{"guid": "62bb220a-6b3d-4967-94f7-7e2d4b3f8b21:6217fda0-9c55-49b1-a451-aac639a7de6f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3", "spisova_znacka": "4Cob/79/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/79/2021 z 16. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. júna 2021, sp. zn. 4Cob/79/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3", "identifikacne_cislo": "1510228256", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Kornélia Harcsová", "sudca_id": 708, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kornelia-harcsova-708", "datum_vydania": "2021-06-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmluva o dielo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6217fda0-9c55-49b1-a451-aac639a7de6f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/79/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510228256
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek
senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: SMD Zákopčie, družstvo,
023 11 Zákopčie, IČO: 36 010 855, práv. zastúp.: STEHURA & partners, v.o.s., Fraňa Kráľa 2080, 022
01 Čadca, IČO: 47 246 863 proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Jarovce, Palmová 1, 851 10
Bratislava, IČO: 00 304 603, práv. zastúp.: JUDr. Tatiana Harmatová, advokátka, so sídlom Podháj
61, 841 03 Bratislava, o zaplatenie 14.434,21 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/130/2011-189 zo dňa 26.9.2010 spolu s opravným uznesením
č. k. 29Cb/130/2011-218 zo dňa 20.11.2020 takto

r o z h o d o l :

I.  Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V  č. k. 29Cb/130/2011-189 zo dňa
26.9.2010  spolu s opravným uznesením č. k. 29Cb/130/2011-218 zo dňa 20.11.2020  p o t v r d z u j e .

II.  Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) žalobcu zamietol. Žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
Opravným uznesením č. k. 29Cb/130/2011-218 zo dňa 20.11.2020 súd opravil označenie právneho
zástupcu žalobcu aj žalovaného.
Rozhodol tak s poukazom na §§ 224, 387, 388, 391 ods.1, 397, 536 ods.1, 2, 3, 451 ods.1, 2, 457 zák.
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že  žalobca sa žalobou zo dňa 08.12.2010 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 14.434,21 Eur s príslušenstvom a nahradil mu trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že na základe objednávky č. 23/2006 si žalovaný objednal zbúranie starej školy
podľa dohovoru. Žalobca tieto práce pre žalovaného vykonal a cenu prác vyfakturoval faktúrou č. OF
2006/59 na sumu 14.434,21 Eur s dátumom splatnosti 13.01.2007. Žalovaný do podania návrhu faktúru
neuhradil.

3. Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a vo veci vydal platobný rozkaz, voči ktorému podal v zákonnej
lehote žalovaný odpor. Tento odôvodnil tým, že žalobcom vyfakturované práce neboli z jeho strany
vykonané v takom rozsahu v akom si ich uplatnil voči žalovanému, žalobcom uplatnená suma je
neprimerane vysoká, nezodpovedajúca obvyklej cene za porovnateľné práce v čase ich realizácie.
Žalovaný ďalej uviedol, že vnáša námietku premlčania z dôvodu, že vo faktúre bol uvedený dátum
dodania služby 19.12.2007 avšak žalobca vykonal búracie práce v máji 2006 a teda služba bola dodaná



v tomto mesiaci a nie až v decembri 2006 ako tvrdí žalobca. Nakoľko nedošlo k dohode o platobných
podmienkach, žalovaný bol povinný zaplatiť cenu za búracie práce hneď po ich vykonaní, teda v máji
2006 a od tohto okamihu začala plynúť premlčacia lehota.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov p. V.Á. G. a p. W. S., čítaním listinných
dôkazov a to  faktúry č. OF2006/59, objednávkou búracích prác z č. l. 4, vrátením faktúry z č. l. 21, č. l. 22,
časťou statického posudku z č. l. 23, špecifikáciou prác z č. l. 37, rozpočtom z č. l. 38, faktúrou č. 061007,
faktúrou č. OF 2005/55, faktúrou č. OF 2006/58, faktúrou č. OF 2006/60, záznamami o prevádzke stroja
z č. l. 81-84 a ostatným spisovým materiálom.

5. Žalobca uviedol, že na základe objednávky žalovaného vykonávali búracie práce zo začiatkom prác
začiatkom leta a práce boli ukončené v decembri roku 2006. Starostka obce ho  požiadala, aby nechal
vypracovať statický posudok, ktorý je založený v spise na posúdenie, či sa bude budova opravovať
alebo búrať. Na základe tohto posudku sa obec rozhodla budovu zbúrať a osobne žalobcovi odovzdali
objednávku. Dielo bolo ukončené, keď bolo všetko vyčistené a sutina odvezená aj z medziskládky. Mohlo
to byť 08.,10,.19. decembra.  Posledné práce boli odvoz sutiny na skládku a bolo to v decembri roku
2006, čo bolo súčasťou búracích prác. Odvoz sutiny vie preukázať jedine STAZkou. Dielo odovzdal
donesením faktúry, ktorú osobne odovzdal starostke obce Jarovce. Jej meno si už nepamätá. Následne
bola faktúra doručená aj poštou. Pre žalovaného vykonával práce žalobca aj v minulosti a faktúra bola
vždy uhradená.
K námietke premlčania vznesenej odporcom uviedol,  že dielo bolo vykonávané počas celého roka 2006.
Po jeho dokončení v decembri 2006 žalobca vystavil faktúru tak, ako to robil aj pri predchádzajúcich
činnostiach vykonávaných pre žalovaného. Z tohto dôvodu je podľa názoru žalobca nárok žalobcu
nepremlčaný. O zriadení medziskládky vedela bývalá starostka obce, z medzisklády sa odpad odvážal
po celý rok. Medziskládka bola zriadená na pozemku urbariátu na náklade ústnej dohody. Od júna 2006
žalobca nevykonával žiadne búracie práce, len odvážal odpad z medziskládky.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 07.07.2011 uviedol, že starú školu len búral a odvoz
materiálu si zabezpečoval žalovaný na vlastné náklady.
Žalobca v priebehu konania vzniesol námietku premlčania ohľadne námietok rozsahu prác vznesených
žalovaným.
Súd vypočul štatutárneho zástupcu žalovaného, svedkyňu p. V. G., bývalú starostku obce Jarovce,
svedka p. W. S., predsedu Urbárskej spoločnosti Bratislava- Jarovce.
Súd na základe vykonaného dokazovania žalobu zamietol.

6. Krajský súd v Bratislave uznesením 4Cob/134/2015-141 zo dňa 31.08.2017 rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že
sa sporové strany, t.j. bývalá starostka p. V. G. a žalobca dohodli na cene, resp. na spôsobe určenia
ceny prípadne, že sa výslovne dohodli, že chcú uzavrieť zmluvu aj bez dohody o cene. Bez zistenia
týchto skutočností nie je možné vysloviť záver, že medzi sporovými stranami bola platne uzatvorená
zmluva o dielo. Za týmto účelom bude musieť súd doplniť dokazovanie. Ak súd dospeje k záveru, že
zmluva o dielo medzi sporovými stranami bola uzavretá neplatne a neprichádzal by do úvahy ani iný
zmluvný vzťah medzi sporovými stranami, potom plnením žalobcu v prospech žalovaného (vykonaním
búracích prác a odvozom odpadu) na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle
§ 451 Obč. zák., výška ktorého zisťovaná nebola a musí byť zistená obvyklá cena za porovnateľné
práce. Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia § 451 ods. 2 Obč. zák. (plnenie bez
právneho dôvodu),  sa riadi právnou úpravou Obchodného zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu
ČR R-26/2004), pričom bezdôvodné obohatenie vzniká už samotným prijatím tohto plnenia. Nebolo
ustálené, či predmetom ústnej dohody bol odvoz odpadu na medziskládku alebo aj odvoz z medziskládky
na ďalšiu skládku. Tento rozpor bude musieť súd odstrániť. Tiež sa súd dostatočne nevysporiadal so
svedeckou výpoveďou p. V. G., ktorá uviedla, že v prílohe č. 2 protokolu o odovzdaní úradu (v ktorom
bola do 21.12.2006) sa uvádza ako nedokončená aktivita práve škola, a že počas jej funkcie žalobca
neukončil búracie a odvozové práce a do 20.12.2006 dielo nebolo riadne vykonané. Predmetný doklad
sa v spise nenachádza.
Po zrušení prvoinštančného rozsudku krajským súdom navrhol žalobca doplnenie dokazovania na
preukázanie jeho skutkových tvrdení výsluchom svedkyne p. V. G.. Súd doplnil dokazovanie a svedkyňu
vypočul.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca v mesiaci máj 2006, najneskôr jún 2006
vykonal práce - búranie starej školy na základe objednávky žalovaného,  ktorá znela: „Objednávame si



u Vás zbúranie starej školy podľa dohovoru.“, teda bez uzavretia písomnej zmluvy o dielo. V intenciách
usmernenia odvolacieho súdu žalobca ako jediný dôkaz navrhol opakované vypočutie svedkyne p. V.
G. na preukázanie uzavretia ústnej zmluvy o dielo, ktorej obsahom mala byť dohoda o cene diela a
dohoda o predmete diela.
Svedkyňa vo svojej prvej výpovedi uviedla, že cena za vykonanie diela bola žalobcom ponúknutá
okolo 900.000,- Sk a predmetom diela malo byť búranie, likvidácia a odvoz všetkým materiálov. Neskôr
uviedla, že obsahom ústnej zmluvy o dielo bolo rozobratie a zbúranie starej školy a odvoz odpadu
na medziskládku, na otázku súdu následne uviedla, že predmetom plnenia malo byť zbúranie, odvoz
odpadu na medziskládku a potom jej zlikvidovanie.
Pri dovypočutí svedkyňa uviedla, že na cene sa dohodli podľa ponúk alebo okolností v tom čase, v
tom čase bola výhodná. Bol ponúknutý rozpočet a z rozpočtu čo bolo vykonané po predložení dokladov
malo byť vyplatené. Rozpočet bol svedkyňou odsúhlasený pri zadávaní objednávky.  V konaní bolo
nesporné, že v priebehu prác došlo zo strany žalobcu k ich predčasnému ukončeniu z technických
dôvodov na jeho strane, žalobca teda nevykonal zbúranie celej starej školy a odviezol len tú časť
stavebného odpadu, ktorý sám zbúral. Rozpočet predložený žalobcom (č. l. 38) je jediným rozpočtom
na búracie  práce. Tento rozpočet však nemohol byť  rozpočtom predloženým žalobcom žalovanému
pri uzatváraní zmluvy, tak ako tvrdil žalobca.  Počet ton odvezenej sutiny  totiž zodpovedá počtu ton
uvedených žalobcom v písomnosti žalobcu zo dňa 30.12.2006 ( č. l. 37) teda po žalobcom tvrdenom
ukončení diela, ktorý pravdepodobne tvoril prílohu faktúry a taktiež sú v oboch dokumentoch totožné
údaje: búranie stropov, demontáž krovov, demontáž betónovej krytiny. Žalobca vo svojej výpovedi
potvrdil, že  odvezené bolo všetko, čo je uvedené na č. l. 37. Žalobca v čase uzatvárania zmluvy so
žalovaným nemohol predpokladať, že práce na búraní školy ukončí predčasne. Ak by bol tento rozpočet
predložený žalovanému pri uzatváraní zmluvy, musel by obsahovať podstatne vyššie údaje o množstve
odvezenej sutiny, ako aj ostatné údaje. Navyše je nepravdepodobné, že žalobca  pred zbúraním
budovy vedel s presnosťou troch desatinných miest odhadnúť skutočné množstvo ton  odvezenej sutiny.
Svedkyňa pôvodne uviedla, že dohodnutá cena bola okolo 900.000,- Sk, neskôr uviedla, že bol pri zadaní
objednávky predložený rozpočet a z rozpočtu čo bolo vykonané, malo byť aj uhradené. Žalobca uviedol,
že bol žalovanému predložený rozpočet z č. l. 38. Tomuto tvrdeniu súd neuveril  napr. z dôvodu, že
je absolútne nemožné aby odhadovaná tonáž odvážanej sutiny pred búraním presne korešpondovala
s naozaj odvezenou sutinou podľa prílohy k faktúre, resp. listu žalobcu zo dňa 30.12.2006. V súdnom
spise založený rozpočet nemohol byť z vyššie uvedených dôvodov rozpočtom, na základe ktorého malo
medzi stranami sporu dôjsť k dohode o cene.
Ani po doplnení dokazovania nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že sa sporové strany dohodli
na cene, resp. na spôsobe určenia ceny prípadne, že sa výslovne dohodli, že chcú uzavrieť zmluvu aj
bez dohody o cene a teda, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo.
Čo sa týka dohody o predmete diela, žalobca vo svojom vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný si odvoz
materiálu zabezpečoval na vlastné náklady. Vo svojej výpovedi už uviedol, že dielo bolo ukončené, keď
bolo všetko vyčistené a sutina odvezená aj z medziskládky.  Svedkyňa p. G. vo svojej výpovedi spočiatku
uviedla, že obsahom dohody bol odvoz sutiny na medziskládku, takú istú odpoveď dala opakovane na
otázku súdu, túto vzápätí doplnila, predmetom diela bol aj odvoz odpadu na medziskládku a potom jej
zlikvidovanie. Podľa rozpočtu z č. l. 38 ako aj listiny z č. l. 37, ktorá mala potvrdzovať, čo bolo skutočne
odvezené, sutina sa odvážala do 9 km. Podľa výpovede žalobcu však tento mal sutinu vyvážať na
skládku do Devínskej Novej Vsi, ktorá je od Jaroviec podľa informácií dostupných na internete vzdialená
cca 23 km.  Takto vzdialený odvoz nebol ani v jednom z týchto dokladov uvedený.
Žalobca v konaní žiadnym dôkazom jednoznačne nevedel preukázať, že predmetom zmluvy bol odvoz
sutiny na skládku a ani to, že odpad na skládku skutočne odviezol.
Pokiaľ by žalobca odvážal stavebný odpad na skládku v decembri 2006, vedel by túto skutočnosť
preukázať potvrdením prevádzkovateľa skládky, v ktorom by bolo uvedené aj množstvo odovzdaného
odpadu. Žalobca odvoz odpadu preukazoval záznamami o prevádzke stroja, ktoré sú jeho interným
dokladom. V jednotlivých záznamoch (č. l. 84)  v kolonke označenie prác je uvedené napr. Kramare
Železná studna Most, Petržalka výkop kanalov, Petržalka zásyp výkopu, Železna studna Kramare
Petržalka, nakladka stav odpadu Jarovce. Okrem dvoch záznamov ani v jednom nie je spomenutý
stavebný odpad ani miesto nasadenia stroja Jarovce. Dva záznamy zo dňa 18. a 19. 12 2006 hovoria o
nakládke stavebného odpadu v Jarovciach. Nakoľko žalobca nedisponuje žiadnym potvrdením o odvoze
odpadu na skládku, nie je zo záznamov zrejmé, ako bolo s nakladaným stavebným odpadom žalobcom
naložené, pretože vo svojej výpovedi dňa 22.10. 2014 sám žalobca na otázku, kde bola konečná skládka,
na ktorú sa mala suť odviezť z medziskládky uviedol, že „ niečo sa ponúklo občanom, niečo sme použili
my na vlastné stavby a niečo sa odviezlo do Devínskej Novej Vsi.“ Na otázku ohľadne vzdialenosti z



Jaroviec do Devínskej Novej Vsi žalobca uviedol, že je to „do 9 km“ a na otázku akým spôsobom sa
suť prevážala žalobca uviedol: „aj našimi autami, niektorí prišli vlastnými autami. Poskytovali sme to
viac menej zdarma, snažili sme sa ušetriť peniaze zákazníkom. Ľudia si tento materiál brali väčšinou
sami  a my sme im poskytli nakladanie.“ Žalobca v decembri 2006  teda nepreukázal, či stavebný odpad
nakladal na vozidlá občanov alebo na svoje vozidlá a či tento odpad odviezli z medziskládky občania
alebo žalobca pre vlastnú potrebu.  O dovoze stavebného materiálu na skládku v D.N. Vsi žalobca
žiaden doklad nepredložil.

7. Podľa súdu je nesporné, že žalobca vykonal časť búracích prác starej školy v mesiacoch máj - jún
2006, práce boli dokončené spoločnosťou DOMSTAV PLUS, s.r.o., ktorá práce dokončila 14.06.2006.
Vzhľadom na to, že strany sporu nemali platne uzavretú zmluvu o dielo, žalobca sa mohol zaplatenia
ceny za vykonané práce titulom bezdôvodného obohatenia domáhať hneď po ukončení búracích prác,
t.j. v máji resp. v júni 2006. Žaloba bola podaná dňa 08.12.2010, teda po uplynutí štvorročnej premlčacej
lehoty.
Čo sa týka odvozu stavebného odpadu z medziskládky na skládku, nebolo v konaní jednoznačne
preukázané, že búracie práce zahŕňali aj túto činnosť. Navyše predloženými listinnými dôkazmi žalobca
nepreukázal odvoz na riadnu skládku odpadu. Spomínané dva záznamy z 18. a 19. 12. 2006, ktoré sú
navyše interným dokladom žalobcu hovoria o nakládke stavebného odpadu v Jarovciach, nepreukazujú
však jeho odvoz na skládku a navyše nie je zrejmé ani to, na koho vozidlá bol odpad nakladaný. I keby
teda bolo predmetom dohody strán sporu aj odvezenie odpadu z medziskládky na skládku, žalobca
vykonanie týchto prác nepreukázal.
Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.
O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalovaný bol v konaní
úspešný a preto mu súd priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100%.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,  ktorý rozhodnutie súdu      považuje
za nezákonné a nesprávne, súd predmetným rozhodnutím porušil jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 46 ods. 1/ Ústavy SR a predstavuje svojvôľné  rozhodnutie, pričom v odôvodnení
rozhodnutia je vo výraznom rozpore s vykonaným dokazovaním, s prioritami spravodlivosti, pričom
vykazuje extrémny nesúlad s vykonaným skutkovým a právnym zistením. Súd pochybil, keď v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1/ písm. b, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Ďalej súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Napadnutý rozsudok súdu je   v príkrom rozpore s ustanovením § 391 ods.2 CSP, nakoľko súd
nepostupoval v opätovnom konaní a rozhodnutí podľa záverov Krajského súdu Bratislava, ktoré boli
zhrnuté v bode 28 uznesenia Krajského súdu Bratislava 4Cob/134/2015 z 31.8.2017.  Krajský súd
Okresnému súdu okrem iných skutočností prikázal odstrániť rozpor vo výpovedi mňa - žalobcu a
svedkyne p. V. G.. Z uvedeného dôvodu bola na pojednávaní dňa 4.4.2019 opätovne vypočutá svedkyňa
p. V. G., ktorá vo svojej výpovedi jednoznačným spôsobom uviedla čo bolo predmetom zmluvy o dielo,
taktiež presným a jasným spôsobom uviedla, že bola dohodnutá cena diela, že pri takejto sa vychádzalo
z predloženej cenovej ponuky a jednoznačne sa vyjadrila ku skutočnosti, že predmetom zmluvy o dielo
bol aj vývoz materiálu na medziskládku a odtiaľ jeho odvoz na skládku do konca roka. OS Bratislava V
aj napriek takejto jednoznačnej výpovedi svedkyne v odôvodnení napadnutého rozsudku spochybňuje
platnosť uzavretej zmluvy o dielo a tvrdí, že žalobca sa mohol domáhať zaplatenia ceny za práce titulom
bezdôvodného obohatenia, nakoľko nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že búracie práce zahŕňali
aj odvoz stavebného odpadu z medziskládky na skládku a teda  nárok je preto premlčaný.
V odôvodnení rozsudku ďalej súd spochybňuje predložené listinné dôkazy z jeho strany a to aj napriek
skutočnosti, že tieto už v zrušujúcom uznesení prejudikoval KS v Bratislave, z čoho  vyplýva skutočnosť,
že takýto postup súdu je účelový a v rozpore so základnými princípmi CSP, konkrétne s článkom 6
ods. 1/, z ktorého vyplýva skutočnosť, že strany sporu majú v konaní rovné postavenie, spočívajúce
v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany.
OS Bratislava V takto postupoval aj napriek tej skutočnosti, že žalovaný  predložené listinné dôkazy v
podstate ani nenamietal. V tomto vidí aj porušenie práva na spravodlivý proces.
Odhliadnuc od skutočnosti, že konanie pred Okresným súdom  Bratislava V trvá neúmerne dlho,
nakoľko sa jedná  o  jednoduchú právnu vec, bez nejakého zložitého dokazovania, súd aj napriek
pomerne jednoznačnému právne záväznému odôvodneniu v uznesení KS Bratislava opätovne rozhodol



nezákonne a preto sa oprávnene domáham zrušenia napadnutého rozsudku alternatívne jeho zmeny s
priznaním náhrady trov celého konania v zákonnej lehote.

9. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý  považuje rozhodnutie súdu za správne, zákonné a spravodlivé.
Okresný súd zistil vo veci úplne skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. V žiadnom prípade sa nejedná o svojvoľné
rozhodnutie súdu, nakoľko bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi a s vykonaným
dokazovaním.
Nesúhlasí s názorom žalobcu, že Okresný súd Bratislava V nepostupoval v opätovnom konaní a
rozhodnutí podľa záverov Krajského súdu Bratislava, ktoré boli zhrnuté v bode 28. uznesenia Krajského
súdu Bratislava 4Cob/134/2015 zo dňa 31.08.2017.
OS Bratislava V v konaní riadne doplnil dokazovanie v zmysle požiadaviek Krajského súdu a postupoval
tak, ako bolo naznačené v odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Za tým účelom bol do
spisu doložený dokument - príloha č. 2 protokolu o odovzdaní a prevzatí agendy od starostu mestskej
časti v súvislosti s ukončením jeho funkčného obdobia a taktiež bola opätovne vypočutá svedkyňa p.
V. G.. Súd sa vysporiadal s požiadavkami Krajského súdu a všetky vykonané dôkazy posúdil tak, že
každý posúdil osobitne a všetky v ich vzájomnej súvislosti a po ich zhodnotení dospel k záveru, že v
predmetnom konaní nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo, nakoľko ani po opätovnom vypočutí
svedkyne p. G. a doplnení Prílohy 2 k protokolu o odovzdaní agendy nebolo jednoznačne preukázané,
že sa sporové strany dohodli na cene, resp. spôsobe určenia ceny, prípadne na rozsahu predmetu diela.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepodarilo sa mu jednoznačne preukázať platné uzavretie zmluvy
o dielo a preto súd správne kvalifikoval nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
a že žalobca podal žalobu až po uplynutí premlčacej lehoty.
Vo vyjadreniach a výpovediach si žalobca aj svedkyňa p. G. viackrát sami odporovali, keď žalobca so
svojom vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný si odvoz materiálu zabezpečoval sám na vlastné náklady
a neskôr, už v konaní tvrdil, že dielo bolo ukončené, keď bolo všetko vyčistené a sutina odvezená z
medziskládky na skládku. Svedkyňa p. G. nevedela jednoznačne odpovedať na niekoľkokrát položenú
otázku ohľadne predmetu dohody, ceny - či bola určená podľa rozpočtu alebo dohody, najskôr tvrdila,
že k skráteniu termínu odovzdania diela nedošlo a neskôr tvrdila, že k ukončeniu spolupráce došlo
náhle, pretože keď bola budova zbúraná asi do polovice, jedna stena ohrozovala susedný dom a preto
zavolali na dokončenie práce inú firmu, ktorá má viac strojov, čo bolo v konaní preukázané aj faktúrami
spoločnosti Domstav Plus.
Vzhľadom na uvedené rozpory vo výpovediach svedkyne nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že výpoveď
svedkyne bola jednoznačná. Taktiež nesúhlasíme s tvrdením žalobcu, že boli porušené jeho práva na
spravodlivý proces, a že v konaní bol porušený základný princíp CSP uvedený v čl. 6, z ktorého vyplýva
skutočnosť, že obe strany majú rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Zásada rovnosti zbraní zakotvená v čl. 6 CSP
zabezpečuje rovnakú mieru možností participovať na procesných úkonoch ako vlastných (prostriedky
procesného útoku v procesných úkonoch) tak i v procesných úkonoch protistrany v tom zmysle, aby ku
každej relevantnej námietke, tvrdeniu či dôkazu mala objektívnu možnosť vyjadriť sa protistrana. Táto
zásada vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť
za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca. V
konaní mali obe strany rovnaké postavenie, obe strany mali možnosť navrhnúť dôkazy, prípadne urobiť
príslušné procesné úkony a taktiež mali strany rovnakú možnosť sa k dôkazom aj procesným úkonom
druhej strany vyjadriť. Žalobca namietal, že súd v odôvodnení spochybňoval ním predložené listinné
dôkazy. Podľa názoru žalovaného postupoval súd v súlade s § 191 a 220 CSP, keď predmetné dôkazy
posúdil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo najavo počas konania. V zmysle § 220 CSP má súd povinnosť
uviesť v odôvodnení rozsudku, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V tomto prípade v odôvodnení
rozsudku súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ako vyhodnotil žalobcom predložené písomné
dôkazy a preto súd konal v súlade s uvedenými ustanoveniami CSP a nijakým spôsobom tým nenarušil
rovnosť zmluvných strán.
Napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V považuje žalovaný za zákonné a spravodlivé,
zohľadňujúce výsledky dokazovania ako aj právny názor a usmernenia
uvedené v uznesení KS v Bratislave zo dňa 31.08.2017.
V prípade, že žalobca podal odvolanie proti predmetnému rozsudku oneskorene, žiadal, aby odvolací
súd odvolanie podľa § 386 CSP odmietol.



10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák.č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok -
ďalej len CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený
na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave.  Po oboznámení sa s obsahom
spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného
odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom
a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentami
žalovaného, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov  uvedených v rozsudku
odvolací súd  v celom rozsahu odkazuje.
Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie veci.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva:

11. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie súdu je nezákonné a nesprávne, a že
súd predmetným rozhodnutím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods.
1/ Ústavy SR a predstavuje svojvoľné  rozhodnutie, pričom v odôvodnení rozhodnutia je vo výraznom
rozpore s vykonaným dokazovaním, s prioritami spravodlivosti, pričom vykazuje extrémny nesúlad s
vykonaným skutkovým a právnym zistením. Podľa odvolateľa súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

12. Odvolací súd nezistil žiadne znaky svojvôle, ako v odvolaní nedôvodne namietal žalobca. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tak, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, pričom v
odôvodnení napadnutého rozsudku zrozumiteľne a náležitým spôsobom vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli
k záveru o dôvodnosti žaloby. Súd  postupoval v súlade s §§ 191 a 220 CSP, predmetné dôkazy posúdil
podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V odôvodnení
rozsudku súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ako vyhodnotil žalobcom predložené písomné
dôkazy a preto súd konal v súlade s uvedenými ustanoveniami CSP a nijakým spôsobom tým nenarušil
rovnosť zmluvných strán.
Nie je preto opodstatnená odvolacia námietka žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia, resp.
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu z napadnutého rozsudku
vyplýva, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal s podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými
argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivým spôsobom odôvodnil v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

13. Taktiež odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v odôvodnení rozsudku ďalej súd spochybňuje
predložené listinné dôkazy z jeho strany a to aj napriek skutočnosti, že tieto už v zrušujúcom uznesení
prejudikoval KS v Bratislave, z čoho  vyplýva skutočnosť, že takýto postup súdu je účelový a v tomto
žalobca vidí aj porušenie práva na spravodlivý proces. K tomu odvolací súd dodáva, že odvolateľ
neuviedol aké dôkazy predložené žalobcom súd spochybnil v rozpore s názorom Krajského súdu.  Súd
sa  riadil právnym názorom odvolacieho súdu a v jeho intenciách doplnil dokazovanie, ktoré náležite
vyhodnotil.

14. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom



konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na
ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v
odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins
proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu
z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu
(Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994).

15. Pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu  práva na spravodlivé súdne konanie, odvolací súd uvádza,
že k takémuto porušeniu  môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o
podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade,
ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania (m. m. II.
ÚS 107/2018). K takémuto porušeniu nedošlo.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy
na svoje tvrdenia znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu.
Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany
nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov,  je
pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.  Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné
dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak  strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné
z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie
povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana
netvrdila, nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať
pre stranu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. V tomto konaní mali obe strany rovnaké
postavenie, mali možnosť navrhnúť dôkazy, prípadne urobiť príslušné procesné úkony a taktiež mali
strany rovnakú možnosť sa k dôkazom aj procesným úkonom druhej strany vyjadriť.
Bolo na žalobcovi, aby predložil resp. navrhol vykonať také dôkazy, ktoré by jeho nárok preukazovali. Bez
dôsledného písomného uzatvorenia Zmluvy o dielo so zákonnými náležitosťami, ktorými sú: predmet
zmluvy, dohoda o cene, prevzatie záväzku (s čím súvisí zaplatenie ceny) je obtiažnejšie preukazovať
svoj nárok aj pri zjavne jednoduchom spore. Žalobca dôkazné bremeno neuniesol.

17. Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym záverom súdu po doplnení dokazovania a to, že v konaní
nebolo preukázané, že sa sporové strany dohodli na cene diela resp. na spôsobe jej určenia resp., že
by chceli uzavrieť zmluvu bez dohody o cene diela. Súd vysvetlil, prečo rozpočet predložený žalobcom
(č. l. 38) nemohol byť rozpočtom predloženým žalobcom žalovanému pri uzatváraní zmluvy tak ako tvrdí
žalobca, s čím sa odvolací súd stotožnil. Tiež zostal sporný predmet diela. Svedkyňa p. V. G. - bývalá
starostka vo svojej výpovedi spočiatku uviedla, že obsahom dohody bol odvoz sutiny na medziskládku,
takú istú odpoveď dala opakovane na otázku súdu, túto vzápätí doplnila, predmetom diela bol aj odvoz
odpadu na medziskládku a potom jej zlikvidovanie. Ani žalobca v konaní žiadnym dôkazom jednoznačne
nevedel preukázať, že predmetom zmluvy bol odvoz sutiny na skládku a ani to, že odpad na skládku
skutočne odviezol. Sám žalobca tvrdil, že odvoz sutiny si mal zabezpečiť žalovaný sám. Čo sa teda týka
odvozu stavebného odpadu z medziskládky na skládku, nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že
búracie práce zahŕňali aj túto činnosť. Navyše predloženými listinnými dôkazmi žalobca nepreukázal
odvoz na riadnu skládku odpadu. Spomínané dva záznamy z 18. a 19. 12. 2006, ktoré sú navyše
interným dokladom žalobcu hovoria o nakládke stavebného odpadu v Jarovciach, nepreukazujú však
jeho odvoz na skládku a navyše nie je zrejmé ani to, na koho vozidlá bol odpad nakladaný. I keby teda



bolo predmetom dohody strán sporu aj odvezenie odpadu z medziskládky na skládku, žalobca vykonanie
týchto prác nepreukázal. Žalobca teda v konaní žiadnym dôkazom jednoznačne nevedel preukázať,
že predmetom zmluvy bol odvoz sutiny na skládku a ani to, že odpad na skládku skutočne odviezol.
Správny je preto záver súdu, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo. Súd ďalej postupoval v
zmysle záverov odvolacieho súdu, keď na základe námietky premlčania posúdil premlčanie nároku z
titulu bezdôvodného obohatenia s použitím ustanovení OBZ.

18. K otázke premlčania odvolací súd dodáva, že bolo preukázané, že žalobca vykonal časť búracích
prác starej školy v mesiacoch máj - jún 2006, nakoľko práce boli dokončené spoločnosťou DOMSTAV
PLUS, s.r.o., ktorá práce dokončila 14.06.2006. Nakoľko sporové strany nemali platne uzavretú zmluvu o
dielo, žalobca sa mohol zaplatenia ceny za vykonané práce titulom bezdôvodného obohatenia domáhať
hneď po ukončení búracích prác, t.j. v máji resp. v júni 2006.

19. Ako už odvolací súd uviedol vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, premlčanie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia § 451 ods. 2 Obč. zák. (plnenie bez právneho dôvodu),  sa riadi právnou
úpravou Obchodného zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR R-26/2004), pričom bezdôvodné
obohatenie vzniká už samotným prijatím tohto plnenia. Odvtedy začína plynúť objektívna premlčacia
lehota. Premlčacia doba v prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Obchodného
zákonníka začína bežať odo dňa, keď právo mohlo byť uplatnené na súde. Začiatok behu premlčacej
doby sa teda neodvíja od vedomosti oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa obohatil (rozsudok Najvyššieho súdu SR ČR sp.zn. 32Odo/1907/2005. Žaloba bola podaná dňa
08.12.2010, teda po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty.

20. Podľa § 387 ods.1  zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ)  právo sa premlčí
uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

21. Podľa § 388 ods.1 OBZ premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho
však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

22. Podľa § 397 OBZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

23. Nakoľko žalobca práce vykonal najneskôr v mesiaci jún 2006, mohol žalobu podať najneskôr do
1.7.2010. Keďže žaloba bola podaná 8.12. 2010 (t.j. po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty)  a žalovaný
namietol premlčanie, súd správne  uviedol, že jeho nárok je premlčaný.

24. Ak by aj nárok žalobcu nebol premlčaný žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal - aké
práce a v akom rozsahu pre žalovaného vykonal a aká bola, pre prípad bezdôvodného obohatenia,
obvyklá cena za porovnateľné práce v rozhodnom období.

25. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie v zmysle §
387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

27. O výške náhrady trov konania rozhodne  zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "29Cb/130/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aa0732be-c5a6-43be-9c2b-ccd96880d46f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.107.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 107/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 107/2018 z 12. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-12", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.107.2018.2"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "09b6149b-896d-458f-9031-0496a9c3fb27:865c6cfa-dc81-4c6c-b536-8fee866549c7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7111220183.2", "spisova_znacka": "4Cob/134/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/134/2015 z 26. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7111220183.2"}, {"guid": "f0ed0b51-b162-4759-a81b-8a90f59acd5e:1aa39f30-f364-4340-81c3-3b775ede0c7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "29Cb/130/2011", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 29Cb/130/2011 z 11. 5. 2012", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2012-05-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f0ed0b51-b162-4759-a81b-8a90f59acd5e:1aa39f30-f364-4340-81c3-3b775ede0c7c"}], "citovane_v": []}