Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/89/2018 z 29. 9. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. septembra 2020, sp. zn. 2Co/89/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1316212788.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/89/2018 | ECLI:SK:KSBA:2020:1316212788.1 | 2020-09-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/947db884-c7e5-48e7-8bca-92cc79245794 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1316212788.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/89/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316212788
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316212788.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom: Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate s.r.o. so sídlom:
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti žalovanej: H. K., K.Á. X.XX.XXXX, I. V.: Y. XXX, štátny
občan Slovenskej republiky, o zaplatenie 295,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III, č. k. 44C/200/2016 - 33 zo dňa 12.2.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 44C/200/2016 - 33 zo dňa 12.2.2018
v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 44C/200/2016 - 33 zo dňa
12.2.2018 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 60,- eur s úrokom z omeškania 8% ročne od
17.11.2013 do zaplatenia (výrok I). Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok II). Žalovanej priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 60 % (výrok III).

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa
21.11.2012 zmluvu o úvere č. 10650052, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej v hotovosti
úver 350,- eur, ktorý mala žalovaná spolu s poplatkom vo výške 346,- eur vrátiť v 12 mesačných
splátkach po 58,- eur, počnúc dňom 17.12.2012. Spolu mala žalovaná zaplatiť žalobcovi 696,- eur. Zo
zmluvy nevyplýva konečná splatnosť úveru, výška úrokovej sadzby a priemerná RPMN. Z úverového
dlhu zaplatila žalovaná žalobcovi 290,- eur.

3.Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2 písm. f),
i), y), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 517 zákona č. 40/1964 Zb.
- Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ). Dospel k záveru, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy konala ako
spotrebiteľ, uzavretá zmluva je preto spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa použijú ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Takáto zmluva musí vykazovať podstatné náležitosti
vyžadované týmto zákonom (§ 9 ods. 2 písm. f/, i/, y/). Keďže zmluva o poskytnutí úveru neobsahuje
dojednanie o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského
úveru a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú
ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a úver bol poskytnutý v hotovosti (§ 9 ods. 2 písm. f), i) a
y), § 11 ods. 1 písm. e) zák. č. 129/2010 Z.z.) vyhodnotil súd prvej inštancie prejednávaný úverový vzťah
ako úver bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu ktorého potom žalovaná žalobcovi dlhuje 60,- eur, ako
rozdiel úverovej istiny 350,- eur a uhradenej istiny 290,- eur. Žalovaná svoj dlh žalobcovi včas nezaplatila,



dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal v
zmysle citovaných zákonných ustanovení aj požadovaný úrok z omeškania 8% ročne z priznanej istiny
60,- eur od 17.11.2013, t. j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti celého záväzku.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP) a zohľadnil pomer úspechu strán sporu.

5. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Súdu prvej inštancie vytýka, že mu nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že v tomto
prípade ide o vzťah, ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom. Dohoda o voľbe Obchodného zákonníka
môže byť súčasťou zmluvných ustanovení vo forme odkazu na relevantné ustanovenia Obchodného
zákonníka, môže byť formulovaná ako osobitné ustanovenie zmluvy, respektíve môže byť obsiahnutá
v samostatnej písomnej dohode. Spôsob právnej úpravy súkromnoprávnych vzťahov je založený na
rešpektovaní základného princípu týchto vzťahov, ktorým je autonómia vôle strán. Žalobca preto
namieta právne posúdenie veci a tvrdí, že žalovaná bola oboznámená s predmetnými ustanoveniami
a súhlasila s aplikáciou Obchodného zákonníka na záväzkovo - právny vzťah, ktorý vznikol na základe
zmluvy, na znak čoho zmluvu aj podpísala. Z uvedeného dôvodu potom nie je možné na prejednávanú
zmluvu aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca má za
to, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na
prednej strane dohody o plnení v splátkach, t. j. termíny splátok boli nasledovné - 17.12.2012, 17.1.2013,
17.2.2013, 17.3.2013, 17.4.2013, 17.5.2013, 17.6.2013, 17.7.2013, 17.8.2013, 17.9.2013, 17.10.2013,
17.11.2013. Každá uvedená splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok
a úroky, o čom bola žalovaná informovaná ústne. Žalovaný namieta, že zákon v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol
pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov
účinných do 31.5.2014 a teda, ak bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe
zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa
riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,
objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. V čase poskytnutia úveru na peňažnom
trhu existovalo stovky iných subjektov, ktoré vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Žalovaná
uzatvorila zmluvu o úvere so žalobcom slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne, nie v tiesni, ani na
za nápadne nevýhodných podmienok. Hlavným predmetom zmluvy je odplatné poskytnutie finančných
prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi, pričom ekvivalentom ceny plnenia je v danom vzťahu dohodnutý
úrok, resp. odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. Úrok patrí veriteľovi od vzniku úverového
vzťahu, resp. poskytnutia finančných prostriedkov, a to až do doby, kedy budú poskytnuté finančné
prostriedky vrátené veriteľovi. Úrok, ako aj jeho zabezpečenie považuje žalobca za primeraný a v súlade
s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku)
v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi, resp. bankami pri istom
druhu finančných produktov. Výška RPMN je uvedená aj vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, ako aj v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bola
žalovaná oboznámená pred poskytnutím úveru, čo potvrdila aj svojím vlastnoručným podpisom. Žalobca
poskytol žalovanej pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné
informácie. Žalobca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktoré definuje
odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté
pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo
vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Preto podľa žalobcu úrok nie je odplatou pri
poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením
peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej
zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a
vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov,
ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. Slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za
spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Žalovaná mala okamžite pri podpisovaní



zmluvy vedomosť, aká je cena úveru, a keďže nevyužila právo odstúpiť od zmluvy bez udania dôvodu
do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, potom s obsahom zmluvy
súhlasila. Podľa názoru žalobcu odplata za úver nie je neprimerane vysoká vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca poskytuje úvery z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Nakoniec
žalobca poukazuje na to, že žalovaná tvrdenia žalobcu nepoprela a nevyjadrila sa k účelu poskytnutého
úveru. Žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP ) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Zmluva o úvere, pod ktorý právny režim patrí aj prejednávaná zmluva je absolútnym obchodným
právnym vzťahom, na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, to však ale nevylučuje posúdenie danej
veci aj v zmysle § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keďže v danej veci bola medzi stranami uzavretá zmluva
o úvere, pričom žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ- podnikateľ, t. j. ako osoba, ktorá
konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba,
ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmysle
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Tento záver prijal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 4MCdo 17/2014,
8MCdo 13/2014, 2MCdo 5/2015, 3MCdo 12/2014, 4MCdo 4/2014 a 8 MCdo 3/2015, 3MCdo 14/2014
, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nadobudlo účinnosť 1.4.2015 a
tento predpis nemá prechodné ustanovenia, potom sa od jeho účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom. Okrem uvedeného, v čase uzavretia prejednávanej zmluvy dňa 21.11.2012
ustanovenie § 52 ods. 2 OZ ukladalo ešte aj povinnosť použiť ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Z týchto dôvodov potom nie je možné súhlasiť s
odvolacou námietkou žalobcu o subsumovaní prejednávaného zmluvného vzťahu výlučne pod právnu
úpravu Obchodného zákonníka.

9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že na predmetnú úverovú zmluvu sa
zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluvným dojednaním totiž
nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim
kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka.
Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a
preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka. Zmyslom zákonnej úpravy o
spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Preto zákonodarca uložil povinnosť v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uvádzať konkrétne náležitostí, aby mal spotrebiteľský dlžník zabezpečené
dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú.

10. Vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd v prvom rade prednáša, že tieto
priamo nereagujú na základnú argumentáciu súdu prvej inštancie, pre ktorú prejednávaný zmluvný
úverový vzťah vyhodnotil ako bez poplatkov a bez úrokov. Z obsahu danej zmluvy vyplýva, že žalobca
žalovanej poskytol úver v sume 350,-eur a žalovaná sa mu túto sumu zaviazala zaplatiť zvýšenú o
poplatok vo výške 346,- eur v 12 mesačných splátkach po 58,- eur. V zmluve je označená ročná
priemerná miera nákladov 314,02%. Podľa bodu 10 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru tretina
poplatku predstavuje úrok. Podstata úveru spočíva práve v poskytnutí peňazí veriteľom dlžníkovi
za úrok . Údaj o ročnej úrokovej sadzbe ale v zmluve absentuje, rovnako ako údaj o konečnej



splatnosti úveru, ktoré musia byť v zmluve výslovne uvedené a nemožno ich vyvodzovať z ďalších
zmluvných náležitostí napr. z počtu splátok úveru a z výšky poplatku, pretože to dlžníkovi znemožňuje
získať zrozumiteľné, náležité informácie o základných podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého
vstupuje. Počet splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať
s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru
nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod
písm. k) ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., kde sa uvádza počet splátok. Neuvedenie
označených náležitostí (§ 9 ods. 2, písm. f/, i/ zákona č. 129 /2010 Z.z.), ako aj neuvedenie priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2, písm. y/ zákona č. 129 /2010 Z. z.) popri ročnej
percentuálnej miere nákladov v zmluve, zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 ods. 1,
písm. a/ postihuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z obsahu zmluvy vyplýva, že
jej súčasťou sa dokument Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, na ktorý poukazuje
žalobca v odvolaní, nestal.

11. Z toho, že označené obligatórne náležitosti nie sú obsahom prejednávanej zmluvy o úvere a
nenachádzajú sa ani vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, pre danú vec vyplýva, že záver
súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti prejednávaného úveru z dôvodu absencie
obligatórnych náležitostí zmluvy je správny. Žalobca mal na základe prejednávanej zmluvy len právo na
vrátenie sumy zodpovedajúcej poskytnutému úveru.

12. Zákona č. 129/2010 Z. z. určito a zrozumiteľne určuje náležitosti, ktoré musia byť v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvedené a súd ex offo prihliada na to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto
obligatórne náležitosti obsahuje. Preto neobstojí odvolací argument žalobcu, že žalovaná v súdnom
spore skutkové tvrdenia žalobcu prednesené v žalobe nerozporovala.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom
výroku a výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, náhradu
trov konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní podľa obsahu spisu trovy nevznikli.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).



(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).