Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/7/2020 z 3. 3. 2021
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. marca 2021, sp. zn. 3Co/7/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1418205128.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/7/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1418205128.1 | 2021-03-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: zákon č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 zákona č. 340/2012 Z. z., OZ, § 451 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/27bc23e3-c7c5-4d34-bc80-a8829c71de89
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1418205128.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/7/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418205128
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1418205128.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: J.. J. V., N.. X.X.XXXX, N. XX,
proti žalovanému: T. P. C. B., J.: XX XXX XXX, V. F., A., o zaplatenie 580 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 40C/61/2018-75 z 8.10.2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného vydania
bezdôvodného obohatenia 580 eur, ktorú odôvodnil tým, že žalovaný od neho opakovane písomne
vymáhal duplicitné zaplatenie koncesionárskych poplatkov podľa ustanovenia § 3 zákona č. 340/2012
Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované T. P. C. B. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 340/2012 Z.z.“) napriek tomu, že s manželkou, s ktorou
žije v jednej spoločnej domácnosti, za tieto služby riadne platili. Podľa neho nárok žalovaného vznikol z
dôvodu, že odber elektriny v ich byte je písaný na jeho manželku F. V. a odber elektriny na chalupe, ktorú
zdedil, je napísaný na neho, pričom koncesionárske poplatky za ich rodinu sú každomesačne uhrádzané
pod menom manželky. Uviedol, že túto záležitosť prediskutoval telefonicky s operátorkou žalovaného a
na základe rozhovoru mal za to, že ohľadom jeho platieb je všetko v poriadku. Neskôr, po opakovaných
písomných a telefonických výzvach žalovaného na zaplatenie nedoplatku 580 eur, mu požadovanú sumu
uhradil. Pretože s manželkou tvoria jednu spoločnú domácnosť, mal platiť koncesionárske poplatky len
za jedno odberné miesto, a preto si žalovaný úhradu nedoplatku vynútil neoprávnene. Úvahy opieral o
zákonnú definíciu pojmu domácnosť v Občianskom zákonníku, o príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a o ustanovenia zákona o rodine upravujúce
vzťahy medzi manželmi.

3. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca bol do evidencie platiteľov koncesionárskych
poplatkov zaradený na základe kontroly vykonanej žalovaným 11.7.2017, pričom bol evidovaný ako
odberateľ elektrickej energie na odbernom mieste s adresou N. XX. Manželka žalobcu je evidovaná ako
odberateľ elektrickej energie na odbernom mieste s adresou K. XX, V.. Žalovaný listom zo dňa 26.6.2018
oznámil žalobcovi nedoplatok koncesionárskeho poplatku 575,36 eura na adrese N. XX za obdobie od
apríla 2008 do júla 2018. Žalobca ku dňu 28.8.2018 zrušil odber elektrickej energie na uvedenej adrese,
na základe čoho bol ku dňu 31.8.2018 odhlásený z evidencie platiteľov koncesionárskych poplatkov.



Nedoplatok v sume 580 eur za obdobie od apríla 2018 do augusta 2018 žalobca uhradil bezhotovostným
prevodom dňa 20.8.2018.

4. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení § 1, § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods.
1 a ods. 2, § 7 ods. 1 a ods. 2, § 9 ods. 1 prvá veta zákona č. 340/2012 Z.z., § 3 písm. b) bod 9 zákona č.
251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o energetike“) a § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalobe nemožno
vyhovieť, nakoľko prijatím sumy 580 eur od žalobcu ako nedoplatku na koncesionárskych poplatkoch,
nedošlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Svoj záver odôvodnil tým, že ustanovenie
§ 3 zákona č. 340/2012 Z.z. jednoznačne a presne definuje, kto je povinný platiť koncesionársky
poplatok a napriek tomu, že zákon v tomto ustanovení používa pojem domácnosť, povinnosť platiť
koncesionársky poplatok neviaže na tento pojem, ale na skutočnosť, či fyzická osoba je alebo nie je
evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny
v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Súd prvej inštancie
v tejto súvislosti konštatoval, že zákon č. 340/2012 Z.z. v ustanovení § 3 odkazuje na ustanovenia
iných zákonov, v ktorých sa tiež používa pojem domácnosť, pričom ani v jednom z nich neodkazuje
na pojem domácnosť definovaný v ustanovení § 115 Občianskeho zákonníka. Na základe tohto súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom prezentovaný výklad predmetných ustanovení zákona v
nadväznosti na povinnosť platiť koncesionárske poplatky nie je možný, nakoľko medzi nimi nie je žiadna
súvislosť. S poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. mal súd prvej inštancie
za to, že jedna a tá istá osoba môže byť povinná platiť koncesionársky poplatok aj za dve alebo viac
odberných miest, pričom zo strany odberateľa koncesionárskeho poplatku pôjde o oprávnený výber. Až
oznámením a preukázaním skutočnosti, že fyzická osoba je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii
odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach vyberateľovi koncesionárskeho
poplatku, vzniká tejto fyzickej osobe nárok na platenie úhrady len za jedno odberné miesto, a to až
od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom fyzická osoba
oznámila a preukázala vznik tejto skutočnosti. Na základe uvedeného dospel k záveru, že ak je možné,
aby jedna fyzická osoba oprávnene platila koncesionársky poplatok za dve alebo viac odberných miest,
nemôže samotná skutočnosť, že fyzická osoba žije v spoločnej domácnosti s inou fyzickou osobou,
prípadne s ňou je aj v manželskom zväzku, zbaviť ju povinnosti platiť koncesionársky poplatok za
odberné miesto, na ktorom je evidovaná dodávateľom elektriny ako odberateľ elektriny, hoci táto druhá,
v jednej domácnosti spolužijúca fyzická osoba alebo manžel/ka, platí koncesionársky poplatok za iné
odberné miesto, na ktorom je táto evidovaná dodávateľom elektriny ako odberateľ elektriny. Vzhľadom
na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že zaplatením 580 eur žalobcom žalovanému ako nedoplatku
na koncesionárskych poplatkoch za obdobie od apríla 2018 do augusta 2018 za odberné miesto N. XX,
nedošlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, keďže si žalobca týmto len splnil svoju
zákonnú povinnosť. Pokiaľ bol žalobca toho názoru, že mu v dôsledku nesprávnej informácie operátorky
žalovaného vznikol nejaký nárok voči nemu (iný ako v predmetnom konaní), mal si ho riadne uplatniť
v súdnom konaní, čo však neurobil.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods.
1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca odvolanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal jeho argumentmi uvedenými v žalobe a
vec posúdil len podľa zákona č. 340/2012 Z.z. a čiastočne zákona o energetike, pričom ním uvedené
ustanovenia iných zákonov nevzal do úvahy. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani
skutočnosťou, že bol priamo zamestnancom žalovaného uvedený do omylu a s ohľadom na to mal
zaplatiť koncesionárske poplatky len od dátumu, kedy k  uvedeniu do omylu došlo.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol a napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové a relevantné
tvrdenia, pričom mal za to, že s uvedenými tvrdeniami sa súd prvej inštancie v plnom rozsahu a
kvalifikovane vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.



8.  Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil 4.3.2021 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP).

9. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa odvolacích dôvodov a porovnaním
s príslušnými právnymi normami dospel odvolací k záveru, že rozhodnutie súdu o žalobe je správne a
stotožnil sa aj  s odôvodnením tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie
dôvodnosti žaloby a dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým záverom a na
ich základe následne vyvodil i správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné
ustanovenia, ktoré správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby i dostatočne v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán.

10. Odvolací súd k odvolaniu žalobcu uvádza, že neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti alebo
argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť rozsudok súdu prvej inštancie. K námietke žalobcu, že
súd prvej inštancie posudzoval vec len podľa zákona č. 340/2012 Z.z. a čiastočne podľa zákona o
energetike, odvolací súd poukazuje na body č. 8. a 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd
dôsledne odôvodnil aplikáciu  konkrétnych ustanovení týchto zákonov v danom spore, pričom uviedol
aj dôvody, pre ktoré nebolo možné aplikovať žalobcom prezentovaný výklad ustanovení iných zákonov,
keďže v nadväznosti na povinnosť platiť úhradu za služby verejnosti poskytované žalovaným nie je medzi
týmito žiadna súvislosť, s čím sa odvolací súd stotožnil. K námietke žalobcu, že bol uvedený do omylu
zamestnancom žalovaného odvolací súd poukazuje na bod č. 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
v ktorom súd prvej inštancie uviedol dôvody, pre ktoré sa predmetnou skutočnosťou nezaoberal a s
ktorými sa odvolací súd tiež v plnom rozsahu stotožnil.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 3 písm.
a) zákona č. 340/2012 Z.z. definuje, kto je povinný platiť úhradu a ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona
nevylučuje, že jedna fyzická osoba bude platiť úhradu za dve alebo viac odberných miest. Na povinnosť
fyzickej osoby, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti
ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome,
platiť úhradu za viac odberných miest nemá vplyv skutočnosť, že táto osoba žije v jednej spoločnej
domácnosti, prípadne aj v manželskom zväzku s inou fyzickou osobou, ktorá úhradu platí za toto
iné odberné miesto (spoločnú domácnosť). Ak je platiteľ úhrady evidovaný dodávateľom elektriny na
viacerých odberných miestach, nárok na platenie úhrady len za jedno odberné miesto mu vznikne až
po tom, ako túto skutočnosť (viacnásobný odber elektriny) oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady. Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ žalobca ako odberateľ elektriny (§ 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z.)
nepreukázal žalovanému, že je evidovaný v evidencii odberateľov elektriny vo viacerých odberných
miestach, bol v zmysle ustanovenia § 3 písm. a), v spojení s ustanovením § 6 ods. 1 zák. č. 340/2012
Z.z. povinný platiť úhradu za služby verejnosti poskytované žalovaným za predmetné odberné miesto.
V dôsledku uvedeného sa žalovaný prijatím nedoplatku 580 eur nemohol na úkor žalobcu bezdôvodne
obohatiť (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a to ani prijatím premlčaného dlhu (§ 455 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca si
zaplatením sporného nedoplatku žalovanému len splnil povinnosť stanovenú zákonom č. 340/2012 Z.z.
a že na jeho záväzok vzniknutý priamo z predmetného zákona nemá vplyv to, že žije v manželstve
s manželkou, ktorá je platiteľkou úhrady z dôvodu odberu elektriny v inom odbernom mieste, nakoľko
predmetný zákon v ustanovení § 3 písm. a) jednoznačne definuje, ktorá fyzická osoba je platiteľom
úhrady.

11. Keďže odvolací súd nezistil dôvody, ktoré by zakladali nezákonnosť, či inú nesprávnosť postupu súdu
prvej inštancie, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a súvisiacom výroku
o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.

12. Odvolací súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ustanovenia
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s jeho ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.



13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).