Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/59/2021 z 21. 6. 2021
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 21. júna 2021, sp. zn. 4Cob/59/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1121200706.1
Krajský súd Bratislava | 4Cob/59/2021 | ECLI:SK:KSBA:2021:1121200706.1 | 2021-06-21 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 325 ods. 1 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/39bce4af-73ee-4a54-8da4-ac4674baa398
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1121200706.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/59/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121200706
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1121200706.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek
senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci navrhovateľa: Vermont
Venture Group a.s., Grösslingova 50, 811 09 Bratislava, IČO: 51 305 364, zast. A|K|K|L advokáti s.r.o.,
Grösslingova 50, 811 09 Bratislava, IČO: 50 666 622, proti odporcovi 1/: ARBOGINI s.r.o., Krakovská
583/9, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 035 16 253, odporcovi 2/: U.. R. C. G..U..,
O.. XX.XX.XXXX, Z. V. G. XXXX/XX, XXX XX U., D. F., zast. ALFA LEGAL, s. r. o., Šustekova 14,
851 04 Bratislava, IČO: 47 237 121, a tretím osobám, povinná osoba 3/: Eurizon Asset Management
Slovakia, správ. spol., a.s., Mlynské Nivy 1, 820 04 Bratislava 24, IČO: 35 786 272, povinná osoba 4/:
PRVÁ PENZIJNÁ SPRÁVCOVSKÁ SPOLOČNOSŤ POŠTOVEJ BANKY, správ. spol., a. s., Dvořákovo
nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 621 317 a povinnej osobe 5/: Československá obchodná
banka, a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, o návrhu na nariadenie neodkladného a
zabezpečovacieho opatrenia, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k.
40Cb/14/2021-202 zo dňa 31.03.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 40Cb/14/2021-202 zo dňa
31.03.2021   p o t v r d z u j e .

II. Odporcovia v 1/ a 2/ rade majú proti navrhovateľovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vo svojom uznesení prvým výrokom zamietol návrh navrhovateľa na
nariadenie neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia doručeného súdu prvej inštancie dňa
01.03.2021, v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 324 ods. 1 a 3, § 325
ods. 1 a 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1, § 343 ods. 1 a § 344 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ podal dňa 25.01.2021 žalobu, ktorou sa proti
odporcom v 1/ a 2/ rade domáhal zaplatenia istiny 257.477,27 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 257.477,27 eur od 14.01.2021 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne
zo sumy 257.477,27 eur od 14.01.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania. Proti odporcom v 1/ a 2/
rade a tretím osobám 3/, 4/ a 5/ podal návrh na vydanie neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho
opatrenia v znení uvedenom v návrhu zo dňa 03.03.2021.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že navrhovateľ smeroval svoje návrhy na nariadenie predmetných
opatrení z dôvodu ochrany, resp. posilnenia jeho práva uplatneného v konaní vo veci samej, teda na
zabezpečenie jeho nároku z predmetnej zmluvy o pôžičke, ako proti navrhovateľovi (zrejme odporcovi)
v 1/ rade ako dlžníkovi, tak navrhovateľovi (zrejme odporcovi) v 2/ rade ako ručiteľovi v 1/ rade.  Z



predložených listinných dôkazov mohol súd konštatovať osvedčenie existencie nároku navrhovateľa
vyplývajúcu z predmetnej zmluvy o pôžičke, teda nároku, ktorému sa má prostredníctvom súdneho
zásahu poskytnúť predbežná, dočasná ochrana jednak formou nariadenia neodkladného opatrenia ako
aj navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia.
Preskúmaním návrhu navrhovateľa dospel súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu
predpokladov na nariadenie navrhovaných zabezpečovacích opatrení ani navrhovaných neodkladných
opatrení. Súd vychádzal z tvrdení navrhovateľa, ale nepriklonil sa k argumentácii, že by samotná
prípadná preukázaná existencia záväzku dlžníka, ktorú by sám dlžník nemal ani sporovať, mala
znamenať obligatórne naplnenie predpokladov nariadenia neodkladných, resp. zabezpečovacích
opatrení. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z tvrdení o prípadnej nemajetnosti, resp. existencii iných
záväzkov a veriteľov odporcu v 1/ rade.
Navrhovateľ žiadnym spôsobom súdu nepreukázal neodkladnosť, resp. nejakú hrozbu škody,
podmieňujúcu neodkladnú potrebu zásahu do pomerov strán, bez ktorej by stratil navrhovateľ zmysel
uchádzať sa ochrany, resp. nároku v konaní vo veci samej. Na zabezpečenie nároku pohľadávky proti
odporcovi v 1/ rade smerovali návrhy opatrení 1, 4 a 9. Súd poukázal na neurčitosť návrhu navrhovateľa
v bodoch 1, 4 a 9. Navrhovateľ v bode 1 navrhoval zriadenie záložného práva na zabezpečenie peňažnej
pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.11.2020 s príslušenstvom, pričom špecifikuje číslo účtu a
bankovú inštitúciu, no nijako nešpecifikuje, na akú sumu malo byť záložné právo zriadené. Rovnako to
tak bolo v bodoch 4 a 9, kde nie je uvedená suma, na ktorú sa má vzťahovať zákaz nakladania, čím nie
je preukázané zachovanie zásady proporcionality. Zároveň, súd poukázal na samotný rozpor v tvrdení
navrhovateľa, keď na jednej strane tvrdil nemajetnosť odporcu v 1/ rade, resp. jeho predpokladanú
platobnú neschopnosť, a na druhej strane sa dožadoval zriadenia záložného práva na prostriedky na
jeho bankovom účte.
Návrhy na nariadenie opatrení v bodoch 2, 3, 5, 6, 7, a 8 smerovali proti zabezpečeniu
nároku proti odporcovi v 2/ rade.  Súd dospel k záveru, že žalobcom tvrdená neochota úhrady
záväzkov zo strany odporcu v 2/ rade nemôže automaticky znamenať preukázanie predpokladov na
nariadenie neodkladného opatrenia, resp. zabezpečovacieho opatrenia. Súd sa nepriklonil k tvrdeniam
navrhovateľa, že samotná neochota plniť osvedčuje obavu pred pokusom odporcu v 2/ rade prevádzať
svoj majetok, zneprístupniť ho, resp. sťažiť uspokojenie navrhovateľa.
Súd zastával názor, že je možné v prípade potreby a splnenia predpokladov na nariadenie
neodkladného, resp. zabezpečovacieho opatrenia smerovať ho aj proti tretím osobám, avšak v
tomto prípade nebola sporná pasívna legitimácia, ale absencia splnenia predpokladov na nariadenie
neodkladných opatrení.
Súd z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemal osvedčené ani ohrozenie výkonu exekúcie.
Samotná žalobcom tvrdená skutočnosť, že mu jeho obchodný zmluvný partner neplní záväzky, ktoré
medzi nimi mali vzniknúť, ešte takúto potrebu neodôvodňuje. Dôvodnosť obavy pred zmarením exekúcie
musí byť špecifikovateľná z konkrétneho dôvodu.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. 262 ods. 1 CSP.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý uviedol, že
napáda uznesenie v celom rozsahu a to podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, podľa § 365 ods. 1 písm. f)
CSP, podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, namietal arbitrárnosť uznesenia. Navrhovateľ
mal za to, že súd nesplnil požiadavku riadneho odôvodnenia napadnutého uznesenia. Súd vyhodnoteniu
splnenia/nesplnenia predpokladov neodkladnosti úpravy pomerov strán, resp. obavy z toho, že
exekúcia bude ohrozená, po obsahovej stránke, uviedol konštatácie negatívnych skutočností, a to, že
tvrdené skutočnosti a predložené dôkazy žalobcom nepreukazujú splnenie podmienok, pričom závery
predstavujúce jeho vlastnú myšlienkovú činnosť vo vzťahu k pozitívnemu vymedzeniu podmienok, ktoré
podľa názoru súdu je potrebné splniť na preukázanie bezodkladnosti nariadenia opatrení, sú vyjadrené
prostredníctvom jednej vety v bode 17. uznesenia. Takéto závery nemožno považovať za presvedčivé
odôvodnenie splnenia/nesplnenia predpokladov neodkladnosti úpravy pomerov strán s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti tohto prípadu, v dôsledku čoho bolo porušené právo navrhovateľa na určité,
jednoznačné a zrozumiteľné odôvodnenie napadnutého uznesenia.
Konštatovanie súdu o osvedčení nároku navrhovateľa na zaplatenie pohľadávky spolu s odkazom
na zákonné ustanovenie bez akéhokoľvek náležitého a zrozumiteľného odkrytia svojich úvah v tomto
smere, tieto samostatne ako aj vo vzájomnej spojitosti vyhodnotil a následne vyvodených záverov
považoval navrhovateľ za absolútne zmätočné, nejasné a nezrozumiteľné.



Navrhovateľ vo vzťahu k arbitrárnosti uznesenia poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III/ ÚS 305/08 z 25. novembra 2008 a Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I/ ÚS 327/2010.
K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP uviedol, že súd skutočnosti uvedené
žalobcom nesprávne právne posúdil, pričom ním vyvodené závery sú v rozpore so samotným účelom
neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia.
Poukázal na bod 15. uznesenia. Tvrdil, že v tomto prípade majetok, teda aktíva odporcu v 2/ rade sú
tvorené podielovými listami vo fondoch. Zároveň je preukázané, že tieto v čase poskytnutia ručenia za
splnenie záväzku odporcu v 1/ rade, boli v dostatočnej výške na pokrytie pohľadávky navrhovateľa.
Súd nevzal do úvahy, že navrhovateľ objektívne nemá možnosť zabezpečiť takéto dôkazy o prípadnom
nakladaní s podielmi vo fondoch alebo prostriedkami na bankovom účte odporcu v 2/ rade, nakoľko k
takýmto dokladom nemá žiaden prístup.
Uviedol, že aj napriek snahe navrhovateľa a jeho konaniu, v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta
sunt, nie je objektívne možné v dôsledku výkladu práva súdom a ním zadefinovaných podmienok,
tieto žiadnym zákonným spôsobom splniť, a teda v tomto prípade využitie inštitútu zabezpečovacieho
opatrenia alebo neodkladného opatrenia je pre navrhovateľa reálne nedosiahnuteľné.
Konštatoval, že súd síce výslovne neodoprel poskytnúť súdnu ochranu navrhovateľovi, no v praxi pre
poskytnutie ochrany žalobcovým nárokom stanovil také podmienky, ktorých splnenie je pre navrhovateľa
objektívne nemožné, čo je ústavne neudržateľné, v príkrom rozpore s cieľom a s účelom, ktorému
opatrenia slúžia, ako vyplýva aj z autorského komentára k § 325 CSP - Števček. M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1540 s., s. 1092.
Navrhovateľ mal za to, že nariadenie neodkladných opatrení a zabezpečovacích opatrení v
navrhovanom znení predstavuje najvhodnejší možný spôsob, ktorým je možné dosiahnuť stanovený
cieľ - poskytnutie ochrany peňažnej pohľadávky navrhovateľa, týmto je zabezpečený zmysel a podstata
prebiehajúceho rozhodovacieho procesu vo veci samej.
Uviedol, že do jeho práv už bolo zasiahnuté protiprávnym konaním odporcov. Zastával názor, že
navrhovateľ splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvného vzťahu riadne a včas, je preto
nevyhnutné, aby jeho nárokom bola poskytnutá náležitá ochrana a nedostal sa do stavu absolútnej
právnej neistoty, že jeho nároky nebudú uspokojené.
Mal za to, že na základe predložených dôkazov nemožno konštatovať len neochotu uhradiť pohľadávku
navrhovateľa, tak ako to bez ďalšieho konštatoval súd, no z uvedeného je zrejmé, že odporca v 1/
rade mal ochotu plniť, čiastočne plnil, avšak nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, čo má
markantný vplyv na úspešné vymoženie pohľadávky navrhovateľa.
S ohľadom na vyššie uvedené navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým
uznesenie súdu prvej inštancie zmení tak, že nariadi zabezpečovacie opatrenie znenia uvedeného v
návrhu zo dňa 03.03.2021. Navrhovateľ má nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia v
rozsahu 100 %.

5. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca v 1/ rade a uviedol, že považuje rozhodnutie súdu za
vecne správne a žiada, aby odvolací súd podľa § 387 CSP uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil.
Uviedol, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keď tento sa celkom určito a
zrozumiteľne najmä v bodoch 13. až 17. uznesenia vysporiadal s predmetným návrhom navrhovateľa.
Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ neosvedčil naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. d) CSP a síce, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Navrhovateľ argumentuje týmto odvolacím dôvodom z dôvodu údajnej arbitrárnosti rozhodnutia
súdu, čo je podľa názoru odporcu v 1/ rade v príkrom rozpore s ust. § 365 ods. 1 CSP, nakoľko takýto
dôvod nie je pod predmetné ustanovenie zákona subsumovateľný.
Rovnako tak odporca v 1/ rade považoval odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k odporcovi
v 2/ rade v časti zabezpečovacieho opatrenia za vecne správne, najmä ak sa súd vysporiadal s
tvrdením, že samotná neochota úhrady záväzkov zo strany odporcu v 1/ rade nemôže automaticky
znamenať preukázanie predpokladov na nariadenie neodkladného, resp. zabezpečovacieho opatrenia.
Inak povedané, neochota v záväzkových vzťahoch neznamená ipso iure potrebu neodkladnosti.
V nadväznosti na vyššie uvedené odporca v 1/ rade akcentoval na absenciu odôvodnenia odvolacieho
dôvodu žalobcom, nakoľko podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, a síce, nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. K návrhu priložil aj výpis z Centrální evidence exekucí ČR, kde
nebol pre subjekt IČ 035 16 253 nájdený žiadny záznam.



Odporca v 1/ rade vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd vydané uznesenie
súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne a odporcovi v 1/ rade
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Podaním zo dňa 15.06.2021 navrhovateľ uviedol, že podľa neho je zrejmé, že práve a len nariadením
zabezpečovacieho opatrenia a neodkladného opatrenia, vzhľadom na ich zabezpečovaciu funkciu
a preventívnu funkciu, dôjde k proporčnému vyváženiu pozícií strán, ku ktorému zhoršeniu pozície
žalobcu ako veriteľa došlo v dôsledku protiprávneho  konania odporcov v 1/ a 2/ rade a taktiež dôjde
k zredukovaniu nebezpečenstva neuspokojenia žalobcu ako veriteľa. V ostatnom zotrval na svojich
pôvodných tvrdeniach.

7. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril aj odporca v 2/ rade, ktorý uviedol, že má za to, že
navrhovateľ nepreukázal existenciu predpokladov pre vydanie navrhovaných zabezpečovacích opatrení
a neodkladných opatrení, nakoľko neosvedčil odôvodnenú obavu z ohrozenia exekúcie. Zo skutkových
okolností predmetného sporu naopak vyplýva, že odporca v 1/ rade časť svojho dlhu proti navrhovateľovi
splnil. Táto skutočnosť jednoznačne preukazuje, že odporca v 1/ rade nemá úmysel vykonávať úkony,
ktorými by mohol zmariť, či ohroziť prípadnú exekúciu, práve naopak. Odporca v 1/ rade čiastočným
splnením dlhu prejavil vôľu svoj dlh proti navrhovateľovi splniť.
Rovnako tak navrhovateľ neosvedčil obavu z ohrozenia alebo zmarenia budúcej exekúcie zo strany
odporcu v 2/ rade. Jedinou skutočnosťou, ktorou navrhovateľ odôvodnil svoj návrh proti odporcovi v 2/
rade, bola jeho neochota komunikovať. Dodal, že odporca v 2/ rade nemá úmysel uskutočňovať žiadne
úkony, ktoré by smerovali k ohrozeniu, či prípadnému zmareniu budúcej exekúcie.
V predmetom spore je pozícia veriteľa, teda navrhovateľa, posilnená už samotnou existenciou
ručiteľského záväzku.
Mal za to, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní prihliadol na všetky relevantné skutočnosti
predmetného sporu a rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, podľa ktorej všeobecný súd
zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje pomery strán sporu, pričom je dôležité, že
je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných
pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje (IV. ÚS 257/2010).
Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods.
1 CSP potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie.

8. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec v rozsahu predpokladanom v §
379 CSP, v súlade s ustanovením § 385 CSP, oboznámil sa s procesným postupom súdu prvej inštancie,
ako aj s dôvodmi uvedenými v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

9. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

10. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo
vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

11. Podľa § 326 ods. 1 CSP, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach
žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej
úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne
osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé,
akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.

12. Podľa § 326 ods. 2 CSP, k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.

13. Podľa § 328 ods. 1 CSP, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú
splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

14. Podľa § 329 ods. 1 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj
bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní
proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.



15. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.

16. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou navrhovateľa spočívajúcu v tvrdení, že
arbitrárnosť uznesenia spočíva v skutočnosti, že súd nezdôvodnil svoj právny záver zo všetkých
právnych hľadísk, ktoré prichádzali do úvahy. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením odporcu v
1/ rade, ktorý uviedol, že opodstatnenosť podania návrhu na vydanie neodkladného opatrenia je
daná predovšetkým tým, ak by hrozila tej ktorej strane škoda alebo iná bezprostredná ujma, čo v
prejednávanom prípade navrhovateľ nepreukázal. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie
sa jasne, výstižne a zrozumiteľne vysporiadal s návrhom navrhovateľa v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP a vec správne posúdil, pričom odvolací súd v plnom rozsahu preberá závery súdu prvej inštancie,
predovšetkým v bodoch 13. až 17. odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia a v celom rozsahu
na ne odkazuje.
K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I.
ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom
zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s
priebehom konania (m. m. II. ÚS 107/2018).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

18. K odvolacej námietke spočívajúcej v tvrdení, že pre posúdenie zhoršenia stavu navrhovateľa v
predmetnom záväzkovom vzťahu súd poukázal na ustanovenie § 549 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“), avšak bez toho, že by akokoľvek ozrejmil, ako toto ustanovenie aplikoval na
daný skutkový stav, taktiež nie je zrejmé, aké právne posúdenie na základe aplikácie tohto ustanovenia
súd vyvodil, odvolací súd dopĺňa, že podľa ust. § 549 OZ, ak veriteľ zavinil, že jeho pohľadávku dlžník
nemôže uspokojiť, ručiteľ má právo odoprieť plnenie, ktoré mu vyplýva z ručiteľského záväzku. Zavinenie
veriteľa pri uplatňovaní a vymáhaní pohľadávky voči dlžníkovi môže spočívať napríklad v tom, že veriteľ
bezdôvodne odkladal vymáhanie splatnej pohľadávky napriek tomu, že dlžník bol schopný dlh splniť
riadne a včas, alebo že mu za tohto stavu zbytočne poskytol odklad plnenia, a v dôsledku toho dlžník
nemôže uspokojiť pohľadávku. Skutočnosť, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník, neznamená zánik
nároku veriteľa voči ručiteľovi. Ručiteľ má však právo vzniesť námietku, že tento stav zavinil veriteľ,
avšak ručiteľ musí svoje tvrdenie dokázať. Ak sa preukáže, že námietka je dôvodná, súd žalobu voči
ručiteľovi zamietne.
Odvolací súd zastáva názor, že predpoklad nariadenia neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho
opatrenia v tejto právnej veci by bol naplnený vtedy, ak by navrhovateľovi hrozila škoda alebo
jej rozšírenie, vznik inej ujmy, za predpokladu, že by sa zároveň zhoršila pozícia navrhovateľa v
predmetnom právnom vzťahu, a to v takom rozsahu, že by sa nemohol domáhať súdnej ochrany.
Uvedená situácia však nenastala, a súd prvej inštancie vecne správne odôvodnil neexistenciu potreby
bezodkladnej úpravy pomerov v danej veci.
Na podporu svojich tvrdení odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Obo 144/97;
zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 20/1998, podľa ktorého okrem existencie
nároku musí však navrhovateľ osvedčiť i to, že bez nariadenia predbežného (dnes zabezpečovacieho)
opatrenia by bola prípadná budúca exekúcia voči odporcovi ohrozená, pričom obava, že exekúcia



bude ohrozená, musí byť reálna a musí hroziť bezprostredne. Dôvodom pre nariadenie predbežného
opatrenia môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol
byť ohrozený. Ani existencia dlhu ešte sama osebe nemôže byť dôvodom pre nariadenie predbežného
opatrenia. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený je predovšetkým
také konanie odporcu, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom
exekúcie postihnúť alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové
pomery.
Ako správne poukázal odporca v 2/ rade, realizáciu alebo obavu z realizácie takýchto úkonov
navrhovateľ neosvedčil.

19. Navrhovateľ vytýkal rozhodnutiu, že sa súd v uznesení žiadnym spôsobom nevysporiadal so
skutočnosťou, že odporca v 1/ rade, hoci prejavil ochotu splniť svoj záväzok, tento nesplní, nakoľko je
nemajetný, nedisponuje finančnými prostriedkami na úhradu pohľadávky, ktorá skutočnosť má závažný
dosah na úspešné vymoženie nárokov navrhovateľa. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odporca
v 1/ rade nemá žiadne iné nesplnené záväzky, ktorých vymáhanie by bolo predmetom núteného
výkonu súdneho rozhodnutia formou exekúcie, pričom toto tvrdenie preukázal výpisom z centrálneho
registra exekúcií. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením odporcu v 1/ rade, že navrhovateľ neosvedčil
ohrozenie exekúcie, na ktorú by sa vzťahovalo súdne rozhodnutie alebo iný exekučný titul. V tejto
súvislosti poukázal aj na znenie autorského komentára k CSP a síce: „Obava z ohrozenia exekúcie je
odôvodnená najmä v prípadoch, keď nositeľ hmotnoprávnej povinnosti realizuje faktické alebo právne
úkony smerujúce k sťaženiu alebo úplnému zmareniu budúcej exekúcie.“ (Števček, A1/, Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, AL, a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s.1093). Odvolací súd sa stotožnil s názorom odporcu v 2/ rade, ktorý poukázal
na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43Cob/63/2018, v ktorom súd uviedol, že obavu,
že exekúcia bude ohrozená nemožno vyvodiť z nepriaznivej finančnej situácie dlžníka, ktorá môže viesť
k vyhláseniu konkurzu, pokiaľ zo samotných úkonov realizovaných dlžníkom nevyplýva, že by nimi
znižoval svoj majetok, a teda ohrozoval budúcu exekúciu. Súd zároveň upozornil na skutočnosť, že riziko
platobnej neschopnosti alebo predlženia je pri podnikateľských subjektoch prítomné vždy, a uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43/Cob/6/2019, ktorý uviedol, že obava z ohrozenia exekúcie
nie je daná za situácie, kedy dlžník nekomunikuje s odporcom a neposkytuje mu potrebnú súčinnosť.

20. Navrhovateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že pri naplnení predpokladov pre nariadenie
zabezpečovacieho, resp. neodkladného opatrenia súd sa len okrajovo zmienil, že neuvedenie sumy
žalobcom, na ktorú sa má zákaz vzťahovať, predstavuje nezachovanie zásady proporcionality, avšak
bez ďalšieho sa nijakým spôsobom nevysporiadal so zásadou proporcionality a primeranosti, neaplikoval
test proporcionality na daný prípad, hoci tento je pre rozhodnutie nepostrádateľný. Odvolací súd
zastáva názor, že súd prvej inštancie pri posudzovaní tejto právnej veci uplatnil princíp proporcionality
a efektívnosti. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že opatrenia budú spravidla opodstatnené, ak
žalobcovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody, či inej ujmy, dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu
jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa
mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu.
Princíp proporcionality vyžaduje, aby strana - ktorej má byť neodkladným opatrením uložená povinnosť
alebo obmedzenie - ním nebola obmedzená spôsobom neprimeraným povahe veci. Platí totiž, že súd pri
úvahe o nariadení neodkladného opatrenia musí zohľadniť aj tú skutočnosť, že v konaní o neodkladnom
opatrení je povinný poskytnúť súdnu ochranu nielen strane, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného
opatrenia, ale zároveň aj tej strane, voči ktorej neodkladné opatrenie smeruje.
Strana, proti ktorej neodkladné opatrenie smeruje, preto môže byť obmedzená iba do takej miery, aby
neodkladné opatrenie nemalo za následok reálne znemožnenie ochrany jej oprávnených záujmov.
Napríklad, podľa rozhodovacej praxe súdov platí, že pri rozhodovaní súdu o tom, či neodkladným
opatrením zakáže nakladať s určitou vecou, súd musí zohľadniť aj to, či týmto obmedzením nevznikne
neprimeraná ujma dotknutej strany.
Záverom odvolací súd uvádza, že nariadenie neodkladného opatrenia, alebo rozhodnutie o
zabezpečovacom opatrení, ktorým by sa zriadilo záložné právo na majetok odporcu v 2/ rade by bolo
zjavne neprimerané a nespravodlivé, pričom by došlo k porušeniu princípu proporcionality a zvýhodneniu
navrhovateľa na úkor odporcu v 2/ rade.

K odvolacej námietke spočívajúcej v tvrdení, že súd dospel na základe predložených dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože z predložených dôkazov vyplýva aj to, že odporca v 1/ rade



prejavil ochotu uhradiť pohľadávku navrhovateľa, túto čiastočne aj uhradil, pohľadávku navrhovateľa
dokonca v plnom rozsahu uznal, avšak jasne deklaroval nemožnosť úhrady pohľadávky navrhovateľa
z dôvodu absencie finančných prostriedkov, v zmysle vyjadrenia odporcu v 1/ rade zo dňa 02.02.2021,
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne poukázal na rozpor v tvrdeniach navrhovateľa, keď
na jednej strane tvrdil nemajetnosť odporcu v 1/ rade, resp. jeho predpokladanú platobnú neschopnosť
a na druhej strane sa dožadoval zriadenia záložného práva na prostriedky na jeho bankovom účte.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením odporcu v 1/ rade, že ak navrhovateľ v podanom odvolaní tvrdí,
že odporca v 1/ rade je ochotný plniť a za tým účelom uvádza citáciu jeho vyjadrenia z predsúdneho
konania, potom sám deklaruje, že nie je daná potreba neodkladnej úpravy pomerov neodkladným a
zabezpečovacím opatrením.

21. Odvolací súd poukazuje na to, že súd môže nariadiť neodkladné opatrenie v dvoch prípadoch,
ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo ak je daná obava, že exekúcia bude ohrozená.
Súd rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, bez výsluchu a vyjadrenia protistrany, preto
zásadným určovateľom je obsah návrhu. Základnou podmienkou neodkladného opatrenia je existencia
zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Zároveň sa musia uviesť rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a uvedenie skutočností, ktoré osvedčujú dôvodnosť
a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a pripojenie listín, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva.
Pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje súd v celkovom kontexte požadovanej procesnej
ochrany, či:
- je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami,
- navrhovateľom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov a
obavu z ohrozenia exekúcie,
- uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ
domáha,
- navrhovaným opatrením, pokiaľ má mať dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav,
- právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom nad
nevyhnutný rozsah,
- sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá musí
byť objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia. Neodkladné opatrenie bude
spravidla opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza
k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práva oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho
právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Samotné
dokazovanie má v konaní o návrhu neodkladného opatrenia povahu osvedčovania. Návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia musí obsahovať zákonom požadované náležitosti, t.j. opísanie rozhodujúcich
skutočností odôvodňujúcich vydanie neodkladného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku,
ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a odôvodnením nebezpečenstva bezprostredne hroziacej
ujmy. Neodkladné opatrenie má opodstatnenie tam, kde v konkrétnom prípade je odôvodnená obava,
že jeho nenariadením by sa podstatne zhoršila právna pozícia navrhovateľa v danom právnom vzťahu.
Predpokladom na nariadenie neodkladného opatrenia nie je spoľahlivé preukázanie samotného nároku,
ale postačuje, ak je osvedčený nárok, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Pred jeho
nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia,
je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti. Osvedčenie znamená, že súd pomocou
ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce
skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje,
že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri
nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenej strane dočasnú ochranu, prípadne
zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite
zistený, a teda že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné.
Dočasnou úpravou sa neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov, ani posúdenie právneho vzťahu
medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný
a môže rozhodnúť inak. Pred nariadením neodkladného opatrenia súd musí vždy zvážiť, či sa v
dôsledku neodkladného opatrenia nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi
sporovými stranami, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný navrhovateľom osvedčenému
porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu).



22. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. S poukazom na zistený skutkový stav a cit. ust. zákona
preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že odporcom v 1/ a 2/ rade, ktorí mali v odvolacom konaní úspech v plnom rozsahu, priznal
nárok na náhradu trov konania proti navrhovateľovi.

24. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).