Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/280/2019 z 30. 8. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. augusta 2021, sp. zn. 16Co/280/2019, ECLI:SK:KSBA:2021:1317218601.2 Krajský súd Bratislava | 16Co/280/2019 | ECLI:SK:KSBA:2021:1317218601.2 | 2021-08-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 12 ods. 4 zákona č. 504/2003 Z. z., § 139 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8173bb2-6521-4ee8-8d4d-18466d9cc9de Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1317218601.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/280/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317218601
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1317218601.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcov: 1/ P. Š., nar. XX.X.XXXX, Š.
XXX/X, H., 2/ B. Š., nar. XX.XX.XXXX, Š. XXX/X, H., 3/ V. N., nar. X.X.XXXX, V. XX, H., zastúpených
Advokátska kancelária LM & PARTNERS, s.r.o., Jána Rášu 793, Budmerice, proti žalovanému: AGRO
- BIO HUBICE, a.s., Hubice 8, IČO: 34 108 491, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 24C/162/2017-53, zo dňa 4.12.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcom 1/, 2/, 3/ priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť
- pozemok parcela č. XXX/X, druh pozemku - orná pôda, o výmere 8.643 m2, zapísanú na liste
vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie H., okres Senec a odovzdať ju žalobcom do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobcovia majú voči žalovanému nárok na plnú náhradu
trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 30.11.2017 sa žalobcovia domáhali
vydania vyššie uvedeného rozhodnutia na tom skutkovom a právnom základe, že žalobcovia 1/ a 2/
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/2 z celku a žalobkyňa 3/ podielovou spoluvlastníčkou
v podiele 1/2 z celku predmetnej parcely, ako aj ďalších parciel ornej pôdy zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie H. v okrese Senec. Žalovaný je podnikom vykonávajúcim
poľnohospodársku činnosť na predmetnej parcele, avšak so žalobcami nemá uzavretú žiadnu nájomnú
zmluvu a preto obhospodaruje ich pozemok bez právneho titulu; dňa 20.9.2017 ho preto vyzvali na
vydanie predmetného pozemku, keďže pozemky prenajali inému subjektu, ktorý na nich bude vykonávať
poľnohospodársku činnosť a taktiež žalovanému zaslali výzvu na ukončenie protiprávneho konania
týkajúcu sa skutočnosti, že rozoral a odstránil miestnu komunikáciu nachádzajúcu sa na parcele č.
XXX, čím znemožnil žalobcom prístup k predmetnej parcele; žalovaný na výzvy nijakým spôsobom
nereagoval.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal
medzi stranami za nesporné skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a vo vyjadrení žalovaného k žalobe,
že žalovaný mal so žalovanou 3/ platne uzavretú nájomnú zmluvu č. 46/175, ktorej predmetom je
nájom 1/2 podielu na predmetnej parcele. V zmysle článku III bola zmluva uzavretá na dobu určitú
do 31.10.2017; v zmysle druhej vety tohto článku „v prípade, že prenajímateľ nebude mať záujem
po uplynutí doby nájmu opätovne prenajať poľnohospodársku pôdu nájomcovi, je povinný rok pred
skončením nájmu (t. j. najneskôr do 31.10.2016) písomne vyzvať nájomcu na vrátenie a prevzatie



prenajatých pozemkov“. Žalobkyňa 3/ prvý raz oslovila žalovaného s písomnou žiadosťou o vrátenie
pôdy listom zo dňa 28.1.2017, ktorý bol žalovanému doručený dňa 9.2.2017.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetom sporu preto bolo iba právne posúdenie otázky, či
žalovaný mal uzavretú platnú nájomnú zmluvu na predmetný pozemok a či podľa § 12 ods. 1 zákona č.
504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesov, účinného
do 30.4.2018, došlo k predĺženiu doby nájmu.

4. V tejto súvislosti ozrejmil, že k predĺženiu nájmu mohlo dôjsť iba za predpokladu, že by mal žalovaný
uzavretú nájomnú zmluvu so všetkými tromi spoluvlastníkmi predmetného pozemku, t. j. s nadpolovičnou
väčšinou spoluvlastníkov. Ustanovenie § 139 Občianskeho zákonníka platilo do 30.4.2018, ako aj
po 1.5.2018. Žalovaný si teda musel (mal) byť vedomý skutočnosti, že nemá uzavretú zmluvu s
nadpolovičnou väčšinou spoluvlastníkov. Pozemok parcela č. XXX/X (predtým č. XXX/X), nie je reálne
rozdelený medzi žalobcov, žalobcovia sú spoluvlastníkmi celku, preto nájomná zmluva len so žalobkyňou
3/ nemôže byť považovaná za riadnu a platnú nájomnú zmluvu, na základe ktorej mohlo dôjsť k
predĺženiu doby nájmu podľa § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. Na vydanie pozemku žalovaného dňa
20.9.2017 vyzvali všetci traja spoluvlastníci a nielen žalovaná 3/. Na základe tejto výzvy sa žalovaný už
nemohol ani len domnievať, že s prenájmom súhlasia aj žalobcovia 1/ a 2/. Z tohto dôvodu bol povinný
vydať predmetný pozemok žalobcom do 30 dní po zbere úrody v roku 2017, a to v zmysle § 12 ods. 4,
v znení účinnom do 30.4.2018. V konaní napokon nebola spornou ani skutočnosť, že zamestnankyňa
žalovaného v júni 2018 kontaktovala žalobkyňu 3/ ohľadne podpisu novej nájomnej zmluvy, čo tiež svedčí
o tom, že žalovaný považoval nájomnú zmluvu za ukončenú a že nedošlo k predĺženiu doby nájmu.
Okrem toho žalovaný neplatil žalobkyni 3/ dohodnutý nájom za uplynulé tri roky. Vzhľadom na to je
potrebné považovať žiadosť žalobkyne 3/ o vrátenie pôdy zo dňa 28.1.2017 za odstúpenie od zmluvy
podľa § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaného zároveň upomenula na nezaplatené
nájomné za rok 2015.

5. Na uvedenom základe za použitia § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. účinného do 30.4.2018, § 12
ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. účinného od 1.5.2018, § 1 a § 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z., §
139 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa §
262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcom, ktorí mali vo veci celkový úspech, priznal nárok
na plnú náhradu trov konania, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením.

6. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.)
bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že parcela č. XXX/X v
k. ú. H., ktorá je predmetom sporu sa z hľadiska dotačných blokov, na základe ktorých užívatelia
poľnohospodárskych pozemkov žiadajú Pôdohospodársku platobnú agentúru (ďalej ako „PPA“) o priame
platby na plochu obhospodarovanej poľnohospodárskej pôdy, nachádza v tzv. LPIS bloku označenom
ako Č. XXXX/X, ktorého celková výmera predstavuje 2.235.792 m2. Od roku 2018 PPA zverejňuje
na webovej stránke J..B..sk tzv. dotačné mapy, na ktorých sú zakreslené jednotlivé LPIS bloky, s
vyznačením hraníc užívania pozemkov medzi jednotlivými poľnohospodármi v týchto LPIS blokoch. Po
opakovanom preverení užívacieho stavu v LPIS bloku Č. XXXX/X žalovaný zistil, že parcelu č. XXX/
X v k. ú. H. v skutočnosti vôbec neužíva. Uvedená parcela bola na PPA deklarovaná na priame platby
troma užívateľmi, pričom štvrtú časť parcely nedeklaroval na priame platby PPA nikto. Konkrétne ide
o spoločnosť ELT servis s.r.o., Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 744 413, ktorej 90 % spoločníkom a
jej jediným konateľom je žalobca 1/. Okrem tejto spoločnosti užívajú časť parcely č. XXX/X samostatne
hospodáriaci roľníci M. R., L.: XX XXX XXX a A. W., L.: XX XXX XXX. Úzky pás medzi časťou užívanou
ELT servis s.r.o. a časťou užívanou M. R. neužíva žalovaný a na PPA nebol v roku 2018 deklarovaný
nikým (ako dôkaz predložil situačnú mapu LPIS dielu Č. XXXX/X so zakreslením parcely č. XXX/X v
teréne a s jej lokalizáciou v teréne so zohľadnením dotačných plôch deklarovanými poľnohospodármi
v uvedenom LPIS diely na PPA v roku 2018). Namietal preto, že uloženú povinnosť nemôže splniť,
pretože parcelu č. XXX/X v k. ú. H. nemá fyzicky v držbe. Žalovaný bol tiež názoru, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázke existencie nájomnej zmluvy medzi žalobkyňou 3/ a
žalovaným; nesúhlasil s jeho názorom, podľa ktorého žiadosť žalobkyne 3/ o vrátenie pôdy zo dňa
28.1.2017 je potrebné považovať za odstúpenie od nájomnej zmluvy podľa § 679 ods. 3 Občianskeho



zákonníka, pretože nájomca nebol vopred upovedomený na nezaplatené nájomné. Odstúpenie od
zmluvy je formálne prísny úkon, ktorý zakladá zásadné právne následky (zánik právneho vzťahu), pričom
žiadosť žalobkyne 3/ o vrátenie pôdy zo dňa 28.1.2017 sa výslovne odvoláva na skutočnosť, že jej
v roku 2017 končí nájomná zmluva a preto žiada o vrátenie tejto ornej pôdy, čiže je zrejmé, že jej
úmyslom bolo podať oznámenie o nepredĺžení doby nájmu podľa § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.
z. v znení účinnom do 30.4.2018. Navyše, tvrdenie žalobkyne 3/, že neplatil nájomné za roky 2015,
2016 a 2017 sa nezakladá na pravde a potvrdenia o úhrade nájomného za roky 2015 a 2016 priložil k
odvolaniu. Súdu prvej inštancie vyčítal, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou vydania pozemku, na
ktorého 50 % podiel je uzatvorená nájomná zmluva; mal za to, že právna úprava § 12 ods. 3 v znení
novely č. 291/2017 Z. z. sa na tento prípad nedá použiť z dôvodu, že v čase podania žaloby platila
právna úprava pred uvedenou novelou. V danom prípade sa však jedná o situáciu, keď 1/2 spoločnej
veci (pozemku) žiada vydať spoluvlastník (ktorý má časť pozemku vo fyzickej držbe) a 1/2 druhý
spoluvlastník prenechal do užívania nájomnou zmluvou. Z hľadiska právnej úpravy poľnohospodárskych
pozemkov platnej do 30.4.2018 je teda postavenie spoluvlastníka pozemku, žiadajúceho vydať pozemok
a žalovaného ako nájomcu 1/2 pozemku rovnocenné. Prvoinštančný súd navyše dôvodí, že žalobkyňa
3/ svojou žiadosťou zo dňa 28.1.2017 platne odstúpila od nájomnej zmluvy, na druhej strane uvádza,
že nájomnú zmluvu medzi žalovaným a žalobkyňou 3/ nemožno považovať za platnú nájomnú zmluvu
vzhľadom na dikciu § 12 ods. 3 zákon č. 504/2003 Z. z. v platnom znení. Nesúhlasil ani so závermi súdu
prvej inštancie, že zamestnankyňa žalovaného v júni 2018 kontaktovala žalobkyňu 3/ ohľadne podpisu
novej nájomnej zmluvy, z čoho malo vyplývať, že považoval túto zmluvu za skončenú; aj v situácii, keď
došlo v zmysle právnej úpravy nájmu poľnohospodárskych pozemkov platnej do 30.4.2018 v zmysle §
12 ods. 1 k predĺženiu nájmu z dôvodu neoznámenia vôle ukončiť nájomnú zmluvu rok pred skončením
nájmu, posielal prenajímateľom návrhy nových nájomných zmlúv, aby ponúkol svojim prenajímateľom
výhodnejšie zmluvné podmienky. Táto skutočnosť podľa jeho názoru nemôže mať vplyv na skutočnosť,
že k predĺženiu platnosti uzatvorenej nájomnej zmluvy v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.
z. došlo, pretože tento právny následok (predĺženie doby nájmu) nastal zo zákona neoznámením vôle
prenajímateľa ukončiť nájomnú zmluvu rok pred jej skončením.

7. Žalobcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k odvolaniu poukázali na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorej
uviedol, že má so žalobkyňou 3/ uzavretú nájomnú zmluvu o nájme poľnohospodárskeho pozemku č.
XX/XXX zo dňa 20.9.2012 a skutočnosť, že by uvedenú parcelu neužíval preukazuje až po vyhlásenom
rozsudku v roku 2018; na uvedené nepoukázal ani vo vyjadrení k žalobe, ani vo vyjadrení k ich replike,
na ktorú vôbec nereagoval. V čase podania žaloby užíval predmetnú parcelu žalovaný, a keďže na jej
vydanie, ktoré mu bolo z ich strany doručené, žiadnym spôsobom nereagoval, jediným spôsobom ako
sa k uvedenej parcele vedeli dostať zákonnou cestou je žaloba o vypratanie nehnuteľnosti. V súvislosti
s právnym posúdením existencie nájomnej zmluvy medzi žalobkyňou 3/ a žalovaným, považovali za
potrebné opätovne poukázať na to, že žalobkyňa 3/ požiadala žalovaného podaním zo dňa 28.1.2017
o vrátenie pôdy, čo síce zaslala až po dátume 31.10.2016, t. j. rok pred skončením nájmu, ale žalovaný
podstatným spôsobom porušil zmluvné povinnosti zmluvy a to tým, že neuhradil žalobkyni 3/ dlžné
nájomné za rok 2015, 2016, 2017. Na uvedenú skutočnosť poukázali v replike k vyjadreniu žalovaného
zo dňa 4.7.2018, na ktorú žalovaný nijakým spôsobom nereagoval, žiadal len rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Namietali, že žalovaný predložil v odvolacom konaní listinné dôkazy napriek sudcovskej
ako aj zákonnej koncentrácii konania, a preto nie je možné na ne prihliadať. Žalobkyňa 3/ mala a má
za to, že zmluva o nájme č. XX/XXX zo dňa 20.9.2012 bola riadne ukončená, pretože nikdy nebola
žalovaným jej výpoveď spochybnená; v prípade, ak mal žalovaný za to, že je zmluva naďalej platná, mal
v zákonnej lehote podať žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Hoci žalovaný poukazuje v odvolaní
na to, že na tento prípad sa nedá použiť ustanovenie § 12 ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z., nakoľko
nadobudlo účinnosť až po 1.5.2018, kedy bola už žaloba podaná, avšak podľa prechodného ustanovenia
§ 24d ods. 3 k úpravám účinným od 1.5.2018 sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Preukázali, že zaslali žalovanému výzvu
na vydanie pozemkov opätovne dňa 4.7.2018 a súčasne zaslali túto výzvu aj pánom W. a R. dňa
21.8.2018, ktorí reagovali promptne a osobne sa dostavili na stretnutie, kde žalobcom oznámili, že
žalovaný im dal pôdu do užívania, čo doložili dokladmi, ktoré boli predložené na pojednávaní; žalovaný
však opätovne nereagoval. Žalovaný tiež poukazoval na ustanovenie § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, na základe ktorého o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov; podľa neho sa jedná o situáciu, keď 1/2 spoločnej veci žiada
vydať spoluvlastník a druhú 1/2 druhý spoluvlastník prenechal do užívania nájomnou zmluvou a podľa
žalovaného je jeho postavenie spoluvlastníka pozemku žiadajúceho vydať pozemok a žalovaného ako



nájomcu 1/2 pozemku rovnocenné. Postavenie žalovaného však nemôže byť rovnocenné, nakoľko
žalovaný nie je vlastníkom pozemku a ustanovenie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje
výlučne na podielových spoluvlastníkov; ďalej žalovaný na jednej strane poukazuje na to, že nie je
pasívne legitimovaným v spore, nakoľko pozemok reálne neužíva, avšak na druhej strane sa cíti byť
rovnocenným k druhému spoluvlastníkovi pozemku a má za to, že nájomná zmluva medzi ním a
žalobkyňou 3/ je stále platná.

8. Žalovaný v odvolacej replike nesúhlasil s názorom žalobcov, že jediným spôsobom ako sa „dostať“ k
žalovanej parcele č. XXX/X v k. ú. H. zákonnou cestou bolo podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti.
Zotrval na tom, že nemôže splniť rozsudočnú povinnosť z objektívnych dôvodov a samotní žalobcovia
uviedli, že mali vedomosť, že žalovaný tento pozemok neužíva. V kontexte aktuálneho užívacieho stavu
parcely č. XXX/X k. ú. H. mali za zrejmé, že pozemok nemožno racionálne užívať z dôvodu, že časť
z neho užívajú dvaja samostatne hospodáriaci roľníci, malú časť parcely neužíva nikto, pričom zvyšok
parcely užíva obchodná spoločnosť ELT servis s.r.o., ktorá patrí žalobcovi 1/. Pretože záväzným údajom
katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra E, potom neporušil žiadnu povinnosť,
pokiaľ by mal parcelu EKN č. XXX rozorať; táto parcela však prechádza aj užívacími dielmi iných
poľnohospodárov. Pokiaľ sa teda žalobkyňa 3/ domnievala, že medzi ňou a žalovaným neexistuje platná
nájomná zmluva, mala postupovať v zmysle §12 a ods. 1 prvá veta zákona č. 504/2003 Z. z. a vyzvať
žalovaného na uzatvorenie podnájomnej zmluvy; takúto žiadosť žalobcov však neeviduje. Žalobcovia
teda nepostupovali pri vydaní pozemku č. XXX/X k. ú. H. v súlade s platnou právnou úpravou. Zmienenú
písomnosť žalobkyne 3/ nemohol považovať za platný právny úkon z dôvodu zjavného uplynutia lehoty
na podanie takého úkonu; v prípade nájomnej zmluvy uzatvorenej na dobu určitú, takýto úkon nie je
výpoveďou nájomnej zmluvy, ktorú možno podať len v prípade zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú, ale
je oznámením o nepredĺžení nájomnej zmluvy uzatvorenej na dobu určitú podľa §12 ods. 1 zákona č.
504/2003 Z. z. v znení platnom do 30.4.2018.

9. Žalobcovia 1/ až 3/ v odvolacej replike konštatovali, že boli nútení domáhať sa svojich práv súdnou
cestou, nakoľko žalovaný s nimi žiadnym spôsobom nekomunikoval. Na ani jednu výzvu im nebola
zaslaná odpoveď a tak nemohlo prísť ani k žiadnej dohode, nakoľko na tú je potrebný konsenzus
všetkých strán. Postup podľa § 12a zákona č. 504/2003 Z. z. v roku 2017 nebol možný, nakoľko nebola
uzavretá nájomná zmluva; podľa platnej úpravy mohol žalovaný pozemok len vydať. V súvislosti s
prístupovou cestou na parcele EKN č. XXX odcitovali z vyjadrenia Okresnej prokuratúry Bratislava III
v obdobnej veci, že parcela registra „E“ je podľa katastrálneho zákona pozemok, ktorého hranice v
teréne sa spravidla nezachovali (v teréne sa už nenachádzajú a nie sú viditeľné); sú to parcely, ktoré
boli v katastri (pozemkovej knihe) zapísané a v pozemkovoknižnej mape, v mapách pozemkového
katastra zakreslené ešte v časoch Rakúsko-Uhorska, po roku 1918 ČSR a pri kolektivizácii po roku
1948 boli zlúčené do veľkých lánov v JRD, ale vlastnícke práva ostali zachované; parcely registra „E”
sú zapisované do listov vlastníctva prostredníctvom registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP); k
týmto parcelám sú ešte stále platné právne (vlastnícke) vzťahy; z týchto starších evidencií pochádzajú
aj údaje o parcelách registra „E” a to parcelné číslo (ak neboli v rámci ROEP prečíslované), výmera,
druh pozemku; výmera bola určovaná nepresnými grafickými metódami a pri vyhotovení geometrického
plánu sa zmení, keďže geodet ju vypočítal zo súradníc; druh pozemku pri parcelách registra „E” nie je
záväzný údaj, keďže dnes sú už po viac ako po 70 rokoch pozemky používané na iný účel a preto platí
druh pozemku pre príslušnú parcelu (nie veľkého plošného celku pozemkov) registra „C”. Druh pozemku
„Ostatné plochy” je vyhláškou č. 461/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva katastrálny zákon, definovaný ako
pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná
cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. V zmysle ustanovenia § 2 písm. b) zákona
č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, sa poľnohospodárskou pôdou rozumie
potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady,
záhrady a trvalé trávne porasty. Z uvedeného mali preto za zrejmé, že za poľnohospodársku pôdu
sa nepovažuje druh pozemku „Ostatné plochy”, pod akým je vedená aj parcela registra „E” č. XXX,
keďže príslušná parcela (druh pozemku) nie je evidovaná v registri katastra „C” a preto oznamovateľ sa
mal zdržať výsadby plodiny (napr. kukurice), na tejto ploche. Z historického výkladového aj logického
hľadiska je zrejmé, že tento pozemok (parcela registra „E” č. XXX) v minulosti bol (a toho času by aj
stále mal byť) využívaný ako prístupová (poľná) cesta pre vlastníkov jednotlivých pozemkov situovaných
vo veľkom plošnom celku pozemkov označených ako parcela registra „C” č. XXX/X, aby mohli riadne
obhospodarovať svoje pozemky a nie ako nástroj oznamovateľa, ktorým bude jednotlivé pozemky
situované na tejto parcele vydávať automaticky za neprístupné a vynucovať si tak s prenajímateľmi



uzavretie nových nájomných zmlúv. Uvedené podporne potvrdzuje aj vyjadrenie Okresného úradu
Senec, pozemkový a lesný odbor, ktorý nesúhlasil s tvrdením oznamovateľa, že pôvodné prístupové
poľné cesty zanikli, pretože napriek tomu, že niektoré poľné cesty pri veľkoplošnom obhospodarovaní
poľnohospodárskej pôdy fyzicky, teda v teréne zanikli, resp. boli rozorané, právne naďalej existujú, čo
potvrdzuje výpis z LV č. XXX, stále evidovaný Okresným úradom Senec, katastrálnym odborom, aj po
schválení ROEP.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.8.2021
(§ 219 ods. 3 C.s.p.).

11. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
vyhoveniu žalobe. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalovaného prednesených na jeho obranu.

12. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové
a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi
predmetnej žaloby na vypratanie pozemku.

13. Žalobcovia 1/ až 3/ sa žalobou doručenou súdu dňa 1.12.2017 domáhali uloženia povinnosti
žalovanému vypratať pozemok parcela C-KN č. XXX/X, druh pozemku: orná pôda, o výmere 8.643 m2,
zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie H., okres Senec, (pôvodne parcela E-
KN č. XXX/X, druh pozemku: orná pôda, o výmere 8.643 m2), pretože žalovaný pozemok užíva na
poľnohospodárske účely bez uzatvorenej nájomnej zmluvu aj po tom, ako ho žalobcovia ako podieloví
spoluvlastníci v zmysle zákona č. 504/2003 Z. z. vyzvali na vrátenie pozemku.

14. Ochrana vlastníckeho práva je subjektívnym právom vlastníka veci. Subjektom na podanie
vlastníckej žaloby je predovšetkým vlastník veci a žaloba smeruje voči tomu, kto túto vec neoprávnene
zadržiava. V prípade nehnuteľnej veci sa musí uplatniť osobitná vindikačná žaloba, ktorá má právnu
formu žaloby na vypratanie alebo odstránenie stavby. Žaloba na vydanie veci (vindikačná, resp.
reivindikačná žaloba) je žaloba, ktorou sa vlastník hmotnej veci domáha ochrany proti tomu, kto mu ju
neprávom, t. j. bez právneho dôvodu zadržiava, zbavuje tak vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho
práva a zároveň mu odmieta vydať vec. Pre úspešnosť tejto žaloby je potrebné, aby vlastník preukázal
existenciu vlastníckeho práva, ďalej musí preukázať, že vec sa nenachádza v jeho faktickej moci, ale v
moci inej osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať, ďalej, že žalovaný vec protiprávne zadržiava, bez
existencie záväzkového právneho vzťahu a má vec v čase vyhlásenia rozsudku stále u seba a preto má
možnosť vydať vec vlastníkovi, ďalej, že predmetom žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada.

15. Podľa § 151 ods. 1 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

16. Podľa § 186 ods. 2 C.s.p. súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli,
súd neprihliada.

17. Odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že Civilný sporový poriadok s účinnosťou
od 1.7.2016 zaviedol princíp formálnej pravdy. Formálnou pravdou sa rozumie stav, kedy súd pri
rozhodovaní takmer výlučne vychádza z dôkazov, ktoré navrhli strany sporu (s výnimkami stanovenými
§ 185 ods. 2 a ods. 3 C.s.p.). Dôraz sa tu kladie na procesnú diligenciu strán, čoho dôsledkom je
obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Súd tak nemusí



vždy zistiť skutočnú (materiálnu) pravdu ohľadom skutočností prezentovaných stranami sporu. Princíp
formálnej pravdy plne vyjadruje aj § 186 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého súd vychádza zo
zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd teda nemusí vykonávať
dokazovanie ohľadom skutočností (skutkových tvrdení), ktoré medzi stranami nie sú sporné, a môže
ich bez dokazovania zobrať za základ svojho rozhodnutia. Skutkové tvrdenia možno považovať za
nesporné v tom prípade, ak sa strana ku skutkovým tvrdeniam protistrany buď vôbec nevyjadrila,
prípadne ich nepoprela účinným spôsobom (§ 151 C.s.p.). Limitom tohto prístupu je však existencia
dôvodnej pochybnosti o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení; inými slovami, ak má súd dôvodné
pochybnosti o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení, až vtedy vykonáva dokazovanie (na návrh
strán a plne v súlade s § 185 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná).

18. Súd prvej inštancie dôsledne sa riadiac uvedenými zásadami v spore správne určil nesporné
podstatné skutočnosti potrebné pre právne posúdenie žalobou uplatneného nároku; žalovaný v spore
nepoprel, že žalobcovia 1/ až 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku parcela C-KN č. XXX/X, druh
pozemku: orná pôda, o výmere 8.643 m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie
H., okres Senec, a nepoprel ani tvrdenú skutočnosť, že predmetné pozemky žalovaný obhospodaruje.
Za tohto nesporného skutkového stavu mal žalovaný povinnosť tvrdiť a preukázať oprávnenosť faktickej
držby (obhospodarovania) predmetného pozemku v spoluvlastníctve žalobcov. Nájomná zmluva č.
XX/XXX zo dňa 3.8.2021, ktorou žalobkyňa 3/ na obdobie od 1.11.2012 do 31.10.2017 prenajala
žalovanému polovicu výmery parcely E-KN č. XXX/X, t. j. 4.322 m2, nie je platným právnym titulom na
preukázanie oprávnenosti obhospodarovať predmetný pozemok; je totiž nielen v rozpore so zákonnou
podstatou podielového spoluvlastníctva vymedzeného ako spoluvlastníctva ideálneho, a že teda výška
spoluvlastníckeho podielu neodráža konkrétnu reálnu časť veci, ale iba mieru, ktorou sa jednotliví
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci
(ideálne podiely) a preto nebolo právne možné uzatvoriť nájomnú zmluvu na 50 % podiel z pozemku, ale
vzhľadom na rovnosť spoluvlastníckych podielov medzi žalobcami 1/, 2/ a žalobkyňou 3/ je uzatvorená
nájomná zmluva aj v rozpore so zákonným spôsobom hospodárenia so spoločnou vecou podľa § 139
ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný v spore nepreukázal existenciu nájomnej
zmluvy na pozemok parcela C-KN č. XXX/X a žalobcovia 1/ až 3/ listom zo dňa 20.9.2017 vyzvali
žalovaného na vydanie pozemku parcela E-KN č. XXX/X (čo žalovaný taktiež nepoprel), nastúpili účinky
výzvy v zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 504/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 20.9.2017 spočívajúce v
povinnosti žalovaného ako užívateľa pozemku vrátiť predmetný pozemok do 30 dní po zbere úrody.

19. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného, že zo situačnej mapy LPIS dielu Č. XXXX/X
zistil, že parcelu C-KN č. XXX/X v katastrálnom území H. vôbec neužíva, odvolací súd uvádza, že ide o
uplatnenie novôt v odvolacom konaní (prostriedku procesnej obrany).

20. Odvolací súd v tejto súvislosti bližšie poznamenáva, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom
sporovom konaní vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že
právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie sú obmedzené, pretože základom
pre neskôr - v odvolacom konaní vznesené námietky - sa nemôžu stať prostriedky procesnej obrany
a procesného útoku (§ 149 C.s.p.), ktoré neboli uplatnené v konaní na súde prvej inštancie, a s
ktorými sa z tohto dôvodu súd prvej inštancie nemal dôvod zaoberať, či venovať im v napadnutom
rozhodnutí akúkoľvek pozornosť. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je
prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Právo na uvedenie prípadných novôt bude
podmienené tým, že odvolateľ prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené na súde prvej inštancie, nemohol uplatniť na súde prvej inštancie bez svojej viny. Ak
tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty odvolací súd nemôže prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty
postačí opomenutie jej neskoršieho uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti.

21. Žalovaný v podanom odvolaní nekonkretizuje dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní podľa
§ 366 C.s.p. a tiež neuvádza žiadne skutočnosti, pre ktoré tento prostriedok procesnej obrany nemohol
použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny. Odvolací súd tak na uvádzanie nových skutočností
nemohol prihliadnuť.



22. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská neboli skutočnosti uvádzané žalovaným ďalej
spôsobilé zmeniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Keďže
žalovaný v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval
za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť
zmenu rozsudku.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/ priznal proti žalovanému
plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).