Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/6/2021 z 23. 6. 2021
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. júna 2021, sp. zn. 6S/6/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1021200045.1
Krajský súd Bratislava | 6S/6/2021 | ECLI:SK:KSBA:2021:1021200045.1 | 2021-06-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon), zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, predpis č. 51/2008 Z. z., SP, SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0893f7e-85f2-407b-a798-3ccba0ba6ea7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1021200045.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/6/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200045
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1021200045.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu
a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v konaní v právnej veci žalobcu:
Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, Tulčík 310, 082 13 Tulčík, IČO: 31 303 862,
zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova č. 20, 042 83 Košice, IČO: 35 514 892, proti
žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Nám. Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava,
IČO: 42 181 810, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 6422/2016-9.2
(14/2016-rozkl.), Záznam č.: 39044/2016 (2) zo dňa 13.07.2016, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra životného prostredia SR Číslo: 6422/2016-9.2
(14/2016-rozkl.), Záznam č.: 39044/2016 (2) zo dňa 13.07.2016 ako aj prvostupňové rozhodnutie
Ministerstva životného prostredia SR Číslo spisu: 5020/2016-7.3, Číslo záznamu: 28125/2016 zo dňa
18.05.2016 zrušuje a vec vracia Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o
výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len správny súd) v zákonnej lehote dňa
22.09.2016 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného Číslo:
6422/2016-9.2 (14/2016-rozkl.), Záznam č.: 39044/2016 (2) vydaného dňa 13.07.2016 (ďalej aj len
napadnuté rozhodnutie) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky, odboru štátnej geologickej správy (ďalej len prvostupňový orgán) Číslo spisu:
5020/2016-7.3, číslo záznamu: 28125/2016 zo dňa 18.05.2016 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie),
ich zrušení a vrátení prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konania a priznanie náhrady trov
konania.

2. Správny súd vo veci vydal dňa 04.04.2016 rozhodnutie - uznesenie č. k. 6S/207/2016-191, ktorým
konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V dôsledku žalobcom
podanej kasačnej sťažnosti vo veci rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Sžk/21/2019 zo dňa
16.12.2020 a rozhodnutie tunajšieho správneho súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že
je povinný vec meritórne prejednať a rozhodnúť.

3. Správny súd uvádza, že v inom konaní vedenom na tunajšom správnom súde pod sp. zn.
6S/211/2016 tých istých účastníkov (žalobca, žalovaný), s tým istým predmetom konania - súdny
prieskum rozhodnutia žalovaného, ktorým bol žalobca vylúčený ako účastník zo správneho konania vo
veci predĺženia platnosti prieskumného územia Medzilaborce - ropa a horľavý zemný plyn, navrhovateľa
spol. Alpine Oil and Gas, s. r. o., Bratislava, bol vyhlásený dňa 21.11.2019 rozsudok, ktorým boli obe



preskúmavané rozhodnutia žalovaného zrušené (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) a
vec bola vrátená prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

4. Vzhľadom na túto skutočnosť - totožnosť  žalobcu (aj žalovaného) ako aj predmet súdneho prieskumu
správny súd v tomto súdnom konaní plne sa stotožňujúc s právnym posúdením a odôvodnením rozsudku
vo veci sp. zn. 6S/211/2016 uvádza, že v odôvodnení tohto rozsudku vychádza a poukazuje na totožný
rozsudok vydaný vo veci sp. zn. 6S/211/2016 zo dňa 21.11.2019 (§ 140 SSP).

Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu

5. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že na základe návrhu spol. Alpine Oil and
Gas, s. r. o.,  Bratislava, zo dňa 19.04.2016 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
odbor štátnej geologickej správy (ďalej len ministerstvo, resp. žalovaný) dňom 20.04.2016 začalo
správne konanie podľa § 23 zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon) v
znení neskorších predpisov (ďalej len geologický zákon) vo veci predĺženia doby platnosti a zmeny
(zmenšenia) prieskumného územia „Medzilaborce - ropa a horľavý zemný plyn“ (ďalej len prieskumné
územie Medzilaborce).

6. Na Ministerstvo životného prostredia SR bolo následne doručené podanie žalobcu v zastúpení
právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Rajtákovou, ktorým sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania v správnom konaní č. 5021/2016-7.3 o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenie)
prieskumného územia Medzilaborce s poukazom na § 14 ods. 1 Správneho poriadku a § 23 ods. 7
geologického zákona, pričom svoj nárok na účasť v konaní odôvodnil tým, že v predmetnom konaní
môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny.

7. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Číslo spisu: 5020/2016-7.3, číslo záznamu:
28125/2016 zo dňa 18.05.2016 bolo rozhodnuté o vylúčení žalobcu zo správneho konania podľa § 14
ods. 1 a § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len Správny poriadok) vo veci predĺženia doby platnosti a zmeny (zmenšenie)
prieskumného územia Medzilaborce pre spol. Alpine Oil and Gas, s.r.o., Bratislava.

8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal dňa 07.06.2016 rozklad, ktorý žalovaný  zamietol napadnutým
rozhodnutím Číslo: 6422/2016-9.2 (14/2016-rozkl.), Záznam č.: 39044/2016 (2) zo dňa 13.07.2016 a
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia bolo konštatované, že z geologického
zákona a ani z iného právneho predpisu nevyplýva, že účastníkom v konaní o predĺžení doby platnosti a
zmene (zmenšenia) prieskumného územia by mal byť aj iný subjekt ako držiteľ prieskumného územia, na
návrh ktorého sa má doba platnosti prieskumného územia predĺžiť a prieskumné územie zmeniť. Ďalej
žalovaný dôvodil tým, že žalobca vo svojich podaniach nekonkretizoval, na základe akých relevantných
skutočností si uplatňuje v danej veci postavenie účastníka konania. Podľa názoru žalovaného jediným
subjektom, ktorý má kvalifikovaný právny vzťah k prieskumnému územiu Medzilaborce, je držiteľ
prieskumného územia a v konaní o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenia) prieskumného územia
podľa § 23 geologického zákona sa rozhoduje iba o právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach
tohto držiteľa prieskumného územia. Žalobca v konaní nepreukázal a nekonkretizoval, aké záujmy
ochrany prírody a krajiny mali byť výsledkom rozhodovacej činnosti žalovaného v danej veci dotknuté.

Žaloba

9. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Po stručnom opise priebehu administratívneho konania a na vec sa vzťahujúcich
zákonných ustanovení geologického zákona (§ 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. a/, ods. 4, § 3 písm. i/) a
vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 51/2008 Z. z. (§ 4 ods. 1 a ods. 3 písm. i/) uviedol,  že
verejný záujem porušený napadnutým rozhodnutím žalovaného spočíva v tom, aby rozhodnutia, ktoré
sa týkajú záležitosti životného prostredia, boli prijímané v rozhodovacom procese, v ktorom, s ohľadom
na práva každého človeka na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia



a dosiahnutie blahobytu a na povinnosť každého chrániť a zlepšovať životné prostredie spoločne s
inými v prospech súčasných i budúcich generácií, majú občania právo podieľať sa na tomto procese a
musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor, preambula,
alinea 7, alinea 8). Verejný záujem na účasti verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného
prostredia spočíva v posilňovaní kvality a následného uplatňovania rozhodnutí prostredníctvom účasti
verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj vtom, aby verejnosť mala možnosť vyjadriť svoje záujmy a
orgány verejnej moci mali možnosť tieto záujmy zohľadniť (Aarhuský dohovor, preambula, alinea 9).

10. Žalobca uviedol, že sa domáhal svojej účasti v konaní o predĺžení prieskumného územia. Z
ustanovení geologického zákona a zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody a krajiny), podľa neho nepochybne vyplývalo,
že určenie prieskumného územia zahŕňa oprávnenie pre držiteľa prieskumného územia vykonávať
geologické práce. V konkrétnom konaní ide o geologické práce - ložiskový geologický prieskum
vyhradených nerastov v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu. Geologickými
prácami podľa citovaného ustanovenia § 2 ods. 4 geologického zákona sú geofyzikálne a geochemické
práce, ako aj okrem iného vrtné práce, podzemné práce a zmene práce, výstavba a prevádzkovanie
dočasných merných objektov, zriaďovanie zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení,
dočasných pracovísk a prístupových ciest k nim. Príkladmo vymenované geologické práce vykonávané
v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu sú podľa žalobcu nepochybne prácami,
s ktorými sú spojené fyzikálne a iné vplyvy na životné prostredie. V etape vykonávania vrtných a
podzemných prác zriaďovania pracovísk a prístupových ciest k nim, ide predovšetkým o priamy zásah
do tých zložiek životného prostredia, ktorými sú pôda, pôdny kryt, vrátane flóry a fauny, ktorá je súčasťou
tohto pôdneho krytu. Uvedené činnosti zároveň pri ich vykonávaní môžu nepochybne pôsobiť rušivo na
životné prostredie a ekosystém, v ktorom sú vykonávané.

11. Žalobca uviedol, že vplyv geologických prác v etape - ložiskového geologického prieskumu, ktorý je
vykonávaný v rámci určenia prieskumného územia, o predĺženie ktorého sa vedie predmetné konanie
zhodnotil zákonodarca tým, že v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny,
stanovil, že orgán ochrany prírody je dotknutým orgánom, a to nielen v konaní o určení prieskumného
územia, ale aj o predĺžení doby platnosti prieskumného územia.

12. Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako zákon o životnom prostredí) - životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené
podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami
sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy.

13. Podľa ustanovenia § 9 zákona o životnom prostredí - Ochrana životného prostredia zahŕňa
činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu, alebo poškodzovaniu životného prostredia, alebo sa toto
znečisťovanie, alebo poškodzovanie jeho jednotlivých zložiek, alebo konkrétnych ekosystémov a ich
vzájomných väzieb, ako aj ochranu životného prostredia ako celku.

14. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. g) zákona  o ochrane prírody - orgán ochrany prírody je dotknutým
orgánom v konaniach podľa osobitných predpisov vo veciach ochrany prírody a krajiny najmä, ak ide
o vydanie rozhodnutia o určení, zmene - zväčšení plochy a o predĺžení doby platnosti prieskumného
územia.

15. Žalobca dôvodil, že nakoľko prieskumné územie oprávňuje jeho držiteľa vykonávať na určenom
území vybrané geologické práce, a tieto geologické práce sú nepochybne prácami, ktoré zasahujú do
zložiek životného prostredia, konanie o predĺžení jeho platnosti, teda o tom, či žiadateľ bude môcť v
určitom predĺžením určenom časovom období zasahovať do jednotlivých zložiek životného prostredia,
je konaním týkajúcim sa životného prostredia.

16. Charakter konania o určení (predĺžení) prieskumného územia, ako konania, v ktorom môžu byť
dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, vyplýva podľa žalobcu aj z toho, že podľa § 103 ods. 6 zákona
o ochrane prírody ani rozhodnutie o určení (predĺžení) prieskumného územia nemôže by vydané skôr
ako rozhodujúcemu orgánu je doručené vyjadrenie orgánu ochrany prírody.



17. Žalobca svoju argumentáciu ďalej opieral o čl. 4 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2011/92/EU z 13.12.2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné
prostredie (ďalej len Smernica), podľa ktorého posúdeniu podliehajú projekty uvedené v prílohe I.

18. Podľa ods. 2 citovanej Smernice štáty určia, či projekty uvedené v prílohe II budú podliehať posúdeniu
v súlade s čl. 5 až 10, pričom členské štáty to určia na základe skúmania každého jednotlivého prípadu,
alebo prahov, alebo kritérií, ustanovených členskými štátmi, alebo na základe uplatňovania oboch týchto
princípov. V prípade, že sa vykonáva skúmanie každého jednotlivého prípadu alebo sú stanovené prahy
a kritériá, vezmú sa do úvahy kritéria uvedené v prílohe III smernice. Činnosti uvedené v prílohe II pod
položkou 2 písm. d) sú hĺbkové vrty a to najmä geotermálne vrty, vrty pre uskladnenie jadrového odpadu
a vrty pre vodné zdroje. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 11.02.2015 vo veci C-531/11 (bod
28 až 30), hĺbkovými vrtmi môžu byť aj skúšobné vrty, pokiaľ ich možno za hĺbkové vrty považovať.
Zo znenia označeného ustanovenia Smernice totiž nevyplýva, že by taxatívne uvádzalo rôzne druhy
vrtov, ale len to, že do jeho pôsobnosti patria všetky hĺbkové vrty s výnimkou vrtov na skúmanie stability
pôdy. Medzi kritériami uvedenými v prílohe III, sú okrem iného, kumulácia s inými už existujúcimi,
alebo schválenými projektmi, využívanie prírodných zdrojov, najmä krajiny, pôdy vody a biodiverzity,
znečistenie a rušivé vplyvy, riziká závažných havárií, alebo prírodných katastrof, súčasné schválené
využitie územia, absorbčnú schopnosť prírodného prostredia, alebo napríklad aj očakávaný začiatok
trvania, frekvenciu a reverzibilitu vplyvu. Z citovaných ustanovení Smernica, predovšetkým jej čl. 4 ods.
2 podľa žalobcu vyplýva, že členské štáty nemajú možnosť zvoliť taký postup, že pre projekty uvedené
v prílohe II neuvedú ani jedno z kritérií uvedených v tomto ustanovení, teda inak povedené, členské
štáty si musia vybrať alebo jedno z kritérií, na základe ktorého určia, či činnosti uvedené v príloh II budú
predmetom posudzovania ich vplyvov na životné prostredie, alebo môžu určiť, že budú uplatňovať obidve
kritériá. Nemôžu však určiť, že činnosti uvedené v prílohe II nebudú podliehať za žiadnych okolností
posudzovaniu ich vplyvov na životné prostredie.

19. Zaradenie hĺbkových vrtov do prílohy č. II podľa žalobcu nesporne indikuje prinajmenšom možnosť,
že za určitých okolností takýto projekt môže mať pravdepodobne významný dopad na životné prostredie.
Žalobca tvrdil, že nestanovenie kritérií, na základe ktorých sa hĺbkové vrty majú posudzovať, so zreteľom
na ich dopad na životné prostredie znamená, že z dôvodu predbežnej opatrnosti sa musí vyhodnotiť
vplyv takejto činnosti na životné prostredie v každom prípade.

20. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na čl. 6 Smernice, ktorý stanovuje rámce účinnej účasti
verejnosti na rozhodovacom procese, podliehajúcom Smernici. Zároveň žalobca poukázal na nesporný
výklad komunitárneho práva vyplývajúci z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-531/13 zo dňa
11.02.2015, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že hĺbkové vrty sú činnosťou, pri ktorej nie je možné vylúčiť
pravdepodobný významný vplyv na životné prostredie a nesporne sa týkajú životného prostredia.

Vyjadrenie žalovaného

21. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 05.12.2016 uviedol, že táto nie je dôvodná a žiadal ju
zamietnuť. Po opise žalobných námietok a prehľadu v konaní vydaných rozhodnutí a stručnom priebehu
správneho konania uviedol, že podľa ustanovenia § 23 ods. 9 geologického zákona účastníkom konania
o určení, zmene alebo zrušení prieskumného územia je ten, kto návrh podal a fyzická alebo právnická
osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Účastníkom konania o určení, zmene alebo
zrušení prieskumného územia na výskyt rádioaktívnych nerastov je aj dotknutá obec alebo dotknutý
samosprávny kraj.

22. Žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že stotožňovanie konania o určení prieskumného územia
s konaním o predĺžení doby platnosti určeného prieskumného územia zo strany žalobcu, je zavádzajúce.
Nebolo mu zrejmé, z akého dôvodu sa žalobca domáhal účasti v konaní až v roku 2016, keď rozhodnutie
o určení prieskumného územia bolo vydané už v roku 2006 a žalobca až doteraz zákonnosť rozhodnutia
o určení prieskumného územia nijakým spôsobom nespochybňoval. Žalovaný ďalej poukázal na tú
skutočnosť, že rozhodnutie o predĺžení doby určenej na prieskumné územie samo osebe nevytvára
žiadne nové právne skutočnosti vo vzťahu k obyvateľom obcí, obciam, vlastníkom nehnuteľností a i.
Skutočnosť, že žalobca je občianskym združením, založeným na ochranu životného prostredia, ešte



samo o sebe nezakladá možnosť jeho účasti v akomkoľvek konaní len za predpokladu, že žalobca vo
všeobecnej rovine poukáže na to, že určitým konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia.

23. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
sp. zn. 1Afs 107/2004 zo dňa 10.11.2005, v zmysle ktorého: „Nejvyšší správní soud podotýká, že institut
zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě
společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímaní práva,
prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenež je ze své
povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho
účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně vzato - ve skutečnosti
ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci právního
předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními
hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu. Takové chování má
potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití.“ Bez
ohľadu na rok vydania tohto súdneho rozhodnutia je uvedené rozhodnutie stále relevantné, najmä vo
vzťahu ku skutočnosti, ak ktokoľvek svojim konaním zneužíva právo vo svoj prospech bez konkrétneho
špecifikovania porušovania jeho subjektívnych práv len so všeobecnou konštatáciou, že sú dotknuté
jeho práva, ako napr. občianskeho združenia založeného za účelom ochrany životného prostredia.

24. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-531/13 z 11.02.2015, na ktorý sa odvolával
žalobca, nie je podľa žalovaného aplikovateľný na tento prípad. Dôvodom je odlišnosť v predmete
konaní. V prípade veci C-531/13 ide o povolenie, ktoré sa vzťahuje na niekoľko prác a činností,
najmä na uskutočnenie prác potrebných na zriadenie miesta vrtu a v prípade neúspešného vrtu na
navrátenie plochy do pôvodného stavu. V prípade nájdenia uhľovodíkov získala Rohôl-Aufsuchungs
AG povolenie na skúšobnú ťažbu zemného plynu až do celkového množstva 1000 000 m3, aby
sa preukázala hospodárnosť vrtu. V prvom rade žalovaný považuje za nevyhnutné poukázať na tú
skutočnosť, že v tomto prípade prejednávanom pred Krajským súdom v Bratislave nejde o skutkovo
zhodný prípad s prípadom opísaným v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, v ktorom išlo o
povolenie na uskutočnenie skúšobných vrtov vrátane povolenia na skúšobnú ťažbu, pričom žalobcovia
sa domáhali posudzovania vplyvov skúšobného vrtu vrátane skúšobnej ťažby na životné prostredie.
Súdny dvor EÚ vo vzťahu k otázke č. 1 a 2 uzatvára, že: Bod 14 prílohy I smernice Rady 85/337/
EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné
prostredie, zmenenej a doplnenej smernicou 2009/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. apríla
2009, sa má vykladať v tom zmysle, že skúšobný vrt, o aký ide vo veci samej, v rámci ktorého sa
predpokladá skúšobná ťažba zemného plynu a ropy s cieľom určiť komerčnú hospodárnosť ložiska,
nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia. Zároveň vo vzťahu k prípadu riešenému pred Súdnym dvorom
Európskej únie je potrebné vziať do úvahy predovšetkým rakúsku právnu úpravu. V zmysle vyššie
uvedeného rozsudku SD EU bolo namietané nevykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie
v kontexte už povolenej skúšobnej ťažby.

25. K námietkam žalobcu k možnosti uplatnenia jeho práva byť účastníkom správneho konania a
mať prístup k spravodlivosti podľa Aarhuského dohovoru uviedol, že vyššie citované ustanovenia
Aarhuského dohovoru sú plne zakotvené a rešpektované v zákone č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 24/2006 Z. z.). Žalovaný
nijakým spôsobom nevylučuje účasť žalobcu v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, t. j.
v stave a v čase, keď bude zrejmé, čo bude predmetom posudzovania.

26. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný tvrdil, že postupom a konaním žalovaného správneho orgánu
neboli dotknuté práva žalobcu zakotvené v Aarhuskom dohovore, tie sú, ako žalovaný vyššie uviedol,
plne rešpektované v zákone č. 24/2006 Z. z., t. zn., že v konaní o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie, ktoré sa uskutoční minimálne v zisťovacom konaní po overení ložísk (v etape vyhľadávacieho
ložiskového geologického prieskumu), pokiaľ držiteľ prieskumného územia prejaví záujem hospodársky
využiť ložisko (ak bude objavené, zistené), bude v prípade prejavenia záujmu zo strany žalobcu o vstup
do konania, bezpochyby účastníkom konania aj žalobca. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že dotknutým
orgánom v konaní o určení je aj príslušný orgán ochrany prírody a krajiny, automaticky nezakladá
žalobcovi postavenie účastníka konania.



27. V rámci správneho konania o určení prieskumného územia (ako aj v prípade rozhodnutia o predĺžení
lehoty na prieskumné územie) si správny orgán vyžiadal stanoviská príslušných dotknutých orgánov za
účelom zistenia a preverenia, či nebudú dotknuté záujmy na úseku ich pôsobnosti.

28. Zároveň žalovaný považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade nešlo o rozhodovaciu činnosť
príslušného orgánu ochrany prírody a krajiny podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, v zmysle ktorého
má občianske združenie založené za účelom ochrany prírody a krajiny zo zákona priznané postavenie
účastníka konania.

29. Aj napriek uvedenému žalovaný opäť zdôraznil, že svojím konaním nevylúčil možnosť verejnosti
zúčastniť sa konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy životného prostredia. Zákon č. 24/2006
Z. z. náležíte zabezpečil účasť verejnosti v takýchto konaniach, a to práve prostredníctvom procesu
posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktorého uskutočnenie sa predpokladá až v čase poznania
dotknutého územia vrátane potvrdenia ne/existencie ložiska nerastu, ktorý sa uskutoční v čase pred
vydaním rozhodnutia v zmysle príslušných banských predpisov.

30. Uvedené jednoznačne korešponduje s cieľmi a princípmi Aarhuského dohovoru. Cieľ stanovený v
čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, t. j. najmä zabezpečenia prístupu členov zainteresovanej verejnosti
k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým orgánom ustanoveným zákonom za
účelom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo opomenutia,
ktoré sú predmetom ustanovení čl. 6 Aarhuského dohovoru, je zo strany žalovaného plne rešpektovaný
a zakotvený v príslušnom právnom predpise (zákon č. 24/2006 Z. z.).

30. Participáciu na konaniach podľa čl. 6 v spojení s čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru vyčerpávajúcim
spôsobom neopomínajúc ani jednotlivca (fyzická osoba) zabezpečuje zákon č. 24/2006 Z. z., a to aj v
súlade s cieľmi smernice 2011/92/EÚ, pričom práva žalobcu podľa č. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru
neboli postupom žalovaného porušené a žalobcovi bol zabezpečený náležitý a najmä včasný prístup
k takýmto konaniam.

31. S ohľadom na vyššie uvedené žalovaný zastával názor, že prvostupňové ako aj druhostupňové
rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami geologického zákona ako aj Správneho
poriadku a nevylúčil svojím konaním možnosť verejnosti zúčastniť sa na procese posudzovania vplyvov
na životné prostredie.

32. Žalovaný sa k veci písomne vyjadril aj podaním zo dňa 09.07.2018 a zotrval na svojej argumentácii.

Posúdenie veci

33. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1
SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom v súlade s § 114 SSP v neprítomnosti oboch
procesných strán, na pojednávanie riadne predvolaných a ospravedlnených a dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná.

34. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

36. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.



37. Podľa čl. 44 Ústavy SR
(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.
(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie,
prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.
(4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy,
o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným
druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.
(5) Poľnohospodárska pôda a lesná pôda ako neobnoviteľné prírodné zdroje požívajú osobitnú ochranu
zo strany štátu a spoločnosti.
(6) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.

38. Podľa čl. 45 Ústavy SR, každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia
a o príčinách a následkoch tohto stavu.

39. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

40. Podľa § 2 zákona č. 17/1992 Zb., životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky
existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä
ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy.

41. Podľa ustanovenia § 3 písm. i) zákona č. 569/2007 Z. z. - ložiskový geologický prieskum je prieskum,
ktorým sa skúmajú ložiská nerastov, zisťujú a overujú ich zásoby a spracúvajú geologické podklady
na ich využívanie a ochranu, zisťujú a overujú sa geologické podmienky na zriaďovanie a prevádzku
podzemných zásobníkov plynov a kvapalín v prírodných horninových štruktúrach a podzemných
priestoroch, zisťujú a overujú sa geologické podmienky na sprístupňovanie jaskýň, zaistenie stability
podzemných priestorov, zabezpečovanie a likvidáciu starých banských diel a na zriaďovanie a prevádzku
prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého
do geologického prostredia (ďalej len ''ukladanie”) podľa osobitného predpisu.
42. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 569/2007 Z. z. - Geologické práce sú geologický výskum
a geologický prieskum.

43. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 569/2007 Z. z. - Geologický výskum sa člení na
a) základný geologický výskum,
b) regionálny geologický výskum.

44. Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 569/2007 Z. z. - Geologický prieskum sa člení na:
a) ložiskový geologický prieskum, ktorý sa člení na etapy
1. vyhľadávací ložiskový geologický prieskum,
2. podrobný ložiskový geologický prieskum,
3. ťažobný ložiskový geologický prieskum,

45. Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 569/2007 Z. z. - Za geologické práce, ak súvisia s prácami
uvedenými v odsekoch 2, 3 a 5, sa podľa tohto zákona považujú tieto práce:
a) geofyzikálne práce a geochemické práce,
b) technologické práce, laboratórne práce, terénne meračské práce a technické práce, najmä
vrtné práce, podzemné práce a zemné práce, výstavba a prevádzkovanie dočasných merných
objektov, zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení, zriaďovanie dočasných pracovísk
a prístupových ciest k nim.

46. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č.
51/2008 Z. z., sa ložiskovým geologickým prieskumom
a) skúmajú geologické pomery ložiska a jeho tektonická stavba,
b) sleduje rozmiestnenie jednotlivých nerastov podľa kvality,
c) skúmajú banskotechnické podmienky, ktoré môžu ovplyvniť dobývanie zistených a overených zásob
nerastov tvoriacich ložiská,



d) rieši možnosť ukladania odvalov, výsypiek a odkalísk spolu s predpokladanými vplyvmi na životné
prostredie,
e) skúmajú hydrogeologické pomery ložiska,
f) zisťuje výskyt a akumulácia podzemných vôd, ktoré môžu ovplyvniť spôsob dobývania ložiska,
g) zisťujú a overujú geologické podmienky na zriaďovanie a prevádzku podzemných zásobníkov plynov
a kvapalín v prírodných horninových štruktúrach a podzemných priestoroch, zisťujú a overujú geologické
podmienky na sprístupňovanie jaskýň, zaistenie stability podzemných priestorov,
h) zisťujú a overujú geologické podmienky na zabezpečovanie a likvidáciu starých banských diel,
i) zisťujú a overujú geologické podmienky prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na
účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia (ďalej len "ukladanie'').

47. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a) vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej
republiky č. 51/2008 Z. z., sa pri rozdelení ložiskového geologického prieskumu na etapy vo
vyhľadávacom prieskume
1. vyhľadáva a overuje výhradné ložisko alebo ložisko nevyhradeného nerastu, pričom sa na zistenom
výhradnom ložisku určí jeho približný rozsah a v jeho časti sa overia a vypočítajú zásoby kategórie Z-2;
v ostatnej časti sa overia a vypočítajú zásoby kategórie Z-3 alebo prognózne zdroje, na zistenom ložisku
nevyhradených nerastov sa overí a vypočíta množstvo zásob, približný rozsah, kvalita a typy suroviny,
2. zisťujú a overujú vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory, ich prípadné netesnosti a ich
vhodnosť na uskladňovanie plynov a kvapalín,
3. zisťujú možnosti výskytu jaskýň, ich možný priebeh, rozsah, viazanosť na štruktúry a zloženie
horninového prostredia, skúmajú sa podmienky stability jaskynných a iných podzemných priestorov,
4. zisťujú geologické podmienky vplyvu starých banských diel na povrch a navrhujú sa opatrenia na ich
zabezpečenie a likvidáciu,
5. zisťujú a overujú vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory, ich prípadné netesnosti a ich
vhodnosť na ukladanie.

48. V zmysle čl. 6 ods. l Aarhuského dohovoru:
„Každá Strana
a) uplatní ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené
v Prílohe I;
b) v súlade so svojím vnútroštátnym právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia
o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné
prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam, a
c) môže sa rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to vnútroštátne právo umožňuje, neuplatňovať
ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana
domnieva, že takéto uplatnenie môže mať nepriaznivý vplyv na tieto účely.“

49. V zmysle čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru:
„Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne
konanie požadujú ako predbežnú podmienku,
mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom
ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek
rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených
vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným
ustanoveniam tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s
požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup
k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek
mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný
na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené
na účely písmena b).
Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je
nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto
požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.



50. V zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania
uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej
vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu
konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

51.  Podľa § 1 SSP, tento zákon upravuje
a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve,
b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.

52. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

53. Podľa § 3 ods. 1 SSP, na účely tohto zákona sa rozumie
a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti
verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov,
b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom
konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa
osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka,
c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom
konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a
právnickej osoby priamo dotknuté,
d) nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje
v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej
povinnosti nezačal administratívne konanie,
e) iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej
správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a
právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly
alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

54. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

55. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
56. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu
žalovaného je posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj
zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho
orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.



57. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci
rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného
základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.

58. V prejednávanej veci správny súd mal povinnosť preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia, ktorými bol žalobca vylúčený zo správneho konania
vo veci predĺženia doby platnosti a zmeny (zmenšenia) prieskumného územia Medzilaborce podľa §
22 a § 23 geologického zákona. Správny súd poukazuje na odôvodnenie v tomto súdnom konaní
vydanom uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/21/2019 zo dňa 19.12.2020, kde najvyšší súd
uviedol svoj právny názor: .... podľa ktorého rozhodnutím vydaným v danom konaní o zastavení konania
správny súd neprihliadol na potrebu ochrany práv žalobcu (zainteresovanej verejnosti), pričom zmyslom
a cieľom aktívnej legitimácie zainteresovanej verejnosti na podanej žaloby je ochrana verejného záujmu
pri rozhodovaní vo veciach životného prostredia. Možnosť zainteresovanej verejnosti domáhať sa
ochrany verejného záujmu v oblasti životného prostredia v administratívnom, resp. následne v súdnom
preskúmavacom konaní, je pritom pre ochranu verejného záujmu zásadná pre účinnú realizáciu práv
zainteresovanej verejnosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu SR je zrejmé, že zrušenie prieskumného územia nepredstavuje skutočnosť, ktorá by vylučovala
verejný záujem v oblasti životného prostredia. V ďalších bodoch tohto rozsudku (59 - 77) správny súd
cituje z odôvodnenia už skôr vydaného rozsudku tunajšieho správneho súdu v obdobnej veci sp. zn.
6S/211/2016 zo dňa 21.11.2019, s ktorým odôvodnením a vysloveným právnym záverom, ktorý je plne
aplikovateľný na prejednávanú vec, sa stotožňuje.

59. Základným rozporom medzi účastníkmi v tomto konaní bolo posúdenie otázky účastníctva žalobcu
ako občianskeho združenia založeného za účelom ochrany životného prostredia v uvedenom správnom
konaní. Žalobca tvrdil, že mu účastníctvo v danom konaní patrí a odvolával sa pritom na príslušné
ustanovenia geologického zákona, zákona o životnom prostredí, zákona o ochrane prírody a krajiny
a Aarhuského dohovoru. Tvrdil pritom, že aj v konaní vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného
územia dochádza k ovplyvňovaniu životného prostredia. Naopak žalovaný tvrdil, že postupoval
správne keď uprel žalobcovi účastníctvo v tomto konaní a argumentoval, že nestačí aby žalobca vo
všeobecnej rovine poukázal na to, že určitým konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia, ale
bolo nutné preukázať konkrétne dotknuté záujmy na ochrane životného prostredia, ktoré by mohlo
byť konaním a rozhodnutím žalovaného dotknuté. Porušenie Aarhuského dohovoru odmietal. Tvrdil že
jeho preskúmavané rozhodnutia plne rešpektujú čl. 9 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Aarhuského dohovoru a že
uvedené články sú plne rešpektované v zákone č. 24/2006 Z. z., pričom uviedol, že nijakým spôsobom
nevylučuje účasť žalobcu v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré sa uskutoční
minimálne v zisťovacom konaní po overení ložísk (v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického
prieskumu), pokiaľ držiteľ prieskumného územia prejaví záujem hospodársky využívať ložisko (ak bude
ložisko objavené, zistené).

60. Žalovaný teda tvrdí, že žalobca nemá právo byť účastníkom konania vo veci predĺženia doby platnosti
prieskumného územia, ale toto účastníctvo mu bude patriť až v prípadnom konaní o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie. Tým budú aj realizované práva žalobcu v zmysle Aarhuského dohovoru.
V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že z geologického zákona ani z iného právneho predpisu
nevyplýva, že účastníkom v konaní o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenia) prieskumného
územia by mal byť aj iný subjekt ako držiteľ prieskumného územia, na návrh ktorého sa má doba platnosti
prieskumného územia predĺžiť a prieskumné územie zmeniť.

61. Pri otázke posúdenia účastníctva žalobcu v danom konaní správny súd poukazuje na judikatúru
Najvyššieho súdu SR, hlavne na rozsudky: sp. zn. 5Sžp/41/2009 a 1Sžk/17/2017. Napriek tomu, že v
uvedených rozsudkoch sa rieši aj otázka účastníctva žalobcu v správnom súdnom konaní, resp. jeho
aktívna legitimácia na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, oba tieto rozsudky
priamo súvisia aj s účastníctvom žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného
prostredia v správnom konaní.

62. V konaní sp. zn. 5Sžp/41/2009 najvyšší súd riešil otázku účastníctva žalobcu v obdobnom konaní,
kde podobne ako v prejednávanom prípade správny orgán uprel žalobcovi účasť na konaní s tým,



že žalovaný zaujal stanovisko, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu, na
vykonanie ktorej je potrebný zákon, čo aj korešponduje s textom čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru.
Poukázal na doložku prednosti, ktorá uvádza že Aarhuský dohovor neobsahuje priamu úpravu práv
a povinností fyzických a právnických osôb. Aj v uvedenom konaní žalovaný uvádzal, že čl. 9 ods.
2 a 3 Aarhuského dohovoru je zameraný na definíciu princípu práva na prístup k spravodlivosti
zainteresovanej verejnosti avšak bez dostatočnej konkretizácie obsahu práva, ktoré sa majú vo
vnútroštátnom práve uplatňovať. Na základe týchto záverov žalovaný v uvedenom konaní konštatoval
v odôvodnení, že adresátom ustanovení čl. 9 ods. 2 a 3 je Slovenská republika a samotné ustanovenia
neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej
moci priamo aplikovateľná v zmysle teórie „self executing“ a nakoľko zákon výslovne žalobcu a
organizácie podobné žalobcovi výslovne ako účastníka konania neuvádza, potom mu postavenie
účastníka neprináleží.

63. Tak ako v konaní sp. zn. 5Sžp/41/2009 aj v prejednávanom prípade žalovaný argumentuje podobne.
Žalovaný cituje čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a uvádza, že uvedené ustanovenia sú plne zakotvené
a rešpektované v zákone č. 24/2006 Z. z. a je to práve tento zákon, ktorý je nutné považovať za
vnútroštátnu úpravu, ktorá zabezpečuje práva podľa uvedeného článku. Tvrdí pritom, že nijakým
spôsobom nevylučuje účasť žalobcu konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, to je v stave
a v čase keď bude zrejmé, čo bude predmetom posudzovania. Inými slovami žalovaný v danom prípade
zúžil práva žalobcu podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru na účasť v konaní o posudzovaní vplyvov na
životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Takýto výklad  Aarhuského dohovoru považuje správny
súd za nesprávny.

64. Dohovor EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia prijatý v Aarhuse dňa 25. júna 1998 (Aarhuský
dohovor, resp. len dohovor) samostatným spôsobom vymedzuje pojem informácia, a to vo vzťahu k stavu
zložiek životného prostredia, vo vzťahu k činiteľom, ktoré na ne vplývajú a vo vzťahu k stavu zdravia a
bezpečnosti obyvateľstva a podmienkam života obyvateľstva. Výpočet informácií nie je uzavretý, aby sa
tak účel ich definičného vymedzenia vo vzťahu k životnému prostrediu dosahoval čo najlepšie. V súlade s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. 5Sžp/41/2009 správny súd uvádza a z neho cituje: ...“
Pre najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho
preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky
vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17. odseku) a ďalej v čl. 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky
„Cieľ“.

65. Podľa preambule 5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia
a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj, 6. uznávajúc,
že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva
a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na život ako taký, 7. uznávajúc tiež, že
každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia
a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť
a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií, 8. uznávajúc, že zlepšený
prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia
posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu
obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci
náležite tieto záujmy zohľadniť, 10. s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania
a posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia, 17. zohľadňujúc to, že pre
verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich
zákonné záujmy a dodržiavané právne normy.

66. Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru, každá Strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť
verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v
súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka
tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a
dosiahnutie blahobytu.

67. Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhuského dohovoru, hoci sú formulované všeobecne,
je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v citovanom



rozsudku. Na tomto mieste Najvyšší súd SR preto vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhuského
dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: „pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne
mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne
nasmerovaný k zmluvným štátom.“ Preto, vzhľadom na uvedené, ak je pripustená možnosť, že v konanie
vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného územia môže mať dopad na životné prostredie, nemôže
byť žalobca z takého konania vylúčený.

68. V konaní najvyššieho súdu  sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 22.06.2009 Najvyšší súd SR vzhľadom
na možný komunitárny rozmer súdneho prieskumu prebiehajúce konanie prerušil a postupom podľa čl.
234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
nasledujúce predbežné otázky na rozhodnutie: 1. Je možné čl. 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä
jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný týmto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša
klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti,
resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej
zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej
zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky
komunitárneho práva? 2. Je možné čl. 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo
sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku
komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora? 3. Ak je odpoveď na
otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím
na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“
je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k
súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého
nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie? Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal
na ďalšie konanie a svoj názor na ne zaslal Najvyššiemu súdu SR prostredníctvom rozsudku č. C-240/09
zo dňa 08.03.2011 tak, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného
v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy
účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva
týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo
žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj
s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu
životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania,
ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“

69. Najvyšší súd uviedol v rozsudku sp. zn. 5Sžp/41/2009,  že „...pokiaľ hovoríme o životnom prostredí,
potom máme na mysli všetko, čo nás na Zemi obklopuje a najmä po stránke biologickej stability
ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov.
Je nepochybné, že predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho
zložkovú definíciu (§ 2 zák. č. 17/1992 Zb.), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie,
voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný citovaný zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí bol
zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie ako jedného zo základných
práv človeka. Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život
jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme o
neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer alebo
vôbec.“

70. Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické subjektívne
právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať a na jeho
základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať, prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom
na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré
neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalý
kolektívny záujem, ktorý priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle obdobne ako právo na život bez
vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby
jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal, - lebo bez jeho
existencie už svoju vôľu neprejaví, - lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť
vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je
nemysliteľné.



71. Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov nachádzajúcich sa
v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať právo človeka pretvárať
prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší súd SR nemôže prehliadnuť
základné smerovanie záujmov jednotlivcov združených za účelom naplnenia svojho základného práva
na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a
v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu
SR záver vyslovený v hore citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52.

72. Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je
povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ (článok 44 ods. 2 ústavy) brániť hore uvedenému
združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov
vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych
orgánov týkajúcich sa životného prostredia, či účasť v správnom konaní naplňovalo svoj cieľ.

73. K námietke žalovaného, že v štádiu určenia prieskumného územia v etape vyhľadávacieho
ložiskového geologického prieskumu nemôžu byť dotknuté práva žalobcu, nakoľko týmto sa podľa § 4
Vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 51/2008 Z. z. rozumie iba vyhľadávanie a overovanie
výhradného ložiska, pričom sa na zistenom výhradnom ložisku určí jeho približný rozsah, zistili sa
možnosti výskytu jaskýň, zistilo sa geologické podmienky vplyvu starých banských diel na povrch, zisťujú
a overujú sa vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory a nedochádza k ovplyvňovaniu
životného prostredia ako takého, správny súd nepresvedčil.

74. V zmysle v predchádzajúcich odsekoch uvedených argumentov, správny súd prisvedčil žalobcovi,
že z citovaných ustanovení zákona o životnom prostredí, geologického zákona a zákona o ochrane
prírody a krajiny, nepochybne vyplýva, že určenie prieskumného územia zahŕňa oprávnenie pre držiteľa
prieskumného územia vykonávať geologické práce, v konkrétnom konaní ide o  geologické práce -
ložiskový geologický prieskum vyhradených nerastov v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického
prieskumu. Geologickými prácami podľa citovaného ustanovenia § 2 ods. 4 geologického zákona súd
jeho fyzikálne agrochemické práce, ako aj okrem iného vrtné práce, podzemné práce a zemné práce,
výstavba a prevádzkovanie dočasný merných objektov, zriaďovanie zatláčacích a pozorovacích staníc,
skúšobných zariadení, dočasných pracovísk a prístupových ciest k ním. Súd preto prisvedčil žalobcovi
aj v tom, že uvedené príkladmo vymenované geologické práce vykonávané v etape vyhľadávacieho
ložiskového geologického prieskumu sú nepochybne prácami s ktorými sú spojené fyzikálne a iné
vplyvy na životné prostredie. V etape vyhľadávania vrtných a podzemných prác zriaďovania pracovísk
prístupových ciest k ním, ide predovšetkým o priamy zásah do tých zložiek životného prostredia, ktorými
sú pôda, pôdy kryt, vrátane flóry a fauny, ktorá je súčasťou toho pôdneho krytu. Uvedené činnosti zároveň
pri ich vykonávaní môžu nepochybne pôsobiť rušivo na životné prostredie a ekosystém. Potom rozsah a
závažnosť vplyvov uvedenej činnosti na krajinu sú predmetom konania samotného. Je pravdou, že vplyv
geologických prác v etape ložiskového geologického prieskumu, ktorý je vykonávaný v rámci určenia
prieskumného územia, o predĺženie ktorého sa vedie predmetné konanie, zhodnotil zákonodarca tým,
že v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny stanovil, že orgán ochrany prírody
je dotknutým orgánom, a to nielen v konaní o určenie prieskumného územia, ale aj o predĺžení doby
platnosti prieskumného územia. Vplyv a dopad na životné prostredie sa teda predpokladá a pripúšťa. Aj
keď geologický zákon výslovne neurčuje účasť občianskeho združenia ako je žalobca v takomto konaní,
správny súd v tomto prípade poukazuje opätovne na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp/41/2009. Aj
v uvedenom prípade nemal žalobca ako občianske združenie zamerané na ochranu životného prostredia
priamo zákonom priznané právo byť účastníkom správneho konania týkajúceho sa povolenia odstrelu
chráneného medveďa hnedého. Najvyšší súd rozhodol, že toto právo mu prináleží z nasledovných
dôvodov, ktoré sú podľa senátu správneho súdu v prejednávanom prípade aplikovateľné tiež. Najvyšší
súd SR uvádza: ".... vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene uvádza,
že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie
cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie.
Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty (Dohovor o
hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991 - oznámenie
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 162/2000 Z. z.) ako aj na niektoré právne akty
Európskej únie (najmä Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných
alebo súkromných projektov na životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania



vplyvov zámerov stavieb (činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na
informácie o životnom prostredí, a preto je nutné pri zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto základného
práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia
a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti
ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.
Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z.
z. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka správneho konania a že toto
postavenie stratil od 01.12.2007 na základe zákona č. 454/2007 Z. z., Najvyšší súd vzhľadom na hore
uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve
je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na
priaznivé životné prostredie.
Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je v prejednávanej
veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (tzn.
P.P.).
Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhuského dohovoru (najmä ods. 2 a 3) neobsahuje
jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo
aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“.
Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou
akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú v konečnom dôsledku ten
dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi
tým, že priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti
zainteresovanej na ochrane životného prostredia.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v
jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu
konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Vzhľadom na hore uvedené závery je potom celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika
okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc
nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na
implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna
moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej
spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods.
1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo
prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.Uvedená
myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich nezastupiteľnej úlohy ako
už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu preambule k Aarhuskmu dohovoru, kde je
jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana (tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku
ako signatára zmluvy): 7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí,
ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou
každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i
budúcich generácií, 8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti
občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a
musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere, uznávajúc,
že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv,........ Preto v procese transpozície
tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce
nepriame formy právnej ochrany (napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo
Verejného ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad žaloba
prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák. č. 543/2002 Z. z.
aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred úpravou procesného
postavenia žalobcu ako združenia s právnou subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002
Z. z., ktorá sa na základe hore prijatých záverov javí ako nedostatočná."

75. Argumentácia žalovaného, že žalobca musí špecifikovať porušenia svojich subjektívnych práv a
nielen všeobecne konštatovať, že určitým konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia v tomto
prípade vzhľadom na uvedené neobstojí. Navyše na tomto mieste súd uvádza, že práve účastníctvo
žalobcu v konaní zabezpečí jeho kvalifikovanú informovanosť ohľadom plánovaných prác v rámci tejto



etapy a následne aj možnosť kvalifikovane namietať a vyjadrovať sa k nemu. Skutočnosti, ktoré žalovaný
vo svojom vyjadrení uvádza na podporu tvrdení, že v danom konaní nebude dochádzať k ohrozeniu ani
ovplyvňovaniu životného prostredia budú podstatné až v samotnom konaní, kde by žalobca mal mať
plnú možnosť riadne sa ho zúčastniť a na ne reagovať.

76. Správny súd na tomto mieste navyše uvádza, že konanie o určenie prieskumného územia ako také,
vrátane konania o predĺženie doby platnosti prieskumného územia, napriek tomu, že v ďalších štádiách
bude prípadne zahŕňať aj prípadné posudzovanie jeho vplyvov na životné prostredie, je konaním s
veľkým potenciálom zásahu do životného prostredia v každom štádiu a ako také musí byť verejnosti
prístupné v akomkoľvek štádiu.

77. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej namieta, že mu nie je jasné z akého dôvodu sa žalobca domáha
účasti v konaní až z roku 2016, keďže rozhodnutie o určení prieskumného územia bolo vydané už v roku
2006 a žalobca až doteraz zákonnosť rozhodnutia o určení prieskumného územia nijakým spôsobom
nespochybnil. K uvedenému správny súd uvádza, že konanie o predĺženie doby platnosti prieskumného
územia je samostatným konaním napriek tomu, že samozrejme skutkovo súvisí s pôvodným konaním
o určenie prieskumného územia. Skutočnosť, že žalobca nebol aktívny v pôvodnom konaní o určení
prieskumného územia, ho nijakým spôsobom nediskvalifikuje z účasti na konaní o predĺžení doby
platnosti určeného prieskumného územia.

78. Nad rámec vyššie uvedeného odôvodnenia (body 59 - 77) správny súd uvádza, že je mu známe
žalovaným predložené rozhodnutie tunajšieho správneho súdu - rozsudok sp. zn. 2S/180/2018 z
28.10.2020 (zamietnutie žaloby), s ktorým právnym záverom sa vzhľadom na vyššie uvedené však
nemôže stotožniť. Správny súd je názoru, že ani nové, vo veci žiadosti žiadateľa spol. Alpine Oil
and Gas, s. r. o.,  Bratislava, žalovaným vydané rozhodnutie, ktorým došlo k zmene (zmenšeniu)
prieskumného územia a predĺženiu doby platnosti automaticky bez ďalšieho neznamená, že ide o
také rozhodnutie, ktoré je výlučne v prospech ochrany životného prostredia. Iba samotné zmenšenie
územného rozsahu prieskumného územia neznamená odstránenie negatívneho vplyvu výkonu celého
spektra prieskumných prác  na takomto území  na životné prostredie, resp. prírodné hodnoty, ktoré by na
takomto území mali byť chránené. Každé takéto rozhodnutie má ingerenciu na životné prostredie a viac
alebo menej negatívny vplyv naň a preto je vždy angažovanie verejnosti - žalobcu v zmysle Aarhuského
dohovoru dôvodné a teda aj účasť žalobcu v takomto administratívnom konaní. V tejto súvislosti správny
súd odkazuje na odôvodnenie v konaní vydaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžk/21/2019
zo dňa 16.12.2020, kde najvyšší súd konštatoval, že ani zrušenie prieskumného územia nepredstavuje
skutočnosť, ktorá by vylučovala verejný záujem v oblasti životného prostredia.

79. Žalobca ako občianske združenie, ktorého jedným z poslaní je aj ochrana životného prostredia,
by mal byť ako účastník aj predmetného administratívneho konania akceptovaný, keďže je možné
predpokladať, že jeho účasť v takomto konaní prispeje k naplneniu legitímneho cieľa - zabezpečenia
účasti verejnosti na prijímaní rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia a hájenie oprávnených
záujmov na jeho ochrane.

80. Správny súd po vyhodnotení priebehu administratívneho konania uvádza, že žalobou napadnuté
rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je
dôvodom na ich zrušenie, podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a zároveň vrátenie veci orgánu verejnej
správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní budú orgány verejnej správy postupovať v
súdom naznačenom smere. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
žalovaný v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

81. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi
priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške
náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

82. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).