Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/177/2020 z 6. 1. 2021 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 6. januára 2021, sp. zn. 4Cob/177/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1120209674.1 Krajský súd Bratislava | 4Cob/177/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1120209674.1 | 2021-01-06 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 391 ods. 1 CSP, § 391 ods. 2 CSP, § 391 ods. 3 CSP, § 328 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fad5bb0b-a233-42b7-9edb-8147ccde7fe8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1120209674.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/177/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120209674
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1120209674.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a
členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci žalobcu: DEVELOP -
Residence s. r. o., Ďumbierska 3F, 831 01 Bratislava IČO: 51 162 784, zast. BARKOCI law firm, s. r.
o., Námestie slobody 28, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: MONTIR, s.r.o. v likvidácii, Dvořákovo
nábrežie 8, 811 02 Bratislava, IČO: 36 674 125, v konaní o zaplatenie 219.062,60 EUR s príslušenstvom
a o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I č.k. 33Cb/81/2020-141 zo dňa 05.10.2020, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/81/2020-141 zo dňa
05.10.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zo dňa 05.10.2020 v prvom výroku zamietol návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia doručeného súdu dňa 14.09.2020 s poukazom na ust. § 324 ods.
1, ods. 3, § 325 ods. 1 a 2, § 326 ods. 1, § 328 ods. 1 a § 329 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, (ďalej len „CSP“) a druhým výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalobca nemá
nárok na náhradu trov konania s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 14.09.2020 sa žalobca opätovne
domáhal vydania neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil povinnosť žalovanému, aby do troch
dní od vykonateľnosti uznesenia zložil do úschovy Okresného súdu Bratislava I sumu 219.062,60 EUR,
pričom argumentáciu založil na skutočnosti, že žalovaný je odo dňa 10.07.2020 v likvidácii, čo preukázal
výpisom z Obchodného registra a je tu dôvodná obava, že výkon prípadného súdneho rozhodnutia bude
ohrozený, keďže žalovaný je v likvidácii a pohľadávka žalobcu nebola zabezpečená.

3. Súd po oboznámení sa so skutkovým stavom a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, ako aj po oboznámení sa s predloženými listinnými dôkazmi dospel k záveru,
že v danom prípade nebolo možné návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť. Inštitút
neodkladných opatrení a zabezpečovacieho opatrenia nahradil a doplnil doterajšie predbežné opatrenia
v zmysle § 74 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, (ďalej len „OSP“). Nová právna
úprava upustila od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení
navrhovaných opatrení nemuselo nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Súd konštatoval, že
po preskúmaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že návrhu nebolo možné
vyhovieť z dôvodu, že povinnosťou žalobcu, ktorý sa domáhal vydania neodkladného opatrenia bolo
nielen tvrdiť, ale aj osvedčiť skutočnosti, z ktorých súd vyvodí závery o potrebe a opodstatnenosti
nariadenia navrhovaného opatrenia. V tomto prípade, keď žalobca žiadal zložiť do úschovy súdu
finančnú hotovosť, žalobca musel osvedčiť, že osoba, ktorá mala zložiť peňažnú sumu do úschovy
na súde, mala predmet úschovy fakticky u seba, disponovala teda finančnou hotovosťou. Žalobca
túto skutočnosť žiadnym spôsobom neosvedčil. V tomto návrhu osvedčil, že žalovaný smeruje k



dobrovoľnému zrušeniu spoločnosti, pravdepodobne utlmuje svoju podnikateľskú činnosť a je dôvodné
sa domnievať, že po vysporiadaní majetku a záväzkov spoločnosti (podmienkou likvidácie bol dostatok
majetku na vysporiadanie záväzkov v plnej výške) dôjde k výmazu spoločnosti. V prípade, keď žalobca
žiadal zloženie peňažnej sumy do úschovy súdu podľa § 325 ods. 2 písm. b) CSP, však bol povinný
osvedčiť aj, že povinná osoba (žalovaný) disponuje s takouto hotovosťou. V tejto súvislosti súd uviedol,
že sa domnieva, že CSP umožňuje efektívnejšiu ochranu práva žalobcu, ako je forma uloženia finančnej
hotovosti do úschovy súdu, pri ktorej je potrebné osvedčiť, že povinný subjekt disponuje hotovosťou v
takejto výške. Na základe uvedených skutočností súd nevyhovel návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a uviedol, že zmyslom
neodkladného opatrenia je bezodkladná úprava pomerov účastníkov, pričom musí byť poskytnutá
ochrana tomu, kto o jeho vydanie žiada. Aj na nariadenie neodkladného opatrenia sú kladené požiadavky
vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu. To znamená, že musí mať zákonný podklad,
rozhodnutie musí byť vydané príslušným orgánom a rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia nemôže byť prejavom svojvôle.

Konštantná judikatúra súdov zakotvuje, že subjekt domáhajúci sa nariadenia neodkladného opatrenia
musí osvedčiť dôvody na jeho vydanie, t.j. potrebu bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov. Medzi
osvedčením a dokázaním nejakej skutočnosti je rozdiel, ktorý odlišoval mieru zisťovania skutkového
stavu pri vydávaní uznesenia o neodkladnom opatrení a rozsudku. Dokazovanie pred rozhodnutím o
návrhu na neodkladné opatrenie nie je dokazovaním v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní.
Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov
zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na neodkladné opatrenie.
Výsledkom takéhoto postupu je, že osvedčované skutočnosti sa javia ako pravdepodobné. Použitie
týchto zásad je však primerané a limitom je dosiahnutie účelu neodkladného opatrenia. Tieto zásady sa
neuplatňujú v celej šírke, ale s dôrazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa
na úrovni osvedčenia ergo spravdepodobnenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe
a nevyhnutnosti nariadenia neodkladného opatrenia.

Žalobca zdôraznil, že vo svojom návrhu preukázal okrem iného skutočnosť, že žalovaný vstúpil do
likvidácie. Žalobca zásadne nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 17
uznesenia: „V tomto prípade, keď žalobca žiada zložiť do úschovy súdu finančnú hotovosť, žalobca musí
osvedčiť, že osoba, ktorá má zložiť peňažnú sumu do úschovy na súde, má predmet úschovy fakticky
u seba, disponuje teda finančnou hotovosťou.“

Aj podľa odbornej literatúry, napr. publikácie Civilný sporový poriadok - komentár, vydanej v
nakladateľstve C. H. Beck v roku 2016 autorským kolektívom pod vedením doc. JUDr. Mareka Števčeka,
PhD.: „Nevyhnutným predpokladom poskytnutia efektívnej súdnej ochrany je to, že osoba, proti ktorej
neodkladné opatrenie smeruje, má spornú vec u seba. Danú skutočnosť musí navrhovateľ osvedčiť popri
splnení ostatných zákonných podmienok (držbu peňažných prostriedkov nie je potrebné osvedčovať).“

Taktiež konštantná judikatúra súdov je v súlade s vyššie uvedeným, žalobca v tejto súvislosti uviedol
obdobné rozhodnutia o neodkladných opatreniach, ktorými sa uložila žalovanému povinnosť zložiť
požadovanú sumu do úschovy súdu, nariadené napríklad Okresným súdom Poprad v konaní sp. zn.
16Cb/283/2016, uznesenie Okresného súdu Poprad z 21. novembra 2016, č.k. 16Cb/267/2016 - 143
alebo uznesenie Krajského súdu v Prešove z 07. júna 2017, č.k. 1Cob/43/2017 - 256.

V uvedených príkladoch zo súdnej praxe konajúce súdy dokonca konštatovali, že: „Žalovaný
nedisponuje žiadnym majetkom, výsledky jeho podnikania sú v mínusových číslach, je preto dôvodné a
spravodlivé nariadiť požadované neodkladné opatrenie.“

Uznesenie, ktorým konajúci súd návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol,
považoval žalobca za zjavne nedôvodné, chýba mu predchádzajúca racionálna úvaha súdu prvej
inštancie, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania/osvedčovania, pričom zamietnutím
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bol žalobca postavený do podstatne nevýhodnejšej
pozície ako druhá strana v konaní, čo fakticky potvrdil aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z



21. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS 502/2017-26, v skutkovo síce odlišnom, avšak principiálne v zásade
obdobnom prípade.

V tejto súvislosti bolo možné dôvodne konštatovať porušenie základného práva na súdnu ochranu, ako
aj práva na spravodlivý proces. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR spočívala v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého
sa namieta, poskytnutá ochrana, avšak iba v medziach zákona (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).

Žalobca ďalej uviedol, že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných predpisov musel v celom rozsahu rešpektovať základné
právo účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd musí teda vykladať a používať ustanovenia právnych predpisov v súlade s účelom základného práva
na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na
súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať
v civilnom sporovom konaní ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Reálne uplatnenie práva na súdnu ochranu predpokladalo aj uplatňovanie rovnakých kritérií na všetkých
účastníkov konania bez náznakov akéhokoľvek zvýhodňovania ich procesného postavenia v danom
konaní (IV. ÚS 149/09).

Zdôraznil, že súdy majú v právnom štáte nezastupiteľné miesto pri napĺňaní jeho základných úloh, medzi
ktoré patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd. Jednou
z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom
zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo
slobôd občanov. Samotnou existenciou súdnych konaní sa ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd občanov nevyčerpávajú, pretože tieto predpokladajú tiež určitú kvalitu
samotného konania o nich (mutatis mutandis II. ÚS 9/00), a to s ohľadom na predmet sporu a dôsledky
rozhodnutia súdu na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania (mutatis mutandis II. ÚS
35/01-31).

Kvality konania sa týkala aj uvedená ústavná zásada rovnosti účastníkov konania. Žiadne ustanovenie
OSP nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený
na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní
a rozhodovaní vecí (ÚS SR I. ÚS 59/00).

S ohľadom na všetky uvádzané skutočnosti bol žalobca toho názoru, že odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bol daný odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uznesenie považoval vo vysporiadavaní sa súdu prvej inštancie s
argumentáciou žalobcu a de facto uložením povinnosti osvedčiť držbu peňazí žalovaným za výrazne
arbitrárne, čo založilo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keďže súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Žalobca mal za to, že preukázal svojím návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj
uvedenými skutočnosťami, že má právny záujem na neodkladnom opatrení, nakoľko je potrebné
bezodkladne upraviť súčasné pomery, a to tak, že sa uloží žalovanému povinnosť zložiť sumu
219.062,60 EUR do úschovy súdu prvej inštancie, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento
návrh zamietol, považoval za jednoznačne nesprávne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol,
aby odvolací súd zmenil uznesenie tak, že nariadi navrhované neodkladné opatrenie.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.



6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP, bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie s dôvodmi
odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.

7. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

8. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
Podľa ods. 2, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa ods. 3, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo
veci ďalej postupovať.

9. Podľa § 328 ods. 1 CSP, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú
splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

10. Podľa § 331 ods. 1 CSP, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám
až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie
odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie
navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo
neodkladné opatrenie nariadené.

11. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie vo veci.

12. Predmetom návrhu je návrh na nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil
žalovanému, aby do troch dní od vykonateľnosti uznesenia zložil do úschovy Okresného súdu Bratislava
I sumu 219.062,60 EUR.

13. Odvolací súd poukazuje na to, že súd môže nariadiť neodkladné opatrenie v dvoch prípadoch,
ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo ak je daná obava, že exekúcia bude ohrozená.
Súd rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, bez výsluchu a vyjadrenia protistrany, preto
zásadným určovateľom je obsah návrhu. Základnou podmienkou neodkladného opatrenia je existencia
zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Zároveň sa musia uviesť rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a uvedenie skutočností, ktoré osvedčujú dôvodnosť
a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a pripojenie listín, na ktoré sa žalobca odvoláva.
Pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje súd v celkovom kontexte požadovanej procesnej
ochrany, či:
- je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami,
- žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu
z ohrozenia exekúcie,
- uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobca
domáha,
- navrhovaným opatrením, pokiaľ má mať dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav,
- právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom nad
nevyhnutný rozsah,



- sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť
objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia. Neodkladné opatrenie bude spravidla
opodstatnené, ak žalobcovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza k porušovaniu
alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície
do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Samotné dokazovanie má
v konaní o návrhu neodkladného opatrenia povahu osvedčovania. Návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia musí obsahovať zákonom požadované náležitosti, t.j. opísanie rozhodujúcich skutočností
odôvodňujúcich vydanie neodkladného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému
sa má poskytnúť predbežná ochrana a odôvodnením nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy.
Neodkladné opatrenie má opodstatnenie tam, kde v konkrétnom prípade je odôvodnená obava, že jeho
nenariadením by sa podstatne zhoršila právna pozícia žalobcu v danom právnom vzťahu. Predpokladom
na nariadenie neodkladného opatrenia nie je spoľahlivé preukázanie samotného nároku, ale postačuje,
ak je osvedčený nárok, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Pred jeho nariadením nemusí
súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, je však nutné,
aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti. Osvedčenie znamená, že súd pomocou ponúknutých
dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti).
Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená
skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení
neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenej strane dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje
ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený,
a teda že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou
úpravou sa neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov, ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi.
Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť
inak. Pred nariadením neodkladného opatrenia súd musí vždy zvážiť, či sa v dôsledku neodkladného
opatrenia nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi sporovými stranami,
či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom
chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu).

14. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že vzhľadom na gramatický, systematický a
teleologický výklad ustanovenia § 325 ods. 2 písm. b) CSP, pričom zákon ďalšie podmienky neustanovil,
bolo možné dospieť k záveru, že požiadavka súdu, spočívajúca v povinnosti žalobcu osvedčiť, že
osoba, ktorá má zložiť peňažnú sumu do úschovy na súde, má predmet úschovy fakticky u seba,
disponuje teda finančnou hotovosťou, nemala oporu v platnom právnom stave, bola arbitrárna a
svojvoľná, a teda uznesenie nebolo v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca správne na
preukázanie svojich tvrdení uviedol obdobné rozhodnutia o neodkladných opatreniach, ktorými sa uložila
žalovanému povinnosť zložiť požadovanú sumu do úschovy súdu, nariadené napríklad Okresným
súdom Poprad v konaní sp. zn. 16Cb/283/2016, uznesenie Okresného súdu Poprad z 21. novembra
2016, č.k. 16Cb/267/2016 - 143 alebo uznesenie Krajského súdu v Prešove z 07. júna 2017, č.k.
1Cob/43/2017 - 256. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na Civilný sporový poriadok - komentár, podľa
ktorého navrhovateľ popri splnení ostatných zákonných podmienok musí osvedčiť, že osoba, proti ktorej
neodkladné opatrenie smeruje, má spornú vec u seba, pričom držbu peňažných prostriedkov nie je
potrebné osvedčovať. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom odvolateľa, že napadnuté uznesenie je vo
vysporiadaní sa súdu prvej inštancie s argumentáciou žalobcu a de facto uložením povinnosti osvedčiť
držbu peňazí žalovaným výrazne arbitrárne, v dôsledku čoho bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, keďže súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
naplnil aj odvolací dôvod spočívajúci v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolací súd sa nestotožnil s
tvrdením súdu prvej inštancie, že ak žalobca žiadal zložiť do úschovy súdu finančnú hotovosť, musel
osvedčiť, že osoba, ktorá mala zložiť peňažnú sumu do úschovy na súde, mala predmet úschovy
fakticky u seba, disponuje teda finančnou hotovosťou. Faktická dispozícia je podľa názoru odvolacieho
súdu opodstatnená pri nezastupiteľných veciach, pričom v tomto prípade ide o peniaze, ktoré odvolací
súd považuje za nesporne zastupiteľné, teda v tomto prípade nie je potrebné požadovať od žalobcu



povinnosť osvedčiť, že žalovaný má vec fakticky u seba. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd
za to, že bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods.
1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd bude
musieť opätovne preskúmať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a s poukazom na názor
odvolacieho súdu týkajúci sa ustálenej judikatúry vec opätovne rozhodnúť a dostatočne vyčerpávajúco
svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 CSP.

17. O náhrade trov odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí (§ 396 ods. 1, § 262 CSP).

18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).