{"guid": "bfe234a6-12e6-4959-8222-881e5fcf1f3f:c3ff3e0a-b277-4b8b-86b0-48a9b8c8cb38", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4", "spisova_znacka": "6Co/125/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/125/2020 z 25. 5. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. mája 2021, sp. zn. 6Co/125/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4", "identifikacne_cislo": "1109228374", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2021-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3ff3e0a-b277-4b8b-86b0-48a9b8c8cb38", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/125/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109228374
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Š. A., G.. XX.XX.XXXX,
K. G. P. Č.. XXX, V., zast. AK Gereg & Messingerová, spol. s r. o., Horná Strieborná č. 4, Banská Bystrica,
proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava,
o 55.000 eur, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 30. apríla
2018 č. k. 22C/266/2009-409, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobcu sa    o d m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie sa     p o t v r d z u j e    v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.500 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.

Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi   sumu
prevyšujúcu   5.500    eur, sa    m e n í    tak, že  žaloba sa v tejto časti    z a m i e t a .

Žiadnej zo strán sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 7.000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že vyšetrovateľ Krajského úradu justičnej polície
PZ v Nitre uznesením z 13.2.2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY začal trestné stíhanie pre trestný čin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a pre trestný čin prijímania
úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. Následne vyšetrovateľ Krajského
úradu justičnej polície PZ v Nitre uznesením z 1.7.2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY vzniesol okrem
iného i proti žalobcovi obvinenie pre vyššie uvedené trestné činy. Okresný súd v Nitre uznesením z
5.7.2003 č.k. 2Tpr 68/03 vzal žalobcu do väzby. Krajský súd v Nitre uznesením z 25.9.2003 č.k.  7Tpo
38/03 žalobcu prepustil z väzby na slobodu. V súvislosti s trestným stíhaním bol žalobca vo väzbe od
2.7.2003 do 26.9.2003, teda 87 dní. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry uznesením z 18.1.2008 č.
VII Gv 117/04-114, právoplatným dňa 19.2.2008, trestné stíhanie zastavil podľa § 215 ods. 1 písm.c) Tr.
poriadku z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchali obvinení. Žalobca žiadosťou z 29.7.2008
požiadal ministerstvo spravodlivosti o predbežné prerokovanie nároku podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969
Zb. Ministerstvo spravodlivosti SR nárok žalobcu neuspokojilo a preto žalobca podal žalobu na súd prvej
inštancie (§ 10 zák. č. 58/1969 Zb.).



3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je sčasti dôvodná. Pokiaľ
ide o základ nároku súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd poukazuje
na skutočnosť, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím, vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.
58/1969 Zb. účinného do 30.6.2004 a zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.7.2004. Zmyslom
právnej úpravy zodpovednosti za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, alebo
nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. V prípade, ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a trestné stíhanie nemalo byť
proti nemu začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako
nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
28.6.1993 sp. zn. Cdo/53/1993, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.2.1990 sp. zn. 1Cz/53/1993).
V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, pričom táto zásada
bola vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobnej štátnym
orgánom podľa zákona č. 58/1969 Zb.  a ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten,
kto bol spod žaloby oslobodený, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody
spôsobnej uznesením o vznesení obvinenia.“

4. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že žalobcovi treba z titulu náhrady nemajetkovej ujmy priznať
sumu 7.000 eur, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „S odkazom na vyššie citovaný
§ 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je zrejmé, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, teda v súvislosti s uznesením o vzatí do väzby, ktorá trvala 87 dní. Vzhľadom
na výsledky vykonaného dokazovania súd túto sumu ustálil vo výške 7.000,- eur, a to orientačne aj s
odkazom na výšku odškodnenia upravenú v zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilným trestnými činmi spravujúc sa záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v
jeho zrušujúcom uznesení č. k. 6Co/485/2013-289 zo dňa 30.9.2015, právoplatným dňa 4.11.2015.
Podľa § 6 uvedeného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa toho zákona nesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2003, počas ktorého bola
na žalobcovi nezákonná väzba vykonaná, bola vo výške 201,82 eur. Päťdesiatnásobok tejto sumy činí
sumu 10.091  eur. V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobca bol vo väzbe v období od 2.7.2003
do 26.9.2003, pričom trestné stíhanie skončilo jeho zastavením, pretože skutok nespáchal obvinený
žalobca. Za daného stavu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vznikol žalobcovi nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, keďže nebolo preukázané, že by si žalobca zavinil
väzbu sám svojím konaním, ani nebola splnená podmienka zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že
by žalobca nebol za spáchaných trestný čin trestne zodpovedný, že by mu bola udelená milosť alebo
že by bol trestný čin amnestovaný. Suma nemajetkového odškodnenia vo výške 7.000 eur v súvislosti s
nezákonnou väzbou sa súdu javí ako primeraná, so zohľadnením okolností, za ktorých bol žalobca vzatý
do väzby. Žalobca bol ku dňu 2.7.2003 viac ako pol roka vo výsluhovom dôchodku v sume 374,63 eur
mesačne, preto samotný fakt, že na neho bola uvalená väzba za trestný čin, ktorého sa mal dopúšťať
aj v období, keď už bol vo výsluhe, nemá racionálny základ. Žalobca bol takmer tri mesiace odlúčený
od najbližšej rodiny, nemohol sa starať o svoju matku, väzba mala dopad na jeho interné ochorenia
a psychický stav. Pri stanovení výšky nemajetkového odškodnenia súd vzal do úvahy skutočnosť o
zhoršení žalobcovho fyzického zdravia, nakoľko sa podstatnú časť väzby nachádzal v Nemocnici pre
odsúdených a obvinených v Trenčíne.“

5. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
7.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a vo zvyšku, t. j. ohľadom sumy 48.000 eur, žalobu zamietol.

6. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, pretože
jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá
v časti prevyšujúcej sumu 7.000 eur do sumy 35.000 eur.  Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť mu z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 35.000 eur. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že suma 7.000 eur, ktorú mu
priznal súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, je neprimerane nízka. Poukázal na to, že vo väzbe



bol 87 dní, ale celé trestné konanie trvalo 5 rokov a po túto dobu bolo proti nemu represívne pôsobené.
Celý prípad bol navyše medializovaný, v dôsledku čoho došlo k hlbokému zásahu do jeho osobného
života a do jeho rodinného prostredia. V čase vzatia do väzby bol jeho zdravotný stav taký, že musel
byť umiestnený do väzenskej nemocnice, kde sa stal obeťou šikanovania personálu. Väzba bola podľa
žalobcu účelová s cieľom vyvolať u neho psychický šok.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná a napadla ním výrok, ktorým
bolo žalobe vyhovené. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietla, že zák. č. 58/1969 Zb. nepozná inštitút nemajetkovej ujmy,
pretože náhrada nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti štátu z škodu sa dostala do právneho poriadku
až zákonom č. 514/2003 Z.z. Výnimkou, kedy je možné aj v režime podľa zák. č. 58/1969 Zb. priznať
náhradu nemajetkovej ujmy, je podľa žalovanej situácia, keď došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej
slobody, t. j. k nezákonnej väzbe alebo k nezákonnému trestu odňatia slobody. Na tieto prípady treba
aplikovať Dohovor. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru
je porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru. Súdy však na rozdiel od Dohovoru priznávajú náhradu
nemajetkovej ujmy, ak sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu  podľa zák. č. 58/1969 Zb.
a to aj v prípadoch, keď bola osobná sloboda osoby obmedzená v súlade so zákonom a až neskôr
bolo trestné stíhanie zastavené, resp. došlo k oslobodeniu spod obžaloby. V tejto súvislosti žalovaná
poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.7.2012 sp. zn. 6Cdo 37/2012. Ďalej žalovaná v
odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie mal výšku minimálnej mzdy určiť  podľa nar. vlády SR č.
514/2002 Z.z., v zmysle ktorého minimálna mzda za rok 2003 predstavovala 184,89 eur a jej 50 -
násobok teda predstavuje sumu 9.244,50 eur a nie sumu 10.091 eur, ako to uviedol súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Suma 7.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy (t.j. 80,46
eur za každý deň väzby) je podľa žalovanej neprimerane vysoká. Súd prvej inštancie neaplikoval zák.
č. 215/2006 Z.z. dôsledne, keďže nezohľadnil nevyhnutnosť primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k odškodneniu za trestný čin znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania,
kedy má poškodený (obeť takéhoto trestného činu) nárok na odškodnenie vo výške 10 - násobku
minimálnej mzdy. Podľa žalovanej v konaní nebol jednoznačne preukázaný vznik nemajetkovej ujmy.
Z výsluchu manželky žalobcu a jeho syna vyplýva nepriaznivý vplyv väzby na rodinu žalobcu, čo však
pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy nemožno vziať do úvahy, pretože rodina žalobcu nebola
účastníkom konania, v ktorom mal byť žalobca poškodený. Pokiaľ svedok O. A. poukázal na medializáciu
trestnej veci žalobcu, žalovaná namietla, že nezodpovedá za konanie tretích osôb, t. j. médií, čo zakladá
nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie v spore. Napokon žalovaná v odvolaní vytkla súdu prvej
inštancie, že napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil.

9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu treba odmietnuť a odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

10. Žalobca pôvodne požadoval z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 5.000.000 Sk
(165 969,59 eur). Súd prvej inštancie  rozsudkom z 9.6.2011 č.k. 22C 266/2009-101 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 55.000 eur a
vo zvyšku žalobu zamietol. Vyhovujúci výrok tohto rozsudku žalovaná napadla odvolaním, žalobca
zamietajúci výrok uvedeného rozsudku odvolaním nenapadol. Odvolací súd rozsudkom z 30.1.2012 č.k.
6Co 234/2011-130 potvrdil uvedený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.912,50 eur z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby
v trestnom konaní a z nákladov vynaložených žalobcom v súvislosti s jeho hospitalizáciou  v nemocnici
pre obvinených a odsúdených. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 55.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo výroku o trovách konania
odvolací súd zrušil prvý v poradí rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu v tomto rozsahu vrátil na
ďalšie konanie. To znamená, že prvý v poradí rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť vo
výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.912,50 eur z titulu náhrady škody a
vo výroku ktorým bola žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá v časti prevyšujúcej
55.000 eur. Vzhľadom na to predmetom konania zostala náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 55.000 eur. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 7.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá pokiaľ ide
o náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 7.000 eur do sumy 35.000 eur. Žalovaná odvolaním napadla



výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené, teda výrok, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
7.000 eur. Z toho je zrejmé, že predmetom konania zostala náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000
eur. Odvolací súd rozsudkom z 10.4.2019 č.k. 6Co/14/2019-473 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku, ktorým bola žaloba v časti nemajetkovej ujmy
prevyšujúcej 7.000 eur do sumy 35.000 eur zamietnutá. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla
dovolaním žalovaná a napadla ním výrok, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.000
eur. Žalobca uvedený rozsudok odvolacieho súdu nenapadol dovolaním. Najvyšší súd SR uznesením z
28.4.2020 sp. zn. 3 Cdo 198/2019 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 10.4.2019 č.k. 6Co/14/2019-473
vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.000 eur. Vzhľadom na to, že žalobca nepodal dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu z 10.4.2019 č.k. 6Co/14/2019-473, tento rozsudok odvolacieho súdu
nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti náhrady nemajetkovej ujmy
prevyšujúcej 7.000 eur. Predmetom konania teda zostala náhrada nemajetkovej ujmy do výšky 7.000
eur. Tým nastala paradoxná situácia, že žalobca síce odvolaním napadol výrok rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým bola žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 7.000 eur zamietnutá, ale
jeho odvolanie je bezpredmetné. Rozsudok odvolacieho súdu z 10.4.2019 č.k. 6Co/14/2019-473 totiž v
dôsledku absencie dovolania žalobcu nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej
7.000 eur zamietnutá.

11. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku odvolaciemu súdu nezostalo iné, než odvolanie
žalobcu odmietnuť podľa § 386 písm. c) C.s.p. Odvolanie žalobcu totiž smeruje proti právoplatnému
výroku rozsudku súdu prvej inštancie a proti takémuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

12. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 30.9.2015 č.k. 6Co 485/2013-289 okrem
iného uviedol: „ V prejednávanej veci je predmetom konania náhrada škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Ide o rozhodnutie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ v Nitre z 1.7.2003
č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY, ktorým vzniesol obvinenie proti žalobcovi pre trestné činy zneužívania
právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody. Súčasne je predmetom
konania náhrada škody spôsobenej rozhodnutím Okresného súdu v Nitre z 5.7.2003 č. k. 2Tpr 68/03,
ktorým bol žalobca vzatý do väzby. Obe tieto rozhodnutia boli vydané pred tým, než nadobudol účinnosť
zák. č. 514/2003 Z.z., teda pred 1. júlom 2004. Preto v zmysle § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. treba vec
posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím je 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi nimi, 4/ zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prejednávanej veci
skutočne formálne nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným
orgánom. Odvolací súd však poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). V
konečnom dôsledku bolo trestné stíhanie žalobcu právoplatne zastavené z dôvodu, že skutok nespáchal.
Preto treba vychádzať z toho, že zastavenie trestného stíhania žalobcu má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia z 1.7.2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY. Vzhľadom na to boli
splnené všetky vyššie uvedené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím v zmysle § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. Okrem toho boli splnené aj predpoklady vzniku nároku
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. V konaní
nebola preukázaná existencia predpokladov, za splnenia ktorých poškodenému nevznikne právo na
náhradu škody spôsobenej  rozhodnutím o väzbe (§ 5 ods.2 písm. a), b) zák. č. 58/1969 Zb. ). Existenciu
týchto predpokladov žalovaná v konaní ani netvrdila. K tomu odvolací súd dodáva, že zák. č. 58/1969 Zb.
síce neumožňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale podľa ustálenej judikatúry (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 ) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno
priznať v súlade s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď
nárok na náhradu škody vznikol podľa zák. č. 58/1969 Zb.“

13. Z toho je zrejmé, že žaloba je čo do základu plne dôvodná. Neobstojí preto odvolacia argumentácia
žalovanej, že osobná sloboda žalobcu nebola nezákonne (t.j.  v rozpore s čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru )
obmedzená a že preto mu nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzatie do väzby v prípade



žalobcu nemožno považovať za zákonné, keďže podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo
a trestné stíhanie bolo zastavené, keďže skutok žalobca nespáchal. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ
žalovaná v odvolaní poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 37/2012 z 31.7.2012,
v tomto rozhodnutí najvyšší súd sformuloval záver, podľa ktorého čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje
odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie a nie za ich
celé trestné stíhanie. V tomto rozhodnutí teda najvyšší súd neriešil otázku (ne)zákonnosti obmedzenia
osobnej slobody. Okrem toho, keďže trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že skutok
nespáchal, nemôže byť žiadna pochybnosť o tom, že jeho väzba bola nezákonná.

14. Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol s účinnosťou od 1. 1. 2013 novelizovaný zák. č. 514/2003 Z.z. Ust. §
17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení uvedenej novely  má toto znenie: Výška náhrady nemajetkovej
ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Podľa poznámky 8a k tomuto ustanoveniu týmto
osobitným predpisom je zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi. I keď prejednávanú vec treba po právnej stránke posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb., podľa názoru
odvolacieho súdu to neznamená, že by výšku náhrady nemajetkovej ujmy nebolo možné stanoviť aj
s prihliadnutím na výšku odškodnenia v zmysle zák. č. 215/2006 Z.z. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy totiž musí byť v súlade so zásadou proporcionality a so zásadou spravodlivého usporiadania
občianskoprávnych vzťahov. Zák. č. 215/2006 Z.z. v § 5 ods. 1 druhá veta stanovuje výšku odškodnenia
na 50 - násobok minimálnej mzdy v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť, teda ten najťažší
a v podstate nezhojiteľný následok. Vzhľadom na to je odvolací súd toho názoru, že by nebolo v súlade
s princípom proporcionality a spravodlivosti, ak by mala byť žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy za výkon väzby v rozsahu 50 - násobku minimálnej mzdy, ktorá bola v roku 2003 vo výške
184,89 eur (§ 1 písm. b) nar. vlády SR č. 514/2002 Z.z.) a jej 50 - násobok teda predstavuje sumu
9.244,50 eur. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že žalobca v konaní nepreukázal
samotný vznik nemajetkovej ujmy. Odvolací súd je totiž toho názoru, že samotné vzatie do väzby, t.j.
obmedzenie osobnej slobody je tak závažným zásahom do cti, dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby,
že už v dôsledku toho tu vzniká nemajetková ujma na osobnosti fyzickej osoby. Na druhej strane v
neprospech žalovanej nemožno vyhodnotiť zdravotný stav žalobcu v čase jeho vzatia do väzby a ani
ním tvrdené šikanovanie, ktorému mal byť podrobený vo väzenskej nemocnici. Z medializácie trestnej
veci žalobcu (išlo o skupinovú vec) tiež nemožno viniť žalovanú, ako na to žalovaná poukázala v
odvolaní.  Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zásadou
primeranosti, resp. proporcionality  náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.500 eur. Žalobca bol vo väzbe
87 dní, takže na deň väzby pripadá suma 63 eur, čo je v súlade s konštantnou judikatúrou. Náhrada
nemajetkovej ujmy v tejto výške je súčasne oproti odškodneniu v zmysle zák. č. 215/2006 Z.z. (9.244,50
eur) primerane nižšia, čím sa zohľadňuje nepomer medzi situáciou, kde bola spôsobená smrť a situáciou,
kde došlo k nezákonnej väzbe bez tak závažného následku, akým je smrť.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku,
ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.500 euru a v zmysle § 388 C.s.p.
zmenil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žalobcovi priznaná suma prevyšujúca 5.500 eur, tak,
že žalobu v tejto časti zamietol.

16. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti nemajetkovej ujmy
prevyšujúcej sumu 7.000 eur, nadobudol právoplatnosť napriek odvolaniu žalobcu (viď ods. 10.).

17. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a
vzhľadom na čiastočný úspech a neúspech oboch strán žiadnej z nich nepriznal nárok na náhradu trov
konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej    alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§   424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia     odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta  C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§   431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/266/2009", "guid": "70376cc0-ec2a-4568-b700-38036139ab13:37ecb693-42b4-4944-981b-30c9a021942f", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "bfe234a6-12e6-4959-8222-881e5fcf1f3f:2a9812c5-a4cf-4548-b134-65ac39defb16", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4", "spisova_znacka": "6Co/125/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/125/2020 z 25. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1109228374.4"}, {"guid": "ea09fd2b-82ea-4b18-bf65-0081eab81df0:53df2045-3abc-4a11-9d50-518a73be0ea5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5712214820.2", "spisova_znacka": "6Co/485/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/485/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5712214820.2"}, {"guid": "4af76137-5ebf-4a0e-be2c-062935c48b35:86aaa86a-f635-4473-807e-919b7338cde3", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7109217476.1", "spisova_znacka": "6Co/234/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/234/2011 z 13. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-02-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7109217476.1"}], "citovane_v": []}