{"guid": "b93d136c-e915-41c7-b6c2-e5c2ff4204d2:6e9a8067-8f84-444e-88b8-3e6eb38fcba7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1019200068.4", "spisova_znacka": "6S/8/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/8/2019 z 20. 10. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. októbra 2021, sp. zn. 6S/8/2019, ECLI:SK:KSBA:2021:1019200068.4", "identifikacne_cislo": "1019200068", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Otília Belavá", "sudca_id": 1420, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-otilia-belava-1420", "datum_vydania": "2021-10-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2014/361", "nazov": "predpis č. 361/2014 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2014/361", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/361-2014"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6e9a8067-8f84-444e-88b8-3e6eb38fcba7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1019200068.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1019200068.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1019200068.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/8/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200068
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1019200068.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie
Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: Rosnička
Slovakia, a.s., so sídlom Kopčianska 89, 851 01 Bratislava, IČO: 35 814 918, zastúpený advokátom
Mgr. Stanislavom Hutňanom, so sídlom Kominárska 2, 4, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.102261088/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102261129/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102261040/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102266464/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102276731/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260309/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102260422/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260509/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260617/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102260686/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260748/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102260806/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260875/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260895/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102260969/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102276841/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102276900/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102276976/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102295063/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102294269/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102296122/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102295154/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102295308/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102295214/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102294713/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294906/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102294497/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102296311/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102296508/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102296218/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294804/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102294379/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294987/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102295387/2018 zo
dňa 15.11.2018, č.102294587/2018 zo dňa 15.11.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutia žalovaného Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky

č.102261088/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102261129/2018   zo dňa 15.11.2018, č.102261040/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102266464/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102276731/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102260309/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260422/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260509/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102260617/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260686/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102260748/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260806/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260875/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102260895/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102260969/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102276841/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102276900/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102276976/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102295063/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294269/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102296122/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102295154/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102295308/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102295214/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294713/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102294906/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294497/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102296311/2018
zo dňa 15.11.2018, č.102296508/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102296218/2018 zo dňa 15.11.2018,
č.102294804/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294379/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294987/2018 zo
dňa 15.11.2018, č.102295387/2018 zo dňa 15.11.2018, č.102294587/2018 zo dňa 15.11.2018,

ako aj rozhodnutia  Daňového úradu Bratislava



č.101413027/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101413352/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101413502/2018
zo dňa 23.07.2018, č.101455415/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101499958/2018 zo dňa 23.07.20418,
č.101520082/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101521219/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101529633/2018
zo dňa 23.07.2018, č.101522329/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101523415/2018 zo dňa 23.07.2018,
č.101525405/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101525678/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101526437/2018
zo dňa 23.07.2018, č. 101526927/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101527288/2018 zo dňa 23.07.2018,
č. 101500453/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101501136/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101501781/2018
zo dňa 23.07.2018, č.101848264/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101851470/2018 zo dňa 23.07.2018,
č.101814915/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101846412/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101852471/2018
zo dňa 23.07.2018, č. 101846791/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101852645/2018 zo dňa 23.07.2018,
č. 101847273/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101852371/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101815469/2018
zo dňa 23.07.2018, č.101815619/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101815303/2018 zo dňa 23.07.2018,
č.101846229/2018 zo dňa 23.07.2018, č. 101851613/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101814527/2018 zo
dňa 23.07.2018, č. 101851243/2018 zo dňa 23.07.2018, č.101851363/2018 zo dňa 23.07.2018

z r u š u j e  a veci  v r a c i a  žalovanému na ďalšie konanie.

II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o
výške ktorej  rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutia správnych orgánov.

1. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101413027/2018 zo dňa 23.07.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
február 2014 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“) tak, že rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102261088/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej
len „Rozhodnutie 1 “).

2. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101413352/2018 zo dňa 23.07.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
február 2014 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102261129/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 2“).

3. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101413502/2018 zo dňa 23.07.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
január 2014 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102261040/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 3“).

4. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101455415/2018 zo dňa 27.07.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie od
08.12.2012 do 17.08.2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102266464/2018 zo dňa 16.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 4“).

5. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101499958/2018 zo dňa 02.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie preddavku na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie
obdobie 1. štvrťrok 2013 v sume XX,- EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.



Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102276731/2018 zo dňa 19.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 5“).

6. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101520082/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
január 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102260309/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 6“).

7. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101521219/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
február 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102260422/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 7“).

8. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101529633/2018 zo dňa 08.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
apríl 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102260509/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 8“).

9. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101522329/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
máj 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102260617/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 9“).

10. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101523415/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
jún 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102260686/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 10“).

11. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101525405/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
júl 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,  o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový
správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102260748/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 11“).

12. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101525678/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za
mesiac september 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102260806/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 12“).

13. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101526437/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za mesiac
október 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako druhostupňový



správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, svojím rozhodnutím
č. 102260875/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 13“).

14. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101526927/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za
mesiac november 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102260895/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 14“).

15. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101527288/2018 zo dňa 07.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za
mesiac december 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102260969/2018 zo dňa 15.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 15“).

16. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101500453/2018 zo dňa 03.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie preddavku na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie
obdobie 2. štvrťrok 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102276841/2018 zo dňa 19.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 16“).

17. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101501136/2018 zo dňa 03.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie preddavku na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie
obdobie 3. štvrťrok 2013 v sume XX,- EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102276900/2018 zo dňa 19.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 17“).

18. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101501781/2018 zo dňa 03.08.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie preddavku na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie
obdobie 4. štvrťrok 2013 v sume X,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný ako
druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava,
svojím rozhodnutím č. 102276976/2018 zo dňa 19.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie 18“).

19. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101848264/2018 zo dňa 19.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie október 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102295063/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
19“).

20. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101851470/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2014 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava,  svojím rozhodnutím č. 102294269/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
20“).

21. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101814915/2018 zo dňa 14.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol



žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102296122/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
21“).

22. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101846412/2018 zo dňa 19.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie júl 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,  o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102295154/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
22“).

23. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101852471/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie apríl 2014 v sume XXX,- EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102295308/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
23“).

24. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101846791/2018 zo dňa 19.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie august 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102295214/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
24“).

25. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101852645/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie august 2014 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,  o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102294713/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
25“).

26. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101847273/2018 zo dňa 19.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie september 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102294906/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
26“).

27. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101852371/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie marec 2014 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102294497/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
27“).

28. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101815469/2018 zo dňa 14.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume XXX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu



Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102296311/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
28“).

29. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101815619/2018 zo dňa 14.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie máj 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102296508/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
29“).
30. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101815303/2018 zo dňa 14.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie február 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102296218/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
30“).

31. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101846229/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie jún 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102294804/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
31 “).

32. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101851613/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie február 2014 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102294379/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
32“).

33. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101814527/2018 zo dňa 18.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2012 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102294987/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
33“).

34. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101851243/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,  o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102295387/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
34“).

35. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101851363/2018 zo dňa 20.09.2018 bol vyrubený
žalobcovi úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2013 v sume XX,XX EUR v lehote splatnosti 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa § 74 ods. 4 DP tak, že rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava, svojím rozhodnutím č. 102294587/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil (ďalej len „Rozhodnutie
35“).
II. Žaloba.



36. Žalobou zo dňa 27.12.2018, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 17.01.2019 sa žalobca
domáha zrušenia napadnutých rozhodnutí, ktoré považuje za arbitrárne. Arbitrárnosť rozhodnutia
môže byť kvalifikovaná, buď ako rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov
vyslovených súdom alebo situácia, v ktorej súd jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych
hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.10.2013 sp. zn. 7 Cdo
90/2013)

Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný t.j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú ale aj laickú verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky I.US 243/07)

37. Žalobca poukázal na analogické konanie vo veci rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6S/212-220/2013 zo dňa 07.12.2017, kde sa súd zaoberal neprihláseným príslušenstva pohľadávky
v daňovom konaní „Súd prisvedčil žalobcovi, že o prednostnú pohľadávku v uvedených prípadoch
nejde. Daňový poriadok vo svojom ustanovení § 158 ods. 5 výslovne stanovuje, že po vyhlásení
konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
Týmito osobitnými predpisom je zákon č. 7/2005 Z.z., ktorý stanovuje, že príslušenstvo prihlásených
pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňa;
tieto nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené. Napriek
tomu, že v predmetnej veci ide o vzťah verejnoprávneho charakteru, je zrejmé, že aj na pohľadávku
správcu dane je potrebné analogicky aplikovať §121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a teda úroky z
omeškania ako aj sankčné úroky budú považované za príslušenstvo pohľadávky. Pokiaľ teda nárok na ne
vznikol až po začatí reštrukturalizácie (vydaním rozhodnutia), tieto sa po potvrdení reštrukturalizačného
plánu súdom považujú za odpustené. Na základe uvedeného potom súd zastáva názor, že napadnuté
rozhodnutia nielenže nie sú právnym titulom vzniku prednostných pohľadávok, ale správca dane ani
takéto rozhodnutia v prípade schválenia reštrukturalizačného plánu súdom by nebol oprávnený vydať,
keďže sankčné úroky, resp. úroky z omeškania, tak ako boli tieto vyrubené v napadnutých rozhodnutiach,
by boli v takom prípade zo zákona považované za odpustené.“ ...  „Výklad právnych predpisov
aplikovaný žalovaným je v rozpore so systematickým, resp. teleologickým výkladom. V tejto súvislosti
súd poukazuje na účel reštrukturalizácie, ktorým je postupné čiastočné uspokojenie veriteľov spôsobom
dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne. Pokiaľ by súd uznal za správne právne posúdenie žalovaného
v daných veciach, výsledkom by bola absurdná situácia, kedy síce samotná istina pohľadávky sa
uplatňuje prihláškou, zahŕňa do reštrukturalizačného plánu, a teda bude uspokojená len čiastočne
(podľa schváleného plánu), avšak jej príslušenstvo - úroky z omeškania, resp. sankčné úroky, sa ako
prednostná pohľadávka budú uspokojovať v plnom rozsahu. Tento výklad prijatý daňovými orgánmi je
neprijateľný a ako taký je nutné ho odmietnuť.“ ... „Exekučný súd uvádza, že pohľadávka, je nárok
veriteľa (právnickej osoby alebo fyzickej osoby) na peňažné alebo vecné plnenie zo strany dlžníka.
Vznik pohľadávky, ktorá sa vymáha v predmetnom konaní, t.j. predpísané penále, nie je možné datovať,
ako sa domnieva oprávnený vo svojom vyjadrení k námietkam, na vydanie exekučného titulu alebo na
nadobudnutie jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, nakoľko uvedené má len procesnoprávne účinky.
Súd je toho názoru, že pohľadávka vymáhaná v predmetnom konaní vznikla v okamihu, keď sa dlžník
- povinný dostal do omeškania s platením poistného, t.j. 36Er/1893/2013 neuhradil poistné včas, za čo
mu vznikli penále. Exekučný súd má za to, že vymáhaná pohľadávka nie je prednostnou pohľadávku v
zmysle ustanovenia §120 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Na vymáhanú pohľadávku tak
pôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania v zmysle ustanovenia §114 ods. 1 písm. b) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, a preto na pohľadávku, ktorá sa vymáha po povolení reštrukturalizácie
nemožno viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci dlžníkovi. Oprávnený sa
mal k uspokojeniu svojej pohľadávky vymáhanej v predmetnom exekučnom konaním domáhať v rámci
reštrukturalizačného konania.“

38. Žalobca poukázal na aktuálne znenie § 120 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. (ďalej len „ZKR“), podľa
ktorého pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne
nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu
reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii



neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia
účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže
s tým ich veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih
vzniku práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas
plnenia. Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát
oprávnený plniť takúto pohľadávku. V tejto súvislosti žalobca akcentoval na novelu ZKR zákon č.
377/2016 Z. z., ktorá precizovala už ustálenú prax a explicitne upravila pojem vzniku pohľadávky,
pričom uviedol extrakt z dôvodovej správy k § 120 ods. 2 ... „Podnety aplikačnej praxe signalizujú,
že „starý dlh“ a „nový dlh“ dlžníka nie je úplne jasne rozlíšiteľný. Na rozdiel od konkurzu, kde
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka má za následok splatnosť všetkých záväzkov dlžníka, pri
reštrukturalizácii jej povolením takýto následok nenastáva. To vedie aplikačnú prax k (síce nie častým,
ale aj tak významným) nesprávnym záverom, že do reštrukturalizácie sa so svojimi pohľadávkami
majú prihlasovať len takí veritelia, ktorí v čase povolenia reštrukturalizácie majú pohľadávky splatné
a tie ktoré nie sú splatné sa do reštrukturalizácie majú prihlasovať ako pohľadávky, ktorých vznik je
viazaný na podmienku (t.j. ako podmienené). Splatnosť pohľadávky však nie je podmienka vzniku
pohľadávky a teda správny postup pre rozlíšenie „starého“ a „nového dlhu“ (v reštrukturalizácii
prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové okolnosti vzniku pohľadávky.
Preto vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie
(§ 488 Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia (t.j. splatnosť) a vznikom
pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť takúto
pohľadávku. Toto pravidlo sa prirodzene presadí aj v konaniach podľa druhej a štvrtej časti, kde ho však
aplikačná prax bez výslovnej úpravy bez nejakých problémov už presadzuje.“

39. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3S/5/2011 o
dňa 21.02.2012 ... „Vzhľadom na uvedené Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa mala svoju
pohľadávku - poistné za máj 2010, t.j. pohľadávku, ktorá vznikla pred začatím reštrukturalizačného
konania, hoci ku dňu povolenia ešte nebola splatná, prihlásiť do reštrukturalizačného konania v zákonnej
lehote do 15.07.2010. Pochybila, ak takýmto spôsobom nepostupovala a poistné predpísala bežným
spôsobom.“ Ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41CoE/132/2012 zo dňa
19.09.2012 ... „Starý dlh“ je možné definovať nasledovne - „Starým dlhom spoločnosti resp. dlžníka, ktorý
musí byť v reštrukturalizácii uplatnený prihláškou, všeobecne rozumieme pohľadávky, ktoré sú peňažnej
povahy t.j. v rámci reštrukturalizácie sa vždy riešia iba peňažné záväzky dlžníka, resp. nepeňažné
záväzky iba vtedy, ak s tým veriteľ výslovne súhlasí, a vznikli pred začatím reštrukturalizačného
konania, pričom rozhodujúci je moment vzniku pohľadávky, t.j. práva na plnenie, nie prípadná splatnosť
pohľadávky. Znamená to, že rozhoduje obdobie, s ktorým má pohľadávka kauzálny súvis. “

III. Vyjadrenie žalovaného.

40. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 04.04.2019 s tým, že žalobou napadnuté rozhodnutia
boli vydané v súlade so zákonom, došlo k naplneniu zákonných skutočností uvedených v § 156 ods. 1
DP, preto žiada žalobu zamietnuť.

41. Ako spornú otázku žalovaný ustálil otázku vzniku pohľadávky titulom úroku z omeškania, a či
správcovi dane vznikla povinnosť prihlásiť takúto pohľadávku titulom úroku z omeškania (z dôvodu
nezaplatenia alebo neodvedenia dane alebo preddavkov na daň v ustanovenej lehote alebo v
ustanovenej výške) prihláškou do reštrukturalizačného konania.
V tejto súvislosti žalovaný citoval zákonné ustanovenia § 2 písm. u), § 35 ods. 6, § 41 ods. 4, § 49 ods.
2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z
príjmov“), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DzMV“), § 91 ods. 2
zákona o miestnych daniach, § 78 ods. 1 zákona o DPH, § 2 písm. b), písm. f), § 63 ods. 1, §  156 ods.
1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 158 ods. 1 DP, § 29 ods. 6, § 114 ods. 4, § 122 ods. 1 ZKR.

42. Žalovaný uviedol, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 31.03.2016, ktoré bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku č. 66/2016 dňa 07.04.2016, začal reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi.
Dňa 13.05.2016 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 92/2016 uznesenie súdu zo dňa 06.05.2016,
ktorým bola povolená reštrukturalizácia a stanovený správca. Okresný súd Bratislava I uznesením zo
dňa 25.10.2016, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 219/2016 dňa 15.11.2016, potvrdil



reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizáciu. Správca dane prihlásil do reštrukturalizácie všetky
daňové nedoplatky vzniknuté ku dňu vstupu do reštrukturalizácie, vrátane daňových nedoplatkov
vyplývajúcich z podaného hlásenia za rok 2013 a 2014, vrátane daňových nedoplatkov vyplývajúcich
z podaného daňového priznania na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie 2013, vrátane
daňových nedoplatkov na DPH. Daňová povinnosť na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie od 08.12.2012 do 17.08.2013 bola uhradená dňa 31.03.2014.

43. Žalovaný citoval ust. § 84 ods. 1 písm. g), § 156 ods. 8 a § 69 ods. 1 DP, z ktorých vyplýva, že
správca dane nemá povinnosť prihlásiť tú daňovú pohľadávku, ktorá sa stala splatnou po povolení
reštrukturalizácie a má za to, že v danom prípade nebolo možné pohľadávky správcu dane vzniknuté z
titulu vyrubenia úrokov z omeškania prihlásiť do reštrukturalizačného konania skončeného na základe
uznesenia súdu zo dňa 25.10.2016, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 15.11.2016,
nakoľko tieto pohľadávky vo forme úroku z omeškania vznikli až na základe rozhodnutí správcu dane v
11/2018, ktoré nadobudli právoplatnosť po skončení reštrukturalizačného konania. Žalovaný vychádzal
z § 2 písm. b) a z § 2 písm. e) a f) DP s tým, že daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na
dani (teda i úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým
nedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania, po lehote splatnosti dane. V danom prípade
žalovaný vychádzal z § 63 ods. 1 DP, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva
podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a pohľadávku správcu dane vo forme
úroku z omeškania za nezaplatenie alebo neodvedenie dane alebo preddavkov v ustanovenej lehote
alebo výške vznikla, až keď bol úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou
tohto rozhodnutia.

V predmetnej veci ide o neodvedenie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti a na dani z
motorových vozidiel v zákonom ustanovenej lehote a o nezaplatenie dane na dani z príjmov právnickej
osoby a na dani z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej lehote, preto správca dane bol povinný
postupovať podľa § 156 ods. 1 DP, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa ods.
2, ak daňový subjekt neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške vybraný preddavok
alebo daň, v nadväznosti na § 156 ods. 5 DP, podľa ktorého ak preddavok na daň z príjmov zo
závislej činnosti nebol odvedený vo výške alebo v lehote podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, správca dane vyrubí úrok z omeškania podľa ods. 2, do dňa platby
vrátane alebo do dňa vykonania ročného zúčtovania. Každé napadnuté rozhodnutie správcu dane
obsahuje výpočet úroku z omeškania. Z uvedeného vyplýva, že námietka žalobcu, že úroky z omeškania
predstavujú pohľadávku, ktorá sa mala v reštrukturalizácii uplatniť prihláškou, je neopodstatnená,
pretože napadnutým rozhodnutím vyrubené úroky z omeškania sa ešte nestali pohľadávkou, a preto
nemohla byť prihlásená podľa § 121 ods. 1 ZKR, doručenou správcovi aj súdu do 30 dní od povolenia
reštrukturalizácie, t.j. do 12.06.2016, ako to namieta žalobca. Z uvedeného dôvodu nemohla pohľadávka
zaniknúť podľa § 84 ods. 1 písm. g) DP. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na ust. § 156 ods. 1
DP, podľa ktorého, úrok z omeškania správca dane vyrubí, t.j. má povinnosť vyrubiť, ak daňový subjekt
neodvedie alebo nezaplatí v ustanovenej lehote daň alebo vybraný preddavok na daň. Ust. § 156 ods. 6
písm. a) až d) DP určuje prípady, v ktorých sa úrok z omeškania nevyrubí, pričom ani jeden sa nevzťahuje
na prípad žalobcu. Daňový nedoplatok, ktorým je podľa § 2 písm. f) DP dlžná suma po lehote splatnosti,
ako pohľadávka v zmysle DP vznikol až v 12/2018.

44. Námietku žalobcu, že otázku vymáhateľnosti úroku z omeškania je nutné skúmať v rámci
posudzovania zákonnosti jeho vyrubenia, považuje žalovaný za neopodstatnenú, nakoľko správca
dane musel postupovať podľa § 156 ods. 1 a ods. 2 DP a úroky z omeškania vyrubiť, pričom v
tomto konaní nemohol posudzovať vymáhateľnosť tejto pohľadávky. DP ani ZKR nezakazujú správcovi
dane vyrubovať úroky z omeškania počas procesu reštrukturalizačného konania, reštrukturalizácie, ani
po skončení reštrukturalizácie, ak sú na to zákonné dôvody a povinnosť vyrubovania trvá. Žalovaný
poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR podľa ktorého, sankčný úrok, úrok, pokuta podľa §
2 DP sú aj na účely ZKR samostatným nárokom - daňovým nedoplatkom, na účely reštrukturalizácie
pohľadávkou správcu dane a nie sú príslušenstvom pohľadávky (sankciou), úrok z omeškania je istinou
aj v zmysle § 2 DP a musí sa vyrubovať, ak sú na to zákonné dôvody v rámci zákonnej lehoty (štyri
roky) z dlžnej sumy. Z uvedeného vyplýva, že správca dane je povinný vyrubovať úrok z omeškania ako
istinu, aj po začatí reštrukturalizačného konania, aj po skončení reštrukturalizácie.



45. Dňa 25.10.2016 bol súdom potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu a skončená reštrukturalizácia.
Plnenie z reštrukturalizačného plánu je v splátkach do 31.10.2021. Žalovaný svoje stanovisko odôvodnil
aj tým, že správca dane v procese od začatia reštrukturalizačného konania až do úplného splnenia
podmienok vyplývajúcich z reštrukturalizačného plánu nevie, či reštrukturalizácia voči daňovému
dlžníkovi bude úspešná alebo či nenastane neúčinnosť reštrukturalizačného plánu alebo iný dôvod
skončenia reštrukturalizačného konania. V prípade, ak by správca dane nevykonal vyrubovaciu
povinnosť po začatí reštrukturalizačného konania, resp. po skončení reštrukturalizácie, mohlo by dôjsť
k zániku práva na vyrubenie. V prejednávanej veci, ak správca dane eviduje daňový nedoplatok,
ktorý na účely reštrukturalizácie nie je pohľadávkou správcu dane, správca dane je povinný v procese
reštrukturalizácie, aj po skončení reštrukturalizácie vyrubiť úrok z omeškania. V tomto prípade správca
dane neaplikuje ustanovenie § 156 ods. 2 DP, ale príslušné ustanovenia, v nezávislosti na proces
reštrukturalizačného konania. Ak správca dane eviduje vzniknutý daňový nedoplatok istinu, sankciu,
vzniknuté po začatí reštrukturalizačného konania, tieto nie sú premetom reštrukturalizácie. Ak nastali
dôvody na ďalšie vyrubenie sankcií (pokračujúce sankcie), správca dane nie je obmedzený procesom
reštrukturalizácie a ani ust. § 156 ods. 2 DP.

46. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že pohľadávky vyplývajúce z rozhodnutí o vyrubených
úrokoch z omeškania mali byť prihlásené do reštrukturalizácie ako príslušenstvo k istine, s ktorou sú vo
vzťahu akcesority. Žalovaný je názoru, že princíp akcesority v právnom poriadku je jednotný právny osud
zložených vecí za podmienky, že tieto veci sú v postavení spolunáležitosti alebo vo vzťahu hlavnej veci
a jej súčastí. Podstatným elementom princípu akcesority je súčasť veci, ktorá s hlavnou vecou zdieľa
rovnaký právny osud. Súčasť hlavnej veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle, a teda k nej
nemožno oddelene nadobúdať ani uplatňovať vecné právo, najmä právo vlastnícke. Uvedené vylučuje
uplatňovať princíp akcesority na úrok z omeškania, pretože úrok z omeškania je samostatným daňovým
nedoplatkom, istinou a v daňovom konaní zdieľa svoj osud (vznik, splatnosť, exekučné vymáhanie, zánik,
úľavu na dani, splátkový kalendár, odvolanie, atď.), je samostatným daňovým konaním.

47. Žalovaný k povinnosti vyrubenia úroku z omeškania z neodvedených preddavkov na dani z
príjmov zo závislej činnosti poukázal na obdobný prípad, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 vyslovil právny názor „Daňový nedoplatok,
ktorým je podľa § 2 písm. f) daňového poriadku dlžná suma po lehote splatnosti, totiž vznikol ako
pohľadávka v zmysle vyššie citovaného ustanovenia daňového poriadku až 20.06.2014. Z toho vyplýva,
že nemohlo dôjsť k žalobcom uvádzanému zvýhodneniu veriteľov pohľadávky, vychádzajúcej z noriem
práva verejného oproti iným veriteľom pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva, pretože
tieto nároky nevznikli rovnako v totožnom čase pred začatím reštrukturalizačného konania, ako to
nesprávne namietal žalobca, pretože úroky z omeškania nevznikli ako pohľadávka pred začatím
reštrukturalizačného konania. Neopodstatnená je aj námietka žalobcu, že otázku vymáhateľnosti úroku
z omeškania je nutné skúmať v rámci posudzovania zákonnosti jeho vyrubenia. Aj podľa najvyššieho
súdu správca dane musel postupovať podľa ust. § 156 ods. 1 písm. d) a ods. 2 daňového poriadku a
úrok z omeškania žalobcovi vyrubiť, pričom v tomto konaní nemohol posudzovať vymáhateľnosť tejto
pohľadávky. Rovnako tak otázku vymáhateľnosti vyrubeného úroku z omeškania nemohol posudzovať
ani krajský súd v tomto konaní, nakoľko predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo dňa 26.05.2014 a postup predchádzajúci jeho vydaniu, teda dôvodnosť vyrubenia úroku
z omeškania.“
48. Žalovaný uviedol, že DP v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania
a jednou z nich je zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa
všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

49. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku a potvrdil oprávnenosť postupu Daňového úradu Bratislava,
ktorý pri vydaní rozhodnutí postupoval v súlade s platnými predpismi Slovenskej republiky.

IV. Administratívne konanie.



50. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
8R/2/2016 zo dňa 07.04.2016, bolo začaté reštrukturalizačné konanie žalobcu. Uznesením Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 8R/2/2016 zo dňa 13.05.2016, bola povolená reštrukturalizácia žalobcu, pričom
lehota na prihlásenie pohľadávok bola stanovená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, t.j. do
12.06.2016.

51. Daňový úrad Bratislava do reštrukturalizačného konania prihlásil pohľadávky v celkovej sume
XXX.XXX,XX EUR (riadne zapísané do zoznamu pohľadávok v zmysle § 122 ods. 2 ZKR), avšak
pohľadávky vyplývajúce z rozhodnutí uvedených v odsekoch 1. až 35. tohto rozhodnutia, v prihlásených
pohľadávkach absentujú.

52. Daňový úrad Bratislava vydal rozhodnutia uvedené v odsekoch 1. až 35. tohto rozhodnutia,
ktorými boli žalobcovi vyrubené úroky z omeškania za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo
závislej činnosti, za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby, za nezaplatenie preddavku na
dani z motorových vozidiel, za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty,
špecifikované v odsekoch 1. až 35. tohto rozhodnutia. Proti týmto rozhodnutiam žalobca podal odvolania,
o ktorých žalovaný jednotlivo rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutia potvrdil.

V. Právne posúdenie.

53. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci  (§ 10, § 13 ods.1 1
zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutia a
konania, ktoré im predchádzali (§27 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

54. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

55. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

56. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
§ 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a)
SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy
pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom
postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho
konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V
rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,
najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí
smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.

57. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších zmien
a doplnkov (ďalej len „DP“), tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov
a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

58. Podľa § 2písm. b) DP, na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných predpisov
vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny
poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny
poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu.

59. Podľa § 2 písm. f) DP, daňovým nedoplatkom sa rozumie dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.



60. Podľa § 156 ods. 1 písm. d) DP, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový
subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo
vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane vybraný preddavok na daň.

61. Podľa § 158 ods. 1 DP, daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za
pohľadávku.

62. Podľa § 158 ods. 3 DP, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo
v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.

63. Podľa § 158 ods. 5 DP, po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane
postupuje podľa osobitného predpisu.

64. Podľa § 120 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky
počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje
pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať
tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.

65. Podľa § 120 ods. 2 ZKR, pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania,
pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k
začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii
neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia
účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže stým
ich veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku
práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom
pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť
takúto pohľadávku.

66. Podľa § 138 ods. 2 ZKR, pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených
pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňajú; tieto
nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené.

67. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

VI. Závery správneho súdu.

68. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutí žalovaného uvedených v odsekoch
1. až 35. tohto rozhodnutia, ktorými potvrdil rozhodnutia Daňového úradu Bratislava, ktorými žalobcovi
vyrubil podľa § 156 ods. 1 písm. a) DP úrok z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov právnickej
osoby vyrubenej podaním daňového priznania v stanovenej lehote a výške; podľa § 156 ods. 1 písm. b)
DP úrok z omeškania za nezaplatenie preddavkov na dani z motorových vozidiel v stanovenej lehote a
výške; podľa § 156 ods. 1 písm. a) DP úrok z omeškania za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti
na dani z pridanej hodnoty v stanovenej lehote a výške.

Medi účastníkmi je sporná otázka pohľadávky úroku z omeškania v tom zmysle, či správcovi dane
vznikla povinnosť prihlásiť takúto pohľadávku z titulu úroku z omeškania (z dôvodu nezaplatenia alebo
neodvedenia dane alebo preddavkov na daň v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške) prihláškou
do reštrukturalizačného konania.

69. Správny súd poukazuje na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili
v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže
ide o fiškálne záujmy štátu, DP obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom



dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ktoré vedie. DP v § 3 zakotvuje základné zásady daňového
konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje
správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy
štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z
ústavného princípu zákonnosti ukladania daní vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Z dikcie ustanovenia
upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť
len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy
daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú
garanciu právnej istoty daňových subjektov.

70. Neplnenie peňažných záväzkov dlžníkom môže viesť k uplatňovaniu práva veriteľa vyplývajúceho
z jeho peňažnej pohľadávky rôznymi spôsobmi. Platná právna úprava pozná tak individuálne spôsoby
uplatňovania práv veriteľa (žaloba na súd, následné exekučné vymáhanie či výkon záložného práva),
ako aj kolektívne, medzi ktoré patria konkurz a reštrukturalizácia. Tieto sú aplikovateľné v prípade
hroziaceho alebo už reálneho úpadku dlžníka, ktorý nastal, a vedú ku kolektívnemu uspokojeniu jeho
veriteľov v rámci štruktúrovaného právneho procesu. Napriek tomu, že procesný rámec konkurzu
a reštrukturalizácie je daný jedným zákonom (zákonom o konkurze), tieto sa líšia predpokladmi,
priebehom, právomocami správcu a súdu, spôsobom skončenia a pod.. Tak pre konkurz, ako aj pre
reštrukturalizáciu sú však vlastné určité pravidlá, ktoré sú pre ich začatie, priebeh a výsledok určujúce
a nezastupiteľné a ktorými sú povinní sa riadiť príslušný konkurzný či reštrukturalizačný súd, správca
a veriteľský výbor (v širšom zmysle aj všetci účastníci konania). Reštrukturalizácia predstavuje právny
inštitút, prostredníctvom ktorého dlžník môže predísť likvidačnému konkurzu <https://sk.wikipedia.org/
wiki/Konkurz>. Teda účelom právnej úpravy obsiahnutej v ZKR je zachovať existenciu dlžníka a uspokojiť
jeho veriteľov definitívnym spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne.

71. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na doterajšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky k otázke zmyslu a účelu reštrukturalizácie a k jej právnej úprave uskutočnenej
zákonom o konkurze, keď v rozhodnutí vo veci sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017 konštatoval „ ...
sledovaným a základným predmetom úpravy v zák. č. 7/2005 Z.z. je najmä efektívne riešiť úpadok
dlžníka ako spoločensky nežiaduci stav v oblasti mnohopočetnej záväzkovej sféry alebo prostredníctvom

a) speňaženia majetku úpadcu a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo

b) postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne, s
cieľom definitívneho uspokojenia pohľadávok.

Preto, ak žalovaný je veriteľom vo vzťahu k svojmu dlžníkovi, ktorý je v reštrukturalizácii (žalobca),
musí postupovať nie primárne podľa zák. č. 563/2009 Z.z., ale musí uprednostniť zák. č. 7/2005 Z. z.
ako špeciálny právny predpis. Tento svoj úmysel zákonodarca potvrdzuje aj prostredníctvom priameho
odkazu na ustanovenia zák. č. 7/2005 Z.z., kde je stanovená povinnosť pre správcu dane postupovať
po povolení reštrukturalizácie podľa tohto špeciálneho zákona.

Účelom reštrukturalizačného konania (viď bod č. 24) je nepochybne zbaviť žalobcu ako dlžníka
existujúcich záväzkov či dlhov a umožniť mu, aj vzhľadom na jeho podnikateľskú minulosť ďalšie
podnikanie, pri ktorom nebude zaťažený svojimi predchádzajúcimi záväzkami, ktoré neboli prihlásené
v rámci reštrukturalizácie za súčasného zachovania relevantného zmyslu reštrukturalizácie ako
kolektívneho uspokojenia veriteľov.

Proces reštrukturalizácie vychádza z osobitných postupov sledujúcich naplnenie spoločného cieľa (viď
bod č. 27), a z tohto dôvodu zákonodarca musel všetky majetkové záväzky dlžníka (peňažné aj
nepeňažné) v reštrukturalizačnom konaní, ktoré vznikli na základe rôznorodých a odlišných právnych
titulov v odlišných právnych odvetviach, prispôsobiť podmienkam (najmä prihlasovacím podmienkam)
reštrukturalizačného konania.“

72. Najvyšší súd sa v citovanom rozsudku vyjadril i k povahe úroku z omeškania ako daňového
nedoplatku vo väzbe na reštrukturalizačné konanie, pričom s poukazom na § 2 písm. b) DP vyslovil názor



„ ... Prvostupňové a napadnuté rozhodnutie teda právne vychádzalo z myšlienky, že žalobca neuhradil
preddavky včas a riadne, a tým naplnil podstatu sankcie, a teda žalovanému vzniklo oprávnenie na
vyrubenie úroku z omeškania. Tento názor je však nutné preveriť vo vzťahu k účelu reštrukturalizačného
konania.

Daňový poriadok prostredníctvom definičného ustanovenia § 2 vymedzuje pojmy daň (písmeno b/),
daňová pohľadávka (písmeno e/) a daňový nedoplatok (písmeno f/). Pre Najvyšší súd je z logického
výkladu hore uvedených pojmov nepochybné, že zákonodarca v prípade pojmu daňová pohľadávka pod
tento pojem zahŕňa nielen samotnú daň ako istinu ale (viď kumulatívny význam slova „vrátane“) aj ďalšie
jej súčasti, t. j. úroky, pokuty ako aj úrok z omeškania.

Týmto sa vymedzenie rozsahu pojmu úrok z omeškania na účely daňových predpisov odlišuje od
súkromnoprávneho vymedzenia úrokov z omeškania, ktoré sú na účely Občianskeho zákonníka
definované svojim trvalé užívacím charakterom, avšak na účely daňových predpisov je nutné k
charakteristike úroky z omeškania pristupovať z pozície ich zdieľania osudu hlavnej veci, t.j. samotnej
dane (a to v časovom vymedzení jej splatnosti) ako istiny vrátane jej vzniku ako zániku.

Preto najvyšší súd sa nemôže stotožniť s názorom krajského súdu (viď bod č. 6), že až momentom
osobitného vyrubenia úroku z omeškania, hoci toto možno doterajšia prax správcov dane podporovala,
úrok z omeškania ako osobitná pohľadávka vzniká, t.j. s konštitutívnymi účinkami.

Naopak, najvyšší súd musí zdôrazniť, že z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva,
že vznikajú spoločne s istinou s tým, že majú narastajúcu tendenciu (§ 156 ods. 2 piata veta Daňového
poriadku), pričom pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že zákonodarca v súčasnom znení priamo
ako koniec lehoty pre narastanie úrokov z omeškania stanovil ako referenčný dátum deň začatia
reštrukturalizačného konania.

Ako bolo vyššie uvedené, v súvislosti s reštrukturalizáciou dlžníka ako daňového subjektu nie je možno
považovať úrok z omeškania za samostatný daňový nedoplatok, ale tento zdieľa osud dane s tým, že
ako každá peňažná sankcia vzniká zo zákona z titulu deliktuálnej zodpovednosti daňového subjektu po
márnom uplynutí zákonnej lehoty.

Preto správca dane vedomý si začatia reštrukturalizačného konania a následnej povinnosti postupu
podľa špeciálneho právneho predpisu, ktorým je zák. č. 7/2005 Z. z., mal ako súčasť daňového
nedoplatku uplatňovať v zmysle §156 ods. 1 a 2 Daňového poriadku aj úrok z omeškania. Tým, že
tak nekonal, tento nárok správcu dane v súlade s § 138 zák. č. 7/2005 Z.z. zanikol. “ (aj rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn.1 Sžfk/10/2016 zo dňa 21.08.2018)

73. V preskúmavanej veci Daňový úrad Bratislava vydal 35. rozhodnutí vo veciach vyrubenia úroku
z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania, za
nezaplatenie preddavku na dani z motorových vozidiel a za neodvedenie vybraných preddavkov na daň
z príjmov zo závislej činnosti, ktoré žalovaný potvrdil rozhodnutiami tak, ako sú opísané v odsekoch
1. až 35. tohto rozhodnutia. Žalovaný ako aj správca dane sa v napadnutých rozhodnutiach zaoberali
právnymi otázkami časového úseku vzniku pohľadávky na úroky z omeškania a splatnosti dane, s
ohľadom na reštrukturalizačné konanie, ktoré bolo vedené voči žalobcovi.

V obdobnom spore, týkajúci sa tých istých účastníkov konania, sa uvedenými otázkami už zaoberal
najvyšší súd,  ktorý v rozsudku sp.zn. 10Sžfk/23/2018 zo dňa 22.05.2019 citoval z rozsudku NS SR
sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017, že „ak žalovaný je veriteľom vo vzťahu k svojmu dlžníkovi,
ktorý je v reštrukturalizácii (žalobca), musí postupovať nie primárne podľa zákona č.563/2009 Z.z. ale
musí uprednostniť zákon č. 7/2005 Z.z. ako špeciálny právny predpis. Tento svoj úmysel zákonodarca
potvrdzuje aj prostredníctvom priameho odkazu na ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z., kde je stanovená
povinnosť pre správcu dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa tohto špeciálneho zákona.“

74. V ustanovení § 2 DP sú definované základné pojmy ako daň, daňová pohľadávka a daňový
nedoplatok. Daň je základným pojmom a okrem dane podľa hmotnoprávnych daňových zákonov na
účely tohto zákona zahŕňa aj úrok z omeškania, úrok a pokutu upravené týmto zákonom. Je teda
evidentné, že pojem daňová pohľadávka zahŕňa nielen samotnú daň ako istinu, ale aj ďalšie jej súčasti,



t.j. úroky a pokuty ako aj úrok z omeškania. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn.
Sžfk/10/2016 zo dňa 21.08.2018, ktorý vyslovil právny názor „...Týmto sa vymedzenie rozsahu pojmu
úrok z omeškania na účely daňových predpisov odlišuje od súkromnoprávneho vymedzenia úrokov z
omeškania, ktoré sú na účely Občianskeho zákonníka definované svojím trvale užívacím charakterom,
avšak na účely daňových predpisov je nutné k charakteristike úrokov z omeškania pristupovať z pozície
ich zdieľania osudu hlavnej veci, t.j. samotnej dane (a to v časovom vymedzení jej splatnosti) ako istiny
vrátane jej vzniku ako záväzku. ...“

Rovnako k otázke vzniku úroku z omeškania ako osobitnej pohľadávky správcu dane zaujal NS SR
právny názor, keď v citovanom rozsudku konštatoval „... v súvislosti s reštrukturalizáciou dlžníka ako
daňového subjektu nie je možné považovať úrok z omeškania za samostatný daňový nedoplatok, ale
tento zdieľa osud dane s tým, že ako každá peňažná sankcia vzniká zo zákona z titulu deliktuálnej
zodpovednosti daňového subjektu po márnom uplynutí zákonnej lehoty. Preto správca dane vedomý
si začatia reštrukturalizačného konania a následnej povinnosti postupu podľa špeciálneho právneho
predpisu, ktorým je zákon č. 7/2005 Z.z. mal ako súčasť daňového nedoplatku uplatňovať v zmysle §
156 ods. 1 a 2 Daňového poriadku aj úrok z omeškania. Tým že tak nekonal, tento nárok správcu dane
v súlade s § 138 zákona č. 7/2005 Z. z. zanikol. ...“

75. Predmetom tohto sporu boli rozhodnutia vo veciach vyrubenia úroku z omeškania za nezaplatenie
dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania, za nezaplatenie preddavku na
dani z motorových vozidiel a za neodvedenie vybraných preddavkov na daň z príjmov zo závislej
činnosti, ktoré boli vyrubené rozhodnutiami správcu dane zo dňa 23.07.2018, 27.07.2018, 02.08.2018,
03.08.2018, 07.08.2018, 08.08.2018, 14.09.2018, 18.09.2018, 19.09.2018, 20.09.2018, teda po začatí
reštrukturalizačného konania (uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 8R/2/2016 zo dňa
07.04.2016). Pre účely prihlásenia pohľadávok do reštrukturalizačného konania nie je dôležité, kedy
sa stali splatnými (nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutí správcu dane), ale kedy tieto pohľadávky
vznikli. Aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 10Sžfk/23/2018 z 22.05.2019 uviedol, že „ ... právoplatným
vyrubením úrokov z omeškania za obdobie spred začatia reštrukturalizácie po povolení reštrukturalizácie
by sa umožnilo obísť právny režim ZKR, ktorého aplikácia má ako lex specialis prednosť pred
všeobecnou úpravou DP (§ 158 ods. 5), najmä povinnosť správcu dane prihlásiť takúto pohľadávku
v reštrukturalizačnom konaní ako ostatní veritelia a týmto spôsobom zvýhodniť správcu dane oproti
iným veriteľom. ...“ Vzhľadom na uvedené, preto správca dane vedomý si reštrukturalizačného
konania a následnej povinnosti postupu podľa špeciálneho právneho predpisu (ZKR), mal ako súčasť
daňového nedoplatku uplatňovať v zmysle § 156 ods. 1 a 2 DP aj úrok z omeškania. Skončením
reštrukturalizačného konania, ktoré nastáva schválením reštrukturalizačného plánu, pohľadávky
vzniknuté do začatia tohto konania zanikajú, ak boli prihlásené do reštrukturalizačného konania a
neprihlásené pohľadávky sú nevymáhateľné, a v prípade daňových pohľadávok sa tieto stávajú
nevyrubiteľné. Ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g) DP upravuje zánik daňového nedoplatku v rozsahu
pohľadávok, ktoré daňový subjekt nemusí podľa schváleného reštrukturalizačného plánu plniť, nemožno
ich v rámci reštrukturalizácie uspokojiť lebo neboli v reštrukturalizačnom konaní riadne a včas prihlásené.
Daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane
vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu. V rámci reštrukturalizácie sa dlh spoločnosti,
resp. dlžníka rozdeľuje na tzv. starý dlh a nový dlh s tým, že starý dlh musí byť v reštrukturalizácii
uplatnený prihláškou, pričom uspokojený bude na základe plánu. Nový dlh spoločnosti predstavujú tzv.
prednostné pohľadávky, ktoré sa riešia v rámci plánu iba vtedy, ak s tým veriteľ výslovne súhlasí. Takýto
nový dlh spoločnosti je dlžník povinný hradiť v dohodnutých lehotách splatnosti, pričom ohľadom tohto
dlhu spoločnosti nepôsobí ani ochrana pred veriteľmi vyvolaná účinkami reštrukturalizačného konania.
Rozhodujúcim momentom, ku ktorému sa dlh spoločnosti, resp. dlžníka rozdeľuje na starý dlh a nový
dlh, je moment začatia reštrukturalizačného konania (v danom prípade 07.04.2016). Správny súd preto
nemohol prijať záver, že uvedené pohľadávky správcu dane na úrokoch z omeškania sú prednostnými
pohľadávkami podľa § 120 ods. 2 ZKR, t.j. také, ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania a
ktoré nemuseli byť uplatnené v reštrukturalizačnom konaní prihláškou u správcu dlžníka.

76. Na tomto mieste správny súd poukazuje na skutočnosť, že problém vyrubovania úrokov z
omeškania viažucich sa k daňovým pohľadávkam vzniknutým pred reštrukturalizáciou bol posudzovaný
správnymi súdmi rôzne, pričom aktuálne zaujal stanovisko veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27.01.2021. Týmto rozhodnutím došlo k zjednoteniu
rozhodovacej praxe, keď najvyšší súd zaujal okrem iného, stanovisko i k charakteru úrokov z



omeškania vo vzťahu k reštrukturalizácii a ich dodatočnému vyrubeniu „... 35. Veľký senát kasačného
súdu vychádzal pri posúdení veci z účelu reštrukturalizácie, ktorým je predovšetkým usporiadanie
majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň čiastočného) uspokojenia
veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom zachovania dlžníka a jeho
podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a transparentnom procese
upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka, jeho záväzky a tiež
spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania jeho podnikania,
pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania nových). Rozsah
a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok zo strany
veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu k
obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. To znamená, že
na pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené
v reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského
subjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky
majúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované
do reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky. 36. Veľký senát kasačného súdu
sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu (vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/23/2018
zo dňa 21.1.2020, bod 39), že v reštrukturalizačnom konaní sa rozdeľujú záväzky dlžníka voči
veriteľom na predreštrukturalizačné (§ 120 ods. 1 ZKR) a reštrukturalizačné, resp. prednostné (§ 120
ods. 2 ZKR), pričom za predreštrukturalizačné sa považujú tie, ktoré vznikli v čase pred povolením
reštrukturalizácie. Na tieto pohľadávky sa viaže povinnosť ich prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní,
inak ich vymáhateľnosť voči dlžníkovi (za predpokladu splnenia ďalších zákonných podmienok) zaniká.
Rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči dlžníkovi na uvedené dve skupiny, je teda dátum
vyhlásenia reštrukturalizácie. 37. Veľký senát sa prikláňa k názoru senátu 1S, že daňová pohľadávka
na úrokoch z omeškania za oneskorené zaplatenie daňového nedoplatku žalobcu na dani z motorových
vozidiel za zdaňovacie obdobie roku 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane (31.1.2012)
až do dňa povolenia reštrukturalizácie žalobcu (19.12.2014), pohľadávkou predreštrukturalizačnou,
ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom. K otázke zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie
omeškania po dni začatia reštrukturalizačného konania voči žalobcovi môže veľký senát len poukázať
na ustanovenie § 156 ods. 2 piata až siedma veta daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi
dane vyrubiť úrok z omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia
reštrukturalizačného konania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením predreštrukturalizačných
pohľadávok po rozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle §
138 ods. 2 ZKR do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú
v celom rozsahu za odpustené. 38. V zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku sa za daň považuje
aj úrok z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi
daňovou pohľadávkou a daňovým nedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich
splatnosť. Pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo
dlžná suma dane (vrátane úroku z omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2
písm. e/, f/ daňového poriadku). Daňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením,
pričom za vyrubenú sa považuje rozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku,
prípadne podaním daňového priznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové
priznanie (§ 68 ods. 4 písm. a/, b/, c/ daňového poriadku). 39. Veľký senát je tej mienky, že ustanovenia
daňového poriadku upravujúce otázky vzniku a splatnosti pohľadávok daňovej správy na úrokoch z
omeškania voči daňovým dlžníkom v reštrukturalizácii je nutné vykladať predovšetkým s prihliadnutím
na vyššie spomenutý účel reštrukturalizácie sledovaný zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý
je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam daňového poriadku. Napokon daňový poriadok
výslovne v § 158 ods. 5 stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie postupuje správca dane pri
uplatňovaní pohľadávok voči daňovému dlžníkovi podľa ZKR. 40. Veľký senát poukazuje na to, že v
súvislosti s riešením daňových pohľadávok štátu voči daňovým dlžníkom na úrokoch z omeškania zo
starších daňových nedoplatkov obsahoval podrobnejšiu úpravu zákon o správe daní, ktorý stanovil, že
za predreštrukturalizačnú daňovú pohľadávku, ktorú bolo treba prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní,
sa považovala i pohľadávka, ktorá nebola vyrubená (vrátane pohľadávky na úrokoch), pričom úroky
sa považovali za daňovú pohľadávku, ak mohli byť vyrubené do povolenia reštrukturalizácie (§ 95
ods. 1, 3, 8 zákona o správe daní). Daňový poriadok, ktorý zrušil a nahradil zákon o správe daní,
takúto explicitnú právnu úpravu neprevzal, no príslušné ustanovenia daňového poriadku je podľa
názoru veľkého senátu nutné interpretovať v intenciách spomenutej predchádzajúcej právnej úpravy.
41. Majúc na zreteli uvedené východiská veľký senát konštatuje, že právoplatným rozhodnutím o



vyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie
nadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku.
Vznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú
existencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so
zaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky.
Sadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 daňového poriadku). 42. Možno
preto uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní
výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná
ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Právny
dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní sú správcovi
dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím,
nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a  prihláseniu
tejto pohľadávky v uvedenom konaní. 43. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje
autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu
a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o
vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska
práva však niet prekážky, ktorá by bránila správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v
reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom
nič nemení ani skutočnosť, že právna úprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového
poriadku zaradená do piatej časti tohto zákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností)
pod sankcie. 44. Veľký senát poukazuje na to, že daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť
úroky z omeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii
s vyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia
reštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 2). Ako však už veľký senát uviedol, rozhodnutie o vyrubení len
autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť.
45. Veľký senát tiež upozorňuje na dôvodovú správu k bodu 13 (k § 120 ods. 2) zákona č. 377/2016
Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 01.03.2017 novelizovaný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, k
otázke rozlíšenia „starého dlhu“ a „nového dlhu“ dlžníka v úpadku, v ktorej sa konštatuje, že splatnosť
pohľadávky nie je podmienkou vzniku pohľadávky a správnym postupom pre rozlíšenie starého a nového
dlhu (v reštrukturalizácii prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové
okolnosti vzniku pohľadávky. Aj z toho je zrejmé, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na
úrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a
prihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených
nevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah
a spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným
pre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods. 1 ZKR). 46. Ani sťažovateľom tvrdené (a žiaľ nedostatočne
skutkovo i argumentačne podložené) neplnenie reštrukturalizačného plánu zo strany žalobcu nemá
žiadny vplyv na nevymáhateľnosť neprihlásených predreštrukturalizačných pohľadávok na úrokoch z
omeškania. Neplnenie plánu zo strany dlžníka má v zmysle § 159 ZKR za následok, že sa plán stáva voči
neuspokojenému účastníkovi plánu (veriteľovi) neúčinným, avšak len vo vzťahu k pohľadávke (záväzku),
ktorá mu vyplynula z plánu. Keďže sporné pohľadávky sťažovateľa sa v dôsledku ich neprihlásenia v
reštrukturalizačnom konaní nestali súčasťou plánu, sú sťažovateľove tvrdenia o neúčinnosti plánu voči
nemu neopodstatnené. 47. Z uvedených dôvodov dospel veľký senát k záveru, že správca dane bol
oprávnený i povinný pohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v reštrukturalizačnom
konaní v ustanovenej lehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným
podľa § 63 daňového poriadku. Toto ustanovenie daňového poriadku v reštrukturalizačnom konaní
napokon ani nebolo možné uplatniť s ohľadom na princíp ius specialis zakotvený v § 158 ods. 5
daňového poriadku (bod 39. tohto rozsudku). Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade
neurobil, právo vyrubiť a vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu
súdom zanikla (§ 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku, § 155 ods. 2 ZKR). 48. Veľký senát sa
stotožňuje s predkladajúcim senátom v tom, že možnosť vyrubenia a vymáhania úrokov z omeškania
za oneskorené splnenie daňovej povinnosti pochádzajúce z obdobia spred vyhlásenia reštrukturalizácie
voči žalobcovi, a to na základe rozhodnutí vydaných po povolení reštrukturalizácie (a dokonca i po
potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom), by popieralo účel reštrukturalizácie popísaný v bode 35.
tohto rozhodnutia a malo by za následok nezákonné zvýhodnenie štátu v zastúpení správcom dane ako
jedného z veriteľov predreštrukturalizačnej pohľadávky pred ostatnými veriteľmi. ...“



77. Správny súd uzatvára, keďže úroky z omeškania za oneskorené splnenie daňových povinností
pochádzajúce z obdobia (roky 2012 až 2015) spred vyhlásením reštrukturalizácie voči žalobcovi
(reštrukturalizácia vyhlásená dňa 13.05.2016), a to na základe rozhodnutí ktoré sú predmetom súdneho
prieskumu (vydané v období od 23.07.2018 do 20.09.2018) vydané po povolení reštrukturalizácie
(13.05.2016), nemožno vymáhať, nakoľko takýto postup by poprel účel reštrukturalizácie. Účelom
reštrukturalizácie je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň
čiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom a za tým účelom zákonodarca
určil lehotu prihlásenia existujúcej pohľadávky do reštrukturalizačného konania.

78. Obranu žalovaného, že vychádzal z § 63 ods. 1 DP, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti
alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa
tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak; a povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a
pohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie alebo neodvedenie dane alebo
preddavkov v ustanovenej lehote alebo výške vznikne až keď je úrok správcom dane rozhodnutím
vyrubený, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia, súd vyhodnotil ako nedôvodnú a to s odkazom na
právny názor vyjadrený veľkým senátom NS SR a to, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na
úrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení, nie je podmienkou vzniku a
prihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených
nevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah
a spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným
pre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods. 1 ZKR).

79. Na podporu vyššie uvedeného, správny súd poukazuje na aplikáciu právneho názoru veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2020 z 27.01.2021 a to v rozsudkoch
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžfk/3/2021 zo dňa 30.06.2021, sp.zn. 8Sžfk/104/2020 zo dňa 30.06.2021,
sp.zn. 8Sžfk/34/2021 zo dňa 26.06.2021 („ ... Daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká
na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je
táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím
správcu dane vyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v
reštrukturalizačnom konaní sú správcovi dane ako veriteľovi známe a preto skutočnosť, že úroky z
omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia
reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní. Rozhodnutie o
vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej
splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre
prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá sankcionovateľnú
právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila správcovi dane
uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej splatnosti až do
začatia reštrukturalizačného konania. ...“).

80. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žaloba je
dôvodná a napadnuté rozhodnutia uvedené v odsekoch 1. až 35. tohto rozhodnutia zrušil podľa § 191
ods. 1 písm. c) SSP, nakoľko vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a vec vrátil žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný je viazaný vysloveným právnym názorom súdu (§ 191
ods. 6 SSP), vo veci bude postupovať v naznačenom smere a opätovne rozhodne.

VII. Trovy konania.

81. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods.1 a ods. 2 SSP tak, že
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady
trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

82. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30
dní od doručenia rozsudku. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota



plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm.
a), § 145 ods. 2 SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a
inépodania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(písm.a)); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "45064196-59b1-4cf9-a5c5-c7dfe1647c56:b67fc275-588e-446b-b1da-83444ad239ea", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111227264.1", "spisova_znacka": "41CoE/132/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoE/132/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111227264.1"}], "citovane_v": []}