Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/278/2019 z 23. 2. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. februára 2021, sp. zn. 15Co/278/2019, ECLI:SK:KSBA:2021:1114208395.3 Krajský súd Bratislava | 15Co/278/2019 | ECLI:SK:KSBA:2021:1114208395.3 | 2021-02-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 387 CSP, § 441 OZ, § 13 OZ, § 420 OZ, § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eccf4f77-674a-45b4-9724-282521050a0e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1114208395.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/278/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208395
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1114208395.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov: 1. P. C. , narodený
dňa XX.X.XXXX, bytom W. P., U Sv. U. č. XXXX/XX, 2. L. C. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom W. P.,
U Sv. U. č. XXXX/XX, obaja zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Bratislava,
Záhradnícka č. 4836/51, IČO: 472 343 18, za ktorú koná JUDr. Jakub Mandelík, proti žalovanej:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova č. 4, IČO: 00 585
441, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I. zo dňa 11. apríla 2019, č.k. 18 C 56/2014-306, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. apríla 2019, č.k. 18 C 56/2014-306, vo výroku,
ktorým žalobcom v 1. a 2. rade každému priznal titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 20.000,- €, a
vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. apríla 2019, č.k. 18 C 56/2014-306, vo
výroku, ktorým žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 % mení tak,
že žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania každému v rozsahu 100 %.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 8. septembra 2016, č.k. 18
C 56/2014-196 (v poradí prvým), v znení opravného uznesenia zo dňa 10. októbra 2018, č.k. 18 C
56/2014-284, zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa voči žalovanej domáhali náhrady nemajetkovej ujmy,
každý vo výške 100.000,- €. Nárok odôvodnili tým, že v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo
dňa 1.1.2014 v skorých ranných hodinách na úseku od Borského Mikuláša k ceste II. triedy č. 500,
ich maloletá dcéra U. C., narodená dňa XX.X.XXXX, utrpela zranenia, následkom ktorých podľahla.
Vodič motorového vozidla, ktorý dopravnú nehodu spôsobil, v dôsledku dopravnej nehody zomrel,
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla mal
dohodnuté so žalovanou. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanej priznal nárok
na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 4
ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 381/2001 Z.z.“) a § 449 ods. 1, § 11, § 13 Občianskeho zákonníka. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil
odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.3.2016, sp.zn. 3
Cdo 301/2012, v ktorom súd riešil dve otázky zásadného právneho významu; prvú - pasívnu vecnú
legitimáciu poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv
pozostalých spôsobený úmrtím blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1



veta druhá zákona č. 381/2001 Z.z., a druhú - možnosť aplikácie smerníc prijatých v rámci Európskej únie
z hľadiska ich priamych a nepriamych účinkov na spory vedené medzi členským štátom Európskej únie
a jednotlivcom a medzi jednotlivcami členského štátu Európskej únie navzájom v súvislosti s možnosťou
aplikácie platnej motorovej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/RS zo dňa 16.septembra
2009 na spory vedené na súdoch Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie poukázal na právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v uvedenom rozhodnutí, podľa ktorého doterajšia
platná úprava na území Slovenskej republiky neumožňuje domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy na
základe zmluvného poistenia zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla a smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi
subjektmi ani obrátený vertikálny priamy účinok použitý verejným subjektom voči súkromnému subjektu,
s ktorým názorom sa v celom rozsahu stotožnil.

2. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podali v zákonnej lehote odvolanie
žalobcovia. Vytýkali súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhli, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, žalobe žalobcov
vyhovel v celom rozsahu a rozhodol o nároku žalobcov na náhradu trov konania. V prípade, že odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, žalobcovia navrhli o náhrade trov konania rozhodnúť tak,
že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania.

3. Odvolací súd uznesením zo dňa 5. decembra 2018, č.k. 15 Co 293/2018-288, rozsudok súdu prvej
inštancie v znení opravného uznesenia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
keď dospel k záveru, že nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd z titulu ich nemajetkovej
ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej osoby, sú zahrnuté do zákonného poistného krytia
náhrady škody. Súdu prvej inštancie uložil zaoberať sa výškou uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
za použitia dvoch kritérií a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za akých došlo k
neoprávnenému zásahu.

4.1. Rozsudkom zo dňa 11. apríla 2019, č.k. 18 C 56/2014-306 ( v poradí druhým), súd prvej inštancie
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade, každému, titulom náhrady nemajetkovej ujmy
sumu 20.000,- € a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom v 1. a 2. rade
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 %. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 4
ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z.z., § 13 ods. 1, 2, 3, § 441, § 444 Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že
dňa 1.1.2014 v skorých ranných hodinách došlo na úseku cesty od Borského Mikuláša k
dopravnej nehode, ktorú spôsobil vodič druhého motorového vozidla H. a v dôsledku ktorej
maloletá dcéra žalobcov utrpela vážne poranenia nezlučiteľné so životom, ktorým po prevoze do FNsP
Skalica podľahla. Táto skutočnosť bola podložená úmrtným listom maloletej U. C., vydaným Matričným
úradom v X. dňa X.X.XXXX, v ktorom je uvedený ako deň úmrtia dieťaťa X.X.XXXX.
Uvedené skutkové okolnosti potvrdzujú aj uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej
len „ORPZ“) v Senici - odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-1/OVK-SE - 2014, z obsahu
ktorých vyplýva, že vo veci dopravnej nehody bolo začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a za prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 ods. 1
Trestného zákona. Vodič motorového vozidla, ktorý dopravnú nehodu spôsobil tým, že neprispôsobil
rýchlosť jazdy svojím schopnostiam, vlastnostiam vozidla, povahe a stavu vozovky a iným okolnostiam,
ktoré mohol predvídať, následkom čoho prešiel do protismeru a spôsobil kolíziu s protiidúcim vozidlom
žalobcov, utrpeným zraneniam podľahol. Uznesením ORPZ v Senici sp. zn. ČVS:ORP-1/OVK-SE -2014
zo dňa 1.1.2014 bolo začaté trestné stíhanie proti vodičovi motorového vozidla zn. Škoda Octavia H. F.,
ktorý mal dopravnú nehodu spôsobiť. Následne po vykonaní vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom
konaní bolo uznesením ORPZ v Senici sp. zn. ČVS:ORP-1/OVK-SE -2014 zo dňa 17.4.2014 trestné
stíhanie zastavené z dôvodu, že vinník dopravnej nehody pri nehode sám tragicky zahynul, pričom
v odôvodnení rozhodnutia bola konštatovaná výlučne jeho vina na spôsobenej dopravnej nehode. Z
uznesenia ďalej vyplynulo, že v čase dopravnej nehody bol vinník dopravnej nehody vo významnej
miere ovplyvnený alkoholom, podľa všeobecného orientačného delenia opitosti bol v štádiu stredného
stupňa opitosti, keďže vo vzorke jeho krvi bola zistená prítomnosť alkoholických nápojov v koncentrácii
1,83 g/kg (promile). Vodič motorového vozidla bol poistencom žalovanej. Žalobcovia si v súvislosti s
následkami dopravnej nehody predmetnou žalobou uplatnili nárok na nemajetkovú ujmu, každý vo výške
100.000,- €. Oprávnenosť svojho nároku odôvodňovali podstatným zhoršením psychického stavu, čo sa
premietlo aj do ich celkového zdravia. Z predložených listinných dôkazov (uznesení ORPZ v Senici) mal



súd prvej inštancie preukázané, že pri dopravnej nehode došlo k ľahkému zraneniu žalobcu v 1. rade a
žalobkyne v 2. rade, ktorá v čase dopravnej nehody bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Žalobcovia v
žalobe ako aj vo svojich výpovediach zhodne uviedli, že maloletá U. bola pre nich jedinečným stvorením,
najmúdrejším a najinteligentnejším dieťaťom. Pred tragickou nehodou sa spolu zúčastňovali
spoločenských a kultúrnych podujatí. Jej smrťou sa vytratila ich motivácia k životu, nadšenie a radosť
zo života, zhoršil sa ich zdravotný stav, zle spia a nič ich nebaví, nevedia nájsť činnosť, ktorá by ich
napĺňala. Neustále majú pocit úzkosti. Budúcnosť nerozoberajú. Všetky miesta im pripomínajú spoločné
chvíle prežité s dcérou, ktorá mala len päť rokov, keď zomrela. Bola nesmierne talentovaná v športových
disciplínach, lyžovala, bicyklovala, korčuľovala, mala rada zvieratká. Boli šťastnou a súdržnou rodinou.
Jej smrť je pre nich neočakávanou stratou, ktorá zásadným spôsobom zasiahla do ich životov. Ďalej
poukázali na to, že vzhľadom k zlému psychickému stavu boli nútení vyhľadať lekársku
pomoc. Liečia sa ambulantne u MUDr. Halmovej, psychiatričky, od roku 2014. I napriek tomu,
že sa im narodila maloletá dcéra X. tri mesiace po nehode, nedokážu na U. zabudnúť a vyrovnať sa s
jej stratou. Spolu navštevujú miesto, kde je ich dcéra pochovaná, chcú, aby maloletá X. mala vedomosť
o existencii svojej sestričky. Negatívny dopad tragédie na rodinný život žalobcov potvrdila vo svojej
výpovedi aj svedkyňa Mgr. Q. X., ktorá uviedla, že žalobcovia viedli pred tragickou nehodou aktívny
spoločenský život. Maloletá U. bola živé veselé dieťa, ktoré poznala od malička, bola nesmierne šikovná
a talentovaná. Ich rodinný vzťah bol založený na pevných rodinných väzbách, vzájomne si boli veľmi
blízki. V tom čase U. bola ich jediné dieťa. Po narodení maloletej X. sa snažila, ako aj rodinní
príslušníci a priatelia, primäť žalobcov k potlačeniu bolesti, najmä vzhľadom k narodeniu
dieťaťa. Taktiež potvrdila skutočnosť, že žalobcovia navštevujú psychiatrickú poradňu. Ich spoločenský
život sa značne obmedzil, vyhýbajú sa spoločenským aktivitám, ich vonkajší prejav vo vzťahu k tretím
osobám je stále poznačený smútkom a hnevom nad stratou milovaného dieťaťa. Z ambulantných správ
o návšteve psychiatrickej ambulancie MUDr. U. M. zo dňa 19.5.2016 a 13.5.2016 súd zistil, že
odborný lekár odporučil, vzhľadom k psychickému stavu žalobcov v súvislosti so stratou dieťaťa, v oboch
prípadoch dlhodobú psychoterapeutickú intervenciu. Žalobcovia v konaní dôvodili, že ich zámerom nie
je dosiahnuť neprimeranú satisfakciu ale domôcť sa aspoň čiastočnej kompenzácie za zásah do ich
citovej sféry, súkromia a dôstojnosti, žiadna suma im nedokáže vynahradiť stratu dcéry. Protiprávnym
konaným im bolo znemožnené, aby zdieľali s dcérou spoločný život, venovali sa spoločným aktivitám a
tešili sa z jej úspechov. Radosť v živote žalobcov vystriedal smútok a hnev.
4.2. Žalovaná, pokiaľ ide o samotnú výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy za zásah do rodinného
života žalobcov, poukázala na to, že v prípade žalobcov je vedené na Okresnom súde Bratislava I.
aj konanie o náhradu škody na zdraví sp. zn. 18 Csp 41/2017. V danej veci bolo v otázke psychiky
a psychickej ujmy žalobcov vykonané zo strany žalovanej znalecké dokazovanie, boli vypracované
znalecké posudky č. 278/2017 a č. 279/2017, na základe ktorých bolo žalobkyni vyplatených 18.367,- € a
žalobcovi suma 13.775,- € ako náhrada škody za zásah do ich psychiky. Z oboch podaných žalôb pritom
vyplýva, že uvedené nároky, tak ako boli opisované, sa v podstatnej miere prelínajú. Taktiež poukázala
aj na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi, kde zákonodarca priznáva najväčšiu mieru odškodnenia vo forme 50 násobku minimálnej mzdy
v rozhodnom období. Rovnako v prípade otázky výšky škody resp. nemajetkovej ujmy poukázala aj
na doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti dala do pozornosti rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 4.12.2016, sp. zn. 4 Tdo 1402/2015, v ktorom
sa súd podrobne vysporiadal s otázkou náhrady nemajetkovej ujmy a zaoberal sa aj otázkou metodiky,
na ktorú poukazovala strana žalobcov s tým, že v záveroch tohto rozhodnutia považoval
za primerané odškodňovanie vo výške 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, resp. maximálne 700.000,- Kč v
prípade maloletej, ktorej sa daný prípad netýkal. Najvyšší súd Českej republiky okrem iného prihliadol
aj na rozhodovaciu prax súdov v iných európskych krajinách. V zásade nenamietal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, namietal len jej výšku, ktorá sa jej zdá, vzhľadom na uvádzanú argumentáciu,
neprimeraná.
4.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že nemajetková ujma v prípade usmrtenia blízkej
osoby má satisfakčnú funkciu, ktorá má zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté škodlivým zásahom do
osobnostnej sféry poškodeného, t.j. duševné útrapy (smútok, žiaľ) spôsobené vnímaním smrti blízkeho
človeka. Každý prípad je potrebné posudzovať individuálne s ohľadom na skutkové okolnosti, za ktorých
k škodovej udalosti, resp. k zásahu do osobnostných práv, došlo. Súd prvej inštancie pri stanovovaní
výšky nároku vychádzal z nasledovných kritérií : a) intenzita vzťahu - na strane pozostalého je významná
najmä intenzita a kvalita jeho vzťahu so zomrelým. Pokiaľ ide o intenzitu vzťahu žalobcov ako rodičov a
maloletej U., súd konštatoval, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali
hlbokú lásku a vrelý vzťah rodičov k dieťaťu, práve naopak, náhla a neočakávaná strata dieťaťa bola pre



nich šokom, ktorého traumatické pôsobenie pretrváva naďalej aj napriek skutočnosti, že sa im narodilo
krátko po tragickej udalosti dieťa, dcéra X.. b) Vek zomrelého dieťaťa - maloletá U. zomrela vo veku
piatich rokov, v čase detstva, kedy život mala pred sebou, kedy dĺžka spolunažívania s
rodičmi bola dostatočne veľká na to, aby sa medzi nimi vytvorilo silné citové puto. Rodičia s ňou plánovali
budúcnosť na základe jej daností, povahových rysov. Bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať,
že smrť dieťaťa je pre rodiča tou najhoršou skúsenosťou a bolesťou, ktorá časom sa utlmí
ale nikdy neodznie. c) Spoluzavinenie zo strany dieťaťa - k dopravnej nehode došlo výlučne
zavinením vodiča motorového vozidla, H. F., ktorý v dôsledku dopravnej nehody zomrel. d) Morálne
zadosťučinenie v podobe potrestania páchateľa (ide o trestný čin ublíženia na zdraví s následkom
smrti) neprichádzalo do úvahy, keďže páchateľ trestného činu pri dopravnej nehode na mieste podľahol
zraneniam spôsobeným dopravnou nehodou. Súd ďalej dôvodil, že popri základných kritériách taktiež
musí, pri úvahe o primeranosti uplatneného nároku, vychádzať z princípu proporcionality tak, že porovná
čiastky náhrad prisúdených v iných obdobných prípadoch ale aj ďalších, v ktorých sa jednalo o zásah
do iných osobnostných práv, najmä práva na ľudskú dôstojnosť (obete trestných činov), za účelom
dosiahnutia spravodlivého vyčíslenia výšky relutárnej náhrady. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti
súd pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z výsledkov rozhodovacej činnosti súdov
Slovenskej republiky ako aj z právnej úpravy výšky nemajetkovej ujmy európskych štátov, kde sa v
obdobných prípadoch priznával nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v rozmedzí 5.000,- € až 20.000,- €
(Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Česká republika). V niektorých krajinách Európskej únie sa kompenzuje
nemajetková ujma v nižšom rozpätí, napr. v Maďarsku, Fínsku, Švédsku t.j. od 3.000,- € do 10.000,-
€, na rozdiel od Španielska a Talianska, kde náhrada dosahuje podstatne vyššie čiastky. Z uvedeného
vyplýva, že výška priznaných nárokov nemajetkovej ujmy je v rámci štátov Európskej únie odlišná v
závislosti od právnych tradícií, ekonomickej situácie, systému poistenia a sociálneho zabezpečenia a
pod. Súd konštatoval, že pre rozhodovaciu činnosť slovenských súdov je použiteľná metodika výpočtu
náhrady nemajetkovej ujmy platná na území Českej republiky z hľadiska porovnateľnej ekonomickej
situácie a obdobného systému poistenia a sociálnych zákonov. V súvislosti s uvedenou metodikou sa
náhrada nemajetkovej ujmy za usmrtenie osoby blízkej pohybuje v rozpätí 200.000,- Kč až 500.000,-
Kč, t.j. cca 7.000,- € až 20.000,- €. Súd vzal do úvahy aj spôsob odškodňovania v prípadoch obetí
trestných činov, kde sa jedná o zásah do práva na ľudskú dôstojnosť. Výška odškodnenia sa v
tomto prípade stanovuje spôsobom taxatívne určeným v zákone č. 274/2017 Z. z. o
odškodňovaní obetí trestných činov, predtým zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, kde v prípade úmrtia má obeť násilného trestného činu nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak je obetí násilného trestného činu viac,
suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom. Minimálna mzda za rok 2013 sa pohybovala
v rozpätí 337,70 € až 675,- € v závislosti od stupňa náročnosti; to znamená, že výška odškodnenia
by sa pohybovala, podľa vyššie uvedeného zákona, v rozpätí od 16.850,- € až 33.750,- €. Vzhľadom
na zistený skutkový stav súd považoval za primerané a spravodlivé priznať žalobcom v 1. a 2. rade,
každému, nárok na odškodnenie vo výške 20.000,- €. K námietke žalovanej (zohľadnenie náhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia, uplatneného žalobcami v konaní sp.zn. 18 Csp 41/2017) súd prvej
inštancie poukázal na to, že medzi nemajetkovou ujmou podľa § 13 Občianskeho zákonníka a náhradou
za sťaženie spoločenského uplatnenia je zásadný rozdiel spočívajúci v tom, že i keď nároky
vychádzajú z totožnej príčiny, nemajetková ujma predstavuje satisfakciu za duševné útrapy spojené so
smrťou blízkej osoby, zatiaľ čo sťaženie spoločenského uplatnenia je nemajetková ujma spočívajúca v
odškodnení za zásah do telesnej integrity človeka skutkovými okolnosťami, ktoré ovplyvnili jeho kvalitu
života v negatívnom slova zmysle v dôsledku citového strádania, depresií, v súvislosti so
stratou milovanej osoby. Z uvedeného dôvodu súd pri rozhodovaní o výške uplatneného nároku žalobcov
okolnosti namietané žalovanou nebral do úvahy.

5.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol ako aj proti
výroku o trovách konania, podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade, dôvodiac, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) C.s.p.). Odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, ich žalobe v celom
rozsahu vyhovel a priznal im nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nestotožnili sa s názorom
súdu prvej inštancie vo výške priznanej finančnej satisfakcie za utrpenú nemajetkovú ujmu, spôsobenú
úmrtím dcéry Jessicy C.. Súdom priznanú majetkovú kompenzáciu považovali, vzhľadom na okolnosti
zásahu, za nedostatočnú, ktorá nezodpovedá naplneniu požiadavky poskytnutia spravodlivej súdnej
ochrany, keď zavinené úmrtie blízkej osoby je jedným z najzávažnejších zásahov do rodinnej a citovej



sféry, ktorý prezumuje jeho výraznú intenzitu. Poukázali na to, že požadovaná výška satisfakcie vyplýva
najmä zo skutočnosti, že neočakávané úmrtie J. C. spôsobilo žalobcom doživotnú, rozsiahlu a v zásade
ničím nereparovateľnú ujmu. Úmrtím dcéry došlo k deštrukcii najcitlivejších interpersonálnych väzieb,
tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov. Zdôraznili, že neprejde deň, aby nepociťovali
pre stratu dcéry prenikavú duševnú bolesť. S jej úmrtím sa nikdy nezmieria. Pocity šťastia a harmónie,
ktoré vnímali pred jej úmrtím, nahradili už iba spomienky na blízku osobu. Podľa nich výška uplatneného
nároku je plne primeraná spôsobenej tragédii, t.j. protiprávnemu zničeniu najužších rodinných vzťahov
vodičom H. F.. Medzi žalobcami a ich zosnulou dcérou boli bezproblémové fungujúce vzťahy, trávili
spoločne voľný čas, čo osvedčilo aj vykonané dokazovanie v priebehu sporového konania. Podľa
žalobcov práve adekvátna finančná kompenzácia by aspoň čiastočne prispela k zmierneniu následkov
traumatizujúcej udalosti. Priznané odškodnenie musí, podľa ich názoru, taktiež „vyvážiť“ i do budúcna
ich duševné útrapy pri spomienkach na dopravnú nehodu, pri ktorej umrela ich dcéra. Podľa nich súdom
priznaná peňažná satisfakcia ne(s)plní svoj účel, tzn. nekompenzuje stratu rodinného príslušníka a
nedokáže zmierniť ich budúce psychické trápenia. Je zrejmé, že žiadna suma nedokáže nahradiť ľudský
život. Hoci žalobcovia požadujú voči žalovanému finančnú kompenzáciu každý vo výške 100.000,- €,
ich zámerom nie je zneužitie právneho inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy a nedôvodné obohatenie
sa na úkor komerčnej poisťovne, ale záujem na takom zadosťučinení, ktoré by oprávnene považovali
za spravodlivé, zodpovedajúce strate blízkej osoby. Keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky
absentujú pravidlá pre určenie výšky primeranej peňažnej kompenzácie, zákonodarca ponechal súdom
v rámci ich úvahy voľnosť pri jej stanovení. Pokiaľ súd v rámci svojej voľnej úvahy určí konkrétnu
sumu satisfakcie, táto musí byť vnímaná ako spravodlivá, schopná naplniť zmysel a účel zákona
a v neposlednom rade zaistiť zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej
na strane postihnutej osoby. Uviedli, že súd prvej inštancie podporne vychádzal aj z právnej úpravy
odškodňovania obetí trestných činov. Poukázali na to, že táto právna úprava rigidne stanovuje konkrétnu
sumu odškodnenia pre prípad smrti bez možnosti jej úpravy sudcovskou úvahou, čo odporuje § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Poskytnutie satisfakcie len v sume 20.000,- € nie je dostatočnou
kompenzáciou za vzniknutú ujmu na osobnostných právach žalobcov. Takáto výška paušálnej sumy je
neprípustná, pretože peňažná satisfakcia má byť spravodlivým zadosťučinením za nemateriálnu ujmu
na strane žalobcov, reflektujúca požiadavku slušnosti a proporcionality. Nepostačujúca výška náhrady
degraduje hodnotu nerušeného rodinného života a dôveru žalobcov v spravodlivé rozhodnutie vo veci
samej. Poukázali tiež na limit poistného plnenia, ktorý je pri jednej škodovej udalosti v zmysle § 7
ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. stanovený na 5.000.000.- € bez ohľadu na počet zranených
alebo usmrtených osôb. Žalobcovia na podporu svojej argumentácie zdôraznili, že Výskumný ústav
dopravný, a.s., Žilina, vyčíslil hodnotu ľudského života na sumu 332.144,- €. Taktiež v súlade s Metodikou
Najvyššieho súdu Českej republiky by sa finančná čiastka za zmarený ľudský život mala pohybovať okolo
sumy 10.000.000,- Kč [in: Metodika Nejvyššího soudu k náhrade nemajetkové újmy (bolest a ztížení
společenského uplatnení podle § 2958 Občanského zákonníku, s. 8; dostupné na: www.nsoud.cz ]. Aj keď uvedené sumy nie sú pre súd záväzné, zjavná disproporcia medzi priznaným
zadosťučinením a vyčíslenou hodnotou ľudského života opodstatňuje výhrady žalobcov k priznanej
výške satisfakcie.
5.2. Odvolatelia poukázali aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 30.000,- € nie je takým rozhodnutím, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako ojedinelé alebo excesívne. Na podporu svojej argumentácie poukázali na
rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré priznali pozostalým odškodnenia rovnajúce,
resp. presahujúce, sumu 30.000,- €, a to rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 7.8.2012,
č. k. 17 C 21/2010-214, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.2.2013,
sp. zn. 9 Co 423/2012, ktorým bola žalobcovi v 1. rade (pozostalý manžel) priznaná satisfakcia v sume
20.000,- € a žalobkyniam v 2. a 3. rade v sume 30.000,- € za úmrtie matky; rozsudok Okresného
súdu Trebišov zo dňa 10.12.2013, č. k. 14 C 96/2013-222, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 6.5.2015, č.k. 1 Co 295/2014-387, ktorým bola žalobcovi v 1. rade (pozostalý manžel)
priznaná satisfakcia v sume 25.000,- € a žalobkyniam v 2. a 3. rade (deťom) v sume 30,000,- € za úmrtie
matky; rozsudok Okresného súdu Brezno zo dňa 5.2.2014, č. k. 2 C 61/2010-261, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.7.2015, sp.zn. 12 Co 465/2014, ktorým bola žalobcom
(pozostalá manželka a deťom) priznaná satisfakcia v sume 33.500,- € za úmrtie manžela/otca; rozsudok
Okresného súdu Trenčín zo dňa 8.11.2013, č. k. 27 C 107/2012-105, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 21.5.2015, sp.zn. 4 Co 658/2014, ktorým bola žalobcovi (pozostalému
manželovi) priznaná satisfakcia v sume 50.000,- € za úmrtie manželky; rozsudok Okresného súdu
Michalovce zo dňa 9.2.2015, č.k. 20 C 248/2013-142, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach



zo dňa 26.11.2015, č.k. 5 Co 287/2015-212, ktorým bola každému zo žalobcov (pozostalý manžel a deti)
priznaná za úmrtie manželky/matky satisfakcia vo výške 30.000,- €; rozsudok Okresného súdu Bratislava
IV. zo dňa 18.8.2017, č.k. 23 C 7/2016-214, ktorým bola každému zo žalobcov (rodičia a súrodenec)
priznaná za úmrtie syna/brata satisfakcia vo výške 50,000,- €, rozsudok Okresného súdu Bratislava I.
zo dňa 28.2.2018, č.k. 10 C 67/2014-354, ktorým bola každému zo žalobcov (rodičia) priznaná za úmrtie
syna satisfakcia vo výške 35.000,- €; rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 9.4,2019, sp.zn. 6
C 6/2014, ktorým bola každému zo žalobcov (rodičia) priznaná za úmrtie dcéry satisfakcia vo výške
50.000,- €; rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 23.4.2019, č.k. 24 C 89/2014-263,
ktorým bola žalobkyni (rodič) priznaná za úmrtie dcéry satisfakcia vo výške 33.193,92 €; rozsudok
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16.5.2019, č.k. 4 C 115/2014-264, ktorým bola každému
zo žalobcov v 1. a 2. rade (rodičia) priznaná za úmrtie dcéry satisfakcia vo výške 35.000,- €. Odvolatelia
ďalej uviedli, že je síce pravdou, že v prípade tohto sporového konania sa jedná o vzťah rodič - nebohé
dieťa, nie je im ale zrejmý žiaden dôvod, pre ktorý by mala zodpovedať náhrada nemajetkovej ujmy v
inej výške v porovnaní so vzťahom manžel/ka - nebohý/á manžel/ka alebo dieťa - nebohý/
á otec/matka, pokiaľ poškodení unesú dôkazné bremeno a preukážu rozsah a vážnosť zásahu do ich
emocionálnej sféry. Citové vzťahy medzi uvedenými osobami majú nepochybne odlišný charakter, avšak
vo všetkých uvedených interpersonálnych vzťahoch má byt' účelom peňažnej satisfakcie kompenzácia
zmareného ďalšieho citového života poškodeného s nebohým príbuzným. Poukázali na to, že
ich zámerom nie je dosiahnuť neprimeranú, predimenzovanú náhradu nemajetkovej ujmy, ale domôcť
sa adekvátnej peňažnej satisfakcie, ktorá by bola aspoň v čiastočnej miere spôsobilá zmierniť traumy
zapríčinené neočakávaným úmrtím dcéry. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nejde iba
o hmotnú satisfakciu, ale predovšetkým o gesto slušnosti a spravodlivosti, ktoré žiadnym spôsobom
nemôže nahradiť dopady tragickej udalosti (totožné: uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo
dňa 20.5.2002, sp. zn. IV. ÚS 315/01).
5.3. Pokiaľ ide o odvolanie proti výroku o trovách konania uviedli, že tým, že súd prvej inštancie priznal
žalobcom nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu 20 %, nesprávne posúdil pomer úspechu a
neúspechu strán sporu, pretože žalobcom mala byť priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu.
Poukázali na § 142 ods. 3 O.s.p. a § 255 ods. 1, 2, ako aj čl. 4 ods. 2 C.s.p. Dôvodili, že
hoci sa súd prvej inštancie nestotožnil s výškou žalovaného nároku, boli nesporne
úspešní v základe právneho nároku, tzn. jedinou úspešnou stranou v sporovom konaní boli žalobcovia,
keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu. Poukázali na to, že napriek tomu, že v súčasnej právnej
úprave sa nenachádza totožné gramatické znenie pôvodného § 142 ods. 3 O.s.p., podľa dôvodovej
správy k Civilnému sporovému poriadku „... môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v
prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška
nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti
- určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť
priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“
Totožný právny záver vyplýva aj z odborného článku „Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy
konania a ich náhrada“ publikovaným v Bulletine slovenskej advokácie, podľa ktorého „Princíp
vyjadrený v § 142 ods. 3 OSP bude uplatňovaný naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného §
255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k CSP.“ (in:
SEDLAČKO, F. et. al.: Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin
slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4). Nárok žalobcov na plnú náhradu trov konania podporuje aj
právny názor v komentári k Civilnému sporovému poriadku, kde sa uvádza „Zásadu úspechu vo veci
treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. ... Priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým príkladom môže byť žaloba o ochranu
osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie ..“ (in: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.;
MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIC, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C.
H. Beck, Praha 2016, s. 926 - 927). Vzhľadom na uvedené mali žalobcovia za to, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil nárok na náhradu trov konania. Naopak, keďže boli v konaní úspešní, vznikol
im legitímny nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému. Naviac, všeobecný súd nie je viazaný
doslovným znením zákona, a contrario môže (musí) sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov materiálneho právneho štátu.



Odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmenil,
žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal im plnú náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej
inštancie.

6.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobcom v 1. a 2. rade každému priznal
titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 20.000,- € a výroku o trovách konania, podala v zákonnej lehote
odvolanie žalovaná dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Opätovne namietla svoju pasívnu vecnú legitimáciu v
spore. Poukázala na to, že žalobcovia sa v konaní domáhajú vyplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z.z., a to v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 1.1.2014, ktorou došlo k zásahu do ich práva
na súkromie a rodinný život. Uviedla, že nie je subjektom, ktorý by sa dopustil zásahu do osobnostných
práv žalobcov, a teda nemôže byť v spore o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nositeľkou hmotnoprávnej povinnosti. Neprislúcha jej
ani pasívna vecná legitimácia podľa § 15 ods. 1, v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001
Z.z., na ktoré poukázala strana žalobcov v ich žalobe zo dňa 19.3.2014. Podľa § 4 ods. 2 písm.
a) predmetného zákona sa z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla uhrádza iba „náhrada škody na zdraví a náklady pri usmrtení. Pri
škodách spôsobených na zdraví sa, podľa Dôvodovej správy k Občianskemu zákonníku, uhrádza strata
na zárobku, odškodňujú sa bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia a poskytuje
sa úhrada nákladov spojených s liečením. Zákon č. 381/2001 Z.z. v § 4 ods. 2 taxatívne vypočítava
nároky, ktoré podliehajú poistnému krytiu. Medzi týmito taxatívne určenými nárokmi nie je uvedená
nemajetková ujma pozostalých po účastníkovi dopravnej nehody, pričom táto ujma nie je zaradená ani
medzi škodu na zdraví. V prípade § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. ide o kogentnú právnu normu,
preto ani na základe analógie nie je možné pojem „škoda na zdraví“ rozširovať na nemajetkovú ujmu.
Uplatnenie nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod úpravu
náhrady škody na zdraví a spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti. Úprava
zakotvená v § 16 Občianskeho zákonníka jasne rozlišuje medzi náhradou škody na zdraví a náhradou
nemajetkovej ujmy, keď v predmetnom paragrafe ustanovuje, že kto neoprávneným zásahom do práva
na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti
za škodu. Odvolateľka poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.
mája 2014, sp.zn. 7 Cdo 65/2013 (ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2015), podľa ktorého „nemajetkovou ujmou v zmysle
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je ujma v nemajetkovej sfére života fyzickej osoby,
ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby a treba ju
dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (pozri § 16
Občianskeho zákonníka) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej
integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (pozri § 444 Občianskeho
zákonníka). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je dosiahnuť vyváženosť medzi ujmou na hodnotách ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym
finančným vyjadrením. Cieľom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť
čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho
zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej
osoby (§ 444 Občianskeho zákonníka) je poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením
zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá
má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho
životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského
uplatnenia).“ Z hľadiska jazykového (gramatického), logického, systematického, ako ani historického
výkladu vnútroštátneho práva tak nemožno zásah do súkromného a rodinného života stotožňovať so
škodou na zdraví. Na základe platných výkladových metód vnútroštátneho práva Slovenskej republiky
tak aktuálne nie je možné zásah do súkromného a rodinného života priradiť ku ktorémukoľvek nároku
vymedzenému v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., v ktorom je taxatívne vymedzený rozsah
poistného krytia z povinného zmluvného poistenia škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel,
pričom rozšírenie tohto krytia aj o nároky neuvedené v predmetnom ustanovení by predstavovali postup
v rozpore so zákonom, a teda postup contra legem. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na to, že
požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicou nesmie
ísť tak ďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho vykonávacieho
predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám (Kofoed, C-321/05, rozhodnutie SD



EÚ z 5.7.2007, bod. 45; Pupino, C 105/03, rozhodnutie SD EÚ z 16.6.2005, bod
44; C-74 a 129/95, rozhodnutie SD EÚ 12.12.2006, bod 24; Accaro, C-168/95, SD EÚ z 26.9.1996,
bod 42; Kolpighuis Nijmegen, 80/86, rozhodutie SD EÚ z 8.10.1987, bod 13). Poukázala na to, že z
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozsah poistného krytia ustanoveného v § 4 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z.z. nie je možné rozširovať s odvolaním sa na eurokonformný výklad tohto
práva contra legem aj na nároky zo zásahu do súkromného a rodinného života, ktoré aktuálne nie sú
kryté v zmysle vnútroštátnej platnej právnej úpravy povinným zmluvným poistením škody spôsobenej
prevádzkou motorových vozidiel. Skutočnosť absencie zavedenia náhrady za zásah do súkromného a
rodinného života pod poistné krytie v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. pritom vyplýva aj zo
stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/014548/2016-813 zo dňa 31.5.2016, ktoré
ako tvorca a gestor zákona č. 381/2001 Z.z. uviedlo, že v predmetnom zákonnom vymedzení poistného
krytia nebolo zahrnuté krytie nárokov pozostalých obetí zo zásahov do ich práva na súkromie a rodinný
život. Ak zo strany štátu neboli prijaté opatrenia na prebratie smernice so zahrnutím nárokov zo zásahu
do súkromného a rodinného života fyzických osôb pod poistné krytie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, nie je možné od poisťovateľov ako jednotlivcov v rámci horizontálneho
účinku smernice contra legem požadovať úhradu týchto nárokov zo zákonného povinného poistenia
(m.m. vec Faccini Dori, C-91/92, rozsudok SD EÚ zo 14.7.1994, bod 25 a 27). Podľa žalovanej okresný
súd ako súd prvej inštancie v rozpore s platnými ustanoveniami § 4 ods. 2 v spojení s § 15 ods.
1 zákona č. 381/2001 Z.z. založil jej pasívnu vecnú legitimáciu v spore 18 C 56/2014 a tým aj nesprávne
právne vec posúdil v danej otázke.
6.2. Žalovaná v odvolaní namietala aj duplicitné uplatnenie nárokov žalobcov v konaniach
sp.zn. 18 C 56/2014 a sp.zn. 18 Csp 41/2017. Z obsahu žaloby žalobcov zo dňa 19.3.2014 o ochranu
osobnosti, na základe ktorej bolo zahájené súdne konanie sp.zn. 18 C 56/2014,
vyplýva, že žalobcovia odôvodnili opodstatnenosť svojich nárokov tým, že v dôsledku
následkov dopravnej nehody zo dňa 1.1.2014 sa výrazným spôsobom zhoršil ich psychický stav, ráno
sa im nechce vstávať, z ich života sa vytratilo nadšenie s tým, že sú vystavovaní neustálym pocitom
úzkosti (str. 3 žaloby). Z obsahu žaloby žalobcov zo dňa 10.5.2017 o náhradu škody na zdraví, na
základe ktorej bolo zahájené súdne konanie sp.zn. 18 Csp 41/2017, vyplýva, že žalobcovia
odôvodňujú opodstatnenosť nimi uplatnených nárokov prítomnosťou posttraumatickej stresovej poruchy,
ktorá predstavuje psychické následky predmetnej dopravnej nehody, znižujúce kvalitu života žalobcov.
Poukázala na to, že žalobcovia v oboch vyššie uvedených konaniach opierajú nimi uplatňované nároky
o psychickú ujmu, ktorá nastala v dôsledku predmetnej dopravnej nehody, o pocity úzkosti, apatie,
depresívnymi stavmi, prítomnosťou posttraumatickej stresovej poruchy, teda následkami, ktoré boli v
konaní sp.zn. 18 Csp 41/2017 posudzované zo strany znaleckej organizácie forensic.sk v znaleckých
posudkoch č. 278/2017 a č. 279/2019 a ktoré boli na základe tohto odborného znaleckého dokazovania
zo strany žalovanej aj následne odškodnené, a to v prípade žalobcu v 1. rade vo výške 13.775,- €, v
prípade žalobkyne v 2. rade vo výške 18.367,- €. Podľa žalovanej následky predmetnej dopravnej
nehody tak, ako sú uplatňované zo strany žalobcov v tomto konaní, sú kryté v rámci ustanovenia
§ 444 Občianskeho zákonníka, konkrétne v rámci položky č. 255 - Depresívna fáza, ktorá bola zo
strany žalovanej v prípade oboch žalobcov aj následne odškodnená. Poukázala zároveň na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.4.2015, sp.zn. I. ÚS 426/2014 (publikovaného v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 15/2015), v rámci ktorého
ústavný súd v prípade otázky kumulácie argumentačnej roviny nárokov uplatňovaných z SSU a nárokov
uplatňovaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka uviedol, že „právo na náhradu škody z titulu
úhrady sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka a právo
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné
nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových
tvrdení, hoci aj v dvoch samostatných konaniach pred príslušným súdom“ Poukázala aj na konštatovanie
Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenom náleze, podľa ktorého „zákonné ustanovenia § 2
ods. 2, § 4 ods. 1 a § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. sú aj z pohľadu ústavného
súdu ústavne konformne interpretovateľné tak, ako to učinili okresný súd a krajský súd v právnej veci
sťažovateľky“, pričom ústavný súd zároveň k predmetnému dodáva, že „z pohľadu citovanej platnej
právnej úpravy je však zrejmé, že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a
odškodňované jednorazovo na základe bodového ohodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri
uplatnení v živote a spoločnosti. Citované ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. teda upravujú náhradu
za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom ale napríklad aj
v politickom či športovom živote. Pokrývajú teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v
rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok



poškodenia zdravia“. Žalovaná zároveň v odvolaní poukázala na tú skutočnosť, že na jednej strane
konajúce súdy vo všeobecnosti podriadili otázku zásahu do rodinného a súkromného
života pod pojem „škody na zdraví", keď nároky uplatnené zo zásahu do uvedených osobnostných práv
podriadili pod ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., no na strane
druhej odmietajú totožnosť predmetných osobnostných nárokov so škodou na zdraví v psychickej časti s
odôvodnením, že sa v danom prípade jedná o dva odlišné nároky. Takéto závery považovala žalovaná za
nelogické a zmätočné. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
ju zaviazal zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu po 20 000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy a vo
výroku, ktorým ju zaviazal zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania vo výške 20 % zmenil
a žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania, alternatívne, aby
rozsudok v odvolaním napadnutej časti zrušil a v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

7.1. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná. Poukázala na obsah svojho odvolania a zotrvala na
námietke nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní ako aj duplicitného uplatnenia nárokov
žalobcov. Odhliadnuc od uvedených námietok sa nestotožnila s argumentáciou žalobcov uvedenou v ich
odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v otázke stanovenia výšky nemajetkovej ujmy. Uviedla,
že otázkou aplikácie Metodiky Najvyššieho súdu Českej republiky k § 2958 Občianskeho zákonníka sa
plne zaoberal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 4 Tdo/1402/2015, v ktorom v
súvislosti s uplatňovaním si nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
uviedol, že „metodikou aplikovaný mechanizmus dopadá výhradne na prípady stanovenia výšky náhrad
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 2958 OZ, a v žiadnom prípade na odškodnenie pri
usmrtení osoby blízkej" s tým, že najvyšší súd zároveň v rámci predmetného rozhodnutia uviedol, že v
prípade náhrady nemajetkovej ujmy sa mu javí „ako ospravedlniteľné, aby sa stanovenie výšky náhrady
odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240 tis. Kč až 500 tis. Kč, a to pre skupinu citovo najbližšie spojených
osôb, akými sú rodičia, deti a manželia.“ Najvyšší súd Českej republiky pri stanovovaní optimálnej
výšky finančného zadosťučinenia v citovanom rozhodnutí príkladmo poukázal aj na komparáciu rozsahu
výšky odškodnení nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch v iných krajinách, v ktorých sa rozsah
odškodnenia pohybuje podľa prieskumu Najvyššieho súdu Českej republiky v rozmedzí medzi 200 tis.
Kč až 500 tis. Kč, v prípadoch štátov ako Belgicko, Rakúsko, Slovinsko a Švajčiarsko najvyšší súd
uviedol sumu 20 000,- €, v prípadoch štátov ako sú Fínsko, Švédsko, či Maďarsko,
najvyšší súd uviedol ešte nižšiu sumu 100 tis. - 200 tis. Kč. Podľa žalovanej z uvedeného vyplýva, že
okresný súd pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy nevychádzal z nesprávnych záverov, ale naopak
náležite zhodnotil v konaní prezentovaný skutkový stav, pričom ním stanovená výška nemajetkovej
ujmy nevybočuje ani z vyššie prezentovaných záverov Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý sa
podrobne zaoberal otázkou stanovenia primeranej výšky odškodnenia za zásah do osobnostných práv
pozostalých po úmrtí im blízkej osoby. Podľa žalovanej otázka samotnej výšky odškodnenia by sa
mala posudzovať za každých okolností tými istými pravidlami, ako by to bolo v prípade, keby škodca
nebol krytý samotným poistením. Nie je možné spravodlivo akceptovať navyšovanie sumy kompenzácie
za zásah do osobnostných práv poškodených len na tom základe, že predmetné nároky by mohli
byť kryté samotným poistným vzťahom so zodpovednostným subjektom. S uvedenými závermi sa
stotožnil aj Najvyšší súd Českej republiky vo vyššie uvádzanom rozhodnutí, ktorý konštatoval, že „nie
je totiž prijateľné pripustiť názor, že v prípade existencie poistného krytia udalosti, ktorá zakladá nárok
k uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy, nie je potrebné sa zaoberať hlbšími úvahami o výške tejto
náhrady a spôsobu jeho určenia. I v týchto situáciách je potrebné sa riadiť tými istými pravidlami, ako je to
v ostatných prípadoch, kedy nároky poškodených žiadna poisťovňa hradiť nebude, ale bude tak povinný
učiniť páchateľ (škodca) sám“. Žalovaná zároveň poukázala príkladmo aj na rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave sp.zn. 23 Co 95/2016, nadväzujúce na jeho rozhodnutie sp.zn.11
Co 116/2013, v ktorom krajský súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 18.000,- €;
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10 Co 566/2015, v ktorom bola žalobcom priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do ich súkromného a rodinného života po 8.000,- €. Žalovaná poukázala
aj na iné rozhodnutia všeobecných súdov verejne publikovaných na oficiálnej stránke Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky https://obcan.justice.sk/infosud/- /infosud/
zoznam/rozhodnutie , ktoré sa venovali
otázke náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti so zásahom do práva na súkromie a na
rodinný život. Napríklad na rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp.zn. 4 C 14/2009 zo dňa 13.11.2012,
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitra sp.zn. 25 Co 18/2013 zo
dňa 25.9.2013, v ktorom všeobecný súd priznal matke zosnulého pacienta nemocnice nárok na náhradu



nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- €; na rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 7 C
42/2012 zo dňa 18.9.2014, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 10 Co 550/2015 zo dňa
28.4.2016, v ktorom súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich súkromného a
rodinného života vo výške po 20.000,- €; rozsudok Okresného súdu Martin sp.zn. 6 C 94/2006 zo dňa
21.3.2013, v spojení s rozsudkom 8 C 203/2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9
Co 256/2013 zo dňa 12.9.2013, v ktorých súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
ich práva na súkromie a rodinný život vo výške 17.000,- € (v prípade pozostalého manžela), 13.000,- € a
10.000,- € (v prípade pozostalých maloletých detí); rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn.
7 C 162/2011 zo dňa 12.6.2012, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7
Co 287/2012 zo dňa 26.9.2012, ktorým súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
ich práva na súkromie a rodinný život po 10.000,- €.
7.2. K odvolaniu žalobcov proti výroku o trovách konania žalovaná poukázala na ustanovenie § 255 ods.
1, 2 C.s.p., z ktorého nevyplýva, že by pri posudzovaní výpočtu náhrady trov konania súd mal, resp.
musel prihliadať na otázku voľného posúdenia nárokov súdom, o to viac v prípade, ak sú samotné nároky
bez dostatočných dôvodov uvádzané v takom rozsahu, ktoré nemajú svoje opodstatnenie
v samotnom skutkovom stave veci. V súvislosti s aplikáciou § 255 C.s.p. pri rozhodovaní o
náhrade trov konania zároveň poukázala na čl. 3 ods. 2 prvú vetu C.s.p., podľa ktorej výklad tohto zákona
nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Rozšírenie právnej úpravy
posudzovania nárokov na náhradu trov obsiahnutej v § 255 C.s.p. nad rámec tejto úpravy súdom je tak,
podľa názoru žalovanej, v rozpore s uvedeným čl. 3 ods. 2 C.s.p., ako aj právom na spravodlivý proces.
Podľa žalovanej zo strany žalobcov, po celý čas zastúpených právnym zástupcom, boli v priebehu
súdneho konania uplatňované nároky na poskytnutie finančného zadosťučinenia, ktoré niekoľkonásobne
prekračovali hodnoty tak stanovené v rámci metodiky pre odškodňovanie obetí trestných činov, ako aj
hodnoty, ktoré boli stanovované všeobecnými súdmi v obdobných prípadoch. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti by nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania žalobcom, resp. by tento nárok mal
byť priznaný žalovanej, a to aj s prihliadnutím na pomer úspechu v danej veci.

8.1. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovanou
poukázali na to, že žalovaná neuvádza v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli byť
významné pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa žalobcov rozhodovacia prax všeobecných súdov
v otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovní je už aktuálne „ustálená“, čo potvrdzuje nielen rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, R 61/2018, ale aj
viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to predovšetkým uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, publikované v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 50/2016 (tiež uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.8.2016, sp. zn. I. ÚS 474/2016; zo dňa 16.12.2015, sp. zn. III. ÚS
646/2015m a zo dňa 29.4.2015, sp. zn. I. ÚS 206/2015). Súd prvej inštancie podľa nich postupoval pri
rozhodovaní v súlade s právom Európskej únie, keď pri interpretácii zažitej systematiky vnútroštátneho
práva rešpektoval eurokonformný výklad dotknutých právnych predpisov a priznal žalobcom náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovanému. Stotožnili sa s tvrdením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
rozhodnutí R 61/2018, že právne závery prezentované v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III. ÚS 666/2016, dali „obraznú vnútroštátnu bodku“ v diskusii na témy
krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným
zmluvným poistením a tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi. Poukázali na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
zo dňa 19.4.2016, sp. zn. C-441/14 (ďalej len „rozsudok C-441/14“), bod 33, kde sa konštatuje: „V
tomto kontexte treba spresniť, že požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť vnútroštátnych
súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý
je nezlučiteľný s cieľmi smernice.“ Pokiaľ začali slovenské súdy vykladať sporné ustanovenie § 4 ods.
2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. eurokonformne, tento výklad právnej normy je plne
v súlade s unijným právom, keďže dovtedy bolo jej znenie interpretované nesprávne (pozri tiež bod 34
rozsudku C-441/14; rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 8.11.2016, sp. zn. C-554/14, bod 69). Tvrdenia
žalobcov podporujú aj právne závery prezentované v náleze Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.
II. ÚS 3168/2009, bod 18, podľa ktorého „Judikatura nemúže být bez vývoje a neni vyloučeno, aby (a to
i pri nezmenené právni úprave) byla nejen doplňovaná o nové interpretační závery, ale i menená,
napr. v návaznosti na vývoj sociální reality, techniky a pod., s nimiž jsou spjaty změny v hodnotových
akcentech společnosti. “V rozhodnutí Pfeiffer zo dňa 5.10.2004, sp. zn. C-397/01,
Súdny dvor Európskej únie udelil vnútroštátnym súdom „pokyn“, aby pri výklade vnútroštátneho práva



vychádzali z právnej domnienky, že členský štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti, ktoré
pre neho vyplývajú z príslušnej smernice (totožné: BOBEK, M., BŘÍZA, P., KOMÁREK, J.: Vnitrostátní
aplikace práva Evropské únie. 1. vydanie. Praha; C. H. Beck, 2011, s. 164), čo nakoniec korešponduje
aj s § 27a zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého „Týmto zákonom (pozn. žalobcov: bez výhrady) sa
preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe.“ Žalobcovia sa domnievajú,
že z obsahu dôvodovej správy k zákonu č. 381/2001 Z.z., ako aj citovaného ustanovenia, explicitne
vyplýva právno-politická vôľa slovenského zákonodarcu bez výhrad transponovaf európske smernice
do vnútroštátneho právneho poriadku.
8.2. K otázke duplicitného uplatnenia nárokov poukázali žalobcovia na § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004
Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.), podľa ktorého „Sťaženie spoločenského uplatnenia je
stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné
úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho
spoločenských úloh.“ Podľa žalobcov inštitút ochrany osobnosti a náhrady škody sú samostatné a
nezávislé nároky, pričom každý z nich kompenzuje odlišné zložky v rámci integrity jednotlivca. Kým
náhrada škody má pokrývať „zdravotnú sféru“ poškodeného, ochrana osobnosti kryje dôstojnosť,
súkromie, rodinný a emocionálny život poškodeného. Na podporu svojej argumentácie poukázali na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2014, sp. zn. 7 Cdo/65/2013, R 1/2015,
podľa ktorého „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní
mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá
sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. (...) nemožno vyvodiť, že by
sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do
dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného.“ Podľa žalobcov ak žalovaný argumentuje
tým, že uplatňované nároky žalobcov v konaní o ochranu osobnosti boli kompenzované v rámci §
444 Občianskeho zákonníka, potom je legitímna otázka, či poskytnutá peňažná kompenzácia vo výške
13.775,- € (pre žalobcu v 1. rade) a 18.367,- € (pre žalobkyňu v 2. rade) je primeraná spôsobenému
zásahu, a to aj s ohľadom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, na ktorú poukázali vo svojom
odvolaní. Podľa žalobcov toto peňažné plnenie žalovanej, uhradené v súvislosti s iným súdnym konaním,
nepokrýva zničenie morálneho, citového, sociálneho puta žalobcov s ich nebohou dcérou v dôsledku
protiprávneho konania vodiča motorového vozidla zn. Škoda Octavia, EČV: X. - XXXBF, H. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/X, Q.. Sú ochudobnení o ďalší spoločný život s dcérou, nebudú jej už
môcť prejavovať lásku, oporu, porozumenie a už nikdy nebudú plniť vo vzťahu k dcére U. úlohu -
rolu otca a matky. Závažnosť zásahu zvýrazňuje taktiež skutočnosť, že v čase dopravnej nehody mala
ich dcéra iba 5 rokov. Účelom peňažnej satisfakcie pri ochrane osobnosti je kompenzácia zmareného
ďalšieho citového života poškodeného s nebohým príbuzným. Pokiaľ si žalobcovia uplatnili v súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I., sp.zn. 18 Csp 41/2017, taktiež zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., tento nárok len kompenzuje
osobitosť zdravotných problémov v ich doterajšom živote.

9.1. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia a to k otázke výšky náhrady škody. Poukazujúc
na argumentáciu žalovanej, týkajúcu sa rozhodovacej praxe súdov v otázke priznania náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške v rozmedzí od 8.000,- € až 20.000,- €, uviedli, že snahu obmedziť výšku
peňažnej satisfakcie osvedčuje aj iniciatíva Národnej banky Slovenska a Slovenskej asociácie poisťovní,
ktoré predložili Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na zaradenie do legislatívneho procesu
návrh novely zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a zákona
č. 381/2001 Z.z. Cieľom novely je na jednej strane precizovať znenie právnej úpravy v zmysle jej
existujúceho výkladu podaného Súdnym dvorom Európskej únie a súdmi Slovenskej republiky, na druhej
strane legislatívne „zastropovaf“ odškodňovanie nárokov pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy
v dôsledku zásahu do ich práva na súkromie (smrťou zosnulého v dôsledku neoprávneného zásahu).
Sumy finančnej kompenzácie uvádzané žalovaným alebo taktiež návrhom novely považujú žalobcovia
za neprimerane nízke. Dôvodili, že podľa znenia návrhu novely by v prípade úmrtia fyzickej osoby v roku
2019 zodpovedala výška náhrady nemajetkovej ujmy len sume 10.400,- € (20-násobok sumy minimálnej
mzdy) pre pozostalého manžela, pozostalé maloleté dieťa alebo pre rodiča zosnulého maloletého
dieťaťa a sume 2.600,- € (5-násobok sumy minimálnej mzdy) inej blízkej osobe nebohej fyzickej osoby.
Vodítkom pre odvolací súd pri posudzovaní primeranosti výšky odškodnenia (nielen) u
žalobcov môže byť aj číselné porovnanie s prípadmi sekundárnych obetí, pri ktorých úhradu realizuje



štátny orgán určený zákonom: a) smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania -
manžel/ka 46.485,40 €, b) smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania -
nezaopatrené dieťa 23.242,70 €, c) smrť v dôsledku násilného trestného činu 50-násobok
minimálnej mzdy - 26.000,- €. Tieto sumy vyjadrujú len základný rámec, prostredníctvom ktorého plní
Slovenská republika svoj pozitívny (sociálny) záväzok voči občanovi. Žalobcovia nepovažujú za správne,
aby sa v súkromnoprávnom vzťahu nepribližovala náhrada nemajetkovej ujmy ani ku hranici súm, ktoré
uhrádza štát pozostalým osobám. Ďalším dôvodom, prečo je náhrada nemajetkovej ujmy priznaná
žalobcom vo výške 20.000,- € nepostačujúca, je skutočnosť, že komerčné poisťovne musia byť podľa
§ 7 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. pripravené kryť nároky z jednej poistnej udalosti do sumy
5.240.000,- €. Nemajetková ujma spolu vo výške 40.000,- € predstavuje len 0,76 % z
celkového limitu poistného plnenia, tzn. nejedná sa o výšku nároku, ktorým by mohla byť ohrozená
finančná situácia s ohľadom na to, že žalovaný musí byť pripravený kryť nároky pri každej jednej
škodovej udalosti v miliónových sumách. Ani zvýšenie počtu sporov po rozsudku Haasová a možné
finančné dopady na komerčné poisťovne nemôžu byť dôvodom na zmenu právnej úpravy, resp. zníženie
nemajetkovej ujmy. Priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy pri strate blízkej osoby, so zohľadnením
aktuálnej právnej úpravy v analogických prípadoch v rozmedzí od 20.000,- € až
do 50.000,- € (pre jednu osobu) nie je možné považovať za excesívny a ojedinelý stav. Poukázali aj
na právnu vetu rozhodnutia dovolacieho súdu Českej republiky, ktorá okrem iných právnych záverov
uvádza: ,,[z]a základní částku náhrady, modifikovatelnou s užitím zákonných a judikaturou
dovozených hledisek, lze považovat v prípade nejbližších osob (manžel, rodiče, deti) dvacetinásobek
prúměrné hrubé měsíční nominálni mzdy na přepočtené počty zaměstnancu v národním
hospodářství za rok předcházející smrti poškozeného.“ Žalobcovia k uvedenému rozsudku uviedli, že 20
násobok priemernej hrubej mesačnej nominálnej mzdy (20.260,- €) má byť dolnou hranicou, od ktorej má
súdna prax odvíjať výšku náhrady a nie byť limitom, kde by sa mala jej úvaha o výške satisfakcie skončiť.
Taktiež Najvyšší súd Českej republiky skonštatoval, že sa jedná o základnú čiastku. Súdy by preto nemali
rezignovať, ale na základe vykonaného dokazovania hľadať dôvody pre navýšenie nemajetkovej ujmy.
Žalobcovia ďalej dôvodili, že pokiaľ je rodina základnou bunkou spoločnosti (čl. 2 zákona č. 36/2005
Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov), ochrana zničených emocionálnych väzieb
musí byť povýšená nad ochranu ostatných nárokov. Judikatúra by prioritne mala nastaviť definičné
pravidlá pre odškodňovanie nemajetkových ujem komplexne, aby bola predovšetkým zdravým rozumom
uchopiteľná hierarchia hodnôt a primeranosť medzi jej všetkými variantmi, a to od odškodňovania
najtragickejších nemajetkových ujem po satisfakcie priznávané verejne činným osobám. Nepovažujú za
správne, aby legislatívna aktivita smerovala iba k úprave špecifických vzťahov, ktoré navyše súvisia so
súkromným životom. Najvyšší súd Českej republiky sa v predmetnom rozsudku vyjadril aj k prípadom
zásahu do práva na česť, dôstojnosť, prípadne súkromia verejne známych osôb a uvádza: „(...) ze strany
informačních médií a v případech jiných zásahů do osobnostních práv nelze mechanicky vykládat tak, že
by náhrada za usmrcení osoby blízke měla být vždy vyšší než náhrada za zásah do jiných osobnostních
práv.“ S ohľadom na tento právny záver by sa nemali kreovať obmedzenia, ale stanoviť také kritéria, aby
rozhodovacia prax vedela pružne reagovať na akúkoľvek kauzu súkromnoprávnych subjektov a podľa
závažnosti zásahu stanoviť náhradu nemajetkovej ujmy spôsobeným následkom. Suma odškodnenia
pri úmrtí blízkej osoby má odzrkadľovať aj akú hodnotu prisudzuje spoločnosť znehodnoteniu citových
vzťahov. Pokiaľ však budú vydávané excesívne rozhodnutia pri zásahoch do cti, povesti a dobrého
mena, avšak pri náhrade nemajetkovej ujmy pri strate blízkej osoby sa príjme zákonný limit alebo úzus
priznať peňažnú kompenzáciu blížiacu sa sume 10.000,- €, budú poškodení vnímať rozhodnutie ako
krivdu, čo nakoniec zníži dôveru verejnosti v súdny systém.
9.2. Žalobcovia požiadali odvolací súd, aby sa v rozhodnutí (aj pre ostatné prípady) vyjadril 1) aké
kritériá zvolil pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, 2) ak by eventuálne znížil náhradu, uviedol
žalobcom, prečo sa rozhodol pre revíziu, 3) akým spôsobom zohľadnil pri svojom rozhodovaní náhradu
nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí v iných súdnych konaniach alebo vyplývajúcu z noriem verejného
práva, 4) čím je výška peňažnej satisfakcie pri ujmách do cti, povesti, dôstojnosti a súkromia verejne
činných osôb iná oproti náhrade za usmrtenie blízkej osoby.
9.3. Uvedené vyjadrenie odvolací súd už žalovanej strane nedoručoval z dôvodu hospodárnosti, keďže
skutočnosti v ňom uvedené nemali žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. 1, 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to



dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. februára 2021; o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, §
219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy a ktorým žalobu
vo zvyšnej časti zamietol, potvrdil ako vecne a právne správny (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

11.1. Spornou v prejednávanom prípade bola opäť otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovanej.
Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie o tejto otázke rozhodol, riadiac sa záväzným
právnym názorom odvolacieho súdu. Ako správne uviedli aj žalobcovia, predmetná otázka bola v konaní
pred súdmi Slovenskej republiky už vyriešená. Pri posúdení tejto otázky nemožno opomenúť rozsudok
Súdneho dvora Európskej Únie C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom Súdny
dvor vyslovil záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/
ES z 11. mája 2005 a Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú
i nehmotnú) upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Na závery uvedené v
tomto rozsudku Súdneho dvora nadviazalo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 31. júla 2017, sp.zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 61, ročník 2018.
Najvyšší súd v ňom vysvetlil, že „pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba
vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol
výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto
pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo
škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že
komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd v tomto rozsudku
vychádza z eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v ustanovení
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky, prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016, kde ústavný súd
uviedol, že „hoci Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia
vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne
právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého
má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území
Slovenskej republiky.“ V nadväznosti na uvedené dospel, s prihliadnutím na samotný účel povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zohľadňujúc
skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, v súvislosti s ktorou vzniká zodpovednosť za spôsobené škody, k záveru, že aj nemajetková
ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých je predmetom povinného zmluvného poistenia v
zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia
poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel. Na označené rozhodnutia Súdneho dvora, Ústavného súdu Slovenskej republiky
ako aj najvyššieho súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, a to sp. zn. 6 Cdo 143/2017, sp.
zn. 6 Cdo 219/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, sp. zn. 8 Cdo 6/2018, sp. zn. 7 Cdo 141/2018, sp. zn.
4 Cdo 108/2019. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy
uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla treba preto



za ustálenú rozhodovaciu prax považovať vyššie uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou
najvyššieho súdu a tiež ústavného súdu.
11.2. K otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza nasledovné. Odvolací
súd sa stotožnil so správnym právnym posúdením súdu prvej inštancie, uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku o priznaní nemajetkovej ujmy žalobcom v 1., 2. rade, každému po 20.000,-
€, ako aj s kritériami, ktoré zvolil pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (materiálnej satisfakcie) je vždy, v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Za závažnú ujmu je treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu
značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by
predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení
a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Žalobcovia v konaní preukázali existenciu citových
väzieb medzi nimi a ich dcérou U. čo bolo preukázané jednak ich svedeckými výpoveďami ako aj
svedeckou výpoveďou Mgr. Q. X.. Vzhľadom na závažnosť zásahu s prihliadnutím na okolnosti prípadu,
došlo v danom prípade k porušeniu práva na súkromie a rodinný život v značnej miere i s nárokom na
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako v odôvodnení rozhodnutia konštatoval aj súd
prvej inštancie, v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali hlbokú lásku a
vrelý vzťah rodičov k dieťaťu, bolo preukázané, že náhla a neočakávaná strata dieťaťa bola pre nich
šokom, ktorého traumatické pôsobenie pretrváva naďalej. Odvolací súd nemal najmenších pochýb o
tom, ako aj vyplýva z vykonaného dokazovania, že v dôsledku takejto straty blízkeho človeka došlo
k trvalému narušeniu citových a sociálnych väzieb medzi žalobcami a ich zomrelou dcéru. Psychický
stres žalobcov je znásobený tým, že prežívajú traumatické zážitky a pripomínajú si, aká bola ich dcéra
a čo s ňou už nikdy nezažijú. Odvolací súd sa stotožňuje aj s hodnotením ďalších kritérií, o ktoré
súd prvej inštancie oprel svoje závery a podľa ktorých maloletá U. zomrela vo veku piatich rokov, v
čase detstva, kedy život mala pred sebou, kedy dĺžka spolunažívania s rodičmi bola dostatočne veľká
na to, aby sa medzi nimi vytvorilo silné citové puto. Rodičia s ňou plánovali budúcnosť, o ktorú v
dôsledku dotknutej udalosti prišli. Pokiaľ ide o spoluzavinenie zo strany dieťaťa, správne konštatoval
súd prvej inštancie, že k dopravnej nehode došlo výlučne zavinením vodiča motorového vozidla, H. F.,
ktorý v dôsledku dopravnej nehody zomrel. V otázke morálneho zadosťučinenia v podobe potrestania
páchateľa (ide o trestný čin ublíženia na zdraví s následkom smrti) rovnako správne konštatoval súd prvej
inštancie, že toto neprichádzalo do úvahy, keďže páchateľ trestného činu pri dopravnej nehode na mieste
podľahol zraneniam spôsobeným dopravnou nehodou. Pokiaľ ide o zachovanie princípu proporcionality,
odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý pri stanovovaní výšky nemajetkovej
ujmy vychádzal z výsledkov rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky ako aj z právnej úpravy
výšky nemajetkovej ujmy európskych štátov, keď pre rozhodovaciu činnosť slovenských súdov za
použiteľnú považoval metodiku výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy platnú na území Českej republiky a
to z hľadiska porovnateľnej ekonomickej situácie a obdobného systému poistenia a sociálnych zákonov.
Správny bol, podľa názoru odvolacieho súdu, postup súdu prvej inštancie, keď vzal do úvahy aj spôsob
odškodňovania v prípadoch obetí trestných činov, kde sa jedná o zásah do práva na ľudskú dôstojnosť, v
ktorých prípadoch sa výška odškodnenia stanovuje spôsobom taxatívne určeným v zákone č. 274/2017
Z. z. o odškodňovaní obetí trestných činov, predtým zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi, kde v prípade úmrtia má obeť
násilného trestného činu nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.
Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd považoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy, priznanú
v prejednávanom prípade žalobcom, za primeranú a spravodlivú. Zároveň je potrebné konštatovať, že
žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila
život človeka. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je však aspoň zmiernenie ujmy, najmä
v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcom je, podľa odvolacieho súdu, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia
požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, spôsobilá naplniť
reštitučnú podstatu kompenzácie.
11.3. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala duplicitu uplatnenia nárokov žalobcov v
konaniach sp.zn. 18 C 56/2014 a sp.zn. 18 Csp 41/2017, odvolací súd poukazuje predovšetkým na
to, že odvolateľka svoje tvrdenia o duplicite uplatnených nárokov nepreukázala doložením konkrétnych
dôkazov (znalecké posudky posudzujúce psychickú ujmu žalobcov a jej následky), na základe ktorých
by mohol odvolací súd považovať túto odvolaciu námietku žalovanej za dôvodnú. Zároveň odvolací
súd, stotožňujúc sa s argumentáciou žalobcov, považuje za potrebné poukázať na to, že náhrada



škody na zdraví a ochrana osobnosti sú, podľa jeho názoru, dva odlišné nároky, pričom každý z nich
kompenzuje odlišné zložky v rámci integrity jednotlivca, keď náhrada škody má pokrývať „zdravotnú
sféru“ poškodeného, ochrana osobnosti kryje dôstojnosť, súkromie, rodinný a emocionálny
život poškodeného. Pokiaľ žalovaná v súvislosti s touto odvolacou námietkou poukázala na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 426/2014, zo dňa 13.8.2014, odvolací súd uvádza, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky však vo svojom rozsudku sp.zn. 7 Cdo 65/2013, zo dňa 28.5.2014,
publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2015 vyslovil presne opačný názor ako
ústavný súd a uviedol: ,,Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na
náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a
pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej
úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov, nemožno vyvodiť,
že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal
zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného.“ Najvyšší súd ďalej
konštatoval: ,,Zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú
náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na
hodnotenie bolesti (§ 9 zákona č. 437/2004 Z. z.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004 Z. z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona
č. 437/2004 Z. z.), nevyplýva, že by sa náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia
poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do osobnostnej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v
spoločnosti.“ Odvolací súd preto odvolaciu námietku žalovanej, týkajúcu sa duplicity uplatneného nároku
zo strany žalobcov, považoval za nedôvodnú.
11.4. Žalobcovia požiadali odvolací súd, aby sa v rozhodnutí (aj pre ostatné prípady) vyjadril 1) aké
kritéria zvolil pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, 2) ak by eventuálne znížil náhradu, uviedol
žalobcom, prečo sa rozhodol pre revíziu, 3) akým spôsobom zohľadnil pri svojom rozhodovaní náhradu
nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí v iných súdnych konaniach alebo vyplývajúcu z noriem verejného
práva, 4) čím je výška peňažnej satisfakcie pri ujmách do cti, povesti, dôstojnosti a súkromia verejne
činných osôb iná oproti náhrade za usmrtenie blízkej osoby. K otázke pod bodom 1) odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia pod bodom č. 11.2. K otázke pod bodom 2) sa odvolací
súd nevyjadruje, keďže nepristúpil k zníženiu náhrady priznanej súdom prvej inštancie. K otázkam pod
bodom 3) a 4) odvolací súd uvádza, že každý prípad posudzuje jednotlivo s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu a stranami tvrdený a dôkazmi preukázaný skutkový stav a jeho právne posúdenie.

12. Odvolací súd k odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo
výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192,
§ 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje
najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalobcami v 1. a 2. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
tak nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu



pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

13. Pokiaľ žalobcovia aj žalovaná v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

14. Žalobcovia ako aj žalovaná podali odvolanie aj proti výroku napadnutého rozsudku o nároku na
náhradu trov konania. Podľa názoru odvolacieho súdu zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V
týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (Civilný sporový poriadok, Komentár, doc. JUDr. Marek
Števček a kolektív, C.H.BECK 2016, str. 926). V prejednávanej veci výška náhrady
nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Vzhľadom na to odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým tento priznal žalobcom nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 20 % a priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania každému v rozsahu
100 %, keďže žalobcovia majú v konaní postavenie samostatných spoločníkov podľa § 76 C.s.p. Je
však samozrejmé, že vyčíslenie trov právneho zastúpenia žalobcov bude vychádzať z priznanej sumy
20.000,- € na každého žalobcu.

15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1,
ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže odvolaniu
žalobcov v 1. a 2. rade nebolo vyhovené a odvolací súd nevyhovel ani odvolaniu žalovanej.

16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.



(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).