{"guid": "976fb7cd-cc16-4295-94df-3b1780cac108:1c4f5583-9ac8-46c6-a649-6d1b77695f09", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1015200780.3", "spisova_znacka": "5S/117/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/117/2015 z 23. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. júna 2021, sp. zn. 5S/117/2015, ECLI:SK:KSBA:2021:1015200780.3", "identifikacne_cislo": "1015200780", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Daniela Mitterpáková", "sudca_id": 83, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniela-mitterpakova-83", "datum_vydania": "2021-06-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/152", "nazov": "zákon č. 152/1995 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o potravinách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/152", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/152-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/39", "nazov": "zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/39-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/882", "nazov": "predpis č. 882/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/882", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/882-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/543", "nazov": "predpis č. 543/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/543", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/543-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/178", "nazov": "nariadenie č. 178/2002 Z. z. vlády Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú podrobnosti označovania práčok pre domácnosť energetickým štítkom", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/178", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/178-2002"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c4f5583-9ac8-46c6-a649-6d1b77695f09", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1015200780.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1015200780.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1015200780.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/117/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200780
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1015200780.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členov
senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Kaufland
Slovenská republika v.o.s., Trnavská cesta 41/A, 831 04 Bratislava, IČO: 35 790 164, zastúpený: PRK
Partners s.r.o., Hurbanovo nám. 3, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: Štátna veterinárna a potravinová
správa Slovenskej republiky, so sídlom Botanická č. 17, 842 13 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: č.j. 971/2015 zo dňa 15.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu  z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1.  Dňa 14.01.2015 vykonala Regionálna veterinárna a potravinová správa Stará Ľubovňa (ďalej aj ako
„RVPS“ alebo aj ako „žalobca“) u obchodnej spoločnosti Kaufland Slovenská republika v.o.s., Trnavská
cesta 41/A, 831 04 Bratislava, IČO: 35 790 164 (ďalej len ako „žalovaný“), úradnú kontrolu potravín a
to prostredníctvom poverených kontrolórov -  jedným inšpektorom ŠVPS a inšpektormi RVPS Svidník,
RVPS Prešov a RVPS Stará Ľubovňa.

2. Zistené skutočnosti z úradnej kontroly potravín boli zdokumentované v Zázname o úradnej kontrole
potravín č. ŠVPS SR/2015/DK, Mi, BK, Ze/2 zo dňa 14.01.2015 (ďalej aj ako „Záznam o úradnej kontrole
potravín“), ktoré boli na mieste fotograficky zdokumento-vané a prerokované s Ing. Jánom Zimom,
zastupujúcim VOD.

Jednalo sa o nasledovné zistenia:

- nedostatky v hygiene predaja, na predajnej ploche bolo dno mraziaceho zariadenia (označené Adr63,
4) s uchovávanou hlboko zmrazenou hydinou znečistené drobnými nečistotami, cudzími predmetmi
(kovová skrutka, pvc vrecko), prachom, zvyškami etikiet a drobnými zvyškami potravín. Z predloženého
Formulára čistenia, dezinfekcie chodby a chladiace boxy vyplýva posledné zaznamenané čistenie dňa
26.12.2014. Inšpektori týmto konštatovali nesúlad s ust. § 4 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o potravinách“) a s  prílohou II Kapitoly V ods. 1
písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29.04.2004 o hygiene potravín
v platnom znení (ďalej „Nariadenie (ES) č. 852/2004“)) a ust. § 12 ods. 1 písm. b) zákona o potravinách,



- umiestňovanie na trh potravín s poškodeným obalom: bolo zistené umiestňovanie na trh hlboko
zmrazenej hydiny s poškodeným obalom a známkami vysušenia mrazom (škvrnami po výmraze) a
hlboko zmrazených produktov rybolovu s poškodeným vákuovým balením:
Kurča bez drobov, trieda kvality A, hlbokozmrazené, výrobca: HYZA, a.s., Odbojárov 2279/37,
Topoľčany, SK 106 ES, 1 ks 1,5 kg s DMT: 05.05.2016, 1 ks á 1,2 kg s DMT: 25.03.2016 a 1 ks á 1,1 kg
s DMT: 03.06.2016, o celkovej hmotnosti 3,8 kg a celkovej predajnej cene 9,42 eura,
Raciola kurča pitvané bez drobkov, hlbokozmrazené, trieda kvality A, výrobca: Raciola Uherský Brod
s.r.o., Pod Valy 221, 688 01 Uherský Brod, Česká republika, CZ 8022 ES, 4 ks á 1,5 kg s DMT: 03.2016,
3 ks á 1,5 kg s DMT: 02.2016, 3 ks á 1,6 kg s DMT: 02.2016 a 1 ks á 1,7 kg s DMT: 10.2015, v celkovom
množstve 17 kg a v celkovej predajnej cene 42,33 eura,
Hus s drobkami hlbokozmrazená, trieda kvality A, 3400 g, výrobca: HU 332 EK, 1 ks s DMT: 30.09.2016
v celkovom množstve 3,4 kg a v celkovej predajnej cene 16,96 eura,Hus vypitvaná s drobkami
hlbokozmrazená, trieda kvality A, 3200 g, výrobca: PL 12190501 WE, 1 ks a DMT: 30.06.2015 v celkovom
množstve 3,2 kg a v celkovej predajnej cene 15,96 eura,
Kapor rybničný steak, hlbokozmrazený, vákuovo balený, á 0,6 kg, balí: Projekt Market, Kolárovo 946 03,
Východná 11, SK 9-15 ES, 3 ks s DMT: 28.12.2015, 2 ks s DMT: 29.01.2016, 4 ks s DMT: 17.01.2016
a 4 ks s DMT: 23.01.2016, v celkovom množstve 7,8 kg a v celkovej predajnej cene 31,12 eura čím
inšpektori konštatovali nesúlad s ust. § 3 ods. 5 v nadväznosti na ust. § 3 ods. 1 zákona o potravinách
a s ust. § 4 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 99/2012
Z.z. o hlbokozmrazených potravinách (ďalej len ako „Vyhláška č. 99/2012 Z.z.“), umiestňovanie na trh
potravín nebezpečných, nevhodných na ľudskú spotrebu, v čase kontroly bolo prekontrolovaných 31
druhov ovocia, 60 druhov zeleniny a 7 druhov zemiakov. Z vyššie uvedených plodín bola kontrolou a
vizuálnym hodnotením zistená nevhodnosť na ľudskú spotrebu:
hrozno červené, trieda 1, krajina pôvodu: Peru, dodávateľ: Kaufland Slovenská republika v.o.s., DC
Hava, cena 3,29/kg - strapce hrozna boli uložené v otvorených perforovaných PVC sáčkoch, ktoré
boli umiestnené v priestore predanej plochy (oddelenia ovocia a zeleniny) na regáloch v kartónových
prepravných obaloch. Kontrolou a vizuálnym hodnotením tejto komodity bolo zistené, že na stonkách a
bobuliach bol masívny výskyt povlaku a hrubšieho porastu sivozelenej a bielej plesne. Mnohé bobule
hrozna vykazovali známky porušenia celistvosti. V čase kontroly bolo na predaj s vyššie uvedenými
nedostatkami ponúkané hrozno v celkovom množstve 3,89 kg v celkovej cene 12,80 eura.

Inšpektori konštatovali, že vyššie uvedené nedostatky nie sú v súlade s ust. § 6 ods. 5 písm. a) zákona o
potravinách a s Kapitolou II Oddielu 4 čl. 14 ods. 1 a 2 písm. b/ Nariadenia (ES) č. 178/2002 Európskeho
parlamentu a Rady z 28.01.2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového
práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti
potravín (ďalej len ako „Nariadenie (ES) č. 178/2002“).

V zázname o úradnej kontrole potravín č. ŠVPS SR/2015/DK,Mi,BK,Ze/2 zo dňa 14.01.2015 bolo
žalobcovi ako prevádzkovateľovi podľa ust. § 20 ods. 9 zákona o potravinách uložené opatrenie:
„Stiahnuť z trhu potraviny uvedené v časti III. bod 6 písm. a) a bod 10 písm. a) Záznamu o úradnej
kontrole potravín“ (ďalej aj ako „uložené opatrenie“).

3. Dňa 15.01.2015 bola vykonaná inšpektormi RVPS u žalobcu dodatočná úradná kontrola potravín,
zdokumentovaná v Zázname o dodatočnej úradnej kontrole potravín č. ŠVPS SR/2015/DK, Mi, BK, Ze/2/
DÚKP/Ze, za účelom overenia splnenia opatrenia uloženého na mieste pri úradnej kontrole potravín,
vykonanej v kontrolovanom subjekte dňa 14.01.2015 a na základe ktorej bolo zistené, že žalobca splnil
uložené opatrenie v plnom rozsahu a ako dôkaz predložil odpisovú zostavu zo dňa 14.01.2015 na
závadné potraviny.

4. Dňa 20.01.2015 žalobca doručil  na RVPS  list zaevidovaný pod č. 102/2015 zo dňa 16.01.2015,
ktorým sa vyjadril k inšpekčnému záznamu zo dňa 14.01.2015.

5. Na základe zistených skutočností začala RVPS pod č.k. 136/2015 správne konanie č.k.: 136/2015
podľa ust. § 18 Správneho poriadku vo veci zistených porušení zákona o potravinách, pričom vyzvala
žalobcu, aby sa k veci vyjadril v lehote 5 dní od doručenia upovedomenia o začatí správneho konania
zo dňa 27.01.2015 prípadne, aby navrhol dôkazy a doplnenie dokazovania. Súčasťou upovedomenia
bola fotodokumentácia nedostatkov zistených pri úradnej kontrole potravín dňa 14.01.2015.



6. Žalobca upovedomenie o začatí správneho konania zo dňa 27.01.2015 aj s fotodokumentáciou
prevzal dňa 29.01.2015 a využil svoje procesné práva a k podkladu pre rozhodnutie sa vyjadril vo
vyjadrení zo dňa 02.02.2015.

7. Regionálna veterinárna a potravinová správa Stará Ľubovňa (ďalej aj ako „prvostup-ňový orgán“)
vydala rozhodnutie č.j.: 308/2015 k spisu: 136/15 dňa 25.02.2015 (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“) a ktorým uznala žalobcu zodpovedným za spáchanie správnych deliktov podľa ust. § 28
ods. 2 písm. o) a § 28 ods. 4 písm. a) zákona o potravinách a uložila mu úhrnnú pokutu vo výške 20
000  eur. Žalobca prevzal rozhodnutie dňa 27.02.2015.

8. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 10.03.2015 a
ktoré bolo doručené RVPS Stará Ľubovňa dňa 12.03.2015 a totožné odvolanie aj dňa 13.03.2015, ktoré
boli zaevidované pod č. 418/2015.

9. Prvostupňový orgán odvolaniu žalobcu nevyhovel, a preto ho predložil dňa 18.03.2015 spolu s
administratívnym spisom na rozhodnutie žalovanému.
10. Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej aj ako  druhostup-ňový orgán“
alebo aj ako „ŠVPS“), rozhodnutím č.j. 971/2015 zo dňa 15.04.2015 (ďalej aj ako „druhostupňové
rozhodnutie“), zamietla odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Regionálnej veterinárnej a potravinovej
správy Stará Ľubovňa zo dňa 25.02.2015 č.j. 308/2015.
Žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie a predložený spisový materiál, zhodnotil dokazovanie
vykonané prvostupňovým orgánom a po posúdení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, je
prípustné a bolo podané včas, oboznámení sa so skutočnosťami tvoriacimi predmet prejednávanej
veci, konštatoval, že nedostatkami zistenými pri úradnej kontrole dňa 14.01.2015 bolo porušené ust.
§ 12 ods. 1 písm. b) zákona o potravinách (nedostatky v hygiene predaja), ust. § 3 ods. 1 zákona o
potravinách (umiestňovanie na trh potravín s poškodeným obalom), ust. § 3 ods. 5 zák. o potravinách
a ust. § 4 Vyhlášky č. 99/2012 (umiestňovanie na trh potravín s poškodeným obalom), ust. § 6 ods.
5 písm. a) zák. o potravinách a čl. 14 ods. 1, 14 ods. 2 písm. b) a 14 ods. 5 Nariadenia (ES) č.
78/2002 (umiestňovanie na trh potravín nebezpečných, nevhodných na ľudskú spotrebu) a preto ho
ako vecne správne a zákonné potvrdil. Predovšetkým zhodnotil, že pri rozhodovaní o inom správnom
delikte vychádzala RVPS z postačujúcich dôkazných materiálov, ktoré tvoria obsah spisu: záznam o
úradnej kontrole potravín č. ŠVPS SR/2015/DK, Mi, BK, Ze/2 zo dňa 14.01.2015 s fotodokumentáciou,
záznam o dodatočnej úradnej kontrole potravín č. ŠVPS SR/2015/DK, Mi, BK, Ze/2/DÚKP/Ze zo dňa
15.01.2015, list žalobcu zo dňa 16.01.2015 -  vyjadrenie k inšpekčnému záznamu zo dňa 14.07.2014,
upovedomenie o začatí správneho konania s doručenkou č.k.: 136/2015 zo dňa 27.01.2015 a vyjadrenia
žalobcu k začatiu správneho konania zo dňa 02.02.2015, a teda bolo vydané oprávnene. V konaní
bolo zistené a dostatočne preukázané, že žalobca umiestňoval na trh potraviny nevhodné na ľudskú
spotrebu - kontaminované plesňami a hnilobou. Ďalej umiestňoval na trh hlboko zmrazené potraviny s
porušeným obalom a aj s porušeným vákuom. Ďalej boli dostatočne preukázané nedostatky v hygiene
predaja (znečistené mraziace zariadenie). Uvedeným konaním žalobca tak naplnil znaky skutkovej
podstaty iného správneho deliktu podľa ust. § 28 ods. 2 písm. o) a ust. § 28 ods. 4 písm. a) zákona
o potravinách. Preto orgán úradnej kontroly potravín bol povinný uložiť žalobcovi pokutu v určitom
rozpätí a jej výšku náležite odôvodniť. Žalovaný pri hodnotení jednotlivých hľadísk rozhodujúcich pre
určenie pokuty zohľadnil najmä závažnosť zisteného nedostatku, dobu trvania protiprávneho stavu
a jeho následky, tiež sa zaoberal minulosťou prevádzkovateľa a opakovanosťou jeho protiprávneho
konania, skúmal nedodržanie predpisov v danej prevádzkarni a zistil, že v predchádzajúcom období boli
žalobcovi uložené pokuty: rozhodnutím č.k. 452/2012 zo dňa 25.05.2012 bola uložená pokuta podľa ust.
§ 28 ods. 4 písm. a) zákona o potravinách vo výške 2 000 eur (právoplatnosť nadobudlo dňa 14.06.2012),
rozhodnutím č.k. 554/2012 zo dňa 25.06.2012 bola uložená pokuta podľa ust. § 28 ods. 4 písm. g)
zákona o potravinách vo výške 2 000 eur (právoplatnosť nadobudlo dňa 17.07.2012), rozhodnutím
č.k. 1355/2013 k spisu: 783/2013 zo dňa 08.10.2013, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím ŠVPS  č.k.
3750/2013 zo dňa 03.12.2013 bola uložená úhrnná pokuta podľa ust. § 28 ods. 4 písm. i) zákona o
potravinách vo výške 10 000 eur (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.12.2013), rozhodnutím
č.k.: 1582/2013 k spisu: 1413/2013 zo dňa 20.11.2013 bola uložená pokuta podľa ust. § 28 ods. 2 písm.
h) zákona o potravinách vo výške 2 000 eur (právoplatnosť nadobudlo dňa 11.12.2013), rozhodnutím
č.k. 1670/2013 k spisu: 593/2013 zo dňa 09.12.2013 bola uložená úhrnná pokuta podľa ust. § 28
ods. 25 písm. f) zákona o potravinách vo výške 2 000 eur (právoplatnosť nadobudlo dňa 27.12.2013),
rozhodnutím  č. 1053/2014 zo dňa 25.07.2014 bola uložená pokuta vo výške 15 000 eur podľa ust. §



28 ods. 2 písm. p) zákona o potravinách a o ktorom z dôvodu odvolania rozhodoval odvolací orgán -
ŠVPS rozhodnutím č.k. 3110/2014 zo dňa 13.10.2014 a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.10.2014
a rozhodnutím č. 1674/2014 zo dňa 25.11.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.12.2014 bola
uložená pokuta vo výške 4 000 eur podľa ust. § 28 ods. 2 písm. p/ zákona o potravinách za nedostatky
zistené v uvedenej prevádzke dňa 28.05.2014 a dňa 29.05.2014.
Žalovaný dospel k záveru, že v predmetnej veci nebol dôvod na zrušenie, resp. na jej zníženie pokuty
a mal za to, že uložená pokuta vo výške 20 000 eur je na spodnej hranici sadzby (od 1 000 eur do 500
000 eur), s tým, že nie je pokutou likvidačnou a nevybočuje z medzí ustanovených zákonom. Zároveň
žalovaný konštatoval, že obe rozhodnutia spĺňajú všetky obsahové a formálne náležitosti určené v ust.
§ 47 Správneho poriadku, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.

II.
Žaloba

11. Žalobou podanou v zákonnej lehote na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo
aj ako „správny súd“) dňa 18.05.2016, sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia Štátnej
veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky č.j. 971/2015 zo dňa 15.04.2015, (ďalej aj
ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Stará Ľubovňa č.j. 308/2015 zo dňa
25.02.2015 a ktoré ako vecne správne potvrdil.

12. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za vecne nesprávne a tvrdil, že rozhodnutie je nezákonné
z dôvodu, že vo veci konajúce správne orgány závažným spôsobom porušili pravidlá vedenia konania,
resp. vedenia kontroly a ktoré majú spočívať predovšetkým v tom, že pri výkone kontroly bola porušená
zásada dvojinštančnosti konania.

13. Žalobca namietal, že dôkazy, ktoré správne orgány zhromaždili v konaní sú nepreskúmateľné, že
správne orgány nezohľadnili povolené odchýlky pri kvalite potravín, že kontrola bola vykonaná v rozpore
s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) a že uložená
pokuta je neprimerane vysoká a nedostatočne odôvodnená.

14. K námietke porušenia zásady dvojinštančnosti konania pri výkone kontroly žalobca poukazoval na
ust. § 20 ods. 9 a 12 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „Správny poriadok“) aj v tomto konaní zdôrazňoval, že na kontrolu a konanie sa
musí bezpodmienečne aplikovať Správny poriadok a z toho následne vyvodzoval, že kontrola a konanie
predstavujú totožné správne konanie, keďže ani Správny poriadok ani zákon o potravinách nedávajú
správnym orgánom možnosť, aby v zmysle zákona vykonávali predbežné vyšetrovanie. Každá úradná
kontrola potravín podľa názoru žalobcu predstavuje už samotné správne konanie, preto aj v prípadoch
úradnej kontroly potravín sa má uplatniť Správny poriadok ako aj ostatné predpisy, a to znamená,
že ak úradná kontrola potravín nezistí porušenie zákona, konajúci správny orgán má oznámiť túto
skutočnosť subjektu, ktorý bol predmetom danej kontroly a správne konanie zastaviť. Ak úradná kontrola
potravín naopak porušenie zákona zistí, konajúci správny orgán má pokračovať v danom správnom
konaní zhromažďovaním ďalších dôkazov, ak je to potrebné vykonaním, týchto dôkazov za prítomnosti
účastníkov konania zákonným spôsobom vyhodnotiť všetky získané dôkazy a až po vykonaní uvedených
úkonov podať výzvu na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. Následne po tom, čo sa účastník konania
vyjadrí k výzve, pred vydaním rozhodnutia riadne a podrobne sa vysporiadať so všetkými námietkami,
ktoré účastník konania vzniesol vo svojom vyjadrení a buď zopakovať vyššie uvedený postup alebo
vydať rozhodnutie vo veci. Nesúhlasil s tým, že úradná kontrola potravín je samostatným konaním a
tzv. „pokutové konanie“ je odlišným samostatným správnym konaním. Takýto postup nemá oporu ani
v zákone, ani v Správnom poriadku a nedáva žiaden logický zmysel a v tejto súvislosti poukázal na
ust. § 18 ods. 2 posledná veta Správneho poriadku. Mal za to, že kontrolu vykonal nie prvostupňový
orgán, ale druhostupňový orgán, t.j. ŠVPS, čo osvedčuje záznam z kontroly, kde je uvedený v záhlaví
druhostupňový orgán  - ŠVPS vrátane adresy jej sídla a tiež, že ide o záznam o kontrole vykonanej
podľa ust. § 21 ods. 1 písm. c) zákona o potravinách. Zdôraznil, že jedným z vykonávajúcich inšpektorov
bola pracovníčka priamo druhostupňového správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené, žalobca zastával
názor,  že kontrolu vykonala ŠVPS, t.j. orgán štátnej správy vo veciach úradnej kontroly potravín podľa



ust. § 21 ods. 1 písm. c) zákona o potravinách a nie RVPS, ktorá je orgánom štátnej správy vo veciach
úradnej kontroly potravín podľa ust. § 21 ods. 1 písm. d) tohto zákona. Odvolacím orgánom, ktorý v
tomto prípade rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu bola tiež ŠVPS, t.j. ten istý
orgán, ktorý sám vykonal kontrolu, resp. konal priamo v rámci prvého stupňa. Preto mal za to, že tento
porušením zásady dvojinštančnosti správneho konania v zmysle Správneho poriadku a považoval ho
za nespravodlivý. Zásada dvojinštančnosti vyjadruje právo účastníka konania, aby v prípade, že podá
opravný prostriedok, rozhodnutie prvostupňového orgánu preskúmal nezávislý druhostupňový orgán.
Žalobca zdôraznil, že uvedené pochybenie žalovaného predstavuje tak závažnú vadu rozhodnutia,
pretože hrubým spôsobom porušilo jeho procesné práva a fakticky mu bolo odňaté právo na riadne,
spravodlivé a nezávislé preskúmanie jeho odvolania. Potom vyvstáva otázka, ktorý správny orgán v
tejto veci vlastne viedol celé správne konanie. Podľa názoru žalobcu, sa jedná o tak závažnú vadu
konania, ktorá spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a sama o sebe predstavuje dôvod na jeho zrušenie.
Žalobca ďalej v doplňujúcom vyjadrení k tejto námietke objasnil aj právny rámec zásady dvojinštančnosti
a judikatúru na daný právny problém sa vzťahujúcu a tvrdil, že aplikácia zásady dvojinštančnosti vyplýva
z viacerých ustanovení Správneho poriadku, a to najmä z ust. § 9 ods. 2 Správneho poriadku, podľa
ktorého, z prejednávania a rozhodovania pred správnym orgánom je vylúčený aj ten, kto sa v tej veci
zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa, z ust. § 53 Správneho poriadku,
podľa ktorého proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ
zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania ústne alebo písomne do zápisnice
nevzdal a z ust. § 58 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Z uvedeného teda vyplýva, že podľa ust. § 9 ods. 2 Správneho
poriadku má žalobca subjektívne, aby o jeho veci nerozhodovala dvakrát tá istá osoba, ďalej podľa
ust. § 53 Správneho poriadku má subjektívne právo na podanie odvolania a podľa ust. § 53 v spojení
s ust. § 58 ods. 1 Správneho poriadku má subjektívne právo, aby o odvolaní rozhodoval nadriadený,
teda iný orgán. Žalobca mal pritom za to, že tieto ustanovenia Správneho poriadku neobsahujú len
požiadavku, aby rozhodoval iný orgán/iná osoba, ale aj aby odvolanie bolo reálne spôsobilé iniciovať
nezávislý a nezaujatý prieskum prvostupňového rozhodnutia, t.j., aby nešlo len o formálne odvolanie a to,
aby prvostupňové a druhostupňové orgány medzi sebou nekomunikovali, nedávali si pokyny a podrobné
inštrukcie, najmä pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, čo potvrdzuje tiež judikatúra, na ktorú sa
ďalej odvoláva. V tejto súvislosti žalobca odkazoval predovšetkým na rozsudok Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky zo dňa 29.07.2006, sp.zn. 2Afs 143/2004-105 v zmysle ktorého: ..Zásada
dvojinstančnosti vyjádřuje subjektivní právo účastníka správního řízení napadnout rozhodnutí vydané
v prvém stupni řádným opravným přostredkem, konkrétne odvoláním. O odvolání rozhoduje v zásade
orgán nejblíže vyššího stupně nadřízený správci daně, který napadené rozhodnutí vydal. Smyslem
této zásady ovšem není, aby o odvolání rozhodl pouze jiný orgán, ale aby o něm také rozhodla jiná
osoba, která doposud s konkrétním případem neměla nic společného a není tak zatížená úvahami a
myšlenkovými pochody pracovníka správce daně, který o věci rozhodoval v prvém stupni. Tak tomu
ovšem v dané věci nebylo. Z předkládací zprávy prvoinstančního správce daně nesporně plyne, že v
konkrétní věci žalobkyně bylo konzultováno s pracovníkem jiného orgánu, že tento pracovník vyjádřil
na věc svůj názor, správce daně prvého stupně se s ním ztotožnil a podle něj rozhodí. Z následného
jednání u správce daně druhého stupně je pak zřejmé, že onen pracovník, který konzultaci poskytl,
pracuje ve stejném oddělení jako pracovnice pověřené vyřízením odvolání žalobkyně. Nebylo dokonce
vyloučeno, že tím pracovníkem mohla být jedna z nich. Každopádně vědely, o kterého pracovníka se
jedná, tedy minimálně s ním musely o celé záležitosti hovořit. Z uvedeného je zřejmé, že v důsledku
takového postupu se zásada dvojinstančnosti řízení otřásá v základech. Tento zákon, ani daňový rád,
neříkají ne o tom, že by pracovník finančního úřadu byl oprávněn konzultovat konkrétní daňový případ
s pracovníkem finančního ředitelství, který může z titulu svého pracovního zařazení rozhodovat ve věci
o odvolání daňového subjektu. Vždyť jak asi rozhodne o odvolání účastníka řízení pracovník finančního
ředitelství, který již v téže věci poradil pracovníkovi finančního úřadu, jak má ve věci rozhodnout?
Takový postup je dle Nejvyššího správního soudu flagrantním porušením zásady dvojinstančnosti, neboť
možnost odvolání je poskytnutá pouze formálně“.

15. Ďalej žalobca odkazoval na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 16.05.2007,
sp. zn. IV.Us493/06 podľa ktorého „Zakotvil-li zákonodárce jako jednu ze zásad daňového řízení
dvojinstančnosti tím, že mimo jiné vyloučil pracovníky odvolacího orgánu z činnosti orgánu
prvostupňového, je legitímním očekávaním daňových subjektu nestranné posouzení jejich věci
odvolacím orgánem. Případné nerespektování zásady dvojinstančnosti stanovené v zákoně o správě



daní a poplatku, spočívající např. v tom, že odvolací orgán dá v konkrétní věci orgánu prvního
stupně pokyn, jak má být rozhodnuto, vedlo by k tomu, že by odvolání nemohlo dosáhnout zákonem
sledovaného účelu dvojího posouzení věci ve správním řízení, což by ve svém důsledku podkopávalo
důvěru občanu ve veřejnou správu, a tím i v demokratický právní stát samotný“.

16. Žalobca namietal, že dôkazy, ktoré správne orgány zhromaždili sú nepreskúma-teľné a v tejto
súvislosti napadol Záznam o úradnej kontrole potravín, ktorý považoval z hľadiska obsahového za
zápisnicu v zmysle ust. § 22 Správneho poriadku a o.i., že neobsahoval dostatočné a verné opísanie
skutočností ako kontrola prebiehala a ďalej, že ŠVPS k záznamu nepripojila dostatočné dôkazy a
nešpecifikovala aká konkrétna fotodokumentácia bola vyhotovená a ako aj, že fotografie neboli pevne
zviazané so záznamom technicky ani mu neboli bezprostredne po skončení kontroly riadne odovzdané.
Uvedené nedostatky preto spôsobujú nepreskúmateľnosť predmetného záznamu, ktorý nemá žiadnu
dôkaznú hodnotu.

17. Žalobca ďalej namietal, že nebola rešpektovaná povolená odchýlka v zmysle Nariadenia EÚ č.
543/2011. Vo veci konajúce správne orgány tvrdili, že žalobca okrem spáchania správnych deliktov
podľa ust. § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách údajne spáchal aj správny delikt podľa ust. § 28
ods. 4 písm. a) zákona (ďalej len „správny delikt“) a  to tým, že ponúkal na predaj potravinu „hrozno
červené, trieda I., krajina pôvodu Peru, dodávateľ: Kaufland Slovenská republika v.o.s. DC Ilava, cena
3,29 euro/1 kg ... v celkovom množstve 3,89 kg v celkovej cene 12,80 euro, ktorá bola nebezpečná,
pretože údajne bola napadnutá plesňou, resp. hnilobou. Žalobca k uvedenému uviedol, že podmienky
predaja ovocia a zeleniny, čo patrí medzi potraviny, upravuje primárne vykonávacie Nariadenie  Komisie
(EÚ) č. 543/2011 zo 07.06.2011, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady
(ES) č. 1234/2007, pokiaľ ide o sektory ovocia a zeleniny a spracovaného ovocia a zeleniny (ďalej len
ako „Nariadenie EÚ č. 543/2011“). Nariadenie č. 543/2011 pritom označuje uvedené podmienky ako tzv.
obchodné normy a vo svojej prílohe I časti B ustanovuje určité minimálne požiadavky na predaj potraviny,
a to konkrétne v bode IE A. časti 9 - obchodná norma pre stolové hrozno. Žalobca si je vedomý zákazu v
zmysle Nariadenia (ES) č. 178/2002 Európskeho parlamentu a Rady z 28.01.2002, ktorým sa ustanovujú
všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín
a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín (ďalej len ako „Nariadenie  (ES) č.178/2002“)
a ktorý spočíva v tom, aby sa na trh neumiestňovali potraviny, ktoré nie sú bezpečné, avšak spoločnosť
žalobcu má za to, že Nariadenie EÚ č. 543/2011, ktoré povoľuje odchýlky, je vo vzťahu k Nariadeniu
(ES) č. 178/2002 jednoznačne špeciálnou právnou úpravou tzv. ,,lex specialis“. Zdôraznil, že odchýlka
je vždy stanovená ako určité percento z počtu kusov alebo hmotnosti danej potraviny, ktoré nemusia
spĺňať minimálne požiadavky, resp. môžu byť napadnuté hnilobou a pod.. V prípade hrozna sa povoľuje
odchýlka 10, resp. 1%, pokiaľ ide o hnilobu - časť 9, bod IV., písm. a) ii) (príloha I časti B) Nariadenia
EÚ č. 543/2011. Žalobca poukázal na  nesprávnosť postupu správnych orgánov aj v tom, že v danom
prípade bolo kľúčové zistiť, aké množstvo potraviny sa nachádzalo v príslušnej zásielke. Najmä od tejto
skutočnosti záviselo, či percento nevyhovujúcej potraviny bolo v rámci povolených odchýliek alebo nie.
Správne orgány však počas kontroly nijakým spôsobom neskúmali skutočné množstvo potraviny a v
zázname sa nijakým spôsobom nevyjadrili k celkovému množstvu potraviny, ktoré bolo napr. vyložené
na pulte predajne v okamihu, kedy inšpektori potravinu kontrolovali alebo ktoré sa nachádzalo v iných
častiach prevádzky. V v tomto prípade sa správne orgány teda vôbec nezaoberali tým, aké množstvo
potraviny obsahovala príslušná zásielka napr. tým, žeby požiadali spoločnosť žalobcu o poskytnutie
dodacieho listu a pod.. Žalobca má pritom za to, že množstvo potraviny v danej zásielke, ktoré správne
orgány nekontrolovali, neobsahovalo žiadne nedostatky. Zistenie aké množstvo potraviny obsahovala
zásielka sa zo záznamu v tomto prípade nedá skontrolovať. V tejto súvislosti žalobca mal za to, že
RVPS nedostatočne zistila skutkový stav a rozhodnutie v tomto smere je nepreskúmateľné a ďalej, že
množstvo potraviny, ktorá bola údajne napadnutá plesňou, resp. hnilobou bolo v rámci odchýlok, ktoré
povoľuje Nariadenie EÚ č. 543/2011.

18. Žalobca ďalej namietal právo na ochranu súkromia a odvolával sa na článok 8 Dohovoru, ktorý
ustanovuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie. V danom prípade kontrola nebola vykonaná v súlade s článkom 8 Dohovoru,
pretože inšpekcia bola uskutočňovaná bez predchádzajúceho príkazu vydaného sudcom. Kontrolný
orgán disponoval širokou právomocou ohľadom kontroly, keď kontrolné orgány mali výlučné právo určiť
vhodnosť vykonanej inšpekcie, počet, trvanie, rozsah inšpekcie a pod. a počas výkonu inšpekcie nebola
prítomná nezávislá tretia osoba. Preto počas kontroly bolo porušené právo spoločnosti žalobcu na



ochranu súkromia, konkrétne nedotknuteľnosť obydlia a tým bola kontrola nezákonná a jej výsledok -
záznam z tejto kontroly rovnako nezákonný a preto nemôže byť použitý ani ako dôkaz.

19. Zároveň žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie a neprimeranosť výšky uloženej pokuty a tvrdí,
že správne orgány sa nedostatočne vysporiadali v rámci odôvodnenia uloženej pokuty s rozhodujúcimi
kritériami, ktoré mali byť podkladom pre úvahu správneho orgánu o uložení výšky pokuty, ako je
závažnosť správneho deliktu protiprávneho konania, trvanie protiprávneho konania, ale aj spôsobené
následky, či jeho minulosť ako prevádzko-vateľa. Správne orgány pri ukladaní pokuty nezohľadnili v
napadnutých rozhodnutiach všetky zákonom stanovené kritériá a nevyhodnotili ani ich vplyv na výšku
uloženej pokuty. Tieto boli povinné v zmysle zákona o potravinách uviesť konkrétne dôvody a spôsoby,
na základe ktorých dospeli k jej výške. Svoje úvahy mali premietnuť aj do roviny číselnej kalkulácie
pokuty, čo však neučinili. Taktiež  namietal výšku uloženej pokuty aj s ohľadom na hodnotu výrobkov
potravín v prípadoch, v ktorých mohlo dôjsť teoreticky k porušeniu zákona, resp. iných právnych
predpisov, ktoré uvádzajú rozhodnutia. Konkrétne poukazoval na skutočnosť, že celková maloobchodná
cena potravín, ktorých sa údajné porušenie právnych predpisov týka, je približne 128,59 eura. Výška
pokuty tak prevyšuje maloobchodnú cenu príslušných potravín viac ako 15 - krát, čiže o viac ako 15 000
%, čo považuje žalobca za neprípustné.

20. Vzhľadom na uvedené, žalobca žiadal krajský súd, aby preskúmal napadnuté rozhodnutie v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím ako aj a postup, ktorý im predchádzal, s poukazom na to, že
napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového
stavu, z ktorého vychádzajú obidve rozhodnutia je v rozpore s obsahom spisov, že zistenie skutkového
stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
ako aj pre nedostatok dôvodov a že v konaní ŠVPS a RVPS bola taká vada, ktorá mohla ovplyvniť
zákonnosť rozhodnutí.

21. Žalobca navrhol, aby krajský súd napadnuté  rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie a zároveň ho zaviazal na náhradu trov konania alebo alternatívne, aby zmenil druhostupňové
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím  tak, že pokuta uložená žalobcovi vo výške 20 000
eur sa znižuje na 3 500 eur a zaviazal ho na trov konania.

III.
Vyjadrenie žalovaného

22. Vo vyjadrení k žalobe doručenom krajskému súdu dňa 04.01.2016, žalovaný v celom rozsahu žalobu
neuznal dôvodnou.

23.  Žalovaný uviedol, že žalobca sa dopustil zásadného omylu v tom, že úradnú kontrolu potravín
považoval za konanie, ktoré sa má vykonávať podľa ustanovení Správneho poriadku. Na túto skutočnosť
potom nadväzujú aj jeho nesprávne úvahy o spôsobe začatia kontroly, jej priebehu a povinne
vyhotovenej dokumentácie a následnom postupe pri ukladaní sankcie. Podľa názoru žalovaného platnou
právnou úpravou a zavedeným systémom je v Slovenskej republike zabezpečená nestrannosť, kvalita
a konzistentnosť úradných kontrol na všetkých úrovniach, pričom frekvencia kontrol je stanovená na
základe rizika a výsledku predchádzajúcich kontrol. Príslušný kontrolný orgán vykonáva úradné kontroly
v súlade so zdokumentovanými postupmi, ktoré vychádzajú z platnej národnej a európskej legislatívy.
Úradná kontrola je presne definovaný proces, ktorého cieľom je zistiť, či kontrolovaný subjekt plní
povinnosti určené zákonom. Výsledky tohto procesu je príslušný orgán povinný zaznamenať spôsobom
a vo forme určeným v osobitnom predpise a oboznámiť s nimi prevádzkovateľa, ktorý má možnosť
zaujať stanovisko k jednotlivým zisteniam, prípadne podať vysvetlenie, informácie. Na základe takto
zdokumentovaného stavu, orgán úradnej kontroly posúdi, či sú dôvody na uloženie sankcie. V prípade,
ak dôjde k záveru, že protiprávne konanie účastníka je dostatočne zdokumentované a napĺňa znaky
niektorej zo skutkových podstát iných správnych deliktov uvedených v ust. § 28 zákona o potravinách,
v súlade s postupom určeným vo všeobecnom predpise o správnom konaní začne proces, ktorého
výsledkom je rozhodnutie o uložení pokuty. Názor prezentovaný žalobcom, teda, že deň kontroly je
zároveň dňom, kedy správny orgán urobil voči účastníkovi prvý úkon, je nesprávny. Zastával názor,
že Záznam o úradnej kontrole potravín nemusí byť vyhotovený vo forme zápisnice s náležitosťami
podľa ust. § 22 Správneho poriadku a názor prezentovaný žalobcom by v praxi znamenal, že pokiaľ



každou úradnou kontrolou potravín začína správne konanie, výsledkom musí byť rozhodnutie správneho
orgánu a bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli zistené nedostatky v dodržiavaní povinností určených
zákonom o potravinách, predpismi vydanými na jeho vykonanie alebo osobitnými predpismi. Ďalej
žalovaný odkazoval na ust. § 18 ods. 2 a ods. 3 Správneho poriadku podľa ktorého, ak sa konanie
začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi
konania prvý úkon a o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania.
Správne konanie začaté na podnet správneho orgánu ovládané zásadou oficiality sa považuje za začaté
dňom, keď orgán príslušný vo veci rozhodnúť, urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. Za takýto úkon
treba považovať doručenie prvej písomnosti účastníkovi konania, ktorá obsahuje upovedomenie o začatí
konania. Podľa ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku je správny orgán povinný dať účastníkom konania
a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu ako
aj spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Ak je to potrebné, správny orgán určí na
vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu. Žalobcovi bolo upovedomenie o začatí správneho konania
č.k. 136/2015 zo dňa 27.01.2015 doručené dňa 29.01.2015 s určenou lehotou 5 dní na vyjadrenie sa
k podkladu pre vydanie rozhodnutia. Toto svoje procesné právo žalobca vyplývajúce z ust. § 33 ods. 2
Správneho poriadku využil a k upovedomeniu a začatiu správneho konania, resp. k podkladu pre vydanie
rozhodnutia sa vyjadril. Preto žalovaný túto námietku žalobcu neuznal.

24. K námietke žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, keďže úradná kontrola
potravín bola vykonaná inšpektormi ŠVPS, avšak prvostupňové rozhodnutie vydala RVPS, žalovaný
uviedol, že Správny poriadok vychádza z tzv. princípu generálnej klauzuly, ktorý znamená, že účastník
konania, resp. jeho zástupca sa môže odvolať proti každému prvostupňovému rozhodnutiu správneho
orgánu. Je to dané zásadou dvojinštančnosti správneho konania, ktorá vyjadruje, že každé rozhodnutie
správneho orgánu je preskúmateľné ešte ďalšou inštanciou v odvolacom konaní za predpokladu, že k
tomu dal účastník konania podnet podaním odvolania. Žalovaný v tejto veci uvádza, že nekalé praktiky
v obchode a aj v distribúcii sa môžu objavovať mimo pracovnej doby inšpektorov úradnej kontroly ako aj
cez víkendy a preto Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v spolupráci
so žalovaným pripravilo na zníženie rizík v potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti s cieľom obmedziť
dovoz zdravotne nebezpečných a nekvalitných potravín program zvýšenej efektívnosti kontroly potravín,
cielené úradné kontroly potravín na zvýšenie ich účinnosti mimo pracovnej doby inšpektorov úradnej
kontroly potravín a cez víkendy na ochranu spotrebiteľov. Cieľom takýchto celoslovenských kontrol
potravín je zvýšenie ich efektivity odstránením lokálneho previazania inšpektorov aj určitých stereotypov
pri kontrole, získať objektívny pohľad na kontrolovanú prevádzku a zároveň aj na prácu inšpektorov v
danom regióne. Na takéto celoslovenské úradné kontroly potravín boli vytvorené inšpekčné skupiny,
ktoré vykonávajú kontroly v rámci Slovenskej republiky a záznamy z týchto kontrol sa vydávajú pod
hlavičkou ŠVPS. Jednotlivé inšpekčné skupiny sú zložené z inšpektorov ŠVPS s celoslovenskou
pôsobnosťou, inšpektorov príslušnej RVPS v regióne ,v ktorom sa vykonáva kontrola, prípadne aj
inšpektorov inej RVPS na základe poverenia. Záznam o úradnej kontrole potravín sa postupuje na
ďalšie konanie na príslušnú vecne a miestne príslušnú RVPS, ktorá je v prvom stupni oprávnená
rozhodnúť v tejto veci. V tomto prípade bola kontrola vykonaná jedným inšpektorom ŠVPS a na základe
príslušných poverení ŠVPS inšpektormi RVPS Svidník, RVPS Prešov a inšpektorom RVPS Stará
Ľubovňa. Výsledky kontroly boli odstúpené na ďalšie konanie vecne aj miestne príslušnej RVPS Stará
Ľubovňa, ktorá rozhodla o uložení pokuty. Odvolacím orgánom je ŠVPS. Podľa názoru žalovaného,
takýmto postupom nebolo porušené žiadne ustanovenie zákona o potravinách a Správneho poriadku.
Záznam z úradnej kontroly potravín sa spisuje podľa určených pravidiel. Záznam o úradnej kontrole
potravín v bode III obsahuje preukázané kontrolné zistenia/výsledky úradnej kontroly a je v ňom jasne
uvedené, že fotodokumentácia bola vyhotovená počas úradnej kontroly a zo zistených nedostatkov a
že žalobcovi bola poskytnutá ako príloha k upovedomeniu o začatí správneho konania č.k. 136/2015
zo dňa 27.01.2015 v počte kusov 19 fotiek, pričom hodnovernosť fotodokumentácie je preukázateľná.
Preto žalovaný túto námietku žalobcu neuznal.

25. K námietke žalobcu, že posudzovanie ovocia a zeleniny malo byť vyhodnotené podľa vykonávacieho
Nariadenia komisie (EÚ) č. 543/2011 a nie podľa Nariadenia (ES) č. 178/2012, žalovaný uviedol,
že ovocie a zelenina sú v zmysle ust. § 2 písm. a) zákona o potravinách a čl. 2 Nariadenia (ES)
č. 178/2002 potravinou a teda predpisy v oblasti potravinového práva sú rovnako uplatniteľné u ich
prvovýrobcov, dovozcov, distribútorov ako aj u samotných predajcov ovocia a zeleniny. Poukázal na to,
že je potrebné mať na zreteli, že potraviny, teda aj ovocie a zelenina, sa hodnotia z dvoch aspektov, a
to z hľadiska kvality a z hľadiska bezpečnosti. Úradná kontrola potravín dňa 14.01.2015 bola vykonaná



v zmysle zákona o potravinách, čo je jasne vymedzené v Zázname o úradnej kontrole potravín a
zároveň je tu uvedený účel kontroly (cielená kontrola zameraná na dodržiavanie požiadaviek zákona
o potravinách. Podľa čl. 17 vykonávacieho Nariadenia (EÚ) č. 543/2011, pokiaľ ide o sektory ovocia
a zeleniny a spracovaného ovocia a zeleniny, kontroly zhody ustanovené v tejto kapitole s výnimkou
kontroly v mieste maloobchodného predaja konečnému spotrebiteľovi, sa vykonávajú, ak nie je v
tomto nariadení ustanovené inak, v súlade s kontrolnými metódami ustanovenými v prílohe V., pričom
členské štáty ustanovia osobitný program kontroly zhody v mieste maloobchodného predaja konečným
spotrebiteľom. Preto vykonávanie úradných kontrol potravín (ovocia a zeleniny nevynímajúc) podľa
predpisov vo veterinárnom, fytosanitámom a potravinárskom sektore s cieľom zabezpečiť, aby výrobky
spĺňali hygienické a zdravotné normy a chrániť zdravie zvierat, rastlín a ľudí, nesmie byť nijako dotknuté
uplatňovaním pravidiel týkajúcich sa obchodných noriem. Nie každá kontrola ovocia a zeleniny je výlučne
kontrolou na overovanie dodržiavania predpisov organizovaním trhu s poľnohospodárskymi výrobkami.
Ovocie a zelenina sa považuje podľa ust. § 2 písm. a)  zákona aj o potravinách, ale aj podľa čl. 2
Nariadenia (ES) č. 178/2002 za potraviny. Úradné kontroly ovocia a zeleniny je z právneho hľadiska
možné vykonávať podľa zákona o potravinách (z hľadiska bezpečnosti potravín definovanej v čl. 14
Nariadenia (ES) č. 178/2002), ako aj podľa zákona č. 491/2001 Z.z. o organizácii trhu s vybranými
poľnohospodárskymi výrobkami v znení neskorších predpisov (z hľadiska kvality definovanej v Nariadení
Komisie EÚ č. 543/2011). O spôsobe výkonu úradnej kontroly potravín rozhoduje štatutárny zástupca
orgánu úradnej kontroly potravín, t.j. riaditeľ RVPS a kontrolu vykonáva RVPS, ústredný riaditeľ ŠVPS,
ak je kontrola vykonávaná v rámci programu „potravinová kobra“ a nie je v kompetencii kontrolovaného
subjektu, aby si vybral zákon, podľa ktorého chce byť kontrolovaný. Vzhľadom k tomu, že úradná kontrola
potravín, ktorej výsledky sú predmetom tohto konania, bola vykonávaná v zmysle zákona o potravinách,
z právneho hľadiska nie je možné pri jej výkone vyhodnocovať potraviny na Nariadenie Komisie (EÚ)
č. 543/2011. V prípade, že by bola z pokynu ŠVPS alebo RVPS vykonávaná kontrola dodržiavania
požiadaviek podľa zákona č. 491/2001 Z.z., inšpektor by bol povinný aplikovať ustanovenia Nariadenia
Komisie (EÚ) č. 543/2011. Štatutárny zástupca kontrolnej organizácie, ktorý vysiela inšpektora na výkon
úradnej kontroly potravín môže vyslať na kontrolu len inšpektora, ktorý je odborne spôsobilý pre výkon
kontroly, na ktorú bol vyslaný. Tak tomu bolo aj v danom prejednávanom prípade. Preto žalovaný túto
námietku žalobcu neuznal.

26. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia čl. 8 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na ochranu
súkromia a nedotknuteľnosť obydlia, pričom štátny orgán nemôže do tohto práva zasahovať akýmkoľvek
svojvoľným a nekontrolovateľným spôsobom - iba ak je to v súlade so zákonom a je to v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, ochrany práv a slobôd, žalovaný uviedol, že pri úradnej kontrole
neboli porušené ani dotknuté žiadne práva žalobcu na ochranu súkromia a ochranu práva na spravodlivý
proces, kontrolný orgán pri výkone kontroly svojimi aktivitami nijako nezasahoval do súkromnej sféry
žalobcu, napr. nezákonnou prehliadkou kancelárií, kontrolou pošty alebo e-mailov a podobne, ale
vykonával kontrolu potravín podľa zákona o potravinách a osobitného predpisu. Zdôraznil, že orgán
kontroly v danom prípade postupoval zákonným spôsobom v rozsahu svojej pôsobnosti a  kontrolné
činnosti, ktoré vykonával sú logickým a zákonným dôsledkom jeho postupu s cieľom zistiť, či právnická
osoba dodržiava predpisy potravinového práva. V danom prípade je jasné a nesporné, že sa o
nezákonný zásah nejedná. Podľa názoru žalovaného vyššie uvedený výklad presahuje rámec čl. 6
a čl. 8 Dohovoru a poukázal na jednoznačne vymedzené zákonné právo vykonávať úradné kontroly
potravín bez predchádzajúceho ohlásenia, bez akéhokoľvek povolenia a súhlasu ďalšieho orgánu
vo frekvenciách stanovených určeným spôsobom s vymedzeným oprávnením zamestnancov orgánu
úradnej kontroly potravín vstupovať v prevádzkovom čase aj mimo prevádzkového času do priestorov, v
ktorých sa preukázateľne zdržiavajú osoby a v ktorých sa potraviny vyrábajú, manipuluje sa s nimi alebo
sa umiestňujú na trh. Preto žalovaný túto námietku žalobcu neuznal.

27. K námietke žalobcu voči nedostatočnému odôvodneniu výšky uloženej pokuty a jej neprimeranosti
ohľadom jej výšky, žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán, ako aj druhostupňový orgán pri
preskúmavaní výšky uloženej pokuty vychádzali zo základných rovín pôsobenia sankcie, a to
individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanej veci nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej
výške vo vzťahu k spáchaniu deliktu. Vo sfére žalobcu má uložená pokuta plniť úlohu výchovnú,
represívnu, ale aj postihovať za protiprávne konanie a preto, je žiaduce, aby bola citeľná v majetkovej
sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá
predpokladať, že by splnila svoj účel. Pokuta v uloženej výške takúto funkciu spĺňa, plní aj preventívnu



úlohu najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie),
ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho postupu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo 163/2010 zo dňa 02.06.2011 s tým, že
v danom prípade bola uložená pokuta spĺňajúca požiadavku proporcionality a primeranosti k povahe
skutku a jeho dôsledkom a preto, ju žalovaný uznal za legitímnu a uloženú v správnej, dostatočnej a
primeranej výške. Správne orgány v danom prípade použili svoju diskričnú právomoc v rámci zákonného
rámca, z ktorého nijakým spôsobom nevybočili, inštitút správnej úvahy nezneužili, svoje rozhodnutie
dostatočným spôsobom zdôvodnili a správna úvaha pri výške a druhu pokuty bola použitá v súlade so
zákonom. Žalobca ako prevádzkovateľ potravinárskeho podniku je zo zákona o potravinách, povinný
dodržiavať požiadavky potravinového práva a preto žalovaný trval na svojich argumentoch, ktoré uviedol
v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí. Preto žalovaný túto námietku žalobcu
neuznal.

28. Z preukázaných skutočností žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, nakoľko
vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ktorý zakladá administratívnoprávnu
zodpovednosť žalobcu, je zrozumiteľné a obsahuje všetky predpísané náležitosti a že jeho postup bol
v súlade so zákonom o potravinách, Správnym poriadkom a právnymi predpismi EÚ a že bolo vydané
príslušným orgánom.

29. Na základe uvedeného, žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú.

IV.
Konanie na krajskom súde

30. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5S/117/2015-90 zo dňa 24.05.2016 postupom podľa ust.
§ 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „OSP“), napadnuté rozhodnutie
žalovaného Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky č.j. 971/2015 zo dňa
15.04.2015 a prvostupňové rozhodnutie Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Stará Ľubovňa
č.j. 308/2015 zo dňa 25.02.2015, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania
rozhodol s poukazom na ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania
pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 70 eur a trov právneho
zastúpenia vo výške 719,52 eura.

31. Krajský súd sa zaoberal iba námietkou žalobcu ohľadom porušenia zásady dvojinštančnosti konania
a ktorú vyhodnotil, že je dôvodná a poukázal na českú judikatúru, s ktorou sa plne stotožnil.

32. Ďalšími námietkami žalobcu sa súd nezaoberal a to z dôvodu, že po vyhlásení rozsudku a jeho
odôvodnení, žalobca zobral späť všetky žalobné dôvody (s výnimkou porušenia zásady dvojinštančnosti
konania).

33. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/117/2015-90 zo dňa 24.05.2016, žalovaný
podal včas odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil a žalobu zamietol. V dôvodoch odvolania uviedol, že so závermi krajského súdu týkajúcimi sa
porušenia zásady dvojinštančnosti konania sa nemožno stotožniť. Konkrétne argumentoval tým, že
Správny poriadok vychádza z princípu tzv. generálnej klauzuly, ktorý znamená, že účastník konania
sa môže odvolať proti každému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. Je to dané zásadou
dvojinštančnosti správneho konania, ktorá spočíva v tom, že každé rozhodnutie správneho orgánu je
preskúmateľné ešte ďalšou inštanciou v odvolacom konaní za predpokladu, že k tomu dal účastník
konania podnet podaním odvolania. V danej veci bolo prvostupňové konanie vedené na vecne a miestne
príslušnom orgáne, ktorým je RVPS Stará Ľubovňa a o odvolaní vecne a objektívne rešpektujúc všetky
zásady správneho konania v prvom rade v súlade so zásadou zákonnosti rozhodol druhostupňový
orgán - ŠVPS. Žalobcovi teda bolo poskytnuté reálne právo na odvolanie, ktoré aj využil a o ktorom
bolo legitímne rozhodnuté na druhom stupni, pričom rozhodoval, resp. podklady pre rozhodnutie
v druhom stupni pripravoval zamestnanec, ktorý je nezávislý a o prípade v čase odvolania nemal
žiadne informácie, nezúčastnil sa úradnej kontroly potravín, vo veci nevydával žiadne usmernenia
pre prvostupňový orgán, a preto nezávislosť a objektívnosť konania tak v tomto ako aj vo všetkých



ostatných prípadoch druhostupňového konania bola zabezpečená a teda nedošlo k porušeniu zásady
dvojinštančnosti konania.

34. Žalovaný poukázal na to, že po vyhlásení rozsudku a jeho odôvodnení vzal žalobca všetky žalobné
dôvody späť s výnimkou porušenia zásady dvojinštančnosti konania a že sa krajský súd sa zaoberal
len touto námietkou. S takýmto postupom sa žalovaný nestotožnil a žiadal, aby sa krajský súd zaoberal
aj ostatnými dôvodmi žaloby.

V.
Konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky

35. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) rozhodol o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/117/2015-90 zo dňa 24.05.2016 (ďalej aj ako „napadnutý
rozsudok“) uznesením sp. zn. 5 Asan/2/2016 zo dňa 26.04.2018 tak, že napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č.k. 5S/117/2015-90 zo dňa 24.05.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

36. Najvyšší súd konštatoval, že krajský súd nedostatočne a nesprávne právne posúdil otázku
porušenia zásady dvojinštančnosti konania, keď si len osvojil argumentáciu žalobcu (vrátane
odkazov na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a Ústavného súdu
Českej republiky) bez toho, aby uviedol akékoľvek relevantné právne úvahy, ktoré by vychádzali z
aplikácie príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na prejednávanú vec a navyše nezohľadnil
rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu v obdobných veciach.

37. Podľa názoru Najvyššieho súdu bola daná právomoc prvoinštančného správneho orgánu a následne
žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu, konať a rozhodovať vo veci uloženia pokuty podľa
zákona o potravinách a nemohlo dôjsť k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

38. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca zúžil rozsah napadnutia rozhodnutia po vyhlásení rozsudku,
krajský súd naň nemal v odôvodnení rozhodnutia prihliadať a bol povinný sa vysporiadať so všetkými
žalobnými dôvodmi. Krajský súd preto nepostupoval procesne správne, keď akceptujúc zúženie rozsahu
napadnutia rozhodnutia správneho orgánu po vyhlásení rozsudku dňa 24.05.2016 sa v odôvodnení
svojho rozsudku vysporiadal iba s námietkou týkajúcou sa porušenia zásady dvojinštančnosti konania.

39. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 246c ods. 1 OSP v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (ust.§ 221 ods.
2 OSP) s tým, že v ďalšom konaní bude jeho úlohou dostatočne posúdiť všetky žalobné námietky, vec
náležite a v súlade s vyššie vyslovenými závermi právne posúdiť a vo veci znova rozhodnúť.

VI.
Právne posúdenie veci

40. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ustanovení
§ 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „SSP“), vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 24.06.2021 (§ 107 ods. 1  SSP)
a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

41. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Štátnej
veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2015, č.j. 971/2015 (ďalej aj
ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Stará Ľubovňa zo dňa 25.02.2015 č.j.
308/2015 a toto ako vecne správne potvrdil.



42. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané
v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu
verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia.

43. V predmetnej veci bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(OSP), podaním žaloby na súd dňa 18.05.2016, t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č.
162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (SSP).

44. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím postupoval podľa SSP, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a nahradil
OSP s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods. l a ods. 2 SSP podľa ktorého, správny súd
konanie dokončí podľa SSP s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona ostávajú zachované a nebude uplatňovať ustanovenia SSP, ak by boli v
neprospech žalobcu.

45. Podľa § 491 ods. l z SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

46. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

47. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky).

48. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,  štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

49. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

50. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

51. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

52. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

53. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „zákon o potravinách“), prevádzkovatelia sú povinní na všetkých stupňoch výroby, spracúvania a
distribúcie vrátane predaja na diaľku dodržiavať požiadavky upravené týmto zákonom a osobitnými
predpismi.

54. Podľa § 18 ods. 2 zákona o potravinách, úradnou kontrolou potravín sa overuje dodržiavanie
požiadaviek ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi v oblastiach a na účel uvedený v



odseku 1; neuplatňuje sa, ak ide o metrologickú kontrolu a metrologický dozor, veterinárne kontroly podľa
osobitného predpisu, ako aj kontrolu krmív podľa osobitného predpisu.

55. Podľa § 20 ods. 9 zákona o potravinách, zamestnanci orgánov úradnej kontroly potravín vykonávajúci
úradné kontroly potravín sú oprávnení na základe skutočností zistených úradnou kontrolou potravín
ukladať na mieste opatrenia podľa § 19 ods. 2 a opatrenia podľa odseku 12 osobitných predpisov.

56. Podľa § 23 ods. 5 zákona o potravinách, orgány úradnej kontroly potravín v rámci svojej pôsobnosti
ukladajú opatrenia a pokuty a prerokúvajú priestupky, ktoré zistia pri výkone úradnej kontroly.

57. Podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách, orgán úradnej kontroly potravín uloží právnickej
osobe alebo fyzickej osobe podnikateľovi pokutu od 100 eur do 100 000 eur, ak v rozpore s týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi porušuje zásady správnej výrobnej praxe, povinnosti a požiadavky
na hygienu výroby potravín, manipulovania s nimi a pri ich umiestňovaní na trh.

58. Podľa § 28 ods. 4 písm. a) zákona o potravinách, orgán úradnej kontroly potravín uloží právnickej
osobe alebo fyzickej osobe podnikateľovi pokutu od 1.000 eur do 500.000 eur, ak v rozpore s týmto
zákonom alebo osobitnými vyrába alebo umiestňuje na trh potraviny, ktoré nie sú bezpečné, sú zdraviu
škodlivé a nevhodné na ľudskú spotrebu alebo sú skazené.

59. Podľa § 28 ods. 9 zákona o potravinách, orgán úradnej kontroly potravín pri určení výšky pokuty
prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania, minulosť prevádzkovateľa a na to, či
ide o opakované protiprávne konanie

60. Podľa § 28 ods. 12 zákona o potravinách, na konanie o uložení pokuty sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní.

61. Podľa § 31 ods. 2 zákona o potravinách, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní okrem konania podľa § 20 ods. 9 a 12.

62. Podľa § 31 ad zákona o potravinách, prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 01.04.2015, ods.
3 - konania začaté a právoplatne neskončené do 31.03.2015 sa dokončia podľa zákona účinného do
31.03.2015.

63. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 39/2007  o veterinárnej starostlivosti (ďalej  len ako „zákon
o veterinárnej starostlivosti“), Štátna veterinárna a potravinová správa riadi, usmerňuje, koordinuje a
kontroluje28) výkon štátnej správy, ktorý uskutočňujú regionálne veterinárne a potravinové správy a
ústav kontroly veterinárnych liečiv, určuje dokumentované postupy veterinárnych kontrol podľa tohto
zákona a v súlade s osobitným predpisom29) vykonáva vnútorný audit veterinárnych kontrol, ktoré
vykonávajú regionálne veterinárne a potravinové správy a ústav kontroly veterinárnych liečiv; osobitný
predpis28) sa vzťahuje na vykonávanie vnútorného auditu primerane.

64. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) zákona o veterinárnej starostlivosti, Štátna veterinárna a potravinová správa
rozhoduje v druhom stupni vo veciach, o ktorých v prvom stupni rozhoduje regionálna veterinárna a
potravinová správa a ústav kontroly veterinárnych liečiv.

65. Podľa § 8 ods. 1 zákona o veterinárnej starostlivosti, Regionálna veterinárna a potravinová správa
je rozpočtová organizácia,26) ktorá je finančnými vzťahmi zapojená na rozpočet štátnej veterinárnej a
potravinovej správy. Sídla regionálnych veterinárnych a potravinových správ a ich územné obvody sú
uvedené v prílohe č. 2.

66. Podľa § 8 ods. 2 zákona o veterinárnej starostlivosti, na čele regionálnej veterinárnej a
potravinovej správy je riaditeľ, ktorého z úradných veterinárnych lekárov vymenúva a odvoláva ústredný
riaditeľ štátnej veterinárnej a potravinovej správy podľa osobitného predpisu.27) Riaditeľ plní funkciu
regionálneho veterinárneho lekára podľa tohto zákona. Za výkon tejto funkcie je zodpovedný hlavnému
veterinárnemu lekárovi.



67. Podľa § 8 ods. 3 zákona o veterinárnej starostlivosti, písm. a) Regionálna veterinárna a potravinová
správa vykonáva prostredníctvom veterinárnych inšpektorov a iných úradných veterinárnych lekárov
veterinárne kontroly nad dodržiavaním veterinárnych požiadaviek podľa § 3 a požiadaviek podľa
osobitných predpisov66)

68. Podľa § 8 ods. 3 písm. d) zákona o veterinárnej starostlivosti, regionálna veterinárna a potravinová
správa prejednáva priestupky, ukladá pokuty a opatrenia podľa osobitného predpisu30) na základe
skutočností zistených pri výkone svojej pôsobnosti.

69. Podľa čl. 54 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 z 29.04.2004
o úradných kontrolách uskutočňovaných s cieľom zabezpečiť overenie dodržiavania potravinového a
krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat a o starostlivosti o zvieratá v platnom znení (ďalej len
ako „Nariadenie (ES) č. 882/2004“) ak príslušný orgán zistí nedodržiavanie predpisov, bude konať tak,
aby zabezpečil, aby prevádzkovateľ situáciu napravil. Príslušný orgán bude pri rozhodovaní o tom, ako
bude konať, brať do úvahy povahu tohto nedodržiavania, ako aj minulosť príslušného prevádzkovateľa
pokiaľ ide o nedodržiavanie predpisov.

70. Podľa čl. 54 ods. 2 Nariadenia (ES) č. 882/2004, pokiaľ je to potrebné, budú súčasťou tohto
konania tieto opatrenia: a) nariadenie hygienických postupov alebo akejkoľvek inej akcie, ktorú považuje
príslušný orgán za potrebnú na zabezpečenie kŕmi vo vej a potravinovej bezpečnosti alebo dodržiavania
potravinového a krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat a o starostlivosti o zvieratá; b)
obmedzenie alebo zákaz uvádzať tieto krmivá, potraviny alebo zvieratá na trh, dovážať ich alebo
vyvážať; c) sledovanie a v prípade potreby nariadenie o stiahnutí krmív a potravín z obehu, odňatí a/
alebo ich zničení; d) povolenie použiť krmivá a potraviny na iné účely než na ktoré boli pôvodne určené;
e) pozastavenie prevádzky alebo zatvorenie celého príslušného podniku alebo jeho časti na primerané
obdobie.

71. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za vecne nesprávne a tvrdil, že rozhodnutie je nezákonné
z dôvodu, že vo veci konajúce správne orgány závažným spôsobom porušili pravidlá vedenia konania,
resp. vedenia kontroly. Tie porušenia majú spočívať predovšetkým v tom, že pri výkone kontroly
bola porušená zásada dvojinštančnosti, že dôkazy, ktoré správne orgány zhromaždili v konaní sú
nepreskúmateľné, ďalej správne orgány nezohľadnili povolené odchýlky pri kvalite potravín; že kontrola
bola vykonaná v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako
„Dohovor“) a uloženú úhrnnú pokutu vo výške 20 000 eur podľa ust. § 28 ods. 4 písm. a) zákona
o potravinách za nedostatky zistené pri úradnej kontrole potravín dňa 14.01.2015 v čase od 14.30
hod. do 20.00 hod. v prevádzkarni Kaufland Slovenská republika v.o.s., Popradská 71/1777, 064 01
Stará Ľubovňa, považoval za neprimerane vysokú a nedostatočne odôvodnenú. Pri kontrole boli zistené
a zdokumentované nedostatky v hygiene predaja a v umiestňovaní na trh potravín s poškodeným
obalom. Vzhľadom na uvedené, žalobca žiadal súd, aby preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím ako aj a postup, ktorý im predchádzal, s poukazom na to, že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu, z ktorého
vychádzajú rozhodnutia je v rozpore s obsahom spisov, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie veci, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok
dôvodov a že v konaní ŠVPS a RVPS bola taká vada, ktorá mohla ovplyvniť zákonnosť rozhodnutí.
Žalobca  navrhol, aby krajský súd obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie
a zároveň ho zaviazal na náhradu trov konania alebo alternatívne, aby zmenil rozhodnutie RVPS a
rozhodnutie ŠVPS tak, že pokuta uložená žalobcovi vo výške 20 000 eur sa znižuje na 3 500 eur a
zároveň žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.

72. Žalovaný zastával názor, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, nakoľko  vychádzalo zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci, ktorý zakladá administratívno-právnu zodpovednosť žalobcu, je
zrozumiteľné a obsahuje všetky predpísané náležitosti a že jeho postup bol v súlade so zákonom o
potravinách, Správnym poriadkom a právnymi predpismi EÚ a že bolo vydané  príslušným orgánom a
preto navrhol, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú.

73. Úlohou správneho súdu v prejednávanej veci bolo vzhľadom na rozsah žalobných dôvodov a
procesnú obranu žalovaného, ako aj na záväzný právny názor uvedený v rozhodnutí najvyššieho súdu v
tejto veci, preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia a to najmä, posúdiť či postupom žalovaného



a prvostupňového orgánu došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, ako preskúmať dôvodnosť
ostatných námietok žalobcu.

74. K námietke porušenia zásady dvojinštančnosti konania žalovaným, správny súd uvádza, že
predmetná kontrola bola vykonávaná konkrétnymi poverenými kontrolórmi,  pričom Štátna veterinárna a
potravinová správa mohla poveriť  aj kontrolórov z inej regionálnej správy mimo kontrolovanej prevádzky
ako aj svojich  kontrolórov v zmysle ust. § 6 ods. 2 písm. a) zákona o veterinárnej starostlivosti. Správny
súd ďalej uvádza, že vo vzťahu k uvedenej námietke nemá právny význam to, že v Zázname o úradnej
kontrole je uvedená v záhlaví  Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky, nakoľko
predmetnú úradnú kontrolu vykonali poverení kontrolóri traja kontrolóri regionálnej a potravinovej správy
(Y., R., Y.I.) a jeden kontrolór zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky, ktorí sú
menovite uvedení v zázname o úradnej kontrole zo dňa 14.01.2015 a ktorí aj tento záznam podpísali.
Správny súd uvádza, že právomoc žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu vyplýva z ust.
§ 6 ods. 2 písm. c), § 8 zákona o veterinárnej starostlivosti, v nadväznosti na právnu úpravu ust. § 21
písm. c) a z ust. § 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách, keď explicitne nevyplýva právomoc ukladať
pokuty, len právomoc rozhodovať v druhej inštancii o veciach, v ktorých v prvej inštancii rozhodovala
príslušná regionálna veterinárna a potravinová správa. V nadväznosti na uvedené, správny súd dospel
k záveru, že v danom prípade, bola daná právomoc prvostupňového orgánu konať a rozhodovať vo
veci uloženia pokuty podľa zákona o potravinách a následne žalovaného ako druhostupňového orgánu
konať v medziach ustanovených zákonom o potravinách ako aj príslušných zákonných predpisov, a
teda nemohlo dôjsť k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, nakoľko nenastala situácia, že by
v prejednávanej veci rozhodovali orgány, ktorým na to nebola daná právomoc, tak ako to žalobca
namietal. Rovnaký názor zastával aj Najvyšší súd v  rozhodnutí, ktorým zrušil rozsudok v tejto veci a
ktorý v svojom rozhodnutí uviedol, že v danom prípade bola daná právomoc prvoinštančného správneho
orgánu a následne žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu, konať a rozhodovať vo veci
uloženia pokuty podľa zákona o potravinách a nemohlo dôjsť k porušeniu zásady dvojinštančnosti
konania a nenastala situácia, že by v prejednávanej veci rozhodovali orgány, ktorým na to nebola
daná právomoc, tak ako žalobca namietal v doplnení dôvodov odvolania. Pokiaľ sa týka právneho
posúdenia otázky, či postupom žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, t.j. orgánov úradnej
kontroly potravín došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, najvyšší súd dal do pozornosti aj
rozsudok sp.zn. 5Sžo/44/2016 zo dňa 29.01.2018, v ktorom konštatoval, že „výkon inšpekcie potravín
predstavuje kontrolnú činnosť, ktorá v sebe zahŕňa obstarávanie podkladov pre vydanie rozhodnutia,
pričom túto činnosť nemožno zamieňať s rozhodovacou činnosťou, ktorá je zákonom zverená orgánom
úradnej kontroly potravín a preto výkonom inšpekcie potravín v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť
k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.“ Zároveň najvyšší súd poukazoval na obdobné veci, ktoré
už boli predmetom odvolacieho konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn.
6Sžo/262/2015 zo dňa 27.09.2017 a sp.zn. 6Sžo/22/2016 zo dňa 24.01.2018). V kapitole II. oddiel 4
článku 14 bod 2 nariadenie definuje nebezpečné potraviny ako tie, ktoré sú zdraviu škodlivé a nevhodné
pre ľudskú spotrebu. V ust. § 18 ods. 1 písm. a) zákona o potravinách zákonodarca upravil, že úradná
kontrola potravín sa vykonáva na všetkých stupňoch výroby, spracúvania potravín a ich distribúcie.
V ust. § 21 zákona o potravinách vymedzil organizáciu úradnej kontroly potravín, keď upravil, že
orgánmi štátnej správy vo veciach úradnej kontroly potravín sú Štátna veterinárna a potravinová správa
a regionálne veterinárne a potravinové správy, s odkazom na ustanovenie § 6 zákona o veterinárnej
starostlivosti. V ust. § 6 zákona o veterinárnej starostlivosti zákonodarca upravil kompetencie regionálnej
veterinárnej a potravinovej správy (ust. § 8 zákona o veterinárnej starostlivosti) a štátnej veterinárnej a
potravinovej správy (ust. § 6 zákona o veterinárnej starostlivosti). Najvyšší súd konštatoval, že krajský
súd nedostatočne a nesprávne právne posúdil otázku porušenia zásady dvojinštančnosti konania, keď
si len osvojil argumentáciu žalobcu (vrátane odkazov na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky) bez toho, aby uviedol akékoľvek relevantné
právne úvahy, ktoré by vychádzali z aplikácie príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na
prejednávanú vec a navyše nezohľadnil rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu v obdobných veciach.
Preto správny súd považoval túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

75. V nadväznosti na vyššie uvedené, ako preto nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu
o nezákonnosti kontroly, keď právomoc k výkonu úradnej kontroly potravín, pri kontrole povinnosti, pri
výrobe potravín, manipulácii s nimi a ich umiestnení na trh, vyplýva pre žalovaného z ust. § 18 ods. 1
a 2, ust, § 21 písm. c) a ust. § 23 ods. 1 zákona o potravinách, ako aj z Nariadenia (ES) č. 882/2004,
nakoľko ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o potravinách vylučuje aplikáciu nariadenia č. 882/2004 len na



vykonávanie úradných kontrol na overovanie dodržiavania predpisov o organizovaní spoločného trhu s
poľnohospodárskymi výrobkami. Z článku 1 bod 1 Nariadenia (ES) č. 882/2004, ktoré nie je z aplikácie
zákona o potravinách vylúčené, je zrejmé, že úradná kontrola podľa tohto nariadenia sa vykonáva aj
na zaručenie spravodlivých postupov v oblasti obchodu s krmivami a potravinami a ochranu záujmov
spotrebiteľov vrátane označovania krmív a potravín a iných foriem informácií pre spotrebiteľa (článok
1 bod 1 písm. b) Nariadenia (ES) č. 882/2004). Citované nariadenie 882/2004 prenecháva národným
vládam úpravu orgánov a ich kompetenciu, pri úradných kontrolách. Zákon o potravinách právomoc
vykonávať úradné kontroly potravín delegoval na orgány vymedzené v jeho ust. § 21. Z uvedeného
vyplýva, že orgány, ktoré sú kompetentné vykonávať úradnú kontrolu potravín sú Štátna veterinárna
a potravinová správa Slovenskej republiky a jednotlivé regionálne veterinárne a potravinové správy a
to prostredníctvom  zamestnancov - kontrolórov - inšpektorov. Zo zákona o veterinárnej starostlivosti -
ust. § 6 ods. 3 písm. a), zo zákona o potravinách - ust. § 18 ods. 1, 2, v ust. § 21 ods. 1 písm. d) a
ust.  § 23 vyplýva, že kontrolu potravín sú kompetentní vykonávať príslušná regionálna a veterinárna a
potravinová správa, za ktorú konajú jej jednotliví zamestnanci - inšpektori.

76. K námietke žalobcu, že posudzovanie ovocia a zeleniny malo byť vyhodnotené podľa vykonávacieho
Nariadenia komisie (EÚ) č. 543/2011 a nie podľa Nariadenia (ES) č. 178/2012, správny súd uvádza, že
ovocie a zelenina sú v zmysle ust. § 2 písm. a) zákona o potravinách a čl. 2 Nariadenia (ES) č. 178/2002
potravinou a teda predpisy v oblasti potravinového práva sú rovnako uplatniteľné u ich prvovýrobcov,
dovozcov, distribútorov ako aj u samotných predajcov ovocia a zeleniny. Preto je potrebné mať na
zreteli, že potraviny, teda aj ovocie a zelenina, sa hodnotia z dvoch aspektov, a to z hľadiska kvality a
z hľadiska bezpečnosti. V konaní bol preukázané zo Záznamu o úradnej kontrole potravín, že v danom
prípade bola úradná kontrola potravín zo dňa 14.01.2015, vykonaná v zmysle zákona o potravinách.
Podľa čl. 17 vykonávacieho Nariadenia (EÚ) č. 543/2011, pokiaľ ide o sektory ovocia a zeleniny a
spracovaného ovocia a zeleniny, kontroly zhody ustanovené v tejto kapitole s výnimkou kontroly v
mieste maloobchodného predaja konečnému spotrebiteľovi, sa vykonávajú, ak nie je v tomto nariadení
ustanovené inak, v súlade s kontrolnými metódami ustanovenými v prílohe V., pričom členské štáty
ustanovia osobitný program kontroly zhody v mieste maloobchodného predaja konečným spotrebiteľom.
Z uvedeného teda vyplýva, že Úradné kontroly ovocia a zeleniny je možné vykonávať podľa zákona
o potravinách (z hľadiska bezpečnosti potravín definovanej v čl. 14 Nariadenia (ES) č. 178/2002), ako
aj podľa zákona č. 491/2001 Z.z. o organizácii trhu s vybranými poľnohospodárskymi výrobkami v
znení neskorších predpisov (z hľadiska kvality definovanej v Nariadení (EÚ) č. 543/2011). O spôsobe
výkonu úradnej kontroly potravín rozhoduje štatutárny zástupca orgánu úradnej kontroly potravín, t.j.
riaditeľ RVPS a nie je v kompetencii kontrolovaného subjektu, aby si vybral zákon, podľa ktorého chce
byť kontrolovaný. Vzhľadom k tomu, že úradná kontrola potravín, ktorej výsledky sú predmetom tohto
konania, bola vykonávaná v zmysle zákona o potravinách, z právneho hľadiska nie je možné pri jej
výkone vyhodnocovať potraviny na Nariadenie Komisie (EÚ) č. 543/2011. Preto správny súd považoval
túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

77. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia čl. 8 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na ochranu
súkromia a nedotknuteľnosť obydlia, pričom štátny orgán nemôže do tohto práva zasahovať akýmkoľvek
svojvoľným a nekontrolovateľným spôsobom - iba ak je to v súlade so zákonom a je to v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, ochrany práv a slobôd, správny súd uvádza, že v konaní
nebolo preukázané, že pri úradnej kontrole boli porušené alebo dotknuté práva žalobcu na ochranu
súkromia a ochranu práva na spravodlivý proces, nakoľko kontrolný orgán pri výkone kontroly svojimi
aktivitami nijako nezasahoval do súkromnej sféry žalobcu. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje,
že je v súlade  so zákonom vykonávať úradné kontroly potravín bez predchádzajúceho ohlásenia, bez
akéhokoľvek povolenia a súhlasu ďalšieho orgánu vo frekvenciách stanovených určeným spôsobom s
vymedzeným oprávnením zamestnancov orgánu úradnej kontroly potravín vstupovať v prevádzkovom
čase aj mimo prevádzkového času do priestorov, v ktorých sa preukázateľne zdržiavajú osoby a v
ktorých sa potraviny vyrábajú, manipuluje sa s nimi alebo sa umiestňujú na trh. Preto žalovaný túto
námietku žalobcu neuznal. Preto správny súd považoval túto námietku žalobcu za nedôvodnú. Správny
súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu voči nedostatočnému odôvodneniu výšky uloženej pokuty a
jej neprimeranosti ohľadom jej výšky z hľadiska jej neprimeranosti a dospel k záveru, že výška pokuty
20 000 eur bola stanovená a odôvodnená správne podľa závažnosti porušenia zákona, čo podrobne
uviedol správny orgán v prvostupňovom rozhodnutí ako aj druhostupňový orgán, ktoré pri preskúmavaní
výšky uloženej pokuty vychádzali zo základných rovín pôsobenia sankcie, a to individuálnej a generálnej,



pričom v preskúmavanej veci nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchaniu
deliktu. Vo sfére žalobcu má uložená pokuta plniť úlohu výchovnú, represívnu, ale aj postihovať za
protiprávne konanie a preto, je žiaduce, aby bola citeľná v majetkovej sfére páchateľa správneho
deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila
svoj účel. Pokuta v uloženej výške takúto funkciu spĺňa, plní aj preventívnu úlohu najmä vo vzťahu
k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie), ktorých musí mať silu
odradiť od protiprávneho postupu. (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo
163/2010 zo dňa 02.06.2011). Žalobca bol povinný dodržiavať všetky zákonom stanovené podmienky
a za ich dodržiavanie zodpovedá objektívne, tzn. bez ohľadu na akékoľvek okolnosti, ktoré spôsobili
ich porušenie. Zavinenie sa v tomto prípade neskúma. Správny súd poznamenáva, že žalovaný tiež
skúmal, či v minulosti mu boli uložené pokuty za porušovanie zákona a teda, či sa opakovane dopustil
protiprávneho konania. V konaní bolo zistené, že žalobcovi boli opakovane uložené pokuty za porušenie
právnych predpisov. Správny súd mal za to, že uložená pokuta žalovaným žalobcovi, a to vo výške 20
000 eur mu bola uložená na spodnej hranici sadzby, ktorá sa pohybuje od 1 000 eur do 500 000 eur a teda
nie je pokutou likvidačnou a ani nevybočuje z medzí ustanovených zákonom. Správny súd konštatuje,
že pri ukladaní pokuty bolo zohľadnené, že žalobca umiestňoval na trh nebezpečné potraviny, na ktorých
bol zistený vysoký výskyt plesne a hniloby a  hlbokozmrazené potraviny s porušeným obalom a vákuom,
t. j. umiestňoval ich nehygienickým spôsobom. Správny súd uvádza, že pri  ukladaní pokuty žalobcovi
bola zohľadnená aj minulosť prevádzkovateľa a nakoľko doteraz ukladané pokuty svoj výchovný účel
nesplnili, a preto nebol dôvod uložiť mu nižšiu pokutu. Preto správny súd považoval túto námietku
žalobcu za nedôvodnú.

78. Súd vo vzťahu k vyššie uvedenému k porušeniu čl. 8 Dohovoru v súlade s ustanovením § 140
SSP zároveň odkazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Sžo/262/2015 zo dňa 27.09.2017. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd uviedol, že:

„Článok 8 dohovoru zakotvuje právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života (korešponduje
s článkom 11 Listiny základných práv a slobôd a s článkom 21 Ústavy Slovenskej republiky), pričom
sa jedná o právo, ktoré nie je absolútne (článok 8 ods. 2 dohovoru a článok 15 dohovoru), možno ho
obmedziť. Zo znenia článku 8 dohovoru ďalej vyplýva, že sú ním chránené štyri súvisiace záujmy -
súkromie, rodinný život, obydlie a korešpondencia. Žalobca namieta zásah žalovaného (štátu) do jeho
obydlia - podnikateľských priestorov.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej v texte ako „európsky súd\") definoval vo svojej rozhodovacej
činnosti pojem obydlie ako miesto, fyzicky vymedzené územie, kde sa rozvíja súkromný a rodinný
život (Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva E. proti Taliansku z 02.11.2006, sťažnosť č.
59909/00). Vnímanie pojmu obydlie vo vzťahu k rozvíjaniu súkromného a rodinného života je v zmysle
rozhodovacej činnosti európskeho súdu vedúcim princípom pri jeho výklade v súvislosti s aplikáciou
článku 8 dohovoru (X., J. In: X., J., X., D., X., J., U., M. Europská úmluva o lidských právech. Komentář.
1. vydání. R. : C. H. U., 2012, s. 874 a nasl.). V Rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Société
Colas Est proti Francúzsku zo 16.04.2002, sťažnosť č. 37971/97, na ktorý poukazuje aj žalobca, však
európsky súd z tejto línie vybočil a uviedol bez bližšieho zdôvodnenia, že nastal čas rozhodnúť, že
za istých okolností práva garantované článkom 8 dohovoru môžu byť vyložené tak, že zahŕňajú aj
právo na rešpektovanie registrovaného sídla spoločnosti, jeho pobočiek a iných obchodných priestorov
(bližšie pozri aj POPOVIC, D. Protection of business premises under the European Convention on
Human Roghts. Constitutional Law Review, 2009, č. 1). Prejudikatúrou k tomuto rozhodnutiu bol najmä
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Q. proti Nemecku zo 16.12.1992, sťažnosť č.
13710/88).
Obdobný prístup k širšiemu výkladu pojmu obydlie zastáva i Spolkový Ústavný Súd Nemecka, podľa
ktorého pojem obydlie (Wohnung) v zmysle článku 13 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland,
ktorým je garantované právo na nedotknuteľnosť obydlia, treba vykladať tak, že zahŕňa aj predajne,
kancelárske priestory, prevádzkarne živností, remeselnícke výrobne, sklady a iné miesta, kde sa
vykonáva pracovná či podnikateľská činnosť. Nemecká doktrína vychádza z názoru, že autonómne
napĺňanie súkromného života a pracovné aktivity spolu úzko súvisia a nemožno ich od seba oddeliť.
Dokonca ani otvorenie obchodných priestorov verejnosti nevedie k strate ich nedotknuteľnosti obydlia
(bližšie pozri J., H., X., F., Y., Ch.: Kommentar zum GG, Band I., 5. vyd., Verlag A. T., J. 2005).
Odvolací súd preto súhlasí s názorom vysloveným žalobcom, že právo na rešpektovanie súkromného
života sa neaplikuje na právnické osoby v celej šírke, avšak i právnické osoby sú nositeľmi práva na
nedotknuteľnosť obydlia - podnikateľských priestorov. Odvolací súd nie je bezpochyby (mimo rozumnú



pochybnosť) presvedčený o tom, že len samotnú úradnú kontrolu potravín možno považovať za
zásah v zmysle článku 8 dohovoru. I napriek tomu v konkrétnom prípade pristúpil k vykonaniu testu
proporcionality, ktorý ako metodologický a analytický koncept slúži na to, aby súd mohol posúdiť, či zásah
do práva alebo slobody je alebo nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s Listinou základných
práv a slobôd, resp. s dohovorom (konkrétny test). Odvolací súd však v úvode poukazuje na Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 02.02.2016, sp.zn. 4Sžnz 5/2015, podľa ktorého vykonanie
úradnej kontroly potravín v súlade so zákonom nie je samo o sebe porušením práva na rešpektovanie
súkromného života podľa článku 8 dohovoru.
Odvolací súd je toho názoru, že namietané obmedzenie práva bolo vykonané na základe zákona o
potravinách a zákona o veterinárnej starostlivosti - právnych predpisov, ktoré musia spĺňať podmienky ich
dostupnosti a predvídateľnosti. Dostupnosťou právneho predpisu treba rozumieť nielen teoretickú, ale i
faktickú možnosť sa s ním oboznámiť. Zákon o potravinách bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky v čiastke 51/1995 v súlade so zákonom č. 1/1993 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Zákon o veterinárnej starostlivosti bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v čiastke
28/2007, taktiež v súlade so zákonom č. 1/1993 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Jednotlivé
zákony, ktoré novelizovali zákon o potravinách a zákon o veterinárnej starostlivosti boli taktiež vyhlásené
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v súlade so zákonom č. 1/1993 o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky a zákonom č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vo vzťahu k faktickej možnosti oboznámenia sa so zákonom
o potravinách a zákonom o veterinárnej starostlivosti odvolací súd uvádza, že žalobca mal možnosť
bezplatného prístupu k aktualizovanému zneniu zákona na portáli www.slov-lex.sk <http:// www.slov-
lex.sk> a v minulosti na portáli www.jaspi.justice.gov.sk <http://www.jaspi.justice.gov.sk>, ale aj možnosť
získania aktualizovaného znenia zákona v listinnej alebo elektronickej podobe za primeraný poplatok. Vo
vzťahu k predvídateľnosti treba uviesť, že v zmysle rozhodovacej činnosti európskeho súdu má byť právo
formulované s dostatočnou presnosťou, aby umožňovalo - v prípade potreby s príslušnou pomocou
- predvídať, v miere určenej okolnosťami prípadu, dôsledky, ktoré môže mať dané konanie (pozri
Rozsudok veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci E. a ďalší proti R. zo 17.02.2004,
sťažnosť č. 44158/98). V danom prípade nie sú odvolaciemu súdu známe pochybnosti o výklade zákona
o potravinách a zákona o veterinárnej starostlivosti vo vzťahu k uplatňovaniu článku 8 dohovoru pri
výkone úradnej kontroly potravín už s poukazom na vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Rovnako odvolací súd nemá vedomosť o judikatórnych odklonoch, obsahovo
rozpornej judikatúre, či prekročení právomoci súdu pri rozhodovacej činnosti vo vzťahu k aplikácii
zákona o potravinách a zákona o veterinárnej starostlivosti vo vzťahu k porušeniu článku 8 dohovoru pri
výkone úradnej kontroly potravín. Podmienku svojvoľnej aplikácie v súlade s rozhodovacou činnosťou
európskeho súdu bude skúmať odvolací súd až pri teste proporcionality stricto sensus (pozri Rozsudok
veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva S. a J. proti Spojenému kráľovstvu z 04.12.2008,
sťažnosť č. 30562/04). Po vykonaní testu legality dospel odvolací súd k záveru, že podmienky pre jeho
úspešnosť boli splnené a pristúpil k ďalšiemu kroku testu proporcionality. V teste nevyhnutnosti odvolací
súd skúma, či obmedzenie predmetného práva bolo vykonané v nevyhnutnej miere v demokratickej
spoločnosti. Nevyhnutnosť treba v zmysle ustálenej judikatúry európskeho súdu posudzovať ako
„naliehavú spoločenskú potrebu\" pre vykonanie zásahu. Rozsah posudzovania naliehavej spoločenskej
potreby však vždy ovplyvňuje povaha cieľov obmedzenia a povaha činností, ktoré majú obmedzovať
predmetné právo. Odvolací súd zastáva konštantne názor, že len výnimočne možno tvrdiť, že úradná
kontrola zameraná na dodržiavanie podmienok stanovených v zákone o potravinách nie je nevyhnutná,
nakoľko nedodržiavaním ustanovení zákona o potravinách môže dôjsť k priamemu ohrozeniu, či
poškodeniu ľudského zdravia a života. Ľudské zdravie a ľudský život podliehajú najvyššej ochrane a
je preto viac ako nevyhnutné, aby dochádzalo k častým a intenzívnym kontrolám, ktorých cieľom je
predchádzať ohrozeniu, či poškodeniu života a zdravia. Vo vzťahu k pojmu demokratická spoločnosť je
potrebné splniť dva znaky, a to toleranciu a veľkorysosť (viac v Rozsudku pléna Európskeho súdu pre
ľudské práva z 22.10.1981 vo veci D. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 7525/76). Súd je však
povinný skúmať aj to, či zákonná úprava a prax poskytuje jednotlivcovi zodpovedajúce a účinné záruky
pre zneužitie práva (Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Y. proti Rusku zo 07.06.2007,
sťažnosť č. 71362/01). Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že v tomto prípade vnútroštátne právo oprávňuje
orgány úradnej kontroly potravín vykonať vstup do prevádzky ako aj kontrolu bez súdneho príkazu.
Inšpektori v prejednávanej veci postupovali plne v zmysle oprávnení, ktoré im priznáva zákon o
potravinách. Zamestnanci orgánov úradnej kontroly potravín vykonávajúci úradné kontroly potravín sú
pri výkone kontroly oprávnení vstupovať v prevádzkovom čase do priestorov, v ktorých sa potraviny
vyrábajú, manipuluje sa s nimi alebo sa umiestňujú na trh, požadovať od prevádzkovateľa vysvetlenie,



informácie, údaje, doklady a iné písomnosti na výkon kontroly a nazerať do nich a vyhotovovať
fotografickú dokumentáciu, ak to považujú za potrebné; ak sú tieto súčasťou obchodného tajomstva, sú
zamestnanci orgánov úradnej kontroly potravín povinní o týchto skutočnostiach zachovávať mlčanlivosť
(§ 20 ods. 8 zákona o potravinách), a preto výklad prezentovaný žalobcom v súvislosti so zásahom do
súkromia právnickej osoby kontrolnými orgánmi v obchodných priestoroch súd považuje za nesprávny.
Zákon o potravinách navyše umožňuje, aby sa dotknutý subjekt mohol v prípade, ak je toho názoru, že
prišlo k porušeniu zákona pri úradnej kontrole potravín v prevádzke hneď, najneskôr do piatich dní od
realizácie kontroly, brániť podaním námietok (§ 20 ods. 11 zákona o potravinách). A v konaní o námietke
možno preskúmať aj všetky výhrady, ktoré súvisia s postupom žalovaného pri úradnej kontrole potravín.
Odvolací súd taktiež konštantne uvádza, že v prípadoch, v ktorých zákon nevyžaduje súhlas súdu na
vstup do prevádzky právnických osôb, možno nedostatok súhlasu súdu na prehliadku vyvážiť súdnou
kontrolou zákonnosti a nevyhnutnosťou šetrenia vykonanou ex post facto (pozri Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 02.02.2016, sp.zn. 4Sžnz 5/2015).

Test vhodnosti a racionálneho prepojenia v sebe zahŕňa požiadavku, aby obmedzenie predmetného
práva sledovalo právom aprobovaný cieľ a existovalo racionálne prepojenie medzi týmto cieľom a
obmedzením predmetného práva. Cieľom vykonávania úradných kontrol potravín je podľa názoru
odvolacieho súdu najmä ochrana života a zdravia spotrebiteľov, sekundárne však aj ochrana verejného
zdravia. Článok 8 ods. 2 dohovoru umožňuje štátnym orgánom zásah do výkonu tohto práva okrem
iného aj z dôvodu ochrany zdravia a ochrany verejnej bezpečnosti. Na základe toho považuje odvolací
súd za preukázané, že vo vzťahu k vykonávaniu úradnej kontroly potravín existuje právom aprobovaný
cieľ. Tento cieľ možno bezpochyby dosiahnuť vykonávaním pravidelných úradných kontrol potravín.
V zmysle ustálenej judikatúry pritom nie je potrebné sledovať efektívnosť úradných kontrol potravín,
ale len empirické a faktické ukazovatele. Po vykonaní testu vhodnosti a racionálneho prepojenia
dospel odvolací súd k záveru, že podmienky pre jeho úspešnosť boli splnené. Žalobca je obchodná
spoločnosť s celoslovenskou pôsobnosťou. Je jednou z najrozšírenejších obchodných sietí na území
Slovenskej republiky, ktorej predmetom podnikania je aj predaj potravinárskych výrobkov (potravín),
ktorý predstavuje nezanedbateľnú zložku predmetu podnikania. Jedná sa o obchodný reťazec, ktorý
je desaťročia na slovenskom trhu etablovaný a neustále rozširuje svoje prevádzky. Žalobca je
podnikateľským subjektom, ktorý v súvislosti s predajom potravín rôzneho druhu musí dodržiavať
právne normy upravujúce predaj, manipuláciu, uskladňovanie, ako i iné nakladanie s potravinami.
Dodržiavanie noriem upravujúcich bezpečnosť a hygienu potravín vyplýva žalobcovi nielen zo slovenskej
právnej úpravy a únijného práva, ale je aj východiskom pre zabezpečenie dobrého mena žalobcu ako
obchodníka, najmä v spotrebiteľskej verejnosti.
Práve nosný predmet podnikania žalobcu kladie na neho dôsledné si plnenie povinností v súvislosti s
dodržiavaním všetkých relevantných právnych predpisov upravujúcich bezpečnosť a hygienu potravín.
Práve uvedené skutočnosti a pozícia žalobcu kladú na žalobcu požiadavky prísneho dodržiavania
bezpečnosti a hygieny potravín, s ktorými nakladá. Pozícia žalobcu preto logicky musí prevýšiť jeho
právo na súkromie (v súvislosti s podnikateľskými priestormi žalobcu), najmä v súvislosti s kontrolnou
činnosťou štátnych orgánov v oblasti bezpečnosti a hygieny potravín. Preto nemohlo dôjsť v prípade
žalobcu k porušeniu práva žalobcu na súkromie (článok 8 odstavec 1 Dohovoru), v teste proporcionality,
ktorú odvolací súd v prejednávanej veci vykonal a nemohlo byť toto právo žalobcu nadradené nad
ochranou zdravia verejnosti (článok 8 odstavec 2 Dohovoru). Čo iné, než ochrana zdravia občanov
(spotrebiteľov), môže byť nadradené právu žalobcu na súkromie, keď žalobca s komoditou - potraviny
podniká. O iné vyhodnotenie testu proporcionality by sa jednalo v prípade, keby predmetom podnikania
žalobcu bol predaj iných výrobkov, než potravín, napríklad elektroniky, strojárskych výrobkov a podobne.
Na základe vyššie uvedeného podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že vykonávanie úradných
kontrol potravín a odber vzoriek vykonávajú v rámci svojho pôsobenia regionálne veterinárne a
potravinové správy prostredníctvom inšpektorov a ich vykonávaním v súlade so zákonom o potravinách,
tak ako tomu bolo v prejednávanom prípade nemohlo byť porušené v danej veci právo na súkromie
podľa článku 8 dohovoru. Taký výklad, aký uvádza žalobca by nepochybne šiel nad rámec jeho dikcie,
pretože keby tomu tak bolo, každý spotrebiteľ by už vstupom do prevádzky zasiahol do súkromia a
nedotknuteľnosti žalobcu, čo by bolo v rozpore so samotným účelom ním vykonávanej činnosti, ktorou je
predaj potravín. Odvolací súd preto považuje úradnú kontrolu potravín vykonanú 14.01.2014 v čase od
15.00 hod. do 21.15 hod. v prevádzkovej jednotke za zlučiteľnú s obmedzením práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa článku 8 ods. 2 dohovoru, ktoré prislúcha žalobcovi.“



79. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu voči nedostatočnému odôvodneniu výšky uloženej
pokuty a jej neprimeranosti ohľadom jej výšky z hľadiska jej neprimeranosti a dospel k záveru, že
výška pokuty 20 000 eur bola stanovená a odôvodnená správne podľa závažnosti porušenia zákona,
čo podrobne uviedol správny orgán v prvostupňovom rozhodnutí ako aj druhostupňový orgán, ktoré
pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty vychádzali zo základných rovín pôsobenia sankcie, a to
individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanej veci nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej
výške vo vzťahu k spáchaniu deliktu. Vo sfére žalobcu má uložená pokuta plniť úlohu výchovnú,
represívnu, ale aj postihovať za protiprávne konanie a preto, je žiaduce, aby bola citeľná v majetkovej
sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa
nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Pokuta v uloženej výške takúto funkciu spĺňa, plní aj
preventívnu úlohu najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne
pôsobenie), ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho postupu. (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo 163/2010 zo dňa  02.06.2011). Žalobca bol povinný dodržiavať
všetky zákonom stanovené podmienky a za ich dodržiavanie zodpovedá objektívne, tzn. bez ohľadu
na akékoľvek okolnosti, ktoré spôsobili ich porušenie. Zavinenie sa v tomto prípade neskúma. Správny
súd poznamenáva, že žalovaný tiež skúmal, či v minulosti mu boli uložené pokuty za porušovanie
zákona a teda, či sa opakovane dopustil protiprávneho konania. V konaní bolo zistené, že žalobcovi
boli opakovane uložené pokuty za porušenie právnych predpisov. Správny súd mal za to, že uložená
pokuta žalovaným žalobcovi, a to vo výške 20 000 eur mu bola uložená na spodnej hranici sadzby,
ktorá sa pohybuje od 1 000 eur do 500 000 eur a teda nie je pokutou likvidačnou a ani nevybočuje
z medzí ustanovených zákonom. Správny súd konštatuje, že pri ukladaní pokuty bolo zohľadnené,
že žalobca umiestňoval na trh nebezpečné potraviny, na ktorých bol zistený vysoký výskyt plesne a
hniloby a hlbokozmrazené potraviny s porušeným obalom a vákuom, t.j. umiestňoval ich nehygienickým
spôsobom. Správny súd má za to, že pri posúdení uloženej pokuty žalovaný zobral do úvahy všetky
skutočnosti, dôkazy a argumenty, rešpektoval účel aplikovaných predpisov a prihliadal aj na špecifiká
tohto konkrétneho prípadu a že pri určení výšky pokuty zohľadnil aj minulosť žalobcu, ktorej skúmaním
bolo preukázané, že v kontrolovanej prevádzkarni sa v predchádzajúcom období vyskytli problémy so
zabezpečením dodržiavania povinností v oblasti potravinového práva a nakoľko doteraz ukladané pokuty
svoj výchovný účel nesplnili, a z tohto dôvodu nebol dôvod, uložiť mu nižšiu pokutu. Preto správny súd
považoval túto námietku žalobcu za nedôvodnú. Správny súd zo strany prvostupňového orgánu nezistil
porušenie právnych predpisov a ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by
boli dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

80. Preto námietky uvádzané žalobcom nemajú vplyv na posúdenie jeho zodpovednosti za uvedené
protiprávne konanie, nemenia zistený stav, skutkové okolnosti a právne posúdenie veci, nakoľko neboli
predložené žiadne relevantné dôkazy, ktoré by vyvracali zistenia orgánu úradnej kontroly potravín.

81. Napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky obsahové a formálne náležitosti určené v ust. § 47 Správneho
poriadku, a preto správny súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

82. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a po oboznámení
sa s pripojeným administratívnym spisom a súdnym spisom, správny súd zastáva názor, že v konaní
boli vykonané potrebné dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci a jeho zistenie na jej
posúdenie považuje za dostačujúce a za nesporné tak, ako ho v podrobnostiach opísali orgány verejnej
správy v oboch inštanciách v ich rozhodnutiach. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané na základe riadne
zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Zároveň má správny súd za to, že orgány
verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného
dodržiavania základných práv a slobôd. Možno teda konštatovať, že žalovaný sa s námietkami žalobcu
v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal, pričom  nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie
ktorej by zostalo na správnom súde. Správny súd preto žalobné dôvody vyhodnotil ako nedôvodné,
ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím, ktoré považoval za vydané v súlade so zákonom a preto niet dôvodu na ich zrušenie.

83. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, a preto ju v zmysle ust. § 190 SSP zamietol.



84. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému
žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania
nepriznal.

85. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 30 dní  od jeho doručenia, na
Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doničené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}