{"guid": "d115294c-32cf-4d18-916a-04ded12930bb:d0aed600-b6c6-4964-88f7-93bb81011350", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1021200526.1", "spisova_znacka": "8Sa/44/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/44/2021 z 26. 4. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. apríla 2021, sp. zn. 8Sa/44/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1021200526.1", "identifikacne_cislo": "1021200526", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2021-04-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "nazov": "§ 229 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-229"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-229"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0aed600-b6c6-4964-88f7-93bb81011350", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1021200526.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1021200526.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1021200526.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/44/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200526
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1021200526.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:
I. H., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník I. kráľovstva, bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom:
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Centrum právnej pomoci so sídlom
Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky,
Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 01. apríla 2021,
podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-1-024/2021-AV zo dňa 01. marca 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu  z a m i e t a .

II. Žalobcovi   n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 01.04.2021, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1 SSP, doručenou dňa 16.04.2021
Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie,  sa postupom podľa
ust. § 221 ods.  1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj  „SSP“) žalobca  domáhal
zrušenia napadnutého rozhodnutia o predĺžení zaistenia, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia
zo zaistenia a žiadnemu z účastníkov navrhol nepriznať nárok na náhradu trov konania.   Právne svoje
dôvody  založil na  porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a  § 47 ods. 3   zák. č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust.  § 88 ods. 4 písm. b/, zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov
(ďalej aj „ZoPC“), pričom  rozhodnutie žalovaného označil za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu
nenáležitého odôvodnenia, spočívajúceho v nespoľahlivo zistenom skutkovom stave.

2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4  písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku predĺženia doby zaistenia na
čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 01.06.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na
rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa
14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona,
že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia
musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú
takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby
zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou,
ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu
zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval,  že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby
zaistenia, ide o podstatnú vadu,  ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia.  S poukazom na rozsudok
NS SR  sp. zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že „Akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a
to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak



sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo
iných dôvodov existovať, po prípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom
nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie
a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená.“ Vyňal tiež z odôvodnenia  rozsudku KS v Bratislave
č.k. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018: „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych
úkonov potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu a predpokladanej
doby ich vybavenia je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné,
nedostatočné, a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“

3. Žalobca konštatoval, že žalovaný ho zaistil  na dobu 6 mesiacov, pričom najmä  poukazom na
konkrétne administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom jeho vyhostenia vykonať, neodôvodnil,
prečo stanovil dĺžku doby zaistenia práve do 01.06.2021. Poznamenal, že ak rozhodnutím o zaistení č.
PPZ-HCP-BA12-64-014/2020-AV žalovaný stanovil dĺžku zaistenia na 3 mesiace, následne nelogicky
vyznieva rozhodnutie PPZ-HCP-BA 12-1-024/2021-AV zo dňa 01.03.2021 o predĺžení zaistenia o
ďalších 6 mesiacov s odôvodnením, že ide o čas nevyhnutne potrebný.  Keďže  žalovaný v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený, namietal  tiež nemožnosť
skúmať základnú podmienku zaistenia, ktorou je vyhostiteľnosť, ale ani otázky súvisiace s dĺžkou
zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov vedúcich k vyhosteniu.
Uviedol, že v  samotnom rozhodnutí o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nesmie
absentovať relevantná úvaha o reálnej možnosti cudzinca vyhostiť (a teda naplniť účel zaistenia), ktorej
obsahom musí byť aspoň základný náčrt úkonov, ktoré budú realizované v procese vyhostenia, okrem
iného aj vo vzťahu k potenciálne možným krajinám vyhostenia, (rozsudok NS SR, č. k. 10Szak/2/2021
zo dňa 12.02.2021). Žalovaný  sa v  napadnutom rozhodnutí tiež nezaoberal otázkou, či mu  bol vydaný
náhradný cestovný doklad, resp. v akom období mu Zastupiteľským úradom Marockého kráľovstva
môže byť vydaný. Z uvedených  dôvodov sa domnieval,  že jeho vyhostiteľnosť nie je počas stanovenej
doby zaistenia reálne možná a žalovaný sa otázkou účelnosti a najmä efektívnosti zaistenia z tohto
uhla pohľadu dostatočne nezaoberal. Poukázal na  rozsudok  NS SR, sp. zn. 1 Sža/55/2011, z
ktorého vyplýva: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený.
Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň
potenciálne možný.“ Tiež Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010
uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve
odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie
vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia.
Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované.“ Podľa  rozsudku NS SR, sp. zn. l
SZa/4/2015, „Akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ
sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní
preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov
existovať, po prípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces
vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná
osoba musí byť bezodkladne prepustená“ Napokon poukázal na rozsudok sp. zn. 9Sža/22/2010,
v ktorom NS SR  konštatoval: „vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv účastníka
konania, ktorému sa predlžuje lehota zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia, nepovažuje za
únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým a z právneho hľadiska blanketným spôsobom
vyhotovenia rozhodnutia.“

4. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca bol na
základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vedeného pod číslom PPZ-HCP-
BA12-64-008/2020-AV, ktoré mu bolo dňa 31.12.2020 pretlmočené a aj doručené, toho istého dňa,   na
účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky zaistený do 01.03.2021.   Dňa
23.02.2021 doručil  Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj „ÚPZC“) správnemu
orgánu žiadosť o predĺženie zaistenia žalobcu z dôvodu, že oslovený zastupiteľský úrad i napriek
jeho snahe nevystavil žalobcovi náhradný cestovný doklad. Na základe tejto informácie vydal  správny
orgán dňa 01.03.2021 rozhodnutie o predĺžení zaistenia vedené pod č.  PPZ-HCP-BA12-1-024/2021-
AV. Uvedené preukazuje, že zaistením žalobcu  žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým
je jeho reálne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia do 01.06.2021, je plne v
súlade so zákonom o pobyte cudzincov, v ktorom je SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A
RADY 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov



na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území
plne implementovaná a napadnuté rozhodnutie  o zaistení je  plne  súladné aj so zákonmi a inými
právnymi predpismi, Ústavou SR, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní, medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.  Žalobu žiadal
zamietnuť.

5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 01.03.2021, č. PPZ-HCP-BA12-1-024/2021-AV, právne
odôvodneným ust. § 88 ods. 4, § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov a  čl. 5 ods. 1
písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC,
predĺžil zaistenie žalobcu na  účel výkonu administratívneho vyhostenia do 01.06.2021. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že dňa 31.12.2020 bol žalobca v  meste Šahy, na čerpacej stanici Benzinol
kontrolovaný hliadkou  OO PZ Šahy a nakoľko nevedel na mieste hodnoverne preukázať svoju totožnosť,
bol v zmysle ust. podľa § 79 odsek 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Nové Zámky. Toho istého dňa  bolo podľa ust. § 82 odsek 1 písmeno b/ zákona
o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu  na území Slovenskej republiky vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení číslo PPZ-HCP-BA12-64-008/2020-AV a tiež rozhodnutie o zaistení č.
PPZ-HCP-BA12-64-014/2020-AV, ktorým bol zaistený do 01.03.2021. Dňa 23.02.2021 bola správnemu
orgánu doručená žiadosť ÚPZC Medveďov, o predĺženie zaistenia žalobcu z dôvodu nevystavenia
náhradného cestovného pasu zastupiteľským úradom jeho domovskej krajiny. Uvedené však v žiadnom
prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte
cudzincov, skúmať po celý čas účel zaistenia. Presnú dĺžku potrebnú k reálnemu výkonu vyhostenia
žalobcu  nie je možné presne určiť a je ju možné len odhadnúť z aplikačnej praxe. Z tohto dôvodu
dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia
medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Zastupiteľským úradom Marockého kráľovstva. Za
nespochybniteľnú tiež považoval  nemožnosť splnenia podmienok  podľa ust. 89 ods. 1 písm. a/ a
b/ ZoPC  a predĺženie zaistenia žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia označil za súladné s
článkom 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

6. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3
SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo
veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a
zástupcu žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich
neprítomnosti k záveru,  že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi
(ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.

7. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri
svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho
vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.
8. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.
9. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
10. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.
11. Podľa § 225 ods. 1, 2  SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich
dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia. Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia
a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez
uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty  30 dní odo dňa keď rozhodnutie správneho súdu
o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.



12. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

13. Podľa § 230  ods. 1 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia  a nariadi bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

15. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
neurčil lehotu na vycestovanie,
16. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný
cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
17. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
18. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov,  policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
20. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,  policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku
1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto
povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O
uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov,  policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

22. Ústavný  súd SR  vo svojom  náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho  súdu pre ľudské
práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval   vzťahu  medzi
zaistením a jeho účelom.



23. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia
lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

24. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“),  každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

25. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa
na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

26. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca
musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s  náležitou starostlivosťou učinené úkony
smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobcovi  bola doba pôvodného   zaistenia do
01.03.2021 predĺžená tri mesiace  (nie o ďalších 6 mesiacov ako v žalobe namieta žalobca), na čas
do 01.06.2021. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd
zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo
zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko
závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného
cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými
štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca  týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu upraveného  medzinárodnými  dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.
Dobu predĺženia zaistenia žalovaný určil v súlade s  ust. § 88 ods. 4 ZoPC  na tri  mesiace, nakoľko ako
sám žalobca v žalobe uviedol, žalovaný s ním koná ako s príslušníkom Marockého kráľovstva, avšak
zastupiteľský orgán v pôvodne určenej lehote zaistenia do 01.03.2021 nevystavil žalobcovi náhradný
cestovný doklad, bez dispozície, s ktorým nie je možné jeho administratívne vyhostenie realizovať, jeho
osobu  stotožniť, nakoľko pri neznalosti pomerov, z ktorých prichádza a tiež  jeho eventuálnej trestnej
minulosti,  ide o úkon absolútne obligátny.

27. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex
schengenských hraníc, vyžaduje pre plánovaný pobyt na území členských štátov platný cestovný doklad
oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, pričom jeho  platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia,
ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v
odôvodnenej núdzovej situácii) a musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum, ak sa
podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 vyžaduje, s výnimkou prípadu, ak sú cudzinci držiteľmi platného
povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného
pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu,
alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky
zákonným spôsobom;  nejde o osoby, na ktoré bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia
vstupu;  nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo
medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo
vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.



28. V rozhodnutí žalovaný explicitne konštatoval nutnosť predĺženia zaistenia za účelom vybavenia
náhradného cestovného dokladu, nevyhnutného k zabezpečeniu samotnej realizácie výkonu vyhostenia,
s konzumáciou času potrebného na realizáciu jednotlivých úkonov cez Zastupiteľský úrad Marockého
kráľovstva. V tomto smere súd konštatuje, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej
realizácie výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní smerujúcich k
zodpovedným orgánom iného štátu je problematické presnejšie odhadnúť a dopĺňa, že žalovaný nemá
možnosť  skrátiť ani urýchliť vykonanie obligatórnych úkonov,  napr.  naliehaním na autority dožiadanej
krajiny. Uvedenú situáciu v súčasnosti komplikuje aj pandemická  situácia vyvolaná  šírením nákazlivej
choroby Covid 19  a s ňou spojená  realizácia nevyhnutných úkonov  (napr. povinné testovanie,
karanténne opatrenia a pod.).

29. Konajúci  súd zastáva  názor,  že časové rozpätie  predĺženia zaistenia žalobcu nie je
účelové ani nedôvodné, neprekračujúce šesť, ani dvanásť mesačnú lehotu, akceptovanú ust. § 88
ods. 4 ZoPC    a namietané riadne neodôvodnenie tohto rozpätia sa vzhľadom k množstvu a
nepredvídateľnosti počtu nevyhnutných úkonov i s ohľadom na celkový profil žalobcu, súdu javí ako
prílišný  formalizmus a programovosť. V tomto prípade je doba zaistenia predĺžená o tri mesiace
preukázateľne nevyhnutná a súčasne primeraná a postačujúca  na  vyvíjanie činností smerujúcich  k
naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie Marockého kráľovstva, pričom
súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil minimálne
hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola
žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4
veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 01.06.2021, a to do
doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj
odôvodnil.

30. V  kontexte uvedeného je teda bez akejkoľvek relevancie námietka žalobcu o neodôvodnení dĺžky
doby zaistenia konkrétnymi úkonmi, resp. nezaoberania sa účelnosťou a efektívnosťou zaistenia v
dostatočnej miere.  Aj z  nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010,
vyplýva, že „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca,
pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5
ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o
vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania,
ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho  účelom
sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark..  Obmedzenie
osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho  účelom je úzka súvislosť. I keď
definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení
ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na
nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana
osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“

31. Aj Výbor pre ľudské práva  konštatoval, že  fakt,  že osoba vstúpila na územie ilegálne,
môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby,
ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú
dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie
schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a
zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu
pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie,
či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo
osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody
oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné,
pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich,  nemožno hovoriť o
oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

32. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera



správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci
možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu
a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv  a slobôd  ako aj
Správnym poriadkom. Žalovaný  pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32
Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené aj
žalobcom namietané nedostatky, rozhodnutie obsahuje  všetky zákonom požadované náležitosti podľa
ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z
neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný  vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri
použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú
podľa § 229 SSP  zamietol.

33. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania, keď
žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.

34. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem  dní
od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145
ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené  v § 440; b / sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Podľa § 440 SSP:
1.  Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/  na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/  ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/  v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/  rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/  sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/  nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2.  Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.  Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov



podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/  má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/  ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/  a
d/ ; c/  je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "f4233fd7-4bb0-4eda-ad7a-df10c2eb635b:ae06a57d-a2f9-4b10-b810-cd0421dd0c39", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7020200927.1", "spisova_znacka": "10Szak/2/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/2/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200927.1"}, {"guid": "4fcc0513-db32-4556-918d-cd1d63efb42e:01b1c13e-0a05-4ace-9ed0-fd7441630121", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1018201240.1", "spisova_znacka": "4Sa/71/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/71/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1018201240.1"}], "citovane_v": []}