Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/91/2024 z 24. 9. 2024
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2024, sp. zn. 14Co/91/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4
Krajský súd Bratislava | 14Co/91/2024 | ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4 | 2024-09-24 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti
Citované ustanovenia: § 388 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0542f6bd-3d75-43a7-9259-1c3946338e96
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
14Co/91/2024
1107218000
24. 09. 2024
JUDr. Branislav Král
ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudkýň JUDr.
Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Blažena Hirnerová,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E. U. č. X/C, V., zast. advokátom JUDr. Milanom Šulvom, AS Legal,
s.r.o., advokátska kancelária, Hlučínska ul. č. 1/11, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska č. 71, Bratislava, o ochranu osobnosti, na
odvolanie žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III (v súčasnosti Mestský súd Bratislava
IV) zo dňa 13. marca 2017, č.k. 19C/17/2008-455, pomerom hlasov 3:0, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava III
(v
súčasnosti Mestský súd Bratislava IV) z 13. marca 2017, č.k. 19C/17/2008-455, m e n í tak, že žalobkyni
p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 66 %.
II. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III, v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ a
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 27. novembra 2014, č.k.
19C/17/2008-391, na
základe žaloby žalobkyne o ochranu osobnosti a o náhradu škody, ktorou sa domáhala, aby žalovanej
bola uložená povinnosť: a/ aby do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku zaistila v dvoch po
sebe nasledujúcich vydaniach v denníkoch
s celoslovenskou pôsobnosťou,
ako aj v televíznom a rozhlasovom vysielaní s najväčšou sledovanosťou na svoj náklad, uverejnenie
ospravedlnenia v znení uvedenom v žalobe,
b/ zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.000.000,Sk (dnes 99.581,76 eur), do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a c/ nahradiť žalobkyni trovy
konania a právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, priznal žalobkyni právo: a/
uverejniť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku v dvoch po sebe nasledujúcich tlačených
vydaniach v inzercii označených denníkov ako plošnú inzerciu vo veľkosti 1 inzertnej strany na náklady
žalovanej, a to až do maximálnej výšky 5.500,- eur ospravedlnenie v znení „Dňa 04.06.2004 na tlačovej
konferencii konanej na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky minister spravodlivosti JUDr. D.
L. verejne uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. B. H., nepravdivé
a pravdu skresľujúce skutočnosti, a to, že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje
pochybnosti o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. Vyššie uvedené tvrdenia sú nepravdivé a
dotkli sa občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sudkyne JUDr. B. H.. Za uvedené tvrdenia sa Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky ospravedlňuje.“; b/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozsudku zabezpečiť v čase medzi 18:00 hod. a 21:00 hod. v označenej televíznej stanici na náklady
žalovanej, a to až do maximálnej výšky 7.000 eur uverejnenie písomného ospravedlnenia v trvaní 1
minúty v rovnakom vyššie uvedenom znení; c/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku
zabezpečiť v čase bezprostrednom pred celosieťovým odvysielaním niektorého z blokov vysielania
spravodajských informácii vysielaných medzi 7.00 hod. a 13.00 hod. v rozhlasovej stanici Rádio Expres
na náklady žalovanej, a to až do maximálnej výšky 1.000 eur uverejnenie slovného ospravedlnenia v

rovnakom vyššie uvedenom znení a d/ zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní
sumu 33.184 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, e/ trovy konania vo výške 6.140,87 eur a f/ trovy
právneho zastúpenia vo výške 8.103,48 eur.
1.1. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané,
že k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti došlo na základe nepravdivých
a pravdu skresľujúcich výrokov ministra spravodlivosti, prezentovaných na tlačovej konferencii,
organizovanej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) 4. júna 2004.
Z obsahu prezentácie a spisového materiálu s názvom „Zneužité konkurzy“ bolo preukázané, že
minister spravodlivosti výslovne konštatoval podozrenia zo zneužitia postavenia konkurzného sudcu a
súdnej moci v prospech konkurznej mafie. Podľa súdu prvej inštancie výroky prezentované ministrom
spravodlivosti s ohľadom na spoločensky uznávanú autoritu jeho funkcie, závažnosť ich obsahu i
deklarované následky, nielenže boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobkyne, ale túto
ujmu aj reálne privodili, a to v oblasti jej morálnej integrity, občianskej a profesionálnej cti a dobrého mena.
Vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, súd prvej inštancie okrem morálnej
satisfakcie priznal žalobkyni i peňažné zadosťučinenie, ktorého výška zodpovedá okolnostiam, rozsahu
a intenzite zásahu do jej osobnostných práv.
2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č.k.
6Co/189/2015-442, zo dňa 15. februára 2017, potvrdil výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej,
výrok o trovách (prvoinštančného) konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Na odôvodnenie
zrušujúceho výroku o trovách prvoinštančného konania odvolací súd uviedol, že pri výpočte hodnoty
úkonov právnej služby vykonaných do 31. mája 2009 bolo potrebné vychádzať z hodnoty sporu, t.j. zo
sumy nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie (s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2MCdo/3/2006).
3. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
aj „najvyšší súd“) uznesením č. k. 3Cdo/131/2017, zo dňa 17. októbra 2018, dovolaniu vyhovel a zrušil
rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
4. Toto uznesenie najvyššieho súdu napadla žalobkyňa ústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd
vyhovel nálezom č.k. II. ÚS 261/2019-48, zo dňa 27.08.2020, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/131/2017, zo dňa 17.10.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Po podaní ústavnej sťažnosti žalobkyňou, avšak pred rozhodnutím o nej, odvolací súd na
podklade uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/131/2017, zo 17.10.2018 (viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu), rozsudkom zo dňa 30.01.2019, č.k. 6Co/295/2018-543, zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie č.k. 19C/17/2008-391, zo dňa 27.11.2014, v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č.k.
19C/17/2008-417, zo dňa 12.02.2015 tak, že žalobu zamietol, žalovanej nepriznal nárok na náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania a zrušil uznesenie súdu prvej inštancie (z
13.03.2017, č.k. 19C/17/2008-455), ktorým tento medzičasom rozhodol o trovách prvoinštančného
konania tak, že nárok na ich plnú náhradu priznal žalobkyni. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z právnych záverov (neskôr ústavným súdom zrušeného) uznesenia najvyššieho súdu.
6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu z 30.01.2019 opätovne podala žalobkyňa dovolanie. Najvyšší
súd dovolanie žalobkyne odmietol uznesením č.k. 3Cdo/183/2019, zo dňa 28.4.2022.
7. Toto uznesenie najvyššieho súdu žalobkyňa napadla ďalšou ústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd
vyhovel nálezom č.k. IV. ÚS 36/2023-46, zo dňa 12.04.2023 a zrušil uznesenie najvyššieho súdu č.k.
3Cdo/183/2019, zo dňa 28.04.2022 aj spolu s rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 6Co/295/2018, zo dňa
30.01.2019.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací následne rozsudkom zo dňa 13.12.2023, sp.
zn. 7Cdo/91/2023, dovolanie žalovanej zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

9. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že právoplatným tak zostal rozsudok súdu prvej inštancie z
27.11.2014, č.k. 19C/17/2008-391, v znení dopĺňacieho rozsudku z 12.02.2015, č.k. 19C/17/2008-417,
v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 15.02.2017, č.k.
6Co 295/2018-442.
Týmto rozsudkom odvolací súd potvrdil výrok rozsudku prvoinštančného súdu vo veci samej, a zrušil
výrok o trovách (prvoinštančného) konania s tým, že v rozsahu tohto zrušenia mu vec vrátil na ďalšie
konanie. Rovnako v platnosti zostalo uznesenie súdu prvej inštancie z 13.03.2017, č.k. 19C/17/2008-455
(vydané po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 15.02.2017), ktorým tento žalobkyni priznal plný
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, keďže rozsudok odvolacieho súdu z 30.01.2019, č.k.
6Co/295/2018-543, ktorým odvolací súd o. i. zrušil aj toto uznesenie súdu prvej inštancie, bol zrušený
nálezom ústavného súdu č.k. IV. ÚS 36/2023-46, zo dňa 12.04.2023.
10. Preto súd prvej inštancie opätovne predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní
žalovanej proti uzneseniu súdu prvej inštancie z 13.03.2017, č.k. 19C/17/2008-455 (vydanému po
rozhodnutí odvolacieho súdu z 15.02.2017), ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu. Predmetom tohto odvolacieho konania je preto
iba uznesenie súdu prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania.
11. Súd prvej inštancie v tomto uznesení rozhodol o trovách prvoinštančného konania podľa § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov (prvoinštančného) konania, nakoľko
zásadu úspechu vo veci bolo potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od
úvahy súdu, resp. od znaleckého posudku. V takomto prípade (v danom prípade) však nešlo o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola žalobou priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, v
danom prípade nemajetková ujma vo výške 33.184 eur. Žalobcu totiž nemožno zaťažiť (ad absurdum)
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania na základe úvahy súdu. Z uvedeného
dôvodu má žalobkyňa podľa názoru súdu prvej inštancie nárok na plnú náhradu trov konania, avšak
výlučne iba z prisúdenej sumy (31.184 eur). Takýto postup súdu je odôvodniteľný z interpretácie pojmu
„úspech vo veci“(§ 255 C.s.p.), keďže tento sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky nároku
priznaného.
12. Proti tomuto uzneseniu podala žalovaná odvolanie a navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. ho navrhla
zmeniť tak, že žiadnej zo strán sporu nevznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Mala
za to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania mal súd prvej inštancie vychádzať z § 255
ods. 2 C.s.p., a teda len z čiastočného úspechu sporových strán. Poukázala na to, že právna úprava
Civilného sporového poriadku už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p.
Súd teda môže pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzať len z pomeru úspechu
strany vo veci. Pokiaľ strana sporu mala vo veci úspech len čiastočný, mal súd aplikovať ustanovenie §
255 ods. 2 C.s.p., nakoľko neexistuje žiadne iné ustanovenie, ktoré by sa uplatňovalo ako lex specialis
k ustanoveniu § 255 ods. 2 C.s.p. Súd nemôže neexistenciu explicitnej zákonnej úpravy, týkajúcej sa
náhrady trov konania za situácie, kedy výška plnenia závisela od úvahy súdu, nahradiť extenzívnym
výkladom § 255 ods. 1 C.s.p., len z toho dôvodu, že za účinnosti pôvodného sporového kódexu bol
medzi súdmi zaužívaný určitý procesný postup. Takýto procesný postup mal totiž časoch účinnosti
O.s.p. oporu priamo v zákone. Uvedené znamená, že súdy boli priamo zo zákona oprávnené v určitých
zákonom presne stanovených prípadoch, priznať strane sporu plný úspech vo veci (aj keď len z priznanej
výšky plnenia) za situácie, kedy jej úspech bol v skutočnosti len čiastočný. Nakoľko v súčasnosti
zákon takú možnosť súdom nepriznáva, nemožno chýbajúce výslovné oprávnenie nahradiť výkladom
iného ustanovenia obsiahnutého v C.s.p. Navyše nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že pokiaľ by
zákonodarca zamýšľal ponechať ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. naďalej účinné, určite by ho nezabudol
zakomponovať aj do nového znenia Civilného sporového poriadku. Avšak zo súčasnej úpravy náhrady
trov konania vyplýva, že súdy sú povinné vychádzať pri všetkých sporových konaniach bez výnimky z
pomeru úspechu vo veci. Nemožno zohľadňovať tzv. nepatrný úspech vo veci alebo to, že rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Ďalej je potrebné upozorniť aj na
tú skutočnosť, že takýto výklad súdu bude vždy zvýhodňovať výlučne stranu žalobcu najmä v prípadoch,
kedy výška priznaného plnenia závisí od úvahy súdu. Žalobca môže extrémne nadhodnotiť požadovanú
výšku plnenia s vedomím, že v prípade akéhokoľvek úspechu mu súd aj tak prizná nárok na plnú náhradu
trov konania, aj keď len so súdom priznanej sumy. Vôbec sa pri takomto výklade ustanovenia § 255 ods.
1 C.s.p. neberie do úvahy, že súd mohol znížiť výšku plnenia práve kvôli aktívnej obrane protistrany, čo je
za účinnosti C.s.p. aj vysoko pravdepodobné, keďže je postavený na prísnom princípe kontradiktórnosti

a súd môže vykonať len taký dôkaz, ktorý niektorá zo strán sporu navrhla. Žalovaná má preto za to,
že výklad podaný súdom prvej inštancie v napadnutom uznesení, týkajúci sa náhrady trov konania je
v rozpore s čl. 6 C.s.p., ktorý upravuje zásadu rovnosti strán sporu. Žalovaná sa v žiadnom prípade
nestotožňuje s názorom súdu, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledkov konania na základe úvahy súdu. Voľná úvaha súdu neznamená svojvôľu súdu. Pokiaľ súd
rozhodol na základe voľnej úvahy, má stanovené isté hranice, v rámci ktorých sa môže pri voľnej úvahe
pohybovať. Existuje spravidla aj ustálená rozhodovacia činnosť spornej veci, čo znamená, že žalobca
pri stanovení výšky uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v žalobe by mal byť natoľko
obozretný, aby ustanovil minimálne v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou súdov.
13. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadrila.
14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.
15. V danej veci z obsahu spisu vyplynulo, že žalobkyňa sa podanou žalobou o ochranu osobnosti (po
pripustení zmien petitu) domáhala proti žalovanej na jej náklady uverejnenia ospravedlnenia v denníkoch
s celoslovenskou pôsobnosťou, ako aj v televíznom a rozhlasovom vysielaní, v znení uvedenom v
žalobe, ako aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 3.000.000,- Sk (dnes 99.581,76 eur). Súd
prvej inštancie rozsudkom z 27.11.2014 č.k. 19C/17/2008-391, priznal žalobkyni právo uverejniť na
náklady žalovanej (a to až do maximálnej výšky 5.500 eur) v inzercii označených denníkov požadované
ospravedlnenie, ďalej zabezpečiť v určenom čase v označenej televíznej stanici na náklady žalovanej
(a to až do maximálnej výšky 7.000 eur) uverejnenie požadovaného písomného ospravedlnenia, ako
aj zabezpečiť v určenom čase v rozhlasovej stanici Rádio Expres na náklady žalovanej (a to až do
maximálnej výšky 1.000 eur) uverejnenie požadovaného slovného ospravedlnenia. Zároveň žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 33.184 eur a uhradiť jej trovy konania
vo výške 6.140,87 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 8.103,48 eura. Dopĺňacím rozsudkom č.k.
19C/17/2008-417, zo dňa 12.02.2015 súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcom nároku na zaplatenie
nemajetkovej ujmy (nad priznaných 33.184 eur) zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací,
rozsudkom č.k. 6Co/189/2015-442, zo dňa 15.02.2017 potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo
veci samej.
16. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového
poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od
pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 C.s.p.
súdom nie je v súlade s ústavou (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
04.02.2021, sp.zn.
III. ÚS 475/2018-31). Aj napriek tomu, že nepatrný úspech už
Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného
sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej
úpravy (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2020, sp. zn. II.
ÚS 399/2019).
Každá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou
neistôt. Zmysel a účel možno nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich
o vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa. Z príslušnej časti
dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že súd môže „priznať náhradu trov konania
v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške.
Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v
sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, a povinnosť
žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola
priznaná v požadovanej výške.“ Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom novej právnej
úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť
od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Z ustanovení C.s.p. vyplýva, že kritériom na
priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u žalobcu, ako

aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci vo všeobecnosti závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k
žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Z dispozície ustanovenia § 255 ods.
2 C.s.p. ďalej vyplýva, že čiastočný úspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť
dvoma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí alebo (ii) náhradu trov
konania neprizná žiadnej zo strán. Pravidlo vyplývajúce z § 142 ods. 3 O.s.p. (náhradu trov konania v
plnom rozsahu môže súd priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v
prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu) nie je
súčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z § 255 C.s.p. Vo vzťahu k pravidlu vyplývajúcemu z § 142
ods. 3 O.s.p. je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo výnimku zo zásady pre rozhodovanie o
náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu vo veci (§ 142 ods. 2 O.s.p.). Aplikácia označenej výnimky
(plná náhrada trov konania) však ani za účinnosti právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom
poriadku neprichádzala do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia
za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto výšku plnenia presne nepoznal a ani presne
poznať nemohol (IV. ÚS 652/2018). Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa
doterajšej úpravy v Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 01.07.2017 v
Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej
právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej
§ 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods.
2 O.s.p. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý
neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a
nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I. ÚS 56/2017).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, predovšetkým poukazujúc na znenie príslušnej časti dôvodovej
správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v citovaných rozhodnutiach ústavného
súdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre, možno konštatovať, že vec
žalobkyne je prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu, a
teda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na
rozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne
odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.
S poukazom na vyššie uvedené, možno potom konštatovať, že odvolacia námietka žalovanej, že
„...pokiaľ strana sporu mala vo veci úspech len čiastočný, mal súd aplikovať ustanovenie § 255 ods.
2 C.s.p., nakoľko neexistuje žiadne iné ustanovenie, ktoré by sa uplatňovalo ako lex specialis k
ustanoveniu § 255 ods. 2 C.s.p. a že súd nemôže neexistenciu explicitnej zákonnej úpravy, týkajúcej
sa náhrady trov konania za situácie, kedy výška plnenia závisela od úvahy súdu, nahradiť extenzívnym
výkladom § 255 ods. 1 C.s.p., len z toho dôvodu, že za účinnosti pôvodného sporového kódexu bol
medzi súdmi zaužívaný určitý procesný postup“, nebola v tejto časti dôvodná.
17. Z publikácie Civilný sporový poriadok od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej, Mesiarkinovej,
Bajánkovej, Tomašoviča a kol. vydanej v nakladateľstve C. H. Beck v roku 2016, zo strán 926 a 927
vyplýva: „Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré
sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142
ods. 2 O.s.p. (k tomu napr. nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová
právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, ods. 2, ods. 3 O.s.p.), ale len
dve (§ 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana
sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 C.s.p. (pomer úspechu).
Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech,
a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu
osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko
mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v
súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval
iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto
prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka
posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá
napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška
nasleduje.“
18. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky, napr. v rozhodnutí sp.zn.
IV.
ÚS 652/2018-44, zo dňa 13.02.2020 (v ktorom prípade sa rozhodovalo o výške nemajetkovej ujmy tiež
z titulu ochrany osobnosti) uviedol, že „pri rozhodovaní o trovách konania, ak výška plnenia závisela od
úvahy súdu - čo je príznačné pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, na jednej strane síce nemožno
žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu (napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu
ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania a
preto by nebolo celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od
žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania), avšak na druhej
strane aj aplikácia tohto pravidla, kedy rozhodnutie o výške žalovaného nároku závisí od úvahy súdu,
musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných
vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe
jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva
napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v
podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol
úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná
s výrazným obmedzením (k tomu pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
652/2018-44, zo dňa 13.2.2020).
19. V okolnostiach danej veci zo skutkového hľadiska bolo nesporné, že žalobkyňa bola so svojím
nárokom v prevažnej miere úspešná (v časti žalovaného ospravedlnenia bola úspešná v celom
rozsahu, v časti priznanej nemajetkovej ujmy bola úspešná v 1/3), ako aj to, že jej nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy (v uplatnenej výške až 3.000.000,- Sk/99.581,76 eur) bol zjavne neprimeraný vo
vzťahu k tomu, čo bežne vyplýva z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V tomto smere tiež
nemožno opomenúť, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
v obdobných prípadoch je početná a v zásade stabilná, v dôsledku čoho sú predvídateľné aj rámce
jej možnej finančnej náhrady (napr. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012,
3Cdo/19/2018, 7Cdo/100/2017, 6Cdo/38/2019, 3Cdo/19/2018 - hoci tieto rozhodnutia v prevažnej miere
posudzovali výšku nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. - avšak aj v posudzovanej veci do osobnostných práv žalobkyne zasiahol
orgán verejnej moci). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v
obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady
ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a
Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo
Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia
alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných
práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku
náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Za rozhodujúce potom považuje odvolací súd aj to, že žalobkyňa bola v priebehu celého súdneho
konania pred súdmi zastúpená právnym zástupcom, u ktorého možno predpokladať aspoň znalosť
bežnej judikatúry vo veciach obdobných tej žalovanej, a to vrátane približných rámcov rozsahu náhrad
nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom na jej strane zvyšuje mieru predvídateľnosti
toho, ako môžu všeobecné súdy posúdiť ňou uplatnený nárok. Odvolací súd ďalej považuje za dôležité,
že z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (predovšetkým z rozsudku súdu prvej inštancie,
ako aj rozsudku odvolacieho súdu) nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by špecificky (výrazne) odlišovali
situáciu žalobkyne od tej, ktorá bola referenčnou pre všeobecné súdy rozhodujúce o výške nemajetkovej
ujmy v prípade iných subjektov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že nič z
dosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že žalobkyňa mohla dôvodne očakávať, že jej súdy priznajú

nemajetkovú ujmu v celej uplatnenej výške, resp. vo výške, ktorá by bola blízka k tejto sume. Za
týchto okolností treba prisvedčiť správnosti argumentácie žalovanej, že v danom prípade žalobkyni
nemožno priznať právo na plnú náhradu trov prvoinštančného konania (keďže vo veci si uplatnila zjavne
neprimeraný nárok na úhradu nemajetkovej ujmy - s ktorým bola úspešná len v rozsahu 1/3), ktoré jej
vznikli v príčinnej vecnej a časovej súvislosti s uplatnením jej práva v konaní pred súdom, nakoľko by
to bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou
civilného práva procesného.
20. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme, síce potom platilo (čo správne uviedol i súd prvej
inštancie), že čo do základu nároku (vzniku nemajetkovej ujmy) bola žalobkyňa v konaní úspešná a iba
jej výška závisela od úvahy súdu, a teda, že v tomto smere nešlo o procesne neúspešnú žalobkyňu,
keďže jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku (pri rozhodovaní o náhrade trov konania
v tomto prípade bolo potrebné rozlíšiť, čo bolo základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné bolo
potrebné považovať rozhodnutie, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté a samotná výška nemajetkovej
ujmy bola potom druhotná a nadväzujúca), avšak odvolací súd sa už nestotožnil s názorom súdu prvej
inštancie v tom, že procesný úspech žalobkyne bol v tomto smere až v rozsahu 100 % (a to vzhľadom
k neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky žalovanej nemajetkovej ujmy).
V danej veci súd prvej inštancie priznaním nemajetkovej ujmy vo výške 33.184 eur potom zohľadnil,
že výroky prezentované ministrom spravodlivosti s ohľadom na spoločensky uznávanú autoritu jeho
funkcie, závažnosť ich obsahu i deklarované následky, reálne privodili ujmu na právach žalobkyne, a
to v oblasti jej morálnej integrity, občianskej a profesionálnej cti, ako aj dobrého mena a vzhľadom
na intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, jej súd priznal také peňažné zadosťučinenie,
ktorého výška zodpovedala okolnostiam, rozsahu a intenzite zásahu do jej osobnostných práv. Takto
určenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú aj odvolací súd, keďže táto bola výsledkom
individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností daného prípadu s tým, že jej konečná
výška vychádzala zo zásady primeranosti, a zodpovedala aj všeobecnej predstave spravodlivosti a
slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Suma nemajetkovej ujmy
požadovaná žalobkyňou (až vo výške 99.581,76 eur) tak bola z pohľadu vyššie označených kritérií
zjavne nadhodnotená (premrštená), kedy žalobkyňa neprodukovala ďalšie dôkazy, ktoré by súd viedli
k priznaniu nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu, a teda žalobkyňa nepreukázala, že v jej prípade
išlo o výnimočný prípad umožňujúci priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedené skutočnosti
(schopnosť žalobkyne preukázať negatívne dopady označeného zásahu), ako aj existencia iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku (napr. o odškodňovaní obetí násilných trestných
činov) a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
obdobných veciach (ktorá je v otázkach nárokov na nemajetkovú ujmu z titulu ochrany osobnosti početná
a v zásade stabilná), ktoré zaviedli určité kritériá pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, museli
byť pritom žalobkyni známe v čase začatia aj priebehu súdneho konania (žalobkyňa bola v konaní
zastúpená advokátom). Žalobkyňa tak mohla predvídať rámec jej možnej finančnej náhrady. Ako už
bolo uvedené, žalobkyňa bola v priebehu celého súdneho konania zastúpená právnym zástupcom, u
ktorého možno predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry vo veciach obdobných tej žalovanej, a to
vrátane približných rámcov rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom
na jej strane zvyšovalo mieru predvídateľnosti toho, ako mohli všeobecné súdy posúdiť ňou uplatnený
nárok. Ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nevyplývali také skutočnosti, ktoré by
špecificky odlišovali situáciu žalobkyne od tej, ktorá bola referenčnou pre všeobecné súdy rozhodujúce o
výške nemajetkovej ujmy žalobkyne. Nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčovalo tomu, že žalobkyňa mohla
dôvodne očakávať, že súd v celom rozsahu vyhovie jej žalobe a prizná jej nárok na úhradu nemajetkovej
ujmy v ňou požadovanej sume 99.581,76 eur, resp. vo výške, ktorá by bola blízka k tejto sume. Za
týchto okolností nebolo možné priznať žalobkyni v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy procesný úspech
v rozsahu až 100 %, keďže žalobkyňa minimálne v sume cca 66.000 eur tento svoj nárok zjavne
„nadhodnotila“. Priznanie plnej náhrady trov konania by v takomto prípade nebolo v príčinnej vecnej
a časovej súvislosti s uplatnením jeho práva v konaní pred súdom, a bolo by aj v rozpore s platnou a
účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného.
21. Možno preto uzavrieť, že z hľadiska posúdenia miery úspechu a neúspechu bola žalobkyňa so svojim
nárokom v konaní sčasti úspešná a sčasti neúspešná [v časti žalovaného ospravedlnenia (morálneho
zadosťučinenia) bola úspešná v celom rozsahu a v časti nemajetkovej ujmy, hoci bola do základu
nároku úspešná bolo potrebné prihliadnuť na premrštenú výšku uplatneného nároku, čo neumožňovalo
žalobkyňu v tomto nároku považovať za procesne úspešnú až v rozsahu 100 %]. Keďže konečné

rozhodnutie o trovách následne vychádza zo spoločného posúdenia tejto miery úspechu či neúspechu
v týchto nárokoch, a tým zohľadňuje všetky aspekty uplatneného nároku žalobkyne, bolo v danej veci
namieste o trovách prvoinštančného konania (ako celku jedným výrokom) rozhodnúť podľa § 255 ods.
2 C.s.p. tak, že nárok na náhradu trov prvoinštančného konania patrí žalobkyni len v rozsahu 66 %.
K tomuto rozsahu odvolací súd dospel potom, čo v prvom rade musel zohľadniť, že žalobkyňa bola v
podstate zo svojou žalobou na ochranu osobnosti úspešná, keďže jej súdy priznali morálnu satisfakciu
v podobe rozsiahleho ospravedlnenia v celom rozsahu a úspešná bola aj čo do základu uplatnenej
nemajetkovej ujmy (teda súdy v základe aj tento nárok vyhodnotili ako dôvodný), a iba pokiaľ išlo o
jej výšku, táto síce bola na jednej strane závislá od úvahy súdu, no na druhej strane bola uplatnená
v premrštenej výške. Túto „premrštenosť“ až v rozsahu 2/3 z uplatnenej sumy, potom odvolací súd
zohľadnil tak, že o 1/3 znížil plný nárok na náhradu trov konania. Takéto zníženie plnej náhrady o
1/3 považuje odvolací súd za primerané, a zodpovedajúce všeobecnej predstave spravodlivosti a
slušnosti, ako aj požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Odvolací súd by už za
spravodlivé, nepovažoval za daných okolností (a iba s odkazom na nadsadenú výšku uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy), o trovách rozhodnúť tak, že by žiadnej zo strán nepriznal nárok na ich náhradu.
21. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil
podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 66 %.
22. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že nárok na ich náhradu v tomto odvolacom konaní (vzhľadom na
čiastočný úspech žalovanej) nepriznal žiadnej zo strán.
23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podia § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).