Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/87/2020 z 12. 10. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 12. októbra 2021, sp. zn. 20CoP/87/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1518206569.1 Krajský súd Bratislava | 20CoP/87/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1518206569.1 | 2021-10-12 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo, Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých, Rozvod Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 378 CSP, § 219 ods. 3 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/629be210-367a-4c0a-9dc5-4f1f7095f0b5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1518206569.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/87/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518206569
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1518206569.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallerovej v právnej veci manžela navrhovateľa: J.. I. P.,
Y.., narodený dňa XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: R. V. X, XXX XX P., proti manželke: R.. X. P., narodená dňa
XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: T. I. XX, XXX XX I. T., zastúpená JUDr. Danielom Janšom, advokátom, so
sídlom Advokátskej kancelárie Horná 2, 974 01 Banská Bystrica, o rozvod manželstva a úpravu pomerov
manželov na čas po rozvode k maloletému dieťaťu: R. P., narodený dňa XX.XX.XXXX, zastúpený
kolíznym opatrovníkom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota, so sídlom: Čerenčianska
18, 979 01 Rimavská Sobota, na odvolanie otca voči rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.
januára 2020, č. k. 59P/347/2018-229, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22. januára 2020, č. k. 59P/347/2018-229
v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 22.01.2020, č. k. 59P/347/2018-229 rozviedol manželstvo
účastníkov J.. I. P., Y.., nar. XX.XX.XX80 v R. a R.. X. P., rodenej X., nar. XX.XX.XXXX v X., uzavreté
dňa 30.11.2013, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Bratislava - Ružinov vo zväzku
XX, ročník XXXX, strana XXX, por. č. XXX. Maloletého R. P., nar. XX.XX.XX14 na čas po rozvode
manželstva súd prvej inštancie zveril do osobnej starostlivosti matky. Súčasne určil, že zastupovať
maloletého a spravovať jeho majetok budú obidvaja rodičia. Otcovi uložil povinnosť platiť na maloletého
výživné v sume 250,- € mesačne, vždy do 15. dňa v každom kalendárnom mesiaci k rukám matky,
počnúc právoplatnosťou výroku rozsudku o rozvode. Otcovi umožnil stretávať sa s maloletým: v párnom
kalendárnom týždni od piatku od 16.00 hod. do nedele do 18.00 hod., s výnimkou jarných, veľkonočných,
letných a zimných školských prázdnin - v párnom kalendárnom roku od Veľkého piatku od 8.00 hod. do
Veľkonočného pondelka do 18.00 hod., v nepárnom kalendárnom roku od prvého dňa jarných školských
prázdnin od 8.00 hod. do ich posledného dňa do 18.00 hod., v každom kalendárnom roku od 30.6.
od 16.00 hod. do 16.7. do 18.00 hod. a od 30.7. od 16.00 hod. do 16.8. do 18.00 hod., v nepárnom
kalendárnom roku od 23.12. od 17.00 hod. do 26.12. do 18.00 hod. a v párnom kalendárnom roku od
30.12. od 8.00 hod. do 6.1. do 18.00 hod. nasledujúceho kalendárneho roku s tým, že otec si maloletého
prevezme od matky v mieste jej bydliska, kde jej ho následne aj odovzdá. Matka je povinná maloletého na
styk riadne pripraviť. Rodičom uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V, každému
sumu 225,96 €, titulom trov znaleckého dokazovania, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.



2. Návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 31.10.2018 požiadal manžel navrhovateľ o rozvod
manželstva, ktoré neplní a ani v budúcnosti už nemôže plniť svoj spoločenský účel pre vážny
rozvrat manželských vzťahov. Deklaroval, že manželka nevie poskytnúť dostatočné záruky na obnovu
manželstva pre svoju nestálosť a neistotu, či už v citových väzbách alebo vo vedení rodinného života
s ním a ich maloletým dieťaťom. Na základe toho sa chce rozviesť, keď takéto správanie manželky ho
vedie k frustrácii a letargii vo vzťahu k nej. Manželstvo podľa neho nevytvára vhodné prostredie pre
výchovu maloletého syna, ktorý by tak bol vystavený možným konfliktným situáciám. Rozvod preto nie
je ani v rozpore so záujmami maloletého R., ktorého chce aj naďalej vychovávať, a to aj v prostredí
jeho pôvodného domova. K manželstvu uviedol, že bolo uzatvorené po krátkej známosti, kedy bola
manželka vo vyššom štádiu tehotenstva. Pred otehotnením manželky sa reálne spoznávali asi po dobu
štyroch mesiacov. Už počas tehotenstva manželky začali žiť v spoločnej domácnosti v jeho byte na R.
V.. v P., ktorý bol ich posledným spoločným bydliskom. Manželstvo uzatvorili z lásky, bolo harmonické
a usporiadané. Zmeny v správaní manželky začal vnímať po narodení dieťaťa, kedy sa jej prístup k
nemu zmenil, začala byť k nemu chladná a nevrlá, z čoho bol frustrovaný a konfliktný. Ich komunikácia
viazla, čo malo za následok aj ochladnutie ich intímneho vzťahu. Toto správanie manželky možno
vnímať z titulu, že sa dlhodobo nepoznali. Nadobudol pocit, že manželke vyslovene vadí, čo pripisoval
jej tehotenstvu a pôrodu. Keď nedošlo k zmene, pristúpili k párovej terapii u klinického psychológa,
ktorá mala len krátkodobý efekt. Situácia sa vyhrotila prvým odchodom manželky do I. T. za jej otcom
začiatkom roka 2015, kedy prvýkrát podala na tamojší súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
o zverenie maloletého a úpravu styku, ktorý po zistení, že vec bude prerokovaná na súde v Bratislave,
zobrala späť. Situáciu riešili aj za pomoci rodičov a po návrate manželky do P. sa snažili spolunažívať v
záujme maloletého dieťaťa aj napriek tomu, že ich intímny život upadal. Na jeseň roku 2015 bol služobne
vyslaný do P., čo bral aj ako výzvu pre ich rodinu a šancu na jej stmelenie tým, že budú odkázaní jeden na
druhého, opak však bol pravdou. Manželka ho obviňovala z toho, že ju nedostatočne rešpektuje, a že nie
je pre jeho život dôležitá, čo ju viedlo k odchodu s maloletým v júli 2016 za svojím otcom pod zámienkou
prázdnin. Odvtedy manželka žije aj s maloletým v I. T.. V tom období začala zároveň diskreditačná
kampaň a osočovanie jeho osoby naprieč spektrom všetkých inštitúcií a správanie manželky dokonca
bral ako šikanu jeho osoby vo vykonštruovaných podaniach na súd, políciu, Úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny a jeho vtedajšiemu zamestnávateľovi. Uvedené správanie manželky vnímal ako účelové konanie,
z dôvodu získania lepšieho postavenia pred súdom v čase rozhodovania v právnej veci starostlivosti o
maloletého. Keď manželka prestala s ním bojovať, snažil sa s ňou obnoviť spolužitie a bol presvedčený,
že aj manželka to myslí úprimne. Ich intímny život však bol pre manželku ťažko obnoviteľný, uvádzala,
že sa cíti citovo zatrpknutá, nereagovala na jeho otázky ohľadne jej predstáv o ich spoločnom živote,
brala veci osobne, keď sa jej čokoľvek spýtal, vyhodnotila to ako útoky na jej osobu, preto komunikáciu
obmedzil len na otázky týkajúce sa výchovy ich syna. K ekonomickej funkcii manželstva uviedol, že
táto nie je v ich manželstve naplnená, snažil sa o spoločné hospodárenie s manželkou, manželka však
svoje záväzky - hypotekárny úver a dva byty v P., riešila samostatne. Počas manželstva nenadobudli
žiaden spoločný majetok, bol živiteľom rodiny, platil náklady spojené s užívaním bytu, stravovaním,
dopravou a voľným časom. Uviedol tiež, že na výživu maloletého syna prispieva riadne a včas a styk
s ním pravidelne udržiava podľa rozhodnutia súdu, vedie ho k úcte k rodine a matke, k hodnotám tak
náboženským, ako aj spoločenským, má s ním nadštandardný vzťah a syn mu svoje citové väzby dáva
patrične najavo. V rámci úpravy pomerov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode navrhol zverenie
maloletého R. do striedavej osobnej starostlivosti s tým, že túto bude vykonávať od nedele 17.00 - 18.00
hod. párneho kalendárneho týždňa do nasledujúcej nedele 17.00 - 18.00 hod., pričom maloletého si
prevezme v mieste trvalého bydliska matky (v tom čase R. V.Á.. X v P.) a tam ho aj odovzdá. Naďalej
bol ochotný platiť na maloletého výživné vo výške 30,- až 50,- € mesačne. Manželke vytýkal, že vždy
mala pocit nadradenosti vo vzťahu k maloletému, nekomunikovala s ním žiadnu z významných zmien
v živote maloletého a navrhovaným rozhodnutím by sa dosiahla vyššia miera tolerancie, vzájomného
rešpektovania a zdieľania spoločných postupov pri výchove dieťaťa. K otázke výživného sa vyjadril tak,
že svoje finančné prostriedky by chcel viac využiť na prospech maloletého, ako sekundárny rodič je
nútený platiť za škôlku, za prepravu maloletého do a z I. T., tiež platí za ošatenie, stravu a ubytovanie
maloletého a tým, že manželke platí výživné v enormnej výške oproti jeho platu, na iné aktivity mu musia
vypomáhať starí rodičia.

3. Manželka navrhovateľa sa k návrhu vyjadrila písomným podaním zo dňa 16.01.2019 tak, že s
rozvodom manželstva súhlasí. Uviedla, že problémy v manželstve sa začali prejavovať v roku 2014
ešte pred narodením ich syna, kedy sa manžel začal k nej správať dominantne a občas aj agresívne a
násilnícky. Postupne z dôvodu obavy a neriešiteľnosti situácie začalo medzi nimi dochádzať k citovému



odcudzeniu. Konflikty sa väčšinou odvíjali od jej postavenia v ich vzťahu, kedy bola postupne odsúvaná
do pozície opatrovateľky dieťaťa a gazdinej, pričom nepociťovala podporu ani citovú istotu ako matka,
manželka či životný partner. Opakovane jej bolo manželom povedané, že mu prekáža, vadí a výsostne
si nepraje, aby sa okrem starostlivosti o syna a domácnosť starala do čohokoľvek iného. Názor manžela,
že mu neposkytuje podporu alebo istoty, považuje za podsunutý jeho matkou, ktorá sa do ich manželstva
už od jeho počiatku neprijateľne starala a neprestajne komentovala akúkoľvek jej činnosť. Priznala, že
pod tlakom ich rozporov v roku 2015 odišla do I. T., no vrátila sa v dobrej viere, že je možné ich vzťah
zachrániť. Vzhľadom na neustále hádky však od septembra 2016 žije spolu s maloletým v I. T.. Potvrdila,
že počas manželstva s manželom spoločne nehospodárili, finančné nároky si riešili samostatne, len na
nájomné a mesačné výdavky manželovi prispievala pravidelne sumou 300,- €. Vyslovila, že ako manželia
stratili voči sebe citový vzťah, ich manželstvo neplní a už ani do budúcna nemôže plniť svoj spoločenský
účel a je len prázdnym a formálnym zväzkom. S návrhom na úpravu pomerov k maloletému dieťaťu na
čas po rozvode nesúhlasila, podľa nej komunikácia s manželom nie je dobrá, manžel komunikuje veľmi
stroho, ani raz sa neopýtal na zdravotný stav dieťaťa, informáciám, ktoré mu o dieťati poskytuje, neverí,
spochybňuje ich a automaticky si ich overuje telefonicky u ošetrujúceho lekára dieťaťa. Niekoľkokrát
dokonca odignoroval aj liečbu nariadenú detským lekárom. V otázkach výchovy nie sú jednotní, nevedia
nájsť zhodu pre dominantný prístup manžela k nej a k jej názorom. Opakovane sa stáva, že sa manžel
objaví pred jej dverami s tým, že sa so synom bez jej vedomia dohodol. S maloletým otec komunikuje
priamo telefonicky, pričom im ona poskytuje súkromie. Otec má k synovi úprimný vzťah, nie je ale
schopný dospieť s ňou ku zhode. Mala za to, že striedavá osobná starostlivosť by nebola v súlade
so záujmami maloletého vzhľadom na jeho vek a zdravotný stav, ktorý nie je dobrý a vyžiadal si jej
zotrvanie na rodičovskej dovolenke pre častú chorobnosť, najmä opakujúce sa laryngitídy, kedy musela
opakovane privolať rýchlu zdravotnú pomoc. Maloletý je tiež alergik a jeho zdravotný stav sa zhoršuje po
presunoch do P.. Poukázala na to, že otec dieťaťa pracuje a je často služobne mimo Slovenskej republiky,
kedy maloletého zveruje do starostlivosti svojej matky, ktorá je takmer neustále prítomná v domácnosti
otca počas pobytu maloletého. Maloletého R. žiadala zveriť do svojej osobnej starostlivosti, s jeho
zastupovaním a spravovaním majetku oboma rodičmi a určením výživného v sume 200,- € mesačne.
Styk otca s maloletým navrhla upraviť každý párny kalendárny týždeň od piatku 16.00 hod. do nedele
19.00 hod., každoročne od 30.06. od 16.00 hod. do 16.07. do 19.00 hod. a od 30.07. od 16.00 hod.
do 16.08. do 19.00 hod., každý párny kalendárny rok od Veľkého piatku 08.00 hod. do Veľkonočného
pondelka 19.00 hod. a od 23.12. od 17.00 hod. do 26.12. do 19.00 hod. a v nepárnom kalendárnom roku
od 30.12. od 08.00 hod. do 06.01. do 19.00 hod. nasledujúceho roka.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením §18, § 23 ods. 1, § 23 ods.
2, § 24 ods.1, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 25 ods. 1, 2 Zákona o rodine a vecne tým, že
manželstvo účastníkov konania neplní svoj základný účel deklarovaný ustanovením § 1 ods. 2 Zákona
o rodine, ktorým je vytvorenie harmonického a trvalého životného spoločenstva zabezpečujúceho
riadnu výchovu detí. Manželia spoločne nebývajú a nehospodária, nemajú spoločný intímny život a
nezabezpečujú spoločne výchovu svojho maloletého dieťaťa, čím sú splnené zákonné podmienky
rozvodu ich manželstva. Za danej situácie nemožno predpokladať úpravu ich manželských vzťahov v
zmysle obnovenia manželského spolužitia, keď navyše manžel má v súčasnosti už nový partnerský
vzťah.

5. Ohľadom úpravy práv a povinností k maloletému manžel navrhovateľ (ďalej len otec) navrhol zverenie
maloletého R. do striedavej osobnej starostlivosti, manželka navrhovateľa (ďalej len matka) požadovala
zverenie maloletého do svojej osobnej starostlivosti. Kolízny opatrovník odporučil vyhovieť požiadavke
matky. Súd za účelom objektívneho zistenia a preukázania rodičovských kompetencií vo vzťahu k
výchove a starostlivosti o maloletého, nariadil vo veci znalecké dokazovania, a to aj v dôsledku matkou
referovanej skutočnosti, že v minulosti bolo dieťa pediatričkou odoslané na psychiatrické vyšetrenie.
Znalecké dokazovanie bolo nariadené nielen čo sa týka výkonu samotnej osobnej starostlivosti rodičov
o dieťa, ale tiež aj pre rozhodnutie o prípadnej úprave styku maloletého s tým rodičom, ktorému nebude
zverený do osobnej starostlivosti. Na súdom položené otázky súdny znalec odpovedal: a) aká je v
súčasnosti kvalita vzájomných vzťahov medzi rodičmi, vzťahov rodičov k maloletému dieťaťu a vzťahov
maloletého dieťaťa k rodičom - Podľa popisu oboch rodičov nie je ich vzájomný vzťah dobrý, komunikujú
spolu málo, neveria si vzájomne a do istej miery si robia „prieky“ (otec ide na políciu, keď matka nie je
doma, matka žiada od neho prehlásenie, že dieťa neunesie) t.j. sú vzájomne voči sebe málo tolerantní.
Vo vzťahu k maloletému dieťaťu obaja prezentujú snahu o to, aby sa malo čo najlepšie, obaja sa
chcú podieľať, resp. spoluzúčastňovať na jeho výchove. b) Vplýva niektorý z rodičov negatívne na



maloleté dieťa vo vzťahu k druhému rodičovi, pokiaľ áno, v akom smere - Pre maloletého je negatívne
už len to, že vníma „nesúlad“ medzi rodičmi (a ich vzájomnú netoleranciu), ktorých má rád oboch.
Je samozrejmé, že pôsobenie na maloletého je u každého z rodičov určované, resp. limitované jeho
osobnostnými charakteristikami. Je preto prirodzené, že každý z rodičov „vysiela k nemu signály“ vo
svoj prospech. Zo strany matky je to asi o tom, aby bol čo najviac s ňou, zo strany otca to, aby to bolo
„narovnako“. c) Aká je úroveň vzájomnej akceptácie rodičovských kompetencií rodičov k maloletému
dieťaťu - vzájomná akceptácia rodičov by určite mala byť väčšia. Zásadne sa rozchádzajú už pri popise
príčin rozpadu ich vzťahu, kde každý z nich prejavil výrazne limitovanú schopnosť kritickejšieho náhľadu
na vlastné správanie. d) Sú rodičia pri výchove a starostlivosti o maloleté dieťa ovplyvňovaní inými
osobami, pokiaľ áno ktorými, a či je tým narušená schopnosť rodičov samostatne sa rozhodovať a
slobodne uplatňovať svoje rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu - obaja rodičia sú
dospelí ľudia, ktorí sú plne schopní realitu správne vnímať a interpretovať. Sú schopní samostatne
sa rozhodovať, resp. riadiť svoj život. Ani u jedného z nich sa v rámci výsledkov psychologického
vyšetrenia nezistili známky zvýšenej potreby závislosti. Možno matka dieťaťa je k tomuto v niektorých
situáciách náchylnejšia ako otec dieťaťa, no zásadné rozdiely tam nie sú. Čo sa týka ovplyvňovania inými
osobami (matka dieťaťa sa sťažovala, že otec držal so svojou matkou a nie s ňou), obaja rodičia udávajú
dobrý vzťah so svojimi rodičmi (matka má už len otca), charakterizujú ich povahy v podstate pozitívne,
takže sa dá predpokladať, že ich rešpektujú. Platí, že „osamelý rodič“ je väčšinou viac prístupný vplyvu
zo strany svojej primárnej rodiny, než rodič vo fungujúcom partnerskom vzťahu. Nie je samozrejme
možné presnejšie zistiť nakoľko intenzívny je vplyv rodinných príslušníkov rodičov na to, ako oni sami
zaobchádzajú so svojim dieťaťom. e) Sú rodičia aktuálne spôsobilí vzájomnej komunikácie a kooperácie
z hľadiska prípadnej realizácie striedavej osobnej starostlivosti maloletého dieťaťa - Obaja rodičia síce
„teoreticky akceptujú“ obtiažnosť situácie, no v praxi toto len málo prispieva k zvýšeniu ich vzájomnej
tolerancie. f) Vykazujú výchovné metódy rodičov vo vzťahu k maloletému dieťaťu zhodu, resp. v čom
si odporujú - Hoci sú si rodičia navzájom v niektorých osobnostných charakteristikách podobní, predsa
je každý z nich iná osobnosť, čo sa prejavuje aj vo výchovnom pôsobení na dieťa. Podľa získaných
údajov je matka prísnejšia, viac od syna vyžaduje, otec mu zas viac dovolí. Zdá sa to byť psychologicky
zrozumiteľné, otec je so synom menej, viac „bojuje“ o kontakt s ním, chce ho mať „pol na pol“, preto
môže mať tendenciu viac mu vychádzať v ústrety, získať si ho. Táto „nezhoda“ rodičov môže byť v
prospech maloletého, ak v tom bude maloletý vnímať „inakosť“ prístupov rodičov a nie súťaž o to, ktorý
z prístupov je správnejší, či lepší. g) Má doterajší výkon osobnej starostlivosti matky o maloleté dieťa
za súčasnej úpravy styku otca s maloletým dieťaťom negatívny vplyv na psychiku maloletého dieťaťa a
jeho celkový vývoj (vrátane striedania dvoch predškolských zariadení v rôznych mestách), pokiaľ áno, v
akom smere - Doterajšie okolnosti starostlivosti o maloletého sú menej štandardné (vzdialenosť rodičov,
dve škôlky), no zdá sa, že negatívne následky na maloletého nezanechali. h) Je z hľadiska najlepšieho
záujmu maloletého dieťaťa jeho zverenie do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov (aj s
prihliadnutím na vzdialenosť ich bydlísk), pokiaľ áno v akých časových intervaloch, alebo jeho zverenie
do osobnej starostlivosti matky -Striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o maloletého nie je za
daných okolností možná a pre dieťa ani vhodná, ak sa tým myslí, že striedavá starostlivosť musí byť v
bezprostrednom fyzickom kontakte s jedným z rodičov rovnako dlho, ako s druhým. Pre dieťa je jedno,
ako sa ktorá starostlivosť o neho volá (právne hľadisko), dôležité pre neho je, s ktorým z rodičov koľko
času strávi a ako je tento čas vyplnený (psychologická rovina). Znalec navrhuje zverenie maloletého
do osobnej starostlivosti matky, pretože sa domnieva, že na túto je naviazaný viac, resp. viac sa obáva
jej „straty“, než je tomu u otca.ch) V akom rozsahu a v akej frekvencii je vhodné upraviť styk otca s
maloletým dieťaťom v prípade jeho zverenia do osobnej starostlivosti matky - Znalec by zatiaľ ponechal
doterajší model starostlivosti o maloletého, ktorý funguje cca rok. Určite je v niektorých ohľadoch menej
štandardný (rodičia sú od seba vzdialení 280 km, maloletý chodí do dvoch škôlok), no nezdá sa, že
by zanechal na maloletom zjavne negatívne následky. K tomuto zrejme prispieva aj to, že u jedného
rodičia je dlhšie (matka) a u druhého kratšie, s čím súvisí aj rôzna dĺžka pobytu v škôlkach, takže
maloletý môže vnímať jedno prostredie (škôlku) ako viac domáce, čo mu môže poskytovať určitú istotu.
Od začiatku školskej dochádzky je však nevyhnutné, aby bol maloletý v starostlivosti len jednej osoby
(znalec navrhol matku), kde bude aj chodiť do školy. Z obsahu znaleckého posudku tiež vyplýva, že
doterajší model styku otca s maloletým v zásade funguje, preto by ho znalec ponechal do začiatku leta
2020, v mesiaci august by si rodičia starostlivosť o maloletého rozdelili. Vzhľadom na začiatok školskej
dochádzky maloletého však znalec považuje za dôležité, aby maloletý bol posledné dva týždne prázdnin
(pred začiatkom školy) v starostlivosti matky, v starostlivosti matky by potom zostal aj naďalej, pričom
s otcom by sa pravidelne stretával. Tieto stretnutia by už neboli také dlhé ako doteraz, ale išlo by skôr
o „klasické“ víkendové stretnutia, keby by si ho otec zobral v piatok okolo obeda, resp. poobede a



matke by ho vrátil v nedeľu podvečer - večer. V rámci toho, že by otec bol počas pracovného týždňa
s dieťaťom menej ako doteraz, mohlo by sa to do určitej miery „vykompenzovať“ tým, že by bol so
synom dlhšie počas prázdnin, či sviatkov. Tu však treba mať na pamäti, že vzhľadom na existujúce
podmienky nemusí byť (nemala by byť) takáto „kompenzácia“ na 100 %, toto by potom mohlo posilňovať
delenie rodičov na pracovného a na prázdninového, tiež treba brať do úvahy, že „veľké sviatky“ by mal
maloletý tráviť raz s jedným a raz s druhým rodičom. S poukazom na výsledky znaleckého dokazovania,
ako aj na v konaní preukázané skutočnosti, súd prvej inštancie rozhodol o zverení maloletého R. do
osobnej starostlivosti matky. Maloletý bol do osobnej starostlivosti matky zverený aj rozsudkom o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu a otec mal iba upravený styk s maloletým,
i keď v rozsahu pripomínajúcom striedavú starostlivosť. Maloletý je doposiaľ v predškolskom veku,
avšak o niekoľko mesiacov (september 2020) nastúpi na povinnú školskú dochádzku, kedy sa jeho
osobné pomery podstatným spôsobom zmenia. Za takýchto okolností je bezpredmetné, aby pokračoval
styk otca s maloletým v takom rozsahu, ako je v súčasnosti upravený súdnym rozhodnutím na čas do
rozvodu manželstva rodičov a už vôbec nie je v záujme dieťaťa jeho zverenie do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov. Nie je totiž mysliteľné, aby sa maloletý v rámci výkonu striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov presúval v týždňových intervaloch medzi I. T. a P., a dokonca aj medzi
dvomi základnými školami a menil tak neustále školské prostredie, pedagógov, spolužiakov a učebný
režim. Prvý ročník základnej školy kladie na dieťa a jeho psychiku zvýšené nároky, čo sa týka prechodu
na iný životný rytmus, návyku na pravidelnú prípravu na vyučovanie a na celkové prispôsobenie sa
novému sociálnemu prostrediu, v ktorom bude tráviť väčšinu aktívneho denného času. Nevyhnutná je
preto pre dieťa stabilita domáceho prostredia, výchovného vedenia a denného režimu, ako aj stabilita
nárokov na neho kladených v súvislosti so vzdelávaním a plnením si školských povinností. Pokiaľ aj
súdny znalec odporučil do polovice augusta t.r. ponechať doterajší model pobytu maloletého u otca, súd
nemôže rozhodnúť o úprave pomerov rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode len na určité
konkrétne obdobie a zároveň túto úpravu aj zmeniť na obdobie nasledujúce. Je na rodičoch, či budú
odporúčania súdneho znalca akceptovať tak, aby to bolo v záujme ich maloletého dieťaťa. Matka na
pojednávaní prehlásila, že je ochotná poskytnúť otcovi písomné prehlásenie o akceptovaní doterajšieho
režimu styku. Otec sa k tomu postavil opozične s tým, že matka mu robí schválnosti, trval na súdnom
rozhodnutí a voči matke sa vyslovil tak, že jej výpoveď mieni riešiť v trestnoprávnej rovine. Je nesporné,
že takéto antagonistické nastavenie rodičov situáciu nerieši, naopak ju sťažuje a nevedie k odstráneniu
ich doterajších diskrepancií.

6. Otec sa domáhal toho, aby súd maloletého vypočul a vopred ho oboznámil s tým, ako vo veci
rozhodne. Ustanovenie § 116 CMP uvádza, že ak sa to neprieči účelu konania, súd je povinný
informovať o prebiehajúcom konaní maloletého, ktorý je s prihliadnutím na rozumovú a vôľovú vyspelosť
schopný pochopiť jeho význam a objasniť mu dôsledky súdneho rozhodnutia vo veci. Z dikcie
zákona teda nevyplýva povinnosť súdu maloletého oboznamovať s tým, ako vo veci rozhodne. Súd
musí prihliadnuť na rozumovú a vôľovú vyspelosť dieťaťa v súvislosti s jeho schopnosťou pochopiť
význam prebiehajúceho konania. Maloletý R. je vo veku šiestich rokov. Súd prvej inštancie uviedol,
že nespochybňuje jeho rozumovú vyspelosť primeranú veku, ale rozhodne nepovažuje za vhodné
objasňovať mu dôsledky súdneho rozhodnutia, keď je absolútne neprijateľné oboznámiť ho s tým, ako vo
veci rozhodne. Je na rodičoch, aby svojmu dieťaťu vysvetlili všetko preň dôležité a potrebné primeraným
spôsobom v rámci svojich rodičovských kompetencií. Otec zároveň súdu vyčítal, že nesleduje záujem
maloletého R., ktorý mu povedal, že jeho záujmom je, aby mal oboch rodičov. Otec by si mal uvedomiť,
že on podal návrh na rozvod manželstva, a že súčasná situácia je dôsledkom vôle, konania a správania
sa tak matky, ako aj jeho samotného, a že ju teda nezapríčinil súd, ale oni sami.

7. Rodičia našli zhodu len čo sa týka zastupovania a spravovania majetku maloletého. V konaní neboli
zistené žiadne skutočnosti brániace poveriť uvedeným obidvoch rodičov v zmysle ich vyjadrení.

8. Ohľadom výšky vyživovacej povinnosti otca na maloletého súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia uviedol, že schopnosti a možnosti povinného (rodiča) sú vyjadrené nielen jeho
preukázanými zárobkovými pomermi, ale v celosti všetkými príjmami, najvyššie dosiahnutým vzdelaním,
praxou, odbornosťou, pracovným zaradením, rozsahom a druhom vykonávanej pracovnej aktivity,
fyzickým vekom, zdravotným stavom, okruhom vyživovacích povinností. Maloletý R. je vo veku šesť
rokov, v septembri t.r. nastúpi do prvého ročníka základnej školy. Mimoriadne výdaje spojené s jeho
výživou v konaní preukázané neboli. Otec je zamestnaný na V. P. Ú., kde jeho priemerný mesačný netto
zárobok za obdobie december 2018 až november 2019 predstavuje 1.453,- €. Matka je od 01.04.2019



držiteľkou osvedčenia o živnostenskom oprávnení na vykonávanie živnosti činnosť podnikateľských,
organizačných a ekonomických poradcov a vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti. V daňovom
priznaní za rok 2019 uviedla: úhrn príjmov od všetkých zamestnávateľov 1.269,- €, z toho základ dane
1.098,96 €, výšku príjmov zo živnosti 9.652,- €, výdavkov 5.791,20 € a daň na úhradu 684,- €. Zároveň
poberá rodičovský príspevok na dieťa s nárokom na jeho vyplácanie do 29.02.2020, ktorého výška
bola v roku 2019: 220,70 € mesačne. Obidvaja rodičia sú vlastníkmi bytov v P., otec v mieste svojho
trvalého pobytu, v ktorom aj býva, matka na K. C.. X, ktorý prenajíma, pričom tento prenájom končí k
31.04.2020. Rodičia iné vyživovacie povinnosti nemajú. Súd prvej inštancie vyhovel požiadavke matky
akceptovať pri určení výšky výživného skutočnosť, že maloletý začne onedlho navštevovať základnú
školu, keď výdaje s tým spojené vznikajú u každého dieťaťa už pred samotným nástupom do školy,
najmä nákupom školských pomôcok a celkového školského vybavenie. Výživné v sume 250,- € považuje
za primerané veku a potrebám maloletého, ako aj možnostiam a schopnostiam otca, po zohľadnení
celkových pomerov na strane matky, ktorá svojou osobnou starostlivosťou o dieťa čiastočne kompenzuje
svoju finančnú povinnosť k nemu a istú časť jeho potrieb uhrádza aj z rodinných prídavkov. Na zreteľ
boli vzaté aj výdaje otca spojené s realizáciou styku s maloletým v dôsledku značnej vzdialenosti jeho
bydliska od bydliska matky.

9. Rodičia sa na úprave styku otca s maloletým nedokázali dohodnúť. Súd pristúpil k takej úprave styku,
ktorá musí zohľadňovať značnú vzdialenosť bydlísk rodičov, a teda aj čas potrebný na prekonanie tejto
vzdialenosti. Zároveň akceptuje aj to, že maloletý si bude musieť onedlho plniť školské povinnosti a jeho
pobyt u otca musí byť teda viazaný len na obdobie víkendov a školských prázdnin. Styk otca s maloletým
je upravený v bežnom kalendárnom mesiaci a osobitne v období školských prázdnin, zahŕňajúcich aj
veľkonočné a vianočné sviatky. Podmienkou úspešného realizovania styku bude schopnosť rodičov
dokázať medzi sebou ohľadne svojho maloletého dieťaťa komunikovať bezkonfliktne a vecne a aby
v prípade nemožnosti styk uskutočniť, napr. pre ochorenie dieťaťa alebo otca, túto skutočnosť druhej
strane včas oznámili, keďže v súvislosti so vzdialenosťou ich bydlísk vznikajú otcovi vyššie cestovné
náklady. Miestom prevzatia a odovzdania maloletého bude bydlisko matky, ktorá je povinná dieťa na
styk riadne pripraviť.

10. V konaní vznikli trovy znaleckého dokazovania, ktoré boli uhradené zo štátnych finančných
prostriedkov. Tieto trovy vyúčtované súdnym znalcom za vypracovaný znalecký posudok činili celkovo
976,08 €. V dôsledku porušenia povinnosti súdnym znalcom spočívajúcej v nedodržaní lehoty na
vypracovanie znaleckého posudku, súd pristúpil k zníženiu jeho odmeny na sumu 451,92 €.

11. Ani u jedného z rodičov nie sú splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov pre ich
sociálny status, obidvaja sú pracovne aktívny, preto je ich povinnosťou participovať na vzniknutých
trovách konania rovnakou mierou. Súd prvej inštancie uložil rodičom povinnosť zaplatiť trovy znaleckého
dokazovania každému v jednej polovici, t.j. v sume 225,96 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
na základe ustanovenia § 232 ods. 3 veta prvá Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).

12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 CMP.

13. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov o úprave práv a povinností k maloletému podal otec v zákonnej
lehote odvolanie z dôvodov, že napadnutý rozsudok sa nezakladá na úplnom zistení skutkového stavu
veci, prvoinštančný súd v konaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), súd nesprávne vypočítal, posúdil a vyhodnotil
príjmy matky, z čoho vyplýva nesprávne právne posúdenie výšky výživného (§ 62 ods. 2, 3; § 63 ods. 1,
2 Zákona o rodine). Rozhodnutie prvoinštančného súdu je jednoznačne v prospech matky maloletého
a nie v prospech maloletého, čo považuje otec maloletého, zo strany súdu, za porušenie ustanovenia
§ 24 ods. 4 zákona o rodine, ktorý súdu ukladá povinnosť, aby pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do
výchovy rodičov sledoval predovšetkým jeho záujem a nie záujem matky maloletého dieťaťa tak, ako
tomu bolo v predmetnom konaní. Rozhodnutie súdu v prospech matky, teda zvýhodnenie jednej strany
na úkor druhej strany vykazuje všetky znaky kontradiktórneho konania, čo nie je v žiadnom prípade
pri dodržiavaní zákonov, zo strany súdu, prípustné. Je nezhojiteľné so zákonom, aby súd prenášal
svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 116 CMP, na rodičov maloletého, nakoľko povinnosti rodičov
voči maloletému vo veci informovať maloletého o prebiehajúcom konaní sú jasne a striktne určené
súdu. Rovnako je neprípustné, aby súd svojvoľne, bez zákonného dôvodu odoprel splniť povinnosť



vyplývajúcu mu z ustanovenia § 116 CMP, keď po odvolaní sa na ustanovenie § 116 CMP, z ktorého
súdu jednoznačne vyplýva informovať maloletého odignoruje výrokom: „Z dikcie zákona teda nevyplýva
povinnosť súdu maloletého oboznamovať s tým, ako vo veci rozhodne“ (odôvodnenie rozsudku ods.
27 str. 12). Takýmto konaním na strane súdu bolo porušené právo maloletého, čo je v právnom štáte
neprípustné. Súčasne podľa otca súd prvej inštancie tým konal v rozpore s Dohovorom o právach
dieťaťa. Svojvoľné konanie na strane súdu vyplýva aj zo skutočnosti, že v priebehu konania, bol súdu
doručený návrh starej mamy zo strany otca o úpravu jej styku s maloletým R., ktorý bol súdom postúpený
Okresnému súdu Rimavská Sobota, z dôvodu trvania jeho miestnej príslušnosti. Z ustanovenia § 166
ods. 1 CSP vyplýva: „V záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konanie,
ktoré sa pred ním začalo a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán“. Navrhovateľ
napadá takýto postup súdu, nakoľko odstúpením návrhu starej mamy maloletého R. do I. T. došlo na
strane súdu bezdôvodným odstúpením prijatého návrhu starej mamy maloletého k porušeniu citovaného
ustanovenia zákona. Otec má za to, že prvoinštančný súd uznesením zo dňa 19.3.2019 nariadil znalecké
dokazovanie súdnym znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých a klinická
psychológia detí. Otec taktiež uviedol, že otázkami formulovanými súdom v uznesením priamo súd
prvej inštancie navádzal súdneho znalca na takú odpoveď, ktorá potiera práva otca maloletého zveriť
mu ho do výlučnej osobnej starostlivosti, keď v položených otázkach takú možnosť v prospech otca
ani nepripustil, avšak matke maloletého ju priam nanucoval. Súd pri rozhodovaní o podanom návrhu
zo strany otca maloletého oprel svoje rozhodnutie aj o znalecký posudok, z obsahu ktorého vyplýva:
„Striedavá starostlivosť oboch rodičov o maloletého nie je za daných okolností možná a pre dieťa ani
vhodná, ak sa tým myslí, že striedavá starostlivosť musí byť v bezprostrednom fyzickom kontakte s
jedným z rodičov rovnako dlho, ako s druhým. Pre dieťa je jedno, ako sa ktorá starostlivosť o neho
volá (právne hľadisko), dôležité pre neho je, s ktorým z rodičov koľko času strávi a ako je tento čas
vyplnený (psychologická rovina). Znalec navrhuje zverenie maloletého do osobnej starostlivosti matky,
pretože sa domnieva, že na túto je naviazaný viac, resp. viac sa obáva jej „straty“ než je tomu u
otca“. Otec zdôraznil, že z ustanovenia § 207 ods. 2 CSP vyplýva: „V písomnom znaleckom posudku
odpovie znalec na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci“. S odvolaním sa
na citované ustanovenie má navrhovateľ za to, že súd prekročil únosnú mieru zákona, keď právne
posúdenie podaného návrhu prenáša na súdneho znalca, čo považuje navrhovateľ za konanie svojvoľné
a nerešpektujúce zákon. ,,Non rex is lex, sed lex est rex“. Otec v rámci svojho podaného odvolania
poukázal na závery odvolacích súdov v súvislosti s ich rozhodovacou praxou týkajúcou sa striedavej
osobnej starostlivosti. V spojitosti s týmito právnymi závermi všeobecných súdov, vo veci striedavej
starostlivosti, je podľa otca zjavné a nevyvrátiteľné, že prvoinštančný súd, ktorý rozhodoval o návrhu
otca maloletého R. vychádzal pri svojom rozhodovaní z nedostatočne zisteného právneho posúdenia
veci, jeho rozhodnutie nekorešponduje s uvedenými právnymi závermi vyšších súdov, ktoré sú pre
prvoinštančné súdy záväzné, a ktoré závery musí podľa otca brať prvoinštančný súd pri zákonnom
rozhodovaní na zreteľ. Je neprípustné, aby prvoinštančný súd oprel svoje rozhodnutie o právne názory
súdneho znalca, nakoľko právomoc právne posúdiť a rozhodnúť v zmysle zákona majú len súdy a
nie súdni znalci. Naviac znalec jasne deklaroval v znaleckom posudku (psychologická rovina), že
súčasná forma starostlivosti o maloleté dieťa „tzv. striedavá starostlivosť“ nemá žiaden negatívny vplyv
na dieťa a „na základe kontaktu s maloletým, sa znalec domnieva, že maloletý doteraz zvláda túto „nie
obyčajnú“ situáciu v zásade celkom dobre, resp. bez nejakých nápadnejších patologických prejavov“.
V otázkach určenia spôsobu akým sa bude realizovať styk maloletého dieťaťa s rodičom súdom má
vždy byť výsledkom posúdenia konkrétnych skutkových okolností každej preskúmanej veci (možností
a schopností oboch rodičov zabezpečiť podmienky pre stretávanie sa s maloletým dieťaťom, potrieb,
osobnosti, citových väzieb maloletého dieťaťa a mnohých ďalších aspektov). Vďaka tomu potom môže
súd prijať celkom jedinečné a konkrétne závery ,,šité na mieru“ pre ten - ktorý prípad a dosiahnuť tak
v súdnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých sledovaný cieľ, t. j. najlepší záujem maloletého
dieťaťa a zachovanie práva rodičov na ich vzťah k maloletému dieťaťu. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 29. novembra 2019, sp. zn.: 5Cdo/87/2017). S poukazom na nálezy Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 153/2016, I. ÚS 3216/2013, I. ÚS 2482/2013, II. ÚS 361/2016-63, I. ÚS 2661/2010 a I. ÚS
153/2016, otec uviedol, že chce zdôrazniť prioritu striedavej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, od
ktorej sa možno odchýliť len na základe relevantných dôvodov, pričom ani neexistencia kvalifikovanej
komunikácie medzi rodičmi a vzdialenosť nie je relevantným kritériom pre nezverenia maloletých detí
do striedavej osobnej starostlivosti. Otec taktiež poukázal na to, že súd, po dokazovaní a následnom
zistení, že byt v osobnom vlastníctve matky maloletého má byť podľa tvrdenia matky dňom 30.4.2020
voľný, nepreskúmal prečo matka núti maloletého bývať v I. T., kde sa maloletý nenarodil, kde má síce
trvalý pobyt, ktorý bol svojvoľne určený matkou (dieťa dodnes vníma ako miesto svojho narodenia a



svoj pôvod spája s bydliskom otca na R. V.. X v P.), s odvolaním sa na prvoradý záujem maloletého,
prečo býva matka s maloletým v prenajatom trojizbovom byte v I. T., kde jej vzniká povinnosť platiť
nájomné, čo bezdôvodne navyšuje náklady na jej nadštandardné bývanie, napriek tomu, že v P. má svoj
vlastný byt, ktorý prenajíma, príjem za prenájom súdu preukázateľným spôsobom neoznámila resp. ho
účelovo kráti a od otca maloletého žiada navýšenie výživného zo 150,- € na 200,- € resp. 250-300 €,
čo nemá logiku a ani reálny základ, nakoľko v každom meste existujú ubytovacie zariadenia pre osoby
s nízkymi príjmami a z toho dôvodu bolo zo strany súdu na mieste preskúmať, či je takéto konanie
matky maloletého v záujme maloletého. Otec poukázal na nález Ústavného súdu SR podľa ktorého: ,,Je
potrebné poznamenať, že nemožno uprednostniť zásadu stability výchovného prostredia dieťaťa, ak
má ustúpiť vyššiemu cieľu - ktorým je zabezpečenie riadnej výchovy dieťaťa. Rodič dopúšťajúci sa
takéhoto obmedzovania práva dieťaťa na stretávanie s druhým rodičom, ktorý je schopný vylúčiť druhého
(výchovne spôsobilého) rodiča zo života ich spoločného dieťaťa neposkytuje žiadnu záruku, že výchova
dieťaťa splní ciele, ktoré od nej spoločnosť očakáva. Preto je v zákone o rodine zakotvená možnosť súdu
považovať kvalifikované bránenie v styku za podstatnú zmenu pomerov. Súd by nemal v rozhodnutí o
zmene zverenia váhať, pretože škody, ktoré môže programujúci rodič na psychike dieťaťa napáchať,
sú vážneho a dlhodobého charakteru, pričom úspešnosť ich odstránenia závisí vo veľkej miere aj od
dĺžky nesprávneho výchovného pôsobenia programujúceho rodiča. Je rozhodne v záujme dieťaťa byť
v kontakte s oboma rodičmi, pokiaľ sú riadne výchovne spôsobilí. Rešpekt k právam iných je jedným
z predpokladov riadnej výchovy. Z pozitívneho zväzku na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva
a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (článok 32 Listiny základných práv a slobôd a článok
8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva, že súdy sú povinné zverenými
procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre urovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a
deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je
primerané“ (Nález IV US 46/2013). Otec v rámci svojho odvolania uviedol, že v otázke platenia výživného
súd zaviazal otca maloletého platením sumy 250,- € mesačne k rukám matky, počnúc právoplatnosťou
výroku rozsudku o rozvode. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že je ochotný platiť na maloletého
výživné vo výške 30,- € až 50,- € mesačne aj za predpokladu, že súd rozhodne o striedavej starostlivosti
(čo nie je štandardné). Matka maloletého žiadala súd o určenie vyššieho výživného s každým konaním,
najprv vo výške 200,- € potom vo výške 250 - 300,- € mesačne. Z odôvodnenia rozsudku vo veci
výživného vyplýva: „Obidvaja rodičia sú vlastníkmi bytov v P., otec v mieste svojho trvalého pobytu, v
ktorom býva, matka na K. C.. X, ktorý prenajíma, pričom tento prenájom končí 30.4.2020“. Súd prvej
inštancie dokazovaním zistil, že matka vlastní byt v P. a z neho má pravidelný mesačný príjem, za
prenájom. Zároveň súd dokazovaním zistil, že prenájom bytu končí dňa 30.4.2020. Je otázne, prečo
konajúci prvoinštančný súd nepreskúmal výšku nájomného preukázateľným spôsobom, teda príjem
matky maloletého z nájmu za byt a s tým súvisiace naloženie s finančnými prostriedkami do takej miery,
či boli použité v prospech maloletého, alebo na inú činnosť matky. Prvoinštančný súd neskúmal a ani
nežiadal od matky maloletého priznanie príjmu z predaja druhého bytu v P. na ulici T. X, P. S., ktorý mala
matka maloletého v osobnom vlastníctve, kde bolo potrebné preskúmať, ako naložila matka maloletého
s finančnými prostriedkami, ktoré získala predajom bytu, či a do akej miery boli tieto finančné prostriedky
použité v prospech maloletého dieťaťa. V otázke výživného súd preskúmal hodnoverným spôsobom iba
príjem otca maloletého, no pri príjmoch matky, ktoré by mali podstatný vplyv na výšku výživného, už
svoju právomoc nepoužil. Otec uviedol, že z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, akým spôsobom
preskúmal súd prispievanie matky maloletého na výživné, a či vôbec na výživné prispieva. V tejto časti
je výrok o výživnom nepreskúmateľným, keďže z obsahu spisu, z tvrdenia matky maloletého, je zrejmé,
že je živnostníčkou s predmetom činnosti organizačných a ekonomických poradcov a vykonávania
mimoškolskej vzdelávacej činnosti. Svoj príjem deklarovala vo výške 9.652,- € a výdaje vo výške
5.791,30 €. Uvedené skutočnosti súd nepreskúmal, nevyhodnotil ich v zmysle ustanovenia § 62 ods.
2 Zákona o rodine, čím opakovane prejudikoval konanie v prospech matky maloletého na úkor otca
dieťaťa. Rozhodnutie súdu o povinnosti otca maloletého platiť výživné vo výške 250,- € je v tejto časti
výroku súdu nepreskúmateľné, nakoľko otec maloletého v súčasnosti platí výživné vo výške 150,- €,
matka maloletého žiadala platiť výživné najprv vo výške 200,- € a súd bez odôvodnenia a bez zákonného
dôvodu určil otcovi maloletého platiť výživné vo výške 250,- € mesačne napriek skutočnosti, že zvýšené
náklady neboli potvrdené. Otec uviedol, že matka maloletého nepredložila súdu a ani nemohla, predložiť
reálne zvýšenie nákladov na výživné maloletého nástupom do prvého ročníka základnej školy, nakoľko
súd rozhodoval o zmene pomerov pri platení výživného do budúcnosti, teda imaginárne odhadol výšku
nákladov na výživné po nástupe maloletého do prvého ročníka základnej školy, čo sa prieči nielen
logike, ale aj zdravému rozumu, nakoľko súd je povinný skúmať reálne vynaložené náklady na výživné
a nie odhadovať ich na základe hypotéz a domnienok. V tomto smere matka maloletého neuniesla



dôkazné bremeno ohľadom platenia výživného, a preto nemohol súd o výške výživného ani rozhodovať,
nakoľko sa nezmenili pomery pri výchove maloletého. Súd rovnako nepreskúmal svojvoľné tvrdenie
matky maloletého ohľadom častých chorôb maloletého, ktoré sa u neho prejavujú iba v čase, keď je
v I. T.. Súd nepokladal za povinnosť, pri rešpektovaní prvoradého záujmu maloletého, či je tvrdenie
matky maloletého pravdivé, lebo ak by si súd, z úradnej moci vyžiadal výpis z evidencie zdravotnej
poisťovne maloletého, dospel by k záveru, že práve pobyt maloletého v I. T. spôsobuje u maloletého
výskyt laryngitídy, ktorej výskyt je práve v I. T. potvrdený. Z uvedeného je možné vysloviť záver, že ak
by matka maloletého rešpektovala prvoradý záujem maloletého, odsťahovala by sa s maloletým do P.,
kde má byt a kde má maloletý miesto svojho narodenia. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti otec
navrhol, aby Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd vydal tento rozsudok: „Krajský súd v Bratislave,
rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 59P/347/2018 zo dňa 22. januára 2020 v časti výroku
o rozvode manželstva J.. I. P., Y.. a R.. X. P. potvrdzuje. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného
súdu Bratislava V, sp. zn. 59P/347/2018 vo výrokovej časti o zverení maloletého R. P., nar. XX.XX.XXXX
na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti matky ruší a rovnako ruší rozsudok Okresného
súdu Bratislava V sp. zn. 59P/347/2018 vo výrokovej časti súdu o povinnosti otca platiť na maloletého
výživné v sume 250,- € mesačne, vždy do 15. dňa v každom kalendárnom mesiaci k rukám matky,
počnúc právoplatnosťou výroku rozsudku o rozvode a aby v súlade s ustanovením § 391 ods. 3 vrátil
vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. O trovách konania navrhol rozhodnúť tak, že žiadny z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

14. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že celom rozsahu sa stotožňujeme s
rozhodnutím prvoinštančného súdu a je presvedčená, že tento konal v zmysle ustanovení procesných
predpisov, ako aj zákona o rodine. V rámci konania prvoinštančný súd umožnil otcovi maloletého
sformulovať otázky, na ktoré mal odpovedať znalec a rovnako mu umožnil vyjadriť sa už k vyhotovenému
znaleckému posudku. Matka maloletého v žiadnom prípade nespochybňuje výsledky znaleckého
posudku a ani konanie a ani postupy znaleckého dokazovania. Má za to, že znalec vykonal všetko,
čo vykonať mal a znalecký posudok plne zodpovedá vtedajšiemu stavu veci. Matka uviedla, že je
presvedčená, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom neuprel otcovi maloletého žiadne procesné
práva a ani ho v konaní nijako neobmedzoval. Argumenty použité otcom maloletého sú len reakciou
na rozsudok, ktorý nie je podľa jeho predstáv, pričom ako scestné sa javí tvrdenie otca maloletého, že
„...ak by matka maloletého rešpektovala prvoradý záujem maloletého, odsťahovala by sa s maloletým
do P., kde má byt a kde má maloletý miesto svojho narodenia“. Využívanie zjavne nesúvisiacich
právnych inštitútov v podanom odvolaní sa manifestuje na strane dva, kde sa otec maloletého dovoláva
nemožnosti kontradiktómeho konania, no na strane sedem tvrdí, že matka maloletého „...neuniesla
dôkazné bremeno“. Matka uviedla, že určené výživné vo výške 250,- € mesačne považuje za absolútne
primerané a to jednak z dôvodu príjmov na strane otca maloletého, ako aj výdavkov matky maloletého.
Tvrdenia otca maloletého, že súd je povinný skúmať ako matka maloletého nakladá so svojim majetkom
(finančné prostriedky z predaja bytu v P.) nemajú žiadnu oporu v zákone. V tejto súvislosti upriamuje
pozornosť súdu aj na návrh otca maloletého, že matka by mala presťahovať s maloletým do P. nakoľko
„ ...v každom meste existujú zariadenia pre osoby s nízkymi príjmami....“, ktorý považujeme za absurdný
a cynický. Matka má za to, že prvoinštančný súd postupoval a konal tak, aby v čo najširšej miere
zohľadnil záujmy maloletého dieťaťa a rovnako umožnil za danej situácie obom rodičom podieľať sa
na jeho výchove. Rozhodnutie súdu jednak v otázke zverenia, tak i v otázke výživného vychádza zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pričom sa opiera nielen o výpovede a listinné dôkazy zo strany
rodičov maloletého, zistenia a vyjadrenia kolízneho opatrovníka, ale aj o profesionálne vyhotovený
znalecký posudok. Neustále zdôrazňovanie a vynucovanie si priameho informovania, či vypočutia
maloletého prvoinštančným súdom zo strany otca maloletého poukazuje na nedostatok empatie a
absenciu porozumenia maloletému, nakoľko táto situácia je pre maloletého už aj tak dosť stresujúca
a podľa názoru matky nie je nevyhnutné ďalšie traumatizovanie maloletého. Pre úplnosť veci matka
uviedla, že z podaného odvolania nie je zjavné, či sa otec maloletého odvolal aj v časti týkajúcej sa
rozvodu alebo nie a rovnako nie je zjavné, či sa odvolal aj voči výroku o zastupovaní maloletého
a spravovaní jeho majetku. Na základe vyššie uvedeného navrhla odvolaciemu súdu aby rozsudok
Okresného súdu Bratislava V v celom rozsahu potvrdil a odvolanie otca maloletého zamietol ako
nedôvodné.

15. Kolízny opatrovník sa vyjadril k odvolaniu a uviedol, že sa pridržiava všetkých svojich doterajších
vyjadrení a má za to, že Okresný súd Bratislava V pri dokazovaní a vyhlásení rozsudku č.k.



59P/347/2018-229 zo dňa 22.1.2020 prioritne plne rešpektoval záujem maloletého dieťaťa. Z toho
dôvodu navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu v plnom rozsahu.

16. Otec sa vyjadril k vyjadreniu matky a uviedol, že súd prvej inštancie svojím postupom obmedzil
ústavné právo maloletého dieťaťa: „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť“ a sťažil tak podmienky na uplatnenie tohto práva
na strane otca, nakoľko nebral do úvahy doterajšie platné rozhodnutie Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 10P/147/2017-518 a nebral do úvahy ani odporúčania znalca, vyjadrené v znaleckom
posudku, na zmiernenie dopadov pri vynútenej zmene úpravy styku maloletého a otca. Otec
maloletého v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že na pojednávaní dňa 22.01.2020 vyjadril pochybnosti k
niektorým skutočnostiam v znaleckom posudku a zároveň informoval súd, že prostredníctvom mailovej
komunikácie žiadal súdneho znalca o jeho postoj k uvedeným skutočnostiam (príloha k vyjadreniu otca
maloletého). Súd prvej inštancie oprávnený návrh zo strany otca maloletého na vyjasnenie uvedených
skutočností, nebral na zreteľ. Otec má za to, že v žiadnom prípade nie je možné stotožniť sa s právnym
názorom právneho zástupcu matky maloletého v tej časti vyjadrenia, v ktorej sa uvádza : „Určené výživné
vo výške 250,- € mesačne považujeme za absolútne primerané a to jednak z dôvodu príjmov na strane
otca maloletého, ako aj výdavkov matky maloletého. Ak má navrhovateľ ako otec maloletého chápať
uvedený výrok právneho zástupcu matky maloletého za jeho právny názor, tak z uvedeného názoru je
zjavné a nevyvrátiteľné, že tento právny názor právneho zástupcu matky maloletého nemá nič spoločné
s realitou a ani s právnou praxou, ktorú by mal pre výkon svojho povolania mať každý obhajca, ktorý
vstupuje do konaní o maloletých, keď bez toho, aby vedel dokázať, aké budú od 01.09.2020 výdavky
matky na maloletého po nástupe na povinnú školskú dochádzku, obhajuje „imaginárne“ výdavky na
maloletého v budúcnosti. Navyše by si právny zástupca matky maloletého mal prečítať návrh matky
maloletého na výšku výživného zo strany otca, na čas po rozvode manželstva, v ktorom návrhu matka
maloletého žiadala platiť výživné vo výške 200,- € a nie vo výške 250,- €, ktorú výšku výživného
svojvoľne upravil konajúci súd bez zákonných dôvodov a bez relevantných podkladov pre určenie výšky
výživného, s čím nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť. Otec má za to, že je dôležité upriamiť
pozornosť súdu na ďalší výrok právneho zástupcu matky maloletého vo vyjadrení k odvolaniu, kde
sa uvádza: „Pre úplnosť udávame, že z podaného odvolania nie je zjavné, či sa otec maloletého
odvolal aj v časti týkajúcej sa rozvodu alebo nie a rovnako nie je zjavné, či sa odvolal aj voči výroku
o zastupovaní maloletého a spravovaní jeho majetku“. Z uvedeného nelogického pokusu právneho
zástupcu matky maloletého o suplovanie súdneho skúmania podaného odvolania vyplýva, že právny
zástupca, z dôvodu nedostatku argumentov pre udržanie nezákonného rozhodnutia prvoinštančného
súdu o návrhu otca maloletého, odpútava pozornosť súdu od petitu odvolania, v ktorom je jasne a
zrozumiteľne uvedené, čoho sa odvolateľ pred odvolacím súdom domáha, takže akékoľvek vyjadrenia
k uvedenému zahmlievaciemu konštatovaniu právneho zástupcu matky maloletého k obsahu odvolania
sú zbytočným plytvaním energie. Odvolateľ, otec maloletého, popiera všetky konštatovania právneho
zástupcu matky maloletého uvedené vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 04.05.2020 a zároveň uvádza, že
trvá na podanom odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava V, sp.zn. 59P/347/2018, v celom
rozsahu a zotrváva na odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní zo dňa 22.02.2020. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem aby odvolací súd, po preskúmaní podaného odvolania vo
veci samej, rozhodol spôsobom: Krajský súd v Bratislave, rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp.
zn. 59P/347/2018 zo dňa 22. januára 2020 v časti výroku o rozvode manželstva J.. I. P., Y.. a R.. X.
P. potvrdzuje. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 59P/347/201S vo
výrokovej časti o zverení maloletého R. P., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode manželstva do osobnej
starostlivosti matky ruší a rovnako ruší rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 59P/347/2018
vo výrokovej časti súdu o povinnosti otca platiť na maloletého výživné v sume 250,- € mesačne, vždy
do 15. dňa v každom kalendárnom mesiaci k rukám matky, počnúc právoplatnosťou výroku rozsudku o
rozvode a v súlade s ustanovením § 391 ods. 3 vracia vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

17. Matka sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila k vyjadreniu otca a uviedla, že sa
v celom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu a je presvedčená, že tento konal
v zmysle ustanovení procesných predpisov, ako aj zákona o rodine. Súd prvej inštancie umožnil obom
účastníkom rovnako sformulovať otázky, na ktoré mal odpovedať znalec a rovnako obom umožnil vyjadriť
sa už k vyhotovenému znaleckému posudku. Má za to, že znalec vykonal všetko, čo vykonať mal a
znalecký posudok plne zodpovedá vtedajšiemu a aj súčasnému stavu veci. Z postoja otca maloletého
má dojem, že neustále vyvoláva napätie a cieľom jeho snahy a podaní je len oddialiť rozhodnutie v
odvolacom konaní a to tak, aby k tomuto nedošlo do doby nástupu maloletého na povinnú školskú



dochádzku t.j. k 01.09.2020, nakoľko táto udalosť je nepochybne silným zážitkom pre každé dieťa a
bude mať svoje pevné miesto v spomienkach maloletého po celý jeho život. Určené výživné vo výške
250,- € mesačne považuje matka za absolútne primerané a to jednak z dôvodu príjmov na strane otca
maloletého, ako aj výdavkov matky maloletého. Tu opätovne uviedla, že s nástupom do prvého ročníka
základnej školy nepochybne vzrastú výdavky na maloletého a rovnako vzrastie miera času, ktorú mu
bude potrebné venovať s ohľadom na učenie a získanie základných študijných návykov. Na základe
vyššie uvedeného matka navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava V v celom
rozsahu potvrdil a odvolanie otca maloletého zamietol ako nedôvodné.

18. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66
Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 13.10.2021
(§ 378 C. s. p., § 219 ods. 3 C. s. p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku bola matka, právna
zástupkyňa matky, otec, a súčasne kolízny opatrovník upovedomení zákonným spôsobom.

19. V danom prípade otec v rámci podaného odvolania namietal, že otázkami formulovanými súdom v
uznesením priamo súd prvej inštancie navádzal súdneho znalca na takú odpoveď, ktorá potiera práva
otca maloletého zveriť mu ho do výlučnej osobnej starostlivosti, keď v položených otázkach takú možnosť
v prospech otca ani nepripustil, avšak matke maloletého ju priam nanucoval. Súčasne otec v rámci
svojho odvolania namietol, že znalec sa vyjadroval k právnemu posúdeniu veci, čo je neprípustné. S
uvedenými argumentmi otca sa však odvolací súd nestotožňuje. Z obsahu otázok vyhotovených v rámci
uznesenia, ktorým súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie (č.l. 162) vyplýva, že súd prvej
inštancie posudzoval kvalitu vzájomných vzťahov medzi rodičmi smerom k maloletému dieťaťu a naopak
úroveň akceptácie rodičovských kompetencií, doterajší výkon osobnej starostlivosti matky o maloletého,
a takisto sa zaoberal podmienkami pre zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov s ohľadom na najlepší záujem maloletého. Jednotlivé otázky v rámci uznesenia o nariadení
znaleckého dokazovania sú podľa názoru odvolacieho súdu naformulované odborne, s ohľadom na
charakter daného konania. Znalec z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých a
klinická psychológia detí ako osoba kompetentná a schopná posúdiť psychické rozpoloženie maloletého
dieťaťa, ako aj jeho rodičov s ohľadom na osobnostné črty všetkých zúčastnených subjektov je
oprávnený posúdiť aj vhodnosť respektíve nevhodnosť zverenia maloletého dieťaťa do striedavej
osobnej starostlivosti. Táto otázka nie je absolútne právnou otázkou, je otázkou prelínajúcou sa s
potrebou zistenia psychického rozpoloženia maloletého dieťaťa, ako aj nutnosťou zistenia osobnostných
charakteristík rodičov. Na tieto zistenia však súd nemá dostatočné odborné znalosti, a preto konal
správne, ak za týmto účelom nariadil znalecké dokazovanie, pričom aj uvedené otázky formulované
súdom prvej inštancie v rámci predmetného uznesenia sú naformulované odborne t.j. tak, aby splnili
požadovaný účel zistenia. Z týchto zistení potom súd prvej inštancie správne vychádzal pri posudzovaní
podmienok pre zverenie do striedavej osobnej starostlivosti. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť,
že otec má s maloletým synom dobrý vzťah, že otec má maloletého syna rád a rovnako má maloletý R.
rád svojho otca, avšak nie vždy sú maloleté deti takpovediac psychicky nastavené na to, aby nariadenie
striedavej osobnej starostlivosti bolo v ich najlepšom záujme. Tak, ako uviedol znalec v rámci svojho
znaleckého posudku č. 29/2019 a to konkrétne, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o
maloletého nie je za daných okolností možná a pre dieťa ani vhodná, ak sa tým myslí, že striedavá
osobná starostlivosť znamená, že dieťa musí byť bezprostrednom fyzickom kontakte s jedným rodičom
rovnako dlho ako s druhým. Pre dieťa je jedno ako sa ktorá starostlivosť o neho volá (právne hľadisko)
dôležité pre neho je, s ktorým rodičom a koľko času strávi a ako je tento čas vyplnený (psychologická
rovina). Znalec navrhol zverenie maloletého do osobnej starostlivosti matke, pretože sa domnieva,
že na túto je naviazaný viac, respektíve viac sa obáva jej „straty“ než je tomu u otca. Na základe
uvedeného záveru znalca vyjadreného v rámci znaleckého posudku, ktorý by mal rešpektovať v danom
prípade aj otec je potrebné uzavrieť, že v tomto prípade maloletý R. takpovediac nie je vhodným
kandidátom z hľadiska jeho osobnostných charakteristík a psychického rozpoloženia pre nariadenie
striedavej osobnej starostlivosti. Je však treba tiež poukázať na to, že maloletý R. má približne 7 1
roka, a preto jeho časovým vývojom a môže dôjsť zmene jeho vnímania a aj psychického nastavenia,
a teda ani odvolací súd nevylučuje, že plynutím času môže dôjsť k splneniu podmienok pre nariadenie
striedavej osobnej starostlivosti, samozrejme iba za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Na
záver je preto potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v danom čase postupoval správne, ak vychádzal



zo záverov znaleckého posudku č. 29/2019 a maloletého zveril do osobnej starostlivosti matky, pričom
otcovi upravil širokú formu styku s maloletým synom. Na základe uvedeného argumenty otca ohľadom
zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti uvedené v rámci podaného odvolania odvolací
súd vyhodnotil ako neopodstatnené.

20. Odvolací súd uvádza, že otec v rámci podaného odvolania namietal, že je neprípustné, aby súd
prenášal svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 116 CMP, na rodičov maloletého, nakoľko povinnosti
rodičov voči maloletému vo veci informovať maloletého o prebiehajúcom konaní sú jasne a striktne
určené súdu. Rovnako je podľa otca neprípustné, aby súd svojvoľne, bez zákonného dôvodu odoprel
splniť povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 116 CMP, keď po odvolaní sa na ustanovenie § 116
CMP, z ktorého súdu jednoznačne vyplýva informovať maloletého odignoruje výrokom: „Z dikcie zákona
teda nevyplýva povinnosť súdu maloletého oboznamovať s tým, ako vo veci rozhodne“ (odôvodnenie
rozsudku ods. 27 str. 12). Takýmto konaním na strane súdu bolo podľa otca porušené právo maloletého,
čo je v právnom štáte neprípustné. V danom prípade odvolací súd uvádza, že je pravdou, že dieťa má
zákonom a medzinárodnými dohovormi dané právo vyjadrovať sa ku všetkým záležitostiam, ktoré sa ho
týkajú. Uvedené participačné právo dieťaťa má teda tri základné zložky a to právo byť informované, právo
byť poučené a právo vyjadriť svoj názor. Tieto všetky práva dieťaťa sa v rámci súdneho konania realizujú
s ohľadom na vek maloletého dieťaťa, ale aj prostredníctvom samotného dokazovania. Keďže v danom
prípade bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie a za týmto účelom bolo maloleté dieťa znalcom
vypočuté je zrejmé a vyplýva to aj z obsahu znaleckého posudku č. 29/2019, že znalec ustanovený
súdom primeraným spôsobom informoval dieťa pri jeho vyšetrení o prebiehajúcom súdnom konaní.
Uvedené právo maloletého byť informovaný sa v rámci konania realizuje prostredníctvom kolízneho
opatrovníka, ktorý má maloletému tieto informácie poskytovať. V tejto súvislosti však tak, ako to vyplýva
z pojednávania realizovaného dňa 11.02.2019 (č.l. 158) kolízny opatrovník odporučil vykonať pohovor
s maloletým a to buď na súde alebo prostredníctvom nariadenia znaleckého dokazovania. S návrhom
na nariadenie znaleckého dokazovania všetci zúčastnení súhlasili s tým, že nemajú voči uvedenému
postupu žiadne námietky. Otec však mal námietky k vypočutiu maloletého prostredníctvom úradu práce
sociálnych vecí a rodiny, ktorého postup nepovažuje za objektívny aj z dôvodu, že matka kedysi na tomto
úrade pracovala. Z týchto dôvodov potom ale v rámci tohto konania naplnenie informačnej povinnosti a
súčasne výsluch maloletého vzhľadom podľa § 116 Civilného mimosporového poriadku s ohľadom na
vek a okolnosti daného prípadu bol realizovaný prostredníctvom nariadeného znaleckého dokazovania
a výsluchu maloletého zo strany súdom ustanoveného znalca. Na základe uvedeného vyššie uvedená
odvolacia námietka otca v tejto veci preto neobstojí.

21. Otec podal odvolanie aj do výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť platiť výživné
v sume 250,- € mesačne na maloletého R. vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Otec v
rámci svojho odvolania namietal, že prvoinštančný súd neskúmal a ani nežiadal od matky maloletého
priznanie príjmu z predaja druhého bytu v P. na ulici T. X, P. S., ktorý mala matka maloletého v osobnom
vlastníctve, kde bolo potrebné preskúmať, ako naložila matka maloletého s finančnými prostriedkami,
ktoré získala predajom bytu, či a do akej miery boli tieto finančné prostriedky použité v prospech
maloletého dieťaťa. Otec má za to, že rozhodnutie súdu o povinnosti otca maloletého platiť výživné
vo výške 250,- € je v tejto časti výroku súdu nepreskúmateľné, nakoľko otec maloletého v súčasnosti
platí výživné vo výške 150,- €, matka maloletého žiadala platiť výživné najprv vo výške 200,- € a súd
bez odôvodnenia a bez zákonného dôvodu určil otcovi maloletého platiť výživné vo výške 250,- €
mesačne napriek skutočnosti, že zvýšené náklady neboli potvrdené. Otec uviedol, že matka maloletého
nepredložila súdu a ani nemohla, predložiť reálne zvýšenie nákladov na výživné maloletého nástupom
do prvého ročníka základnej školy, nakoľko súd rozhodoval o zmene pomerov pri platení výživného
do budúcnosti, teda imaginárne odhadol výšku nákladov na výživné po nástupe maloletého do prvého
ročníka základnej školy, čo sa prieči nielen logike, ale aj zdravému rozumu, nakoľko súd je povinný
skúmať reálne vynaložené náklady na výživné a nie odhadovať ich na základe hypotéz a domnienok. Na
tieto argumenty otca uvedené v rámci podaného odvolania odvolací súd uvádza, že matka doručila súdu
prvej inštancie daňové priznanie za rok 2019 (číslo listu 208), osvedčenie o živnostenskom oprávnení
(č.l. 218), doklady o výpovedi z nájmu z bytu na K. ulici v P. (č.l. 223). Súd prvej inštancie riadne
zistil príjem matky zo živnosti vo výške 9.652,- €, výšku výdavkov vo výške 5.791,20 € taktiež úhrn
príjmov od všetkých zamestnávateľov vo výške 1.269,- €. Zároveň súd prvej inštancie zobral do úvahy
aj rodičovský príspevok na dieťa, ktorý bol vyplácaný do 29.02.2020, a ktorého výška bola 220,70 €.
Matka doručila súdu prvej inštancie aj daňové priznanie za rok 2017, pričom v rámci skutočného stavu
bolo zistené, že príjem matky predstavuje príjem z prenájmu bytu v P. vo výške 380,- € mesačne,



rodičovský príspevok a rodinné prídavky v sume 236,12 € mesačne. Matka bola s maloletým do roku
2020 na rodičovskej dovolenke, pričom výdavky na maloletého matka vyčíslila v sume cca 450,- € (bez
nákladov na školské pomôcky). Z dokazovania realizovaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že
súd prvej inštancie riadne zistil osobné zárobkové a majetkové pomery matky a súčasne aj otca a z
nich vyvodil správne právne závery. Je treba si uvedomiť, že matka v danom prípade nie je povinným
rodičom a teda jej sa plnenie vyživovacej povinnosti neukladá, ale napriek tomu je potrebné riadne zistiť
jej osobné, zárobkové, a majetkové pomery, čo však súd prvej inštancie aj riadne vykonal. Samotná
skutočnosť, či matka mala príjem z predaja druhého bytu v P. na ulici T. X, P. S., ktorý mala mať podľa
otca v osobnom vlastníctve zo spisu síce nevyplýva, ale aj napriek nezisteniu tejto skutočnosti, nie
je možné ustáliť, že výživné na maloletého R. by bolo určené neprimerane. Je treba dať za pravdu
otcovi v súvislosti s jeho námietkou týkajúcou sa započítania nákladov na školu, ktorú maloletý začal
navštevovať 1. septembra 2020, t.j. v čase kedy tieto náklady maloletému ešte reálne vznikli, avšak na
druhej strane je však treba uviesť tým, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu je už maloletý žiakom
druhej triedy základnej školy a teda je nepochybné, že tieto výdavky mu už odvolací súd zohľadniť musí.
Odvolací súd udáva, že s poukazom na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu výdavky pre 7 a 1 ročné
dieťa je možné ustáliť na sumu 450,- € až 500,- € mesačne. Preto, ak bol otec zaviazaný na platenie
výživného vo výške 250,- € mesačne bol podľa názoru odvolacieho súdu zaviazaný v správnej výške,
pri zohľadnení aj navýšených výdavkov maloletého, ku ktorým bol povinný prihliadnuť už aj odvolací
súd, nakoľko v čase rozhodovania odvolacieho súdu je maloletý žiakom druhej triedy základnej školy.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti otca ustanovenie § 67 Civilného mimosporového
poriadku, podľa ktorého na vady konania pred súdom prvej inštancie prihliada odvolací súd, len, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inak povedané, je pravdou, že súd prvej inštancie pri
určovaní výšky výživného nemal zohľadniť výdavky na maloletého, ktoré ešte reálne nenastali, avšak
na druhej strane na túto vadu konania mohol odvolací súd prihliadnuť iba vtedy, ak by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, čo však v danej veci neplatí. Súd prvej inštancie určil výšku vyživovacej
povinnosti otca na maloletého v správnej výške, zohľadnil pritom riadne príjem otca, príjem matky,
majetkové pomery oboch rodičov, osobnú starostlivosť matky a samozrejme, aj výdavky na maloletého.
V danom prípade odvolací súd zdôrazňuje, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých
životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke
fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej
na výživné je rôzny, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti)
tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a podobne. Základom pre hodnotenie schopností a
možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu je zistenie ich skutočných príjmov, ale
aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným
schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam
ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri
rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk,
t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa, rozsah ktorý je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný
stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa. Vychádza zároveň aj z reálnych
možností a schopností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvomi kritériami (medzi
odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov) platí
zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej
úrovni, na akej žijú jeho rodičia. To znamená, že čím je vyššia životná úroveň rodičov, tým je odôvodnené
aj rozsiahlejšie uspokojovanie potrieb dieťaťa; teda jeho odôvodnenými potrebami sú aj také potreby,
ktoré nie sú celkom bežné, ale sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, také, ktoré
vo vyššej miere zmierňujú zdravotný hendicap a pod. Rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa je tiež
súčasne závislý od reálnych schopností a možností jeho rodičov povinných poskytovať mu výživné, t.j.
od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod. Plnenie
vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktoré sú na ich výživu i celkovú starostlivosť úplne odkázané,
je jednou zo základných povinností každého rodiča, pričom každý z rodičov je povinný venovať všetky
svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy detí, a to všetkých svojich detí bez rozdielu a bez ohľadu
na to, či s deťmi žije alebo nežije v spoločnej domácnosti, pretože dieťa má právo na vytvorenie čo
najpriaznivejších podmienok pre svoj zdravý rast a vývoj.

22. Otec sa odvolal aj do výroku o úprave styku, avšak svoje odvolanie v rámci uvedeného žiadnym
spôsobom neodôvodnil, a preto odvolací súd v tejto časti odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov



odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo všetkých napadnutých výrokoch , ako vecne a právne
správne potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

23. V závere odvolací súd iba pre objasnenie situácie uvádza, že otec nepodal odvolanie do výroku
o rozvode manželstva a rovnako nepodal odvolanie do výroku týkajúceho sa zastupovania a správy
majetku maloletého. Tieto výroky teda nadobudli právoplatnosť bez ohľadu na odvolanie podané zo
strany otca.

24. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

25. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

26. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal
dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na
odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

27. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 52
C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ide o
konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu.

28. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.



(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).