{"guid": "48c90da1-f91b-4d77-9726-2902a4dec746:c7af0a07-5ab0-4868-bfb9-29aa650cacc7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1716201705.2", "spisova_znacka": "4Cob/77/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/77/2020 z 24. 2. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. februára 2021, sp. zn. 4Cob/77/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1716201705.2", "identifikacne_cislo": "1716201705", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alena Martinusová", "sudca_id": 1413, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-martinusova-1413", "datum_vydania": "2021-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/618/#paragraf-56.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/618/#paragraf-56.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/618-2003/paragraf-56"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/618/#paragraf-81.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/618/#paragraf-81.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/618-2003/paragraf-81"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/618/#paragraf-84", "nazov": "§ 84 zákona č. 618/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/618/#paragraf-84", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/618-2003/paragraf-84"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/618#paragraf-56", "/SK/ZZ/2003/618#paragraf-81", "/SK/ZZ/2003/618#paragraf-84", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c7af0a07-5ab0-4868-bfb9-29aa650cacc7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1716201705.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1716201705.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1716201705.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/77/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716201705
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1716201705.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek
senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, Mozartova 9, 810 01 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 420 166, právne zastúpená
advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava, proti žalovanému:
VÍNO MATYŠÁK, s.r.o., Holubyho 85, 902 01 Pezinok, IČO: 35 836 113, právne zastúpený PETKOV
& Co s. r. o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 1.820,- eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 34Cb/23/2016-245
zo dňa 03.07.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 34Cb/23/2016-245 zo dňa 03.07.2017
v napadnutej časti IV. a V. výroku          p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

III. Krajský súd v Bratislave návrh žalovaného zo dňa 17.08.2017 na prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. c)  CSP   z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, prvým až tretím výrokom, návrh žalovaného na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) CSP zamietol, štvrtým výrokom žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.820,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
1.820,- eur od 14.03.2016 do zaplatenia. Piatym výrokom súd priznal žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu   100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia uvedenej sumy z titulu
bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie diel za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015,
a to v súlade so sadzobníkom žalobcu, pričom obvyklú licenčnú odmenu za rok pri používaní 35
zvukovoobrazových zariadení žalobca vyčíslil sumou 910,- eur, vzhľadom na čo bezdôvodné obohatenie
v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá
za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach, predstavuje sumu 1.820,-eur.

2. Žalobu odôvodnil tým, že ako organizácia kolektívnej správy v zmysle zák. č. 618/2003 Z.z.
vykonáva kolektívnu správu aj na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom ďalšieho
verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení. Ide predovšetkým o použitie
diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách
a iných priestoroch ubytovacích zariadení. Na použitie predmetov ochrany verejným prenosom, ku
ktorým spravuje práva žalobca, uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné



licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu. Žalobca
mal za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany
spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie)
prostredníctvom technických zariadení. Z webovej stránky žalovaného, ako i ďalších voľne dostupných
zdrojov mal žalobca vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému
prenosu prostredníctvom 35 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia C. O.. V
danom prípade sa vyžadoval súhlas žalobcu vo forme hromadnej licenčnej zmluvy. Hoci uzavretie takejto
zmluvy žalovanému navrhol, žalovaný k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy nepristúpil. Žalovaný
v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, tiež poukazoval na to, že žalobca
nepreukázal, že by na strane žalovaného vôbec v rozhodujúcom období mohlo dôjsť, tobôž nie, že by
došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu tých diel,
vo vzťahu ku ktorým vykonáva správu práve žalobca. Žalovaný konštatoval, že žalobca oprávnenosť
žaloby opiera len o žiadnym dôkazným prostriedkom nepodložené tvrdenie o existencii 35 ks televíznych
prijímačov nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia, bez ďalšieho.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba voči žalovanému
je dôvodná. Poukázal na to, že zákon č. 185/2015 Z.z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 zrušil
zák. č. 618/2003 Z.z. (AZ) v ustanovení § 190 ods. 1 odkazuje na použitie AZ čo sa týka vzniku
právnych vzťahov vzniknutých pred 01.01.2016, resp. nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práv zo
zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich. Keďže predmetom konania sú nároky za
rok 2015, súd aplikoval na daný prípad ustanovenia AZ. Ako vyplýva z ust. § 78 ods. 5 v spojení s
ust. § 79 ods. 1 AZ, kolektívnu správu práv môže vykonávať jedine organizácia kolektívnej správy,
ktorá je právnickou osobou, a ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Súd prvej
inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na
podanie žaloby. Z dôkazov predložených žalobcom bolo jednoznačne preukázané, že žalobca je
takouto osobou, nakoľko Ministerstvo kultúry SR mu udelilo oprávnenie na výkon kolektívnej správy
práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, a to okrem iného v odbore
káblová retransmisia, a aj na dobrovoľnú kolektívnu správu podľa AZ v odbore verejný prenos
literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického
diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela úžitkového umenia prevedením
akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je teda aktívne
vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vzhľadom na
ust.   § 81 ods. 1 písm. i) AZ, pričom takáto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona. V konaní nebolo
sporné, že žalovaný za obdobie od 01.01.2015 do 31.012.2015 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú
licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel,
ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva.

4. Ďalej uviedol, že z obsahu predložených listinných dôkazov vyplynulo, že žalobca mal snahu uzavrieť
so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, resp. so Zväzom hotelov a reštaurácií SR (ďalej len ZHR
SR), ktorých členom je aj žalovaný, kolektívnu licenčnú zmluvu, avšak zo strany žalovaného a ani
ZHR SR k uzavretiu zmlúv nedošlo, nakoľko žalovaný a ZHR SR mali za to, že licenčné poplatky
žalobcu sú neprimerane vysoké. Konajúci súd v tejto súvislosti poukázal na to, že poplatky za výkon
správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany.
Z tohto dôvodu nie je možné dospieť k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené a sú
rešpektované ostatnými používateľmi, sú pre žalovaného neprijateľné. Tejto skutočnosti nasvedčuje
aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov. Súd prvej inštancie
ďalej poukázal na to, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel
prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať
predmety ochrany. Nakoľko sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2015
deklaroval, že vo svojom zariadení má 35 izieb vybavených satelitnou TV, súd mal za to, že žalovaný
bol v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca. Súd
sa nestotožnil s námietkami žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť televíznych
prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov. Takéto
námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom
organizácií kolektívnej správy. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na právny názor Ústavného súdu ČR
vyslovený v rozhodnutí č. II.ÚS 2186/2014 v bode 32, kde výslovne uviedol, že predmety ochrany a ani
konkrétnych autorov nie je potrebné špecifikovať.



5. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca pri určení výšky bezdôvodného obohatenia správne
vychádzal z verejne známych údajov o počte prijímačov, ktoré zverejnil sám žalovaný. Je nelogické, že
by žalovaný zverejňoval tieto informácie vo vzťahu k nefunkčným zariadeniam, ktoré nie sú schopné
zabezpečiť verejný prenos. Pokiaľ by takéto verejné vyhlásenia žalovaného nemali byť podľa jeho
tvrdenia pravdivé, dôkazné bremeno o ich nepravdivosti by zaťažovalo žalovaného, a nie žalobcu.
Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nevykonal u neho nikdy fyzickú kontrolu za účelom zistenia počtu
zariadení, súd uviedol, že vykonanie kontroly nie je podmienkou priznania nároku podľa § 56 ods. 1
písm. g) AZ. Súd prvej inštancie bol zároveň toho názoru, že žalovaný si je vedomý povinnosti uzavrieť
hromadnú, príp. kolektívnu licenčnú zmluvu za účelom získania súhlasu s používaním diel so žalobcom,
čo nesporne vyplýva zo vzájomných rokovaní. K námietke žalovaného, že žalobca nepredložil zoznam
autorov, ktorých zastupuje a zoznam diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu práv, poukázal na
to, že podľa § 84 ods. 1 AZ dôkazné bremeno ohľadne vylúčenia kolektívnej správy práv spočíva
na používateľovi, preto sa tieto námietky javia ako účelové. Napriek tomu žalobca doložil do spisu
zoznam autorov, ktorých zastupuje, vrátane zoznamu partnerských organizácií kolektívnej správy s
recipročným zastupovaním. Konajúci súd mal tiež za preukázané, že žalobca rovnako ako ostatné
organizácie kolektívnej správy (napr. SOZA a SLOVGRAM) zverejňuje zoznamy aj na svojej webovej
stránke. Z vyjadrenia žalovaného mal súd preukázané, že tento uzatvoril zmluvu s inými organizáciami
kolektívnej správy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom (napr. SLOVGRAM). Súd
mal za to, že by bolo technicky nemožné, aby žalovaný pri verejnom prenose TV vysielaní vylúčil z
prenosu a nepoužíval predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje žalobca, pričom by používal len
predmety ochrany tých organizácií kolektívnej správy práv, s ktorými mal uzatvorenú zmluvu, teda aby
prostredníctvom verejného prenosu realizovaného prostredníctvom satelitných TV zariadení používal
len diela hudobné, resp. len výkony výkonných umelcov.

6. Konajúci súd dodal, že napriek tomu, že žalovaný ani ZHR SR nemajú udelený súhlas na používanie
diel, žalovaný má v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou
TV, z čoho je zrejmé, že svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu
zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomím, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej
zmluvy. Na základe uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť
žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ sumu rovnajúcu sa
dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s 218
subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2015, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného
sadzobníka žalobcu pre rok 2015. Vychádzajúc z pojmu \"obvyklý\" = zvyčajný, bežný, je za obvyklú
odmenu podľa názoru súdu potrebné považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu. Aj podľa
ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudky NS ČR, sp. zn. 30Cdo/1759/2011 zo dňa 21.12.2012 alebo
30Cdo/2715/2015 zo dňa 27.01.2016) možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade
prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej odmeny. Podľa sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročná
odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26,- eur, čo pri počte 35
izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 910,- eur za rok. Výška
žalovanej sumy je v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ určená ako dvojnásobok obvyklej odmeny, teda
sumou 1.820,- eur (26x35x2).

7. Na záver odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.
a), b), c) CSP a rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku v časti IV. a V. výroku podal v zákonom stanovenej lehote  odvolanie žalovaný
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V konaní podľa neho nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu
tak, ako ju predpokladá ust. § 56 ods. 1 písm. g/ zák. 618/2003 Z.z.. Nebolo totiž preukázané,
že by došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel, ku ktorým na základe
dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva autorov audiovizuálnych diel žalobca. V konaní tiež
nebolo podľa žalovaného preukázané, že by vykonával verejný prenos, a to najmä v tom zmysle, či je
početnosť neurčitej verejnosti v prevádzke žalovaného väčšia než malá alebo celkom bezvýznamná s
odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalovaný v konaní poukazoval. Ďalej žalovaný v
odvolaní uviedol, že žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
dvojnásobku \"obvyklej\" licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v
monopolnom postavení na trhu licenčných služieb autorov audiovizuálnych diel, ktoré per se predstavuje



zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, je potom (ak by mu aj
tento nárok patril, čo tvrdil, že nepatrí) bezpochyby výkonom práva v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a nesmie požívať právnu ochranu. Samotné zmluvy predložené žalobcom, z ktorých zisťoval
súd \"obvyklú licenčnú odmenu\" sú v dôsledku tohto zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu
absolútne neplatnými zmluvami podľa § 39 Občianskeho zákonníka minimálne v časti licenčnej odmeny
predstavujúcej \"zneužitie\", a preto nemohli byť spôsobilým dôkazom o výške \"obvyklej licenčnej odmeny\"
pre účely uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

9. Podľa žalovaného samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv ešte neoprávňuje
organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene nositeľov práv ich nároky na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Mandát organizácie kolektívnej správy práv na úspešné uplatňovanie
nárokov nositeľov práv na súde vzniká až vtedy, keď má uzavretú dohodu s nositeľom práva, dôjde k
neoprávnenému použitiu diela, pričom správu práv k tomuto dielu na základe písomného oznámenia
zveril príslušnej organizácii kolektívnej správy na spravovanie (§ 78 ods. 2 autorského zákona). Podľa
žalovaného ani jednu z týchto skutočností žalobca v konaní nepreukázal. Žalobca v konaní predložil iba
zoznam autorov, o ktorých tvrdí, že ich zastupuje a súčasne predložil CD obsahujúce prehľad o vysielaní
audiovizuálnych diel jednotlivými slovenskými vysielateľmi v období roku 2015 (štatistika vysielania).
Medzi zoznamom autorov a štatistikou vysielania však podľa žalovaného nie je žiadna spojitosť. Zo
zoznamu autorov nevyplýva tá skutočnosť, o aký typ autora ide (režisér, autor scenára, autor prekladov
a pod.) a ani to, vo vzťahu k akým jeho dielam zaradeným do zoznamu predmetov ochrany vedenom
žalobcom podľa § 81 ods. 1 písm. f/ autorského zákona žalobca vykonáva kolektívnu správu. Zo štatistiky
vyplýva, že nejaké audiovizuálne dielo bolo v určitom čase a konkrétnym vysielateľom odvysielané
a tiež tá skutočnosť, že v prípade tohto diela prichádza do úvahy niekoľko \"typov autorov\" (režisér,
autor scenára, autor prekladov a pod.). Nie je z neho však možné zistiť, kto týmto autorom je. Z toho
podľa žalovaného vyplýva záver, že žalobca v konaní tvrdil len toľko, že zastupuje autorov uvedených v
zozname autorov a súčasne tvrdil, že došlo k údajnému neoprávnenému použitiu audiovizuálnych diel
zaradených do vysielania podľa štatistiky vysielania. S výnimkou 3 osôb (N., T., N.), ktoré sú údajnými
nositeľmi majetkových práv vo vzťahu k zoznamu predmetov ochrany, ktoré žalobca v konaní predložil,
možno skonštatovať, že žalovaný vo vzťahu k ostatným nositeľom práv netvrdil a vo vzťahu ku všetkým
nositeľom práv (teda vrátane N., T. a N.) nepreukázal, že vo vzťahu k jednotlivým dielam zaradeným do
štatistiky zastupuje konkrétnych autorov, ktorí si dané konkrétne audiovizuálne dielo prihlásili u žalobcu
za účelom zaradenia do zoznamu predmetov ochrany. Inými slovami, z väčšiny tvrdení žalobcu nebolo
možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, kto je autorom audiovizuálneho diela a súčasne nebolo možné
zo strany žalovaného konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním zastúpených autorov
(nositeľov práv). Pokiaľ žalobca nevytvoril riadne prepojenie medzi zoznamom autorov na zoznam
audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015, nebolo možné overiť,
či autori, ktorých zoznam žalobca predložil, sú práve tými autormi, ktorých diela boli vysielané v roku
2015.

10. Ďalej zdôraznil, že žalovaný v konaní nepredložil vo vzťahu k autorom písomné oznámenie autora
podľa § 78 ods. 2 autorského zákona, že žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy zveruje na
spravovanie práve tie diela, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2015. V prípade audiovizuálnych diel
zaradených do vysielania nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori, ale
producenti a žalobca teda uplatňuje nárok, ktorý mu nepatrí.

11. Ďalej žalovaný v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou
týkajúcou sa interpretácie § 84 ods. 1 autorského zákona odkazujúcou na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ C-301/15 a stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016, a to napriek tomu, že do úvahy
prichádza viacero spôsobov interpretácie, pričom interpretácia, ktorú použil súd je z pohľadu súladu s
právom EÚ sporná.

12. Uviedol tiež, že predmetom konania je aj zisťovanie skutočností vo vzťahu k existencii
neoprávneného verejného prenosu diel zaradených do vysielania, a to prostredníctvom technického
zariadenia umiestneného v prevádzke žalovaného. Poukázal na to, že navrhol vykonanie dôkazu - kniha
hostí za rok 2015 za účelom zistenia, o akú veľkú verejnosť by mohlo v izbách žalovaného ísť, ktorý
dôkaz odmietol súd vykonať.



13. Skonštatoval, že súd prvej inštancie porušil ust. § 162 ods. 2 CSP, keď neprerušil konanie v prípade,
kedy je prerušenie konania obligatórne. Súd v odôvodnení rozsudku (bod 18.) k výroku o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP uviedol, že konanie protimonopolného
úradu týkajúce sa zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá vplyv na predmet sporu. Žalovaný
pritom naopak, v podaní zo dňa 07.02.2017, explicitne uviedol právnu argumentáciu, prečo je táto otázka
právne významná. Ak je súčasne licenčná odmena podľa sadzobníka žalobcu slúžiaca v úplne rovnakej
výške aj ako základ pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia (keďže je uplatňovaná žalobcom
v prípade licenčných zmlúv uzavretých v roku 2015, a teda žalobcom prezentovaná ako \"obvyklá\"),
niekoľkonásobne vyššia než je licenčná odmena v štátoch EÚ, je samotná táto skutočnosť indíciou
zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu, a to s odkazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ
(bod 87 rozsudku C-351/12 OSA, bod 38 rozsudku C-395/87 Tournier a bod 25 rozsudku C-110/88
Lucazeau, bod 88 rozsudku C-351/12 OSA a bod 27 rozsudku C-52/07 Kanal 5 a TV 4). Následne potom
právny význam tohto zistenia pre konanie vo veci samej spočíva v tom, že ak je konanie žalobcu vo
vzťahu k určovaniu výšky licenčných odmien  v sadzobníku pre rok 2015, a teda aj v 218-tich licenčných
zmluvách, ktorými súčasne žalobca odôvodňuje aj výšku uplatňovaného údajného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia  (ak ich dvojnásobok), zneužitím dominantného postavenia na trhu podľa
§ 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov, je potom súčasne aj nekalosúťažným
konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda aj konaním v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka.

14. Žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, a
preto napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný.

15. Na záver poukázal na to, že súd prvej inštancie nepoložil prejudiciálnu otázku, ktorej položenie
navrhol žalovaný, no zároveň riadnym spôsobom nezdôvodnil, či a prečo sa nestotožňuje so
stanoviskom MK SR zo dňa 30.11.2016. Mal za to, že pre odstránenie pochybností o správnom spôsobe
interpretácie ust. § 84 ods. 1 AZ zo strany vnútroštátnych súdov je nevyhnutné zodpovedať doposiaľ
súdom opomenutú kľúčovú otázku: \"Bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES
o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti)
tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje
povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na
skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ
práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej
správy?\" Za tým účelom žalovaný navrhol, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou
otázkou.

16. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Trval na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu,
ktorú opiera najmä o oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia
Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11. mája 2010 udeleným žalobcovi podľa a v súlade
s ustanovením § 80 AZ, v zmysle ktorého je okrem iného žalobca oprávnený vykonávať dobrovoľnú
kolektívnu správu práv v odbore retransmisia a verejný prenos prostredníctvom technických zariadení a
zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými
partnermi o zastupovaní nositeľov práv, kedy zoznamy nositeľov práv v SR a zahraničných partnerov
boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu www.lita.sk a zoznamy navyše aj založil a o
príslušné ustanovenia AZ (a to najmä o § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i) a osobitne
aj § 84 ods. 1).

17. Ďalej uviedol, že žalobca už vo vyjadrení k odporu žalovaného súd upozornil na skutočnosť, že
Zväz hotelov a reštaurácií SR, ktorého je žalovaný členom, dával žalobcovi na vedomie, že pokiaľ
sa rozhodne uplatňovať práva autorov a iných nositeľov práv súdnou cestou, tak svojim členom bude
odporúčať, aby v rámci obrany požadovali preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv so
žalobcom a preukazovaní zoznamov všetkých predmetov ochrany, teda aby trvali na dokazovaní v takom
rozsahu, ktoré povedie k dlhoročným sporom a k faktickej nemožnosti žalobcu preukázať nároky. Svojimi
podaniami a vyjadreniami žalovaný tento úmysel len potvrdil.

18. Žalobca opätovne zdôraznil, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha, je
podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie



pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade ďalšieho
verejného prenosu - ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje
paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to
najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je
ako jediný možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný.

19. Nesúhlasil s  domnienkami žalovaného, že autor by sa mohol aj sám zastupovať, že by ho mohol
zastupovať aj producent alebo aj vysielateľ a že je potrebné v konaní vyvrátiť tieto jeho domnienky.
Žalobca uviedol, že hypoteticky je možné, že ktokoľvek môže zastupovať autora. Dobromyseľný
používateľ však využíva inštitút kolektívnej správy a uzatvára licenčnú zmluvu s organizáciou kolektívnej
správy, ktorá je oprávnená spravovať dané druhy predmetov ochrany a v prípade, že sa na používateľa
so svojim nárokom obráti samotný autor, producent, vysielateľ či ktokoľvek iný, tak používateľ preukáže,
že v zmysle AZ má postavenie oprávneného používateľa, nakoľko získal právo na používanie predmetov
ochrany od organizácie kolektívnej správy, ktorá nesie podľa AZ v plnom rozsahu zodpovednosť za
poskytnutie licencie. Nedobromyseľný používateľ, čo je prípad žalovaného, bude používať nezmyselnú,
zákonu a až zdravému úsudku sa priečiacu argumentáciu, a na jej základe bude neoprávnene zasahovať
do práv autorov a obohacovať sa na ich úkor. Žalobca opakovane poukázal na Stanovisko MK SR z
20.05.2015 adresované ZHR, keď na str. 2 uvádza: \" V súvislosti s duplicitou platenia autorských odmien
vzhľadom na vydané oprávnenia pre rovnaký predmet ochrany uvádzame, že napriek tomu, že dve
OKS spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany nedochádza k duplicite v platbách. Zákonom nie
je vylúčené, aby niekoľko OKS spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel
spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv. V praxi
teda nemôže dôjsť k takému prípadu, že by používateľ platil \"dvakrát za to isté\". Jeden nositeľ práv
nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými OKS. \"

20. Žalobca trval na tom, že preukázal, že je jedinou organizáciou kolektívnej správy v SR, ktorá
je na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o
zastupovaní oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.

21. Ďalej mal za to, že § 84 AZ treba vidieť vo všetkých súvislostiach vyplývajúcich z AZ, najmä však
z prizmy § 78 až 85 AZ, ako aj účelu kolektívnej správy autorských a s autorským právom súvisiacich
práv. Účel kolektívnej správy spočíva najmä v efektívnom výkone majetkových práv autorov a nositeľov
práv súvisiacich s autorským právom, t.j. umožniť uvádzanie predmetov ochrany na verejnosti, ale
tiež uplatňovať účinnú ochranu týchto práv. AZ pozná dobrovoľnú kolektívnu správu, založenú na
zmluvách o zastupovaní nositeľov práv, a povinnú kolektívnu správu, keď niektoré majetkové práva
možno vykonávať len prostredníctvom organizácie kolektívnej správy a individuálna správa týchto práv je
vylúčená. Povinná kolektívna správa je možná len v prípadoch podľa ustanovenia § 78 ods. 3 a nemôže
byť vylúčená ani žiadnym právnym úkonom; jeho podstatou je teda zastúpenie nositeľa práv ex lege.

22. S poukazom na § 81 ods. 1 písm. a) a i) AZ možno v súvislosti s § 84 AZ vyvodiť, že ak bolo v odbore
použitia predmetu ochrany udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy, či už dobrovoľnej kolektívnej
správy v rozsahu limitovanom zmluvami s nositeľmi práv alebo povinnej kolektívnej správy zavedenej
zákonom vo väzbe na ten-ktorý odbor použitia toho-ktorého predmetu ochrany, je používateľ predmetu
ochrany, pokiaľ použil predmety ochrany, povinný vysporiadať si práva z tohto použitia prostredníctvom
príslušnej organizácie kolektívnej správy, s výnimkou tých prípadov, keď preukáže, že kolektívnu správu
nositeľ práv vylúčil, čo je však možné iba pri dobrovoľnej kolektívnej správe práv, keďže povinnú
kolektívnu správu ex lege nie je možné vylúčiť.

23. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku dostatočne a podrobne
zaoberal tzv. ďalším verejným prenosom a žalobcovi nie je zrejmé, čo je v tomto odôvodnení
žalovanému nezrozumiteľné. Súd postupoval správne, keď sa nestotožnil s extrémne nesprávnymi
výkladmi hmotného práva žalovaného.

24. V súvislosti s výškou bezdôvodného obohatenia uviedol, že obvyklá odmena môže byť len taká, za
akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia
získavali licenciu. Žalobca založil do spisu všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015



a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral
v roku 2015 s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá
podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických a audiovizuálnych diel účinný od 01.01.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej
odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov
autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. V súvislosti s námietkou
žalovaného, že  súd porušil ustanovenie § 162 ods. 2 CSP, keď neprerušil konanie na návrh žalovaného,
hoci tak obligatórne musel konať, uviedol, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa
§ 56 ods. 1 písm. g) AZ ako dvojnásobku licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, nie je v žiadnom
prípade závislé od odpovede na otázku \"či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia
dominantného postavenia na trhu\". Pre rozhodnutie súdu vo veci samej je relevantné dokazovanie
zamerané na zistenie obvyklej odmeny.

25. Pokiaľ ide o ďalší návrh žalovaného, aby sa súd obrátil na Súdny dvor EÚ s \"rámcovo
naformulovanou prejudiciálnou otázkou\", žalobca v plnom rozsahu odkázal na svoje vyjadrenia a
osobitne na svoje písomné podania z 21.02.2017 a 27.02.2017.

26. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4Cob/231/2017-358 zo dňa 18.10.2018, I. výrokom,
rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 34Cb/23/2016-245 zo dňa 03.07.2017 v napadnutej časti IV.
a V. výroku potvrdil. II. výrokom žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. III. výrokom návrh žalovaného zo dňa 17.08.2017 na prerušenie predmetného
konania podľa § 162 ods. 1 písm. c)  CSP zamietol.

27. Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Obdo/45/2019
zo dňa 28. februára 2020 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/231/2017-358 zo dňa 18.
októbra 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
žalovaný v podanom odvolaní požiadal v zmysle § 219 ods. 3 CSP o upovedomenie o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku elektronicky, v spise sa ale nenachádza záznam, ktorý by nasvedčoval
tomu, že odvolací súd túto žiadosť vzal na zreteľ a v dôsledku toho postupoval podľa § 219 ods. 3
CSP. Poukázal na to, že odvolací súd síce oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu, avšak o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (ako tomu nasvedčuje
obsah spisu) neupovedomil zástupcu žalovaného elektronickými prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nedodržal procesný postup v zmysle
§ 219 ods. 3 CSP, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Týmto nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a žalovaný preto v tomto smere opodstatnene namietal
dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ohľadne námietky žalovaného o vade zmätočnosti
podľa § 420 psím. f) CSP vo vzťahu k ním namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa zákonné požiadavky
na neho kladené v súlade s § 220 ods. 2 CSP a § 387 ods. 2 CSP. Zdôraznil pritom, že odôvodnenie
rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, keďže konanie
pred súdom prvej inštancie a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok.
Uviedol, že súd prvej inštancie riadne zdôvodnil aké dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil a z akých
skutkových zistení vychádzal, pričom adekvátne odôvodnil svoje rozhodnutie aj  časti vzťahujúcej sa k
návrhom na prerušenie konania, kedy odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie,
riadne sa zaoberal podstatnou argumentáciou žalovaného a uviedol ďalšie argumenty posilňujúce
správnosť potvrdzovaného rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k námietkam dovolateľa, že sa
odvolací súd nezaoberal jeho argumentáciou cez prizmu § 365 ods. 2 CSP dovolací súd uviedol, že
priamo z tohto ustanovenia je zrejmé, že sa týka právoplatných uznesení súdu prvej inštancie, ktoré
predchádzali rozhodnutiu vo veci samej, čo nebol uvedený prípad. Konštatoval preto, že odvolací súd
logicky kompaktne, zrozumiteľne a postačujúco zdôvodnil svoje rozhodnutie, zaoberajúc a reagujúc na
odvolaciu argumentáciu. V uvedenej časti dovolacích námietok preto podľa dovolacieho súdu nie je
možné konštatovať porušenie procesných práv dovolateľa, ktoré by malo za následok popretie práva
na spravodlivý proces. Mal za to, že ani dovolacia námietka žalovaného o nedostatočnom vykonaní
dokazovania nie je spôsobilá naplniť dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže
nezodpovedá koncepcii porušenia procesných práv strany konania nesprávnym procesným postupom
súdu. Záverom sa dovolací súd zaoberal aj námietkou nesprávne obsadeného súdu podľa § 420 písm.



e) CSP, ktorá spočívala v nepredložení veci s prejudiciálnou otázkou Súdnemu dvoru EÚ vo veci
konajúcimi súdmi. Uviedol, že v danom prípade nezodpovedá, že by výklad komunitárneho práva EÚ
bol nevyhnutným predpokladom pre rozhodnutie danej veci. Okrem toho konštatoval, že odvolací súd
nezaložil svojím rozhodnutím a odôvodnením rozsudku dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) CSP,
pretože nepodal výklad komunitárneho práva EÚ, ale iba odkázal na výklad komunitárneho práva, ktorý
vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ v konkrétnych rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, na ktoré
poukazovali počas konania aj strany sporu.

28. Dňa 12.08.2020 bolo súdu doručené podanie označené ako „Doplnenie odvolacej argumentácie
žalovaného“. Ohľadne prípustnosti takéhoto doplnenia odvolacej argumentácie poukázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 291/2018 z 15. augusta 2018. Dal do pozornosti,
že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej aj ako „PMÚ“) začal proti žalobcovi - LITE,
autorskej spoločnosti, dňa 23.07.2020 správne konanie vedené pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo
veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona. Predmetné správne konanie na
PMÚ v súčasnosti naďalej prebieha. Oznámenie o podozrení, že žalobca zneužíva svoje dominantné
postavenie, podala dňa 19.12.2016 Asociácia hotelov a reštaurácií Slovenska (ďalej aj „AHRS“), ktorej
je žalovaný členom.

29. Žalovaný ďalej uviedol, že v odvolaní okrem iného brojil proti predčasnosti zamietnutia návrhu na
prerušenia konania podaného žalovaným v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP (výrok I. napádaného
rozsudku). Súd prvej inštancie tým podľa neho porušil § 162 ods. 2 CSP, a zaťažil tým výrok vo veci
samej (výrok IV. napádaného rozsudku) nezákonnosťou, v dôsledku čoho žalovaný podal odvolanie
proti výroku vo veci samej v zmysle § 365 ods. 2 CSP, keďže odvolanie proti výroku o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania nie je prípustné. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Obo/15/2018 zo dňa 04.12.2018. Žalovaný dôvodnosť odvolania proti výroku vo veci
samej (výrok IV.) oprel aj o dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP a odvolací súd má dôvodnosť odvolania
žalovaného posudzovať aj prizmou tohto odvolacieho dôvodu a má sa preto s poukazom na vyššie
uvedené zaoberať aj otázkou, či uznesenie, ktoré boli obsiahnuté vo výroku I. rozsudku súdu prvej
inštancie, je vecne (ne)správne a či táto ich prípadná vecná nesprávnosť má alebo nemá vplyv aj
na vecnú (ne)správnosť výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodoval vo veci samej (výrok IV.). Za
nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie k výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, že konanie PMÚ týkajúceho posúdenia, či zo strany žalobcu došlo k
porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, nemá vplyv na predmet sporu. Žalovaný
v tomto smere uviedol, že v podaní zo dňa 07.02.2017 explicitne uviedol právnu argumentáciu, prečo
je otázka zneužitia dominantného postavenia žalobcu právne významná pre výsledok predmetného
sporu vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-241/91 P a
C-242/91 P, T-504/93, C-418/01. Mal za to, že ak sa odvolací súd ani náznakom nezaoberá otázkou,
či výkon práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v neprimeranej výške, ako súčasť výlučných
majetkových práv duševného vlastníctva, nie je ani pojmovo možné zahrnúť pod skutkové podstaty čl.
101 a čl. 102 ZFEU, potom takéto jeho arbitrárne právne posúdenie je nesprávne, pretože odporuje
záverom európskej rozhodovacej praxe, ktorá opakovane dospela k záveru, že výkon práva duševného
vlastníctva môže predstavovať porušenie čl. 102 ZFEU (pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu ČR
č.k. 23 Cdo 5955/2017-231 zo dňa 29.05.2019).

30. Poukázal na to, že žalobca si bez ďalšieho uplatnil žalobou bezdôvodné obohatenie ktoré zodpovedá
obsadenosti vo všetkých izbách zariadenia žalovaného počas celého žalovaného obdobia, žalobca
teda postupuje obdobne, ako český „kolektívny správca“ OSA, ktorému bola pred niekoľkými týždňami
zo strany Úřadu pro ochranu hospodářské souteže ČR udelená pokuta za zneužitie dominantného
postavenia práve v dôsledku uplatňovania takýchto postupov (nezohľadňujúcich reálnu obsadenosť
ubytovacích zariadení). Dal do pozornosti § 24 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu
občanov SR a registri obyvateľov SR. Nemôže ísť podľa neho na ťarchu žalovaného, že žalobca hoci
mohol relevantný dôkaz navrhnúť už v samotnej žalobe (riadne a včas), tak neurobil, a preto nevie
preukázať svoj údajný nárok čo do základu ani čo do výšky. Opätovne namietal, že sadzby uvedené
v sadzobníku žalobcu sú neprimerane vysoké, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje
výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ako vyplýva z bodu 61 rozsudku Súdneho dvora
EÚ C-177/16 organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať,
že jej ceny sú primerané. Žalobca podľa neho primeranosť výšky svojich „sadzobníkových“ odmien
nielenže netvrdil, ale ani neposkytol k žalobe žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné túto primeranosť



posúdiť, hoci žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy táto povinnosť vyplýva z európskeho práva.
Zotrval preto na tom, že tak spôsob a rozsah uplatnenia bezdôvodného obohatenia ako aj výška
bezdôvodného obohatenia vychádzajúca z neprimeranej odmeny, jednostranne kreovanej výlučne
žalobcom, je zneužitím dominantného postavenia žalobcu, a preto takéto konanie rozporné s pravidlami
hospodárskej súťaže je zároveň výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi a nepožíva právnu ochranu.
S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie a zároveň, aby odvolací súd prikázal súdu prvej inštancie, aby o trovách odvolacieho konania
rozhodol v novom rozhodnutí o veci samej.

31. K doplnenej odvolacej argumentácii žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa
26.08.2020. Uviedol, že samotné začatie správneho konania pred PMÚ SR neznamená, že podnety
AHRS a tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné postavenie a dopustil sa
správneho deliktu, nakoľko samotné začatie správneho konania nemôže tieto skutočnosti prejudikovať.
K dôkazu predloženému žalovaným - Analýza licenčných platieb KPMG zo dňa 12.09.2016 sa žalobca
pridržal svojich predošlých podaní. Predložená analýza je podľa jeho názoru nepoužiteľná, nakoľko
porovnáva licenčné odmeny vo viacerých štátoch EÚ na rôznom základe a zároveň výsledky porovnania
zámerne značne skresľuje. Zdôraznil, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia a
nie rozhodovanie o výške a „primeranosti“ licenčných odmien, preto ani prípadný výsledok správneho
konania pred PMÚ SR nemá a nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie, ktorého
predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia, a ktorého výška sa odvíja od obvyklej licenčnej
odmeny. Konštatoval, že výsledkom konania pred PMÚ SR môže byť buď zastavenie správneho konania
pred PMÚ SR potom ako žalobca riadne objasní PMÚ SR dôvodnosť výšky licenčných odmien, alebo
rozhodnutie PMÚ SR o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, a v takom prípade PMÚ SR
rozhodne o uložení prípadnej pokuty žalobcovi. Výsledkom konania pred PMÚ SR teda v žiadnom
prípade nebude výpočet ani určenie „primeranej“ alebo „obvyklej“ licenčnej odmeny, ale len rozhodnutie
o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, nakoľko PMÚ SR vo svojom rozhodnutí ani nemôže
určiť, aké licenčné odmeny sú primerané alebo obvyklé, ani PMÚ SR nie je cenovým orgánom, ktorý by
bol oprávnený stanovovať ceny tovarov a služieb. Z daného podľa žalobcu vyplýva, že výsledok konania
pred PMÚ SR nebude mať žiadnu relevanciu pre súdne konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia,
čo potvrdila aj ustálená rozhodovacia prax súdov v SR, a to ako súdov prvej inštancie, tak aj odvolacích
súdov (na ktorú poukázal). V prejednávanej veci tak nie daný dôvod na obligatórne prerušenie súdneho
konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP.

32. Mal za to, že žalovaný vykladá § 42 ods. 1 OBZ svojvoľne, nesprávne a v priamom rozpore s jeho
znením. V tejto súvislosti uviedol, že Obchodný zákonník (§ 42) definuje dve základné a samostatné
podstaty zneužitia účasti na hospodárskej súťaži: nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže,
ktoré je upravené osobitným zákonom a kam patrí zneužitie dominantného postavenia na trhu, a o
ktorom rozhoduje PMÚ SR a  nekalé súťažné konanie, ktoré je upravené Obchodným zákonníkom
a o ktorom rozhodujú všeobecné súdy. Poukázal na to, že predmetom prebiehajúceho konania pred
súdom nie je rozhodovanie o zneužití dominantného postavenia ani nekalosúťažné konanie. Vzťah
bezdôvodného obohatenia z dôvodu porušenia autorského práva nie je obchodno-právnym vzťahom ale
výsostne občiansko-právnym vzťahom. Žalobca síce má podľa § 3 zákona č. 136/2001 Z.z. postavenie
podnikateľa, avšak len na účely zákona č. 136/2001 Z.z., aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka,
a to § 265 v tomto konaní tak neprichádza do úvahy.

33. Dal do pozornosti, že korektív podľa § 3 ods. 1 OZ je aplikovateľný iba vo výnimočných a riadne
odôvodnených prípadoch, a nejde o takú všeobecne aplikovateľnú právnu normu, ktorá by priamo
zo zásad dobrých mravov vytvárala práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Poukázal na to,
že aj odvolávanie sa žalovaného na § 3 ods. 1 OZ môže byť vo svojej podstate zneužitím práva,
a teda samé osebe rozporné s dobrými mravmi. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo 439/2014 z 27.01.2009. Vyjadril názor, že je to práve samotný žalovaný, ktorý dlhodobo
hrubým spôsobom porušuje dobré mravy a vedome a úmyselne dlhodobo poškodzuje práva žalobcu
a ním zastupovaných nositeľov práv. Postup žalovaného teda zjavne smeruje k tomu, aby nebolo
jeho protiprávne konanie postihované a aby mohol bez akýchkoľvek následkov neoprávnene používať
autorské diela, čiže žalovaný sleduje svojím postupom zneužitie práva, čomu súd nepochybne nemôže
poskytnúť ochranu. Obdobný záver v skutkovo a právne obdobnej veci prijal napr. aj Krajský súd v
Košiciach v rozsudku zo dňa 09.07.2020, sp. zn. 2Co/187/2019.



34. Pokiaľ žalovaný odkazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-177/16 žalobca uviedol, že
žalovaný zámerne opomenul uviesť, že predmetný rozsudok bol vydaný v rámci sporu vedeného pred
Najvyšším súdom, správnym kolégiom, Lotyšsko, medzi organizáciou kolektívnej správy AKKA/LAA a
Radou pre hospodársku súťaž, Lotyšsko, ktorý sa týkal pokuty uloženej organizácii kolektívnej správy z
dôvodu zneužitia dominantného postavenia. Predmetom takéhoto konania boli predpisy o hospodárskej
súťaži, čo však nie je prípad prejednávaný pred týmto súdom vo veci vydania bezdôvodného obohatenia.
Uvedený rozsudok by tak mohol mať relevanciu iba pre konanie pred PMÚ SR. Pokiaľ žalovaný
argumentoval rozhodnutím Úradu pre ochranu hospodárskej súťaže ČR o udelení pokuty českej
organizácii kolektívnej správy OSA, uviedol, že ide o rozhodnutie v správnom konaní pred správnym
orgánom, ktoré sa týka aplikácie práva upravujúcu hospodársku súťaž, a to v prostredí právneho
poriadku Českej republiky, ktorý je odlišný od slovenskej právnej úpravy. Mal za to, že dané rozhodnutie,
ktoré navyše nie je právoplatné, a sú proti nemu prípustné opravné prostriedky, teda nemá žiadnu
relevanciu pre toto konanie. Záverom oznámil, že ku dňu podania vyjadrenia žalobcu všeobecné súdy v
115 rozsudkoch v skutkovo a právne obdobných konaniach mali za nepochybné, že žalobca je aktívne
vecne legitimovaný a žalobcom preukázaná odmena uvedená v sadzobníku bola odmenou obvyklou,
pričom bolo vydaných aj 51 rozsudkov odvolacích súdov, ktorými boli vyhovujúce rozhodnutia súdov
prvej inštancie potvrdené. V zmysle vyššie uvedeného žalobca trval na tom, že odvolanie žalovaného
je nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.

35. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 05.01.2021. Trval na tom,
že existuje dôvod na povinné prerušenie tohto súdneho konania v dôsledku toho, že voči žalobcovi
prebieha v súčasnosti správne konanie na PMÚ SR pod č.k. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo veci možného
zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona č. 136/2001 Z.z.. Konštatoval, že rozhodnutie
súdu o priznaní nároku, ktorý javí znaky formy zneužitia dominantného postavenia, žalobcovi v čase,
kedy nie je zrejmé, či konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným konaním v zmysle § 8 ods. 3 ZoOHS,
je spôsobilé zasiahnuť do práv žalovaného v prípade, že konanie žalobcu naozaj zakázané bolo, o
čom ale môže deklaratórne rozhodnúť len PMÚ v rámci správneho konania. Ak by súd neprerušil
konanie, de facto aj de iure by sám rozhodol o otázke aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži,
ktorú smie posudzovať výlučne PMÚ, a teda súd by konal nad rámec svojej právomoci (v rozpore
s § 3 CSP a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), pričom toto protiústavné konanie súdu by malo
negatívny vplyv na postavenie žalovaného (prehra v spore). Rozhodnutie súdu, na ktoré poukazoval
vo svojom vyjadrení žalobca (rozsudok KS BB, sp. zn. 12Co/62/2019) považoval žalovaný za vecne
nesprávne a arbitrárne. Podľa názoru žalovaného je uplatňovanie bezdôvodného obohatenia zo strany
žalobcu v tomto súdnom konaní nepriamym uplatňovaním neprimeraných cenových praktík v zmysle
§ 8 ods. 2 písm. a) ZoOHS, čo vyplýva z toho, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádza z
neprimerane vysokých „sadzobníkových“ odmien, ktoré prezentuje ako obvyklú odmenu. Poukázal na
to, že ak PMÚ vo svojom rozhodnutí vysloví v zmysle § 22 ods. 1 písm. d) ZoOHS, že uplatňovanie
sadzobníkových odmien zo strany žalobcu je zakázanou cenovou praktikou (z dôvodu neprimeranosti
výšky sadzobníkových odmien), tak táto skutočnosť bude mať vplyv aj na toto konanie, pretože výška
bezdôvodného obohatenia sa predsa nemôže odvíjať od cien/odmien, ktoré predstavujú formu zneužitia
dominantného postavenia, ktoré je v zmysle § 8 ods. 3 ZoOHS zakázané. Zdôraznil, že oprávnený
nárok žalobcu nemôže mať svoj podklad v správaní žalobcu, ktoré je podľa práva zakázané. Namietal,
že ak by súd rozhodol bez toho, aby prerušil toto súdne konanie do právoplatného rozhodnutia PMÚ
v konaní č. SK 0011/OZDPaVD/2020, zaťažil by svoje rozhodnutie vadou predčasnosti. Ako prílohu
podania predložil uznesenia o prerušení skutkovo obdobných a právne totožných konaní, vedených na
Okresnom súde Banská Bystrica a na Okresnom súde Košice I. S poukazom na uvedené zotrval na
svojom návrhu na prerušenie konania a navrhol, aby súd konanie prerušil, a to až do času právoplatného
skončenia správneho konania vedeného proti žalobcovi na PMÚ SR pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020.

36. Podaním doručeným súdu dňa 14.01.2021 žalobca súdu oznámil, že sa voči uzneseniam Okresného
súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Košice I, ktoré žalovaný súdu predložil s podaním zo dňa
05.01.2021 odvolal. Zároveň predložil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, ktorý návrh zamietol.

37. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) prejednal vec bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a
§ 378 ods. 1  CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po



oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadreniami
sporových strán odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

38. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými
skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení
svojho rozhodnutia  nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu
alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než
napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

39. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že typickými znakmi
kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť. Hromadnosťou a kolektívnosťou sa v praxi rozumie
skutočnosť, že LITA (alebo iný kolektívny správca) svojimi zmluvami poskytuje (v nepriamom zastúpení
všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom diel vo vzťahu k veľkému počtu
diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv „naraz“, teda prostredníctvom jednej zmluvy, ktorá sa
označuje ako hromadná. Okrem iného existujú hromadné zmluvy paušálne, na základe ktorých užívateľ
diel zaplatí za určitú časovú jednotku (napr. za rok) určitú paušálnu čiastku, čím získa oprávnenie užívať
všetky diela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu správu práv bez toho, aby
musel nahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento režim sa uplatňuje napr. v reštauráciách vo
vzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom a tiež v hoteloch vo vzťahu k televízorom umiestneným na
jednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovo obrazových zariadení).

40. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej
vyplýva, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo
rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos a je
preto povinný zaplatiť autorskú (licenčnú) odmenu. Okrem toho samotný autorský zákon v ustanovení
§ 5 ods. 14 definuje pojem verejný prenos nasledovne: verejný prenos je šírenie alebo predvedenie
diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo
ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by
ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a
sprístupňovanie verejnosti. Ako je zrejmé zo samotnej definície, ani zákon nestanovuje ako podmienku
určitý počet osôb, ktorých prítomnosť je nevyhnutná na to, aby sa mohlo jednať o verejný prenos. Preto
súd nemôže súhlasiť s výkladom zákona tak, ako to realizoval v rámci svojej procesnej obrany žalovaný.

41. Keďže žalovaný neuzavrel so žalobcom na rok 2015 hromadnú licenčnú zmluvu, zotrval v pozícii
porušovateľa práv autorov, ako to správne skonštatoval súd prvej inštancie. Žalobca sa preto oprávnene
proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/, v spojení
s § 81 ods. 1 písm. i/ autorského zákona (zák. č. 618/2003 Z.z.).

42. Je potrebné dodať, že vo všeobecnosti hromadná licenčná zmluva predstavuje zvláštny typ zmluvy,
ktorý vo svojom záväzkovoprávnom vyjadrení v podstate nadobúdateľovi poskytuje len súhlas na
použitie diel, a to v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas, pričom samotná organizácia kolektívnej
správy už po uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy nekontroluje počet uskutočnených verejných
prenosov v rozhodnej dobe. Znamená to, že predmetom tohto typu zmluvy je len udelenie súhlasu na
používanie diela, čo nadobúdateľovi vytvára skutkový a právny rámec, v rámci ktorého takto pridelené
právo môže využívať. To ako často k tomuto použitiu skutočne dôjde, je irelevantné. Ak teda žalovaný
zjavne disponoval viacerými TV nosičmi, ktoré už vo svojej praktickej a funkčnej podstate umožňujú a
primárne slúžia na zabezpečovanie verejného prenosu určitých diel (aj diel, práva ku ktorým spravuje
žalobca) a v rozhodnej dobe nemal uzavretú so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, dochádzalo k
jeho strany k realizácii majetkovej podstaty autorských práv spravovaných subjektov bez toho, aby im
bola poskytnutá odmena. V tomto prípade však samotná odmena nie je ekvivalentom zmerateľným,
resp. odzrkadľujúcim skutočný rozsah používania diel, ale predstavuje plnenie za to, že takáto možnosť
sa nadobúdateľovi poskytne. Samotný autorský zákon primerane reflektuje možnosť nastania takejto
situácie aj v znení zákonných ustanovení, a to najmä v § 56 ods. 1, ktorý stanovuje zákonný rámec
ochrany autorov, do ktorých práv sa neoprávnene zasiahlo. Toto ustanovenie predstavuje preventívno-
represívne opatrenie, stanovujúce zákonné prostriedky, ktorými sa autor môže domáhať odstránenia
nezákonného stavu. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že v reálnom živote, kedy technické a informačné



prostriedky umožňujú používanie diel temer bez možnosti riadnej kontroly, autori diel, práva ku ktorým
spravuje žalobca, nemajú adekvátnu možnosť ochrany pred ich neoprávneným použitím, je zákon v
ustanovení § 56 ods. 1 autorského zákona prísnejší a reštriktívnejší.

43. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Žalobca predložil súdu oprávnenie
Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 zo dňa 11.05.2010 vydané pod č.k. MK-663/2010-70/6165, z ktorého
vyplýva, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým diela a dielam úžitkového umenia. Povinnú
kolektívnu správu práv je oprávnený vykonávať aj v odbore káblová retransmisia. Žalobca zároveň na
podporu svojich tvrdení doložil do spisu CD nosič, na ktorom je uvedený zoznam všetkých autorov,
ktorých zastupuje. Z uvedeného mal súd jednoznačne za preukázané, že žalobca je aktívne vecne
legitimovaný.

44. Je tiež správny názor súdu prvej inštancie, že je to práve žalovaný, ktorého podľa § 84 ods. 1
autorského zákona zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnosti, že ten-ktorý autor
diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv.

45. Zákon umožňuje organizácii kolektívnej správy uzatvárať hromadné licenčné zmluvy, ktorými
dáva nadobúdateľovi súhlas s použitím diel, ku ktorým spravuje práva. Na strane nadobúdateľa
vzniká povinnosť uhradiť odmenu. Kolektívna správa sa vykonáva aj v rámci verejného prenosu
predvedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4  písm. b)
autorského zákona č. 618/2003). Žalobca je v zmysle zákona povinný vykonávať kolektívnu správu
riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, pričom je povinný
zastupovať nositeľov práv, s používateľmi uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť s nimi
odmenu a túto vyberať. K povinnostiam žalobcu patrí i domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia
z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva v prospech nositeľov (všetky tieto povinnosti
presne a nezameniteľne špecifikuje zákon v ustanovení § 81 autorského zákona č. 618/2003 Z.z.).

46. K odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa výšky uplatneného nároku odvolací súd uvádza,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vysvetlil,
na akom základe vychádzal z toho, že výška bezdôvodného obohatenia predstavuje dvojnásobok
odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie za obdobných zmluvných podmienok, aké tu boli v čase
neoprávneného používania autorských diel. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na judikatúru
Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci prejudiciálnej otázky  položenej Najvyšším súdom Poľskej
republiky sp. zn. C-367/15, z 25.01.2017).  Výška licenčných odmien nie je upravená žiadnym zákonom
a nepodlieha ani schvaľovaniu Ministerstva kultúry SR, a teda je vo výlučnej kompetencii organizácie
kolektívnej správy. Autorský zákon v ust. § 82 stanovil pre prípad, že sa používateľ s organizáciou
nedohodnú na uzavretí licenčnej zmluvy, možnosť obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie
obsahu licenčnej zmluvy. V prípade, že žalovaný nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, mal
právo obrátiť sa na súd.

47. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie mal konanie prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP do
skončenia konania vedeného na Protimonopolnom úrade SR vo veci podnetu žalovaného týkajúceho
sa posúdenia, či žalobca nezneužil dominantné postavenie na trhu. Odvolací súd sa otázkou prerušenia
konania podľa § 162  ods. 1 písm. a/ CSP nezaoberal, pretože žalovaný celkom jednoznačne v odvolaní
uviedol, že odvolaním napáda iba štvrtý a piaty výrok rozsudku súdu prvej inštancie, teda výrok,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu  a výrok o trovách
konania. Prvé tri výroky rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými boli zamietnuté návrhy žalovaného na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, teda neboli napadnuté odvolaním a nadobudli
právoplatnosť.

48. Ohľadne odvolacej argumentácie žalovaného v doplnení odvolania, a síce, že v prejednávanej
veci existuje dôvod na obligatórne prerušenie súdneho konania s poukazom na začaté konanie na
Protimonopolnom úrade SR po č. SK 0011/OZDP VD/2020 odvolací súd uvádza, že v danom prípade
nevzhliadol ani v súčasnosti dôvod na obligatórne prerušenie  súdneho konania podľa § 162 ods. 1
písm. a) CSP, kedy súd konanie preruší aj bez návrhu v zmysle § 162 ods. 2 CSP, nakoľko sa stotožnil



s právnym názorom súdu prvej inštancie v bode 18. napadnutého rozsudku, podľa ktorého konanie
Protimonopolného úradu SR týkajúce sa posúdenia, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu
zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá vplyv na predmet tohto sporu. Vo vzťahu k obsahu
Tlačovej správe Úradu pre ochranu hospodárskej súťaže Českej republiky zo dňa 07.01.2020, na ktorú
v doplnení odvolania poukazoval žalovaný, odvolací súd uvádza, že ide o rozhodnutie cudzieho štátu,
ktoré je založený na právnom poriadku Českej republiky, a teda nie je v tomto konaní právne relevantné.

49. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd je toho
názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky kritériá, ktoré na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia kladie ust. § 220 ods. 2 CSP. Nie je preto opodstatnená námietka žalovaného, že súd
napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil.

50. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).

51. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

52. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe
vyhovené, je vecne správny, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom IV. výroku
potvrdil podľa  387 ods. 1 CSP. Taktiež potvrdil V. výrok, ktorým súd žalobcovi priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Nakoľko bol žalobca v prvoinštančnom konaní úspešný v plnom rozsahu,
súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania správne podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 CSP.

53. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

54. O výške náhrady trov konania rozhodne  zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

55. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd tento
návrh zamietol s poukazom na odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že vo veci aplikoval
výlučne ustanovenia vnútroštátneho zákona a nie ustanovenia smernice, výklad ustanovení smernice
by v danom prípade nemal vplyv na rozhodovaciu činnosť v predmetnom spore.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia  byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "34Cb/23/2016", "guid": "f58b28cb-d11a-4552-8a72-b5ac2555c0bf:19ac0848-ba61-4985-bb22-86f3811429d2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d56f2ef9-5504-4187-bca5-f799a78e21ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.291.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 291/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 291/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.291.2018.2"}, {"guid": "475b998d-2ca5-40b4-b116-0a0378d6cfc3:65bddde7-4182-43b8-82d4-37234f772ddb", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7117226189.1", "spisova_znacka": "2Co/187/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/187/2019 z 8. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-07-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7117226189.1"}], "citovane_v": []}