Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoCsp/25/2020 z 28. 6. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júna 2021, sp. zn. 8CoCsp/25/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:8716201077.1 Krajský súd Bratislava | 8CoCsp/25/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:8716201077.1 | 2021-06-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo, Občianske právo – Ochrana osobnosti, Zodpovednosť za škodu, Poistenie Citované ustanovenia: § 11 OZ, § 12 OZ, § 13 OZ, § 101 OZ, § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., § 13 zákona č. 381/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/406926e4-f225-4779-a6d4-a41ca2156ad4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:8716201077.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/25/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716201077
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:8716201077.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: X/ U. X., K.. XX.XX.XXXX, O. F. XX, I.,
X/ B. X., K.. XX.XX.XXXX, O. F. XX, I., X/ Q.. P. X., K.. XX.XX.XXXX, O. F. XX, I., zastúpený zákonnou
zástupkyňou matkou U. X., K.. XX.XX.XXXX, všetkých zastúpených: Beňo & partners advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, proti žalovanému: KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441,
zastúpenému advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, IČO: 42 174 856,
o zaplatenie 60.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 01. októbra 2019, č.k. 18Csp 52/2017-114, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej p o t
v r d z u j e .
Vo výroku o trovách konania napadnutý rozsudok mení tak, že žalobcovia 1/, 2/ a 3/ majú proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom náhrady
nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ sumu 15.000 eur, žalobcovi 2/ sumu 15.000 eur a žalobcovi 3/ sumu
10.000 eur, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcom
1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67 %.
2. Vykonaným dokazovaným mal prvoinštančný súd preukázané, že dňa 04.02.2013 došlo k dopravnej
nehode na ceste v smere od obce F.. Dopravnú nehodu spôsobil vodič motorového vozidla zn. E. I. X,X
A.. Č.. Y.-XXXX U., U. J., z dôvodu, že si počínal v rozpore s ustanoveniami Zákona o cestnej premávke
podľa § 4 ods. 2 písm. b), § 16 ods. 1 a § 9 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z., podľa ktorých predovšetkým
vodič nesmie požiť počas vedenia vozidla alkohol alebo inú návykovú látku a ďalej je povinný prispôsobiť
rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe
vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať a smie jazdiť len primeranou rýchlosťou. V trestnom
konaní bolo obžalovanému preukázané, že po tom, čo požil väčšie množstvo alkoholického nápoja,
neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a poveternostným podmienkam, v dôsledku čoho pri
prejazde ľavotočivej zákruty na vlhkej vozovke s vozidlom dostal šmyk, v dôsledku ktorého vošiel do
priekopy na ľavej strane vozovky, kde prednou časťou vozidla narazil do kmeňa stromu a spodnou
časťou vozidla do priekopy, v dôsledku čoho vozidlo rotovalo okolo všetkých troch osí a dopadlo na
strechu, pričom došlo z vozidla k vymršteniu spolujazdca sediaceho vzadu mladistvého Y..
X., K.. XX.XX.XXXX, ktorý pritom utrpel poranenia všetkých životne dôležitých orgánov vo všetkých
telových dutinách, ktorým na mieste podľahol a spolujazdec na prednom sedadle Q. E. utrpel ľahký otras
mozgu a tržno-zmliaždenú ranu hlavy, na ktoré zranenia bol liečený do 28. 02. 2013, pričom z odborného



vyjadrenia vyplýva, že u U. J., ako vodiča, bola koncentrácia alkoholu v krvi vo výške 0,99 promile a
podľa znaleckého posudku bola predpokladaná hladina alkoholémie v čase vedenia vozidla od 1,29 do
1,38 promile, čo svedčí pre dolnú hranicu stredného stupňa opitosti. Uvedeným konaním sa dopustil
prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1,2 písm. a), b) ods. 4 Trestného zákona a prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere štyri a pol roka. V rámci adhézneho konania nebola riešená otázka náhrady škody, poškodená
strana s nárokom na náhradu škody bola odkázaná na občiansko - právne súdne konanie. Z výpovedí
žalobcov 1/, 2/ a 3/ mal preukázaný silný citový vzťah rodičov a brata k zomrelému. V čase jeho smrti
bol vo veku 18 rokov a celý život mal pred sebou. S nebohým synom nemali rodičia žiadne výchovné
problémy. Pomáhal žalobkyni 1/ ako matke v domácnosti a bol jej oporou v čase neprítomnosti otca ako
žalobcu 2/, ktorý bol vodičom kamiónu a často za účelom zárobku trávil čas mimo rodiny. Pomáhal jej
pri výchove mladšieho brata, s ktorým mal nielen súrodenecký, ale aj priateľský vzťah. Vodil ho do školy,
spolu sa hrávali, pozerali filmy, pomáhal mu riešiť radou konflikty so spolužiakmi, prípadne ho obraňoval,
bol jeho oporou, vzorom. Taktiež s otcom - žalobcom 2/ mal veľmi pozitívny vzťah. V čase keď bol
žalobca 2/ doma so synom spolu trávili čas. Priúčal ho zručnostiam ohľadom jazdy na kamióne, motorke,
bicykli a ich údržby. So synom plánoval spoločnú podnikateľskú budúcnosť, chceli si založiť súkromnú
prepravnú spoločnosť. V súvislosti s výsluchmi žalobcov poukázal aj na to, že výpoveď žalobcov bola
prerušovaná citovými prejavmi v podobe plaču a z ich prejavu bol evidentný hlboký zármutok nad stratou
syna a brata. Žalobcovia zhodne vypovedali o súdržnosti v rodine, o spoločne strávených chvíľach, o
vzájomnej pomoci a láske ktorú si prejavovali, pričom jeho strata znamená pre nich nezmieriteľný zásah
do ich citov a rodinného života.
3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 ods.
1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z., ako aj podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, a dospel
k záveru že žaloba bola podaná dôvodne. Poukázal na to, že v rámci ochrany osobnosti rieši zákon
náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 a 3 OZ) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnostných práv je zákonom odkazovaná na ustanovenia
o náhrade škody (§ 16 OZ). Ak zásahom do práva na ochranu osobnosti vznikne majetková ujma
(škoda), môže dotknutý subjekt okrem nárokov uvedených v ustanovení § 13 OZ uplatniť aj právo na
náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ. Za zásah do súkromia súdna prax považuje aj privodenie smrti
niektorej z blízkych osôb (§ 116 OZ). Spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným
zásahom do súkromia členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je v tomto prípade okrem náhrady
škody aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada ujmy je principiálne náhrada škody, a to buď
majetkovej alebo nemajetkovej. Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú
škodu (nemajetkovú ujmu). Je preto potrebné vykladať termín škoda v § 4 ods. 2 písm. a) aj ako
nemateriálnu škodu na zdraví. Nemali by byť pochybnosti, že strata života najbližšieho príbuzného
je spojená s negatívnym dopadom v emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére príbuzných a na ich
psychické zdravie. Je plne opodstatnený záver, že v takýchto situáciách vzniká ujma (škoda)
aj v psychickej rovine dotknutých osôb. Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je teda až
tak významné, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života je upravená v inej časti kódexu Prvá
časť druhá hlava ako náhrada škody (šiesta časť druhá hlava). Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek
škodu (ujmu) tak materiálnu, ako nemateriálnu. A preto je možné z hľadiska platnej právnej úpravy
pripustiť extenzívny výklad pojmu škody (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších
predpisov), ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu na zdraví s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa
priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom k vyššie uvedenému konštatoval, že námietka premlčania vznesená žalovaným
je nedôvodná, keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote
podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy k takému zásahu
došlo. Zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti ich syna a brata, t.j. 04.02.2013, a preto nárok
žalobcov nie je premlčaný. Poukázal na to, že škodou (ujmou) sa podľa európskeho práva rozumie
aj nemateriálna škoda. Dôležitý je eurokonformný výklad zákona, aby nebol popretý zmysel a účinok
smernice o poistení. Iný výklad je podľa názoru súdu treba hodnotiť ako nadmerne formalistický,
v dôsledku ktorého sa neprípustne zasahuje do systematiky inštitútu škody obsiahnutej v
Občianskom zákonníku a v osobitných predpisoch. Za stavu, že právo umožňuje žalobcovi požadovať
náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná
z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala bráni naplneniu cieľa
vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť (Simmenthal
C-106-77). Ak Slovenská republika má upravenú náhradu nemajetkovej škody (ujmy), potom vo svetle
rozsudku Súdneho dvora musí poistné krytie dopadať aj na takúto ujmu. V tejto súvislosti je potrebné



poukázať na Smernicu Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 5. 1990, z obsahu ktorej je bez pochybností zrejmé,
že cieľom spomínanej smernice je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým
spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli.
Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z
prevádzky motorových vozidiel, nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok
Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28). Vo vzťahu k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
zdôraznil, že otázka pasívnej vecnej legitimácie bola riešená v rámci Slovenskej republiky na úrovni
najvyšších súdnych autorít, ktorými sú Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR, právnymi
názormi ktorých v nich uvedených sú súdy nižšieho stupňa viazané. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 8Cdo
1361/2015 zo dňa 26.06.2017 a rozhodnutí NS SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 ktoré boli publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky sa
uvádza, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje aj
nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v spomínaných rozhodnutiach poukázal na ústavný princíp prednosti práva
Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi zákonmi, a to nielen v
prípade rozporu medzi konkrétnou normou komunitárneho práva a konkrétnou normou vnútroštátneho
práva, ale aj v prípade, ak vnútroštátna úprava je neúplná alebo rozporuplná (čl. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). V súvislosti s tým, že oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel je regulovaná smernicami Európskej únie najvyšší súd uviedol, že
vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu
smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje a poukázal napr. na rozsudok
SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociatia ACCEPT proti Consiliul National pentru
Combaterea Discriminarii, ods. 71. rozsudok SD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti
Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27. Podľa rozhodnutia
najvyššieho súdu zo dňa 26.6.2017, sp. zn. 8 Cdo 1361/2015, účelom smerníc týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je zabezpečiť, aby predmetom
poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma, ktorá vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou a
náhradu ktorej predpokladá vnútroštátne právo. Predmetom poistného krytia má byť podľa smerníc
nepochybne aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody. Najvyšší súd vo
svojom rozhodnutí poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Z. č. C-22/12 zo
dňa 24.10.2013, ktorý jasne a zrozumiteľne vyslovil: "Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.
apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia [povinnosti poistení tejto zodpovednosti,
článok 1 ods. 1 a ods. 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej." Podľa uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu odpoveď na otázku, či vnútroštátne právo
upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu poskytuje aj
samotný Súdny dvor v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku vo veci C-22/12, keď uvádza: "Keďže
totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a § 13
českého Občianskeho zákonníka (slovenský Občiansky zákonník má rovnakú úpravu, poznámka senátu
8 Cdo), vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na
túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú
uvedené smernice". Záverom je potrebné prisvedčiť žalobcom, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojich viacerých rozhodnutiach vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odmietajúc sťažnosti poisťovní,
sa priklonil k názoru, podľa ktorého náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy je krytá povinným
zmluvným poistením (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2015, sp. zn. III.
ÚS 646/2015, zo dňa 17.8.2016, sp. zn. 1. ÚS 474/2016). S poukazom na uvedené vychádzal z toho, že
žalovaný je v danej veci pasívne vecne legitimovaný. K samotnej náhrade nemajetkovej ujmy poukázal
na to, že táto v kontexte danej veci predstavuje škodu na zdraví v podobe citovej, osobnostnej, psychickej



ujmy (§ 13 OZ) spôsobenej pozostalým po obeti dopravnej nehody. Ujma spôsobená usmrtením osoby
blízkej nie je ujmou na živote a zdraví priameho poškodeného (primárnej obeti, t. j. obeti dopravnej
nehody), ale ujma na súkromnom a rodinnom živote osôb blízkych (tzv. sekundárnych
obetí t.j. pozostalých). Náhradu takejto ujmy nie je možné považovať za vyjadrenie hodnoty ľudského
života. Nemajetková ujma má v danom prípade satisfakčnú funkciu, ktorá má zmierniť nepriaznivé stavy
vzniknuté škodlivým zásahom do osobnostnej sféry poškodeného, t.j. duševné útrapy (smútok, žiaľ)
spôsobené vnímaním smrti blízkeho človeka. Súd v danom prípade nemal pochybnosti o
utrpení žalobcov v súvislosti so stratou života ich syna a brata, nemal žiadne pochybnosti o
existencii ujmy na zdraví, ktorú treba považovať za nemateriálnu škodu na zdraví. Avšak každý prípad
je potrebné posudzovať individuálne s ohľadom na skutkové okolnosti za ktorých k škodovej udalosti
resp. k zásahu do osobnostných práv došlo. Predovšetkým je potrebné pri stanovovaní výšky nároku
vychádzať z kritérií ako sú: a) intenzita vzťahu - na strane pozostalého je významná najmä intenzita
a kvalita jeho vzťahu so zomrelým. Pokiaľ ide o intenzitu vzťahu žalobcov ako rodičov a ich syna, v
konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali hlbokú lásku a vrelý vzťah rodičov
k dieťaťu práve naopak, náhla a neočakávaná strata dieťaťa bola pre nich šokom, ktorého traumatické
pôsobenie pretrváva naďalej. Intenzita vzťahu súrodencov nebola taktiež spochybnená, bolesť zo
straty brata bola preukázaná nielen skutočnosťami žalobcu 3/ uvádzanými vo výpovedi, ale aj jeho
spontánnym citovým prejavom na pojednávaní, na ktorom sa uskutočnil jeho výsluch, b) vek zomrelého
dieťaťa - syn zomrel vo veku 18 rokov v čase, kedy život mal pred sebou, kedy dĺžka spolunažívania
s rodičmi bola dostatočne veľká na to, aby sa medzi nimi vytvorilo silné citové puto. Bez akýchkoľvek
pochybností možno konštatovať, že smrť dieťaťa je pre rodiča tou najhoršou skúsenosťou a bolesťou,
ktorá časom sa utlmí, ale nikdy neodznie, c) spoluzavinenie zo strany dieťaťa - k dopravnej nehode došlo
výlučne zavinením vodiča motorového vozidla, ktorý v dôsledku dopravnej nehody bol uznaný vinným
a odsúdený na trest odňatia slobody, v trestnom konaní nebolo preukázané jeho spoluzavinenie na
vzniku dopravnej nehody, a ani okolnosti za ktorých mohol preukázateľne rozpoznať, pri nástupe do
motorového vozidla, ovplyvnenie osoby vodiča alkoholom, d) morálne zadosťučinenie
v podobe potrestania páchateľa (ide o trestný čin ublíženia na zdraví s následkom smrti). Páchateľ bol
odsúdený a podľa výpovedi žalobcov sa ospravedlnil, avšak táto okolnosť sotva môže zmierniť trvalú
stratu milovanej osoby. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy zdôraznil, že výška
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, vždy však
s prihliadnutím na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti došlo. Popri základných kritériách taktiež musí súd, pri úvahe o primeranosti
uplatneného nároku, vychádzať z princípu proporcionality tak, že porovná čiastky náhrad prisúdených
v iných obdobných prípadoch, ale aj ďalších, v ktorých sa jednalo o zásah do iných osobnostných
práv, najmä práva na ľudskú dôstojnosť (obete trestných činov), za účelom dosiahnutia spravodlivého
vyčíslenia výšky relutárnej náhrady. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky
okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. V tejto
súvislosti je nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a
v zásade ničím nereparovateľnú. Vzhľadom k vyššie uvedenému pri stanovovaní výšky nemajetkovej
ujmy vychádzal aj z výsledkov rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky ako aj z
právnej úpravy výšky nemajetkovej ujmy európskych štátov, kde sa v obdobných prípadoch priznával
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v rozmedzí 5.000 eur až 20.000 eur (Belgicko, Rakúsko, Slovinsko,
Česká republika). V niektorých krajinách EÚ sa kompenzuje nemajetková ujma v nižšom
rozpätí napr. v Maďarsku, Fínsku, Švédsku, t. j. od 3.000 eur do 10.000 eur na rozdiel od Španielska a
Talianska, kde náhrada dosahuje podstatne vyššie čiastky. Z uvedeného vyplýva,
že výška priznaných nárokov nemajetkovej ujmy je v rámci štátov EU odlišná v závislosti od právnych
tradícií, ekonomickej situácie, systému poistenia a sociálneho zabezpečenia a pod. Pre rozhodovaciu
činnosť slovenských súdov je použiteľná aj metodika výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy platná na
území Českej republiky z hľadiska porovnateľnej ekonomickej situácie a obdobného systému poistenia
a sociálnych zákonov. V súvislosti s uvedenou metodikou sa náhrada nemajetkovej ujmy za
usmrtenie osoby blízkej pohybuje v rozpätí 200.000 Kč - 500.000 Kč, t.j. cca 7.000 eur až 20.000 eur. Do
úvahy vzal aj spôsob odškodňovania v prípadoch obetí trestných činov, kde sa jedná o zásah do práva
na ľudskú dôstojnosť. Výška odškodnenia sa v tomto prípade stanovuje spôsobom taxatívne určeným v
zákone č. 274/2017 Z. z. o odškodňovaní obetí trestných činov, predtým zákon č. 215/2006 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, kde v prípade úmrtia má obeť násilného
trestného činu nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Minimálna
mzda za rok 2013 sa pohybovala v rozpätí 337,70 eur až 675 eur, v závislosti od stupňa náročnosti to



znamená, že výška odškodnenia by sa pohybovala, podľa vyššie uvedeného zákona v rozpätí od 16.850
eur - 33.750 eur. Vychádzajúc aj zo súdnej praxe súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach
(rozsudok NS SR 3CdoGp 1/2016) a s poukazom na zistený skutkový stav považoval za primerané
a spravodlivé priznať každému zo žalobcov 1/ a 2/ nárok na odškodnenie vo výške 15.000 eur a žalobcovi
3/ nárok vo výške 10.000 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pri určovaní výšky zohľadnil
aj prejavenú ľútosť zo strany vinníka dopravnej nehody, avšak s tým, že táto okolnosť
sama osebe nemôže byť dostatočnou kompenzáciou za ujmu spôsobenú smrťou člena rodiny. Pokiaľ
ide o námietku žalovaného ohľadom spoluzavinenia nebohého na vzniku následkov dopravnej nehody,
táto okolnosť z výsledkov trestného dokazovania nevyplýva, v konaní vypočutý svedok Q. E. potvrdil,
že nebohý bol pripútanými bezpečnostnými pásmi, iba v znaleckom posudku súdni znalci uviedli, že
pokiaľ by mal nebohý bezpečnostný pás zapnutý správne, nedošlo by k jeho vytrhnutiu z úpony. Uvedený
predpoklad však neznamenal vylúčenie vzniku zranenia s následkom smrti. Ako nedôvodnú tiež zamietol
žalobu v časti úrokov z omeškania, keď sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou
žalovanej, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe rozhodnutia súdu a
právo požadovať úroky z omeškania vzniká až momentom, kedy sa dlžník dostane do omeškania s
plnením. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade so zásadou úspechu vo veci,
t. j. podľa pomeru úspechu vo veci podľa § 255 ods.1 C.s.p. Žalobcovia boli v konaní úspešní čiastočne,
pričom pomer úspechu vo veci z hľadiska percentuálneho vyjadrenia nároku na náhradu trov konania
zodpovedá výške priznaného nároku vo vzťahu k uplatnenému nároku t. j. 67 %.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do vyhovujúceho výroku vo veci samej
odvolanie žalovaný, ktorý žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu, že by mu mala byť priznaná pasívna vecná legitimácia v
predmetnom spore, nakoľko v súlade s platným právnym poriadkom a aplikačnou praxou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k nemajetkovej ujme, resp. k jej náhrade, absentuje
jeho pasívna vecná legitimácia ako poisťovateľa. Prvostupňový súd sa nedokázal vyporiadať s jeho
zásadnými námietkami, a to najmä vo vzťahu k charakteru predmetného rozsudku čo do rozhodného
práva a analýzy výrokovej vety. Súd nesprávne právne vec posúdil a nad rámec legislatívy Slovenskej
republiky aplikoval eurokonformný výklad slovenských zákonov, pričom bezdôvodne neakceptoval
jeho opakované námietky, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z
nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody,
ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia, a preto je jeho právny záver o existencii
pasívnej vecnej legitimácie nesprávny. Ak určitá konkrétna osoba zasiahne do osobnostných práv
inej osoby, ktorých porušenie je dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy, pričom tento zásah, a
teda i zodpovednosť zaň, podľa jeho názoru, nie je možné preniesť na iný tretí subjekt, a to ani v
prípade, ak ide o poisťovateľa zodpovedného subjektu, ak nemajetková ujma nie je výslovne predmetom
poistenia. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.04.2011, sp.
zn. 4Cdo/168/2009, podľa ktorého v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do
osobnostných práv, je v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil a rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31.03.2016, sp. zn. 3Cdo/301/2012, podľa ktorého keďže slovenské
právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných
nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol
v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia. Rovnako odkázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 219/2016 z 15.05.2017, v ktorom
dovolací súd nezistil dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. ani po
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (SD) C-22/12 a konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy
nespadá do povinného zmluvného poistenia. Vzhľadom na uvedené rozhodnutia jeho pasívna vecná
legitimácia v tomto konaní daná nie je, keď v predmetnej otázke absentuje aj rozhodnutie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 48 C.s.p., ktoré jediné môže
byť smerodajné pre rozhodovanie súdov nižších stupňov a v prípade jeho absencie neexistuje žiadne
rozhodnutie, ktorým by bola definitívne vyriešená táto otázka. Namietal tiež, že z
podanej žaloby, ani z vykonaného dokazovania nebola dostatočne preukázaná citová väzba vo vzťahu
k uplatňovanému nároku. Žalobcovia nedokázali preukázať taký zásah do práva na súkromie, ktorý
by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej náhrady. Je prirodzené, že žalobcovia
žili v spoločnej domácnosti, ale pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je rozhodujúce najmä to,



že aká bola intenzita tohto vzťahu a ako ho narušil zásah vykonaný neoprávnene treťou osobou.
To je rozhodujúce pre samotnú výšku nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie žiadnym relevantným
spôsobom neodôvodnil, ako žalobcovia výpoveďou preukázali tak intenzívny zásah do ich osobnostných
práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby patrí stále iba tej, ktorej konkrétnej
fyzickej osobe, ktorá je povinná tento zásah preukázať. Nesprávne sa podľa žalovaného súd prvej
inštancie vyporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania. Žalobcovia odvodzujú svoj nárok cez
ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a preto ak prijímajú záver, že ide v prípade nemajetkovej
ujmy o škodu na účely Zákona o PZP, potom je potrebné k tomuto nároku ako ku škode pristúpiť a
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu škody. Vo
vzťahu k uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu nie je možné prijať záver o aplikácii ustanovenia
§ 101 Občianskeho zákonníka. Tento záver súdu je nedostatočne odôvodnený a v konečnom dôsledku
spôsobuje zmätočnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia. On sám do práv
žalobcov nijako nezasiahol, a tak je možné voči nemu uplatniť len nárok na náhradu škody. Inými slovami,
voči nemu mohlo dôjsť len k uplatneniu náhrady škody, kedy súd mal a musel aplikovať premlčacie
doby, tak ako je tomu pri uplatnení nároku na náhradu škody. Uplatňované nároky žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy tak považuje za premlčané v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ako uviedol
pred prvostupňovým súdom pri vznesení námietky premlčania, na ktorú konajúci súd neprihliadal. Tento
svoj názor opiera aj o rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/106/2018 zo dňa 29.06.2018, podľa
ktorého nie je možné na jednej strane konštatovať, že nemajetková ujma je škodou na účely zák. č.
381/2001 Z. z., ale na druhej stane aplikovať premlčanie vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy. Ďalej
poukázal na to, že vo vzťahu k uplatnenému nároku náhrady nemajetkovej ujmy sa súd
prvej inštancie nedostatočne vysporiadal so samotnými okolnosťami dopravnej nehody, okolnosťami,
resp. na strane osoby, ktorá do práv žalobcov zasiahla (vodič U. J.), čo podľa jeho názoru malo zásadný
vplyv na výšku priznanej náhrady, ktorú považuje za neprimeranú. Pri výške je potrebné zohľadniť
okolnosti prípadu, ako aj skúmať pomery na strane toho, kto neoprávnene do práv zasiahol vo všetkých
rovinách. Nie sú rozhodujúce jeho pomery ako poisťovateľa, pretože nijako do práv žalobcov nezasiahol
a zákon mu nedáva legislatívne možnosti zmiernenia následkov smrti poškodeného ospravedlnením,
prejednaním veci a pod. Je potrebné si uvedomiť, že pre priznanie samotnej nemajetkovej ujmy sú
rozhodujúce pomery vodiča ako osoby, ktorá do práv žalobcov zasiahla a "pretrhla" vzťah medzi
žalobcami a poškodeným nezvratným zásahom. V podobnom duchu sa nesie i
stabilná judikatúra, ktorá prijala závery, že majetkové pomery vodiča, ako osoby, ktorá do práv zasiahla,
je potrebné zohľadniť nie z pohľadu výšky priznanej satisfakcie, ale z pohľadu možností reálneho
uspokojenia priznaných nárokov. Ďalej je potrebné sa zamerať aj na samotný dopad škodovej udalosti
do sféry vodiča po stránke inej ako sú jeho majetkové pomery. Tieto okolnosti účelovým žalovaním iba
poisťovateľa zo strany žalobcov a zamietnutím vykonania ním navrhnutého dôkazu výsluchom vodiča
neboli súdom prvej inštancie skúmané, čo indikuje nesprávnosť jeho postupu a prijatie nezákonného
rozhodnutia. Súd sa žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho
argumentáciou, že za určité zadosťučinenie je nutné považovať aj oľutovanie činu vinníkom dopravnej
nehody a následné uloženie trestu v trestnom konaní, resp. považuje za nesprávne tvrdenie
konajúceho súdu, že páchateľ bol odsúdený a podľa výpovedi žalobcov sa ospravedlnil, avšak táto
okolnosť sotva môže zmierniť trvalú stratu milovanej osoby. Žalobcovia žalujú len poisťovňu, ktorá nijako
nezasiahla do ich práv, čím podľa jeho názoru zásadne popreli poslanie inštitútu náhrady nemajetkovej
ujmy a ich konanie vzbudzuje podozrenie len finančnej motivácie podania žaloby. Napokon namietal, že
konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu
prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia.
Súd sa totiž v odôvodnení nevyporiadal s jeho argumentáciou o neexistencii pasívnej vecnej
legitimácie, so vznesenou námietkou premlčania, v rámci rozhodovania nezohľadnil pomery vodiča, ako
osoby, ktorá do práv žalobcov zasiahla a znemožnil tento postup zamietnutím navrhnutého výsluchu.
Odôvodnenie je podľa jeho názoru nepreskúmateľné.
5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadali rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vznesenej zo
strany žalovaného poukázali na to, že otázka či nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných
nehôd spadá pod rozsah krytia podľa povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. už bola vyriešená judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozhodnutím sp. zn. 6MCdo/1/2016 ako aj rozhodovacou
činnosťou Ústavného súdu, konkrétne uznesením zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016. Z



uvedených rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že v danom spore je žalovaný pasívne legitimovaný.
Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorých právny názor už bol prekonaný novou judikatúrou. Nestotožňujú sa s
názorom žalovaného, že rozhodnutie Najvyššieho súdu z 31.07.2016, sp. zn. 6MCdo/1/2016 predstavuje
arbitrárne a nezákonné rozhodnutie. Predmetné rozhodnutie bolo na zasadnutí občianskoprávneho
kolégia dovolacieho súdu, ktoré sa konalo 9. októbra 2018 schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ktoré bolo publikované v zbierke č. 8/2018
pod č. R 61/2018 v znení právnej vety: "Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná". Súd,
ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný
názor. Súd prvej inštancie teda dospel k správnemu záveru, že žalovaný je v spore pasívne vecne
legitimovaný. K námietke premlčania vznesenej zo strany žalovaného uviedli, že žalovaný vzniesol
námietku premlčania uplatňovaného nároku s poukazom na ust. § 106 Občianskeho zákonníka, tvrdiac,
že v dôsledku extenzívneho výkladu pojmu škoda je potrebné aplikovať na posúdenie premlčania toto
ustanovenie Občianskeho zákonníka. Predmetom tohto konania však nie je nárok na náhradu škody,
ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Na podporu svojich tvrdení poukázali na ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdov. Konkrétne na
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2011, sp. zn.: 5Cdo/265/2009, v
zmysle ktorého počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu
podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Ďalej
poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011
zo dňa 27.11.2012, podľa ktorého počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady
za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným
konaním žalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život manžela žalobkyne X.. O.. 2.
decembra 1998, ako aj do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne. Zásah do práv žalobkyne
nastal momentom smrti jej manžela a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku,
traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobkyne, ako aj jej detí stále pretrvávajú.
Žalobkyňa mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vykonať prvýkrát 3. decembra 1998. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba,
ktorá skončila 3. decembra 2001. Odkázal tiež na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 12.11.2008 sp. zn. 31 Cdo 3161/2008, podľa ktorého: "Náhrada nemajetkové újmy v
penězích tvoří součást ochrany osobnosti, přičemž jak teorie, tak soudní praxe se shoduje, že samotný
nárok na ochranu osobnosti promlčení nepodléhá. Na druhou stranu však podléhá promlčení v obecné
tříleté lhůtě nárok na náhradu nemajetkové újmy v penězích, jakožto obsah osobnostního práva fyzické
osoby." a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 18/2016 zo dňa 22.06.2016:
"Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo." Napokon v tomto smere poukázali
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.02.2018, sp.zn. 10Co/10/2018 a rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.06.2017, sp.zn. 2Co/123/2016, v ktorom odvolací súd uviedol, že
nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sú uplatnené na základe § 11 a nasl. OZ sa premlčujú vo
všeobecnej trojročnej premlčacej lehote tak, ako to vyplýva z § 101 OZ. Počiatok plynutia všeobecnej
3-ročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. Odvolanie žalovaného preto považujú za neopodstatnené.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie aj žalobcovia 1/, 2/ a 3/, avšak iba do výroku o
trovách konania. V tejto časti žiadali žalobcovia rozsudok zmeniť a priznať nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. Poukázali na to, že v zásade platí, že žalobca má poznať výšku svojho nároku. Ak svoj
nárok uplatní vo vyššej miere, ako mu v skutočnosti patrí, znáša riziko neúspechu v spore a s tým spojenú



povinnosť uhradiť druhej strane trovy konania. Toto je všeobecná zásada úspešnosti v konaní. Riadi
sa prostým pomerom výšky uplatneného a priznaného nároku. Z vyššie uvedenej zásady existujú dve
procesné výnimky. Ide o prípady, kedy je výška nároku závislá na úvahe sudcu, alebo súdneho znalca.
V takých prípadoch sa zásada úspechu v konaní neriadi prostým pomerom uplatneného a priznaného
nároku, ale odvíja sa od úspechu žalobcu v merite veci, v dôvodnosti nároku ako takého. Tie odchýlky
od všeobecnej zásady majú svoju logiku, zákonnosť a zmysel pre spravodlivé usporiadanie procesných
vzťahov. Všeobecná zásada sa spravidla vzťahuje na záväzky zmluvné. Pri zmluvných záväzkoch je
skutočne možné požadovať od žalobcu, aby poznal presnú hodnotu svojho práva. (napr. pohľadávky
z kúpnych zmlúv, zmluvy o dielo, nájomnej zmluvy, úverovej zmluvy a pod.) Žalobami o zaplatenie sa
však vymáhajú aj pohľadávky z nezmluvných záväzkových vzťahov, najmä práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia, náhrady škody (z neho najmä bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia) a práva na finančné zadosťučinenie, či už z práva na ochranu osobnosti, zodpovednosti
orgánov verejnej moci alebo práv spotrebiteľa. Všetky tieto nároky majú spoločné to, že ich výšku určuje
súd na základe vlastnej úvahy, alebo na základe úvahy znalca. Nejde o exaktne vypočítateľné nároky,
určujú sa odhadom, analógiou, prípadne vedeckými metódami. Ich výška sa môže líšiť od súdu k súdu,
od znalca k znalcovi, je osobitá pre každý prípad. V týchto prípadoch nie je možné spravodlivo požadovať
od žalobcu, aby pred začatím konania poznal výšku nároku, ktorá mu bude priznaná súdom. Bolo by
to v rozpore s logikou veci a základnou procesnou spravodlivosťou. V týchto prípadoch je žalobca
úspešnou stranou sporu už vtedy, ak mu súd prizná jeho nárok, čo do dôvodu, bez ohľadu na jeho výšku.
(Dokonca aj vo výrazne nižšej časti než bola uplatňovaná.) Je tomu tak preto, lebo nárok samotný bol
dôvodný a jeho výška nebola ustálená pred začatím konania (ako pri zmluvných záväzkoch), ale bola
určená až rozhodnutím súdu. V tomto smere existuje ustálená a početná judikatúra, ktorú nemá význam
rozporovať. (Napríklad: Nález Ústavného súdu SR, II ÚS 82/09, Nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS
170/99, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, 3 Cz 13/69) Uvedená judikatúra sa odvíja od ustanovenia §
142 ods. 3 zrušeného Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 142 ods. 3 O.s.p. aj keď mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti, alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, alebo od úvahy
súdu Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku. Napriek tomu z dôvodovej správy k ustanoveniam o náhrade trov
konania, novej civilnoprávnej teórie a najmä z pohľadu logiky veci a zásad spravodlivosti, nie je dôvod sa
domnievať, že by súdy mali od tejto zásady od 1.7.2016 upustiť. V novom Civilnom súdnom poriadku teda
už vyššie uvedená výnimka zo zásady úspešnosti nie je výslovne uvedená. Výklad nových ustanovení
C.s.p. je však taký, že úspešnosť účastníka sa v prípadoch nárokov určených rozhodnutím
súdu, alebo znalca neposudzuje vzhľadom na výšku priznaného nároku, ale vzhľadom na úspech v
dôvodnosti nároku. Za úspešného sa žalobca považuje vtedy, ak súd jeho nárok uznal ako dôvodný, bez
ohľadu na priznanú výšku. Uvedenému záveru svedčí aj zásada spravodlivého usporiadania vzťahov
medzi účastníkmi podľa čl. IV ods. 1 a 2 C.s.p. Kombináciou ust. § 255 ods. 1 ust. čl. IV ods. 1 a 2 C.s.p. je
nevyhnutné dospieť k záveru, že v prípadoch, kedy nie je možné od strany sporu spravodlivo požadovať,
aby poznala výšku svojho nároku pred začatím konania a kedy výška nároku závisí plne od úvahy súdu
alebo znalca, je taký žalobca úspešný už vtedy, ak mu súd prizná jeho nárok čo dôvodu, bez ohľadu na
jeho výšku. Konečná výška trov sa potom odvíja od výšky prisúdenej čiastky. Podobné závery je možné
nájsť už aj odborných stanoviskách samotných autorov Civilného sporového poriadku, napr. v komentári
k novému Civilnému sporovému poriadku, C.H. Beck, 2016, str. 926 -927. K rovnakým záverom už
dochádzajú aj všeobecné súdy pri úvahách o náhrade trov konania po 1.7.2016. V prejednávanej veci
je vyššie uvedená argumentácia o to dôvodnejšia, že v otázke nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi
PZP ide o úplne novú oblasť rozhodovacej činnosti súdov. O tom, či je tento nárok voči poisťovateľom
dôvodný, rozhodol až Ústavný súd SR v nedávnom čase. Existuje len niekoľko desiatok právoplatných
rozhodnutí súdov, ktoré určujú aj výšku nároku, pričom výška nároku - hodnota ľudského života - nie v
právnom poriadku SR vôbec upravená, a teda plne závisí od úvahy súdu. Nemali a nemajú ako určiť
výšku ich nároku inak ako odhadom. V danom prípade dokonca vyvinuli aspoň minimálne úsilie
určiť výšku nároku analógiou s právnou úpravou odškodnenia pri úmrtí v pracovnom pomere
podľa Zákona o Sociálnom poistení. Žiadny iný spôsob určenia výšky ich nároku neexistuje. Posúdiť
ich ako neúspešných účastníkov len preto, lebo ich žalobný odhad sa líšil od konečnej úvahy súdu, je
teda exemplárnym príkladom procesnej nespravodlivosti a porušenia článku IV ods. 1 a 2 C.s.p. Žiadali
preto odvolaniu vyhovieť.
7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, teda vo vyhovujúcej časti
vo veci samej a výroku o trovách konania, v medziach odvolacích dôvodov žalobcov a žalovaného,
ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.



1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné, avšak vo výroku o trovách konania je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť.
8. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že pre účely rozhodnutia vo
veci samej súd prvej inštancie na základe dostatočne vykonaného dokazovania a jeho správneho
vyhodnotenia náležite ustálil skutkový stav veci významný pre rozhodnutie o podanej žalobe, keď
všetky jeho relevantné skutkové závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. To platí i vo vzťahu
k zisteniam súvisiacim s blízkymi citovými vzťahmi žalobcov so zomrelým synom a bratom, ktoré
bezpochyby vyplývajú nielen z opisu fungovania vzájomného spolužitia žalobcov so synom a bratom,
ale tiež z neverbálnych prejavov pri ich výsluchu pred súdom, na ktoré súd prvej inštancie, keďže
ich bezprostredne vnímal pri výsluchu žalobcov, celkom správne poukázal a uvedené je užitočné na
dokreslenie celkového obrazu vzťahov medzi žalobcami a zomrelým synom a bratom. Nedôvodne preto
žalovaný v odvolaní v tomto smere namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, že nebola dostatočne preukázaná citová väzba vo vzťahu k
uplatňovanému nároku a žalobcovia nedokázali preukázať taký zásah do práva na súkromie, ktorý by
odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej náhrady. Z výpovedí žalobcov totiž vyplynuli
skutočnosti preukazujúce také každodenné spolužitia celej rodiny, v ktorom absentovali
akékoľvek nezhody a konflikty a v ktorom je celom zreteľne rozoznateľná vzájomná citová blízkosť členov
rodiny, sprevádzaná poskytovaním vzájomnej pomoci a opory a tiež spoločným plnením povinností
strane jednej a spoločným trávením voľného času na strane druhej. V spojitosti s ďalšími okolnosťami,
ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli (napr. plány spoločnej budúcnosti v podobe rodinnej prepravnej
firmy), potom správne súd prvej inštancie považoval existenciu blízkych citových väzieb žalobcov so
zomrelým synom a bratom za nepochybne preukázanú.
9. Náležite ustálený skutkový stav veci súd prvej inštancie správne posúdil aj po právnej stránke, a to
pokiaľ ide o posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie, premlčania uplatnených nárokov, ako aj vo
vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.
10. V otázke vecnej legitimácie žalovaného súd prvej inštancie správne vychádzal z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá je obsiahnutá v jeho rozhodnutiach sp. zn. 8Cdo 1361/2015 zo
dňa 26.06.2017 a sp. zn. 6 M Cdo 1/2016, publikovaných v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a podľa
ktorej ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje aj nároky
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Správnosť tohto
záveru bola naviac potvrdená aj v konaniach pred Ústavným súdom SR jeho rozhodnutiami zo dňa
16.12.2015, sp. zn. III. ÚS 646/2015 a zo dňa 17.8.2016, sp. zn. I. ÚS 474/2016.
11. Žalovaný v odvolaní v tomto smere nedôvodne namieta, že v danom spore nie je pasívne vecne
legitimovaný a nenáležite tiež na podporu správnosti svojho názoru odkazuje na rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.03.2016, sp. zn. 3Cdo/301/2012 a zo dňa 15.05.2017, sp. zn.
8 Cdo 219/2016. Z nich vyplývajúce závery boli totiž prekonané neskoršou rozhodovacou praxou
najvyššieho súdu, ktorá bola definitívne zjednotená rozhodnutím Najvyššieho súdu z 31.07.2016, sp.
zn. 6MCdo/1/2016, uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 61/2018, s ktorým sa bez výhrad stotožňuje aj odvolací súd. Za tohto stavu neobstojí
ani námietka žalovaného v odvolaní, že v predmetnej otázke absentuje aj rozhodnutie Veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 48 C.s.p., ktoré jediné môže byť
smerodajné pre rozhodovanie súdov nižších stupňov a v prípade jeho absencie neexistuje žiadne
rozhodnutie, ktorým by bola definitívne vyriešená táto otázka.
12. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaným uplatnená námietka
premlčania nie je opodstatnená. Správne prvoinštančný súd vychádzal z toho, že žalobcami uplatnené
práva sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. podľa § 101 Občianskeho
zákonníka, ktorá začína plynúť dňom, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv, v danej veci
momentom smrti ich syna a brata 04.02.2013, a preto ich nároky nie sú premlčané. Ani v tomto smere
odvolacia argumentácia žalovaného nemôže obstáť, keď (ako na to správne s odkazom na rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.02.2018, sp. zn. 10Co/10/2018 a Krajského súdu v Prešove zo
dňa 21.06.2017, sp. zn. 2Co/123/2016 poukázali aj žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu) aj náhrada za
nemateriálnu ujmu spôsobenú pri dopravnej nehode sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Nejde pritom, ako sa to snaží účelovo interpretovať žalovaný
v odvolaní, o nárok na náhradu škody, ako ho má na mysli ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Je
pravdou, že pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako poisťovateľa ustálená
judikatúra pracuje s pojmom škody a pod tento pojem podraďuje aj nemajetkovú ujmu z porušenia
osobnostných práv, ku ktorému došlo smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode. Judikatúra však takúto



nemajetkovú ujmu pod pojem škody v podmienkach Slovenskej republiky zahŕňa iba pre
účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie. Uvedené nič nemení na obsahu a podstate daného nároku,
ktorý má v Slovenskej republike právny základ v ustanoveniach § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
a práve preto sa v tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemôže uplatniť premlčacia doba
v zmysle ust. § 106 Občianskeho zákonníka, ale rovnako ako v prípade ktoréhokoľvek iného nároku
(práva) na náhradu nemajetkovej ujmy, bez ohľadu na skutkový základ jeho vzniku, všeobecná trojročná
premlčacia doba. Bolo by totiž neudržateľné, aby sa na totožné právo (na náhradu nemajetkovej ujmy
z porušenia osobnostných práv) uplatňovala rozdielna premlčacia doba iba v závislosti od toho, či
vzniklo v dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode a či má ten, do koho práv bolo zasiahnuté, možnosť
uplatniť svoje právo aj proti poisťovateľovi, ktorého povinnosť plniť náhradu tu existuje iba vzhľadom na
potrebu uľahčenia postavenia osôb, ktorým vznikla ujma pri prevádzke motorového vozidla. Odvolací
súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že práva žalobcov uplatnené podanou žalobou
boli uplatnené včas a námietka premlčania vznesená žalovaným nebráni ich priznaniu napadnutým
rozsudkom.
13. Pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvej inštancie
pri svojich úvahách správne so zreteľom na závažnosť intenzitu, rozsah a trvanie následkov zásahu
vychádzal zo všetkých z tohto hľadiska relevantných skutkových okolností ustálených vykonaným
dokazovaním, pričom zároveň dôsledne zohľadnil aj potrebu porovnania čiastky náhrad prisúdených v
iných obdobných, ale aj ďalších prípadoch, v ktorých išlo o zásah do iných osobnostných
práv, najmä práva na ľudskú dôstojnosť (obete trestných činov), za účelom dosiahnutia spravodlivého
vyčíslenia výšky relutárnej náhrady. V tejto súvislosti správne zdôraznil, že zásahy
ako v danej veci spravidla vyvolávajú ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú,
pričom pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal nielen z výsledkov rozhodovacej činnosti
súdov Slovenskej republiky, ktoré zhrnul, avšak aj z právnej úpravy výšky nemajetkovej ujmy európskych
štátov, kde sa v obdobných prípadoch priznával nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
rozmedzí 5.000 eur až 20.000 eur (Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Česká republika), v
niektorých krajinách EÚ s v nižšom rozpätí (napr. v Maďarsku, Fínsku, Švédsku) od 3.000 eur do 10.000
eur na rozdiel od Španielska a Talianska, kde náhrada dosahuje podstatne vyššie čiastky s osobitným
odkazom na metodiku výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy v Českej republike, kde sa
náhrada nemajetkovej ujmy za usmrtenie osoby blízkej pohybuje v rozpätí 7.000 až 20.000 eur
a taktiež zohľadnením výšky odškodnenia v zmysle zákone č. 274/2017 Z. z. o odškodňovaní
obetí trestných činov. Súd prvej inštancie v tomto smere svoje rozhodnutia aj správne a vyčerpávajúco
odôvodnil a preto odvolací súd, keďže sa s odôvodnením prvoinštančného súdu v celom
rozsahu stotožňuje, považuje za dostatočné v tomto smere naň odkázať bez potreby čokoľvek
ďalšie nad rámec už uvedeného k nemu dopĺňať.
14. Vzhľadom na uvedené nedôvodne žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka aj neprimeranosť
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nad rámec toho, čo už bolo uvedené
poukazuje odvolací súd na to, že samotné pomery škodcu, na ktoré žalovaný poukazoval v odvolaní,
nie sú kritériom, ktoré by bolo spôsobilé zásadne limitovať výšku priznanej náhrady nemajetkove
ujmy. Súd prvej inštancie pritom zohľadnil aj to, že pôvodca zásahu (vodič U. J., ktorý dopravnú
nehodu pod vplyvom alkoholu spôsobil) sa žalobcom ospravedlnil, pričom z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že práve vzhľadom na všetky relevantné okolnosti daného prípadu nepovažoval za
opodstatnené priznať žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v celej nimi uplatnenej výške. Skutočnosti,
na ktoré v tejto súvislosti žalovaný poukazuje v odvolaní, teda boli súdom prvej inštancie zohľadnené a
našli svoj odraz aj v rozhodnutí súdu o zamietnutí podanej žaloby nad rámec priznanej náhrady.
15. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil
závažnosť vzniknutej ujmy so zreteľom na negatívne následky vo všetkých do úvahy prichádzajúcich
oblastiach života žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných
práv došlo a s ohľadom na to určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v primeranom rozsahu, ktorý
korešponduje aj s výškou nemajetkovej ujmy priznávanou v obdobných prípadoch. V hodnotení jeho
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo konkrétna okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich všetky náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, a preto
mu nie je možné v tomto smere žiadne pochybenie vytknúť, a preto, keď svoj myšlienkový postup vedúci
k záveru o výške uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy riadne vysvetlil s poukazom
na konkrétne skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako aj s poukazom na prijaté závery, ktoré
z nich vyvodil, jeho rozhodnutie možno považovať vo vzťahu ku všetkým relevantným skutkovým a
právnym otázkam za presvedčivé; a neobstojí preto ani námietka žalovaného v odvolaní,
že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený.



16. Odvolací súd preto, keď súd prvej inštancie dostatočne a správne ustálil skutkový stav veci,
ktorý správne posúdil aj po právnej stránke a žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
ich osobnostných práv priznal v primeranej výške proti žalovanému, ktorý je vzhľadom na ustálenú
judikatúru najvyšších súdnych autorít nepochybne v danej pasívne vecne legitimovaný, rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti vo veci samej podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne
správny potvrdil.
17. Odvolací súd sa však nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, na ktorých založil rozhodnutie o
trovách konania, ktorým priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu 67 %
určeného na základe porovnania žalobou uplatnenej a rozsudkom priznanej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy.
18. Je pravdou, že od nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, absentuje v
civilnom procesnom kódexe výslovná právna úprava pre rozhodovanie o trovách konania v
prípade, ak výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu. Odvolací súd je však toho názoru, že aj
po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku treba v takomto prípade rozhodnúť o trovách
konania rovnako, ako podľa predchádzajúcej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku. Zmyslom
novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku totiž nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní
o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. a
záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu
trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno
akceptovať a takáto interpretácia ustanovenia § 255 C.s.p. nie je v súlade s ústavou (porov. napr. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 4.2.2021, č.k. III. ÚS 475/2018-31 a nález Ústavného
súdu SR z 15.2.2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd
k záveru, že v tomto prípade sú splnené všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu trov
konania žalobcom v celom rozsahu, avšak s tou výhradu, že všeobecným princípom spravodlivosti
môže následne zodpovedať iba také rozhodnutie o výške náhrady trov, podľa ktorého nebude náhrada
priznaná z celej žalobou uplatnenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, avšak iba zo sumy žalobcom
právoplatne priznanej.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd vo výroku o nároku na náhradu trov konania rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil a priznal žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v celom rozsahu.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O ich výške taktiež rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok



minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).