Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/166/2020 z 28. 6. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júna 2021, sp. zn. 2S/166/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5 Krajský súd Bratislava | 2S/166/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5 | 2021-06-28 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ce06637-b7b8-430f-a282-ce5aec696f8b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/166/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200998
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcov:
1/ Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., IČO: 36 455 385, so sídlom v Stropkove, Požiarnická 5, právne
zastúpeného spoločnosťou: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom v Bratislave,
Podbrezovská 40, za ktorú koná advokát JUDr. Ing. Andrej Schwarz LL.M., 2/ AUTOCOMODEX
TRNAVA, spol. s r.o., IČO: 31 443 036, so sídlom v Trnave, Nitrianska 1, právne zastúpeného
spoločnosťou: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom v Bratislave, Podbrezovská
40, za ktorú koná advokát JUDr. Ing. Andrej Schwarz LL.M., 3/ DOVE, s.r.o., IČO: 36 465 224, so
sídlom MOTOCENTRUM - areál 3052, Poprad - Východ, právne zastúpeného spoločnosťou: SCHWARZ
advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom v Bratislave, Podbrezovská 40, za ktorú koná advokát
JUDr. Ing. Andrej Schwarz LL.M., 4/ HÍLEK a spol., a.s., IČO: 36 239 542, so sídlom v Senici,
Vajanského 24, právne zastúpeného spoločnosťou: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so
sídlom v Bratislave, Podbrezovská 40, za ktorú koná advokát JUDr. Ing. Andrej Schwarz LL.M., 5/
AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., IČO: 31 641 377, so sídlom vo Veľkom Krtíši, Š. Tučeka
230, právne zastúpeného spoločnosťou: Nosko & Partners s. r. o., IČO: 36 860 107, so sídlom v
Bratislave, Podjavorinskej 2, za ktorú koná advokát JUDr. Vladimír Nosko, 6/ Auto Gábriel, s.r.o. Košice,
IČO: 31 699 090, so sídlom v Košiciach, Osloboditeľov č. 70, právne zastúpeného spoločnosťou:
NOVICKÝ advokátska kancelária s.r.o., IČO: 47 197 919, so sídlom v Košiciach, Františkánska 5, za
ktorú koná advokát JUDr. Jaroslav Novický, 7/ Autoprofit, s.r.o., IČO: 36 239 763, so sídlom v Galante,
Šaľská 743/2, právne zastúpeného spoločnosťou: Nedelka Kubáč Oršulová advokáti s.r.o., IČO: 47 255
731, so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 9, za ktorú koná advokátka JUDr. Andrea Oršulová, PhD.,
8/ G A L I M E X s.r.o., IČO: 31 559 093, so sídlom v Martine, Sučianska 5470/49, právne zastúpeného
spoločnosťou: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., IČO: 50 711 776, so sídlom v Martine, M. R. Štefánika
25, za ktorú koná advokát JUDr. Ján Repáň, 9/ A R A V E R a.s., IČO: 00 679 291, so sídlom v
Trenčíne, M. R. Štefánika 26, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN STEINECKER GAŠPEREC
BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom v Bratislave, Havlíčkova 16,
za ktorú koná advokát Mgr. Ivan Gašperec, LL.M., 10/ DS - CAR, s.r.o., IČO: 36 233 510, so sídlom v
Dunajskej Strede, Hlavná 21, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN STEINECKER GAŠPEREC
BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom v Bratislave, Havlíčkova 16, za
ktorú koná advokát Mgr. Ivan Gašperec, LL.M., 11/ AUTOMAX PLUS s.r.o., IČO: 46 569 022, so sídlom
v Považskej Bystrici, Sládkovičova 127/632, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN STEINECKER
GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom v Bratislave,
Havlíčkova 16, za ktorú koná advokát Mgr. Ivan Gašperec, LL.M., 12/ AUTONOVO, a.s., IČO: 35 796
693, so sídlom v Banskej Bystrici, Zvolenská cesta 40, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN
STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom v
Bratislave, Havlíčkova 16, za ktorú koná advokát Mgr. Ivan Gašperec, LL.M., 13/ PO CAR, s.r.o., IČO:
31 693 989, so sídlom v Prešove, Petrovianska 11565/1, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN
STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom v
Bratislave, Havlíčkova 16, za ktorú koná advokát Mgr. Ivan Gašperec, LL.M., 14/ Auto Unicom, s.r.o.,
IČO: 36 033 031, so sídlom vo Zvolene, Strážska cesta 8325/53, právne zastúpeného advokátom:
JUDr. Michal Holčík, IČO: 45 021 767, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 27, 15/ Auto Unicom
Zvolen, s.r.o., IČO: 46 326 651, so sídlom vo Zvolene, Strážska cesta 9169, právne zastúpeného
advokátom: Mgr. Ianko Troiak, IČO: 45 022 429, so sídlom vo Zvolene, Dukelských hrdinov 34, proti



žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, IČO: 00 699 063, so sídlom v Bratislave,
Drieňová 24, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Porsche Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31 362
788, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 160, právne zastúpeného spoločnosťou HAVEL & PARTNERS,
s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom v Bratislave, Žižkova 2, za ktorú koná
advokát JUDr. Robert Neruda, PhD., 2/ Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31 319 459, so
sídlom v Bratislave, Dolnozemská 7, právne zastúpeného spoločnosťou HAVEL & PARTNERS s.r.o.,
advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom v Bratislave, Žižkova 2, za ktorú koná advokát JUDr.
Robert Neruda, PhD., 3/ BOAT a.s., IČO: 35 756 764, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 167, právne
zastúpeného advokátkou JUDr. Slávkou Gajdošovou, IČO: 31 814 174, so sídlom v Bratislave, Májkova
1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady žalovaného č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020,
a o návrhu žalobcov 9 až 13 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave návrh žalobcov 9 až 13 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2020/
DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020 ako aj rozhodnutie žalovaného č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 3.2.2020
z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobcovia m a j ú voči žalovanému p r á v o na úplnú náhradu trov konania.

Ďalším účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 24.6.2015 bola žalovanému doručená žiadosť o neuloženie pokuty spoločnosťami Porsche
Slovakia, spol. s r.o. (ďalej len „Porsche Slovakia“ alebo „leniency žiadateľ 1“ alebo „importér“), a Porsche
Inter Auto Slovakia, spol. s r.o. (ďalej len „PIASK“ alebo „leniency žiadateľ 2“), podľa § 38d ods. 1 zákona
č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 346/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredný h orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení účinnom do 17.4.2016 (ďalej len zákon č. 136/2001 Z.z.).

2. Na základe skutočností uvedených v predmetnej leniency žiadosti žalovaný v dňoch 18.4.2016 až
20.4.2016 vykonal podľa § 22a zákona č. 136/2001 Z.z. inšpekcie v priestoroch spoločností HÍLEK a
spol., a.s., a A R A V E R a.s.

3. Dňa 4.10.2016 bola žalovanému predložená ďalšia leniency žiadosť spoločnosti Autoprofit, s.r.o.
(ďalej len „Autoprofit“ alebo „leniency žiadateľ 3“) o zníženie pokuty podľa § 38d ods. 2 zákona č.
136/2001 Z.z. a dňa 15.12.2016 bola žalovanému predložená aj žiadosť spoločnosti BOAT, a.s. (ďalej
len „BOAT“ alebo „leniency žiadateľ 4“) o zníženie pokuty podľa § 38d ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z.,
ktorá ju doplnila podaniami zo dňa 4.1.2018 a 8.8.2018.

4. Dňa 30.11.2018 vydal žalovaný prvostupňové rozhodnutie č. 2018/DOH/POK/1/40, ktorým rozhodol,
že konanie podnikateľov Porsche Slovakia, PIASK, ARAVER a.s., Auto Gábriel, s.r.o., Auto Unicom
Zvolen, s.r.o., AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o.,
AUTONOVO, a.s., Autoprofit, s.r.o., BOAT, a.s., DOVE, s.r.o., DS - CAR, s.r.o., G A L I M E X,
s.r.o., HÍLEK a spol. a.s., PO CAR, s.r.o., a Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., spočívajúce v účasti na
dohode o výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu
a zákazníkov, vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácií postupu pri predkladaní ponúk
do verejných obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží, v období od
5.11.2010 do 26.1.2016 je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej



súťaže na trhu predaja nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen na území
Slovenskej republiky prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu
a koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej
súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou
súťažou, ktorá je podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 4 písm. a/, písm. c/ a písm.
f/ zákona č. 136/2001 Z. z. a podľa čl. 101 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Zmluvy o fungovaní Európskej
únie (ďalej aj len ZFEU) zakázaná. Vo vzťahu k spoločnosti AUTOMAX PLUS s.r.o. zastavil konanie.
Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný uložil uvedeným podnikateľom pokuty v rozpätí od 176.119,- €
do 1.644.952,- €.

5. Rada úradu druhostupňovým rozhodnutím č. 2019/DOH/ZPR/R/19 zo dňa 12.7.2019 zrušila
prvostupňové rozhodnutie a vec vrátila na nové prejednanie a rozhodnutie odboru kartelov s poukazom
na skutočnosti, ktorými sa má prvostupňový orgán vysporiadať:
- pochybenie prvostupňového orgánu pri posúdení postavenia podnikateľov AUTOMAX PLUS, s.r.o.,
a Auto Unicom Zvolen, s.r.o., spočívajúce v nesprávnom posúdení prenosu zodpovednosti (tzv.
ekonomické nástupníctvo),
- pochybenie prvostupňového orgánu týkajúce sa zdôvodnenia e-mailu p. Ď., zamestnanca podnikateľa
PIASK, nakoľko toto zdôvodnenie dostatočne neodstraňuje pochybnosti o možnom pokračovaní v
protiprávnom konaní,
- požiadavka na precíznejšie odôvodnenie jednotlivých krokov uplatňovanej metodiky pri výpočte pokuty
a určovaní konkrétnej výšky percent za zohľadňované faktory.

6. Protimonopolný úrad SR ako prvostupňový správny orgán v ďalšom konaní rozhodnutím č. 2020/
DOH/POK/1/2 zo dňa 3.2.2020 rozhodol, že
I. A. Konanie žalobcov:
? Porsche Slovakia, spol. s r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? A R A V E R a.s., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Auto Gábriel, s.r.o. Košice, v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Auto Unicom Zvolen, s.r.o. v období od 25.1.2013 do 26.1.2016,
? AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., v období od 2.2.2011 do 26.1.2016,
? AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? AUTOMAX PLUS s.r.o., v období od 19.5.2011 do 26.1.2016,
? AUTONOVO, a.s., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Autoprofit, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? BOAT a.s., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? DOVE, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? DS - CAR, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? G A L I M E X s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? HÍLEK a spol., a.s., v období od 2.2.2011 do 26.1.2016,
? PO CAR, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., v období od 19.5.2011 do 26.1.2016,
spočívajúce v účasti na dohode o výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom
a územnom rozdelení trhu a zákazníkov, vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii
postupu pri predkladaní ponúk do verejných obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných
obdobných súťaží, je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej
súťaže na trhu predaja nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen na území
Slovenskej republiky prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu
a koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej
súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou
súťažou, ktorá je podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a/, písm. c/ a písm. f/ zákona č. 136/2001
Z.z. a podľa čl. 101 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ ZFEU zakázaná.

I. B. Auto Unicom, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 17.5.2012 spočívajúce v účasti a dohode o výške
maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu a zákazníkov,
vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii postupu pri predkladaní ponúk do verejných
obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží, je dohodou obmedzujúcou
súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu predaja nových osobných a



úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen na území Slovenskej republiky prostredníctvom
priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koordinácie podnikateľov vo
verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným
obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou, ktorá je podľa § 4 ods. 1 v
spojení s § 4 ods. 4 písm. a/, písm. c/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 101 ods. 1 písm.
a/ a písm. c/ ZFEU zakázaná.

II. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Zb. Protimonopolný úrad SR za konania uvedené v bode I.A.,
I.B. uložil:
? žalobcovi A R A V E R a. s., pokutu vo výške 1.564.878,- €,
? žalobcovi Auto Gábriel, s.r.o., pokutu vo výške 816.656,- €,
? žalobcovi Auto Unicom, s.r.o., pokutu vo výške 89.494,- €,
? žalobcovi Auto Unicom Zvolen, s.r.o., pokutu vo výške 176.119,- €,
? žalobcovi AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., pokutu vo výške 117.033,- €,
? žalobcovi AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., pokutu vo výške 625.799,- €,
? žalobcovi AUTOMAX PLUS s.r.o., pokutu vo výške 114.919,- €,
? žalobcovi AUTONOVO, a.s., pokutu vo výške 863.171,- €,
? žalobcovi Autoprofit, s.r.o., pokutu vo výške 663.020,- €,
? žalobcovi BOAT a.s., pokutu vo výške 519.166,- €,
? žalobcovi DOVE, s.r.o., pokutu vo výške 284.710,- €,
? žalobcovi DS - CAR, s.r.o., pokutu vo výške 475.449,- €,
? žalobcovi G A L I M E X s.r.o., pokutu vo výške 617.608,- €,
? žalobcovi HÍLEK a spol., a.s., pokutu vo výške 937.984,- €,
? žalobcovi PO CAR, s.r.o., pokutu vo výške 407.836,- €,
? žalobcovi Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., pokutu vo výške 196.911,- €,
s lehotou splatnosti do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Podľa § 38 ods. 1 v spojení s § 44e zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2016 žalobcovi
A R A V E R a. s., uložil zákaz účasti vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej
obdobnej súťaži na dobu troch rokov od právoplatnosti konečného rozhodnutia.

Žalovaný vyhodnotil konanie žalobcov ako jeden trvajúci správny delikt, posudzoval ho ako jedno
konanie a považoval ho za spáchaný jeho dokonaním. Žalovaný určil deň vzniku posudzovanej dohody
na 5.11.2010, kedy sa uskutočnila konferencia v Hronseku, a ukončenie dohody na deň 26.1.2016, z
ktorého má posledný dôkaz o existencii posudzovanej dohody. Účasť jednotlivých účastníkov dohody
na jej trvaní posudzoval individuálne na základe dôkazov o ich účasti, ktoré mal k dispozícii. Na konanie
väčšiny účastníkov aplikoval hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do
30.6.2016, teda znenie účinné v čase dokonania správneho deliktu. V prípade žalobcu Auto Unicom,
s.r.o., bola účasť na posudzovanej dohode ohraničená obdobím od 5.10.2010 do 17.5.2012, a preto na
jeho konanie aplikoval hmotnoprávne ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom do 30.6.2014.
Žalovaný zároveň v súlade s Nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel
hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len Nariadenie č. 1/2003) aplikoval
na posúdenie dohody aj čl. 101 ZFEU. V súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. sa uplatnili na
postup žalovaného pri posudzovaní činnosti a konania podnikateľov na základe Nariadenia č. 1/2003
procesné ustanovenia zákona.

Žalovaný ukladá sankciu za porušenie právnych predpisov podľa času, kedy bol správny delikt
spáchaný; novšiu právnu úpravu uplatní iba v prípade, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Keďže v tomto
prípade išlo o trvajúci správny delikt, ktorý je spáchaný jeho dokonaním, pri ukladaní pokút postupoval
podľa zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016; znenie § 38 tohto zákona sa nezmenilo.

Žalovaný poukázal na § 38h a § 44e zákona č. 136/2001 Z.z. účinného od 18.4.2016 s tým, že môže
uložiť podnikateľom zákaz účasti vo verejnom obstarávaní podľa § 38h zákona č. 136/2001 Z.z. účinného
od 18.4.2016 len v prípade, že sa v konaní preukáže, že v čase do 17.4.2016 koordinovali svoju účasť
výlučne v procese verejného obstarávania; žalovaný pri vyslovení zákazu účasti preto neprihliadal na
koordinovanú účasť podnikateľov v procese obchodnej verejnej súťaže alebo obdobnej súťaže v čase
do 17.4.2016.



Žalovaný v ďalšom konaní opakovane posúdil účasť podnikateľa Auto Unicom na dohode a následne
ho pribral do konania. Podnikateľ Auto Unicom Zvolen vznikol 19.8.2011 a jeho jedinou spoločníčkou
a konateľkou bola od začiatku A.. E. L.. V máji 2012 podnikateľ Auto Unicom Zvolen rozšíril svoje
podnikanie o predaj automobilov značky Volkswagen, keď na základe Zmluvy o predaji časti podniku
zo dňa 18.5.2012, uzavretej podľa § 487 v spojení s § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, odkúpil
od podnikateľa Auto Unicom časť jeho podniku zameranú na predaj výrobkov značky Volkswagen
(najmä motorových vozidiel, ich častí a náhradných dielov), ktorá tvorila samostatnú organizačnú
zložku. Kupujúci Auto Unicom Zvolen s účinnosťou od 18.5.2012 prebral zmluvne vymedzené práva
a záväzky týkajúce sa tejto časti podniku. V čase predaja časti podniku (máj 2012), bola jednou zo
spoločníkov a konateľov predávajúcej spoločnosti Auto Unicom a kupujúcej spoločnosti Auto Unicom
Zvolen A.. E. L., po odpredaji uvedenej časti podniku dňom 9.7.2012 ukončila svoje pôsobenie v
spoločnosti Auto Unicom. Spoločnosť Auto Unicom previedla práva a povinnosti vyplývajúce zo svojej
distribučnej zmluvy s importérom na spoločnosť Auto Unicom Zvolen. Z tohto dôvodu spoločnosť Auto
Unicom Zvolen neuzavrela s importérom Porsche Slovakia novú distribučnú zmluvu, ale importér zmeny
súvisiace s prevodom práv uznal Dodatkom č. 3 z 29.5.2012 pripojeným k pôvodnej distribučnej zmluve
so spoločnosťou Auto Unicom. V prípade podnikateľa Auto Unicom žalovaný posúdil jeho účasť na
posudzovanej dohode od obdobia jej vzniku teda od 5.11.2010 až do 17.5.2012, kedy došlo k predaju
jeho časti podnikateľovi Auto Unicom Zvolen. Účasť podnikateľa Auto Unicom Zvolen na prešetrovanej
dohode žalovaný určil na deň 25.1.2013, kedy má k dispozícii prvý dôkaz o porušení zákona týmto
podnikateľom.

K účastníkom dohody spoločnostiam AUTOMAX a AUTOMAX PLUS žalovaný uviedol, že dňa 7.10.2015
vyhlásil Okresný súd Trenčín konkurz na majetok úpadcu AUTOMAX, s.r.o., v konkurze, a preto ho
neoznačil za účastníka konania. Správne konanie bolo začaté dňa 3.6.2016, a preto by v tomto prípade
konal so subjektom, ktorý v zmysle § 47 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 7/2005 Z.z.) nemôže byť účastníkom tohto konania.

Podnikateľ AUTOMAX PLUS, s.r.o., vznikol dňa 23.3.2012 a jeho jediným spoločníkom a konateľom
je A.. E. L.. Podnikateľ AUTOMAX PLUS pokračuje v aktivitách podnikateľa AUTOMAX, v konkurze,
svoju činnosť prevádzkuje v rovnakých priestoroch a s rovnakým materiálnym a personálnym vybavením
ako podnikateľ AUTOMAX, používa dokonca aj rovnaké e-mailové adresy. Podnikateľ AUTOMAX
PLUS sa stal autorizovaným predajcom vozidiel značky Volkswagen na základe zmluvy uzatvorenej
s distribútorom dňa 31.12.2014. Žalovaný sa zaoberal možnosťou aplikácie inštitútu ekonomického
nástupníctva a vychádzal z ustálenej judikatúry Všeobecného súdu a Súdneho dvora EÚ aj Najvyššieho
súdu SR. V rozsudku T-134/94, ods. 138, Všeobecný súd potvrdil princíp ekonomického nástupníctva
v prípade, keď pôvodný porušiteľ prestal podnikať a išiel do konkurzu. Napriek tomu, že pôvodný
porušiteľ naďalej právne existoval súd zohľadnil, že fakticky prestal existovať. Súd dospel k záveru,
že jeho ekonomickým nástupcom, a tým aj subjektom zodpovedným za celé obdobie porušovania,
je spoločnosť, na ktorú ešte počas obdobia porušovania pôvodný porušiteľ previedol svoje aktíva.
Podnikateľ AUTOMAX PLUS prevzal aktivity podnikateľa AUTOMAX ešte v čase, keď na neho nebol
vyhlásený konkurz a pokračoval v nich aj po vyhlásení konkurzu. Vzhľadom na skutočnosť, že
podnikateľ AUTOMAX už fakticky nemôže vykonávať podnikateľskú činnosť žalovaný dospel v zmysle
citovanej judikatúry (aj v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci T-531/15, C-280/06, C-297/98
a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžhpu/2/2014) k záveru, že právnym a ekonomickým nástupcom
zodpovedným za konanie podnikateľa AUTOMAX za celé obdobie porušovania sa stal podnikateľ
AUTOMAX PLUS.

Leniency žiadatelia 1 a 2 (Porsche Slovakia a PIASK) vo svojej žiadosti uviedli, že posudzovaná
dohoda uzatvorená medzi účastníkmi konania existovala najneskôr od roku 2011. Obsahom tejto dohody
mali byť dojednania medzi účastníkmi týkajúce sa určenia maximálnych zliav pre operatívny lízing,
veľkopredaje a neskôr aj pre predaje maloodberateľom. Súčasťou týchto dojednaní bolo aj rozdelenie
trhu medzi účastníkmi dohody. Rozdelenie trhu malo byť tak priestorové, ako aj na základe rozdelenia
určených zákazníkov. Leniency žiadatelia ďalej uviedli, že na základe rozdelenia zákazníkov účastníci
dohody koordinovali svoj postup v procese verejného obstarávania, obchodných verejných súťaží, ako
aj obdobných súťaží. Predložili mailovú komunikáciu medzi účastníkmi dohody. Úrad vyhodnotil všetky
dôkazy poskytnuté leniency žiadateľmi 1 a 2 a dospel k záveru, že predložené podklady a informácie
dostatočne preukazujú fungovanie predmetnej dohody v takom rozsahu, ako je to popísané v žiadosti
o neuloženie pokuty.



Podnikateľ Porsche Slovakia pôsobí na trhu motorových vozidiel najmä ako importér značiek
Volkswagen, Audi, SEAT a Porsche na územie SR. Motorové vozidlá nakupuje od svojej materskej
spoločnosti Porsche Holding, na územie SR ich dovezie ako importér a následne ich predá
autorizovaným predajcom tvoriacim jeho predajnú sieť. Predajcovia potom zabezpečujú predaj všetkých
vozidiel, ktoré importér dováža na územie SR, konečnému zákazníkovi, ktorému importér Porsche
Slovakia už spravidla priamo vozidlá nepredáva. Pre účely tohto konania žalovaný posudzoval
len pôsobenie predajcov vo vzťahu k predaju nových osobných a úžitkových motorových vozidiel
značky Volkswagen na území SR. Predajcovia vozidiel značky Volkswagen majú uzatvorené zmluvy
s importérom Porsche Slovakia a sú autorizovanými predajcami vozidiel tejto značky. Pri predaji
motorových vozidiel predajcovia rozlišujú rôzne kategórie zákazníkov: individuálni (retailoví) zákazníci,
fleetoví zákazníci (právnické osoby, ktoré odoberajú väčší počet automobilov). Z hľadiska geografického
vymedzenia všetci predajcovia pôsobia na území SR.

Kvalita služieb ponúkaných predajcami zákazníkom je približne na rovnakej úrovni. Aby sa predajcovia
stali autorizovanými predajcami značky Volkswagen, musia splniť kritériá stanovené importérom;
importér organizuje školenia predajcov, čo má za následok určitý štandard poskytovaných služieb,
ktorý sa medzi predajcami líši len minimálne. Na kontrolu jednotného dodržiavania štandardov
predaja vykonáva napr. aj mystery shopping, z tohto dôvodu existuje konkurencia medzi predajcami
predovšetkým v cenovej oblasti a predajcovia si môžu navzájom konkurovať výškou poskytnutej zľavy.
Cenové podmienky, ktoré uplatňujú predajcovia voči zákazníkom vyplývajú predovšetkým z cenníka
importéra. Tieto ceny v sebe zahŕňajú už aj maržu a fakticky pôsobia na trhu ako maximálne ceny.
Marža predstavuje rozsah, v rámci ktorého môže predajca zákazníkovi poskytnúť zľavu, čím vyššiu zľavu
predajca poskytne, tým nižšia je jeho marža a znižuje sa aj jeho zisk. Predajcovia majú na príslušnom
trhu postavenie konkurentov, preto by mali pri cenotvorbe aj pri ďalších podmienkach predaja postupovať
tak, aby bola zachovaná hospodárska súťaž.

Žalovaný v bode 91 prvostupňového rozhodnutia označil 83 dôkazov - e-mailov, ktoré si medzi sebou
vymieňali importér a predajcovia alebo predajcovia navzájom v období od 14.2.2007 do 7.12.2017, a
podkladov k oficiálnym akciám importéra v rokoch 2008-2015, na ktorých sa zúčastňovali predajcovia.
Dôkazy boli získané z leniency žiadostí 1, 2, 3 a 4 aj v priebehu inšpekcie u predajcov HÍLEK a A R
A V E R.

Žalovaný ustálil ako začiatok porušovania konferenciu predajcov automobilov značky Volkswagen v
Hronseku dňa 5.11.2010, aj keď disponoval e-mailom datovaným skôr (22.5.2010), no nemožno z
neho zistiť konkrétne znenie dohody. Znenie dohody bolo ustálené až na konferencii v Hronseku dňa
5.11.2010, čo žalovaný považuje za prvý moment, ktorým má preukázané porušovanie zákona u väčšiny
predajcov.

Konferencia predajcov automobilov značky Volkswagen v Hronseku bola organizovaná importérom
Porsche Slovakia. Zamestnanec importéra p. F. v e-maily zo dňa 19.10.2010 uviedol: „Pozvanka na
pracovne stretnutie" ... „...pracovne stretnutie dna 29.10.2010...v Hronseku (medzi Zvolenom a Banskou
Bystricou) Predmetom maximalne 2-hodinoveho stretnutia bude politika struktury zliav, predaje cez
operativne leasingy a uprava mnozstevnych zliav pri velkoodberoch. Radi by sme podotkli, ze ucast
kompetentneho zastupcu z kazdej z predajno-servisnych prevadzok na Slovensku je ziaduca vzhladom
na prejednavanu tematiku. ...k dispozicii bude obcerstvenie (chlebicky, keksy, kava, caj...).“ Následne na
to zamestnanec importéra p. F. v upravenej pozvánke na predmetné stretnutie zasielanej dňa 27.10.2010
e-mailom zástupcom predajcov Volkswagen uviedol: predmet: „FW: Pozvanka na pracovne stretnutie"
a text: „...novy termin stretnutia, na ktorom sme sa vcera zhodli, je nasledujuci piatok - 5.novembra
2010 o 10.00 hod v Hronseku, Hotel Gala. Program ostava zachovany - velkoodberatelske zlavy, politika
predaja na velke firmy, nasa podpora, predaj na operativne leasingy - vsetko pre znacky VW-uzitkove a
VW- osobne." Pozvánku na konferenciu v Hronseku nedostala len spoločnosť Š-AUTOSERVIS Vranov.

Na konferencii v Hronseku sa podľa prezenčnej listiny zúčastnili zástupcovia importéra Porsche Slovakia
(F., Ž. a R.) a zástupcovia predajcov vozidiel značky Volkswagen: PIASK (Y., K., J., F.), BOAT (Y.), Auto
Unicom, s.r.o. (F.), AUTONOVO (R., Y.), Auto Gábriel (Š.), AUTOCOMODEX (J.), ARAVER (J.), DS-
CAR (B.), PO CAR (R.), DOVE (R.), Autoprofit (F., F.), GALIMEX (F.). Na konferencii sa nezúčastnili
zástupcovia spoločností AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, AUTOMAX, HÍLEK a Š-AUTOSERVIS



Vranov. Zväčša boli pozvaní vedúci predaja, do ktorých kompetencie patril predaj osobných motorových
vozidiel; skutočnosť, že sa na poskytovaní zliav dohodli predajcovia a nie konatelia alebo majitelia
spoločností však nič nemení na tom, že spoločnosť je ich konaním viazaná a nesie zaň zodpovednosť
- rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-68/12.

Počas konferencie v Hronseku zástupcovia predajcov diskutovali aj o doporučených maximálnych
zľavách pri predaji osobných a ľahkých úžitkových vozidiel značky Volkswagen pre operatívny lízing a
dospeli k dohode, ktorá bola neskôr zaznamenaná vo forme tabuľky. Vyjadrenia účastníkov konania o
oficiálnej a neoficiálnej časti stretnutia v Hronseku nemuseli znamenať ich časové oddelenie. Naopak,
predložené informácie nasvedčujú tomu, že oficiálnou časťou bola prezentácia importéra a program,
ktorý bol vopred pripravený importérom, a neoficiálnou časťou bolo živelné sa zapájanie dílerov a
predajcov do diskusie aj o témach, ktoré neboli vopred pripravené, a tieto časti sa mohli časovo prelínať.
Námietky účastníkov konania o tom, či sa zúčastnili alebo nezúčastnili oficiálnej časti, žalovaný nebral
do úvahy a považoval ich za účelové.

Aktívnu úlohu pri vytváraní tabuliek so zľavami mala podľa získaných dôkazov predovšetkým spoločnosť
PIASK. Pred konferenciou v Hronseku v novembri 2010 zamestnanec spoločnosti Porsche Slovakia (p.
F.) komunikoval so zamestnancami spoločnosti PIASK (p. J.) ohľadne tabuľky veľkoodberateľských zliav,
ktorú PIASK zaslalo importérovi a následne ju zamestnanec importéra pripomienkoval. Tabuľka bola po
konferencii v Hronseku doplnená o stĺpec maximálnych zliav a touto novou tabuľkou sa mali predajcovia
ďalej riadiť. V zápise z internej porady oddelenia predaja PIASK sa v bode 8. „Nové dohodnuté
maximálne zľavy“ uvádza: „V Hronseku prebehla 5.11. konferencia, kde boli doporučené maximálne
zľavy pri predaji VW. Tieto zľavy sú platné mimo VO a zazmluvnených klientov. Pre klientov z iného
regiónu platí zľava -1% !!! - pre zabezpečenie regionálneho predaja. Zľavy platia pre vozidlá zakúpené
od 08.11.2010 do odvolania, resp. do ďalšieho stretnutia dílerov.“ Následne v tabuľke sú uvedené
maximálne zľavy pre jednotlivé modely VW nasledovne: Polo - 2%; Golf, Passat, Tiguan, Sharan,
Touareg - 6%; Phaeton - 8%; úžitkové vozidlá - 5%, atď. V Hronseku teda prišlo aj k regionálnemu
rozdeleniu trhu. Keďže dohoda z Hronseku platila mimo zazmluvnených klientov, je zrejmé, že vecné
rozdelenie malo prednosť pred regionálnym, t.j. ak už predajca mal zazmluvneného klienta, tak mu zostal
(napríklad e-mail od p. R. - AUTONOVO zo dňa 9.3.2015 adresovaný p. P. - PIASK). Takýto postup vo
fungovaní dohody sa zachoval aj v neskoršom období, čo potvrdzuje napríklad e-mail zo dňa 9.3.2015
od p. R. (AUTONOVO) adresovaný p. P. (PIASK). Žalovaný uvedené stretnutie v Hronseku považuje
za dôkaz o existencii dohody obmedzujúcej súťaž, dohoda existovala najneskôr k tomuto dňu, a preto
tento dátum označuje za začiatok porušovania zákona pre účely tohto správneho konania vo vzťahu
k tým účastníkom konania, ktorí sa konferencie zúčastnili. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ
v spojených veciach T-44/02 OP, T-54/02 OP, T-56/02 OP, T-60/02 OP, z ktorej vyplýva, že v prípade
posudzovania kartelovej dohody nie je podstatné určiť dátum a ani miesto jej uzavretia za predpokladu,
že porušenie je inak dostatočne preukázané.

Podnikatelia medzi sebou komunikovali na konferenciách organizovaných importérom, pri iných
príležitostiach mimo oficiálnych podujatí importéra a aj e-mailami.

Leniency žiadatelia 1, 2, 3 aj 4 zhodne uviedli, že takéto stretnutia sa uskutočnili opakovane v Nitre v
prevádzke spoločnosti ARAVER v rokoch 2011, 2012 a 2013 a žiadatelia 1 a 2 predložili na podporu
svojich tvrdení aj e-maily, ktorými zamestnanec spoločnosti ARAVER rozposielal v roku 2013 pozvánky
na uvedené stretnutie ďalším predajcom - svojím konkurentom na trhu predaja automobilov značky
Volkswagen. Z uvedených stretnutí neexistuje zápisnica, ani prezenčná listina, žalovaný pri ich posúdení
vychádzal predovšetkým z e-mailovej komunikácie ohľadne týchto stretnutí, ako aj z tvrdení leniency
žiadateľov, ktorí sa ku konkrétnym stretnutiam vyjadrili a popísali ich a zároveň uviedli zástupcov
jednotlivých predajcov, ktorí sa daného stretnutia mali zúčastniť.

Išlo o nasledovné stretnutia:

- stretnutie v máji 2011 v Nitre v prevádzke spoločnosti ARAVER, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia
PIASK (p. J. a p. J.), AUTONOVO (p. R.), Auto Unicom (p. F.), ARAVER (p. J.), Autoprofit (p. F.),
AUTOCOMODEX (p. B.), BOAT (p. Y.), DS-CAR (bez uvedenia konkrétneho zástupcu). Sprievodný e-
mail zo dňa 23.5.2011 obsahoval informáciu, že sa na stretnutie nedostavil zástupca spoločnosti HÍLEK
(p. L.). Na tomto stretnutí spísali zoznam požiadaviek na importéra, v rámci ktorých ho žiadali o zlepšenie



kvality svojich služieb, prevažne reklamných kampaní; k e-mailu bola pripojená príloha „Požiadavky
dealerov na import.docx“. Takýto spoločný postup všetkých predajcov (vrátane spoločnosti PIASK), proti
importérovi podľa žalovaného popiera tvrdenia niektorých účastníkov konania, že spoločnosti Porsche
Slovakia a PIASK uzatvorili dohodu a spoločne nátlakovo konali proti všetkým ostatným predajcom,

- Výročná konferencia v hoteli Sitno vo Vyhniach dňa 20.6.2012. Malo ísť o školenie s názvom
„VW Úžitkové vozidlá - ZÁKLADNÉ ŠKOLENIE PREDAJCOV“, t.j. školenie štvrtej úrovne pre osoby
špecializujúce sa na predaj úžitkových vozidiel. Na toto stretnutie pozývala zástupkyňa importéra
pre oblasť úžitkových vozidiel p. Ž.Á. dňa 11.6.2012 zástupcov predajcov prostredníctvom e-mailu s
predmetom „pracovné stretnutie LNF“. Medzi pozvanými boli spoločnosti PIASK, AUTOMAX, PO CAR,
GALIMEX, Auto Gábriel, HILEK, AUTONOVO, DS CAR, BOAT, AUTOCOMODEX, ARAVER a tiež
zástupca spoločnosti Prvý trenčiansky autoservis, s.r.o., autorizovaný predajca automobilov značky
Škoda a SEAT, ktorého jediným vlastníkom je spoločnosť ARAVER. Pozvánka bola v kópií zasielaná aj
zástupcovi spoločnosti Volkswagen finančné služby a zástupcovi importéra Porsche Slovakia. Témou
stretnutia mali byť „témy, ktoré predajcov zaujímajú“ ako aj „prezentácia výsledkov Mystery Shoppingu
LNF“. Odkazovalo sa tiež na prítomnosť zástupcu spoločnosti VW finančné služby, s ktorým môžu
predajcovia prediskutovať témy, ktoré ich zaujímajú,

- stretnutie predajcov v priestoroch podnikateľa ARAVER v roku 2012. Pozvánku na stretnutie mal
rozposielať e-mailom vedúci predaja Volkswagen spoločnosti ARAVER p. J. a stretnutie mal viesť
zástupca spoločnosti PIASK p. F. (v tomto čase nebol zamestnancom importéra). Stretnutia sa zúčastnili
zástupcovia spoločností ARAVER, PIASK, DS CAR, AUTONOVO, HÍLEK a Autoprofit. Témou tohto
stretnutia mala byť výška zliav pre operatívny lízing, zníženie bonusu o 1% pre zákazníka z iného
okresu, ako aj riešenie nových akcií pre nové modely s importom. Výsledkom stretnutia mali byť tabuľky
s výškami bonusov na jednotlivé modely a počty, ktoré účastníci stretnutia dostali do e-mailov,

- stretnutie predajcov v priestoroch podnikateľa ARAVER dňa 13.2.2013, je označované ako „stretnutia
pri malinovke“, alebo „chlebíčková párty“. Podľa leniency žiadateľa 4 bola Nitra na stretnutia dílerov
zvolená preto, lebo mala pre väčšinu dílerov výhodnejšiu polohu ako Bratislava. Toto stretnutie
pravdepodobne naplánovali spoločne zamestnanec spoločnosti PIASK p. J. a vedúci predaja
automobilov Volkswagen spoločnosti ARAVER p. J., ktorý na toto stretnutie e-mailom rozposielal
pozvánky. Pozvánky boli adresované predajcom PIASK, AUTOCOMODEX, GALIMEX, AUTONOVO,
Auto Gábriel, Autoprofit, BOAT, HÍLEK a DS-CAR s predmetom „RE: Návrh“: „Cavte, kedze vznikla
potreba v klude sa „porozpravat o politike“ pri chlebickoch a malinovke, navrhujeme stretnutie 13.2.2013
o 10:00 v prevadzke ARAVER Nitra. Prosim potvrdit ucast...“ Boli pozývaní len zamestnanci na úrovni
vedúcich predaja, no nie ich nadriadení. Uvedeného stretnutia sa mali zúčastniť zástupcovia spoločností
ARAVER (p. J.), PIASK (p. J.), DS-CAR (p. B.), PIASK (p. L., p. J. a p. F.), BOAT (p. J.), Autoprofit
(p. F.), Auto Gábriel (p. Š.), ARAVER (p. H.) a aj iné osoby, no túto skutočnosť nevedeli leniency
žiadatelia 1, 2 potvrdiť. Importér o tomto stretnutí nevedel. Na stretnutí sa podľa leniency žiadateľov 1 a
2 diskutovalo o zľavách pre spoločnosti ponúkajúce operatívny lízing a o zľavách pri veľkoodberoch, kde
zľava nemala prekročiť 3 %. Mali sa tiež riešiť nastávajúce elektronické aukcie, verejné obstarávanie
ako aj zľavy pre niektorých konkrétnych retailových zákazníkov. V nadväznosti na toto stretnutie mal
p. J. (PIASK) vypracovať tabuľku maximálnych zliav, ktorú potom rozposielal do dílerskej siete. Po
odchode p. F. zo spoločnosti Porsche Slovakia díleri pokračovali v dodržiavaní tabuľky s maximálnymi
zľavami. Dňa 13.2.2013 o 13.12 hod. p. J. (BOAT) písal e-mail súkromnému adresátovi, v ktorom na
jeho otázku, ako bolo v Nitre a či sa na niečom dohodli, odpovedal: „Ano. Dohodli sme podminky pre
velkoodbery a operaky. Ja som ti vravel že budeme len kratce a ze max o 14:00 som spat. Bolo to
neoficialne a hlavne tajne a rychle .“ O dva dni neskôr, dňa 15.2.2013, p. J. poslal e-mail s predmetom
„velkoodbery“, ktorým informoval svojich štyroch kolegov o dohodnutých podmienkach predaja: „Nove
podmienky veľkoodberov!!! Kolegovia ešte raz pripomínam podmienky veľkoodberov. (1.) Ak je firma
nový klient musí Vám ostať 3% zostatková marža a ak podpíšete veľkoodberateľskú zmluvu tak na
základe nej vám musia ostať 4 %. (2.) Ak je daná firma už zaregistrovaná iným dealerom, môžete posielať
ponuky tak aby vám ostalo 5%!!!! NIE MENEJ! (3.) Do konca marca 2013 musíte na POSK zaslať nové
zmluvy s existujúcimi veľkoodberateľmi aktualizované na rok 2013“,

- stretnutie predajcov na neznámom mieste dňa 19.3.2013. E-mailom zo dňa 20.3.2013 s predmetom
„zľavová politika“, predloženým spoločnosťou BOAT v leniency žiadosti 4, vedúci predaja p. J. (BOAT)
svojim podriadeným zamestnancom dával pokyny o novej výške zliav, keď uvádzal: „Kolegovia, na



včerajšom stretnutí padol nasledovný návrh. ZĽAVY: 3% = UP, POLO, 6% = všetko ostatné. Pre
FLEETovom predaji: Minimálna zostatková marža 5% pri bežnom obchode Minimálna zostatková marža
3% pri individuálnej kalkulácii (samozrejme ešte plus 1% za rámcovú zmluvu). Naďalej zostáva v
platnosti že pre operatívny leasing keď vás on požiada o kalkuláciu je maximálna zľava 10% na vozidlo
bez ďalšieho nejakého spätného bonusu !!! Všetko čo je nad vás touto cestou žiadam ma o tom vopred
informovať a predložiť na schválenie a podpis a až potom to môže ísť von.“

Žalovaný uviedol, že sa nikdy nevyjadril a nestotožnil s tvrdením, že spoločnosť ARAVER neorganizovala
uvedené stretnutia vo svojich priestoroch, ale naopak, uvedené stretnutia v spoločnosti ARAVER
vyhodnotil ako priťažujúce okolnosti, v dôsledku ktorých jej zvýšil pokutu o 5%.

Keďže pôvodné informácie o stretnutiach v prevádzke spoločnosti ARAVER v Nitre boli výlučne z
leniency žiadostí, rovnako aj vzniknuté rozpory vyplývali výlučne z týchto žiadostí, žalovaný vyzval
jednotlivých leniency žiadateľov, aby informácie bližšie vysvetlili prostredníctvom inštitútu ústneho
vysvetlenia na základe § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. Ide o inštitút špecifický pre súťažné právo,
odlišný od výsluchu svedkov, či iných procesných inštitútov vyplývajúcich zo správneho poriadku. V
prípade podania ústneho vysvetlenia podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. je zástupca podnikateľa
(štatutárny orgán alebo akýkoľvek zamestnanec podnikateľa) povinný poskytnúť žalovanému ústne
vysvetlenie, pričom jeho vysvetlenie nie je výpoveďou fyzickej osoby, ale všetky poskytnuté informácie
sú zaznamenané a predložené v mene právnickej osoby, ktorú zastupuje. V tomto procesnom režime
podali vysvetlenia zástupcovia spoločností BOAT, Autoprofit a PIASK. Vo všetkých prípadoch sa podania
ústneho vysvetlenia zúčastnili aj právni zástupcovia účastníkov konania.

Žalovaný sa zaoberal aj postavením importéra Porsche Slovakia v rámci protisúťažného konania
podnikateľov. Porsche Slovakia pôsobí na trhu motorových vozidiel najmä ako importér značiek
Volkswagen, Audi, SEAT a Porsche na území SR. Nakupuje motorové vozidlá od svojej materskej
spoločnosti, na územie SR ich dovezie ako importér a následne ich predáva autorizovaným predajcom
tvoriacim jeho autorizovanú predajnú sieť. Predajcovia potom zabezpečujú predaj konečnému
zákazníkovi, ktorému Porsche Slovakia, až na niektoré výnimky, už priamo vozidlá nepredáva. Výnimkou
sú prípady, v ktorých Porsche Slovakia vystupuje ako uchádzač a snaží sa ponúknuť zákazníkovi
najvýhodnejšiu ponuku. V tejto pozícii importér súperí s predajcami ostatných výrobcov vozidiel, resp.
so samotnými výrobcami konkurenčných značiek, nesúperí však s predajcami, ktorí tvoria jeho predajnú
sieť, a to z dôvodu aplikácie ustanovenia článku 15 obchodných zmlúv, ktoré uzatvoril podnikateľ
Porsche Slovakia ako importér značky Volkswagen s predajcami osobných a ľahkých úžitkových vozidiel
značky VW na území SR (ďalej len „obchodná zmluva“ alebo „distribučná zmluva“). Podľa čl. 15
distribučnej zmluvy (Priame dodávky): „Na využitie ponúkajúcich sa trhových príležitostí si vyhradzuje
dodávateľ a Volkswagen AG právo uzatvárať so zákazníkmi uvedenými v prílohe 9 aj priame obchody
a/alebo im priamo dodať príp. nechať zaslať zmluvné výrobky.“ V Prílohe č. 9 sú definované okruhy
priamych zákazníkov - strategicky dôležití zákazníci, kde je potrebné súťažiť s importérmi vozidiel
iných značiek a kde môže importér ponúknuť konkurenčnú cenu, ktorú by predajcovia neboli schopní
ponúknuť, pretože importér vždy kupuje autá od výrobcu lacnejšie než kupujú obchodníci od importéra.
Žiaden zo 16 obchodníkov, podľa svojej obchodnej zmluvy s importérom, nemá právo kupovať autá
priamo od výrobcu a preto importér Porsche Slovakia a obchodníci nie sú v rovnocennom postavení.
Importér je vždy vo výhodnejšej pozícii oproti obchodníkom tým, že má maržu obchodníka, maržu
importéra a podporu predaja od výrobcu. Obchodník má iba maržu obchodníka a podporu importéra.
Importér má tiež, podľa článku 15 obchodnej zmluvy, výlučné právo zasiahnuť do akéhokoľvek obchodu
týkajúceho sa zvyšných 16 obchodníkov, ak sa tento obchod týka zákazníkov uvedených v Prílohe č.
9 obchodnej zmluvy. To, že si podnikateľ Porsche Slovakia v zmluvách s predajcami vyhradzuje právo
predávať vozidlá značky VW priamo určitým kategóriám zákazníkov, je v súlade s právom hospodárskej
súťaže, keďže táto prax je povolená nariadením Komisie (EÚ) č. 330/2010 o uplatňovaní článku 101
ods. 3 ZFEU na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov.

S uvedeným súvisí aj posúdenie importéra Porsche Slovakia ako účastníka dohody obmedzujúcej
hospodársku súťaž. Žalovaný poukázal na vyjadrenia leniency žiadateľov 1 a 2, že nikdy nebolo
oficiálnou politikou importéra umožniť kolúziu dílerov a nikdy takéto konanie ani neinicioval. Nepopierajú
však, že importér bol prostredníctvom svojich zamestnancov v niektorých prípadoch prítomný, keď
prebiehali diskusie predajcov o protisúťažných praktikách a vzhľadom na pozíciu importéra predajcovia
očakávali, že importér bude riešiť konflikty medzi nimi a bude napomáhať koluzívnemu správaniu.



Ani jeden z leniency žiadateľov nepredložil, okrem svojich tvrdení v texte týchto žiadostí, žiadne
dôkazy, ktoré by podrobnejšie preukazovali alebo vyvracali mieru účasti importéra na vzniku a
realizácii posudzovanej dohody. Sám importér však pripustil, že mal vedomosť o existencii dohody
a prispel aj k realizácii niektorých jej aspektov. Vyplýva to napríklad z e-mailov zo dňa 26.2.2013,
12.1.2015, 19.11.2012, 12.2.2013 a 3.10.2013 (dôkazy č. 40, 45 a 63). Podľa názoru žalovaného
však skutočnosť, že importér prostredníctvom svojich zamestnancov napomáhal fungovaniu niektorých
aspektov protisúťažnej dohody, nemôže mať vplyv na horizontálnu povahu posudzovanej dohody
uzatvorenej medzi predajcami. Žalovaný tvrdí, že spoluúčasť importéra pre fungovanie dohody nebola
potrebná, nakoľko jednotlivé aspekty dohody upravovali len vzťahy predajcov na horizontálnej úrovni.
To, že importér napomáhal uplatňovaniu posudzovanej dohody, však podľa jeho názoru zakladá jeho
zodpovednosť za účasť na dohode. Dohoda ako taká upravovala výšku maximálnych zliav, regionálne
aj vecné rozdelenie zákazníkov, napr. pri predajoch realizovaných formou verejných obstarávaní a
iných obdobných súťaží a z toho vyplývajúcu výmenu informácií len vo vzťahu k predajcom. Žalovaný
mal za preukázané, že posudzovaná dohoda sa uplatňovala na úrovni predajcov, ktorí sa dohodli
na pravidlách uplatňovaných pri predaji vozidiel, teda na horizontálnej úrovni. Podmienky dohody sa
počas jej fungovania menili (tabuľky maximálnych zliav) a jej dodržiavanie predajcovia aj kontrolovali.
Žalovaný nedisponoval žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali stanovenie takých pravidiel, ktoré
by sa uplatňovali aj na vertikálnej úrovni a mali vplyv na obchodné vzťahy medzi importérom a
predajcami. Na druhej strane však je nepopierateľná funkcia importéra pri podpore fungovania tejto
dohody, a preto posudzuje aj zodpovednosť importéra, nakoľko svojim konaním umožnil a napomáhal
fungovaniu posudzovanej dohody v praxi. V zmysle judikatúry Všeobecného súdu (T-99/04) pre
vyvodenie zodpovednosti voči konkrétnemu podnikateľovi za účasť na dohode obmedzujúcej súťaž nie
je preto nevyhnutné, aby bol podnikateľ aktívnym na dotknutom relevantnom trhu a bol v pozícií priameho
či nepriameho konkurenta ostatných účastníkov dohody, resp. aby sa podieľal na dohode rovnakým
spôsobom ako jej ostatní účastníci. Postačuje, ak bude v rozsahu požadovanom súťažnými pravidlami
preukázaný prejav jeho vôle, že súhlasí, hoci aj mlčky, s cieľmi protisúťažnej dohody a zároveň bude
preukázané, že prispel k vykonaniu dohody, hoci aj podriadeným, vedľajším alebo pasívnym spôsobom.

Účastníci konania (predajcovia) vo svojich vyjadreniach opakovane poukazovali na skutočnosť, že sú v
postavení silnej ekonomickej závislosti voči importérovi. Žiaden z účastníkov konania však nepredložil
dôkazy, ktoré by toto tvrdenie potvrdzovali. E-mail od zástupcu importéra p. H. zo dňa 24.7.2012, na ktorý
sa viacerí účastníci konania odvolávajú ako na dôkaz, že importér mal snahu trestať dílerov za porušenie
pravidiel, síce hovorí o pozastavení veľkoodberateľskej podpory až dovtedy, kým sa nevyjasnia zľavy
poskytované spoločnosťou BOAT, no samotná spoločnosť BOAT takýto výklad pri podaní ústneho
vysvetlenia dňa 26.1.2018 poprela. Spoločnosť Porsche Slovakia uviedla, že komunikácia s najväčšou
pravdepodobnosťou odkazuje na nesprávny výpočet veľkoodberateľskej podpory, ktorú má dostať
spoločnosť BOAT od importéra, t.j. požaduje od spoločnosti Porsche Slovakia vyššiu veľkoodberateľskú
podporu, ako tú, na ktorú je predajca skutočne oprávnený. Žalovaný vyhodnotil mail p. H. zo dňa
24.7.2012 tak, že z jeho kontextu je zrejmý určitý tlak importéra na jedného konkrétneho dílera, avšak
v texte neodkazuje priamo na dohodu, a tak nie je možné preukázať, či tento tlak vznikol v dôsledku
porušenia (legálnych) zmluvných dojednaní alebo v dôsledku protisúťažných dojednaní. Keďže, na
rozdiel od ostatných e-mailov, ktoré si medzi sebou vymieňali predajcovia, nie je možné tento e-mail
importéra zaradiť do kontextu ďalších e-mailov, ktoré by ho bližšie objasnili, nie je možné jednoznačne
urobiť záver o jeho obsahu. Počas preskúmavaného obdobia rokov 2010-2016 sa totiž nezistil žiadny
iný zásah importéra voči dílerom. Jeho mail teda nesúvisí s dohodou a nemožno ho považovať za nátlak
na predajcov, aby dodržiavali dohodu.

Ako dôkaz o nátlaku žalovaný neuznal argumentáciu spoločnosti AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY,
ktorá uvádza, že mu importér vypovedal zmluvu z dôvodu nedodržania podmienok pre architektúru
predajného prostredia. V uvedenom prípade podľa žalovaného nešlo o vypovedanie distribútorskej
zmluvy na základe porušenia dojednaní vyplývajúcich z posudzovanej protisúťažnej dohody, ale na
základe porušenia dojednaní vyplývajúcich práve z tejto distribútorskej zmluvy. Pokiaľ aj niektorí
z účastníkov konania uvádzajú, že importér realizoval svoj nátlak na predajcov prostredníctvom
odmietania poskytnutia individuálnej podpory, v konaní nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval
súvislosť medzi poskytovaním individuálnej podpory zo strany importéra a jeho nátlakom na
dodržiavanie dohody predajcami. Preto žalovaný vyhodnotil ich tvrdenia ako účelové.



Žalovaný dospel k záveru, že sa nepreukázalo, žeby importér Porsche Slovakia bol iniciátorom
protisúťažnej dohody. Práve podnikateľ PIASK vyvíjal zvýšenú iniciatívu vo vzťahu k posudzovanej
dohode. Je zrejmé, že počas trvania dohody boli práve zamestnanci podnikateľa PIASK aktívni pri
rozposielaní tabuliek s upravenými maximálnymi zľavami a tiež aktívne kontrolovali dodržiavanie dohody
medzi predajcami prostredníctvom mailovej komunikácie. Importér bol do výmeny informácií medzi
dílermi ohľadne kontroly porušovania dohody zapojený len výnimočne a jeho úloha na tomto porušení
zákona sa javí skôr ako podporná.

Účastníci konania predložili mailovú komunikáciu zo dňa 14.2.2007, ktorou p. F. (Porsche Slovakia)
zaslal predajcom BOAT, AUTOCOMODEX, HÍLEK, AUTOMAX, DOVE, ARAVER, GALIMEX, PO
CAR, Auto Gábriel, AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, AUTONOVO a ďalším subjektom, ktoré nie sú
účastníkmi tohto konania, výzvu na prepočet rentability. Vo výzve p. F. poukázal na výsledky kontrolného
prepočtu importéra na zistenie minimálnej zostatkovej marže, ktorá prevádzkam garantuje nestratový
chod. Podľa prepočtu importéra by sa minimálna zostatková marža garantujúca nestratový predaj mala
pohybovať na hranici 5% a vyzval predajcov na uskutočnenie podobného prepočtu na zváženie výšky
udeľovaných zliav pri predaji a na následnú úpravu obchodnej politiky v oblasti zliav a výšky servisných
hodín. Tento e-mail bol poslaný niekoľko rokov (14.2.2007) pred stanoveným začiatkom porušovania
(5.11.2010), a preto podľa názoru žalovaného z neho nie je možné vyvodiť záver o donucovacej úlohe
importéra v súvislosti so vznikom posudzovanej dohody. Importér predajcov nedonútil uzatvoriť dohodu,
ale napomáhal jej fungovaniu.

Podnikateľ Porsche Slovakia (importér) má stanovené jasné pravidlá pre poskytnutie veľkoodberateľskej
podpory a tiež pravidlá, kedy môže zamestnanec importéra poskytnúť individuálnu veľkoodberateľskú
podporu. Napriek tomu, že nemá žiaden hospodársky záujem, pokiaľ ide o cenu ponúkanú jeho
predajcami zákazníkom, pretože to neovplyvňuje jeho ziskovosť, importér pripustil, že má záujem o
dlhodobú ekonomickú efektívnosť a stabilitu predajcov vo svojej sieti a z toho dôvodu pre nich pripravuje
prezentácie o ekonomickej efektívnosti, účtovníctve a pod. Žalovaný považoval vysvetlenie motívov
spoločností Porsche Slovakia a PIASK za presvedčivé a logické, pričom neboli predložené žiadne
dôkazy, ktoré by toto vysvetlenie mohli relevantne spochybniť.

Žalovaný mal za preukázané, že posudzovaná dohoda bola uzatvorená medzi predajcami motorových
vozidiel značky Volkswagen, ktorí pôsobia na rovnakej úrovni, ide teda o dohodu horizontálnu. Jednotliví
predajcovia sa správali v zmysle dohody, vymieňali si v neprípustnej miere informácie za účelom
zabezpečenia jej fungovania a navzájom jej dodržiavanie aj kontrolovali. Žalovaný preto v konaní
posudzoval len dohodu uzatvorenú medzi predajcami na horizontálnej úrovni, v rámci ktorej vyhodnotil
postavenie importéra ako subjektu, ktorý vzniku a realizácii tejto dohody napomáhal. Zároveň však
podotkol, že ani v prípadoch, keby dohoda bola uzatváraná ako následok vzťahov s ekonomicky silným
obchodným partnerom, nemohol by byť ospravedlnený jej protisúťažný cieľ. Z uvedených dôvodov by
táto skutočnosť nemohla byť dôvodom na „vyvinenie sa“ predajcov z nezákonného konania.

Žalovaný sa mal v zmysle záverov druhostupňového rozhodnutia č. 2019/DOH/ZPR/R/19 zo dňa
12.7.2019 zaoberať e-mailom zamestnanca PIASK, p. Ď. zo dňa 7.12.2017. Sporným e-mailom
zamestnanec podnikateľa PIASK, p. Ď., odpovedal na e-mail zákazníka A. D., ktorý žiadal od všetkých
predajcov informácie týkajúce sa zľavy ZŤP (pre osobu s ťažkým zdravotným postihnutím) v prípade
kúpy dvoch motorových vozidiel značky Volkswagen, no túto svoju odpoveď p. Ď. zaslal nielen tomuto
zákazníkovi, ale v kópii aj na niekoľko ďalších e-mailových adries patriacich jeho konkurentom v dílerskej
sieti predajcov automobilov značky Volkswagen. Viacerí účastníci konania v tejto súvislosti poukázali
na skutočnosť, že mailová komunikácia bola zo strany zamestnanca podnikateľa PIASK adresovaná
ostatným predajcom. Z tohto dôvodu malo zo strany podnikateľa PIASK ísť o konanie, ktoré vyvracia
jeho ukončenie účasti na posudzovanej dohode, a tým aj porušenie podmienok potrebných na zaradenie
do programu zhovievavosti. Uvedený e-mail je adresovaný všetkým predajcom Volkswagen v rámci SR,
a to väčšinou na všeobecné mailové adresy predajcov info@..., predaj@..., VOLKSWAGEN@..., (teda
nie menovite na konkrétnych zamestnancov jednotlivých predajcov) okrem e-mailových adries L.@s-
autoservis.sk, C.@boat.sk, čím sa líši od predchádzajúcej komunikácie medzi predajcami.

Podľa vyjadrenia PIASK tomuto e-mailu predchádzala v mesiacoch november a december 2017
komunikácia medzi zákazníkom A. D. a p. Ď.. P. Ď. pripravil pre zákazníka ponuku od PIASK, následne
zákazník A. D. zaslal svoju požiadavku na zľavu ZŤP nielen p. Ď., ale aj ďalším predajcom vozidiel



značky Volkswagen, ako adresáta uviedol p. J. (Š-AUTOSERVIS Vranov) a ostatných predajcov uviedol
v kópii.

Na vyššie uvedený e-mail zákazníka reagoval v uvedený deň o 13.40 hod. zamestnanec podnikateľa
PIASK, p. Ď., ktorý zaslal zákazníkovi ponuku predajcu PIASK a vyjadril sa k možnosti získania zľavy
ZŤP. Následne o 13.57 hod. reagoval na jeho e-mail p. N. (GALIMEX), ktorý upozornil p. Ď. na to, aby
si svoju komunikáciu so zákazníkom nechal pre seba a vyslovil domnienku, či túto komunikáciu má
považovať „za pokus o zapojenie do ďalšej „fiktívnej“ kartelovej dohody“. P. Ď. reagoval o 14.38 hod. a
zaslal všetkým predajcom e-mail, v ktorom vysvetlil, že išlo o omyl a ospravedlnil sa a následne v súlade
s internými predpismi skupiny Porsche nahlásil túto skutočnosť konateľovi podnikateľa PIASK, p. K..

Žalovaný uviedol, že uvedená e-mailová komunikácia sa uskutočnila v decembri 2017, teda viac ako
dva roky od podania žiadosti o neuloženie pokuty zo strany podnikateľov PIASK a Porsche Slovakia,
viac ako rok od začatia konania a 22 mesiacov (takmer dva roky) od posledného dôkazu o existencii
posudzovanej dohody. Počas obdobia od posledného dôkazu existencie posudzovanej dohody, resp.
od začatia konania žalovaný nemá k dispozícii žiadne dôkazy o tom, že by účastníci konania v dohode
pokračovali a naďalej ju v praxi uplatňovali. Preto je možné skonštatovať, že medzi e-mailom p. Ď.
a ďalšími dôkazmi v konaní, ktoré naopak jasne preukazujú existenciu dohody, neexistuje žiadne
časové ani vecné prepojenie. Žalovaný sa pri vyhodnotení zaoberal obsahom e-mailu p. Ď. zo dňa
7.12.2017, systémom IBM Notes, ktorý podnikateľ PIASK používa na e-mailovú komunikáciu a ktorý sa
vo funkcionalitách líši od programu Microsoft Office.

V pôvodnom konaní podali účastníci konania návrh na vykonanie dôkazov výsluchom týchto svedkov:

·. A.. E. F. - štatutárny zástupca BOAT/člen predstavenstva (od 8/2016), v minulosti zamestnanec
spoločností Porsche Slovakia (do 1/2011) a riaditeľ prevádzky PIASK Zlaté Piesky a PIASK Vajnorská
(2/2011 - 8/2016),
·. A.. K. L. - konateľ Porsche Slovakia (od 9/2012),
·. B. H. - bývalý vedúci značky pre VW - osobné vozidlá v Porsche Slovakia (2004 až 2013),
·. J. H. - bývalý manažér fleetových predajov osobných a úžitkových vozidiel v Porsche Slovakia (od
2011),
·. M. K. - konateľ PIASK (od 3/2001),
·. O. O. - bývalý konateľ Porsche Slovakia (1/2007 až 10/2012),
·. A.. H. L. - bývalý konateľ PIASK (4/2013 až 5/2017),
·. G.. G. Y. - bývalý konateľ PIASK (1995 až 3/2013),
·. A.. R. J. - vedúci predaja v spoločnosti ARAVER (do 8/2017).

Žalovaný sa nestotožnil s návrhom na doplnenie dokazovania svedeckými výpoveďami súčasných, resp.
bývalých zamestnancov leniency žiadateľov. Výsluch štatutárnych zástupcov podnikateľov žalovaný
odmietol z toho dôvodu, že vystupujú v konaní v pozícii účastníka konania, a preto ich nemožno
vypočúvať ako svedkov (napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/34/2015).

Ďalšie osoby navrhované na vypočutie v pozícii svedkov sú bývalí zamestnanci podnikateľov Porsche
Slovakia a PIASK, ktorí už v týchto spoločnostiach nepracujú. V čase, keď ešte v týchto spoločnostiach
pracovali, zastávali pozície manažérov alebo konateľov spoločností. Keďže žalovaný preukázal, že
väčšina komunikácie vyhodnotenej ako dôkaz o protisúťažnom konaní sa uskutočňovala medzi vedúcimi
predaja a samotnými predajcami, považuje predvolanie osôb zastávajúcich manažérske pozície za málo
prínosné pre objasnenie skutočného stavu veci. Vzhľadom na ľudskú pamäť po uplynutí tak dlhého času
možno očakávať, že výpovede jednotlivých svedkov by boli výrazne poznačené nielen subjektívnym
vnímaním danej situácie, ale predovšetkým zabúdaním detailov a špecifických okolností daných situácií.

Keďže namietané nezrovnalosti vo vyjadreniach vznikli medzi podnikateľmi podávajúcimi leniency
žiadosti, žalovaný považoval za najvhodnejší prostriedok na odstránenie nezrovnalostí požiadať o
vysvetlenie tých účastníkov konania (podnikateľov), ktorých sa týkali. Z uvedeného dôvodu žalovaný
postupoval podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. prostredníctvom inštitútu „podania ústneho
vysvetlenia“, čo je inštitút špecifický pre súťažné právo a je odlišný od výsluchu svedkov. Nie je možné
ho porovnávať s výsluchom svedkov v trestnom konaní, či inými inštitútmi, ktoré sú založené na
iných právnych postupoch. Kým svedok ako fyzická osoba sa vyjadruje k tomu, čo svojimi zmyslami



subjektívne vnímal, v prípade „podania ústneho vysvetlenia“ podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z.
sa vyjadruje zamestnanec, či iný zástupca právnickej osoby v mene tejto právnickej osoby, nie vo svojom
vlastnom. Vyjadruje teda stanovisko podnikateľa - účastníka konania - právnickej osoby, pričom nemusí
ísť len o skutočnosti, ktoré vnímal vlastnými zmyslami. Odpovede zamestnancov, či zástupcov účastníka
konania sa v takomto prípade nevnímajú ako výpoveď fyzickej osoby, ale ako vyjadrenie podnikateľa
- právnickej osoby, ktorá je účastníkom konania. Judikatúra, na ktorú poukazujú účastníci konania v
súvislosti s ich prítomnosťou pri vykonávaní dôkazov, sa týka výsluchu svedkov. V tomto prípade ale
žalovaný využil inštitút podania ústneho vysvetlenia, na ktorý sa nevzťahuje právna úprava týkajúca sa
svedeckej výpovede v správnom konaní.

Žalovaný predvolal leniency žiadateľov na podanie vysvetlenia a objasnenie niektorých nezrovnalostí
uvedených v ich leniency žiadostiach, nezisťoval nové skutočnosti a sústredil sa výlučne na rozpory,
ktoré vyplynuli z leniency žiadostí 1, 2, 3 a 4. Žalovaný nemá povinnosť o tomto vyšetrovacom
kroku vopred informovať ostatných účastníkov konania, prípadne im umožniť zúčastniť sa na podaní
vysvetlenia. Z podaní ústneho vysvetlenia boli spísané zápisnice, ktoré boli prístupné v spisovej
dokumentácii všetkým účastníkom konania a ich právnym zástupcom. Žalovaný dospel k záveru,
že vyššie uvedený postup dokazovania bol dostačujúci na objasnenie sporných skutočností, a preto
nepristúpil k vykonaniu dôkazu výsluchom svedkov tak, ako to navrhovali niektorí účastníci konania.

Účastníci konania ARAVER, Auto Gábriel, s.r.o., DS - CAR, s.r.o., G A L I M E X s.r.o., PO CAR, s.r.o.,
Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., AUTOMAX PLUS s.r.o., AUTONOVO, a.s., v podaní zo dňa 10.9.2019
navrhli žalovanému, aby položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady
(ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl.
81 a 82 Zmluvy vykladať v tom zmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný orgán
štátnej správy na úseku ochrany a podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky) v štádiu po začatí súťažno-správneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred
vydaním prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho
spisu, izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam
týkajúcich sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho
konania, bez oboznámenia ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti
účasti ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní
žiadateľov o leniency?“ Navrhli teda položiť prejudiciálnu otázku, ktorá sa týka porušenia práva na
obhajobu. Právo na obhajobou je však otázkou procesnou, nie skutkovou a jej zodpovedanie nebude
nič meniť na zistení skutkového stavu, tak ako bol preukázaný, preto nebol podľa názoru žalovaného
dôvod na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ. Okrem toho, otázka, tak ako ju naformulovali
účastníci konania, je sugestívnou otázkou, ktorá vopred navádza na odpoveď.

Účastníci konania predložili viaceré čestné vyhlásenia fyzických osôb, v ktorých sa vyjadrujú ku
skutočnostiam súvisiacim s konaním žalovaného v predmetnej veci: čestné vyhlásenia p. J., p. Ž.
a p. R., čestné vyhlásenia štatutárnych zástupcov a zamestnancov spoločností Š - AUTOSERVIS
Vranov, PO CAR, GALIMEX, Auto Gábriel, ARAVER a DS- CAR, v ktorých sa vyjadrujú k otázkam,
ktoré sú predmetom právnej kvalifikácie, a k ďalším skutočnostiam, ktoré podľa ich názoru, preukazujú
neexistenciu posudzovanej dohody, resp. neúčasť týchto podnikateľov na posudzovanej dohode; čestné
vyhlásenia účastníkov konania PO CAR, GALIMEX, ARAVER, DS - CAR a Auto Gábriel, v ktorých sa
vyjadrujú k e-mailovej komunikácii vtedajšieho zamestnanca importéra p. F. v súvislosti s pozvánkou
na pracovné stretnutie v Hronseku dňa 5.11.2010 a prehlásenia zamestnancov spoločností Porsche
Slovakia a PIASK predložené v leniency žiadosti 1 a 2. Podľa žalovaného čestné vyhlásenie by malo
preukazovať skutočnosti slúžiace ako podklad pre rozhodnutie, ktoré nemožno predložiť vôbec alebo len
s určitými ťažkosťami (§ 39 SP). V predmetnej veci predložené čestné vyhlásenia nemôžu predstavovať
náhradu za tie dôkazy, ktoré už má žalovaný k dispozícii. Vyhlásenie fyzickej osoby alebo účastníka
konania o tom, že je nevinný, je právnym posúdením, ktoré patrí do výlučnej pôsobnosti príslušného
správneho orgánu a takéto vyhlásenie o nevine nemôže nikdy nahrádzať dôkazy. Žalovaný z uvedených
dôvodov nebral čestné vyhlásenia do úvahy.

Viacerí účastníci konania navrhovali v pôvodnom konaní použiť ako dôkaz tabuľky predaných vozidiel
značky Volkswagen za roky 2010 - 2016, prehľad poskytnutých zliav a uvádzali podiel predajov mimo
svoj región. Navrhovali tiež, aby si úrad vyžiadal údaje o predajoch jednotlivých predajcov, z ktorých by



bolo možné zistiť, do akej miery boli jednotlivými predajcami realizované predaje mimo ich regiónu a
tým preukázať nedodržiavanie dohody v praxi. V tejto súvislosti sa odvolávajú na ekonomickú analýzu.

K uvedenému návrhu na doplnenie dokazovania žalovaný v prvom rade poukázal na skutočnosť, že
posudzovaná dohoda je svojou povahou dohodou cieľovou bez potreby skúmania jej dopadov na trh,
ale stačí, ak sa preukáže, že jej cieľom bolo obmedzenie súťaže, čo v tomto konaní žalovaný dostatočne
preukázal.

Skutočnosť, že účastníci konania vo svojej mailovej komunikácii poukazovali na porušenia dojednaní,
svedčí práve o tom, že mali záujem, aby sa dohoda dodržiavala. Je pritom logické, že pokiaľ
boli dojednania zo strany predajcov dodržiavané, tak nebol dôvod o tom komunikovať, napr. aj
prostredníctvom mailovej komunikácie. Vo väčšine prípadov autori tejto komunikácie poukazovali práve
na nedodržiavanie dohody, z čoho logicky vyplýva, že dohoda existovala. Pokiaľ by sa niektorý z
predajcov nechcel dohody zúčastniť a dostal takúto komunikáciu, mal sa od nej dištancovať. Žiaden z
účastníkov konania však nepredložil v konaní dôkaz, že sa od posudzovaného konania dištancoval, či
prejavil akýmkoľvek spôsobom nesúhlas. Žalovaný nevidel dôvod na vyžiadanie podkladov o predajoch
od jednotlivých predajcov, aby tak preukázal nedodržiavanie dohody. Existenciu posudzovanej dohody
jednoznačne preukazuje e-mailová komunikácia a z nej vyplývajúce konanie predajcov, ktorí sa
opakovane odvolávajú na jej existenciu. Navyše, údaje o zľavách poskytnutých predajcami by bolo
v rámci analýzy potrebné porovnať s údajmi v tabuľkách, ktoré si predajcovia počas rokov vytvárali,
upravovali ich a menili. Žalovaný však nedisponuje všetkými tabuľkami zo všetkých období, v ktorých si
predajcovia v rozpore so zákonom dojednávali výšku zliav. Nie je preto jasné, s akými údajmi porovnávali
predložené zľavy účastníci konania, ktorí poukazujú na ekonomickú analýzu a či tieto tabuľky so zľavami
majú k dispozícii.

Žalovaný mal za preukázané, že účastníci dohody v praxi dodržiavali dojednanie o geografickom
rozdelení trhu, keď zákazníkom z iného než svojho regiónu poskytovali zľavu o 1% nižšiu, než by poskytli
zákazníkom zo svojho regiónu. V prípade porušenia tohto dojednania si účastníci dohody takýto postup
vyčítali a v niektorých prípadoch o tom informovali aj ostatných predajcov.

Konanie účastníkov konania je podľa názoru žalovaného zakázanou dohodou obmedzujúcou súťaž,
ktorá sa skladá z viacerých aspektov, a to z:
? regionálneho rozdelenia trhu,
? vecného rozdelenia zákazníkov,
? maximálnych zliav,
? koordinácie postupu vo verejných obstarávaniach, obchodných verejných súťažiach alebo iných
obdobných súťažiach,
? výmeny citlivých informácií.

Koordinovaný postup účastníkov dohody bol zameraný na komplexnú dlhotrvajúcu spoluprácu, v rámci
ktorej sa rôzne formy dojednaní mali účinne dopĺňať s cieľom oslabiť hospodársku súťaž medzi
účastníkmi dohody.

Zúčastnení predajcovia sa dohodli na výške maximálnych zliav poskytovaných na jednotlivé typy vozidiel
značky Volkswagen. Tieto dohodnuté maximálne zľavy sa v priebehu trvania dohody menili, o čom boli
účastníci dohody v preukázaných prípadoch informovaní prostredníctvom e-mailov, ktorých prílohou boli
tabuľky s novo nastavenými výškami zliav, v jednom prípade aj prostredníctvom zašifrovanej správy
alebo tieto zmeny vyplynuli z osobných stretnutí predajcov.

Autorizovaní predajcovia osobných a ľahkých úžitkových vozidiel značky Volkswagen si rozdelili
územie Slovenskej republiky podľa regiónov, v ktorých majú svoje prevádzky. Na základe dohody mali
zákazníkom z iného regiónu poskytnúť zľavu o 1% nižšiu, než akú by im ponúkol predajca z ich regiónu.
Cieľom tejto dohody malo byť odstránenie konkurencie medzi predajcami za účelom zachovania si
určitého okruhu zákazníkov a tiež hladiny cien. Zákazník bol takýmto postupom prinútený zakúpiť vozidlo
u predajcu vo svojom regióne, nakoľko ponuky ostatných predajcov boli preňho nevýhodné z hľadiska
ceny.



V prípadoch vecného rozdelenia zákazníkov platilo pravidlo, podľa ktorého ak predajca vedel o tom, že
zákazník už patrí inému predajcovi (v minulosti už kupoval vozidlá u iného predajcu v rámci predajnej
siete Volkswagen), poskytol mu cenovo nevýhodnejšiu ponuku, aby bol zákazník motivovaný kúpiť si
vozidlo u svojho predajcu, príp. ho priamo inštruoval, aby si automobil kúpil u konkrétneho predajcu.

Pokiaľ niektorý z predajcov zistil porušenie dohody iným predajcom, informoval o tejto skutočnosti
ostatných predajcov alebo sa obrátil priamo na predajcu, ktorý zľavu v rozpore s dohodou poskytol, so
žiadosťou o vysvetlenie jeho postupu. Túto ich komunikáciu v niektorých prípadoch zaslal na vedomie
aj ostatným predajcom.

Okrem vyššie opísaného postupu si účastníci dohody rozdelili aj zákazníkov, ktorí nakupovali vozidlá
prostredníctvom verejných obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží.
koordinovali svoju účasť a postup pri predkladaní súťažných ponúk v procese verejného obstarávania,
vo verejných obchodných súťažiach alebo v obdobných súťažiach, ktoré sa týkali predaja osobných
a ľahkých úžitkových vozidiel značky Volkswagen na území Slovenskej republiky. Účastníci dohody
v týchto súťažiach mali podávať len zdanlivo konkurenčné ponuky (krycie ponuky), ktoré mali
zabezpečiť víťazstvo vopred určenému subjektu alebo nemali predložiť žiadnu ponuku do súťaže. Ak
bol vyhlasovateľom verejného obstarávania alebo súťaže klient niektorého z jej účastníkov, takúto súťaž
mal podľa dohody vyhrať daný účastník. Mohlo teda ísť o dohodu o nepreberaní si zákazníkov, resp.
víťaz tendra mohol byť vopred určený podľa rozdelenia trhu; realizáciu týchto dojednaní v praxi účastníci
dohody aj aktívne kontrolovali. Žalovaný zdôraznil, že takáto výmena citlivých obchodných informácií by
za normálnych okolností v konkurenčnom prostredí nemohla existovať.

Konanie účastníkov konania žalovaný vyhodnotil ako jeden trvajúci správny delikt, pretože účastníci
dohody sledovali jeden cieľ, a to udržanie si svojich trhových podielov a stabilizáciu dosahovaných
marží. Z e-mailovej komunikácie je zrejmé, že viacerí účastníci dohody dostatočne prejavili svoj úmysel
participovať na tejto dohode, a tiež že všetci mali vedomosť o protiprávnom správaní ostatných
účastníkov dohody. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (T-53/03, COMP/E-2/38.359) vyplýva, že
komplexné a dlhotrvajúce porušenia súťažných pravidiel, ktorých sa zúčastňovali viacerí podnikatelia
a ktoré mali jeden spoločný ekonomický cieľ - obmedziť hospodársku súťaž - môžu byť považované
za jeden trvajúci delikt, a to aj v prípade, ak by jedna, prípadne viaceré súčasti tohto pretrvávajúceho
správania, resp. jedna alebo viaceré praktiky mohli sami o sebe predstavovať porušenie zákona alebo
čl. 101 ZFEU. V takomto prípade ide iba o jedno porušenie, ktoré sa následne v priebehu jeho
trvania prejavuje vo forme dohôd alebo zosúladených postupov podnikateľov a nie je vhodné, aby sa
takéto jedno trvajúce správanie charakterizované jedným cieľom umelo rozdeľovalo na viacero dohôd
obmedzujúcich súťaž. Za trvajúci správny delikt možno považovať také konanie, ktorým páchateľ vyvolá
protiprávny stav, ktorý následne udržuje, alebo také konanie, ktorým udržuje protiprávny stav bez toho,
aby ho vyvolal. V predmetnej veci ide o dlhotrvajúce porušenie súťažných pravidiel, na protisúťažných
konaniach sa zúčastňovali stále tí istí podnikatelia a ich skutky sa týkali rovnakého okruhu tovarov.
Účastníci konania svojím konaním sledovali rovnaký cieľ, a to obmedzenie hospodárskej súťaže.

V zmysle odporúčaní Európskej komisie [usmernenie o uplatňovaní čl. 81(3) Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (2004/C 101/08)] sa za dohody alebo zosúladené postupy obmedzujúce
hospodársku súťaž na základe cieľa, pri ktorých nie je potrebné skúmať skutočný dopad na trh z dôvodu,
že vykazujú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž, považujú predovšetkým tzv. ťažké
kartely (hardcore cartels), ktorými sú najmä dohody o cenách, dohody o obmedzení výroby, dohody
o rozdelení trhu ako aj dohody o koordinácii v procese verejného obstarávania. Uvedený princíp je
reflektovaný aj v ustanoveniach zákona, ktoré rovnakým spôsobom charakterizujú závažné obmedzenia
zákona a bol taktiež potvrdený aj v aplikačnej praxi žalovaného a súdov SR (napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/4/2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/270/2005).

Žalovaný zopakoval, že posúdil správanie podnikateľov ako horizontálnu dohodu, ktorá mala za cieľ
obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu predaja nových osobných a úžitkových motorových vozidiel
značky Volkswagen na území Slovenskej republiky prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia
cien tovaru, rozdelenia trhu a koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej
súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou
alebo inou obdobnou súťažou. Nakoľko tieto typy dohôd a zosúladených postupov spadajú medzi tzv.
ťažké kartely, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž na základe cieľa, žalovaný dospel k záveru, že je



preukázané, že ide o horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž na základe cieľa, a preto nie je potrebné
skúmať skutočné dopady dohody na trh. V tomto konaní ide o dohodu obmedzujúcu súťaž podľa § 4
ods. 4 písm. a/, písm. c/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z., teda ťažký kartel, čiže nie je možné aplikovať
ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona a pravidlo „de minimis“.

Aby dohoda mohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, je nutné, aby bolo možné predvídať
s dostatočnou pravdepodobnosťou na základe objektívnych právnych a faktických okolností, že
predmetná dohoda môže mať vplyv priamy alebo nepriamy, skutočný alebo potenciálny, na obvyklý
spôsob obchodu medzi členskými štátmi. Skutočný dopad na medzištátny obchod nie je potrebný,
postačuje, ak je dohoda spôsobilá takýto vplyv mať (C-19/77).

Potenciál takýchto dohôd rozdeliť jednotný trh EÚ vyplýva zo skutočnosti, že účastníci dohody v
jednom členskom štáte spravidla musia prijať opatrenia na vylúčenie vstupu konkurentov z ostatných
členských krajín na trh, ktorého sa týka ich dohoda. Ak tomu tak nie je a tovar, ktorého sa dohoda
týka, je obchodovateľný, riziko kartelu bude spočívať v ohrození súťaže subjektmi z ostatných členských
štátov. Nie je však potrebné preukázať, že takéto opatrenia boli zo strany účastníkov dohody skutočne
prijaté. Dôležité je, či sa zmenia podmienky na trhu. Pravdepodobnosť zmien podmienok závisí od
existencie prekážok (bariér) obchodovania na trhu, vrátane otázky, či je tovar obchodovateľný. Pritom
nie je rozhodujúce, či zahŕňajú viacero členských štátov alebo len teritórium jedného členského štátu.
Skutočnosť, že pre možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi je postačujúce, ak ide len
o teritórium jedného štátu bola potvrdená Súdom prvej inštancie vo viacerých rozhodnutiach (T-66/89,
322/81). Ide o porušenia súťažného práva, ktoré sú vnímané ako najťažšie, t.j. priamo sa dotýkajú
základnej podstaty princípov jednotného trhu a snahy o to, aby nedošlo k jeho narušeniu.

Účastníci konania namietali nezákonnosť leniency žiadostí 1 a 2. Žalovaný uviedol, že program
zhovievavosti (leniency program) upravený v § 38d zákona č. 136/2001 Z.z. vychádza z predpokladu,
že žiadatelia predkladajú vyhlásenia a dôkazy, ktoré sú pravdivé a vierohodné. Tieto vyhlásenia
urobené v mene podnikateľov majú nezanedbateľnú dôkaznú hodnotu, keďže prinášajú značné právne
a ekonomické riziká pre leniency žiadateľov, ktorí priznávajú svoju účasť na protiprávnom konaní.
Vierohodnosť takýchto vyhlásení ešte umocňujú priložené dôkazy, ktoré potvrdzujú skutočnosti v nich
uvádzané. V prípade leniency žiadostí 1 a 2 boli tvrdenia a dôkazy predložené v týchto žiadostiach
potvrdené zo strany ďalších leniency žiadateľov a dôkazmi získanými v priebehu inšpekcií vykonaných
v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK. Všetky získané dôkazy predstavujú vo svojej celistvosti
dostatočný a vierohodný dôkaz o porušení zákona.

Možnosť podať žiadosť o zníženie pokuty (leniency žiadosť) majú účastníci konania počas celého
priebehu konania za predpokladu, že priznajú svoju účasť na porušení a predložia žalovanému dôkaz,
ktorý ho posúdi ako dôkaz s významnou pridanou hodnotou k dôkazom, ktorými už disponuje. Uvedená
možnosť nie je dotknutá tým, že účastník konania sa až do výzvy pred vydaním rozhodnutia neoboznámil
s obsahom iných žiadostí, ak tieto v konaní už boli podané. Práve naopak, pravidlá podávania leniency
žiadostí vyžadujú, aby účastník konania predložil všetky dôkazy, ktoré má k dispozícii bez ohľadu
na to, čo predložili iní účastníci konania a čo už je v spisovom materiáli. Vyjadrenia v leniency
žiadostiach, ktorých predkladatelia nepoznajú obsah iných leniency žiadostí, možno dokonca považovať
za presvedčivejšie, ak nezávisle na sebe popíšu tie isté skutočnosti. Leniency žiadosť síce má priznanú
prezumpciu správnosti a pravdivosti informácií v nej uvedených, avšak len za predpokladu, že tieto
informácie sú podporené aj dôkazmi získanými v správnom konaní a že sa na základe dôkazov
nepreukáže opak. Úlohou žalovaného nie je len nekriticky preberať tvrdenia účastníkov konania, ale ich
v prípade pochybností aj preveriť a na základe iných dôkazov, či správnej úvahy vyhodnotiť. Tak tomu
bolo aj v tomto prípade. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že leniency žiadatelia majú oveľa väčší dôvod
klamať ako iní účastníci konania. Práve naopak, keďže leniency žiadatelia predkladajú dôkazy aj sami
proti sebe, je v ich záujme, aby informácie, ktoré poskytli, boli pravdivé a úplné, aby tak splnili podmienky
spolupráce a podmienečne priznanú leniency si udržali až do vydania konečného rozhodnutia.

Účastník konania ARAVER namietal nezákonnosť inšpekcie vykonanej v jeho priestoroch; elektronická
komunikácia, ktorú žalovaný zadržal, je podľa jeho názoru chránená ako telekomunikačné tajomstvo a
na vykonanie inšpekcie bol potrebný súhlas súdu a súhlas podnikateľov. Žalovaný má za to, že inšpekcia
v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK bola vykonaná v súlade s § 22a ods. 1 až ods. 7 zákona
č. 136/2001 Z.z. V danom čase disponoval podkladmi a informáciami, ktoré plne odôvodňovali takýto



zásah; predmet a dôvody inšpekcie boli dostatočne opísané v povereniach a na začiatku inšpekcie poučil
podnikateľov o ich právach a povinnostiach súvisiacich s výkonom inšpekcie. Preto žalovaný odmietol,
že informácie v priebehu inšpekcie získal lživo a klamlivo a dodal, že podnikatelia majú vždy možnosť
privolať si už na začiatku inšpekcie právnu pomoc. Z § 22a ods. 1 až ods. 7 zákona č. 136/2001 Z.z. a
ani z iného právneho predpisu nevyplýva, že by mal žalovaný disponovať súhlasom súdu a súhlasom
podnikateľov, v priestoroch ktorých sa vykonáva inšpekcia. Naopak, ustanovenie § 22a ods. 3 jasne
uvádza, že v prípade inšpekcie v podnikateľských priestoroch sa zamestnanci úradu preukazujú len
poverením. U podnikateľov ARAVER a HÍLEK vykonal inšpekciu len v ich podnikateľských priestoroch,
o ktorých nebolo pochybností, že súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa v zmysle § 22a
ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. Súhlas súdu s inšpekciou sa vyžaduje len v prípade, ak sa inšpekcia
vykonáva v súkromných priestoroch alebo súkromných dopravných prostriedkoch súčasných alebo
bývalých zamestnancov podnikateľa (§ 22a ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z.), čo sa v tejto veci nestalo.

Žalovaný poukázal aj na rozhodnutia ESĽP vo veciach Société Colas Est (zo dňa 16.4.2002, č. sťažnosti
3797/97) a Heino (zo dňa 15.2.2011, č. sťažnosti 56720/09), ktorý uznal, že vykonanie inšpekcie
aj v obchodných priestoroch je zásahom do súkromia v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Zároveň uviedol, že ochrana hospodárskej súťaže je
dôvodom oprávňujúcim na takýto zásah. Musia však byť dané riadne záruky proti možnému zneužitiu
alebo arbitrárnosti - zárukou ochrany má byť predovšetkým súd a jeho predbežná kontrola. Nedostatok
súdneho príkazu môže byť nahradený aj možnosťou efektívneho súdneho prieskumu ex post; takýto
prieskum však nemôže byť nahradený preskúmaním zákonnosti inšpekcie v rámci preskúmania
rozhodnutia vo veci samej. Podnikateľ má zároveň právo na súdne preskúmanie zákonnosti inšpekcie,
ak podá na príslušnom súde žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) do dvoch mesiacov od
vykonania inšpekcie. Účastníci konania však takúto žalobu na správny súd nepodali, lebo sa domnievali,
že by súd rozhodol v ich neprospech.

V prípade rozhodnutia vo veci DATALAN, na ktorí poukazujú účastníci konania, súd vyslovil záver, že
išlo o tzv. fishing expedition, keďže rozsah inšpekcie bol stanovený veľmi široko a nad rámec dôvodného
podozrenia. V prípade inšpekcií vykonaných v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK však žalovaný
vychádzal z podrobných informácií a rozsiahlych podkladov poskytnutých leniency žiadateľmi 1 a 2, preto
aj rozsah inšpekcie stanovený v poverení na jej vykonanie a použitie kľúčových slov dokázal dostatočne
podrobne a presne špecifikovať, tak aby sa týkal len tohto konkrétneho porušenia dohody uzatvorenej
medzi predajcami vozidiel opísanej v leniency žiadosti 1 a 2. Z uvedených dôvodov nie je možné tieto
dva prípady porovnávať.

V súvislosti s namietaným zásahom do súkromnej korešpondencie účastníka konania a korešpondencie
s ich právnym zástupcom žalovaný uviedol, že inšpekcie vykonával v podnikateľských priestoroch
podnikateľov a prehliadal zariadenia, ktoré dotknutí zamestnanci podľa ich vlastného vyjadrenia využívali
na plnenie pracovných úloh. Preto primárne vychádzal z predpokladu, že v týchto zariadeniach sa
bude nachádzať len komunikácia súvisiaca s plnením ich pracovných úloh. Po vyselektovaní obsahu na
základe kľúčových slov sa výsledok tejto selekcie prehľadáva v prítomnosti príslušného zamestnanca,
resp. iného zástupcu podnikateľa. Pokiaľ sú niektoré z vyhľadaných komunikácií súkromného charakteru
a prítomný zástupca podnikateľa na to upozorní, s obsahom takýchto dokumentov sa zamestnanci
úradu neoboznamujú. Obdobný postup sa uplatňuje aj na korešpondenciu s právnym zástupcom.
Nenahliadal do súkromnej komunikácie p. J.; p. J. bol osobne prítomný u žalovaného v čase, keď
sa mal prehľadávať obsah pevného disku jeho zariadenia a obsah mailovej schránky, no keďže sa
žalovanému nepodarilo z neho získať informácie, externý disk so skopírovanými údajmi vrátil p. J. bez
toho, aby bol prehľadaný zamestnancami žalovaného. Žalovaný vopred nepozná nastavenie počítačovej
siete podnikateľov, u ktorých vykonáva inšpekciu, a podrobnosti o nastavení a fungovaní siete, resp.
jeho zariadení, zisťuje až priamo na mieste, preto v niektorých prípadoch môžu vzniknúť technické
problémy pri použití technických nástrojov žalovaného. V prípade zariadení zamestnanca podnikateľa
ARAVER p. J. (SD karta, obsah pevného disku, obsah mailovej schránky) nebolo v celom rozsahu
možné prostredníctvom technických prostriedkov žalovaného vykonať úkony potrebné pre zadanie
kľúčových slov (napr. indexovanie) a následné prehľadanie jeho obsahu. Nakoľko sa zamestnancom
žalovaného nepodarilo vykonať tieto úkony v časovom rozsahu stanovenom na vykonanie inšpekcie,
bol nosič s názvom „notebook_J.“ s obsahom SD karty, pevného disku a mailovej schránky riadne
zapečatený v prítomnosti zástupcov podnikateľa a následne uložený v zabezpečených priestoroch



žalovaného. Takisto boli zapečatené nosiče s obsahom mailových schránok zamestnancov p. L. a p.
V.. K odpečateniu dochádzalo vždy len v prítomnosti zástupcov podnikateľa, o čom bol vo všetkých
prípadoch spísaný zápis. Takýto postup jednoznačne vylučuje manipuláciu s nosičmi bez prítomnosti
zástupcov podnikateľa a aj možné zneužitie údajov zaznamenaných na nosičoch. Pri prehľadávaní
obsahu zariadení zamestnancov podnikateľa ARAVER p. V. a p. L. a čiastočne aj p. J., žiaden zo
zástupcov podnikateľa nenamietal, že sa medzi skopírovanými údajmi môže nachádzať súkromná
komunikácia, resp. komunikácia s právnym zástupcom.

Žalovaný zistil, že vo veľkej časti prípadov je autorom mailovej komunikácie zamestnanec podnikateľa
ARAVER p. J.. Z konania podnikateľa ARAVER, ktorý podal trestné oznámenie na p. J. z dôvodu
podozrenia zo spáchania trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 250
Trestného zákona, je možné dospieť k záveru, že spochybňuje jeho doterajšie vyjadrenia k neexistencii
posudzovanej dohody. Ak však dospel k záveru, že ho konanie p. J. poškodzovalo a bolo preňho
neprijateľné, nie je možné dôjsť k inému záveru ako k tomu, že takéto konanie aj reálne existovalo.
Podanie trestného oznámenia na svojho bývalého zamestnanca p. J. odôvodnila spoločnosť ARAVER
tým, že „PMÚ SR označil jeho konania za protisúťažné“. Toto tvrdenie nie je v súlade so skutočnosťou.
Žalovaný označil za protisúťažné nie konanie p. J. ako fyzickej osoby, ale konanie spoločnosti ARAVER,
ktorá v určitých prípadoch konala aj prostredníctvom svojho zamestnanca v pozícii vedúceho predaja
automobilov značky Volkswagen p. J.. Ak by aj teoreticky išlo o neprípustný exces p. J., nie je zrejmé,
prečo po vykonaní inšpekcie v apríli 2016, po začatí správneho konania v júni 2016 a ani po e-maile od
p. L. v októbri 2016 spoločnosť ARAVER s p. J. nerozviazala pracovnoprávny vzťah; p. J. v spoločnosti
ARAVER bez zmeny na pozícii vedúceho predaja pracoval až do augusta 2017, kedy sa jeho pracovný
pomer skončil dohodou (teda nie výpoveďou pre porušenie pracovných povinností, či prípadný exces).

V žiadnom prípade nie je možné považovať za predmet telekomunikačného tajomstva mailovú
komunikáciu prečítanú adresátom a uloženú na niektorom z jeho nosičov alebo zariadení. S poukazom
na § 63 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákon č. 351/2011 Z.z.) telekomunikačné tajomstvo požíva ochranu len od okamihu podania, resp.
odoslania až do dodania, resp. prevzatia adresátom - príjemcom, teda počas ich prepravy. Vyplýva to z
formulácií v zákone o elektronických komunikáciách („obsah prenášaných správ“) a z trestného zákona
(„porušenie tajomstva prepravovaných správ“), preto nemohlo prísť k porušeniu práva účastníkov
konania na ochranu telekomunikačného tajomstva.

Účastníci konania ďalej namietali, že dohodu v praxi nedodržiavali a odvolávali sa na znenie čl. 62
Usmernenia o uplatňovaní ZFEU na dohody o horizontálnej spolupráci, podľa ktorého „ak spoločnosť
dostane strategické údaje od konkurenta (či už na stretnutí, poštou alebo elektronicky) bude sa
predpokladať, že informácie prijala a zodpovedajúcim spôsobom upravila svoje správanie na trhu,
pokiaľ nezareaguje jasným vyhlásením, že si neželá takéto údaje získať“. Podľa názoru účastníkov
konania nepostačuje, aby žalovaný preukázal, že takéto e-maily boli na adresu podnikateľa odoslané,
ale musí preukázať, že mu aj boli skutočne doručené. Konkrétne podnikatelia DS-CAR, PO CAR,
GALIMEX, Auto Gábriel a Š-AUTOSERVIS Vranov uvádzajú, že konkludentne prejavili nesúhlas tým,
že svojim zákazníkom predávali vozidlá za vyššie zľavy, než mali byť údajne dohodnuté, neparticipovali
na údajnom regionálnom rozdelení trhu, k zákazníkom pristupovali jednotne, nezúčastnili sa verejných
obstarávaní alebo iných obdobných súťaží a nevymieňali si citlivé informácie. Žalovaný uviedol,
že bod 62 Usmernenia obsahuje vyvrátiteľnú domnienku, že v prípade, ak podnikateľ od svojho
konkurenta dostal citlivú informáciu, napr. aj v podobe e-mailu, automaticky sa predpokladá, že ju prijal,
zapracoval a správal sa podľa nej, pokiaľ sa jasne od takéhoto správania nedištancuje. Nekonanie v
súlade s dohodou, od ktorej sa podnikateľ nedištancoval nemožno zamieňať s prejavom nesúhlasu a
nedodržiavanie kartelovej dohody nič nemení na samotnej existencii kartelu (T-377/06). S výhradou
dôkazu opaku, ktorý zaťažuje dotknuté hospodárske subjekty, je potrebné predpokladať, že podniky
zúčastňujúce sa na zosúlaďovaní postupu a naďalej pôsobiace na trhu pri určovaní svojho konania
na tomto trhu zohľadňujú informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. Tým viac to platí v
prípade, ak sa zosúlaďovanie uskutočňuje pravidelne a počas dlhého obdobia (C-8/08). Ani jeden z
účastníkov konania počas šiestich rokov fungovania dohody nepodnikol žiadne kroky, aby sa dištancoval
od protisúťažného konania, oznámil ho žalovanému, či s ním aspoň vyjadril nesúhlas.

Žalovaný má za preukázané, že na posudzovanej dohode sa aktívne zúčastňovali, prípadne mali o
jej jednotlivých aspektoch vedomosť a tým napomáhali jej realizácii v praxi všetci účastníci konania,



stretávali sa a komunikovali aj telefonicky. Zodpovednosti za účasť na zakázanej cieľovej dohode sa
nemôže zbaviť podnikateľ, ktorý mal vedomosť o existencii takejto dohody, ale nekonal v súlade s
touto dohodou. Aj v prípade, keď sa podnikateľ zúčastňuje na porušení len pasívne, no má vedomosť
o protisúťažných konaniach, môže jeho konanie bez verejného dištancovania sa viesť k podpore
porušovania a môže tiež sťažiť odhalenie dohody. Taktiež sa zodpovednosti za protisúťažné konanie
nemôže zbaviť podnikateľ, u ktorého bola preukázaná účasť na zakázanej cieľovej dohode iba z
dôvodu, že nekonal v súlade s ňou. Nestačí, keď sa podnikateľ bráni tým, že sa na zakázanom konaní
spočívajúcom v uzatvorení kartelovej dohody zúčastnil proti svojej vôli, musí preukázať, že podnikol
príslušné kroky vedúce k oznámeniu konania (T-141/89). Podnikateľ nemôže svoju účasť na zakázanom
konaní odôvodňovať prípadnou závislosťou od svojich konkurentov a to ani v prípade, že bol naňho
vyvíjaný tlak smerujúci k účasti na kartelovej dohode (T-62/02). Napriek tomu, že viacerí z účastníkov
konania poukazovali na nátlak zo strany importéra, tento nebol preukázaný.

Viacerí z účastníkov konania namietali, že e-mail zo dňa 26.1.2016, na základe ktorého žalovaný určil
ukončenie porušovania zákona, im nebol doručený. Žalovaný nespochybnil, že uvedený e-mail zo dňa
26.1.2016 [ide o výčitku predajkyne, že išlo o jej zákazníka (vecné delenie zákazníkov) a napriek
tomu mu konkurenčný predajca ponúkol príliš vysokú zľavu, čím porušil dohodu medzi predajcami.
Napriek výhodnejšej ponuke od ARAVERU zákazníka nakoniec získala spoločnosť AUTOCOMODEX,
ktorá ponuku dorovnala], je komunikáciou medzi dvoma účastníkmi posudzovanej dohody. Z pohľadu
existencie dohody e-mail preukazuje, že najneskôr v uvedený deň posudzovaná dohoda stále trvala.
Ani do tohto dňa (a ani neskôr) sa žiaden z účastníkov konania od dohody nedištancoval a neprejavil
svoj nesúhlas, preto nie je možné určiť dobu trvania porušovania individuálne pre každého z účastníkov
konania v závislosti od jeho mailovej komunikácie.

Niektorí účastníci konania namietali, že je absolútne neprijateľné, aby sa dôkazy v konaní získavali
pod hrozbou uloženia peňažnej pokuty, pričom právo mlčať a neprispievať k vlastnému obvineniu
patrí k spravodlivému procesu. V otázke sebaobviňovania žalovaný vychádzal z rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci ORKEM č. 374/87 zo dňa 18.10.1989, z ktorého vyplýva, že Komisia môže
prinútiť podnikateľa, aby jej poskytol všetky potrebné informácie týkajúce sa skutočností, ktoré sú
mu známe, a aby predložil, ak je to potrebné, dokumenty, ktoré má k dispozícii, aj keď môžu byť
neskôr použité proti nemu alebo proti inému na preukázanie protisúťažného konania. Komisia však
nemôže prinútiť podnikateľa, aby jej poskytol odpovede, ktoré by obsahovali pripustenie jeho účasti na
porušení, ktoré má Komisia preukázať. Pod prinútením je potrebné rozumieť hrozbu uloženia sankcie.
Preto aj žalovaný môže pod hrozbou uloženia sankcie v rámci svojich právomocí od podnikateľa
vyžadovať v priebehu inšpekcie, aby sa jej podrobil a umožnil jej vykonanie tak, že sprístupní všetky
požadované podklady a informácie bez ohľadu na formu, v akej sú zaznamenané. Podnikateľ ale
nemusí odpovedať na také otázky, ak by odpoveďou na ne priamo pripustil svoju účasť na protiprávnom
konaní (priznal vinu). V priebehu inšpekcií vykonaných v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK
neboli zástupcom a zamestnancom týchto podnikateľov kladené otázky v tomto duchu, čo vyplýva aj zo
zápisníc vyhotovených v priebehu inšpekcií. Uvedení podnikatelia boli požiadaní výlučne o sprístupnenie
podkladov a informácií podľa § 22a ods. 7 zákona č. 136/2001 Z.z.

Niektorí účastníci konania navrhli prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti proti
nezriadeniu osobitnej komisie Národnej rady SR na vykonanie prieskumu podľa § 63 ods. 13 zákona
č. 351/2011 Z.z. a z dôvodu podania trestného oznámenia na bývalého zamestnanca ARAVER pre
podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 250 Trestného zákona spočívajúceho v zneužití účasti
na hospodárskej súťaži a podľa § 266 spočívajúceho v machináciách vo verejnom obstarávaní a vo
verejnej dražbe, ktorým žalovaný nevyhovel.

Podľa žalovaného prípadný nález Ústavného súdu SR o povinnosti Národnej rady SR zriadiť komisiu
nebude mať žiaden vplyv na posúdenie zákonnosti podkladov v prebiehajúcom konaní. Žalovaný v tejto
súvislosti poukázal na znenie § 63 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., ktorý upravuje získavanie údajov
od „podniku“, čo nie je prípad získavania podkladov a informácií v tomto konaní. Rovnako sa na postup
úradu pri vykonaní inšpekcií nevzťahuje zákon o ochrane pred odpočúvaním. Ani trestné oznámenie
nepredstavuje pre správne konanie predbežnú otázku podľa § 29 ods. 1 SP. Pokiaľ by aj orgán činný v
trestnom konaní dospel k záveru, že zo strany fyzickej osoby došlo k naplneniu skutkovej podstaty podľa
§ 250 Trestného zákona, musel by vychádzať z predpokladu, že takýmto konaním došlo aj k naplneniu



niektorej zo skutkových podstát uvedených v zákone č. 136/2001 Z.z. K takémuto záveru je možné dôjsť
len za predpokladu, že o takom konaní už žalovaný právoplatne rozhodol.

Účastníci konania ARAVER, PO CAR, DS-CAR, GALIMEX a Auto Gábriel namietali, že dňa 5.11.2018
došlo k márnemu uplynutiu 8-ročnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty vo vzťahu k účastníkom
konania (okrem účastníkov konania Š-AUTOSERVIS Vranov, HÍLEK, AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY,
Auto Unicom Zvolen a AUTOMAX PLUS), pretože nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia o
uložení pokuty. Žalovaný uviedol, že konanie podnikateľov v správnom konaní posudzuje ako jedno
trvajúce porušenie, ktorého trvanie vymedzil od 5.11.2010 do 26.1.2016. V prípade trvajúcich správnych
deliktov sa plynutie 8-ročnej prekluzívnej lehoty odvíja od posledného dňa porušovania preukázaného v
konaní a nie od prvého dňa porušovania, ako to nesprávne vyhodnotili účastníci konania. Z uvedeného
dôvodu 8-ročná prekluzívna lehota ešte neuplynula.

Podnikateľ Autoprofit (leniency žiadateľ 3) namietal, že žalovaný nedostatočne posúdil obsah jeho
žiadosti o zníženie pokuty a priznal mu zníženie pokuty v nedostatočnej výške. Žalovaný nepoprel, že
informácie predložené podnikateľom Autoprofit predstavujú určitú pridanú hodnotu k informáciám, ktoré
už mal k dispozícii. Tieto informácie vo svojej komplexnosti však nepredstavujú takú úroveň pridanej
hodnoty, ako informácie poskytnuté leniency žiadateľom 4.

Východiskom pri určovaní pokuty je relevantný obrat podnikateľa za tovary a služby, ktorých sa
týka posudzované porušenie. Pod relevantným obratom sa rozumie obrat (bez daní) dosiahnutý
podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo
nepriamo dotýka, dôležitá je len spätosť s obmedzením súťaže.

V danom prípade je relevantným obratom obrat dosiahnutý podnikateľmi za predaj nových osobných
a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen konečnému spotrebiteľovi na území Slovenskej
republiky. Ide teda o obrat, ktorý dosiahli podnikatelia predajom tovarov, ktorých sa obmedzenie
súťaže priamo alebo nepriamo týka na priestorovom trhu na území SR. Z časového hľadiska žalovaný
posúdil pre účely výpočtu relevantného obratu realizáciu posudzovanej dohody vo vzťahu k jednotlivým
skupinám zákazníkov nasledovne:
? operatívny lízing od 11/2010,
? fleetové predaje od 2/2011,
? retailové predaje - podnikatelia od 3/2011,
? retailové predaje - fyzické osoby od 2/2012,
? koniec porušovania pre všetky skupiny: 1/2016.

Úrad pri ukladaní pokuty vychádzal zo skutočnosti, že dohoda sa skladala z viacerých aspektov
(stanovenie maximálnych zliav, vecné a územné rozdelenie trhu, koordinovaný postup v procese
verejných obstarávaní a iných obdobných súťaží, výmena citlivých informácií) a mala potenciál ovplyvniť
všetky formy predaja.

Pokiaľ účastníci dohody nerealizovali niektoré z foriem predaja (napr. operatívny lízing), nebol obrat za
takéto predaje zahrnutý ani do relevantného obratu. Účasť, resp. neúčasť na jednotlivých aspektoch
dohody žalovaný zohľadnil pri posudzovaní poľahčujúcich okolností. Z uvedených dôvodov je výška
pokuty pre každého z účastníkov konania stanovená len na základe obratu z tých predajov, ktoré aj v
skutočnosti realizoval a ktorých sa týkali príslušné aspekty posudzovanej dohody.

Nie je dôležité, aký skutočný dopad posudzovaná dohoda mala a aké boli reálne zisky, resp.
majetkový prospech jej účastníkov. Podstatné je, že jej účastníci komunikovali so svojimi konkurentmi o
skutočnostiach (osobne alebo prostredníctvom mailovej komunikácie), ktoré v záujme fungovania férovej
súťaže majú zostať utajené.

Pri závažnosti porušenia zohľadnil, že horizontálne dohody patria svojou povahou medzi najzávažnejšie
porušenia hospodárskej súťaže; ide o cieľovú dohodu, pri ktorej nie je potrebné preukazovať jej dopad
na trh. Účinok protisúťažného postupu nie je určujúcim kritériom pri posudzovaní primeranej výšky
pokuty (C-194/99 P). Ide o dohodu o cenách, o rozdelení trhu, o výmene citlivých informácií ako aj
o dohodu, ktorá obsahuje znaky koluzívneho správania, v dôsledku ktorého podnikatelia koordinujú
svoje správanie, najmä v procese verejného obstarávania. Nie je pritom rozhodujúce, či sa konkurenti



dojednajú priamo alebo dochádza k dojednaniam, ktoré možno klasifikovať ako nepriame. V dôsledku
existencie tejto dohody bolo medzi konkurentmi eliminované riziko neistoty o vzájomnom budúcom
správaní.

Predajná sieť predajcov automobilov značky Volkswagen bola počas trvania posudzovanej dohody
relatívne stabilná. Táto skutočnosť je daná okrem iného aj existenciou bariér vstupu, ktoré spočívajú v
autorizácii činnosti. Na to, aby sa subjekt mohol stať predajcom vozidiel značky Volkswagen je potrebné,
aby mal uzatvorenú dílerskú zmluvu s importérom. Takýto postup je vo všeobecnosti charakteristický
pre celú oblasť predaja nových motorových vozidiel a praktizujú ho aj importéri iných značiek. Žalovaný
nezistil, či za účelom dodržiavania dohodnutých podmienok bol stanovený kontrolný mechanizmus,
avšak získal dôkazy o tom, že v prípade zistenia porušenia podmienok predajcovia na to upozorňovali
ostatných predajcov. Posudzované porušenie malo vplyv len na súťažné podmienky medzi predajcami
vozidiel značky Volkswagen a dotýkalo sa len tých zákazníkov, ktorí zakúpili vozidlá tejto značky.
Realizáciou posudzovanej dohody zákazníci mohli zakúpiť vozidlá za vyššie ceny, než aké by zaplatili,
keby dohoda neexistovala a medzi predajcami riadne fungovala súťaž, resp. mohli byť predajcami
priamo alebo nepriamo donútení kúpiť vozidlo u určeného predajcu. Na základe vyššie uvedeného
žalovaný určil koeficient za závažnosť vo výške 3 % z relevantného obratu; likvidačnému charakteru
pokuty má zabrániť horná hranica pokuty vo výške 10 % z celkového obratu účastníka konania (§ 38
zákona č. 136/2001 Z.z.).

Z hľadiska dĺžky porušovania žalovaný určil ako začiatok konferenciu v Hronseku dňa
5.11.2010 s výnimkou podnikateľov Š-AUTOSERVIS Vranov, Auto Unicom Zvolen, AUTOCENTRUM
BYSTRIANSKY, HÍLEK, ktorí sa konferencie nezúčastnili. Podnikateľom HÍLEK a AUTOCENTRUM
BYSTRIANSKY stanovil začatie porušovania na dátum 2.2.2011, kedy im bola zaslaná tabuľka s
maximálnymi zľavami, ktorá obsahovala aj poznámku o poskytovaní zľavy o 1% nižšej pre zákazníka z
iného regiónu. Podnikateľom AUTOMAX PLUS a Š-AUTOSERVIS Vranov stanovil začatie porušovania
na 19.5.2011, kedy má žalovaný prvý dôkaz, že museli vedieť o existencii dohody minimálne o
poskytovaní maximálnych zliav a výmeny informácií.

Účasť podnikateľa Auto Unicom na porušovaní žalovaný posudzoval od 5.11.2010 (konferencia v
Hronseku) do 17.5.2012, kedy prišlo k predaju časti podniku podnikateľovi Auto Unicom Zvolen. Od
tohto dátumu podnikateľ Auto Unicom nepôsobil v oblasti predaja vozidiel značky Volkswagen.

V prípade dĺžky porušovania účastníka konania Auto Unicom Zvolen žalovaný posudzoval jeho konanie
od 18.5.2012; prvým dôkazom je mailová komunikácia zo dňa 25.1.2013, v ktorej zamestnanec DOVE
navrhuje novú výšku zliav a ďalší predajcovia na jeho mail reagovali.

Pri posudzovaní poľahčujúcich okolností žalovaný prihliadol na vyjadrenia účastníkov konania, ktoré
poskytli k výzve a k doplneniu výzvy v pôvodnom prvostupňovom konaní.

Žalovaný nezistil žiadne okolnosti, ktoré by ho oprávňovali na zníženie pokuty z dôvodu uplatnenia
poľahčujúcich okolností, ani na zvýšenie pokuty voči účastníkovi konania Porsche Slovakia, Auto
Gábriel, AUTONOVO, Autoprofit, BOAT, HÍLEK a AUTOCOMODEX.

Podnikateľ PIASK vyvíjal zvýšenú aktivitu vo vzťahu k posudzovanej dohode, jeho zamestnanci boli
počas trvania dohody aktívni pri príprave a rozposielaní tabuliek s upravenými maximálnymi zľavami, aj
pri udržiavaní fungovania dohody. Žalovaný ich vyhodnotil ako priťažujúce okolnosti, na základe ktorých
mu zvýšil pokutu o 5 %.

Žalovaný disponuje dôkazmi, ktoré preukazujú zvýšený podiel aktívnej účasti podnikateľa ARAVER na
realizácii posudzovanej dohody a udržiavanie jej fungovania. Práve podnikateľ ARAVER bol aktívny pri
organizovaní stretnutí predajcov v jeho priestoroch v Nitre, rozposielal pozvánky, ostatní účastníci mu
potvrdzovali účasť na stretnutiach. Keďže spoločnosť ARAVER odmietla poskytnúť informácie o stretnutí
dňa 13.2.2013 ako aj o ďalších predajcoch, ktorých na toto stretnutie pozvala, žalovaný jej konanie
vyhodnotil ako obštrukcie zo strany podnikateľa pri prešetrovaní prípadu, s cieľom sťažiť postup konania.
Vedomé sťaženie postupu konania je priťažujúcou okolnosťou, na základe ktorej jej zvýšil pokutu o 5 %.



Žalovaný nedisponuje dôkazmi, ktoré by preukazovali, že podnikatelia Auto Unicom, Auto Unicom
Zvolen, AUTOMAX PLUS, DOVE, DS-CAR, GALIMEX, PO CAR, Š-AUTOSERVIS
Vranov a AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY implementovali posudzovanú dohodu v časti týkajúcej sa
koordinovaného postupu v procese verejného obstarávania alebo inej obdobnej súťaže. Z uvedeného
dôvodu im znížil pokutu o 30 %. Spoločnostiam GALIMEX a Š-AUTOSERVIS Vranov znížil pokutu
o ďalších 10% vzhľadom na ich pasivitu a nepreukázanie, žeby sa aktívne zapájali do kontroly
dodržiavania dohody alebo inak v rámci dohody vystupovali.

Vzhľadom na leniency žiadosti 1 a 2 žalovaný aplikoval § 38d ods. 6 zákona č. 136/2011 Z.z. v znení
účinnom od 1.7.2014 a podmienky účasti na programe zhovievavosti podľa odsekov 3 a 4 všetkých
žiadateľov patriacich do jednej ekonomickej skupiny, ktorí podali spoločnú žiadosť, sa považujú za
splnené, iba ak tieto podmienky splní každý z týchto žiadateľov. Na účely určenia, či žiadatelia patria do
rovnakej ekonomickej skupiny, žalovaný vychádza zo vzťahov priamej alebo nepriamej kontroly podľa §
9 ods. 4 zákona, obaja žiadatelia patria do jednej ekonomickej skupiny, keď kontrolu nad oboma týmito
podnikateľmi vykonávajú podnikatelia Porsche Holding a Porsche Automotive Investment. Žalovaný
vyhodnotil obsah žiadosti o neuloženie pokuty vo vzťahu k obom žiadateľom 1 a 2 (Porsche Slovakia
a PIASK) a dospel k záveru, že u oboch boli splnené všetky podmienky na neuloženie pokuty podľa
§ 38d ods. 1 v spojení s § 38d ods. 3 zákona. Z uvedených dôvodov podnikateľom PIASK a Porsche
Slovakia pokutu v tomto konaní neuložil. Nezistil pritom skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo
strany leniency žiadateľov 1 a 2 došlo k porušeniu podmienky na zaradenie do programu zhovievavosti
uvedenej v § 38d ods. 3 písm. a/, písm. b/, písm. c/ zákona č. 136/2011 Z.z.

K leniency žiadateľovi 3 (Autoprofit) žalovaný uviedol, že mu znížil pokutu o 30%, aj keď neuvádzal
úplne nové skutočnosti a nepredkladal nové dôkazy (žalovaný ich už mal k dispozícii od leniency
žiadateľov 1 a 2), je zrejmé, že tieto skutočnosti predložil nezávisle od predchádzajúcich leniency žiadostí
a jeho informácie o stretnutiach v ARAVERi v Nitre prispeli k preukázaniu spôsobu komunikácie medzi
predajcami. Uvádzal niektoré skutočnosti (stretnutie predajcov dohodnuté v hoteli Sitno vo Vyhniach,
informácia o tom, že časť predajcov sa mala stretávať zvlášť), ktoré sa ukázali ako nepreskúmateľné a
nepotvrdzuje ich, ani nevyvracia žiaden z listinných dôkazov ani tvrdenie žiadneho z účastníkov konania.

Žalovaný znížil podnikateľovi BOAT pokutu o 50 %, pretože ním predložené dôkazy predstavovali
významnú pridanú hodnotu k dôkazom, ktorými už disponoval. Žalovaný však zároveň konštatoval,
že vzhľadom na dlhý časový odstup a množstvo osôb, ktoré boli do porušovania zapojené a ktoré
jednotlivé skutočnosti vnímali a pamätajú si subjektívne rozdielne, dochádza pri interpretácii dôkazov k
ich čiastočnému skresľovaniu, čo vedie k rozporom a nepresnostiam, ktoré nie je možné spätne presne
posúdiť. Listom doručeným úradu dňa 18.12.2019 BOAT požiadal o začatie konania o urovnaní a jeho
vyhlásenie obsahuje všetky náležitosti podľa § 3 vyhlášky o urovnaní a v zmysle § 4 vyhlášky o urovnaní
znížil pokutu o 30 %. Žalovaný nesúhlasil s návrhom urovnania spoločnosti Auto Unicom.

Žalovaný uložil podnikateľovi ARAVER aj zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov
podľa § 38h v spojení s § 44e zákona č. 136/2011 Z.z.

7. Rada Protimonopolného úradu SR (ďalej aj len Rada úradu alebo Rada PMÚ SR) druhostupňovým
rozhodnutím č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020 zmenila prvostupňové rozhodnutie č. 2020/DOH/
POK/1/2 zo dňa 3.2.2020 nasledovne:

i. bod II výroku znie:

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2014, za konanie uvedené v bode
I. výrokovej časti tohto rozhodnutia ukladá podnikateľovi Auto Unicom, s.r.o., pokutu vo výške 85.019,30
€, ktorú je povinný uhradiť do 180 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia,

ii. bod III. výroku znie:

A. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 17.4.2016, za konanie uvedené v
bode I. výrokovej časti tohto rozhodnutia ukladá podnikateľom:

- A R A V E R a. s., pokutu vo výške 1.305.526,10 €,



- Auto Gábriel, s.r.o. Košice, pokutu vo výške 762.524,15 €,
- Auto Unicom Zvolen, s.r.o., pokutu vo výške 167.313,05 €,
- AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., pokutu vo výške 86.130,80 €,
- AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., pokutu vo výške 400.720,45 €,
- AUTOMAX PLUS s.r.o., pokutu vo výške 109.173,05 €,
- AUTONOVO, a.s., pokutu vo výške 690.806,75 €,
- DOVE, s.r.o., pokutu vo výške 165.941,25 €,
- DS - CAR, s.r.o., pokutu vo výške 443.934,05 €,
- G A L I M E X s.r.o., pokutu vo výške 525.674,90 €,
- HÍLEK a spol., a.s., pokutu vo výške 443.925,50 €,
- PO CAR, s.r.o., pokutu vo výške 380.802,75 €,
- Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., pokutu vo výške 187.065,45 €,
ktorú sú všetci vyššie uvedení podnikatelia povinní uhradiť do 180 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozhodnutia,

B. Podľa § 38 ods. 1 v spojení s § 38d ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 17.4.2016,
za konanie uvedené v bode I. výrokovej časti tohto rozhodnutia ukladá podnikateľovi Autoprofit, s.r.o.,
pokutu vo výške 619.070,35 €, ktorú je povinný uhradiť do 180 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozhodnutia,

C. Podľa § 38 ods. 1 v spojení s § 38d ods. 2 a s § 38e zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do
17.4.2016 v spojení s § 4 ods. 1 vyhlášky Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 171/2014 Z.z.,
ktorou sa ustanovujú podrobnosti o podmienkach urovnania, za konanie uvedené v bode I. výrokovej
časti tohto rozhodnutia ukladá podnikateľovi BOAT a.s., pokutu vo výške 355.909,90 €, ktorú je povinný
uhradiť do 180 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia,

iii. bod IV. znie:

Podľa § 38h ods. 1 v spojení s ustanovením § 44e zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2016
ukladá podnikateľovi A R A V E R a. s., zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov od
právoplatnosti konečného rozhodnutia.

Bod I. výrokovej časti zostal nezmenený.

Rada PMÚ v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že prvostupňové rozhodnutie bolo dostatočne a
presvedčivo odôvodnené. Vzhľadom na to, že prvostupňový orgán sa s väčšinou vznesených námietok
dostatočne vysporiadal, pričom totožné argumenty účastníci použili aj v podaných rozkladoch proti
prvostupňovému rozhodnutiu, Rada úradu preto určité skutočnosti iba doplnila a zdôraznila závery
uvedené prvostupňovým orgánom, ktoré považuje za kľúčové pre posúdenie veci. Nepovažuje za
potrebné opakovať text prvostupňového rozhodnutia, keď tento považuje za dostatočný a presvedčivý;
treba mať na pamäti, že prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie tvoria jeden celok.

Prvostupňový správny orgán správne aplikoval hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z. v
znení účinnom do 30.6.2016 v čase dokonania trvajúceho správneho deliktu. Iba v prípade účastníka
Auto Unicom bola účasť na posudzovanej dohode určená iným obdobím od 5.10.2010 do 17.5.2012, a
preto na jeho konanie úrad aplikoval hmotnoprávne ustanovenia zákona v znení účinnom do 30.6.2014.
V súlade s Nariadením Rady (ES) č. 1/2003 aplikoval na posúdenie dohody aj čl. 101 ZFEU a použil
procesné ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z.

Rada PMÚ sa nestotožnila s námietkou, že voči niektorým účastníkom konania úrad nerozhodol v
zákonom stanovenej lehote. Úrad začal správne konanie dňa 3.6.2016, rozhodnutiami predsedu úradu
zo dňa 16.11.2016, 19.5.2017, 10.11.2017 a 4.4.2018 bola predĺžená lehota na vydanie rozhodnutia
vo veci v súhrnnej dĺžke o 24 mesiacov. Úrad vo veci rozhodol, avšak vo výroku neodkázal na všetky
relevantné ustanovenia, čo je pochybenie, ktoré možno odstrániť v druhostupňovom konaní. Rada úradu
sa totiž v tejto súvislosti nezaoberá niečím, s čím by sa už nezaoberal prvostupňový orgán.

Rada úradu nevyhovela návrhu niektorých účastníkov konania na nariadenie ústneho pojednávania.
Rada úradu zohľadnila, že prvostupňový orgán v rámci konania pred ním nariadil ústne pojednávanie,



kde sa účastníci konania, s výnimkou dvoch novopribratých účastníkov konania, mohli ústne vyjadriť.
Noví účastníci konania sa zároveň mohli oboznámiť s priebehom ústneho pojednávania v zápisnici z
pojednávania. Skutkový stav je zistený dostatočne na meritórne rozhodnutie, účastníci sa k sporným
otázkam opakovane vyjadrili a Rada úradu prihliadla aj na zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania.
Kľúčová otázka, či posudzovaná dohoda má vertikálny alebo horizontálny charakter, je v tomto konaní
posudzovaná na základe súboru dôkazov posudzovaných v celkovom kontexte a nie je v tomto prípade
závislá na výklade jedného alebo viacerých e-mailov.

Rada PMÚ nesúhlasila, že úrad vykonaním inšpekcie s odstupom dlhšieho času od doručenia leniency
žiadostí predĺžil zákonnú lehotu pre vydanie rozhodnutia v zmysle § 30 zákona č. 136/2001 Z.z.
takmer o 12 mesiacov, a že vykonal inšpekciu v priestoroch spoločností ARAVER a HÍLEK mimo
riadne začatého správneho konania. Rade úradu nebolo zrejmé počítanie lehôt účastníkmi konania.
Lehota na vydanie rozhodnutia začala plynúť otvorením správneho konania a vykonanie inšpekcie pred
začatím správneho konania ju nijako teda nemohlo ovplyvniť. Rovnako tak nemohlo dôjsť k predĺženiu
subjektívnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty, ktorá je pevne stanovená zákonom a začína plynúť
otvorením správneho konania. To, či úrad vykoná inšpekciu pred alebo počas správneho konania, je
na posúdení okolností každého prípadu. Na účely vykonania inšpekcie nemožno od úradu požadovať,
aby disponoval nejakým uceleným súborom dôkazov, ale postačujúce je, aby vedel preukázať dôvodné
podozrenie o porušení zákona, ktoré má v úmysle inšpekciou overiť. Keďže však inšpekcia využíva práve
moment prekvapenia podnikateľa s cieľom získať čo najviac dôkazov, je nepochybne racionálne vykonať
inšpekciu v čase, keď podnikateľ ešte nie je oboznámený s tým, že úrad vo veci koná. Podnikatelia
však nie sú v tejto fáze šetrenia úradu ukrátení na ich právach, ktoré nie sú síce totožné s tými, ktoré
prislúchajú účastníkom konania, avšak umožňujú im dostatočne obhajovať svoje právom chránené
záujmy vrátane možnosti domáhať sa ochrany svojich práv na nestrannom súde.

Podľa Rady PMÚ bol predmet poverenia na vykonanie inšpekcie v priestoroch spoločností ARAVER
a HÍLEK špecifikovaný veľmi podrobne: „Úrad získal podklady a informácie, na základe ktorých
má podozrenie o účasti podnikateľa HÍLEK a spol. /ARAVER a.s., na uzatvorení a plnení dohody
obmedzujúcej hospodársku súťaž zakázanej podľa § 4 ods. 1 zákona a podľa čl. 101 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, na trhu predaja osobných a ľahkých úžitkových vozidiel značky VOLKSWAGEN na
území Slovenskej republiky, v období od roku 2008 až po súčasnosť medzi podnikateľmi... Úrad získal
informácie a podklady, podľa ktorých účastníci dohody mali uzatvoriť a plniť dohodu obmedzujúcu
hospodársku súťaž, ako výsledok všeobecnej tendencie spolupracovať pri určovaní ich správania na
trhu s cieľom zníženia intenzity súťaže medzi účastníkmi dohody, ktorá mohla mať počas jej trvania
rôzne úrovne intenzity a frekvencie jej aplikácie a súčasne mala mať viacero foriem, a to: formu priameho
alebo nepriameho určenia maximálnej výšky zliav poskytovaných zákazníkom, t. j. formu cenovej
dohody; formu priameho alebo nepriameho určenia výšky medziregionálnych zliav, t. j. formu územného
rozdelenia trhu; formu koordinácie postupu pri predkladaní súťažných ponúk v procese verejného
obstarávania, v obchodných verejných súťažiach alebo iných obdobných súťažiach, ktoré boli vyhlásené
pre osobné a ľahké úžitkové vozidlá značky VOLKSWAGEN. Úrad má na základe získaných podkladov
a informácií podozrenie, že medzi účastníkmi dohody mohlo dochádzať ku koordinácii predovšetkým
formou dojednania o predložení tzv. krycej ponuky, resp. ponuky, ktorá neuspeje, prípadne mohlo ísť
o dohodu, podstatou ktorej bolo nepredloženie ponuky; formu výmeny citlivých obchodných informácií
súvisiacich s určením maximálnej výšky zliav, s určením výšky medziregionálnych zliav a informácií
súvisiacich s koordináciou postupu pri predkladaní súťažných ponúk v procese verejného obstarávania,
v obchodných verejných súťažiach alebo iných obdobných súťažiach.“

Poverenie na vykonanie inšpekcie okrem popisu predmetu obsahuje aj podrobné odôvodnenie: „Úrad
disponuje informáciami a podkladmi, podľa ktorých sa mal tento podnikateľ aktívne zúčastňovať na
konaní, ktoré je predmetom inšpekcie. Z podkladov a informácií, ktoré má úrad k dispozícii vyplýva, že
podnikateľ HÍLEK a spol., a.s., aktívne komunikoval prostredníctvom emailov s ostatnými účastníkmi
dohody o uplatňovaní dohody v praxi a podieľal sa aj na uplatňovaní kontrolného mechanizmu realizácie
možnej dohody obmedzujúcej súťaž zo strany ostatných účastníkov dohody. Medzi podnikateľom HÍLEK
a spol., a.s., a ostatnými účastníkmi dohody malo dochádzať k výmene citlivých informácií týkajúcich sa
predmetu inšpekcie, ktoré umožňovali zabezpečenie realizácie dohody a jej kontrolu v praxi. Podnikateľ
HÍLEK a spol., a.s., mal napríklad vypracovať cenovú ponuku pre konkrétneho zákazníka a túto
poskytnúť konkurenčnému predajcovi, ako aj poskytovať informácie ostatným predajcom o zľavách pre
konkrétnych zákazníkov. Podľa získaných informácii a podkladov bol tiež podnikateľ HÍLEK a spol., a.s.,



oboznamovaný s obsahom komunikácie, ktorá prebiehala medzi ostatnými účastníkmi dohody. Úrad
má k dispozícii aj ďalšie podklady a informácie z ktorých vyplýva, že podnikateľ HÍLEK a spol., a.s.,
mal vedomosť o dohodnutých pravidlách týkajúcich sa postupu pri podávaní ponúk v procese verejného
obstarávania a verejných obchodných súťaží a sám sa aj na takýchto konaniach zúčastnil. Z informácii,
ktoré úrad má tiež ďalej vyplýva, že podnikateľ HÍLEK a spol., a.s., bol v jednom prípade účastníkom
stretnutia predajcov, ktorých predmetom malo byť prerokovanie postupu predajcov a ktoré organizoval
iný z účastníkov dohody.“

Ako účel inšpekcie úrad v poverení uviedol: „získanie podkladov a informácií na overenie skutočností
opísaných v predmete tohto poverenia, o ktorých má úrad vedomosť už ku dňu vykonania inšpekcie
a ktoré odôvodňujú vykonanie inšpekcie, t. j. ich potvrdenie, ale aj vyvrátenie, ako aj získanie ďalších
informácii, ktoré úradu ešte nie sú známe alebo nie sú plne identifikované, a súvisia s týmto podozrením.
Účelom inšpekcie u podnikateľa HÍLEK a spol., a.s., je teda získanie ďalších dôkazov o existencii,
charaktere a fungovaní možnej dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, ktorá je popísaná v predmete
tohto poverenia, o jej trvaní a účasti jednotlivých strán dohody, resp. iných subjektov na nej, ktoré by
podnikateľ s najväčšou pravdepodobnosťou nepredložil na žiadosť úradu dobrovoľne, ale naopak mohol
by sa pokúsiť ich skryť, zatajiť alebo zničiť, aby zabránil odhaleniu možného protisúťažného správania,
z ktorého je podozrivý on a iní podnikatelia.“

Účastníci konania, u ktorých sa uskutočnila inšpekcia, teda mali možnosť identifikovať, čoho sa inšpekcia
týka, v akom rozsahu mali poskytnúť úradu súčinnosť, a tým uplatňovať svoje právo na obhajobu. V
zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci 97/87 až 99/87 Komisia nie je povinná oznámiť adresátovi
rozhodnutia o inšpekcii všetky informácie týkajúce sa predpokladaných porušení, ktoré má k dispozícii,
ani dôkladne právne kvalifikovať tieto porušenia, pokiaľ jasne uvedie domnienky, ktoré má v úmysle
preveriť. Rozsudok ESĽP vo veci Delta pekárny, a.s., na ktorý poukazujú účastníci konania, primárne
riešil efektívnosť ex post súdnej kontroly v prípade absencie súdnej kontroly ex ante. K súladu právnej
úpravy v SR s rozsudkom vo veci Delta pekárny, a.s., sa pritom už viackrát vyjadroval aj Najvyšší
súd SR (1Sžz/10/2014, 1Sžz/6/2014, 10Sžz/5/2014), ktorý konštatoval, že slovenský právny poriadok
a postupy pri ochrane pred nezákonným zásahom vyhovujú požiadavkám stanoveným ESĽP v prípade
Delta pekárny a.s.

Rada PMÚ neakceptovala námietky účastníkov konania týkajúce sa postupu úradu v súvislosti
so skopírovaním údajov so súkromnou komunikáciou u zamestnancov podnikateľa ARAVER, resp.
komunikáciou s jeho právnym zástupcom. Úrad dostatočne vysvetlil, že počas výkonu inšpekcie v
podnikateľských priestoroch prehliadal zariadenia, ktoré dotknutí zamestnanci podľa ich vlastného
vyjadrenia využívajú na plnenie pracovných úloh. Zo zápisu z priebehu inšpekcie nevyplýva, že
by prítomných zamestnancov úradu na existenciu takejto pošty v pracovných zariadeniach vopred
upozornili. Je však logické, že ak zamestnanec úradu prehliada zariadenie v podnikateľských
priestoroch, ktoré je preukázateľne využívané na podnikateľskú účely, nie je odôvodnené od neho
očakávať, aby s obsahom v zariadení nakladal ako so súkromnou poštou. Úrad postupoval tak, aby
neboli porušené práva dotknutej osoby u podnikateľa. Ako uvádza úrad v bode 549 prvostupňového
rozhodnutia nosiče, ktoré boli odnesené z podnikateľských priestorov boli riadne zapečatené v
prítomnosti zástupcov podnikateľa a následne uložené v zabezpečených priestoroch úradu. K
odpečateniu dochádzalo vždy len v prítomnosti zástupcov podnikateľa, o čom bol vo všetkých prípadoch
spísaný zápis. Rada úradu nezistila žiadne indície ohľadne možnej manipulácie s týmito nosičmi.

Úrad nemohol porušiť telekomunikačné tajomstvo, keďže toto požíva ochranu len od okamihu podania,
resp. odoslania až do dodania, resp. prevzatia správy adresátom - príjemcom, teda počas ich prepravy.
Vyplýva to z formulácií v zákone č. 351/2011 Z.z. („obsah prenášaných správ“) a z trestného zákona
(„porušenie tajomstva prepravovaných správ“). Rada PMÚ nesúhlasí s výkladom účastníka konania, v
zmysle ktorého skutočnosť, či je správa prenášaná, závisí od spôsobu a formy jej uloženia. Inšpekcia
bola vykonávaná v podnikateľských priestoroch na zariadeniach a úložiskách, ktoré sám podnikateľ
identifikoval ako pracovné, resp. tie, ku ktorým majú zamestnanci, ako aj samotný podnikateľ prístup
vzhľadom na výkon ich pracovnej činnosti.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžhk/1/2017 zo dňa 20.2.2020, vo veci
Chemkostav, tento sa týkal skutkovo inej veci. Rada úradu sa nestotožnila s porovnaním získania
dôkazu, ktorým bol v danom prípade prepis záznamu odposluchov a SMS správ získaných použitím



ITP, ktorý podlieha osobitnému režimu a musí spĺňať kritériá podľa zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane
súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon č. 166/2003 Z.z.). Úrad nezískal telekomunikačné tajomstvo a právo na oboznamovanie sa s
informáciami podnikateľov, ktoré súvisia s ich podnikateľskou činnosťou, mu vyplýva priamo zo zákona
s cieľom zabezpečovať verejný záujem na ochrane hospodárskej súťaže.

Úrad v prvostupňovom rozhodnutí správne určil okruh účastníkov aj správne posúdil nástupníctvo pri
spoločnostiach Auto Unicom - Auto Unicom Zvolen a ekonomické nástupníctvo pri spoločnostiach
AUTOMAX PLUS - AUTOMAX. Rada PMÚ závery o určení okruhu účastníkov konania podporila aj
rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ vo veciach C-68/12, 6/64, 106/77, C-198/01, C-280/06, T-134/94,
T-531/15:

- čl. 101 ods. 1 ZFEU sa má vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie dohody obmedzujúcej súťaž
nie je nevyhnuté preukázať osobné konanie štatutárneho zástupcu podniku alebo osobitný súhlas tohto
zástupcu v podobe splnomocnenia s konaním svojho zamestnanca, ktorý sa zúčastnil na protisúťažnom
stretnutí. Z uvedeného je zrejmé, že ani konanie zamestnanca bez vedomia štatutárneho orgánu
nevyviňuje podnikateľa zo zodpovednosti. Prípadné škody spôsobené spoločnosti si táto musí vymáhať
od zodpovedných osôb inou právnou cestou,

- ak porušovateľ predá jeho aktíva tretej strane, zodpovednosť „nasleduje“ tieto aktíva iba vo
výnimočnom prípade, a to vtedy ak prevádzateľ aktív, t.j. pôvodný porušovateľ, prestal právne existovať
alebo ukončil všetky svoje hospodárske aktivity,

- potvrdenie aplikácie ekonomického nástupníctva v prípade, ak pôvodný porušovateľ existuje síce
právne, avšak prestal existovať fakticky, keďže viac nevykonáva žiadnu významnú hospodársku činnosť,
čím by uloženie pokuty strácalo akýkoľvek efekt. V tomto prípade pôvodný porušovateľ previedol svoje
aktíva počas obdobia porušovania na nástupnícku spoločnosť, pôvodný porušovateľ prestal podnikať
a na jeho majetok bol vyhlásený konkurz, zatiaľ čo nástupnícka spoločnosť prevzala jeho podnikanie.
Napriek skutočnosti, že pôvodný porušovateľ právne existoval aj v čase prijímania rozhodnutia o
porušení, Všeobecný súd zohľadnil, že fakticky prestal existovať a jeho ekonomický nástupca je
zodpovedný za celé obdobie porušovania. Nebolo preto odôvodnené, aby úrad v tomto konaní konal
s podnikateľom v konkurze alebo so správcom konkurznej podstaty, keď podnikateľ, ktorý prestal
vykonávať hospodársku činnosť má ekonomického nástupcu, a to aj s poukazom na § 47 zákona č.
7/2005 Z.z.

Úrad v prvostupňovom rozhodnutí správne formuloval výrok, je z neho zrejmé, podľa akých ustanovení
postupoval, akého skutku sa výrok týkal, kto sa skutku dopustil, v akom časovom období, v akej oblasti,
spôsob spáchania deliktu, miesto spáchania deliktu a uložená sankcia. V niektorých častiach výroku
prvostupňového rozhodnutia bolo síce chybne uvedené označenie zákona - nesprávne bol uvedený
zákona č. 346/1990 Zb., hoci správne mal byť uvedený zákon č. 347/1990 Zb.; Rada PMÚ však túto
chybu v písaní odstránila druhostupňovým rozhodnutím.

Rada PMÚ zohľadnila niektoré námietky účastníkov konania a v týchto častiach zmenila prvostupňové
rozhodnutie (výroky II. a III.):

- vo vzťahu k výroku II prvostupňového rozhodnutia Rada PMÚ súhlasila s námietkou účastníkov konania
týkajúcou sa uloženia pokuty leniency žiadateľom 3 a 4. Podľa Rady úradu vo vzťahu k podnikateľovi
Autoprofit, ktorému bola znížená pokuta na základe aplikácie leniency programu, prvostupňový orgán
neuviedol právny predpis, na základe ktorého mu znížil pokutu. Ani vo vzťahu k účastníkovi konania
BOAT prvostupňový orgán neuviedol právny predpis, na základe ktorého mu znížil pokutu, no v jeho
prípade absentuje aj urovnanie. Vzhľadom na uvedené Rada úradu výrok zmenila,

- Rada úradu tiež zmenila nesprávne uvedený právny predpis, na ktorý odkazoval úrad pri ukladaní
pokuty účastníkovi konania Auto Unicom. Keďže tento účastník konania sa podieľal na protisúťažnom
konaní iba do 17.5.2012, pokuta mu musí byť uložená podľa zákona účinného v čase porušovania, t.j.
do 30.6.2014. Rada úradu zároveň zohľadnila, že neskoršia právna úprava nie je pre tohto účastníka
konania priaznivejšia. Na samotnom vecnom posúdení sa však touto zmenou nič nemení.



Rada PMÚ sa nestotožnila s námietkami účastníkov konania, že úrad vo vzťahu k leniency žiadateľom 1
a 2 vôbec nerozhodol. Rada PMÚ má za to, že výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje závery úradu
vo vzťahu k spoločnostiam Porsche Slovakia a PIASK, keď konštatuje, že porušili zákon. V nasledujúcich
bodoch výroku, ktorými sa ukladá sankcia, nie je dôvodné týchto dvoch účastníkov konania uvádzať,
nakoľko im žiadna sankcia nebola uložená vzhľadom na ich leniency žiadosti 1 a 2, čo vyplýva z
odôvodnenia. Rada PMÚ neakceptovala názor, že bolo povinnosťou úradu priamo vo výroku rozhodnúť
o neuložení pokuty, resp. neuložení zákazu účasti vo verejnom obstarávaní, pretože takýto postup z §
38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. nevyplýva. Česká právna úprava, na ktorú sa odvolávajú niektorí
účastníci, sa v tejto otázke líši od slovenskej právnej úpravy.

Podľa § 38h ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, úrad uloží podnikateľovi
zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu
za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo
verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným
obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou. Z uvedeného ustanovenia
podľa Rady PMÚ vyplýva, že úrad vždy tam, kde za porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž
spočívajúcej v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej
obdobnej súťaži ukladá pokutu, je povinný uložiť súčasne aj zákaz účasti vo verejnom obstarávaní. To
znamená, že zákaz je ukladaný ako sankcia v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie zákona a
ukladá sa pokuta. Podľa Rady PMÚ úrad teda musí na základe § 38h uložiť zákaz na obdobie troch rokov
do budúcna, pokiaľ sa neuplatní program zhovievavosti alebo nebude využitý inštitút urovnania. Táto
doba zákazu začne plynúť až po tom, čo bude rozhodnutie úradu konečné. Rada PMÚ poukázala na to,
že zákon nemožno vykladať formalisticky tak, že slovo „uložil“ znamená, že samostatným rozhodnutím
musela byť uložená pokuta. Oddeľovanie týchto dvoch sankcií do dvoch samostatných konaní nemá
žiaden význam. Zákon vyžaduje, aby sankcia zákazu účasti vo verejnom obstarávaní bola uložená vždy
tam, kde bola konštatovaná dohoda a uložená za ňu pokuta. V prípade, že by zákonodarca mal v úmysle
uloženie tejto sankcie časovo odčleniť, uviedol by to jednoznačne do zákona, čo sa nestalo.

Dôkazným štandardom v súťažných veciach je rovnováha pravdepodobnosti. Súdny dvor EÚ odmietol
tézu splnenia dôkazného štandardu „nad rozumnú pochybnosť“ vo veci T-53/03. Získané dôkazy
preukazujú rôzne druhy zakázanej komunikácie, buď na bilaterálnej úrovni medzi dvomi predajcami
alebo medzi viacerými či všetkými predajcami. V niektorých prípadoch bol súčasťou komunikácie
aj importér. V niektorých prípadoch na zaslaný e-mail reagovali ostatní účastníci, inokedy boli iba
prijímateľom, resp. prijímateľmi. Získané dôkazy pritom nepreukazujú pasívnu rolu predajcov, práve
naopak preukazujú, že jednotliví predajcovia aktívne kontrolovali dohodu o nekonkurovaní si, navzájom
si odchýlky od dohody vyčítali a opakovane si sľubovali tiež budúcu zakázanú spoluprácu. Takto zistený
skutkový stav bol dostatočný na rozhodnutie vo veci.

Úrad pri dokazovaní vychádzal zo štyroch leniency žiadostí a dôkazov k nim priložených, takisto zo
záverov inšpekcie v priestoroch predajcov ARAVER a HÍLEK a vyjadrení účastníkov konania. Podľa
Rady PMÚ leniency program alebo program zhovievavosti je najdôležitejší a najefektívnejší nástroj na
odhaľovanie dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž. Obmedzenie hospodárskej súťaže vo forme
kartelov je náročné odhaliť, keďže aktéri hľadajú čoraz sofistikovanejšie spôsoby zahladenia stôp
svojho správania v snahe vyhnúť sa odhaleniu a následnému potrestaniu. Spolupráca účastníka dohody
s úradom prostredníctvom programu zhovievavosti sa častokrát stáva jediným spôsobom ako tajnú
protisúťažnú dohodu na trhu odhaliť a potrestať. Dôkazná hodnota predloženého dôkazu v leniency
programe nemôže byť spochybnená len na základe toho, že bola predložená žiadateľom o neuloženie
pokuty, najmä s poukazom na to, že účastník dohody uvádza tvrdenia a predkladá dôkazy aj proti
sebe samému, ktoré ho usvedčujú z porušenia zákona (majú charakter sebaobvinenia). Takýto dôkaz
je považovaný za vierohodný, pokiaľ nebol rovnako silným dôkazom vyvrátený. Priznanie jedného
podnikateľa obvineného z účasti na karteli, správnosť ktorého je napadnutá niekoľkými podnikateľmi,
nemôže byť považované za dostačujúci dôkaz porušenia pokiaľ nie je podporené ďalším dôkazom
(T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00). Európska komisia zdôraznila, že podania urobené leniency
žiadateľom majú zvlášť vysokú dôkaznú hodnotu, keďže boli urobené na základe vyjadrení priameho
svedka kartelu a boli urobené v mene spoločnosti, čo predstavuje vždy vyššiu dôkaznú hodnotu,
ako keď sú urobené iba v mene jej zamestnanca. Všetci štyria účastníci konania predkladali dôkazy
proti sebe tým, že priznali svoju účasť na dohode obmedzujúcej súťaž a svoje tvrdenia sa snažili



preukázať dôkazmi vo forme vyjadrení a najmä formou písomnej komunikácie medzi nimi pochádzajúcej
z rozhodného obdobia existencie kartelu, čo zvyšuje ich dôkaznú hodnotu. Importér priznal svoju
účasť na protisúťažnom správaní vo forme horizontálnej dohody, ktorá sa považuje za najzávažnejšie
porušenia súťažného práva, a to tým, že tomuto napomáhal a toleroval ho.

Nie je pravdou, že podnikatelia v postavení leniency žiadateľov nepredkladali informácie proti sebe.
Predkladali ich už pred začatím samotného konania alebo v jeho skoršej fáze, pričom bez spolupráce
leniency žiadateľov nie je zrejmé, či by sa úradu takúto dohodu podarilo odhaliť, keďže väčšina dôkazov
pochádza práve od leniency žiadateľov alebo z inšpekcií vykonaných na základe oznámenia leniency
žiadateľov. Všetci štyria leniency žiadatelia potvrdili existenciu dohody obmedzujúcej hospodársku
súťaž.

Prvostupňový správny orgán správne ustálil začiatok protisúťažného konania - konferenciou v
Hronseku dňa 5.11.2010 a túto skutočnosť mal podporenú listinnými dôkazmi. Správne špecifikoval
aj komunikačnú platformu medzi jednotlivými predajcami a importérom alebo len medzi predajcami
navzájom, ktorými boli konferencie organizované importérom, stretnutia mimo oficiálnych podujatí
organizovaných importérom (označované ako chlebíčková party, stretnutia pri malinovke, ktoré sa konali
buď v priestoroch predajcu ARAVER alebo na nešpecifikovanom mieste), elektronická komunikácia.

Dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi dojednania o výške maximálnych zliav a o vecnom a územnom
rozdelení trhu a zákazníkov sú interná tabuľka PIASK s názvom „VO podmienky nové od 8.11.2010“,
e-mail zo dňa 2.2.2011 (dôkaz č. 13), e-mail zo dňa 9.3.2011 (dôkaz č. 14), e-mail zo dňa 5.4.2011
(dôkaz č. 15), e-mail zo dňa 4.5.2011 (dôkaz č. 16), e-mail zo dňa 26.5.2011 (dôkaz č. 20), e-mail zo dňa
19.10.2011 (dôkaz č. 26), e-mail zo dňa 7.2.2012 (dôkaz č. 29), e-mail zo dňa 21.2.2012 (dôkaz č. 30),
e-mail zo dňa 24.7.2012 (dôkaz č. 36), e-mail zo dňa 27.7.2012 (dôkaz č. 38), e-mail zo dňa 20.9.2012
(dôkaz č. 39), e-mail zo dňa 25.1.2013 (dôkaz č. 42), e-mail zo dňa 28.1.2013 (dôkaz č. 43), e-mail zo
dňa 13.2.2013 (dôkaz č. 47), e-mail zo dňa 26.2.2013 (dôkaz č. 49), e-mail zo dňa 18.3.2013 (dôkaz
č. 51), e-mail zo dňa 16.5.2013 (dôkaz č. 56), e-mail zo dňa 27.5.2013 (dôkaz č. 58), e-mail zo dňa
9.8.2013 (dôkaz č. 60), e-mail zo dňa 3.10.2013 (dôkaz č. 63), e-mail zo dňa 14.1.2014 (dôkaz č. 67),
e-mail zo dňa 12.1.2015 (dôkaz č. 75), e-mail zo dňa 14.1.2015 (dôkaz č. 76), e-mail zo dňa 19.2.2015
(dôkaz č. 78), e-mail zo dňa 9.3.2015 (dôkaz č. 79).

Zhromaždené dôkazy potvrdzujú záver, že ak už predajca mal zazmluvneného klienta, tak tento mu
zostal, čiže dohoda platila „mimo zazmluvnených klientov“. Predajcovia tiež priamo usmerňovali svojich
zákazníkov a odkazovali ich na konkurenciu, aj keď sami mohli uzatvoriť so zákazníkom obchod.

Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že účastníci konania aktívne koordinovali svoje správanie vo
verejnom obstarávaní alebo v iných obchodných súťažiach, tak aby bol úspešný konkrétny záujemca,
či už predajca alebo importér. Svedčia o tom dôkazy: e-mail zo dňa 13.9.2010 (dôkaz č. 4), e-mail zo
dňa 17.8.2011 (dôkaz č. 22), e-mail zo dňa 17.8.2011 (dôkaz č. 33), e-mail zo dňa 15.3.2012 (dôkaz č.
31), e-mail zo dňa 22.6.2012 (dôkaz č. 35), e-mail zo dňa 22.1.2013 a 23.1.2013 (dôkaz č. 41), e-mail
zo dňa 1.3.2013 (dôkaz č. 50), e-mail zo dňa 16.4.2013 (dôkaz č. 54), e-mail zo dňa 21.5.2013 (dôkaz
č. 57), e-mail zo dňa 11.6.2013 (dôkaz č. 59), e-mail zo dňa 8.10.2013 (dôkaz č. 64), e-mail zo dňa
28.11.2013 (dôkaz č. 65), e-mail zo dňa 16.12.2013 (dôkaz č. 66), e-mail zo dňa 20.3.2014 (dôkaz č. 69),
e-mail zo dňa 9.6.2014 (dôkaz č. 70), e-mail zo dňa 11.9.2014 (dôkaz č. 72), e-mail zo dňa 29.10.2014
(dôkaz č. 74).

Z hľadiska účasti importéra na posudzovanej dohode Rada PMÚ uviedla, že zákon č. 136/2001 Z.z.
priamo nerozlišuje medzi vertikálnou a horizontálnou dohodu, oba typy sú pokryté ustanoveniami
o zákaze dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž. Jednotlivé typy sa však medzi sebou líšia
závažnosťou, ktorú súťažná autorita zohľadňuje pri ukladaní pokút. Pri posudzovaní, o aký typ dohody
ide, je potrebné zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu. Vertikálny vzťah znamená, že jeden podnikateľ
je dodávateľom druhého podnikateľa, resp. že jeden podnikateľ je odberateľom druhého podnikateľa.
Takýto vzťah nepochybne existuje medzi importérom a distribútormi motorových vozidiel. Samotná účasť
importéra na porušovaní však nezakladá nevyhnutne dôkaz vertikálnej dohody a je potrebné vyhodnotiť
okolnosti každého prípadu samostatne.



Importér Porsche Slovakia, až na niektoré výnimky, už priamo vozidlá nepredáva konečnému
zákazníkovi. V prípade takejto výnimky importér konkuruje iba predajcom ostatných značiek, nie však
predajcom, ktorí tvoria jeho vlastnú predajnú sieť. Zo spisového materiálu vyplýva, že importér sa určitým
spôsobom angažoval v obchodnej politike svojich dílerov aj tým, že im poskytoval odporúčania pre
výpočet marže, tak aby neboli v strate, a to aj s ohľadom na plnenie ich záväzkov voči nemu. Leniency
žiadateľ 1 - importér - v konaní sám uviedol, že predajcovia sa na neho obracali so žiadosťami o riešenie
konfliktov, ktoré medzi nimi vznikali v dôsledku nedodržiavania dohodnutých pravidiel.

Je potrebné uviesť, že za každým podnikateľským správaním je nepochybne určité rácio smerujúce k
zabezpečeniu vlastných záujmov a vyššiemu zisku. Realizácia protisúťažnej vertikálnej dohody rovnako
tak má pre podnikateľa na tzv. upstream (hornom) trhu súťažný význam, cieľ alebo efekt, ktorý sa má
protisúťažným správaním dosiahnuť. Typickým príkladom vertikálnej dohody je napr. dohoda o cenách
pre ďalší predaj; dohoda o obmedzení územia, resp. okruhu zákazníkov, dohoda o obmedzení predajov
konečným užívateľom členmi selektívneho distribučného systému na maloobchodnej úrovni a pod.

Z dôkazov je nepochybné, že prebiehala intenzívna komunikácia medzi predajcami aj bez účasti
importéra alebo tak, že mu táto bola dávaná na vedomie. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí každý dôkaz
z tohto pohľadu vyhodnocoval a uvádzal, kto bol ako konkrétne zapojený do jednotlivej komunikácie.
V tejto súvislosti poukázal napríklad na dôkaz o stretnutí predajcov v máji 2011, v súvislosti s ktorým
sa zástupca importéra vyjadruje k stretnutiu dealerov bez jeho účasti a uvádza, že nerozumie zmyslu
ich stretnutia a diskusii ohľadne zlepšenia predajnej stratégie značky VW bez toho, aby díleri s
importérom najskôr o tom hovorili alebo ho na stretnutie pozvali. Rovnako tak v prípade stretnutia dňa
13.2.2013 v priestoroch spoločnosti ARAVER žiadatelia o leniency 1 a 2 uviedli, že importér o tomto
stretnutí nemal vedomosť. Bolo preukázané len obmedzenie vnútroznačkovej súťaže medzi predajcami
automobilov Volkswagen a nie aj medziznačkovej súťaže. Rada PMÚ nezistila také dôkazy, ktoré by
nepochybne preukazovali, že importér zaviazal svojich predajcov na dodržiavanie určitej ceny v tomto
prípade maximálnej zľavy, t.j. že by on priamo iniciatívne obmedzoval ich slobodu nezávislej tvorby
cien (či už prostredníctvom určenia ceny, resp. jej zložky (zľavy) alebo prostredníctvom odporúčanej
ceny s efektom dodržiavanej ceny). Z dôkazov je zrejmé, že importér o dohode medzi predajcami
vedel a nezasiahol voči tejto, mohol ju podporovať, keďže mu mohla ekonomicky vyhovovať. Zvýšená
vnútroznačková súťaž má totiž isté ekonomické dopady aj na importéra, keď distribútori v snahe byť
konkurenční vyvíjajú na neho tlak s dopadom aj na jeho marže. To, že importér napomáhal uplatňovaniu
posudzovanej dohody, zakladá jeho zodpovednosť za účasť na dohode. Dohoda ako taká upravovala
výšku maximálnych zliav, regionálne rozdelenie zákazníkov ako aj vecné rozdelenie zákazníkov
napríklad pri predajoch realizovaných formou verejných obstarávaní a iných obdobných súťaží a z toho
vyplývajúcu výmenu informácií len vo vzťahu k predajcom. Dôkazy preukazujú horizontálnu dohodu
medzi predajcami automobilov značky Volkswagen v určenom časovom období, ktorej cieľom malo
byť zníženie konkurencie medzi predajcami, aby si mohli zachovať stabilné podiely na trhu a vyššie
zisky. Takéto správanie môže nepochybne prinášať aj ekonomické benefity pre importéra. Rada PMÚ
sa však plne nestotožnila s názorom úradu, že preukázanie inej úlohy importéra v celkovom fungovaní
dohody by nemalo žiaden vplyv na posúdenie ostatných účastníkov konania, čo sa však v tomto prípade
nepreukázalo.

Rada PMÚ sa stotožnila s vyhodnotením e-mailu zo dňa 7.12.2017 p. Ď., zamestnanca PIASK,
ktoré uviedol úrad v prvostupňovom rozhodnutí, že nepreukazuje pokračovanie posudzovanej dohody.
Obsahovo sa tento dôkaz vymyká zo súboru zvyšných dôkazov a nenadväzuje naň. Neštandardnou (v
porovnaní s ostatnou e-mailovou korešpondenciou do 26.1.2016) je tiež reakcia zamestnanca PIASK,
ktorý sa obratom všetkým adresátom ospravedlnil a vysvetľoval situáciu, čo nekorešponduje rétorike,
ktorú medzi sebou mali predajcovia počas celého posudzovaného obdobia dohody, keď si nespoluprácu
navzájom vyčítali, resp. inak si vysvetľovali formu spolupráce. Podstatnou skutočnosťou je aj to, že
do komunikácie bol zahrnutý aj samotný zákazník, na úkor ktorého mala byť dohoda v danom ohľade
realizovaná. Je zrejmé, že kartelisti sa snažia svoje protisúťažné praktiky, ktorými zvyšujú ceny pre
svojich zákazníkov, veľmi sofistikovane utajovať a nie o nich informovať zákazníka v štádiu realizácie
protisúťažnej dohody. Okrem toho, ide o e-mail, ktorý bol zaslaný s výrazným odstupom času od doby,
do ktorej patrí posudzovaná dohoda, ktorá bola posudzovaná do 26.1.2016. Za obdobie od 26.1.2016
do 7.12.2017 ide o jediný dôkaz a z takéhoto ojedinelého dôkazu by nebolo možné preukázať, v akej
podobe mala pôvodná dohoda pokračovať, čoho sa mala týkať a kto sa jej mal zúčastniť.



Rada úradu sa nestotožnila s námietkami žalobcov, že nebol preukázaný jednotiaci prvok medzi
jednotlivými dojednaniami a protisúťažnými konaniami tak, aby bolo možné konštatovať jednu dohodu.
Práve naopak, analýzou všetkých dôkazov možno dospieť k záveru, že celá protisúťažná komunikácia
smerovala k obmedzeniu vnútoznačkovej súťaže pri predaji vozidiel zn. Volkswagen, z čoho profitovali
predajcovia a v istom smere aj importér na úkor konečných spotrebiteľov. Jednotlivé komunikácie sú
prepojené členmi rovnakej distribučnej siete, obsahovo súvisiace v zmysle cieľa, ktorý sledovali vo
vymedzenom súvislom časovom úseku. Úrad konanie posúdil ako jeden delikt a uložil zaň jednu sankciu
každému porušovateľovi. Rada PMÚ trvá na tom, že na posúdenie dohody nie je potrebné vykonávať
analýzu spotrebiteľského správania.

Rada PMÚ považovala za nedôveryhodné a účelové tvrdenie účastníka Auto Unicom Zvolen, že e-maily
od predajcov týkajúce sa dohody mu boli doručované do spamu, hneď boli vymazané a nedozvedel sa
o nich, a nebol vyfiltrovaný iba jeden e-mail od konkurencie, na ktorý reagoval jeho zamestnanec. Rada
PMÚ doplnila, že predajcovia sa ako konkurenti vôbec nemajú vyjadrovať navzájom o poskytovaných
zľavách a jediná akceptovateľná reakcia z hľadiska súťažného práva by bolo jasné dištancovanie sa
od danej komunikácie.

Účastník konania AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY preukazoval nátlak a diktát zo strany importéra tým,
že mu diktoval okrem iného, za akých podmienok a v ako vybavených priestoroch má vykonávať predaj.
Táto námietka nesúvisí s posudzovanou dohodou, ide o vynucovanie bežných zmluvných podmienok,
štandardných na predaj určitého tovaru a poskytovanie služieb ako je tomu aj v prípade motorových
vozidiel. Účastník konania nepochybne bol súčasťou dohody, keďže bol adresátom aj odosielateľom
komunikácie, ktorá bola vyhodnotená ako zakázaná.

Predajcovia si odporujú, keď tvrdia, že importér ich nútil do dohody a oni ju napriek tomu opakovane
porušovali, za čo sa mu ospravedlnili, importér pritom voči nim nevyvodil žiadne dôsledky. Žalobcovia o
nátlaku importéra nepredložili žiaden dôkaz za celú dobu trvania posudzovaného konania.

V súvislosti s preukázaním účasti na dohode obmedzujúcej súťaž nie je nevyhnutné preukázať, že sa
určitý podnikateľ zúčastnil každého stretnutia alebo dostal každý e-mail zaslaný počas celého trvania
dohody. Nie je však zrejmé, ako ich počítačový systém vyraďoval práve e-maily preukazujúce účasť
na protiprávnom konaní. Komunikačná platforma v prípade dohody obmedzujúcej súťaž sa štandardne
preukazuje prostredníctvom e-mailovej komunikácie, ktorá bola početná. Keďže účastníci konania
hodnoverne nepreukázali, že o dohode nevedeli, bolo pre ich liberáciu nevyhnutné, aby sa od dohody
verejne dištancovali.

Ak aj niektorý účastník konania argumentuje, že jeho zamestnanec konal excesívne a bez vedomia
štatutárnych zástupcov svojho zamestnávateľa, v dôsledku čoho bolo na neho podal trestné oznámenie,
nie je podľa názoru Rady PMÚ akceptovateľné. Konanie zamestnanca podnikateľa bez vedomia
štatutárneho orgánu je pripísateľné podnikateľovi, ktorý nesie plnú zodpovednosť za svoje podnikateľské
aktivity, do ktorých patrí aj činnosť jeho zamestnancov. To, ako bude ďalej vyvodzovať podnikateľ
zodpovednosť voči svojmu zamestnancovi, nemá žiaden vplyv na aplikáciu súťažného práva.

Ak napríklad niektorý z účastníkov nebol prítomný na konferencii v Hronseku dňa 5.11.2010, neznamená
to, že nemôže byť zodpovedný za účasť na dohode, hoci sa k nej pripojil neskôr. Pri každom jednotlivom
podnikateľovi je začiatok porušovania určený konkrétnym dňom v závislosti od jeho účasti alebo neúčasti
na konferencii v Hronseku alebo od prvého dôkazu, ktorý preukazoval jeho vedomosť o dohode.
Účastníkmi konania boli podnikatelia, ktorí sa zúčastnili zakázanej komunikácie, teda boli odosielateľmi
alebo prijímateľmi správ s protisúťažným obsahom.

Rada PMÚ poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-74/14, v zmysle ktorého sa má
čl. 101 ods. 1 ZFEU vykladať v tom zmysle, že pokiaľ správca elektronického informačného systému,
ktorého účelom je umožniť cestovným kanceláriám predávať na ich internetových stránkach zájazdy
v rámci jednotného rezervačného systému, zašle týmto hospodárskym subjektom prostredníctvom
systému osobnej elektronickej pošty správu, ktorou im oznamuje, že zľavy na produkty predávané
prostredníctvom uvedeného systému budú obmedzené a že po rozoslaní tohto oznámenia sa v systéme
uskutočnia technické zmeny nevyhnutné na zavedenie uvedeného opatrenia, možno sa od okamihu, keď
uvedené hospodárske subjekty mali vedomosť o oznámení zaslanom správcom systému, domnievať, že



sa zúčastnili zosúladeného postupu v zmysle uvedeného ustanovenia, pokiaľ sa verejne nedištancovali
od tohto postupu alebo ho neoznámili správnym orgánom, alebo nepredložili iné dôkazy na účely
vyvrátenia tejto domnienky, ako napríklad dôkaz o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej
dotknuté obmedzenie. Cestovné kancelárie dotknuté v konaní vo veci samej musia mať možnosť
vyvrátiť domnienku, že mali vedomosť o obsahu oznámenia dotknutého v konaní vo veci samej od
dátumu zaslania tohto oznámenia napríklad tým, že preukážu, že uvedené oznámenie nedostali alebo
že nekonzultovali dotknutú rubriku, alebo ju konzultovali až po určitej dobe od tohto zaslania. Pasívne
spôsoby účasti na porušení ako je účasť podniku na stretnutiach, počas ktorých boli uzavreté dohody
protisúťažnej povahy bez toho, aby proti nim zjavne namietal, poukazujú na spoluúčasť, ktorá môže viesť
k vzniku jeho zodpovednosti podľa čl. 101 ZFEU, lebo konkludentné schválenie nezákonnej iniciatívy
bez verejného dištancovania sa od jej obsahu alebo bez jej oznámenia správnym orgánom, vedie k
podpore porušovania a sťažuje jeho odhalenie.

Rada PMÚ poukázala na dôkazy preukazujúce stretnutia medzi predajcami distribučnej siete, kde
sa rozprávali o citlivých otázkach obchodnej politiky, zdieľanie bilaterálnej komunikácie v celej sieti,
zasielanie e-mailov všetkým predajcom, a teda vedomosť predajcov o protisúťažnom konaní.

Účastníci konania namietali, že úrad odmietol ich návrh na doplnenie dokazovania vyžiadaním si
prehľadu poskytovania individuálnych podpôr zo strany importéra a príloh k distribučným zmluvám, v
ktorých sú obsiahnuté osobitné dojednania týkajúce sa zmluvného vzťahu importér - predajca. Rada
PMÚ nepovažovala takýto dôkaz za potrebný. Nemožno spochybniť, že importér dokáže vytvoriť v
rámci zmluvných vzťahov na svojich odberateľov určitý tlak, to nie je potrebné špeciálne preukazovať.
Aby bol dôkaz relevantný, musel by preukázať, nie že importér mal priestor na vytvorenie nátlaku, ale
že tento reálne uskutočnil priamo vo vzťahu k realizácii zakázanej dohody. To by však nemohlo byť
preukázané preskúmavaním udeľovania podpôr, či ustanoveniami v zmluvách. Ak by sa aj preukázala
určitá neodôvodnená selekcia vo vzťahu k distribútorom, nebolo by možné konštatovať bez ďalších
jednoznačných dôkazov, že toto sa uskutočňuje v nadväznosti na plnenie dohody, na ktorej má importér
záujem.

Rada PMÚ uviedla, že čestné prehlásenie zástupcov, resp. zamestnanca podnikateľa, ktorému hrozí
uloženie pokuty, zabezpečené až počas správneho konania, obsahujúce tvrdenia, že sa protisúťažného
konania podnikateľ nedopustil, nemožno s prihliadnutím na všetky okolnosti považovať za dôkaz s
rovnakou dôkaznou silou ako dôkazy, na ktorých úrad založil svoje závery, t.j. e-maily z rozhodného
obdobia. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/26/2011 a závery
úradu vyhodnotila ako správne.

Rada PMÚ v súvislosti s námietkami účastníkov konania ohľadom námietok zaujatosti voči predsedovi
Rady PMÚ, predsedovi úradu a členovi Rady PMÚ uviedla, že o nich bolo rozhodnuté samostatnými
rozhodnutiami: č. 2020/ZAU/NZZ/R/6 zo dňa 27.3.2020 o námietke zaujatosti voči predsedovi Rady
PMÚ, č. 2020/ZAU/NZZ/R/10 zo dňa 12.5.2020 o námietke zaujatosti voči predsedovi Rady PMÚ a č.
2020/ZAU/NZZ/R/11 zo dňa 12.5.2020 o námietke zaujatosti voči členovi Rady PMÚ, ktorými neboli
vylúčení z konania a rozhodovania vo veci. Rada PMÚ má za to, že o námietkach zaujatosti bolo
rozhodnuté v súlade so zákonom a ešte pred rozhodnutím vo veci samej.

Rada PMÚ považuje zistenie a posúdenie skutkového stavu vo vzťahu k dohode obmedzujúcej súťaž
za dostatočné a preukázané; posúdenie dôkazov je zrozumiteľné, jasné a logické. Zo súboru dôkazov
je možné jednoznačne vyvodiť, na čom sa účastníci konania dohodli.

Úrad správne posúdil konanie účastníkov konania ako (i) regionálne rozdelenie trhu, (ii) vecné rozdelenie
zákazníkov, (iii) maximálne zľavy, (iv) koordináciu postupu vo verejných obstarávaniach, obchodných
verejných súťažiach alebo iných obdobných súťažiach a (v) výmenu citlivých informácií. Rovnako
správne posúdil správanie podnikateľov ako horizontálnu dohodu, ktorá mala za cieľ obmedzenie
hospodárskej súťaže na trhu predaja nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky
Volkswagen na území SR prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia
trhu a koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej
obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou
obdobnou súťažou. Nakoľko tieto typy dohôd a zosúladených postupov patria medzi ťažké kartely,
ktoré obmedzujú hospodársku súťaž na základe cieľa, nebolo potrebné skúmať skutočné dopady



dohody na trh. V prípade kartelových dohôd nie je potrebné preukázať precízny mechanizmus, ako
mal byť daný protisúťažný cieľ dosiahnutý. Nie je podstatný ani subjektívny úmysel strán vstúpiť do
dohody, rozhodujúca je objektívna analýza cieľov dohody. Správne orgány vychádzajú z objektívnej
zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu.

Rada PMÚ sa následne zaoberala výškou uloženej pokuty. Pri uložení pokuty úrad vychádzal z kritérií
uvedených v § 38 zákona č. 136/2001 Z.z. a v Metodickom pokyne pri určovaní pokút v prípadoch
zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej ako „Metodický pokyn“) a
z funkcií ukladanej sankcie.

Podľa Metodického pokynu sa základná suma pokuty stanoví na základe súčinu relevantného obratu a
percenta určeného na základe závažnosti porušovania zákona (v rozsahu do 30 %), pričom následne
sa tento súčin prenásobí počtom rokov, počas ktorých k porušovaniu zákona dochádzalo a vyhodnotí
sa existencia priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Nakoniec je potrebné zhodnotiť, či neprišlo k
prekročeniu 10% z celkového obratu.

Základom pre určenie pokuty je relevantný obrat, ktorým je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom
z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo
dotýka. V prípade posudzovanej dohody obmedzujúcej súťaž je to obrat dosiahnutý podnikateľmi
za predaj nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen konečnému
spotrebiteľovi na území SR za roky 2011 až 2015, a to v členení podľa cieľovej skupiny zákazníkov za
operatívny lízing, fleetové predaje, retailové predaje podnikateľom a retailové predaje fyzickým osobám
- nepodnikateľom.

V prípade, že niektorý z účastníkov dohody nerealizoval predaje za niektorú z foriem predaja, ktorú
pokrývala dohoda, obrat za túto formu predaja nemôže byť zahrnutý v relevantnom obrate, z ktorého
sa stanovuje výška pokuty. Rovnako tak, ak niektorú formu predaja uskutočňoval v menšej miere ako
ostatné, odrazí sa to v jeho obrate, kde podiel predaja za to, čo uskutočňoval v menšej miere, je nižší.
Vzhľadom na to nie je podnikateľ trestaný za niečo, na čom sa nepodieľal.

Účastník konania Auto Unicom Zvolen namietal, že mu nebola odrátaná kategória vozidiel predaných
neautorizovanému predajcovi. Úrad však takto postupoval vo vzťahu k účastníkom konania Š-
AUTOSERVIS Vranov, ARAVER, DS-CAR, PO-CAR, GALIMEX, Auto Gábriel a AUTONOVO. Rada
PMÚ preto námietku Auto Unicom Zvolen akceptovala. Účastník konania Auto Unicom Zvolen tiež
namietal, že sa ho týka aj bod 788 rozhodnutia, keď prefinancovanie skladu cez VWFS skresľuje obrat
jeho duplicitou. Rada PMÚ akceptovala, že je odôvodnené postupovať takto aj v prípade tohto účastníka
konania, keďže úrad identický odpočet urobil u iných účastníkov konania.

Rada PMÚ uznala námietku účastníka konania AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, ktorý požadoval
zníženie relevantného obratu o časť obratu týkajúcu sa zahraničných predajov - reexport, keďže úrad
takto postupoval u vyššie uvedených účastníkov konania.

Účastníci konania AUTOCOMODEX TRNAVA, HÍLEK a DOVE žiadali odpočítanie obratov za predaj
predvádzacích vozidiel a predaj vozidiel neautorizovaným predajcom, ktorí ich následne predávajú do
zahraničia. Rada PMÚ akceptovala ich námietku a požadované odpočty vykonala, keďže úrad takto
postupoval vo vzťahu k iným účastníkom konania.

Rada PMÚ uznala námietku účastníka konania ARAVER, AUTONOVO, HÍLEK, DOVE a BOAT k
prepočtu relevantného obratu (ARAVER - predaj vozidiel neautorizovaným predajcom, t.j. vozidlá
neboli predané spotrebiteľom, a predvádzacie vozidlá, AUTONOVO - predaj vozidiel neautorizovaným
predajcom, HÍLEK - predaj predvádzacích vozidiel, DOVE - predaj predvádzacích vozidiel, BOAT -
predaj vozidiel neautorizovaným predajcom, t.j. vozidlá neboli predané spotrebiteľom, a predvádzacie
vozidlá). Ďalej Rada PMÚ zohľadnila dĺžku porušovania (viac ako päť rokov), závažnosť porušenia
(horizontálna kartelová dohoda ako jedna z najzávažnejších foriem porušovania protisúťažných
pravidiel), poľahčujúce a priťažujúce okolnosti pri jednotlivých účastníkoch osobitne. Ziskovosť sektora
nie je faktor, ktorý by mal súťažný orgán pri pokute zohľadňovať.



Rada PMÚ sa stotožnila s úradom ohľadom výšky pokuty vo výške 3% z relevantného obratu. Pri
určovaní výšky pokuty pritom Rada PMÚ zohľadnila, že z verejne dostupných informácií týkajúcich
sa vývoja predaja áut na Slovensku za obdobie marca 2020 vyplýva priemerný pokles tržieb o 46%;
prevádzky predajcov áut boli povinne uzavreté počas obdobia 37 dní (od 16.3.2020 do 21.4.2020)
z dôvodu protipandemických opatrení. Pri zohľadnení verejne dostupných informácií o priemernom
poklese tržieb predajcov áut na Slovensku za mesiac marec 2020, Rada úradu stanovila zľavu z pokuty
vo výške 5,05%, ktorú zaokrúhlila na 5%, a v tomto smere zmenila aj výrok prvostupňového rozhodnutia
o uložení pokuty. Zároveň predĺžila lehotu splatnosti pokuty zo 60 dní na 180 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.

II. Žaloby

8. Správny súd uvádza žaloby jednotlivých žalobcov 1-15, tak že rozdelil žaloby žalobcov podľa ich
obsahu a námietok v nich uvádzaných. Preto v každom bloku II. odôvodnenia tohto rozsudku správny
súd uvádza žaloby tých žalobcov, ktorých námietky sú totožné, opakujúce sa alebo sú veľmi príbuzné.

II.1 Žaloby žalobcov 1 až 4
Š-AUTOSEVIS Vranov, s.r.o., AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o.,
DOVE, s.r.o., HÍLEK a spol., a.s.

9. Žalobcovia sa včas podanými žalobami domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady PMÚ
č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 2020/
DOH/POK/1/2 zo dňa 3.2.2020 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie;
uplatnili si nárok na náhradu trov konania.

10. Žalobcovia namietali nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci,
nevykonanie navrhovaných dôkazov, ktoré mohli mať zásadný vplyv na posúdenie veci samej, správny
orgán vykonal nezákonné dôkazy a neobjektívne pristupoval k leniency žiadateľom na jednej strane
a ostatným účastníkom konania na druhej strane. Neprimerane formalisticky a zjavne neobjektívne
žalovaný postupoval pri posúdení postavenia importéra voči ostatným predajcom, pri jeho donucovacích
praktikách voči predajcom a v súvislosti s posúdením dôveryhodnosti, resp. nedôveryhodnosti leniency
žiadateľov. Napríklad leniency žiadateľ 4 zmenil rétoriku o 180 stupňov a žalovaný túto zmenu
rétoriky bez ďalšieho dokazovania akceptoval; podľa žalobcov však takáto zmena rétoriky vedie
k nedôveryhodnosti leniency žiadateľa. Žalobcovia navrhli v administratívnom konaní vykonanie
dokazovania výsluchom svedka A.. J. H., zamestnanca importéra, v súvislosti s jeho e-mailom na
predajcov a preukázania nátlaku importéra na predajcov, no správne orgány tento dôkaz nevykonali.
Žalobcovia trvajú na tom, že importér bol a je vo vzťahu k predajcom v pozícii dominantného partnera,
ktorý určuje podmienky spolupráce. Zľavy si predajcovia nemohli svojvoľne určiť, výška zliav bola
naviazaná na importérsku podporu, čiže importér priamo ovplyvňoval výšku zliav a nedodržiavanie
tejto zľavovej politiky vedel účinne sankcionovať nepriznaním podpory importéra (t.j. kompenzácie za
poskytnutú zľavu).

11. Vysvetlenie o tom, že p. H. konal vo svojom súkromnom záujme, je podľa žalobcov absurdné v
kontexte toho, kto bol p. H., pre koho konal a aký by mal záujem na tom, aby konal ako súkromná osoba
v dotknutej veci. Ak teda správnym orgánom chýbali dôkazy, žalobcovia žiadajú, aby súd vyžiadal od
importéra Porsche Slovakia kompletnú e-mailovú komunikáciu p. H. v čase, keď za importéra konal,
minimálne však za obdobie rokov 2011 - 2016.

12. Žalobcovia tiež namietali „porušenie zásady prezumpcie neviny v prípade pochybností“. Podľa ich
názoru v prípade, ak existujú pochybnosti, tieto pochybnosti musia svedčiť v prospech podnikateľa,
ktorému je určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie súťažného práva a zodpovednosť
podnikateľa zaň. Žalovaný bol povinný vziať do úvahy zásadu prezumpcie neviny a zaujať k dokazovaniu
proaktívnejší prístup a vykonať dôkazy navrhované účastníkmi konania.

13. Úrad ignoroval ekonomické aspekty ohľadom participácie účastníkov konania na posudzovanej
dohode, na ktoré poukazovali v priebehu celého konania. Žalobcovia poukazujú na to, že
konkurencieschopnejšie ponuky a poskytnutie väčších zliav mimo Bratislavy sú bežnou praxou.
Ekonomickým motívom protisúťažných praktík a donucovania zo strany importéra by bola kontrola



siete predajcov, úspora nákladov importéra, maximalizácia zisku importéra aj leniency žiadateľa 2 a v
konečnom dôsledku aj ich materskej spoločnosti, obmedzovanie poskytovaných zliav mimo akčného
rádia leniency žiadateľov 1 a 2 a udržanie vlastnej konkurencieschopnosti. Okrem toho leniency
žiadatelia ovládajú viac ako 60% trhu. Je vecne neudržateľné tvrdenie leniency žiadateľov 1 a 2 (ktoré
si úrad osvojil), že importér nemá záujem na obmedzovaní zliav, v skutočnosti je opak pravdou. Importér
ako samostatne ekonomicky fungujúci subjekt je vedený výlučne maximalizáciou zisku a ten môže
dosiahnuť za predpokladu, že nedôjde ku vzájomnej kanibalizácii jeho predajcov. Argument, že motívom
importéra je mať čo najviac predajcov, neobstojí a je v rozpore s realitou. Za posledných 10 rokov
sa pritom nezvýšil počet predajcov značky VW. Práve naopak, importér má záujem na obmedzenej a
geograficky striktne rozdelenej distribučnej sieti, pretože len tak môže maximalizovať svoj vlastný zisk,
teda čím menší konkurenčný boj medzi predajcami, tým nižšia nutnosť poskytovania podpory zo strany
importéra a tým vyšší zisk importéra. Úrad túto realitu úplne ignoruje. V konaní žalobcovia poukázal
i na historickú prax, kedy skupina importéra protisúťažne obmedzovala obchod medzi Talianskom a
Rakúskom.

14. Existenciu donucovacích praktík zo strany importéra indikuje aj emailová komunikácia, ktorá sa
nachádza v administratívnom spise. V e-mailovej komunikácii predajcovia namietali porušovanie údajnej
dohody a pomerne promptne sa ospravedlňovali, resp. poskytovali vysvetlenia svojim konkurentom a
zasielali ich v kópii aj importérovi. V súvislosti s uvedeným konaním predajcov vzniká otázka, či by v
prípade, ak by skutočne existovala dohoda, uvedená e-mailová komunikácia nemala byť interpretovaná
ako vyjadrenie obáv predajcov ohľadom sankcií, ktoré by im importér mohol uložiť za porušenie dohody.
Namietali prepojenie medzi leniency žiadateľmi 1, 2 a 4 prostredníctvom p. F..

15. Žalobcovia preto nesúhlasia s kvalifikáciou horizontálneho kartelu s importérom v postavení
administratívneho asistenta. Účelom importéra bolo len získať výhody z leniency programu a žalobcovia
sa v žiadnom prípade nezúčastnili na kartelovej dohode vymedzenej v napadnutom rozhodnutí.

16. Žalobcovia trvajú na tom, že vyhlásenie podnikateľa obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli,
ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších podobne obvinených podnikov, nemožno považovať
za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené inými
dôkazmi, pričom požadovaný stupeň potvrdenia môže byť nižší vzhľadom na vierohodnosť predmetných
vyhlásení.

17. Žalobcovia tiež namietajú, že napadnuté rozhodnutia sa opierajú o nezákonné dôkazy získané na
základe inšpekcie u spoločností HÍLEK a ARAVER. Nezákonnosť inšpekcie je podľa nich daná tým, že
inšpekcia bola vykonaná na základe nezákonnej leniency žiadosti. Z nezákonného základu nemôže úrad
odvodzovať zákonnosť ďalšieho postupu, pričom žalovaný sa s touto námietkou nevysporiadal. Takisto
sa žalovaný odvoláva na nezákonne odobraté dôkazy, ktoré predstavujú obsah telekomunikačných
správ. Na odobratie a použitie obsahu telekomunikačných správ musel žalovaný disponovať súhlasom
súdu, ktorý nemal a napriek tomu obsah telekomunikačných správ použil ako dôkaz.

18. V zmysle ustálenej judikatúry platí, že na preukázanie účasti na jedinom a nepretržitom porušení
musia byť splnené tri podmienky, a to (i) existencia všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, (ii)
úmyselná účasť podniku na tomto pláne a (iii) skutočnosť, že mal (preukázanú alebo predpokladanú)
vedomosť o protiprávnom správaní ostatných účastníkov.

19. Pokiaľ ide o existenciu všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, žalovaný v rozhodnutí tvrdí,
že podniky sledovali obsahom a realizáciou údajnej dohody hospodársky cieľ, ktorým bolo skresliť
prostredníctvom dohodnutých maximálnych zliav vývoj cien a rozdeliť si trh. Žalobcovia zopakovali,
že žalovaný abstrahoval od relevantných ekonomických aspektov - trh (a teda dopyt) je značne
koncentrovaný v Bratislave a okolí, nakoľko je tu koncentrovaná kúpna sila a realizovaná drvivá
väčšina obchodov. Záujemcovia o kúpu motorového vozidla teda navštevujú predajne mimo Bratislavy,
pokiaľ chcú kúpiť osobné motorové vozidlo lacnejšie, pričom rozhodujúcim faktorom pri kúpe nového
osobného motorového vozidla je cena. Záujemcovia o kúpu obchádzajúci prevádzky mimo Bratislavy
akceptujú štandardne len ponuky s nižšími cenami. Preto pokiaľ chcú byť predajne mimo Bratislavy
konkurencieschopné, musia poskytnúť väčšiu zľavu. Pokiaľ by mal niekto záujem na obmedzovaní zliav,
boli by to práve predajcovia v Bratislave, t.j. leniency žiadatelia 1, 2 a 4 z dôvodu, aby ich ostatní
predajcovia neohrozovali („nepodliezali cenu“). Jedine predajcovia mimo Bratislavy, ale s predajňami



blízko Bratislavy, by fixáciou zliav stratili jediný konkurenčný nástroj boja o zákazníka, a preto nemali
ekonomickú motiváciu dohadovať sa na zľavách. Vzhľadom na vyššie uvedené nemohol existovať
spoločný všeobecný plán medzi údajnými účastníkmi posudzovanej dohody, ktorý by sledoval jednotný
spoločný cieľ.

20. V zmysle ustálenej judikatúry je zásada rovnakého zaobchádzania porušená vtedy, ak sa s
porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne, alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza
rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (T-161/05 a rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci č. 106/83). Podľa názoru žalobcov postupoval žalovaný voči niektorým účastníkom konania
neobjektívne a porušil zásadu rovnakého zaobchádzania.

21. Žalobcovia namietajú, že žalovaný a Rada PMÚ pri ukladaní pokút nesprávne vyhodnotili likvidačný
charakter pokút, najmä výsledky audítorských správ žalobcov. Zaúčtovanie uložených pokút povedie
k predlženiu a podaniu návrhu na konkurz; medzi uložením pokuty a nutnosťou podať návrh na
konkurz je priama a neprerušená kauzálna súvislosť. Nesprávny postup pri výpočte pokút vychádza z
primárnej otázky, ktorou je vymedzenie kartelovej dohody ako jednej komplexnej dohody vyplývajú zo
zjednodušeného posúdenia existencie jednej komplexnej dohody pozostávajúcej z viacerých aspektov
bez potrebnej miery individualizácie, hoci sa niektorí účastníci (vrátane žalobcov) nemohli podieľať na
niektorých zložkách údajnej dohody, ako napríklad koordinácie pri verejnom obstarávaní.

22. V postupe žalovaného nemožno identifikovať žiadnu mieru individualizácie sankcie a postup pri
výpočte pokút je len schematický. Žalovaný nebral do úvahy kontext prípadu a osobitné okolnosti. V
konečnom dôsledku tak na trhu zostanú dominovať iba leniency žiadatelia (najmä leniency žiadatelia 1
a 2), ktorí trhu už aj dnes významne dominujú. Podľa judikatúry (napríklad C-185/95 P) sú na určenie
výšky pokuty relevantné trhové podiely podniku, ktoré definujú vplyv podniku na trhu (podiel žalobcov na
trhu je marginálny, kým podiel leniency žiadateľov 1 a 2 na trhu predstavuje viac ako 60%). S uvedeným
aspektom sa však žalovaný nezaoberal a pokutu vyčíslil nesprávne. Leniency žiadatelia 1 a 2 podľa
žalobcov mali ekonomickú motiváciu vykonštruovať koncept dohody, ktorý podsunuli žalovanému v
leniency žiadostiach.

23. V priebehu konania nebolo preukázané, že by žalobcovia v praxi údajnú dohodu plnili, nepotvrdila
sa ani len ich pasívna účasť. Úrad mal tieto skutočnosti zohľadniť pri stanovení pokuty v rozhodnutí, čo
sa nestalo. Zo samotného faktu, že nejaký predajca bol adresátom e-mailu alebo bol uvedený v kópii
e-mailu, nemožno vyvodiť, že takýto predajca (i) mal vedomosť, že by e-mailu predchádzala nejaká
protisúťažná dohoda, alebo (ii) že by sa takýto e-mail dostal do jeho dispozície ako adresáta alebo
(iii) že by sa na základe zaslania takéhoto e-mailu jeho adresát zúčastnil kolúzneho konania. Ak chce
žalovaný založiť zodpovednosť žalobcov na tvrdení, že boli pasívnymi účastníkmi, v takom prípade
musí preukázať, že im bol doručený protisúťažný e-mail a rovnako musí preukázať, že žalobcovia sa
oboznámili s obsahom e-mailu.

24. Hoci je zodpovednosť za protiprávne konanie objektívnou zodpovednosťou (neskúma sa zavinenie
zodpovedného subjektu), musí byť preukázané porušenie povinnosti. Samotná skutočnosť, že je
niekomu poslaný e-mail, nezakladá zodpovednosť adresáta e-mailu na protisúťažnom správaní. Zo
žiadnej právnej normy nevyplýva, že by ktokoľvek bol povinný prijať e-maily a tieto e-maily aj čítať.

II.2 Žaloba žalobcu 5
AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY spol. s r.o.

25. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady PMÚ č.
2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, jeho zrušenia (v časti, ktorou Rada PMÚ potvrdila I. bod
výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a zmenila bod III. časť A. prvostupňového rozhodnutia)
spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 3.2.2020 a vrátenia veci orgánu
verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Namietal,
že žalovaný vyhodnotil ním zistený skutkový stav v rozpore s administratívnym spisom, dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil.



26. Žalobca sa nestotožnil so závermi orgánov verejnej správy oboch stupňov o vyhodnotení konania
účastníkov ako dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, takisto nesúhlasil s jej posúdením ako
horizontálnej dohody.

27. Žalobca namieta zákonnosť získaných dôkazov pri inšpekcii u spoločnosti HÍLEK a ARAVER, kedy
(i) nie je zrejmé, prečo žalovaný pristúpil k vykonaniu inšpekcie v priestoroch uvedených spoločností
až v apríli 2016, keď už v septembri 2015 disponoval žiadosťou spoločnosti Porsche Slovakia, s.r.o.,
ako leniency žiadateľa 1, Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., ako leniency žiadateľa 2 o to viac,
že inšpekcia bola vykonaná pred doručením oznámenia žalovaného o začatí správneho konania; (ii) bol
rozsah inšpekcie stanovený bez bližšieho vymedzenia; a (iii) bola porušená zásada legality, legitimity
a proporcionality do základných práv a slobôd dotknutých spoločností. Nezákonnosť týchto dôkazov
následne spôsobuje ničotnosť a nemožnosť odvolávať sa na takéto dôkazy v rámci správneho konania.
Jedinými ďalšími dôkazmi sú potom dôkazy predkladané leniency žiadateľmi 1 až 4 Porsche Slovakia,
PIASK, BOAT a Autoprofit, s.r.o., ktoré sú vzájomne protirečivé, nesporne sú účelové, ich cieľom je
snaha poprieť vlastnú protiprávnu činnosť a zbaviť sa za ňu zodpovednosti. Tieto dôkazy a skutočnosti
môžu preukazovať možnú existenciu dohody, ale medzi leniency žiadateľmi 1 až 4, a to nie horizontálnej,
ale vertikálnej.

28. Je síce pravdou, že zákon č. 136/2001 Z.z. priamo nerozlišuje medzi vertikálnou a horizontálnou
dohodou, žalovaný sa však dostatočne nevysporiadal so vznesenou námietkou o vyvíjaní nátlaku zo
strany importéra na jednotlivých predajcov a o jeho organizačnom pôsobení v celom namietanom
vzťahu. Z administratívneho spisu vyplýva, že organizátorom konferencie v Hronseku bol práve
leniency žiadateľ 1, pričom práve táto konferencia bola žalovaným určená ako začiatok posudzovaného
porušovania hospodárskej súťaže. Bol to práve leniency žiadateľ 1, ktorý na predmetnej konferencii
predniesol svoju prezentáciu s názvom „operatívny lízing a pravidlá predaja“.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a
nesprávne právne posúdil dohodu obmedzujúcu súťaž ako horizontálnu a nie vertikálnu.

30. Žalobca trvá na tom, že sa nedopustil protiprávneho konania a nemal vedomosť o dohode
obmedzujúcej súťaž, ktorú mu vytýka žalovaný. Na konferencii v Hronseku sa nezúčastnil a nebola mu
ani doručená pozvánka na túto konferenciu. Vo vzťahu k nemu žalovaný určil dátum začatia porušovania
na deň 2.2.2011, kedy mu mala byť zaslaná tabuľka s maximálnymi zľavami, ktorá obsahovala aj
poznámku o poskytovaní zľavy o 1% nižšej pre zákazníka z iného regiónu. Z uvedenej poznámky
žalovaný vyvodil, že žalobca týmto získal vedomosť o existencii dohody o regionálnom rozdelení trhu a
výške aplikovaných zliav. S týmto záverom žalovaného žalobca nesúhlasí a považuje ho za nesprávny.

31. Namieta, že je objektívne nemožné, aby prejavil vôľu participovať na žalovaným tvrdenej dohode
obmedzujúcej súťaž, keď o nej a o záveroch na nej prijatých nemal absolútne žiadnu vedomosť, a
to i napriek tomu, že mu bol ako jednému z adresátov adresovaný e-mail zo dňa 2.2.2011, ktorý sa
mal odvolávať na závery z konferencie v Hronseku. Preto ak žalobca nemal vedomosť, čo malo byť
predmetom konferencie v Hronseku, nemožno z jeho nevedomosti vyvodiť jeho vedomosť, súhlas a vôľu
byť viazaný dojednaniami z konferencie v Hronseku alebo podieľať sa na nejakej dohode, k uzavretiu
ktorej malo dôjsť práve na konferencii v Hronseku.

32. Žalobca zdôraznil, že nerealizoval obchody s fleetovými zákazníkmi a s veľkoodberateľmi,
neobchodoval v rámci operatívnych leasingov, business leasingu a nezúčastnil sa verejných
obstarávaní, a preto sa ho tabuľka pre veľkoodberateľov a leasingové spoločnosti, ktorá bola zaslaná e-
mailom zo dňa 2.2.2011, nedotýkala, a nikdy v jej zmysle nepostupoval a ani nevedel, s čím poznámka
uvádzaná v tabuľke súvisela alebo že by sa ho vôbec dotýkala. Žalovaný účasť žalobcu na dohode opiera
iba o dva dôkazy: e-mail zo dňa 18.3.2013 (dôkaz č. 51) a reakcia na e-mail zo dňa 3.10.2013 (dôkaz č.
63), ktoré vyhodnotil za aktívnu komunikáciu žalobcu. Oba tieto dôkazy sú datované viac ako dva roky
po dátume, ktorý žalovaný určil ako rozhodný začiatok protisúťažného konania žalobcu. Žalobca má
teda za to, že ak by malo byť jeho konanie považované za protisúťažné, čo výslovne popiera, neobstojí
zistenie žalovaného, že rozhodným dátumom vo vzťahu k nemu je 2.2.2011.

33. Okrem už uvedeného, žalovaným vytýkané e-mailové správy neboli adresované výlučne žalobcovi,
ale jeho e-mailovú adresu uviedol odosielateľ spolu s ostatnými adresátmi v mailing liste, pričom žalobca



nemá objektívnu možnosť zabrániť akémukoľvek odosielateľovi e-mailovej správy uviesť jeho e-mailovú
adresu ako adresáta. Z výlučne pasívneho prijatia e-mailovej správy, na ktorej zaslanie žalobca nedal
podnet ani si ju nevyžiadal, nemožno vyvodiť, že sa dostatočne nedištancoval od dohody a napomáhal
jej realizácii.

34. Žalobca napokon uviedol, že ak by sa správny súd nestotožnil s jeho argumentáciou a mal by
za to, že sa dopustil protiprávneho konania, navrhol mu aplikovať sankčnú moderáciu vo vzťahu
k výške uloženej pokuty, tak aby bola primeraná zásade generálnej prevencie. Žalobca považuje
sankciu uloženú správnymi orgánmi za neprimerane vysokú, v rozpore so zásadou proporcionality,
individualizácie trestania a zákazom likvidačného charakteru pokút.

35. Žalobca namietal, že žalovaný pri určení výšky pokuty s výnimkou jednej poľahčujúcej okolnosti
a výnimočnej situácie spôsobenej COVID-19 vôbec nezohľadnil závažnosť porušenia vzhľadom na
spôsob, akým sa žalobca mal porušenia zákona dopustiť (žalobca trvá na tom, že sa protisúťažného
konania nedopustil), dopad správania žalobcu na trh a veľkosť a význam žalobcu na trhu (žalobca
je najmenším predajcom vozidiel zn. Volkswagen na trhu spomedzi všetkých účastníkov konania a
jeho správanie nie je spôsobilé ovplyvniť trh s týmito vozidlami), žalobca sa nikdy predtým nedopustil
správneho deliktu vo veci hospodárskej súťaže, žalobca spolupracoval so žalovaným v rámci správneho
konania, nezohľadnil finančnú situáciu žalobcu a ani pochybnosť, či konanie žalobcu vôbec zakladá
porušovanie súťažných pravidiel. Žalovaný určil mieru závažnosti jeho konania v rozsahu 3% (z ktorej
následne odpočítal percento za jednu poľahčujúcu okolnosť a percento za mimoriadnu okolnosť -
COVID-19), napriek tomu, že v konaní nebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov jeho
konania.

II.3 Žaloba žalobcu 6
Auto Gábriel, s.r.o. Košice

36. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady PMÚ č. 2020/
DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020 v časti výroku III.A a v časti, ktorým zostal bod I. výrokovej časti
prvostupňového rozhodnutia nezmenený, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 2020/
DOH/POK/1/2 zo dňa 3.2.2020 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie
alternatívne sa domáhal moderácie uloženej sankcie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci, nečinnosť žalovaného a uplynutie lehoty na uloženie pokuty, zistenie
skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý správny orgán
zobral za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom, nepreskúmateľnosť
rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

37. Osobitným dôvodom podania žaloby je podľa žalobcu aj skutočnosť, že mu žalovaný neposkytol
dostatočnú lehotu na zvolenie si nového právneho zástupcu po odvolaní plnej moci pôvodnému
právnemu zástupcovi. Žalobca dňa 30.4.2020 odvolal plnú moc pôvodnému právnemu zástupcovi
spoločnosti URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ s.r.o. advokátska kancelária a v podaní
adresovanom žalovanému uviedol aj dôvody, pre ktoré tak urobil. Rada PMÚ o jeho žiadosti rozhodla
podaním č. 43/2020/ODK/-1706/2020 zo dňa 4.5.2020, ktorým mu predĺžila lehotu na predloženie
vyjadrenia k výzve pred vydaním druhostupňového rozhodnutia do 7.5.2020 vrátane. Rada PMÚ
podotkla, že napriek tomu, že o zaslaní vyjadrenia k výzve pred vydaním druhostupňového rozhodnutia,
bol žalobca informovaný prostredníctvom jeho právneho zástupcu už 2.4.2020, k zmene právneho
zástupcu a v tej súvislosti aj k žiadosti o poskytnutie ďalšej primeranej lehoty žalobca pristúpil až
takmer po mesiaci, čo objektívne nezdôvodnil a v tejto lehote si ani nezvolil nového právneho zástupcu.
Preto je neprimerané požadovať od Rady úradu, aby určovala lehoty na hľadanie nového právneho
zástupcu a aby tento mal ďalší čas na oboznamovanie sa s prípadom od začiatku; to všetko v situácii
tesne pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Podľa Rady PMÚ nie je dôvodné zohľadňovať, že
k zmene právneho zástupcu došlo pre nespokojnosť s predchádzajúcim právnym zástupcom. Navyše,
keď skutočnosti vedúce k zmene právneho zástupcu vyplývajúce z listu zo dňa 30.4.2020 mu boli
známe už v čase pred vydaním výzvy pred vydaním druhostupňového rozhodnutia a nenadväzujú na
ňu. Rada PMÚ pri predĺžení lehoty na vyjadrenie do 7.5.2020 dostatočne zohľadnila právo žalobcu na
primeranú obhajobu aj ostatné zásady platné v správnom konaní a postup žalobcu vyhodnotila ako
snahu o neodôvodnené prieťahy v konaní.



38. Podľa názoru žalobcu Rada PMÚ nepostupovala v súlade s § 17 ods. 1 SP, ktorý umožňuje
účastníkom konania byť v konaní zastúpený advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí. Rada
PMÚ mu odňala základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.
47 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca vo svojej žiadosti zo dňa 30.4.2020 o poskytnutie primeranej lehoty na
zvolenie nového právneho zástupcu a na prípravu a prevzatie zastúpenia a vykonanie procesného úkonu
vysvetlil situáciu, v ktorej sa ocitol po tom, čo pre vznik kolízie záujmov s ďalšími účastníkmi konania a
ich spoločným právnym zástupcom bol nútený odvolať mu plnú moc. Rada PMÚ mu navyše poskytla
neprimerane krátku lehotu tri dni, ktoré mu reálne neumožnili zvoliť si nového právneho zástupcu, jeho
právnemu zástupcovi oboznámiť sa s rozsiahlym spisom a vyjadriť sa pred vydaním druhostupňového
rozhodnutia. Pôvodný právny zástupca žalobcu v prvej fáze potom, čo mu žalobca oznámil nové
podstatné skutočnosti, ktoré získal z rozhovoru s p. F. a ktoré žiadal zahrnúť do svojej obrany, rešpektoval
jeho požiadavku a aj vyjadril snahu zahrnúť ich do vyjadrenia pred rozhodnutím prvostupňového orgánu.
Neskôr pôvodný právny zástupca svoje stanovisko zmenil a nové informácie označil za toxické voči
ďalším účastníkom konania, ktorých tiež zastupoval. Stretli sa dňa 13.2.2020, kedy sa táto otázka opäť
stala témou rozhovoru pri príprave vyjadrenia pred rozhodnutím druhostupňového orgánu. Keďže jeho
predchádzajúci právny zástupca aj v tejto fáze obhajoval svoje stanovisko, žalobca vyhodnotil túto
situáciu ako kolíziu záujmov a rozhodol sa odvolať mu plnú moc na zastupovanie.

39. Žalobca namietal aj nečinnosť žalovaného a uplynutie lehoty na uloženie pokuty. Žalovanému bola
dňa 24.6.2015 doručená leniency žiadosť žiadateľmi 1 a 2 o neuloženie pokuty podľa § 38d ods. 1
zákona č. 136/2001 Z.z., doplnili ju dňa 8.9.2015 a následne dňa 17.12.2015. Na základe skutočností
uvedených v predmetnej žiadosti žalovaný v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016 vykonal podľa § 22a zákona
č. 136/2001 Z.z. inšpekcie v priestoroch podnikateľov HÍLEK a ARAVER, samotné konanie vo veci začal
až na základe oznámenia zo dňa 1.6.2016. Medzi doručením žiadosti o neuloženie pokuty zo strany
leniency žiadateľov 1 a 2 až do oznámenia žalovaného zo dňa 1.6.2016 teda ubehlo takmer 12 mesiacov.
Žalovaný mal minimálne od 8.9.2015 dostatok podkladov pre začatie konania vrátane identifikácie
účastníkov. Takýmto (ne)konaním si žalovaný účelovo predĺžil subjektívnu lehotu na uloženie sankcie v
zmysle § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z., podľa názoru žalobcu lehota na uloženie pokuty uplynula
najneskôr 20.4.2020, ktorú žalovaný zmeškal.

40. Podľa názoru žalobcu je zaradenie do programu leniency nezákonné, pretože importér Porsche
Slovakia nie je na rovnakej pozícii ako statní predajcovia motorových vozidiel, tak ako to vyžaduje §
38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. Vychádzajúc z distribučnej zmluvy aj z rozhodnutia Rady PMÚ
zo dňa 25.8.2017 č. 21/2017/ODK-2017/KH/R/2/022 je jednoznačné, že medzi importérom a ostatnými
predajcami existuje vertikálny vzťah. Udelením imunity importérovi v rámci programu zhovievavosti
došlo zo strany žalovaného k nesprávnemu úradnému postupu, rozpornému s § 38d ods. 1 zákona č.
136/2001 Z.z. Účastníci konania poukazovali na nátlak zo strany importéra aj PIASK; predajcovia sú
v postavení silnej ekonomickej závislosti voči importérovi, ktorý využil svoje postavenie na presadenie
svojich záujmov. Predajcovia sú nútení dodržiavať podmienky určené importérom pod rizikom sankcie.
Žalobca preukazoval nátlak zo strany importéra e-mailom zo dňa 9.1.2017 (zamestnanci importéra p. L.,
H. a F.), e-mailom zo dňa 14.2.2007 a 19.10.20010 (zamestnanec importéra p. F.), záznamom z internej
porady PIASK zo dňa 10.11.2011 a e-mailom zo dňa 2.2.2011 (štruktúra rabatov) a zo dňa 24.7.2012
(„opatrenie: do objasnenia situácie vám nebudeme vyplácať a priznávať žiadne nové veľkoodberateľské
podpory“).

41. Žalobca namietal, že žalovaný sa nezaoberal otázkou, či sa 25 e-mailov s údajným protisúťažným
charakterom dostalo do jeho dispozičnej sféry a či sa mohol aktívne brániť voči doručovaniu
nevyžiadaných správ.

42. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného sa opiera o dôkazy (e-mailovú komunikáciu), ktoré
boli nezákonne získané počas inšpekcie vykonanej v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016 v priestoroch
spoločností HÍLEK a ARAVER. Poverenia na vykonanie inšpekcie boli podľa jeho názoru koncipované
všeobecne a zamestnanci úradu tak mohli prehľadávať čokoľvek, čo sa týkalo predaja vozidiel značky
Volkswagen. Takýmto postupom úradu došlo k nedodržaniu zásady legitimity, proporcionality a zásahu
do práv dotknutých subjektov. Za nezákonne získané dôkazy je možné považovať samotný obsah e-
mailovej komunikácie získaný pri inšpekcii, ktorá podlieha pod telekomunikačné tajomstvo. Podľa § 63
ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. je predmetom telekomunikačného tajomstva (a) obsah prenášaných
správ, (b) súvisiace údaje komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne číslo, obchodné meno a sídlo



právnickej osoby, alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby - podnikateľa alebo
osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu; predmetom
telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónnom zozname, (c) prevádzkové
údaje, (d) lokalizačné údaje. Žalovaný pri vykonávaní inšpekcie nedisponoval súhlasom dotknutej osoby
alebo sudcu.

43. Za nezákonné dôkazy je podľa žalobcu možné považovať aj dôkazy predložené leniency žiadateľmi
1 až 4 vo forme e-mailovej komunikácie. Pri týchto dôkazoch žalovaný nezistil ich originalitu, autenticitu,
vierohodnosť a neporušiteľnosť. Takisto možno za nezákonné dôkazy považovať dôkazy zo zariadení
zamestnancov spoločnosti ARAVER - p. J. (SD karta, obsah pevného disku, obsah mailovej schránky
(p. L. a p. V. (obsah mailových schránok). Dátové nosiče boli odnesené do priestorov žalovaného a z
nich boli následne s časovým odstupom (v čase, keď zamestnancom žalovaného už uplynula lehota na
vykonanie inšpekcie) pomocou kľúčových slov selektované relevantné dokumenty. Ak je táto činnosť
výkonom inšpekcie, na jej vykonávanie musia mať zamestnanci žalovaného písomné poverenie platné
počas celej doby výkonu činnosti. Pokiaľ by takýmto poverením nedisponovali, išlo by o inšpekciu
vykonanú v rozpore so zákonom č. 136/2001 Z.z. Podľa názoru žalobcu to, či žalovaný vykonáva
inšpekčnú činnosť alebo nie, nemôže byť závislé iba od toho, v akých priestoroch sa inšpekčná činnosť
vykonáva. V prípade vyhľadávania dôkazov zo zapečatených nosičov v priestoroch žalovaného ide o
pokračovanie inšpekcie, tak ako to vyplýva z čl. 20 ods. 2 písm. d/ Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, podľa
ktorého úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené
zapečatiť prevádzkové priestory a obchodné knihy alebo záznamy na takú dobu trvania a v takom
rozsahu, v akom sú potrebné pre inšpekciu. Žalovaný umožnil zástupcom podnikateľa, aby boli prítomní
pri prezeraní dátových nosičov v jeho priestoroch.

44. Žalobca namietal, že žalovaný vykladal získané dôkazy hlavne v prospech leniency žiadateľov a
prispôsoboval ich potrebám Porsche Slovakia a PIASK (leniency žiadatelia 1 a 2). Žalovaný porušil
zásadu posudzovať dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, takisto porušil zásadu in dubio
pro reo. Žalobca je toho názoru, že žalovaný mu dostatočným spôsobom nepreukázal porušenie
súťažného práva ako konštatuje v rozhodnutí a od ktorého odvíja aj určenie výšky pokuty. V konaní
nebolo preukázané doručenie e-mailov, ktoré žalovaný považuje za dôkaz preukázania účasti žalobcu na
tvrdenej dohode, ani účasť na ďalších stretnutiach. Pritom od nikoho nemožno spravodlivo požadovať,
aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, kedy treba aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu.
Prostredníctvom ekonomickej analýzy preukazoval, že sa tvrdenou dohodou neriadil.

45. Žalobca je v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ toho názoru, že na preukázanie existencie
jediného a nepretržitého porušenia, musí žalovaný dokázať, že (i) podnik chcel vlastným správaním
prispieť k spoločným cieľom sledovaným všetkými účastníkmi, (ii) si bol vedomý materiálneho správania,
ktoré zamýšľali alebo uskutočnili ostatné podniky pri dosahovaní tých istých cieľov alebo ich mohol
rozumne predpokladať, (iii) bol pripravený prijať z toho vyplývajúce riziko. Zároveň je kartelové dohody
možné považovať za jedinú protisúťažnú dohodu len vtedy, ak sa preukáže, že realizujú všeobecný
plán sledujúci spoločný cieľ, ak podnik pri zúčastňovaní sa na týchto kartelových dohodách vedel alebo
musel vedieť, že sa tým začlenil do jedinej dohody. Na preukázanie účasti na jedinom a nepretržitom
porušení musia byť v tomto prípade splnené nasledovné podmienky: (i) existencia všeobecného
plánu sledujúceho spoločný cieľ medzi všetkými účastníkmi konania, (ii) úmyselná účasť podniku na
tomto pláne všetkými účastníkmi konania, (iii) skutočnosť, že mal (preukázanú alebo predpokladanú)
vedomosť o protiprávnom správaní ostatných účastníkov.

46. Je nespochybniteľné, že Porsche Slovakia a PIASK ovládajú viac ako 60% relevantného trhu predaja
vozidiel Volkswagen. Pri rozdelení zvyšného podielu rovnomerne medzi ostatných predajcov je trhový
podiel jedného predajcu približne 3%. Už len z uvedeného absentuje logický záver, prečo by účastníci
pristúpili ku tvrdenej dohode, potvrdili ňou majoritný podiel dvoch majetkovo prepojených spoločností
a zároveň by si sami takto sťažili ďalší rast. Vychádzajúc z uvedených záverov je konštatovanie
žalovaného o existencii všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ nelogické.

47. Žalobca nesúhlasil s ustálením začiatku tvrdenej protisúťažnej dohody na 5.11.2010, kedy sa
uskutočnila konferencia v Hronseku, a poukázal na rozpory a absenciu dôkazov. Žalobca opätovne
poprel svoju účasť na tvrdenej dohode. Predmetnej konferencie (na oficiálnej časti) sa zúčastnila len
jeho zamestnankyňa A. Š., ktorá však nebola na žiadnom stretnutí týkajúcom sa posudzovanej dohody.



48. Žalobca takisto rozporuje stanovenie konca dohody na 26.1.2016. Komunikácia, od ktorej žalovaný
odvíja ukončenie dohody, bola len medzi spoločnosťami ARAVER a AUTOCOMODEX; ostatní účastníci
o nej nemali vedomosť.

49. Žalobca trvá na tom, že žalovaný na posudzovanú dohodu nesprávne aplikoval čl. 101 ZFEU. Bez
bližšieho skúmania nie je možné automaticky posúdiť vplyv tvrdenej dohody na obchod medzi členskými
štátmi. Aplikáciu čl. 101 ZFEU je potrebné posudzovať podľa konkrétnych podmienok danej dohody; aj
keby existovala dohoda ako tvrdí žalovaný, takouto dohodou nie je obmedzený prienik iných subjektov
z ďalších členských štátov, neexistuje žiadna dohoda účastníkov brániaca zahraničným predajcom
predávať vozidlá na území SR, ani možnosť zákazníkov zo SR zabezpečiť si vozidlo za lepšiu cenu
zo zahraničia.

50. Nesprávny postup pri určení výšky pokuty je podľa názoru žalobcu ďalším pochybením žalovaného,
pretože porušil zásadu proporcionality a individualizácie v trestaní. Pri učení výšky pokuty vychádzal
z obdobia porušovania od 5.11.2010 do 26.1.2016 bez toho, aby zohľadnil reálne trhové podiely
účastníkov, hoci to vyžaduje judikatúra Súdneho dvora EÚ napríklad vo veci C-185/95 P, C-398/10
P. Aj keď žalovaný posúdil dohodu ako cieľovú dohodu, mal sa zaoberať reálnou situáciou na trhu a
skutočným dopadom na trh v zmysle § 38 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. Nie je zrejmé, ako žalovaný
dospel k miere závažnosti konania účastníkov vo výške 3%, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné
a arbitrárne. Zdôraznil, že nie je možné paušalizovať a určiť každému účastníkovi rovnaké percento
závažnosti a k nemu následne pripočítavať/odpočítavať priťažujúce/poľahčujúce okolnosti.

51. Žalobca namietal aj vady výroku napadnutého rozhodnutia v časti I. spočívajúce v nedostatočnom
vymedzení skutku, ktorý neobsahuje miesto a spôsob spáchania správneho deliktu. Úrad v tejto časti
výroku len konštatoval, že malo dôjsť k porušeniam zákona č. 136/2001 Z.z., avšak nekonkretizuje,
na akej konkrétnej výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom sa mali dohodnúť; na akom
vecnom rozdelení trhu a zákazníkov, na akej konkrétnej výmene citlivých obchodných informácií, na akej
konkrétnej koordinácií postupu pri predkladaní ponúk do verejných obstarávaní, obchodných verejných
súťažiach alebo iných obdobných súťažiach (s výnimkou spoločností ARAVER a AUTONOVO) sa
účastníci mali dohodnúť. V dôsledku toho nie je zrejmé, za aké konkrétne konanie mu bola uložená
sankcia.

52. V doplnení žaloby špecifikoval návrh na moderáciu uloženej sankcie.

II.4 Žaloba žalobcu 7
Autoprofit, s.r.o.

53. Žalobca (leniency žiadateľ 3) sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Rady PMÚ č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým
rozhodnutím č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 3.2.2020 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého
stupňa na ďalšie konanie alternatívne sa domáhal moderácie uloženej sankcie; uplatnil si nárok na
náhradu trov konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné zistenie skutkového
stavu.

54. Žalobca ako leniency žiadateľ 3 informoval žalovaného o uskutočnení troch stretnutí predajcov -
v hoteli Sitno v roku 2011, u podnikateľa ARAVER v Nitre v roku 2012 a u toho istého podnikateľa
dňa 13.2.2013. Žalobca zotrváva na tvrdeniach a podkladoch, ktoré predložil žalovanému v rámci
svojej leniency žiadosti, a tieto nerozporuje. Žalobca poskytol žalovanému informácie o tom, že sa
zúčastnil protisúťažného konania v časti dohody o výške zliav, dohody o rozdelení trhu a výmeny
informácií; aktívne sa protisúťažného konania nezúčastňoval. Žalobca nerozporuje dôkazy, ktoré
žalovaný zhromaždil k vecnému preukázaniu dohody o výške zliav, dohody o rozdelení trhu a výmeny
informácií, žalobca sa v tomto rozsahu na protisúťažnom konaní priznal. Namieta však, že sa mal
zúčastňovať protisúťažného konania v tvrdenom rozsahu až do 26.1.2016 a rovnako namieta svoju
účasť na akomkoľvek komplexnom konaní, ktoré by malo spočívať v koordinácii správania vo výberových
konaniach.



55. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by sa žalobca v období od 14.1.2015 do tvrdeného
ukončenia protisúťažného konania dňa 26.1.2016 (i) zúčastňoval akejkoľvek komunikácie s ostatnými
účastníkmi konania, ktorá by podporovala záver o protisúťažnom konaní, (ii) nepreukázal, že by sa
v danom období žalobca stretol s ostatnými predajcami (iii) alebo by vykonával akékoľvek kroky
na dosiahnutie tvrdeného cieľa protisúťažného konania alebo (iv) že by aj v období po 14.1.2015
panovala medzi žalobcom a ostatnými účastníkmi konania „zhoda vôle“ správať sa na trhu dohodnutým
spôsobom. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. E-mail zo dňa 26.1.2016, na ktorý
žalovaný viaže ukončenie protisúťažného konania, nebol žalobcovi zaslaný ani len v kópii a nebol ani
jeho adresátom; posledným dôkazom, ktorý žalovaný predkladá vo vzťahu k žalobcovi, je e-mail zo
dňa 14.1.2015 a jeho zamestnanec bol jedným z adresátov e-mailu; žiadnym spôsobom však naň
nereagoval. Nedištancovanie sa samo o sebe v tomto prípade nie je dôkazom o tom, že sa žalobca aj
v období po 14.1.2015 zúčastňoval protisúťažného konania

56. Žalobca tvrdí, že žalovaný zásadným spôsobom pochybil, keď časť protisúťažného konania v
podobe koordinácie v tendroch podradil pod jedno komplexné protisúťažné konanie. Jednotlivé prípady
údajného porušenia zákona č. 136/2001 Z.z. týkajúce sa bid rigging bolo nutné posudzovať ako
individuálne prípady. Ich podradenie pod jedno komplexné protisúťažné konanie by bolo možné iba
vtedy, ak by žalovaný jednoznačne preukázal, že tieto prípady boli prepojené a medzi účastníkmi
správneho konania existovala jasná dohoda o postupe vo výberových konaniach. Vo vzťahu k danému
však žalovaný nepredkladá žiaden dôkaz. Takisto nepredkladá žiaden dôkaz, že sa žalobca zúčastnil
protisúťažného konania vo forme bid rigging od 5.11.2010 do 26.1.2016. Z dôkazov, ktoré žalovaný
predkladá ohľadom konferencie v Hronseku, nevyplýva, že by sa na nej mala uskutočniť akákoľvek
komunikácia súvisiaca s koordináciou vo výberových konaniach. Žalovaný teda nemá preukázané, že by
od 5.11.2010 existovala medzi predajcami komplexná dohoda o koordinácii vo výberových konaniach.
V bode 142 rozhodnutia žalovaný tvrdí, že v prípade stretnutia v hoteli Sitno vo Vyhniach a stretnutia v
roku 2012 v priestoroch podnikateľa ARAVER dospel k záveru, že nebola preukázaná priama súvislosť s
posudzovanou dohodou. Potom nemôžu slúžiť ani ako dôkaz o koordinácii vo verejných obstarávaniach.
Navyše, ani stretnutie u podnikateľa ARAVER, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.2.2013, nie je priamym a
preukázateľným dôkazom o tom, že by na tomto stretnutí predajcovia uzatvorili komplexnú dohodu vo
forme bid rigging.

57. Žalobca ako predkladateľ leniency žiadosti 3 nemá žiadnu vedomosť o tom, že by súčasťou
stretnutia v ARAVERi dňa 13.2.2013 boli aj otázky týkajúce sa postupu v elektronických aukciách, resp.
komunikácia ohľadom minimálne jedného verejného obstarávania. Podľa jeho názoru všetky dôkazy o
poskytnutí individuálnych krycích ponúk, ktorými žalovaný preukazuje uzatvorenie dohody obmedzujúcej
súťaž vo forme bid rigging v období od 5.11.2010 do 26.1.2016, by mohol použiť len na dokazovanie
individuálnych porušení predajcami. Nepredkladá však žiadny priamy dôkaz o tom, že jednotlivé prípady
krycích ponúk, resp. žiadostí o krycie ponuky, boli účastníkmi konania vykonané vedome podľa vopred
dohodnutej stratégie, a že existuje medzi jednotlivými časťami prepojenie, ktoré by z nich robilo jeden
pokračujúci alebo trvajúci správny delikt.

58. Žalobca namieta aj nedostatočné preukázanie namietaného protisúťažného konania ako cieľovej
dohody. Aj v prípade „dohôd podľa cieľa“ je nutné urobiť analýzu ich škodlivosti v ekonomickom a
právnom kontexte, v ktorom k uzatvoreniu týchto dohôd došlo, t.j. nemožno a priori predpokladať, že
vykazovala dostatočný stupeň škodlivosti, mala za cieľ obmedzenie súťaže, a preto ďalšia analýza nie
je potrebná (C-63/13 P, C-307/18, stanoviská generálnych advokátov vo veciach C-228/18 a C-307/18).
Žalovaný však rozhodol bez takéhoto posúdenia veci.

59. Pri určení výšky pokuty žalobca namietal nesprávne zohľadnený relevantný obrat a zníženie pokuty
len o 30 %, tak ako ostatným účastníkom konania (desiatim účastníkom konania znížil sankciu o 30%
z dôvodu poľahčujúcich okolností), ktorí neboli leniency žiadateľmi (plus zníženie 5% z dôvodu situácie
vzniknutej pandémiou COVID-19). Napriek tomu, že bol jeho predložený obrat očistený o reexporty,
žalovaný ho nezobral vôbec do úvahy pre prehodnotenie výšky relevantného obratu, hoci reexporty
v podobe priameho predaja do zahraničia by mali byť vylúčené z relevantného obratu rovnako ako
predaje neautorizovaným predajcom do zahraničia. Na výšku pokuty má vplyv aj nesprávne určenie
dĺžky protisúťažného konania (do 1.4.2015, nie do 26.1.2016), a preto mala byť základná suma sankcie
prenásobená koeficientom 4,16 roka a nie 5,16 roka. Žiada o zohľadnenie len limitovanej účasti na
časti protisúťažného konania vo forme bid rigging a zníženie pokuty. Podľa jeho názoru mu mala byť



priznaná poľahčujúca okolnosť aspoň vo výške 25% zo sumy pokuty pred uplatnením jej zníženia
v dôsledku leniency. Bola mu primárne uložená neprimerane vysoká pokuta pred tým, ako žalovaný
uplatnil leniency; podľa jeho názoru sankcia pred uplatnením leniency nemala byť vyššia ako 430.823,-
€ a následne mu mala byť pokuta znížená o 50% plus ďalších 5% v dôsledku pandémie COVID-19, teda
sankcia nemala byť vyššia ako 204.640,69 €.

60. Žalobca musel počas obdobia poklesu tržieb hľadať alternatívne zdroje financovania a pristúpiť na
podstatné úsporné opatrenia. Nepredpokladá, že by sa jeho mesačné obraty aj v období po pandémii
dostali do úrovne obratov z roku 2019, resp. roku 2018; poukázal na prepad v predaji áut v priemere
vo výške 25 %. Žalobca sa dostane do špirály urýchlenej splatnosti všetkých svojich záväzkov, uložená
pokuta má negatívny dopad aj na jeho investície a v súčasnosti nedisponuje likvidnými zdrojmi na úhradu
uloženej pokuty. Okrem toho, samotný fakt, že žalobcovi bola uložená pokuta znižuje kredibilitu žalobcu
a sťažuje prístup k úveru, resp. umožňuje len prístup k predraženým úverom, ktoré opätovne negatívne
vplývajú na jeho schopnosť generovať príjmy na ich splácanie.

II.5 Žaloba žalobcov 8 až 13
GALIMEX s.r.o., A R A V E R a.s., DS-CAR, s.r.o., AUTOMAX PLUS s.r.o., AUTONOVO, a.s., PO CAR,
s.r.o.

61. Žalobcovia sa včas podanou žalobou domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady PMÚ
č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č.
2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 3.2.2020 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na
ďalšie konanie alternatívne sa domáhali moderácie uloženej sankcie; uplatnili si nárok na náhradu
trov konania. Namietali nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné zistenie skutkového stavu,
nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, rozpor skutkového
stavu a administratívnych spisov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

62. Namietali, že za začiatok domnelej dohody nemožno považovať konferenciu v Hronseku (5.11.2010),
pretože vyjadrenia leniency žiadateľov sú v tomto ohľade rozporuplné (oficiálna a neoficiálna časť
konferencie), vzájomne si odporujúce a dodatočne boli vyvrátené. Je zrejmé, že žalovaný sám účelovo
doplnil skutkový stav použitím nejasnej a ničím nepodloženej dedukcie faktov bez akýchkoľvek dôkazov
o správnosti takéhoto výkladu jednotlivých skutočností a rozporuplných vyjadrení leniency žiadateľov
a súčasne bez overenia a preukázania autenticity, originality, vierohodnosti a neporušiteľnosti týchto
domnelých dôkazov, čo bol povinný vykonať, no neurobil tak. V pozvánke na konferenciu v Hronseku
p. F. (v zastúpení importéra) neapeloval na potrebu účasti každého predajcu ani neuviedol v programe
politiku štruktúry zliav. Žalobcovia nerozumejú, ako mohol žalovaný na základe internej porady PIASK
ako jediného účastníka konania z 19-tich účastníkov konania, ktorý k tabuľke prijatej na tejto internej
porade PIASK uviedol, že „na konferencii v Hronseku boli doporučené maximálne zľavy pri predaji
VW“, deklarovať závery o jednej trvajúcej kartelovej dohode medzi všetkými účastníkmi konferencie,
a to aj takými, ktorí sa konferencie v Hronseku nezúčastnili. Žiaden iný dôkaz o tejto otázke sa v
administratívnom spise nenachádza. Navyše, leniency žiadateľ 4 (BOAT) uviedol, že na konferencii v
Hronseku nedošlo k žiadnemu protisúťažnému konaniu.

63. Žalobcovia namietajú, že žiadosti o leniency 1-4 sú nezákonné, nakoľko nespĺňajú podmienky
vymedzené v § 38d zákona č. 136/2001 Z.z. Súčasne, jednotlivé dôkazy vo forme e-mailovej
komunikácie boli predložené zo strany spoločností PIASK, Porsche Slovakia a BOAT len vo fotokópiách
bez následnej kontroly originality a neporušiteľnosti zo strany žalovaného. Z uvedeného dôvodu v
administratívnom konaní navrhovali vykonanie dokazovania originálom poštového servera jednotlivých
leniency žiadateľov alebo notárskou zápisnicou o notárskom overení dokumentov predložených do
konania z hľadiska určitej kontroly originality, autenticity, vierohodnosti a neporušiteľnosti predložených
dôkazov. Rovnako navrhli vykonanie dokazovania o odoslaní (zo strany odosielateľa) a prijatí (zo strany
adresáta) sporného e-mailu, dokazovanie záznamom z počítačových serverov leniency žiadateľov a ich
porovnanie so záznamami z počítačových serverov ostatných účastníkov konania, a to s poukazom na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-74/14. Odoslanie e-mailu z elektronickej schránky odosielateľa
totiž ešte neznamená, že bol príjemcovi skutočne doručený a dostal sa do jeho dispozície. Žalovaný
však navrhované dôkazy na preukázanie uvedených tvrdení nevykonal.



64. Žalobcovia tvrdia, že na žiadnu e-mailovú komunikáciu nereagovali, nakoľko o nej nevedeli.
Na druhej strane, ak by aj hypoteticky žalobcovia mali e-¬maily k dispozícií, bez informácií z
údajných stretnutí a dohôd, ktoré mali na týchto stretnutiach vzniknúť, a bez ďalších informácií o
predávanom automobile (vystavené, predvádzacie, náhradné vozidlá) a spôsobe predaja (individuálny
zákazník, veľkoodberateľ, predaj cez operatívny leasing), nemohli na podklade hromadne zasielaných
e-mailov za posudzované obdobie dedukovať existenciu protisúťažného konania. Neuplatňovanie zliav
preukazovali ekonomickými analýzami, ktorými sa žalovaný vôbec nezaoberal. Pritom ekonomická
analýza je dôkazom naplnenia tretej vyvrátiteľnej domnienky účasti na protisúťažnom konaní. Žalovaný
tiež ignoroval ich návrh na doplnenie dokazovania vyžiadaním si prehľadu individuálnych podpôr
poskytnutých jednotlivým predajcom zo strany importéra za obdobie 11/2010 až 1/2016 pre predaje
nových osobných a úžitkových vozidiel značky Volkswagen, z ktorých by bolo zrejmé, ktorý predajca sa
uchádzal o udelenie individuálnej podpory importéra a ktorému predajcovi udelil importér individuálnu
podporu a z ktorej podskupiny ju importér udelil (či išlo o maržový systém, mimomaržový systém alebo
mimomaržový systém alebo veľkoodberateľskú podporu) a v akej výške mu bola podpora poskytnutá.
Okrem toho žalobcovia mohli pri výkone svojej podnikateľskej činnosti od importéra využiť systém marže
predajcu a systém generálnej podpory importéra pre všetkých.

65. Ďalšia námietka sa týka určenia údajného konca porušovania na základe e-mailovej
komunikácie zo dňa 26.1.2016 medzi spoločnosťami AUTOCOMODEX a ARAVER (išlo o výčitku
zamestnankyne AUTOCOMODEX voči zľave spoločnosti ARAVER poskytnutej zákazníkovi). V priebehu
administratívneho konania namietali, že uvedený e-mail nemá protisúťažný charakter. Nešlo totiž o
zákazníka spoločnosti AUTOCOMODEX z dôvodu domnelého regionálneho rozdelenia trhu, ale z
dôvodu, že tento zákazník kúpil auto od spoločnosti AUTOCOMODEX už dvakrát a oslovil ju aj tretí raz,
preto ho p. Zelenáková (AUTOCOMODEX) vnímala ako svojho zákazníka a jej výčitka podľa žalobcov
potvrdzuje tvrdý konkurenčný boj medzi predajcami a nie protisúťažné konanie. Okrem toho, vo vzťahu
k ostatným žalobcom (okrem ARAVER) je evidovaná ako posledná e-mailová komunikácia zo dňa
14.1.2015, čo je viac ako 12 mesiacov. Poukázali na rozhodnutie Všeobecného súdu vo veci T-382/06: v
prípade dostatočne dlhej doby, kedy tento podnikateľ nebol aktívny, nekontaktoval ostatných účastníkov
kartelu, nereagoval na iniciatívy, môže neaktivita založiť domnienku, že jeho pôsobenie v karteli bolo
ukončené; dĺžka obdobia neaktivity potrebnej na založenie domnienky ukončenia účasti na karteli by
mala byť posudzovaná individuálne v každom prípade fungovania kartelu. Navyše, počas domnelého
obdobia porušovania od 5.11.2010 do 26.1.2016 (63 mesiacov), existujú značné časové rozstupy spolu
v trvaní 44 mesiacov (12 mesiacov + 20 mesiacov + 12 mesiacov) popierajúce neprerušené trvanie
domnelej kartelovej dohody a ktoré zároveň popierajú charakterizovanie jednej trvajúcej kartelovej
dohody.

66. Pre naplnenie podmienok jednej trvajúcej kartelovej dohody treba preukázať, že (i) uvedený
podnik mal zámer prispieť vlastným správaním k naplneniu spoločných cieľov sledovaných všetkými
zúčastnenými a že (ii) vedel o skutočnom správaní, ktoré plánovali alebo vykonali iné podniky pri výkone
rovnakých zámerov, alebo ich mohol rozumne predpokladať a (iii) bol pripravený prevziať toto riziko
(T-379/06). Toto však v konaní žalovaný nepreukázal.

67. Žalobcovia navrhovali vykonanie dokazovania výsluchom svedkov: p. F., p. H., p. H., p. O., p. Y., p.
J., p. L., p. J., p. J., p. J., p. L., p. Ď., p. F., p. L., p. O., p. P., p. L., p. F., p. H., p. L., p. H., p. L., p. Ď.,
p. K. a p. O., ktoré žalovaný nevykonal.

68. Z dokazovania vyplýva, že leniency žiadatelia 1-2 ovládali spolu viac ako 60 % trhu, pričom jediný
spoločne sledovaný ekonomický cieľ možno pripísať práve spoločnostiam Porsche Slovakia a PIASK,
nie žalobcom. Žalobcovia si neboli vedomí údajného protiprávneho konania, pretože žiadnu kartelovú
dohodu neuzatvorili, nezúčastňovali sa údajných protisúťažných stretnutí s výnimkou importérom
oficiálne organizovanej konferencie v Hronseku (ktorej protisúťažný charakter podľa žalobcov nebol
preukázaný). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-593/18 P ak existuje spor o existencii
porušenia, Komisia musí dokázať porušenia, ktoré zistila, a predložiť dôkazy, ktoré sú schopné právne
preukázať existenciu okolností predstavujúcich porušenie. Komisia je povinná dokázať nielen existenciu
kartelu, ale aj dĺžku jeho trvania (T-147/09, T-148/09). To isté sa vzťahuje aj na žalovaného v
podmienkach SR; žalovaný však uvedené skutočnosti nepreukázal.



69. Žalobcovia namietali vyhodnotenie údajnej protisúťažnej dohody ako horizontálnej, podľa ich názoru
však ide o vertikálnu dohodu. Importér Porsche Slovakia je vždy vo vzťahu k distribútorom vo vertikálnom
postavení, nikdy nie v rovnocennom horizontálnom postavení, čo vedie k tomu, že importér nemohol
splniť zákonné predpoklady na udelenie imunity v rámci leniency podľa § 38d zákona č. 136/2001 Z.z.,
pretože leniency sa v zmysle tohto ustanovenia vzťahuje len na horizontálne dohody, nie na vertikálne ani
na vertikálno-horizontálne dohody. Navyše, bol to práve p. H. ako zástupca importéra - Porsche Slovakia,
ktorý vyvíjal ekonomický nátlak na spoločnosť BOAT. Pokiaľ by bolo preukázané, že Porsche Slovakia
(importér) donucoval ostatných predajcov k dodržiavaniu tejto dohody, viedlo by to k odobratiu úplnej
leniency, mohlo by to viesť ku konaniu podľa § 25 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. iba so spoločnosťou
Porsche Slovakia ako jediným subjektom zodpovedným za domnelú kartelovú dohodu a súčasne k
zastaveniu správneho konania voči žalobcom a zvyšným účastníkom konania; prípadne by to mohlo
viesť k podstatnému zníženiu uložených sankcií. Postup žalovaného, ktorým udelil spoločnosti Porsche
Slovakia a PIASK imunitu, je nesprávnym úradným postupom v rozpore s § 38d a v § 38 ods. 10 zákona
č. 136/2001 Z.z.

70. V súvislosti s dôveryhodnosťou výpovedí leniency žiadateľov poukázali na rozhodnutie Všeobecného
súdu vo veci T-120/04, rozsudok ESĽP vo veci Adamčo v. SR, č. sťažnosti 45084/14 a namietali,
že tvrdenia leniency žiadateľov neboli podporené dôkazmi, žalovaný neakceptoval dôkazy, ktoré
preukazovali opak, odmietol vykonať ďalšie dokazovanie a nevysporiadal sa s rozpornými vyjadreniami
leniency žiadateľov: napríklad v pôvodnom znení žiadosti o leniency 4 spoločnosť BOAT uviedla, že
iniciátorom domnelej kartelovej dohody bol importér v spojení so spoločnosťou PIASK a následne už
menil skutkové tvrdenia v dôsledku „rozpamätania“ sa p. F. o skutočnom a pravdivom slede udalostí.

71. Zo strany spoločnosti Porsche Slovakia a PIASK bol pôvodný systém marže obchodníka a
veľkoodberateľskej podpory importéra nahradený systémom maximálnej zľavy (množstevnej zľavy) a
podpory predaja importéra. Nakoľko PIASK výrazne stratil z objemu predajov (na úkor BOAT, HÍLEK,
atď.), importér vstúpil do nezávislého rozhodovania autorizovaných predajcov cez obmedzenie cenovej
vojny, vynucovanie dodržiavania stanovených maximálnych zliav a protežovanie PIASK cez individuálne
podpory. Preto importér v spojení so spoločnosťou PIASK vytvorili tabuľku maximálnych zliav, rozoslali
ju do distribučnej siete predajcov Volkswagen prostredníctvom e-mailu od p. J. a vyžadovali účasť na
dohode pod hrozbou nátlaku (BOAT a Autoprofit).

72. Žalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžhk/1/2017 zo dňa 20.2.2020, v
zmysle ktorého ak má byť určitý dôkaz, ktorého prípustnosť môže byť v konaní diskutabilná, použitý v
správnom konaní, je potrebné vykonať test prípustnosti, test legality, test legitimity a test proporcionality.
V rámci testu prípustnosti dôkazu by si mal správny orgán zodpovedať na zásadné otázky: (i) či bol
dôkaz zabezpečený už v pôvodnom konaní zákonným spôsobom, (ii) či má správny orgán k dispozícii
dôkaz v takej podobe, aby mohol overiť jeho autenticitu a pravosť, (iii) či má správny orgán zákonnú
možnosť preverovať zákonnosť a autenticitu dôkazu, (iv) či bude možné dôkaz zákonne realizovať aj v
správnom konaní, a to aj s ohľadom na hmotnoprávny objekt regulácie, ktorý mal byť správnym deliktom
porušený. Negatívna odpoveď na ktorúkoľvek z uvedených otázok neumožní správnemu orgánu dospieť
k jednoznačnému záveru o prípustnosti dôkazu v konaní o správnom delikte.

73. Žalobcovia poukázali na to, že žalovaný im vyčítal nedištancovanie sa od dohody. Opäť
poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-74/14 (Eturas) a možnosti vyvrátenia domnienky
účasti na zosúladenom postupe prostredníctvom verejného dištancovania sa, oznámenia dohody
správnym orgánom a dôkazu o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dotknuté obmedzenie.
Žalobcami predložené ekonomické analýzy sú rovnocenným dôkazom ako verejné dištancovanie sa od
protisúťažnej dohody, či oznámenie správnemu orgánu, čo však žalovaný ani Rada PMÚ nezohľadnili
a zaťažili konanie vadou nezákonnosti.

74. Žalobcovia namietali aj izolovaný výsluch (podanie ústneho vysvetlenia) leniency žiadateľov 2 až
4. Trvajú na tom, že mali byť na podanie ústneho vysvetlenia predvolaní, resp. upovedomení o ňom,
tak aby mohli klásť otázky leniency žiadateľom, no žalovaný im to neumožnil. Osamotené vypočúvanie
spolupracujúcich spoluobvinených priznávajúcich sa k spáchaniu správneho deliktu predstavuje vážny
zásah do práva ostatných účastníkov konania na spravodlivé konanie, do základného práva na súdnu
ochranu a do práva na obhajobu. Ak aj žalovaný tvrdil, že inštitút podania ústneho vysvetlenia leniency
žiadateľmi použil na odstránenie rozporov, podľa názoru žalobcov odstránenie rozporov, hoci aj o už



tvrdených skutočnostiach alebo ich bližšie ozrejmenie, sa má považovať za nové skutočnosti a tvrdenia.
Žalovaný teda nemal postupovať podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z., ale podľa § 40 ods. 3 v
spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. a § 3 ods. 1, § 44 ods. 2 a § 21 ods. 2 Správneho poriadku.
Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/8/2016 zo dňa 31.5.2017, podľa ktorého pri
výpovedi kajúcnikov je potrebné zobrať do úvahy možnosť existencie nečestných motívov (napr. prísľub
výhod v súdnom procese), pričom práve tieto motívy umožňujú označiť takúto výpoveď za nevierohodnú
až falošnú z dôvodu, že kajúcnik spravidla sleduje výpoveďou zánik vlastnej zodpovednosti, resp.
zbavenie sa viny. Príkladom takejto výpovede je výpoveď kajúcnika, ktorý v nej s cieľom dosiahnuť nižší
trest prekrúca svoje doterajšie tvrdenia a usvedčuje iného spoluobvineného.

75. Namietali nezákonnosť inšpekcie v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK a porušenie
telekomunikačného tajomstva. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015 a
rozhodnutie ESĽP vo veci Delta pekárny. Podľa názoru žalobcov došlo k vytvoreniu digitálno-forenzných
kópií pevných diskov dotknutých osôb v celosti, ktoré obsahovali aj súkromnú korešpondenciu a
komunikáciu s advokátom spoločnosti ARAVER. Poverenie na vykonanie inšpekcie však obsahuje
len strohé poučenie, že na takéto informácie sa neprihliada. Žalovaný nedisponoval súhlasom sudcu,
tak ako to vyžaduje § 22a ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z. Okrem toho, žalovaný mal v dispozícii
kópie diskov neprimerane dlhý čas a vrátil ich spoločnosti ARAVER až dňa 23.6.2016, teda viac
ako dva mesiace po vykonaní inšpekcie. Neprimerane široký rozsah použitých kľúčových slov, podľa
ktorých sa vyhľadávali informácie na diskoch, môže viesť k neprípustnej fishing expedition. Okrem toho,
žalovaný vykonal inšpekciu v ešte nezačatom správnom konaní. Podľa názoru žalobcov žalovaný v
čase vykonania inšpekcie disponoval dostatočným množstvom dôkazov, na základe ktorých mohol začať
správne konanie aj skôr, no urobil tak až 1.6.2016.

76. Keďže žalovaný nezačal konanie v čase, keď disponoval dostatočným množstvom informácií
o dôvodnom podozrení ohľadom posudzovanej dohody (v septembri 2015, resp. v decembri 2015,
najneskôr v čase vykonania inšpekcie v apríli 2016), je zrejmé, že nedodržal zákonnú lehotu vyplývajúcu
z § 30 zákona č. 136/2001 Z.z. na vydanie rozhodnutia a subjektívnu zákonnú 4-ročnú prekluzívnu
lehotu v zmysle § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. na rozhodnutie o uložení pokút, ktorá mala
byť počítaná (i) odo dňa 31.8.2015, kedy žalovaný získal od Porsche Slovakia a PIASK žiadosť o
leniency 1-2, (ii) odo dňa 8.9.2015, kedy žalovaný získal doplnenie žiadosti o leniency 1-2, či (iii) odo
dňa 17.12.2015, kedy žalovaný získal od Porsche Slovakia a PIASK doplnenie žiadosti o leniency 1-2
ústnym výsluchom do zápisnice dňa 17.12.2015, prípadne najneskôr (iv) odo dňa 18.4.-20.4.2016,
kedy žalovaný vykonal inšpekciu v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK. Žalovaný však rozhodol
oneskorene a nezákonne, čo by malo byť dôvodom pre zrušenie oboch napádaných rozhodnutí a pre
zastavenie konania pred žalovaným z dôvodu márneho uplynutia zákonnej subjektívnej prekluzívnej
lehoty podľa § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z., ku ktorému došlo dňa 3.6.2020.

77. Ďalšou námietkou žalobcov je porušenie telekomunikačného tajomstva. Zo zaistenej e-mailovej
dokumentácie nie je zrejmé, či obsahovala aj e-mail ako dátovú (elektronickú správu) správu, ktorá bola
počas vytvárania pasívna, alebo v režime po uložení konceptu e-mailu alebo v priebehu odosielania
na MTA (Mail Transfer Agent) odosielateľa, prípadne počas prenosu medzi MTA (Mail Transfer Agent)
odosielateľa a MTA (Mail Transfer Agent) príjemcu, či v priebehu sťahovania z MTA (Mail Transfer Agent)
príjemcu, prípadne počas zobrazovania e-mailu na cieľovom serveri MTA (Mail Transfer Agent), kedy je
e-mail ako elektronická dátová správa vždy pod právnou ochranou telekomunikačného tajomstva, tak
ako to analogicky vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 7/Tz/9/2000 zo dňa 15.12.2000.
V prípade pochybností nemožno vylúčiť, že zaistená e-mailová dokumentácia obsahovala aj e-maily ako
elektronické dátové správy, a preto podliehajú ústavnoprávnej ochrane telekomunikačného tajomstva
ako prepravovanej elektronickej správy (listové tajomstvo, korešpondencia a tajomstvo iných písomností
a záznamov, ktoré zakotvuje čl. 22 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru a čl. 7 Charty základných práv Európskej
únie). Podliehajú tiež ústavnoprávnej ochrane zákazu zhromažďovania súkromných údajov v zmysle čl.
16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR, čl. 7 a čl. 8 Charty základných práv EÚ a čl. 8 Dohovoru, a
tak ich použitie zo strany žalovaného je nezákonné a ústavne nekonformné.

78. Žalobcovia poukázali na § 55 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. a/ a b/, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z.
Spoločnosti ARAVER a HÍLEK nikdy neudelili žalovanému súhlas na oboznamovanie sa s informáciami
tvoriacimi telekomunikačné tajomstvo a žalovaný nedisponoval ani súhlasom sudcu podľa § 63 ods. 6 a
ods. 7 citovaného zákona. Ochrana obsahu prenášaných správ sa podľa žalobcov nekončí doručením e-



mailu do e-mailovej schránky príjemcu, ale ju nutné ju vykladať v širšom rozsahu s dôrazom na ochranu
súkromia a zachovanie listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ. Žalobcovia namietajú,
že žalovaný nerozlišuje medzi informáciami nachádzajúcimi sa na dátovom nosiči, za ktorý možno
považovať prehľadávaný počítač podnikateľa/ zamestnanca podnikateľa pri vykonávaní inšpekcie -
počítačový systém, a informáciami nachádzajúcimi sa v počítačovej sieti, resp. na počítačovom serveri.
Ide totiž o dva rozličné pojmy a rozličný charakter informácií. E-mailová komunikácia sa nenachádzala
na nosičoch podnikateľa, teda sa nenachádzala v počítačovom systéme podnikateľov ARAVER a
HÍLEK, ale v mailovej schránke, teda na počítačovom serveri podnikateľov. Žalovaný preto mohol počas
inšpekcie zaistiť len počítačové údaje majúce povahu „veci“ nachádzajúcej sa na technickom nosiči
informácií (počítač, mobilný telefón, CD, DVD, USB, kľúč alebo harddisk počítača). Z obsahu zaistenej
e-mailovej dokumentácie je zrejmé, že v tejto sú zaznamenané jednak údaje vzťahujúce sa na užívateľa
a rovnako i údaje vzťahujúce sa na konkrétny prenos informácií - meno a priezvisko komunikujúcich
strán a s ním súvisiaca e-mailová adresa a údaje o dátume a čase vykonania prenosu.

79. Žalobcovia namietali aj neúplnosť výroku napadnutého rozhodnutia druhostupňového orgánu. Výrok
I napadnutého rozhodnutia neobsahuje dostatočné vymedzenie skutku v mieste a spôsobe spáchania
deliktu. Z výroku rozhodnutia nevyplýva, na akej konkrétnej výške maximálnych zliav sa mali dohodnúť,
na akom vecnom rozdelení trhu a zákazníkov, na akej konkrétnej výmene citlivých obchodných informácií
a na akej konkrétnej koordinácii postupu pri súťažiach alebo iných obchodných súťažiach sa údajne
dohodli. Žalovaný toto vedel údajne sám preukázať len voči spoločnostiam ARAVER a AUTONOVO.

80. Ďalším nedostatkom výroku rozhodnutia je to, že žalovaný opomenul rozhodnúť o neuložení pokuty
Porsche Slovakia (importér) a PIASK. Takisto absentuje výrok, že spoločnostiam BOAT a Autoprofit
neukladá zákaz účasti vo verejnom obstarávaní podľa § 38h ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení
účinnom do 17.4.2016.

81. Podľa názoru žalobcov bol nesprávne určený okruh účastníkov konania, a to v prípade (i) Auto
Unicom a Auto Unicom Zvolen, (ii) AUTOMAX v konkurze a AUTOMAX PLUS. Žalovaný nesprávne
posúdil v uvedených prípadoch ekonomické nástupníctvo a jeho závery sú svojvoľné a nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Takisto žalovaný nesprávne na vec aplikoval čl. 101 ZFEÚ,
keďže nebol preukázaný vplyv na obchod medzi členskými štátmi.

82. Žalobcovia v administratívnom konaní podali žalovanému návrh na prerušenie konania a podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v znení: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo
16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy
vykladať v tom zmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy
na úseku ochrany a podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v
štádiu po začatí súťažno-správneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním
prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho spisu,
izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam týkajúcich
sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho konania,
bez oboznámenia ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti
ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní
žiadateľov o leniency?“. Žalovaný ich návrhu nevyhovel a prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ
nepodal, čo žalobcovia považujú za porušenie ich práva na spravodlivý proces. Žalovaný podľa ich
názoru nebol oprávnený si sám zodpovedať otázku, čím porušil čl. 27 Nariadenia č. 1/2003.

83. Žalobcovia v doplnení žaloby zo dňa 30.7.2020 poukázali na ekonomické analýzy predaja vozidiel
Volkswagen za obdobia rokov 2010-2016.

II.6 Žaloba žalobcu 14
Auto Unicom, s.r.o.

84. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady PMÚ č. 2020/
DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, jeho zrušenia a zastavenia konania voči nemu, eventuálne aby bolo
napadnuté rozhodnutie zrušené a vrátené žalovanému na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu
trov konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci.



85. Podľa názoru žalobcu žalovaný mu uložil pokutu po márnom uplynutí zákonnej prekluzívnej 8-ročnej
objektívnej lehoty na uloženie pokuty. Jeho účasť na posudzovanej dohode bola určená obdobím od
5.10.2010 do 17.5.2012, preto bolo potrebné aplikovať na jeho konanie právne predpisy účinné do
30.6.2014 - konkrétne § 38 zákona č. 136/2001 Z.z. Posledným dňom lehoty na uloženie pokuty bol
17.5.2020, no napadnuté rozhodnutie mu bolo doručené až dňa 31.5.2020. Žalobca si je vedomý, že
žalovaný vydal druhostupňové rozhodnutie v rámci spomínanej lehoty dňa 15.5.2020, no právoplatnosť
nadobudlo až po uplynutí 8-ročnej prekluzívnej lehoty.

86. Žalovaný sa nedostatočne zaoberal jeho námietkami ohľadom ekonomického nástupníctva a aby
prípadnú zodpovednosť vzťahujúcu sa k nemu znášal žalobca 15/ spoločnosť Auto Unicom Zvolen, s.r.o.

87. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Asan/17/2019, sp. zn. 5Sžo/30/201, sp. zn.
7Sžo/44/2014 a sp. zn. 6Sžf/51/2010.

II.7 Žaloba žalobcu 15
Auto Unicom Zvolen, s.r.o.

88. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady PMÚ č.
2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020 voči nemu, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a
vrátenia veci orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov
konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

89. Podľa názoru žalobcu žalovaný konal účelovo a tendenčne. Žiaden dôkaz nepotvrdzuje jeho účasť na
posudzovanej dohode a na základe zásady v pochybnostiach v prospech obvineného malo byť konanie
voči nemu zastavené; trvá na tom, že o dohode nevedel a ani ju nikdy nedodržiaval. Žalovaný neuniesol
ani dôkazné bremeno o existencii jednej trvajúcej kartelovej dohody obmedzujúcej súťaž a v konaní
porušil zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu rovnosti
a primeranosti.

90. Žalovaný bol povinný zohľadňovať priťažujúce aj poľahčujúce okolnosti, ktoré sa uvádzajú v ods. 18
Metodického pokynu, a mal mu znížiť pokutu.

III. Vyjadrenie žalovaného

91. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žaloby žalobcov 1 - 15 zamietnuť. V podrobnostiach odkázal
na detailné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a doplnil, že pri dokazovaní musí zohľadňovať, že
činnosti, ktoré sú obsahom protisúťažných postupov a dohôd, sa často uskutočňujú ilegálne, že stretnutia
sa uskutočňujú tajne, najčastejšie v treťom štáte, a že súvisiaca dokumentácia je obmedzená na
minimum. Ak aj získa napríklad zápis zo stretnutia, tento je úlomkovitý a kusý, a preto je často potrebné
rekonštruovať niektoré podrobnosti dedukciou z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych
dôkazov, ktoré posudzované ako celok môžu predstavovať dôkaz o porušení práva hospodárskej
súťaže. V tomto konaní vychádzal z informácií a podkladov získaných zo žiadostí o leniency podľa § 38d
ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z., z inšpekcií vykonaných v priestoroch podnikateľov HÍLEK a ARAVER
aj na základe zhromaždených informácií a podkladov podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona. Z takto
získaných dôkazov zistil porušenie pravidiel hospodárskej súťaže vo forme dohôd obmedzujúcich súťaž,
ktoré sa mali uskutočniť medzi žalobcami v období medzi 5.11.2010 a 26.1.2016 a sú podrobne popísané
v napadnutom rozhodnutí (so zdôraznením napríklad šifrovaného e-mailu zo dňa 25.1.2013 v podobe
návrhu na výšku zliav).

92. V súvislosti s námietkami žalobcov o nesprávnom posúdení dohody ako horizontálnej najskôr
definoval horizontálnu a vertikálnu dohodu: horizontálne dohody sú medzi vzájomnými konkurentmi a
vertikálne dohody existujú medzi podnikateľmi, ktorí pôsobia na iných stupňoch distribučného reťazca,
napríklad vo vzťahu dodávateľ - odberateľ. To, či ide o horizontálnu alebo vertikálnu dohodu, záleží
na povahe dohody vyplývajúcej zo súboru dôkazov preukazujúcich konkrétne správanie importéra.
Je zrejmé, že importér môže mať ekonomický záujem na vertikálnej aj na horizontálnej dohode.
Je však potrebné preukázať jeho správanie a motiváciu súborom dôkazov a nie tvrdeniami a
hypotézami účastníkov konania podľa toho, ako to oni sami vnímajú. Ako žalovaný v prvostupňovom
rozhodnutí uviedol, podnikateľ Porsche Slovakia síce pôsobí na trhu motorových vozidiel najmä ako



importér značiek Volkswagen na území Slovenskej republiky a nakupuje motorové vozidlá od svojej
materskej spoločnosti, na územie Slovenskej republiky ich dovezie ako importér a následne ich predá
autorizovaným predajcom tvoriacim jeho autorizovanú predajnú sieť. Predajcovia potom zabezpečujú
predaj konečnému zákazníkovi, ktorému podnikateľ Porsche Slovakia, až na niektoré výnimky, už priamo
vozidlá nepredáva. Existujú aj výnimky, v ktorých má importér Porsche Slovakia odlišné postavenie a
vystupuje vo vzťahu k zákazníkovi ako uchádzač, ktorý sa mu snaží ponúknuť najvýhodnejšiu ponuku;
v tejto pozícii súperí s predajcami ostatných výrobcov vozidiel. Z obsahu e-mailovej komunikácie je
zrejmé, že posudzovaná dohoda sa uplatňovala na úrovni predajcov, ktorí sa dohodli na pravidlách
uplatňovaných pri predaji vozidiel, teda na horizontálnej úrovni; intenzívne medzi sebou komunikovali
bez účasti importéra. Žalobcovia nepredložili dôkazy, ktoré by vyvrátili závery žalovaného o existencii
horizontálnej dohody.

93. Medzi podnikateľmi v jednej ekonomickej skupine, tak ako Porsche Slovakia a PIASK, nemôže
byť dohoda obmedzujúca súťaž a zákon predpokladá možnosť podať žiadosť o neuloženie pokuty
tak, že pokryje viacerých podnikateľov z ekonomickej skupiny. Ďalší dvaja leniency žiadatelia, BOAT a
Autoprofit, podávali žiadosti samostatne.

94. Žalobcovia (a to aj tí, ktorých sa to netýka) namietajú nezákonnosť inšpekcie u spoločností ARAVER
a HÍLEK. Žalovaný trvá na tom, že postupoval v súlade s § 22a zákona č. 136/2001 Z.z., v povereniach
bol detailne identifikovaný predmet inšpekcie spolu s dôvodmi vykonania inšpekcie a počas inšpekcie
boli zachované zákonné práva uvedených spoločností ARAVER a HÍLEK.

95. Pasivita účastníkov dohody (ak sa na dohode nezúčastňovali a vedeli o nej) neliberuje. V zmysle
judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné verejné dištancovanie sa od dohody alebo oznámenie dohody
žalovanému, čo žalobcovia neurobili.

96. K námietke žalobcov týkajúcej sa odôvodnenia rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 459/2017, I. ÚS 56/01, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sžp/10/2011, 5Sžh/2/2015 a rozhodnutie ESĽP vo veci García Riuz proti Španielsku a vo veci Ruiz
Torija proti Španielsku, v zmysle ktorých nemusel dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia.

97. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcov o možnom porušení telekomunikačného tajomstva pri
výkone inšpekcie v zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. Hoci sa s touto námietkou vysporiadal
už v administratívnom konaní, zopakoval, že získavanie a zhromažďovanie dôkazov v podobe e-
mailovej komunikácie je bežným postupom (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžh/1/2016, 3
Sžh/2/2016, rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/94/2015, 2S/273/2017, 6S/106/2015).
Keďže počas inšpekcie ani počas následného prehľadávania pevných diskov v priestoroch úradu
nezasahoval do obsahu prenášaných správ a nekontroloval obsah prenášaných správ, ale prehľadával
len správy už doručené podnikateľovi, otvorené a uložené v jeho zariadeniach/na nosičoch, v priebehu
inšpekcií vykonaných v priestoroch žalobcov ARAVER a HÍLEK neporušil telekomunikačné tajomstvo a
dôkazy spočívajúce v e-mailovej komunikácii získané v priebehu inšpekcií získal v súlade s právnymi
predpismi.

98. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 8Sžhk/1/2017 zo dňa 20.2.2020, vo veci
Chemkostav, na ktorý žalobcovia odkazujú, tento sa netýkal rovnakej veci ako je posudzovaná
v predmetnom konaní. Najvyšší súd posudzoval prípustnosť dôkazu - prepisu odposluchov
zabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní, od ktorých žalovaný následne prepisy získal;
išlo o prepis záznamu odposluchov a SMS správ získaných použitím ITP, ktorý podlieha osobitnému
režimu a musí spĺňať kritériá podľa zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane pred odpočúvaním. Žalovaný
v predmetnej veci nezískal telekomunikačné tajomstvo, pričom právo na oboznamovanie sa s
informáciami podnikateľov, ktoré súvisia s ich podnikateľskou činnosťou, mu vyplýva priamo zo zákona
s cieľom zabezpečovať verejný záujem na ochrane hospodárskej súťaže. Zákon č. 136/2001 Z.z. v §
22a ods. 5 písm. d/ ustanovuje, že zamestnanci úradu majú v priebehu inšpekcie právo zabezpečiť
si prístup ku všetkým informáciám, ktoré boli uložené v akejkoľvek elektronickej podobe na dátových
nosičoch podnikateľa alebo ku ktorým má podnikateľ prístup v súvislosti s jeho činnosťou. Toto znenie
jednoznačne vylučuje reštriktívny výklad podávaný žalobcami, že by to mali byť iba údaje zachytené na



nejakom nosiči. Môže ísť aj o údaje nachádzajúce sa mimo priestorov podnikateľa. Na účely prístupu
k nim nie je potrebný súhlas súdu pre iné priestory, keďže žalovaný získava prístup v priestoroch
podnikateľa, u ktorého vykonáva inšpekciu. Postup počas inšpekcie považuje za zákonný a dôkazy
získané počas inšpekcie za získané v súlade so zákonom.

99. O podmienkach spracúvania osobných údajov žalovaný informuje na svojom webovom sídle a
aj v rámci zavedených interných postupov informuje svojich zamestnancov o všetkých relevantných
skutočnostiach, ktoré súvisia s plnením ich pracovných povinností, vrátane možného poskytovania
osobných údajov tretím stranám. K námietke žalobcov, že žalovaný sprístupnil využitím služby Gmail
spoločnosti GOOGLE ich osobné údaje tretím osobám, uviedol, že e-mailová komunikácia, ktorá
bola zaslaná zo súkromného konta predsedu úradu a zároveň predsedu Rady PMÚ dňa 31.3.2020,
obsahovala len pozvánku na zasadanie Rady PMÚ bez sprievodných dokumentov, bežnú komunikáciu,
ktorá nebola vyhodnotená ako citlivá, a neobsahovala žiadne osobné údaje podávateľov podnetu. Ďalší
e-mail, na ktorý poukazujú žalobcovia a ktorý obsahoval námietku zaujatosti voči členovi rady, zasielal
predseda úradu/ predseda Rady úradu zo služobného emailového konta v pdf formáte, a to výlučne
osobe, voči ktorej táto námietka zaujatosti smerovala a ktorá je členom Rady PMÚ. Zasielaný dokument
- námietka zaujatosti - neobsahoval osobné údaje podávateľov podnetu a ani sa v nej neuvádzali
žiadne osobné údaje konateľov spoločností. V predmetnej námietke zaujatosti (vo formáte pdf) boli
uvedené len údaje advokáta JUDr. Ondreja Urbana, MBA, v rozsahu meno, priezvisko a titul, nie číslo
advokátskeho preukazu. Zaslanie námietky zaujatosti osobe, voči ktorej smeruje, nie je porušením
zákona ani Nariadenia č. 1/2003. Navyše, zaujatosť nebola preukázaná a námietky zaujatosti boli
neopodstatnené.

100. Žalovaný vydal rozhodnutie ešte pred uplynutím prekluzívnej lehoty podľa § 38c ods. 4 zákona č.
136/2001 Z.z. a nadobudlo právoplatnosť dňa 3.6.2020, teda v súlade so zákonom. Osobitne vo vzťahu
k žalobcovi Auto Unicom, s.r.o., uviedol, že Rada PMÚ si splnila zákonnú povinnosť a pokutu mu uložila
pred uplynutím prekluzívnej objektívnej lehoty druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 15.5.2020. O vydaní
druhostupňového rozhodnutia informovala účastníkov správneho konania mailom a v rovnaký deň im
druhostupňové rozhodnutie aj odoslala do elektronických schránok; do sféry účastníkov konania sa teda
rozhodnutie dostalo v zákonom stanovenej lehote. V zmysle Správneho poriadku a zákona č. 136/2001
Z.z. nie je voči rozhodnutiu Rady PMÚ prípustný ďalší riadny opravný prostriedok, čiže nadobúda
právoplatnosť oznámením účastníkom správneho konania a žalovaný bol viazaný druhostupňovým
rozhodnutím už v okamihu jeho vydania. Podľa názoru žalovaného žalobca nekonal v súlade so
zásadou „práva patria bdelým“, keď si neprevzal rozhodnutie Rady PMÚ, bolo mu doručené až dňa
31.5.2020 fikciou a právoplatnosť nadobudlo dňom 1.6.2020. Ako nebdelý a neaktívny účastník konania
sa teraz domáha ochrany svojich práv pre tvrdené uplynutie prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia.
Žalovaný v tomto kontexte poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/66/2012, sp. zn.
5Cdo/129/2010.

101. Je presvedčený, že konal v súlade so zákonom č. 136/2001 Z.z., ktorý nevyžaduje uviesť v
rozhodnutí výrok o neuložení alebo znížení trestu, preto ani nebol povinný samostatným výrokom
rozhodnúť, že importérovi Porsche Slovakia a PIASK neukladá pokutu. Rozhodnutie českého
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Afs/56/2007 nemožno na vec aplikovať z dôvodu rozdielnej právnej
úpravy v podmienkach SR a ČR.

102. K námietkam žalobcov sa žalovaný podrobne vyjadril v napadnutom rozhodnutí a v plnom rozsahu
naň odkázal.

103. Žalovaný pri ukladaní pokuty vychádzal z Metodického pokynu, podľa ktorého sa základná
suma pokuty určí na základe súčinu relevantného obratu a percenta určeného na základe závažnosti
porušovania zákona (v rozsahu do 30 %), následne sa tento súčin prenásobí počtom rokov, počas
ktorých dochádzalo k porušovaniu zákona, a vyhodnotí sa existencia priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností. Nakoniec je potrebné zhodnotiť, či neprišlo k prekročeniu 10% z celkového obratu.

104. Rada PMÚ určila relevantný obrat individuálne vo vzťahu ku každému účastníkovi konania. Pri
výpočte relevantného obratu vychádzala z údajov za roky 2011 až 2015 v členení podľa cieľovej skupiny
zákazníkov za operatívny lízing, fleetové predaje retailové predaje podnikateľom a retailové predaje
fyzickým osobám - nepodnikateľom. Ak účastník bol súčasťou dohody, ale nerealizoval napr. fleetový



predaj, tento nebol zahrnutý v jeho obrate, čo zabezpečuje, že relevantný obrat dostatočne odráža podiel
daného podnikateľa na dohode. Rovnako tak, ak niektorú formu predaja uskutočňoval v menšej miere
ako ostatné, odrazilo sa to v jeho obrate, kde podiel predaja za to, čo uskutočňoval v menšej miere, je
nižší. Žalovaný odrátal aj obrat týkajúci sa zahraničných predajov - reexport - pretože nešlo o predaj
konečnému spotrebiteľovi. Na druhej strane, v relevantnom obrate zohľadnil obrat za predaj áut do
zahraničia konečným spotrebiteľom.

105. Pokuty boli uložené v súlade so zákonom č. 136/2001 Z.z. a žalobcovia nepreukázali skutočnosti
odôvodňujúce zníženie pokuty z dôvodu neschopnosti zaplatiť pokutu. Samotná deklarácia zlej finančnej
situácie alebo jeho straty nie je dostatočným dôvodom na zníženie pokuty. Ukladaná pokuta predstavuje
vždy zásah do majetkovej sféry sankcionovaného subjektu a vždy odčerpá časť zisku, čo vyplýva z
preventívno-represívnej funkcie sankcie. Rada PMÚ pri ukladaní pokuty zohľadnila aj situáciu na trhu
spôsobenú ochorením COVID-19 a znížila pokuty uložené v prvostupňovom rozhodnutí žalovaného o
5%. Príčinná súvislosť medzi pokutou a odchodom spoločnosti z trhu sa nepovažuje za preukázanú, ak
má podnikateľ vážne finančné problémy, žeby z trhu odišiel aj bez uloženej pokuty alebo by bola pokuta
v porovnaní s obratom neprimerane nízka. Znižovanie pokút môže spôsobiť riziko zvýhodňovania firiem
najmenej prispôsobených trhovým podmienkam a spôsobiť zmenu správania podnikateľov a pôsobiť
ako stimul k tomu, aby podnikatelia umelo vytvárali podmienky nedostatočnej likvidity a finančných
problémov s cieľom vyhnúť sa pokute. Pritom zárukou neexcesívnej pokuty je maximálna hranica 10%
z obratu.

106. Žalovaný uzavrel, že považuje skutkový stav za riadne zistený, správne posúdil dohodu ako
jedno trvajúce porušenie, správne určil začiatok aj koniec porušovania a na zistený skutkový stav
aplikoval príslušné hmotnoprávne predpisy smerujúce k uloženiu pokút a zohľadneniu leniency žiadostí.
Žalobcami navrhované doplnenie dokazovania bolo vzhľadom na zistený skutkový stav nadbytočné a
nemali by prínos pre objektívne objasnenie skutkového stavu veci a, okrem toho, výsluch štatutárnych
zástupcov účastníkov konania v pozícii svedkov nie je možný.

107. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach T-133/07, T-25/95, T-68/09, C-403/04 P
a C-405/04 P, C-423/08 P, C-42/92 P.

IV. Vyjadrenia ďalších účastníkov konania

IV.1 Vyjadrenie ďalších účastníkov 1 a 2
Porsche Slovakia, spol. s r.o., a Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o.

108. Ďalší účastníci konania 1 a 2 v písomnom vyjadrení k žalobám žalobcov 1 až 15 súhlasili s návrhom
žalobcov na zníženie uložených pokút. Uviedli, že vzhľadom na situáciu na trhu a ďalšie prípady v
oblasti predaja nových osobných a/alebo úžitkových vozidiel vykonali v roku 2015 komplexné interné
vyšetrovanie. Vyšetrovanie odhalilo takmer 60 problematických e-mailov a dokumentov preukazujúcich
rôzne typy horizontálnej spolupráce medzi predajcami motorových vozidiel značky Volkswagen. Tieto
závery vyšetrovania ich viedli k podaniu leniency žiadosti.

109. Podľa názoru ďalších účastníkov je práve leniency žiadosť Porsche (podporená takmer 60
dôkazmi) tým najspoľahlivejším dôkazom a najlepším obrazom skutočného priebehu relevantných
udalostí.

110. Spoločnosť Porsche Slovakia je importérom vozidiel značky Volkswagen. Na slovenskom trhu
pôsobí cca 25 rokov a jej primárnym cieľom bol vždy maximálny obrat dosiahnutý z predaja týchto
vozidiel a ich čo najvyšší možný podiel na slovenskom trhu. Na dosiahnutie tohto cieľa spoločnosť
Porsche Slovakia vždy chcela budovať zdravú a dobre fungujúcu predajnú sieť s dobrými vzťahmi so
svojimi obchodnými partnermi.

111. Žalobcovia sú predajcami pôsobiacimi v predajnej sieti. Sú samostatnými podnikateľmi (s
výnimkou spoločnosti PIASK, ktorá patrí do rovnakej skupiny ako spoločnosť Porsche Slovakia), vo
svojom rozhodovacom procese sú úplne nezávislí a sledujú vlastné obchodné ciele. Po 20 rokoch
pôsobenia v distribučnej sieti Volkswagen, vďaka ktorej rástli a boli evidentne úspešní, je nelogické,
že v súčasnosti žalobcovia tvrdia, že spoločnosť Porsche Slovakia ich diskriminuje, núti k (alebo proti)



určitým krokom a vytvára tak obraz využívania nátlaku voči nim. Snaha o vytvorenie takéhoto obrazu
je v rozpore so skutočnosťou, keďže všetci súčasní predajcovia chcú zostať súčasťou distribučnej
siete a so spoločnosťou Porsche Slovakia prednedávnom uzavreli nové zmluvy v rámci všeobecného
dojednávania nových zmlúv s predajcami Volkswagen v Európe.

112. Ďalší účastníci sú presvedčení, že spôsob namietania žalobcov proti ich leniency žiadosti
preukazuje, že nemajú dôveryhodné vysvetlenie pre dohodu. Ďalší účastníci trvajú na tom, že splnili
všetky podmienky pre priznanie plnej imunity. Systematika § 38d zákona č. 136/2001 Z.z. ukazuje,
že spoločnosť Porsche Slovakia bola plne oprávnená podať leniency žiadosť, a zohľadňuje možnosť
dvoch žiadateľov patriacich do jednej ekonomickej skupiny, ktorí však nepodnikajú na rovnakej úrovni
výrobného alebo distribučného reťazca, podať spoločnú žiadosť o účasť na programe zhovievavosti.
Spoločnosti Porsche Slovakia a PIASK patria do tej istej skupiny, takže dohody medzi nimi sú pokryté
doktrínou jednej ekonomickej jednotky, a preto nepatria do pôsobnosti práva hospodárskej súťaže a sú
v súlade s právnymi predpismi.

113. Spoločnosť Porsche Slovakia ako importér má prirodzene záujem o maximálny obrat dosiahnutý z
predaja vozidiel značky Volkswagen a najvyšší možný podiel vozidiel na slovenskom trhu. Jej primárnym
cieľom je maximalizovať počet predaných vozidiel značky Volkswagen a spôsoby, ako to dosiahnuť; to
zahŕňa podporu aj predaja a organizáciu zdravej predajnej siete z hľadiska jej predajných zručností,
ako aj dlhodobú ekonomickú udržateľnosť predajcov. Vyššia úroveň cien by znížila atraktivitu vozidiel
značky Volkswagen pre koncových zákazníkov v porovnaní s inými značkami, čo by mohlo negatívne
ovplyvniť počet predajov. Možné znižujúce sa marže, t.j. zisk predajcov, nemajú žiadnym spôsobom
vplyv na obchodné výsledky spoločnosti Porsche Slovakia, ktoré sú vykazované materskej spoločnosti.

114. Ďalší účastník Porsche Slovakia považuje vyjadrenia o údajnej diskriminácii prostredníctvom
zmluvných dojednaní a vyplácania podpôr za nesúvisiace s dohodou. Aj keď medzi jednotlivými
dojednaniami môžu existovať určité rozdiely, ktoré sú založené na objektívnych obchodných dôvodoch
a osobitnom vyjednávaní s konkrétnym predajcom, všeobecne spoločnosť Porsche Slovakia pristupuje
ku každému predajcovi rovnako bez akejkoľvek diskriminácie vo vzťahu k distribučným zmluvám
či podporám. Distribučné zmluvy sú pre všetkých predajcov rovnaké a dohodnuté zmeny platia aj
pre všetky obchodné vzťahy medzi predajcami a importérom. Okrem toho má importér, spoločnosť
Porsche Slovakia, jasné pravidlá pre výpočet veľkoodberateľskej podpory; nie je možné uprednostniť
konkrétneho predajcu alebo sa mu vyhrážať. Preto spoločnosť Porsche Slovakia nemohla mať motiváciu
alebo podnet k začatiu alebo organizácii dohody či vynucovaniu účasti predajcov na nej.

115. E-mail od pána H. bol predložený ako údajný dôkaz preukazujúci, že spoločnosť Porsche Slovakia
nútila spoločnosť BOAT k účasti na dohode. Jeho zmysel je však úplne iný. E-mail od pána H. sa
týka nesprávneho výpočtu veľkoodberateľskej podpory (t.j. platieb spoločnosti Porsche Slovakia ako
importéra predajcom ako podporu ich predaja), ktorú mala dostať spoločnosť BOAT od spoločnosti
Porsche Slovakia. Zástupcovia spoločnosti Porsche Slovakia v tomto konkrétnom prípade mali v úmysle
vysvetliť spoločnosti BOAT pravidlá týkajúce sa veľkoodberateľskej podpory a jej význam a trvať na
dodržiavaní pravidiel poskytovania tejto podpory. U predajcov často dochádza k takému nesprávnemu
výpočtu vlastnej marže na konkrétne vozidlo. Obchodní zástupcovia predajcov niekedy nesprávne
urobia výpočet s vyššou východiskovou maržou, než je skutočne uplatniteľná na konkrétne vozidlo
v konkrétnom čase, preto aj pri poskytnutí veľkoodberateľskej podpory predajú nakoniec vozidlo pod
náklady. Zvyčajne to predajca zistí až po predaji vozidla alebo po tom, ako ho účtovník na túto chybu
upozorní. Následne takýto predajca kontaktuje spoločnosť Porsche Slovakia so žiadosťou o poskytnutie
dodatočného bonusu - dodatočnej veľkoodberateľskej podpory, na ktorú podľa štandardných pravidiel
nemá nárok. Zástupcovia spoločnosti BOAT vo svojom ústnom vysvetlení potvrdili, že spoločnosť
Porsche Slovakia ju nikdy nenútila k uzatvoreniu alebo dodržiavaniu dohody a že e-mail od pána H. sa
zaoberal inou témou.

116. Ďalší účastníci považujú svedecké výpovede v podobe, v akej ich navrhovali žalobcovia s cieľom
doplniť dokazovanie, za nadbytočné a neprípustné, a teda žalovaný nepochybil, keď tieto dôkazy
nevykonal.

IV.2 Vyjadrenie ďalšieho účastníka 3
BOAT a.s.



117. Ďalší účastník konania 3 v písomnom vyjadrení k správnym žalobám žalobcov 1 až 15 uviedol, že
sa nevzdáva svojho účastníctva v konaní.

V. Repliky a ďalšie vyjadrenia žalobcov

118. Žalobcovia 1 až 15 v písomných replikách k vyjadreniu žalovaného a ďalších účastníkov konania
zotrvali na argumentoch uvedených v ich žalobách.

119. Jednotliví žalobcovia v písomných vyjadreniach k správnym žalobám ostatných žalobcov zotrvali
na argumentoch prezentovaných v nimi podaných žalobách.

120. Žalobcovia 1 až 4, 6, 9, 12 v písomných vyjadreniach k vyjadreniu ďalších účastníkov
konania zopakovali argumenty uvedené v žalobách a trvajú na tom, že importér nemohol podať
žiadosť o leniency. Zdôraznili nátlak importéra na predajcov pri predaji vozidiel značky Volkswagen a
zvýhodňovanie PIASK na úkor ostatných predajcov.

VI. Návrh žalobcov 9 až 13 na položenie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej Únie

121. Právny zástupca žalobcov 9 až 13 na pojednávaní dňa 14.6.2021 navrhol krajskému súdu
podať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEU v nasledovnom znení: „Má sa
čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej
súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom zmysle, že zásada práva na obhajobu
je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy na úseku ochrany a podpory hospodárskej súťaže
(Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v štádiu po začatí súťažno-správneho konania a potom,
čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného aj
k odtajneniu celého administratívneho spisu, izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency
k podstatným skutkovým otázkam týkajúcich sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je
predmetnom daného súťažno-správneho konania, bez oboznámenia ostatných účastníkov konania,
resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych
zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní žiadateľov o leniency?“

122. Ide o totožnú otázku, ktorú žalobcovia 9 až 13 navrhli žalovanému podať na Súdny dvor EÚ.

VII. Pojednávanie

123. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci
na pojednávaní dňa 29.6.2021 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právnych zástupcov
žalobcov 7 - 15, poverených zástupcov žalovaného, právneho zástupcu ďalších účastníkov 1 a 2 a
v neprítomnosti právnych zástupcov žalobcov 14 a 15 a právnej zástupkyne ďalšieho účastníka 3.
Právni zástupcovia žalobcov 14 a 15 a právna zástupkyňa ďalšieho účastníka 3 boli na pojednávanie
riadne predvolaní; svoju neúčasť ospravedlnil právny zástupca žalobcu 14 a súhlasil, aby správny
súd pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti, ostatní svoju neúčasť neospravedlnili, ani nežiadali o
odročenie pojednávania.

124. Správny súd vylúčil z pojednávaní konaných dňa 14.6.2021 a dňa 29.6.2021 verejnosť podľa
§ 110 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ SSP a oznámil to v súlade s § 36 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské
súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Rozsudok bol, tak ako
správny súd uvádza vyššie, vyhlásený verejne.

VIII. Relevantné právne predpisy

125. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov



orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

126. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

127. Podľa § 25 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom
primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii.
Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane
podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.

128. Podľa § 100 ods. 1 písm. c/ SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania správny
súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

129. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

130. Podľa čl. 267 ZFEU Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach,
ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti
s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

131. Podľa čl. 101 ZFEU nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom: všetky
dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť
obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo
skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä tie, ktoré:
a) priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky;
b) obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície;
c) rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania;
d) uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným obchodným partnerom, čím
ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;
e) podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím dodatočných záväzkov, ktoré
svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.

132. Podľa čl. 103 ods. 1 ZFEU na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom Rada vydá
príslušné nariadenia alebo smernice na vykonávanie zásad stanovených v článkoch 101 a 102 ZFEU.

133. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy v zmysle článku
81 ods. 1 Zmluvy (v súčasnosti ide o čl. 101 ZFEÚ), ktoré nespĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 zmluvy,
sú zakázané bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce rozhodnutie.



134. Podľa čl. 2 Nariadenia č. 1/2003 vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach
spoločenstva, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov 81 a 82 Zmluvy (v súčasnosti ide o čl. 101, čl. 102
ZFEU), bremeno dokazovania porušenia článku 81 ods. 1 alebo článku 82 Zmluvy znáša strana alebo
orgán, ktorý túto námietku vzniesol. Podnik alebo združenie podnikov nárokujúce si výhody článku 81
ods. 3 Zmluvy (v súčasnosti ide o čl. 101 ods. 3 ZFEU) znáša dôkazné bremeno splnenia podmienok
uvedeného odseku.

135. Podľa čl. 3 ods. 1 prvá veta Nariadenia č. 1/2003 ak orgány hospodárskej súťaže členských
štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení
podnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod
medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 Zmluvy na také dohody,
rozhodnutia alebo zosúladené postupy.

136. Podľa čl. 5 štvrtá odrážka Nariadenia č. 1/2003 orgány hospodárskej súťaže členských štátov
majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy (v súčasnosti ide o čl. 101, čl. 102 ZFEU)
v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo svojho vlastného podnetu alebo na základe
sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia: ukladať pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa
vnútroštátneho práva.

137. Podľa čl. 6 Nariadenia č. 1/2003 vnútroštátne súdy majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a
82 Zmluvy (v súčasnosti ide o čl. 101, čl. 102 ZFEU).

138. Podľa čl. 16 Nariadenia č. 1/2003 keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach
alebo postupoch podľa článku 81 alebo článku 82 Zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie,
nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť
takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe,
ktorý iniciovala. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný
postup. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku 234 Zmluvy (ods. 1). Keď
orgány hospodárskej súťaže členských štátov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch
podľa článku 81 alebo článku 82 Zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať
rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou (ods. 2).

139. Podľa čl. 35 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 členské štáty určia orgán alebo orgány hospodárskej
súťaže zodpovedné za uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy tak, aby boli účinne splnené ustanovenia
tohto nariadenia. Opatrenia potrebné na splnomocnenie týchto orgánov týkajúce sa uplatňovania
uvedených článkov sa uskutočnia do 1. mája 2004. Medzi určené orgány môžu patriť aj súdy.

140. Podľa § 25 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 575/2001 Z.z.) Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu a podporu hospodárskej súťaže.

141. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 obrat na účely tohto zákona
je súčet tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru bez nepriamych daní, ku ktorému sa pripočíta
finančná pomoc poskytnutá podnikateľovi. Pri združení podnikateľov sa k obratu združenia podnikateľov
okrem súčtu podľa predchádzajúcej vety pripočíta aj súčet prijatých príspevkov členov tohto združenia.
Obrat podnikateľa vyjadrený v cudzej mene sa prepočíta na eurá, pričom na prepočet cudzej meny na
eurá sa použije priemer referenčných výmenných kurzov určených a vyhlásených Európskou centrálnou
bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktoré sú platné pre príslušné účtovné obdobie.

142. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 dohoda a zosúladený
postup podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za
následok obmedzovanie súťaže (ďalej len "dohoda obmedzujúca súťaž"), sú zakázané, ak tento zákon
neustanovuje inak.

143. Podľa § 4 ods. 4 písm. a/, písm. c/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016
zakázaná je najmä dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá spočíva v priamom alebo nepriamom určení cien
tovaru alebo iných obchodných podmienok (písm. a/), rozdelení trhu alebo zdrojov zásobovania (písm.
c/), koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej



súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou
súťažou (písm. f/).

144. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 v súvislosti s plnením
úloh podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu má úrad právo vyžadovať od podnikateľov,
ako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa, kontrolných orgánov
podnikateľa alebo od členov týchto orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa
(ďalej len "zamestnanci podnikateľa"), ako aj od iných fyzických osôb a právnických osôb informácie
a podklady, ktoré sú nevyhnutné pre činnosť úradu bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané,
vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka,
vyžadovať písomné vysvetlenie alebo ústne vysvetlenie s možnosťou vyhotovenia si jeho zvukového
záznamu. Tieto subjekty sú povinné takéto informácie a podklady úradu bezplatne poskytnúť v lehote
určenej úradom; v prípade utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným
predpisom.

145. Podľa § 22a ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 pri plnení úloh podľa
tohto zákona majú zamestnanci úradu, ako aj osoby poverené plnením úloh patriacich do pôsobnosti
úradu (ďalej len "zamestnanci úradu") právo na základe písomného poverenia (ďalej len "poverenie")
vstupovať do všetkých priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo
s konaním podnikateľa, s cieľom vykonať inšpekciu.

146. Podľa § 22a ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 pri vykonávaní
prešetrovania a v prvostupňovom konaní poverí zamestnancov úradu na vykonanie inšpekcie
podpredseda úradu, v konaní pred radou poverí zamestnancov úradu predseda rady. Poverenie
obsahuje meno, priezvisko a funkciu osoby vydávajúcej poverenie, označenie podnikateľa, v ktorého
priestoroch a dopravných prostriedkoch sa má inšpekcia vykonať, časový rozsah vykonávania inšpekcie,
predmet a účel inšpekcie, meno a priezvisko zamestnanca úradu povereného výkonom inšpekcie,
poučenie o právach a povinnostiach podnikateľa, v ktorého priestoroch a dopravných prostriedkoch sa
má inšpekcia vykonať, podpis osoby, ktorá poverenie vydala, číslo poverenia a odtlačok pečiatky úradu.

147. Podľa § 22a ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 zamestnanci úradu
sú oprávnení vyhotoviť kópie akýchkoľvek informácií v listinnej podobe, všetkých počítačových údajov
a podkladov uložených v akejkoľvek elektronickej podobe na dátovom nosiči podľa odseku 5 písm. d).

148. Podľa § 22a ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 ak je dôvodné
podozrenie, že sa v iných priestoroch alebo dopravných prostriedkoch podnikateľa, ako uvedených v
odseku 1, ako aj v súkromných priestoroch alebo súkromných dopravných prostriedkoch súčasných
alebo bývalých zamestnancov podnikateľa nachádzajú podklady alebo dokumenty, ktoré súvisia s
činnosťou alebo konaním podnikateľa, na základe ktorých možno preukázať obmedzenie súťaže, úrad
môže vykonať inšpekciu v týchto priestoroch na základe súhlasu súdu s inšpekciou vydaného na návrh
úradu. Súhlas súdu s inšpekciou doručí úrad osobe, u ktorej sa inšpekcia vykoná, pri začatí inšpekcie.
Ak osoba, u ktorej sa má inšpekcia vykonať, nie je prítomná, úrad súhlas súdu s inšpekciou odovzdá na
poštovú prepravu najneskôr do 24 hodín po vykonaní inšpekcie spolu s odpisom zápisnice o vykonaní
inšpekcie.

149. Podľa § 23 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 na postup úradu podľa § 22
ods. 1 písm. a) až c) a § 22a sa nevzťahujú ustanovenia tohto zákona upravujúce konanie a ustanovenia
všeobecného predpisu o správnom konaní, okrem ustanovení o plynutí lehôt, doručovaní, zastupovaní,
zápisnici a vylúčení zamestnancov alebo členov správneho orgánu, ktoré sa použijú primerane.

150. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2014 Úrad za porušenie
ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do
10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za
predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat,
alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur.



151. Podľa § 38 ods. 1 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 Úrad za
porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž uloží podnikateľovi pokutu do 10% z obratu podľa § 3
ods. 5 za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d neustanovuje inak.

152. Podľa § 38 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 Úrad pri ukladaní pokuty
podľa odsekov 1 a 2 posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Úrad pri posudzovaní závažnosti
porušovania berie do úvahy jeho povahu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu. Okrem
týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty prihliada prípadne aj na iné skutočnosti, najmä na opakované
porušovanie, odmietnutie spolupracovať s úradom, postavenie ako vodcu alebo iniciátora porušovania
alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

153. Podľa § 38c ods. 1 a ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016
predchádzajúcim účtovným obdobím na účely § 38 a 38a je účtovné obdobie, za ktoré bola zostavená
posledná účtovná závierka (ods. 1). Pokuty podľa § 38 ods. 1 a 2, § 38a a § 38b môže úrad uložiť do
štyroch rokov od začatia konania, najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení
tohto zákona, k porušeniu ustanovení osobitného predpisu, k nesplneniu podmienky alebo k porušeniu
povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu (ods. 4).

154. Podľa § 38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 Úrad účastníkovi dohody
obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 alebo podľa ustanovení osobitného predpisu, ktorej účastníci
podnikajú na rovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, neuloží na jeho žiadosť pokutu,
ak tento účastník dohody ako prvý z vlastného podnetu predloží rozhodujúci dôkaz o takom porušení
alebo ako prvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takýto dôkaz v lehote určenej úradom a splní
podmienky účasti na programe zhovievavosti (písm. a/), alebo informáciu a dôkaz, ktorý je rozhodujúci
pre vykonanie inšpekcie podľa § 22a, ktorou sa má získať rozhodujúci dôkaz umožňujúci preukázať
takéto porušenie, alebo ako prvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takúto informáciu a dôkaz v
lehote určenej úradom a splní podmienky účasti na programe zhovievavosti (písm. b/).

155. Podľa § 38d ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 Úrad môže na žiadosť
účastníka dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods.1 alebo podľa ustanovení osobitného predpisu,
ktorej účastníci podnikajú na rovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, znížiť pokutu, ktorú
by úrad uložil podľa § 38 ods. 1, až do výšky 50%, ak účastník dohody z vlastného podnetu poskytne
úradu dôkaz s významnou pridanou hodnotou k dôkazom, ktorými už úrad disponuje, ktorý v spojení s
informáciami a dôkazmi už dostupnými úradu umožní preukázať porušenie zákazu podľa § 4 ods. 1 alebo
osobitného predpisu, a ak tento účastník dohody splní podmienky účasti na programe zhovievavosti.

156. Podľa § 38d ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 podmienkou účasti
na programe zhovievavosti na základe žiadosti podľa odseku 1 je, že žiadateľ skončil účasť na dohode
obmedzujúcej súťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b),
okrem účasti na dohode obmedzujúcej súťaž so súhlasom úradu, ak je to nevyhnutné na zachovanie
efektivity inšpekcií (písm. a/), nedonútil iného podnikateľa zúčastniť sa na dohode obmedzujúcej súťaž
(písm. b/), poskytol úradu všetky jemu dostupné dôkazy a riadne spolupracoval s úradom počas celého
prešetrovania a konania (písm. c/), neoboznámil s podaním žiadosti a jej obsahom iných účastníkov
dohody (písm. d/).

157. Podľa § 38d ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 podmienkou účasti
na programe zhovievavosti na základe žiadosti podľa odseku 2 je, že žiadateľ skončil účasť na dohode
obmedzujúcej súťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa odseku 2, okrem účasti na dohode
obmedzujúcej súťaž so súhlasom úradu, ak je to nevyhnutné na zachovanie efektivity inšpekcií (písm.
a/), poskytol úradu všetky jemu dostupné dôkazy a riadne spolupracoval s úradom počas celého
prešetrovania a konania (písm. b/), neoboznámil o podaní žiadosti a obsahu tejto žiadosti iných
účastníkov dohody (písm. c/).

158. Podľa § 38d ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 podmienky účasti
na programe zhovievavosti podľa odsekov 3 a 4 všetkých žiadateľov patriacich do jednej ekonomickej
skupiny, ktorí podali spoločnú žiadosť, sa považujú za splnené, iba ak tieto podmienky splní každý z
týchto žiadateľov. Na účely určenia, či žiadatelia patria do rovnakej ekonomickej skupiny, úrad vychádza
zo vzťahov priamej alebo nepriamej kontroly podľa § 9 ods. 4.



159. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 kontrola podľa odseku
1 písm. b) je možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na činnosť podnikateľa, najmä prostredníctvom
vlastníckych práv alebo iných práv (písm. a/), práv, zmlúv alebo na základe iných skutočností, ktoré
umožňujú vykonávať rozhodujúci vplyv na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov podnikateľa
(písm. b/).

160. Podľa § 38h ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2016 ak tento zákon
neustanovuje inak, úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov,
ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala
v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej
súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou
súťažou.

161. Podľa § 44e zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2016 Úrad uloží zákaz podľa § 38h
aj ak ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred
18. aprílom 2016, ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní účinného do 17. apríla
2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia
z dôvodu, že mu bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností vo forme účasti na dohode
obmedzujúcej súťaž.

162. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 17.4.2016 ak nie je v tomto zákone
ustanovené inak, postupuje sa v konaní na úrade podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.

163. Podľa § 59 SP odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to
nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni (ods. 1). Ak sú pre to dôvody,
odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí (ods. 2).

IX. Posúdenie veci správnym súdom
K návrhu žalobcov 9/ až 13/ na podanie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie

164. Žalobcovia 9 až 13 navrhli správnemu súdu podať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku podľa
čl. 267 ZFEU v nasledovnom znení: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra
2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom
zmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy na úseku ochrany
a podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v štádiu po začatí súťažno-
správneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia
a v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho spisu, izolovane a osamotene
vypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam týkajúcich sa protisúťažného konania,
ktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho konania, bez oboznámenia ostatných
účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti ostatných účastníkov konania,
resp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní žiadateľov o leniency?“

165. Správny súd obligatórne preruší konanie, ak v konkrétnej právnej veci, ktorú prejednáva, vznikne
pochybnosť o výklade práva EÚ, ktorú možnosť riešiť prostredníctvom prejudiciálnej otázky podanej
Súdnemu dvoru EÚ (§ 100 ods. 1 písm. c/ SSP). Tomu korešponduje aj právomoc Súdneho dvora EÚ
v zmysle čl. 267 ZFEU vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv (písm. a/);
platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie (písm. b/). Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie
o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor EÚ, aby o nej rozhodol.
Ak sa však takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor EÚ s výnimkou prípadov, že položená otázka je irelevantná, alebo dotknuté ustanovenie
komunitárneho práva už bolo Súdnym dvorom vyložené, alebo správna aplikácia komunitárneho práva
je tak jednoznačná, že o nej nie sú žiadne pochybnosti (napríklad rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-283/81, CILFIT).



166. Podľa názoru krajského súdu krajský súd ako správny súd konajúci podľa SSP nie je tým
súdom, ktorý by bol povinný položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože proti jeho
rozhodnutiu je v zásade prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP). V čl. 267 ods. 3 ZFEÚ sa v
súvislosti s povinnosťou položiť prejudiciálnu otázku spomína „opravný prostriedok“ a expressis verbis
nešpecifikuje, či má ísť o riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu krajského súdu
sa možno domáhať nápravy kasačnou sťažnosťou na súde vyššej inštancie - kasačnom súde - ktorým
je Najvyšší správny súd SR a až jeho rozhodnutie nemožno napadnúť ďalšou kasačnou sťažnosťou (§
439 ods. 1 SSP a contrario) ani návrhom na obnovu konania (okrem výnimky ustanovenej v § 462 ods. 2
SSP). Inými slovami, po rozhodnutí krajského súdu existuje ešte ďalšia súdna inštancia preskúmavajúca
posúdenie veci krajským súdom a až táto ďalšia súdna inštancia (Najvyšší správny súd SR) je tou, ktorá
rozhoduje vo veci s konečnou platnosťou (k tomu pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-210/06, Cartesio, odseky 75-79). Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že súdom, ktorý
je povinný podať predbežnú otázku na Súdny dvor EÚ, je Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd a
nie krajský súd, voči ktorého rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Navyše, vnútroštátny súd nie
je viazaný návrhmi účastníkov konania na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ (C-93/78,
Mattheus).

167. Odhliadnuc od uvedeného krajský súd považuje návrh žalobcov 9 až 13 na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ za neopodstatnený a zamietol ho podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25
SSP a § 100 ods. 1 písm. c/ SSP z nasledovných dôvodov:

168. Súdny dvor EÚ podáva výklad konkrétne označených ustanovení zmlúv alebo aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie (čl. 267 ZFEU). V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor EÚ nemá právomoc vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátneho práva, pretože táto úloha prináleží
výlučne vnútroštátnemu súdu (rozsudky vo veciach C 53/04 - bod 54, C 250/09 a C 268/09 - bod 75,
C-307/18 - bod 25, C-610/19 - body 68 až 70). Odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania
nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je
vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu (rozsudok vo veciach C 558/18 a C 563/18 - bod
44), nesmie ísť ani o otázku akademickú (C-428/93, C-286/88).

169. Žalobcami navrhovaná otázka sa síce týka čl. 27 Nariadenia č. 1/2003, ale toto ustanovenie
upravuje procesný postup Európskej Komisie, čo vyplýva aj zo samotného znenia tohto ustanovenia,
ktorá nie je účastníkom konania v predmetnej právnej veci. Už len z tohto dôvodu je položenie a
zodpovedanie otázky bezpredmetné a ani v abstraktnej rovine neprispeje k vyriešeniu veci.

170. Nariadenie č. 1/2003 odkazuje v čl. 5 v súvislosti s vykonávaním a hodnotením dôkazov na
vnútroštátne právne predpisy, v predmetnej právnej veci na Správny poriadok a zákon č. 136/2001 Z.z.
Z tohto uhla pohľadu by sa žalobcami požadovaný výklad týkal vnútroštátneho práva, na čo Súdny dvor
nemá kompetenciu (bod 5 posledná veta preambuly Nariadenia č. 1/2003) a položenie prejudiciálnej
otázky aj z tohto hľadiska je nadbytočné.

171. Správny súd v tejto časti dospel k záveru, že žalobcami 9/ až 13/ navrhovaná otázka predstavuje
na jednej strane hypotetickú otázku a na druhej strane sa týka výkladu vnútroštátneho práva, preto
správny súd zamietol návrh žalobcov 9/ až 13/ na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ
ako nedôvodný podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP a § 100 ods. 1 písm. c/ SSP.

172. Keďže žalobcovia 9 až 13 navrhli aj žalovanému v administratívnom konaní podať identickú otázku
Súdnemu dvoru EÚ a žalovaný ju nepodal, konal v súlade s čl. 267 ZFEU a v tomto smere neporušil
práva žalobcov.

K meritórnym žalobným námietkam

173. Žalobcovia vzniesli v správnych žalobách viacero námietok, ktoré boli vo väčšine zhodné,
konkrétne ide o:
? márne uplynutie zákonnej prekluzívnej lehoty vo veci rozhodnúť podľa § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001
Z.z.,
? nedostatočné vymedzenie predmetu inšpekcie vykonanej u žalobcov ARAVER a HÍLEK v poverení na
vykonanie inšpekcie, nezákonnosť vykonanej inšpekcie pre absenciu súhlasu súdu s inšpekciou,



? pasívna účasť žalobcov na dohode,
? vady výroku rozhodnutia o spáchaní správneho deliktu - nedostatočne formulovaná skutková veta
(spôsob spáchania správneho deliktu) a absencia výroku o neuložení pokuty leniency žiadateľom 1 a
2, t.j. Porsche Slovakia a PIASK,
? nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nevypočutie kľúčových svedkov a nezohľadnenie
ekonomických analýz,
? žalobca 6 Auto Gábriel namietal, že mu žalovaný poskytol nedostatočnú lehotu na zvolenie si právneho
zástupcu,
? porušenie telekomunikačného tajomstva podľa § 63 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z.,
? nesprávne vyhodnotenie údajnej dohody ako horizontálnej a nesprávne vyhodnotenie absencie
nátlaku zo strany importéra na predajcov,
? nezákonnosť leniency programu vo vzťahu k importérovi Porsche Slovakia a predajcovi PIASK,
? nesprávne vyhodnotenie namietanej dohody ako jedného trvajúceho deliktu,
? nesprávna aplikácia čl. 101 ZFEÚ, a
? neprimerane vysoká suma pokuty (a to aj vo vzťahu k leniency žiadateľovi 3 Autoprofit).

174. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva
trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a
správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie),
ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,
u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu
dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie
práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom
za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého
typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,
iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či
už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda
reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,
či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti
postihu delikventa.

175. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty
fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je
preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna
zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní.

Námietka márneho uplynutia zákonnej prekluzívnej lehoty vo veci rozhodnúť

176. Žalobcovia namietali, že žalovaný a Rada PMÚ rozhodli o uložení pokuty a zákazu účasti vo
verejných obstarávaniach po márnom uplynutí zákonných prekluzívnych lehôt, a preto sú ich rozhodnutia
nezákonné. Namietali tiež, že žalovaný oneskorene a v rozpore so zákonom č. 136/2001 Z.z. začal
sankčné konanie až po takmer roku od doručenia prvých leniency žiadostí, hoci aj skôr mal dostatok
informácií o údajnom protiprávnom konaní.

177. Ustanovenie § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. upravuje zákonnú subjektívnu a objektívnu
lehotu, v ktorej má žalovaný uložiť pokutu podľa § 38 ods. 1 a 2, § 38a a § 38b za protisúťažné konanie:
subjektívna štvorročná lehota na uloženie pokuty začína plynúť od začatia konania a osemročná
objektívna lehota plynie odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení tohto zákona. Obe lehoty majú
prekluzívny charakter, teda ich márnym uplynutím zaniká možnosť žalovaného sankcionovať subjekty,
ktoré sa mohli dopustiť správneho deliktu na úseku hospodárskej súťaže.



178. Medzi účastníkmi je spornou otázka, či má byť druhostupňové rozhodnutie o uložení pokuty
za spáchanie správneho deliktu vydané pred uplynutím uvedenej lehoty bez toho, aby nadobudlo
právoplatnosť, alebo či má druhostupňové rozhodnutie o uložení pokuty nadobudnúť právoplatnosť ešte
pred uplynutím zákonnej prekluzívnej lehoty.

179. Z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov SR vyplýva, že rozhodnutie, ktorým sa ukladá pokuta,
musí v zákonnej prekluzívnej lehote nadobudnúť právoplatnosť, nestačí ho v tejto lehote len vydať.
Najvyšší súd SR napríklad v rozhodnutí sp. zn. 4Sž/21/2001 zo dňa 25.9.2001 (publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 11/2004) uviedol, že na zachovanie lehôt
podľa § 35 ods. 4 zákona o cestnej doprave nestačí len v rámci nich vydať prvostupňové rozhodnutie,
ale je nevyhnutné, aby toto najneskôr v posledný deň uvedených lehôt nadobudlo aj právoplatnosť.
Za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade
konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia
bola priamo dotknutá právna sféra povinného subjektu. Ak už uplynula subjektívna prekluzívna lehota,
aplikácia objektívnej prekluzívnej lehoty je vylúčená. Platí to aj naopak, subjektívna lehota môže plynúť
len v rámci objektívnej lehoty. Inými slovami, na zachovanie lehôt je potrebné, aby rozhodnutie o uložení
sankcie za správny najneskôr v posledný deň uvedených lehôt nadobudlo právoplatnosť (rovnako aj
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/19/2012, sp. zn. 7Sžo/47/2016, sp. zn. 7Asan/2/2019,
atď.).

180. V predmetnej právnej veci žalovaný ustálil, že ide o trvajúci správny delikt, kedy začína objektívna
prekluzívna lehota na uloženie pokuty plynúť odo dňa, keď došlo poslednýkrát k porušeniu zákonom
uloženej povinnosti (§ 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z.).

181. Správne konanie sa začalo dňa 3.6.2016 (žalovaný dňa 1.6.2016 vydal oznámenie o začatí
správneho konania, ktoré bolo účastníkom doručené 3.6.2016), od kedy začala plynúť štvorročná
subjektívna prekluzívna lehota na uloženie pokuty a jej posledným dňom bol 3.6.2020. Rada PMÚ
rozhodla v druhom stupni rozhodnutím č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 31.5.2020, teda v subjektívnej štvorročnej prekluzívnej lehote.

182. Z hľadiska plynutia objektívnej prekluzívnej lehoty podľa § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. je
dôležité ustáliť ukončenie protiprávneho konania vo vzťahu ku konkrétnym žalobcom osobitne, pričom
správny súd v tejto časti vychádzal z napadnutých rozhodnutí:
? žalobca 1 (Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným
dňom objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 2 (AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016;
posledným dňom objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 3 (DOVE, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom objektívnej
prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 4 (HÍLEK a spol., a.s.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 5 (AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa
26.1.2016; posledným dňom objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 6 (Auto Gábriel, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 7 (Autoprofit, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 8 (GALIMEX s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 9 (A R A V E R a.s.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 10 (DS - CAR, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 11 (AUTOMAX PLUS s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 12 (AUTONOVO, a.s.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,



? žalobca 13 (PO CAR, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? žalobca 14 (Auto Unicom, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 17.5.2012; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 17.5.2020,
? žalobca 15 (Auto Unicom Zvolen, s.r.o.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným
dňom objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024,
? ďalší účastník 3 (BOAT a.s.) - ukončenie protiprávneho stavu dňa 26.1.2016; posledným dňom
objektívnej prekluzívnej lehoty je 26.1.2024.

183. Objektívna prekluzívna lehota na rozhodnutie sa u žalobcu 14 (Auto Unicom, s.r.o.) skončila
dňa 17.5.2020. Tak ako správny súd uviedol vyššie, Rada PMÚ rozhodla o uložení sankcie v druhom
stupni rozhodnutím č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
31.5.2020, teda po márnom uplynutí zákonnej objektívnej prekluzívnej lehoty vyplývajúcej z § 38c
ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. vo vzťahu k tomuto žalobcovi. Ide o zákonnú lehotu, ktorú nemožno
predĺžiť, a jej márnym uplynutím zaniklo oprávnenie žalovaného žalobcu 14 sankcionovať (už citované
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. R 11/2004, sp. zn. 2Sžp/19/2012, sp. zn. 7Sžo/47/2016, sp.
zn. 7Asan/2/2019). Z uvedených dôvodov správny súd zrušil rozhodnutie Rady PMÚ č. 2020/DOH/POK/
R/15 zo dňa 15.5.2020 spolu s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa
3.2.2020 vo vzťahu k žalobcovi 14 (Auto Unicom, s.r.o.) pre nesprávne právne posúdenie veci podľa §
191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec vrátil orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 191
ods. 3 písm. a/ SSP), v ktorom je viazaný právnym názorom správneho súdu. Z uvedeného dôvodu je už
právne bezvýznamné zaoberať sa ďalšími námietkami žalobcu 14, pretože by nezmenili rozhodnutie vo
vzťahu k nemu. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom
správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie
orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku
uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP).

184. U ostatných žalobcov (1 až 13, 15) je námietka o márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie právne
irelevantná, pretože posledným dňom objektívnej prekluzívnej lehoty je v ich prípade deň 26.1.2024,
ktorý ešte neuplynul.

185. Takisto je irelevantná námietka žalobcov o oneskorenom začatí sankčného konania v procesnej
situácii, kedy leniency žiadosť 1 a 2 (Porsche Slovakia, PIASK) bola podaná dňa 24.6.2015, leniency
žiadosť 3 (Autoprofit) dňa 4.10.2016 a leniency žiadosť 4 (BOAT) bola podaná dňa 15.12.2016; následne
boli leniency žiadosti dopĺňané až do dňa 8.8.2018, inšpekcia v priestoroch podnikateľov ARAVER a
HÍLEK sa uskutočnila v období 18.4.2016-20.4.2016 a žalovaný začal správne konanie až vydaním
oznámenia o začatí správneho konania dňa 1.6.2016, ktoré bolo žalobcom doručené dňa 3.6.2016.

186. Zákon č. 136/2001 Z.z. neupravuje lehotu na začatie konania, tak ako napríklad zákon č. 474/2013
Z.z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v ustanovení § 28 ods. 15 prvá veta („konanie o uložení pokuty možno začať do
60 dní odo dňa porušenia povinnosti“) alebo zákon č. 488/2013 Z.z. o diaľničnej známke a o zmene
niektorých zákonov v ustanovení § 10a ods. 8 prvá veta („konanie o uložení pokuty možno začať do 60
dní odo dňa porušenia povinnosti“), prípadne zákon č. 91/2019 Z.z. o neprimeraných podmienkach v
obchode s potravinami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 14 ods. 9 („konanie o
uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa postúpenia protokolu podľa § 12 ods. 7, najneskôr
do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti“). Zákonodarca v zákone č. 136/2001 Z.z. použil inú
formuláciu na určenie časového horizontu sankcionovania za porušenie jeho ustanovení a určil lehotu
na uloženie pokuty bez špecifikácie osobitnej lehoty na začatie konania o správnom delikte. Preto je
na žalovanom, aby sankčné konanie a rozhodnutie o pokute v oblasti ochrany hospodárskej súťaže
realizoval a právoplatne skončil do posledného dňa lehoty vyplývajúcej z § 38c ods. 4 - vo štvorročnej
subjektívnej a osemročnej objektívnej prekluzívnej lehote.

187. Ak teda žalovaný začal sankčné konanie dňa 3.6.2016, hoci mu už dňa 14.6.2015 boli doručené
prvé leniency žiadosti a v dňoch 18.4.2016-20.4.2016 vykonal inšpekciu v priestoroch podnikateľov
ARAVER a HÍLEK, neporušil zákon č. 136/2001 Z.z., a teda ani práva žalobcov na prerokovanie veci
v primeranej lehote.



Námietka nedostatočného vymedzenia predmetu inšpekcie, nezákonnosť vykonanej inšpekcie pre
absenciu súhlasu súdu s inšpekciou

188. Žalobcovia namietali, že žalovaný neurčito definoval predmet inšpekcie v priestoroch podnikateľov
ARAVER a HÍLEK v dňoch 18.4.2016-20.4.2016, čo spôsobilo realizáciu tzv. fishing expedition, teda že
inšpektori mohli počas inšpekcie preskúmavať prakticky čokoľvek.

189. Vplyvom a zásahom vykonávanej inšpekcie do sféry kontrolovaného subjektu sa vo svojej
rozhodovacej činnosti zaoberal aj ESĽP, ktorý ustálil, že výkon právomocí v oblasti inšpekcií
vykonávaných v podniku zverených vnútroštátnemu orgánu alebo Komisii predstavuje zásah do práva
tohto podniku na rešpektovanie súkromného života, obydlia a korešpondencie (rozhodnutie vo veci
Harju proti Fínsku zo dňa 15.2.2011, č. sťažnosti 56716/09; rozhodnutie vo veci Heino proti Fínsku
zo dňa 15.2.2011, č. sťažnosti 56715/09). ESĽP kládol dôraz na riadne preskúmanie záruk najmä v
prípadoch, keď inšpekcie možno vykonať bez predchádzajúceho súhlasu súdu s tým, že chýbajúce
predchádzajúce súdne povolenie možno vykompenzovať kompletným preskúmaním uskutočneným po
inšpekcii. Inými slovami, chýbajúci predchádzajúci súdny príkaz na vykonanie inšpekcie nevedie bez
ďalšieho k nezákonnosti zásahu v zmysle čl. 8 Dohovoru.

190. Všeobecný súd v rozsudku v spojených veciach T-289/11, T-290/11 a T-521/11 (Deutsche Bahn)
aj Súdny dvor EÚ vo veci C-550/07 P (Akzo Nobel Chemicals) a ESĽP (už uvádzané rozhodnutia vo
veci Harju proti Fínsku zo dňa 15.2.2011, č. sťažnosti 56716/09; vo veci Heino proti Fínsku zo dňa
15.2.2011, č. sťažnosti 56715/09; ďalej rozhodnutia vo veci Varga proti Rumunsku zo dňa 1.4.2008, č.
sťažnosti 73957/01; Société Canal Plus a iní proti Francúzsku zo dňa 21.12.2010, č. sťažnosti 29598/08)
v sumáre určili päť kategórií záruk ochrany proti zásahom, ktoré by potenciálne mohli byť v rozpore s
čl. 8 Dohovoru:
? odôvodnenie rozhodnutia (poverenia) o inšpekcii - cieľom odôvodnenia je preukázať dôvodnosť
zamýšľaného zásahu v dotknutých podnikoch. Rozhodnutie musí vymedziť predmet a účel inšpekcie,
stanoviť dátum, keď sa má začať, uvádzať pokuty a právo na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu,
predpoklady a domnienky, ktoré chce vnútroštátny orgán alebo Komisia preveriť. Nevyžaduje sa pritom,
aby v odôvodnení poverenia na vykonanie inšpekcie boli presne uvedené všetky relevantné právne a
skutkové okolnosti, keďže odôvodnenie sa má posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, na
jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudok vo veci C-796/13,
Solvay/Komisia, bod 91; vo veci Nexans C-37/13 P),
? obmedzenia uložené vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže alebo Komisii počas inšpekcie -
z kontroly sú vylúčené dokumenty, ktoré nesúvisia s činnosťou podniku na trhu. Zákon č. 136/2001
Z.z. aj Nariadenie č. 1/2003 síce ukladajú kontrolovanému podnikateľovi povinnosť poskytnúť súčinnosť
pri inšpekcii, no vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže ani Komisia mu nemôžu uložiť povinnosť
poskytnúť odpovede, ktoré by ho viedli k priznaniu porušenia, ktoré má preukazovať vnútroštátny orgán
alebo Komisia,
? vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže alebo Komisia nemajú možnosť použiť pri inšpekcii
neprimerané donucovacie prostriedky, ktoré by kontrolovanému podnikateľovi znemožnili brániť sa proti
inšpekcii. Z uvedeného dôvodu musí byť poverenie na vykonanie inšpekcie odôvodnené (tak ako už bolo
uvedené vyššie), kontrolovaný podnikateľ má možnosť žiadať zaprotokolovať svoje výhrady do zápisnice
o vykonaní inšpekcie; vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže alebo Komisia majú mať oprávnenie
ukladať sankcie kontrolovanému subjektu iba v prípade evidentnej obštrukcie alebo zneužitia práva
brániť sa inšpekcii z jeho strany,
? zásah vnútroštátnych orgánov - vnútroštátny súd má kompetenciu vopred preskúmať, či plánované
donucovacie opatrenia sú arbitrárne alebo neprimerané predmetu kontroly, a to v konaní podľa § 430 a
nasl. SSP v spojení s § 22a ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z. na návrh vnútroštátneho orgánu hospodárskej
súťaže alebo Komisie. Na druhej strane, ak osobitný právny predpis nevyžaduje predchádzajúci súhlas
súdu na vstup orgánu verejnej správy do prevádzky podnikateľov alebo ich dopravných prostriedkov za
účelom výkonu kontrolnej činnosti, sú námietky kontrolovaného subjektu o nedostatku súhlasu súdu na
inšpekciu obchodných / podnikateľských priestorov právne irelevantné (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Sžnz/5/2015 zo dňa 2.2.2016 publikovaný pod č. R 72/2016),
? existencia prostriedkov právnej ochrany a posteriori - v podmienkach Slovenskej republiky ide o
konanie proti inému zásahu orgánu verejnej moci podľa § 252 a nasl. SSP.



191. Formálne a materiálne náležitosti poverenia na vykonanie inšpekcie sa okrem vyššie uvedených
skutočností spravujú aj § 22a (primárne ods. 2) zákona č. 136/2001 Z.z. Poverenie na vykonanie
inšpekcie obsahuje:
? označenie podnikateľa, v ktorého priestoroch a dopravných prostriedkoch sa má inšpekcia vykonať,
? časový rozsah vykonávania inšpekcie,
? predmet a účel inšpekcie,
? meno a priezvisko zamestnanca úradu povereného výkonom inšpekcie,
? poučenie o právach a povinnostiach podnikateľa, v ktorého priestoroch a dopravných prostriedkoch
sa má inšpekcia vykonať,
? meno, priezvisko, funkciu a podpis osoby, ktorá poverenie vydala, číslo poverenia a odtlačok pečiatky
úradu.

192. Správny súd z poverení na vykonanie inšpekcií č. IP-28/2016, IP-29/2016, IP-30/2016, IP-31/2016,
IP-32/2016, IP-33/2016, č. IP-34/2016, IP-35/2016, IP-36/2016 a IP-37/2016 všetky zo dňa 30.3.2016,
ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, zistil, že v povereniach je označený konkrétny zamestnanec
žalovaného oprávnený na vykonanie inšpekcie podľa § 22a zákona č. 136/2001 Z.z., je uvedené
miesto a čas výkonu inšpekcie (všetky priestory a dopravné prostriedky podnikateľov HÍLEK a spol.,
a. s., a A R A V E R a.s. so začiatkom výkonu inšpekcie v období medzi 18.4.2016 až 26.4.2016
v rozsahu maximálne troch pracovných dní). Žalovaný špecifikoval predmet inšpekcie nasledovne:
„Úrad získal podklady a informácie, na základe ktorých má podozrenie o účasti podnikateľa HÍLEK
a spol. a.s., na uzatvorení a plnení dohody obmedzujúcej súťaž zakázanej podľa § 4 ods. 1 zákona
a podľa čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na trhu predaja osobných a ľahkých úžitkových
vozidiel značky VOLKSWAGEN na území Slovenskej republiky, v období od roku 2008 až po súčasnosť,
medzi podnikateľmi (...) (sú vymenovaní jednotliví účastníci konania spolu s ich identifikačnými znakmi)
vrátane ich predchodcov alebo podnikateľov s nimi majetkovo alebo personálne spojených, pričom nie
je vylúčené, že protisúťažného správania sa mohli zúčastniť aj ďalšie subjekty. Úrad získal informácie
a podklady, podľa ktorých účastníci dohody mali uzatvoriť a plniť dohodu obmedzujúcu hospodársku
súťaž, ako výsledok všeobecnej tendencie spolupracovať pri určovaní ich správania na trhu s cieľom
zníženia intenzity súťaže medzi účastníkmi dohody, ktorá mohla mať počas jej trvania rôzne úrovne
intenzity a frekvencie jej aplikácie a súčasne mala mať viacero foriem, a to:
§ formu priameho alebo nepriameho určenia maximálnej výšky zliav poskytovaných zákazníkom, t. j.
formu cenovej dohody;
§ formu priameho alebo nepriameho určenia výšky medziregionálnych zliav, t. j. formu územného
rozdelenia trhu;
§ formu koordinácie postupu pri predkladaní súťažných ponúk v procese verejného obstarávania, v
obchodných verejných súťažiach alebo iných obdobných súťažiach, ktoré boli vyhlásené pre osobné a
ľahké úžitkové vozidlá značky VOLKSWAGEN. Úrad má na základe získaných podkladov a informácií
podozrenie, že medzi účastníkmi dohody mohlo dochádzať ku koordinácii predovšetkým formou
dojednania o predložení tzv. krycej ponuky, resp. ponuky, ktorá neuspeje, prípadne mohlo ísť o dohodu
podstatou ktorej bolo nepredloženie ponuky;
§ formu výmeny citlivých obchodných informácií súvisiacich s určením maximálnej výšky zliav, s určením
výšky medziregionálnych zliav a informácií súvisiacich s koordináciou postupu pri predkladaní súťažných
ponúk v procese verejného obstarávania, v obchodných verejných súťažiach alebo iných obdobných
súťažiach.“

193. Poverenia na vykonanie inšpekcie obsahujú veľmi podrobné odôvodnenie týkajúce sa povahy
porušenia (fungovanie hospodárskej súťaže vo všeobecnosti, ďalej že medzi účastníkmi dohody mohlo
dochádzať ku kontaktom, ktoré nie sú dovolené medzi podnikateľmi v konkurenčnom postavení, ktoré
smerovali k výmene citlivých obchodných informácií a k dojednaniam medzi nimi ohľadom cenotvorby,
rozdeľovania trhu a koordinácie účasti a postupu pri predkladaní súťažných ponúk aj krycích ponúk
v procese verejného obstarávania na uvedenom trhu). Žalovaný popísal aj obsah komunikácie medzi
účastníkmi, vzájomné kontrolovanie, obchodnú maržu, nepreberanie zákazníkov; uvedenú dohodu
považoval za horizontálnu. V poverení na vykonanie inšpekcie sa vysporiadal aj s dotknutým trhom
predaja osobných a ľahkých úžitkových vozidiel značky VOLKSWAGEN na území Slovenskej republiky
a jeho rozdelením medzi účastníkmi dohody. Podozrenie o trvaní porušovania ohraničil obdobím rokov
2008 až 2015, no nevylúčil, že predajcovia mohli postupovať koordinovaným spôsobom až do vydania
poverenia na vykonanie inšpekcie.



194. Žalovaný v poverení odôvodnil aj svoje podozrenia voči spoločnosti HÍLEK a spol., a.s.,
definoval účel inšpekcie (získanie ďalších dôkazov o existencii, charaktere a fungovaní možnej dohody
obmedzujúcej hospodársku súťaž, o jej trvaní a účasti jednotlivých strán dohody alebo iných subjektov
na nej) spolu s opisom dôkazov, ktoré hľadá (dôkazy v digitálnej forme alebo uložené v počítačoch,
mobilných telefónoch a v akýchkoľvek iných elektronických zariadeniach alebo na akýchkoľvek dátových
nosičoch, listinné dôkazy). Žalovaný popísal kompetencie zamestnancov pri výkone inšpekcie podľa §
22, § 22a zákona č. 136/2001 Z.z. a práva a povinnosti podnikateľa počas výkonu inšpekcie podľa §
22a ods. 7 zákona č. 136/2001 Z.z. Žalovaný poučil podnikateľov o prípadnej sankcii za nesúčinnosť
kontrolovaného subjektu aj o možnosti domáhať sa ochrany svojich práv na správnom súde v konaní
proti inému zásahu orgánu verejnej správy (v tom čase podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku,
s účinnosťou od 1.7.2016 ide o § 252 a nasl. SSP).

195. Podľa názoru správneho súdu sú poverenia na vykonanie inšpekcie zo dňa 30.3.2016 formulované
veľmi podrobne, predmet inšpekcie, dátum a čas jej výkonu, spolu s označením hľadaných dôkazov,
odôvodnením a poučením o oprávneniach inšpektorov, právach a povinnostiach podnikateľa, v
ktorého priestoroch a dopravných prostriedkoch má byť inšpekcia vykonaná, ako aj špecifikáciou
účelu inšpekcie a možnosti uloženia poriadkovej pokuty, spĺňajú podmienky určitosti, zrozumiteľnosti,
detailnosti a nezameniteľnosti s inou inšpekciou v prípadnom inom konaní. Všetky náležitosti boli
dôkladne špecifikované, čím žalovaný predišiel vykonaniu tzv. fishing expedition - náhodnej inšpekcie
bez bližšieho predchádzajúceho podozrenia, resp. pohľadávanie čohokoľvek bez predstavy, aký dôkaz
a o čom žalovaný hľadá. Podľa názoru správneho súdu poverenia na vykonanie inšpekcie obsahujú
všetky atribúty vyžadované § 22 zákona č. 136/2001 Z.z. aj rozhodnutiami Všeobecného súdu vo veci
T-135/09 (Nexans France a Nexans), T-289/11, T-290/11 a T-521/11 (Deutsche Bahn) a Súdneho dvora
EÚ vo veci C-37/13 P (Nexans France a Nexans). Z uvedených dôvodov nemohlo prísť k nezákonnému
zásahu do práva kontrolovaných subjektov a neprišlo ani k odňatiu ich práva brániť sa proti inšpekcii
konaním na správnom súde podľa § 252 a nasl. SSP.

196. V predmetnej veci nešlo o inšpekciu iných ako podnikateľských priestorov alebo iných dopravných
prostriedkoch podnikateľov ARAVER a HÍLEK podľa § 22a ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z., preto nebol
potrebný predchádzajúci súhlas súdu s inšpekciou. Ustanovenia § 22a ods. 1 až ods. 7 zákona č.
136/2001 Z.z. predchádzajúci súhlas súdu nevyžadujú, na rozdiel už spomínaného ustanovenia § 22a
ods. 8. Ak osobitný právny predpis nevyžaduje predchádzajúci súhlas súdu na vstup orgánu verejnej
správy do prevádzky podnikateľov alebo ich dopravných prostriedkov za účelom výkonu kontrolnej
činnosti, sú námietky kontrolovaného subjektu o nedostatku súhlasu súdu na inšpekciu obchodných /
podnikateľských priestorov právne irelevantné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžnz/5/2015
zo dňa 2.2.2016 publikovaný pod č. R 72/2016). Preto ani námietku žalobcov o absencii súhlasu súdu
s inšpekciou podľa § 22a ods. 1 až ods. 7 zákona č. 136/2001 Z.z. nemožno považovať za právne
podloženú.

197. Kontrolovaní podnikatelia HÍLEK a ARAVER sa bezprostredne po vykonaní inšpekcie
(18.4.2016-20.4.2016) neobrátili so žalobou na správny súd, ktorou by sa domáhali ochrany pred nimi
tvrdeným nezákonným zásahom. V administratívnom konaní pred žalovaným dokonca argumentovali,
že takú žalobu nepodali z dôvodu, že predpokladali jej neúspešnosť.

198. Žalobcovia ARAVER, Auto Gábriel, DS-CAR, GALIMEX, PO CAR, AUTONOVO a AUTOMAX
PLUS sa až žalobou zo dňa 24.7.2019 v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
8Sa/53/2019 domáhali ochrany svojich práv v súvislosti s inšpekciou vykonanou u podnikateľov HÍLEK
a ARAVER v dňoch 18.4.2016-20.4.2016 a žiadali, aby správny súd žalovanému zakázal pokračovať
v porušovaní ich práv a právom chránených záujmov spočívajúcom v uchovávaní, oboznamovaní sa,
používaní, nakladaní a šírení informácií, listín, dokumentov a dát tvoriacich telekomunikačné tajomstvo
podľa § 63 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. Ďalej žiadali, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť
obnoviť stav pred týmto zásahom, zdržať sa v akejkoľvek forme a podobe akéhokoľvek ďalšieho
nakladania a ďalšieho používania všetkých a akýchkoľvek dokumentov, podkladov, listín, informácií a
dát obsahujúcich telekomunikačné tajomstvo a aby ich žalovaný zničil.

199. Lehota na podanie žaloby podľa § 256 SSP je dvojmesačná a plynie odo dňa, keď sa osoba
dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa
vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy. Žalobcovia už v administratívnom konaní v roku 2016



vedeli o tomto nimi namietanom zásahu; navyše, inšpekcia bola vykonaná v dňoch 18.4.2016-20.4.2016.
Z uvedeného dôvodu možno dospieť k záveru o oneskorenosti podania žaloby proti inému zásahu
orgánu verejnej správy po márnom uplynutí dvojmesačnej aj dvojročnej lehoty. Tento stav zavinili
samotní žalobcovia, ktorí už v administratívnom konaní odmietali podať žalobu podľa § 252 SSP z
dôvodu jej údajnej neúspešnosti. Správny súd si pre pokračovanie v tomto konaní o uvedenej otázke
urobil úsudok podľa § 132 ods. 1 SSP s tým, že vo veci sp. zn. 8Sa/53/2019 nebolo doposiaľ rozhodnuté,
pričom nejde o otázku, ktorú by prejudiciálne nemohol riešiť a ktorá by patrila do kompetencie orgánu
verejnej moci uvedeného v § 131 SSP. Žalobcovia disponovali právom obrátiť sa so žalobou proti inému
zásahu orgánu verejnej správy na správny súd a využili ho v časovom rámci, ktorý je plne v ich dispozícii.
Správny súd preto neprerušil konanie v predmetnej právnej veci a postupoval v zmysle § 132 ods. 1 SSP.

200. Žalobcovia tiež namietajú, že žalovaný vykonal inšpekciu ešte pred začatím správneho konania.
Zákon č. 136/2001 Z.z. v žiadnom ustanovení nepodmieňuje vykonanie inšpekcie predchádzajúcim
začatím administratívneho konania. Z uvedeného dôvodu, ak bola inšpekcia vykonaná pred začatím
administratívneho konania, nejde bez ďalšieho o vadu, ktorá by spôsobovala nezákonnosť dôkazov
získaných počas inšpekcie. V štádiu pred začatím administratívneho konania sú zárukou na
opodstatnenosť vykonania inšpekcie práve zákonom vyžadované náležitosti poverenia na vykonanie
inšpekcie, najmä jeho odôvodnenie, označenie hľadaných dôkazov, označenie dotknutých subjektov,
poučenie o právach a povinnostiach kontrolovaného subjektu aj inšpektorov a možnosť preskúmania
inšpekcie v súdnom konaní podľa § 252 a nasl. SSP. Tak ako už správny súd uviedol vyššie,
poverenia na vykonanie inšpekcie všetky zákonné náležitosti obsahujú, preto nemohlo prísť k porušeniu
práv kontrolovaných subjektov, čo je napokon v súlade aj s vyššie citovanou rozhodovacou praxou
Všeobecného súdu aj Súdneho dvora EÚ.

Námietka nesprávneho zadefinovania posudzovanej dohody ako horizontálnej
a námietka nezákonnosti leniency programu

201. Žalobcovia namietajú, že žalovaný nesprávne definoval posudzovanú dohodu ako horizontálnu,
hoci v nej vystupoval aj importér, čiže subjekt nadradený svojím postavením predajcom motorových
vozidiel zn. VOLKSWAGEN. Posúdenie tejto otázky možno vnímať cez dve skutočnosti: (i) uloženie
pokuty a (ii) program zhovievavosti - leniency.

202. Z hľadiska uloženia pokuty podľa § 38 zákona č. 136/2001 Z.z. nie je podstatné, či posudzovaná
dohoda má horizontálny alebo vertikálny charakter, pretože uvedené ustanovenie zákona pri ukladaní
pokút nerozlišuje medzi horizontálnou alebo vertikálnou dohodou; podstatnou skutočnosťou pre uloženie
pokuty je, že takáto dohoda obmedzuje hospodársku súťaž a ako taká je sankcionovaná pokutou.

203. Posúdenie dohody ako vertikálnej alebo horizontálnej však má vplyv na posúdenie aplikácie
ustanovenia § 38d zákona č. 136/2001 Z.z., teda na program zhovievavosti - leniency a prípadné
neuloženie pokuty alebo zníženie pokuty až o 50%.

204. Zákon č. 136/2001 Z.z. expressis verbis v § 3 až § 6 ani v § 38d neobsahuje legálnu definíciu pojmov
horizontálna alebo vertikálna dohoda, a preto je potrebné vychádzať z ich gramatického významu.
Krátky slovník slovenského jazyka a Slovník súčasného slovenského jazyka pojem „horizontálny“
vysvetľujú ako vodorovný aj rovnobežný s vodnou hladinou(https://slovnik.juls.savba.sk/?w=horizont
%C3%A1lny&s=exact&c=2833&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskcs&d=psken&=).
Pojem „vertikálny“ definujú ako zvislý, smerujúci kolmo na vodorovnú rovinu (https://
slovnik.juls.savba.sk/?w=vertik
%C3%A1lny&s=exact&c=Q55c&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskcs&d=psken&=),
čiže v nerovnakom postavení.

205. Program zhovievavosti sa primárne týka podnikateľov pôsobiacich na rovnakej horizontálnej úrovni
výrobného alebo distribučného reťazca (§ 38d ods. 1, ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z.). V ustanovení §
38d ods. 6 tohto zákona zákonodarca pripúšťa, že žiadosť o leniency môžu podať aj viacerí podnikatelia
patriaci do jednej ekonomickej skupiny, pričom neurčuje že musí nevyhnutne ísť len o podnikateľov
pôsobiacich na jednej horizontálnej úrovni v rámci skupiny, čiže je možné, aby žiadosť o leniency podali
aj podnikatelia vo vertikálnej úrovni v rámci ekonomickej skupiny za splnenia podmienok vyplývajúcich z
§ 9 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. Žalovaný v takom prípade posudzuje vzájomnú priamu alebo



nepriamu kontrolu podnikateľov v rámci jednej ekonomickej skupiny a skúma existenciu vykonávania
rozhodujúceho vplyvu na činnosť podnikateľa, najmä prostredníctvom vlastníckych práv, iných práv
alebo práv, zmlúv prípadne na základe iných skutočností, ktoré umožňujú vykonávať rozhodujúci vplyv
na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov podnikateľa.

206. V predmetnej právnej veci žalovaný uviedol, že žiadatelia o leniency 1 a 2, teda importér Porsche
Slovakia a predajca PIASK, patria do jednej ekonomickej skupiny, preto akceptoval leniency žiadosť
oboch podnikateľov a ani jednému z nich neuložil pokutu. Žalovaný sa však bližšie nezaoberal splnením
podmienok vzájomnej kontroly medzi importérom Porsche Slovakia a predajcom PIASK podľa § 9
ods. 1 a ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z., teda neskúmal a neuviedol, ktorý podnikateľ ovláda ktorého
podnikateľa (ktorý z nich dvoch má rozhodujúci vplyv na toho druhého), či ho kontroluje prostredníctvom
vlastníckych práv alebo iných práv, prípadne zmlúv alebo iných skutočností. Žalovaný sa nezaoberal
tým, či uvedené skutočnosti umožňujú niektorému z dvoch spomínaných podnikateľov (Porsche Slovakia
a PIASK) vykonávať rozhodujúci vplyv na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov druhého
podnikateľa, priamu alebo nepriamu kontrolu jedného podnikateľa nad druhým podnikateľom alebo
jeho časťou a na základe akých konkrétnych aktov. Z uvedeného dôvodu je záver žalovaného, že
importér Porsche Slovakia a predajca PIASK patria do jednej ekonomickej skupiny, predčasný. Nestačí
v rozhodnutí žalovaného stroho uviesť, že ide o podnikateľov patriacich do jednej ekonomickej skupiny,
ktorých vlastnia rovnaké subjekty, bez vysvetlenia, verifikovania a preukázania podmienok ustanovených
v § 38d ods. 6, § 9 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z., a bez náležitého odôvodnenia, ako k
tomuto záveru žalovaný dospel. Preukázanie a vyriešenie tejto otázky má predbežnú povahu a je pre
žalovaného rozhodujúce v ďalšom postupe pri posudzovaní leniency žiadosti: ak by nešlo o podnikateľov
pôsobiacich v jednej ekonomickej skupine a zároveň by boli vo vzájomnom vertikálnom postavení, na
toho podnikateľa, ktorý je v pozícii nadradenosti nemožno aplikovať program zhovievavosti a nemožno
mu neuložiť pokutu podľa § 38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. Na druhej strane, ak by bolo preukázané,
že ide o podnikateľov v jednej ekonomickej skupine, ktorí sú preukázateľne vo vertikálnom postavení
v zmysle § 9 ods. 1 a ods. 4 v spojení s § 38d ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z., aj na podnikateľa
v nadradenom postavení by sa vzťahoval program zhovievavosti a prípadne aj možnosť neuloženia
pokuty v zmysle § 38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. Ako už správny súd uviedol, žalovaný túto otázku
neskúmal a napriek tomu predčasne uviedol, že je potrebné aj na importéra aplikovať ustanovenie § 38d
ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. a neuložiť mu pokutu z dôvodu existencie jednej ekonomickej skupiny.

207. V zmysle § 38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. je neuloženie pokuty účastníkovi dohody
obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 tohto zákona viazané na podmienky, že:
(i) účastníci podnikajú na rovnakej úrovni (horizontálna dohoda),
(ii) ide o prvého účastníka tejto dohody podávajúceho leniency žiadosť,
(iii) účastník dohody požiada o neuloženie pokuty,
(iv) z vlastného podnetu ako prvý predloží rozhodujúci dôkaz o porušení alebo ako prvý požiada
o rezerváciu poradia a predloží takýto dôkaz v lehote určenej úradom alebo predloží informáciu a
dôkaz, ktorý je rozhodujúci pre vykonanie inšpekcie, ktorou sa má získať rozhodujúci dôkaz umožňujúci
preukázať takéto porušenie a
(v) splní podmienky na programe zhovievavosti.

Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, teda nesplnenie čo i len jednej z nich predstavuje
nemožnosť aplikácie § 38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z., čoho následkom je uloženie pokuty.

Ďalšie skutočnosti podmieňujúce účasť podnikateľa na programe zhovievavosti určuje § 38d ods. 3 a
ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. a rozlišuje pritom, či ide o prvého žiadateľa v poradí alebo ďalšieho
žiadateľa:
a. prvý žiadateľ:
(i) skončil účasť na dohode obmedzujúcej súťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa odseku
1 písm. a/ alebo písm. b/, okrem účasti na dohode obmedzujúcej súťaž so súhlasom úradu, ak je to
nevyhnutné na zachovanie efektivity inšpekcií,
(ii) nedonútil iného podnikateľa zúčastniť sa na dohode obmedzujúcej súťaž,
(iii) poskytol žalovanému všetky jemu dostupné dôkazy a riadne spolupracoval so žalovaným počas
celého prešetrovania a konania,
(iv) neoboznámil s podaním žiadosti a jej obsahom iných účastníkov dohody;



b. ďalší žiadateľ:
(i) skončil účasť na dohode obmedzujúcej súťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa odseku 2,
okrem účasti na dohode obmedzujúcej súťaž so súhlasom úradu, ak je to nevyhnutné na zachovanie
efektivity inšpekcií,
(ii) poskytol žalovanému všetky jemu dostupné dôkazy a riadne spolupracoval so žalovaným počas
celého prešetrovania a konania,
(iii) neoboznámil o podaní žiadosti a obsahu tejto žiadosti iných účastníkov dohody.

208. Prvú leniency žiadosť podali dňa 24.6.2015 tri podnikateľské subjekty v tomto poradí: 1. PIASK
(autorizovaný predajca vozidiel VW), 2. Porsche Slovakia (importér vozidiel VW), 3. iný subjekt, ktorý
nie je účastníkom tohto konania, preto sa ním správny súd bližšie nezaoberá.

209. V zmysle § 38d ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. ako prvému v poradí - autorizovanému predajcovi
PIASK - žalovaný neuložil pokutu, čím postupoval správne. Uvedený záver je odôvodnený tým, že
PIASK pôsobí na rovnakej úrovni distribučného reťazca ako žalobcovia 1-15 (autorizovaní predajcovia
vozidiel značky VW) a ďalší účastník 3 (BOAT, tiež autorizovaný predajca vozidiel značky VW), ako
prvý podal leniency žiadosť, požiadal o neuloženie pokuty a z vlastného podnetu predložil rozhodujúce
dôkazy o porušení predpisov súťažného práva. Spoločnosť PIASK preto splnila podmienky na programe
zhovievavosti.

210. Importér Porsche Slovakia bol uvedený v leniency žiadosti zo dňa 24.6.2015 ako druhý v
poradí. Vzhľadom na nepreukázanie podstatnej otázky, že v prípade importéra a PIASK ide o rovnakú
ekonomickú skupinu (ako bolo uvedené vyššie) v zmysle § 38d ods. 6 v spojení s § 9 ods. 1 a ods. 4
zákona č. 136/2001 Z.z., správny súd považuje pôsobenie importéra Porsche Slovakia na inej úrovni
distribučného reťazca ako sú ostatní autorizovaní predajcovia vozidiel značky VW, a teda v tomto štádiu
konania nie je možné jednoznačne ustáliť, či spoločnosti Porsche Slovakia nemusela byť uložená pokuta
podľa § 38d ods. 1 citovaného zákona. V tomto štádiu konania podľa názoru správneho súdu importér
nesplnil podmienky na programe zhovievavosti, nepreukázala sa existencia jednej ekonomickej skupiny
s PIASK a nebol prvým žiadateľom o leniency.

211. V predmetnej právnej veci ide podľa názoru správneho súdu o vertikálnu dohodu, pretože v nej či
už aktívne alebo pasívne vystupovali podnikatelia na dvoch rôznych úrovniach distribučného reťazca.
Na jednej úrovni pôsobil importér Porsche Slovakia a na druhej úrovni pôsobili predajcovia (žalobcovia
1-15, ďalší účastníci 2 a 3), ktorí patria do predajnej siete importéra. Spoločnosť Porsche Slovakia je
importérom vozidiel značky Volkswagen na Slovensko (dováža ich od výrobcu vozidiel) a je dcérskou
spoločnosťou rakúskych spoločností Porsche Holding GmbH a Porsche Automotive Investment GmbH.
Ako uviedol vo svojom vyjadrení na slovenskom trhu pôsobí cca 25 rokov C. E. M. L. Y. H.Z. S. G. B.
J. V. Y. C. A. Č. X. H. J. na R. V.. Na G. V. M. A. Y. S. J..

212. Z rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci T-208/01 a Súdneho dvora EÚ vo veci C-74/04 P
vyplýva, že výrobca vozidiel VW je holdingová spoločnosť Volkswagen AG, ktorá je najväčším podnikom
skupiny Volkswagen pôsobiacim v odvetví automobilovej výroby. Motorové vozidlá, ktoré Volkswagen
AG vyrába, sa predávajú v Európskom spoločenstve v rámci systému selektívnej a výhradnej distribúcie
prostredníctvom predajcov, s ktorými táto spoločnosť uzatvorila štandardnú koncesionársku zmluvu
(zmluvu o predaji vozidiel). Autorizovaný predajca vozidiel (a to ani PIASK) nemá rovnaké práva ako
importér pri nákupe motorových vozidiel VW priamo od výrobcu. Len importér Porsche Slovakia môže
nakúpiť motorové vozidlá priamo od výrobcu a len importér ich môže predávať ďalej autorizovaným
predajcom, ktorí pôsobia v jeho predajnej sieti; autorizovaní predajcovia nie sú oprávnení nakupovať
motorové vozidlá priamo od výrobcu. Postavenie importéra a autorizovaných predajcov sa líši aj tým,
že importér Porsche Slovakia nepredával motorové vozidlá priamo spotrebiteľom (fyzickým osobám, t.j.
konečným užívateľom motorových vozidiel). Ojedinelými výnimkami, kedy importér predával motorové
vozidlá priamo koncovým užívateľom, bol predaj obchodným spoločnostiam, ktoré boli jeho stálymi a
významnými zákazníkmi. Posledne uvedené však nemôže zmeniť záver o vertikálnom vzťahu medzi
importérom a autorizovanými predajcami áut vzhľadom na ojedinelosť takýchto prípadov.

213. Ak by importér nebol účastníkom posudzovanej dohody, nemal by dôvod o nej vedieť, prípadne
organizovať podujatia, na ktorých sa preberali zľavy pri predaji vozidiel značky VW, a zúčastňovať
sa na nich. Z dokazovania, ktoré žalovaný doposiaľ vykonal, vyplýva viac-menej pozorovateľská (nie



však pasívna) pozícia importéra, ktorý mohol v prípade potreby do dohody zasiahnuť. Žalovaný sám
v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na to, že importér Porsche Slovakia bol oprávnený vykonávať
vo vzťahu k predajcom v jeho obchodnej sieti tzv. „mystery shopping“ a jeho výsledky vyhodnocovať.
Mystery shopping slúžil importérovi ako prostriedok na kontrolu jednotného dodržiavania štandardov
predaja a prezentácia jeho výsledkov sa uskutočnila napríklad aj počas Výročnej konferencie v hoteli
Sitno vo Vyhniach dňa 20.6.2012. Aj z tohto pohľadu možno dospieť k záveru o nadradenosti importéra
a vertikálnemu charakteru dohody. Žalovaný pritom sám v prvostupňovom rozhodnutí odkázal na
nariadenie Komisie EÚ č. 330/2010 o uplatňovaní čl. 101 ods. 3 ZFEU na kategórie vertikálnych dohôd a
zosúladených postupov a uviedol, že sám importér pripustil, že mal vedomosť o existencii posudzovanej
dohody a prispel aj k realizácii niektorých jej aspektov. V zmysle judikatúry Všeobecného súdu (T-99/04)
„pre vyvodenie zodpovednosti voči konkrétnemu podnikateľovi za účasť na dohode obmedzujúcej súťaž
nie je nevyhnutné, aby bol podnikateľ aktívnym na dotknutom relevantnom trhu a bol v pozícií priameho
či nepriameho konkurenta ostatných účastníkov dohody, resp. aby sa podieľal na dohode rovnakým
spôsobom ako jej ostatní účastníci. Postačuje, ak bude v rozsahu požadovanom súťažnými pravidlami
preukázaný prejav jeho vôle, že súhlasí, hoci aj mlčky, s cieľmi protisúťažnej dohody a zároveň bude
preukázané, že prispel k vykonaniu dohody, hoci aj podriadeným, vedľajším alebo pasívnym spôsobom“.
Aj z uvedeného dôvodu správny súd dospel k záveru o účasti importéra na dohode a o jej vertikálnom
charaktere.

214. Správny súd dodáva, že ak by importérovi Porsche Slovakia nebola uložená pokuta z dôvodu
nesplnenia podmienok na programe zhovievavosti, hoci takúto žiadosť podal, podľa názoru správneho
súdu to neznamená, že dôkazy ním predložené v leniency žiadosti nemožno v konaní vôbec použiť.
Správny súd zastáva názor, že leniency žiadosť v takom prípade môže slúžiť ako podnet na preskúmanie
prípadnej dohody z hľadiska dodržania predpisov o ochrane hospodárskej súťaže a dôkazy predložené
v takejto leniency žiadosti možno v konaní o uložení sankcie použiť, hoci by mali inú dôkaznú silu, než
akú pripisuje Súdny dvor EÚ dôkazom predloženým leniency žiadateľmi.

Námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci
a námietka pasívnej účasti na dohode

215. Žalobcovia namietali tiež nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie dokazovania
nimi navrhovaných svedkov, nepreverenie serverov importéra, PIASK a ostatných leniency žiadateľov
a nezohľadnenie ekonomických analýz jednotlivých žalobcov o predaji vozidiel značky VW.

216. Žalobcovia navrhovali vypočuť dve kategórie svedkov, a to štatutárnych zástupcov účastníkov
konania a ďalších svedkov (zamestnancov účastníkov konania).

217. Podľa názoru správneho súdu žalovaný správne vyhodnotil výsluch a vyjadrenia štatutárnych
zástupcov účastníkov konania v pozícii účastníkov konania ako nedôvodný, pretože by išlo o ich
duplicitné vypočutie tentokrát v postavení svedka. Za právnické osoby vystupuje navonok ich štatutárny
zástupca - konateľ alebo predstavenstvo (§ 13 ods. 1 druhá veta, § 133 ods. 1, § 191 Obchodného
zákonníka). Keďže účastníci konania sa v administratívnom konaní vyjadrovali prostredníctvom
štatutárnych zástupcov, žalovaný postupoval v súlade so zákonným procesným postupom, keď tých
istých štatutárnych zástupcov znova nevypočul ako svedkov. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd
v Bratislave v skoršej rozhodovacej činnosti, a to v rozhodnutí sp. zn. 1S/34/2015.

218. Ďalej žalobcovia žiadali vypočuť svedkov pána H. (Porsche Slovakia) a pána F. (PIASK).
Správny súd považuje týchto svedkov za kľúčových na objasnenie skutkového stavu veci, fungovania
zosúladeného postupu účastníkov posudzovanej dohody, iniciatíva v rámci posudzovanej dohody,
postavenie importéra vo vzťahu k autorizovaným predajcom a jeho oprávnenia vo vzťahu k nim vo
vzájomných obchodných vzťahoch, posúdenie charakteru dohody, existencie a fungovania ekonomickej
skupiny, do ktorej by mali patriť importér Porsche Slovakia a PIASK. Ak žalovaný odmietol vykonať
dokazovanie výsluchom uvedených dvoch svedkov, konanie zaťažil vadou nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci vo vzťahu k posudzovanej dohode o výške maximálnych zliav poskytovaných
zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu a zákazníkov a vo výmere citlivých obchodných
informácií.



219. Pokiaľ ide o vykonanie dokazovania preverením serverov importéra, PIASK a ďalších leniency
žiadateľov správny súd považuje za potrebné najskôr uviesť, že reálne možno očakávať, že účastníci
dohody budú namietať výsledky vykonaného dokazovania a budú navrhovať vykonanie rôznych ďalších
dôkazov, ktoré môžu byť vzhľadom na už vykonané dokazovanie nadbytočné. Uvedenú skutočnosť
žalovaný posúdi vždy v závislosti od okolností konkrétnej veci. V predmetnej veci žalovaný primárne
vychádzal z leniency žiadostí a kópií mailov, ktoré predložili leniency žiadatelia. Správny súd zdôrazňuje,
že ide o fotokópie e-mailovej komunikácie, ktorú žalovaný zobral ako dôkaz o existencii dohody
obmedzujúcej hospodársku súťaž medzi účastníkmi konania a zosúladeného postupu v procesoch
verejného obstarávania. V kontexte veci je podstatné vyhodnotiť, či ide o celkovú mailovú komunikáciu
ohľadom dohody alebo len o vyňaté fragmenty, na ktoré mohla nadväzovať ešte ďalšia komunikácia (už
nepredložená a nezohľadnená), ktorá mohla vniesť viac svetla do zistenia skutkového stavu veci. Práve
z tohto dôvodu bolo potrebné overiť tvrdenia leniency žiadateľov (najmä keď dôkazy predložili len vo
fotokópii) prostredníctvom ich serverov.

220. Vykonanie dokazovania prostredníctvom serverov je významné pri verifikovaní, od koho komu
boli e-maily zasielané, od ktorých konkrétnych účastníkov prišli reakcie na odoslané e-maily, prípadne
či boli niektoré e-maily vymazané v období posudzovanej dohody (5.11.2010-26.1.2016), a teda tým
preukázať fungovanie protisúťažnej dohody ako takej a zapojenie účastníkov. Žalovaný môže vyžiadať
uvedené dôkazy (informácie) od hostingovej spoločnosti, ktorá poskytuje podnikateľovi služby webových
stránok a elektronickej pošty, a vyzvať ho/ich na predloženie dôkazov selektovaných napríklad podľa
dátumu, predmetu, mailovej adresy odosielateľa alebo prijímateľa v období, v ktorom tieto hostingové
spoločnosti poskytovali podnikateľovi uvedené služby a zároveň v období posudzovanej dohody.
Vyžiadanie takýchto dôkazov nie je časovo náročné a ani ich porovnanie s už vykonanými dôkazmi
(fotokópie e-mailov), ktoré sú súčasťou administratívneho spisu.

221. Pokiaľ ide o vyhodnotenie e-mailu pána Ď. zo dňa 7.12.2017 ako nesúvisiaceho s predchádzajúcou
komunikáciou medzi účastníkmi konania, závery žalovaného sú správne. Obsahovo sa líši od mailov
predložených k leniency žiadostiam, nejde o výčitky medzi predajcami o dodržaní alebo nedodržaní zliav
konečným spotrebiteľom alebo dohadovanie stretnutí predajcov. E-mail pána Ď. sa týka poskytnutia
zľavy ZŤP pri nákupe dvoch motorových vozidiel značky VW a bol preposlaný na všeobecné mailové
adresy predajcov (tak ako ich predtým zaslal žiadateľ o ZŤP zľavu), nie na konkrétnych zástupcov
predajcov. Z uvedeného dôvodu ho nemožno považovať za pokračovanie v posudzovanej dohode, ani
za neukončenie protisúťažného konania zo strany PIASK, čo by mohlo evokovať nesplnenie podmienok
na aplikáciu programu zhovievavosti voči PIASK podľa § 38d ods. 3 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z.

222. Dokazovanie ohľadom posudzovanej dohody v časti koordinácie postupu vo verejných
obstarávaniach a obstarávaniach správny súd považuje za dostatočné. Hoci leniency žiadatelia
predložili v tejto otázke len fotokópie e-mailov, žalovaný vykonal dokazovanie u jednotlivých verejných
obstarávateľov a obstarávateľov, ktorí mu predložili súťažné podklady s definíciou predmetu zákazky
a požiadavkami na obstarávané vozidlá, ponuky uchádzačov, protokoly o komunikácii s uchádzačmi,
zápisnice z vyhodnocovania ponúk, objednávky, kúpne zmluvy uzatvorené s úspešnými uchádzačmi
vo verejnom obstarávaní alebo obstarávaní. Listinné dôkazy od verejných obstarávateľov alebo
obstarávateľov potvrdzujú existenciu komunikácie medzi dotknutými účastníkmi a jej obsah, preto v tejto
časti mohol žalovaný dospieť k záveru o dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž a o sankciách zaň. O
takomto preukázaní skutkového stavu však nemožno hovoriť vo zvyšnej časti posudzovanej dohody, tak
ako je uvedené vyššie, a je žiaduce doplniť dokazovanie o výsluch svedkov F. a H., ekonomické analýzy
a servery odosielateľov e-mailov, tak aby bola dostatočne preukázaná zodpovednosť konkrétnych
subjektov v rámci dôkazného štandardu v oblasti správnych deliktov na úseku hospodárskej súťaže.

223. Z hľadiska aktívnej alebo pasívnej účasti jednotlivých podnikateľov na posudzovanej dohode
správny súd zdôrazňuje, že existencia protisúťažnej dohody nie je závislá od jej formy, ale od jej
materiálneho významu, teda od vyjadrení zhodnej vôle aspoň dvoch účastníkov správať sa na trhu
určitým spôsobom. Žalovaný ako vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže musí na to, aby mohol dospieť
k záveru o účasti podniku na porušení a o jeho zodpovednosti za jednotlivé prvky tohto porušenia,
preukázať, že dotknutý podnikateľ zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k naplneniu spoločných
cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými a že vedel o skutočnom správaní, ktoré plánovali alebo
vykonali ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ho mohol primerane predpokladať a bol
ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko [rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C 49/92 P (Komisia/



Anic Partecipazioni), C-194/14 P (AC-Treudhand), C-74/14 (Eturas), v spojených veciach C 204/00 P, C
205/00 P, C 211/00 P, C 213/00 P, C 217/00 P a C 219/00 P (Aalborg Portland a i./Komisia)].

224. Je už štandardom v posudzovaní účasti podnikov, že pasívne spôsoby účasti na porušení, ako je
účasť podniku na stretnutiach, počas ktorých boli uzavreté dohody protisúťažnej povahy, bez toho, aby
proti nim zjavne namietal, poukazujú na spoluúčasť, ktorá môže viesť k vzniku jeho zodpovednosti v
rámci článku 81 ods. 1 ES, lebo schválenie nezákonnej iniciatívy mlčky bez verejného dištancovania sa
od jej obsahu alebo bez jej oznámenia správnym orgánom, vedie k podpore porušovania a sťažuje jeho
odhalenie [rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veciach C-194/14 P (AC-Treudhand), C 189/02 P, C 202/02
P, C 205/02 P až C 208/02 P a C 213/02 P (Dansk Rorindustri a i./Komisia)].

225. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-74/14 Eturas vyplýva, že prezumpcia neviny bráni tomu,
aby vnútroštátny súd zo samotného zaslania oznámenia dotknutého v konaní vo veci samej vyvodil, že
dotknuté cestovné kancelárie nevyhnutne mali mať vedomosť o jeho obsahu. Prezumpcia neviny však
na druhej strane nebráni tomu, aby sa vnútroštátny súd domnieval, že zaslanie oznámenia dotknutého
v konaní vo veci samej môže, s prihliadnutím na ďalšie objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy,
založiť domnienku, že cestovné kancelárie dotknuté v konaní vo veci samej mali vedomosť o jeho
obsahu od dátumu zaslania tohto oznámenia, ak majú tieto kancelárie príležitosť domnienku vyvrátiť.
Podnikateľ môže vyvrátiť domnienku o svojej účasti na zosúladenom postupe, ak preukáže, že (i) sa
od tohto postupu verejne dištancoval, alebo že (ii) ho oznámil správnym orgánom; okrem toho kde
nie je verejné dištancovanie sa, či oznámenie správnym orgánom, podľa názoru Súdneho dvora EÚ
jediným spôsobom vyvrátenia domnienky účasti podniku na protiprávnom postupe sú aj (iii) iné dôkazy
- napríklad dôkaz o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dohodnuté obmedzenie (rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-74/14, bod 49; vo veci C 634/13 P). Nejde pritom o kumulatívne podmienky,
ale o alternatívne podmienky na vyvrátenie domnienky o účasti podnikateľa na protisúťažnej dohode,
ktorých vyhodnotenie je v réžii žalovaného, avšak za podmienky, že žalovaný dokazovanie vykoná vo
svetle ustálenej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ (už citované C-74/14, C 634/13 P) a dôkazy
vyhodnotí jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a na základe vykonaného dokazovania prijme záver v
podobe meritórneho rozhodnutia.

226. V predmetnej právnej veci je jednoznačné, že žalobcovia sa verejne nedištancovali od
posudzovanej dohody, niektorí z nich boli v mailovej komunikácii aktívni (výčitky o poskytnutí zliav nad
rámec „dohody“, ospravedlňovanie sa za takto poskytnuté zľavy, komunikácia v súvislosti s verejnými
obstarávaniami, a podobne), ostatní len pasívne správy prijímali a nereagovali na ne. S výnimkou
Porsche Slovakia, PIASK, Autoprofit a BOAT žalobcovia neoznámili žalovanému prípadné protisúťažné
konanie, resp. konanie, u ktorého mali podozrenie na porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Z
uvedených hľadísk preto domnienku o svojej účasti na posudzovanej dohode nevyvrátili. Podľa Súdneho
dvora EÚ však nejde o jediné dva možné spôsoby, prostredníctvom ktorých môže podnikateľ vyvrátiť
domnienku o svojej účasti na zosúladenom postupe, ďalšou možnosťou je dôkaz o systematickom
uplatňovaní zľavy presahujúcej dohodnuté obmedzenie (C-74/14, bod 49 citovaný vyššie). Žalobcovia
predkladali žalovanému ekonomické analýzy o tom, že konečným spotrebiteľom poskytovali zľavy v
iných výškach, ako sa uvádzalo v posudzovanej dohode. Žalovaný však na predkladané dôkazy -
ekonomické analýzy - nereflektoval a považoval ich za nadbytočné, čím však nevykonal všetky dôkazy,
ktoré považuje aj Súdny dvor EÚ za potrebné vykonať, a konanie zaťažil vadou nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci (už citované C-74/14, C 634/13 P), ktorý by mohol zmeniť mieru účasti žalobcov
na posudzovanej dohode (zväčšiť / zmenšiť), prípadne ju vylúčiť, a tým priamo ovplyvniť výšku uloženej
sankcie. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie žalovaného predčasné.

227. Vykonanie dokazovania v úplnom rozsahu je dôležité pre zákonné rozhodnutie vo veci, najmä
keď sa medzi predloženými dôkazmi nachádza aj šifrovaná e-mailová správa o zľavách naznačujúca,
že mohlo ísť o zosúladený postup a potenciálnu dohodu s protisúťažným charakterom. Šifrovaná e-
mailová správa je vo fotokópii a tiež jej rozšifrovanie jedným účastníkom konania. Na tento dôkaz vo
fotokópii mal nadväzovať ďalší dôkaz, a to práve ekonomická analýzy potvrdzujúca alebo vyvracajúca
poskytovanie zliav v rozsahu uvedenom v šifrovanej správe, čo sa nestalo. Pre úplné zistenie skutkového
stavu je nevyhnutné doplniť dokazovanie a na základe doplneného dokazovania objasniť fungovanie
posudzovanej dohody, kto ju inicioval alebo kontroloval, aké boli sankcie za jej nedodržanie zo strany
importéra, či existoval nátlak zo strany importéra na určitý pomer zliav v regiónoch, aké bolo rozloženie
úloh pri koordinovaní posudzovanej dohody medzi importérom Porsche Slovakia a PIASK, a či ide o



kompletnú komunikáciu medzi účastníkmi posudzovanej dohody. Až na základe objasnenia uvedených
otázok možno pristúpiť k uloženiu konkrétnych sankcií v konkrétnej výške. V tomto štádiu konania
uvedený záver nemožno jednoznačne prijať.

Námietka nesprávne formulovaného výroku napadnutého rozhodnutia
a námietka absencie výroku o neuložení sankcií importérovi a PIASK

228. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne
práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo
bolo predmetom správneho konania. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom
delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným
konaním. To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta,
času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na odlíšenie
skutku od iných skutkov. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie najmä z
dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky
veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu.
Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva.
Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie
možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom treba odmietnuť
úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej
časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností
účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom konkrétny popis skutku je nezastupiteľnou
časťou rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či
sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno vynútiť exekúciou (rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 6.3.2008, sp. zn. 3 Szd 9/2009 zo dňa 5.11.2009,
sp. zn. 6 Sžo 255/2010 zo dňa 22.6.2011).

229. V tejto časti správny súd odkazuje na Dohovor publikovaný v Zbierke zákonov ČSFR pod
č. 209/1992 Zb. dňa 15.5.1992, ktorý je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách, ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti
Ústavy SR, t.j. pred 1.10.1992. Z časového hľadiska jej ratifikácie má táto medzinárodná zmluva
prednosť pred zákonmi SR, len ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť
pred zákonmi SR znamená ústavný príkaz adresovaný súdu a orgánu verejnej správy aplikujúcemu
právo použiť ex offo na konkrétny prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy za
splnenia podmienok uvedených v čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou medzinárodne akceptovaného
štandardu ľudských práv a základných slobôd nie sú iba práva a slobody v podobe, v ktorej ich výslovne
zakotvujú medzinárodné zmluvy, ale aj rozhodnutia príslušných orgánov dotvorených v ich rozhodovacej
činnosti (judikatúre), ktoré túto medzinárodnú zmluvu vykladajú a možno ich tiež kvalifikovať ako
prameň práva SR s prednosťou pred zákonmi. Inými slovami, nielen Dohovor bude mať prednosť pred
zákonmi SR, ak zabezpečuje viac ústavných práv a slobôd ako zákony SR, ale aj rozhodovacia činnosť
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá Dohovor vykladá. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva majú deklaratórny charakter, a teda majú účinky, podobne ako rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v
prejudiciálnych otázkach, ex tunc.

230. Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor v čl. 6 zabezpečuje obvinenému zo správneho deliktu viac
práv ako Správny poriadok z hľadiska špecifikácie skutku vo výroku rozhodnutia identifikáciou miesta,
času, spôsobu spáchania správneho deliktu a ďalších znakov umožňujúcich odlíšiť ho od iných deliktov,
tak aby sa zabránilo porušeniu zásad prezumpcie neviny, ne bis in idem, res iudicata, a podobne, je
nevyhnutné jeho aplikáciu uprednostniť pred Správnym poriadkom pri vyššie uvedených aspektoch.

231. Bolo povinnosťou žalovaného, prípadne Rady PMÚ vo výroku rozhodnutia, ktorým uložili žalobcom
sankciu, uviesť skutky, ktorými sa správneho deliktu dopustili z hľadiska miesta, času a spôsobu ich
spáchania, čo sa aj stalo. Výrok napadnutého rozhodnutia je podľa názoru správneho súdu dostatočne
jasný, zrozumiteľný a určitý, čo umožňuje jeho preskúmanie. Je v ňom uvedené miesto, čas aj spôsob
spáchania správneho deliktu:
a. miesto spáchania - sídla žalobcov 1-15, sídlo ďalších účastníkov 1-3,
b. spôsob spáchania - konanie spočívajúce v účasti na dohode o výške maximálnych zliav
poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu a zákazníkov, vo výmene citlivých



obchodných informácií a v koordinácii postupu pri predkladaní ponúk do verejných obstarávaní,
obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží, je dohodou obmedzujúcou súťaž,
ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu predaja nových osobných a úžitkových
motorových vozidiel značky Volkswagen na území Slovenskej republiky prostredníctvom priameho alebo
nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v
obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou
verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou, ktorá je podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm.
a/, písm. c/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 101 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ ZFEU zakázaná,
c. čas spáchania - bol u každého účastníka konania určený osobitne:
? Porsche Slovakia, spol. s r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? A R A V E R a.s., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Auto Gábriel, s.r.o. Košice, v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Auto Unicom Zvolen, s.r.o. v období od 25.1.2013 do 26.1.2016,
? AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., v období od 2.2.2011 do 26.1.2016,
? AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? AUTOMAX PLUS s.r.o., v období od 19.5.2010 do 26.1.2016,
? AUTONOVO, a.s., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Autoprofit, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? BOAT a.s., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? DOVE, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? DS - CAR, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? G A L I M E X s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? HÍLEK a spol., a.s., v období od 2.2.2011 do 26.1.2016,
? PO CAR, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 26.1.2016,
? Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., v období od 19.5.2010 do 26.1.2016,
? Auto Unicom, s.r.o., v období od 5.11.2010 do 17.5.2012.

232. Z formálnoprávneho hľadiska výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti, ktoré
odlišujú spáchaný správny delikt od iných prípadných deliktov, a preto jeho formuláciou nedochádza
k porušeniu práva účastníkov. Nebolo dôvodné, aby žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí opakoval
skutkovú vetu z prvostupňového rozhodnutia (ktorú nemenil a nechal ju nedotknutú), pretože
prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia tvoria jeden celok. Rovnako nebolo dôvodné vo výroku
uvádzať konkrétne zľavy, na ktorých sa mali žalobcovia podľa žalovaného dohodnúť, pretože sú
obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia za súčasnej existencie podrobne špecifikovaného výroku
rozhodnutia, ktorý vylučuje porušenie zásady ne bis in idem, res iudicata. Námietka žalobcov je preto
irelevantná.

233. Právne nedôvodná je aj námietka žalobcov, že žalovaný vo výroku rozhodnutia výslovne neuviedol,
že importérovi Porsche Slovakia a PIASK neukladá pokutu ani zákaz účasti vo verejnom obstarávaní, a
to s poukazom na český zákon o verejnom obstarávaní. Pri formulovaní výroku rozhodnutia z hľadiska
označenia sankcionovaného subjektu, druhu uloženej sankcie a jej výšky je potrebné vychádzať zo
slovenského zákona č. 136/2001 Z.z., ktorý je na území Slovenskej republiky všeobecne záväzný. V
ustanovení § 38 tohto zákona zákonodarca zamýšľal uvádzať vo výroku rozhodnutia len sankcie, ktoré
výslovne ukladá (slovo „uloží“ použité v odseku 1 § 38) spolu s označením subjektu, ktorému sankciu
správny orgán uložil. V českom zákone o ochrane hospodárskej súťaže č. 143/2001 Sb. je formulácia v
§ 22 ods. 2 a § 22a ods. 2 odlišná a umožňuje vo výroku rozhodnutia uviesť aj skutočnosť, že správny
orgán sankciu neukladá. Český zákon je však všeobecne záväzný na území Českej republiky a nie na
území Slovenskej republiky, čo je základnou charakteristikou právnej normy, preto ho nemožno aplikovať
ani v tejto veci a vyčítať Protimonopolnému úradu SR, že podľa neho nepostupoval.

Námietka neprimerane vysokej pokuty
a námietka charakterizovania konania ako jedného deliktu

234. Správny súd k námietke žalobcov o neprimerane vysokej pokute odkazuje na odôvodnenie
rozsudku v časti nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným, preto je predčasné v tomto štádiu
konania uložiť konkrétnu sankciu konkrétnym subjektom a bližšie sa námietkou neprimerane vysokej
pokuty nezaoberal.



235. Správny súd považuje za predčasný nielen výrok o uložení pokuty, ale aj výrok o zákaze účasti
vo verejnom obstarávaní vo vzťahu k žalobcovi ARAVER podľa § 38h zákona č. 136/2001 Z.z., pretože
je viazaný na výrok o pokute za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž. Správny súd na margo
uvádza, že nie je potrebné, aby výrok o pokute bol uložený samostatným právoplatným rozhodnutím a
až po ňom by malo byť vydané ďalšie samostatné rozhodnutie o uložení zákazu podľa § 38h zákona č.
136/2001 Z.z., pretože by to bolo v rozpore s citovaným ustanovením, ktoré túto podmienku neurčuje,
aj so zásadou hospodárnosti a efektívnosti administratívneho konania.

Námietka o poskytnutí nedostatočnej lehoty na zvolenie si právneho zástupcu v administratívnom konaní

236. Žalobca 6 Auto Gábriel namietal, že mu žalovaný v administratívnom konaní poskytol nedostatočne
krátku lehotu troch dní na zvolenie si nového právneho zástupcu, a to všetko pred vydaním
druhostupňového rozhodnutia.

237. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca dňa 30.4.2020 odvolal plnú moc
pôvodnému právnemu zástupcovi spoločnosti a v podaní adresovanom žalovanému uviedol dôvody,
pre ktoré tak urobil. Rada PMÚ o jeho žiadosti rozhodla podaním č. 43/2020/ODK/-1706/2020 zo dňa
4.5.2020, ktorým mu predĺžila lehotu na predloženie vyjadrenia k výzve pred vydaním druhostupňového
rozhodnutia do 7.5.2020 vrátane. Rada PMÚ podotkla, že napriek tomu, že o zaslaní vyjadrenia k výzve
pred vydaním druhostupňového rozhodnutia, bol žalobca informovaný prostredníctvom jeho pôvodného
právneho zástupcu už dňa 2.4.2020, k zmene právneho zástupcu a k žiadosti o poskytnutie ďalšej
primeranej lehoty žalobca pristúpil až takmer po mesiaci, čo objektívne nezdôvodnil a v tejto lehote
si ani nezvolil nového právneho zástupcu. Navyše, skutočnosti vedúce k zmene právneho zástupcu
vyplývajúce z listu zo dňa 30.4.2020 boli žalobcovi 6 Auto Gábriel známe už v čase pred vydaním
výzvy pred vydaním druhostupňového rozhodnutia (minimálne od 13.2.2020). Rada PMÚ pri predĺžení
lehoty na vyjadrenie do 7.5.2020 dostatočne zohľadnila právo žalobcu na primeranú obhajobu aj ostatné
zásady platné v správnom konaní a postup žalobcu vyhodnotila ako snahu o neodôvodnené prieťahy
v konaní. Preto je neprimerané požadovať od Rady úradu, aby určovala lehoty na hľadanie nového
právneho zástupcu a aby tento mal ďalší čas na oboznamovanie sa s prípadom od začiatku; to všetko
v situácii tesne pred vydaním druhostupňového rozhodnutia.

238. Správny súd sa s uvedeným odôvodnením Rady PMÚ stotožňuje. Žalobca vedel o názorovom
konflikte medzi ním a jeho právnym zástupcom dokonca ešte pred 2.4.2020, kedy mu bola doručená
výzva Rady PMÚ na vyjadrenie pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Je pravdou, že účastník
konania má právo dať sa zastúpiť právnym zástupcom podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku, ak
však účastník konania vie o zásadných rozdielnych názoroch medzi ním a jeho právnym zástupcom, je
povinný to riešiť vo vlastnom záujme tak, aby neohrozoval priebeh administratívneho konania, najmä za
situácie, keď sám namieta neprimeranú dĺžku administratívneho konania, ku ktorej ďalšiemu predĺženiu
by svojím postupom nepochybne prispel. Žalovaný poskytol žalobcovi lehotou troch dní na zvolenie si
nového právneho zástupcu súc si vedomý toho, že žalobca už dlhodobejšie mal vedomosť o rozporoch v
názoroch s jeho pôvodným právnym zástupcom (od 13.2.2020) a mohol si už skôr zvoliť iného právneho
zástupcu, čo neurobil a svoj postup neodôvodnil. Z uvedených dôvodov Rada PMÚ neporušila právo
žalobcu 6 Auto Gábriel na poskytnutie právnej ochrany prostredníctvom právneho zástupcu v zmysle čl.
46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a § 17 ods. 1 Správneho poriadku.

Sumarizácia

239. Správny súd zrušil prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci podľa § 191 ods. 1 písm. c/,
písm. d/ SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4
SSP. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v
ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym
názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom
rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Orgán verejnej správy prvého
stupňa sa v ďalšom konaní zameria na riadne zistenie skutkového stavu veci v zmysle záverov tohto
rozsudku, vykoná dokazovanie výsluchom svedkov pána F.Š. a pána H., servermi leniency žiadateľov



a ekonomickými analýzami v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-74/14, posúdi existenciu
jednej ekonomickej skupiny importéra a PIASK v zmysle § 38d ods. 6, § 9 ods. 1 a ods. 4 zákona č.
136/2001 Z.z. a na základe doplneného dokazovania vec správne právne posúdi v súlade so zákonom č.
136/2001 Z.z. Meritórne rozhodnutie vo veci riadne odôvodní v súlade s § 46 a § 47 Správneho poriadku.

240. Správny súd zrušil obe rozhodnutia ako celok, pretože žalovaný konanie podnikateľov posudzoval
ako jeden trvajúci správny delikt, za ktorý uložil jednu sankciu (aplikovaním absorpčnej zásady) a v tomto
štádiu sú jednotlivé delikty a skutky v nich uvedené z pohľadu uloženej sankcie neoddeliteľné.

Náhrada trov konania

241. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešným žalobcom 1-15
priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému. Správny súd vo výroku
tohto rozsudku o náhrade trov konania žalobcom neuviedol číselné označenie žalobcov, pretože sa
výrok týka všetkých žalobcov.

242. Správny súd nepriznal ďalším účastníkom 1-3 právo na náhradu trov konania v zmysle § 169 SSP,
pretože im neuložil takú povinnosť, pre ktorú by im vznikli trovy konania. Správny súd vo výroku tohto
rozsudku o náhrade trov konania ďalším účastníkom neuviedol ich číselné označenie, pretože sa výrok
týka všetkých ďalších účastníkov.

243. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).