Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/138/2020 z 28. 9. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. septembra 2021, sp. zn. 4Co/138/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1113206466.2 Krajský súd Bratislava | 4Co/138/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1113206466.2 | 2021-09-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, OZ, zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e3116ad-06f7-440c-88ff-9ba03d82debd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1113206466.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/138/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113206466
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1113206466.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Centrálny
depozitár cenných papierov SR, a. s., ul. 29. augusta č. 1/A, Bratislava, IČO: 31 338 976, proti žalovanej:
L.. V. N., nar. XX.XX.XXXX, Za Z. Č..X, N., štátny občan SR, o zaplatenie sumy 216,41 Eur, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. februára 2020 č.k. 17C 22/2013-251
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta a žalovanej
nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 216,41
Eur v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia
sumy 128,44 Eur z dôvodu neuhradeného poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov. V
priebehu konania došlo uznesením súdu prvej inštancie č. k. 17C 22/2013-30 zo dňa 09.12.2013 k
pripusteniu zmeny petitu žalobného návrhu, v zmysle ktorého sa žalobca domáhal, aby mu žalovaná
zaplatila sumu vo výške 216,41 Eur a trovy konania.

3. Rozsudkom zo dňa 21.3.2014 č.k. 17C 22/2013-97 súd prvej inštancie vyhovel žalobnému návrhu
žalobcu a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 216,41 Eur a nahradiť mu trovy konania
spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 16,50 Eur, všetko v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Mal za preukázané, že žalobca vedie žalovanej účet ako majiteľovi cenných
papierov, čo odporkyňa v konaní nenamietala, uplatnila námietku premlčania nároku. Bol toho názoru,
že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka,
kedy platí všeobecná štvorročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť po ich splatnosti. Preto, keď
fakturované sumy žalobcom, ktorých zaplatenia sa domáha, boli splatné dňa 28.2.2009 a 15.2.2010 a
žaloba bola podaná na súd až dňa 25.2.2013, teda pred uplynutím uvedenej premlčacej doby, mal za
to, že nárok žalobcu nie je premlčaný. K námietke žalovanej ohľadom výšky poplatkov uviedol, že tieto
boli určené podľa cenníka žalobcu, v zmysle ktorého výška poplatku závisí od objemu cenných papierov
na účte majiteľa a ich menovitej hodnoty. Mal za to, že žalobca pri určení výšky poplatku za vedenie
majiteľa účtu postupoval v súlade s § 103 zákona cenných papieroch, a to pod dohľadom Národnej banky
Slovenska. Zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších



predpisov umožnil žalovanej bezodplatný prevod akcií na Fond národného majetku SR, ktorú možnosť
žalovaná využila, Fond národného majetku SR za ňu žalobcovi uhradil sumu 447,47 Eur a zvyšnú časť
216,41 Eur si žaloba voči nej uplatnil. Tiež uviedol, že žalobca v súvislosti s vedením účtu žalovanej
nebol povinný jej zasielať výpisy z jej účtu, ani ju informovať o zmene výšky poplatkov. Za dôvodnú
nepovažoval ani námietku žalovanej, že žalobca bol povinný ňou uzavrieť zmluvu o vedení účtu, nakoľko
v zmysle§ 58 ods. 1 zákona o cenných papieroch Stredisko cenných papierov bolo povinné zriadiť účet
každému, kto sa stal majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe privatizácie.

4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalovanej uznesením zo dňa 30.10.2015
č.k. 4Co 470/2014-128 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s námietkou
premlčania vznesenou žalovanou a charakterom právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou a tiež
sa vysporiadať s tým, či predmetný záväzkový vzťah nesie znaky spotrebiteľského vzťahu.

5. Predchádzajúcim v poradí druhým rozsudkom zo dňa 14. júna 2016 č.k. 17C 22/2013-156 súd prvej
inštancie zamietol žalobu žalobcu. Mal za preukázané, že žalobca viedol účet žalovanej ako majiteľa
cenných papierov, čo žalovaná v konaní nenamietala a že v zmysle § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992
Zb. o cenných papieroch Stredisko cenných papierov bolo povinné zriadiť účet každému, kto sa stal
majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov
vykonávanej podľa osobitných predpisov. Konštatoval, že aj keď s účinnosťou zákona č. 566/200 Z.z. o
cenných papieroch vznikla žalobcovi povinnosť viesť účet žalovanej za odplatu, z ustanovení zákona o
cenných papieroch nevyplýva žalobcovi povinnosť uzavrieť písomnú zmluvu o vedení účtu. Účinnosťou
zákona č. 566/2001 Z.z. (t.j. dňa 1.1.2002) došlo k zrušeniu účinnosti zákona č. 600/1992 Zb. o cenných
papieroch, a teda aj ustanovenia § 56 ods. 7 zákona o cenných papieroch. Uviedol, že právny vzťah
medzi žalobcom a žalovanou sa spravoval najmä zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
(§105 ods. 5) a Obchodným zákonníkom, v rámci ktorého právneho vzťahu mal žalobca postavenie
dodávateľa služby (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“), spočívajúcej v zriadení a
vedení účtu pre žalovanú ako majiteľku cenných papierov, žalovaná ako nepodnikajúca fyzická osoba
mala postavenie majiteľa účtu a spotrebiteľa súčasne (§ 52 ods. 4 OZ) a ich zmluvný vzťah, ktorý
mal charakter nepomenovanej spotrebiteľskej zmluvy, bol založený zákonom, ktorý nevyžadoval, aby
došlo k uzavretiu zmluvy o vedení účtu v písomnej forme (§ 58 ods. 1 zák. č. 600/1992 Zb., § 105
ods. 5 zák.č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). Poukázal na ust. § 269 ods. 2 Obch. zák., ktoré
ustanovuje, že účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy a na
judikatúru NS SR, podľa ktorej § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, vzťahuje sa aj na právne vzťahy pred jeho
účinnosťou. Napokon konštatoval, že s účinnosťou od 1.5.2014 bolo zákonom č. 102/2014 Z.z. zavedené
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku
alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľov, aj
keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Uviedol, že predmetným
ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. bola súdu zakotvená povinnosť v konaniach, v ktorých
je uplatnený nárok zo spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi, prihliadať na premlčanie nároku ex
offo -z úradnej povinnosti. Preto v spotrebiteľských veciach aj bez toho, aby sa spotrebiteľ dovolal
premlčania voči nemu uplatneného nároku, má súd povinnosť skúmať, či nárok nie je premlčaný a ak
dospeje k záveru, že je premlčaný, musí na túto skutočnosť prihliadnuť a žalobcovi nárok nepriznať.
Vyslovil názor, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou, pokiaľ ide o úhradu poplatku za vedenie účtu,
má znaky spotrebiteľského vzťahu podľa § 52 a nasl. OZ, preto ak splatnosť poslednej faktúry nastala
dňa 15.2.2010, premlčacia doba žalobcovi začala plynúť dňa 16.2.2010 a uplynula dňa 16.2.2013 (§
101 OZ). Žalobcom podanú žalobu dňa 25.2.2013 mal tak súd prvej inštancie za podanú po uplynutí
premlčacej doby, preto ex offo, bez ohľadu na námietku premlčania uplatnenú žalovanou, žalobu v celom
rozsahu zamietol.

6. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením zo dňa 27. júna
2018 č.k. 4Co 176/2017-212 vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po novelizáciách sa
právna úprava evidencie cenných papierov ustálila a účet cenných papierov vedie Centrálny depozitár



cenných papierov SR, a.s. (ďalej len „Centrálny depozitár“), za vedenie účtu mu podľa ust. § 99
ods. 8 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách náleží odplata, ktorú začal
Centrálny depozitár od jednotlivých majiteľov, pre ktorých účty vedie, vymáhať už v priebehu posledných
rokov. Uviedol, že zákon o cenných papieroch dĺžku premlčacej doby nároku na odplatu za vedenie
účtu majiteľa cenných papierov výslovne neupravuje; v zákone zároveň chýba odkaz, na ktorý by
adresátov právnej normy jednoznačne nasmeroval na príslušný subsidiárny právny predpis, ktorým by sa
problematika premlčania spravovala. Odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
10.11.2017 č. II.ÚS 677/2017-25, v ktorom za účelom zaujatia stanoviska z dôvodu odlišných rozhodnutí
súdov akceptoval právny názor NS SR vo veci sp. zn. 1Obdo 42/2015, kde uviedol, že sa v týchto veciach
jedná o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu a záväzok vzniknutý ex lege, a nie o záväzok zo
vzťahu uvedenom v § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch. Keďže § 105 ods. 5 zákona o cenných
papieroch presne určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú Obchodnému zákonníku,
nie je prípustné analogické použitie takéhoto odkazu na vzťahy, ktoré podmienky určené zákonom
nespĺňajú. Pokiaľ neexistuje v osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na právny
predpis (ako je to v § 105 zákona o cenných papieroch), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný
právny predpis občianskeho práva, teda výlučne Občiansky zákonník, pokiaľ nejde o relatívny obchod.
Z povahy záväzku, ktorý nespĺňa podmienky relatívneho ani absolútneho obchodného záväzkového
vzťahu podľa ust. § 261 ods. 1 až 3, resp. § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, keďže nevznikol
na základe zmluvy, ale zo zákona, ako aj z povahy žalovaného ako subjektu bez podnikateľského
charakteru vyplýva, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a je
potrebné aplikovať všeobecný predpis občianskeho práca - Občiansky zákonník. Podľa ústavného
súdu ide o spotrebiteľský vzťah, preto sa aplikuje Občiansky zákonník. Odvolací súd preto odvolaciu
námietku žalobcu ohľadom charakteru právneho vzťahu medzi ním a žalovanou vzhľadom na vyššie
uvedené, nepovažoval za dôvodnú. Vzťah medzi žalobcom ako Centrálnym depozitárom a žalovanou
ako majiteľom účtu (ktorý nie je členom), je vzťahom, ktorý nie je vyjadrený v ust. § 105 ods. 5 zákona
o cenných papieroch, preto naň nemožno vzťahovať úpravu Obchodného zákonníka, ktorá sa týka len
vzťahu medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a Centrálnym depozitárom a na právny vzťah
medzi členom a majiteľom takéhoto účtu. Ak právny vzťah medzi žalobcom ako Centrálnym depozitárom
a žalovanou ako majiteľom účtu nie je vyjadrený v ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch, tak
potom následne ani naň nedopadá aplikácia Obchodného zákonníka ako hmotného práva. Skonštatoval
tak, že súd prvej inštancie na danú vec správne aplikoval Občiansky zákonník ako hmotné právo na
posúdenie premlčania uplatneného nároku žalobcu a správne vyhodnotil aj plynutie premlčacej doby.
Súd prvej inštancie sa však neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a nevysporiadal sa s námietkou
premlčania vznesenou žalovanou, ale a nesprávne aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. Odvolací
súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL.ÚS 11/2016zo dňa 7.2.2018, ktorý rozhodol, že ust.
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Uvedené
ust. § 5b zákona č.250/007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa dňom vyhlásenia nálezu Š SR v Zbierke zákonov
tak stratilo účinnosť, čo znamená, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľského vzťahu po
vyhlásení tohto nálezu ÚS SR sp.zn. PL.ÚS 11/2016 v Zbierke zákonov nemôže ďalej sám bez návrhu
prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, ani na oslabenie nároku voči spotrebiteľovi bez zohľadnenia
či sa spotrebiteľ námietky premlčania dovoláva. Preto keď žalovaná sa tejto námietky premlčania nároku
žalobcu dovolala, bolo potrebné, aby sa s ňou súd prvej inštancie vysporiadal.

7. Súd prvej inštancie neriadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeným vo vyššie uvedených
uzneseniach, ktorými boli jeho predchádzajúce rozsudky zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie s vysloveným právnym názorom, ktorým bol v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods.
2 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) a napadnutým rozsudkom zo dňa 7. februára 2020
č. k. 17C 22/2013-25 uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 216,41 Eur v lehote troch dní
od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. Konštatoval, že žalobca faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 21. 12. 2008, splatnou dňa 28.2.2009
vyúčtoval žalovanej sumu 10 000 Sk (331,94 Eur) ako poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných
papierov za rok 2008. Žalobca evidoval ku dňu 22.2.2013 nedoplatok za rok 2008 v sume 128,44 Eur.
Žalobca následne faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2009, splatnou dňa 15.02.2010 vyúčtoval
žalovanej sumu 10 000 Sk (331,94 Eur) ako poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za
rok 2009. Žalobca evidoval ku dňu 3.12.2013 nedoplatok za rok 2009 v sume 87,97 Eur. Z výpisu z
Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Vložka číslo: 493/B vyplýva, že Centrálny depozitár



cenných papierov SR, a. s. v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje okrem iného aj služby,
spočívajúce
a) v evidencii majiteľov zaknihovaných cenných papierov na účtoch majiteľov a údajov o cenných
papieroch na klientskych účtoch členov v rozsahu ustanovenom zákonom o cenných papieroch,
b) v evidencii zmien na účtoch majiteľov v rozsahu ustanovenom zákonom o cenných papieroch a na
klientskych účtoch členov a
c) v zriaďovaní a vedení účtu majiteľa pre centrálneho depozitára a v zabezpečovaní s tým súvisiacich
služieb.

8. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 56 ods. 1 písm. a), § 57, § 58 ods. 1, zák. č. 600/1992
Zb. o cenných papieroch, § 99 ods. 8, § 99 ods. 4 písm. h), § 103 ods. 1, § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 100 ods.
1, § 101 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014),

9. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/18/2017 zo dňa 28.2.2015 a ust.
§ 58 ods. 5 pôvodného zákona o cenných papieroch, ktoré je v danej veci ako ustanovenie platné
a účinné v čase vzniku daného právneho vzťahu rozhodujúce, podľa ktorého sa právny vzťah medzi
majiteľom účtu a strediskom spravuje týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, v spojitosti s ust. § 161
zákona č. 566/2011 Z. z. o cenných papieroch (Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak
tento zákon neustanovuje inak), totiž nepochybne vyplýva, že daný právny vzťah; ktorý naviac nemožno
považovať ani za spotrebiteľský; vzniknutý podľa pôvodného zákona o cenných papieroch, sa riadi
právnou úpravou Obchodného zákonníka, ktorý v ust. § 397 stanovuje všeobecnú štvorročnú premlčaciu
dobu, a tá sa potom uplatní i v prípade práva uplatneného podanou žalobou v preskúmavanej veci.
Súd prvej inštancie preto vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na premlčanie práva
žalobcu uplatneného žalobou aplikoval všeobecnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka,
a nie štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka (bod 6. odôvodnenia uznesenia).
Tiež poukázal na rozsudok Krajského súd v Bratislave sp. zn. 12Co/2/2016 zo dňa 21.11.2017, podľa
ktorého vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je vzťahom spotrebiteľským, nemôžu byť predmetom
prieskumu abstraktnej kontroly činnosti, resp. postupy žalovaného, ktoré opisuje obšírne vo svojej žalobe
žalobca. Odmena za vedenie účtov zaknihovaných cenných papierov, ktorej samotný nárok a výšku
žalobca spochybňuje, nie je uplatňovaná, nevznikla na zmluvnom základe a jej zmluvný základ ani
zákon nepredpokladá. Preto absentuje základná podmienka, aby súd vykonal abstraktnú kontrolu. V
predmetnom spore totiž absentujú zmluvné podmienky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu a z
tohto dôvodu nemôžu byť predmetom prieskumu ani prípadné dokumenty, na ktoré sa odvoláva žalobca .

10. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu mal v konaní preukázané, že žalobca
viedol účet žalovanej ako majiteľke cenných papierov, čo žalovaná v konaní nenamietala. Žalobca
v tejto súvislosti uviedol, že predmetný právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou nepredstavuje
spotrebiteľskú zmluvu, keďže medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k uzavretiu zmluvy v zmysle ust. §
43a Obč. zák., ale tento právny vzťah vznikol priamo zo zákona. Právnym dôvodom vzniku predmetného
vzťahu bol zákon č. 600/1992 Zb. a nie zmluva v zmysle Obč. zák. ako predpokladá ust. § 52 Obč. zák.,
upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 6.11.2013 uviedla, že medzi
účastníkmi konania neexistuje zmluvný vzťah, t.j. dohoda o vedení majetkového účtu. Vychádzajúc z
tvrdení žalobcu a žalovanej a s poukazom na ust. § 58 ods. 1 zák. č. 600/1992 Zb. dospel k záveru,
že conditio sine qua non vzťahu medzi žalobcom a žalovanou je zákon o cenných papieroch (viď
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/42/2015 z 8. júna 2016). Vzhľadom na
to, že v danom prípade sa nejedná o zmluvný vzťah, nebolo zo strany súdu možné aplikovať právne
normy spotrebiteľského práva, ktoré sú upravené v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (viď
uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/18/2017 zo dňa 28. 02. 2015). Pri posudzovaní
námietky premlčania, ktorú si žalovaná uplatnila podľa ust. § 101 OZ, túto neakceptoval, a to aj s
prihliadnutím na uznesenie KS BA sp. zn. 8Co/18/2017, podľa ktorého na daný právny vzťah, ktorý
vznikol zo zákona je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka (§
397 ods. 1 OBZ). Mal potom za to, že ak splatnosť faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.12.2008 nastala
dňa 28.2.2009, štvorročná premlčacia doba v tomto prípade začala žalobcovi plynúť dňa 1.3.2009 a
márne by uplynula dňa 28.2.2013, t.j. štvrtok (§ 397 ods. 1 OBZ). Ak splatnosť faktúry č. XXXXXXXXXX
zo dňa 31.12.2009 nastala dňa 15.2.2010, premlčacia doba v tomto prípade začala žalobcovi plynúť



dňa 16.2.2010 a márne by uplynula dňa 17.2.2014, t.j. pondelok, nakoľko deň 15.2.2014 bol dňom
pracovného pokoja (§ 397 ods. 1, § 1 ods. 2 OBZ v spojení s ust. § 122 ods. 3 OZ ). Preto keď bola žaloba
podaná zo strany žalobcu Okresnému súdu Bratislava I dňa 25.2.2013, bola podaná počas plynutia
štvorročnej premlčacej doby v súvislosti s faktúrou č. faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.12.2008
a faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2009, v dôsledku čoho vyhodnotil námietku premlčania,
ktorú si uplatnila žalovaná ako nedôvodnú. Dospel k záveru, že žalobca riadne a včas uplatnil právo
na zaplatenie dlžnej sumy v súvislosti s faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.12.2008, splatnou dňa
28.2.2009 (žalobca ku dňu 22.2.2013 evidoval vo vzťahu k žalovanej nedoplatok za rok 2008 v sume
128,44 Eur) a faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2009, splatnou dňa 15.2.2010 (žalobca ku
dňu 3.12.2013 evidoval nedoplatok za rok 2009 v sume 87,97 Eur), s poukazom na ust. § 99 ods. 8
zákona č. 566/2001 Z.z. vznikol žalobcovi nárok, aby mu žalovaná uhradila odplatu za vedenie účtu
zaknihovaných cenných papierov. Pokiaľ ide o nesúhlas žalovanej s návrhom na zaplatenie poplatku
za vedenie účtu majiteľa cenných papierov, nakoľko uvedené poplatky považuje za amorálne, resp.
podľa žalovanej sú v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou obvyklej ceny v mieste a v
čase, uviedol, že pod pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej
miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (uznesenie
Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č.k. IV. ÚS 55/2011-19). Obsah dobrých mravov spočíva vo všeobecne
platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania (Rc 88/98) a za
dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom
vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu
základných. Ide o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré odpovedajú
všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej
spoločnosti (3 Cdo 137/2003 NS SR). Dobré mravy sú merítkom hodnotenia konkrétnych situácií,
zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti so všeobecnými morálnymi zásadami
spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 29/2007 zo dňa 23.9.2008). Dobré mravy
netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií
zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú
vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú
istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti
a majú povahu noriem základných. Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy.
Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky,
ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak
významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva,
že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne
motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade
s dobrými mravmi, alebo nie (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008,
sp. zn. 16Co/152/2008). Podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalobca nemohol dopustiť amorálneho
konania, ak v súlade so zákonom o cenných papieroch viedol účet v prospech žalovanej, ako majiteľke
zaknihovaných cenných papierov. Práve naopak, ak by tak žalobca nepostupoval, dopustil by sa
protiprávneho konania, ktoré by malo znaky amorálnosti. Z tohto dôvodu vyhodnotil tvrdenie žalovanej
o amorálnosti postupu žalobcu pri vyúčtovaní odmeny za vedenie účtu ako účelové s cieľom vyhnúť
sa splnenia poplatkovej povinnosti. Bolo vecou zákonodarcu a vlády SR, aby pristupovala k tejto téme
čo najcitlivejšie z pohľadu bežného občana SR, avšak ak došlo k prijatiu legislatívy v tejto oblasti, v
zmysle ktorej postupoval žalobca a takáto právna norma nebola vyhlásená ani Ústavným súdom SR
za protiústavnú, nemôže žalovaná stavať súd do polohy akéhosi hodnotiteľa právnej normy z hľadiska
jej amorálnosti a prijateľnosti, nakoľko ide o otázku výsostne politickú, a nie otázku morálnu. Podľa čl.
2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vzhľadom na to, že zákon o cenných papieroch umožňuje žalobcovi,
aby si v súlade s ust. § 99 ods. 8 uplatnil vo vzťahu k žalovanej odplatu za vedeniu účtu zaknihovaných
cenných papierov, súd nezistil zo strany žalobcu nič také, čo by mohlo byť hodnotené ako za rozpor s
dobrými mravmi a so zaužívanými hodnotami tejto spoločnosti.

Pokiaľ ide o námietku žalovanej, podľa ktorej bol žalobca povinný uzavrieť s ňou zmluvu o vedení
účtu, v tejto súvislosti zistil, že v zmysle § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch,
Stredisko cenných papieroch bolo povinné zriadiť účet každému, kto sa stal majiteľom zaknihovaného
cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov vykonanej podľa osobitných
predpisov. V zmysle § 56 ods. 7 zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, činnosť podľa § 58 ods. 1
vykonávalo Stredisko cenných papierov bezplatne. Ostatné činnosti vykonávalo stredisko za odplatu na



základe zmluvy. Nakoľko právny predchodca žalobcu nezriadil účet žalovanej za odplatu, nemal s ňou
ani povinnosť uzavrieť zmluvu o vedení účtu. Povinnosť uzavrieť zmluvu by mal žalobca iba za splnenia
podmienky, že by zriadil žalovanej účet za odplatu. Je pravdou, že účinnosťou zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch, vznikla žalobcovi povinnosť viesť účet žalovanej za odplatu, avšak z ustanovení
zákona o cenných papieroch nevyplývala žalobcovi povinnosť uzavrieť písomnú zmluvu o vedení účtu.
Účinnosťou zákona č. 566/2001 Z.z. (t.j. dňa 1.1.2002) došlo k zrušeniu účinnosti zákona č. 600/1992
Zb. o cenných papieroch a teda aj ustanovenia § 56 ods. 7 zákona o cenných papierov.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom
na to, že žalobca bol v konaní úspešný, priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania vo vzťahu
k žalovanej, s tým, že o výške náhrady trov rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, a to
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

12. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a žiadala napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť, dôvodiac tým že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a popiera jej základné práva, nezohľadňuje
podstatné argumenty, je nesprávne, nespravodlivé, vykonštruované. Vytýkala súdu prvej inštancie, že
nevzal vôbec do úvahy jej argumenty uvedené na predchádzajúcich pojednávaniach, nezohľadnil jej
postavenie ako fyzickej osoby nepodnikateľa a ani námietku premlčania, nezohľadnil neprimeranosť
sumy požadovanej žalobcom za službu bez pridanej hodnoty za fakturované obdobia, nezohľadnil
odporúčanie NS SR vydané v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov (Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/42/2015 z 8. júna 2016, Príloha č. 1), ani desiatky rozhodnutí
v rovnakej veci, kde občan súdny spor vyhral. Vo svojom rozhodnutí nevzal na vedomie vyjadrenia
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.juna 2018 (4Co/176/2017), nezaoberal sa odporúčaniami v
uznesení, ignoroval jej argumenty a znevýhodnené postavenie, naopak celú žalobu otočil proti nej.
Uviedla, že vzťah medzi ňou fyzickou osobou, nepodnikateľom vznikol podľa zákona 600/1992 Zb.,
podľa ktorého stredisko malo zriadiť účet občanom bezodplatne, výmenou za Kupónovú knižku, a na
ostatné spoplatňované činnosti potrebovalo zmluvu. Ak teda súd prvej inštancie argumentuje tým, že sa
riadi pôvodným zákonom o Centrálny depozitár, potom sa musí riadiť týmto zákonom aj vo veci vyberania
poplatkov, kde zákon jednoznačne hovorí, že na spoplatnenie tejto činnosti je potrebná zmluva. Pokiaľ
nebola zmluva, nemá žalobca podľa nej právo podľa tohto zákona spoplatňovať vedenie účtu akcionárovi
z Kupónovej privatizácie. Nie je možné argumentovať spôsobom, že si navrhovateľ z každého z dvoch
zákonov vyberie ustanovenie, ktoré sa mu práve hodí pre dosiahnutie svojho cieľa. Podľa § 56 ods. 7
zákona 600/1992 činnosť podľa odseku 1 písm. c) podľa § 58 ods. 1 a § 60 ods. 1 vykonáva stredisko
bezplatne. Ostatné činnosti vykonáva stredisko za odplatu na základe zmluvy. Za nesprávny považovala
názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého posúdil spravovanie predmetného vzťahu podľa Obchodného
zákonníka na základe § 58 ods. 5 zákona 600/92 Zb. za súčasnej argumentácie, že došlo k zániku
platnosti ustanovenia § 56 ods. 7 toho istého zákona. Účinnosťou zákona 566/2001 Z.z došlo k zrušeniu
zákona 600/1992 Z.z a teda aj ustanovenia § 58 ods. 5. Prechodné ustanovenie § 161 nového zák.
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, podriadilo správu právneho vzťahu pod novú právnu úpravu.
Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch sa v zmysle § 161 jeho
ustanoveniami spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti Súčasne po
presunutí cenných papierov z účtu zriadeného podľa dovtedajších predpisov na účet majiteľa podľa §
105, účet majiteľa zriadený podľa dovtedajších predpisov zanikol. Ustanovenie § 105 ods. 5 presne
určuje okruh vzťahov, ktoré sa podriaďujú Obchodnému zákonníku. Použitie takéhoto odkazu na iné
vzťahy, ktoré v ňom uvedené zákonné podmienky nespĺňajú, je neprípustné. Zákon neustanovuje, že
vzťah medzi majiteľom účtu a Centrálny depozitár sa podriaďuje Obchodnému zákonníku, nie som
členom Centrálneho depozitára, Obchodným zákonníkom sa riadi len vzťah z členom. Podľa § 104 ods.
1 ZoCP členom môže byť:
a) obchodník s cennými papiermi, ktorý je oprávnený poskytovať investičné služby podľa § 6 ods. 1 písm.
a), b) alebo d) a pri ich poskytovaní je oprávnený nakladať s peňažnými prostriedkami alebo finančnými
nástrojmi klienta,
b) zahraničný obchodník s cennými papiermi s povolením podľa § 54, ktorý je oprávnený poskytovať
investičné služby na území Slovenskej republiky v rozsahu podľa § 6 ods. 1 písm. a), b) alebo d) a pri
ich poskytovaní je oprávnený nakladať s peňažnými prostriedkami alebo finančnými nástrojmi klienta,
c) zahraničný obchodník s cennými papiermi so sídlom v členskom štáte za rovnakých podmienok ako
obchodník s cennými papiermi so sídlom v Slovenskej republike,
d) Národná banka Slovenska,



e) iný centrálny depozitár,)

Právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený, a centrálnym depozitárom a právny
vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom
(§ 105 ods. 5). Poukázala aj na ust. § 9 zákona o cenných papieroch, v zmysle ktorého ustanovenia
tohto zákona sa vzťahujú na všetky cenné papiere, ak osobitný zákon neustanovuje inak (ods. 1).
na cenné papiere sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o hnuteľných veciach, ak tento
zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak (ods. 2), právne vzťahy vzniknuté pri uplatňovaní práv
spojených s cennými papiermi, ktoré sa môžu uplatňovať len voči emitentovi alebo voči inej zákonom
určenej právnickej osobe alebo fyzickej osobe, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka
alebo Občianskeho zákonníka o záväzkových právnych vzťahoch, ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak (ods. 3). § 164a deklaruje, že zaniká účet podľa starého zákona 600/92 a účet majiteľa
sa spravuje podľa § 105 zákona 566/2001Z.z.

Podľa § 164a ak má prevodca účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov, dáva tento prevodca
príkaz na registráciu prevodu zaknihovaného cenného papiera členovi alebo centrálnemu depozitárovi
(ods.), Centrálny depozitár vykoná účtový zápis v prospech účtu majiteľa zriadeného podľa doterajších
predpisov, len ak je spôsob a postup zadávania príkazov na prevod cenných papierov v prospech
tohto účtu upravený v prevádzkovom poriadku, inak tento zápis nevykoná (ods. 2), účet majiteľa
zriadený podľa doterajších predpisov sa považuje za evidenciu podľa § 99 ods. 3, ktorú centrálny
depozitár vedie za odplatu. Účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov vedie centrálny depozitár
Centrálny depozitár je oprávnený zmeniť číselné označenie tohto účtu, pričom spôsob prečíslovania je
povinný uverejniť v dennej tlači s celoštátnou pôsobnosťou uverejňujúcou burzové správy. Činnosť podľa
predchádzajúcej vety je centrálny depozitár oprávnený vykonať, len ak je spôsob a postup tejto činnosti
upravený v prevádzkovom poriadku (ods. 3). Centrálny depozitár je oprávnený, z dôvodu potreby
vykonania úprav v systéme pre technické spracovanie údajov centrálneho depozitára, zriadiť majiteľovi
účtu zriadeného podľa doterajších predpisov účet majiteľa podľa § 105 a presunúť cenné papiere z
účtu zriadeného podľa doterajších predpisov na účet majiteľa podľa § 105 aj bez žiadosti, pričom je
povinný vykonať túto činnosť bezodplatne Túto činnosť je centrálny depozitár oprávnený vykonať, len
ak je spôsob a postup tejto činnosti upravený v prevádzkovom poriadku (ods. 4). Na činnosť uvedenú v
odseku 4 sa nevzťahujú ustanovenia § 18 až 27. Po presunutí cenných papierov z účtu zriadeného podľa
doterajších predpisov účet majiteľa podľa § 105, účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov
zaniká (ods. 5), ak centrálny depozitár postupoval podľa odseku 4, je povinný uverejniť spôsob, ktorým
priradil číselné označenie účtu majiteľa v dennej tlači s celoštátnou pôsobnosťou uverejňujúcou Príloha
1 (ods. 6).

Tiež poukázala na ustanovenia § 52 ods. 1) až 4), § 53 Občianskeho zákonníka týkajúce sa
spotrebiteľskej zmluvy, judikatúru Najvyššieho súdu SR, rozsudok NS SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorej ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak malí použiť normy obchodného práva, rozhodnutie Ústavného
súdu na sťažnosť CDCP vo veci voči rozhodnutiam súdov, kde ÚS okrem iného poukázal aj na výrazné
zvýšenie poplatkov depozitárom a tiež akceptoval právny názor najvyššieho súdu SR, kde uviedol,
že sa v posudzovaných veciach nejedná o záväzok podľa § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch
a teda platia predpisy občianskeho práva, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Obdo/42/2015 z 8. júna 2016. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 49/06, v
ktorom sa vyslovene uvádza, že tak diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (napr. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05), rozsudky
a uznesenia, v ktorých v úplne rovnakej veci a pri všade rovnakých argumentoch žalobcu súdy žaloby
žalobcu CD zamietli: Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31.10.2017 (sp. zn. 21Cb/130/2016 a
k tomu právoplatný rozsudok z 5.7.2018 (sp. zn. 23Cb/48/2014).

Konštatovala, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych aj
obchodnoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabránili
tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút
premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula
zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom



orgáne svoje právo nevykonala, oprávnenej osobe vzniká povinnosť vzniesť námietku premlčania, a tak
spôsobiť stav, že oprávnená osoba sa nemôže s úspechom domáhať svojho práva na súde. Dôvodné
vznesenie námietky premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 148/2004). Poukázala na
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.11.2014 sp. zn. 10Co/303/2014, uznesenie Krajského súdu
v Nitre zo dňa 11.2.2016 sp. zn. 9Co/618/2015, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 23.4.2015sp.zn.
26Cob/10/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.7.2015 sp. zn. 9Co/110/2014, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/228/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14Co/824/2015, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.11Co/103/2017. Doposiaľ žalovaným
nebolo sporované, že je majiteľom cenných papierov a ako akcionár má majetkovú účasť v príslušnej
akciovej spoločnosti a podieľa sa na jej podnikaní. To však neznamená, že len z dôvodu vlastníctva akcií
obchodnej spoločnosti možno považovať žalovaného za podnikateľa. Podnikaním sa podľa § 2 ods. 1
Obchodného zákonníka rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Žalovaný nadobudol akcie zrejme
preto, aby mu priniesli určitý majetkový prospech, je však nepochybné, že nevykonáva samostatne
podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, lebo sám nerozhoduje o spôsobe
a formách svojej podnikateľskej činnosti, keďže sa len podieľa ako akcionár na činnosti obchodnej
spoločnosti, ktorá je podnikateľom. Výkon akcionárskych práv vo vzťahu k akciovej spoločnosti nemožno
preto považovať za podnikanie vlastníka akcií. Žalovaný takýmto spôsobom len disponuje s vlastnými
majetkovými hodnotami, nejde o jeho vlastnú obchodnú činnosť. Vzhľadom na to, že žalovaný nevyužíva
služby poskytované žalobcom v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné považovať ho za spotrebiteľa a právny vzťah účastníkov konania za vzťah
spotrebiteľský.

S účinnosťou od 1.4.2015 bolo ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka doplnené o tretiu vetu
v znení: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší
súd SR v rozsudku z 21.04.2015 sp. zn. 3M Cdo 14/2014 judikoval, že citované ustanovenie nemá
prechodné ustanovenia, preto od jeho účinnosti sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom. 19. Z uvedených dôvodov námietku premlčania nie je možné posúdiť
podľa Obchodného zákonníka .pretože táto úprava je v neprospech spotrebiteľa, keďže s uplatnením
Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba a spôsobuje menej priaznivé
postavenie spotrebiteľa ako dlžníka. Prednosť preto majú ustanovenia Občianskeho zákonníka o
premlčaní (§ 100 a nasl. OZ), ktoré súd prvej inštancie aj správne aplikoval na prejednávanú vec a
dospel tak k správnemu záveru o premlčaní žalobcom uplatňovaného nároku.

Žalovaná uviedla, že pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie včasnosti uplatnenia práva
žalobcom na súde, preto sa odvolací súd už ďalšími dôvodmi napadnutého rozsudku a odvolacími
námietkami žalobcu nezaoberal, lebo pre rozhodnutie vo veci už neboli právne významné. Keďže súdy
už po dobu siedmich rokov nie sú schopné zaujať jednoznačný právny názor k žalobe , ktorá má u stoviek
žalovaných rovnaké právne východisko , dávam do pozornosti aj ďalšie skutočnosti v môj prospech
ako občana, ktorý má byť Ústavou SR chránený pred nespravodlivosťou. Vyjadrenia k neadekvátnosti a
neobjektívnosti Cenníka služieb centrálneho depozitára som už v minulosti prezentovala a zdôvodnila.
Nespochybňujem právo CDCP určiť Prevádzkový poriadok ani vytvoriť cenník avšak v súlade s
porovnateľnou obvyklou cenou v mieste a čase s inými subjektmi poskytujúcimi podobné služby za
vedenie majetkových účtov a zároveň pri dodržiavaní povinností poskytovateľa, ktoré žiadne neplnil.
Mala za to, že poskytovateľ bol povinný zo zákona č. 600/92 zasielať jej výpis z účtu. K tejto skutočnosti
vôbec nedošlo. Žalobca zneužil svoje dominantné postavenie aj tým, že použil cenník za roky 2008
a 2009 retroaktívne aj na majiteľa účtu, ktorý bol zriadený zo zákona v roku 1993. Spoplatňovanie
účtu nebolo zverejnené pred zriadením účtu a majiteľ účtu nemal možnosť sa oboznámiť s poplatkami
a ich výškou pred uzatvorením vzťahu z CDCP (SCP). Takéto konanie dodávateľa služby -vedenie
majetkového účtu, patrí medzi neprijateľné podmienky. Bez predchádzajúceho upozornenia klientov
mnohonásobne navýšil cenu služby, ku ktorej nepridal vôbec žiadnu hodnotu proti predchádzajúcemu
obdobiu, kedy poplatky boli v desiatkach korún slovenských, resp. dlho bezodplatné a teda aj mnou
akceptovateľné. Žiadny zákon nehovorí, že ja musím prijať plnenie s akým nesúhlasím a nič ma
nezaväzuje a neprikazuje mi platiť za službu, neadekvátne spoplatňovanú. Výšku poplatkov som
nenamietala je jediná odpoveď. Namietali ju spolu všetci akcionári tak výrazne až neprimeranosť
týchto poplatkov potvrdila vláda SR a reagovala na ne tým, tým že umožnila občanom likvidné akcie



vytunelovaných podnikov darovať a prebrala na seba poplatky za občanov zákonom V tých rokoch
predsa vyhlásenia verejných činiteľov boli jednoznačné, musíme oslobodiť občanov od neúmerných
poplatkov za vytunelované podniky.

Uviedla tiež, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v jeho
predchádzajúcom rozhodnutí a ktorým bol viazaný a nevysporiadal sa so ňou vznesenou námietkou
premlčania. Poplatky za vedene účtu žalobcom považovala za neoprávnené vzhľadom na ich neobvyklú
cenu, rovnako aj z dôvodu premlčania.

13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej nesúhlasil s vyjadrením žalovanej uvedeným
v odvolaní a nepovažoval ho za dôvodné. Na rozdiel od žalovanej považoval rozhodnutie súdu
prvej inštancie za konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žaloby. Je
presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís
prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú (ako aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, pričom aj
spravodlivé. Právne závery prvostupňového súdu sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami
a vyplývajú z interpretácii súdneho rozhodnutia. Vo veci nie je sporné, že vzťah medzi žalobcom
a žalovanou vznikol na základe kupónovej privatizácie podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných
papieroch, konkrétne na základe § 58 ods. 1, ktorý určil, že žalobca zriadi účet každému kto sa stane
majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe privatizácie. Rovnako nemôže byť sporné, že
tento zákon prostredníctvom ustanovenia § 58 ods. 5 definoval tento vzťah ako obchodnoprávny a
ako žalovaná správne uvádza prostredníctvom § 56 ods. 7 službu vedenia evidencie zaknihovaných
cenných papierov ako bezodplatnú. Prijatím zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papierov a investičných
službách (ZoCP) došlo k výraznej zmene poskytovania služby vedenia účtov cenných papierov. Z tejto
služby sa stala komerčná služba za odplatu, ktorú môžu poskytovať aj iné subjekty ako žalobca -
jeho členovia (banky, obchodníci s cennými papiermi, iné depozitáre). Aj týmto novým subjektom nový
zákon vo vzťahu k ich klientom fyzické osoby nevynímajúc v ust. § 105 ods. 5 priznal obchodnoprávny
charakter. Uvedené vyplýva z povahy cenných papierov, ktoré nie sú bežným spotrebným tovarom, ale
investičným nástrojom obchodovania na kapitálovom trhu, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 261 ods.6
písm. c) Obchodného zákonníka, ktoré radi zmluvy o cenných papieroch k absolútnym obchodom.
Okrem nového nastavenia vedenia účtov bolo potrebné vysporiadanie s otázkou účtov z kupónovej
privatizácie prostredníctvom Deviatej časti ZoCP - Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia.
Poukázal na ust. § 161 ZoCP, kde sa uvádza: „Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov ako aj
nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Z uvedeného vyplýva, že § 58 ods. 5 zákona č. 600/1992
Zb., ktorý definoval tento vzťah ako obchodnoprávny zostáva z dôvodu dodržania zásady zákazu
retroaktivity v platnosti a bolo by tomu tak aj v prípade bezodplatnosti podľa § 56 ods. 7 toho istého
zákona keby nový zákon ZoCP vo svojom ustanovení § 164a ods.3 ZoCP explicitne nevyjadril, že:
„účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov sa považuje za evidenciu podľa § 99 ods.3, ktorú
centrálny depozitár vedie za odplatu.“ Uvedené spoplatnenie bolo možné vykonať až od 1.1.2008.
Týmto aj žalobca, tak ako iné subjekty dostal možnosť vykonávať službu vedenia účtu majiteľa za
odplatu. Účty majiteľov z kupónovej privatizácie nezanikli, došlo len k ich transformácii, nakoľko už
nemôžu byť vedené podľa pôvodného zákona. Stotožnil sa s názorom žalovanej, že ustanovenie
§ 105 ods. 5 sa nevzťahuje na žalobcu a žalovanú a jeho aplikácia nie je možná, nakoľko ide o
ustanovenie, ktoré upravuje iné účty majiteľov, založených zmluvami, navyše medzi inými subjektmi.
Nie je však správny názor, že nakoľko sa v tomto ustanovení žalobca a žalovaná nenachádza je
nutné aplikovať všeobecnú občianskoprávnu úpravu. Vzťah medzi žalobcom a žalovanou sa v tomto
ustanovení nenachádza nie z dôvodu, že zákonodarca by na žalobcu a účty z kupónovej privatizácie
zabudol, ani z dôvodu, že by im už nechcel priznať obchodnoprávny charakter, ale z dôvodu, že
ustanovenie § 58 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. zostalo v platnosti prostredníctvom § 161 ZoCP.
V opačnom prípade, by nastala absurdná situácia, že vzťahy ostatných subjektov so svojimi klientmi
by boli obchodnoprávne jedine žalobca by bol napriek obsahovej zhode (účet majiteľa) a zhode v
povahe subjektov (PO vs. FO) posudzovaný podľa občianskeho zákonníka, čo by malo za následok
nie len neprípustnú retroaktivitu kedy by bol vzťah ktorý bol založený ako obchodnoprávny zmenený
na občianskoprávny ale aj na porušenie zásady rovnosti pred zákonom, nakoľko žalobcove nároky by
boli premlčané skôr ako nároky iných subjektov v tej istej veci. Vzhľadom na absenciu zmluvy, ktorá
tvorí základ spotrebiteľského vzťahu je neprípustné aplikovať akékoľvek ustanovenia spotrebiteľského
charakteru. S uvedenou problematikou sa už Krajský súd v Bratislave vysporiadal, keď zamietol žalobu o



abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach Spolku na ochranu spotrebiteľov na žalobcu v súvislosti
s vedením účtov cenných papierov z kupónovej privatizácie. Rovnako súd uznal cenotvorbu žalobcu v
súlade so zákonom nakoľko postup jeho tvorby je v súlade so ZoCP (rozsudok č.k. 12C/2/2016-302).
K uvádzaným rozhodnutiam súdov žalobca uviedol, že sa netýkajú obsahovo identických vecí nakoľko
riešia vzťahy založené zväčša podľa ZoCP. Ako Najvyšší súd SR uvádza pokiaľ neexistuje v ZoCP ako
osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na Obchodný zákonník (ako je to v ust. §
105 ZoCP), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, avšak žalobca v
tejto veci uvádza, že v prípade účtov z kupónovej privatizácie tento predpis existuje v podobe § 58 ods.5
zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch. Uviedol, že pri tvorbe cenníka postupoval v súlade so
ZoCP, pričom cenníky boli tvorené podľa Prevádzkového poriadku schvaľovaného Národnou bankou
Slovenska, pričom Prevádzkový poriadok je v zmysle §103 ods.4 ZoCP záväzný nie len pre žalobcu
ale aj žalovanú. Žalobca má za to, že postup tvorby cenníka podľa ZoCP nemôže byť v jeho rozpore,
čo potvrdzujú všetky rozhodnutia súdov v tejto veci. Žalobca neupiera žalovanej právo využiť služby
iného poskytovateľa, žalobca nie je monopolným poskytovateľom tejto služby, ak však žalovaná využíva
služby žalobcu za stanovenú cenu, je jej povinnosťou za túto službu poskytovateľovi platiť odplatu v
opačnom prípade z jej strany dochádza k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu. Skutočnosť,
aké hodnotné cenné papiere má žalovaná na svojom účte, je na investičnom rozhodnutí žalovanej a
žalobca to nemá ako ovplyvniť. Žalovaná má u žalobcu do dnešného dňa vedený účet majiteľa cenných
papierov. Tým, že účet nezrušila a nepreviedla svoje cenné papiere k inému poskytovateľovi akceptovala
túto službu za podmienok určených žalobcom. Z uvedeného dôvodu považujeme vyjadrenia žalovanej
za účelové v snahe vyhnúť sa plateniu oprávnených poplatkov. Žalobca vymáha nedoplatky za vedenie
účtu majiteľov z kupónovej privatizácie niekoľko rokov a má prehľad o rozhodovaní jednotlivých súdov v
tejto veci. Z celkovo takmer 3.000 konaní takmer 98% bolo rozhodnutých v prospech žalobcu. Žalobca
mal za to, že vo svojom vyjadrení jednoznačne preukázal, že predmetný vzťah vznikol podľa zákona
č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, pričom ten vo svojom ustanovení § 58 jednoznačne určil, že ide
o obchodnoprávny vzťah. Uvedené nie je možné nijak právne a logicky spochybniť, je jednoznačné,
presvedčivé a nespochybniteľné. Akékoľvek závery alebo odôvodnenia tomu odporujúce budú v rozpore
s platným právom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že jeho nárok v danom
konaní bol dostatočne preukázaný a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho
a vecného posúdenia veci, pričom žalobca žiada, aby odvolací súd odvolanie zamietol a napadnutý
rozsudok potvrdil.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za
potrebné doplniť, ani zopakovať (§ 385 CSP) a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1, § 219
ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

15. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

16. Odvolací súd sa pridržiava svojich už v predchádzajúcich rozhodnutiach v danej veci vyslovených
právnych názorov a len na zdôraznenie konštatuje, že po novelizáciách sa právna úprava evidencie
cenných papierov ustálila a účet cenných papierov vedie Centrálny depozitár cenných papierov SR,
a.s. (ďalej len „Centrálny depozitár“), za vedenie účtu mu podľa ust. § 99 ods. 8 zák. č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách náleží odplata, ktorú začal Centrálny depozitár od
jednotlivých majiteľov, pre ktorých účty vedie, vymáhať už v priebehu posledných rokov. Zákon o
cenných papieroch dĺžku premlčacej doby nároku na odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov
výslovne neupravuje; v zákone zároveň chýba odkaz, na ktorý by adresátov právnej normy jednoznačne
nasmeroval na príslušný subsidiárny právny predpis, ktorým by sa problematika premlčania spravovala.
Odvolací súd opätovne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.11.2017 č. II.ÚS
677/2017-25, v ktorom za účelom zaujatia stanoviska z dôvodu odlišných rozhodnutí súdov akceptoval
právny názor NS SR vo veci sp. zn. 1Obdo 42/2015, kde uviedol, že sa v týchto veciach jedná o záväzok
zo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu a záväzok vzniknutý ex lege, a nie o záväzok zo vzťahu uvedenom v §
105 ods. 5 zákona o cenných papieroch. Keďže § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch presne určuje
okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú Obchodnému zákonníku, nie je prípustné analogické
použitie takéhoto odkazu na vzťahy, ktoré podmienky určené zákonom nespĺňajú. Pokiaľ neexistuje v
osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na právny predpis (ako je to v § 105 zákona
o cenných papieroch), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný právny predpis občianskeho práva,



teda výlučne Občiansky zákonník, pokiaľ nejde o relatívny obchod. Z povahy záväzku, ktorý nespĺňa
podmienky relatívneho ani absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ust § 261 ods. 1 až 3,
resp. § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, keďže nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona,
ako aj z povahy žalovaného ako subjektu bez podnikateľského charakteru vyplýva, že na daný vzťah
nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a je potrebné aplikovať všeobecný predpis
občianskeho práca - Občiansky zákonník. Podľa ústavného súdu ide o spotrebiteľský vzťah, preto sa
aplikuje Občiansky zákonník. Vzťah medzi žalobcom ako Centrálnym depozitárom a žalovanou ako
majiteľom účtu (ktorý nie je členom), je vzťahom, ktorý nie je vyjadrený v ust. § 105 ods. 5 zákona o
cenných papieroch, preto naň nemožno vzťahovať úpravu Obchodného zákonníka., ktorá sa týka len
vzťahu medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a Centrálnym depozitárom a na právny vzťah
medzi členom a majiteľom takéhoto účtu. Ak právny vzťah medzi žalobcom ako Centrálnym depozitárom
a žalovanou ako majiteľom účtu nie je vyjadrený v ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch, tak
potom následne ani naň nedopadá aplikácia Obchodného zákonníka ako hmotného práva

17. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu neriadil, napriek tomu,
že ním bol viazaný (§ 391 ods. 2 CSP) a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď
na premlčanie práva žalobcu uplatneného žalobou aplikoval všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu
podľa Obchodného zákonníka, pričom mala byť uplatnená všeobecná trojročná premlčacia doba podľa
Občianskeho zákonníka. Keďže splatnosť prvej faktúry vystavenej žalobcom dňa 21.12.2008 bola dňa
28.2.2009, premlčacia lehota začala plynúť 1.3.2009 a uplynula 28.2.2012 (3 roky), nie 28.2.2013 (4
roky). Splatnosť druhej faktúry vystavenej žalobcom dňa 31.12.2009 bola dňa 15.2.2010, premlčacia
lehota začala plynúť 16.2.2010 a uplynula 18.2.2013 (3 roky - pondelok) a nie 17.2.2014 (4 roky). Preto,
keď žalovanou bola účinne vznesená námietka premlčania nároku žalobcu a tento podal žalobu na súd
dňa 25.2.2013, nebolo možné žalobcovi premlčaný nárok priznať.

18. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny
podľa § 388 CSP zmenil a žalovanej, úspešnej v prvoinštančnom konaní nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania nepriznal, nakoľko jej v ňom trovy nevznikli (§ 396 ods. 2, § 255 ods. 1 CSP)
a nakoľko jej nevznikli trovy odvolacieho konania, hoci mala v odvolacom konaní tiež úspech, nepriznal
jej nárok ani na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p.