Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/171/2019 z 29. 4. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2020, sp. zn. 9Co/171/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1314208818.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/171/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1314208818.1 | 2020-04-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8700eaf8-a6de-4114-b616-916a0ddf1a10 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1314208818.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/171/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314208818
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1314208818.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: Československá
obchodná banka, a.s., so sídlom: Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpený: HMG &
PARTNERS, so sídlom: Červeňova 14, Bratislava, IČO : 35 885 459 proti žalovanému: Y. Z., nar.
X.XX.XXXX, trvalo bytom F. XXXX/X, L., o zaplatenie 4 156,16 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 15C/129/2015-106 zo dňa 21. marca 2018
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti z m e ň u j e tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 474,64 € spolu s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo
sumy 1 032,75 € od 10.4.2014 do zaplatenia.

Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,36 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2
044,75 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2 044,75 € od 21.10.2012 do
zaplatenia v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu
zamietol. Súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 2 písm. a/, §
261 ods. 6 písm. d/, § 324 a § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 52 a § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 1 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ a §
11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“). Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zmluvou o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXR, oznámením o zosplatnení úveru zo dňa 22.10.2012, kópiou nedoručenej
zásielky, špecifikáciou pohľadávky, výpisom z úverového účtu, sadzobníkom poplatkov pre fyzické
osoby platným od 1.4.2012, všeobecnými obchodnými podmienkami platnými od 1.6.2010, obchodnými
podmienkami pre ČSOB spotrebiteľské úvery platnými od 11.6.2010, poslednou výzvou na zaplatenie
dlžnej čiastky s dokladom o doručovaní. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd
za preukázané, že žalobca ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúci v oblasti poskytovania úverov
a žalovaný ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 7.7.2010 v písomnej forme zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXR, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky v sume 3 500,- € a záväzok žalovaného tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť



v pravidelných mesačných splátkach spolu s úrokom. Zo zmluvy vyplývalo, že išlo o bezúčelový,
hotovostný spotrebiteľský úver. Úver bol poskytnutý s úrokom vo výške 16,9 % z istiny úveru, RPMN
predstavovala hodnotu 23,23%, dlžná čiastka celkom predstavovala sumu 5 691,91 €, priemerná
hodnota RPMN predstavovala 46,30 %, servisný poplatok bol vo výške 70,- €. Dlžník sa zaviazal zaplatiť
poskytnutý úver spolu s úrokom a poplatkami v 60 mesačných splátkach, pričom anuitná splátka sa
skladá z istiny a z príslušných úrokov. Prvá až predposledná anuitná splátka bola vo výške 87,36
€ a posledná anuitná splátka mala byť vypočítaná na základe priebehu splácania úveru. Celkový
mesačný poplatok za poistenie úveru bol v sume 4,35 €. Zo zmluvy nevyplývali údaje žalovaného o
príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave. Z dôvodu omeškania žalovaného so zaplatením splátok úveru,
pristúpil žalobca k zosplatneniu celého úveru ku dňu 20.10.2012, čo oznámil žalovanému listom zo dňa
22.10.2012.

1.2. Na základe zisteného skutkového stavu považoval súd prvej inštancie za nesporné, že žalobca a
žalovaný uzavreli v písomnej forme dňa 7.7.2010 zmluvu, ktorá obsahovala podstatné znaky zmluvy
o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá podľa § 261 ods. 4
písm. d/ Obchodného zákonníka predstavuje absolútny obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa bez
ohľadu na povahu účastníkov pri jeho uzatváraní použije právny režim Obchodného zákonníka, okrem
tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonníka neupravuje a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka použil právny režim, resp. právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku
(napr. právna úprava spotrebiteľských zmlúv atď.). Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní
zmluvy, keďže veriteľ vystupoval ako podnikateľ podľa § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka
konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, čím spĺňal charakteristiku dodávateľa podľa §
52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa okrem
toho aplikoval aj osobitný o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy a upravujúci
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch vyplývajúcich zo spotrebiteľskej
zmluvy podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadal aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi a aj preto súd skúmal, či nenastali dôsledky porušenia povinností
veriteľa podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

1.3. Podľa názoru súdu prvej inštancie si žalobca ako veriteľ podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch nesplnil svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, keďže zo zmluvy ani iných priložených dôkazov nevyplývalo, že by žalobca bral
do úvahy dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, jeho výšku a hlavne príjem spotrebiteľa, na
základe čoho sa podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý úver rovnako považuje
za bezúročný a bez poplatkov.

1.4. Okrem toho vo vzťahu k uplatňovaným úrokom z istiny úveru súd prvej inštancie zdôraznil, že takto
zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov patria žalobcovi len do splatnosti
dlhu, t.j. do momentu zosplatnenia úveru. Tento záver vyplýva jednak z rozhodovacej praxe súdov, ako
aj z § 503 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu
so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, pričom v čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa týchto peňažných prostriedkov týkajú. To znamená,
že dňom splatnosti je splatný tak záväzok vrátiť dlh z úveru, ako aj záväzok platiť úroky z úveru, čím
zároveň dochádza aj k zmene obsahu samotného záväzku. Ak si dlžník túto svoju povinnosť, ktorá
mu zosplatnením istiny úveru a úroku vznikla, nesplní, dostáva sa do omeškania a je povinný spolu s
istinou úveru a kapitalizovanými úrokom platiť úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po zosplatnení
úveru a úrokov. Pri predčasnom zosplatnení úveru vzniká teda veriteľovi nárok na jednorázové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ svojím právny
úkonom - zosplatnením úveru, navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňazí, na základe čoho odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, za
ktoré veriteľovi prináležia úroky.

1.5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prvoinštančný súd žalobcom poskytnutý úver v sume 3
500 € považoval za bezúročný a bez poplatkov a keďže žalovaný z titulu poskytnutého úveru zaplatil
žalobcovi sumu 2 354,82 €, žaloba žalobcu bola dôvodná len v časti zaplatenia sumy 2 044,75 € z čoho



istina predstavovala 1 145,18 € a úroky do splatnosti dlhu v sume 899,57 €, preto v ostatnej časti súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.6. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka
s poukazom na skutočnosť, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná ku dňu
uplatnenia si úroku z omeškania, t.j. dňa 21.10.2012 (čo je deň nasledujúci po zosplatnení úveru),
predstavovala 0,75 %, preto žalobcovi patria úroky z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov
vyššie, ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 8,75 % ročne.

1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom úspechu v
konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že ani jednej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Pomer úspechu vo veci súd vypočítal tak, že žalobcov neúspech, ktorý predstavoval 50,8
%, odpočítal od úspechu žalobcu, ktorý predstavoval 49,20 %, a teda úspešnou stranou v konaní je
žalovaný a to vo výške 1,6 %, keďže však žalovanému žiadne trovy nevznikli, súd stranám nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku, voči jeho výroku ktorým súd žalobu čiastočne zamietol, a nadväzujúcemu
výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej
inštancie, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; ako aj
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; že
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch len demonštratívnym spôsobom vypočítava, ktoré atribúty by žalobca ako veriteľ mohol
brať do úvahy pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý spotrebiteľský úver, avšak
nemusel. Preto tvrdenie súdu o tom, že zo zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere nevyplývali údaje o
príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalovaného, považoval žalobca v prejednávanej veci za právne
bezvýznamné. Takisto žiadne zákonné ustanovenie žalobcovi ako veriteľovi neukladá povinnosť všetky
tieto údaje uchovávať v listinnej alebo papierovej podobe, a preto mal žalobca za to, že úvaha súdu o
nesplnení si jeho zákonnej povinnosti, pretože nevyplývala z ním predložených listinných dôkazov, bola
svojvoľná, nebola v súlade s platnými právnymi predpismi a dokonca sa ani nezakladala na pravde.
Taktiež žalobca dal odvolaciemu súdu do pozornosti, že obsahom Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom
úvere sú údaje o výške poskytnutých finančných prostriedkov, o výške finančných prostriedkov, ktoré
by žalovaný žalobcovi vrátil, o výške pravidelných mesačných anuitných splátok, ako aj o dobe, na
ktorú sa spotrebiteľský úver žalovanému poskytol. Na základe tohto žalobcom predloženého dôkazu mal
mať súd prvej inštancie za preukázané, že tieto údaje potrebné pre rozhodnutie žalobcu o poskytnutí
alebo neposkytnutí spotrebiteľského úveru boli žalobcom ako aj žalovaným zohľadnené pri uzatváraní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. O tom, že žalobca ako veriteľ postupoval pri posudzovaní schopnosti
spotrebiteľa splácať poskytnutý spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou, svedčí aj časť IX. Zmluvy
o ČSOB spotrebiteľskom úvere (Vyhlásenie a záväzky Dlžníka), podľa ktorej: „Dlžník / Spoludlžník v
zmysle § 92a zákona o bankách a v zmysle zákona o ochrane osobných údajov súhlasí s poskytnutím
jeho osobných údajov na spracovanie v spoločnom registri bankových informácií spoločnosti Slovak
Banking Credit Bureau, s.r.o., so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava 811 08, IČO: 35 869 810 (ďalej len
„SBCB“) ako aj spoločnostiam..., vrátane spracovania týchto osobných údajov v rozsahu potrebnom pre
účely prípravy, uzatvárania a vykonávania obchodov s klientami Bankou a na účely zdokumentovania
činnosti bánk a pobočiek zahraničných bánk. Taktiež Dlžník / Spoludlžník súhlasí, aby Banka týmto
subjektom poskytla na spracovanie údaje o obchode, na základe ktorého Banke vzniklo, alebo môže
vzniknúť voči Dlžníkovi / Spoludlžníkovi právo na vrátenie peňažných prostriedkov, jeho zmenách, ako aj
údaje vypovedajúce o bonite, dôveryhodnosti a platobnej disciplíne Dlžníka / Spoludlžníka v obchodnom
vzťahu. Predostretý fakt, že žalovaný súhlasil s poskytnutím a spracovaním jeho osobných údajov v
rozsahu potrebnom na overenie platobnej schopnosti a disciplíny žalovaného, nasvedčuje tomu, že
žalobca pred poskytovaním spotrebiteľských úverov postupoval a konal s odbornou starostlivosťou.
Aj napriek celkom zjavnej nespochybniteľnosti a nevyvrátiteľnosti tejto skutočnosti, táto vôbec nebola
súdom prvej inštancie pri jeho rozhodovaní braná do úvahy. V tejto časti sa žalobcovi napádané
rozhodnutie javilo ako nelogické, pretože ak by žalobca ako veriteľ pred uzatváraním spotrebiteľských
úverov nekonal s odbornou starostlivosťou a s odbornou starostlivosťou neposudzoval schopnosť
spotrebiteľov poskytnuté úvery splácať, v konečnom dôsledku by on sám ohrozil svoje postavenie tým,



že spotrebitelia by v dohľadnej dobe pri príliš vysokých sumách poskytnutých finančných prostriedkov a
priemerných mesačných zárobkoch neboli schopní žalobcovi peňažné prostriedky riadne a včas vrátiť,
čo by malo pre žalobcu likvidačné následky. Pokiaľ súd prvej inštancie nemal za to, že žalobca predložil
dostatočne podstatné tvrdenia pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie vo veci, mal žalobcu vyzvať v
primeranej lehote na doplnenie dodatočných, pre neho zjavnejších skutkových tvrdení týkajúcich sa
splnenia jeho zákonnej povinnosti.

2.1. S poukazom na § 366 písm. c/ C.s.p., podľa ktorého je možné novoty v odvolacom konaní
predkladať aj vtedy, keď má nimi byť preukázané, že v konaní na prvej inštancii došlo k vadám,
ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobca odvolaciemu súdu predložil
ďalšie skutkové tvrdenia potrebné na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností. Čistý príjem
žalovaného vypočítal žalobca tak, že spočítal kreditné obraty na bežnom účte žalovaného vedenom
u žalobcu za posledných šesť mesiacov, pričom neboli brané do úvahy prevody medzi vlastnými
účtami žalovaného, vedenými u žalobcu, ani vklady na účet v hotovosti. Následne boli z týchto príjmov
vypustené dva mesiace, jeden mesiac s najvyšším príjmom a jeden mesiac s najnižším príjmom. Zo
zvyšných štyroch mesiacov bol vypočítaný priemer, a ten žalobca určil za čistý odhadnutý príjem klienta
vo výške 534,- €. V čase poskytnutia spotrebiteľského úveru bol žalovaný zamestnaný, vykonával závislú
činnosť u zamestnávateľa: PTÁČEK - veľkoobchod, a.s., so sídlom Vajnorská 140, 831 04 Bratislava,
IČO: 35 814 586. Disponibilný príjem žalobca vypočítal tak, že priemerný čistý príjem žiadateľa (534,-
€) vynásobil koeficientom 80/100, čím bolo zabezpečené to, že pri výpočte mesačnej splátky sa bude
vychádzať len z 80 % čistého mesačného príjmu klienta (20 % príjmu sa považuje za rezervu). Následne
boli z tejto sumy odrátané paušálne mesačné životné náklady vo výške 159,70 € (suma bola stanovená
žalobcom na základe skutočnosti, že žalovaný bol v tom čase slobodný a bezdetný) a ostatné záväzky
žiadateľa, ktoré mal voči ďalším veriteľom (existujúce záväzky žiadateľa mesačne predstavovali sumu
vo výške 114,- €). Výsledná suma vo výške 153,50 € predstavovala klientovu platobnú kapacitu, na
základe ktorej mohol žalobca schváliť klientovi ďalší úver len v takej výške, ktorá zodpovedala splátka
maximálne 153,50 € mesačne. Samozrejme, žalobca pred uzavretím každej jednej Zmluvy o ČSOB
spotrebiteľskom úvere (nielen v tomto prípade) uskutočňuje dopyt do Sociálnej poisťovne, na základe
ktorého si preveruje informácie o zamestnanosti / nezamestnanosti žiadateľov o poskytnutie úveru, o ich
mesačných príjmoch, ako aj o dĺžke trvania pracovných pomerov, aby aj on sám mal istotu, že žiadatelia
neuviedli nepravdivé informácie o výške svojich príjmov a tým vedome alebo nevedome dostali veriteľa
do omylu a aby nebola ohrozená schopnosť potencionálnych dlžníkov splácať poskytnuté úvery späť
žalobcovi. Taktiež má žalobca ako banková inštitúcia oprávnenie nahliadať do úverového registra, kde
sú zhromaždené všetky dôležité informácie pre posúdenie, či banka poskytne žiadateľovi úver alebo
nie (napr. zoznam všetkých peňažných záväzkov žiadateľa voči všetkým bankovým ako aj nebankovým
inštitúciám, zoznam všetkých omeškaných splátok žiadateľa voči všetkým jeho veriteľom, ako aj všetky
súdne a exekučné konania vedené voči žiadateľovi), o čom svedčia aj zmluvné ustanovenia obsahujúce
súhlas žiadateľov / dlžníkov s poskytnutím a spracovaním osobných údajov tretím subjektom.

2.2. Ďalej vo svojom odvolaní žalobca uviedol, že sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu o
tom, že sankciou za nepreukázanie overenia bonity žalovaného pred poskytnutím úveru je bezúročnosť
a bezpoplatkovosť. Takýto právny záver z vyššie citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva ani za
použitia toho najextenzívnejšieho výkladu. Z predmetného ustanovenia vyplýva pre veriteľa dôsledok
nemožnosti požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (t. j. postupné
splatenie úveru zákon pripúšťa) bez ďalšieho. Žalobca poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v
Trnave, sp. zn. 26Co/16/2017 zo dňa 30. januára 2018, podľa ktorého: „Už zo samotného § 7 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyplýva povinnosť veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver. Zo zákona však pre prípad porušenia tejto povinnosti nevyplýva žiaden
iný následok než zákaz žiadať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.“ Súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav aplikoval prvú časť právnej normy (hypotézu a dispozíciu) správne, avšak druhú
časť právnej normy (dispozíciu) nesprávne aplikoval a tiež nesprávne interpretoval. Žalobca považuje
sankciu súdu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru za nezákonnú a odporujúcu
logike výkladu právnej normy z dôvodu, že nemá právnu oporu v žiadnom platnom právnom predpise.

2.3. Žalobca nesúhlasil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluvne dohodnuté
úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov patria žalobcovi len do splatnosti dlhu, t. j. do momentu
zosplatenia úveru, pričom vychádzal najmä z rozhodovacej praxe súdov. Na podporu svojho názoru
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 32/2016 zo dňa 27. apríla 2016. Na



základe tohto rozhodnutia žalobca tvrdil, že nárok má na dojednané zmluvné úroky vo výške 16,9
% ročne až do dohodnutej splatnosti úveru, t. j. do 20.7.2015 - splatnosť poslednej splátky, nakoľko
priznanie takto zmluvne dohodnutých riadnych úrokov z úveru nie je ani bezdôvodným obohatením a ani
konaním v rozpore s dobrými mravmi. Súd prejednávanú vec nesprávne posúdil, keď žalobcovi priznal
nárok na riadne úroky len do predčasného zosplatnenia úveru, hoci rozhodovacia prax jeho priamo
nadriadeného súdu, t. j. súdu, ktorý rozhoduje o správnosti a zákonnosti ním vydaných rozhodnutí, je
odlišná.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. preskúmal a prejednal
vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. (t. j. v rozsahu, v ktorom bola
žaloba čiastočne zamietnutá) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je čiastočne dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zmeniť podľa §
388 C.s.p..

6. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zákona
o spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

6.1. Podľa § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

6.2. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v
celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté
ustanovenie § 17 ods.

6.3. Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

6.4. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ak
veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 7.7.2010 zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXR, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver
vo výške 3 500,- € s úrokovou sadzbou 16,9 % ročne a výškou RPMN 23,23 %, pri priemernej výške
RPMN 20,72 % a žalovaný sa ho zaviazal splatiť v 60-tich mesačných splátkach splatných 20. deň v
mesiaci, s tým že výška prvej až predposlednej splátky predstavovala 87,36 € a výška poslednej splátky
mala byť vypočítaná žalobcom na základe priebehu splácania úveru. Splatnosť prvej splátky bola určená
na deň 20.8.2010 a splatnosť poslednej na deň 20.7.2015. Okrem splátok sa žalovaný zaviazal platiť
poplatok za vedenie účtu 1,99 € mesačne a poplatok za poistenie úveru vo výške 4,35 € mesačne



a jednorazový poplatok za poskytnutie úveru vo výške 70,- €. Celkovo mal žalovaný zaplatiť sumu 5
691,91 €. Listom zo dňa 22.10.2012 informoval žalobca žalovaného, že ku dňu 20.10.2012 vyhlásil celú
pohľadávku z predmetného úveru za splatnú a vyzval žalovaného na zaplatenie celej pohľadávky do
2.11.2012. V konaní nebolo sporné, že žalovaný úverovú istinu 3 500,- € vyčerpal. Rovnako nebolo
sporné, že žalovaný zaplatil splátky v súhrnnej výške 2 659,67 €. Vyššie zhrnutý skutkový stav v zásade
správne zistil i súd prvej inštancie.

8. Posudzovaná zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a súčasne ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
pričom žalobcu pri jej uzatváraní a plnení vystupoval v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení
spotrebiteľa. Tieto skutočnosti nespochybňoval ani samotný žalobca. Z týchto dôvodov bolo potrebné
podrobiť predmetnú zmluvu prieskumu z hľadiska prípadnej prítomnosti neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 Občianskeho zákonníka a súčasne z hľadiska dodržania náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere ustanovených v § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch.

9. Súd prvej inštancie neuviedol, že by v skúmanej zmluve o spotrebiteľskom úvere boli prítomné
neprijateľné zmluvné podmienky alebo že by zmluva nespĺňala povinné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd konštatuje, že zmluva je v jej relevantných ustanoveniach v súlade
s § 53 Občianskeho zákonníka i s § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie však
napriek tomu dospel k právnemu záveru, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, a to v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom
na súdom prvej inštancie konštatované porušenie povinností žalobcu ako veriteľa ustanovených v § 7
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Tento záver súdu prvej inštancie nie je správny a možno ho
vyhodnotiť ako nesprávne právne posúdenie veci.

10. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 7 ods. 1 upravuje povinnosť veriteľa pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského
úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (7.7.2010) sankcionovalo nesplnenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 tým, že veriteľovi
odnímalo oprávnenie vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Sankciu
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru predmetné ustanovenie vôbec neobsahovalo. Súd
prvej inštancie tak právne vec posúdil v rozpore so zákonným ustanovením, na ktoré poukázal. Je
tiež potrebné dodať, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie mu nedovoľovali prijať záver o porušení
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch žalobcom. Zo žiadneho dôkazu tvoriaceho
obsah spisu takáto skutočnosť nevyplýva. Navyše, vzhľadom na to, že jedinou veriteľa zaťažujúcou
sankciou spojenou s porušením ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je, ako už bolo
uvedené, iba nemožnosť vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, súd
prvej inštancie nemal žiaden dôvod zaoberať dodržaním 7 ods. 1. Prvoinštančný súd vo veci rozhodoval
dňa 21.3.2018, pričom konečná splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá na deň 20.7.2015. Z toho
vyplýva, že i bez osobitného vyhlásenia splatnosti úveru, by bol predmetný spotrebiteľský úver v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie už splatný.

11. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol nové skutkové tvrdenia predstavujúce novoty v odvolacom
konaní týkajúce sa splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Na tieto
novoty však nebol žiaden ustanovením § 366 C.s.p. ustanovený dôvod prihliadať a pre rozhodnutie vo
veci ani nemali žiaden význam.

12. Po ustálení skutočnosti, že žalobcom predložená zmluva je platná a spotrebiteľský úver ňou založený
sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov, sa odvolací súd zaoberal jednotlivými zložkami peňažného
nároku, ktorý žalobca v tomto konaní uplatnil. Podľa špecifikácie pohľadávky žalobcom (č. l. 60 spisu) dlh
žalovaného ku dňu vyhlásenia splatnosti úveru (20.10.2012) predstavoval spolu 3 104,68 €. Pozostával
z dlžnej istiny 2 659,67 €, zmluvných poplatkov vo výške 155,03 €, zmluvných úrokov v sume 262,80
€ a úrokov z omeškania vo výške 27,18 €. Za obdobie od vyhlásenia splatnosti úveru 20.10.2012 do
vyčíslenia pohľadávky poňatého do žaloby dňa 9.4.2014 žalobca účtoval žalovanému naviac k vyššie
uvedenej sume ešte úroky z úveru vo výške 636,77 € a úroky z omeškania vo výške 414,71 €. Spolu si
žalobca nárokoval zaplatenie vyčíslenej sumy 4 156,16 € a ďalej zmluvný úrok 16,9 % ročne z istiny 2



659,67 € od 10.4.2014 do zaplatenia, ako aj úroky z omeškania, ktorými sa bude odvolací súd zaoberať
ďalej.

13. Pokiaľ ide o uplatnenú istinu úveru, nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2 659,67 € nebol ničím
spochybnený.

14. Odvolací súd však nepovažuje nárok žalobcu za dôvodný v časti zmluvného úroku po zosplatnení
úveru. Hoci súd prvej inštancie prijal záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru,
uviedol tiež, že žalobca ako veriteľ nemá nárok na zmluvný úrok z úveru za obdobie od zosplatnenia.
S týmto jeho záverom je potrebné súhlasiť. V prípade, že dlžník poruší zmluvu a sú splnené zákonom
a prípadne i zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú (alebo tiež
mimoriadnu) splatnosť úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru dlžníkom. Právnym následkom
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru,
resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné právne prostriedky na to,
aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ na základe omeškania dlžníka získava právo požadovať od
dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s ktorou bol
dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 148/2016 zo dňa 30.6.2017
v tom, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru dochádza k zmene obsahu záväzku. Hoci vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu
a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo
svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých
peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia
dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla
by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal
naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia
celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto
následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy v
právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18. septembra 2012, ktorý potvrdil
ústavnú udržateľnosť tohto záveru.

14.1. Odvolaciemu súdu v tejto súvislosti neuniklo aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6
Cdo 113/2018 zo dňa 30. júla 2019, o ktoré ešte žalobca nemohol svoju odvolaciu argumentáciu oprieť
vzhľadom na čas podania odvolania, avšak ktoré už bolo právoplatné v čase rozhodovania odvolacieho
súdu. Preto odvolací súd v záujme dodržania práva strán na presvedčivé odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (ako súčasti práva na spravodlivý súdny proces) považoval za potrebné vysporiadať sa i s
jeho obsahom. Najvyšší súd SR upriamujúc pozornosť na rozsudok Súdneho dvora (piatej komory) zo 7.
augusta 2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 vo svojom rozhodnutí potvrdil už vyššie uvedený
názor o odlišných funkciách zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, z čoho vyvodil záver o existencii
nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných
úrokov a úrokov z omeškania.

14.2. Odvolací súd si dovoľuje v tejto súvislosti poznamenať (resp. čiastočne i zopakovať), že zmluvné
úroky vo svojej podstate predstavujú cenu za odklad splatnosti istiny úveru, ktorá môže byť odložená
buď v celosti, teda celá istina je splatná uplynutím určitej doby, alebo, čo je typickejšie, čiastočne
(graduálne), teda istina je splácaná postupne v periodicky sa opakujúcich splátkach až do jej úplného
splnenia. Prirodzene by odporovalo zmyslu úverového vzťahu, ak by splatnosť istiny nebola odložená,
nakoľko úver slúži na okamžité financovanie potrieb, na ktoré dlžník nadobudne peňažné prostriedky až
v budúcnosti. Cena úveru vyjadrená úrokmi nespočíva v hodnote samotných poskytnutých peňažných
prostriedkov, ale je vyjadrením hodnoty práva dlžníka mať určitú peňažnú sumu po určitý čas vo
svojej dispozícií. Zánikom práva dlžníka mať peňažné prostriedky vo svojej dispozícií zaniká i tomu
zodpovedajúce právo veriteľa na odplatu za poskytnutie (strpenie) tohto práva v podobe zmluvných
úrokov za obdobie po splatnosti (zosplatnení) úveru. Ak by veriteľ prijal od dlžníka odplatu za
neexistujúce, resp. zaniknuté právo dlžníka mať istinu úveru vo svojej dispozícií, išlo by o plnenie bez
právneho dôvodu.



14.3. Pokiaľ si po zosplatnení úveru dlžník svoju povinnosť okamžite vrátiť dlžnú istinu (a prípadne
aj dlžné úroky do zosplatnenia, poplatky či iné plnenia) vzniknutú zosplatnením úveru nesplní, takéto
jeho deliktuálne konanie predstavuje vznik omeškania podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Právnym následkom omeškania konkrétne s plnením peňažného dlhu je vznik práva veriteľa požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania (ak mu nevznikne nárok na poplatok z omeškania) podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že vznik práva veriteľa na úroky z omeškania
nespôsobuje zánik práva veriteľa na zmluvné úroky. Dôvodom pre zánik práva veriteľa na zmluvné úroky
je už zánik práva dlžníka mať istinu úveru vo svojej dispozícií. Uvedené skutočnosti, t.j. vznik práva
na úroky z omeškania a zánik práva na zmluvné úroky, nie sú vzájomne podmienené, resp. druhý nie
je následkom prvého, spoločné majú iba to, že vychádzajú z rovnakých predpokladov a sú spravidla
súčasťou rovnakej reťaze príčin a následkov.

14.4. V súhrne je teda vyššie uvedené vzťahy potrebné chápať tak, že zosplatnenie úveru má za
následok na strane dlžníka zánik jeho práva mať peňažné prostriedky vo svojej dispozícií a na strane
veriteľa vznik práva na okamžité vrátenie dlžných peňažných prostriedkov. Následkom straty práva
dlžníka mať peňažné prostriedky vo svojej dispozícií je strata tomu zodpovedajúceho práva veriteľa
na odplatu za odloženie splatnosti istiny úveru vo forme zmluvných úrokov. Napokon následkom
porušenia práva veriteľa na okamžité vrátenie dlžných peňažných prostriedkov je vznik práva veriteľa
na úroky z omeškania. Hoci teda kumulácia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania je nežiaduci stav,
ktorý by predstavoval hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, zánik
práva veriteľa na zmluvné úroky touto kumuláciou nie je podmienený, je len týmto nežiaducim stavom
kumulácie argumentačne podporený.

15. Z vyššie uvedených právnych záverov vyplýva, že za obdobie po 20.12.2012, kedy došlo k
zosplatneniu úveru, žalobcovi zaniklo právo na zmluvný úrok z úveru. Uvedené znamená, že žalobcovi
nemožno priznať vyčíslené zmluvné úroky z úveru vo výške 636,77 € odo dňa jeho zosplatnenia do dňa
vyčíslenia pohľadávky 9.4.2014, ani (nevyčíslený) zmluvný úrok 16,9 % ročne z istiny 2 659,67 € od
10.4.2014 do zaplatenia. Žalobca má z celkovo vyčíslených zmluvných úrokov v sume 899,57 nárok
iba na zmluvné úroky do dňa zosplatnenia úveru (20.12.2012) vo výške 262,80 €, ako vyplýva z jeho
vlastnej špecifikácie (č. l. 60 spisu).

16. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, na tento žalobca nárok nepochybne má, nie však podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, ako uviedol súd prvej inštancie, ale podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výška
úrokov z omeškania sa spravuje § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie“) v znení
účinnom do 31.1.2013, a to v zmysle prechodného ustanovenia § 10c nariadenia. Podľa § 3 nariadenia v
znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

16.1. Žalobca si úroky z omeškania z dlžných splátok do dňa zosplatnenia úveru dňa 20.10.2012 vyčíslil
v sume 27,18 €, odo dňa 21.10.2012 do dňa 9.4.2014 si ich vyčíslil v sume 414,71 € a následne odo
dňa 10.4.2014 žiadal o úroky z omeškania 8,25 % ročne z istiny 2 659,67 € od 10.4.2014 do zaplatenia.
V tejto časti je jeho žaloba dôvodná.

16.2. Navyše si žalobca odo dňa 10.4.2014 uplatnil tiež úrok z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 1
054,60 € od 10.4.2014 do zaplatenia, pričom suma 1 054,60 € pozostáva z dlžných zmluvných úrokov
od poskytnutia úveru do 9.4.2014 (899,57 €) a z dlžných poplatkov od poskytnutia úveru do zosplatnenia
úveru (155,03 €). Nakoľko, ako už bolo uvedené vyššie, žalobca má nárok na zmluvný úrok iba do
dňa zosplatnenia úveru, pričom tento dosahuje výšku 262,80 €, možno mu priznať v tejto časti úrok z
omeškania iba zo sumy 417,83 € (zmluvný úroky 262,80 € + poplatky 155,03 €).

17. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal istinu 2 044,75 €. Žalobca však mal celkovo nárok na zaplatenie
istiny 2 659,67 €, poplatkov v sume 155,03 €, ako aj zmluvných úrokov do dňa zosplatnenia úveru vo
výške 262,80 € a vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 441,89 €, spolu 3 519,39? €. Po odpočítaní
súdom prvej inštancie priznanej sumy tak odvolací súd v zmeňujúcom rozsudku zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 1 474,64 € (3 519,39? € - 2 044,75 €).



18. Prvoinštančný súd taktiež žalobcovi priznal úrok z omeškania 8,75 % ročne (hoci žalobca žiadal
iba úrok vo výške 8,25 % ročne, odvolací súd však toto pochybenie kvôli svojej viazanosti rozsahom
odvolanie nemôže napraviť) zo sumy 2 044,75 € od 21.10.2012 do zaplatenia. Žalobca si úrok z
omeškania za obdobie od začiatku úverového vzťahu až do 9.4.2014 vyčíslil a odvolací súd mu ho priznal
tak, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku. Okrem toho si uplatnil aj (nevyčíslený) úrok z omeškania
vo výške 8,25 % ročne zo sumy (spolu) 3 714,27 €. Žalobca má podľa záverov odvolacieho súdu (okrem
vyčísleného úroku z omeškania, ktorý bol zahrnutý do sumy uvedenej v predchádzajúcom odseku) nárok
celkovo na úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 3 077,50 € (ide o spolu priznanú sumu
3 519,39 € zníženú o vyčíslený úrok z omeškania vo výške 441,89 €, nakoľko nie je možné úročiť úrok
z omeškania) od 10.4.2014 do zaplatenia. Odvolací súd preto naviac k tomu, čo žalobcovi priznal súd
prvej inštancie, zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 1 032,75
€ od 10.4.2014 do zaplatenia. Suma 1 032,75 € predstavuje rozdiel medzi vyššie uvedenou čiastkou 3
077,50 € a sumou, z ktorej priznal žalobcovi úroky z omeškania súd prvej inštancie (2 044,75 €).

19. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní je čiastočne dôvodný,
odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p.
zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 474,64 € spolu s úrokom z omeškania
8,25 % ročne zo sumy 1 032,75 € od 10.4.2014 do zaplatenia. Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti
vzhľadom na vyššie uvedené závery rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p,. ako
vecne správne potvrdil.

20. O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 2, § a
§ 262 ods. 1 C.s.p.. Svojou žalobou sa žalobca domáhal celkovo zaplatenia istiny 4 156,16 €, pričom bol
úspešný, pokiaľ išlo istinu, v rozsahu 3 519,39? € a žalovaný dosiahol úspech v časti 636,77 €. Úspech
žalobcu tak predstavuje 84,68 % a úspech žalovaného 15,32 %. Vzájomný pomer úspechu je teda vo
výške 69,36 % v prospech žalobcu (84,68 % - 15,32 %). Žalobca má preto voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 69,36 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).