Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/48/2020 z 28. 6. 2021
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júna 2021, sp. zn. 16Co/48/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1619201544.1
Krajský súd Bratislava | 16Co/48/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1619201544.1 | 2021-06-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 12 zákona č. 340/2012 Z. z., § 3 zákona č. 340/2012 Z. z., § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z. z., § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z. z., § 6 ods. 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z., § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6678c8a-d7b4-4ddb-be0c-d94a2db83cd6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1619201544.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/48/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1619201544
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1619201544.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska,
Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: W. N., nar. XX.X.XXXX, E. B.O. XXXX,
E. B., o zaplatenie 463,89 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k.
4C/20/2019-40, zo dňa 25.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku mení tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi 301,60 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
162,29 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti žalobu  zamietol; žalovanému
náhradu trov konania  nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
1.7.2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 462,44 eura, úhrady poštových sadzieb spojených
s vymáhaním vo výške 1,45 eura a náhrady trov konania. Uviedol, že je verejnoprávnou inštitúciou
zriadenou na základe zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Aktívna vecná legitimácia na podanie tohto návrhu
mu vyplýva z § 4 ods. 1 a § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované
Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákona o
úhradách za služby verejnosti“). Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa §
3 písm. a), vo výške 4,64 eura podľa § 6 ods. 1 s periodicitou platenia úhrad: mesačná v zmysle § 7 cit.
zákona. Žalobca kontrolou úhrad v zmysle § 8 zákona o úhradách verejnosti zistil, že žalovaný ku dňu
podania žaloby nezaplatil úhradu za kontrolované obdobie od 1.2.2011 do 31.1.2019. Písomnou výzvou
zo dňa 10.1.2019 odoslanou prostredníctvom pošty, vyzval žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady
a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Nakoľko žalovaný nezaplatil úhradu
a poštovné sadzby v lehote 30 dní od doručenia uvedenej výzvy,  je povinný zaplatiť aj pokutu v zmysle
§ 10 ods. 3 cit. zákona vo výške 17 eur. Dlh žalovaného na úhrade predstavuje sumu vo výške 445,44
eura v kontrolovanom období od 1.2.2011 do 31.1.2019. V zmysle cit. zákona tak pohľadávka žalobcu
pozostáva zo sumy 462,44 eura (istina vo výške 445,44 eura + pokuta 17 eur) a zaplatených poštových
sadzieb vo výške 1,45 eura.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zákonných ustanovení, ktoré citoval; vzťah medzi žalobcom a
žalovaným posudzoval ako spotrebiteľský vzťah, hoci tento vzťah priamo nevznikol tým najbežnejším
spôsobom, a to zmluvou. Poukázal na argumentáciu uvedenú v rozsudku Krajského súdu v Prešove



z 27.6.2018, sp. zn. 23Co/100/2017, z ktorého vyplýva, že „nemožno prehliadať skutočnosť, že
podmienkou jeho vzniku je uzavretie „štandardnej“ spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda tento „pridružený
vzťah“ má byť nejakým spôsobom právne posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou
zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.
Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty
právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS
nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení
dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16).“ Okrem
toho súd prvej inštancie poukázal na argumentáciu obsiahnutú v rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 18.12.2018 sp. zn. 6Co/48/2018, podľa ktorého „existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho
vysielania a sporným poplatkom, či úhradou (tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť
tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok
či úhrada predstavovala, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej
energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.
Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto
poplatku, ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc,
kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie. Ak
by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom na
podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade RTVS - vysielacej služby ide o službu, a ak
ju žalovaná neprijala na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie), tak ide čisto o spotrebu služby.
Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej
vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status konzumentov služby.
Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z okolností,
ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktík RTVS, či nie sú nekalé.
Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania služby
širokým vrstvám obyvateľstva.“

3. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom vysloveným v rozsudkoch
Krajského súdu v Prešove, na ktoré poukázal. Považoval za nesporné, že povinnosť žalovaného platiť
úhrady za služby poskytované žalobcom v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania
vznikla tak, že žalovaný je evidovaný dodávateľom elektriny ako odberateľ elektriny v domácnosti, v byte
alebo v rodinnom dome. V spore nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalovaný pri uzatváraní zmluvy
o dodávke elektriny konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti,
teda že by nevystupoval ako spotrebiteľ. Ak je potom zmluva o dodávke elektriny spotrebiteľskou
zmluvou, tak aj právny vzťah, ktorý z nej vyplýva, t. j. povinnosť žalovaného platiť úhrady za služby
žalobcovi, je spotrebiteľským právnym vzťahom.

4. Ďalej poukázal na to, že zákonom č. 343/2018 Z. z. zo dňa 27.11.2018 sa zmenil Občiansky
zákonník tak, že za § 54 sa vložil nový § 54a, ktorý znie: „Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy
nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť
obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho
vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel“. Týmto zákonom
bola do Občianskeho zákonníka vložená dvadsiata štvrtá hlava s názvom Prechodné ustanovenia §
879 v znení: „Konanie, predmetom ktorého je pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, začaté
pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončí podľa doterajších predpisov.“ Tento zákon je účinný dňom
vyhlásenia, teda dňa 5.12.2018.

5. Následne skonštatoval, že žaloba bola podaná dňa 1.7.2019, teda v čase účinnosti § 54a Občianskeho
zákonníka, preto najprv ex offo skúmal, či právo, ktoré si uplatňuje žalobkyňa v danom prípade, nie je
premlčané.

6. Vzhľadom na dátum podania žaloby 1.7.2019 uzavrel, že v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka
je premlčané právo žalobkyne na zaplatenie úhrad splatných pred 1.7.2016. Za premlčané preto
nepovažoval právo žalobkyne na zaplatenie úhrady za obdobie od júla 2016 až do januára 2019 v
celkovej výške 143,84 eura (4,64 eura x 31 mesiacov).

7. K námietke žalovaného, že nie je vlastníkom televízie, ani rozhlasu a že od októbra 2018 poberá
plný invalidný dôchodok uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že úhradu sú platitelia



povinní žalobkyni platiť bez ohľadu na to, či využívajú jej služby alebo nie, resp. či vlastnia televízny
alebo rozhlasový prijímač alebo nie. V zmysle § 3 písm. a) zákona o úhradách za služby verejnosti je
totiž platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov
elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte
alebo v rodinnom dome. Žalovaný pritom sám tvrdil, že je odberateľom elektriny. Taktiež sa stotožnil
s názorom žalobkyne, že pokiaľ žalovaný svoje tvrdenie, že je poberateľom invalidného dôchodku v
zmysle § 9 ods. 6 písm. d) zákona o úhradách za služby verejnosti žalobkyni neoznámil a nepreukázal,
nárok na zníženie sadzby úhrady na polovicu podľa § 6 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona mu za obdobie
do 31.1.2019 vzniknúť nemohol.

8. Považoval za nesporné, že žalovaný úhradu vo výške 143,84 eura spolu s poštovou sadzbou 1,45
eura žalobcovi nezaplatil, súd prvej inštancie preto žalobcovi priznal sumu 145,29 eura ako dôvodne
uplatnenú. Keďže žalovaný nezaplatil úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy
žalobcu v zmysle § 10 ods. 3 zákona o úhradách za služby verejnosti uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi aj pokutu vo výške 17 eur. Celkovo tak žalovaného zaviazal v zmysle § 12, § 3 písm.
a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 veta prvá, ods. 3 písm. a), § 9 ods. 6 písm. d), § 7 ods. 1, ods. 2, § 10 ods. 1,
ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona 3 zákona o úhradách za služby verejnosti, § 52 ods. 1 až 4, § 52 ods. 1,
ods. 4, § 54a, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka na zaplatenie sumy 162,29 eura a vo zvyšnej
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p., pričom vychádzal z toho,
že predmetom konania bola suma 463,89 eura; žalobca bol procesne úspešný v sume 162,29 eura,
t. j. v rozsahu 34,98 %. Vo zvyšnej časti 301,60 eura bol úspešný žalovaný, čo predstavuje 65,02 %.
Žalovanému tak vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,04 %. Keďže mu však v konaní
žiadne trovy nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal (viď R 72/2018).

10. Proti zamietajúcemu výroku a proti výroku o trovách konania podal žalobca odvolanie a žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý napadnutý rozsudok odôvodnil
aplikáciu ustanovení § 52 až 54a a § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým, že vzťah medzi žalobcom
a žalovaným je spotrebiteľským vzťahom, hoci nevznikol najbežnejším spôsobom - zmluvou, pričom
poukázal na sporné odôvodnenie Krajského súdu v Prešove z rozsudku vo veci sp. zn. 23Co/100/2017,
zo dňa 27.6.2018.

11. Dal do pozornosti skutočnosť, že súd prvej inštancie nepopiera, že vzťah medzi žalobcom a
žalovaným nie je založený na zmluvnom základe, pričom však ustanovenia § 52 - 54a Občianskeho
zákonníka, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Smernica 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách atď., na ktorých súd prvej inštancie zakladá svoje právne
úvahy, sa vzťahujú na spotrebiteľské zmluvy (označenie piatej hlavy Občianskeho zákonníka znie
„spotrebiteľské zmluvy“; konštrukcia všetkých ustanovení, na ktoré prvostupňový súd odkazuje,
obsahuje pojem „spotrebiteľská zmluva“ a pod.).“ Poukázal na skutočnosť, že právny vzťah medzi
dodávateľom elektriny (tretí subjekt) a odberateľom elektriny (žalovaný), a právny vzťah medzi
žalovaným a žalobcom sú dva rozdielne právne vzťahy, ktorých existencia má rôzny pôvod a základ.
Zatiaľ čo pri prvom spomenutom je právnym titulom vzniku právneho vzťahu zmluva, kde zmluvné
strany vystupujú v postavení dodávateľa a odberateľa (spotrebiteľa), pri druhom spomenutom je
právnym titulom vzniku zákon o úhrade za služby verejnosti, pri ktorom oba subjekty, tak žalobca,
ako aj žalovaný plnia povinnosti stanovené zákonom. Ide o dva rôzne a rozdielne právne vzťahy
založené dvoma rôznymi a rozdielnymi právnymi titulmi, ktorých postavenie subjektov, obsah a pod. sú
diametrálne odlišné bez ohľadu na skutočnosť, že jednou zo zákonných podmienok vzniku právneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným je existencia zmluvy o dodávke energie s tretím subjektom.
Skutočnosť, že podmienkou vzniku povinnosti platiť úhradu zo strany fyzickej osoby je evidencia fyzickej
osoby v evidencii odberateľov elektriny zo strany dodávateľa elektriny, popri splnení ďalších zákonných
predpokladov, predstavuje stále zákonný titul a nie zmluvný titul vzniku právneho vzťahu Z uvedeného
dôvodu žalobca nepokladá za logický, správny a zákonný konštrukt súdu prvej inštancie, podľa ktorého
v prípade vzťahu medzi žalobcom (RTVS) a žalovaným (platiteľ) ide o „pridružený vzťah“, ktorý je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský z dôvodu existencie spotrebiteľskej zmluvy o dodávke elektriny.
Ako bolo spomenuté, zákon o službách verejnosti definuje platiteľa fyzickú osobu ako osobu, ktorá je



evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny
v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo rodinnom dome a nie ako osobu, ktorá má
uzatvorenú zmluvu o odbere elektriny.

12. Okrem uvedeného, členovia senátu Krajského súdu v Prešove, na ktorý sa súd prvej inštancie
odvoláva, nerozhodli vo veci sp. zn. 23Co/100/2017 jednohlasne, ale sporný rozsudok krajského súdu
zo dňa 27.6.2018 bol vynesený za súčasného zaujatia odlišného stanoviska jedného z členov senátu,
ktoré v odvolaní citoval.

13. Ak teda súd prvej inštancie považoval pri posudzovaní veci na jednej strane za podstatný fakt,
že bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva medzi dodávateľom elektrickej energie a jej odberateľom,
rozvíjajúc svoju právnu úvahu odvolaním sa na európsku a vnútroštátnu legislatívu, ktorá sa vzťahuje
na spotrebiteľské zmluvy, avšak v prípade právneho vzťahu medzi platiteľom a vyberateľom zákonnej
úhrady nepovažoval za nevyhnutnosť existenciu platne uzatvorenej zmluvy, ignorujúc fakt, že právnym
titulom právneho vzťahu je samotný zákon, vykazuje právna úvaha súdu prvej inštancie významné
logické nezrovnalosti, s ktorými sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal. Tieto
nezrovnalosti spôsobujú arbitrárnosť výrokov rozhodnutia a tým i jeho nezákonnosť.

14. Pokiaľ súd prvej inštancie odkazuje ďalej na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-147/16, k
tomuto uviedol, že predmetný rozsudok sa týkal sporu medzi vzdelávacím zariadením na jednej strane a
študentkou zariadenia na strane druhej, vo veci splatenia študijných poplatkov a ďalších nákladov, ktoré
však vo vzťahu k prejednávanej veci majú odlišný charakter už len vzhľadom na fakt, že právny titul
vzniku právneho vzťahu medzi účastníčkou konania a vzdelávacou inštitúciou bol založený na zmluvnom
základe - na dohode zmluvných strán.

15. Nesúhlasil s právnymi názormi súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z rozsudku Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6Co/48/2018, zo dňa 18.12.2018; tieto považuje za nesprávne, nelogické, spôsobujúce
arbitrárnosť rozhodnutia a jeho nezákonnosť. V prípade, ak by sa ustálila rozhodovacia prax v súlade s
vyššie uvedenými právnymi závermi Krajského súdu v Prešove (ktoré nie sú potvrdené rozhodovacou
praxou ďalších zo sústavy súdov SR), mohlo by byť konštatované ad absurdum, že spotrebiteľmi
sú všetci občania Slovenskej republiky vo vzťahu k Slovenskej republike z dôvodu, že uhrádzajú
zákonom stanovené dane, prostredníctvom ktorých je zo strany Slovenskej republiky zabezpečované
poskytovanie rôznych služieb pre občana, resp. zabezpečovanie elementárneho chodu štátu. Okrem
uvedeného, nie je zrejmé, čo mal súd prvej inštancie na mysli v časti právnej úvahy, ktorú prevzal
z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/48/2018, zo dňa 18.12.2018, kde sa uvádza, že
legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť
budúce posudzovanie obchodných praktík RTVS. V danej veci považoval za nutné podotknúť, že
charakter i výška poplatku/úhrady, je výsledkom normotvornej činnosti najvyššieho zákonodarného
orgánu Slovenskej republiky - Národnej rady Slovenskej republiky rovnako, ako dôvod úhrady, platiteľ
úhrady a aj vyberateľ úhrady a pod. V danej veci neexistuje žiaden priestor pre svojvôľu žalobcu a
teda pre eventualitu výskytu nekalých obchodných praktík. Taktiež považoval za potrebné uviesť, že
eventuálny vzájomný rozpor vnútroštátnej legislatívy, prípadne vnútroštátnej legislatívy s legislatívou
jej nadradenou, nie je predmetom tohto konania a nie je ani v kompetencii súdu prvej inštancie, ani
krajského súdu, na ktorý sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení odvoláva.

16. Pozornosť odvolacieho súdu upriamil na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.6.2020, sp.
zn. 4 Cdo 106/2018, podľa ktorého: „ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom
ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými nástrojmi... ...Jeho činnosť nemá
atribúty podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť za účelom
dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Otázkou zostáva, či ŠFRB má
aj v takomto prípade postavenie dodávateľa. Ako už dovolací súd konštatoval, posúdenie toho, či ide
o dodávateľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ. Odvolací súd v
napadnutom rozsudku poukázal na smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej „Smernica 93/13/EHS“) a to čl. 2 písm. c), v ktorom je uvedená definícia
dodávateľa, resp. predajcu „predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom,
podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.“
Zdôraznil, že sa môže jednať o akúkoľvek právnickú osobu, bez ohľadu na to, či ide o súkromnú,



alebo verejnú osobu. Dovolací súd s týmto záverom súhlasí, no zároveň, rovnako ako dovolateľ,
považuje za nutné poukázať na to, že takéto chápanie osoby dodávateľa sa vzťahuje na zmluvy,
ktoré podliehajú tejto smernici. Podľa čl. 1 bod 2. tejto smernice „zmluvné podmienky, ktoré odrážajú
záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov,
ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú
ustanoveniam tejto smernice.“ Do rozsahu tejto smernice nespadajú zmluvné podmienky, ktoré odrážajú
zákonné alebo regulačné ustanovenia konkrétneho štátu. ŠFRB nemôže pri poskytovaní podpory
bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu“, ale je povinný dodržať zákonom stanovené pravidlá... ...V
tomto prípade dovolací súd dospel k záveru, že na takto zákonom regulované uzatvárané zmluvy o
úvere sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo
vzťahu k ŠFRB... ..Žalobca je tak inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky
štátu. Ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým praktikám dodávateľov, ktoré sa pri
realizovaní podpory štátom vylučujú... ...ŠFRB... si nemôže v zmluvách... dohodnúť podmienky, ktoré by
nemali oporu v zákone. Ako už bolo konštatované, dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na
základe vyššie uvedených špecifík ŠFRB nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť, tak ako to
má na mysli náš právny poriadok. Keďže však ochranu spotrebiteľa je nutné vnímať aj v súvislostiach
právnej úpravy a judikatúry práva EÚ, teda v zmysle cieľov komunitárneho práva, bolo nutné posúdiť,
či ŠFRB je možné chápať ako dodávateľa v zmysle chápania tohto pojmu cez optiku komunitárneho
práva. Ani v tomto prípade nemožno dospieť k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa
ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Možno tak konštatovať, že ŠFRB je osobitný subjekt
zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi,
pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním
uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej
zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
je súd presvedčený, že posudzovaný právny vzťah vznikajúci nie zmluvne, ale priamo zo zákona, celý
normovaný verejnoprávnym predpisom bez možnosti žalobcu ho akýmkoľvek spôsobom modifikovať,
nie je spotrebiteľským právnym vzťahom.“ Zároveň poukázal aj na právny názor uvedený v rozsudku
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 282/2017, zo dňa 31.10.2017.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nič nevlastní okrem elektriny, je ťažko invalidný
a taktiež aj jeho matka, ktorá je od mlada tiež invalidná; sú odkázaní na cudziu pomoc, žiadal o overenie
ich zdravotných stavov.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil
29.6.2021 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

19. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 532/2010 Z. z.“) zriaďuje sa Rozhlas a televízia Slovenska ako
verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu
verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len "vysielanie").

20. Podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 532/2010 Z. z. príjmy Rozhlasu a televízie Slovenska sú
úhrada za služby verejnosti v oblasti vysielania poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska podľa
osobitného predpisu.

21. Podľa § 3 písm. a) zákona o úhrade za služby verejnosti je platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá je
evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny
v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome.

22. Podľa § 3 písm. a) zákona č. 68/2008 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Slovenskou
televíziou a Slovenským rozhlasom a o zmene a doplnení niektorých zákonov Národná rada Slovenskej



republiky účinného do 31.12.2012 platiteľ úhrady je fyzická osoba, ktorá je koncovým odberateľom
elektriny v odbernom mieste, z ktorého sa odoberá elektrina pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome.

23. Podľa § 12 ods. 1 prechodné ustanovenia zákona o úhrade za služby verejnosti platiteľ podľa § 3
písm. a) zákona č. 68/2008 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a
Slovenským rozhlasom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nebol k 31. decembru 2012
oslobodený od povinnosti platiť úhradu podľa § 5 ods. 1 alebo neplatil zníženú sadzbu úhrady podľa
§ 6 ods. 2 zákona č. 68/2008 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou
a Slovenským rozhlasom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa považuje za platiteľa podľa §
3 písm. a).

24. Podľa § 4 ods. 1 zákona o úhrade za služby verejnosti, je vyberateľom úhrady a príjemcom úhrady
Rozhlas a televízia Slovenska.

25. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod
príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je
nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje
nesprávny právny predpis, tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery.

26. Z obsahu podanej žaloby v danom spore vyplýva, že žalobca proti žalovanému uplatnil nárok na
zaplatenie tzv. koncesionárskych poplatkov, ktorých právny základ vyplýva z § 3 písm. a), § 6 a §
7 zákona o úhrade za služby verejnosti, podľa ktorého je každý, s výnimkami v zmysle citovaného
zákona, teda aj každá fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov
elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte
alebo v rodinnom dome, povinná vyberateľovi, ktorým je žalobca, za každý aj začatý kalendárny
mesiac zaplatiť úhradu vo výške 4,64 eura, od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom, až do posledného dňa kalendárneho mesiaca,
v ktorom osoba prestala byť platiteľom, pričom úhrada je splatná vždy do posledného dňa príslušného
kalendárneho mesiaca. Žalobca od žalovaného žiada zaplatenie predmetných úhrad neuhradených za
obdobie kalendárnych mesiacov od 1.2.2011 do 31.1.2019 (spolu 96 kalendárnych mesiacov), čo pri
výške mesačnej úhrady v sume 4,64 eura predstavuje za žalované obdobie spolu sumu 445,44 eura.
Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal úhrady za obdobie od 1.2.2011 do 30.6.2016 s poukazom na §
54a Občianskeho zákonníka, pričom žalobca namietal nesprávnu aplikáciu cit. ustanovenia, nakoľko sa
v danom prípade nejedná o spotrebiteľský právny vzťah.

27. Podstatou pre vyriešenie sporu v prejednávanej veci tak bolo zodpovedanie otázky, či právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože od vyriešenia tejto otázky závisí, či
súd prvej inštancie na vec správne aplikoval § 54a Občianskeho zákonníka.

28. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že Rozhlas a televízia Slovenska
ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia zriadená zákonom
č. 532/2010 Z. z., ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho
vysielania, nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka; vzťah medzi
stranami je založený zákonom, nie zo zmluvného dojednania. Na definovanie právneho vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľského tak chýbajú základné znaky spotrebiteľského právneho
vzťahu a to existencia spotrebiteľskej zmluvy a tiež status žalobcu ako dodávateľa plnenia v rámci
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, ktorej zmyslom je produkovanie zisku (§ 52 ods. 1 až ods. 4
Občianskeho zákonníka).

29. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že koncesionárske poplatky sú tradičným zdrojom financovania
verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania, ktorých právny základ a výšku upravuje zákon o
úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska. Koncesionársky poplatok je
považovaný za osobitný príspevok na finančné zabezpečenie plnenia zákonom stanovených povinností
a úloh žalobcu ohľadom poskytovania verejnej služby. Koncesionárske poplatky nie sú platbou za
ponuku programov ani za ich užívanie, teda za sledovanie určitých programov, ale platbou, ktorá
sa vzťahuje na každého, kto je odberateľom elektriny. Fyzická osoba i právnická osoba platí za
vysielanie formou koncesionárskych poplatkov. Prostredníctvom koncesionárskeho poplatku fyzická



osoba (aj právnická osoba) financuje verejnú službu, ktorá mu je poskytovaná ako občanovi (nie v
pozícii spotrebiteľa). Sadzba koncesionárskeho poplatku nie je určená náhodne. Ide o sumu vyjadrujúcu
podiel skutočných nákladov nevyhnutných na dodržiavanie programových záväzkov verejnoprávneho
vysielateľa (žalobcu), ktorý zo zákona poskytuje službu verejnosti tvorbou a šírením rozhlasových a
televíznych programov na celom území SR. Táto verejná služba je charakteristická tým, že je univerzálne
určená verejnosti a je financovaná verejnosťou. Súčasný systém financovania žalobcu vychádza zo
zákonom stanoveného koncesionárskeho poplatku ako základu jeho financovania verejnými zdrojmi.
Fyzická osoba úhradou koncesionárskych poplatkov platí verejnú službu a preto neobstojí argumentácia
súdu prvej inštancie, že súdená vec má charakter spotrebiteľského sporu.

30. Záver odvolacieho súdu nie je spôsobilý zmeniť ani poukaz súdu prvej inštancie na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-147/16, nakoľko ako správne podotkol aj žalobca, predmetný rozsudok
sa týkal sporu medzi vzdelávacím zariadením na jednej strane a študentkou zariadenia na strane druhej,
vo veci splatenia študijných poplatkov a ďalších nákladov; ich právny vzťah bol založený na zmluvnom
základe - dohode zmluvných strán, čo však nie je prípad prejednávanej veci.

31. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalobcu v odvolaní, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil a uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 301,60 eura (nedoplatok na úhradách za obdobie od 1.2.2011 do 30.6.2016);
vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je
viazaný (§ 383 C. s. p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať
dokazovanie.

32. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania odvolací
súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a § 262 ods.
1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko bol
v konaní úspešný.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).