{"guid": "e7706ac6-ff2a-4148-9c03-648e1f8ec2cc:0542f6bd-3d75-43a7-9259-1c3946338e96", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4", "spisova_znacka": "14Co/91/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/91/2024 z 24. 9. 2024", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2024, sp. zn. 14Co/91/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4", "identifikacne_cislo": "1107218000", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Branislav Král", "sudca_id": 414, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-kral-414", "datum_vydania": "2024-09-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0542f6bd-3d75-43a7-9259-1c3946338e96", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/91/2024\n1107218000\n24. 09. 2024\nJUDr. Branislav Král\nECLI:SK:KSBA:2024:1107218000.4\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudkýň JUDr.\nDariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Blažena Hirnerová,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom E. U. č. X/C, V., zast. advokátom JUDr. Milanom Šulvom, AS Legal,\ns.r.o., advokátska kancelária, Hlučínska ul. č. 1/11, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska č. 71, Bratislava, o ochranu osobnosti, na\nodvolanie žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III (v súčasnosti Mestský súd Bratislava\nIV) zo dňa 13. marca 2017, č.k. 19C/17/2008-455, pomerom hlasov 3:0, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava III\n(v\nsúčasnosti Mestský súd Bratislava IV) z 13. marca 2017, č.k. 19C/17/2008-455, m e n í tak, že žalobkyni\np r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 66 %.\nII. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III, v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ a\n„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 27. novembra 2014, č.k.\n19C/17/2008-391, na\nzáklade žaloby žalobkyne o ochranu osobnosti a o náhradu škody, ktorou sa domáhala, aby žalovanej\nbola uložená povinnosť: a/ aby do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku zaistila v dvoch po\nsebe nasledujúcich vydaniach v denníkoch\ns celoslovenskou pôsobnosťou,\nako aj v televíznom a rozhlasovom vysielaní s najväčšou sledovanosťou na svoj náklad, uverejnenie\nospravedlnenia v znení uvedenom v žalobe,\nb/ zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.000.000,Sk (dnes 99.581,76 eur), do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a c/ nahradiť žalobkyni trovy\nkonania a právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, priznal žalobkyni právo: a/\nuverejniť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku v dvoch po sebe nasledujúcich tlačených\nvydaniach v inzercii označených denníkov ako plošnú inzerciu vo veľkosti 1 inzertnej strany na náklady\nžalovanej, a to až do maximálnej výšky 5.500,- eur ospravedlnenie v znení „Dňa 04.06.2004 na tlačovej\nkonferencii konanej na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky minister spravodlivosti JUDr. D.\nL. verejne uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. B. H., nepravdivé\na pravdu skresľujúce skutočnosti, a to, že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje\npochybnosti o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. Vyššie uvedené tvrdenia sú nepravdivé a\ndotkli sa občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sudkyne JUDr. B. H.. Za uvedené tvrdenia sa Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky ospravedlňuje.“; b/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozsudku zabezpečiť v čase medzi 18:00 hod. a 21:00 hod. v označenej televíznej stanici na náklady\nžalovanej, a to až do maximálnej výšky 7.000 eur uverejnenie písomného ospravedlnenia v trvaní 1\nminúty v rovnakom vyššie uvedenom znení; c/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku\nzabezpečiť v čase bezprostrednom pred celosieťovým odvysielaním niektorého z blokov vysielania\nspravodajských informácii vysielaných medzi 7.00 hod. a 13.00 hod. v rozhlasovej stanici Rádio Expres\nna náklady žalovanej, a to až do maximálnej výšky 1.000 eur uverejnenie slovného ospravedlnenia v\n\nrovnakom vyššie uvedenom znení a d/ zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní\nsumu 33.184 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, e/ trovy konania vo výške 6.140,87 eur a f/ trovy\nprávneho zastúpenia vo výške 8.103,48 eur.\n1.1. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané,\nže k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti došlo na základe nepravdivých\na pravdu skresľujúcich výrokov ministra spravodlivosti, prezentovaných na tlačovej konferencii,\norganizovanej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) 4. júna 2004.\nZ obsahu prezentácie a spisového materiálu s názvom „Zneužité konkurzy“ bolo preukázané, že\nminister spravodlivosti výslovne konštatoval podozrenia zo zneužitia postavenia konkurzného sudcu a\nsúdnej moci v prospech konkurznej mafie. Podľa súdu prvej inštancie výroky prezentované ministrom\nspravodlivosti s ohľadom na spoločensky uznávanú autoritu jeho funkcie, závažnosť ich obsahu i\ndeklarované následky, nielenže boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobkyne, ale túto\nujmu aj reálne privodili, a to v oblasti jej morálnej integrity, občianskej a profesionálnej cti a dobrého mena.\nVzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, súd prvej inštancie okrem morálnej\nsatisfakcie priznal žalobkyni i peňažné zadosťučinenie, ktorého výška zodpovedá okolnostiam, rozsahu\na intenzite zásahu do jej osobnostných práv.\n2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č.k.\n6Co/189/2015-442, zo dňa 15. februára 2017, potvrdil výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej,\nvýrok o trovách (prvoinštančného) konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nŽalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Na odôvodnenie\nzrušujúceho výroku o trovách prvoinštančného konania odvolací súd uviedol, že pri výpočte hodnoty\núkonov právnej služby vykonaných do 31. mája 2009 bolo potrebné vychádzať z hodnoty sporu, t.j. zo\nsumy nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie (s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp. zn. 2MCdo/3/2006).\n3. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej\naj „najvyšší súd“) uznesením č. k. 3Cdo/131/2017, zo dňa 17. októbra 2018, dovolaniu vyhovel a zrušil\nrozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n4. Toto uznesenie najvyššieho súdu napadla žalobkyňa ústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd\nvyhovel nálezom č.k. II. ÚS 261/2019-48, zo dňa 27.08.2020, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/131/2017, zo dňa 17.10.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. Po podaní ústavnej sťažnosti žalobkyňou, avšak pred rozhodnutím o nej, odvolací súd na\npodklade uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/131/2017, zo 17.10.2018 (viazaný právnym názorom\ndovolacieho súdu), rozsudkom zo dňa 30.01.2019, č.k. 6Co/295/2018-543, zmenil rozsudok súdu prvej\ninštancie č.k. 19C/17/2008-391, zo dňa 27.11.2014, v spojení\ns dopĺňacím rozsudkom č.k.\n19C/17/2008-417, zo dňa 12.02.2015 tak, že žalobu zamietol, žalovanej nepriznal nárok na náhradu\ntrov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania a zrušil uznesenie súdu prvej inštancie (z\n13.03.2017, č.k. 19C/17/2008-455), ktorým tento medzičasom rozhodol o trovách prvoinštančného\nkonania tak, že nárok na ich plnú náhradu priznal žalobkyni. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní\nvychádzal z právnych záverov (neskôr ústavným súdom zrušeného) uznesenia najvyššieho súdu.\n6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu z 30.01.2019 opätovne podala žalobkyňa dovolanie. Najvyšší\nsúd dovolanie žalobkyne odmietol uznesením č.k. 3Cdo/183/2019, zo dňa 28.4.2022.\n7. Toto uznesenie najvyššieho súdu žalobkyňa napadla ďalšou ústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd\nvyhovel nálezom č.k. IV. ÚS 36/2023-46, zo dňa 12.04.2023 a zrušil uznesenie najvyššieho súdu č.k.\n3Cdo/183/2019, zo dňa 28.04.2022 aj spolu s rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 6Co/295/2018, zo dňa\n30.01.2019.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací následne rozsudkom zo dňa 13.12.2023, sp.\nzn. 7Cdo/91/2023, dovolanie žalovanej zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania.\n\n9. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že právoplatným tak zostal rozsudok súdu prvej inštancie z\n27.11.2014, č.k. 19C/17/2008-391, v znení dopĺňacieho rozsudku z 12.02.2015, č.k. 19C/17/2008-417,\nv spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 15.02.2017, č.k.\n6Co 295/2018-442.\nTýmto rozsudkom odvolací súd potvrdil výrok rozsudku prvoinštančného súdu vo veci samej, a zrušil\nvýrok o trovách (prvoinštančného) konania s tým, že v rozsahu tohto zrušenia mu vec vrátil na ďalšie\nkonanie. Rovnako v platnosti zostalo uznesenie súdu prvej inštancie z 13.03.2017, č.k. 19C/17/2008-455\n(vydané po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 15.02.2017), ktorým tento žalobkyni priznal plný\nnárok na náhradu trov prvoinštančného konania, keďže rozsudok odvolacieho súdu z 30.01.2019, č.k.\n6Co/295/2018-543, ktorým odvolací súd o. i. zrušil aj toto uznesenie súdu prvej inštancie, bol zrušený\nnálezom ústavného súdu č.k. IV. ÚS 36/2023-46, zo dňa 12.04.2023.\n10. Preto súd prvej inštancie opätovne predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní\nžalovanej proti uzneseniu súdu prvej inštancie z 13.03.2017, č.k. 19C/17/2008-455 (vydanému po\nrozhodnutí odvolacieho súdu z 15.02.2017), ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na\nnáhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu. Predmetom tohto odvolacieho konania je preto\niba uznesenie súdu prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania.\n11. Súd prvej inštancie v tomto uznesení rozhodol o trovách prvoinštančného konania podľa § 255\nods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov (prvoinštančného) konania, nakoľko\nzásadu úspechu vo veci bolo potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od\núvahy súdu, resp. od znaleckého posudku. V takomto prípade (v danom prípade) však nešlo o procesne\nneúspešného žalobcu, ak mu bola žalobou priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, v\ndanom prípade nemajetková ujma vo výške 33.184 eur. Žalobcu totiž nemožno zaťažiť (ad absurdum)\nprocesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania na základe úvahy súdu. Z uvedeného\ndôvodu má žalobkyňa podľa názoru súdu prvej inštancie nárok na plnú náhradu trov konania, avšak\nvýlučne iba z prisúdenej sumy (31.184 eur). Takýto postup súdu je odôvodniteľný z interpretácie pojmu\n„úspech vo veci“(§ 255 C.s.p.), keďže tento sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky nároku\npriznaného.\n12. Proti tomuto uzneseniu podala žalovaná odvolanie a navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej\ninštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. ho navrhla\nzmeniť tak, že žiadnej zo strán sporu nevznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Mala\nza to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania mal súd prvej inštancie vychádzať z § 255\nods. 2 C.s.p., a teda len z čiastočného úspechu sporových strán. Poukázala na to, že právna úprava\nCivilného sporového poriadku už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p.\nSúd teda môže pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzať len z pomeru úspechu\nstrany vo veci. Pokiaľ strana sporu mala vo veci úspech len čiastočný, mal súd aplikovať ustanovenie §\n255 ods. 2 C.s.p., nakoľko neexistuje žiadne iné ustanovenie, ktoré by sa uplatňovalo ako lex specialis\nk ustanoveniu § 255 ods. 2 C.s.p. Súd nemôže neexistenciu explicitnej zákonnej úpravy, týkajúcej sa\nnáhrady trov konania za situácie, kedy výška plnenia závisela od úvahy súdu, nahradiť extenzívnym\nvýkladom § 255 ods. 1 C.s.p., len z toho dôvodu, že za účinnosti pôvodného sporového kódexu bol\nmedzi súdmi zaužívaný určitý procesný postup. Takýto procesný postup mal totiž časoch účinnosti\nO.s.p. oporu priamo v zákone. Uvedené znamená, že súdy boli priamo zo zákona oprávnené v určitých\nzákonom presne stanovených prípadoch, priznať strane sporu plný úspech vo veci (aj keď len z priznanej\nvýšky plnenia) za situácie, kedy jej úspech bol v skutočnosti len čiastočný. Nakoľko v súčasnosti\nzákon takú možnosť súdom nepriznáva, nemožno chýbajúce výslovné oprávnenie nahradiť výkladom\niného ustanovenia obsiahnutého v C.s.p. Navyše nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že pokiaľ by\nzákonodarca zamýšľal ponechať ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. naďalej účinné, určite by ho nezabudol\nzakomponovať aj do nového znenia Civilného sporového poriadku. Avšak zo súčasnej úpravy náhrady\ntrov konania vyplýva, že súdy sú povinné vychádzať pri všetkých sporových konaniach bez výnimky z\npomeru úspechu vo veci. Nemožno zohľadňovať tzv. nepatrný úspech vo veci alebo to, že rozhodnutie\no výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Ďalej je potrebné upozorniť aj na\ntú skutočnosť, že takýto výklad súdu bude vždy zvýhodňovať výlučne stranu žalobcu najmä v prípadoch,\nkedy výška priznaného plnenia závisí od úvahy súdu. Žalobca môže extrémne nadhodnotiť požadovanú\nvýšku plnenia s vedomím, že v prípade akéhokoľvek úspechu mu súd aj tak prizná nárok na plnú náhradu\ntrov konania, aj keď len so súdom priznanej sumy. Vôbec sa pri takomto výklade ustanovenia § 255 ods.\n1 C.s.p. neberie do úvahy, že súd mohol znížiť výšku plnenia práve kvôli aktívnej obrane protistrany, čo je\nza účinnosti C.s.p. aj vysoko pravdepodobné, keďže je postavený na prísnom princípe kontradiktórnosti\n\na súd môže vykonať len taký dôkaz, ktorý niektorá zo strán sporu navrhla. Žalovaná má preto za to,\nže výklad podaný súdom prvej inštancie v napadnutom uznesení, týkajúci sa náhrady trov konania je\nv rozpore s čl. 6 C.s.p., ktorý upravuje zásadu rovnosti strán sporu. Žalovaná sa v žiadnom prípade\nnestotožňuje s názorom súdu, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\nvýsledkov konania na základe úvahy súdu. Voľná úvaha súdu neznamená svojvôľu súdu. Pokiaľ súd\nrozhodol na základe voľnej úvahy, má stanovené isté hranice, v rámci ktorých sa môže pri voľnej úvahe\npohybovať. Existuje spravidla aj ustálená rozhodovacia činnosť spornej veci, čo znamená, že žalobca\npri stanovení výšky uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v žalobe by mal byť natoľko\nobozretný, aby ustanovil minimálne v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou súdov.\n13. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadrila.\n14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal\nnapadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel\nk záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.\n15. V danej veci z obsahu spisu vyplynulo, že žalobkyňa sa podanou žalobou o ochranu osobnosti (po\npripustení zmien petitu) domáhala proti žalovanej na jej náklady uverejnenia ospravedlnenia v denníkoch\ns celoslovenskou pôsobnosťou, ako aj v televíznom a rozhlasovom vysielaní, v znení uvedenom v\nžalobe, ako aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 3.000.000,- Sk (dnes 99.581,76 eur). Súd\nprvej inštancie rozsudkom z 27.11.2014 č.k. 19C/17/2008-391, priznal žalobkyni právo uverejniť na\nnáklady žalovanej (a to až do maximálnej výšky 5.500 eur) v inzercii označených denníkov požadované\nospravedlnenie, ďalej zabezpečiť v určenom čase v označenej televíznej stanici na náklady žalovanej\n(a to až do maximálnej výšky 7.000 eur) uverejnenie požadovaného písomného ospravedlnenia, ako\naj zabezpečiť v určenom čase v rozhlasovej stanici Rádio Expres na náklady žalovanej (a to až do\nmaximálnej výšky 1.000 eur) uverejnenie požadovaného slovného ospravedlnenia. Zároveň žalovanej\nuložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 33.184 eur a uhradiť jej trovy konania\nvo výške 6.140,87 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 8.103,48 eura. Dopĺňacím rozsudkom č.k.\n19C/17/2008-417, zo dňa 12.02.2015 súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcom nároku na zaplatenie\nnemajetkovej ujmy (nad priznaných 33.184 eur) zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací,\nrozsudkom č.k. 6Co/189/2015-442, zo dňa 15.02.2017 potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo\nveci samej.\n16. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového\nporiadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od\npravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim\nposudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela\nod znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 C.s.p.\nsúdom nie je v súlade s ústavou (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa\n04.02.2021, sp.zn.\nIII. ÚS 475/2018-31). Aj napriek tomu, že nepatrný úspech už\nCivilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného\nsporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim\nposudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od\nznaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej\núpravy (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2020, sp. zn. II.\nÚS 399/2019).\nKaždá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou\nneistôt. Zmysel a účel možno nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich\no vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa. Z príslušnej časti\ndôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že súd môže „priznať náhradu trov konania\nv plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške.\nIde o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v\nsporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, a povinnosť\nžalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola\npriznaná v požadovanej výške.“ Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom novej právnej\núpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť\nod pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Z ustanovení C.s.p. vyplýva, že kritériom na\npriznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u žalobcu, ako\n\naj u žalovaného. Miera úspechu vo veci vo všeobecnosti závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k\nžalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Z dispozície ustanovenia § 255 ods.\n2 C.s.p. ďalej vyplýva, že čiastočný úspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť\ndvoma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí alebo (ii) náhradu trov\nkonania neprizná žiadnej zo strán. Pravidlo vyplývajúce z § 142 ods. 3 O.s.p. (náhradu trov konania v\nplnom rozsahu môže súd priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v\nprípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu) nie je\nsúčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z § 255 C.s.p. Vo vzťahu k pravidlu vyplývajúcemu z § 142\nods. 3 O.s.p. je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo výnimku zo zásady pre rozhodovanie o\nnáhrade trov konania pri čiastočnom úspechu vo veci (§ 142 ods. 2 O.s.p.). Aplikácia označenej výnimky\n(plná náhrada trov konania) však ani za účinnosti právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom\nporiadku neprichádzala do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia\nza predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto výšku plnenia presne nepoznal a ani presne\npoznať nemohol (IV. ÚS 652/2018). Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa\ndoterajšej úpravy v Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 01.07.2017 v\nCivilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej\nprávnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej\n§ 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods.\n2 O.s.p. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto\npri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý\nneúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a\nnárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy\nsúdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I. ÚS 56/2017).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, predovšetkým poukazujúc na znenie príslušnej časti dôvodovej\nsprávy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v citovaných rozhodnutiach ústavného\nsúdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre, možno konštatovať, že vec\nžalobkyne je prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu, a\nteda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na\nrozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného\nsporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne\nodchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.\nS poukazom na vyššie uvedené, možno potom konštatovať, že odvolacia námietka žalovanej, že\n„...pokiaľ strana sporu mala vo veci úspech len čiastočný, mal súd aplikovať ustanovenie § 255 ods.\n2 C.s.p., nakoľko neexistuje žiadne iné ustanovenie, ktoré by sa uplatňovalo ako lex specialis k\nustanoveniu § 255 ods. 2 C.s.p. a že súd nemôže neexistenciu explicitnej zákonnej úpravy, týkajúcej\nsa náhrady trov konania za situácie, kedy výška plnenia závisela od úvahy súdu, nahradiť extenzívnym\nvýkladom § 255 ods. 1 C.s.p., len z toho dôvodu, že za účinnosti pôvodného sporového kódexu bol\nmedzi súdmi zaužívaný určitý procesný postup“, nebola v tejto časti dôvodná.\n17. Z publikácie Civilný sporový poriadok od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej, Mesiarkinovej,\nBajánkovej, Tomašoviča a kol. vydanej v nakladateľstve C. H. Beck v roku 2016, zo strán 926 a 927\nvyplýva: „Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré\nsa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142\nods. 2 O.s.p. (k tomu napr. nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová\nprávna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, ods. 2, ods. 3 O.s.p.), ale len\ndve (§ 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana\nsporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 C.s.p. (pomer úspechu).\nNepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech,\na to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na\nkonania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.\nV týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť\nžalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za\npredvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu\nosobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko\nmu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v\nsúlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval\niba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto\nprípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu\n\nČeskej republiky sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva\nbolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka\nposudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá\nnapr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška\nnasleduje.“\n18. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky, napr. v rozhodnutí sp.zn.\nIV.\nÚS 652/2018-44, zo dňa 13.02.2020 (v ktorom prípade sa rozhodovalo o výške nemajetkovej ujmy tiež\nz titulu ochrany osobnosti) uviedol, že „pri rozhodovaní o trovách konania, ak výška plnenia závisela od\núvahy súdu - čo je príznačné pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, na jednej strane síce nemožno\nžalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy\nsúdu (napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu\nocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania a\npreto by nebolo celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od\nžalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania), avšak na druhej\nstrane aj aplikácia tohto pravidla, kedy rozhodnutie o výške žalovaného nároku závisí od úvahy súdu,\nmusí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných\nvzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe\njeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva\nnapríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v\npodobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol\núspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná\ns výrazným obmedzením (k tomu pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS\n652/2018-44, zo dňa 13.2.2020).\n19. V okolnostiach danej veci zo skutkového hľadiska bolo nesporné, že žalobkyňa bola so svojím\nnárokom v prevažnej miere úspešná (v časti žalovaného ospravedlnenia bola úspešná v celom\nrozsahu, v časti priznanej nemajetkovej ujmy bola úspešná v 1/3), ako aj to, že jej nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy (v uplatnenej výške až 3.000.000,- Sk/99.581,76 eur) bol zjavne neprimeraný vo\nvzťahu k tomu, čo bežne vyplýva z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V tomto smere tiež\nnemožno opomenúť, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy\nv obdobných prípadoch je početná a v zásade stabilná, v dôsledku čoho sú predvídateľné aj rámce\njej možnej finančnej náhrady (napr. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012,\n3Cdo/19/2018, 7Cdo/100/2017, 6Cdo/38/2019, 3Cdo/19/2018 - hoci tieto rozhodnutia v prevažnej miere\nposudzovali výšku nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z. - avšak aj v posudzovanej veci do osobnostných práv žalobkyne zasiahol\norgán verejnej moci). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v\nobdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky\nv. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady\nujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a\nMorris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého\nvýška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi\nsúdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo\nSocial, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie\nosobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia\nalebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných\npráv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku\nnáhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\nZa rozhodujúce potom považuje odvolací súd aj to, že žalobkyňa bola v priebehu celého súdneho\nkonania pred súdmi zastúpená právnym zástupcom, u ktorého možno predpokladať aspoň znalosť\nbežnej judikatúry vo veciach obdobných tej žalovanej, a to vrátane približných rámcov rozsahu náhrad\nnemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom na jej strane zvyšuje mieru predvídateľnosti\ntoho, ako môžu všeobecné súdy posúdiť ňou uplatnený nárok. Odvolací súd ďalej považuje za dôležité,\nže z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (predovšetkým z rozsudku súdu prvej inštancie,\nako aj rozsudku odvolacieho súdu) nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by špecificky (výrazne) odlišovali\nsituáciu žalobkyne od tej, ktorá bola referenčnou pre všeobecné súdy rozhodujúce o výške nemajetkovej\nujmy v prípade iných subjektov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že nič z\ndosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že žalobkyňa mohla dôvodne očakávať, že jej súdy priznajú\n\nnemajetkovú ujmu v celej uplatnenej výške, resp. vo výške, ktorá by bola blízka k tejto sume. Za\ntýchto okolností treba prisvedčiť správnosti argumentácie žalovanej, že v danom prípade žalobkyni\nnemožno priznať právo na plnú náhradu trov prvoinštančného konania (keďže vo veci si uplatnila zjavne\nneprimeraný nárok na úhradu nemajetkovej ujmy - s ktorým bola úspešná len v rozsahu 1/3), ktoré jej\nvznikli v príčinnej vecnej a časovej súvislosti s uplatnením jej práva v konaní pred súdom, nakoľko by\nto bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou\ncivilného práva procesného.\n20. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme, síce potom platilo (čo správne uviedol i súd prvej\ninštancie), že čo do základu nároku (vzniku nemajetkovej ujmy) bola žalobkyňa v konaní úspešná a iba\njej výška závisela od úvahy súdu, a teda, že v tomto smere nešlo o procesne neúspešnú žalobkyňu,\nkeďže jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku (pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nv tomto prípade bolo potrebné rozlíšiť, čo bolo základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné bolo\npotrebné považovať rozhodnutie, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté a samotná výška nemajetkovej\nujmy bola potom druhotná a nadväzujúca), avšak odvolací súd sa už nestotožnil s názorom súdu prvej\ninštancie v tom, že procesný úspech žalobkyne bol v tomto smere až v rozsahu 100 % (a to vzhľadom\nk neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky žalovanej nemajetkovej ujmy).\nV danej veci súd prvej inštancie priznaním nemajetkovej ujmy vo výške 33.184 eur potom zohľadnil,\nže výroky prezentované ministrom spravodlivosti s ohľadom na spoločensky uznávanú autoritu jeho\nfunkcie, závažnosť ich obsahu i deklarované následky, reálne privodili ujmu na právach žalobkyne, a\nto v oblasti jej morálnej integrity, občianskej a profesionálnej cti, ako aj dobrého mena a vzhľadom\nna intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, jej súd priznal také peňažné zadosťučinenie,\nktorého výška zodpovedala okolnostiam, rozsahu a intenzite zásahu do jej osobnostných práv. Takto\nurčenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú aj odvolací súd, keďže táto bola výsledkom\nindividuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností daného prípadu s tým, že jej konečná\nvýška vychádzala zo zásady primeranosti, a zodpovedala aj všeobecnej predstave spravodlivosti a\nslušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Suma nemajetkovej ujmy\npožadovaná žalobkyňou (až vo výške 99.581,76 eur) tak bola z pohľadu vyššie označených kritérií\nzjavne nadhodnotená (premrštená), kedy žalobkyňa neprodukovala ďalšie dôkazy, ktoré by súd viedli\nk priznaniu nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu, a teda žalobkyňa nepreukázala, že v jej prípade\nišlo o výnimočný prípad umožňujúci priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedené skutočnosti\n(schopnosť žalobkyne preukázať negatívne dopady označeného zásahu), ako aj existencia iných\nprávnych predpisov slovenského právneho poriadku (napr. o odškodňovaní obetí násilných trestných\nčinov) a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v\nobdobných veciach (ktorá je v otázkach nárokov na nemajetkovú ujmu z titulu ochrany osobnosti početná\na v zásade stabilná), ktoré zaviedli určité kritériá pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, museli\nbyť pritom žalobkyni známe v čase začatia aj priebehu súdneho konania (žalobkyňa bola v konaní\nzastúpená advokátom). Žalobkyňa tak mohla predvídať rámec jej možnej finančnej náhrady. Ako už\nbolo uvedené, žalobkyňa bola v priebehu celého súdneho konania zastúpená právnym zástupcom, u\nktorého možno predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry vo veciach obdobných tej žalovanej, a to\nvrátane približných rámcov rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom\nna jej strane zvyšovalo mieru predvídateľnosti toho, ako mohli všeobecné súdy posúdiť ňou uplatnený\nnárok. Ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nevyplývali také skutočnosti, ktoré by\nšpecificky odlišovali situáciu žalobkyne od tej, ktorá bola referenčnou pre všeobecné súdy rozhodujúce o\nvýške nemajetkovej ujmy žalobkyne. Nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčovalo tomu, že žalobkyňa mohla\ndôvodne očakávať, že súd v celom rozsahu vyhovie jej žalobe a prizná jej nárok na úhradu nemajetkovej\nujmy v ňou požadovanej sume 99.581,76 eur, resp. vo výške, ktorá by bola blízka k tejto sume. Za\ntýchto okolností nebolo možné priznať žalobkyni v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy procesný úspech\nv rozsahu až 100 %, keďže žalobkyňa minimálne v sume cca 66.000 eur tento svoj nárok zjavne\n„nadhodnotila“. Priznanie plnej náhrady trov konania by v takomto prípade nebolo v príčinnej vecnej\na časovej súvislosti s uplatnením jeho práva v konaní pred súdom, a bolo by aj v rozpore s platnou a\núčinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného.\n21. Možno preto uzavrieť, že z hľadiska posúdenia miery úspechu a neúspechu bola žalobkyňa so svojim\nnárokom v konaní sčasti úspešná a sčasti neúspešná [v časti žalovaného ospravedlnenia (morálneho\nzadosťučinenia) bola úspešná v celom rozsahu a v časti nemajetkovej ujmy, hoci bola do základu\nnároku úspešná bolo potrebné prihliadnuť na premrštenú výšku uplatneného nároku, čo neumožňovalo\nžalobkyňu v tomto nároku považovať za procesne úspešnú až v rozsahu 100 %]. Keďže konečné\n\nrozhodnutie o trovách následne vychádza zo spoločného posúdenia tejto miery úspechu či neúspechu\nv týchto nárokoch, a tým zohľadňuje všetky aspekty uplatneného nároku žalobkyne, bolo v danej veci\nnamieste o trovách prvoinštančného konania (ako celku jedným výrokom) rozhodnúť podľa § 255 ods.\n2 C.s.p. tak, že nárok na náhradu trov prvoinštančného konania patrí žalobkyni len v rozsahu 66 %.\nK tomuto rozsahu odvolací súd dospel potom, čo v prvom rade musel zohľadniť, že žalobkyňa bola v\npodstate zo svojou žalobou na ochranu osobnosti úspešná, keďže jej súdy priznali morálnu satisfakciu\nv podobe rozsiahleho ospravedlnenia v celom rozsahu a úspešná bola aj čo do základu uplatnenej\nnemajetkovej ujmy (teda súdy v základe aj tento nárok vyhodnotili ako dôvodný), a iba pokiaľ išlo o\njej výšku, táto síce bola na jednej strane závislá od úvahy súdu, no na druhej strane bola uplatnená\nv premrštenej výške. Túto „premrštenosť“ až v rozsahu 2/3 z uplatnenej sumy, potom odvolací súd\nzohľadnil tak, že o 1/3 znížil plný nárok na náhradu trov konania. Takéto zníženie plnej náhrady o\n1/3 považuje odvolací súd za primerané, a zodpovedajúce všeobecnej predstave spravodlivosti a\nslušnosti, ako aj požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Odvolací súd by už za\nspravodlivé, nepovažoval za daných okolností (a iba s odkazom na nadsadenú výšku uplatnenej náhrady\nnemajetkovej ujmy), o trovách rozhodnúť tak, že by žiadnej zo strán nepriznal nárok na ich náhradu.\n21. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil\npodľa § 388 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného\nkonania v rozsahu 66 %.\n22. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v\nspojení s § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že nárok na ich náhradu v tomto odvolacom konaní (vzhľadom na\nčiastočný úspech žalovanej) nepriznal žiadnej zo strán.\n23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podia § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\n\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/17/2008", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4803df90-dd29-4869-ae91-402a1b22e6c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.36.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2023 z 12. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.36.2023.2"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:a1ced029-30ad-4fa8-a6e1-5f6ac787e861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.261.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 261/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2019 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.261.2019.1"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:a5dd6a0f-1737-4c47-8081-dd90de01cef8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5dd6a0f-1737-4c47-8081-dd90de01cef8"}, {"guid": "26e25aaf-f44a-464d-9f88-f7072cd400dc:dff3ebd0-b55e-468b-b73e-e625e007faf0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7112223317.1", "spisova_znacka": "6Cdo/38/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/38/2019 z 24. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-24", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7112223317.1"}, {"guid": "10ae4e49-541b-4a21-9e63-5d14e40bb67a:15da5126-3af7-4503-868f-dfa1a847e5ee", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3814206670.1", "spisova_znacka": "6Co/189/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/189/2015 z 13. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-03-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814206670.1"}], "citovane_v": []}