Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/5/2021 z 2. 2. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 2. februára 2021, sp. zn. 4Sa/5/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1021200092.1 Krajský súd Bratislava | 4Sa/5/2021 | ECLI:SK:KSBA:2021:1021200092.1 | 2021-02-02 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP, § 229 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/90d70a32-9f8f-4206-9a40-269688cc4c62 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1021200092.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Sa/5/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200092
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1021200092.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovou, v právnej veci
žalobcu: O. J., F. C. X.X.XXXX, Š. H. I. O. S., bez cestovného alebo iného dokladu totožnosti,
aktuálne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného: Centrum
právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 307 988 41, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BA6-196-010/2020-AV zo dňa 18.12.2020 o zaistení žalobcu,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou, doručenou súdu dňa 25.1.2021 prostredníctvom žalovaného, sa žalobca domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-196-010/2020-AV zo dňa 18.12.2020 (napadnuté
rozhodnutie) o svojom zaistení a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia.
2. Žaloba bola odôvodnená tým, dĺžka doby zaistenia podľa žalobcu nie je náležite odôvodnená, čo
robí rozhodnutie nepreskúmateľným, nezákonným a zasahujúcim do základných ľudských práv žalobcu,
najmä do práva na slobodu pohybu. Žalobca poukázal aj na to, že k zaisteniu možno prikročiť až vtedy,
pokiaľ nemôžu byť uplatnené iné dostatočne účinné, ale miernejšie opatrenia. Právne zdôvodnenie
žaloby vychádzalo najmä z rozhodnutí NS SR sp. zn. 10 Sza/4/2015 a sp. zn. 10 Sza/4/2012.
3. Podaním z neuvedeného dňa, ktoré bolo doručené súdu spolu s administratívnym spisom a správnou
žalobou, sa žalovaný vyjadril k správnej žalobe tak, že túto navrhoval zamietnuť. Vo vyjadrení žalovaný
v prevažnej časti zotrval na správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom argumenty jeho
vyjadrenia vychádzali z napadnutého rozhodnutia. K tomu žalovaný doplnil, že podľa jeho názoru je
zaistenie žalobcu efektívne, účelné a nevyhnutné, nakoľko žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej
republike a v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 je
Rumunská republika zodpovedným štátom za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, nakoľko
žalobca tam požiadal o azyl. Stanovená doba zaistenia je podľa žalovaného plne v súlade s § 88 ods.
4 zákona o pobyte cudzincov, článkom 28 oddielu V Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 604/2013 z 26.06.2013 ako aj čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V prípade ponechania žalobcu na
slobode by podľa žalovaného bol zmarený účel Dublinského dohovoru a teda aj samotný transfer do
krajiny, kde žalobca žiadal medzinárodnú ochranu. K otázke použitia miernejších opatrení k zaisteniu
žalovaný uviedol, že ich uloženie nebolo možné, pretože žalobca nespĺňal žiadnu z podmienok pre



uloženie alternatívy zaistenia, čo žalobca sám uviedol v zápisnici vedenej pod číslom PPZ-HCP-
BA6-196-007/2020-AV.
4. Na pojednávaní dňa 03.02.2021 žalovaný doplnil, že v blízkej dobe by malo dôjsť k návratu žalobcu
do Rumunska s tým, že už sú stanovené dva lety, jeden na 04. a druhý na 17. februára, kedy by malo
dôjsť k návratu všetkých takýchto žiadateľov o azyl, ktorí sú v Slovenskej republike.
5. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 18.12.2020 hliadka OO PZ RVZ zadržala žalobcu,
ktorý bol následne predvedený pred žalovaného. Bola vykonaná lustrácia žalobcu v informačných
systémoch polície s pozitívnym výsledkom v informačnom systéme EURODAC. Po podaní zákonných
poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci
spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho zaistenia. V tejto zápisnici žalobca
o. i. uviedol trasu jeho postupu z domovského štátu do Schengenského priestoru, to že nedisponuje
žiadnym dokladom totožnosti, že nechce v SR požiadať o azyl, nemá rodinných príslušníkov na
území SR, krajinu pôvodu opustil z dôvodu nebezpečenstva ako aj z dôvodu, že v Nemecku je to
lepšie po ekonomickej stránke. Ubytovanie v SR zabezpečené nemal ani nevedel preukázať finančné
zabezpečenie na účely zloženia peňažnej záruky. V prípade prepustenia by odišiel hneď do Nemecka.
6. Následne žalovaný vydal dňa 18.12.2020 napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodol podľa § 88 ods. 1
písm. c) zákona o pobyte cudzincov o zaistení žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho
prevozu, pričom dobu zaistenia žalovaný stanovil na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 18.2.2021.
7. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca požiadal o azyl v členskom štáte EU -
Rumunsku. Žalovaný oznámil dňa 18.12.2020 Dublinskému stredisku dôvod na začatie konania podľa
Dublinského nariadenia (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013.
Rovnakého dňa žalovaný začal konanie vo veci zaistenia žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že je
potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon prevozu žalobcu podľa Dublinského nariadenia a zároveň,
že nie je možné z dôvodu rizika úteku žalobcu ako aj z dôvodu nepreukázania ubytovania a
finančného zabezpečenia uložiť žalobcovi miernejšie opatrenie. Dĺžku doby zaistenia žalovaný odôvodnil
konkrétnymi úkonmi, ktoré je potrebné vo vzťahu k žalobcovi vykonať na účely jeho transferu do
zodpovedného členského štátu.
Skutkové a právne závery správneho súdu
8. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení
rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami
bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia.
9. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak
1. existuje riziko jeho úteku, alebo
2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho
vyhostenia,
b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje
značné riziko jeho úteku, alebo
d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo
má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

10. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom
potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej
krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje,
alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety,
môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba
predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak
ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania
rozhodnutia o zaistení.



11. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
12. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.
13. Podľa § 230 ods. 1 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa §
221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci
a) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o
predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia,

b) uloží žalobcovi po vykonanom dokazovaní miernejšie donucovacie opatrenie podľa osobitného
predpisu, ktorým sa v plnom rozsahu nahrádza napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o
predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, a nariadi žalovanému bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia (plná jurisdikcia),

c) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o
predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady, a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému,

d) určí, že napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o
predĺžení lehoty zaistenia bolo nezákonné.
14. Pretože skutkový stav medzi procesnými stranami nebol sporný a správny súd ani nezistil žiadne
relevantné dôvody na jeho doplnenie, podľa § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu, zisteného
žalovaným, ktorý je zosumarizovaný vyššie.
15. Žalobca napadnutému rozhodnutiu vytýkal nedostatočné odôvodnenie dĺžky doby zaistenia ako aj
nedostatočné vysporiadanie sa s možnosťou využitia miernejších opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b)
zákona o pobyte cudzincov, čo podľa žalobcu spôsobilo nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
16. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí určil dobu zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov na dva mesiace na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Z napadnutého rozhodnutia nepochybne vyplýva, aké
úkony žalovaný hodlá počas určenej doby zaistenia žalobcu vykonávať- tieto sú konkrétne uvedené
na strane 4 napadnutého rozhodnutia nasledovne: zabezpečenie akceptácie prevzatia žalobcu zo
strany zodpovedného členského štátu, príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne
zabezpečenie, vrátane odoslania žiadosti o prijatie žalobcu späť podľa čl. 18 ods. 1 písm. b)
Dublinského nariadenia, vyčkanie do odpovede na žiadosť, rozhodnutie Dublinského strediska o odsune
a vyčkanie na jeho vykonateľnosť, vyčkanie na uplynutie karantény žalobcu v súvislosti s pandémiou
COVID-19, vykonanie testu na COVID-19, zabezpečenie tlmočníka. Realizácia ďalších úkonov je v podľa
napadnutého rozhodnutia v gescii Dublinského strediska. Žalovaný podľa napadnutého rozhodnutia
zohľadnil aj lehoty podľa Dublinského nariadenia.
17. Žalovaným určená doba zaistenia v napadnutom rozhodnutí neprekračuje základnú maximálnu
dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a podľa názoru súdu plne korešponduje
s predpokladanou dĺžkou realizácie prevozu žalobcu do Rumunska podľa Dublinského nariadenia,
známou žalovanému z úradnej činnosti.
18. Vymedzenie úkonov, ktoré je potrebné realizovať na účely prípravy a realizácie prevozu, je v
napadnutom rozhodnutí dostatočne určité na účely odôvodnenia doby zaistenia.
19. Rozhodnutie žalovaného je preto v namietanej časti nedostatočného odôvodnenia dĺžky doby
zaistenia dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti.
20. Podľa § 89 ods. ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo
veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

21. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia
povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka
tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno
uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo
písm. b).
22. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť
povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania



počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o
žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia
štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno
odvolať.
23. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny pri vstupe
cez vonkajšiu hranicu na hraničnom priechode je povinný preukázať finančné prostriedky potrebné na
pokrytie nákladov spojených s jeho pobytom na území Slovenskej republiky.
24. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, Ministerstvo vnútra podľa osobitného
predpisu vydá všeobecne záväzný právny predpis, v ktorom určí sumu finančných prostriedkov
potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území
Slovenskej republiky.
25. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných
na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej
republiky, suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho
príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky sa určuje vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu.
26. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z., ak má štátny príslušník tretej krajiny pobyt na
území Slovenskej republiky čiastočne uhradený, pri vykonávaní hraničnej kontroly sa na túto skutočnosť
prihliada.
27. Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal možnosťou
využitia miernejších opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a ) a b) zákona o pobyte cudzincov, súd uvádza,
že táto námietka nemá oporu v administratívnom spise a v napadnutom rozhodnutí, keďže z tohto
nepochybne vyplýva, že žalovaný sa touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí prednostne zaoberal,
pričom dospel k záveru, že žalobca nevie preukázať zabezpečené ubytovanie a nespĺňa podmienku
finančného zabezpečenia pobytu na území SR.
28. Súd na tomto mieste poukazuje na to, že aplikácia miernejších opatrení k zaisteniu je podmienená
podľa § 89 ods. ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov tým, že žalobca ako štátny príslušník
tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie
pobytu vo výške podľa § 6, ktorá je podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. (vykonávací
predpis k § 6 zákona o pobyte cudzincov) vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu.
29. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 18.12.2020 vyplýva, že žalobca v tom čase nedisponoval
žiadnou finančnou hotovosťou. Podľa napadnutého rozhodnutia je na realizovanie úkonov prevozu
žalobcu podľa Dublinského nariadenia potrebný čas v trvaní dvoch mesiacov a teda žalobca by na
účely aplikácie alternatívnych miernejších opatrení k zaisteniu musel sám preukázať, že disponuje
finančnou hotovosťou minimálne vo výške 60 dní x 56,- €, čo je najmenej 3.360,- €. Žalobca nepreukázal
ani to, že má zabezpečené ubytovanie počas predpokladanej doby zaistenia ani to, že disponuje
finančným zabezpečením pobytu vo výške ustanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. V
nadväznosti na uvedené žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodne dospel k záveru, že žalobca
nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo
b) zákona č. 404/2011 Z.z.
30. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do práva
na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok
definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Úspešnosť námietok voči rozhodnutiu o zaistení
môže obstáť jedine v prípade, ak žalobca svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnutia o jeho
zaistení, inými slovami ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia, resp. podmienky
predĺženia zaistenia (podobne aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 10SZa/16/2016), čo sa však v danom
prípade žalobcovi nepodarilo.
31. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so
Správnym poriadkom. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav podľa
§ 32 ods. 1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce
všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), a je z neho zrejmé akými úvahami
bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu. Správny súd preto nemal inú
možnosť ako správnu žalobu podľa § 229 SSP zamietnuť.
O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote sedem od doručenia rozhodnutia a podáva sa
na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443
SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.2
písm. d) SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439
SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).