Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/15/2021 z 21. 2. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. februára 2021, sp. zn. 8Sa/15/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1021200187.1 Krajský súd Bratislava | 8Sa/15/2021 | ECLI:SK:KSBA:2021:1021200187.1 | 2021-02-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 229 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/773f55ed-9a33-4ad7-8847-05521fd1c4b1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1021200187.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/15/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200187
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1021200187.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:
J. W., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník L. kráľovstva, bez dokladu totožnosti, zastúpený:
Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 03.02.2021,
podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA6-45-015/2021-AV zo dňa 13.01.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 03.02.2021, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa
11.02.2021 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému
na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
(ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP-
BA6-45-015/2021-AV zo dňa 13.01.2021 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a rozhodnutiu
vytkol nezákonnosť pre jeho nenáležité odôvodnenie, spočívajúce v nespoľahlivo zistenom skutkovom
stave a nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47
ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 písm. b/,
ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“).

2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne
potrebný, najdlhšie však do 13.03.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS
SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v
zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec
môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť
tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas
nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä
tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou
zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“
a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide
o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR
sp.zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že „akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len
dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak
sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo



iných dôvodov existovať, po prípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom
nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie
a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená“... „V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny
orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž
v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z
príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv
účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ Pomocou rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k.
4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018 vyjadril: „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych
úkonov potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu a predpokladanej
doby ich vybavenia je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné,
nedostatočne, a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“ Odôvodnenie dĺžky doby zaistenia
nemožno podľa žalobcu považovať za náležité a postačujúce, bol totiž povinný náležite odôvodniť,
prečo stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu práve do 13.03.2021, a to najmä s poukazom na konkrétne
administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom administratívneho vyhostenia žalobcu vykonať.

3. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal ani otázkou, či mu bol Zastupiteľským úradom
Marockého kráľovstva vydaný náhradný cestovný doklad, resp. v akom období mu môže byť vydaný
a z uvedeného vyvodil, že jeho vyhostiteľnosť nie je počas dvojmesačnej stanovenej doby zaistenia
reálne možná. K uvedenému vyňal z rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/55/2011 konštatovanie: „Logickým
predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri
rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“
Tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, v ktorom
uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve
odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie
vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia.
Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj
nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne
tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd.
Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z
pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti
zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je
potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve
naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí
byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť
osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania
nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ Záverom
citoval z rozsudku sp. zn. 9Sža/22/2010, v ktorom NS SR vyslovil: „vzhľadom na závažnosť zásahu do
subjektívnych práv účastníka konania, ktorému sa predlžuje lehota zaistenia na maximálne možnú dobu
zaistenia, nepovažuje za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým a z právneho hľadiska
blanketným spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.“

4. Vo vyjadrení zo dňa 09.02.2021 žalovaný uviedol, že z rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-
BA5-45-015/2021-AV zo dňa 13.01.2021 je zrejmé, že pri určení doby zaistenia vychádzal predovšetkým
z rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA6-45-010/2021-AV o administratívnom vyhostení a potreby vykonania
úkonov k samotnej realizácii vyhostenia na územie Marockého kráľovstva. Dĺžku doby zaistenia riadne
odôvodnil a počas nej vykoná všetky úkony nevyhnutné k administratívnemu vyhosteniu žalobcu.
Uviedol, že žalobca bol do karantény umiestnený až do doručenia negatívneho testu na COVID-19,
následne s ním bol vykonaný vstupný pohovor a keďže je bez cestovného dokladu, Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj „ÚPZC“) pristúpil k jeho stotožneniu tak, že prostredníctvom
Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej aj „konzulárny
odbor“) zaslal žiadosti o jeho lustráciu cez zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza a tiež
cez Interpol. V prípade, ak by ÚPZC neobdržal odpoveď z konzulárneho odboru, je povinný poslať
žiadosť opakovane, nakoľko ďalšie úkony môže vykonávať až po doručení odpovede, čo celý proces
predlžuje. Po doručení odpovedí na žiadosti a vystavení náhradného cestovného dokladu, pristúpi k
zaslaniu žiadosti na vystavenie leteniek a po ich vybavení je povinný opäť vykonať test na COVID-19
(zašle žiadosť, realizuje sa odber a čaká na výsledky). Zaistenie považuje za efektívne a účelné,



nakoľko žalobca nespĺňal žiadnu z podmienok pre uloženie alternatívy zaistenia, ako hlásenie pobytu,
zloženie peňažnej zábezpeky, ako aj uloženie lehoty na vycestovanie, čo sám uviedol v zápisnici
vedenej pod číslom: PPZ- HCP-BA6-45-014/2021-AV. Zo zápisnice č. PPZ- HCP-BA6-45-010/2021-AV
je zrejmé, že v snahe dostať sa do cieľovej krajiny, Talianska, prešiel viacerými bezpečnými krajinami, na
území ktorých o medzinárodnú ochranu nepožiadal, preto naňho možno hľadieť ako na ekonomického
migranta. Tieto skutočnosti vyvolávajú aj obavu z rizika úteku žalobcu a teda potrebu jeho zaistenia.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

6. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo
veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a
zástupcu žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich
neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi
(ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.

7. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 13.01.2021, č.p. PPZ-HCP-BA6-45-015/2021-AV, žalovaný na
účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia
najviac do 13.03.2021. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 82 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 84 ods.
1 písm. a/, d/, § 88 ods. 1 písm. b/, ods. 4 a 5, § 89 ods. 1 písm. b/, ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z.
o pobyte cudzincov, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku a Dohovorom o ochrane ľudských
práv a slobôd.

8. V skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 12.01.2021 boli hliadkou Obvodného oddelenia PZ Bratislava
- Trnávka, na parkovisku predajne Konrad, Cesta na Senec 24 v Bratislave, kontrolované tri osoby
mužského pohlavia, ktoré nevedeli žiadnym spôsobom preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť
pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“), resp. schengenského priestoru. Jednou z nich
bol žalobca, ktorý je štátnym príslušníkom Marockého kráľovstva a za účelom podania žiadosti o azyl
sa chce dostať do Talianska. Lustráciou v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že
na území schengenského priestoru a na území SR sa zdržiava bez dokladu totožnosti, bez víza alebo
bez povolenia na pobyt, na území SR má neoprávnený pobyt, čím naplnil dôvod na administratívne
vyhostenie podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na základe čoho bolo vydané
rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-45-010/2021-AV, so zákazom vstupu na
územie SR a členských krajín na dobu 5 rokov, bez určenia lehoty na vycestovanie a s vylúčením
odkladného účinku. Dňa 13.01.2021 bola so žalobcom v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku
spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania, vedená pod číslom PPZ-HCP-BA6-45-014/2021-AV,
v ktorej okrem iného uviedol, že na území SR nežiada o azyl, nemá tu zabezpečené žiadne ubytovanie
a nedisponuje finančnými prostriedkami. V prípade prepustenia by ihneď cestoval do Talianska, kde
chce požiadať o azyl. Z uvedených vyjadrení žalobcu v zápisnici je zrejmé a nespochybniteľné, že by
mu nemohol alternatívy voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia uložiť.

9. Dĺžku doby zaistenia určil správny orgán v súlade s ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 13.03.2021, počas ktorej vykoná všetky dostupné úkony smerujúce
k vyhosteniu žalobcu z územia SR. Ak cudzinec nedisponuje platným cestovným dokladom, Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“), po preštudovaní spisového materiálu
pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu jeho totožnosti. Prostredníctvom konzulárneho
oddelenia Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR zasiela na príslušný zastupiteľský
úrad žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu, avšak v prípade štátnych príslušníkov
Marockého kráľovstva je proces potvrdenia totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu
a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia zdĺhavejší. Správny orgán bude zabezpečovať aj
materiálne a personálne zabezpečenie prepravy žalobcu. Doba zaistenia je z jeho pohľadu priamo
úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu
žalobcu do bezpečnej krajiny, ktorá ho prijme.



10. Žalovaný tiež poukázal na článok 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa
16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, podľa ktorého, ak existuje riziko úteku
alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo
ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské
štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod, alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu
ako sedem dní a uviedol, že zaistenie žalobcu je aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd.

11. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je
pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho
vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na
konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o
konaní o všeobecnej správnej žalobe.

12. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
13. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.
14. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.
15. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia
o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny
porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.
16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
17. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď
na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny
ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

18. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho
príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

19. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne
potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane
predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť
šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo
zložiť peňažnú záruku.
21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať
po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zariadenie je povinné
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.



22. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a
úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je
viazaný len návrhmi účastníkov konania.

23. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

24. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

25. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je
to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi
zaistením a jeho účelom.

26. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia
lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

27. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na
tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

29. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca
musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony
smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 13.03.2021. Inštitút
zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom



pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8
ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od
množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho
spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých
sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie
postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia
žalovaný určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 ZoPC na dobu dvoch mesiacov, zaistenie precizoval profilom
osoby žalobcu, ktorej totožnosť mu nie je známa, nie sú mu známe pomery, z ktorých prichádza a ani
jeho eventuálna trestná minulosť a podporil nepovoleným pohybom žalobcu po území SR a členských
štátov, bez dokladu totožnosti.

30. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex
schengenských hraníc, pre plánovaný pobyt na území členských štátov vyžaduje platný cestovný
doklad, oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, ktorého platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia,
ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v
odôvodnenej núdzovej situácii) a ktorý musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum,
ak sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného
povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného
pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu
alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky
zákonným spôsobom; nejde o osoby, na ktoré bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia
vstupu; nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo
medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo
vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.

31. Žalovaný v rozhodnutí explicitne konštatoval nutnosť spracovania a zabezpečenia dokladov za
účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia, tiež s konzumáciou času potrebného na
realizáciu jednotlivých úkonov, ktoré bude v spolupráci s ÚPZC Medveďov počas zaistenia postupne
vykonávať, potrebu spracovania a vyhodnotenia všetkých zistených a zaslaných podkladov, odôvodnil
časové hľadisko pri nespolupráci zastupiteľského úradu, či zodpovedných orgánov v krajine, do ktorej
má byť žalobca vyhostený, ktoré je súčasnou migračnou situáciou najviac zaťaženou krajinou v rámci
štátov EÚ a až v prípade bezproblémového priebehu tejto administrácie, možnosť pristúpenia k
samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý
z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas,
ktorý najmä v prípadoch dožiadaní smerujúcich k zodpovedným orgánom iného štátu, nemá žalovaný
možnosť skrátiť ani vykonanie obligatórnych úkonov urýchliť, napr. naliehaním na autority dožiadanej
krajiny.

32. Konajúci súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a namietané
neodôvodnené vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k
ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, sa súdu javí ako
prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade určená doba dvoch mesiacov je
preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu
administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie krajiny, ktorá mu zabezpečuje slobodný pohyb
a pobyt, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán
prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia
bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods.
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 13.03.2021, a to do
doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj
odôvodnil.

33. Správny orgán dostatočne odôvodnil aj neuloženie miernejších donucovacích prostriedkov, a to
nedostatkom finančných prostriedkov a nemožnosťou získania ubytovania na území SR. Nie je úlohou
správneho orgánu fabulovať konštrukcie mimo dispozície zákona, ktorá je jasne daná a je úplne
jednoznačné, že žalobca tieto podmienky nesplnil a nemá materiálne podmienky na ich splnenie ani
do budúcnosti.
34. V kontexte uvedeného je bez akejkoľvek relevancie námietka žalobcu o neodôvodnení dĺžky doby
zaistenia konkrétnymi úkonmi ale aj neodôvodnenie neuloženia miernejších donucovacích prostriedkov.



Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, vyplýva, že „limitom
zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o
vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza,
že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním
konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.
Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP
napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na
účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa
vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty,
ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný
hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak
podrobne upravená v ústave a dohovore.“
35. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne,
môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby,
ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú
dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie
schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a
zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu
pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie,
či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo
osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody
oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné,
pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o
oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
36. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera
správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci
možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu
a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj
Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. §
32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené
aj žalobcom namietané nedostatky spočívajúce v neodôvodnení využitia miernejších donucovacích
prostriedkov a úkony, ktoré bude správny orgán počas zaistenia vykonávať, sú podrobne enumerované,
obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti,
ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený
pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval, a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol.
37. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania,
keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.
38. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní
od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145
ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté



rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Podľa § 440 SSP:
1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a
d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).