Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/10/2019 z 23. 2. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. februára 2021, sp. zn. 2CoPr/10/2019, ECLI:SK:KSBA:2021:1315219694.1 Krajský súd Bratislava | 2CoPr/10/2019 | ECLI:SK:KSBA:2021:1315219694.1 | 2021-02-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/383cb230-4709-4ec8-b336-52b10b6618d8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1315219694.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/10/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315219694
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1315219694.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcov X/ K. Š., O. Y.
XX.X.XXXX, B. M. Z. P. P., X/ U. Š. - V., O. Y. XX.XX.XXXX, Z. V.: U.. T.É. XXX/XX, P., X/ U. U., O.
Y. XX.XX.XXXX, Z. V.: Na M. XXX/X, P. C. - M., X/ L. Š., O. Y. XX.X.XXXX, Z. V.: H. L..L. XXX/XX, P.,
všetci zastúpení JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, so sídlom: ABELOVSKÝ-PETRUŇO, Tehelná
189, Zvolen, proti žalovanému: Austin Powder Slovakia, s.r.o., so sídlom: Rybničná 40, Bratislava, IČO:
35 868 996, zastúpený Karkó s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Sad na Studničkách 1029/32,
Žilina, IČO: 50 158 121 za účasti intervenienta na strane žalovaného Generali Česká pojišťovna a.s., so
sídlom: Spálená 75/16, Praha, Česká republika, IČO: 452 72 956, zastúpený JUDr. Gabrielou Reichovou,
advokátkou, so sídlom: Pavla Mudroňa 26, Martin, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach
žalovaného a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 12Cpr/2/2015 - 432, zo
dňa 23.2.2018 takto

r o z h o d o l :

I. V procesnej pozícii intevenienta na strane žalovaného bude Krajský súd v Bratislave v konaní p o k
r a č o v a ť s obchodnou spoločnosťou Generali Česká pojišťovna, a.s., IČO: 452 72 956, so sídlom:
Spálená 75/16, Praha, Česká republika.

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 12Cpr/2/2015 - 432 zo dňa 23.2.2018 v
napadnutom výroku I m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 20. 000,- eur do 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne 1/ z a m i e t a .

III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 12Cpr/2/2015 - 432 zo dňa 23.2.2018 v
napadnutom výroku II, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 20 000,- eur p
o t v r d z u j e .

IV. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 12Cpr/2/2015 - 432 zo dňa 23.2.2018 v
napadnutom výroku III m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 8 000,- eur do 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne 3/ z a m i e t a .

V. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 12Cpr/2/2015 - 432 zo dňa 23.2.2018 v
napadnutom výroku IV m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4/ sumu 8 .000,- eur do 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu 4/ z a m i e t a .

VI. Žalobcovia 1/,2/,3/ a 4/ majú nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :



1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
50. 000,- eur a žalobcom 2/- 4/ po 20. 000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň priznal
žalobcom 1/ - 4/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 16.9.2015, ktorou sa
domáhali žalobcovia 1/- 4/ náhrady nemajetkovej ujmy pre zásah do práva na ochranu ich osobností,
v dôsledku úrazu ich príbuzného Z. Š. pri výkone práce s následkom smrti. Žalobu odôvodnili tým,
že žalobkyňa 1/ je manželkou, žalobkyňa 2/ je matkou a žalobcovia 3/ a 4/ sú súrodenci Z. Š.. Dňa
12.8.2013 utrpel Z. Š. na stavenisku stavby tunela Šibeník - južná tunelová rúra, diaľnice D1, úsek
Jánovce - Jablonov ťažké, život bezprostredne ohrozujúce zranenia, následkom ktorých dňa 2.11.2015
zomrel. Príčinou zranení bola explózia zlyhanej trhaviny v tuneli Šibeník a následný zásah kameňom.
Za zranenia Z. Š. zodpovedal C.. E. U., zamestnanec spoločnosti žalovaného - Austin Powder Slovakia,
s.r.o., ktorý ako strelmajster vykonával pracovnú činnosť pre žalovaného, na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 14.4.2010. Ing. E. U. neoprávneným zásahom zasiahol do osobnostných práv žalobcov 1/- 4/ a
tento jeho zásah je nutné považovať za zásah spôsobený priamo žalovaným. Zranenia Z. Š. vyžadovali
dobu liečenia 12 mesiacov s trvalými následkami, spočívajúcimi v ochrnutí všetkých končatín, imobilite,
inkontinencii moču, 3.stupňa epilepsie; poruche okulomotoriky; zavedení výživovej sondy, zavedení VP
shunt pre hydrocefalus vigílnej kóme; asymetriu lebky s preliačením ľavej polovice pre chýbanie lebečnej
kosti, ochrnutie v tvári, poruchou tvorby reči. Podľa posudku lekára bol Z. Š. uznaný invalidným s mierou
poklesu vykonávať zárobkovú činnosť 100 %, a zároveň bol uznaný za osobu s ťažkým zdravotným
postihnutím. Dňa 2.11.2015 Z. Š. zomrel. Žalobcovia argumentujú, že nesprávnym postupom zo strany
zamestnanca žalovaného Z. Š. utrpel ťažké, život ohrozujúce zranenia, na následky ktorých zomrel,
čím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, a to do práva na súkromný a rodinný život, bola
narušená celistvosť ich rodiny, bolo im znemožnené zdieľať svoje životy s ich blízkou a milovanou
osobou. Predmetná udalosť žalobcom úplne od základu zmenila životy, najmä však žalobkyni 1/, ktorej
život bol determinovaný potrebami jej manžela, odkázaného na profesionálnu starostlivosť. Zdravotný
stav syna, brata a manžela žalobcov bol tak fatálny, že mu neumožňoval samostatné fungovanie v
bežnom živote, rozvíjať vzťahy s rodinou, na ktorej starostlivosť a opateru bol po zvyšok života odkázaný,
a to len z dôvodu hrubého porušenia povinností zamestnanca žalovaného. Tým, že došlo k úmrtiu Z.
Š., nastal ten najzávažnejší zásah do sfér ich osobností. Ujma, ktorú utrpeli v citovej oblasti, spočíva v
citových útrapách, vo veľkom smútku, ktorý dennodenne prežívajú zo smrti manžela, syna, súrodenca,
ale najmä v ochudobnení ich ďalšieho spoločného rodinného života. Táto ujma je zásadná a najmä
nenapraviteľná a nie je možné ju odčiniť iným spôsobom, než poskytnutím primeraného zadosťučinenia.
Žalobcovia žiadajú priznať odškodnenie aj za ujmu spôsobenú žiaľom zo straty blízkej osoby.

3. Žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Argumentoval, že žalobcovia 1/ až 4/ sa v
tomto konaní domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako kompenzácie za zásah do
ich osobnostných práv, do ktorých bolo zasiahnuté, v dôsledku pracovného úrazu Z. Š.. Nakoľko
boli zranenia Z. Š. spôsobené pri plnení pracovných úloh, respektíve v priamej súvislosti s nimi, je
nepochybné, že sa jednalo o pracovný úraz, za ktorý je v zmysle § 195 ods. 1 Zákonníka práce
objektívne zodpovedný zamestnávateľ poškodeného. Z tohto dôvodu žalovaný nemôže byť pasívne
vecne legitimovaný vo veci, pretože od tohto pracovného úrazu sa nepochybne odvíja aj prípadná
objektívna zodpovednosť zamestnávateľa Z. Š. voči jeho príbuzným, nakoľko ich nemajetková ujma bola
spôsobená práve týmto pracovným úrazom. V prípade, ak by aj skutočne bol žalovaný pasívne vecne
legitimovaný v tomto konaní, je v danom prípade nutné spoľahlivým spôsobom objasniť všetky okolnosti
súvisiace s pracovným úrazom Z. Š.. Na výstavbe tunela Šibeník sa podieľal Z. Š. ako zamestnanec
spoločnosti Skanska SK a.s., avšak na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnancov vykonával
spolu s ďalšími osobami prácu pre užívateľského zamestnávateľa - spol. TUBAU, a.s., ktorá bola rovnako
aj objednávateľom trhacích prác, ktoré na predmetnom diele realizoval žalovaný. Žalovaný v tejto
súvislosti poukázal na to, že v zmysle § 24 ods. 3 Vyhlášky Slovenského banského úradu o výbušninách
č. 71/1988 Zb. (účinného v čase prac. úrazu) môžu byť pri zaobchádzaní s výbušninami prítomní len
pracovníci, ktorí plnia úlohy súvisiace s používaním výbušnín resp. kontrolné orgány. Nakoľko podľa
zistení žalovaného vykonával Z. Š. prácu na pozícii strojníka pracovnej plošiny, je zrejmé, že náplňou
jeho práce nebola manipulácia s výbušninami a ani asistencia pri likvidácii zlyhávok a teda nie je
zrejmé, z akého dôvodu sa v čase explózie nachádzal v blízkosti nevybuchnutých zlyhávok, kto dal
na toto pokyn, a či boli zo strany spol. TUBAU, a.s. ako užívateľského zamestnávateľa splnené všetky
podmienky BOZP. Objasnenie týchto otázok je podľa názoru žalovaného nevyhnutné práve v súvislosti
s dôvodnosťou nároku žalobcov, ako aj zistenia zodpovednej osoby.



4. Súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania
uviedol, že žalovaný bol rozhodnutím Obvodného banského úradu v Spišskej Novej Vsi oprávnený
vykonávať trhacie práce na stavbe tunela Šibeník. Technický vedúci odstrelov, strelmajster C.. E. U.
bol zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.4.2010, na dobu neurčitú. Z. Š.,
na základe pracovnej zmluvy zamestnanec SKANSKA SK, a.s.,, bol na základe dohody o dočasnom
pridelení zamestnancov zo dňa 6.8.2013 medzi zamestnávateľom SKANSKA SK, a.s., a užívateľským
zamestnávateľom TUBAU, a.s., dočasne pridelený na prácu u užívateľského zamestnávateľa dňom
6.8.2013. Dňa 12.8.2013 došlo na stavenisku stavby tunela Šibeník - južná tunelová rúra, diaľnice D1,
úsek Jánovce - Jablonov k explózii zlyhanej trhaviny. Z uznesenia o zastavení trestného stíhania zo dňa
19.3.2014 súd prvej inštancie zistil, že C.. E. U., ako strelmajster a vedúci odstrelov, dňa 12.8.2013 v čase
o 04.30 hod. na stavenisku diaľnice D1 úsek Jánovce - Jablonov, stavba tunela Šibenik, zvolil nesprávny
pracovný postup, čím konal v rozpore s Užívateľskou príručkou a ustanoveniami zákona č. 51/1988 Zb. o
banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe, čím spôsobil ostatným osobám nachádzajúcim
sa v tuneli, medzi inými aj Z. Š., ťažkú ujmu na zdraví. Ing. E. U., pri výbuchu dňa 12.8.2013 zomrel.
Sobášnym listom mal súd prvej inštancie preukázané, že Z. Š.Á. a žalobkyňa 1/ uzatvorili dňa 11.7.2014
manželstvo. Podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne o úrazových dávkach za obdobie od 12.8.2013 do
2.11.2015 vyplatila Z. Š. úrazový príplatok spolu vo výške 2. 100,32 eur, náhradu za bolesť vo výške
11. 948 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 8. 240 eur a 51. 418 eur, náklady
spojené s liečením celkom vo výške 75. 607,90 eur. Manželke Z. Š., K. Š. podľa potvrdenia Sociálnej
poisťovne č. SZ : 6953248456 za obdobie od 2.11.2015 do 31.1.2016 bola vyplatená celkom suma 19.
421,70 eur, ako náhrada nákladov spojených s liečením, pohrebu a jednorazové odškodnenie manželky.
Z výpovede žalobkyne 1/, pred súdom bolo zistené, že v čase nehody bola iba priateľkou Z. Š., bývali
v spoločnej domácnosti, poznali sa od apríla 2013, kedy sa k nej nasťahoval. On bol slobodný, ona
rozvedená. Bezprostredne po nehode bol jeho stav taký, že 2 týždne ležal v kóme v Košiciach, kde bola
pri ňom až do jeho prepustenia, do 14.10.2013. Po prepustení do domáceho ošetrenia bol spôsobilý
komunikácie. Po výbuchu mal poškodenú hlavu, mozog, bol pripútaný na lôžko, jedol kašovitú stravu.
Kŕmila ho, umývala, pretože z dôvodu poškodenia mozgu bol ochrnutý na všetkých 4 končatinách. Potom
sa mu stav zhoršil, bol 2x operovaný, vo februári 2014 bola s ním na rehabilitačnom pobyte v Piešťanoch,
stav sa mu trochu zlepšil, tiež jeho pohyblivosť, dokázal sa i sám najesť, hoci nechodil. Zosobášili sa
11.7.2014, teda v čase podania žaloby už boli manželia. V máji 2015 sa mu zhoršil zdravotný stav. Tri
mesiace pred smrťou bol v hospici v Nitre, kde aj zomrel. V dôsledku toho sa jej život úplne zmenil.
Musela ho kŕmiť, umývať, holiť, išlo o 24 hodinovú starostlivosť, pričom ona mala v tom čase 3 deti z
prvého manželstva, z toho jedno maloleté. Nemala žiadnu pomoc ani zo strany opatrovateľskej služby,
toto všetko zvládala sama. Spočiatku bola zamestnaná, tiež bola na operácii s ramenom a napriek tomu,
sa v takom stave o neho starala. Kvôli jej nepriaznivému zdravotnému stavu bola rok práceneschopná
a preto sa mohla o neho starať. Musela sa vzdať svojej práce, pretože manžel vyžadoval 24 hodinovú
starostlivosť. Po jeho smrti si ťažko hľadala prácu, kvôli práci sa presťahovala do Bratislavy, pracuje
od októbra 2016. Od smrti manžela, t. j. od novembra 2015 do októbra 2016 bola nezamestnaná. Z
výsluchu žalobkyne 2/, matky Z. Š. súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa 2/ je rozvedená od r.1987,
vychovala ho prakticky sama, život mu už nikto nenavráti, preto požaduje nemajetkovú ujmu vo výške
20. 000,- eur. V spoločnej domácnosti s ním žila do apríla 2009, potom jej Z. kúpil 1-izbový byt, zobral
si hypotekárny úver vo výške 33. 000,- eur a splácal ho. Po jeho nehode to bolo veľmi ťažké, smutné,
chodila za ním, keď ju nevesta požiadala, keď išla k lekárovi pre lieky.

5. Žalovaný k výške uplatneného nároku poukázal na rozhodnutie v obdobnom prípade (NS SR sp.zn.
4Cdo/139/2011), kedy bola zrazená chodkyňa na prechode predchodcov, pričom otec a matka dostali
po 15. 000,- eur a súrodenci po 2. 000 eur. Namietal, že v danom prípade sú skutkové okolnosti iné, ako
v týchto prípadoch, kde boli takéto sumy priznané, nakoľko žalobkyňa 1/ žila v spoločnej domácnosti
s Z. Š. 3 mesiace pred úrazom a manželstvo uzatvorili až po úraze. Žalobcovia 2/ až 4/ už nežili
so zomrelým v spoločnej domácnosti. Pokiaľ ide o právny základ tohto nároku, žalovaný poukázal
na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.zn. 9C/127/2011 zo dňa 14.3.2012, kde vo veci tiež išlo o
banské nešťastie a žaloba bola zamietnutá, nakoľko v konaní bolo preukázané, že v príčinnej súvislosti s
pracovným úrazom boli vyplatené dávky zo sociálneho poistenia, preto nebolo možné žiadať aj náhradu
nemajetkovej ujmy podľa §13 OZ.

6. Intervenient argumentoval, že už poskytnuté jednorazové odškodnenie je určitou satisfakciou
odškodneným za smrť manžela. Mal za to, že výška plnení poskytnutých žalobkyni 1/ je dostatočným



odškodnením ujmy. V prípade ostatných žalobcov 2/ - 4/ by súd mal zohľadniť, že s nebohým netvorili
spoločnú domácnosť a nebolo preukázané, že by boli na seba odkázaní, či už finančne alebo hmotne. V
prípade súrodencov ide o osoby s vlastnou rodinou, životnými partnermi a deťmi, s relatívne oddelenými
životmi. V poslednom rade treba zohľadniť aj finančné odškodnenie, ktoré bolo poskytnuté žalovaným a
tiež morálne zadosťučinenie, v podobe jeho ospravedlnenia. Navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

7. Súd prvej inštancie prejednávaný spor právne posúdil podľa § 11 ods. 1, § 13 ods. 1-3 a § 420 ods. 2
zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že súčasťou práva na súkromie je právo
na rodinný život. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať
vzťahy medzi členmi rodiny, založenej na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú
sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže
porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z
týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, respektíve práva na
rodinný život, môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo
úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca sféru osobnostnú, ku ktorej
nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu,
pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj
vzťahu s blízkou osobou.

8. Pokiaľ žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnom konaní, súd prvej
inštancie konštatoval, že pri určení zodpovedného subjektu v danom prípade je potrebné postupovať
v zmysle § 420 ods. 2 v spojení s ust. § 853 Obč. zákonníka. Je nutné dôsledne rozlišovať medzi
nárokmi na náhradu škody vyplývajúcimi z pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú pracovným úrazom a nárokmi na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcimi z
občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv. V zmysle príslušných
ustanovení Zákonníka práce platí, že pokiaľ zamestnanec utrpí pracovný úraz, môže nároky na náhradu
škody z toho vyplývajúce uplatňovať voči zamestnávateľovi jedine a výlučne tento zamestnanec,
pretože ustanovenia Zákonníka práce do okruhu osôb uplatňovať takéto nároky, iné osoby (okrem
zamestnanca), nezaraďuje. Jedná sa totiž o špecifické nároky súvisiace so špecifickým vzťahom
zamestnávateľ - zamestnanec, a preto úvahy žalovaného o tom, že by mal snáď zamestnávateľ
zodpovedať za náhradu škody voči príbuzným zamestnanca, nie sú namieste. Naopak, príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne ust. § 11 a nasl. v spojení s ust. § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka, sa týkajú práve tých prípadov, keď v dôsledku protiprávneho konania určitej
osoby, napr. právnická osoba koná prostredníctvom fyzickej osoby, dôjde k zásahu do osobnostných
práv inej osoby, ako sú napr. príbuzní poškodeného. Dokazovaním v trestnom konaní bolo zistené,
že zákon predovšetkým porušil priamo žalovaný, ktorému bolo kladené za vinu, že porušil ust. § 6
ods. 1 písm. d) zák. č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci tým, že nezabezpečil
pracovnú dobu Ing. E. U. tak, aby vznikol dostatočný priestor na jeho odpočinok medzi jednotlivými
pracovnými zmenami, náležitým spôsobom nezabezpečil a neinformoval o možných ohrozeniach a
nebezpečenstvách aj zamestnancov organizácie TUBAU, s.r.o., a nevypracoval písomný dokument
o posúdení rizika t.j. vzájomného vzťahu medzi pravdepodobnosťou vzniku negatívneho javu a jeho
dôsledkov pri skúšaní funkčnej schopnosti neelektrického roznetného vedenia a iskrových roznetníc.
Znalci napokon uzavreli, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotu bolo preukázané, že za zranenia a
následnú smrť Z. Š., zodpovedá zamestnanec spoločnosti žalovaného, strelmajster, C.. E. U., a vyjadrili
sa, že: „ Išlo o zbytočne vyhasnutý mladý ľudský život “. Argumenty žalovaného, ktorý naznačil, že
Z. Š. sa na mieste škodovej udalosti nachádzal neoprávnene, mal súd prvej inštancie jednoznačne
vyvrátené jednak Odborným posudkom Obv. banského úradu v Spišskej Novej Vsi, číslo 6 - 703/2014
zo dňa 27.02.2014, ktorým mal preukázané, že osoby, vrátane Z. Š., v čelbe tunela Šibeník vykonávali
pomocné práce pri zneškodňovaní zlyhaviek na pokyn a pod dozorom C.. E. U.. Z. Š. bol v zmysle
§ 69 ods.2 vyhl. Slovenského banského úradu o výbušninách č. 71/1988 Zb., iným pracovníkom,
ktorý mohol strelmajstrovi alebo technickému vedúcemu odstrelov pomáhať pri zneškodnení zlyhávky,
v nevyhnutnom prípade a to podľa jeho pokynov a pod jeho dozorom, teda na mieste nešťastia bol
oprávnene.

9. Súd prvej inštancie s odkazom na § 420 ods. 2 v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka uviedol,
že tak, ako právnická osoba zodpovedá za škodu spôsobenú inému v majetkovej sfére tými, ktorých
použila na výkon svojej činnosti, zodpovedá táto právnická osoba aj za nemajetkovú ujmu v osobnostnej
sfére fyzickej osoby. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený



niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa
takýto zásah za zásah spôsobený priamo touto právnickou osobou. Škodová udalosť, v dôsledku ktorej
vznikla na právach žalobcov 1/-4/ nemajetková ujma, vznikla v čase, keď si Ing. Rastislav Mihálik plnil
svoje pracovné úlohy pre žalovaného, a teda zodpovedá za túto nemajetkovú ujmu jeho zamestnávateľ,
ktorým je žalovaný.

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že úprava ochrany súkromia vrátane rodinného
súkromia vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a
nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Ústava chráni aj súkromné fyzické osoby v jej
rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, morálne
i materiálne. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca
dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže deštrukciou vzťahov dôjsť k
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu osobnosti
za podmienky, že konanie pôvodu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu
osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej
osoby objektívne spôsobeným vyvolať nemajetkovú ujmu a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje
jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia, ako rýdzo osobné právo na vyváženie
a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv, nestačí, čo je aj
daný prípad. Nebolo postačujúce zo strany žalovaného, aby vyjadril úprimnú sústrasť a poľutovanie nad
nešťastím pozostalej rodine za stav, ktorý spôsobil.

11. Vo vzťahu k predpokladom vzniku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vyhodnotil, že všetky tri
podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy boli splnené súčasne, keď vykonaným
dokazovaním bola preukázaná protiprávnosť konania žalovaného nedodržaním postupu žalovaného,
porušením viacerých ustanovení zák. č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci,
pri odstrele v tuneli Šibeník dňa 12.08.2013, čím bola spôsobená škoda spočívajúca v ťažkom, život
ohrozujúcom zranení, s následkom smrti - Z. Š., manžela, syna a brata žalobcov 1/-4/. Príčinnú súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou mal súd prvej inštancie preukázanú znaleckým posudkom
č. 33/2013 zo dňa 23.10.2013 vypracovaným MUDr. Róbertom Slavkovským. Súd prvej inštancie
konštatoval, že týmto činom došlo k nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských vzťahov
a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv všetkých žalobcov 1/-4/, nakoľko závažným
spôsobom bolo dotknuté právo žalobcov 1/-4/ na ich súkromný a rodinný život, pričom s ohľadom na
charakter zásahu bolo vylúčené domáhať sa iba morálneho zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 OZ, a
teda bolo dôvodné domáhať sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

12. Pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka vychádzal súd prvej inštancie z okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo a závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej
trvania. Mal za to, že v danom prípade rodine žalobcov 1/- 4/ nespochybniteľne vznikla nenapraviteľná
ujma. V čase podania žaloby to bolo bezprostredné ohrozenie života a zdravia manžela, syna a
súrodenca žalobcov 1/-4/, ako to konštatuje MUDr. Róbert Slavkovský, znalec z odboru zdravotníctvo,
odvetvie chirurgia - traumatológia, vo svojom Znaleckom posudku č. 33/2013 zo dňa 23.10.2013, kde
uviedol, že poškodený Z. Š. bol po celú dobu liečenia obmedzovaný v obvyklom spôsobe života,
vzhľadom nato, že utrpel ťažké poranenie mozgu, bol bezprostredne odkázaný na pomoc ošetrujúceho
personálu, zranenia u poškodeného zachovajú trvalé následky a toto zodpovedalo popisu manželky
Z. Š., ktorá sa o neho 24-hod. denne osobne, za pomoci ostatných žalobcov starala, a to po dobu
niekoľko rokov. Súd prvej inštancie nespochybnil, že zásah žalovaného závažným spôsobom narušil
právo žalobcov 1/-4/ na ich súkromný a rodinný život. Vzhľadom na to, dospel k záveru, že v rodine
žalobcov došlo k nenapraviteľnej ujme, ktorú možno zmierniť len priznaním peňažnej satisfakcie za túto
ujmu.

13. Čo sa týka jednotlivých nárokov súd prvej inštancie vyhodnotil vo vzťahu k žalobkyni 1/, že
neoprávneným zásahom a predovšetkým následnou smrťou Z. Š., sa pretrhla väzba k nemu, založená
na silnej telesnej, duchovnej alebo duševnej príťažlivosti. Súd priznal žalobkyni 1/ požadovanú sumu
finančného zadosťučinenia, t.j. 50. 000 eur, nakoľko vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že táto
ako manželka sa osobne starala o Z. Š., tvorila s ním spoločnú domácnosť a s prihliadnutím na všetky



okolnosti prípadu dospel k záveru, že žalobkyňou 1/ požadovaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná.
Súd prvej inštancie, ocenil jej starostlivosť o neho a obrovskú obetavosť, keď sama mala zdravotný
problém, bola na operácii s ramenom a napriek tomu ho vládala zdvíhať, polohovať, kŕmiť, prebaľovať,
cvičiť s ním, variť mu a to po celú dobu 3 rokov. Musela opustiť svoje zamestnanie, od novembra 2015 do
októbra 2016 bola nezamestnaná. Súd jej dal za pravdu, že nebyť tohto úrazu, mohla byť zamestnaná,
mať príjem, ktorého výpadok sa jej tiež prejaví na výške starobného dôchodku. Ďalej sa musela
zriecť svojho osobného života, zabudnúť nielen na svoje osobné potreby, ale touto permanentnou
starostlivosťou zanedbávala aj svoje 3 deti z prvého manželstva, z toho jedno dieťa maloleté. Podľa
názoru súdu prvej inštancie za týchto okolností nemožno hovoriť o nejakom jej obohacovaní sa na danej
situácii vo vzťahu k predmetu sporu.

14. Rovnako ako dôvodný vyhodnotil súd prvej inštancie aj žalobu žalobkyne 2/, matky Z. Š., ktorá
sa domáhala nemajetkovej ujmy vo výške 20. 000,- eur s ohľadom na to, že za jej života sa o ňu syn
Tibor príkladne staral, pomáhal jej, prejavoval jej náležitú úctu. Vychádzal z predpokladu, že syn by
mal aj zákonnú vyživovaciu povinnosť voči matke, v prípade jej odkázanosti, nedostatku, staroby, či
choroby, zdravotníckej starostlivosti, a za riadneho chodu veci by jej ju určite aj poskytol. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú jej súd prvej inštancie určil, je odvodená z nepredstaviteľnej bolesti, beznádeje,
ktoré musela v dôsledku poškodenia zdravia syna znášať, vídať denne, bez prognózy zlepšenia jeho
stavu. Pri určení tejto výšky súd prvej inštancie vychádzal z nesmierne ťaživých dôsledkov pre jej ďalší
život.

15. Súd prvej inštancie aj žalobcom 3/ a 4/, ktorí sú súrodenci Z. Š., priznal náhradu nemajetkovej ujmy
po 20.000 eur každému z nich z dôvodu, že konaním žalovaného došlo k zásahu do ich osobnostného
práva a to práva na súkromie. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že vzťahy medzi súrodencami
boli veľmi blízke, trávili spolu voľný čas, chodili na výlety, dovolenky, jeden druhému sa zdôverovali,
pomáhali si. Pre úraz Z. Š., pripútania na lôžko, straty časti lebky, prišli o radosť, ktorú mohli s bratom
dovtedy prežívať v kruhu svojej rodiny. Podobne znášali nepredstaviteľnú bolesť, beznádej, v dôsledku
poškodenia zdravia ich brata, bez prognózy zlepšenia jeho stavu. Súd prvej inštancie poukázal tiež na
to, že bolesť, ktorú museli pociťovať, sa ani časom neotupí.

16. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadnil aj tú skutočnosť, že
k tragédii vôbec nemuselo dôjsť, ak by neboli žalovaným flagrantne porušené právne predpisy,
týkajúce sa ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci. Žalobou požadovanú nemajetkovú ujmu súd
prvej inštancie považuje za satisfakciu vo vzťahu k vážnosti a nereparovateľnosti následkov, ktorých
protiprávny zásah žalovaného vyvolal v súkromnom a rodinnom živote žalobcov. Naproti tomu súd prvej
inštancie konštatoval, že žalovanému sa po tejto udalosti nezmenil život, pretože trestné stíhanie jeho
zamestnanca, C.. E. U., ktorý tragédiu zapríčinil, bolo pre jeho smrť zastavené. V rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia okrem konštatoval s ohľadom na vstup intervenienta na strane žalovaného, že časť
tejto nemajetkovej ujmy, ktorú priznal žalobcom 1-/4, mu intervenient preplatí, a zvyšok, na ktorom sa
bude žalovaný podieľať, ako na následkoch svojho konania, sa možno bude rovnať strate na zisku, ktorú
by bol za tak rozsiahlu stavbu, akou je stavba tunela a diaľnice, dosiahol a to na úkor zdravia a životov
nevinných ľudí.

17. Súd prvej inštancie nezapočítal na žalovanej sume 3. 000 eur, ktorú žalovaný poskytol poškodenému,
nakoľko Z. Š. nie je stranou sporu a táto suma bola adresovaná jemu za života. Okrem toho táto suma
nebola preukázaná a bola spochybnená žalobkyňou 1/, ktorá uviedla, že ju poskytol žalovaný spolu
so zamestnávateľom Z. Š., spol. SKANSKA SK, a. s., teda nebolo ani zrejmé, akú konkrétnu sumu
poskytol žalovaný. Ďalšiu žalovaným uvádzanú sumu 5 000 eur, súd prvej inštancie taktiež započítať
nemohol, nakoľko išlo preplatenie rehabilitačného pobytu Z. Š., ktorý nakoniec nevyužil a suma bola
vrátená žalovanému. Na margo primeranosti výšky nemajetkovej ujmy, ktorú požadovali žalobcovia
1/-4/ (50.000.-eur/20.000.-eur) súd prvej inštancie dodal, že nemožno považovať nimi požadovanú
nemajetkovú ujmu vo výške 50.000.- eur/20.000.- eur, pri vážnom poškodení zdravia, s následkom smrti
ich príbuzného, za neprimeranú. Žalobcovia budú totiž stratu manžela, syna a brata pociťovať po celý
život.

18. Súd prvej inštancie návrh žalovaného na výsluch svedkyne Lenky Pavlovičovej, s ktorou mal Z. Š.
dve deti mimo manželstva, zamietol z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti, pretože išlo o vzťah



Z. Š. dávno pred nehodou, pričom by naviac súd osobu tejto svedkyne nepovažoval za nezaujatú, s
ohľadom na rodinné pomery.

19. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a navrhol odvolaciemu súdu zrušiť napadnutý rozsudok
a to najmä za účelom vykonania navrhovaného dôkazu - výsluchu Lenky Pavlovičovej alebo ho
zmeniť tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne. Žalovaný považuje rozsudok z hľadiska
jeho výroku, ako aj zdôvodnenia za mimoriadne prekvapujúci, v rozpore s ustálenou súdnou
praxou, zákonom ako aj elementárnou spravodlivosťou, súd prvej inštancie naviac zamietol vykonať
dôkazný prostriedok navrhovaný žalovaným, ako aj intervenientom (viacnásobne), hoci vykonanie tohto
dôkazného prostriedku sa javí v daných súvislostiach ako úplne prirodzené a rozumné pre riadne
zistenie skutkového stavu. Žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že v tomto type konania
mali žalobcovia povinnosť preukázať intenzitu a rozsah svojho vzťahu k Z. Š., teda akým spôsobom a
akou intenzitou úraz a následná smrť zasiahla do ich osobnostných práv. Toto žalobcovia preukazovali
svojou vlastnou výpoveďou a rovnako tak predložením čestných vyhlásení, bez vykonania výsluchu
týchto pôvodne žalobcami navrhovaných svedkov na pojednávaní. Žiadne iné dôkazné prostriedky v
tomto smere vykonané neboli, t.z. že súd prvej inštancie vychádzal tak pri ustálení skutkového stavu
o vzťahu medzi žalobcami a Z. Š. najmä z tvrdení samotných žalobcov. Žalovaný navrhol súdu prvej
inštancie, aby vypočul G. P., predchádzajúcu partnerku Z. Š.áka, s ktorou má dve maloleté deti a mal s
ňou bývať v jednej domácnosti až do januára 2013. Zmysel tejto výpovede je zrejmý, aby aj iná osoba
odlišná od žalobcov dobre poznajúca Z. Š., jeho rodinu a ich vzájomné pomery vypovedala v konaní,
a aby boli tvrdenia žalobcov objektívne verifikované aj inou osobou poznajúcou ich osobné pomery
s Z. Š.M. a nie iba samotnými žalobcami. Súd prvej inštancie však napriek viacnásobným žiadostiam
žalovaného a intervenienta o vykonanie tejto svedeckej výpovede a predvolania G. P. tento návrh na
vykonanie dôkazu zamietol. Žalovaný namieta, že postup súdu prvej inštancie bol nekorektný, z hľadiska
procesného nespravodlivý a nepochopiteľný, že vzhľadom na povahu konania mal byť akceptovaný
návrh žalovaného na vypočutie svedka, s ktorým mal Z. Š. dlhodobo pred nehodou žiť v jednej
domácnosti, a s ktorým mal mať dve deti a nemal súd robiť závery o nedôveryhodnosti tohto svedka
ešte predtým, ako by bol tento svedok vypočutý. Už iba z tohto dôvodu by mal byť napádaný rozsudok
zrušený, aby bola dovypočutá G. P. k rodinným pomerom žalobcov k Z. Š.. Žalovaný okrem uvedeného
vytýka súdu prvej inštancie, že nad rámec tvrdení žalobcov (najmä ich výpovedí) vo svojich vlastných
skutkových zisteniach uvádza svoje neverifikované domnienky, napr. vo vzťahu k žalobkyni 1/ - (p. Š.) sa
so žalobkyňou 1/ poznali iba 3 mesiace pred úrazom, z čoho sa dá usudzovať, že bol zaľúbený; vo vzťahu
k žalobkyni 2/ - sa o ňu (Z. Š.) príkladne staral, pomáhal jej, prejavoval jej náležitú úctu. Keďže tento by
mal aj zákonnú vyživovaciu povinnosť voči matke, za riadneho chodu veci by jej ju určite aj poskytol.a
pod. Viaceré tvrdenia súdu nekorešpondujú ani s tvrdeniami žalobcov a ani z vykonaného dokazovania -
súd prvej inštancie vynáša skutkové a hodnotiace závery (so silným emocionálnym zafarbením), pričom
žalovaný nerozumie dôvodom takéto nevecného odôvodenia rozhodnutia konajúcim súdom. Naviac
súd prvej inštancie vychádzal vyslovene iba z tvrdení žalobcov, ďalšie dôkazy vykonané neboli. Súd
prvej inštancie tvrdeniam žalobcov bez akejkoľvek objektivizujúcej verifikácie úplne uveril a naviac ich
ešte značne skutkovo a emocionálne rozvinul. K záveru súdu prvej inštancie, že žalovaným mali byť
flagrantne porušené právne predpisy, týkajúce sa ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci, žalovaný
uvádza, že žiadnym na to určeným orgánom v žiadnom konaní nebolo zistené akékoľvek porušenie
ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci zo strany žalovaného a už vôbec to nebolo ustálené znalcami.
Žalovaný skutkovo popiera, že by C.. U. mal mať neprimeranú pracovnú dobu, resp. nemal mať
prestávky v práci, nie je to pravda a nebolo to v konaní ani preukázané. Žalovaný však súčasne
nepopiera, že k vzniku nehody došlo zrejme v dôsledku ľudského pochybenia, napriek všetkým prijatým
technickým a organizačným opatreniam na zabránenie nehodám, vzniknuté následky žalovaného
nesmierne mrzia. Žalovaný nesúhlasí rovnako so zdôvodnením výšky priznaných nárokov, keď súd
konštatoval, že časť priznanej nemajetkovej ujmy intervenient preplatí žalovanému a zvyšok sa bude
rovnať strate na zisku, ktorú by bola za tak rozsiahlu stavbu, akou je stavba tunela a diaľnice, dosiahol a
to na úkor zdravia a životov nevinných ľudí. Takéto zdôvodnenie je podľa názoru žalovaného nenáležité
súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa zjavne domnieva, že výška priznaného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy závisí od skutočnosti, že žalovaný ako významná spoločnosť zaoberajúca sa
predajom výbušnín a ich využívaním v banskej činnosti je riadne poistená a konštatuje, že žalovaný
dosahuje zisky na úkor zdravia a životov nevinných ľudí. K právnemu posúdeniu nároku žalovaný v
odvolaní uviedol, že od začiatku súdu tvrdil, že v danom prípade ide o pracovný úraz, v dôsledku
čoho vznikli Z. Š., ako aj jeho zákonom predpokladaným príbuzným (manželka, deti) nároky v zmysle



sociálneho poistenia uhrádzaného zamestnávateľom. Z tohto dôvodu má žalovaný za to, že v prípade
pracovného úrazu nevzniká nárok na finančné zadosťučinenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu, keďže
existuje osobitný zákonný systém uspokojovania nárokov postihnutých osôb v dôsledku pracovného
úrazu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia OS Prievidza sp.zn.. 17C 128/2011, sp.zn.
16C 126/2011 a sp.zn. 9C 127/2011. Súd prvej inštancie sa s námietkou žalovaného v súvislosti s vyššie
uvedenými právoplatnými rozsudkami vo veľmi obdobnej veci vôbec nevysporiadal a to ani jedinou
zmienkou v inak 23 stranovom rozsudku. Žalovaný kladie otázku, ako je možné, aby pri banskom
nešťastí v Handlovej bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že pozostalí nemajú akékoľvek nároky voči
zamestnávateľovi v súvislosti s pracovným úrazom (keďže mali plnené nároky zo sociálneho poistenia),
avšak v tomto konaní, za mimoriadne obdobnej situácie (taktiež ide o nešťastie pri banskej činnosti a
rovnako boli vyplatené sociálne nároky) majú mať príbuzní p. Š. nárok na spolu 110.000,- eur. Súd prvej
inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s najzásadnejšou námietkou žalovaného, že existujú
súdne rozhodnutia v absolútne obdobných veciach, kde boli nároky žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy zamietnuté, z dôvodu samostatného systému sociálneho poistenia. Žalovaný rovnako namietal
neprimeranosť (bez ohľadu na vyššie uvedené) uplatnených nárokov z hľadiska ich výšky. Súd prvej
inštancie sa s touto námietkou vysporiadal podľa žalovaného svojsky, svoje rozhodnutie zdôvodnil
rozsudkom KS Nitra zo dňa 2.10.2013, sp. zn. 9Co/330/2012. Žalovaný nerozumie použitej analógii
konajúceho súdu, vzhľadom na rozdiel medzi skutkovými okolnosťami prejednávaného prípadu a
prípadu opisovaného v rozhodnutí KS Nitra sp. zn. 9Co/330/2012. V prejednávanom prípade ide o
okolnosti celkom odlišné, konajúci súd priznal žalobcom 2/ - 4/ po 20.000 eur (čiže dvojnásobok od
vyššie popísaného prípadu, čo je z hľadiska elementárnej spravodlivosti nepochopiteľné), pričom ani
jeden z nich nebýval s p. Š. v jednej domácnosti, žalobcovia 3/ a 4/ majú vlastné rodiny a dokonca
žalobkyňa 1/ mala priznaných 50.000 eur, hoci v čase nehody poznala p. Š. iba 3 mesiace a neboli
manželmi. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že v konaní bolo v rámci dokazovania zistené, že p. Š. bol
otcom dvoch maloletých detí, ktoré však neboli na strane žalobcov a žiadny nárok si voči žalovanému
neuplatnili. Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou vôbec nevysporiadal, pritom je v danom prípade
skutočne relevantná otázka, či sa daného stavu je vôbec možné, aby si nároky na nemajetkovú ujmu v
peniazoch pre poškodenie zdravia a následnú smrť blízkej osoby (a teda pre zásah do súkromia) uplatnili
priateľka (po nehode budúca manželka), rodič a avšak najmä dospelí súrodenci so samotnými rodinami,
keď si tento nárok neuplatnili maloleté deti.

20. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že sa plne stotožňujú s postupom
súdu prvej inštancie, keď nevypočul žalovaným navrhnutú svedkyňu, nakoľko takto navrhované ďalšie
dokazovanie bolo v danom prípade celkom nadbytočné a v rozpore s účelnosťou a hospodárnosťou
konania. Tvrdenia žalobcov boli v priebehu konania verifikované výpoveďami osôb, ktoré poznajú
súčasnú situáciu a p. Pavlovičová je bývalá partnerka Z. Š., s ktorou už v čase vzniku škodovej udalosti
netvoril pár a nežil s ňou v spoločnej domácnosti. Táto osoba so žalobcami neudržiava žiadny kontakt a s
ohľadom na to nebolo dôvodné ju vypočuť ako svedkyňu. K odvolacej námietke žalovaného, že v danom
prípade išlo o pracovný úraz p. Š., v dôsledku čoho vznikli p. Š. a jeho príbuzným nároky, v zmysle
sociálneho poistenia uhrádzaného zamestnávateľom, a teda nevzniká nárok na finančné zadosťučinenie
za spôsobenú nemajetkovú ujmu, keďže existuje osobitný zákonný systém uspokojovania nárokov
postihnutých osôb, v dôsledku pracovného úrazu, žalobcovia uviedli, že je potrebné dôsledne rozlišovať
medzi nárokmi na náhradu škody vyplývajúcimi z pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu spôsobenú pracovným úrazom a nárokmi na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcimi z
občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Zásah do práv žalobcov
bol spôsobený protiprávnym konaním žalovaného, konkrétne protiprávnym konaním jeho zamestnanca
C.. E. U., zodpovedá za tento zásah, žalovaný. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutia súdov vo
veci „banské nešťastie v Handlovej“, žalovaný prehliada fakt, že v prípadoch, na ktoré poukazuje,
pozostalí nepožadovali náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv, od osoby,
ktorá sa protiprávneho konania (v dôsledku ktorého by došlo k úmrtiu ich príbuzného) dopustila. Túto
náhradu požadovali od zamestnávateľa ich príbuzného (ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu),
ktorý ex lege objektívne zodpovedá za pracovný úraz svojho zamestnanca. Ako vyplýva z odôvodnenia
žalovaným spomínaných rozhodnutí súdov, úlohou súdov bolo v danom prípade posúdiť, či pri takto
uplatnenom nároku navrhovateľky, za situácie, že ide o osobitnú zodpovednosť žalovaného za škodu
vyplývajúcu z pracovnoprávneho vzťahu, možno vôbec uvažovať o zodpovednosti žalovaného za zásah
do osobnostných práv žalobkyne (ako pozostalej manželky), podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, najmä s ohľadom na fakt, že zásah do práv
žalobcov bol spôsobený konkrétnym protiprávnym konaním žalovaného (resp. jeho zamestnanca) a



náhrady nemajetkovej ujmy za tento zásah sa domáhajú žalobcovia práve od tohto subjektu a nie
od zamestnávateľa neb. Z. Š., úvaha o aplikácii záverov vyplývajúcich z rozhodnutí súdov vo veci
„banské nešťastie v Handlovej“, nie je priliehavá. K odvolacej námietke žalovaného o neprimeranosti
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie správne zohľadnil
vzťahy žalobcov k neb. Z. Š., závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ktorá, keďže ide o smrť mladého
človeka, je tou najzávažnejšou ujmou do ich práv, ktorá je neodstrániteľná. Okrem toho majú za to, že
skutočnosť, že maloleté deti nežiadajú náhradu nemajetkovej ujmy za ich zásah, však nepredstavuje
prekážku pre (ne)uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
žalobcov. Protiprávnym konaním žalovaného (resp. jeho zamestnanca) došlo k vážnemu zásahu do
ich práva na súkromie, najmä do práva na rodinný život, podstatou ktorého je právo každej fyzickej
osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.
V konaní bolo dokázané, že medzi žalobcami a Z. Š. existovali silné citové väzby, vytvorené v rámci
súkromného a rodinného života. Porušením práva na zdravie a život Z. Š. preto došlo k nedovolenému,
neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobcov. Žalobcovia žiadajú napadnutý
rozsudok potvrdiť a priznať im náhradu trov konania.

21. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcov k odvolaniu uviedol, že trvá na svojom odvolaní. Predložil
list od p. P., ktorú žiadal žalovaný ako aj intervenient viackrát vypočuť pred súdom prvej inštancie. Z listu
vyplýva, že existujú skutočnosti, ktoré nemuseli odznieť pred súdom a pritom je dôvodný predpoklad, že
by mohli mať význam pre rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný tento list predkladá odvolaciemu súdu v
zmysle § 384 ods. 3 CSP v spojení s § 366 písm. d) CSP a žiada odvolací súd, aby vykonal dokazovanie
výsluchom p. G. P., nakoľko žalovaný s intervenientom vykonanie tohto dôkazu opakovane žiadali od
súdu prvej inštancie, ktorý vykonanie tohto dôkazu odmietol s odôvodnením, že p. P. bude zaujatá voči
žalobcom (hoci nebolo tvrdené v konaní nič, čo by takémuto niečomu nasvedčovalo), z priloženého listu,
ktorý žalovaný nemohol predložiť skôr, keďže mu bol doručený iba v posledných dňoch a p. P. nepozná,
vyplýva, že sama p. P. má záujem o rodinných pomeroch p. Š. vypovedať a zjavne všetko nemusí byť
tak, ako bolo prezentované žalobcami 1/ - 4/. Preto sa žalovaný domnieva, že sú dané dôvody na toto
dokazovanie pred odvolacím súdom.

22. Žalobcovia v duplike zotrvali na doterajšej argumentácii. V reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedli,
že pokiaľ ide o obsah listu p. P., z tohto nie je zrejmé, že by p. P. mala záujem vypovedať o vzťahoch
medzi žalobcami a Z. Š.. P.. P. predmetným listom totiž v podstate žiada žalovaného o vyplatenie
„odškodného“. V čase vzniku škodovej udalosti netvorila pár s Z. Š., nežil s ňou v spoločnej domácnosti,
a táto osoba so žalobcami už dlhšiu dobu neudržiavala a ani neudržiava v súčasnej dobe žiadny kontakt.

23. Intervenient súhlasil s odvolaním žalovaného. Rovnako podal odvolanie proti rozsudku v celom
rozsahu a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie
sa nesprávne vyporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. V danej
veci nebolo sporné, že p. Z. Š. utrpel pracovný úraz. Pri pracovných úrazoch (a ich odškodňovaní)
je potrebné zohľadniť osobitnú povahu tohto nároku. V prípade úrazu/smrti zamestnanca pri plnení
jeho pracovných úloh alebo v súvislosti s ich plnením totiž právna úprava formuluje osobitný systém
odškodnenia zamestnanca a jeho blízkych príbuzných. Konkrétne tak Zákonník práce v spojení so
zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení skorších predpisov na rozdiel od Občianskeho
zákonníka priznáva v prípade smrti zamestnanca, ktorý utrpel pracovný úraz, aj určeným príbuzným
osobám zomrelého zamestnanca osobitný systém odškodnenia vo forme nároku na pozostalostnú
úrazovú rentu a jednorazové odškodnenie. Zákon tak v prípade osobitnej kategórie práve pracovných
úrazov umožňuje dotknutému zamestnancovi, prípadne jeho niektorým pozostalým príbuzným domôcť
sa odškodnenia za spôsobenú ujmu v režime objektívnej zodpovednosti práve jeho zamestnávateľa. V
rámci takto upraveného systému odškodnenia pracovných úrazov sa aj určeným pozostalým osobám
ako oprávneným osobám (t. j. nielen zamestnancovi) dostáva odškodnenia za im vzniknuté ujmy, pričom
odškodnenia za tieto ujmy sa uvedené osoby nemôžu domáhať potom (duplicitne) ešte aj v režime
všeobecnej právnej úpravy. Je teda zrejmé, že uvedená právna úprava pre prípad smrti zamestnanca
pri pracovnom úraze (na rozdiel od protiprávnej smrti inej osoby ako zamestnanca) vytvára osobitný
systém zodpovednosti postavený na princípe objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa. Tento špe-
ciálny systém zodpovednosti zamestnávateľa neumožňuje použitie všeobecného zákonom vytvoreného
odškodnenia, vyplývajúceho z ustanovení všeobecnej normy, ktorou je Občiansky zákonník. Nároky z
jednotlivých úprav (režimov) zodpovednosti nemožno vnímať ako kumulatívne a to tak, že poškodený
by mal nárok na odškodnenie z každého zodpovednostného systému (aj všeobecného aj špeciálneho).



Intervenient ďalej v odvolaní namietal, že v danom prípade, hoci súd prvej inštancie priznal náhrady
vo vyšších sumách, nevysvetlil, aké dôvody ho k tomu viedli, ani neuviedol aké osobitné okolnosti
mal za preukázané. Primárnym kritériom pre rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy je intenzita
vzájomných vzťahov pozostalých s poškodeným. V prípade žalobkyne 1/ išlo v čase zásahu o priateľku
nebohého Z. Š., ktorá sa s ním spoznala zhruba tri mesiace pred udalosťou. Následne (zhruba jeden
rok po jeho úraze) s ním uzavrela manželstvo. Má za to, že žalobkyni 1/ priznaná nemajetková ujma
nie je primeraná zisteným okolnostiam. Z hľadiska hodnotenia osobných a rodinných pomerov súd
vychádzal v tomto prípade prioritne z výpovede najmä žalobkyne 1/. V konaní však bolo preukázané
(výsluchom žalobkyne 3/), že nebohý Z. Š. ešte v roku 2013, kedy sa mu stal úraz, žil v spoločnej
domácnosti s inou partnerkou p. G. P., a to spoločne s ich dvomi maloletými deťmi. Súd pre zistenie
osobných pomerov a teda takej podstatnej skutočnosti, akou boli jeho vzájomné vzťahy so žalobcami
(najmä žalobkyňou 1/) v čase úrazu, nevykonal žalovanou stranou navrhovaný výsluch jeho predošlej
partnerky s tým, že tento výsluch považoval za nadbytočný a už vopred nepovažoval túto osobu ako
svedka za nezaujatú. S takýmto záverom súdu intervenient nesúhlasí. Osobné a rodinné pomery v
danom prípade boli preukázané len výpoveďami samotných žalobcov a výsluch tejto, pomerov dobre
znalej osoby, pomôže dokresliť situáciu v rodine. Intervenient má za to, že náhrada nemajetkovej
ujmy priznaná žalobkyni 1/ vo výške 50. 000,- eur nie je primeraná zisteným okolnostiam. Rovnako
nezohľadňuje ani tú skutočnosť, že priamo žalobkyni 1/, ako oprávnenej osobe bola poskytnutá z titulu
odškodnenia pracovného úrazu nebohého Z. Š. finančná čiastka 17 842,70 eur vo forme jednorazového
odškodnenia podľa zák. č. 461/2003 Z. z. v platnom znení. Z odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k nároku
žalobkyne 1/ nevyplýva, či a akým spôsobom súd prvej inštancie zohľadnil pri konečnom rozhodnutí
o výške jej priznanej nemajetkovej ujmy túto dôležitú okolnosť, prípadne vysvetlenie, z akých dôvodov
k nej neprihliadol. Nezohľadnenie takéhoto prijatého plnenia pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy
by viedlo k nijako neodôvodneným rozdielom pri odškodňovaní ujmy pozostalých, ktorých príbuzný
utrpel pracovný úraz a ostatných pozostalých obetí iných udalostí (dopravných nehôd, trestných činov
a pod.), ktorým takýto osobitný nárok nevzniká. V tejto časti navyše rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje intervenient za nepreskúmateľné. Vo vzťahu k žalobcom 2/, 3/, 4/ z odôvodnenia rozsudku
nevyplývajú žiadne také osobitné okolnosti, ktoré by odôvodňovali poskytnutie nemajetkovej ujmy
vo výške presahujúcej sumy priznávané v obdobných prípadoch. Nepochybne hoci aj medzi týmito
žalobcami a zomrelým Z. Š. existovali veľmi blízke rodinné väzby vyplývajúce zo samotnej podstaty tohto
vzťahu (matka - syn, súrodenci navzájom), preukázanú intenzitu týchto vzťahov však možno hodnotiť
ako bežnú, primeranú obvyklým vzťahom v štandardnej, bežnej rodine. Nebola zistená výnimočná
(bežné pomery presahujúca) emocionálna väzba ani jedného zo žalobcov so zomrelým. Nebohý Z.
Š.Á., ako aj obaja žalobcovia 3/ a 4/ ako jeho dospelí súrodenci mali už svoje vlastné rodiny, žili v
oddelených domácnostiach, neboli na neho finančne ani hmotne odkázaní. V rámci rodiny sa bežne
kontaktovali, navštevovali sa, pomáhali si podľa možností. Takéto pomery nie je možné hodnotiť ako
výnimočné, umožňujúce zvýšenie priznávanej náhrady. Pokiaľ ide o hodnotenie rozhodujúcich okolností
na strane žalovaného za minimálne nezrozumiteľné považuje intervenient konštatovania súdu prvej
inštancie, konkrétne, čo myslel tým, že žalovanému ako právnickej osobe sa život nezmenil, osobitne
s uvedeným dovetkom o smrti jeho zamestnanca. Predovšetkým žalovaný k veci zaujal jednoznačný
postoj, keď vyslovil (aj v písomnej forme) ľútosť nad stratou, či už svojho zamestnanca C.. E. U., ako
aj vo vzťahu k nebohému Z. Š. vrátane poskytnutia finančnej pomoci (3. 000,- eur spolu s ďalším
subjektom) a ďalšej pomoci vo forme peňažného poukazu na liečebný pobyt v sume 5. 000,- eur.
Tento postoj žalovaného k udalosti súd prvej inštancie náležite nezhodnotil. Za nenáležité a najmä
nijako nepreukázané považuje intervenient závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k ustáleniu výšky
nemajetovej ujmy: S ohľadom na vstup intervenienta na strane žalovaného do konania súd konštatuje, že
časť tejto ujmy, ktorú súd priznal žalobcom 1/ - 4/ mu tento preplatí, a zvyšok, na ktorom sa bude žalovaný
podieľať, ako na následkoch svojho konania, sa možno bude rovnať strate na zisku, ktorú by bol za tak
rozsiahlu stavbu, akou je stavba tunela a diaľnice dosiahol a to na úkor zdravia a životov ľudí. Intervenient
má za to, že hodnotenie majetkových pomerov osoby zodpovednej za zásah do osobnostných práv
môže ovplyvňovať výšku nemajetkovej ujmy len nadol, teda ako určitá poistka, aby náhrada pre škodcu
nebola likvidačná. Vyššiu náhradu nemožno priznať s poukazom na to, že škodca sa javí ako solventný,
a už vôbec nie s domnienkami o prípadnom vyrovnaní podnikateľského zisku, či straty žalovaného,
keď takáto kalkulácia (vo svojej podstate s hodnotou ľudského života) je neakceptovateľná. Rovnako
tak nemá miesto prejudikovanie podielu intervenienta na prípadnom plnení žalovanému, na základe
ich zmluvného vzťahu, ktoré skutočnosti neboli v samotnom konaní nijako preukazované. Intervenient
navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.



24. Žalobcovia na odvolanie intervenienta odkázali na svoju argumentáciu k odvolaniu žalovaného.
Intervenient, ako aj žalovaný podľa žalobcov mätú súd, keď tomuto podsúvajú teóriu o duplicite
žalobcami požadovaných nárokov. Je pravdou, že Z. Š. utrpel dňa 12.8.2013 pracovný úraz. Skutočnosť,
že k poškodeniu zdravia Z. Š. došlo pri plnení jeho pracovných úloh pre jeho zamestnávateľa, je však vo
vzťahu k žalovanému ako zodpovednému subjektu, irelevantná. Z okolností prejednávanej veci vyplýva
jednoznačný a nepochybný záver, že zásah do práv žalobcov bol spôsobený konkrétnym protiprávnym
konaním žalovaného (resp. jeho zamestnancom) a nie existenciou, resp. vznikom pracovného úrazu.
Z uvedeného dôvodu sa domáhajú žalobcovia náhrady nemajetkovej ujmy za tento zásah práve od
tohto zodpovedného subjektu a nie od zamestnávateľa Z. Š.. Žalovaný v čase pracovného úrazu nebol
zamestnávateľom Z. Š., a teda úvaha o duplicite jeho zodpovednosti, namieste nie je. Nakoľko zásah do
práv žalobcov bol spôsobený protiprávnym konaním žalovaného, konkrétne protiprávnym konaním jeho
zamestnanca Ing. E. U., zodpovedá za tento zásah, žalovaný, a teda jeho pasívna vecná legitimácia je
v danom prípade daná. Pokiaľ intervenient poukazuje vo svojom odvolaní na skutočnosť, že Z. Š., ako
i žalobkyni 1/ boli zo strany Sociálnej poisťovne vyplatené finančné prostriedky, žalobcovia uvádzajú,
že tieto náhrady boli poskytnuté z hľadiska sledovania účelu na odstránenie iných následkov nešťastnej
udalosti, než je priznanie nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu nie je potrebné, aby súd pri určení
výšky nemajetkovej ujmy akýmkoľvek spôsobom zohľadňoval takto poskytnuté finančné prostriedky.
Vo svojom odvolaní intervenient, rovnako ako žalovaný, napokon vytýka súdu prvej inštancie, že tento
postupoval v rozpore s ust. § 365 ods. l písm. e) CSP, keď nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na
zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluch bývalej partnerky Z. Š., P.. G. P.. Žalobcovia majú za
to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a v priebehu konania nedošlo
k porušeniu práv žiadneho z účastníkov konania. V podrobnostiach odkazujú na ostatné vyjadrenie.
Žiadajú odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť.

25. Počas odvolacieho konania s účinnosťou od 21.12.2019 došlo k zmene obchodného mena
intervenienta na strane žalovaného na obchodné meno Pojišťovna Patricie a.s. a k zmene sídla
spoločnosti na Spálená 75/16, Praha, Česká republika. Dňa 4.7.2019 uzavreli intervenient so
spoločnosťou Česká pojišťovna a.s., IČO: 452 72 956 so sídlom Spálená 75/16, Praha, Česká republika
zmluvu o kúpe a predaji poistného kmeňa v znení Dodatku č. 1zo dňa 14.11.2019, na ktorej základe
previedla Pojišťovna Patricie a.s svoj poistný kmeň na spoločnosť Česká pojišťovna a.s.. Súčasťou
poistného kmeňa, ktorý bol prevedený na spoločnosť Česká pojišťovna a.s. je aj poistný právny vzťah
žalovaného. S účinnosťou od 21.12.2019 spoločnosť Česká pojišťovna a. s. zmenila obchodné meno na
Generali Česká pojišťovna a.s.. Tieto skutočností odvolaciemu súdu oznámili a zdokladovali spoločnosť
Pojišťovna Patricie a.s. a spoločnosť Generali Česká pojišťovna a.s.. Z uvedeného, ako aj z procesného
inštitútu intervenienta pre danú vec vyplýva, že Generali Česká pojišťovna a.s. je právnym nástupcom
Pojišťovny Patricie a.s. a preto odvolací súd v konaní ďalej pokračoval so spoločnosťou Generali Česká
pojišťovna a.s. ako intervenientom na strane žalovaného so zachovaním účinkov vstupu právneho
predchodcu.

26. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP).
Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a intervenienta sú
čiastočne dôvodné.

27. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

28. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

29. V prejednávanej veci posudzoval súd prvej inštancie žalobu žalobcov podľa ustanovenia § 11 a
nasledujúce Občianskeho zákonníka. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka má
fyzická osoba právo sa najmä domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na
ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba



tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa tretieho odseku tohto ustanovenia výšku
náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

30. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa uvedeného ustanovenia prichádza do
úvahy len u zásahov do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré je kvalifikované
ako neoprávnené. Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom. Ku vzniku občianskoprávnej sankcii za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti
fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená
podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení
alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť
neoprávnený a musí existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených
osobnostných právach fyzickej osoby. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje
možnosť sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka.

31. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že špecifickosť subjektívnych
osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v
jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo. V
dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva
čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim
z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby
uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, ako aj
súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia
vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej
súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na súkromie je zabezpečiť pre fyzické osoby
nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohli všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava Slovenskej
republiky rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak,
že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzických
osôb k ich rodinným vzťahom voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne,
ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené možno kvalifikovať ako
zásahy do rodinného života - do rodinného súkromia. V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ
a rámec súkromného života jednotlivcov dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky,
môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia, ako
čiastkového práva na ochranu osobnosti.

32. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre
danú vec považoval za rozhodujúce, že dňa 12.8.2013 došlo na stavenisku diaľnice D1, úsek Janovce
- Jablonov, stavba tunela Šibeník pri zneškodňovaní zlyhávok C.. E. U., zamestnancom žalovaného
k nehode, čoho dôsledkom bola explózia, ktorá spôsobila C.. E. U., smrteľné zranenie a Z. Š.
vážny pracovný úraz, v príčinnej súvislosti s ktorým dňa 2.11.2015 zomrel. Z. Š. bol v čase nehody
zamestnancom spoločnosti Skanska Sk a.s., IČO: 31 611 788, dočasne pridelený u zamestnávateľa
TUBAU, a.s., IČO: 35 801 999. Žalovaný nepopieral, že k vzniku nehody došlo v dôsledku zlyhania
jeho zamestnanca. Z. Š. utrpel pri nehode bezprostredne život ohrozujúce zranenia, ktoré vyžadovali
dobu liečenia 12 mesiacov a zanechali Z. Š. trvalé následky, spočívajúce v ochrnutí všetkých končatín,
imobilite, inkontinencii moču, 3.stupňa epilepsie; poruche okulomotoriky; zavedení výživovej sondy,
zavedení VP shunt pre hydrocefalus vigílnej kóme; asymetriu lebky s preliačením ľavej polovice pre
chýbanie lebečnej kosti, ochrnutie v tvári, poruchou tvorby reči. Podľa posudku lekára bol Z. Š. uznaný
invalidným s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť 100 % a zároveň bol uznaný za osobu
s ťažkým zdravotným postihnutím. Po úraze bol niekoľko mesiacov hospitalizovaný na viacerých
oddeleniach nemocníc. V domácom ošetrení bol od októbra 2013, ale následne bol opakovane pre
zhoršenie zdravotného stavu operovaný. Zostal zohyzdený, ochrnutý a musel byť polohovaný a
plienkovaný. Dňa 11.7.2014 vo veku 39 rokov zomrel. V uznesení Okresného riaditeľstva PZ, odbor
kriminálnej polície v Poprade, ČVS:ORP - 746/1-OVK-PP-2013 zo dňa 19.3.2014, ktorým bolo zastavené
trestné stíhanie z prečinu ublíženia na zdraví, pretože C.. E. U. zomrel a trestné stíhanie, proti tomu
kto zomrel je neprípustné je zaznamenaný čiastočný obsah protokolu Inšpektorátu práce Bratislava
o výsledku inšpekcie práce vykonanej u žalovaného, podľa ktorého žalovaný u zamestnanca C.. E.
U. nerozvrhol pracovný čas tak, aby mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého
odpočinku, C.. E. U. pracoval nepretržite každý deň v období od 8.7.2013 do 16.7.2013 a 23.7.2013



do 31.7.2013, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 93 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný neviedol v
mesiaci august 2013 evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej a neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti zamestnanca C.. E. U. tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec
časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 99
Zákonníka práce. Znaleckým dokazovaním prostredníctvom posudku Kriminalistického a expertízneho
ústavu PZ v Košiciach v odbore pyrotechnika ČES: PPZ-KEU-KE-EXP-2013/308 zo dňa 21.11.2013
bolo ustálené, že príčinou vzniku mimoriadnej udalosti a závažných pracovných úrazov bola nálož
trhaviny vo vrte, ktorá nebola iniciovaná rozbuškou pri vykonávaní riadneho odpalu, čím vznikla tzv.
zlyhávka. Bezprostrednou priamou príčinou bol výbuch nálože trhaviny - zlyhávky, pri jej zneškodňovaní.
Zlyhávka bola zneškodňovaná technickým vedúcim odstrelov, Ing. E. U.. Ing. E. U. zvolil postup, ktorým
síce o funkčnosti detonačných trubičiek získal hodnoverné informácie v krátkej dobe a pri minimálnej
náročnosti, ale ktorý bol z hľadiska vlastnej bezpečnosti mimoriadne riskantný a z pohľadu ohrozenia
iných osôb hazardný. Uvedený postup bol v rozpore aj s ustanoveniami vyhlášky o výbušninách, ako aj
s obsahom kapitoly o zneškodňovaní zlyhávok uvedenej v Technickom projekte odstrelov.

33. Z. Š.P. sa narodil dňa XX.XX.XXXX, bol synom žalobkyne 2/ a súrodencom žalobcov 3/
a 4/. So žalobkyňou 1/ sa zoznámil v apríli 2013 a rok po nehode dňa 11.7.2014 sa zosobášili.
Z predchádzajúceho partnerského vzťahu mal dvoch synov, dvojičky narodené v roku 2009.
Rešpektovanie súkromného života zahŕňa právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi blízkymi
príbuznými. Citové väzby medzi rodinnými príslušníkmi sú unikátnym druhom sociálnej väzby, vyznačujú
sa dlhodobým, silným a úzkym zomknutím jedincov. Tragická udalosť a následná smrť manžela, syna
a brata je pre blízkych silným a citeľným zásahom, duševnou útrapou, ktorá zasiahne integritu človeka
dotknutého priamo takouto udalosťou. Nemôže byť pochýb o tom, že vyššie popísaná nehoda bola
spôsobilá vyvolať takéto dôsledky. Je preto potrebné súhlasiť so súdom prvej inštancie, že v súdenej
veci došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného ustanovením § 11 OZ, keď
z objektívneho hľadiska je strata jedného člena rodinného spoločenstva nenapraviteľnou ujmou, ktorá
postihuje jeho zostávajúcich členov, takže náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2
je aj pri vedomí neodstraniteľnosti zásahu do určitej miery adekvátnym prostriedkom ochrany vo vzťahu
k nemu.

34. Subjektom zodpovedným za zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v
porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, môžu byť
fyzické osoby alebo osoby právnické. V prípade, že za zásah zodpovedá právnická osoba, vychádza sa
všeobecne z toho, že ak bol zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou
k realizácii činnosti tejto právnickej osoby, postihujú občianskoprávne sankcie podľa ustanovenia § 13
Občianskeho zákonníka samotnú právnickú osobu a to pri analalogickom použití ustanovenia § 420
ods. 2 OZ v spojení s ustanovením § 853 OZ. Pre účely prejednávanej veci je potrebné rozlišovať medzi
nárokmi na náhradu škody vyplývajúcimi z pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú smrteľným pracovným úrazom (nárok z úrazového poistenia za takto spôsobenú škodu)
a nárokmi na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcimi z občianskoprávnej zodpovednosti
za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, čisto osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka. Na rozdiel od toho právo na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom
má majetkovú povahu. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v ustanovení v ustanovení § 94
ods. 1 priznáva určeným osobám zomrelého zamestnanca (manžel, manželka a nezaopatrené dieťa
poškodeného) okrem iného nárok na jednorazové odškodnenie, ktoré vo svojej podstate predstavuje
náhradu nemajetkovej ujmy poskytovanej v takomto prípade z úrazového poistenia ( rozsudok NS SR
sp. zn. 6MCdo 1/2016). Jeho zmyslom je ale preklenutie nepriaznivej finančnej situácie rodiny, ktorá je
spôsobená stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu. Preto niet dôvodu,
pre ktorý by pozostalí poškodeného nemohli v tejto súvislosti uplatňovať aj nárok na nemajetkovú ujmu
v peniazoch podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Uvedené pre danú vec
znamená, že právne neobstojí námietka žalovaného, že v prípade pracovného úrazu nevzniká nárok
na finančné zadosťučinenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu, keďže existuje osobitný zákonný systém
uspokojovania nárokov postihnutých osôb, v dôsledku pracovného úrazu, a to z dôvodu že nemožno
stotožňovať nemajetkovú ujmu zmiernenú peňažným zadosťučinením s nárokom titulom náhrady škody
zo smrteľného pracovného úrazu. Tieto nároky sú samostatné a nezávislé a uplatnením jedného z
nich druhý nárok nezaniká. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný je vo vzťahu k uplatneným
nárokom vecne pasívne zodpovednou osobou, pričom jeho zodpovednosť je objektívna, pričom na



strane poškodeného - zomrelého nebolo zistené žiadne zavinenie. Skutočnosť, že maloleté deti Z. Š. sa
rovnakého nároku nedomáhajú, nepredstavuje prekážku uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv iných, jeho blízkych osôb.

35. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné reflektovať na skutočnosť,
že ustanovenie § 13 ods. 2 OZ patrí medzi právne normy s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda k
právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktoré ponechajú
súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy
zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre posúdenie, či fyzickej osobe vzniká právo
na primerané zadosťučinenie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zákon nestanovuje z
akých hľadísk má súd vychádzať. Z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 OZ však vyplýva, že
pri stanovení výšky náhrady je potrebné prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom
prípade od úvahy súdu, ktorý pri skúmaní „značnej miery“ zásahu do osobnostnej sféry prihliada v
prvom rade na to, ktorá z čiastkových zložiek osobnostného práva bola poškodená. V prípade zásahu
do práva na rodinné súkromie je významná intenzita vzťahu zomrelého s pozostalými, vek zomrelého
a pozostalých, bezprostredná konfrontácia s následkami udalosti, poskytnutie inej satisfakcie, ako aj
samotný postoj zodpovedného subjektu. Ťažiskovou pre určenie výšky náhrady je však predovšetkým
kvalita vzájomného vzťahu pozostalého a zomrelého a jej osobitosti.

36. Je nesporné, že každý človek prežíva psychické útrapy spojené s pretrhnutím rodinnej väzby iným
spôsobom. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by vzťahy medzi zomrelým a poškodenými žalobcami
2/,3/ a 4/ (matka a súrodenci) boli v niečom mimoriadne v porovnaní so vzťahmi medzi členmi iných
prirodzene fungujúcich rodín, vo vývoji kedy plnoletý syn žije svojim vlastným samostatným životom ale s
vedomím zodpovednosti a väzby k matke. Žalobkyňa 2/ (matka zomrelého) prišla o syna, na ktorého sa
od tragickej nehody už nemohla obrátiť so žiadosťou o pomoc. Namiesto pomoci, na ktorú by sa od neho
v starobe mohla spoľahnúť, musela byť konfrontovaná s bezvládnosťou svojho syna, jeho devastujúcimi
zraneniami, bolesťami, strachom ako sa liečba bude vyvíjať, vlastnou nemohúcnosťou synovi pomôcť,
ktorého nakoniec prežila a musela si svoje dieťa pochovať. Je to vôbec najhoršia možná situácia, aká
milujúceho rodiča môže stretnúť. Tragickou nehodou boli neprirodzene po 37 rokoch pretrhnuté istoty
vzťahu matky a syna, pričom išlo o zmenu náhlu a nečakanú, ktorá nakoniec vyústila do smrti syna.
Preto odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že utrpeniu žalobkyne 2/ zo zásahu
do rodinného súkromia zranením a smrťou syna priznaná výška majetkovej ujmy 20 000,- eur nie je
neprimeraná.

37. Žalobcovia 3/ a 4/ odvodzovali svoj nárok od blízkeho a harmonického súrodeneckého vzťahu
so zomrelým bratom. Tieto vzťahy sa vyznačovali bežným štandardom života súrodencov, vrátane aj
spoločného trávenia voľného času, dovoleniek, rodinných osláv, z ktorých každý má založenú vlastnú
rodinu, žije svojim životom a neboli od Z. Š. hmotne závislí. Z obsahu súdneho spisu vo vzťahu k
žalobcom 3/ a 4/ nevyplýva taká blízkosť osobného vzťahu, akou je poznačený vzťah matky a syna. I keď
sú to práve žalobcovia 3/ a 4/, ktorí musia vyplniť miesto v rodine po zomrelom bratovi a byť oporou práve
matke, z výsledkov dokazovania nie je možné u žalobcov 3/ a 4/ vyvodiť také výnimočné, respektíve
nadštandardné vzťahy, z ktorých by bolo možné vychádzať pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v rovnakej výške náhrady ako u žalobkyne 2/ (matky) ako osoby najbližšej.

38. Žalobkyňa 1/ spoznala Z. Š. krátko pred nehodou. Z jej postoja k tejto udalosti, kedy práve ona
prevzala na seba bremeno opatery o Z. Š. je zrejmé, že vzťah s ním nebol chvíľkový, ako partner jej
nebol ľahostajný a ich vzťahu dávala budúcnosť, ktorú vyjadrili uzavretím manželstva dňa 11.7.2014. V
tejto súvislosti je však potrebné prihliadnuť na to, že žalobkyňa 1/ rozhodnutie vstúpiť do manželstva s Z.
Š. musela urobiť s vedomím, že zdravotný stav Z. Š., odkázaného na opateru tretej osoby ju obmedzí
v spoločenskom živote a odoberie jej čas, ktorý mohla venovať neplnoletej dcére, respektíve deťom
a chorému vnukovi, ktorou argumentáciou v súdenej veci zdôvodňovala výšku nemajetkovej náhrady.
Rovnako nemohla predpokladať ani existenčnú závislosť od manžela, pretože tento nebol spôsobilý
vlastnou aktivitou ich vzťah materiálne zabezpečiť, bol plne invalidnou, práce neschopnou osobou.
Uplatnená náhrada titulom zásahu do práva na rodinné súkromie slúži na zmiernenie následkov útrap
spojených s následkom smrti blízkeho rodinného príslušníka a nie je možné túto zamieňať s reparáciou
straty v majetkovej sfére, na ktorú poukazovala žalobkyňa 1/, pretože túto pokrývajú dávky úrazového
poistenia, ktoré boli žalobkyni Sociálnou poisťovňou aj priznané. Manželský vzťah medzi žalobkyňou 1/



a Z. Š. však mal aj napriek krátkosti svoju intenzitu, viedli spoločnú domácnosť v takých podmienkach
aké vstupom do manželstva s Z. Š. žalobkyňa 1/ prijala, a ktoré smrťou manžela stratila. Uvedené pre
danú vec znamená, že základ nároku pri stanovení žalobkyne 1/ je oprávnený, avšak pri stanovení jeho
výšky nie je možné na okolnosti ich manželského vzťahu, a hlavne na argumentáciu, ktorou žalobkyňa
1/ odôvodňovala uplatnenú výšku neprihliadnuť.

39. Zodpovednosť za zásah do osobnostných práv je zodpovednosťou objektívneho charakteru,
čo znamená že občianskoprávna sankcia vzniká na objektívnom základe, nevyžaduje sa zavinenie.
Nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby je pre ňu rovnako závažná bez ohľadu na
to, či pôvodca zásahu konal zavinene alebo nezavinene. Subjektívny prvok zavinenia má význam len
pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 OZ, v rámci zohľadnenia okolností,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Z. Š. utrpel smrteľné zranenia v práci, pri výkone pracovných
povinností , kedy ako zamestnanec mal právo spoliehať sa na to, že sú splnené podmienky na to, aby
k ohrozeniu jeho života nedošlo, a ktoré ako to dokumentuje aj uznesenie OR PZ Poprad, sp. zn. ČVS:
ORP - 746/1 - OVK - PP - 2013 boli žalovaným porušené, avšak žalovaný voči následkom nehody
nezostal ľahostajný, prejavil ľútosť nad dôsledkami nehody, snažil tieto zmierniť aj materiálne, keď sa
finančne podieľal na liečebno-rehabilitačnom pobyte Z. Š. v Piešťanoch a poskytol mu aj sumu 5 000,-
eur na ďalšiu liečbu, ktorú Z. Š. nestihol pre úmrtie využiť, a ktorá mu bola potom vrátená. Žalovaný
sa teda snažil správať tak, aby dopady na ujmu príslušníkov rodiny zmiernil. Výška nemajetkovej ujmy
má odrážať všeobecne vnímanú predstavu o spravodlivosti, preto je potrebné pri určení výšky náhrady
použiť princíp proporcionality a to spôsobom porovnania istín tejto náhrady prisúdenej v iných obdobných
prípadoch, v ktorých sa riešil zásah do osobnostného práva na súkromie. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje rozhodovaciu prax súdov pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým
smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode, ktoré nešťastie je pre svoju náhlosť skutkovo najbližšie
okolnostiam danej veci napríklad na rozhodnutie vo veci sp. zn. 8 Cdo/177/2018, zo dňa 29.11.2018,
ktorým Najvyšší súd SR (NS SR) odmietol dovolanie, v ktorej pri smrti manžela pri dopravnej nehode
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 15. 000,- eur, rozhodnutie vo veci sp. zn. 5Cdo/95/2017
zo dňa 29.10.2018, ktorým NS SR odmietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti manžela pri dopravnej
nehode spôsobenej zamestnancom žalovaného bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
15 000,-eur, rozhodnutie vo veci sp. zn. 2Cdo/33/2017 zo dňa 19.10.2018, ktorým NS SR odmietol
dovolanie, v ktorej veci pri smrti pri dopravnej nehode bola rodinným príslušníkom priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy po 10. 000,-eur, rozhodnutie vo veci sp.zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa 22.6.2016, ktorým
NS SR odmietol a zamietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti manžela pri dopravnej nehode bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy 23. 000 eur, rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.9.2013,
ktorým NS SR zamietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti syna a manželky pri dopravnej nehode bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 23. 000 eur, rozhodnutie vo veci sp.zn. 2Cdo/154/2010 zo dňa
28.10.2010, ktorým NS SR odmietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti dcéry pri dopravnej nehode bola
rodičom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 17.000 eur, rozhodnutie vo veci sp.zn. 5Cdo/220/2015
zo dňa 12.7.2017, ktorým NS SR odmietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti syna pri dopravnej nehode
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10. 000,-eur, rozhodnutie vo veci sp. zn. 6Cdo/60/2016 zo
dňa 13.4.2016, ktorým NS SR odmietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti manžela bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 45. 000,- eur, rozhodnutie vo veci sp.zn. 1Cdo/77/2009 zo dňa 27.10.2010, ktorým
NS SR zamietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti syna a brata bola priznaná náhrada po 6. 638,78
eur, rozhodnutie vo veci sp.zn. 2Cdo/164/2011 zo dňa 29.9.2011, ktorým NS SR odmietol dovolanie, v
ktorej veci pri smrti syna a brata bola priznaná náhrada 4. 979,08 eur, 3. 319,39 eur a 2. 489,54 eur,
rozhodnutie sp.zn. 3CdoGp/1/2016 zo dňa 14.6.2017, ktorým NS SR odmietol dovolanie, v ktorej veci
pri smrti syna a brata pri dopravnej nehode bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičom po 15
000,- eur a bratovi 5. 000,- eur, rozhodnutie sp.zn. 7/Cdo/170/2016 zo dňa 30.1.2018, ktorým NS SR
odmietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti syna a brata bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičovi
40. 000,- eur a súrodencom po 20.000,-eur.

40. Odvolací súd nespochybňuje, že žalobcom vznikla trvalá a neodstraniteľná ujma v podobe straty
syna, manžela a brata, avšak vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci vyššie uvedené dospel k
záveru, že v danom prípade je primeraná výška nemajetkovej ujmy v sume po 20. 000,- eur pre manželku
- žalobkyňu1/ a matku - žalobkyňu 2/, a súrodencov - žalobcov 3/ a 4/ v sume po 8. 000,-eur každému
z nich. Takouto výškou v podmienkach preskúmavanej veci dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti
a proporcionality náhrady utrpenia, ako aj všeobecných predstáv o spravodlivosti a slušnosti, pretože
názory na to, aká výška je spravodlivá sú veľmi subjektívne a môžu sa značne líšiť. Každý priemerný



rodinne založený človek bude smrťou svojho blízkeho otrasený. V kontexte uvedeného je potrebné
poukázať na to, že v posudzovanom prípade nie sú majetkové pomery žalovaného a to ani okolnosť,
že sa jedná o právnickú osobu poistenú pre prípad zodpovednosti dôvodom pre navýšenie náhrad
nemajetkovej ujmy žalobcov. Majetkové pomery žalovaného v zásade nehrajú úlohu pri odstupňovaní
výšky náhrady, sú významné len z hľadiska toho, aby výška náhrady pre neho neprestavovala likvidačný
dôsledok, čo v súdenej veci nebolo zistené.

41. Odvolací súd pre ustálenie skutkového stavu veci nepovažoval za dôvodnú námietku odvolateľov
voči tomu, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz výsluchom G. P., bývalej družky Z. Š.. Civilný
sporový poriadok ukladá stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
ale nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie strán sporu. I keď sa osoba Lenky
Pavlovičovej javí ako osoba nestranná pre objasnenie rodinných väzieb Z. Š., táto už v čase nehody
netvorila s Z. Š. partnerský pár, stála mimo rodinného vzťahu matky a syna, súrodencov, a nakoniec
aj jeho manželstva s Z. Š., pričom nemôže byť pochýb o tom, že škodová udalosť vývoj týchto vzťahov
poznačila, čo sa odohralo bez priameho pozorovania G. P.. Uvedené potom znamená, že súd prvej
inštancie nepochybil, keď vykonanie dôkazu svedeckým výsluchom G. P. vzhľadom skutkový dej
danej veci vyhodnotil ako neúčelný. K dôkazu výsluchom strany sporu odvolací súd prednáša, že je to
rovnocenný dôkaz s ostatnými dôkazmi civilného procesného práva, pričom primárne tento dôkaz slúži
na preukázanie pravdivosti stranou sporu v žalobe prednesených skutkových tvrdení. Treba dodať, že
aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd, právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazom súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 252/03).

42. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd výrok II. napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie postupom podľa § 387 ods. 1CSP ako vecne správny potvrdil, výrok I., III. a IV. postupom
podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobkyni 1/ priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy 20 000,- eur a
vo zvyšku jej žalobu zamietol a žalobcom 3/ a 4/ priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy každému po
8 000,- eur a vo zvyšku ich žaloby zamietol.

43. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 CSP odvolací súd
zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol
názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.

44. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 255 CSP a žalobcom, ktorí boli v základe sporu plne
úspešní, pričom rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, priznal nárok
na náhradu trov konania v plnej výške.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.



(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).