{"guid": "124f8191-b91b-41d4-a278-7e7d226334bf:1cdb092d-d356-4f2c-8754-2ba5d91a884b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1209217785.9", "spisova_znacka": "14Co/232/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/232/2018 z 25. 10. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. októbra 2021, sp. zn. 14Co/232/2018, ECLI:SK:KSBA:2021:1209217785.9", "identifikacne_cislo": "1209217785", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Soňa Zmeková", "sudca_id": 52, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-zmekova-52", "datum_vydania": "2021-10-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 70/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:8cffce48-717f-426d-b5a0-13d056e0edd9", "datum": "2024-02-01", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1cdb092d-d356-4f2c-8754-2ba5d91a884b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1209217785.9", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1209217785.9", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1209217785.9/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/232/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209217785
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1209217785.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predseda senátu JUDr. Branislav Král a členovia senátu:
JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Alena Roštárová, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika,
zastúpená Okresným úradom Bratislava, so sídlom Staromestská 6, Bratislava, zastúpeným PH Law
s.r.o., so sídlom Hlavné námestie 5, Bratislava a JUDr. Vladimírom Ivančom, advokátom, so sídlom
Hlavné nám. 5, Bratislava, proti žalovanému: Rača Invest, s.r.o., so sídlom Družstevná 2, Bratislava,
IČO: 36 807 311, zastúpenému inLegal s.r.o, so sídlom Kamenárska 17/A, Bratislava, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 04. 02.
2015, č.k. 8C/197/2009-709, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 04. 02. 2015, č.k.
8C/197/2009-709  p o t v r d z u j e.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania  v rozsahu 100%.

Žalovanému proti žalobcovi priznáva  nárok na náhradu trov dovolacieho konania                v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe a určil, že žalobca je vlastníkom
nehnuteľností:
- S.
zapísaných na liste vlastníctva č. 3913, okres Bratislava II, obec C. - mestská časť Q., katastrálne územie
H., Okresný úrad C.. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 757,75 Eur.

2. Žalobca sa žalobou podanou dňa 16.10.2009, v ktorej bol pôvodne označený ako Slovenská republika
zastúpená Obvodným úradom Bratislava, domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
špecifikovaným vo výroku napadnutého rozsudku. Nárok odôvodnil vlastníckym právom k sporným
nehnuteľnostiam, ktoré boli od posledného zápisu                                 v pozemkovoknižnej vložke
(ďalej len „PK vložka“) číslo XXXX nepretržite vo vlastníctve štátu. K zmenám dochádzalo len v osobe
správcu, aj keď evidovaný stav nebol vždy v súlade v tom čase účinným právom. Z posledného zápisu
v PK vložke č. XXXX z roku 1963 vyplýva, že ako posledný pozemkovoknižný vlastník pozemkov bol
uvedený Československý štát, správa Závodov medzinárodného dňa žien. Z následnej dokumentácie
vyplýva, že pozemky boli vedené v správe Mestskej správy komunikácií, vlastník Čsl. štát (parcela č.
XXXX/X)                    a Mestskej správy školských a kultúrnych zariadení, vlastník Čsl. štát (parcela
č. XXXX/X                    a XXXX/X). Na pozemkoch sa nachádza školská budova a školský areál
Gymnázia Juraja Hronca (ďalej len „GJH“). Závody MDŽ mali pozemky len v správe a ich vlastníkom
bol štát. Pre účely prevodu pozemkov do správy Obvodnej správy školských a kultúrnych zariadení bol



vyhotovený geometrický plán č. 0181-11-915-1964 z 6.9.1965 na zameranie parciel                        č.
XXXX, XXXX, na základe ktorého mala vzniknúť parcela č. XXXX/X, ktorá mala zostať pre Čsl. štát -
Závody MDŽ; a parcela č. XXXX/X, ktorá mala prejsť do správy školských a kultúrnych zariadení. Výpis
z evidenčného listu nehnuteľnosti č. 34 okresu Bratislava II zo dňa 6. marca 1986 potvrdzuje Čsl. štát
- Mestskú správu ako užívateľa parcely č. XXXX/X a č. XXXX/X. Obdobná situácia je aj vo vzťahu k
parcele č. XXXX/X, výpis z evidenčného listu č. 33 potvrdzoval Čsl. štát - Mestská správa komunikácii
ako užívateľa parcely č. XXXX/X. Na základe zákona č. 542/1990 Zb. prebrali orgány školskej správy
správu školských zariadení od národných výborov. Orgány školskej správy boli zrušené zákonom č.
222/1996 Z. z., ktorým sa zaviedli okresné a krajské úrady. Novovzniknuté okresné úrady prevzali
majetkovoprávne vzťahy z pôvodných školských správ. Podľa údajov Odboru školstva                       a
kultúry, Okresného úradu Bratislava II, sa GJH k 31.12.1998 týkali nasledovné pozemky: parcela č.
XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X. Správa zároveň uvádzala, že list vlastníctva nebol založený. Krajský úrad
v Bratislave podal dňa 12.11.2004 návrh na zápis pozemkov do vlastníctva správy majetku štátu v k.ú.
H. a to na základe geometrického plánu č. 61/2004 zo dňa 20.9.2004, overeného dňa 6.10.2004 pod č.
641/2004. Dňa 2.2.2005 doplnil Krajský úrad svoj návrh novým geometrickým plánom č. 12/2005, ktorý
rozdelil parcely č. XXXX/X                 a XXXX/X na parcely v súlade s výmerou pozemkov tak, ako bola
následne zapísaná správa               v prospech Krajského úradu a neskôr GJH. Dňa 7.2.2005 pod č.
zmeny 291/05 bol vykonaný zápis na LV č. XXXX v prospech Krajského úradu. Správa pozemkov GJH
bola zapísaná do katastra nehnuteľností záznamom dňa 27.5.2005 pod č. zmeny 1640/05. V evidencii
PK vložky č. XXXX z roku 1963 bol ako posledný vlastník uvedený československý štát, operatívny
správca Závody MDŽ, národný podnik, zápis operatívnej správy od 7.10.1953. Závody MDŽ nemali
vo svojej správe pozemky, ktoré boli vlastnené československým štátom a reálne spravované orgánmi
školskej správy. Štátny podnik Závody MDŽ bol založený rozhodnutím ministra priemyslu SR č. 16/1989
z 26.6.1989. Toto rozhodnutie uviedlo, že štátny podnik prevzal majetok Závodov MDŽ (ktorý nezahŕňal
pozemky). Štátny podnik bol uznesením vlády SR č. 632 z 21.12.1990 zrušený bez likvidácie na základe
zákona                        č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku a jeho majetok bol vložený do novozaloženej
spoločnosti Závody MDŽ, a.s., ktorá sa neskôr premenovala na BCT - Bratislavská cvernová továreň,
a.s., (ďalej len „BCT“). Dňa 28.3.1992 prišlo k schváleniu privatizácie 100% majetkovej účasti štátu
v BCT. K návrhu na zápis vlastníckeho práva BCT k pozemkom prišlo v čase, keď bola spoločnosť
BCT v konkurze. Správca konkurznej podstaty svoje tvrdenia opieral o evidenciu PK vložky č.. z roku
1963, v ktorej bol ako pôvodný vlastník uvedený Československý štát Závody MDŽ, národný podnik
Bratislava. BCT sa domáhala zápisu vlastníckeho práva                k pozemkom na základe toho, že je
právnym nástupcom Závodov MDŽ. Správa katastra oznámila BCT nemožnosť zápisu z dôvodu vzniku
duplicitného vlastníctva, keďže v tom čase bolo zapísané vlastníctvo v prospech Slovenskej republiky.
Napriek tomu došlo na základe protestu prokurátora k zrušeniu správy majetku štátu Spojená škola, H.
3, C. k pozemkom a k zrušeniu správy majetku štátu Krajský úrad v Bratislave                         k
pozemkom a k zmene zápisu vlastníka predmetných nehnuteľností na spoločnosť BCT, a.s. (pôvodný
správca nehnuteľností zapísaných vo vl. č. XXXX - Závody MDŽ, n.p., ktorého vlastníctvo prechádzalo
postupne do majetku - Závody MDŽ, š.p. - Závody MDŽ, a.s. - BCT, a.s) v máji 2006. Výsledkom
konkurzného konania bola aj zmluva o predaji podniku, ktorou došlo k prevodu sporných nehnuteľností
na obchodnú spoločnosť PERGAMUM, a.s. a ďalej na LAVINGTON CONSULTANTS LTD, LUVISHAM
LTD a následne na žalovaného. Pozemky, ktoré prešli z BCT postupne na žalovaného, mali rozdielne
parcelné čísla                       v porovnaní s pozemkami, ktorých správa bola zapísaná v prospech GJH,
resp. Krajského úradu. Rozdielne čísla parciel vyplývajú z toho, že BCT si nechalo vyhotoviť geometrický
plán č. 14/2004, na základe ktorého boli pozemky zadefinované ako parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/
X, XXXX/X. Chybou postupu v konkurznom konaní bolo zaradenie predmetných nehnuteľností do
majetkovej podstaty úpadcu, ktorý nikdy nebol ich vlastníkom, ani oprávneným držiteľom a k návrhu
zápisu jeho vlastníctva došlo podozrivo až po 12 rokoch od privatizácie BCT. Uvedené pochybnosti o
vlastníctve predmetných nehnuteľností BCT sa premietli aj do  zmluvy o predaji tohto podniku. Konkurzný
súd napriek tomu, že v rozhodnom čase bol zapísaný do katastra nehnuteľností iný vlastník, neuložil
v tom čase zapísanému vlastníkovi, resp. správcovi podať určovaciu alebo vylučovaciu žalobu proti
správcovi. V tom čase účinný zákon o konkurze ešte nepoznal nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka
dobromyseľným kupujúcim. Zmeny v označení a výmerách sporných nehnuteľností v analyzovanom
období dospeli do aktuálneho stavu podľa geometrického plánu číslo 14/2004 Ivany Mutišovej - G.I.M.,
overeného Správou katastra pre hl. mesto Bratislavu 21.6.2004 pod číslom 410/2004.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Podľa jeho názoru žalobca právne nezdôvodnil                 a ani inak
nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu v spore. Poukázal na PK vložku č. 2XXX zo dňa 18.04.1964, podľa



ktorej v časti B: Vlastníctvo je zapísaný Československý štát - správca majetku: Závody medzinárodného
dňa žien 8. marca, n. p. v Bratislave. Predmetné nehnuteľnosti boli aj pred správou ZMDŽ n.p. v správe
podniku Danubia, bavlnárske závody, n.p. a ani neskôr ničím nie je daná správa subjektov - správcov
majetku štátu z oblasti školstva. Podľa § 3 ods. 10 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu
bol správca nehnuteľného majetku povinný zabezpečiť zápis v katastri nehnuteľností. Nie je zrejmé,
prečo tak žalobca, ak bol správcom pozemkov, od roku 1993 neurobil. Žalovaný spochybnil aj totožnosť
parciel pôvodne v správe ZMDŽ, n.p. a sporných parciel, tvrdené zmeny                       v evidencii
nehnuteľností, zmluvu o prevode správy na SR - Spojenú školu. Vlastníctvo sporných nehnuteľností
prechádzalo v priebehu a po transformácii ZMDŽ n.p. na právnych nástupcov v súlade s príslušnými
zákonmi, rozhodnutiami štátnych orgánov a obsahmi zmluvných záväzkov.

4. Uznesením, č.k. 8C/197/2009-333, zo dňa 12.05.2010 súd prvej inštancie pripustil, aby na miesto
pôvodného žalovaného LUVISHAM LTD, 4th floor, Lawford House, Albert Place, Londýn N3 1 RL, Veľká
Británia vstúpil nový žalovaný LAVINGTON CONSULTANTS LTD, 4th Floor, Lawford House, Albert
Place, Londýn N3 1RL.

5. Základom rozhodnutia súdu prvej inštancie v merite veci bol záver, že sporné nehnuteľnosti nikdy
neboli odňaté z vlastníctva štátu. Podľa predloženej  katastrálnej mapy               a spôsobu využitia
pozemkov podľa listov vlastníctva a ich vizualizácie, sú to nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Bratislave
medzi ulicami Mlynské nivy, Košická, Tekovská                                 a Novohradská, na ktorých
sa nesporne aj v súčasnosti nachádza areál Spojenej školy Novohradská (Gymnázium Juraja Hronca
a ZŠ Košická). V priebehu dokazovania žalobca  predložil ďalšie listinné dôkazy, najmä výkaz plôch z
30.9.1965 ku geometrickému plánu číslo 0181-11-915-1964 a orientačne samotný geometrický plán zo
6.9.1965 k následným zmenám v ich evidencii. Z nich vyplýva, že, parcela číslo XXXX bola zrušená a
mali vzniknúť tri nové pozemky s parc. číslami XXXX/X, X a XXXXX s rovnakou rozlohou. Parcely číslo
XXXXX (dnes R. ulica), XXXX/X (dnes nehnuteľnosť na R. ul.) sa predmetného konania netýkajú. Podľa
ďalšieho výkazu plôch (č.l. 48) vznikli z parcely 9733 tri nové parcely, ktoré sú predmetom sporu, číslo
XXXX/X - ihrisko, XXXX/X - dvor, XXXX/X - budova s výmerou 17 417m2.  Z listinných dôkazov - výpisy
z evidencie nehnuteľností, prehľad nehnuteľností škôl a školských zariadení v pôsobnosti OÚ Bratislava
II k 31.12.1998, na č.l. 54, 56 - 59 spisu, vyplýva existencia parciel číslo XXXX/X - ostatné plochy, XXXX/
X - ostatné plochy, XXXX/X - zastavané plochy, už s menšou rozlohou v dôsledku rozčlenenia na nové
parcely (XXXX/X, 9, XX a XXXX/X - XX), všetko v dnešnom katastrálnom území H., mestskej časti
Q.                     v C. II. K. na základe týchto dôkazov konštatoval, že je zrejmá identifikácia predmetu konania
a nad všetku pochybnosť aj jeho história s vyústením do dnešného stavu tak, ako to tvrdí žalobca.
Nezrovnalosti v rozlohách sporných parciel súd prvej inštancie vyhodnotil ako  irelevantné, pretože
sporné nehnuteľnosti boli preukázateľne časťou jednoliateho celku ohraničeného komunikáciami.

6. K aktívnej legitimácii žalobcu - pôvodne Obvodný úrad Bratislava ako zástupca SR, žalobca dôvodil
ustanovením § 5 ods. 1 Zákona o správe majetku štátu, s tým, že Obvodné úrady zriadené podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2013 sa podľa zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej
štátnej správy stali okresnými úradmi. Súd prvej inštancie takéto zdôvodnenie konať s Okresným úradom
Bratislava považoval za dostatočné. Aj keď uvedené odčlenené parcely patria do vlastníctva Hlavného
mesta a podľa príslušných internetových stránok pod mestskú časť Ružinov (obecná samospráva)
patrí Základná škola Košická a pod Krajský školský úrad Bratislava (štátna správa) Gymnázium Juraja
Hronca, hoci ide o jednu Spojenú školu, v konečnom dôsledku za rozhodujúcu súd prvej inštancie
považoval skutočnosť, že bez ohľadu na správu vlastníctva sa domáha Slovenská republika a prípadné
riešenie konfliktu správy je v právomoci vlády SR a z pôsobnosti súdov je vyňaté.

7. Za nespornú považoval súd prvej inštancie skutočnosť,  že parcely č. XXXX, XXXX boli po roku 1948
vo vlastníctve Československého štátu v správe Danubia, bavlnárske závody,                        n.
p., a od roku 1952 v správe Závodov Medzinárodného dňa žien 8. marca, n. p. v Bratislave (podľa
výpisu z pozemkovej knihy na č. l. 42 spisu). Správa nehnuteľností svedčila štátnemu orgánu s
pôsobnosťou v školstve (podľa preložených výpisov z evidencie nehnuteľností na č.l. 44 a 45). Žalovaný
nepreukázal žiadny relevantný titul na zmenu vlastníctva (§ 132, § 134 OZ) zo štátu na akýkoľvek iný
subjekt. Argumentoval tým, že v priebehu transformácie prešiel majetok národného podniku ZMDŽ do
majetku štátneho podniku a následne do akciovej spoločnosti BCT. S touto argumentáciou sa súd prvej
inštancie nestotožnil, nakoľko predmetné nehnuteľnosti nikdy neboli vo vlastníctve ZMDŽ, n. p., ani jeho



nástupcov, a od 70-tych rokov ani v jeho správe. Nemohli tak byť súčasťou transformácie, ktorej podliehal
bol výlučne  majetok tohto štátneho podniku (č. l. 82 - 104 spisu).

8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný sporné nehnuteľnosti nadobudol kúpnou zmluvou
od spoločnosti PERGAMUM, s.r.o., ktorá ich nadobudla na základe Zmluvy o predaji podniku uzavretou
s BCT.  Táto zmluva bola výsledkom konkurzného konania vo veci úpadcu BCT. Súd prvej inštancie
konštatoval, že sporné nehnuteľnosti nemohli byť ani predmetom privatizácie 100% majetkovej účasti
štátu v spoločnosti BCT. Z listu Ministerstva hospodárstva SR na č. l. 357 vyplýva, že privatizačný
projekt spoločnosti BCT bol na Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR predložený
za účelom privatizácie majetkovej účasti štátu, a preto projekt neobsahoval špecifikáciu nehnuteľného
majetku, ale len ocenenie majetku. Z rozhodovacej praxe súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 27.06.2012, sp. zn. 6Cbi/62/2011) vyplýva, že obligatórnou náležitosťou privatizačného
projektu, ktorým má dôjsť k privatizácii majetku štátu, malo byť vymedzenie majetku určeného na
privatizáciu, a to v prípade nehnuteľností tak, aby mohol byť vykonaný vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. Toto vymedzenie malo byť určité nielen z hľadiska splnenia náležitostí
stanovených v § 6 ods. 1 písm. b) zákona                           č. 92/1991 Zb. účinného v čase schválenia
privatizačného projektu, ale aj z hľadiska ustanovenia § 37 a 39 Občianskeho zákonníka. Predmetné
rozhodnutie o schválení privatizačného projektu  nebolo spôsobilé spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik
vlastníckych práv, nakoľko bolo neurčité a neobsahovalo presnú identifikáciu nehnuteľností, ktoré mali
byť predmetom privatizácie. Zmluvný prevod nehnuteľností na obchodnú spoločnosť PERGAMUM,
s.r.o. v konkurznom konaní podľa platného zákona o konkurze znamená prelomenie zásady, že nikto
nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v
tomto prípade sa zákonné ustanovenie prelomenia tejto zásady (§ 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii) netýka konkurzných konaní začatých pred účinnosťou tohto ustanovenia
(§ 206 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze             a reštrukturalizácii). Prevod predmetných
nehnuteľností na spoločnosť PERGAMUM s.r.o. zmluvou zo dňa 9.9.2005 na č.l. 113 (a každého v reťazi
nadobúdateľov) je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože do majetkovej podstaty boli zahrnuté
nehnuteľnosti, ktoré neboli vo vlastníctve úpadcu. Nehnuteľnosti boli v konkurze navyše predané bez
toho, aby Slovenská republika bola vyzvaná konkurzným súdom na podanie žaloby (§§ 6, 19, 27 zákona
o konkurze a vyrovnaní). Súd prvej inštancie konštatoval aj to, že vzhľadom na poznámku v tejto
kúpnej zmluve o vlastníctve štátu k sporným nehnuteľnostiam na č.l. 115, bola vylúčená dobromyseľnosť
kupujúceho (právneho predchodcu žalovaného), a nemohli nastať ani následky podľa § 446 ObZ o
nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka,                    v nadväznosti na ustanovenia Obchodného
zákonníka  o predaji podniku (§ 483 ods. 3 ObZ). Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel. O trovách konania
súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (zákona účinného v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie) a úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania.

9. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, prostredníctvom právnej zástupkyne,
podaním zo dňa 28.5.2015. Namietol predovšetkým, že súd prvej inštancie sa pri vykonávaní listinných
dôkazov zameral na právne významné skutočnosti výlučne podporujúce skutkové tvrdenia a právne
závery žalobcu, alebo ktoré naopak mali vyvrátiť skutkové tvrdenia a dôkazy obrany žalovaného. K
záverom súdu uviedol nasledovné.                           Z predloženej dokumentácie nie je jednoznačne
zrejmé, ktoré pozemky, kedy a na základe čoho prešli pod školskú správu, čo je z pohľadu žalovaného
najzávažnejší dôkaz, vzhľadom na zmeny na strane žalobcu spojené s transformáciou národného
podniku na štátny podnik                a jeho následnou  privatizáciou. Súd nijakým spôsobom nereflektoval
na obsah a právne vety judikatúry SR, na ktorú sa žalovaný odvolával. Okrem iného poukázal aj na
rozhodnutie ministra priemyslu SR č. 118/1990 zo dňa 29.12.1990 o zrušení š.p. Závody MDŽ, pričom
zo zakladateľskej listiny akciovej spoločnosti vyplýva, že je jeho právnym nástupcom, teda prešli na ňu
všetky práva a povinnosti, vrátane všetkého majetku. Všeobecne známa je len informácia, že areál školy
sa nachádza na sporných pozemkoch, z verejnej listiny - listu vlastníctva č. 3438, k.ú. Nivy (pričom v
roku 1959 nebola správcom pozemkov žiadna školská správa, ale Danubia, bavlnárske závody n.p.)
zo dňa 7.3.1946 (zriadenie n.p. Slovenské bavlnárske závody n.p.) - v tom čase bol síce vlastníkom
sporných nehnuteľností štát, ale správu nevykonával žiadny školský orgán. Ku geometrickému plánu
predloženému žalobcom, podľa ktorého mala byť pôvodná parcela č. 9733 rozdelená na dve parcely,
z ktorých parcela č. 9733/2 mala prejsť do správy Mestskej správy školských a kult. zariadení, žalovaný
namietol, že geometrický plán nezakladá a ani v minulosti nezakladal zmenu vlastníctva ani správy
majetku štátu. V tejto súvislosti poukázal na § 66 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka, platného do
1.1.1992, podľa ktorého: „Organizácia spravujúca národný majetok môže požadovať jeho vydanie od inej



štátnej organizácie, ktorá ho má neoprávnene u seba. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní do jedného roka
(§131 ods. 4).“ Z listu Ministerstva hospodárstva SR, na ktoré prešli kompetencie zrušeného MpSPNM,
zo dňa 30.6.2005 adresovanom Katastrálnemu úradu v Bratislave vyplýva, že všetok majetok právneho
predchodcu žalovaného, t.j. Závody MDŽ n.p., následne ako štátny podnik,  prevzala akciová spoločnosť
BCT. Z  konkurzného spisu KS BA sp. zn. 7K/25/2001vyplýva, že dňa 8.10.2004 správca konkurznej
podstavy doručil správe katastra návrh na zápis vlastníckeho práva                              k pozemkom
vytvorených pripojenými geometrickými plánmi, ktoré vznikli odčlenením parciel č. XXXX a č. XXXX; a
ktoré ako súčasť podniku boli predané víťazovi ponukového konania spoločnosti PERGAMUM, s.r.o.
Tento predaj bol schválený opatrením konkurzného súdu zo dňa 14.6.2005; vklad povolený pod V 514/07
dňa 19.1.2007. Na protest prokurátora zo dňa 30.5.2006, bol zápis vlastníckeho práva v prospech
štátu pre porušenie zákona zrušený. Konkrétne pre nedodržanie zapisovania zápisov podľa poradia, v
akom boli listiny katastru doručené.  Všetky subjekty (BCT - úpadca, Spojená škola a Krajský úrad) pri
návrhoch predkladali geometrické plány (č. 12/2005, č 14/2004) vychádzajúce                               z
pozemkovoknižnej vložky č. 2491, k.ú. Nivy. Žalobca tak nevychádzal z aktuálneho právneho stavu
(prerozdelených) nehnuteľností. Z dôkazov predložených žalobcom z roku 1986 jednoznačne vyplýva,
že ani v tomto roku neboli pozemky pod školou majetkovoprávne vyporiadné, iba budova školy. Žalobca
podľa názoru žalovaného sporné nehnuteľnosti nikdy nespravoval. Doteraz nie je zrejmé ani to, z akého
právneho titulu by sa v r. 1986 zaevidovala správa majetku z n.p. ZMDŽ na Mestskú správu školských a
kult. zariadení. Žalovaný poukázal aj na povinnosť správcu nehnuteľného majetku (v zmysle § 3 ods. 10
zák.                         č. 278/1993 Z. z.) zabezpečiť zápis v katastri nehnuteľností, pričom nie je zrejmé prečo
tak správca od účinnosti zákona, t.j. od 1.1.1994, neurobil. Žalobca v spore nepreukázal relevantným
spôsobom zmenu správy národného majetku a teda aj sporných pozemkov. Predloženie geometrického
plánu o rozčlenení parciel nezakladá a ani v minulosti nezakladal zmenu vlastníctva ani správy majetku
štátu. K zmluve o predaji podniku zo dňa 9.9.2005 medzi BCT a spoločnosťou PERGAMUM, v ktorej
bolo formou poznámky uvedené, že vklad vlastníckeho práva bude vykonaný po zrušení vlastníctva v
prospech SR - Spojená škola Novohradská Bratislava, bez uvedenia konkrétnejších dôvodov, žalovaný
uviedol, že na platnosť tejto zmluvy sa vyžadoval súhlas konkurzného súdu, ktorý bol udelený opatrením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.6.2005, č.k. 7K/25/01-937. Kupujúci bol preto dôvodne v dobrej
viere, že majetok patrí úpadcovi. Žalobca nemá priame právo voči nemu ako ďalšiemu nadobúdateľovi
takto predaného majetku, pokiaľ nepreukáže neplatnosť, resp. neúčinnosť právneho úkonu, na základe
ktorého vlastníctvo žalovaný nadobudol. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nad rámec svojho
oprávnenia v odôvodnení rozhodnutia „určil“, že zmluvný prevod sporných nehnuteľností na obchodnú
spoločnosť PERGAMUM, s.r.o. v rámci konkurzného konania je absolútne neplatný právny úkon. Súd nie
je oprávnený vysloviť tento názor ani voči druhej kúpnej zmluve medzi spoločnosťou PERGAMUM, s.r.o.,
a žalovaným, nakoľko spoločnosť PERGAMUM, s.r.o., nie je účastníkom tohto konania. Predložené
dokumenty žalobcom nie sú vkladuschopnou listinou do katastra nehnuteľností, pretože nepreukazujú
majetkovoprávne vyporiadanie sporných pozemkov v prospech žalobcu. V r. 2005 si žalobca zabezpečil
predložené dokumenty, ktoré sú bez právnej relevancie. Žalobca  nikdy nebol správcom sporného
majetku a tento ako správca (a ani jeho predchodca) neevidoval. Nebol vyhotovený delimitačný, resp.
odovzdávajúci a preberajúci protokol. V r. 2003 sa mohlo jednať len o prechod takého majetku, ktorý
mali okresné úrady preukázateľne v správe a nie o prechod takého majetku, ktorý bol vlastníctvom
žalovaného. Žalovaný osobitne poukázal na § 68 Hospodárskeho zákonníka (ďalej len „HZ“), podľa
ktorého: „Prevody správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia môžu sa vykonávať len
zo závažných dôvodov, najmä pri reorganizáciách, prevodoch výrobných programov, alebo ak ide o
majetok prebytočný alebo neupotrebiteľný. Takého prevody sa vykonávajú hospodárskymi zmluvami
o prevode správy národného majetku alebo opatreniami nadriadených orgánov. Tieto opatrenia musia
mať rovnaké podstatné náležitosti ako hospodárske zmluvy o prevodoch správy národného majetku“.
Žalobca a ani jeho právni predchodcovia o spornom majetku nikdy účtovníctvo neviedli, a 30 rokov
spätne nezabezpečili zápis sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností, pretože podľa názoru
žalovaného tieto im nikdy neboli štátom zverené do správy. Žalovaný nesúhlasil ani s nejasným a
nezrozumiteľným odôvodnením aktívnej legitimácie žalobcu. Súd na jednej strane tvrdí, že správa
majetku štátu predstavuje súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu, ktorú mu
štát zveril do správy. Na druhej strane tvrdí, že správa predmetných nehnuteľností nebola prevedená
delimitačným protokolom na Krajský školský úrad, ale po jeho vzniku je Obvodný úrad jeho právnym
nástupcom a teda správcom sporného majetku. Súd prvej inštancie mal nad všetku pochybnosť
preukázanú identifikáciu predmetu konania. Nezrovnalosti v rozlohách sporných parciel považoval za
irelevantné s tým, že boli preukázateľne časťou jednoliateho celku ohraničeného komunikáciami. S tým
žalovaný nesúhlasí. Žalobca pri pokuse o zápis sporných nehnuteľností do KN predložil geometrický



plán vychádzajúci z PK vložky z roku 1964,                   v zmysle ktorej v časti B: Vlastníctvo je zapísaný
Čsl. štát - správca majetku: závody MDŽ. Pre žalovaného je nepochopiteľné, ako môžu byť pre konajúci
súd dôkazom dva rozdielne výkazy plôch bez toho, aby boli súčasťou geometrického plánu, ako aj
konštatovanie súdu týkajúce sa nezrovnalostí vo výmere. Akoby bolo úplne nepodstatné, či niekoľko m2
(aj desiatky) pozemku patrilo žalobcovi, žalovanému alebo tretej osobe. Pre proces privatizácie pritom
považoval súd za potrebné presne špecifikovať privatizované nehnuteľnosti, resp. všetok privatizovaný
majetok. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.
Súčasne si uplatnil trovy súdneho konania.

10. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril písomne prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa
16.7.2015 a uviedol, že za kľúčovú pre posúdenie predmetu konania považuje otázku správy sporných
pozemkov. Poukázal na zápis v PK vložke č. 2491 zo dňa 18.4.1964, kde pozemky (pod par. č. XXXX
a XXXX) boli pod správou ZMDŽ. V konaní žalobca predložil výpisy z evidenčných listov č. 33 a 34 z r.
1986 vyhotovené Správou geodézie a kartografie, ktoré uvádzajú ako používateľov pozemkov školy Čsl.
štát a Mestskú správu školských                    a kultúrnych zariadení. To jednoznačne preukazuje, že správa
pozemkov prešla na orgány štátnej školskej správy. Z predložených dokumentov ďalej jednoznačne
vyplynulo, že pôvodný areál ZMDŽ musel byť zúžený, keďže na mieste pozemkov prišlo k zriadeniu školy
a školského areálu spolu so zriadením správy Pozemkov pre organizácie školskej správy. Tieto pozemky
reálne spravovali. Došlo aj k zriadeniu mestskej dopravnej komunikácie oddeľujúcej areál ZMDŽ od
areálu školy. Pozemky nemohli byť predmetom privatizácie, nakoľko neboli v majetku privatizovaného
podniku BCT (a ani jeho právnych predchodcov); navyše privatizačný protokol neobsahoval jednu
z podstatných zákonných náležitostí, a to vymedzenie majetku určeného na privatizáciu. Pozemky
nemohli byť predmetom prevodu ani v rámci konkurzu. Správca konkurznej podstaty s konkurzným
súdom pochybili, keď aj napriek ich vedomosti o zapísanom vlastníckom práve žalobcu (ktorý v tom
čase bol zapísaný ako vlastník pozemkov v katastri nehnuteľností a súčasne bola táto skutočnosť
uvedená aj                  v zmluve o predaji podniku), neinformovali žalobcu o tom, že pozemky boli
správcom zapísané do konkurznej podstavy úpadcu BCT, aby žalobca z tohto dôvodu nemohol podať
vylučovaciu žalobu. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že prevod pozemkov                   v
reťazci nadobúdateľov predstavoval absolútne neplatný právny úkon. Pokiaľ ide o námietku dobrej
viery, žalovaný sa nemôže chrániť pred absolútnou neplatnosťou nadobúdacieho titulu jeho právneho
predchodcu. Dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva                            k
nehnuteľnosti od nevlastníka má význam len v prípade posudzovania splnenia podmienok vydržania
vlastníckeho práva (§ 134 OZ), pričom žalovaný a ani jeho právni predchodcovia nesplnili zákonné
podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva. Napadnutý rozsudok v plnom rozsahu napĺňa požiadavku
zrozumiteľnosti, preskúmateľnosti a presvedčivosti. Súd primeraným spôsobom reagoval na podstatné
námietky žalovaného a riadne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu
náhradu trov konania.

11. Podaním zo dňa 06.10.2016 právny zástupca žalovaného zotrval na všetkých odvolacích námietkach
a zdôraznil, že do akciovej spoločnosti BCT prešiel všetok majetok privatizovaného štátneho podniku
a išlo o tzv. zmenu správy majetku štátu, nie prevod alebo prechod majetku. Preto nebol potrebný
nadobúdací titul a takúto zmenu nemožno sankcionovať absolútnou neplatnosťou. Žalobca nepreukázal
zmenu správy majetku štátu. Podľa výpisov z PK vložiek, resp. evidencie nehnuteľností, boli správcami
len Danubia, n.p., a ZMDŽ, n.p., na základe rozhodnutia ministra ľahkého priemyslu z roku 1952. Zo
žiadneho zápisu nevyplýva, že by správcom bola školská správa, hoci sa takáto zmena vždy uvádzala
do evidencie nehnuteľností. Žalovaný preukázal, že jeho právny predchodca PERGAMUM, s.r.o., konal
pri kúpe sporných nehnuteľností v dobrej viere na základe rozhodnutia súdu                   o predaji
majetku úpadcu v konkurze a zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.              V tejto súvislosti
poukázal na nález ÚS SR  sp. zn. I.ÚS/549/2015 k originárnemu spôsobu nadobudnutia vlastníckeho
práva dobromyseľným nadobúdateľom.

12. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
účinný od 01.07.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalovaného ako súd odvolací podľa § 34
CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP.



13. Na prejednanie odvolania nariadil odvolací súd pojednávanie na 18.10.2016. Právna zástupkyňa
žalovaného zotrvala na podanom odvolaní a zopakovala hlavné odvolacie námietky. Na otázku súdu
ako sa spoločnosť PERGAMUM s.r.o. vyporiadala v zmluve                      o predaji podniku medzi
BCT, a.s., s poznámkou pod bodom 2 zmluvy, že sporné nehnuteľnosti sú stále vo vlastníctve štátu,
právna zástupkyňa uviedla, že Krajský úrad Bratislava podal dva návrhy do katastra nehnuteľností
na zmenu zápisu osoby správcu nehnuteľností. K prvému návrhu zo dňa 12. 11. 2004 nedoložil
dostatočné podklady na zápis nového správcu. Návrh preto zopakoval ďalším podaním zo dňa   12.
04. 2005, ku ktorému doložil zmluvu o správe sporných nehnuteľností uzavretú medzi SR - Spojená
škola Novohradská a Krajským úradom Bratislava, ktorá je bez dátumu. K tomu doložil aj rozhodnutie
o prebytočnosti tohto majetku štátu z 10. 02. 2005 a súhlas Ministerstva vnútra SR s takouto správou.
Z obsahu návrhu na zápis vyplýva, že sporné pozemky nemali žiadneho správcu. To znamená, že
Krajský úrad vychádzal z pôvodného zápisu PK vložky z roku 1964 a nie z aktuálnych pomerov. Podľa
názoru žalovaného vlastníctvo štátu prešlo do akciovej spoločnosti BCT vložením tohto majetku pri
založení spoločnosti, pričom akcie BCT boli neskôr predané do súkromného vlastníctva, a následne bol
na spoločnosť vyhlásený konkurz. Sporné parcely boli v konkurze predané spoločnosti PERGAMUM.
Pokiaľ ide o poznámku               v zmluve o predaji podniku podľa názoru žalovaného podstatné bolo
to, že tento majetok bol súčasťou konkurznej podstaty a predával sa so súhlasom konkurzného súdu.
K predloženým dôkazom zo strany žalobcu o tom, že sporné parcely boli v správe školských zariadení,
konkrétne evidenčný list č. 34 na č.l. 45, hlásenie zmien v evidencii na č.l. 54-55, a prehľad nehnuteľností
na č.l. 56, podľa názoru žalovaného nemajú dostatočnú dôkaznú hodnotu. Dôkaz na č.l. 56 nie je nikým
podpísaný, a dôkaz na č.l. 55 len konštatuje, že pozemok p.č. 9733/1 nie je v správe Mestskej správy
komunikácii, ale Mestskej správy školských zariadení. K evidenčnému listu č. 34 na č.l. 45, podľa ktorého
správcom parciel č. XXXX/X a XXXX/X. bola Mestská správa školských a kultúrnych zariadení, právna
zástupkyňa uviedla, že nie je zrejmé na základe akého podkladu bol tento zápis urobený. Datovaný
je dňom 06. 03. 1986. V tomto čase sú však výpisy z PK vložky, ktoré osvedčujú iný právny stav.
Keďže zmena správy mohla prebehnúť len v zmysle Hospodárskeho zákonníka na základe riadnych
hospodárskych zmlúv, a vzhľadom na nedostatky v evidencii správy, žalovaný tvrdí, že toto tvrdenie
žalobcu nebolo riadne preukázané. Právna zástupkyňa ďalej poukázala na technickú správu založenú
v spise k pôvodne postavenej škole na sporných pozemkoch, o ktorej tvrdí, že je z roku 1959. K tomu
však nie je žiadny dôkaz, a technická správa je bez dátumu. Stavbou školy žalobca pritom odôvodňuje,
že aj pozemky sú vo vlastníctve školy, teda štátu. Pozemky pritom dlho neboli majetkovo vyporiadané
a do roku 2005 sa s nimi nič nerobilo. Žalobca až do roku 2005 opomenul vykonávať správu sporných
nehnuteľností a všetko sa začalo diať až v priebehu konkurzného konania. Žalovaný sa o problémoch v
súvislosti s vlastníckym právom dozvedel až v tomto súdnom konaní. Z kúpnej zmluvy, ktorú žalovaný
uzavrel so spoločnosť PERGAMUM žiadne problémy nevyplývajú. Dobromyseľnosť žalovaného je tak
nepochybná a vyplývala aj z toho, že vlastnícke právo spoločnosti PERGAMUM bolo potvrdené dvoma
rozhodnutiami - rozhodnutím konkurzného súdu o predaji nehnuteľností a rozhodnutím správy katastra
o vklade vlastníckeho práva spoločnosti PERGAMUM. Právna zástupkyňa navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcu zamietol. Súčasne uplatnila aj nárok na náhradu trov
súdneho konania.

14. Právny zástupca žalobcu k veci uviedol, že základom sporu je preukázanie, kedy slovenský
štát previedol svoje vlastnícke právo do súkromných rúk. Dobromyseľnosť je pritom podmienkou
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. Žalovaný tvrdí, že bol dobromyseľný pri uzatváraní
kúpnej zmluvy so spoločnosťou PERGAMUM, pričom dobromyseľnosť preukazuje kúpnou zmluvou zo
dňa 15. 02. 2007. V článku III. zmluvy sa uvádza kúpna cena 100 000,- Sk, ktorá je síce začiernená,
ale je zopakovaná v bode 4. tohto článku. V spise sú založené listinné dôkazy o komunikácii medzi
žalovaným a Spojenou školou Novohradská, v ktorej žalovaný žiadal nájomné za užívanie pozemkov,
za zriadenie vecného bremena a súčasne ponúkol škole odkúpenie pozemkov za sumu 5 290 000,- Eur.
Aj toto je podľa názoru žalobcu dôkazom, že žalovaný už vtedy nemohol byť dobromyseľný                 v
tom, že na pozemkoch neviaznu žiadne ťarchy. Pokiaľ ide o rozhodnutie Ústavného súdu SR, na ktoré
vo vyjadrení poukázal žalovaný, podľa názoru žalobcu je polemické, či okrem zákonných dôvodov je
možné prelomiť zásadu, že sa nedá nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka. Podľa názoru
žalobcu, ak je preukázaná dobromyseľnosť, je možné takto nadobudnúť vlastnícke právo len vydržaním
podľa § 134 OZ. Ďalej poukázal na bod 9 žaloby, kde sa rieši otázka, či sporné pozemky mohli byť vo
vlastníctve právneho predchodcu žalovaného - š.p. MDŽ a a.s. BCT. Pozemky nemohli byť predmetom
privatizácie, pokiaľ neboli súčasťou súpisu privatizovaného majetku. Po spornej privatizácii až v roku



2004 došlo v priebehu konkurzného konania o pokus zapísať vlastnícke právo BCT, a.s., do katastra
nehnuteľností, k čomu sa vzťahuje bod VII. podanej žaloby. Dovtedy neexistovalo žiadne spojenie medzi
spoločnosťou BCT a spornými pozemkami. Pokiaľ ide o zápisy v PK vložkách, je známe, že posledné
zápisy sa robili v roku 1964, odvtedy neboli menené. Ďalej zdôrazňuje k evidenčným listom, že vo
vyjadrení z 10. 11. 2014 k správe sporných pozemkov, ktoré nikdy neprešli z vlastníctva štátu, uviedol, že
v osemdesiatych rokoch došlo k zmene správcu školských zariadení a to konkrétne z Mestskej správy
školských                                a kultúrnych zariadení na Obvodnú správu školských zariadení a
detských jaslí. K návrhom Krajského úradu Bratislava o zmenu správcu v katastri nehnuteľností z rokov
2004 - 2005, právny zástupca poukázal na bod VI. žaloby, ktorý sa týmto podrobne zaoberá. Ak by sa aj
súd nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že v spore bola preukázaná správa sporných pozemkov školskými
zariadeniami, nemá to vplyv na rozhodnutie vo veci, pretože štát nikdy nepreviedol svoje vlastnícke právo
do súkromného vlastníctva; a teda ani na právnych predchodcov žalovaného. Keďže ide o pozemky v
územnom obvode Okresného úradu Bratislava má právo tento žiadať o určenie vlastníckeho práva v
prospech štátu. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, a priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Odvolací súd na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie a po preskúmaní odvolacích
námietok žalovaného dospel k záveru, že odvolanie nie  je dôvodné. Súd prvej inštancie správne
skonštatoval, že rozhodujúcou otázkou v spore je preukázanie skutočnosti, či a ak áno kedy a akým
spôsobom prešlo vlastnícke právo štátu na akciovú spoločnosť BCT, ktorá bola založená so 100 %-tnou
majetkovou účasťou štátu, a v rámci konkurzného konania došlo k predaju tohto podniku súkromnej
spoločnosti. Vlastnícke právo štátu primárne vyplývalo z PK vložiek k parcelám číslo XXXX a XXXX
(ktoré boli následne menené geometrickými plánmi na parcely podľa žalobného petitu), do ktorých sa
robili zápisy len do roku 1964, a následne sa vlastnícke zmeny zapisovali len do evidenčných listov
Správy geodézie a kartografie (tieto boli zrušené zmenou zákona až k 1.1.2005) a od 1.1.1996 boli
zákonom č. 162/1995 Z. z. nahradené zápismi do listov vlastníctva v katastri nehnuteľností. Tento
právny stav tak osvedčuje, že pre skúmanie vlastníckych a iných práv ku konkrétnej nehnuteľnosti sú
rozhodujúce zápisy v pozemkových knihách do roku 1964, a následne evidenčné listy a zápisy na listoch
vlastníctva v katastri nehnuteľností. V konaní                               z predložených listinných
dôkazov bolo zápismi v PK vložkách do roku 1964 preukázané, že vlastníkom sporných parciel bol
Čsl. štát; do roku 1948 v správe Danubia, bavlnárske závody, n.p., a od roku 1952 v správe Závodov
Medzinárodného dňa žien, n.p. v Bratislave. Z výpisov z evidenčných listov č. 34 a č. 33  vyplýva,
že vlastníkom nehnuteľností bol Čsl. štát - Mestská správa školských a kultúrnych zariadení, na ktoré
nadväzuje Hlásenie zmien                       v Evidencii nehnuteľností z 1.1.1972, že nehnuteľnosti
boli odovzdané do užívania Obvodnej hospodárskej správe školských zariadení a detských jaslí. Tieto
dôkazy osvedčujú, že k zmene vlastníctva štátu k parcelám nedošlo, menil sa len ich správca, resp.
užívateľ. Právni predchodcovia akciovej spoločnosti BCT, a to národný podnik ZMDŽ, ktorý sa neskôr
transformoval na štátny podnik, tak nikdy neboli vlastníkmi parciel, ale mali ich len po určité obdobie
vo svojej správe. Na tom nič nemení skutočnosť, ak príslušný správca v aktuálnom čase nesplnil
svoje povinnosti zapísať právo správy do katastra nehnuteľností.  Pokiaľ do akciovej spoločnosti BCT
bol vložený celý hmotný majetok  štátneho podniku ZMDŽ, tento vklad sa nevzťahoval na sporné
nehnuteľnosti. Tomuto právnemu stavu zodpovedá aj poznámka v kúpnej zmluve uzavretej v priebehu
konkurzu o predaji podniku - akciovej spoločnosti BCT kupujúcemu PERGAMUM, s.r.o., Bratislava, zo
dňa 9.9.2005, v čl. II, časť A) Pozemky, bod. 2, že vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho
bude možný po zrušení vlastníctva zapísaného v prospech SR - Spojená škola a zápise geometrického
plánu                 č. 14/2004 a vlastníckeho práva v prospech BCT, a.s. v konkurze. Existenciu aktívnej
legitimácie žalobcu na podanie žaloby súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil; a právne relevantná
je aj skutočnosť, že sporné pozemky sa nachádzajú v obvode Okresného úradu Bratislava, čo je sám
o sebe dôvod, aby sa v mene štátu mohol domáhať určenia jeho vlastníckeho práva. Odvolací súd sa
stotožnil aj s názorom žalobcu, že pokiaľ spoločnosť PERGAMUM, s.r.o., odpredala sporné pozemky
žalovanému dňa 15.2.2007 za sumu                  100 000,-Sk (t.j. vo výške 3 319,- Eur) a následne
žalovaný požadoval od Spojenej školy Novohradská kúpnu cenu viac ako 5 miliónov Eur, museli si byť
obaja vedomí spornosti vlastníckeho práva k pozemkom a nemohli byť pri nadobúdaní vlastníckeho
práva dobromyseľní.

16. Na základe dovolania podaného žalovaným z dôvodu namietanej zmätočnosti a nezrozumiteľnosti
a nevysporiadania sa s nálezom Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015, ktorým bola poskytnutá ochrana
vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa, Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Cdo 231/2017



zo dňa 31.07.2018 zrušil rozsudok odvolacieho súdu č. k. 14Co/407/2015-775 zo dňa 18.10.2016 a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoj záver dovolací súd odôvodnil tým, že konanie je postihnuté
vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity,
ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť
i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok spočíva predovšetkým  v  tom,
že  odvolací  súd  sa  v  odôvodnení  vôbec  nezaoberal  odvolacou argumentáciou  žalovaného,  ktorá
si  vyžadovala  špecifickú  odpoveď  a  ktorá  mohla  mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie
vo veci. Žalovaný v odvolaní namietal, že jeho právny predchodca PERGAMUM, s.r.o., konal pri kúpe
sporných nehnuteľností v dobrej viere na  základe  rozhodnutia  súdu  o  predaji  majetku  úpadcu  v
konkurze  a  zápisu  vlastníctva v  katastri  nehnuteľností. V  tejto  súvislosti  poukázal  aj  na  nález
Ústavného  súdu  SR  zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorý sa zaoberá ochranou originárneho
spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom. S touto  argumentáciou  sa
odvolací súd náležite nevysporiadal. V otázke dobromyseľnosti sa iba stotožnil s názorom žalobcu, že
pokiaľ spoločnosť PERGAMUM, s.r.o., odpredala sporné pozemky dňa  15. februára 2007 za sumu 100
000 Sk a následne žalovaný požadoval od Spojenej školy Novohradská kúpnu cenu viac ako 5 miliónov
Eur, museli si byť obaja vedomí spornosti vlastníckeho práva k pozemkom a nemohli byť dobromyseľní
pri nadobúdaní vlastníckeho práva. Z  uvedeného  je  zrejmé,  že  odvolací  súd  v  rámci  argumentácie
uvedenej  v odôvodnení rozhodnutia nedal odpoveď na námietku žalovaného týkajúcu sa nadobudnutia
vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom. Odvolací súd sa                            v odôvodnení
svojho rozhodnutia vyhol odpovedi na túto argumentáciu žalovaného, napriek tomu, že išlo  o  podstatnú
otázku,  ktorú  uviedol  dovolateľ  aj  v  odvolaní  proti  rozsudku  súdu  prvej inštancie. Na základe
vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a
arbitrárne, čím došlo k porušeniu práva  na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

17. V reakcii na uznesenie Najvyššieho súdu SR sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nevyplýva, dôvod pre prijatie iného záveru, ako už bol vyslovený
súdom prvej inštancie. Žalovaný nemá v zmysle ním citovanej judikatúry postavenie dobromyseľného
nadobúdateľa, pričom pre svoju argumentáciu využíva jej nesprávnu a účelovú interpretáciu. V zmysle
žalovaným citovaného nálezu I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 je možné dospieť k záveru, že
Ústavný súd SR sa priklonil k názoru, že za určitých, prísne vymedzených okolností je možné pripustiť
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti aj od nevlastníka, a to aj bez potreby splnenia
ďalších zákonom kladených podmienok pre vydržanie. Uvedené sa však v zmysle predmetného nálezu,
ako aj judikatúry Ústavného súdu ČR striktne viaže na prísne skúmanie dobromyseľnosti subjektu,
ktorý o sebe tvrdí, že je dobromyseľným nadobúdateľom. Takýto prieskum v sebe zahŕňa analýzu
všetkých okolností a súvislostí toho-ktorého prípadu, z ktorých nesmie vyplývať žiadna pochybnosť
o dobromyseľnosti nadobúdateľa. Pri analýze konkrétnych okolností, ktoré sprevádzali nadobudnutie
sporných pozemkov žalovaným, je nevyhnutné konštatovať, že žalovaný pri ich nadobúdaní nebol
dobromyseľný, v dôsledku čoho nemá nárok na poskytnutie ochrany jeho práv v zmysle citovaného
nálezu. Z toho dôvodu žalobca konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania jeho
dobromyseľnosti (uznesenie NS SR, sp. zn. 6MCdo/17/2010). Naopak existencia zásadných skutočností
vylučujúcich dobromyseľnosť na strane žalovaného vyplýva z viacerých, počas konania preukázaných,
skutočností. Napríklad nadobúdacím titulom spoločnosti PERGAMUM s.r.o. bola zmluva o predaji
podniku zo dňa 09.09.2005, z ktorej explicitne vyplýva, že v čase podpisu zmluvy bolo vlastníctvo
sporných pozemkov v katastri nehnuteľností vedené v prospech Slovenskej republiky. Tento fakt, bol
reflektovaný aj v samotnej zmluve o predaji podniku, konkurzný správca na túto skutočnosť upozornil
poznámkou pod čiarou, v zmysle ktorej bolo možné predmetné pozemky nadobudnúť až po zrušení
vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky. Ďalej žalovaný sporné pozemky nadobudol za cenu
o 1594 násobne nižšiu, ako bola ich trhová hodnota prezentovaná žalovaným v čase, keď ich Spojenej
škole Novohradská ponúkol na predaj. Žalovaný, ako aj jeho právni predchodcovia si museli byť vedomí,
že v čase keď kupovali sporné pozemky sa na nich nachádzala škola.

18. Ďalej vo svojom vyjadrení žalobca uvádza, že Najvyšší súd SR vo svojom uznesení neskonštatoval,
že žalovaný bol pri nadobudnutí sporných pozemkov dobromyseľný. Najvyšší súd SR ako dôvod
pre zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu uviedol iba skutočnosť, že podľa jeho názoru
sa odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku so žalovaným namietanou dobromyseľnosťou
argumentačne nevysporiadal. Zo znenia nálezu               I. ÚS 549/2015 vyplýva, že ústavný súd
sa v predmetnom prípade priklonil k názoru, že za určitých, prísne vymedzených okolností je možné
pripustiť nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti aj od nevlastníka. Uvedený záver nemá



žiadny zákonný podklad, pričom súd pri jeho vyslovení zásadným spôsobom prekročil líniu interpretácie
práva a v plnom rozsahu pristúpil k jeho tvorbe. Vyplýva to zo skutočnosti, že slovenský právny poriadok
nepozná ustanovenie, v zmysle ktorého by bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti
výlučne na základe dobrej viery nadobúdateľa. Jediný zákonný spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti od nevlastníka umožňuje inštitút vydržania upravený                        v
§ 134 OZ. Podľa názoru žalobcu z judikatúry slovenských aj českých súdov vyplýva, že ak proti
sebe stoja vlastnícke právo a dobromyseľnosť nadobúdateľa je potrebné skúmať dobromyseľnosť
vždy prísne a s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého prípadu. Pokiaľ s prihliadnutím na
okolnosti a súvislosti posudzovaného prípadu nie je možné bezpochyby konštatovať, že nadobúdateľ
nehnuteľnosti je dobromyseľný, ochrana práva dobromyseľného nadobúdateľa je potom v zmysle
nálezu vylúčená. Ako je zjavné, žalovaný sa interpretáciou citovaného nálezu Ústavného súdu SR
snaží navodiť dojem, že na to, aby bol považovaný za dobromyseľného, bude za každých okolností
postačovať, aby nehnuteľnosť nadobudol od osoby vedenej v katastri nehnuteľností ako vlastník. Takéto
vyvodenie záverov je nesprávne a účelové. Absolutizovanie výkladu nálezu prezentovaného žalovaným
by spôsobilo značnú nerovnováhu medzi právom na ochranu vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov a
princípom právnej istoty chrániacim dobromyseľných nadobúdateľov. Pri výklade ad absurdum, by tak za
dobromyseľného nadobúdateľa bolo potrebné považovať kohokoľvek, kto nadobudol nehnuteľnosť od
osoby, ktorú kataster nehnuteľností vedie ako jej vlastníka - či už oprávnene alebo neoprávnene. Všetko
bez ohľadu na to, či nadobúdateľ vedel alebo nevedel, že osoba uvedená v evidencii nehnuteľností
ako vlastník nie je skutočným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a skúmanie dobromyseľnosti by tak
stratilo svoj zmysel. S poukazom na nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 2219/2012 má žalobca za to, že súd
sa musí zaoberať všetkými okolnosťami, z ktorých by mohla vyplývať pochybnosť o dobromyseľnosti
nadobúdateľa. Vo vzťahu k sporným pozemkom sem s prihliadnutím na skutkové okolnosti preukázané
v konaní objektívne okrem iného musí patriť faktický stav pozemkov, ako aj spôsob a okolnosti ich
nadobudnutia na strane žalovaného a spoločnosti PERGAMUM s.r.o.. Ako už žalovaný poukázal vo
svojich skorších výpovediach, správca konkurznej podstaty, ako aj Krajský súd v Bratislave v rozpore s
§ 19 zákona č. 328/1991 Zb., o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom v čase rozhodovania o zahrnutí
pozemkov do konkurznej podstaty úpadcu BCT - Bratislavská cvernová továreň, a.s., rozhodli o zahrnutí
pozemkov do konkurznej podstaty úpadcu BCT bez toho, aby žalobcu vo vzťahu k sporným pozemkom
vyzvali na podanie incidenčnej žaloby. Vlastnícke právo k sporným pozemkom tak bolo zapísané v
prospech spoločnosti PERGAMUM v rozpore so zákonom a bez toho, aby sa žalobca mohol účinne
domáhať ochrany svojich práv. Už aj len z toho dôvodu by mala byť v súlade s princípom všeobecnej idei
spravodlivosti poskytnutá ochrana práva pôvodnému vlastníkovi, keďže ten o svoje vlastníctvo prišiel v
dôsledku protizákonného postupu správcu konkurznej podstaty a konkurzného súdu.

19. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí so závermi
uvedenými vo vyjadrení žalobcu, pričom má za to, že žalobca uvádza len skôr tvrdené skutočnosti,
rozsiahlo opisuje už raz tvrdený stav a zdôrazňuje svoju predošlú právnu argumentáciu. Žalovaný má
za to, že tvrdenia žalobcu sú výlučne tendenčného charakteru, nakoľko v celom rozsahu opomína
skutočnosť vyplývajúcu z predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR, a to konkrétne bod 17 a 18,
v rámci ktorých NS SR jasne a zrozumiteľne uvádza, v čom vidí pochybenia odvolacieho súdu v rámci
argumentácie uvedenej v odôvodnení rozhodnutia, a tiež čo považuje za rozhodujúcu skutočnosť pre
posúdenie a následné rozhodnutie v predmetnej právnej veci. Žalobca v rámci vyjadrenia spochybňuje
dobromyseľnosť žalovaného pri nadobudnutí vlastníckeho práva k sporných nehnuteľnostiam,  pričom v
žiadnom prípade sa nevysporiadal so skutočnosťou, že spoločnosť PERGAMUM s.r.o. získala vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam na základe právoplatného nadobúdacieho titulu. Žalovaný má za to,
že žalobca neuviedol jediný argument, ktorým by spochybnil, že na platnosť zmluvy o predaji podniku
zo dňa 09.09.2005 bol daný súhlas súdu, udelený opatrením Krajského súdu v Bratislave, vydaným dňa
14.06.2005 pod č. k. 7K/25/01-937. Argumentácia žalobcu je preto v celom rozsahu nedôvodná, pričom
vychádza už len zo skôr tvrdených skutočností a právnych záverov, bez reflektovania na právne otázky
nastolené NS SR.

20. K argumentácii žalobcu, že žalovaný nemá v zmysle ním citovanej judikatúry postavenie
dobromyseľného nadobúdateľa, pričom pre svoju argumentáciu využíva jej nesprávnu a účelovú
interpretáciu a že pri preukazovaní svojej dobromyseľnosti neuniesol dôkazné bremeno, uvádza, že
považuje dané tvrdenia za tendenčné a zavádzajúce, nakoľko neriešia problematiku uvedenú NS
SR v uznesení, a to, že odvolací súd sa musí jasne vysporiadať s otázkou, v čom vidí neplatnosť
nadobúdacieho titulu žalovaného, keďže súhlas na platnosť zmluvy o predaji podniku bol daný opatrením



Krajského súdu v Bratislave. Z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že opatrenie konkurzného
súdu má charakter riadneho súdneho rozhodnutia, ktoré je po právoplatnosti zásadne nezmeniteľné a
záväzné, súdy nie sú oprávnené preskúmavať vecnú správnosť tohto rozhodnutia v inom, teda ani v
tomto konaní. Opačným postupom by sa zasiahlo do jedného zo základných princípov právneho štátu,
a to do princípu právnej istoty a dôvery v súdne rozhodnutie. Žalobca nemá právo voči žalovanému, ako
ďalšiemu nadobúdateľovi, ak nepreukáže neplatnosť/neúčinnosť právneho úkonu na základe ktorého
vlastníctvo nadobudol. Požiadavka žalobcu na prinavrátenie vlastníckeho práva od žalovaného je v
rozpore nielen s ustanovením § 3 OZ, ale aj zásahom do vlastníckeho práva, a teda v rozpore s čl.
20 Ústavy SR, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd. Žalovaný si pri uzavretí kúpnej zmluvy splnil
všetky povinnosti, preveril, či sú splnené podmienky pre prevod vlastníckeho práva (podľa evidencie
v katastri nehnuteľností) a tiež, či nie sú na LV zapísané žiadne ťarchy, preto je v priamom rozpore
s princípom právnej istoty, aby postavenie žalovaného ako vlastníka nehnuteľností bolo negatívne
ovplyvnené. K poznámke v zmluve o predaji podniku, prostredníctvom ktorej žalobca spochybňuje
dobromyseľnosť žalovaného, tento uvádza, že žalovaný nespochybňuje, že v rámci zmluvy o predaji
podniku zo dňa 09.09.2005 bola uvedená poznámka, avšak práve z dôvodu, že došlo k jej naplneniu,
teda k zrušeniu vlastníctva v prospech SR, až následne došlo aj k schváleniu predaja konkurzným
súdom a na základe tohto aj k prevodu a zápisu vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovaného do
katastra nehnuteľností. Spoločnosť PERGAMUM s.r.o., ako víťaz ponukového konania nemala možnosť,
ale ani dôvod detailne poznať súvislosti, na ktorých by vyniklo podozrenie, že správca, pod kontrolou
súdu, by jej chcel predať nehnuteľnosti, ktoré nepatrili úpadcovi. Čo sa týka tvrdenia neprimeranosti
ceny za sporné pozemky dohodnutej v kúpnej zmluve uzatvorenej medzi predchádzajúcim vlastníkom
a žalovaným, uvádza, že skutočnosť výšky kúpnej ceny je výlučne na dohode zmluvných strán, ktoré
predmetný právny úkon ako dve súkromné právnické osoby uzatvárajú. Zmluvná sloboda je jedným zo
základných princípov na ktorých je založená oblasť tak občianskoprávna ako aj obchodnoprávna. Vo
všeobecnosti platí, že pokiaľ kogentné ustanovenie OZ zmluvnú voľnosť výslovne nezakazuje, alebo
pokiaľ z jeho povahy nevyplýva, že sa od neho nie je možné odchýliť, nie sú účastníci obmedzení v tom,
aby si na základe slobodného zmluvného rozhodovania vymedzili, aké povinnosti zmluvou prevezmú a
aké práva sa zmluvou založia. Pokiaľ ide o faktický stav pozemkov, žalovaný sa práve prostredníctvom
návrhu na vyporiadanie pozemkov pokúšal o zosúladenie právneho a faktického stavu, keď navrhol
žalobcovi vyriešiť predmetný rozpor prostredníctvom uzatvorenia nájomnej zmluvy alebo odkúpenia
predmetných pozemkov, pričom pri výpočte ceny vychádzal zo znaleckého posudku z októbra 2009. V
nadväznosti sa vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
konania.

21. V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že z rozsudku súdu prvej
inštancie vyplýva, že súd skúmal nadobudnutie sporných pozemkov spoločnosťou PERGAMUM s.r.o.
v konkurznom konaní, pričom dospel k záveru, že tento prevod bol absolútne neplatným právnym
úkonom,  to z dôvodu porušenia zákona zo strany správcu konkurznej podstaty a konkurzného súdu,
ktorí neinformovali Slovenskú republiku (ako v tom čase zapísaného vlastníka pozemkov) o zapísaní
pozemkov do konkurznej podstaty úpadcu a nevyzvali ju na podanie vylučovacej žaloby. Žalobca
poukázal aj na svoje skoršie vyjadrenie, v ktorom predložil súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR zo
dňa 11.09.2009, sp. zn. 5 Cdo 194/2008, z ktorého vyplýva, že právna domnienka podľa § 19 ods.
2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene, nastáva
iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti
správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná
do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Teda, ak konkurzný súd nevyzval žalobcu na
podanie vylučovacej žaloby proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu BTC, ktorou sa žalobca mohol
domáhať vylúčenia predmetných pozemkov z konkurznej podstaty úpadcu, nemohla nastať zákonná
fikcia, v zmysle ktorej by sa predpokladalo, že sporné pozemky boli do súpisu konkurznej podstaty
úpadcu zahrnuté oprávnene, a teda následne ani nemohlo dôjsť k platnému prevodu pozemkov z
konkurznej podstaty na spoločnosť PERGAMUM s.r.o.. Ďalej žalobca uviedol, že vo svojom skoršom
vyjadrení reagoval na rozhodnutia Ústavného súdu SR a Ústavného súdu ČR, ktoré za určitých
prísne vymedzených okolností pripustili možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
dobromyseľným nadobúdateľom od nevlastníka aj keď nie sú splnené zákonné podmienky takéhoto
nadobudnutia, a to primárne s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti. Na doplnenie svojej
argumentácie o tom, že súd v predmetnom konaní nemôže priznať vlastnícke právo k pozemkom



žalovanému, žalobca poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.01.2017,
sp. zn. 3 Cdo 223/2016, ktorý bol vyhlásený po vydaní nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016,
sp. zn.                 I. ÚS 549/2015, v ktorom Najvyšší súd SR vyjadril názor, že absolútne neplatný
právny úkon nespôsobí právne následky aj v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté
o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal
sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá
vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Dobrá viera
týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti
oprávneného držiteľa             (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne
iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami, pokiaľ zápis
v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri, aj
napriek prípadnej dobrej viere osoby zapísanej ako vlastník. Prijatie právneho názoru, že pri nadobudnutí
vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera nadobúdateľa
v to, že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá právneho stavu,
by viedlo k obsoletnosti tých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré
právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú dobu. Tento názor by negoval
dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť)
nadobúdateľa nad zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Vec prejednávajúci
senát je presvedčený, že pre tento názor nedáva súčasná právna úprava žiadne opodstatnenie. Práve
so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov by k zmene náhľadu na tak
významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len
na základe nového výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej
individuálnej veci. Vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu sú plne v súlade s právnym názorom
žalobcu prezentovaným v danom konaní a žalobca sa s nimi absolútne stotožňuje.

22. Podaním zo dňa 22.01.2019 bolo súdu oznámené, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa na
základe kúpnej zmluvy V-38597/2018 zo dňa 15.01.2019 stal terajší žalovaný. Preto odvolací súd na
základe návrhu žalobcu uznesením č. k. 14Co/232/2018-974 zo dňa 03.07.2019 v súlade s § 80 ods.
2 CSP pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalovaného LAVINGTON CONSULTANTS LTD
vstúpila obchodná spoločnosť ako nový žalovaný: Rača Invest, s.r.o..

23. Odvolací súd opätovne preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods.
1 Civilného sporového poriadku, ako aj názorom vysloveným dovolacím súdom               § 455 CSP,
vec prejednal a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Preto rozsudok
súdu prvej inštancie  ako vecne správny  potvrdil. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 26.10.2021, pričom o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

24.  Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení               a
zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim
pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli
skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia
rozsudku súdom prvej inštancie a v čase podania odvolania.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd priznal vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam žalobcovi je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako
taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ                          v odvolaní
neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie
odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

26. Najvyšší súd SR svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo 231/2017 zo dňa 31.07.2018, ktorým zrušil
rozsudok odvolacieho súdu č. k. 14Co/407/2015-775 zo dňa 18.10.2016 a vec mu vrátil na ďalšie



konanie, nepoukazoval na nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ale toto rozhodnutie považoval
za nedostatočne odôvodnené, čo zakladalo porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces
(čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Preto odvolací súd pri svojom opätovnom
rozhodovaní postupoval aj v súlade s § 455 CSP.

27.  Odvolací súd po preskúmaní spisu uvádza, že v odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by
konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo vadou, týkajúcou sa procesných
podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 380 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s  §
195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v
zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym
spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných
strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade  s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

28.  K odvolacím námietkam odvolateľa  odvolací súd uvádza nasledovné:

29.  Žalovaný v odvolaní namietal  nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu, nakoľko podľa
žalovaného súd prvej inštancie na jednej strane tvrdí, že správa majetku štátu predstavuje súhrn
oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu, ktorú mu štát zveril do správy. Na druhej
strane tvrdí, že správa predmetných nehnuteľností nebola prevedená delimitačným protokolom na
Krajský školský úrad, ale po jeho vzniku je Obvodný úrad jeho právnym nástupcom a teda správcom
sporného majetku. Odvolací súd poznamenáva, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dostatočne
odôvodil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, na ktorú poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).  Aktívna vecná
legitimácia predstavuje také právne postavenie žalobcu, na základe ktorého mu podľa hmotného práva
patrí žalobou uplatnené právo (nárok) alebo na základe ktorého má procesné právo uplatniť na súde
žalovaný nárok. Žalobca má povinnosť uniesť v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou bremeno
tvrdenia a bremeno dôkazu. Bremeno tvrdenia žalobca unesie už tým, že si určitý nárok uplatní na
súde, aj pokiaľ túto skutočnosti výslovne v žalobe neuvedie. Žalobcu zaťažuje tiež povinnosť toto svoje
tvrdenie v konaní preukázať, nakoľko je to žalobca, kto z tohto tvrdenia vyvodzuje pre seba priaznivé
právne následky. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca svoje tvrdenia v predmetnom súdnom konaní
náležite preukázal, preto mu prislúcha aktívna vecná legitimácia. Aktívne vecne legitimovaná v konaní
je Slovenská republika.

30.  Žalovaný v odvolaní namietal skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením
skutočnosti, kedy sporné pozemky prešli na školskú správu, keď predložené listinné dôkazy svedčia o
nespornosti vlastníctva  stavby školy, ktoré nebolo rozporované, ale nie vlastníctva k pozemkom. Súd
prvej inštancie sa nevyporiadal, kedy a na základe akých skutočností došlo k zmene v evidencii správy
majetku štátu zo Závodov MDŽ na školské orgány. K tomu odvolací súd uvádza, že vlastnícke právo
štátu primárne nepochybne vyplývalo z PK vložiek k parcelám číslo XXXX a XXX3 (ktoré boli následne
menené geometrickými plánmi na parcely podľa žalobného petitu), do ktorých sa robili zápisy len do
roku 1964, a následne sa vlastnícke zmeny zapisovali len do evidenčných listov Správy geodézie a
kartografie (tieto boli zrušené zmenou zákona až k 1.1.2005) a od 1.1.1996 boli zákonom č. 162/1995
Z. z. nahradené zápismi do listov vlastníctva v katastri nehnuteľností. Tento právny stav tak osvedčuje,
že pre skúmanie vlastníckych a iných práv ku konkrétnej nehnuteľnosti sú rozhodujúce  nielen zápisy
v pozemkových knihách do roku 1964, ale  následne  aj evidenčné listy a zápisy na listoch vlastníctva
v katastri nehnuteľností.  Z obsahu spisu vyplýva, že   posledným zápisom  v PK vložke č.XXXX  do
roku 1964  sa uvádza ako    vlastník sporných parciel Čsl. štát, pričom  správa predmetných parciel ako
majetku štátu bola zapísaná do roku 1948 pre Danubia, bavlnárske závody, n.p., a od roku 1952 boli
sporné parcely  v  správe Závodov Medzinárodného dňa žien, n.p. v Bratislave. Od roku 1964 sa zmeny
v zápisoch v pozemkovoknižných vložkách nevykonávali, túto úlohu prevzala evidencia nehnuteľností
vedená Správou geodézie a kartografie. Z výpisu z evidencie nehnuteľností predložených v konaní a
to z výpisov z evidenčných listov č. 34 a č. 33  zo dňa 06.03.1986 vyplýva, že vlastníkom predmetných
nehnuteľností (pozemkov) bol Čsl. štát a správu vykonávala  - Mestská správa komunikácii (č.33)  a
Mestská správa školských                           a kultúrnych zariadení (č.34). Z vyššie uvedených
listinných dôkazov je teda zrejmé, že                     k zmene vlastníctva štátu k parcelám nedošlo,
zmenil sa len ich správca, resp. užívateľ, ktorým v roku 1986  preukázateľne neboli Závody MDŽ n.p. Z



úradného záznamu  vedúceho odboru školstva Národného výboru hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa
13.05.1986 vyplýva, že  došlo k zrušeniu  Mestskej správy školských a kultúrnych zariadení a všetok
majetok v jej správe bol odovzdaný do operatívnej správy odborom školstva a kultúry ObNV Bratislava I a
IV a dňom 1.1.1972 prešiel do užívania (operatívnej správy) Obvodných hospodárskych správ školských
zariadení. Nedošlo však aj k zmene užívateľa v evidencii nehnuteľností k  uvedeným nehnuteľnostiam,
medzi ktorými sú aj parc. č. XXXX/X-3 v kat. území H. preto bol daný  súhlas na vykonanie zmeny v
evidencii nehnuteľností. Na tento úradný záznam  nadväzuje aj  hlásenie zmien v evidencii nehnuteľností
založené v súdnom spise.  Obdobne  je v spise založené  aj hlásenie zmien v evidencii nehnuteľností
týkajúce sa zmeny užívania parc. č. XXXX/X  vo vlastníctve štátu, vedenej v evidencii nehnuteľností v
užívaní  Z. správy komunikácii, ktorý zápis taktiež nezodpovedal skutočnosti, nakoľko   nehnuteľnosť
je v užívaní Obvodnej hospodárskej správy školských zariadení a detských jaslí Bratislava II. Výpisy z
evidencie nehnuteľností žalovaný  namietal, ale ničím ich relevantne v konaní  nespochybnil. Poukazoval
predovšetkým  na zápis v PK vložke                 č. 24XX  a skutočnosti o prevzatí  všetkého  majetku
bývalého národného podniku Závody  Medzinárodného dňa žien 8. marca, ktorý mal sporné parcely vo
vlastníctve Československého štátu v operatívnej správe jeho právnymi  nástupcami. Z obsahu spisu
ďalej vyplýva, že predložené výpisy z katastra nehnuteľností zo dňa 25.11.2002 a to výpis z evidenčného
listu č. 34 - čiastočný týkajúci sa  pozemku parc. č. 9732/1 uvádza ako držiteľa alebo inú oprávnenú
osobu Čsl. štát -  Mestskú správu školských a kultúrnych zariadení                      a  výpis z evidenčného
listu č.XXXX - čiastočný  týkajúci sa pozemkov  parc. č. XXXX/X                       a parc.č.XXXX/X uvádza
ako držiteľa alebo inú osobu Čsl. štát- Obvodná hospodárska správa školských zariadení.

31.  Z vyššie uvedených skutočností však vyplýva, že zápis v evidencii nehnuteľností k 06.03.1986,
nepreukazuje  správu štátneho  podniku  Závody MDŽ k sporným pozemkom v čase pred jeho
privatizáciou, ale naopak preukazuje skutočnosť, že správa predmetných pozemkov vo vlastníctve štátu
patrila iným subjektom a nie  štátnemu podniku Závody MDŽ, ako právnemu predchodcovi úpadcu BCT
a.s. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu  vlastníckeho  práva štátu  k sporným
pozemkom  v dôsledku privatizácie.

32.  S poukazom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie dospel k správnemu  skutkovému a
právnemu záveru, že právni predchodcovia akciovej spoločnosti BCT, a to národný podnik Závody MDŽ,
ktorý sa neskôr transformoval na štátny podnik a ďalej na akciovú spoločnosť so 100% majetkovou
účasťou štátu,  ktorá bola neskôr privatizovaná, tak nikdy neboli vlastníkmi  sporných parciel, ale mali
ich len po určité obdobie vo svojej správe, ktorá však preukázateľne netrvala do času transformácie
Závodov MDŽ n.p. ako správcu predmetných pozemkov  zapísaného v PK vložke č.2491 na štátny
podnik a následne akciovú spoločnosť so 100 % majetkovou účasťou štátu.  Pokiaľ preto bol do akciovej
spoločnosti  Závody MDŽ,  a.s. ( BCT ) pri jej založení  vložený celý majetok  štátneho podniku  Závody
MDŽ Bratislava, tento vklad sa nevzťahoval na sporné nehnuteľnosti, ktoré  v tom čase už  nemal
štátny podnik  Závody MDŽ v správe. Takáto skutočnosť nevyplýva ani rozhodnutia ministra priemyslu
č. 118/1990 zo dňa 29.12.1990 o zakladateľskom pláne akciovej spoločnosti Závody MDŽ, a.s.  Nebolo
ani preukázané, že sporné pozemky  boli  predmetom privatizácie 100% majetkovej účasti štátu v
spoločnosti BCT a.s. Z listu Ministerstva hospodárstva SR na č. l. 357  totiž vyplýva, že privatizačný
projekt spoločnosti BCT bol na Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR predložený
za účelom privatizácie majetkovej účasti štátu, a preto projekt neobsahoval špecifikáciu nehnuteľného
majetku, ale len ocenenie majetku. Z rozhodovacej praxe súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 27.06.2012, sp. zn. 6Cbi/62/2011) vyplýva, že obligatórnou náležitosťou privatizačného
projektu, ktorým má dôjsť k privatizácii majetku štátu, malo byť vymedzenie majetku určeného na
privatizáciu, a to v prípade nehnuteľností tak, aby mohol byť vykonaný vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. Toto vymedzenie malo byť určité nielen z hľadiska splnenia náležitostí
stanovených v § 6 ods. 1 písm. b) zákona                       č. 92/1991 Zb. účinného v čase schválenia
privatizačného projektu, ale aj z hľadiska ustanovenia § 37 a 39 Občianskeho zákonníka. Predmetné
rozhodnutie o schválení privatizačného projektu  nebolo spôsobilé spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik
vlastníckych práv, nakoľko bolo neurčité a neobsahovalo presnú identifikáciu nehnuteľností, ktoré mali
byť predmetom privatizácie. Pokiaľ teda žalovaný poukazuje na privatizáciu  a vznik spoločnosti BCT
a.s., ktorá prebrala všetok majetok štátneho podniku Závody MDŽ                          v súvislosti
s nadobudnutím vlastníckeho práva  k sporným pozemkom, táto argumentácia nezodpovedá nielenže
zápisom ohľadne správy v evidencii nehnuteľností, ale ani nevyplýva ani zo samotného privatizačného
projektu alebo zo zakladateľského plánu. V tejto súvislosti  odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
žalovaný má v  spore taktiež dôkaznú povinnosť preukázať svoje tvrdenia ohľadom nadobudnutia svojho



vlastníckeho práva (resp. jeho právnych predchodcov). Preto pokiaľ žalovaný tvrdí, že  sporné pozemky
nadobudol jeho právny predchodca privatizáciou bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať.
Odvolací súd konštatuje, že žalovaný  nepredložil v konaní  žiadny dôkaz o tom, že sporné pozemky
boli predmetom privatizácie, v dôsledku čoho malo podľa tvrdenia žalovaného  dôjsť k nadobudnutiu
vlastníckeho práva. Preto možno uzavrieť, že v tejto časti žalovaný  neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom tohto svojho tvrdenia. Pre úplnosť odvolací súd  pokiaľ ide o nadobudnutie  vlastníckeho  práva
k privatizovanému majetku uvádza, že  tento majetok mohol v čase privatizácie tvoriť iba  vlastný majetok
akciovej spoločnosti a majetok štátu, ktorý mal štátny podnik  v súvislosti s predmetom svojej činnosti
vo svojej správe.  Preto odvolací súd uzavrel, že v konaní nebolo  preukázané, že predmetné sporné
pozemky vo vlastníctve štátu  mal  v čase transformácie a následnej  privatizácie štátny podnik Závody
MDŽ vo svojej  správe a ani nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že sporné pozemky boli uvedené
v privatizačnom projekte. Nielen  zápis o správe pozemkov v evidencii nehnuteľností  k 06.03.1986,
ale aj  výpis z  katastra nehnuteľností  uvádzajúci aj v roku 2002 ako oprávnenú osobu a držiteľa
pri sporných pozemkoch  Československý štát- Mestskú správu  školských  a kultúrnych zariadení
a Obvodná hospodárska správa školských zariadení), a aj zistený skutkový stav nijako nesvedčí pre
správu pozemkov bývalému štátnemu podniku Závody MDŽ v čase po tom, čo na sporných pozemkoch
bolo postavené školské zariadenie.

33.  S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, nie sú dôvodné odvolacie námietky žalovaného,
že sporné pozemky boli vo vlastníctve úpadcu BCT, a.s., na ktorú prešiel v dôsledku privatizácie všetok
majetok jej právnych predchodcov, vrátane predmetných pozemkov.

34.  Odvolateľ ďalej v odvolaní uviedol, že sporné pozemky získala spoločnosť Pergamum, s.r.o. v
konkurznom konaní sp. zn. 7K 25/01 ako víťaz ponukového konania a to Zmluvou o predaji podniku
zo dňa 09.09.2005, ktorého predaj bol schválený opatrením konkurzného súdu zo dňa 14.06.2005 a
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 19.01.2007, a teda konala pri kúpe
predmetných pozemkov v dobrej viere na základe rozhodnutia súdu o predaji majetku úpadcu v konkurze
a zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností  a v tejto súvislosti poukázal aj na  nález ÚS sp. zn.
I. ÚS/549/2015 k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom.

35.   Pokiaľ ide o konkurzné konanie a zahrnutie sporných pozemkov do súpisu majetku úpadcu odvolací
súd uvádza, že v čase začatia konkurzného konania  a súpisu majetku úpadcu nebolo  zapísané
vlastnícke právo úpadcu v katastri nehnuteľností  a to až  do 30.05.2005                  (kedy došlo k zrušenia
zápisu vlastníckeho práva v prospech SR na základe protestu prokurátora, ktorý však namietal iba
postup katastra  z hľadiska nedodržania poradia zápisov), ale naopak  výpis z evidencie katastra uvádzal
ako  držiteľa alebo inú oprávnenú osobu pri sporných pozemkoch Československý štát. V  konkurznom
konaní mal preto  konkurzný súd (správca konkurznej podstaty), pokiaľ zahrnul predmetné pozemky
do súpisu, vyzvať  dotknutý subjekt (žalobcu) na podanie vylučovacej (excindenčnej) žaloby súdom
určenej lehote. Konkurzný správca dňa 02.10. 2004 doručil Správe katastra pre hl. mesto SR  Bratislavu
návrh na zápis vlastníckeho práva k pozemkom vytvorených  podľa pripojených geometrických plánov.
Správa katastra zápis vlastníckeho práva podľa návrhu správcu vykonala, avšak nie k pozemkom parc.
č. XXXX/X,XXXX/X,XXXX/X a XXXX/X. Zároveň dňa 07.09.2005 oznámila správcovi nemožnosť zápisu
vlastníckeho práva k označeným pozemkom z dôvodu vzniku duplicitného vlastníctva. Tieto skutočnosti
vyplývajú aj z rozhodnutia  Správy katastra  pre hl. mesto SR Bratislavu zo dňa 31.05.2006 č. Z
-3004/04.   Preto v zmysle  § 19 ods. 1 a 2  zákona č. 238/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (za
účinnosti ktorého sa konkurzné konanie začalo), ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše
sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami, alebo s poznámkou o
iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec
do súpisu nemala zaradiť, ,aby v lehote určenej súdom,  podal žalobu proti správcovi  na vylúčenie
veci z konkurznej podstaty. V prípade, že  nie je žaloba podaná včas, predpokladá sa, že vec  je
do súpisu zahrnutá oprávnene. V konkurznom konaní ale konkurzný súd  žalobcovi neuložil, aby  v
lehote určenej súdom podal vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde a nepoučil ho o tom, že jeho
vec bola zapísaná do  súpisu a právnych dôsledkoch nepodania žaloby.  Preto nemohla ani nastať
fikcia ustanovená v 19 ods. 2 zákona č. 231/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, že  vec bola zahrnutá
do podstaty oprávnene. Nie je pritom významné z akého dôvodu konkurzný súd takto nepostupoval
(uznesenie NS SR 5Cdo/194/2008).



36.  Odvolací súd preto nemôže opomenúť, že pokiaľ ide o existenciu naliehavého právneho záujmu,
ktorá vyplýva zo samotnej podstaty určovacej žaloby na určenie vlastníckeho práva  a absolútnej povahy
vlastníckeho práva, žalobca nemohol ochranu  svojho vlastníckeho práva uplatniť v konkurznom konaní,
keďže nebol vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby. Žalobcovi preto zostal jediný právny prostriedok
ochrany svojho vlastníckeho práva, ktorou je žaloba o určenie vlastníckeho práva,  ktorou  sa môže
vyriešiť  záväzne  otázka vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a to aj z hľadiska   posúdenia
platnosti  zmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej
od úpadcu a nadobúdateľ z tejto zmluvy bol zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností, a bez
ohľadu na skutočnosť, že predmetnú zmluvu schválil opatrením konkurzný súd. V určovacom spore súd
nepreskúmava rozhodnutie konkurzného súdu, ale samotný nadobúdací titul a jeho platnosť.  Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva totiž  priamo zo zákona a pôsobí voči každému a môže sa jej
dovolať ktokoľvek. Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a ani nemôže
byť konvalidovaná dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Dôsledkom absolútnej neplatnosti
právneho úkonu je, že právny úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, že na jeho základe
bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a na právny úkon je
nutné hľadieť, ako by nebol urobený ( rozhodnutie NS SR  publikované  pod číslom: 39/1998 ZSP,
nález III. ÚS 531/2012). Preto  je  práve z tohto dôvodu daný naliehavý právny záujem žalobcu na
určovacej žalobe. Odvolací súd preto nepovažuje za dôvodné ani námietky žalovaného, že  jeho právny
predchodca spoločnosť Pergamum s.r.o. nadobudla sporné pozemky v konkurznom konaní zmluvou o
predaji podniku, ktorú opatrením schválil konkurzný súd.

37.   V  konkurznom konaní došlo Zmluvou o predaji podniku zo dňa 09.09.2005 k  predaju   sporných
pozemkov spoločnosti Pergamum s.r.o, ktoré neboli nikdy vo vlastníctve úpadcu               (ani
nezabezpečovali záväzky úpadcu) a zároveň vlastník nemal vedomosť o zahrnutí svojich nehnuteľností
do súpisu majetku úpadcu a ani nebol vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby konkurzným súdom, hoci
konkurzný súd (správca konkurznej podstaty) mali vedomosť o spornosti vlastníctva úpadcu, vyplývajúcu
tak z verejných registrov, ako aj z oznámenia katastra nehnuteľností o nezapísaní vlastníckeho práva
k sporným pozemkom úpadcovi (BCT a.s.), nakoľko by došlo k duplicite vlastníctva.  Preto podľa
názoru odvolacieho súdu  preto išlo o v tejto časti t.j. v časti  predaja sporných pozemkov v predmetnej
zmluve   o absolútne neplatný právny úkon, ktorým nedošlo (nemohlo dôjsť) k odňatiu vlastníckeho práva
skutočnému vlastníkovi, t.j. Slovenskej republike.

38.   Pokiaľ ide posúdenie skutočnosti, ktorú namieta odvolateľ, a to že spoločnosť Pergamum s.r.o.
konala pri kúpe  predmetných pozemkov v dobrej viere na základe rozhodnutia súdu o predaji majetku
úpadcu v konkurze a zápise  vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a v tejto súvislosti  poukázanie
aj na  nález ÚS sp. zn. I. ÚS/549/2015                            k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva
dobromyseľným nadobúdateľom k tomu odvolací súd uvádza nasledovné.

39. Pokiaľ ide o nález  ÚS sp. zn. I. ÚS/549/2015 na ktorý poukázal odvolateľ, odvolací súd uvádza,
že prelomenie zásady nemo plus iuris a  posúdenie dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva od
nevlastníka má význam len vtedy, ak je preukázané, že došlo                          k nadobudnutiu nehnuteľnosti
od nevlastníka. V opačnom prípade nemá  riešenie tejto otázky žiadny význam, nakoľko v prípade, že
boli  sporné nehnuteľnosti nadobudnuté od vlastníka, je  nadobúdací titul platný  a dôjde k platnému
nadobudnutiu vlastníckeho práva. Dobrá viera  nadobúdateľa by v takejto situácii bola právne irelevantná
a nebolo by vôbec potrebné sa ňou pri rozhodovaní sporu zaoberať.  V  prejednávanej veci odvolací súd
v zhode so súdom  prvej inštancie dospel k záveru, že vlastnícke právo k sporným pozemkom nepatrilo
úpadcovi a pokiaľ bolo prevedené  na  spoločnosť Pergamum s.r.o.  išlo o absolútne neplatný právny
úkon, ktorým došlo k zápisu vlastníckeho  nadobudnutého od  nevlastníka.

40. K otázke dobrej viery v súvislosti s prelomením zásady nemo plus iuris odvolací súd uvádza, že
úvahy Ústavného súdu vyslovené v predmetnom náleze ohľadne možného prelomenia zásady nemo
plus iuris  s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa   riešil vo svojom uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020
zo dňa 27.04.2021 aj Veľký sená Obchodnoprávneho kolégia  NS SR , ktorého závermi  sú  viazané
nielen   senáty NS SR ( § 48 ods. 3 CSP), ale    aj súdy  nižšej inštancie vo svojej rozhodovacej činnosti.

41. Veľký senát Obchodnoprávneho kolégia NS SR  v predmetnom  uznesení  prijal záver, že s poukazom
na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet)  nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti



na inú osobu ten, kto je sám nie vlastníkom. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy o prevode
vlastníckeho práva nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa , ak prevodca sám
nebol  vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovne zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak.

42. V prejednávanej veci  došlo k prevodu  vlastníckeho práva na spoločnosť Peragamum s.r.o v
konkurznom konaní Zmluvou o predaji podniku zo dňa 09.09.2006. Konkurzný zákon č. 328//1991 Zb.
podľa ktorého bolo predmetné konkurzné konanie vedené  neobsahoval výslovnú úpravu nadobudnutia
vlastníckeho práva  od nevlastníka v konkurznom konaní. Preto  nemohlo dôjsť k prelomeniu zásady,
že nikto nemôže nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, tak ako je to   upravené v zák. č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, kde ustanovenie  § 97 ods. 3 vyslovene upravuje, že kupujúci pri
odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol
jej vlastníkom. Preto odvolací súd uvádza, že platná právna úprava konkurzného konania v zákone
č.328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorej bolo konkurzné konanie vedené, neumožňovala v
konkurznom konaní nadobudnúť vlastnícke právo v prípade, že úpadca nebol vlastníkom prevádzaných
nehnuteľností. S poukazom na vyššie uvedené možno preto uzavrieť, že v prejednávanej veci nejde o
prípad, kedy by mohol vlastnícke právo                            v konkurznom konaní nadobudnúť aj nevlastník,
nakoľko v  platnej a účinnej    zákonnej úprave konkurzného konania  podľa zákona č. 328/1991  Zb. o
konkurze a vyrovnaní,  podľa ktorej bolo konkurzné konanie vedené absentovala taxatívne vymedzená
možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka.

43. Veľký senát Obchodnoprávneho kolégia NS SR  ďalej vo svojom uznesení uviedol, že dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda   od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava
de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje.

44. Pokiaľ ide o  dobromyseľnosť kupujúceho spoločnosti Pergamum  s.r.o. pri nadobúdaní vlastníckeho
práva k sporným pozemkom  Zmluvou o predaji podniku zo dňa 09.09.2005 tak k tomu odvolací súd
zdôrazňuje, že  v samotnej  predmetnej zmluve o predaji podniku je uvedená  poznámka k sporným
pozemkom, ktorá uvádza,  že  vklad vlastníckeho práva k sporným pozemkom v prospech kupujúceho
a teda fakticky jeho nadobudnutie  bude možný  po zrušení vlastníctva  zapísaného v prospech SR -
Spojená škola, Novohradská 3, Bratislava a zápise vlastníckeho práva v prospech úpadcu záznamom,
ktorým predávajúci požiadal o zápis vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.  Z uvedeného
vyplýva, že spoločnosť Pergamum s.r.o mala pri uzatváraní Zmluvy o predaji podniku  vedomosť
o tom, že vlastníkom  prevádzaných  pozemkov je Slovenská republika a nie úpadca spoločnosť BCT
a.s. Už samotná táto vedomosť dobromyseľnosť spoločnosti Pergamum s.r.o. pri nadobúdaní sporných
pozemkov vylučuje, pretože pokiaľ mala spoločnosť Pergamum s.r.o. ako kupujúci v konkurznom konaní
pri uzatváraní Zmluvy o predaji podniku  vedomosť  o tom, že vlastníkom  prevádzaných  pozemkov je
Slovenská republika a nie úpadca,  mohla si v dôsledku tejto vedomosti overiť, či bol vlastník správcom
konkurznej podstaty pred uzatvorením zmluvy vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby, nakoľko takýto
postup v prípade pochybností  o vlastníckom práve úpadcu predpokladá samotný konkurzný zákon,
ktorý ako všeobecne záväzný právny predpis je zverejnením textu zákona v Zbierke zákonov  všetkým
verejne známy.

45.  Taktiež odvolací súd uvádza, že pre posúdenie dobromyseľnosti spoločnosti  Pergamum s.r.o. nie
je bez významu ani skutočnosť, že na predávaných pozemkoch sa nachádzajú školské zariadenia, čo
je ľahko zistiteľná a overiteľná skutočnosť. V prípade  že  spoločnosť Pergamum  s.r.o. chcela pozemky
kúpiť, tak je  dôvodné predpokladať, že jej bol stav kupovaných nehnuteľností známy. Preto skutočnosť,
že na pozemkoch sú školské zariadenia (budova školy, školský areál a ihrisko) a  navyše  spolu s
vedomosťou kupujúceho, že  sporné pozemky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky,  podľa názoru
odvolacieho súdu vylučujú akúkoľvek dobrú  vieru spoločnosti Pergamum s.r.o. pri nadobúdaní sporných
pozemkov,  že tieto sú vo vlastníctve úpadcu  BCT a.s.

46. V predmetnom prípade nebola dobromyseľnosť nadobúdateľa spoločnosti Pergamum s.r.o.
preukázaná. Skutočnosť, či je nadobúdateľ dobromyseľný treba hodnotiť vždy objektívne a veľmi prísne.
Dobromyseľnosť musí s ohľadom na všetky skutočnosti konkrétnej veci  existovať vždy  objektívne t.j.
dobromyseľnosť nadobúdateľa pri nadobudnutí   veci od nevlastníka je daná iba vtedy, ak nadobúdateľ



objektívne nemal možnosť pri zachovaní maximálne možnej obozretnosti zistiť, že kupuje nehnuteľnosť
od osoby, ktorá jej vlastníkom v skutočnosti nie je, alebo byť nemusí, nakoľko existujú pochybnosti o
jej vlastníckom práve.  Žalovaný v tomto smere  neuniesol  dôkazné bremeno. Unesenie dôkazného
bremena tvrdenia o dobromyseľnosti nadobúdateľa nemožno založiť len odkazom  na  nález Ústavného
súdu SR, prípadne na zápis v katastri nehnuteľností, ale je potrebné preukázať, že nadobúdateľ skutočne
bol zo zreteľom na všetky okolnosti prípadu  objektívne dobromyseľný.

47.  Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že je vylúčená aj prípadná
dobromyseľnosť spoločnosti Pergamum s.r.o. ako kupujúceho pri uzatváraní zmluvy o predaji podniku
v zmysle § 483 ods. 3 v spojení  s § 444 až 446  Obchodného zákonníka.

48. Odvolací súd ďalej uvádza, že vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech
vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“),
napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je
vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten,                         v prospech práva ktorého
svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na
jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti Odvolací súd považuje s poukazom na všetky
vyššie uvedené skutočnosti   preto za správny aj záver súdu prvej inštancie o tom,  že prevod sporných
pozemkov na základe Zmluvy o predaji podniku  uzatvorenej medzi  správcom konkurznej podstaty
úpadcu BST a.s. ako predávajúcim  a spoločnosťou Pergamum s.r.o., ako kupujúcim dňa 09.09.2005  je
absolútne neplatným právnym úkonom. Odvolací súd uvádza, že  predmetná zmluva o predaji podniku
je v tejto časti absolútne neplatná  a preto nie je  nadobúdacím titulom pre nadobudnutie vlastníckeho
práva spoločnosti Pergamum s.r.o. k sporným pozemkom.

49.  Vzhľadom na vyššie uvedené a v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse
habet, t. j. že  nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má, nenadobudli vlastnícke právo
k sporným pozemkom ani právni nástupcovia spoločnosti Pergamum s.r.o. ako kupujúci na základe
následných  kúpnych zmlúv a to bez ohľadu na zápis v katastri nehnuteľností, svedčiaci vlastníckemu
právu predávajúcich, nakoľko tento zápis nezodpovedal existujúcemu skutočnému vlastníckemu právu
pravého vlastníka. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že posudzovanie dobrej viery  nadobúdateľov pri
ďalších prevodoch vlastníckeho práva zmluvnými prevodmi až na súčasného  žalovaného s poukazom
na zápis predávajúceho ako  vlastníka v katastri nehnuteľností   z hľadiska prelomenia zásady nemo plus
iuris s poukazom na právne závery vyslovené v uznesení Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS
SR  nemá žiadnu právnu relevanciu, nakoľko v prípade  týchto zmluvných prevodov vlastníckeho práva
zákon výslovne taxatívne neupravuje   nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich
nadobúdateľa.  Preto v prípade týchto zmluvných prevodov právna úprava de lege lata nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa   neumožňuje.

49.  Odvolací súd poznamenáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasni´
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane
´ základné právo účastníka na súdnu a inú právnu ochranu (Ústavný súd SR, sp. zn. IV. ÚS 112/05).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní´ podľa cˇl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní´, zostali sporne´ alebo sú nevyhnutne´
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava                           v odvolacom
konaní (Ústavný súd SR, sp. zn. H. ÚS 78/05).

50.  S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že  napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto  ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.  Súd
prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil
v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,                     s ktorými sa odvolací
súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých



vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. §
220 CSP zdôvodnil. Preto odvolací súd uvádza, že odvolacie dôvody, ktoré uvádzal odvolateľ  neboli
dôvodné.

51. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé
vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil a podľa § 387
ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie a v zmysle § 455 CSP na
základe rozhodnutia dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí doplnil dôvody a argumenty na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

52.  O nároku na náhradu trov odvolacieho aj  dovolacieho konania rozhodol odvolací súd samostatnými
výrokmi podľa zásady úspechu v konkrétnom štádiu konania (Uznesenie Ústavného súdu SR z
19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 453/2019).

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca  plne úspešný, preto mu odvolací súd
priznal  proti žalovanému  nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania  rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

54.  O trovách  dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP                    a
§ 453 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. V dovolacom konaní bol žalovaný plne úspešný, preto
mu odvolací súd priznal  proti žalobcovi  nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania  rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon                     pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).



(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,   z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody)  a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku  a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/197/2009", "guid": "fcbf4e98-d7ca-4a1a-b8fc-04feb3a5ad1a:a47ab767-a8b7-41cb-9aed-68e1cc8f9d68", "vztah": "potvrdene"}], "stav": {"sz": "I. ÚS 70/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:8cffce48-717f-426d-b5a0-13d056e0edd9", "datum": "2024-02-01", "vztah": "zamietnute"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:c4d5f9ce-ab9e-45ad-80fc-2111a331a7bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.453.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.453.2019.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:fdd8df70-c399-49c2-8113-38c430094dde", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 531/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 531/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdd8df70-c399-49c2-8113-38c430094dde"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "1ef20abc-adfe-48c0-b887-8a1b45082d48:a3050954-f54d-4d12-ad9b-5bc11f309ce8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1", "spisova_znacka": "6MCdo/17/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/17/2010 z 27. 3. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-03-27", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1"}, {"guid": "c35bc5ea-bec7-443d-8a9f-59a959268095:bb8e5cc8-574f-45c1-a8d6-46a1145e924f", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6812206880.1", "spisova_znacka": "14Co/407/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/407/2015 z 14. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-12-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6812206880.1"}, {"guid": "a48fa696-dad6-40c4-a05a-ddbfd1b4b3f5:af71a166-dd71-4dd3-ba8e-2593153b798a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1011201834.2", "spisova_znacka": "6Cbi/62/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cbi/62/2011 z 26. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-06-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1011201834.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8cffce48-717f-426d-b5a0-13d056e0edd9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.70.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 70/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 70/2024 z 1. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.70.2024.1"}]}