Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/21/2020 z 28. 4. 2021
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. apríla 2021, sp. zn. 3Co/21/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1518201358.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/21/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1518201358.1 | 2021-04-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Vydržanie, Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: OZ, § 451 ods. 1 OZ, § 451 ods. 2 OZ, § 134 ods. 1 OZ, § 134 ods. 3 OZ, § 130 ods. 1 OZ, § 1510 ods. 1 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/73457079-1953-483b-a415-35b47ccefc12
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1518201358.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/21/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518201358
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1518201358.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: M. P. X. H. W., G.: XXXXXXXX,
F. A. Č.. X, W., proti žalovaným: X/ P. P., A.. XX.X.XXXX, O. X, W. Y. X/ Y. P., A.. X.X.XXXX, O. X, W.,
obaja zastúpení advokátom U.. U. W., Ú. XXX/X, H., o zaplatenie 1.040,73 eura s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 49C/9/2018-185 zo dňa
12.9.2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku
o náhrade trov konania potvrdzuje.

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
661,35 eura s úrokom z omeškania 5% p.a. zo sumy 316,62 eura od 4.3.2017 do zaplatenia a zo sumy
344,73 eura od 18.5.2018 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie istiny 379,38 eura s úrokom z
omeškania 5% p.a. zo sumy 379,38 eura od 4.3.2017 do zaplatenia zastavil, žalobu v časti úroku z
omeškania 5% p.a. zo sumy 344,73 eura od 5.3.2018 do 17.5.2018 zamietol a žalobcovi priznal proti
žalovaným  nárok na náhradu trov konania v rozsahu 27%.

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie 4.9.2015 od žalovaných domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia 1.040,73 eura s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 696 eur od 4.3.2017
do zaplatenia a zo sumy 344,73 eura odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby do zaplatenia. Žalobu
zdôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku na O. J. Q. W. o výmere 29 m2, ktorý je v katastri
nehnuteľností zapísaný v katastrálnom území A. ako parcela č. XXXXX/X na liste vlastníctva č. X a na
ktorom je umiestnená stavba so súpisným č. XXXX, druh stavby - samostatne stojaca garáž, zapísaná na
liste vlastníctva č. XXXX, ktorej bezpodielovými spoluvlastníkmi sú žalovaní a títo užívajú jeho pozemok
bez právneho dôvodu. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. K návrhu viedli, že ich garáž
je legálnou stavbou postavenou ich právnym predchodcom na pozemku, ktorý v čase realizácie stavby
patril Československému štátu s čím tento súhlasil. Podľa ich názoru predmetný pozemok užívali ako
osoby, ktoré k pozemku nadobudli  právo zodpovedajúce právu oprávnených z vecného bremena.

3. Po vznesení námietky premlčania žalovanými vzal žalobca žalobu o zaplatenie  379,38 eura s
príslušenstvom za obdobie od 1.2.2015 do 4.3.2016 späť. Súd prvej inštancie konanie v tejto časti podľa
ustanovenia § 145 ods. 1 a ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP  zastavil.



4. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu, ako i z predložených listín mal súd za preukázané,
že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku na O. J. Q. W. o výmere 29 m2, v katastri nehnuteľností
zapísanom v  katastrálnom území Nivy ako parcela č. XXXXX/X na liste vlastníctva č. X, že na
tomto pozemku je umiestnená samostatne stojaca garáž  so súpisným č. XXXX, zapísaná na liste
vlastníctva č. XXXX, ktorá je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných a jej stavba bola povolená
stavebným úradom. Žalovaní predmetnú stavbu nadobudli od matky žalovaného 1/ kúpnou zmluvou
z 18.1.2008 a vklad vlastníctva podľa nej bol do katastra nehnuteľností povolený dňa 19.2.2008 (Q.
XXXX/XX). V konaní žiadna zo strán sporu netvrdila, že sa žalobca domáhal v minulosti, či v súčasnosti
odstránenia garáže zo svojho pozemku. Z uvedeného mal súd za preukázané, že vlastníci stavby
(právni predchodcovia žalovaných), ako i žalovaní užívali a užívajú stavbu ako i pozemok, na ktorom je
postavená nerušene od jej výstavby a minimálne od roku 1974 za jeho užívanie vlastníkovi pozemku
neplatili. Žalobca listom zo 16.1.2017 vyzval žalovaných na vydanie 696 eur ako bezdôvodného
obohatenia, ktoré im vzniklo užívaním predmetného pozemku bez právneho titulu za obdobie dvoch
predchádzajúcich rokov, ktorý im bol doručený 1.2.2017. Z čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1 Rozhodnutia
primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. XX/XXXX, ktorým sa ustanovujú ceny
prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno zistil, že ceny prenájmov určujú výšku nájmov
pozemkov, stavieb, nebytových priestorov, technických zariadení vo vlastníctve hlavného mesta SR
Bratislavy (ďalej len „hlavné mesto“) a že ceny  za prenájom uvedené v prílohe č. 1 v tabuľke č. 100 a v
prílohe č. 2 v tabuľke č. 200 a č. 300 sú ceny minimálne a vzťahujú sa len na prenájom nehnuteľností -
pozemkov, stavieb, nebytových priestorov, ako aj technických zariadení vo vlastníctve hlavného mesta.
Podľa prílohy č. 1 k Rozhodnutiu primátora hlavného mesta č. XX/XXXX, Tabuľky č. položka 17 je za
nájom pozemku v lokalite II. v k.ú. H., A., A.  P., Q., S. Y. F. po B. J. stanovená cena 12 eur za 1 m2 ročne.

5. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení § 134 ods. 1 a ods. 3, § 129 ods. 1,
§ 130 ods. 1, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, 451 ods. 1 a ods. 2, § 517 ods. 1  Občianskeho zákonníka a §
3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Vychádzal
z nesporných skutočností, že žalobca je vlastníkom pozemku v Bratislave  v katastrálnom území A. parc.
č. XXXXX/X o výmere 29 m2, že žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi garáže súpisné číslo č.
XXXX stojacej na tomto pozemku žalobcu, že vecné bremeno v prospech žalovaných k predmetnému
pozemku žalobcu v katastri nehnuteľností nie je evidované a že žalovaní  úhradu za užívanie pozemku
vo vlastníctve žalobcu neplatia. Uvedené zistenia vyhodnotil tak, že žalovaní užívajú pozemok žalobcu
bez právneho titulu a žalobca si v  uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 5.3.2016 do 31.1.2018 dôvodne. Výšku bezdôvodného obohatenia za uvedené obdobie určil podľa
Rozhodnutia primátora hlavného mesta SR Bratislavy č. XX/XXXX, podľa ktorého určoval ceny prenájmu
svojich pozemkov, na sumu 661,35 eura.

6. Žalovaní sa v spore bránili tým, že k pozemku žalobcu vydržali právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. Podľa nich predpoklady vydržania tohto práva boli splnené už ich právnymi predchodcami,
ktorí nerušene a dobromyseľne užívali pozemok žalobcu  výlučne pod stavbou v ich vlastníctve. Tým,
že  vykonávali  práva k pozemku, ktoré boli nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, a to v
dobrej viere od roku 1967 bezodplatne, vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu zaťažujúcemu
pozemok. Žalovaní od nadobudnutia vlastníckeho práva k garáži v roku 2008, s pripočítaním doby
oprávnenej držby práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu ich predchodcami, nadobudli k pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Na základe toho sa domnievali, že im právo
zodpovedajúce vecnému bremenu patrí a pozemok žalobcu užívajú oprávnene.

7. K uvedenej obrane súd prvej inštancie uviedol, že na nadobudnutie akéhokoľvek vecného
práva vydržaním je prvou a základnou podmienkou existencie právneho titulu vstupu do držby veci
alebo práva. Podľa súdu žalovaní nepreukázali právny titul, na základe ktorého vstúpili ich právni
predchodcovia (prípadne oni samotní) do držby práva k predmetnému pozemku zodpovedajúceho
vecnému bremenu. Žalovaní v konaní nespochybnili, že ako vlastníci garáže mali vedomosť, že
nie sú vlastníkmi pozemku, na ktorom je postavená, z čoho vyplýva, že mali mať vedomosť o
tom, komu primárne patrí právo pozemok užívať. V konaní netvrdili ani nepreukazovali právny titul
nadobudnutia držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v zmysle ustanovenia § 151o ods.
1 Občianskeho zákonníka a netvrdili ani to, že ich právni predchodcovia sa stali subjektom práva k
predmetnému pozemku na základe niektorého zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného
bremena a v dobrej viere vykonávali práva k pozemku zodpovedajúce vecnému bremenu. Naopak z



konania podľa súdu vyplynulo, že na základe nerušeného bezodplatného užívania pozemku žalobcu
sa od roku 1967 domnievali, že vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu, avšak prvotný titul
(zmluva, závet, schválená dohoda dedičov, rozhodnutie príslušného orgánu, ustanovenie zákona), z
ktorého by odvodzovali svoje presvedčenie, že im právo vecného bremena k pozemku patrí v konaní
neuviedli. Podľa súdu súhlas správcu pozemku s výstavbou garáže na predmetnom pozemku nie je
právnym titulom vstupu do držby vecného bremena, rovnako ani nerušené a bezodplatné užívanie
pozemku, a preto nemohlo založiť  dobromyseľnosť v tom, že ide o výkon práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť so zreteľom
ku všetkým okolnostiam dobromyseľným v tom, že sa stal subjektom práva na základe zákonom
predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, čo v danom prípade absentovalo.  V čase od
nadobudnutia stavby mali žalovaní nielen vedomosť o vlastníkovi pozemku zastavaného ich garážou,
rovnako mali vedomosť, že nebolo zriadené vecné bremeno spočívajúce v užívaní pozemku v ich
prospech (napr. zmluva o zriadení vecného bremena), z čoho vyplýva, že vlastníci garáže nemali
nikdy žiaden nadobúdací titul k predmetnému právu. Žalovaní nepreukázali nadobudnutia práva
zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku žalobcu vydržaním pre chýbajúcu dobromyseľnosť v tom,
že konajú ako oprávnení z vecného bremena. Nerušený výkon práva užívania pozemku presahujúci 10
rokov nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu.

8. Nakoľko sa žalovaní dostali do omeškania s úhradou odplaty za užívanie predmetného pozemku,
vznikol žalobcovi podľa ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka aj nárok na zaplatenie úroku z
omeškania zo sumy 316,62 eura od 4.3.2017 do zaplatenia (odo dňa nasledujúceho po uplynutí 30 dní od
doručenia výzvy na úhradu sumy 696 eur, ktorá bola žalovaným doručená 1.2.2017) do zaplatenia a zo
sumy 344,73 eura odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovaným (17.5.2018), t.j. od 18.5.2018
do zaplatenia v sadzbe 5% p.a. (5 percentuálnych bodov plus 0% ako základná úroková sadzba ECB).
V časti uplatnených úrokov z omeškania zo sumy 344,73 eura o 5.3.2018 do 17.5.2018 v sadzbe 5%
p.a. súd žalobu zamietol, pretože žalovaní sa dozvedeli o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia dňom, keď im bola doručená žaloba, teda nie dňom doručenia žaloby na súd ako si žalobca
uplatnil žalobou.

9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovení § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 256
ods. 1 CSP a výsledok sporu posúdil tak, že žalobca bol procesne úspešný v časti istiny 661,35 eura,
v časti zastaveného konania 379,38 eura boli úspešní žalovaní, keď čiastočné späťvzatie žaloby zavinil
žalobca, pretože v tejto časti vzal žalobu späť po námietke premlčania vznesenej žalovanými. Procesný
úspech žalobcu bol 63,5%, úspech, žalovaných bol 36,5%, t.j. čistý úspech žalobcu bol 27%. Na základe
uvedeného súd priznal žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého
procesného úspechu v konaní, t.j. 27%.

10. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku podali včas odvolanie žalovaní, ktorí ho žiadali zmeniť
a žalobu aj v tejto časti zamietnuť, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nie je
dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený, čo považovali za porušenie ich procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil
vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k predmetnému pozemku žalobcu. Uviedli, že sú
vlastníkmi garáže, ktorej stavba bola povolená dňa 24.11.1967 Obvodným národným výborom W. A.
a garáž bola postavená v čase, keď bol vlastníkom pozemku Československý štát a jeho správcom
národný výbor, z čoho je zrejmé, že vlastník pozemku dal súhlas k stavbe garáže a súčasný stav, že je
rozdielny vlastník stavby a pozemku vznikol z vôle pôvodného vlastníka pozemku. Zdôraznili, že garáž
nemôžu užívať bez toho, aby súčasne nevyužívali aj zastavaný pozemok a tak od nadobudnutia garáže
a vstupu do jej užívania vykonávajú práva nevyhnutné na výkon ich vlastníckeho práva k stavbe a sú
oprávnenými držiteľmi tohto práva. Práva nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe môžu byť
predmetom oprávnenej držby podľa ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a sú spôsobilé
na vydržanie práva podľa ustanovenia           § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázali na
ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak je držiteľ práva so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu právo patrí, je oprávneným držiteľom práva, pričom zákon
v pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená. Počas oprávnenej držby práva nevyhnutného na
výkon vlastníckeho práva nebol voči nim ani ich právnym predchodcom uplatňovaný nárok na odplatu
za užívanie pozemku. Toto tvrdenie opierali o skutočnosť, že ich právnym predchodcom bola matka
žalovaného 1/, ktorý dlhodobo spravoval majetkové záležitosti matky a nikdy pritom nebol konfrontovaný
s požiadavkou vlastníka na odplatu. Stavbu garáže preto nadobudli v dobrej viere bez akýchkoľvek tiarch



a nárokov tretích osôb. Podľa nich žalobca v konaní nepreukázal nič, čo by spochybňovalo ich tvrdenia
a ich subjektívne presvedčenie, že im právo ktoré vykonávajú patrí. Podľa nich práve subjektívny stav
existujúci v ich psychike a to presvedčenie o dobromyseľnosti držby s ohľadom na všetky okolnosti, že im
toto právo patrí, zakladá dobromyseľnú oprávnenú držbu. Súd prvej inštancie podľa nich v odôvodnení
napadnutého rozsudku nepojal ich obranu a jej právne zdôvodnenie komplexne, ale neprípustne ju zúžil
na skutočnosti vytrhnuté z kontextu a nevzal do úvahy nimi uvádzanú obranu. V kontexte uvedených
dôvodov nemôže dobromyseľnosť držby vylučovať ani ich vedomosť o vlastníckom práve žalobcu, resp.
jeho právneho predchodcu zapísanom v katastri nehnuteľností. V konkrétnych pomeroch prípadu ani
tento zápis nemohol vlastníkom garáže brániť vstúpiť do jej užívania a súčasne začať vo vzťahu k
zastavanému pozemku využívať súbor opatrení nevyhnutný k výkonu vlastníckeho práva k stavbe.
Žalovaní ďalej súdu prvej inštancie vytkli, že vychádzal to súdnych rozhodnutí, ktoré sa nemali aplikovať
na daný prípad; súd právne posudzoval meritum veci mimo jej konkrétnych a špecifických podmienok
prejednávaného sporu, nerešpektoval výsledky dokazovania a podmienky vydržania rozšíril o existenciu
právneho titulu vstupu do držby a následne vyvodil nesprávny záver, že nepreukázali titul na vstup do
držby. Mali za to, že použité závery z judikátov nie je možné aplikovať na danú vec, nakoľko riešia
otázku vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré má spočívať v práve prechodu  cez
cudzí pozemok k stavbe vo vlastníctve osoby, ktorá sa vydržania domáha, kde je dôvodné vyžadovať
preukázanie existencie titulu pre otázku, či vôbec mohla držba vzniknúť, čo je však skutková a práva
situácia odlišná ako je v  prejednávanej veci.

11. Žalobca žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd sa riadne
a vyčerpávajúco vysporiadal s otázkou zákonných podmienok pre vydržanie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu žalovanými, resp. ich právnym predchodcom. Žalovaní počas celého konania
nepreukázali dobromyseľnosť a oprávnenosť držby a sama skutočnosť, že užívajú nehnuteľnosť
nerušene po dobu dlhšiu ako 10 rokov nezakladá ich dobrú vieru v to, že ide o výkon práva zodpovedajúci
vecnému bremenu, nakoľko pre vydržanie je základnou podmienkou existencia právneho titulu držby
veci alebo práva. Ani prípadný súhlas vlastníka pozemku s užívaním pozemku by nebolo možné
považovať za titul vstupu do držby a takýmto dôvodom nie je ani skutočnosť, že žalobca nepožadoval od
žalovaných náhradu za užívanie svojho pozemku, nakoľko je výlučne na ňom, kedy bude od žalovaných
žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia.

12. Žalovaní v reakcii na vyjadrenie žalobcu opätovne poukázali na dôvody odvolania a zdôraznili, že
dlhoročná pasivita žalobcu umocňovala ich presvedčenie ako vlastníkov stavby o oprávnenosti užívania
ich vlastnej stavby bez akýchkoľvek nárokov iných osôb týkajúcich sa pozemku pod stavbou.

13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil 29.4.2021 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP).

14. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa odvolacích dôvodov a porovnaním
s príslušnými právnymi normami dospel odvolací k záveru, že rozhodnutie súdu o žalobe je správne.
Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žaloby a dospel na základe vykonaného
dokazovania k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil i správne právne závery
o tom, že žalovaní užívali pozemok žalobcu bez právneho dôvodu a že sa na jeho úkor obohatili. Súd
prvej inštancie na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 451 ods. 1 a
ods. 2 a § 458), ktoré správne vyložil a dôvody vedúce k vyhoveniu žaloby i dostatočne, v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnými argumentmi sporových strán. K tomuto
odvolací súd na ozrejmenie poznamenáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
účastníkov konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z
tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.



15. Odvolací súd k odvolaniu žalobcu uvádza, že neobsahuje skutočnosti alebo argumenty, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť rozsudok súdu prvej inštancie. Žalovaní nepopreli, že v období, za ktoré si žalobca
uplatnil právo na vydanie vydanie bezdôvodného obohatenia, pozemok žalobcu užívali. V konaní bolo
preukázané, že pozemok žalobcu v predmetnom období užívali žalovaní bez právneho titulu a bez toho,
že by mu za užívanie platili náhradu, v dôsledku čoho na jeho úkor získali bezdôvodné obohatenie.
Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle totiž získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo
znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod
plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. O
plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania pozemku bez nájomnej alebo inej zmluvy, alebo
bez iného titulu. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je vzhľadom na povahu plnenia schopný vrátiť
ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Pretože účelom je tu odčerpať prostriedky bezdôvodne sa obohacujúceho, ktoré získal
na úkor iného, treba výšku plnenia za užívanie cudzieho pozemku bez právneho dôvodu odvodzovať
od prospechu, ktorý obohatený získal. Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by
obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za užívanie (prenajatie) porovnateľnej  veci.
Súd prvej inštancie pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vzal do úvahy nájomné, za ktoré
prenecháva žalobca iné pozemky v danej oblasti do užívania iným. Táto skutočnosť mu umožnila založiť
úvahu o výške nároku na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislosti. Vo veci určil výšku
bezdôvodného obohatenia na 12 eur za meter a jeden rok, pričom vychádzal zo skutočnosti, ktorá nebola
v konaní spochybnená. Žalovaní sa bránili len tým, že predmetný pozemok užívali na základe práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu

16. Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.

17. Podľa ustanovenia § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka
nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti,
alebo patria určitej osobe

18. Podľa ustanovenia § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou
zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,
rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno
nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie
práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

19. K podstatným tvrdeniam žalovaných v odvolaní odvolací súd uvádza, že ide o nedôvodnú
argumentáciu, k čomu poukazuje na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností súdom
prvej inštancie  vedúcich k záveru, že v prípade neboli dané základné predpoklady pre vydržanie
vecného práva k nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia       § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení
s ustanovením jeho § 151o. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu záver, že k vydržaniu práva
vecného bremena k predmetnému pozemku žalovanými nedošlo aj riadne odôvodnil.

20. V danom spore sa žalovaní proti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenie získaného
užívaním pozemku žalobcu bez právneho dôvodu bránili tým, že právo užívať ho vydržali ako vecné
bremeno k nemu. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s
predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva. Vydržanie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia tohto vecného práva a pojmovo
predstavuje jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá
nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená
držba trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba
(vo všeobecnosti) predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu právo patrí, a že je v tejto dobrej
viere so zreteľom na všetky okolnosti; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera
v prípade práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočíva v presvedčení držiteľa, že na základe
určitého titulu bolo zriadené vecné právo (vecné bremeno) a že v takto založenom právnom vzťahu
je oprávnený vykonávať právo, ktoré tvorí obsah tohto vzťahu. Dobrá viera predstavuje aj v prípade
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že



nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom na
všetky okolnosti“. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom
po celý priebeh vydržacej doby. Vecné bremená patria medzi vecné práva k cudzej veci (iura in re
aliena). Obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť
alebo robiť alebo sa niečoho zdržať. Samotné takéto obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci nie je ale
určujúcim znakom inštitútu vecného bremena, lebo predmetné obmedzenie (niečo trpieť, niečoho sa
zdržať, niečo konať) môže vyplývať aj z iného dôvodu, napríklad obligačného. Vo všeobecnosti môže byť
obsahom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu aj právo užívať pozemok, na ktorom je postavená
stavba, avšak sama skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu (napríklad užíva stavbu, ktorá je postavená výlučne na cudzom
pozemku), ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva, keďže k nemu môže dochádzať aj na
základe iných právnych dôvodov.

21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že
predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby
držiteľ skutočne „bol“ (teda nie iba „mohol byť“) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu
vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska toho, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ku ktorým právo vo forme vecného bremena
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak
tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba
vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak
si určitú vec prisvojuje. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby
veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, teda či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul.
Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Cdo 260/2008). Inými slovami, z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia
vecného bremena k veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky
titulu (prípadne aj len domnelého) nadobudnutia práva z vecného bremena. Žalovaní za titul vecného
bremena považovali vydané stavebné povolenie, ktoré vydal miestny národný výbor, ktorý bol zároveň
správcom predmetného pozemku patriaceho Československému štátu, resp. predpokladaný súhlas
štátu (vlastníka pozemku) na dané užívanie, ktorý mal byť podkladom pre vydanie stavebného povolenia.
Pokiaľ žalobcovia odvodzovali svoju dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť ich právnej predchodkyne
len z týchto skutočností, nemohli byť objektívne presvedčení, že im patrí právo vecného bremena.
Akýkoľvek súhlas so samotným užívaním pozemku bez ohľadu na to, či bol skutočne daný, prípadne za
akých okolností, nemôže byť titulom pre nadobudnutie dobrej viery, že žalovaným patrí právo vecného
bremena, ak žalovaní ani netvrdili, že by týmto súhlasom malo byť zriadené vecné bremeno, a preto
odvolací súd mal za správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaní nepreukázali, že právo z vecného
bremena vykonávali dobromyseľne a teda nepreukázali, že na užívanie predmetného pozemku mali
právny dôvod.

22. Odvolací súd preskúmaním veci nezistil dôvody, ktoré by zakladali nezákonnosť, alebo nesprávnosť
postupu súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v  odôvodnení rozsudku poukazoval aj na judikatúru,
ktorá s otázkou dobromyseľnosti držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu jednoznačne
súvisela a jej závery aj správne aplikoval na zistený skutkový stav. Napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie o vyhovení žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia a súvisiacom výroku o náhrade trov
konania preto ako vecne správny potvrdil.

23. Odvolací súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ustanovenia §
396 ods. 1 CSP v spojení s jeho ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že úspešnému žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu  žiadne nevznikli.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).