20. apríla 2023, č.k. 17C/4/2009-300, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nŽalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že\nodmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č.\n385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len \"zákon č. 385/2000 Z. z.\") v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného\ntrestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho\nsúdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný\nŠpecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania, ako aj uloženia povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a tiež uloženia povinnosti\nžalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 223.818,86 eura žalobcovi do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\n2. Prvoinštančný súd poukázal, na to, že žalobca v žalobe tvrdil, že je sudcom Vyššieho vojenského\nsúdu v Trenčíne a zákonom č. 122/2005 Z. z. došlo od 15. apríla 2005 k novelizácii zákona č. 385/2000\nZ. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmenené bolo aj ustanovenie\n§ 69 ods. 2, ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len \"NS SR\"), ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch\nvo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Po tejto zmene zákona sa výška\npríplatku rovnala šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR\nza predchádzajúci kalendárny rok. Podľa štatistických údajov bola priemerná nominálna mesačná mzda\nzamestnanca v hospodárstve SR v roku 2005 vo výške 17.274 Sk, v roku 2006 vo výške 18.761 Sk\na v roku 2007 vo výške 20.146 Sk. Vychádzajúc z uvedeného bol potom funkčný príplatok: v roku\n2005 vo výške 103.644 Sk mesačne, v roku 2007 vo výške 112.566 Sk mesačne, a v roku 2008 vo\n\nvýške 120.876 Sk mesačne. Pri porovnaní sumy príplatku podľa § 69 ods. 2 s príplatkami sudcov a\nfunkcionárov súdov vyplývajúcimi z § 68, 69 zákona č. 385/2000 Z. z. v sumách od 33,19 € (1.000\nSk) do 205,80 € (6.200 Sk) treba konštatovať ich ničím neodôvodnený a veľmi výrazný rozdiel. Za\ntýchto okolností možno vyvodiť, že suma tohto \"príplatku\" vo svojej podstate a od samého začiatku\nnemá povahu príplatku k základnému platu sudcu. Rozdiel v odmeňovaní sudcov možno považovať za\nprotiústavný, lebo Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len\n\"Ústava\") pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje ich na sudcov špeciálnych a sudcov ostatných.\nPožiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké a aj zodpovednosť za rozhodovaciu\nčinnosť nesie sudca v každej veci rovnako, nielen sudca ktorý rozhoduje o špeciálnej agende. Toto\nrovnaké ústavné postavenie sudcov tiež neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov. Sudcovia\nŠpeciálneho súdu majú na rozdiel od sudcov všeobecných súdov zabezpečené podstatne výhodnejšie\npracovné zázemie, a to nie len v materiálnom a technickom vybavení, ale aj v počte a ohodnotení\nadministratívnych pracovníkov Špeciálneho súdu a ostatného aparátu. Z uvedených skutočností vyplýva\nzáver, že nielen samotný príplatok má jednoznačne diskriminujúcu povahu a medzi sudcami robí\nneodôvodnené rozdiely. Žalobca ako sudca sa preto domáha ochrany svojich práv podľa zákona č.\n365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen \"zákon č. 365/2004 Z. z.\"). V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania\nsa predovšetkým však v odbornej verejnosti značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť preto, že vzniká\ndojem, že ako sudca všeobecného súdu nemá odborné kvality, dostatočné vzdelanie a prax ako\nsudcovia Špeciálneho súdu a že veci, na rozhodovaní ktorých sa doteraz podieľal neboli rozhodnuté s\ndostatočnou odbornosťou. Negatívny dojem je umocnený medializovanými názormi niektorých politikov\na novinárov, že len sudcovia Špeciálneho súdu sú morálne bezúhonní, neúplatní a spoľahliví, čím sa\nverejnosti podsúva, že sudcovia všeobecných súdov sú skorumpovaní, nie sú nestranní, majú väzby\nna podsvetie a na regionálne mocenské štruktúry. Reštitučnú náhradu uplatňuje za roky 2006 až 2008,\npričom vychádza z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej\nrepubliky. Žalovaný najprv tvrdil, že žalobca môže dôvodne cítiť zásah do svojich osobnostných práv a\nže zákon č. 365/2004 Z. z. je špeciálnou právnou normou oproti všeobecnej úprave. Ponechal na úvahu\nsúdu, akým spôsobom rozhodne. Neskôr nárok výslovne neuznal a žalobu žiadal zamietnuť. V rámci\nprocesnej obrany sa bránil, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. sa bránil\nnámietkou nesprávneho označenia žalovaného, namietal nedôvodnosť určovacej časti žaloby (namietal\nabsenciu naliehavého právneho záujmu a nesplnenie požiadaviek súčasnej procesnej úpravy), namietal,\nže nie je možné upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,\nnamietol premlčanie žalovaného nároku na zaplatenie 223.818,86 €, a v prípade, ak by súd tieto\nnámietky neuznal ako dôvodné, poukazoval aj na vecnú nedôvodnosť nároku žalobcu a výkon práva\nžalobcu v rozpore s dobrými mravmi.\n3. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutkových tvrdení strán a vykonal dokazovanie listinami,\nktoré predložil žalobca (uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 566/2009 z 26. mája 2009)\na žalovaný (ústavno-právne stanovisko Trnavskej univerzity v Trnave spracované Mgr. Bc. Luciou\nBerdisovou, PhD. z 30. novembra 2010). Žalobca v podaniach uvádzal, že predložil štatistiku výkonu\nsudcov ŠS, ŠTS, NS, resp. že pripája ako dôkazy: kópia rozsudku vo veci Bucheň proti Českej republike,\nkópia informácie Špecializovaného trestného súdu č. I. Spr 14010/11 z 18 júla 2011, kópia informácie\nriaditeľa kancelárie predsedu NS SR č. Spr. 700/2011 zo 6. júla 2011, resp. uznesenie č. 1324 z 8. marca\n2012 Súdnej rady Slovenskej republiky k Stanovisku Súdnej rady Slovenskej republiky k diskriminačným\nžalobám. Tieto dôkazy však v súdnom spise založené nie sú, preto ich súd nemohol ako dôkazy vykonať.\nAko dôkaz nevykonal tiež súd nález Ústavného súdu SR so sp. zn. PL. 17/08 (ďalej len \"nález č.\n290/2009 Z. z.\"), na ktorý poukazoval žalobca, pretože nejde o dôkaz, ale o rozhodnutie zverejnené v\nZbierke zákonov, ktoré súd zaväzuje podľa § 41 ods. 2 predošlého zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o\npostavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Žalobca tiež navrhol, aby súd pribral do konania\nznalca z odboru účtovníctva a uložil mu vypočítať sumy starobného dôchodku žalobcu k 31.12.2011\nz reálne vyplatených príjmov a odvodov na dôchodkové poistenie a určiť sumu starobného dôchodku\nžalobcu k 31. decembra 2011 v prípade, ak by poberal funkčný plat sudcu Špecializovaného trestného\nsúdu (Špeciálny súd) od jeho vzniku. Nie je zrejmé, prečo tento dôkaz nepredložil sám žalobca, keďže\nmožnosť obstarať takýto dôkaz mal, no s ohľadom na prijaté závery súdu uvedené nižšie by vykonanie\ntakéhoto dôkazu bolo nadbytočné a nehospodárne. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie\npreukázané, že v rozhodnom čase ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým bol\n\ndo zákona č. 385/2000 Z. z. vložený § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. bol žalobca sudcom, pričom\nnebol nikdy pridelený na Špeciálny súd, resp. Špecializovaný trestný súd. Medzi stranami nebolo sporné,\nže žalobca ako sudca bol počas rozhodného obdobia výkonu funkcie sudcu odmeňovaný v súlade s § 69,\n§ 71 zákona č. 385/2000 Z. z., čiže odlišne ako sudcovia Špeciálneho súdu, ktorým sa priznával príplatok\n§ 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej\nmesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.\nPriemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR bola pritom v roku 2004 vo výške\n15.825 Sk, v roku 2005 vo výške 17.274 Sk, v roku 2006 vo výške 18.761 Sk, v roku 2007 vo výške\n20.146 Sk, v roku 2008 vo výške 21.782 Sk, v roku 2009 745 €, v roku 2010 769 €, v roku 2011 786\n€, v roku 2012 805 €.\n4. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci dospel po jeho právnom posúdení k záveru,\nže žaloba je nedôvodná v celom rozsahu. Pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. § 137, § 315\na § 470 C.s.p., § 25, § 66, § 69 ods. 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., § 9 a § 11 zákona\nč. 365/2004 Z. z., § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, ako aj nálezu č. 290/2009 Z. z., podľa\nktorého ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141\nods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy, čl. 148 ods. 1 a 2\nÚstavy a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii. Primárne sa zaoberal\notázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobca za žalovaného označil štát, čiže Slovenskú\nrepubliku. Štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti\n(§ 21 Občianskeho zákonníka), je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a\norgánov štátnej správy, či už ústredných alebo miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych (alebo\nobchodných) vzťahoch v mene štátu. Štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov\nlen tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone, napríklad v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za\nškodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V\nzákone je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. Je tomu tak aj v prípadoch ustanovených\nv Občianskom zákonníku, napríklad v § 462, kde je uvedené, v ktorom prípade nadobudne dedičstvo\nštát, v § 135 ods. 1, v ktorom prípade stratená vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456, v ktorom\nprípade sa vydá bezdôvodné obohatenie štátu, či v § 879i ods. 2, v ktorom sa uvádza, že zostatky zo\nzrušených vkladov prechádzajú na štát. Ide tiež o prípady v trestných veciach, kde zákon stanovuje, kedy\nprepadnutý majetok alebo vec nadobúda štát. Za štát potom koná právnická osoba, organizácia a orgán\nštátnej správy, ktoré sú k tomu oprávnené na základe právneho predpisu, t. j. pri nárokoch uplatňovaných\npodľa týchto úprav je štát pasívne legitimovaným. Je pravdou, že § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.\nstanovuje, že vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k\nštátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Žalobca si však\nneuplatňuje právo na základe zákona č. 385/2000 Z. z., ale opiera svoje nároky o zákon č. 365/2004\nZ. z., z ktorého však nevyplýva, že by za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania mal a mohol byť\nzodpovedný v určitých prípadoch štát. Zo zákona č. 365/2004 Z. z. vyplýva, že za následok porušenia\nzásady rovnakého zaobchádzania zodpovedá ten, kto porušenie práva spôsobil. Tým, s ohľadom na\ntvrdenia žalobcu, je štát ako subjekt zodpovedný za prijatie predmetného protiústavného zákona (od\nneho odvodzuje žalobca porušenie zásady rovnakého zaobchádzania). Zo žiadneho právneho predpisu\nale nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za prijatie protiústavného zákona zo strany\nzákonodarného orgánu. Podľa súdu v súlade s uvedeným pasívne legitimovaným subjektom môže\nbyť len ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania (§ 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.).\nPodľa súdu prvej inštancie nemožno tiež z ničoho odvodiť záver, prečo by malo ministerstvo, ktoré\nžalobcovi len vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a účinných právnych\npredpisov, ako orgán konajúci za žalovaného zodpovedať za prijatie protiústavného zákona. Ministerstvo\nkonajúce za žalovaného postupovalo správne, keď žalobcovi vyplácalo plat v tej výške, v ktorej mu\nho vyplácalo, pretože až do doby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou (nález\nč. 290/2009 Z. z.) sa zákon považuje za platný a účinný, preto až do doby vyhlásenia ústavného\nnálezu k diskriminácii žalobcu z dôvodu nevyplácania platu v rovnakej výške ako sudcom špeciálneho\nsúdu nemohlo dôjsť. Navyše ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti zákona, na základe ktorého\nbol žalobcovi vyplácaný plat, ale o protiústavnosti zákona, na základe ktorého bol vyplácaný plat\nsudcom špeciálneho súdu. Zástupca žalovaného sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania\nnevyplácaním platu v nesprávnej výške žalobcovi a tým ho diskriminovať, pretože pri vyplácaní žalobcovi\npostupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru prvoinštančného súdu ministerstvo\nnie je zodpovedné za prijatie protiústavného zákona. Z Desiatej časti (§ 67 až § 97) zákona č. 350/1996\n\nZ. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vyplýva,\nže na legislatívnom procese sa podieľajú tí, ktorí návrh zákona podávajú (výbory, poslanci, vláda), ďalej\nNárodná rada Slovenská republika, ktorá návrh zákona prerokúva, a napokon predseda Národnej rady\nSlovenskej republiky, predseda vlády Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky, ktorí zákon\npodpisujú. Žalobca neoznačil ako zodpovedný subjekt žiaden z vymenovaných. Žalovaný označený\nžalobcom preto za jeho nárok nezodpovedá a preto štát nie je v spore pasívne legitimovaným. Preto\nzamietol žalobu už len z tohto dôvodu a tento dôvod zamietnutia dopadá na všetky petity žaloby. Nad\nrámec toho však existujú pre zamietnutie žaloby aj ďalšie dôvody. Po prvé, žalobca sa domáhal určenia,\nže odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona\nč. 385/2000 Z. z. v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66\nods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných\nprostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa §\n69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. V zmysle § 9\nods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že\nje alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním\nzásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého\nzaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol\nprimerané zadosťučinenie. S poukazom na slovo \"najmä\" v druhej vete citovaného ustanovenia treba\nuvedené vnímať ako demonštratívny výpočet, preto nemožno vylúčiť, aby sa ochrany pred nedodržaním\nzásady rovnakého zaobchádzania žalobca domáhal aj prostredníctvom určovacej žaloby. V súvislosti\ns určovacím petitom žalobca poukazoval na to, že nie je potrebné skúmať existenciu naliehavého\nprávneho záujmu v zmysle § 315 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má prednosť úprava v § 9 ods. 2\nzákona č. 365/2004 Z. z., ktorý nevylučuje možnosť domáhať sa pri ochrane pred porušením zásady\nrovnakého zaobchádzania ochrany aj určovacím petitom. Predmetné konanie začalo pred účinnosťou\nC.s.p. Novú právnu úpravu prípustnosti žalôb podľa § 137 C.s.p. je potrebné v zmysle § 470 ods. 1\nC.s.p. aplikovať aj na konania začaté a neskončené predo dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., ak nie\nje v C.s.p. uvedené inak (napr. v § 470 ods. 2 C.s.p.). S poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. sa na dané\nkonanie uplatňujú ustanovenia C.s.p., aj keď konanie začalo pred jeho účinnosťou. Oproti pôvodnej\nprávnej úprave v Občianskom súdnom poriadku rozlišuje C.s.p. žaloby na určenie práva [§ 137 písm.\nc) C.s.p.] a žaloby na určenie právnej skutočnosti [§ 137 písm. d) C.s.p.]. U žalôb na určenie práva\nnová právna úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení\n(s výnimkou, ak tento naliehavý záujem vyplýva z osobitného predpisu). U žalôb na určenie právnej\nskutočnosti však podmienila nová právna úprava možnosť ich podania len vtedy, ak požadované určenie\nprávnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Za takýto osobitný predpis treba podľa súdu, v súlade\ns názorom žalobcu, považovať aj ustanovenie § 315 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 9 ods. 2 zákona č.\n365/2004 Z. z. Inými slovami, predmetnú žalobu je potrebné považovať za žalobu podľa § 137 písm.\nd) C.s.p., v prípade ktorej nie je potrebné preukazovať danosť naliehavého právneho záujmu, nakoľko\ntento vyplýva priamo z ustanovení § 315 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.\nTakýto výklad je podľa súdu zlučiteľný s požiadavkami na poskytnutie súdnej ochrany zaručenej čl. 6\nDohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb., pretože opačný výklad by\nzakladal existenciu prekážky v práve žalobcu na prístup súdu. To ale bez ďalšieho súčasne neznamená,\nže žaloba je dôvodná. Dôvodom je, že žalobca sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie \"je\" (t. j. nie,\nže \"bolo\") v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Takémuto petitu nemohol vyhovieť, pretože\nv čase rozhodovania súdu nie je preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená\nnovelou vykonanou zákonom č. 122/2005 Z. z. v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., nakoľko\nprotiprávny (diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č.\n291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen \"zákon č. 291/2009 Z. z.\"). Za stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť\nzáver, že by odmeňovanie žalobcu bolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú\nzákonom č. 122/2005 Z. z., keďže táto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Navyše Ústavný\nsúd v citovanom náleze č. 290/2009 Z. z. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre\nsudcov špeciálneho (dnes špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť\nvýšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. upravený v\nustanovení § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy\nzamestnanca v hospodárstve SR. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné znenie uvedeného ustanovenia,\nktorou je výška príplatku upravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca\nv hospodárstve SR. Z toho vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu\n(aktuálne špecializovaného trestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného\n\nsúdnictva. Po druhé, žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania\nžalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nTakýto výrok na plnenie je síce v súlade s úpravou § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., no z povahy veci\ntakýto výrok má účinky do budúcnosti. Inými slovami, predpokladom úspechu uvedeného žalobného\npetitu je v tomto prípade preukázanie trvania neoprávneného zásahu zo strany žalovanej ako aj jeho\nvykonateľnosť. Podľa žalovanej však ani jedna z uvedených podmienok nie je v prípade žalobcu splnená.\nPredmetný zásah voči žalobcovi vykonávaný nie je, okrem iného, aj preto, že žalobcom namietaný\nprotiprávny (diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. odstránený\nprijatím zákona č. 291/2009 Z. z. Žalovanému preto nemožno uložiť žalovanú povinnosť upustenia\nod odmeňovania žalobcu, pretože nebolo preukázané, že by súčasné odmeňovanie žalobcu bolo v\nrozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Nič také nebolo zrejmé ani zo žalobných tvrdení,\nktoré by odôvodňovali aplikovanie tzv. obráteného dôkazného bremena podľa § 11 ods. 2 zákona\nč. 365/2004 Z. z., ktoré preto nebolo možné aplikovať. Po tretie, žalobca sa domáhal aj uloženia\npovinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 223.818,86 eura v lehote troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku. Žalovaný namietol, že tento nárok žalobcu je premlčaný. Základným účelom\ninštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnené osoby tak, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje\npráva (nároky), a čeliť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeraný čas vystavené nutnosti\nsplniť svoje povinnosti. Inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty takto bráni dlhodobému\ntrvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie,\nspojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi.\nAk zákonom stanovená premlčacia doba uplynula a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom\nna súde svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a\nspôsobiť tak stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné\nvznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže\noprávnenej osobe nárok priznať. V dôsledku toho nezostáva súdu, ktorý zistí, že námietka premlčania\nje dôvodná, nič iné ako žalobu oprávnenej osoby bez ďalšieho zamietnuť (R 29/1983, stanovisko senátu\nNajvyššieho súdu ČSSR k zaisteniu jednotného výkladu zákona, sp. zn. Sc 2/83 z 26.4.1983). Súd sa\npreto prednostne zaoberal otázkou dôvodnosti tejto námietky. Aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby a rovnako\ntak ochrany pred diskrimináciou je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (napr. rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/278/2007). To platí i pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych\npráv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa\npremlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Počiatok\nplynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §\n101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne\nspôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť\ndňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V danej veci žalobca tvrdil, že neoprávneným\nkonaním žalovaného (diskrimináciou v odmeňovaní) bolo zasiahnuté do osobnostných práv (mala byť\nznížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie v značnej miere) samotného\nžalobcu. Zásah do práv žalobcu nastal momentom účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa\nnovelizoval zákon č. 385/2000 Z. z. (okrem iného aj § 69 ods. 2), podľa ktorého za výkon funkcie\nsudcu patrí sudcovi špeciálneho súdu a sudcovi NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo\nveciach, na ktoré je v 1. stupni príslušný špeciálny súd, funkčný príplatok mesačne v sume rovnajúcej sa\nšesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky\nza predchádzajúci kalendárny rok. Túto úpravu považuje žalobca za diskriminačnú. Predmetná novela\nnadobudla účinnosť dňa 15. apríla 2005. Následky tohto zásahu v podobe nemateriálnej ujmy u žalobcu\npodľa jeho tvrdenia stále pretrvávajú, preto sa domáhal aj upustenia od týchto zásahov. Žalobca mohol\nsvoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 16. apríla 2005. Týmto dňom\nzačala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku na súde, ktorá\nskončila dňom 16. apríla 2008. Žalobca však podal žalobu na súd až 8. januára 2009, teda po uplynutí\npremlčacej doby (napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011). Začiatok plynutia premlčania nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy sa teda neodvíja od dĺžky trvania diskriminačného konania (uvedené je\nlen kritériom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy), ale od okamihu, kedy došlo k neoprávnenému\nzásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu. Premlčacia doba\nzačína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. S ohľadom na uvedené závery\nsa javí nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj ako premlčaný v zmysle § 101 Občianskeho\nzákonníka v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznal preto námietku premlčania vznesenú\n\nžalovaným za dôvodnú a ďalej sa nezaoberal argumentáciou týkajúcou sa odôvodnenosti žalovaného\nnároku na zaplatenie sumy 223.818,86 eura po vecnej stránke. Vzhľadom na uvedené potom žalobu ako\nnedôvodnú zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak hoci\nby žalovanému patrila náhrada trov konania v rozsahu 100%, vzhľadom na skutočnosť, že mu žiadne\ntrovy nevznikli a súčasne náhradu trov konania ani priznať nežiadal, náhrada trov konania mu nepriznal\n(R 72/2018, uznesenie NS SR z 28. februára 2018, sp. zn. 7 Cdo 14/2018).\n5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý\nrozsudok zrušiť napadnutý rozsudok a následne aby odvolací súd sám vyhovel žalobe v celom rozsahu a\nna podklade vyhovenia žalobe žalovaného zaviazal aj k náhrade trov konania. Odvolanie odôvodnil tým,\nže odôvodňuje tým, že napadnutý rozsudok trpí vadami v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), c), d), f), h) C.s.p.\nV prvom rade poukázal na to, že pred vyhlásením napadnutého rozsudku vzniesol v prejednávanej veci\nnámietku porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ktoré základné právo je\ngarantované každému v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len \"ústava\", ak nie je uvedené\ninak). Porušenie tohto jeho práva spočíva v odňatí predmetnej veci zákonnej sudkyni okresného súdu\na pridelenie tejto veci inému sudcovi okresného súdu. Uvedený článok a ani žiadny iný článok ústavy\nneobsahuje žiadne splnomocnenie, aby zákon mohol upraviť odňatie už pridelenej veci zákonnému\nsudcovi, ktorý vykonáva súdnictvo na príslušnom súde a následne vec prideliť inému sudcovi príslušného\nsúdu. Žalobca pripomína, že uvedené základné právo je tak významné, že zabezpečenie jeho ochrany\nje zakotvené aj v ustanovení § 342 Trestného zákona, s tým že v odseku 2 porušenie tohto práva\nverejným činiteľom alebo osobou vykonávajúcou právomoc orgánu riadenia a správy súdov zakladá\nkvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu. Tým, že konajúci sudca napriek dôvodnosti žalobcom\nvznesenej námietky (dodatok 1. k rozvrhu práce na rok 2023 neobsahuje žiadne dôvody odňatia tejto\nveci zákonnej sudkyni a jej pridelenie inému sudcovi okresného súdu) konal a rozhodol napadnutým\nrozsudkom vo veci samej, bol napadnutý rozsudok vyhlásený nesprávne obsadeným súdom v zmysle\n§ 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy. Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne\núvahy konajúceho sudcu, ako sa vysporiadal s uvedenou námietkou žalobcu, v dôsledku čoho žalobca\nnedostal žiadnu odpoveď na rozhodnú otázku, ako sa vysporiadal so žalobcom namietaným porušením\njeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu napadnutým rozsudkom bolo\nporušené aj základné právo žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.\n(viď dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p. v zmysle druhej vety stanoviska, publikovaného v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 /ďalej len R\n2/2016, ak nie je uvedené inak/). Namietal tiež, že pri postupe okresného súdu na pojednávaní podľa §\n181 ods. 2 C.s.p. v rámci predbežného právneho posúdenia veci súdom došlo k porušeniu povinnosti\nsúdu uviesť zákonné ustanovenia, z ktorých vyvodil svoj predbežný záver o nedôvodnosti žaloby\nnapriek záveru o nepochybnosti skutkových tvrdení žalobcu v žalobe. V predmetnej veci je zrejmé,\nže pred pojednávaním obe strany konania viacerými písomnými podaniami prezentovali rozsiahlym a\npodrobným spôsobom svoje právne názory na nesporné žalobcom tvrdené skutkové okolnosti prípadu.\nNa výslovnú otázku právneho zástupcu žalobcu, na základe aplikácie akých konkrétnych zákonných\nustanovení dospel sudca k predbežnému právnemu záveru o nedôvodnosti žaloby, žalobca nedostal\nžiadnu konkrétnu odpoveď (viď zvukový záznam z pojednávania). Týmto postupom bolo žalobcovi pri\nexistencii rozsiahlych protichodných právnych argumentov strán znemožnené kvalifikovaným spôsobom\nprávne protiargumentovať voči predbežným právnym názorom súdu na prejednávanú vec už na\npojednávaní pred vyhlásením napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bolo žalobcovi odňaté právo\nvyužiť možnosť kvalifikovanej právnej argumentácie na (neznáme) predbežné právne názory súdu\npred rozhodnutím súdu a realizovať tak svoje procesné práva, vyplývajúce z materiálneho účelu\nprocesného inštitútu podľa § 181 ods. 2 C.s.p.. Z uvedených dôvodov procesný postup okresného\nsúdu v prejednávanej veci podľa § 181 ods. 2 C.s.p. zavinením konajúceho sudcu nesplnil materiálny\núčel, pre ktorý bol tento procesný inštitút zákonodarcom zakotvený do ustanovení Civilného sporového\nporiadku. Hoci okresný súd v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, že vec bude okrem\niného posudzovať aj podľa úpravy zákona č. 365/2004 Z. z., nepochybne odmietol zdôrazniť, že pri\nsvojich záveroch o absencii pasívnej legitimácie nebude aplikovať ustanovenia § 3 a § 6 ods. 1, 2 najmä\npísm. b) zákona č. 365/2004 Z. z., znenie ktorých ustanovení (podľa názoru žalobcu pre posúdenie\nveci podstatných - viď ďalej odôvodnenie odvolania) neuviedol ani v odôvodnení napadnutého rozsudku\nmedzi obsahom ustanovení, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. S poukazom na povinnosť súdu podľa\n§ 220 ods. 2 C.s.p. uviesť odôvodnení rozsudku okrem iného aj to, ako posúdil právne argumenty\nstrán, postupom súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. v rozpore s procesným účelom tohto ustanovenia\nbolo žalobcovi pred vynesením napadnutého rozsudku upreté procesné právo uplatniť kvalifikovanú\n\nprávnu protiargumentáciu voči predbežným právnym záverom okresného súdu, čím došlo v takej miere\nk znemožneniu žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Uviedol tiež, že považuje za správne\nskutkové závery okresného súdu, podľa ktorých za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení\nzákona č. 122/2005 Z. z. dochádzalo k rozdielnemu odmeňovaniu sudcov všeobecných súdov oproti\nsudcom (v súčasnosti už bývalého) Špeciálneho súdu. Okresný súd správne a v súlade s objektívnou\nrealitou skutkovo ustálil, že sudcovia bývalého Špeciálneho súdu v dobe účinnosti uvedenej právnej\núpravy poberali plat za výkon súdnictva vo výške cca 300% platu sudcov ostatných všeobecných\nsúdov. Nesprávny, teda skutočnosti celkom zjavne nezodpovedajúci, je však skutkový záver okresného\nsúdu, podľa ktorého žalobca k momentu účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., teda ku dňu 15.4.2005,\nvykonával funkciu sudcu. Žalobca v žalobe a ani v žiadnom inom svojom podaní vo veci nikdy netvrdil,\nže ku dňu 15.4.2005 vykonával funkciu sudcu (k uvedenému dňu vykonával advokátsku prax). Žalobca\nnemal k tomu žiadny dôvod, pretože žalobca žalobou časovo vymedzil skutkové okolnosti, o ktoré\nopiera uplatnené nároky, na dobu od začiatku roku 2006, kedy už vykonával funkciu sudcu. Z priebehu\npojednávania vyplýva, že k otázke doby výkonu funkcie sudcu žalobcom napriek úradnej povinnosti\nsúdu podľa § 311 C.s.p. vykonať nevyhnutné dokazovanie aj bez návrhu okresný súd nevykonal žiadne\ndokazovanie. Ak teda okresný súd pri svojich právnych záveroch o premlčaní nároku na peňažnú\nsatisfakciu žalobcu vychádzal zo skutočnosti, že žalobca mohol svoje právo na peňažnú satisfakciu\nuplatniť prvý krát 16.4.2005 (viď bod 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku), vychádzal zo skutkového\nzáveru, ktorý nemá žiadnu oporu ani v tvrdeniach strán a ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania.\nIde o vadu napadnutého rozsudku v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. V odvolaní žalobca tiež namieta,\nže právne závery okresného súdu ohľadne absencie pasívnej legitimácie žalovaného (Slovenskej\nrepubliky) v prejednávanom prípade vychádzajú z celkom zjavne nesprávneho (arbitrárneho) právneho\nposúdenia veci. Poukázal na to, že okresný súd v bode 19. odôvodnil svoj záver o absencii pasívnej\nlegitimácie žalovaného tým, že štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov vystupuje len tam, kde je\nto výslovne uvedené. Podľa názoru okresného súdu si žalobca neuplatňuje právo na základe zákona\nč. 385/2000 Z. z. a zo zákona č. 365/2004 Z. z. vyplýva, že za následok zodpovedá ten, kto porušenie\nspôsobil. Z toho okresný súd vyvodil, že štát nie je zodpovedný za prijatie predmetného protiústavného\nzákona zákonodarným zborom štátu (pozn. žalobcu - napriek tomu, že všetky štátne orgány v rámci\nzákonom zverenej právomoci konajú v mene štátu - viď aj úvod napadnutého rozsudku \"ROZSUDOK\nV MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY\"). Keďže podľa názoru okresného súdu zo žiadneho právneho\npredpisu nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za prijatie protiústavného zákona zo strany\nzákonodarcu, podľa názoru okresného súdu pasívne legitimovaným subjektom môže byť len ten, kto\nporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Podľa názoru žalobcu uvedené právne závery okresného\nsúdu sú tak arbitrárne, že by mohli byť subsumovateľné aj pod pojem \"svojvoľné uplatňovanie práva\"\nv zmysle § 326a Trestného zákona. Ak by okresný súd dôsledne aplikoval ustanovenie § 25 ods. 1\nzákona č. 385/2000 Z. z. musel by dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého z právneho vzťahu medzi\nštátom (v danom prípade žalovanou Slovenskou republikou) a žalobcom vyplýva aj zákonná právna\npovinnosť žalovaného poskytovať sudcovi (žalobcovi) odmenu za vykonanú prácu. Ak by okresný súd na\nvec aplikoval aj ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. (v odôvodnení napadnutého rozsudku\nneuvedené), musel by dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého každý (bez akejkoľvek výnimky) je\npovinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch, a\nteda aj štát, ako nositeľ zákonnej právnej povinnosti poskytovať odmenu sudcovi za vykonanú prácu,\nje podľa tohto ustanovenia zo zákona povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania. Ak by\nokresný súd na vec aplikoval aj ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. (tiež v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku neuvedené), musel by nepochybne dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého\npovinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania je objektívna, keďže podľa tohto ustanovenia pri\nposudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali\nzo skutočnosti alebo mylnej domnienky. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že okresný súd opäť\nv neprospech žalobcu vôbec neaplikoval pre posúdenie pasívnej legitimácie podstatné ustanovenie § 6\nods. 1, 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. (znovu v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvedené),\npodľa ktorého je zákonnou povinnosťou každého (teda aj štátu vo vzťahu k sudcovi) uplatňovať zásadu\nrovnakého zaobchádzania okrem iného aj v oblasti odmeňovania. V tejto súvislosti žalobca dodáva,\nže právo na odmenu sudcu od štátu je majetkovým (občianskoprávnym) právom sudcu voči štátu v\nzmysle § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v ktorom majetkovom vzťahu je štát právnickou osobou\nako subjekt práva podľa § 21 Občianskeho zákonníka. Ak teda súčasťou vzťahu medzi sudcom a\nštátom podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. je aj majetkový vzťah, týkajúci sa odmeňovania a\nustanovenia § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. ukladajú štátu právnu povinnosť\n\ndodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj v odmeňovaní žalobcu pri objektívnej zodpovednosti\npodľa § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z., právny záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie\nžalovaného celkom zjavne vykazuje znaky arbitrárnosti pri aplikácii platného a účinného právneho\nporiadku Slovenskej republiky na prejednávaný prípad. Tu treba dodať, že s poukazom na uvedené\nnemá žiadnu oporu v zákone poukaz okresného súdu v bode 20. napadnutého rozsudku na to, že\nžalobca neoznačil za zodpovedný subjekt výbory, poslancov, vládu, Národnú radu Slovenskej republiky,\npredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, predsedu vlády Slovenskej republiky a prezidenta\nSlovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukazom okresný súd nedokázal ani označiť konkrétne\nzákonné ustanovenie, z ktorého by vyplýval majetkový právny vzťah odmeňovania medzi sudcom a\nniektorým z vymenovaných štátnych orgánov žalovaného (Slovenskej republiky). Keďže žalobca v\ntomto konaní namieta porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s jeho odmeňovaním pri\nzákonom stanovenej právnej povinnosti žalovaného odmeňovať žalobcu, jediným záverom, súladným s\nplatným právnym poriadkom Slovenskej republiky, je bez akýchkoľvek pochybností jedine právny záver,\npodľa ktorého pasívne legitimovaným v danom spore je práve a jedine štát, teda žalovaný. Z uvedených\ndôvodov žalobca považuje právny záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie žalovaného\nv prejednávanej veci za celkom zjavne nesprávny, až arbitrárny v zmysle § 365 ods. 1 písm. h), b)\nC.s.p. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že sa stotožňuje so správnosťou právnych záverov okresného\nsúdu v bode 21. a 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorých na podklade imperatívu v\nustanovení § 315 ods. 1, 2 C.s.p. vo vzťahu k určovaciemu petitu žaloby nie je možné aplikovať cenzus\npreukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 137 písm. c) C.s.p.. Žalobca k tomu považuje za\npotrebné dodať, že podľa § 11 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. aj za účinnosti Občianskeho súdneho\nporiadku bolo zakázané aplikovať cenzus preukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm.\nc) OSP vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona š. 365/2004 Z. z.,\nčo zrejme podľa obsahu predložených písomných podaní ušlo pozornosti nielen žalovaného, ale aj\nsúdom v rozhodnutiach, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojich vyjadreniach. Podľa odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku sa okresný súd zaoberal dôvodnosťou určovacieho petitu v bode 23. Týmto\npetitom sa domáhal, aby súd určil, že odmeňovanie žalobcu vo funkcii sudcu v rokoch 2006 až 2008\nuskutočňované za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je\nv rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Určovacím petitom tak žalobca nespochybniteľným\nspôsobom vymedzil udalosti, ktoré sa udiali v objektívnej realite, v dôsledku ktorých udalostí žalobca v\ntomto súdnom konaní žiadal rozhodnúť o určení porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (určovací\npetit). Je tomu tak preto, že označenie účinnosti zákonného ustanovenia v určovacom petite jasne\nčasovo vymedzuje udalosti, ktoré žalobca žiada právne posúdiť žalobou, keďže pri zákonnej fikcii \"iura\nnovit curia\" konajúci sudca musí poznať nielen znenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení\nzákona č. 122/2005 Z. z., ale aj dobu účinnosti uvedeného ustanovenia v žalobcom formulovanom\nznení určovacieho petitu. Rovnako žalobca v určovacom petite jednoznačne a nespochybniteľne označil\nsudcov (teraz už bývalého) Špeciálneho súdu (nie Špecializovaného trestného súdu). V zmysle zásady\n\"iura novit curia\" je teda nespochybniteľné, že žalobcom vymedzený určovací petit sa týka odmeňovania\nv dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., ktorá sa\nprekrýva s dobou výkonu funkcie sudcu žalobcom. Žalobca v tejto súvislosti pripomína, že podľa\nskutkových zistení v odôvodnení napadnutého rozsudku, majúcich oporu v zhodných tvrdeniach strán\na vo vykonanom dokazovaní, okresný súd v zhode s objektívnou skutočnosťou skutkovo ustálil, že v\ndobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. dochádzalo k\nrozdielnemu odmeňovaniu sudcov všeobecných súdov oproti sudcom bývalého Špeciálneho súdu, a\nteda že sudcovia bývalého Špeciálneho súdu v dobe účinnosti uvedenej právnej úpravy poberali plat\nza výkon súdnictva vo výške cca 300% platu sudcu ostatných všeobecných súdov (teda aj sudcov\nbývalého Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, na ktorom bol žalobca pridelený k výkonu funkcie sudcu\nv rozhodnom, žalobou vymedzenom období rokov 2006 až 2008, od 1. apríla 2009 sa zo zákona stal\nsudcom Krajského súdu v Trenčíne). Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k dôvodom\nzamietnutia aj určovacieho petitu uviedol, že vyššie uvedené bez ďalšieho súčasne neznamená, že\nžaloba je dôvodná. Dôvodom je, že žalobca sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie \"je\" (t. j. nie, že\n\"bolo\") v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Takémuto petitu súd nemôže vyhovieť, pretože\nv čase rozhodovania súdu nie je preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená\nnovelou vykonanou zákonom č. 122/2005 Z. z. v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., pretože protiprávny\n(diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č. 291/2009 Z. z. o\nŠpecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len \"zákon č. 291/2009\nZ. z.\"). Za stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť záver, že by odmeňovanie\nžalobcu bolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú zákonom č. 122/2005 Z. z.,\n\nkeďže táto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Navyše Ústavný súd v citovanom náleze\nč. 290/2009 Z. z. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho (dnes\nšpecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v\nčase pred vydaním nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. upravený v ustanovení § 69 ods. 2 zákona\nč. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve\nSR. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné znenie uvedeného ustanovenia, ktorou je výška príplatku\nupravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Z\ntoho vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu (aktuálne špecializovaného\ntrestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. K tomu žalobca\nuviedol, že po prečítaní úvodnej časti daného odôvodnenia napadnutého rozsudku zostal doslova v\nšoku, ako mohol sudca v rozpore so svojim právnym záverom o protiprávnosti stavu (o diskriminácii)\nza účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. zamietnuť žalobu\nvo vzťahu k žalobou vymedzenému určovaciemu petitu. Z hľadiska práva žalobcu podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru, teda práva na to, aby súd rozhodol o jeho občianskych právach, tak nastala mierne povedané\nabsurdná situácia, keď okresný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého v žalobou vymedzenej\ndobe došlo k porušeniu žalobcovho práva na rovnaké zaobchádzanie, k diskriminácii (k inému právnemu\nzáveru na základe viazanosti nálezom ústavného súdu podľa § 193 C.s.p. ani nemohol dospieť) a napriek\ntomu okresný súd zamietol žalobu v časti určovacieho petitu na základe právneho posúdenia skutkových\nokolností, daných až v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, ktorých právneho posúdenia sa žalobca\npodanou žalobou vôbec nedomáhal vo vzťahu k určovaciemu petitu. Z absurdity takéhoto postupu\nokresného súdu sa mu doslova zastavuje rozum, keďže okresný súd dospel k záveru, že skutkové\nokolnosti a právne posúdenie v žalobe vo vzťahu k určovaciemu petitu je správne a napriek tomu\nv tejto časti žalobu zamietol, dôvodiac posúdením skutkového stavu, existujúceho v čase vyhlásenia\nnapadnutého rozsudku, posúdenia ktorého skutkového stavu sa nedomáhal. S poukazom na uvedené\nkonštatoval, že okresný súd zamietnutím žaloby v časti určovacieho petitu napriek svojmu správnemu a\nzákonnému právnemu záveru o diskriminácii v dobe vymedzenej žalobou flagrantným spôsobom poprel\njeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktoré\npopretie základného práva zakladá vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., pretože okresný súd\nzamietol žalobu vo vzťahu k určovaciemu petitu v rozpore s vlastným správnym právnym záverom na\nsprávne ustálený skutkový stav, vymedzený v určovacom petite žaloby. Uvedené hrubé porušenie jeho\nzákladných práv na súdnu ochranu nemôže ospravedlniť ani poukaz okresného súdu vo vyššie citovanej\nčasti napadnutého rozsudku na to, že v navrhovanom určovacom petite žalobca použil slovo \"je\" a nie\nslovo \"bolo\". Pozornosti okresného súdu zrejme ušlo, že žaloba bola podaná v čase účinnosti (!!!) § 69\nods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Nikdy žiadnym spôsobom nezmenil\nžalobu v zmysle § 140 ods. 2 C.s.p. vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam vymedzeným vo vzťahu k\nurčovaciemu petitu, iba vo vzťahu k peňažnej satisfakcii rozšíril žalobu o porušovanie zásady rovnakého\nzaobchádzania o skutkové okolnosti, ku ktorým došlo až po podaní žaloby do straty účinnosti § 69\nods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Ak sa teda okresný súd nepochybne\nmylne domnieval, že v čase rozhodovania súdu by mala byť žalobou navrhovaná formulácia určovacieho\npetitu v žalobe rozporná s obsahom žaloby vzhľadom na (ním \"nezavinenú\") stratu účinnosti § 69 ods.\n2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., bol okresný súd povinný pred rozhodnutím\nvo veci postupovať podľa ustanovení § 129 C.s.p., keďže nejasnosť podania vo veci samej, prípade\nrozpor petitu s obsahom žaloby je odstrániteľná prekážka konania. Ak sa teda okresný súd domnieval,\nže určovacím petitom sa žalobca domáha rozhodnutia o porušovaní zásady rovnakého zaobchádzania v\nčase vyhlásenia napadnutého rozsudku, musel si byť vedomý toho, že takýto výklad určovacieho petitu\nje v rozpore s dôvodmi žaloby. V takom prípade pred rozhodnutím vo veci samej preto podľa § 129 ods.\n1, 2 C.s.p. by bol povinný uznesením vyzvať žalobcu, aby žalobu doplnil alebo opravil v určenej lehote s\nuvedením, v čom je žaloba v časti určovacieho petitu neúplná alebo nezrozumiteľná a ako teba žalobu\ndoplniť alebo opraviť s poučením o možnosti odmietnutia žaloby v časti určovacieho petitu. Preto ak\nokresný súd dospel k záveru, že právna skutočnosť, nezávislá od jeho vôle, ktorá nastala po podaní\nžaloby, mala za následok nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť určovacieho petitu, bol povinný postupovať\npodľa § 129 C.s.p. a v prípade neodstránenia nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti určovacieho petitu\nbol povinný rozhodnúť o odmietnutí žaloby v časti určovacieho petitu a nie bez dodržania uvedeného\nzákonného postupu žalobu v tejto časti zamietnuť. Ak sa teda okresný súd (bezdôvodne) domnieval,\nže sa v časti určovacieho petitu na rozdiel do skutkových okolností, označených v žalobe, domáha\nposúdenia skutkového stavu, existujúceho v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku a nepostupoval\npodľa ustanovenia podľa ustanovenia § 129 C.s.p., zakladá to vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.\nV priebehu predmetného súdneho konania nikdy neprejavil vôľu, aby súd určovacím výrokom vyslovil\n\nrozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k odmeňovaniu žalobcu v čase vyhlásenia\nnapadnutého rozsudku. Logicky by sa takéhoto posúdenia nemohol nikdy opodstatnene domáhať,\nkeďže v súdnom konaní nie je možné žalobou úspešne sa domáhať práv z právnych skutočností, ktoré\nmajú nastať v budúcnosti po podaní žaloby. Na základe čítania s porozumením je preto nepochybné, že\nsloveso \"je\", použité žalobcom v určovacom petite žaloby, má z hľadiska vetnej skladby (z gramatického\nhľadiska) vzťah k navrhovanému právnemu posúdeniu odmeňovania v čase vymedzenom žalobou\n(\"je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania\") za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000\nZ. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., teda použité sloveso \"je\" sa vzťahuje na právne posúdenie\nudalostí, ktoré nastali pred podaním žaloby (v minulom čase), nie na právne posúdenie udalostí v čase\nvyhlásenia napadnutého rozsudku. V rozhodovacej praxi súdy dlhodobo ustálene používajú sloveso \"je\"\nv určovacích výrokoch vo vzťahu k právnemu záveru posúdeniu právnych skutočností v minulosti (viď\nnapr. \"odstúpenie od zmluvy je neplatné\", \"výpoveď nájmu je neplatná, v pracovnoprávnych veciach\n\"výpoveď je neplatná\", skončenie pracovnoprávneho vzťahu je neplatné\"), ktorá súdna prax by mala\nbyť každému sudcovi známa. Vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania žalobca v odvolaní namieta, že\nokresný súd v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec\nneuviedol, ako posúdil jeho právne argumenty na aplikáciu ustanovení o premlčaní na prejednávaný\nprípad, uvedené v jeho rozsiahlych vyjadreniach k veci. Porušením uvedenej povinnosti podľa § 220\nods. 2 C.s.p. v napadnutom rozsudku okresný súd porušil aj jeho právo dostať rozhodné odpovede\nna rozhodné otázky, čo podľa ustálenej súdnej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená\nporušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa ustálenej súdnej praxe\nEurópskeho súdu pre ľudské práva to zakladá porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedené pochybenie\nokresného súdu tak samo osebe zakladá existenciu vady podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. v zmysle\ndruhej vety stanoviska R 2/2016. Odcitoval v tejto súvislosti v odvolaní svoju právnu argumentáciu proti\nžalovaným vznesenej námietke premlčania, v rámci ktorej poukázal na to, že v prípade posudzovania\npremlčania práva na kompenzáciu ujmy obete porušenia zákazu diskriminácie, ktoré premlčanie nie\nje osobitne upravené ani Občianskym zákonníkom a ani iným zákonom, je nevyhnutné aplikovať\nanalogicky podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovenia o premlčaní nároku na náhradu\nškody, keďže ujma z porušenia práva je svojim obsahom najbližšie škode z porušenia práva (viď\nvyvíjajúca sa judikatúra v zmysle komunitárneho výkladu pojmu ujma, prezentovaná publikovaným\nrozhodnutím R 61/2018, podľa ktorej judikatúry satisfakcia nemajetkovej ujmy nesie osud náhrady\nškody). V obidvoch prípadoch nepochybne ide o kompenzačné nároky z titulu deliktuálneho konania.\nNejde o práva, ktoré vznikli zo zákona alebo z právneho úkonu (§ 34 Občianskeho zákonníka), ale\nide o práva vzniknuté z protiprávneho (deliktuálneho) konania. Pre začiatok a dobu plynutia premlčacej\ndoby je preto správne a zákonné aplikovať ustanovenie § 853 ods. 1 v spojení s ustanovením § 106\nObčianskeho zákonníka. Keďže v čase uplatnenia nárokov na súde podanou žalobou stále dochádzalo\nk jeho diskriminácii zo strany žalovanej, žaloba bola podaná v lehote podľa § 106 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, lebo diskriminácia v čase podania žaloby stále trvala, z ktorého dôvodu sa logicky rozsah\nvznikajúcej ujmy obete z diskriminácie (z deliktuálneho konania) stále zväčšoval. Uplatnenie nároku\nžalobcu na plnenie v čase podania žaloby zodpovedalo rozsahu tejto ujmy, rozsah ktorej ujmy bol\nžalobcovi známy k momentu podania žaloby na súd. Na rozširovanie ujmy z dôvodu pokračovania\ndiskriminácie zo strany žalovanej aj po podaní žaloby reagoval rozšírením nároku z titulu zväčšujúcej sa\nujmy na základe pokračovania v diskriminácii aj po podaní žaloby až do doby jej odstránenia v dôsledku\nprávnych účinkov nálezu ústavného súdu. Až momentom skončenia tejto diskriminácie na základe\ndiskriminačného ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. preto mohla začať plynúť subjektívna\nlehota premlčania podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo až po skončení diskriminácie\nmohol byť objektívne známy žalobcovi celkový rozsah kompenzácie ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla\nv dôsledku trvajúcej diskriminácie, zistenie ktorého rozsahu je nevyhnutné na posúdenie rozsahu\nsatisfakcie za dobu trvania diskriminácie. Až momentom ukončenia predmetného diskriminačného\nkonania žalovanej vo vzťahu k žalobcovi na základe aplikácie 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.\nzačala plynúť aj objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo do tohto\nmomentu trvala udalosť, z ktorej žalobcovi kontinuálne vznikala ujma. Okresný súd však podľa žalobcu\nv rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku neposkytol žiadne\nvysvetlenia, ako posúdil jeho vyššie uvedené právne argumenty o nedôvodnosti žalovaným vznesenej\nnámietky premlčania žalobcom uplatneného právneho nároku na peňažnú satisfakciu za okresným\nsúdom zistené porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania v dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona\nč. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Žalobca naďalej trvá na právnom názore, podľa\nktorého porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania je deliktuálnym (protiprávnym) konaním. Preto\nujma z takéhoto pokračovacieho (jednotiaci zámer odmeňovania na základe účinnosti protiústavného\n\nprávneho predpisu) deliktuálneho konania podľa eurokonformného výkladu a podľa v súčasnosti už\nustálenej súdnej praxe nesie osud škody. Preto v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesie\nosud škody aj právne posúdenie otázok premlčania nároku na peňažnú satisfakciu z titulu porušenia\nzásady rovnakého zaobchádzania. Preto právne posúdenie premlčania v odôvodnení napadnutého\nrozsudku trpí vadami porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. a\nnesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Právny záver okresného\nsúdu, podľa ktorého mohol svoje právo na peňažnú satisfakciu prvý krát vykonať 16.4.2005, vychádza z\nnesprávnych skutkových záverov okresného súdu v otázke jeho doby výkonu funkcie sudcu, nemajúcich\noporu ani v jeho tvrdeniach a ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania (dňa 16.4.2005 vykonával\nešte advokátsku prax). Odhliadnuc od uvedených nesprávnych skutkových zistení je nesprávny právny\nzáver okresného súdu, podľa ktorého sudcovia všeobecných súdov, činní v čase nadobudnutia zákona\nč. 122/2005 Z. z., mohli prvý krát vykonať právo na peňažnú satisfakciu za porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania v odmeňovaní už dňa 16.4.2005. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania môže\ndôjsť až momentom vyplatenia rozdielnej odmeny. Ak teda zákon č. 122/2005 Z. z. nadobudol účinnosť\ndňa 15.4.2005 a sudcovia dostávajú odmenu za vykonanú prácu mesiac pozadu, prvý krát mohli\nvykonať právo na peňažnú satisfakciu za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní\naž v mesiaci máj 2005 po vyplatení odmeny za prácu v mesiaci apríl 2005, teda nie už 16.4.2005,\nako je to tvrdené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca považuje za arbitrárny právny záver\n\"žalobcu\", podľa ktorého aj v prípade, že by vykonával funkciu sudcu k dňu 15.4.2005, by mohol\nprvý krát už dňa 16.4.2005 úspešne uplatniť nárok na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 eur,\nv žalobe vyvodený z rozdielu v odmeňovaní od roku 2006 do podania žaloby. Je tomu tak preto, že\nprávny nárok na peňažnú satisfakciu čo do dôvodu a výšky môže vzniknúť až v príčinnej súvislosti s\nreálnym, nie budúcim možným, porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Preto objektívne nemohol\núspešne uplatniť vznik práva na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 v príčinnej súvislosti s\ndiskriminačným odmeňovaním eur už dňa 16.4.2005, teda predtým než vôbec mohlo dôjsť k ujme v\npríčinnej súvislosti s porušovaním jeho základného práva na rovnaké zaobchádzanie v odmeňovaní od\nroku 2006 do podania žaloby. Z uvedených dôvodov v priebehu konania rozšíril svoj nárok na peňažnú\nsatisfakciu o ďalšiu sumu, odvodenú z každomesačne sa opakujúceho porušovania zásady rovnakého\nzaobchádzania v odmeňovaní v dobe po podaní žaloby do straty účinnosti § 69 ods. 2 zákona č.\n385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Aj z uvedených dôvodov je v zmysle § 365 ods. 1\npísm. h) C.s.p. arbitrárny právny záver okresného súdu, podľa ktorého už dňa 16.4.2005 mohol prvý\nkrát vykonať v žalobe uplatnený nárok na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 eur, ktorý nárok\nvznikol a rozširoval sa až v príčinnej súvislosti s každomesačným opakovaním porušovania zásady\nrovnakého zaobchádzania v odmeňovaní žalobcu v rokoch 2006 až 2008. Napokon žalobca uviedol, že\ndoterajší celý priebeh tohto súdneho konania v ňom vzbudzuje názor, že okresný súd vykonal všetko\npre to, aby žalobcovi uprel jeho právo na súdnu ochranu vo vzťahu k ním žalobou uplatneným právam\nvoči žalovanému. Odvodzuje to od toho, že od podania žaloby ho Okresný súd Bratislava I v tomto\nantidiskriminačnom spore opakovane zaťažoval diskriminačne nezákonnou poplatkovou povinnosťou\npo dobu takmer 11 rokov, napriek tomu že o rovnakých právnych nárokoch, uplatnených žalobou\ninými sudcami, rozhodovali sudcovia Okresného súdu Bratislava I po zaplatení súdneho poplatku vo\nvýške 66 eur. V prejednávanej veci pod hrozbou zastavenia konania zaplatil súdny poplatok veci vo\nvýške 4.765 eur, ktorý po jeho zaplatení žiadal vrátiť s poukazom na to, že v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania boli rovnaké uplatnené nároky iných sudcov Okresným súdom Bratislava I\nprejednané a rozhodnuté vo veci po zaplatení súdneho poplatku vo výške 66 eur. Jeho žiadosti žalobcu\no vrátenie zaplateného súdneho poplatku vo výške presahujúcej 66 eur nebolo vyhovené. Poplatkové\ndiskriminačné \"besnenie\" v predmetnej veci ďalej pokračovalo a vyvrcholilo výzvou na doplatenie\nsúdneho poplatku v sume 8.796 eur pod hrozbou zastavenia konania. Poplatkové \"konanie\", trvajúce\ntemer 11 rokov, bolo zastavené rozhodnutím odvolacieho súdu až zo dňa 11.11.2019. Jeho názor o\npostupe okresného súdu, upierajúceho mu právo na súdnu ochranu, potvrdzujú aj arbitrárne právne\nnázory okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku na skutkové okolnosti nevymedzené v\nžalobe a arbitrárne ignorovanie zisteného porušovania zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu ku\nskutkovým okolnostiam, vymedzeným v žalobe. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.\n6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdiť. K odvolacej námietke žalobcu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) a b) C.s.p. - odňatie\nveci zákonnému sudcovi, uviedol, že hoci žalobca v odvolaní uvádza, že pred vyhlásením napadnutého\nrozsudku vzniesol v prejednávanej veci námietku porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému\nsudcovi, s ktorou sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysporiadal, vznesenie takejto\n\nnámietky mu nie je známe. O osobe zákonného sudcu, ktorý rozhodoval vo veci, sa žalobca dozvedel\nnajneskôr doručením predvolania na pojednávanie na deň 13.04.2023 (žalovanému bolo doručené dňa\n07.02.2023). Na samotnom pojednávaní vo veci, prítomný žalobca, ani jeho právny zástupca, námietku\nporušenia práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi nevzniesli, pričom predmetné pojednávanie bolo\nodročené výlučne za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci. Žalobca v odvolaní nekonkretizuje kedy\na akou formou uvedenú námietku vzniesol, používa však spojenie \"pred vyhlásením napadnutého\nrozsudku\". Keďže k tomuto nedošlo na poslednom pojednávaní, možno sa len domnievať, že sa tak\nstalo v deň vyhlásenia rozsudku (20.04.2023). Takýto postup zo strany žalobcu by však bolo potrebné\noznačiť ako špekulatívny a ako taký by ho bolo potrebné odmietnuť (čl. 5 C.s.p.). Je postačujúce\npripomenúť, že v momente vyhlásenia rozsudku (v prípadoch odročenia pojednávania na vyhlásenie\nrozsudku), je rozhodnutie súdu už vyhotovené a prítomným stranám sa doručuje. Nevedno potom,\nakým spôsobom mal podľa názoru žalobcu súd jeho námietku vznesenú \"pred vyhlásením rozsudku\"\nzakomponovať do obsahu písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku. Argumentácia žalobcu v\ntejto časti je však absolútne irelevantná, keďže aj podľa názoru Ústavného súdu SR, za zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR treba zásadne považovať toho, kto bol určený na prejednávanie\nveci v súlade s rozvrhom práce súdu. \"Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej\nveci (resp. agendy) na iného sudcu buď v dôsledku jeho vylúčenia pre zaujatosť v zmysle § 14 a\nnasl. Občianskeho súdneho poriadku, alebo aj pre iné dôvody uvedené v § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a\nkrajské súdy v znení neskorších predpisov [(ďalej len \"vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 66/1992 Zb.\"), napríklad dlhodobá neprítomnosť sudcu, výrazné rozdiely v pracovnom\nvyťažení, náhle prekážky brániace sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní], tak aj sudcov, ktorým\nboli veci následne pridelené v dôsledku uvedených prekážok, treba takisto považovať za zákonných\nsudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\" Právo na zákonného sudcu neznamená právo na konkrétneho\nsudcu. Napokon § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. ustanovuje, že zákonný sudca je sudca, ktorý\nvykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce\nna konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Zákonným sudcom je teda sudca určený v súlade\nso zákonom a s rozvrhom práce (napr. II. ÚS 15/96, II. ÚS 16/2011, III. ÚS 459/2017). Realizácia\nuvedeného pravidla je zakotvená v § 51 ods. 1 prvej vete zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého sa\nveci určené podľa predmetu konania v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo\nsamosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov\nschválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, ak tento\nzákon neurčuje inak. Podmienka náhodného výberu podľa ods. 1 splnená aj vtedy, ak sa má vec prideliť\njednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (napr. III. ÚS 517/2022). Záver\nžalobcu, že zákon nemôže upraviť odňatie už pridelenej veci zákonnému sudcovi, je preto nesprávny.\nV nadväznosti na odvolaciu námietku žalobcu, v rámci ktorej vytýkal súdu prvej inštancie nesprávny\npostup pri oznámení predbežného právneho posúdenia veci v prvom rade poukázal na obsah zápisnice\nz pojednávania dňa 13.04.2023, z ktorej je zrejmé, že k predbežnému právnemu posúdeniu súdom\nprvej inštancie došlo. Rozsah, v akom má byť takéto posúdenie súdom stranám sporu prezentované,\nnie je zákonom špecifikovaný, a určite v rámci neho nemá byť súdom prvej inštancie prezentovaný\nvýklad v takom rozsahu, v akom bude zahrnutý v následnom rozsudku vo veci samej. V tejto súvislosti\npoukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 7Cdo/45/2020, v ktorom\ndovolací súd uviedol nasledovné: \"Najvyšší súd rovnako už uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods.\n2 C.s.p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda\nviesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho\ncieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje\nza dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu\nbuď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu\nsporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020, 1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V uznesení\nsp. zn. 4Cdo/167/2012 z 28. mája 2013 najvyšší súd uviedol, že striktné nedodržanie postupu podľa §\n118 ods. 2 OSP zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia\núčastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu\nkonania, ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v\nzmysle § 237 písm. f/ OSP (teraz § 420 písm. f/ C.s.p.). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012)\nvyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia § 118 ods.\n2 OSP (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej\nprejednávanej veci. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú sťažnosť ako\nzjavne neopodstatnenú, keď ani v ďalej uvedenom právnom závere Krajského súdu v Prešove nezistil\n\nporušenie namietaných práv. \"Je pravdou, že prvoinštančný súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 C.s.p.\nPrvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania ... ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami\nsporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a taktiež neuviedol\nsvoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 C.s.p. vydaním rozhodnutia\nvo veci samej sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný súd svoje názory oznámil a tým\nzhojil tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu.\nPreto tento dôvod odvolací súd nepovažuje za dôvod, pre ktorý by bolo potrebné napadnutý rozsudok\nprvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie\" (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n17Co/7/2017 z 23. januára 2018)\". Ak dovolací súd nepovažuje neposkytnutie predbežného právneho\nposúdenia za porušenie práva na spravodlivý proces, potom nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu, že\nneposkytnutím ním preferovaného právneho posúdenia (čo do rozsahu) došlo k naplneniu odvolacieho\ndôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Ďalej vo vzťahu k námietke správnosti skutkového záveru súdu\nprvej inštancie, že ku dňu 15.04.2005 vykonával funkciu sudcu, od ktorej skutočnosti potom nesprávne\nodvíjal aj záver o premlčaní nároku, poukázal na to, že žalobca nikdy v konaní netvrdil, od kedy funkciu\nsudcu zastával, tvrdil len, že od 15.04.2005 dochádza k diskriminácii sudcov. V nadväznosti na uvedené\nvzniesol námietku premlčania, nespochybňujúc status žalobcu ako sudcu a neriešiac osobitne moment\nujatia sa výkonu tejto funkcie. K tomu došlo vo vyjadrení zo dňa 25.10.2018. Na uvedené reagoval\nžalobca vyjadrením zo dňa 14.07.2019, keď sa vyjadruje práve k vznesenej námietke premlčania. V\nrámci tohto vyjadrenia nikde neformuluje tvrdenie, že k 15.04.2005 funkciu sudcu nezastával, námietku\npremlčania spochybňuje výlučne cez argumentáciu, že počiatok plynutia premlčania sa viaže až na\nukončenie tvrdenej diskriminácie, lebo až vtedy mohol byť žalobcovi známy celkový rozsah kompenzácie\nujmy. Žalobca tak síce namieta nesprávne skutkové zistenie súdu, vo vzťahu ku ktorému však nevniesol\ndo konania žiadne tvrdenie, a to napriek jasne formulovanej námietke premlčania. Napokon sa však\nani tento záver nejaví ako podstatný pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku. Žalobca\nniekoľkokrát menil žalobný petit, pričom nárok na nápravu protiprávneho stavu zaplatením požadovanej\nsumy bol žalobcom uplatnený až 19.05.2011 (podrobne procesné úkony zhrnul vo svojom vyjadrení\nzo dňa 13.09.2019). Je preto nepodstatné, či žalobca vykonával funkciu sudcu od 15.04.2005, pred\ntýmto dátumom, alebo až od roku 2006. V každom z týchto prípadov je nárok premlčaný. V súvislosti s\notázkou pasívnej vecnej legitimácie poukázal na to, že otázke pasívnej vecnej legitimácie sa súd prvej\ninštancie venuje v bodoch 19 a 20 odôvodnenia, jeho právne závery sú logické, riadne odôvodnené\na nemožno o nich uvažovať ako o svojvoľných. Súdu prvej inštancie treba prisvedčiť, že žalobca sa\nv konaní nedomáhal nároku podľa zákona č. 385/2000 Z. z., ale podľa zákona č. 365/2004 Z. z.\nZavádzajúce sú potom tvrdenia žalobcu, že sa domáhal \"práva na odmenu\", hoci takéhoto práva sa nikdy\nnedomáhal, podanou žalobou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú neskôr pretransformoval na\niný nárok v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. V súvislosti s otázkou právneho posúdenia pasívnej vecnej\nlegitimácie štátu analogicky poukázal na konania o ochranu osobnosti, v ktorých sa riešila obdobná\notázka s nasledujúcimi závermi: \"V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej\nza škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o\nčinnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne\nuvedených v zákone (viď napríklad § 422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za\nškodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom [ďalej len \"zákon č.\n58/1969 Zb.\" (ktorý bol účinný v čase vydania rozhodnutia U., vzťahoval sa na škody vzniknuté za jeho\núčinnosti a v § 1 a 18 stanovoval zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu alebo\njeho nesprávny úradný postup)]; takáto výnimka vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z., v ustanovení §\n1 ods. 1 ktorého je vyjadrené, že za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá\ntento orgán, ale za neho štát. V pôsobnosti zákona č. 58/1969 Zb. (aj zákona č. 514/2003 Z.z.) to\nteda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil,\nsubjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát.\nTo ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným\nani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je\nprávnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu\ndo osobnosti.\" a tiež: \"V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje predovšetkým\nna tú zásadnú skutočnosť, že podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka\nzodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu,\nresp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou\nosobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj §\n\n11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Platí teda zásada, že subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu,\nktorú spôsobil. Z tejto zásady existujú viaceré výnimky. Ide napríklad o škodu spôsobenú osobami, ktoré\nnemôžu posúdiť následky svojho konania, v prípade ktorých nie sú za škodu zodpovedné tieto osoby,\nale tí, ktorí zanedbali povinnosť náležitého dohľadu nad nimi (§ 422 Občianskeho zákonníka). Ďalšou\nvýnimkou je napríklad zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, lebo za túto\nškodu zodpovedá prevádzateľ motorového vozidla, aj keď on sám škodu nespôsobil (§ 427 Občianskeho\nzákonníka). Tieto výnimky možno definovať ako prípady, v ktorých zákon zakotvuje zodpovednosť za\nškodu spôsobenú niekým iným ako zodpovedným subjektom. Aj zákon o zodpovednosti štátu patrí\nmedzi výnimky zo všeobecnej zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu,\nktorú spôsobil. Tento zákon totiž v ustanovení § 1 ods. 1 zakotvuje, že za škodu spôsobenú niektorým\nštátnym orgánom nezodpovedá štátny orgán, ale sám štát. Pritom je zrejmé, že štátny orgán a štát\nsú odlišnými subjektami práva, teda odlišnými právnickými osobami. Znamená to, že bez ohľadu na\nskutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát.\nTúto výnimku zo zásady o zodpovednosti za škodu však možno uplatniť len v medziach pôsobnosti\nzákona o zodpovednosti štátu, teda iba na prípady, v ktorých vznikla škoda v zmysle jej definície\nuvedenej v rozsudku krajského súdu. Preto pokiaľ by sa žaloba sťažovateľky mala právne posúdiť podľa\n§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ako to žiada sťažovateľka), podľa všetkého by žaloba smerujúca\nproti štátu musela byť zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie.\" Aj na základe\nuvedeného sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu o arbitrárnosti právneho posúdenia pasívnej\nvecnej legitimácie žalovanej súdom prvej inštancie (NS SR, sp. zn. 3Cdo/176/2012; ÚS SR, sp. zn. I.\nÚS 137/07). Napokon uvedené nie je jediným dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie žalobu žalobcu\nzamietol. Odvolaním napadnutý rozsudok obsahuje ďalšie argumenty, pre ktoré bola žaloba nedôvodná.\nK odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. - určovací petit poukázal žalovaný\nna to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na znenie určovacieho\npetitu, osobitne na skutočnosť, že žalobca sa domáhal určenia skutočnosti, ktorá v čase rozhodovania\nsúdu prvej inštancie neexistovala. V danom čase nebolo odmeňovanie žalobcu uskutočňované v rozpore\nso zásadou rovnakého zaobchádzania. Kým žalobca dokázal v priebehu súdneho konania zmeniť/\nupraviť žalobný petit celkom päťkrát, naposledy podaním doručeným súdu dňa 03.02.2014, v odvolaní\nzrazu argumentuje, že mal byť súdom vyzvaný na opravu žaloby a ak súd prvej inštancie takýto postup\nnezvolil, porušil tým právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie nemal mať\nakýkoľvek dôvod pochybovať, čoho sa žalobca určovacím petitom domáha. Primárne sa žiada poukázať\nna čl. 11 C.s.p. a pripomenúť, že žalobca je sudcom a v konaní bol od počiatku zastúpený právnym\nzástupcom, teda nielen od právneho zástupcu žalobcu, ale aj od samotného žalobcu, sa dalo očakávať,\nže je schopný konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. Žalobca žalobu podal dňa\n08.01.2009, pričom sa domáhal o. i. určenia, že jeho odmeňovanie \"je\" v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania. Následne, dňa 20.05.2009 Ústavný súd SR rozhodol nálezom sp. zn. Pl. ÚS 17/08,\npričom sporná právna úprava prestala platiť dňa 17.07.2009. Od tohto momentu, teda už 6 mesiacov\npo podaní žaloby, nemohlo dochádzať k odmeňovaniu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania\na určovací petit stratil svoje opodstatnenie. Napriek uvedenému, žalobca na takto formulovanom petite\n(požiadavka na určenie, že \"JE\") zotrval aj v nasledujúcich podaniach zo dňa 17.05.2011, 20.01.2012,\n10.09.2012, 15.05.2013 a 03.02.2014. Žalobcovi pri písaní odvolania napokon zjavne ušlo, že už v\npodaní zo dňa 10.09.2012 formuloval určovací petit bez odkazu na zákon č. 122/2005 Z. z., novo\npožadoval aj upustenie od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a\npeňažný nárok rozšíril o vyčíslenie aj za obdobie od 01.09.2009 do 30.06.2012 vo výške 2-násobku\npriemernej nominálnej mzdy. Žalobca sa teda viac ako 3 roky po strate účinnosti zákona č. 122/2005 Z.\nz. domáhal nielen určenia, že jeho odmeňovanie \"JE\" v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,\ndožadoval sa aj uloženia povinnosti upustiť od tohto (podľa jeho názoru zjavne trvajúceho) zásahu a\nnapokon si uplatňoval peňažné nároky za ďalšie obdobie, a to vypočítané podľa novej právnej úpravy vo\nvýške 2-násobku priemernej nominálnej mzdy. Tento petit bol pripustený uznesením súdu prvej inštancie\nzo dňa 29.11.2012, č. k. 17C/4/2009-83. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa nedožadoval určenia\nlen za obdobie účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z. a z tohto pohľadu sú jeho tvrdenia zavádzajúce.\nUvedené potom vysvetľuje aj skutočnosť, prečo sa v odvolaní žalobca nevenuje zamietnutiu žaloby\naj v časti negatórneho petitu žaloby. Logicky totiž nemôže argumentovať v prospech potreby uloženia\npovinnosti upustiť od niečoho, čo podľa jeho aktuálneho názoru už neexistuje. Argumentácia žalobcu\npreto v tomto smere nemôže obstáť a súd prvej inštancie neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces,\nkeď vychádzal z jasne formulovanej žalobnej požiadavky na určenie, že odmeňovanie žalobcu \"JE\" v\nrozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi\nsa posúdenia otázky premlčania poukázal žalovaný na to, že súd prvej inštancie sa premlčaniu venuje v\n\nbodoch 25 až 27 odôvodnenia, v ktorých sa stotožnil s jeho argumentáciou, že ak k diskriminácii žalobcu\ndošlo prijatím protiústavnej právnej úpravy, ktorá nadobudla účinnosť dňa 15.04.2005, potom právo\nna náhradu akýchkoľvek peňažných nárokov s tým spojených sa premlčalo vo všeobecnej trojročnej\npremlčacej lehote, a to bez ohľadu na dĺžku tvrdeného diskriminačného konania. Tá má totiž význam\nlen pre určenie prípadnej výšky náhrady, nie je rozhodná pre určenie vzniku prípadnej ujmy. Uvedenú\nargumentáciu považuje za zodpovedajúcu podmienkam § 220 ods. 2 C.s.p., avšak z dôvodu, že\nžalobca svoju argumentáciu prednáša opakovane, zopakoval aj svoju procesnú obranu v tejto časti,\nktorú predniesol vo vyjadrení zo dňa 13.09.2019 a konštatoval, že otázka premlčania bola súdom\nprvej inštancie správne posúdená a zároveň odvolaním napadnutý rozsudok obsahuje požadované\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie v zmysle R 2/2016. Napokon k odvolaciemu\ndôvodu žalobcu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. - status sudcu a premlčanie, poukázal na\nto, že k otázke statusu žalobcu ako sudcu k 16.04.2005 sa už, pričom z pohľadu otázky posúdenia\npremlčania sa zároveň žiada opätovne pripomenúť, že dátum 16.04.2005 nie je vo svojej podstate až\ntakým zásadným, a irelevantné sú aj úvahy o tom, kedy dochádza k výplate platu sudcu, osobitne, keď\nžalobca síce tvrdí, že funkciu sudcu začal vykonávať až neskôr (presný údaj neuviedol), avšak úplne\nopomína svoje procesné úkony v konaní, a teda treba pripomenúť, že žalobca sa peňažného nároku,\nktorým má byť napravenie protiprávneho stavu zaplatením začal domáhať až podaním doručeným súdu\nprvej inštancie dňa 24.09.2012, t. z. viac ako 7 rokov po účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z. a viac ako\n3 roky po strate účinnosti tohto zákona. Z uvedených dôvodov je žalobcova argumentácia nespôsobilá\nspochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a jeho závery o premlčaní. Len na okraj v tejto\nsúvislosti poukázal na to, že v zmysle verejne dostupných informácií sa žalobca ujal výkonu funkcie\nsudcu v novembri 2005. Na základe vyššie uvedeného žalovaný zhrnul, že odvolaciemu návrhu žalobcu\nnemožno vyhovieť a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v zmysle\n§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, pričom v tejto súvislosti s odkazom na čl. 2 C.s.p.\npoukázal aj na rozsiahlu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v konaniach o obdobných žalobách iných\nsudcov, ktorú identifikovala vo svojom vyjadrení zo dňa 25.10.2018, pričom žaloba žalobcu sa od týchto\nv podstatnom smere nelíši, teda neexistuje žiadna osobitná okolnosť, ktorá by si vyžadovala odlišné\nposúdenie dôvodnosti nárokov uplatnených žalobou.\n7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na podanom odvolaní a žiadal\nmu vyhovieť. K argumentom žalovaného vo vzťahu k ním namietanému porušeniu jeho práva nebyť\nodňatý zákonnému sudcovi uviedol, že prezentovaná argumentácia žalovaného k tejto rozhodnej otázke\nnespochybňuje dôvodnosť tejto námietky. Faktom stále ostáva, že predmetná vec pred 1.1.2023 bola\npridelená inému sudcovi (sudkyni) okresného súdu a 1.1.2023 bola odňatá tejto sudkyni a pridelená\ninému sudcovi okresného súdu napriek tomu, že sudkyňa aj po 31.12.2023 naďalej vykonávala funkciu\nna Okresnom súde Bratislava I. Zrejme sa tak malo stať na základe dodatku, prijatého len pár dní po\nprijatí rozvrhu práce na rok 2023. Prijatý dodatok neobsahuje žiadne dôvody na odňatie už pridelenej\nveci zákonnej sudkyni. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu neuvádza žiadne argumenty k uvedeným\nfaktom, odôvodňujúcim právny záver o porušení práva žalobcu nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Ani\nargumentácia žalovaného ohľadne predbežného právneho posúdenia veci nemôže čo i len spochybniť\ndôvodnosť jeho argumentácie v odvolaní. V rámci predbežného právneho posúdenia výslovne žiadal o\noznačenie konkrétnych zákonných ustanovení, ktoré viedli konajúceho sudcu k predbežnému právnemu\nzáveru o nedôvodnosti žaloby. Na túto výzvu nedostal žiadnu odpoveď. V rámci postupu podľa 181 ods.\n2 C.s.p. sudca nielenže nezdôraznil, že pri svojich záveroch o absencii pasívnej legitimácie nebude\naplikovať ustanovenia § 3 a § 6 ods. 1, 2 najmä písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z., ale obsah uvedených\nustanovení neuviedol ani v odôvodnení napadnutého rozsudku medzi obsahom ustanovení, ktoré mal\naplikovať na prejednávanú vec napriek tomu, že pri predbežnom právnom posúdení uviedol, že na\nvec bude aplikovať ustanovenia zákona č. 365/2004 Z. z.. Z uvedených dôvodov v danom prípade\nani teoreticky nemohlo dôjsť ku konvalidácii alebo k zhojeniu postupu súdu v rozpore s ustanovením\n§181 ods. 2 C.s.p. v zmysle právnych záverov v rozhodnutiach, na ktoré žalovaný poukazuje v\nuvedenom bode svojho vyjadrenia. Bagatelizovaním porušovania povinností súdu postupovať podľa\nzákona, teda aj v súlade s ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p., je podľa názoru žalobcu porušovaná\nzákladná povinnosť súdu byť viazaný zákonom. Takýto postup je tiež v rozpore so zásadou právneho\nštátu, podľa ktorej \"z nepráva nemôže byť právo\". Ďalej uviedol, že v bode III vyjadrenia žalovaný\ndáva za pravdu opodstatnenosti jeho argumentov v odvolaní, podľa ktorých okresný súd nemal žiadny\npodklad k skutkovému záveru, podľa ktorého mal vykonávať funkciu sudcu ku dňu 15.4.2005. Ak\nokresný súd považoval túto okolnosť, ktorá nevyplývala zo zhodných skutkových tvrdení strán a ani\nz dokazovania, za nevyhnutnú pre svoje rozhodnutie, bol povinný k otázke výkonu funkcie sudcu\n\nžalobcom vykonať dokazovanie z úradnej povinnosti v zmysle § 311 C.s.p. Ďalej vo vzťahu k určovacej\nžalobe zdôraznil, že od podania žaloby sa domáha nárokov vyplývajúcich zo zákona č. 365/2004 Z.\nz.. Tomu zodpovedá aj znenie určovacieho petitu, v ktorom sa domáha určenia, že jeho odmeňovanie\nv žalobou vymedzenom čase je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Vychádzajúc zo\nzásady \"iura novit curia\" musí byť zrejmé, že každý sudca Slovenskej republiky musí vedieť, ktorý zákon\nupravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania (viď § 1 zákona č. 365/2004 Z. z.). Analogické\npoukazy žalovaného v tomto bode vyjadrenia na aplikáciu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom považuje za nevýznamné s poukazom na\nnutnosť priamej aplikácie zákona č. 365/2004 Z. z. na prejednávaný prípad. Naviac žalovaný v tomto\nbode vyjadrenia žiadnym spôsobom nespochybnil správnosť jeho právnych záverov v bodoch 4 a 4a\ndôvodov podaného odvolania o povinnosti súdu aplikovať na prejednávaný prípad aj ustanovenia §\n3 a § 6 ods. 1, 2 najmä písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. Pokiaľ žalovaný vyjadruje názor, podľa\nktorého mal zmeniť určovací petit v žalobe, tento záver žalovaného nemá oporu v žiadnom z jeho\npodaní v prejednávanej veci. V žiadnom zo svojich podaní neuviedol, že by vzal späť žalobu v časti\nurčovacieho petitu, týkajúceho sa určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania oproti sudcom Špeciálneho súdu. Svojimi podaniami len rozšíril žalobu o ďalší petit,\nktorým sa domáhal určenia, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania\noproti sudcom Špecializovaného trestného súdu v období predchádzajúcom tomuto rozšíreniu žaloby.\nAk teda okresný súd rozhodoval o otázke porušovania zásady rovnakého zaobchádzania podľa stavu\nv čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, rozhodoval o niečom, čo nebolo predmetom žaloby ani na\nzáklade určovacieho petitu, vymedzeného v žalobe a ani v rozšírenom určovacom petite, ktorý sa\nvzťahoval na obdobie, predchádzajúce rozšíreniu žaloby. Preto je napadnutým rozsudkom porušené\njeho základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda\nnapadnutý rozsudok trpí vadou podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. K bodu VI vyjadrenia žalovaného\nuviedol, že k úpravám formulácie petitu žaloby podaniami, na ktoré poukazuje žalovaný v uvedenom\nbode vyjadrenia, bol donútený z dôvodu svojvoľného názoru súdov, konajúcich o poplatkovej povinnosti,\no uplatňovaní nároku žalobcu na peňažné plnenie podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. Na základe\nuvedeného názoru mu súdy prvotne vyrubovali poplatkovú povinnosť podľa položky 7d písm. b) prílohy\nzákona č. 71/1992 Zb. vo výške 3% z uplatňovaného peňažného plnenia. Súdy tvrdošijne omietali ním\nprejavovanú vôľu uplatňovania páva na peňažné plnenie podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. s\npoplatkovou povinnosťou 66,- eur. To ho nútilo upravovať formuláciu petitu žaloby tak, aby donútil súdy,\nkonajúce o poplatkovej povinnosti, rešpektovať túto žalobcom prejavenú vôľu a nespoplatňovať konanie\npodľa položky 7d písm. b) prílohy zákona č. 71/1992 Zb., čo sa mu nakoniec aj \"podarilo\". Nebyť otáľania\nsúdov mohlo to byť pre neho \"pyrhovo víťazstvo\", keďže síce svojimi podaniami donútil súdy, konajúce o\npoplatkovej povinnosti, nevyrubovať súdny poplatok podľa položky 7d písm. b) prílohy zákona č. 71/1992\nZb., avšak s tým následkom, že okresný súd mu následne (neúspešne) vyrúbil súdny poplatok podľa\npoložky 1 písm. a) prílohy zákona č. 71/1992 Zb. vo výške až 6% z uplatňovaného peňažného plnenia. V\ntejto súvislosti pripomenul, že \"návrh na začatie konania\" (žaloba) bol podaný za účinnosti Občianskeho\nsúdneho poriadku, a teda podľa § 470 C.s.p. sa na posudzovanie návrhu (žaloby) a jeho účinky musia\naplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V súlade s uvedeným postupoval aj okresný\nsúd v napadnutom rozsudku, keď dospel k záveru, že uplatnil nárok na peňažné plnenie podaním\nnávrhu zo dňa 29.12.2008 na začatie súdneho konania na súd. Žalovaný v tomto bode argumentuje len\ncitovaním obsahu svojho vyjadrenia vo veci zo dňa 13.9.2019 (zo dňa pred vyhlásením napadnutého\nrozsudku), ktorú argumentáciu okresný súd zjavne neakceptoval, ak dospel k záveru o uplatnení nároku\nna peňažné plnenie podaním návrhu zo dňa 29.12.2008 na súd. V súvislosti so záverom žalovaného,\npodľa ktorého otázka premlčania bola súdom prvej inštancie správne posúdená, konštatoval, že okresný\nsúd v odôvodnení napadnutého rozsudku svojimi závermi o premlčaní uplatneného peňažného plnenia\na žalovaný svojim záverom o správnosti tohto záveru \"de facto\" uznávajú danosť ním uplatneného\npeňažného nároku. Z logiky veci vyplýva, že len existujúci právny nárok môže byť premlčaný, čím\ndanosť nároku nezaniká, len sa oslabuje. Ak právny nárok neexistuje, nemá byť čo premlčané. Na\nzáklade záveru okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku o porušovaní zásady rovnakého\nzaobchádzania v dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z.\nz. a na základe písomného uznania tohto porušovania žalovaným v jeho prvom písomnom vyjadrení\nk žalobe, vyvstáva otázka, ako si žalovaný (Slovenská republika ako členský štát Európskej únie) v\ntomto konkrétnom konaní plní svoju verejnoprávnu povinnosť členského štátu Európskej únie zabezpečiť\nsankcionovanie porušovania zásady rovnakého zaobchádzania (podľa pravidla \"padni komu padni\")\núčinne, primerane a odrádzajúco (viď právna argumentácia žalobcu v podaní zo dňa 7.3.2019, s ktorou\nsa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež úplne odmietol zaoberať). Odhliadnuc od toho,\n\nže nepovažuje za správny záver okresného súdu o premlčaní uplatneného nároku na peňažné plnenie,\nuplatnenie námietky premlčania žalovaným v tomto konaní podľa jeho názoru vykazuje minimálne znaky\nrozporu s dobrými mravmi, pretože postup žalovaného v tomto konkrétnom konaní je v rozpore s jeho\nverejnoprávnou povinnosťou zabezpečiť dodržiavanie práva Európskej únie.\n8. Odvolací súd na základe odvolania žalobcu posúdil napadnutý rozsudok v rozsahu podaného\nodvolania podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v\nspojení s § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\n9. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáha poskytnutia\nprimeraného zadosťučinenia v podobe určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania, ako aj uloženia povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy\n223.818,86 eura žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\n10. Na úvod považuje odvolací súd za potrebné zhrnúť, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej\ninštancie všetko navrhované dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných\npre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby a na základe správneho vyhodnotenia vykonaného\ndokazovania dospel vo vzťahu ku skutočnostiam významným pre rozhodnutie v spore k správnym\nskutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci\nnie sú splnené zákonné podmienky na vyhovenie podanej žalobe v časti o určenie, že odmeňovanie\nžalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, avšak ani vo zvyšnej časti podanej\nžaloby, teda v časti o uloženie povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania ani uloženia povinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením\nsumy 223.818,86 eura žalobcovi. Ani obsah odvolania žalobcu pritom nie je spôsobilý spochybniť\nsprávnosť kľúčových záverov na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, s ktorými sa\nodvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.\n11. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné konštatovať, že neopodstatnene žalobca v odvolaní\ns poukazom na skutočnosť, že Dodatok č. 1 k rozvrhu práce na rok 2023 neobsahuje žiadne dôvody\nodňatia tejto veci pôvodnej zákonnej sudkyni a jej pridelenie inému sudcovi okresného súdu, ktorý\nkonal a rozhodol napadnutým rozsudkom, namieta, že predmetný spor prejednal a rozhodol nesprávne\nobsadený súd, a preto došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu. Podrobné uvedenie dôvodov\nzmeny rozvrhu práce a s tým súvisiacej zmeny osoby konajúceho sudcu v určitej veci totiž nepatrí\nmedzi náležitosti rozvrhu práce v zmysle ust. § 50 a nasl. zák. č. 757/2004 Z.z. Najmä však, hoci je\npravdou, že súd prvej inštancie tejto výhrade žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval\nosobitnú pozornosť, odvolací na základe obsahu spisu v danej veci, vychádzajúc z obsahu Rozvrhu\npráce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023, nemá žiadnu pochybnosť o zákonnosti zmeny rozvrhu\npráce, na základe ktorej došlo k zmene zákonného sudcu v preskúmavanej veci. V súlade s ust. § 51 ods.\n1 zák. č. 757/2004 Z.z. bola totiž, ako to vyplýva aj z Dodatku č. 1 k rozvrhu práce, daná vec konajúcemu\nsudcovi pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov\nschválených ministerstvom, v rámci prerozdelenia všetkých nevybavených vecí súdneho oddelenia\n17C, v záujme zabezpečenia rovnomernej zaťaženosti jednotlivých sudcov občianskoprávneho grémia\nOkresného súdu Bratislava I, v čase, kedy došlo k zmenám v obsadení daného súdu sudcami (už zo\nsamotného Dodatku č. 1 k rozvrhu práce vyplýva S. H.. G. G. C. E.. B. G., E.. U. F., J.., J. H.. R., H..\nH., H.. H. C. E.. P., všetko sudcov občianskoprávneho grémia), teda práve v situácii, kedy vykonanie\ntakéhoto prerozdelenia spisov umožňuje ustanovenie § 51 ods. 4 písm. b), c) zákona č. 757/2004 Z.z.\na v nadväznosti na to aj spoločné zásady daného rozvrhu práce pre prideľovanie vecí na Okresnom\nsúde Bratislava I. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že k zmene zákonného sudcu v\npreskúmavanej veci došlo v súlade s platnou právnou úpravou zákona č. 757/2004 Z.z., v znení účinnom\nv čase uskutočnenia zmeny, a preto k porušeniu práva žalobcu na zákonného sudcu a ani k porušeniu\njeho práva na spravodlivý proces z tohto dôvodu nedošlo.\n12. Nedôvodne tiež žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne skutkové závery, podľa\nktorých k momentu účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., teda ku dňu 15.4.2005, vykonával funkciu\nsudcu, čo v žalobe a ani v žiadnom inom svojom podaní vo veci nikdy ani netvrdil, keď ku dňu\n15.4.2005 vykonával advokátsku prax. Predmetná skutočnosť je totiž z hľadiska vecnej správnosti\nnapadnutého rozsudku bez právneho významu. Odhliadnuc od toho, že peňažný nárok bol žalobcom v\n\nkonaní uplatnený nejasne, špekulatívne a rozporuplne, keď v pôvodnej žalobe podanej dňa 8.1.2009,\nv ktorej síce netvrdí, od kedy je sudcom, avšak už v záhlaví sa tak označuje, žiadal priznať z dôvodu\nnerovnakého zaobchádzania nemajetkovú ujmu vo výške 4.719.204,- Sk (156.648,87 eura), a to za\ndiskrimináciu v období od 1.1.2006 do 31.12.2008, ktorú neskôr dňa 24.1.2012 rozšíril o sumu 39.043,62\neura za deväť mesiacov kalendárneho roku 2009, pričom podľa písomného podania doručeného dňa\n24.9.2012 už žiadal priznať primerané zadosťučinenie, resp. reštitučnú náhradu, ktoré malo sanovať\ndovtedajší diskriminačný stav v sume 169.716,86 eura za obdobie od 1.1.2006 do 31.8.2009 a v sume\n54.102 eur za obdobie od 1.9.2009 do 30.6.2012, a podaním dňa 17.5.2013 zobral späť žalobu v\nčasti o priznanie zadosťučinenia a predmetnú sumu žiadal priznať už iba titulom nároku na nápravu\nprotiprávneho stavu. Je nesporné, že za obdobie kalendárneho roku 2005 žalobca žiadne nároky\nneuplatňuje, a preto pre účely rozhodnutia v spore táto okolnosť nie je rozhodujúca; s výnimkou\nposúdenia otázky premlčania, ktorou sa však odvolací súd bude zaoberať až ďalej.\n13. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového\nstavu veci významného pre rozhodnutie v spore správne spor posúdil po právnej stránke, keď dospel k\nzáveru, že žalobca vzhľadom na skutočnosť, že ide iba o (vo všeobecnosti legitímne) zvolený spôsob\nposkytnutia nepeňažného zadosťučinenia, nemusel v konaní preukazovať naliehavý právny záujem na\npožadovanom určení. Odvolací súd však za správny považuje aj jeho záver, že v tejto časti neboli na\nvyhovenie podanej žalobe splnené všetky predpoklady. Je totiž pravdou, ako to konštatuje aj súd prvej\ninštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca sa domáha určenia, že jeho odmeňovanie\nuskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v porovnaní\ns odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č.\n385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na\nktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000\nZ. z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, teda konštatovania diskriminačného konania\nžalovaného v prítomnosti, čo však nezodpovedá skutočnosti. Protiprávny (diskriminačný) stav bol totiž po\nprijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom\nsúde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len \"zákon č. 291/2009 Z. z.\") a vychádzajúc zo\nstavu právnej úpravy v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku aj v súčasnosti (§ 217 ods. 1 C.s.p.) na\nkonštatovanie diskriminačného odmeňovania žalobcu v prítomnom čase nie sú splnené podmienky. Na\ndoplnenie vo vzťahu k splneniu predpokladov pre vyhovenie podanej žalobe v časti určovacieho petitu\nnaviac odvolací súd dodáva, že pokiaľ cieľom daného určenia má byť poskytnutie morálnej satisfakcie,\ntáto bola (aj) žalobcovi v plnej miere poskytnutá už vydaním, no najmä zverejnením citovaného nálezu\nÚstavného súdu SR, a preto opakované konštatovanie takéhoto porušenia vo výroku rozsudku v\npreskúmavanej veci treba považovať za nadbytočné, presahujúce rámec účelu a zmyslu ustanovenia\n§ 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, ktorým nepochybne nie je (iba preto, že to žalobca požaduje)\nopakovane poskytnúť (morálnu) satisfakciu (zadosťučinenie) spôsobom a vo forme (konštatovaním\nnerovnakého zaobchádzania), v akej už raz bolo poskytnuté, a to dokonca Ústavným súdom SR, ktorý je\nnajvyšším orgánom ochrany ústavnosti v Slovenskej republike. Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne\nsprávne, keď žalobu v časti určenia, akého sa žalobca domáha, podanú žalobu ako neopodstatnenú\nzamietol.\n14. Nedôvodne žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že ak sa domnieval, že v čase\nrozhodovania súdu by mala byť žalobou navrhovaná formulácia určovacieho petitu rozporná s obsahom\nžaloby vzhľadom na (žalobcom \"nezavinenú\") stratu účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v\nznení zákona č. 122/2005 Z. z., bol povinný pred rozhodnutím vo veci postupovať podľa ustanovení § 129\nC.s.p., keďže nejasnosť podania vo veci samej, prípade rozpor petitu s obsahom žaloby je odstrániteľná\nprekážka konania, a bol povinný ho uznesením vyzvať, aby žalobu doplnil alebo opravil v určenej lehote\ns uvedením, v čom je žaloba v časti určovacieho petitu neúplná alebo nezrozumiteľná a ako teba žalobu\ndoplniť alebo opraviť s poučením o možnosti odmietnutia žaloby v časti určovacieho petitu, pričom v\nprípade neodstránenia nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti určovacieho petitu bol povinný rozhodnúť o\nodmietnutí žaloby v časti určovacieho petitu a nie bez dodržania uvedeného zákonného postupu žalobu v\ntejto časti zamietnuť. Od počiatku je totiž celkom nepochybné, čoho sa žalobca v časti určovacieho petitu\ndomáha, teda že sa domáha určenia jeho diskriminácie v prítomnom čase bez ohľadu na iné okolnosti.\nV tomto smere nejde o rozpor petitu s obsahom žaloby, a preto súd prvej inštancie nemal žiaden\ndôvod odstraňovať vady žaloby, keď nemá možnosť vnútiť žalobcovi svoju predstavu o tom, akého\nurčenia sa má, resp. môže oprávnene, domáhať. Ani v tomto smere preto odvolací súd v postupe súdu\nprvej inštancie žiadne procesné pochybenie, a teda ani pochybenie, ktoré by mohlo mať za následok\n\nporušenie procesných práv žalobcu, nezistil. Každopádne však treba poukázať na to, že ani v prípade,\nak by táto odvolacia námietka bola opodstatnená, nemalo by to žiadny vplyv na správnosť zamietnutia\nžaloby v tejto časti, keď, ako už bolo uvedené vyššie, na poskytnutie zadosťučinenia určovacím výrokov\nneboli splnené podmienky z dôvodu, že toto už bolo žalobcovi poskytnuté, a teda žalobe v tejto časti\nnebolo možné vyhovieť aj z iného dôvodu.\n15. Súd prvej inštancie tiež správne vychádzal z toho, že Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré žalobcovi\nlen vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a účinných právnych predpisov, ako\norgán konajúci za žalovaného, nemôže zodpovedať za prijatie protiústavného zákona, keď ministerstvo\nkonajúce za žalovaného žalobcovi vyplácalo plat v tej výške, v ktorej mu ho vyplácalo, pretože až do\ndoby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou (nález č. 290/2009 Z. z.) sa zákon\npovažuje za platný a účinný, a preto až do doby vyhlásenia ústavného nálezu k diskriminácii žalobcu\nz dôvodu nevyplácania platu v rovnakej výške ako sudcom špeciálneho súdu nemohlo dôjsť. Odvolací\nsúd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je subjektom,\nktorý nesie zodpovednosť za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, nakoľko sa iba\npodieľa na správe súdov tým spôsobom, že v oblasti finančnej riadi tvorbu rozpočtu súdov, pričom\npostupovalo správne, keď žalobcovi vyplácalo plat vo výške stanovenej zákonom, pretože až do doby\nvyhlásenia nálezu Ústavného súdu o nesúlade zákona s ústavou sa zákon považuje za platný a účinný.\nPokiaľ ide o subjekt zodpovedný za porušenie zákazu nerovnakého zaobchádzania, zodpovednosť za\nporušenie tohto zákazu a teda aj povinnosť náhrady nemajetkovej ujmy môže v súlade s ust. § 9 ods.\n2 Antidiskriminačného zákona vzniknúť iba tomu, kto je pôvodcom takéhoto zákazu, kto tento zákaz\nporušil a nežiaduci stav spôsobil. Týmto subjektom však nepochybne nie je Ministerstvo spravodlivosti\nSR. Zároveň však treba poukázať na to, že žalobca sa proti žalovanému, ktorým je Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti SR, domáha nápravy protiprávneho stavu spôsobom, ktorý zo strany orgánu\nkonajúceho v danom prípade za štát nie je možný (prípustný), nakoľko ak by malo dôjsť k uspokojeniu\nnároku zo strany žalovaného, by bol žalovaný nútený bez opory v platnej právnej úprave porušiť právne\npredpisy upravujúce nakladanie s rozpočtovými prostriedkami. Žalobca sa totiž v skutočnosti domáha\niba doplatenia (časti) príplatkov, aké podľa právnej úpravy prináležali sudcom, ktorí (na rozdiel od\nžalobcu) podmienky pre vznik nároku na vyplatenie v zmysle (hoci diskriminačnej) právnej úpravy spĺňali.\nTo je zrejmé z doterajšieho priebehu konania, v ktorom žalobca výšku uplatnenej sumy od počiatku\nodvodzuje práve od výšky príplatkov, aké podľa neústavnej právnej úpravy prináležali niektorým sudcom.\nZ uvedených dôvodov preto na vyhovenie podanej ani v tejto časti neboli splnené podmienky.\n16. Pokiaľ žalobca namieta záver súdu prvej inštancie, že žalovaný konajúci prostredníctvom\nMinisterstva spravodlivosti SR, nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaný, odvolací súd uvádza,\nže vo všeobecnosti sa síce javí ako logická argumentácia, že predsa iba ten, kto sudcom poskytuje plat,\nmôže voči nim postupovať v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, avšak to nič nemení na\nsprávnosti záveru prvoinštančného súdu (ako bolo uvedené už vyššie), že Ministerstvo spravodlivosti\nSR, ktoré v tomto prípade koná za štát, rozdielnosť v odmeňovaní sudcov všeobecných súdov a sudcov\nŠpecializovaného trestného súdu, nepochybne nespôsobilo. Ak v rámci tejto odvolacej námietky žalobca\nzdôrazňuje potrebu dôslednej aplikácie všetkých ustanovení Antidiskriminačného zákona, odvolací súd\ndáva do pozornosti, že z dikcie ust. § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona vyplýva, že vznik povinnosti\nnapraviť protiprávny stav spočívajúci v porušení zákazu nerovnakého zaobchádzania, prichádza do\núvahy iba v prípade, ak je to (objektívne) možné, pričom takáto povinnosť môže byť uložená iba tomu,\nkto tento zákaz porušil a takýto stav spôsobil. V tomto prípade však Ministerstvo spravodlivosti SR\nnepochybne nie je tým subjektom, ktorý by spôsobil neústavný stav, dôsledkom ktorého bolo priznanie\nneprimerane vysokých príplatkov sudcom Špecializovaného trestného súdu a niektorým sudcom\nNajvyššieho súdu SR, keď i Ústavný súd SR vo svojom náleze zodpovednosť za nastolenie neústavného\nstavu pripisuje zákonodarnej moci, teda Národnej rade SR. Za tohto stavu potom i podľa názoru\nodvolacieho súdu nebolo možné podanej žalobe vyhovieť ani v časti o zaplatenie sumy 223.818,86\neura, napokon uplatnenej (formálne) žalobcom ako nárok na odstránenie nezákonného stavu. Zároveň\nvšak odvolací súd opätovne poukazuje na to, že žalobca sa domáha nápravy protiprávneho stavu,\nktorý mal byť spôsobený jeho diskrimináciou, proti žalovanému, ktorým je Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti SR, spôsobom, ktorý je zo strany orgánu konajúceho v danom prípade za\nštát (právne) nemožný, pretože ak by malo dôjsť k uspokojeniu nároku zo strany žalovaného, bolo by to\nobjektívne možné iba ak by žalovaný hrubým spôsobom porušil právne predpisy upravujúce nakladanie s\nrozpočtovými prostriedkami. Žalobca sa totiž; dôvodiac potrebou nápravy nezákonného diskriminačného\nstavu; v skutočnosti domáha iba doplatenia príplatkov, aké podľa právnej úpravy prináležali sudcom,\n\nktorí na rozdiel od žalobcu kritériá pre vznik nároku na vyplatenie v zmysle (hoci diskriminačnej) právnej\núpravy spĺňali. Uložením povinnosti niečo vykonať v rozsudku všeobecného súdu však nemožno nikoho\nnútiť konať v rozpore s platnou právnou úpravou. V tejto súvislosti sa nemožno stotožniť ani s rozsiahlou\nargumentáciou žalobcu, ktorej podstatou je v skutočnosti názor, že nakoľko Ústavný súd SR vo svojom\nnáleze vyslovil existenciu nerovnakého zaobchádzania, je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť\no sanácii diskriminácie, a to bez ohľadu na akékoľvek ďalšie okolnosti prejednávanej veci. Všeobecný\nsúd totiž rozhoduje o konkrétnej žalobe na základe individuálnych okolností každej veci, a v prípade\nžalobcu je významné i to, aké nároky, akým spôsobom a proti komu podanou žalobou uplatnil. Žalobca\nnapokon spomedzi nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (okrem určovacej žaloby)\nuplatnil právo na upustenie od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a\nprávo na odstránenie nezákonného stavu takým spôsobom, že mu bude zo strany žalovaného vyplatená\npeňažná suma vo výške predstavujúcej nevyplatený príplatok za výkon funkcie za určité obdobie,\nktorá by v prípade splnenia uloženej povinnosti viedla zo strany žalovaného k hrubému porušeniu\nplatných právnych predpisov. K skutočnej (a jedinej objektívne možnej) náprave diskriminačného stavu\na zároveň k upusteniu od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,\npritom už došlo, a to prijatím zmeny právnej úpravy odmeňovania sudcov Špecializovaného trestného\nsúdu a niektorých sudcov Najvyššieho súdu SR, keď výška ich sporného funkčného príplatku bola\nzákonom č. 291/2009 Z.z., ktorým bolo v súlade s citovaným nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.\nPL. ÚS 17/08 novelizované ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., s účinnosťou od 17.07.2009\nznížená z neprimerane vysokého šesťnásobku na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej\nmzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Ničím\nnepodložený a bez akéhokoľvek základu v postupe súdu prvej inštancie v konaní a obsahu spisu v\ndanej veci je pritom tiež v tejto súvislosti žalobcom vyslovený subjektívny názor, že právne závery\nokresného súdu sú tak arbitrárne, že by mohli byť subsumovateľné aj pod pojem \"svojvoľné uplatňovanie\npráva\" v zmysle § 326a Trestného zákona. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti žalobcu,\nže prakticky totožnú žalobu, akou sa v preskúmavanej veci domáha priznania ním tvrdených nárokov,\n\"svojvoľne\" ako neopodstatnenú posúdili z obdobných dôvodov právoplatne nielen mnohé súdy prvej\ninštancie, avšak aj odvolacie súdy, konkrétne Okresný súd Bratislava I napr. vo veciach sp. zn.\n14C/221/2009, 16C/124/2007, 17C/82/2007, 17C/83/2007, 17C/84/2007, 21C/106/2007, 22C/83/2007,\n10C/224/2009, 22C/114/2007, 6C/35/2010, 11C/102/2007, 6C/77/2013, 16C/49/2010, 7C/85/2008,\n17C/134/2009, 8C/97/2009, 4C/84/2010, 7C/39/2014, 17C/81/2007, 16C/124/2007, 22C/90/2007,\n9C/80/2007, 14C/123/2011, 14C/125/2007, 14C/83/2007, 16C/220/2009, 7C/4/2009, 6C/76/2013,\n8C/4/2009, 26C/13/2008 (potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/270/2016\nzo dňa 30.10.2009), 6C/104/2013 (potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n3Co/223/2018 zo dňa 27.6.2019), 7C/27/2010 (potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n15Co/187/2019 zo dňa 25.09.2019), 9Cpr/4/2012 (potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 16CoPr/3/2018 zo dňa 28.09.2021), 8C/115/2007 (potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 14Co/125/2019 zo dňa 13.12.2022), 25C/219/2009 (potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. 9Co/22/2019 zo dňa 20.02.2020) a mnohých ďalších. Nepochybne tak zo strany súdu\nprvej inštancie o žiadne svojvoľné posúdenie sporu ani svojvoľné rozhodnutie o zamietnutí žaloby nejde.\nAk žalobca v tejto súvislosti vytýka, že súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie nedokázal ani označiť\nkonkrétne zákonné ustanovenie, z ktorého by vyplýval majetkový právny vzťah odmeňovania medzi\nsudcom a niektorým z vymenovaných štátnych orgánov žalovaného, odvolací súd dáva do pozornosti,\nže v tomto spore sa žalobca nedomáha úhrady jeho platu, či príplatkov, ktoré mu náležia z titulu výkonu\nfunkcie sudcu podľa zák. č. 385/2000 Z.z., avšak ochrany pred diskrimináciou podľa Antidiskriminačného\nzákona, a teda ani táto námietka žalobcu v odvolaní nemôže obstáť.\n17. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému peňažnému nároku odvolací súd považuje za správny aj záver\nsúdu prvej inštancie, že vyhoveniu podanej žalobe v tejto časti bráni žalovaným dôvodne vznesená\nnámietka premlčania. V tomto smere prvoinštančný súd správne vychádzal z toho, že ide o majetkové\nprávo, ktoré sa premlčuje, pričom všeobecná trojročná premlčacia doba v prípade nárokov začala plynúť\ndňom nasledujúcim po nadobudnutí účinnosti novely ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.\nHoci žalobca v tomto prípade uplatnil svoje nároky odvodené od nerovnakého zaobchádzania až za\nobdobie od 1.1.2006, a teda ak by mu aj premlčacia doba začala plynúť neskôr, dňom 3.1.2006, je\ncelkom nepochybné, že pokiaľ žaloba bola na súde podaná dňa 8.1.2009, stalo sa tak až po márnom\nuplynutí premlčacej doby. Naviac však odvolací súd poukazuje na to, že (ako na to, upozornil aj žalovaný\ni vo vyjadrení k odvolaniu) nápravy protiprávneho stavu zaplatením peňažnej sumy sa žalobca domáha\naž od doručenia podania doručeného súdu dňa 24.09.2012, t. z. viac ako 7 rokov po účinnosti zákona\n\nč. 122/2005 Z. z. a viac ako 3 roky po strate účinnosti tohto zákona, pričom svoju žalobu ohľadne\nvšetkých predtým uplatnených nárokov (náhrada nemajetkovej ujmy i zadosťučinenie v peniazoch, ktoré\nmimochodom tiež neboli uplatnené včas) výslovne zobral späť, dané nároky priznať nežiadal, a preto\nnemožno ani len uvažovať o tom, že by bol žalobca právo na nápravu protiprávneho stavu zaplatením\npeňažnej sumy uplatnil už podanou žalobou. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že\nsúd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že ak by aj uplatnený peňažný nárok žalobcovi vznikol,\njeho priznaniu v danej veci bráni žalovaným dôvodne vznesená námietka premlčania. Opäť však, ak by\naj táto odvolacia námietka žalobcu bola opodstatnená, nemalo by to žiadny vplyv na vecnú správnosť\nzamietnutia žaloby v tejto časti, keďže nárok na odstránenie nezákonného stavu zaplatením sumy\n223.818,86 eura žalobcovi nevznikol.\n18. Nedôvodne žalobca v odvolaní namieta i to, že postupom okresného súdu na pojednávaní podľa\n§ 181 ods. 2 C.s.p. v rámci predbežného právneho posúdenia veci súdom došlo k porušeniu jeho\nprocesných práv, keď ani na výslovnú otázku jeho právneho zástupcu, na základe aplikácie akých\nkonkrétnych zákonných ustanovení dospel sudca k predbežnému právnemu záveru o nedôvodnosti\nžaloby, nedostal žiadnu konkrétnu odpoveď, čím mu bolo pri existencii rozsiahlych protichodných\nprávnych argumentov strán znemožnené kvalifikovaným spôsobom právne protiargumentovať voči\npredbežným právnym názorom súdu na prejednávanú vec už na pojednávaní pred vyhlásením\nnapadnutého rozsudku, a preto mu bolo odňatá možnosť realizovať svoje procesné práva, vyplývajúce\nz materiálneho účelu procesného inštitútu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. Je nesporné, že súd prvej inštancie\ninštitút predbežného právneho posúdenia v zmysle predmetného ustanovenia neopomenul, pričom to,\nže v rámci neho nepostupoval v súlade so subjektívnymi predstavami žalobcu a jeho právneho zástupcu,\nnemôže mať za následok porušenie procesných práv žalobcu v takej miere, že by bolo porušené jeho\nprávo na spravodlivý proces. Ako na to v tejto súvislosti správne poukázal aj žalovaný vo vyjadrení k\nodvolaniu, judikatúra najvyšších súdnych autorít, vrátane Ústavného súdu SR, nepovažuje dokonca ani\nopomenutie citovaného ustanovenia a úplnú absenciu predbežného právneho posúdenia súdom prvej\ninštancie za postup, ktorý by limitoval stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020,\n1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020), keď súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu\npodľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny\nnázor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci a aj úplné opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 C.s.p.,\nku ktorému však v preskúmavanej veci ani nedošlo, sa konvaliduje vydaním rozhodnutia vo veci samej.\nIná by bola situácia, ak by žalobca nemal zabezpečený dostatočný priestor na prezentovanie všetkých\nprostriedkov procesného útoku, ktoré mu Civilný sporový poriadok poskytuje. V predmetnej veci však niet\npochýb o tom, že žalobcovi súd prvej inštancie tento priestor vytvoril bezo zbytku, a preto je nepochybné,\nže k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v preskúmavanej veci nedošlo.\n19. Napokon, v nadväznosti na žalobcom v odvolaní uvedené výhrady k doterajšiemu priebehu súdneho\nkonania a spôsobu vyrubovania súdnych poplatkov, obsahujúce aj žalobcom prezentovaný názor, že\nokresný súd vykonal všetko pre to, aby mu uprel jeho právo na súdnu ochranu vo vzťahu k ním žalobou\nuplatneným právam, odvolací súd uvádza, že hoci nesprávnosť postupu súdu v rámci vyrubovania\nviacerých súdnych poplatkov je zo spisu celkom zrejmá, tieto výhrady nemajú žiaden súvis s podstatou\npreskúmavanej veci a z hľadiska vecnej správnosti napadnutého rozsudku súp bez právneho významu.\n20. Záverom odvolací súd už len pre úplnosť dodáva, že pokiaľ žalobca na viacerých miestach\nodvolania vytýka súdu prvej inštancie nedostatočné, až arbitrárne odôvodnenie napadnutého rozsudku,\nči svojvoľné rozhodnutie, ani tieto námietky žalobcu nie sú dôvodné z hľadiska tvrdeného porušenia\npráva žalobcu na spravodlivý proces. Rozhodne totiž nemožno dospieť k záveru, že odôvodnenie\nsúdu prvej inštancie je natoľko nedostatočné, že by v dôsledku toho bolo porušené právo žalobcu na\nspravodlivé súdne konanie, keď všetkým kľúčovým skutkovým a právnym otázkam významným pre\nrozhodnutie v spore venoval súd prvej inštancie dostatočnú pozornosť aj v odôvodnení svojho rozsudku,\npričom aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, že všeobecný súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného\nsúdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,\nže z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV.\nÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Uvedené kritériá odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku nepochybne spĺňa, a preto ani tieto odvolacie námietky žalobcu nemôžu obstáť.\n\n21. Vzhľadom na uvedené, keď súd prvej inštancie dostatočne a správne ustálil skutkový stav významný\npre rozhodnutie v spore, vec správne posúdil i po právnej stránke a konanie nie je zaťažené žiadnou\ntakou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, pričom v žiadnom smere nedošlo\nani k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, keď je neopodstatnená aj jeho námietka\nporušenia práva na zákonného sudcu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti\nako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).\n22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s\n§ 262 ods. 1 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p., avšak žalovanému náhradu trov nepriznal, keď je nepochybné,\nže mu žiadne trovy nevznikli.\n23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\n\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/4/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f47dc6b2-89eb-4afa-ab88-da84b5ebb1d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.366.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 366/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 366/2018 z 11. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-11", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.366.2018.1"}, {"guid": "ussr:6c036875-b178-491c-b0d7-ce119a025729", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 459/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 459/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:eb357379-f9e3-4af3-9f2a-ff2a76a6f0df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb357379-f9e3-4af3-9f2a-ff2a76a6f0df"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 137/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07 z 23. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-23", "citacie_n": 86, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:82523e3c-332e-42d4-8b26-afcf9d39513c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.15.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 15/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/96 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.15.1996.1"}, {"guid": "b5255546-63d3-4448-a968-b4139851d8c1:88156fdb-5710-4b4f-892e-ae550c55e7b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1116209500.1", "spisova_znacka": "7Cdo/45/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/45/2020 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1116209500.1"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "d45d167f-ea91-4d0d-a361-8ad8cedded61:adca76bc-7b2a-4a35-9d79-da842d8a0e51", "ecli": null, "spisova_znacka": "16CoPr/3/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/3/2018 z 28. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d45d167f-ea91-4d0d-a361-8ad8cedded61:adca76bc-7b2a-4a35-9d79-da842d8a0e51"}, {"guid": "c01f79bb-496c-49c8-85a5-a7fb245d6699:9b212dee-f331-43af-a0f5-5eeb1f7d667b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2213207613.2", "spisova_znacka": "9Co/22/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/22/2019 z 1. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-07-01", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2213207613.2"}, {"guid": "6ed42457-a5e4-4da2-991d-a4312615ff06:2c8f4995-54e7-4aa6-b262-850941f5c9ac", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1113236949.2", "spisova_znacka": "3Co/223/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/223/2018 z 26. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-06-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1113236949.2"}, {"guid": "2cf0b5e8-cdb1-4aa9-8b89-6dcbff9e9ed9:5540dab7-2892-4b84-bbb5-2d71526bbbc0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6218203435.1", "spisova_znacka": "14Co/125/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/125/2019 z 25. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6218203435.1"}, {"guid": "491cf3b1-bfa9-4693-9748-c74589f72d64:451e4ffc-d708-4c30-a53d-87f7aa88b07c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3716204434.1", "spisova_znacka": "17Co/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/7/2017 z 28. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-28", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3716204434.1"}, {"guid": "2cbb5a31-6606-46b7-a47a-4dc2f396a0c7:77a329fa-5f58-461e-a5da-17a01ce98d3b", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4213222801.1", "spisova_znacka": "7Co/270/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/270/2016 z 30. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4213222801.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4820b7fd-b1e5-4577-9de1-1dac6ab691a3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.355.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 355/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/2024 z 19. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.355.2024.2"}]}