{"guid": "802b0c23-4e1a-4205-ad49-aa8d5caf6e16:ea4b64ca-5a05-4a0a-8249-168e44091cca", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1215226212.2", "spisova_znacka": "16Co/22/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/22/2020 z 24. 5. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. mája 2021, sp. zn. 16Co/22/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1215226212.2", "identifikacne_cislo": "1215226212", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Anna Lisá", "sudca_id": 1289, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-lisa-1289", "datum_vydania": "2021-05-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-1", "nazov": "§ 119a ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-119a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-2", "nazov": "§ 119a ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-119a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-3", "nazov": "§ 119a ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-119a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-4", "nazov": "§ 119a ods. 4 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-119a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-8.odsek-1", "nazov": "§ 8 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-4", "nazov": "§ 9 ods. 4 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-119a", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-2", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-8", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ea4b64ca-5a05-4a0a-8249-168e44091cca", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1215226212.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1215226212.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1215226212.2/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/22/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215226212
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1215226212.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: Z.. G. J., nar. X.X.XXXX, Y. XX,
M., proti žalovanému: FCP-SK s.r.o., Slovnaftská 100, Bratislava, IČO: 44 605 391, zastúpenému:
Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., Ul. 17. novembra 3215, Čadca, o zaplatenie
7.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k.
21C/357/2015-156, zo dňa 18.9.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol;
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov konania
rozhodne samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom, po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 30.11.2015, sa žalobca domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny vo výške 7.500 eur s príslušenstvom na tom
skutkovom základe, že v marci 2011 ho oslovil žalovaný, či nebude pracovať ako stavebný dozor na
Dolných Kysuciach; odovzdal mu potrebné doklady a následne spolu uzatvorili pracovnú zmluvu ústne
s podmienkami 1.300 eur, mobilný telefón, notebook, internet, prístup k STN, kancelária. Automobil
žalovaný pre žalobcu nemal, tak ho požiadal aby jazdil svojím s tým, že mu ho preplatí. Žalobca teda
začal u žalovaného pracovať ako stavebný dozor č. 1 na stavbe odkanalizovania Dolných Kysúc od
2.11.2011 od začiatku účinnosti zmluvy 260/2011. Keď prešiel mesiac, žalovaný nikdy nemal čas a stále
sľuboval, že zajtra príde a neprišiel, potom žalobcu požiadal, či by s výplatou nepočkal, že fakturuje
až po 3 mesiacoch a splatnosť má 3 mesiace, tak žalobca súhlasil, že 3 mesiace bude na dohodu a
potom mu bude všetko doplatené na prémiách. V pracovnej zmluve bol dohodnutý nástup do práce
3.7.2012, pričom v návrhu bola mzda 1.300 eur a žalobcovi dal podpísať 1.000 eur, pričom ho ubezpečil,
že doplatok 300 eur bude žalobcovi vyplatený na prémiách. Následne zistil, že jeho spolupracovník pán
Z.. J., stavebný dozor č. 2 má plat vo výške 1.300 eur, pričom dozorovali jednu stavbu, iba na iných
stavebných objektoch. Nakoľko odlišnosť pracovných zmlúv je iba v základnom plate, žalobca žiada
doplatok v výške 300 eur za 25 mesiacov, čo je žalovaná istina vo výške 7.500 eur.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
uviedol, že na základe vykonaného dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 21C/357/2015-108, zo dňa
30.11.2016 (v poradí prvým) tak, že žalobu zamietol. V dôsledku odvolania žalobcu bol predmetný
rozsudok súdu prvej inštancie uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/142/2017-133, zo dňa
31.1.2019 ako súdu odvolacieho zrušený a vec bola súdu vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení



odvolací súd uviedol, že diskriminácia v pracovnom práve predstavuje správanie sa k ľuďom nevhodným
spôsobom na základe ich charakteristík, ktoré nesúvisia s ich odbornou spôsobilosťou a požiadavkami
daného zamestnania; o diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s
jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia.
Je nespochybniteľné, že dojednávanie mzdových podmienok vrátane individuálnej dohody o výške mzdy
podľa Zákonníka práce je založené na zmluvnej voľnosti. Pri dojednávaní mzdových podmienok podľa
Zákonníka práce však zmluvná voľnosť zamestnávateľa nie je absolútna a je obmedzená povinnosťou
zamestnávateľa dojednať mzdové podmienky bez akejkoľvek diskriminácie. Povinnosť zabezpečovať
odmeňovanie zamestnancov podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, kolektívnych zmlúv a
pracovných zmlúv a tiež dodržiavať zásadu poskytovania rovnakej mzdy za rovnakú prácu alebo za
prácu rovnakej hodnoty podľa 119a Zákonníka práce je jednou zo základných povinností vedúcich
zamestnancov (§ 82 písm. c/ Zákonníka práce). Z ustanovenia § 119a Zákonníka práce v súvislosti
so zásadou rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní vyplýva zamestnávateľovi povinnosť dohodnúť
mzdové podmienky bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia, garantovať právo žien a mužov na
rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty, pri tvorbe systému hodnotenia
pracovných miest, ak ho zamestnávateľ uplatňuje, vychádzať z rovnakých kritérií pre mužov a ženy.
Všetky uvedené povinnosti je zamestnávateľ povinný aplikovať aj na zamestnancov rovnakého pohlavia,
ak vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty. Zo zásady rovnakého odmeňovania na
druhej strane vyplýva, že za prácu rozdielnej náročnosti z hľadiska univerzálnych kritérií zložitosti,
zodpovednosti a namáhavosti práce, musí byť zamestnancom poskytovaná a garantovaná aj rozdielna
odmena za prácu. Podľa Zákonníka práce v spojení s antidiskriminačným zákonom (zákon č. 365/2004
Z. z.) platí, že každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred
diskrimináciou (§ 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.). Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny
stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Právo na
náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté
(§ 9 ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 365/2004 Z. z.). Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.
z.). Povinnosťou žalobcu je teda preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, ktorá
je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca, voči nej však nebola aplikovaná diskriminácia.
Z hľadiska obsahu § 119a Zákonníka práce, pre vec podstatnými okolnosťami bolo posúdenie, či v
prípade žalobcu a ním označeného iného zamestnanca žalovaného sa jednalo o rovnakú prácu alebo
prácu rovnakej hodnoty. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej
alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo
porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a
výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa. Uvedené pojmy (rovnaká práca a
práca rovnakej hodnoty) sú nosnými termínmi pri posudzovaní, či skutočne ide o diskrimináciu, preto pre
každý jednotlivý prípad je definovanie rovnakej práce alebo práce rovnakej hodnoty veľmi individuálne,
pričom meradlo na posúdenie rovnakej práce alebo práce rovnakej hodnoty musí byť určené prísne
objektívne a neutrálne. O rovnakú prácu pôjde v prípade, že porovnávaní zamestnanci pracujú v
porovnateľných pracovných podmienkach, podľa pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve
vykonávajú rovnaký druh práce, majú rovnaké zaradenie v hierarchii zamestnávateľa, majú rovnaké
pracovné postupy a rovnaké pracovné nástroje na vykonávanie ich práce. Zamestnanci vykonávajú
rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, ak sa s ohľadom na všetky aspekty, akými sú povaha práce,
požiadavky na vzdelanie a pracovné podmienky, možno domnievať, že sa nachádzajú v porovnateľnej
situácii. Z hľadiska kvantitatívneho sa jedná o rozdiely v zodpovednosti, zložitosti a namáhavosti práce,
ktorú každý z nich vykonáva. Požiadavka na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej
hodnoty tiež neznamená, že zamestnávateľ nemôže diferencovať mzdy zamestnancov v závislosti od
výkonnosti, kvality a kvantity vykonanej práce. Ak však zamestnávateľ používa systém odmeňovania,
ktorému chýba akákoľvek transparentnosť, potom je povinný dokázať, že jeho mzdová politika nie je
diskriminačná. Súd prvej inštancie opätovne posúdi dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku z pohľadu



§ 119a Zákonníka práce v spojení so zákonom č. 365/2004 Z. z., predovšetkým ustáli, kedy a za akých
podmienok bola uzatvorená pracovná zmluva so žalobcom a Z.. J., či žalobca a Z.. J. vykonávali rovnakú
prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, ak vykonávali rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, či
za vykonávanú prácu boli rovnako odmeňovaní, ak za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty
neboli rovnako odmeňovaní, v čom spočívali dôvody odlišného odmeňovania, či dôvody odlišného
odmeňovania tvorili skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie s podmienkou, že cieľ je
legitímny a požiadavka primeraná.

3. Súd prvej inštancie viazaný názorom odvolacieho súdu, opätovne vykonal dokazovanie oboznámením
sa s listinnými dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v spise. Poukázal na to, že predmetom
konania je nárok žalobcu o doplatenie rozdielu mzdy v porovnaní so mzdou pána Z.. J.. Žalobca v
žalovanom rozdiele (300 eur mesačne) videl diskriminačné konanie žalovaného, nakoľko bol názoru, že
medzi ním a pánom Z.. J. nie je priestor a rozdiel na rozdielne mzdové ohodnotenie.

4. Súd prvej inštancie sa prioritne venoval otázke premlčania, nakoľko ustálená judikatúra vyžaduje
prednostné vysporiadanie sa s otázkou premlčania (ako prvou a podstatnou náležitosťou - ak je
samozrejme takáto námietka v konaní vznesená) a vznesenú námietku premlčania podrobil prieskumu
so záverom, že nárok žalobcu nie je premlčaný, pričom vychádzal z toho, že žalobca požaduje rozdiel v
mzdách od mesiaca december 2012 a žalobu podal na súd dňa 30.11.2015. Je tak zrejmé, že 3 - ročná
všeobecná premlčacia doba, ako hmotnoprávna lehota, v čase podania žaloby neuplynula.

5. Pokiaľ žalobca tvrdil diskrimináciu jeho mzdového ohodnotenia v porovnaní s pánom Z.. J., súd prvej
inštancie túto skutočnosť nenašiel. Po podrobnom posúdení a preskúmaní zisteného a nesporného
skutkového stavu nemohol urobiť záver o diskriminácii žalobcu. Uviedol, že v konaní bolo bez
pochýb preukázané, že Z.. J. (s ktorým žalobca porovnával svoju mzdu) bol odborne spôsobilejší,
kvalifikovanejší a v neposlednom rade s dlhšou pracovnou praxou. Uvedené závery nevyvracajú ani
listiny predložené žalobcom (č. l. 50-91); ide o dokumenty, ktoré nijakým spôsobom nepreukazujú
nárok žalobcu podľa § 119a Zákonníka práce s poukazom na antidiskriminačný zákon. Súd prvej
inštancie, viazaný názorom odvolacieho súdu, nenašiel v konaní žalovaného znaky diskriminačného
konania, resp. znevýhodňovania jedného zamestnanca v porovnaní s iným, pričom poukázal aj to,
že nemožno opomenúť skutočnosť, že na začiatku pracovného vzťahu so žalovaným dostával za
vykonanú prácu aj pán Z.. J. odmenu vo výške 1.000 eur, teda v rovnakej výške ako žalobca. Až
následne dodatkom s účinnosťou od 1.5.2012 mu bola táto mzda navýšená na 1.300 eur. Považoval za
príhodné poukázať aj na fakt, že žalobca podpísal pracovnú zmluvu s nástupom do práce 3.7.2012 -
teda už v čase navýšenej mzdy pána Z.. J., pričom je plným právom zamestnávateľa zohľadniť kvalitu
a kvantitu vykonanej práce, dosiahnutú odbornú úroveň, či prax svojich zamestnancov. Je pravdou,
že táto voľnosť zamestnávateľa má zákonom aprobované mantinely (napríklad systém odmeňovania,
ktorému chýba akákoľvek transparentnosť), avšak v prejednávanom prípade súd nenašiel diskriminačné
znevýhodnenie na strane žalobcu. Žalobca bol a aj je povinný preukázať tieto tvrdenia, čo v konaní
neučinil. Neuniesol tak (okrem iného) dôkazné bremeno. Ide tak iba o zjavne subjektívnu nespokojnosť
žalobcu v porovnaní  s iným zamestnancom žalobcu. Rozdielnosť praxe i spôsobilosti medzi žalobcom
a pánom Z.. J. však v konaní jednoznačne vyvrátili tvrdenia žalobcu. Tieto dva subjekty nevykonávali
rovnakú prácu (či už z hľadiska kvality alebo kvantity). Vzhľadom na preukázané schopnosti pána Z..
J. žalovaný pristúpil (až dodatkom po cca 4 mesiacoch od dňa nástupu) k navýšeniu jeho mzdy. Takéto
konanie žalovaného nemožno bez ďalšieho automaticky považovať za diskrimináciu tak, ako to tvrdil
žalobca. Naznačeným smerom súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia žalovaného, ktoré žalobca
žiadnym spôsobom nevyvrátil, pričom uviedol, že ak je konanie žalovaného ako zamestnávateľa v
súlade s platnou právnou úpravou nemožno mu upierať právo na rozdielne mzdové ohodnotenie jeho
zamestnancov, pokiaľ je k tomu dôvod. Dôvody rozdielneho odmeňovania žalobcu a pána Z.. J. spočívali
okrem iného aj v rozdielnej náročnosti dozoru týchto subjektov. Sám žalobca uznal, že spôsobilosť na
projektovanie stavieb nemá. Nebolo taktiež sporné (strany zhodne túto skutočnosť uviedli), a síce, že
pre časovú tieseň - žalobca nestíhal - mu bol dozor kanalizácie v Radoli žalovaným odobratý. Žalobca
taktiež potvrdil, že za 18 rokov vo funkcii stavebného dozoru nepracoval. Žalobca nepreukázal rozdiel v
zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, ktorá je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca.
Súd tak nezistil zjavné vybočenie žalovaného pri odmeňovaní svojich zamestnancov.

6. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, §
43 ods. 1, § 119a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1, ods.



2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 365/2004 Z. z. žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 C. s. p. a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

7. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť
alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že neboli
splnené procesné podmienky, keď pri zisťovaní kedy a ako vznikol pracovný pomer, súd protizákonne
postupoval, keď od silnejšej strany sporu nežiadal vyvrátenie jeho tvrdenia, že pracovný pomer vznikol
dňa 2.11.2011, pracovnú zmluvu Z.. J., odkedy a koľko za jeho prácu a za prácu Z.. J. fakturoval a
podľa čoho za jeho prácu fakturoval, odkedy a koľko za jeho prácu a prácu Z.. J. vyplácal mzdu, koľko
zaplatil daní a odvodov, prečo jemu ako „Kysučanovi“ platil podstatne menej ako inému pracovníkovi za
prácu rovnakej hodnoty, pričom regionálne rozdielne mzdy za prácu rovnakej hodnoty je tiež protiprávne
a diskriminačné, taktiež ide o diskrimináciu na základe sociálneho pôvodu - „Kysučan“ - Dohovor č.
111, ratifikovaný Oznámením 465/1990 Zb., pričom ide o ponižujúce a urážajúce konanie s cieľom
porušenia osobnej dôstojnosti; súd prvej inštancie nežiadal od silnejšej strany, nepýtal mzdovú politiku,
za rozhodujúcu skutočnosť považoval vznik pracovného pomeru - marec 2011, kde sa jasne dohodli
za akých podmienok bude pracovať a za akú mzdu. Namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym
procesným postupom znemožnil klásť otázky žalovanému (aby sa zistili rozhodujúce skutočnosti - podľa
bodu 1), čím porušil jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
lebo bolo porušené právo rovnakých zbraní pred súdom, ani mu nebolo udelené záverečné slovo, ani
sa nemohol vyjadriť k čomu potreboval, pričom súd prvej inštancie dal priestor žalovanému na všetko
čo chcel. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie svojím procesným postupom dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, lebo pracovali od 2.11.2011, pričom podľa pracovných zmlúv je rozdielna doba,
odkedy mali údajne pracovať; za prácu fakturoval už od 2.11.2011, v zmysle zmluvy č. 260/2011-viď.
pr. č. 1.

8. Tiež namietal, že zistený skutkový stav neobstojí, nakoľko ako slabšia strana sporu jednoznačne
preukázal - kde v podaní zo dňa 7.8.2016 - číslo listu 47, ďalej čl. 47, predložil v prílohe č. 1, čl.
50 potvrdenie, ktoré potvrdzuje opak tvrdení na poslednom pojednávaní, zrejme sa k tomu uchýlili zo
zištných dôvodov; prílohe č. 2, zmluvu č. 260/2011, čl. 51, že práca ich oboch bola rovnakej hodnoty,
lebo za jeho prácu a prácu Z.. J. rovnako fakturoval 145 eur za deň; v prílohe č. 4 hovorí o opaku,
ako zavádzal súd žalovaný, vysvetlenie je v samotnom podaní čl. 47; v prílohe č. 3 je mesačný výkaz
- timesheet za november 2011, z ktorého vyplýva, že žalovaný fakturoval za ich prácu od 2.11.2011, v
marci 2011 sa jasne dohodol zo žalovaným, za akých podmienok a za akú mzdu bude pracovať - teda
za mzdu 1.300 eur; žalovaný vedome a úmyselne zavádzal súd zo zištných dôvodov.

9. Bol názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď nezobral do úvahy pri rozhodovaní body 12 -16 uznesenia Krajského súdu v Bratislave
3Co/142/2017- 133, ktorého právnym názorom je povinný sa držať, pričom nesmie by v rozpore so
žiadnym zákonom. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia, ktoré produkoval pred
súdom dňa 18.9.2019, na základe ktorých súd zamietol žalobu. Sám žalovaný potvrdil, že Z.. J.
vykonával i tú istú prácu ako on. K Z.. J. sa vyjadrovať bez jeho účasti nebude, nakoľko by to nebolo
fér, ale žalovaný mal predložiť súdu dôkazy, ktoré by preukázali všetky tvrdenia žalovaného, čo bola
jeho zákonná povinnosť a nie jeho, hoci to spravil. Iba zo životopisu Z.. J. č. l. 51 v zmluve č. 260/2011
je zrejmé, že na vodohospodárskych prácach pracoval iba 5 rokov a 4 mesiace, on 18 rokov, čo je v
skúsenostiach diametrálny rozdiel a rozhodujúce pre splnenie podmienok a zo životopisu nie je jasné,
v akom objeme boli ČOV-ky; konštatuje, čo predložil žalovaný v zmluve č. 260/2011 čl. 51. Žalovaný
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by dozorovanie ČOV bolo náročnejšou prácou, dozorovanie je
jednoduchšie - vidím 3 stĺpy, skontrolujem, potvrdím 3 stĺpy, vidím 2 čerpadlá, potvrdím 2 čerpadlá, vidím
4 dmychadla potvrdím 4 dmychadla...pričom sa kontroluje podľa realizačného projektu, ktorý vypracoval
investorov projektant. Žalovaný taktiež nepreukázal, že Z.. J. vykonával náročnejšiu prácu na základe
kvality a kvantity. Kvantitu vyvrátil v podaní čl. 47 a kvalitu nepreukázal žiadnym spôsobom - ak by to bolo
tak, prečo si sám žalovaný ohodnotil prácu ich oboch za rovnakej hodnoty t. j. 145 eur na deň, pričom u
hlavného inžiniera stavby tak urobil, t. j. fakturoval za neho 205 eur za deň príloha č. 1 a čl. 47. Žalovaný
nepreukázal, že Z.. J. má odbornú spôsobilosť na projekčnú činnosť, čím zavádzal súd, lebo podľa
potvrdenia SKSI, ktoré priložil v zmluve č. 260/2011 čl. 47, je uvedené iba, že má odbornú spôsobilosť
na stavebného dozora, pričom aj on má odbornú spôsobilosť pre činnosť stavebného dozora.



10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správny. Poukázal na skutočnosť, že žalobca a žalovaný uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 29.6.2012 s
nástupom žalobcu do zamestnania dňa 3.7.2012 s dohodnutým druhom práce: stavebný dozor, čo obe
strany sporu nerozporovali. Vyvracanie tvrdení o vzniku pracovného pomeru dňa 2.11.2011 nemá s týmto
konaním nič spoločné, a preto nebolo dôvodné a potrebné nič vyvracať, nakoľko je to irelevantné pre
toto konanie. Nerozumel tvrdeniam žalobcu, prečo by mal predkladať zmluvu Z.. J., nakoľko túto zmluvu
predložil sám žalobca a žalovaný ju nerozporoval. Opätovne zdôraznil, že práca Z.. J. a žalobcu nebola
rovnakej náročnosti a rovnakého rozsahu. Žalobca vykonával prácu stavebného dozoru na kanalizácií
a Z.. J. vykonával prácu stavebného dozoru na ČOV, čo je podstatne odborne náročnejšia práca.
Poznamenal, že Z.. J. vykonával aj dozor za žalobcu na kanalizácií v obci Radoľa, nakoľko žalobca
túto stavbu nestíhal a bola mu vzatá. Z.. J. teda vykonával okrem svojej práce aj prácu za žalobcu.
Z.. J. je oproti žalobcovi odborne spôsobilejší, nakoľko je stavebný dozor a projektant s dlhšou praxou
ako žalobca. Je teda nesporné, že žalobca a Z.. J. vykonávali rovnaký druh práce, avšak rozdielnej
náročnosti a rozsahu. Žalobca teda nepreukázal rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou,
ktorá je alebo mohla byť v rovnakej pozícii ako žalobca.

11. Nestotožnil sa ani s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie porušil procesný postup, keď mu
odoberal slovo alebo odmietol klásť otázky. Žalobca sa nikdy počas pojednávaní nevyjadril, že namieta
postup súdu, nikdy na pojednávaní nenamietal protokoláciu súdu. Dal do pozornosti odvolacieho súdu,
že toto je typická obrana žalovaného v prípade neúspechu v súdnych sporoch, ktoré so žalovaným
doteraz prehral. Žalobca by si mal uvedomiť, že to, že rozhoduje súd v jeho neprospech neznamená,
že rozhoduje v rozpore s právnymi predpismi.

12. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedol, že žalovaný opätovne zavádza
súd, keď klame, že nebola uzatvorená pracovná zmluva dňa 2.11.2011, lebo potom na základe čoho
fakturoval za jeho prácu od 2.11.2011, kde v odvolaní v prílohe č. l podľa faktúry č. 1032012 je
jednoznačné, že žalovaný fakturoval za november 2011 za jeho prácu, investorovi boli predstavení ako
zamestnanci žalovaného, ináč by nemohol fakturovať za ich prácu a boli stavebnému úradu o tomto
písomne určení od 2.11.2011. Fakturácia bola 145 eur za odpracovaný deň za jeho prácu i kolegovu
prácu - teda ide o prácu rovnakej hodnoty, pričom sám žalovaný si určil cenu práce. Za pozitívne
považoval, že žalovaný nerozporoval pracovné zmluvy jeho, ani kolegovu, pričom je identická (okrem
auta), a teda sám žalovaný týmto potvrdzuje, že vykonávali rovnakú prácu - čo on sám nechce pochopiť a
nijakým spôsobom to nevyvrátil, čo je jeho povinnosťou voči slabšej strane. Na druhej strane vyjadrenia
ods. 2, niečo „uvádza“ ale žiadnym spôsobom nič z toho nepreukázal, čo je jeho povinnosť, naopak on
preukázal opak, dozoroval väčší rozsah prác, rovnakej hodnoty a ďalšie už uvádzané skutočnosti, čo k
preukázaniu dôvodu žaloby je postačujúce. Či sa porušil alebo neporušil procesný postup, je jednoducho
preukázateľný zo zvukového záznamu, lebo dôkazné bremeno má zo zákona silnejšia strana a súd
má podľa toho konať - postačujúce na vyhovenie žalobe je, že žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil
predmet žaloby a ani jedno odporúčanie odvolacieho súdu, a žiadnym spôsobom nebolo vyvrátené
dôkazy z jeho odvolania a samotnom konaní, teda ani nerozumie k čomu vlastne má toto vyjadrenie
žalobcu slúžiť, lebo dôkazná situácia je v jeho prospech jednoznačná.

13. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobca opätovne mieša množstvo vecí, ktoré sa nezakladajú
na pravde. Mal za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nárok žalobcu je
fiktívny a vychádza skôr z jeho fabulácií a mylných predstáv a nemá základný a reálny podtón. V
predmetnom dokazovaní pred súdom prvej inštancie, ako aj vo svojich vyjadreniach a v písomných
podaniach jednoznačným spôsobom preukázal, že žalobca nemá nárok na zaplatenie sumy 7.500 eur
s príslušenstvom.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne
správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.5.2021
(§ 219 ods. 3 C.s.p.).

15. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie



dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov.

16. Odvolací súd zároveň uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti
podanej žaloby ako aj opodstatnenosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na
svoju obranu; zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C. s. p. dospel k
správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery vedúce k zamietnutiu
žaloby založených na tom, že žalobca a Z.. J. nevykonávali rovnakú prácu (či už z hľadiska kvality
alebo kvantity) a dôvody rozdielneho odmeňovania spočívali aj v rozdielnej náročnosti dozoru týchto
subjektov, pričom svoje dôvody v súlade s § 220 ods. 2 C. s. p. odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných
námietok súvisiacich s predmetom konania.

17. Na ďalšie zdôraznenie správnosti a doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
poznamenáva, že podľa Zákonníka práce (čl. 1) v spojení s Antidiskriminačným zákonom (zákon č.
365/2004 Z. z.) platí, že každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred
diskrimináciou (§ 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.). Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.).

18. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd opätovne pripomína, že k diskriminácii
(nerovnakému zaobchádzaniu) dochádza vtedy, ak sa s osobou zaobchádza nepriaznivo v porovnaní
so spôsobom, akým sa zaobchádzalo alebo by sa zaobchádzalo s ostatnými, ktorí sú v podobnej
situácii a jediným a výlučným dôvodom nepriaznivého zaobchádzania je, že konkrétna charakteristika,
ktorej sú tieto osoby nositeľom, spadá do „chránených dôvodov“. Nepriaznivé zaobchádzanie bude
teda pri konštatovaní diskriminácie relevantné, ak zaobchádzanie je nepriaznivé v porovnaní s niekým
v podobnej situácii. Z tohto dôvodu je potrebný „komparátor“, t. j. osoba alebo skupina osôb, ktorá
je vo vecne podobnej situácii, pričom jediný rozdiel medzi oboma osobami je „chránený dôvod“.
Na žalobcovi spočíva dôkazné bremeno aby preukázal, že existujú osoby alebo skupiny osôb v
podobnej situácii, ktorým sa dostáva priaznivejšieho zaobchádzania a že jediný rozdiel medzi nimi je
„chránený dôvod“. Žalovaný je následne povinný preukázať, že k porušeniu zásady rovnosti nedošlo
preto, lebo v skutočnosti sa nejedná o osoby v podobnej situácii alebo preto, že zistený rozdiel
v prístupe je odôvodnený objektívnymi faktormi, ktoré vôbec nesúvisia s diskrimináciou na základe
žalobcom označeného „chráneného dôvodu“. Pokiaľ ide o zásadu rovnakého odmeňovania, ustanovenia
vzťahujúce sa na zákaz diskriminácie sa uplatňujú pri vykonávaní rovnakej práce alebo práce rovnakej
hodnoty aj na zamestnancov rovnakého pohlavia.

19. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia 7.500 eur titulom náhrady spočívajúcej v rozdiele mzdy, v
porovnaní s iným zamestnancom žalovaného (Z.. J.) s tým, že s týmto iným zamestnanom žalovaného
mali uzatvorenú rovnakú pracovnú zmluvu, dozorovali jednu stavbu, iba na iných stavebných objektoch.
Žalobca bol teda povinný tvrdiť a preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, ktorá
je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca.

20. V nadväznosti na vyššie uvedené právne východiská, odvolací súd uvádza, že z hľadiska
posúdenia diskriminácie pri odmeňovaní - poskytovaní mzdy, súd prvej inštancie správne vychádzal z
obsahu ustanovenia § 119a Zákonníka práce, podľa ktorého za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej
hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti,
ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní
rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého
zamestnávateľa, pričom k objektívnym kritériám a požiadavkám, ktoré sú kladené na zamestnanca pri
vykonávanej práci, pracovnom postupe alebo pracovnej činnosti patria odborné znalosti a vyžadované
schopnosti vyplývajúce zo zložitosti práce, vynakladanej záťaže (námahy) ako fyzickej, tak aj duševnej,
zodpovednosti a tiež pracovných podmienok.



21. Súd prvej inštancie sa zaoberal pre vec podstatnými okolnosťami a to posúdením, či v prípade
žalobcu a Z.. J. sa jednalo o rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty a dospel k správnemu
záveru, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, že v prípade žalobcu a iného
zamestnanca žalovaného (Z.. J.) nešlo o vykonávanie rovnakej práce či práce rovnakej hodnoty, pretože
z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že aj keď charakteristika dohodnutého
druhu práce uvedeného v pracovnej zmluve (stavebný dozor), ktorú žalobca vykonával bola rovnaká
ako charakteristika dohodnutého druhu práce s iným zamestnancom žalovaného (Z.. J.), v skutočnosti z
hľadiska kvality a kvantity vykonávanej práce sa nejednalo o rovnakú prácu, pretože obaja zamestnanci
síce vykonávali stavebný dozor na tej istej stavbe (ako tvrdil žalobca), avšak žalobca vykonával stavebný
dozor na kanalizácii a Z.. J. vykonával stavebný dozor na čističke odpadových vôd, teda stavebný dozor
na technologicky rozdielnych stavbách, vyžadujúcich si rozdielny prístup, znalosti a zručnosti.

22. Na uvedenom základe odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že činnosti,
ktoré reálne vykonával žalobca a Z.. J. v skutočnosti nie sú porovnateľné; ak teda absentuje relevantný
„komparátor“, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie a už len z tohto dôvodu nebolo možné
žalobe vyhovieť.

23. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom  súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalovaný po cca 4
mesiacoch zvýšil Z.. J. mzdu aj s ohľadom na preukázané schopnosti a rozdielnosť odbornej praxe, ktorá
bola u Z.. J. výrazne dlhšia (44 rokov) ako u žalobcu (18 rokov), nemožno takéto konanie považovať za
diskriminačné, nakoľko len samotné uplatnenie kritéria počtu odpracovaných rokov je vo všeobecnosti
spôsobilé dosiahnuť legitímny cieľ odmenenia získanej skúsenosti, na základe ktorej je zamestnanec
schopný lepšie zvládnuť svoje úlohy a zamestnávateľ ho nemusí osobitne preukazovať (rozsudok
Európskeho súdneho dvora, C-17/05 zo dňa 3.10.2006 vo veci B. F. Cadman proti Health & Safety
Executive). V konaní bolo tiež nesporne preukázané, že Z.. J. prevzal aj časť práce pôvodne vykonávanej
žalobcom - stavebný dozor na kanalizácii v Radoli, teda vykonával aj práce v kvantitatívne väčšom
rozsahu ako žalobca.

24. Odvolací súd zároveň pripomína, že základné princípy antidiskriminačného práva nespočívajú iba v
tom, že s osobami alebo skupinami osôb v rovnakej situácii sa zaobchádza rozdielne iba pre ich určité
„chránené“ charakteristiky, resp. sa zaobchádza rozdielne pri odmeňovaní práce dvoch zamestnancov
rovnakých pohlaví, ale tiež v tom, že s osobami alebo skupinami ľudí v rôznych situáciách sa zaobchádza
rovnako; diskrimináciou je preto aj uplatňovanie toho istého pravidla v rôznych situáciách. Rozdiely vo
vykonávanej práci, výkonnosti, výsledkov práce z hľadiska množstva a kvality, preto nemôžu zakladať
právo na rovnakú mzdu, pričom odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že požiadavka
na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty neznamená, že zamestnávateľ
nemôže diferencovať mzdy zamestnancov v závislosti od výkonnosti, kvality a kvantity vykonanej
práce. Odvolací súd preto za neopodstatnené vyhodnotil námietky žalobcu, ohľadom jeho tvrdenia o
nerovnakom zaobchádzaní pri odmeňovaní.

25. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že pracovný pomer vznikol dňa 2.11.2011 a žalovaný to mal preukázať,
odvolací súd uvádza, že žalobca sám už v podanej žalobe tvrdil, že najskôr pracoval u žalobcu na
dohodu, pričom nebolo sporné, že pracovný pomer na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy vznikol
medzi žalobcom a žalovaným dňa 29.6.2012; tvrdenie žalobcu, že sa so žalovaným už v marci dohodol
na mzde vo výške 1.300 eur nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a vzhľadom na to, že
v konaní bolo preukázané, že s Z.. J. mal v pracovnej zmluve zo dňa 1.12.2011 dohodnutú mzdu 1.000
eur, ani neopodstatňuje tvrdenie žalobcu o nerovnakom zaobchádzaní. K námietke žalobcu, že žalovaný
nepreukázal, že dozorovanie čističky odpadových vôd je náročnejšia práca ako dozorovanie kanalizácie,
odvolací súd uvádza, že žalovaný na pojednávaní súdu dňa 18.9.2019 podrobne opísal rozdiely medzi
oboma činnosťami spočívajúce v zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti a tiež v požiadavkách na
vzdelanie, schopnosti a skúsenosti, na čom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca si rozdielnosť
vykonávaných činností zjednodušoval; podstatné je, že činnosti, ktoré reálne vykonával žalobca a Z..
J. v skutočnosti nie sú porovnateľné.

26. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil klásť otázky, nebolo mu udelené záverečné slovo a nemohol sa vyjadriť k čomu potreboval,
čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že nesprávnym procesným
postupom, ktorý zakladá porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.



s. p. sa rozumie taký závadný (nesprávny) procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva na účely ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pri posudzovaní,
či v konkrétnom prípade ide o vadu, ktorá je z hľadiska § 365 písm. b) C. s. p. významná, bude
nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne
porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte
dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup
súdu (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1371.). Zo záznamu, ktorým
súd prvej inštancie nahrával priebeh pojednávania, žalobcom tvrdené skutočnosti nevyplývajú. Žalobca
mal dostatok príležitosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli žalovaným v priebehu konania
a pojednávania tvrdené, pričom zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 18.9.2019 je zrejmé, že
v závere pojednávania žalobca mal možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a navrhnúť ďalšie
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Odvolací súd tak nezistil v postupe súdu prvej inštancie vadu
namietanú žalobcom, ktorá by dosahovala intenzitu porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces.

27. A keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/357/2015", "guid": "7adaa6da-9957-4cdb-895a-30e3e6ee9bc6:807688b1-b168-476d-99a0-590dc503b24f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8c3c47e5-1e50-41c5-bfd9-463717690f49:30ef2c1d-d62d-4c68-8ca5-eef2f95ddfa6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8612209064.3", "spisova_znacka": "3Co/142/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/142/2017 z 31. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-01-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8612209064.3"}], "citovane_v": [{"guid": "c2124706-c260-40c8-b8f9-5aad524fd76a:08f55071-c066-4baf-8ec3-c3a6e8cf405e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6708211312.3", "spisova_znacka": "7Cdo/349/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/349/2021 z 24. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6708211312.3"}, {"guid": "586b51d0-d0c8-4e92-a4e0-53a49a4da35e:4e14e168-5869-45a3-8ac7-3a40bd7b89ae", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6708211312.14", "spisova_znacka": "16Co/14/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/14/2024 z 13. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-03-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6708211312.14"}, {"guid": "3a6fbf58-839f-41ce-ad53-b983fd70a885:f0f27883-dab6-48af-ac95-2a4d0e7a2b21", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6708211312.13", "spisova_znacka": "16Co/14/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/14/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6708211312.13"}]}