Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/39/2018 z 28. 1. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2020, sp. zn. 4Co/39/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1216216836.1
Krajský súd Bratislava | 4Co/39/2018 | ECLI:SK:KSBA:2020:1216216836.1 | 2020-01-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2fd5ae79-2ac8-465f-9c0b-fe3cbe1a73be
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1216216836.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/39/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216216836
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1216216836.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a
sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v sporovej veci žalobkyne: J. L., C..Č.. XXXXXX/
XXXX, F. L. XX, F., zastúpená URBAN s.r.o., advokátska kancelária, Slanská Huta 77, Košice- okolie,
adresa na doručovanie Račianska 69/B, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO:
00 151 653, Tomášikova 48, Bratislava, zastúpený AK Mária Grochová a partneri s.r.o., IČO: 36 863
017, Bočná 10, Košice, o zaplatenie 8.470,40 eur s príslušenstvom a iné, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 2. októbra 2017 č.k. 13Csp 71/2016-318 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa proti žalovanému
domáhala zaplatenia sumy 8.470,40 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia
a určenia neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Uplatňovaný nárok žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa 6.11.2008 so žalovaným
uzavrela zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len " zmluva o úvere"), pričom sa jednalo
zo strany žalovaného o vopred predpripravenú formulárovú zmluvu, bez možnosti pripomienkovania z
jej strany. Zmluva o úvere má podľa nej nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej. Titulom zmluvy
o úvere uhradila dlžnú istinu vo výške 7.800,57 eur a na poplatkoch, úrokoch a úrokoch z omeškania
čiastku 8.470,40 eur. Žalovaný ako podnikateľ nezahrnul podľa nej do RPMN poplatok za správu úveru,
ktorý bol v roku 2008 vo výške 60,-Sk mesačne, od roku 2009 do 30.10.2010 vo výške 1,99 eur a
od 31.10.2010 vo výške 2,99 eur. Rovnako do RPMN nezahrnul poplatok za spracovanie úveru vo
výške 189,17 eur. Okrem toho úverovú zmluvu označila za rozpornú s § 4 ods. 3 a § 4 ods. 2 písm. i)
zákona č. 258/2001 Z.z., nakoľko neobsahuje vyčíslenie a uvedenie všetkých 119 mesačných splátok a
neobsahuje detailné členenie každej jednej mesačnej splátky na istinu, úrok, poplatok. Zmluvu o úvere
preto považovala za bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako je podľa nej v zmluve nesprávne uvedená
priemerná hodnota RPMN. V súvislosti s prezentovaním svojho právneho názoru poukázala žalobkyňa
na rozhodnutie KS v Trenčíne sp. zn. 6Co 523/2014 zo dňa 25.6.2014, v zmysle odôvodnenia ktorého,
účelu úpravy spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001
Z.z., ktorý každý z údajov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet, termíny splátok" sa viaže ku
každej z tam uvedených položiek, teda k istine, ako aj úrokom a tiež k poplatkom. Uvedený účel nespĺňa
zmluva, ktorá neobsahuje aj vyčíslenie výšky splátok istiny, výšky splátok úrokov a výšky splátok iných
poplatkov.



2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, keď zdôraznil povinnosť žalobkyne tvrdiť rozhodné skutočnosti a
označiť dôkazy na ich preukázanie, pričom opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno podľa neho
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Považoval za potrebnú existenciu plnenia, o ktorom sa tvrdí,
že bolo poskytnuté bez právneho dôvodu, keď nestačí podľa neho tvrdiť, že na poplatkoch, úrokoch
a úrokoch z omeškania zaplatila celkovo sumu 8.470,40 eur, nakoľko tieto boli splácané mnohými
platbami. Vzniesol námietku premlčania uplatňovanej pohľadávky. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou
žalobkyne vo všeobecnosti, pričom zdôraznil, že zmluvnou stranou v spornej zmluve bola nielen
žalobkyňa, ale na strane dlžníka vystupoval aj p. R. L.. Označil za nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že
údaj o RPMN v sebe neobsahuje zahrnutie poplatku za správu úveru a za spracovanie úveru, keď
tieto položky podľa neho do výpočtu zahrnuté boli, pričom v zmluve bola jasne a zrozumiteľne určená
výška splátok, ich počet, periodicita a splatnosť, okrem toho spolu so zmluvou bol žalobkyni odovzdaný
plán anuitných splátok, v ktorom sú zreteľne uvedené výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
poplatkov. Ďalej mal za nepravdivé tvrdenie o uvedení nesprávnej priemernej hodnoty RPMN.

3. Žalobkyňa v ďalšom písomnom vyjadrení namietala, že žalovaný vo svojom vyjadrení nepodal žiadne
skutkové ani vecné tvrdenia a vyjadrenia. Mala za to, že osvedčila priložením výpisov z účtu ako aj
samotnou úverovou zmluvou nesprávnosť určenia RPMN v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný sa podľa
nej nevyjadril ku skutočnosti, že do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok za správu úveru. Rovnako
sa nevyjadril ani k ďalším nosným argumentom žalobkyne, že v detailnom členení poplatkov nie je
uvedený poplatok za správu úveru. Žalovaný preto podľa nej zmeškal prostriedok procesnej obrany
voči žalobe s poukazom na sudcovskú koncentračnú zásadu. Opomenul sa tiež vyjadriť k označeným
súdnym rozhodnutiam, ktorými žalobkyňa podložila uplatňovaný nárok. Žalovaným vznesenú námietku
premlčania považoval za neurčitú, nezrozumiteľnú, nakoľko nie je zrejmé, z akej konkrétnej čiastky, za
aké konkrétne obdobie a vo vzťahu k akým konkrétnym platbám, konkrétne k akej konkrétnej splátke
istiny a v akej výške, či k akej konkrétnej splátke úroku a v akej výške, či k akej konkrétnej splátke
poplatkov a v akej konkrétnej výške a za aké celkové obdobie počítané od akej konkrétnej doby, sa
písomne vznesená námietka žalovaného má vzťahovať. Rovnako neuviedol, za akú dobu spätne vznáša
námietku premlčania, keď pre spotrebiteľa platí 4 ročná premlčacia doba s poukazom na § 52 a nasl. OZ
v nadväznosti na § 54 ods. 2 OZ. Žalovaný neuviedol, ku akým konkrétnym splátkam vznáša námietku
premlčania. Dala do pozornosti, že v prípade spotrebiteľských zmlúv platí, že sa musí aplikovať výklad
pre spotrebiteľa priaznivejší, čo znamená, že najprv sa na platenú sumu platieb podľa zmluvy použije
dlžná istina a až následne sa použijú na úroky a poplatky, tieto sa preto dostávajú až na samotný koniec
platieb po splnení dlžnej istiny. Rovnako považoval žalovaným písomne vznesenú námietku premlčania
za rozpornú s dobrými mravmi. Ďalej žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný inkasoval, napriek neexistencii
príslušného ustanovenia v zmluve, poplatok za správu úveru, ktorý bol do roku 30.9.2010 vo výške
1,99 eur a následne vo výške 2,99 eur, ktorý nie je uvedený v úverovej zmluve a ani v tejto vyčíslený.
Tento poplatok nebol nikdy zahrnutý do výpočtu RPMN. Úverová zmluva nikde neobsahuje vo svojom
texte ani výšku a ani počet a ani termíny splátok iných poplatkov vo výške 2,99 eur mesačne počnúc
31.10.2010. Podľa názoru žalobkyne v tomto prípade nemožno aplikovať závery rozsudku Súdneho
dvora ES vo veci C-42/15. Žalovaným predložený plán anuitných splátok ako listinný dôkaz podľa nej
osvedčuje jedine to, že žalobkyňa nikdy tento plán nepodpísala a nikdy s týmto nebola oboznámená.
V písomnom podaní zo dňa 6.2.2017 žalobkyňa zopakovala svoju argumentáciu ohľadne absencie
členenia splátok na konkrétnu výšku mesačnej splátky istiny a na konkrétnu výšku mesačnej splátky
úroku a poplatkov, keď poukázala na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co
256/2013, podľa ktorého logickým a teleologickým výkladom zákona o spotrebiteľských úveroch možno
dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí vyplývať splatnosť jednotlivých častí istiny, úroku
a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorázovo. Obdobne vo svojom písomnom vyjadrení zo
dňa 6.3.2017 poukázala na závery Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co 178/2014.

4. Žalovaný reagoval na skutkovú a právnu argumentáciu žalobkyne v písomnom vyjadrení zo dňa
29.3.2017 tak, že žalobkyňa nebola jediným dlžníkom zo zmluvy o úvere, popri nej figuroval ako dlžník
aj p. R. L.. Keďže predmetom žaloby je údajné bezdôvodné obohatenie banky a žalobkyňa z neho
vyvodzuje svoje právo, považoval za jej základnú procesnú povinnosť predniesť skutkové tvrdenia,
kedy a koľko práve ona splatila na poskytnutý úver. Takéto tvrdenia však zo strany žalobkyne v konaní
produkovať nevidel. Mal za to, že žalobkyňa nesplnila v konaní povinnosť tvrdenia. Ak by žalobkyňa
riadne špecifikovala jednotlivé plnenia, ktoré podľa nej zakladajú bezdôvodné obohatenie, mohol by
žalovaný procesne reagovať stotožnením námietky premlčania s konkrétnymi tvrdenými plneniami
žalobkyne. K tvrdeniu žalobkyne, že v údaji o RPMN nie je zahrnutý poplatok za správu úveru vo výške



2,99 Eur, inkasovaný až od 31.10.2010, žalovaný poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. j) zákona
č. 258/2001 Z.z., kedy zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady v
čase uzatvorenia zmluvy, pričom v zmysle písm. a) v prílohe č. 1 k zákonu RPMN sa vypočíta v čase, keď
sa uzatvára zmluva. V čase uzavretia zmluva obsahovala správny výpočet RPMN. Žalovaný poukázal
na záver Národnej banky Slovenska, ktorým táto reagovala na podanie žalobkyne. V liste zo dňa
11.1.2017 Národná banka Slovenska konštatovala, že hodnota RPMN bola v zmluve vyčíslená správne,
rovnako ako hodnota priemernej RPMN, formulácia uzavretej zmluvy umožňuje bez ťažkostí žalobkyni
identifikovať presné dátumy splátok a zmluva nemusela obsahovať náležitosť o členení dojednanej
splátky na istinu a príslušenstvo. Dňa 30.6.2016 adresovala žalobkyňa banke žiadosť o predčasné
splatenie úveru, na základe ktorej jej bol vyčíslený zostatok úverového záväzku, ktorý následne dňa
30.6.2016 aj splatila. Pri tejto príležitosti nevzniesla žiadne námietky voči výške svojho záväzku.

5. V ďalších písomných podaniach žalobkyňa poplatok za správu úveru a poplatok za spracovanie
úveru podľa zmluvy mala za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď s týmto názorom sa mali stotožniť
aj viaceré súdy Slovenskej republiky, ktoré si osvojili nemeckú názorovú líniu, vyjadrenú v rozhodnutí
Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3.5.2010 sp. zn. AZ 17 U 192/2010, v ktorom sa konštatuje,
že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné, nakoľko ak banka
od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje
tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Od žalobkyne ako
spotrebiteľa nie je možné navyše žiadať, aby znášala aj náklady za spracovanie úveru, ergo poplatok za
spracovanie úveru. Zo zmluvy nemal za zrejmé, aké skutočné plnenie žalobca ako spotrebiteľ dostáva
od žalovaného, za ktoré má zaplatiť poplatok za spracovanie úveru a poplatok za jeho správu, preto
tieto poplatky považovala za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Obdobne rozhodol aj Bundesgerichtshof
zo 7.6.2011 č. AZ XI ZR 388/10, ktorého záver je právne záväzný aj pre túto vec, keďže ide o ochranu
spotrebiteľa, ktorá sa vykladá v kontexte únijného práva euro-konformne. Podľa právneho názoru tohto
súdu poplatok za vedenie účtu nemá povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou,
a preto nepredstavuje dojednanie týkajúce sa ceny. Vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú
odplatnú službu banky klientovi, naopak slúži výhradne záujmom banky. Taktiež žalobkyňa poukázala
aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu z 21.6.2006 č.k. 7U 17/06, v zmysle
ktorého poplatky za vydanie kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovo-knižnej
forme, skúmanie a preverovanie pomerov a upomienky sú neprijateľné. Žalobkyňa ďalej zdôraznila,
že mimoriadna splátka vo výške 3.225,74 eur zo dňa 30.6.2016 ako de iure a de facto dohoda o
predčasnej splatnosti zmluvy, musí mať obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle
zákona č. 129/2010 ku dňu 30.6.2016. Zaplatením mimoriadnej splátky malo dôjsť k uzavretiu dodatku k
zmluve o úvere zo dňa 6.11.2008, ktorý je svojim charakterom zmluvou a ako taký musí spĺňať rovnaké
náležitosti ako samotná zmluva. V dôsledku dohody zmluvných strán o úhrade úveru formou mimoriadnej
splátky došlo podľa nej k predčasnému splateniu úveru, čím sa zmenili obligatórne náležitosti zmluvy o
úvere ako spotrebiteľskej zmluvy a ako zmluvy o spotrebnom úvere, ktoré v tomto prípade neboli nikde
zadefinované. Tento dodatok nemal písomnú formu, čím nebolo dodržané ustanovenie § 9 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. Z dôvodu absencie písomnej formy dodatku neboli dodržané aj ďalšie obligatórne
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Absentuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, uvedenie celkových nákladov spotrebiteľa po zohľadnení dohody o predčasnom splatení úveru
mimoriadnou splátkou. Nebolo zohľadnené ani to, že v prípade ak došlo k zmene nákladov, mení sa
aj výška RPMN, ktorú rovnako žalovaný do zmluvy neuviedol. Tým, že absentuje údaj o novej výške
RPMN, platným údajom o výške RPMN by mal byť údaj uvedený v zmluve o splátkovom úvere zo
dňa 6.11.2008, teda 19,89%. Takto uvedená výška RPMN je však podľa nej nesprávna, nakoľko je
vyššia ako by mala byť výška RPMN, ak by bola uvedená v dodatku a zohľadňovala zmeny súvisiace
s predčasným splatením úveru mimoriadnou splátkou vykonanou dňa 30.6.2016. Tým Poštová banka
podľa nej zavádzala spotrebiteľa a uvedenie takéhoto údaju považovala za potrebné hodnotiť tak, ako
keby údaj RPMN nebol uvedený. Za ďalší absentujúci údaj považovala uvedenie, akú konkrétnu výšku
zo sumy mimoriadnej splátky tvorila istina, úroky, poplatky či zmluvné pokuty, keď v dodatku nie je
uvedený ani údaj o priemernej hodnote RPMN ku dňu uzavretia dohody o predčasnom splatení úveru.
Tvrdila, že v dôsledku uzavretia dohody o predčasnom splatení úveru formou mimoriadnej splátky
došlo aj k zmene doby trvania zmluvy o úvere a zmene termínu jeho konečnej splatnosti. Zmena tejto
skutočnosti nebola nikde zohľadnená, čím absentuje ďalšia obligatórna náležitosť dodatku. Vzhľadom
na neuvedenie povinných zákonných náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), l), z), f) zákona č. 129/2010
Z.z. označila zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobkyňa ďalej uviedla, že predložila výpisy z
účtu, ktoré zachytávajú prehľad úhrady jednotlivých splátok za obdobie od 5.11.2008 do 30.6.2016. Za



obdobie od 5.11.2008 do 31.12.2008 uhradila splátky vo výške 421,20 eur (12.689,20 Sk), za obdobie
od 1.1.2009 do 16.9.2011 vo výške 4.449,80 eur, za obdobie od 17.9.2011 do 31.12.2011 vo výške
566,64 eur, za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012 vo výške 1.713,12 eur, za obdobie od 1.1.2013
do 31.12.2013 sumu 1.694,83 eur, za obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2014 vo výške 1.679,88 eur, za
obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 vo výške 1.679,88 eur a za obdobie od 1.1.2016 do 30.6.2016
vo výške 4.065,68 eur. Celkovo uhradila žalovanému sumu 16.271,03 eur. Žalobkyni bol poskytnutý
úver vo výške 7.800,57 eur. Zvyšok 8.470,46 eur (16.271,03 eur - 7.800,57 eur) predstavuje plnenie,
na ktoré nemal žalovaný podľa nej právny nárok a ide o bezdôvodné obohatenie. Dodala ďalej, že
spoludlžník z úverovej zmluvy R. L. zomrel dňa XX.X.XXXX, teda pred podaním žaloby. Poukázala na
ustanovenie § 566 ods. 2 OZ, kedy pri čiastočnom plnení dlhu sa plnenie započítava najprv na istinu
a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak, preto podľa nej jednotlivými splátkami mali byť uhrádzané
najskôr sumy istiny až potom úroky a poplatky, keď uvedené podľa nej konštatoval aj Krajský súd v
Prešove sp. zn. 20co 144/2014, s tým, že v rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C 387/2012-90 zo
dňa 19.2.2014 tento vyhlásil podmienku obsiahnutú v zmluve o spotrebiteľskom úvere, v ktorej dlžník
súhlasí, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky
z omeškania, úroky a istinu a to v tomto poradí, za neprijateľnú. Poukázala na podľa jej názoru nutnosť
výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. v prospech spotrebiteľa. Poukázala
na viaceré rozhodnutia súdov SR a ČR, ktoré zdôrazňovali nemožnosť výkladu obsahu zmluvného
dojednania v rozpore s jazykovým prejavom. Rovnako v prípade použitia pojmov a formulácií, ktoré
možno vykladať rozdielne, považovala za spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich zakotvil
do zmluvy. Aj na základe vyššie uvedeného zotrvala na svojom názore, že zmluva o úvere je bezúročná
a bez poplatkov, nakoľko neobsahovala identifikáciu výšky istiny, výšky úroku a poplatkov, pričom
ustanovenie upravujúce túto povinnosť má kogentný charakter. Kogentné právne normy v právnom
štáte platia a musia byť vykladané výlučne v prospech spotrebiteľa. Takýmto spôsobom odôvodnili svoje
rozhodnutia aj krajské súdy v Prešove, Trenčíne a Žiline. Rozsudok súdneho dvora EU vo veci C-
42/15 sa zaoberá výkladom Smernice EP a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 a to konkrétne výkladom a
interpretáciou čl. 10 ods. 2 písm. h) a i). Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ pri výklade smerníc neumožňuje
slovenskému súdu urobiť výklad "contra legem" a ak Súdny dvor rozhodne o nesprávnej aplikácii či o
nesprávnej transpozícii príslušnej smernice do národného práva, tak takéto porušenie musí odstrániť
národný štát zmenou legislatívy. Nie je teda možný podľa nej výklad, kedy by národný súd vyložil
národné právo v priamom rozpore s textom národného zákona s poukazom na príslušné rozhodnutie
Súdneho dvora EU. Aj v zmysle rozhodnutia Krajské súdu v Trnave sp. zn. 25co 121/2015 zo dňa
13.1.2016 smernica je záväzná pre členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť. Pokiaľ sa štátne orgány nestotožňujú so znením zákona, v právnom štáte je vždy
potrebné využívať iba legálne prostriedky vedúce k zániku jeho platnosti alebo účinnosti, či už cestou
zákonodarcu alebo Ústavného súdu, ale nie je možné tento zákon počas jeho platnosti a účinnosti
neakceptovať. Kým nerešpektovanie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje v spotrebiteľských
právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v
neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne. Z uvedených úvah mala žalobkyňa
za to, že v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny úrokov a iných poplatkov a nepostačuje len súhrn
splátok istiny úrokov a iných poplatkov. Slovenská republika išla nad rámec článku 10 ods. 2 smernice
2008/48/ES a do národného práva zaviedla § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001. Gramatické znenie
článku 10 ods. 2 h) Smernice 2008/48/ES (zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa) je diametrálne odlišné od gramatického znenia § 4 ods. 2
písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov).
Ani rozsudok Súdneho dvora EÚ nemôže svojím rozhodnutím, bez predchádzajúcej zmeny kogentnej
zákonnej národnej právnej úpravy založiť prípustnosť výkladu contra legem, lebo tento je v rozpore
s princípom právneho štátu. Okrem toho rozsudok Súdneho dvora EÚ uvádza, že článok smernice
2008/48 č.23 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku
10 ods. 2 smernice, táto sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o
okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Žalobkyňa zdôraznila nemožnosť použitia právneho záveru Súdneho dvora EU vo veci C-42/15 zo
dňa 9.11.2016 na toto konanie, nakoľko súdny dvor v tomto prípade nikdy nevykladal ani neaplikoval
zákon č. 258/2001 Z.z., na čo ani nemá právomoc. Smernica nemôže sama o sebe ukladať povinnosti
jednotlivcovi a ustanovenia smernice teda nemôžu byť ako také voči jednotlivcovi uplatňované. Unijná
povinnosť k eurokonformnému výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra
legem. Slovenská republika prijala vlastnú právnu úpravu, presahujúcu článok 10 ods. 2 písm. h) a ods. 2



písm. i) Smernice 2008/48/ES a to cez § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. Národná právna úprava
neumožňuje pri kogentnej právnej norme výklad contra legem, naopak stanovuje v zmysle § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka povinnosť výkladu v prípade pochybností o obsahu spotrebiteľských zmlúv v
prospech spotrebiteľa. Ďalšie rozšírenie právnej argumentácie žalobkyne spočívalo v tom, že podľa jej
názoru, jednostranným navýšením poplatku za spracovanie úveru, došlo aj k zmene údaju o celkových
nákladoch, ktoré bol spotrebiteľ povinný v súvislosti s poskytnutým úverom zaplatiť, čím žalovaný klamal
a zavádzal spotrebiteľa o výške celkových nákladov a výške celkovej čiastky, ktorú je spotrebiteľ povinný
uhradiť v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľským úverom. Zo strany žalovaného došlo podľa nej k
jednostrannému navýšeniu zo sumy 1.99 eur na 2,99 eur mesačne bez toho, aby takéto navýšenie bolo
dohodnuté v zmluve a navyše žalobkyňa nebola o tomto navýšení ani informovaná. Namietala ďalej
správnosť tvrdenia žalovaného, že žiadosťou o predčasné splatenie úveru a jeho úhrada, znamená zo
strany žalobkyne uznanie záväzku, keď takéto tvrdenie nemá podľa nej žiadnu oporu v právnej úprave.

6. Na pojednávaní konanom dňa 3.7.2017 právny zástupca žalobkyne žiadal o pripustenie zmeny
petitu žaloby tak, že okrem zaplatenia sumy 8.470,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 8.470,40 eur odo dňa 21.10.2016 do zaplatenia, sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala
určenia, že poplatok za správu úveru, ktorý bol ku dňu 6.11.2008 vo výške 60,-Sk/mesačne a súčasne,
ktorý bol za obdobie od 1.1.2009 do 30.9.2010 vo výške 1,99 eur predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa Občianskeho zákonníka a tak je neplatný, určenia, že poplatok za spracovanie úveru
účinný dňa 6.11.2008 vo výške 5.699,-Sk (189,17 eur) predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku
podľa Občianskeho zákonníka a tak je neplatný a určenia, že poplatok za správu úveru účinný odo
dňa 31.10.2010 vo výške 2,99 eur predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa Občianskeho
zákonníka a tak je neplatný. Súd prvej inštancie na pojednávaní takto navrhnutú zmenu petitu žaloby
uznesením pripustil. Neprijateľnosť žalovaných obchodných podmienok je podľa žalobkyne daný tým, že
zaplatením poplatku za správu úveru a za spracovanie úveru došlo k tomu, že RPMN je určený v zmluve
nesprávne a to v neprospech spotrebiteľa, tieto poplatky neboli so žalovanou individuálne dojednané a za
ich zaplatenie nedostala žalobkyňa žiadne vecné plnenie. Okrem toho poplatok za správu úveru vo výške
2,99 eur nebol nikdy v čase uzavretia zmluvy ani počas jej trvania so žalobkyňou individuálne dohodnutý.
Bol jej nanútený a žalovaný si ho jednostranne navýšil. S účinnosťou od 31.10.2010 je zmluva bezúročná
a bez poplatkov, lebo tento navýšený poplatok (činiaci rozdiel 1,-euro) nebol zahrnutý do celkových
nákladov na výpočet spotrebiteľského úveru, ani do RPMN, pričom jeho nezahrnutie sa prejavilo v tom,
že RPMN bola určená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Poplatok vo výške 2,99 eur v zmluve nikde
uvedený nebol, bolo povinnosťou žalovaného uzavrieť so žalobkyňou dodatok, tak, aby tento obsahoval
všetky náležitosti vyžadované právnou normou. Poukázala na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej
republiky, podľa ktorej výška poplatku v spotrebiteľskej zmluve nikdy nemôže byť uvedená jednostranne
v zmluvných podmienkach, bez toho, aby klient tieto podpísal a tým ich akceptoval. Nahradenie určitej
časti zmluvy všeobecnými obchodnými podmienkami mala za možné, ale len v nepodstatnej časti
zmluvy. Spotrebiteľský dokument podľa nej síce môže byť na viacerých listinách, ale tieto musia byť
podpísané oboma zmluvnými stranami, inak nie je zachovaná písomná forma.

7. Právny zástupca žalovaného zotrval na tvrdení, že žalobkyňa nepredniesla dostatočne určité skutkové
tvrdenia, ktoré by sa týkali jej plnení voči žalovanému. Vo vzťahu k platbám, vrátenia ktorých sa v konaní
domáha, neuvádza kto platil, kedy platil, koľko a komu platil a akým spôsobom bolo zaplatené. Tvrdenie
žalobkyne, že v zmluve sa nenachádza správny údaj o výške RPMN a priemernej výške RPMN, označil
za nepodložený relevantným dôkazom. Čo sa týka argumentácie o nutnosti rozdelenia splátky na výšku
istiny, úrokov a poplatkov, právny zástupca žalovaného poukázal na odôvodnenie rozsudku Súdneho
dvora EÚ č. 3-42/15, ktorý v č. 63 uvádza, že tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení,
ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú
zásadu proporcionality. Žaloba podľa neho predstavuje zásah do jeho ústavne garantovaných práv, a
to práva vlastniť majetok a zásah do slobody podnikania, vo vzťahu ku ktorej sa ÚS SR vyjadril, že k
nej patrí aj právo na dosahovanie zisku. Akcentoval, že v spornej zmluve o úvere sú obsiahnuté všetky
zákonné náležitosti, ako je výška a splatnosť jednotlivých splátok, ich počet, konečná splatnosť úveru
a celková suma prostriedkov, ktoré mal dlžník zaplatiť. Rozčlenenie splátky na časť pripadajúcu na
istinu a časť na príslušenstvo by spotrebiteľovi neprinieslo žiadnu novú informačnú kvalitu. Podľa názoru
žalovaného v tomto konaní nie je možné domáhať sa určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok,
nakoľko nový Civilný sporový poriadok určuje, že takéhoto určenia je možné sa domáhať len v konaní o
abstraktnej kontrole spotrebiteľských zmlúv. Otázka bankových poplatkov je otázkou, ktorá sa týka ceny
plnenia, ktoré je aj na vnútroštátnej úrovni ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčená z



prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti, pričom právny zástupca odkázal na vyjadrenie Ústavného súdu
ČR.

8. Právny zástupca žalobkyne po prednesení predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie
dodal, že je potrebné rozhodovať podľa platného a účinného práva, kedy v čase spotrebiteľskej zmluvy
existovala kogentná právna norma, od ktorej sa nemožno odchýliť. Táto určovala a rozlišovala medzi
výškou splátky, istiny a úroku. Jej korelujúca smernica hovorí len o výške splátky. Kogentnú právnu
normu nie je možné vykladať v rozpore s jej jazykovým znením. Následne písomne namietal, že Súdny
dvor EU nemôže a ani nemá právomoc vykladať národné právo toho ktorého členského štátu. Poplatky
za správu a poplatky za poskytnutie úveru sú v spotrebiteľskej zmluve podľa žalobkyne neprijateľnými
zmluvnými dojednaniami, čo konštatovali aj slovenské súdy. Súd v tomto konaní rieši tzv. civilný delikt,
v ktorom sa aplikuje horizontálny vzťah (spor medzi podnikateľom a spotrebiteľom). NBS uplatňuje tzv.
vertikálny vzťah v triagonálnom postavení. Žalovaný preto podľa nej zavádza súd, keď odkazuje na
vyjadrenia NBS.

9. Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 29.8.2017 zopakoval svoju argumentáciu
o neprípustnosti žaloby o určenie neplatnosti zmluvných podmienok s poukazom na ustanovenie §
137 písm. d) Civilného sporového poriadku, keď určenie právnej skutočnosti prichádza do úvahy
výlučne v prípade, ak je to výslovne pripustené osobitnou právnou normou. V tomto prípade však
neexistuje osobitný prepis, ktorý by v individuálnom spotrebiteľskom spore umožňoval podanie žaloby
za účelom určenia neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvnej podmienky. Okrem uvedeného návrh o určenie
neprijateľnosti napádaných zmluvných podmienok je nutné odmietnuť aj z vecného dôvodu nemožnosti
podrobiť ich prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu
plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Obdobne uvedené stanovuje aj čl.
4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. Bankový poplatok je cenou plnenia, čo judikovalo
aj stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 203/2013 zo dňa 24.3.2014.
Bankové poplatky podľa tohto stanoviska predstavujú časť viaczložkovej ceny celého komplexu plnení.
Je nerozhodujúce, či poplatok za správu úveru kryje tiež náklady na vnútornú činnosť úverového
veriteľa, či úverový veriteľ poskytol úverovému dlžníkovi konkrétne protiplnenie, alebo či správu úveru
vykonáva prevažne vo svojom záujme. Okrem toho prijateľnosť poplatku za spracovanie úveru je daná aj
kogentným ustanovením § 499 Obchodného zákonníka, kedy za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom
podnikania veriteľa. Tento poplatok je odplatou veriteľovi za to, že po dobu medzi dohodnutím zmluvy o
úvere a skutočným čerpaním musí pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne mať zaistené
ich zdroje.

10. Právny zástupca žalobkyne zaslal súdu ďalšiu repliku k vyjadreniu žalovaného, v ktorej zdôraznil,
že aj v individuálnom spotrebiteľskom súdnom spore je možné rozhodnúť o neprijateľnosti tej ktorej
zmluvnej podmienky, keď česká judikatúra, na ktorú sa odvoláva žalovaný, pojednáva len o poplatku
za správu úveru a nie o poplatku za spracovanie. Žalobkyňa sa určenia neprijateľnosti poplatkov
domáha nielen preto, že jej nebolo poskytnuté žiadne protiplnenie, ale aj preto, že žalovaný svojvoľne
a jednostranne rozhodol o zmene výšky poplatku za správu úveru z 1,99 eur na 2,99 eur mesačne.
Mal za nemožné, aby banka o navýšení rozhodla jednostranne, odvolávajúc sa na znenie VOP. Ak
VOP neboli podpísané zmluvnými stranami, nemôžu sa stať súčasťou zmluvy. Občiansky zákonník
neobsahuje obdobné ustanovenie ako § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že spotrebiteľská
zmluva musí mať písomnú formu a musí byť podpísaná oboma zmluvnými stranami. VOP nie sú
podpísané, preto podľa neho predstavujú len jednostrannú úpravu zmluvných vzťahov zo strany
žalovaného. S odkazom na rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 11C 97/2013 zo dňa
18.9.2013 žalobkyňa považovala ustanovenie VOP, ktoré umožňovalo zmenu sadzobníka zverejnením,
za neprijateľné, nakoľko dávalo žalobcovi možnosť jednostranne meniť dohodnutý poplatok za správu
úveru, bez toho, aby sa na tom strany dohodli. Takéto zmluvné dojednanie vnáša do práv a povinností
účastníkov značnú nerovnováhu, keď veriteľ môže jednostranne meniť rozsah povinnosti spotrebiteľa
a bežný spotrebiteľ sa o tom nemusí dozvedieť. Ak veriteľ poskytol dlžníkovi úver, bolo len v jeho
kompetencii, ako sa rozhodne predmetný úver spravovať, no je podľa neho neprípustné, aby náklady
s takouto činnosťou znášali spotrebitelia, ktorí predsa zaplatili veriteľovi odplatu vo forme úroku z
úveru. Preskúmanie poplatku za správu úveru ako aj poplatku za jeho spracovanie z hľadiska, či



predstavujú neprijateľnú podmienku, nemožno vylúčiť, nakoľko nie je naplnená podmienka, že ide o
hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny a súčasne ani druhá alternatívna podmienka, že zmluvná
podmienka je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne alebo je individuálne dojednaná. Súdnemu
prieskumu nepodlieha výlučne len úrok, ako cena peňazí za poskytnutie úveru, pričom iba a len úrok
je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy. Poplatok nepredstavuje obligatórnu náležitosť zmluvy o
úvere a takýto podlieha vždy súdnemu prieskumu z pohľadu spotrebiteľského práva. V slovenskom
právnom poriadku jednoznačne existuje základ, na podklade ktorého sa žalobkyňa ako spotrebiteľ môže
domáhať vyslovenia neprijateľnosti podmienky a to ustanovenie § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z..
Spracovateľský poplatok predstavuje podľa názoru žalobkyne dvojité zaťaženie spotrebiteľa za tú istú
službu, a to poskytnutie úveru (či už poplatok zahŕňa úkony ako spracovanie údajov, zistenie kvitancie
alebo inú službu, ktorá ale v konečnom dôsledku slúži len účelom banky). Ide o skutočnosť spôsobujúci
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Obdobne sa žalobkyňa
stavia aj k poplatku za správu úveru, nakoľko spravovanie úverového účtu a spôsob, akým sa to udeje,
sú plne v kompetencii banky a preto nie je na mieste požadovať náhradu nákladov za to, že žalobca síce
splnil svoju povinnosť uhradiť splátku úveru, avšak banka si túto platbu musí spárovať, skontrolovať a
odrátať ju od konečnej sumy. Rovnako je neprijateľné, aby žalovaný zahrnul do VOP klauzulu o možnej
jednostrannej zmene poplatku, bez upovedomenia žalobkyne. Žalobkyňa ďalej namietala, že poplatok
za spracovanie úveru je neurčitá a nezrozumiteľná zmluvná podmienka, nakoľko nie je zrejmé, aké
protiplnenie resp. služba je zaň spotrebiteľovi poskytnutá, obdobné platí aj pri poplatku za správu úveru.
Nemožno súhlasiť s tým, že poplatky možno subsumovať pod pojem "hlavný predmet plnenia" alebo
"primeranosť ceny". Poukázal na rozsudok KS v Trnave sp. zn. 10Co 325/2014 zo dňa 13.8.2014, v
ktorom tento určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku čl. I bod 1 zmluvy o splátkovom úvere v znení :
Dlžník je povinný platiť poplatok za správu úveru 60,-Sk mesačne ak aj podmienky z čl. 16 VOP v znení:
Klient je povinný platiť banke poplatky za služby poskytované bankou podľa sadzobníka platného v deň
uskutočnenia spoplatňovaného úkonu alebo poplatky dohodnuté v zmluve. Žalobkyňa citovala rozsiahle
pasáže odôvodnenia tohto rozsudku.

11. V záverečnej reči právny zástupca žalobkyne zopakoval svoju právnu argumentáciu založenú na
tvrdení, že uzavretá úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Opätovne zdôraznil nemožnosť
výkladu kogentnej normy v rozpore s jej gramatickým znením a nemožnosť aplikácie rozsudku F. vo
veci, ktorý bol vydaný až 10 rokov po uzavretí spornej úverovej zmluvy, teda v čase jej uzavretia
existoval na strane spotrebiteľa dobrý úmysel a vôľa, na strane banky však toto existovať nemohlo.
Okrem toho Súdny dvor EU vykladal smernicu a nie zákon o spotrebiteľských úveroch. Nemožno preto
spotrebiteľa obviňovať, že si nevysvetlil kogentnú normu tak, ako ju o 10 rokov neskôr interpretuje,
podľa žalovaného Súdny dvor EU. Z hľadiska súčasného práva neexistuje žiadne rozhodnutie Súdneho
dvora EU, ktoré by nesprávne či chybne prevzatej normy priznalo horizontálu normu, t.j. vo vzťahu,
kde prebieha konkrétne súdne konanie medzi fyzickými osobami navzájom, právnickými osobami
navzájom, či fyzickou a právnickou osobou a kde sa ktorákoľvek zo strán sporu dovoláva proti druhej
strany sporu nesprávne či chybne transportovanej smernice, ktorej zneniu však nezodpovedá národná
kogentná úprava. Taktiež v súčasnej dobe podľa neho neexistuje žiadne rozhodnutie Súdneho dvora
vo veciach s tzv. eurokomformným výkladom v širšom slova zmysle, kde sa strana sporu dovoláva
nesprávne transponovanej smernice, ktorej zneniu však nezodpovedá národná kogentná úprava a kde
by súd priznal dokonca slabšej strane sporu povinnosť akceptovať chybne transponovanú smernicu za
súčasného kumulatívneho splnenia podmienky, že národná právna úprava takýto výklad nepripúšťa.
Bráni tomu výklad contra legem a súčasne zásada „v prípade pochybností v prospech spotrebiteľa“.
Preto podľa neho nemožno za žiadnych okolností pripustiť priamy účinok smernice. Rovnako zotrval na
svojom názore o neprijateľnosti poplatkov za správu úveru a za jeho spracovanie. Súdnemu prieskumu
nepodliehajú len skúmanie výšky úroku, poplatky však vždy a za každých okolností. Judikatúra, ktorú
žalovaný predložil, sa podľa neho týka len poplatku za vedenie účtu, avšak nie poplatku za poskytnutie.
Okrem toho jednostranná zmena poplatku z 1,99 eur na 2,99 eur, ktorú nezahrnul žalovaný do výpočtu
RPMN ani celkových nákladov, je podľa neho v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch.
Tým, že žalovaný navýšil jednostranne poplatok, vyjadril názor, že došlo k uzavretiu novej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a tento rozdiel mal byť zahrnutý do nákladov a od ďalšej splátky sa mal
premietnuť do RPMN. Išlo o ďalšiu vadu spôsobujúcu bezpoplatkovosť a bezúrčonosť úveru. Žalovaným
predkladané rozhodnutia nikde vo svojom obsahu neuvádzajú, že by bol ústavne konformný poplatok
za poskytnutie úveru ani jednostranná zmena poplatku za vedenie účtu. Poplatok za poskytnutie úveru
mal za neprijateľnú zmluvnú podmienku, práve preto, že cez tento poplatok žalovaný ako podnikateľ
a osoba disponujúca tímom právnikov, znížila umelo výšku úroku, aby mala jednu zložku úrok a jednu



časť peňazí poplatok za poskytnutie úveru. V prípade zmluvy o úvere kogentné ustanovenia zákona
hovoria jasne o záväzku banky poskytnúť dlžníkovi na jeho požiadanie ním špecifikované prostriedky,
čomu koreluje vzájomný záväzok spotrebiteľa vrátiť požičanú sumu za dohodnutý úrok. K tomu koreluje
právo žalovaného pýtať si naspäť istinu a úrok. V tomto vzťahu nikde nie je ako esenciália a negácia
zakomponovaný poplatok za poskytnutie účtu.

12. Právny zástupca žalovaného v rámci prednesu záverečnej reči zotrval na prednesených skutkových
a právnych stanoviskách. V časti o určenie neprijateľnosti poplatkov ako zmluvných podmienok
opätovne zdôraznil nemožnosť rozhodnúť takýmto spôsobom v individuálnom spotrebiteľskom spore,
nakoľko žalobkyňa popri pôvodnom žalobnom návrhu, ktorého skutkovým základom je bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, nenavrhla alternatívny ani eventuálny žalobný návrh, ktorý by sa týkal
výlučne vrátenia zaplatených poplatkov. Okrem toho predmetom určovacej žaloby môže byť len určenie
jestvovanie práva alebo právneho vzťahu existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku. Obsahom žaloby
nemôže byť určenie práva za dobu minulú a ani do budúcnosti. Považoval za kľúčovú aj tú okolnosť, že
novelou zákona o bankách, zákonom č. 132/2013 Z.z., účinnou od 10.6.2013, bolo bankám zakázané
vyberať poplatok za správu úveru a od tohto dátumu ho žalovaný ani nevyberá. Domáhať sa teda
neprijateľnosti poplatku za správu úveru v tomto čase znamená domáhať sa neprípustného určenia
mylnej skutočnosti. Prípustnosť poplatku za spracovanie mal za danú ustanovením § 499 Občianskeho
zákonníka. Poukázal najmä na nutnosť transparentného zmluvného dojednania o poplatkoch, čo
považoval v tomto prípade za splnené. Poukázal tiež na to, že vo všeobecnosti VOP nemusia byť
v písomnej forme za predpokladu, že sú do zmluvy riadne inkorporované. Jednostranná zmena
záväzkového vzťahu (v súvislosti so zvýšením poplatku) je podľa neho možná, ak sa zmluvné strany na
tom vopred dohodnú. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je iba taká jednostranná zmena zmluvných
podmienok, ktorá sa uskutočnila bez dôvodu stanoveného v zmluve s poukazom na ustanovenie §
53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka. Práve VOP v čl. 16 stanovovali možnosť jednostrannej
zmeny sadzobníka poplatkov a dôvody, na základe ktorých k tomu môže dôjsť, ako aj spôsob jeho
zverejnenia. Zvýšenie poplatku za správu úveru sa preto podľa neho uskutočnilo plne v súlade so
zmluvnými podmienkami.

13. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie v konaní medzi stranami nemal za sporné,
že dňa 6.11.2008 došlo k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere. Na základe tejto zmluvy žalovaný
(banka) poskytla žalobkyni a R. L. (ako dlžníkom) splátkový úver v sume, mene a za podmienok,
dohodnutých v tejto zmluve. Na druhej strane sa dlžník zaviazal, za podmienok dohodnutých v zmluve,
poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky v nej dohodnuté. V čl. I zmluvy boli
vymedzené základné podmienky úveru nasledovne:
Výška úver: 235.000,-Sk
Druh úveru: spotrebný úver- bezúčelová
Typ a výška úrokovej sadzby: fixná do splatnosti, 16,95% p.a. v deň uzatvorenia zmluvy
Spôsob poskytnutia úver: jednorazovo bezhotovostne
Spracovateľský poplatok: 5.699,-Sk/189,17 eur z prostriedkov úveru
Poplatok za správu úveru: 60,-sk /1,99 eur/ mesačne
Výška splátky istiny: 4.184,-Sk/138,22 eur
Splatnosť prvej splátky istiny: 20.12.2008
Počet splátok: 119
Periodicita a splatnosť splátok istiny: mesačne k 20.dňu v kalendárnom mesiaci
Konečná splatnosť úveru: 20.10.2018
Splatnosť úrokov: mesačne, v posledný deň kalendárneho mesiaca
Spôsob splácania: inkasom z inkasného účtu
Inkasný účet: XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX
Účet dlžníka: XXXXXX-XXXXXXXXX/XXXX
Splatnosť splátky úrokov a poplatkov: posledný deň kalendárneho mesiaca
Konverzný kurz: 30,1260 Sk/eur
Ročná percentuálna miera nákladov: 19,89%
Priemerná hodnota RPMN: 11,94%
Celkové náklady spojené s úverom: 268.861,50 Sk/8.924,57 eur
Náklady nezahrnuté do výpočtu RPMN: sankcie za porušenie povinností dlžníka vyplývajúcich s úverovej
zmluvy, výška týchto sankcií je uvedený v Sadzobníku alebo vo zverejnení, poplatky spojené s vedením
účtu dlžníka uvedené v Sadzobníku alebo vo Zverejnení



Zabezpečenie požadovaniu bankou: X.

14. Všetky údaje a náležitosti uvedené v Základných podmienkach úverovej zmluvy mali byť
platné ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, ich zmeny sa mali riadiť úverovou zmluvou, úverovými
podmienkami a VOP. V čl. I bod 4 zmluvy sa dlžník zaviazal do posledného dňa kalendárneho mesiaca,
predchádzajúceho ku dňu splatnosti prvej splátky istiny, dohodnutému v bode 1 tohto článku, splácať
pohľadávku banky mesačne splátkami vo výške úrokov a poplatkov, a to v súlade s podmienkami
dohodnutými v úverovej zmluve. Podľa čl. I bodu 9 zmluvy za podmienok stanovených v úverových
podmienkach a VOP bol dlžník oprávnený predčasne splatiť pohľadávku alebo jej časť, pričom v takomto
prípade bude zmenená výška celkových nákladov spojených s úverom. V čl. II bode 2 zmluvy dlžník
vyhlásil, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, úverové podmienky, Sadzobník
a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje,
súhlasil s nimi a zaviazal sa ich dodržiavať.

15. Poukázal na Všeobecné obchodné podmienky, v znení účinnom od 1.11.2008, čl. 16 bodu 16.1.1,
podľa ktorého je klient povinný platiť banke poplatky za služby poskytované bankou podľa Sadzobníka
platného v deň uskutočnenia spoplatňovaného úkonu alebo poplatky, dohodnuté v zmluve. Podľa bodu
16.1.3. banka je oprávnená Sadzobník kedykoľvek meniť z dôvodu zmien v obchodnej politike banky
alebo zmien právnych predpisov alebo na základe vývoja na bankovom trhu alebo vývoja na peňažnom
a kapitálovom trhu. Zmenu Sadzobníka určí banka zverejnením. Zmena Sadzobníka je účinná dňom
zverejnenia zmenenej časti Sadzobníka alebo úplného znenia Sadzobníka. Podľa bodu 16.1.4 VOP
klient, ktorý je spotrebiteľom podľa osobitného predpisu, je oprávnený v lehote 15 dní odo dňa účinnosti
zmeny Sadzobníka písomne odstúpiť od zmluvy; ak na strane klienta vystupuje viacero účastníkov, môže
od zmluvy odstúpiť ktorýkoľvek z nich s účinkami pre všetkých. Ak klient od zmluvy neodstúpi v uvedenej
lehote, platí, že s príslušnou zmenou Sadzobníka súhlasí. Podľa webovej stránky a jej sadzobníka
poplatkov a náhrad žalovaného, platného od 1.10.2010, bola určená výška poplatku za správu úveru
vo v sume 2,99 eur mesačne.

16. Súd prvej inštancie vychádzal tiež zo zistenia, že žalobkyňa požiadala žalovaného o možnosť
predčasného splatenia pohľadávky, s čím žalovaný súhlasil, pričom vyčíslil výšku pohľadávky ku dňu
splatenia na sumu 3.225,74 eur. Oboznámil sa s periodicitou splácania úveru žalobkyňou a to v období
od 6.11.2008 do 30.6.2016. Dňa 6.11.2008 čerpala žalobkyňa úver v celkovej výške 235.000,-Sk
(7.800,57 eur). V nasledujúcom období žalobkyňa splácala úver v dojednanej výške splátok, pričom jej
platobná disciplína nebola v súlade s dojednanými zmluvnými podmienkami a už v roku 2009 prestala
žalobkyňa úver splácať riadne a včas. Od dátumu 20.10.2014 žalobkyňa celkovo uhradila žalovanému
sumu 139,99 eur (20.11.2014), 139,99 eur (20.12.2014), 139,99 eur (20.1.2015), 139,99 eur (20.2.2015),
139,99 eur (20.3.2015), 139,99 eur (20.4.2015), 139,99 eur (20.5.2015), 139,99 eur (20.6.2015), 139,99
eur (20.7.2015), 139,99 eur (20.8.2015), 139,99 eur (20.9.2015), 139,99 eur (20.10.2015), 139,99 eur
(20.11.2015), 139,99 eur (20.12.2015), 139,99 eur (20.1.2016), 139,99 eur (20.2.2016) 139,99 eur
(20.3.2016), 139,99 eur (20.4.2016), 139,99 eur (20.5.2016), 139,99 eur (20.6.2016) a dňa 30.6.2016
mimoriadnu splátku vo výške 3.225,74 eur, spolu vo výške 6.025,54 eur. Medzi stranami mal za
nesporné, že žalobkyňa uhradila celkovo žalovanému sumu 16.271,03 eur.

17. Z odpovede NBS zo dňa 11.1.2017 adresovanej právnemu zástupcovi žalobkyne zistil, že
preverovala správnosť výpočtu RPMN, priemernej RPMN a ostatné obligatórne náležitosti zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 6.11.2008, ktorú banka uzavrela s p. J. L.. S odkazom na
znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. j) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, NBS konštatovala, že
preverila správnosť výpočtu RPMN pomocou použitia internej aplikácie pri rešpektovaní príslušných
ustanovení zákona, pričom dospela k záveru, že banka v tomto prípade vyčíslila hodnotu RPMN správne.
Do výpočtu RPMN vstupoval aj spracovateľský poplatok a aj poplatok za správu úveru, pričom tento je
súčasťou zmluvne dojednanej mesačnej splátky úveru. Rovnako v liste bolo konštatované, že priemerná
hodnota RPMN korešponduje s hodnotou priemernej RPMN zverejnenej Ministerstvom financií SR. K
výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch NBS odkázala na rozsudok
Súdneho dvora EU č. C-42/15 zo dňa 9.11.2016. Podľa NBS z formulácie spornej zmluvy je bez ťažkostí
možné identifikovať presné dátumy splátok, keď zákon o spotrebiteľských úveroch, účinný v čase
uzavretia zmluvy, neobsahoval ako povinnú náležitosť členenie zmluvne dojednanej mesačnej splátky
na istinu a príslušenstvo. Predmetnú povinnosť zakotvil až zákon č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou odo dňa
11.6.2010, preto skúmaná zmluva nemusela namietanú náležitosť obsahovať.



18. Tiež zistil, že v liste zo dňa 24.4.2017 reagovala NBS na list právneho zástupcu žalobkyne,
doručený dňa 23.3.2017 a vyjadrila v ňom svoje od neho odlišné stanovisko k otázke výkladu a aplikácie
aplikačných pravidiel obsiahnutých v Rozsudku Súdneho dvora EU č. C-42/15. V liste zo dňa 9.5.2017
s názvom odpoveď na vyjadrenie NBS zo dňa 24.4.2017 č. NBS1-000-000-957, právny zástupca
žalobkyne kategoricky trval na tom, že NBS v spomínanom liste nekvalifikovane a nekompetentne sa
odvolávala na nepriamy účinok smernice (eurokonformný výklad zákonov). Právny zástupca predložil
NBS svoje právne posúdenie nemožnosti použitia právneho záveru rozhodnutia Súdneho dvora EU vo
veci C-42/15 zo dňa 9.11.2016 na konanie vedené pred NBS.

19. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa ust.§ 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v znení
účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy 6.11.2008 (ďalej len "OZ"), § 53 ods. 1,2,3 a 5 OZ, § 54
ods. 1 a 2 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 107 ods. 1, 2 OZ, § 566 OZ, § 451 ods. 1, 2 OZ, § 2 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy 6.11.2008 (ďalej len " zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 4 ods. 1, 2 a
3 zákona o spotrebiteľských úveroch.

20. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na obsah uvedených
zákonných ustanovení súd prvej inštancie v konaní nemal za sporné, že uzavretím spornej zmluvy o
úvere došlo medzi zmluvnými stranami k uzavretiu zmluvy spotrebiteľskej, kedy žalobkyňa zastávala
práve postavenie spotrebiteľa, teda strany, ktorá v porovnaní s postavením žalovaného, a to najmä
jeho znalosťami v oblasti uzatvárania úverov, nepochybnou právnou a ekonomickou erudovanosťou,
ako aj celkovým ekonomickým zázemím, je v zmluvnom vzťahu slabšou stranou. Uviedol, že práve
pre účely ochrany spotrebiteľov sa vytvoril systém únijných a vnútroštátnych noriem, ktorých účelom je
zabezpečenie teoretickej aj praktickej rovnováhy v spotrebiteľských vzťahoch. Konštatoval, že účelom
ochrany spotrebiteľa za žiadnych okolností nie je poskytovanie neprimeranej ochrany, ktorá by negovala
samotné princípy existencie záväzkovoprávneho vzťahu, ako vzťahu, z ktorého vyplývajú práva a
povinnosti obom zmluvným stranám. Zároveň podľa súdu prvej inštancie nemožno právnu úpravu
ochrany spotrebiteľa vykladať tak, že by spotrebiteľ stratil akúkoľvek zodpovednosť za svoje konanie. Aj
spotrebiteľ, ako osoba plne disponujúca právnou spôsobilosťou, musí v prípade uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy, rešpektovať zásadu "pacta sunt servadna", a musí niesť plnú zodpovednosť nielen za svoje
neuvážené ekonomické konanie, ale aj zavinenú neznalosť a neochotu zistiť si podmienky zmluvy a
následky, ktoré pre neho z nej plynú. Z tejto úvahy súd prvej inštancie vychádzal aj pri posudzovaní
nároku uplatneného žalobou, kedy už len z výpisu z jeho vnútorného registra zistil, že žalobkyňa len na
súde prvej inštancie má podaných 7 žalôb, ktorými sa domáha zaplatenia pomerne vysokých súm. Podľa
súdu prvej inštancie to naznačuje, že žalobkyňa si v rozhodnom období nezvážila svoje ekonomické
možnosti a aj z tohto dôvodu musí niesť následky svojho postupu. Podľa jeho názoru by poskytovanie
absolútnej a bezbrehej ochrany spotrebiteľovi znamenalo popretie zásady zmluvnej voľnosti vyjadrenej
v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a preto v každom konkrétnom spotrebiteľskom spore treba
aplikovať princíp proporcionality a hľadať vyváženosť a spravodlivosť. V tejto súvislosti odkázal aj na
odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu SR Y. Ľ. v rozhodnutí I.ÚS 547/2012, s ktorým sa plne
stotožnil.

21. Pokiaľ ide o rozhodovanie súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach a teda nutnosť
zabezpečenia predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a istoty v právnych vzťahoch obdobného obsahu a
charakteru, uviedol, že nepochybne v rámci fungovania súdneho systému by bolo žiaduce, aby súdy
v obdobných veciach rozhodovali totožne, avšak zdôraznil, že prijať tento princíp ako nevyvrátiteľné
pravidlo by znamenalo zásah do nezávislosti sudcu pri rozhodovaní v tej ktorej konkrétnej veci a poprelo
by to ústavný princíp vyjadrený v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa súdu prvej inštancie
nezávislosť rozhodovania sudcu znamená, že rozhoduje nezávisle od vôle druhých. Práve z tohto
dôvodu zdôraznil, že hoci žalobkyňa v konaní predložila viaceré súdne rozhodnutia, ktoré vo svojom
obsahu riešili obdobné alebo dokonca totožné právne otázky, v tomto konaní nimi nebol obmedzený
a už vôbec nie viazaný. Dodal, že uvedené jednoznačne verifikuje aj ustanovenie § 193 Civilného
sporového poriadku, ktoré taxatívne uvádza rozsah viazanosti súdu pri rozhodovaní. Súd je viazaný len
právnym názorom inštančne vyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní voči rozsudku v tej ktorej veci.
Z uvedeného považoval za zrejmé, že aj nastavenie právnej úpravy v tejto otázke dáva súdu možnosť
pristupovať ku každému konkrétnemu sporu individuálne, vyhodnotiť si skutkové okolnosti samostatne



a rovnako jasne a zrozumiteľne aplikovať a vykladať príslušné právne normy za zachovania požiadavky
riadnej preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.

22. Zhrnul, že zo strany žalovaného boli v konaní prezentované viaceré právne názory, podľa ktorých
nebolo možné pristúpiť k vyhoveniu žalobe. Okrem argumentácie, ktorá sa týkala základných sporných
vecných otázok (ako ustálenie otázky existencie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spornej úverovej
zmluvy, ako aj existencie údajných neprijateľných zmluvných podmienok) žalovaný tvrdil, že žaloba v
časti o plnenie je postavená nesprávne, nakoľko na strane žalobcov by mal okrem žalobkyne vystupovať
aj pán R. L., ktorý ako spoludlžník figuroval v predmetnej zmluve a nebolo preukázané, kto z dlžníkov
uhrádzal jednotlivé splátky. Žalobkyňa v konaní uviedla, že p. R. L. zomrel, čo žalovaný nerozporoval,
čím považoval predmetnú otázku za irelevantnú. Žalovaný v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky tvrdil, že v tomto sporovom konaní nie je možné rozhodnúť o určení neprijateľnosti tej
ktorej zmluvnej podmienky, nakoľko Civilný sporový poriadok upravil možnosť skúmania neprijateľnosti
len v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach v ustanoveniach § 301 až 306, pričom
takúto žalobu môže podať len právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a
orgán dohľadu podľa osobitného predpisu. S takýmto právnym názorom súd prvej inštancie nesúhlasil a
poukázal na ustanovenie § 298 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktoré umožňuje súdu v rozsudku,
ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, vysloviť, že určitá podmienka v zmluve je neprijateľná. Samotný
zákonodarca teda umožňuje spotrebiteľovi aj v individuálnom spotrebiteľskom spore podať návrh na
podanie takéhoto rozhodnutia, kedy znenie § 298 ods. 1 odkazuje na možnosť súdu takto rozhodnúť
"aj bez návrhu". Jednoznačným právnym výkladom tohto ustanovenia dospel k záveru, že návrh na
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky môže podať aj spotrebiteľ. Preto pristúpil ku skúmaniu
neprijateľnosti žalobkyňou označených zmluvných podmienok. Pri ich skúmaní vychádzal najmä z toho,
že aby súd mohol konštatovať neprijateľnosť tej ktorej zmluvnej podmienky, musel nielen jej formuláciu,
znenie, výklad, ale aj jej praktické dopady v reálnom záväzkovoprávnom vzťahu vyhodnotiť v kontexte
možnosti spôsobenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, čo znamená,
že samotný zákon (v ustanovení § 53 ods. 1 OZ) vyžaduje následok v podobe značného zásahu do
zásady rovnosti, kedy intenzita musí presahovať bežnú a primeranú nerovnosť, spôsobenú charakterom
záväzkovoprávnych vzťahov v tej ktorej časti plnenia povinností z nich vyplývajúcich.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené pristúpil k skúmaniu jednotlivých vecnoprávnych argumentov
sporových strán. Najskôr skúmal odôvodnenosť žaloby v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobkyni sumu 8.470,40 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že aplikácia
inštitútu bezdôvodného obohatenia v záväzkovoprávnych vzťahoch prichádza do úvahy za splnenia
podmienok vymedzených        v § 451 a nasledujúce OZ. V tomto prípade odvodzovala žalobkyňa svoj
nárok od tvrdenia, že úverová zmluva z titulu obsahovej absencie zákonných náležitostí, je bezúročná
a bezpoplatková a teda jej plnenie poskytnuté žalovanému nad rámec požičanej istiny je plnením bez
právneho dôvodu, teda plnením, na ktoré nevznikol žalovanému nárok. Súd prvej inštancie uviedol, že v
prípade prijatia záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy by táto argumentácia obstála.
V tomto konkrétnom prípade konštatoval, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 6.11.2008 bola zmluvou
so všetkými zákonnými náležitosťami.

24. Pokiaľ ide o argument žalobkyne, že zmluva neobsahovala uvedenie správnej RPMN a správnej
výšky priemernej RPMN, vyhodnotil, že uvedené tvrdenie však prezentovala len ako konštatáciu bez
akejkoľvek podpory dôkaznými prostriedkami. Z jej vyjadrení nemal za zrejmé, čo malo byť pri výpočtoch
RPMN nesprávne, aké údaje boli chybné, alebo aká správna výška mala byť v zmluve uvedená a
ako sa k výpočtu aritmeticky dopracovala. Naopak žalovaný v konaní osvedčil predložením vyjadrenia
NBS zo dňa 11.1.2017, že táto preverovala vyčíslenia hodnoty RPMN aj priemernej RPMN v zmluve a
konštatovala jej správnosť a plný súlad z údajmi uverejnenými príslušným ústredným štátnym orgánom.
Nakoľko v tejto otázke považoval tvrdenia žalobkyne za neosvedčené, konštatoval splnenie zákonnej
podmienky v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 258/2001 Z.z. V tejto súvislosti ešte žalobkyňa
namietala, že do výpočtu RPMN neboli zahrnuté poplatky za správu úveru a spracovateľský poplatok,
čo však podľa súdu prvej inštancie rovnako žalovaný vyvrátil predložením jednoznačnej konštatácie
NBS o tejto skutočnosti. Poukázal na to, že pre výpočet RPMN sú rozhodujúce údaje platné v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (tak ako to predpokladá dikcia zákona v § 4 ods. 2 písm.
j/), čiže argumentácia, že prípadné navýšenie týchto poplatkov po uzavretí zmluvy, ktoré by malo vplyv
na výpočet RPMN, by sa malo pretaviť do uzavretia písomného dodatku k zmluve, nemá podľa súdu
prvej inštancie oporu v zákone.



25. Ďalším argumentom žalobkyne bolo tvrdenie, že žalovaný v obsahu zmluvy nereflektoval nutnosť
konkrétneho uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v tom kontexte,
že v zmluve absentovalo konkrétne rozdelenie splátok na jednotlivé sumy zodpovedajúce práve výške
pripisujúcej sa úhrade samostatnej istiny, samostatných úrokov, prípadne iných poplatkov. Podľa jej
názoru nebola splnená podmienka zákona, určená ustanovením § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001
Z.z., čo bez ďalšieho spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého úveru. K uvedenému súd
prvej inštancie uviedol, že celé posúdenie aplikácie a najmä výkladu tohto právneho ustanovenia
musí reflektovať viaceré hľadiská, spôsoby samotného výkladu, pričom nemožno stratiť zo zreteľa už
spomenutú zásadu proporcionality a taktiež racionality, ktoré je nutné uplatňovať aj v spotrebiteľskom
spore. Dospel k záveru, že nie je možné pristúpiť k výkladu tohto ustanovenia tak, ako to prezentuje
žalobkyňa. Hoci sa jedná o nepochybne kogentné ustanovenie, podľa názoru súdu úmysel zákonodarcu
pri jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky určenia konkrétnej
výšky, počtu a termínov splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky. Nestotožnil sa so
žalobkyňou, že sa jedná o jednoznačné gramatické vyjadrenie, ktoré nepripúšťa inú interpretáciu ako tú,
že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé časti zodpovedajúce výške istiny, úrokov a poplatkov.
Gramatickým výkladom možno totiž dospel k záveru, že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov
splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho vyjadrenia v podobe "splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov" predstavuje konkretizáciu obsahu každej splátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých
zložiek. Mal za to, že na výklad tohto ustanovenia však práve pre možné rozdielne interpretácie nemožno
použiť len gramatický výklad. Zdôraznil potrebu aplikácie logického a systematického výkladu, kedy
sa k interpretácii právnej normy musí pristúpiť porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom
systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so
sekundárnym komunitárnym právom, ktoré predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú
jednotlivé štáty povinné transponovať do národných právnych úprav. Mal za nesporné, že prijatie právnej
úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch nadväzovalo na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady
20089/48/ES (ďalej len "smernica"), ktorá stanovovala rozsah, obsah a jednotlivé aspekty zákonných
úprav členských štátov, týkajúcich sa práve zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V zmysle čl. 10 ods.
2 písm. h) tejto smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Obom sporovým stranám bol v
konaní známy rozsudok SD EU č. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia c/a V. F. z 9.11.2016. Tento
jednoznačne konštatoval, že v zmluve o úvere nemusí byť jednoznačne určené, aký časť každej splátky
bude započítavaná na istinu, prípadne iné časti splátky. Súd prvej inštancie mal za to, že takýto výklad je
nutné aplikovať aj na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) citovaného zákona z viacerých dôvodov. V prvom
rade zákonodarcovi pri transponovaní smernice do právneho systému SR bol jednoznačne zrejmý a
jasný obsah celej smernice aj povinnosti, ktoré mu z nej vyplývali. Táto v čl. 22 ods. 1 jednoznačne
určovala, že obsahuje harmonizované ustanovenia, pričom členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť
vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od jej ustanovení. Vyslovil, že aj keď
vnútroštátny predpis sa v jazykovom vyjadrení líši od čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice, za žiadnych
okolností ho nemožno vykladať rozširujúco, nakoľko samotná smernica kladie dôraz na harmonizáciu
a teda stanovenie jednoznačných pravidiel, okrem iného, aj pri stanovovaní obsahových náležitostí
zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V žiadnom prípade neprisvedčil názoru žalobkyne, že zákonodarca
sa vedome odchýlil od ustanovení smernice a v podstate rozšíril povinnosti dodávateľa, keď absentuje
osvedčenie úmyslu zákonodarcu takýmto spôsobom postupovať a preto ani vnútroštátnu právnu normu
nemožno vykladať (práve v kontexte systematického výkladu) tak, že každá splátka má byť rozdelená na
jednotlivé komponenty v podobe istiny, úrokov a iných poplatkov. V tomto prípade nemožno aplikovať ani
ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti
o výklade ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. Zákonodarca vo vnútroštátnej právnej
úprave len jednoducho konkretizoval, z čoho každá splátka pozostáva, pričom vzhľadom na nemožnosť
odklonenia sa od ustanovení smernice, výklad tak, ako ho podáva žalobkyňa, označil za neprípustný.
Na zdôraznenie správnosti svojej argumentácie citoval aj ustanovenie čl. 23 smernice, v zmysle ktorého
členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na
základe tejto smernice a príjmu potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z uvedeného
možno prijať záver, že hoci smernica neumožňuje (v zmysle čl. 22 ods. 1) zavádzanie ustanovení, ktoré
sa od jej obsahu odchyľujú, v otázke sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení ponecháva
členskému štátu možnosť rozhodnúť sa o ich charaktere, rozsahu a obsahu za podmienky zabezpečenia
ich účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho účinku. Vyvodil záver, že ak je obsahom smernice konkrétne



ustanovenie, určujúce, v tomto prípade konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
nemožno sa od tohto odchýliť a teda ho ani vykladať v rámci transponovania a aplikácie vo vnútroštátnom
predpise inak, ako to urobil Súdny dvor EU v následnom rozhodnutí. Nakoľko vylúčil možnosť rozšírenia,
resp. sprísnenia právnej normy upravujúcej náležitosti zmluvy o úvere vo vnútroštátnych predpisoch
(oproti úprave prijatej v smernici), nemožno podľa súdu prvej inštancie dospieť k inému výkladu ako k
tomu, že v prípade, ak dodávateľ v zmluve o úvere uviedol konkrétnu výšku, termíny a počet splátok
úveru (ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a poplatky), splnil zákonnú podmienku určenú ustanovením §
4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. a nemožno zmluvu sankcionovať vyhlásením jej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti. Záverom dodal, že pri ustálení výkladu sporného ustanovenia vychádzal aj zo zásady
proporcionality. Podľa jeho názoru aj prípadné rozdelenie splátky úveru resp. jej pripísania konkrétne na
istinu, úroky, prípadne poplatky, by nemalo žiadny vplyv na ekonomické správanie spotrebiteľa, nemalo
by to pre neho inú ako informačnú hodnotu. Žalovaný takúto informáciu žalobkyni ani neodoprel, kedy
v zmluvných dojednaniach bola možnosť odovzdať plán anuitných splátok. Preto aj v tomto prípade,
kedy na výklad sporného ustanovenia existujú rôzne názory, nemohol pričítať na ťarchu žalovaného,
že sa jeho výklad nezhodoval s následným výkladom žalobkyne a sankcionovať to konštatovaním
bezúročnosti a bezpoplatkovosti celého úveru.

26. Súd prvej inštancie ďalej nesúhlasil s argumentáciou žalobkyne, že nakoľko v priebehu trvania
zmluvného vzťahu došlo k jednostrannému navýšeniu poplatku za spracovanie úveru, došlo aj k zmene
údaju o celkových nákladoch, čo nebolo nijakým spôsobom reflektované žalovaným, čím došlo k
zavádzaniu klientky. Zaujal názor, že zmluva obsahovala v čase svojho uzavretia správne určenie
výšky tak RPMN ako aj priemernej RPMN. Zohľadnil, že v zmysle zákona zmluva o úvere musí
obsahovať údaje platné v čase uzavretia zmluvy, keď zákon nikde neobsahuje ustanovenie, ukladajúce
dodávateľovi povinnosť reflektovať prípadnú zmenu alebo zvýšenie poplatkov v zmluve, či už uzavretím
dodatku k zmluve s uvedením zmeny RPMN alebo v inej podobe. Pripomenul, že možnosť navýšenia
tohto poplatku predpokladali aj jednotlivé zmluvné dojednania a to v čl. 16 bodu 16.1.1. v súvislosti s čl. 16
bodom 16.1.3. Všeobecných obchodných podmienok. Považoval za absurdnú argumentáciu žalobkyne,
podľa ktorej názoru v spotrebiteľských zmluvách je vylúčená možnosť upraviť si vedľajšie zmluvné práva
a povinnosti práve prostredníctvom Všeobecných obchodných podmienok, inkoporovaných do zmluvy
vo forme odkazu, že tieto sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Podľa názoru súdu prvej inštancie práve takýto
postup uľahčuje uzatváranie záväzkovoprávnych vzťahov a v celom právnom systéme predstavuje, v
súlade so zásadou zmluvnej voľnosti, aprobovaný, všeobecne prijímaný a zákonom nevylúčený inštitút
doplnkovej úpravy práv a povinností zmluvných strán. Práve poplatok za spracovanie úveru predstavuje
cenu za poskytovanie doplnkovej služby žalovaným, možnosť jeho uplatňovania pripúšťajú aj predpisy
upravujúce spotrebiteľské vzťahy (samotný zákon o spotrebiteľských úveroch na viacerých miestach
vyslovene odkazuje na platenie poplatkov) a nakoľko nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere,
jeho úprava vo Všeobecných obchodných podmienkach je primeraná a dostačujúca. Sumarizujúc vyššie
uvedenú argumentáciu, nakoľko poplatok za spracovanie úveru, možnosť jeho navýšenia bez nutnosti
zmeny zmluvy, dokonca aj možnosť prípadného odstúpenia spotrebiteľa od zmluvy v prípade nesúhlasu,
bola súčasťou zmluvných dojednaní, a zákon neurčuje povinnosť zmeny obsahu zmluvy pri zmene
poplatku, či zvýšení nákladov, neprijal záver o nekalom konaní žalovaného a zavádzaní žalobkyne ako
klientky.

27. S poukazom na prezentovanú právnu argumentáciu nekonštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého úveru a teda vznik bezdôvodného obohatenia. Zmluvu o splátkovom úvere právne posúdil
vo svojom obsahu ako jasnú, zrozumiteľnú, keď priemernému spotrebiteľovi neskresľujúco a pravdivo
uvádzala všetky podmienky úveru, definovala jeho povinnosti a v neposlednom rade obsahovala všetky
náležitosti predpokladané zákonom č. 258/2001 Z.z.. Z uvedeného vyvodil, že žalobkyni jednoznačne
vznikla povinnosť zaplatiť okrem istinu aj úroky a poplatky, spojené s jej poskytnutím, čo nepochybne
predstavuje vyjadrenie základného princípu úverovej zmluvy, kedy veriteľ sa zaväzuje poskytnúť
dlžníkovi peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje tieto vrátiť a zaplatiť úroky.

28. Okrem prijatia vyššie uvedeného záveru konštatoval aj premlčanie uplatneného nároku. Žalovaný v
konaní vzniesol námietku premlčania, na ktorú prihliadol a s touto sa skutkovo vysporiadal. Neprisvedčil
tvrdeniu žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania je v tomto prípade v rozpore s dobrými mravmi.
Vznesenie námietky premlčania mal za zákonom aprobovaný spôsob obrany v civilnom súdnom
konaní, ktorý v prípade splnenia podmienok spôsobuje, že uplynutím času sa stáva určitý nárok
nevymáhateľným. Postup zákonom aprobovaným a dovoleným spôsobom neoznačil za konanie v



rozpore s dobrými mravmi a to ani v spotrebiteľských sporoch. Rovnako súd nesúhlasil s názorom
žalobkyne o nutnosti aplikácie 4 ročnej premlčacej doby. Predmetom tohto konania nebolo uplatnenie
si plnenia z titulu zmluvnej povinnosti, ale z titulu bezdôvodného obohatenia, pri ktorom Občiansky
zákonník stanovuje osobitné plynutie premlčacej doby a tiež osobitnú dĺžku. Zákon v tomto prípade
rozlišuje objektívnu a subjektívnú premlčaciu dobu. Subjektívna premlčacia doba, resp. začatie jej
plynutia, je viazané na okamih nadobudnutia vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia v rozsahu,
že k tomuto došlo a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. V tomto prípade mal za preukázané, a
nemal medzi stranami sporu ani za sporné, že žalobkyňa do 20.10.2014 uhradila žalovanému sumu
6.025,54 eur a celkovo uhradila sumu 16.271,03 eur. Žaloba bola podaná dňa 21.10.2016. Ustálil, že
žalobkyňa sa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia okamihom úhrady jednotlivých splátok, a
to každej samostatne. Tvrdenie, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až po vysvetlení údajnej
neexistencie podstatných náležitostí zmluvy a jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti, vyhodnotil ako
neopodstatnené. Vyjadril názor, že žalobkyňa mala možnosť si dať zmluvu skontrolovať odborníkom
hneď po jej uzavretí a jednak v tomto prípade neznalosť zákona neospravedlňuje, nakoľko by to
znamenalo neprimeranú výhodu žalobkyne. Takýto výklad by podľa súdu prvej inštancie v praxi
znamenal, že spotrebitelia by sa mohli dovolávať neexistencie svojej vedomosti o bezdôvodnom
obohatení bez časového obmedzenia a domáhať sa vrátenia finančných prostriedkov aj desiatky
rokov po uzavretí a prípadnom plnení zo zmluvy o úvere, kedy vyhľadali právnu pomoc. Pripustenie
takejto interpretácie by podľa súdu prvej inštancie viedlo k praktickým absurditám a úplnému popretiu
záväzkovoprávnych princípov a nutnosti zachovania istoty v nich. Preto podľa názoru súdu prvej
inštancie už v okamihu plnenia tej ktorej splátky žalobkyňa mala vedomosť o tom, komu plnila (a teda
kto sa bezdôvodne obohatil), v akej výške a že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Tvrdenie žalobkyne,
že žalovaný mal pripisovať sumu jednotlivých splátok najskôr na úhradu istiny a až potom na úhradu
úrokov a splátok, právne posúdil tak, že toto nemá oporu v zákone, keď stanovenie § 566 OZ sa netýka
plnenia v splátkach, ale čiastočného plnenia a teda ho nemožno aplikovať na túto skutkovú situáciu.
Rovnako aj poukaz na rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 11C 387/2012-90 zo dňa 19.2.2014,
ktorý vyhlásil podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, v ktorej dlžník súhlasí, že z došlých súm
veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady spojené s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu a to
v tomto poradí, za neprijateľnú, nemá podľa súdu prvej inštancie v tomto konaní relevanciu, nakoľko toto
rozhodnutie bolo vydané až po uzavretí spornej zmluvy o úvere a netýka sa žalovaného ako subjektu.
V zmysle predloženého plánu anuitných splátok boli jednotlivé splátky započítané najskôr na úroky a
poplatky a až následne na istinu. Vzhľadom na dátum podania žaloby, za čiastku, ktorá nepodliehala
premlčaniu, mal súhrn splátok po dátume 20.10.2014, celkovo 6.025,54 eur. Celá táto suma však už
bola započítaná na výšku samotnej istiny (tá činila 7.800,57 eur). Úroky a poplatky teda boli žalobkyňou
uhradené pred dátumom 20.10.2014 a nárok na ich vydanie z titulu bezdôvodného obohatenia vyhodnotil
za premlčaný. Uviedol, že aj keby vychádzal z dikcie, že žalovaný mal splátky istiny najskôr pripisovať na
istinu až potom na úroky, aj v tomto prípade by došlo k čiastočnému premlčaniu, nakoľko suma 2.444,86
eur (8.470,40 eur - 6.025,54 eur), ktorú na úrokoch a poplatkoch žalobkyňa uhradila v splátkach pred
dátumom 20.10.2014, resp. nárok na jej vydanie z titulu bezdôvodného obohatenia, by bol rovnako
premlčaný.

29. Pri skúmaní nároku na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky povinnosti platenia poplatku za
správu úveru a poplatku za jeho spracovanie súd prvej inštancie zistil, že povinnosť úhrady poplatkov
je zrejmá tak z obsahu samotnej zmluvy (kde sú špecifikované uvedením výšky a periodicity ich
platenia), ako aj Všeobecných zmluvných podmienok (čl. 16 bod 16.1.1.) s odkazom na Sadzobník.
Priklonil sa k argumentačnej línii českých súdov. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. Cpjn 203/2013 konštatuje,
že poplatok za správu úveru je cenou v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 OZ, preto sa na tento
nevzťahuje požiadavka primeranosti a je vylúčený zo súdneho prieskumu. Obdobne argumentuje aj
Ústavní soud ČR v náleze III. ÚS 2725/13 zo dňa 10.4.2014. Tento právny názor si osvojil súd prvej
inštancie aj v tomto konaní, pričom dodal, že poplatok za správu úveru ako aj poplatok za jeho
spracovanie predstavujú bežnú súčasť poskytovania bankových služieb, kedy banke so spracovaním
a spravovaním úveru vznikajú nielen náklady spojené so zabezpečením riadneho vedenia úverového
účtu, jeho založením, kontrolou, spárovaním jednotlivých splátok, odrátavaním z konečnej sumy a
podobne, ale na tento účel je banka nútená mať k dispozícii personálny a technický aparát. Nesúhlasil
s názorom žalobkyne, že by banka neposkytovala žiadnu službu za úhradu poplatkov, práve naopak. S
možnosťou úhrady poplatkov počíta aj právna úprava spotrebiteľských vzťahov, tieto z úhrad nevylučuje
a dokonca im vymedzuje podmienky a možnosti ich uplatnenia a úhrad (samotný zákon č. 251/2008
Z.z. na viacerých miestach spomína platenie poplatkov veriteľovi). Nakoľko poplatky boli v zmluve



dojednané zrozumiteľne a zreteľne a tieto predstavujú cenu plnenia, zaujal názor, že sú v zmysle
citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ vylúčené z prieskumu z titulu ich neprijateľnosti. Okrem
toho podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodne nespôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko ich výška zodpovedá službe, ktorú
banka klientovi poskytuje. Žalobkyňa v konaní uvádzala, že neprijateľnosť poplatku za správu úver
spôsobuje aj to, že na strane žalovaného došlo k jeho jednostrannému navýšeniu, čím došlo k zmene
zmluvných podmienok a v podstate k uzavretiu Dodatku k úverovej zmluve. Súd prvej inštancie
uviedol, že možnosť zvýšenia poplatku predpokladajú samotné Všeobecné obchodné podmienky, ktoré
zároveň uvádzajú spôsob, akým je klient o tejto skutočnosti informovaný, čo znamená, že jednostranné
navýšenie resp. jeho možnosť bola súčasťou zmluvných podmienok, pričom tieto zároveň umožňovali
žalobkyni od zmluvy odstúpiť v prípade nesúhlasu s takýmto postupom. Možnosť takéhoto navýšenia
vyplývala priamo zo zmluvy, kde boli špecifikované všetky jej následky a preto nemožno hovoriť o
vzniku dodatku k zmluve. Žalovaný konal len tak, ako mu to umožňovala zmluva. Okrem toho oba
poplatky sú v tomto prípade vedľajšími dojednaniami, preto považoval za správne, keď ich úprava je
súčasťou Všeobecných obchodných podmienok Mal za zrejmé, že v tejto otázke, ako aj vo všetkých
otázkach týkajúcich sa spotrebiteľského práva, neexistuje právna a interpretačná jednota a to ani v
meradle medzinárodného alebo komunitárneho práva. Avšak považoval nutné si uvedomiť, že ochrana
spotrebiteľa bola etablovaná do právnych úprav práve preto, aby chránila spotrebiteľa pred nekalým
až úžerníckym konaním veriteľov, avšak túto nemožno absolútne aplikovať v prípade, že veriteľ dodrží
všetky zákonné podmienky, poskytne spotrebiteľovi úver a dôvodne sa domáha jeho vyplatenie spolu s
úrokmi z omeškania. Podotkol, že rozhodovacia činnosť slovenských súdov v otázke spotrebiteľských
vzťahov prekročila hranicu primeranosti a niekedy nadobúda až absurdné rozmery, kedy obsahovo
nezávažným nedostatkom v zmluvách pripisuje následky v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Mal
za nesporné, že veriteľ musí dodržiavať zákonné ustanovenia, na druhej strane však nemožno úplne
vylúčiť zodpovednosť spotrebiteľa za svoje konanie ako subjektu s plnou právnou subjektivitou, ktorému
v prípade uzavretia úverovej zmluvy musí byť zrejmé, že s poskytnutím finančných prostriedkov sa spája
povinnosť tieto vrátiť a za ich poskytnutie zaplatiť banke aj úhradu. Na základe vyššie uvedeného žalobe
vyhovieť nemohol.

30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní
mu priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

31. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa
a žiadala ho zmeniť a jej žalobe vyhovieť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok označila za vecne nesprávny, nezákonný a
arbitrárny. Uviedla, že rešpektujúc zásadu pacta sunt servanda po uhradení úveru (istiny, úrokov a
poplatkov) sa domáha od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vzhľadom na bezúročnosť
a bezpoplatkovosť relevantného úveru, keď po uzatvorení zmluvy o úvere prišla o svojho manžela a
sťažila sa tým jej ekonomická situácia. Zároveň to označila za irelevantné, ako aj skutočnosť, že je
stranou sporu vo viacerých obdobných súdnych konaniach. Pokiaľ ide o ňou tvrdenú bezpoplatkovvosť
a bezúročnosť úveru uviedla, že namietala aj možnosť jednostranného navýšenia poplatku za správu
úveru, čím malo dôjsť aj k zmene údajov o celkových nákladoch, keď v tejto súvislosti namietala
nesprávnosť výpočtu RPMN. Jednostranným navýšením poplatku za správu došlo podľa nej de iure
aj de facto k uzatvoreniu novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto sa od ďalšej splátky mali tieto
skutočnosti premietnuť do RPMN, ktorá bola určená v jej neprospech ako spotrebiteľa, keďže do
nej nebolo zahrnuté predmetné navýšenie poplatku. Nestotožnila sa s právnym záverom súdu prvej
inštancie, ktorý nesúhlasil s právnou úvahou v tomto smere, keď Všeobecné obchodné podmienky
jej neboli predložené a nepodpísala ich. V tomto smere počas prvoinštančného konania poukázala
na obsiahlu právnu argumentáciu a vnútroštátnu judikatúru. Tvrdila, že nemala reálnu možnosť sa s
nimi oboznámiť a už vôbec nie obsah Všeobecných obchodných podmienok ovplyvniť. Klauzulu o tom,
že sa oboznámila s ich obsahom, mala za irelevantnú. Súdu prvej inštancie preto vytkla, že sa oprel
o ich znenie. Súdu prvej inštancie tiež vytkla nesprávny výklad ust. § 4 ods. 2 písm. i/ Zákona č.
258/2001 Z.z., keď podľa žalobkyne vyplýva povinnosť expresis verbis rozlišovať splátky istiny, splátky
úrokov a splátky iných poplatkov a to osobitne, keď v relevantnej zmluve je špecifikovaná len výška
mesačnej anuitnej splátky. Napriek tomu súd prvej inštancie neuviedol, kde presne v zmluve je uvedená
výška istiny a kde výška úroku. Do pozornosti dala kogentnosť tohto zákonného ustanovenia, ktoré
nepripúšťa modifikáciu a ani vylúčenie jeho normatívneho účinku a nemožno sa od neho odkloniť ani



dohodou zmluvných strán. Vytkla súdu prvej inštancie, že nadradil Smernicu nad vnútroštátne právo
a porušil tým zásadu právnej istoty v spojení so zásadou zákazu výkladu kontra legem. Tvrdila, že v
danej veci nie je možno sa opierať o právne závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42-15,
keďže Súdny dvor EÚ nemá právomoc vykladať národné právo niektorého z členských štátov EÚ/ES,
keď má len právo výkladu práva EÚ/ES. Upozornila na nemožnosť slovenského súdu urobiť výklad
kontra legem a to, že ak súdny dvor rozhodne o nesprávnej aplikácii alebo transpozícii smernice do
národného práva, tak takéto porušenie musí napraviť národný štát zmenou národnej legislatívy. Pokiaľ
sa štátne orgány nestotožnia so znením zákona, v právnom štáte je vždy potrebné využiť iba legálne
prostriedky vedúce k zániku jeho platnosti alebo účinnosti cestou zákonodarcu alebo ústavného súdu,
pričom nie je možné tento zákon počas jeho platnosti a účinnosti neakceptovať. Mala za to, že čl. 10
ods. 2 písm. h) a ods. 2 písm. i) Smernice 2008/48/ES riešia iné záležitosti ako ust. § 4 ods. 2 písm.
i) Zákona č. 258/2001 Z.z.. Súčasne daná smernica nie je podľa nej priamo právne záväzná a ani
priamo aplikovateľná a každý štát ju má len transponovať do vnútroštátnej právnej úpravy. Slovenská
republika čl. 10 ods. 2 Smernice do vnútroštátneho práva netransponovala, ale do právneho poriadku
zaviedla ust. § 4 ods. 2 písm. i) Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného od
06.11.2008. Znenie týchto noriem je podľa nej odlišné, keď ani rozsudok Súdneho dvora EÚ nemôže bez
transponovania Smernice a zmeny kogentnej právnej normy založiť prípustnosť výkladu contra legem,
ktorý je v rozpore s princípom právneho štátu. Požiadavku Zákona č. 258/2001 Z.z. mala za odlišnú,
keď ide nad rámec Smernice a vyžaduje jednoznačne vyjadrenie splátok na splátky istiny, splátky
úrokov a splátky iných poplatkov. Právo vykladať vnútroštátne zákony má iba členský štát a nemôže ho
vykladať Smernica. Nesprávnu transpozíciu Smernice označila za problém Slovenskej republiky a nie
problém preskúmavaného konania. Eurokonformný výklad nemožno podľa nej aplikovať automaticky,
keď takúto možnosť je potrebné skúmať. Následne rozobrala teóriu priameho a nepriameho účinku
Smernice, ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ o zákaze horizontálneho priameho účinku, podľa
ktorého žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa
nemôže použiť v rámci sporu medzi jednotlivcami, na zákaz výkladu contra legem v právnom poriadku
SR inkorporovaný v čl. 1 Ústavy SR, zásadu výkladu v prospech spotrebiteľa, zásadu právnej istoty
zákazu spätnej účinnosti. Vzhľadom na uvedené namietala možnosť priameho a aj nepriameho použitia
Smernice. Uviedla, že neexistuje žiadne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktoré by povolilo pri priamom
alebo nepriamom výklade smernice v rámci horizontálneho vzťahu výklad kontra legem a súčasne ktoré
by povolilo priamu aplikáciu práv z nesprávne transponovaných ustanovení voči fyzickej alebo právnickej
osobe. Ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. i) Zákona č. 258/2001 Z.z. nemožno priznať nepriamy účinok,
nemožno ho vykladať v súlade so smernicou, nakoľko nebolo novelizované a zosúladené s textom
smernice. Poukázala na národnú prax súdov v tomto smere. Zaujala názor, že členský štát je viazaný
smernicou, pokiaľ ide o výsledok, a nie jej textom v zmysle, že by musel byť bezpodmienečne prevzatý
do vnútroštátnej úpravy, keď členský štát môže prijať úpravu aj nad rámec smernice, pokiaľ nie je v
rozpore s ňou. Vyslovila, že vyžiadať si plán anuitných splátok nie je povinnosťou spotrebiteľa, ale jeho
právom, ktoré môže využiť po uzatvorení zmluvy. Inak musí spotrebiteľská zmluva obsahovať kogentnú
náležitosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., a to rozpísanie splátok na splátky istiny,
splátky úrokov a splátky iných poplatkov.

32. K údajnému premlčaniu žalobou uplatneného nároku žalobkyňa konštatovala plynutie subjektívnej a
objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nestotožnila
sa s právnym názorom súdu prvej inštancie ohľadom začiatku plynutia subjektívnej lehoty, nakoľko
podľa nej táto začala plynúť až vysvetlením danej právnej problematiky právnym zástupcom. Poukázala
na výsledky súdnej praxe podporujúce právny názor, že podstatným okamihom nie je ten, kedy sa
strana sporu o vzniku bezdôvodného obohatenia mohla dozvedieť, ale kedy sa skutočne o jeho vzniku
dozvedela. Tiež sa nestotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k premlčaniu
jednotlivých splátok. Uviedla, že za čiastkové plnenie možno považovať aj plnenie v splátkach. Pri
čiastočnom plnení dlhu sa má plnenie najprv započítať na istinu a až potom na úroky, čo stanovuje
samotná dôvodová správa k ust. § 566 ods. 2 OZ. Do pozornosti dala tiež výkladové pravidlo, že v
pochybnostiach treba použiť výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Otázka započítavania splátok najskôr
na istinu a až potom na úroky bola už zo strany vnútroštátnych súdov posudzovaná, a to rozsudkom
Okresného súdu Prešov č. k. 11C 387/2012-90 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp.
zn. 20C 144/2014 a poukázala na ústavou garantovaný princíp právnej istoty, keď diametrálne odlišné
rozhodovanie súdov v obdobných veciach považovala za ústavne neudržateľné. V zmysle čl. 2 CSP
je podľa nej základným atribútom právnej istoty požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. S
posúdením otázky premlčania súdom prvej inštancie sa tak nestotožnila, keď vznesenú námietku



premlčania žalovaným opätovne označila za nedostatočne špecifikovanú a zdôvodnenú. Nesúhlasila s
tvrdením žalovaného, že ju nemohol dostatočne špecifikovať vzhľadom na neurčitosť žaloby, keď k nej
boli doložené všetky relevantné doklady. Poukázala tiež na povinnosť konajúceho súdu prihliadnuť na
premlčanie v spotrebiteľskom vzťahu ex offo, avšak výlučne v záujme spotrebiteľa.

33. Vo vzťahu k zamietnutiu ďalších žalobou uplatnených určovacích nárokov zopakovala, že súd
prvej inštancie sa priklonil k argumentačnej línii českých súdov, že poplatky určito a zreteľne zmluvne
dojednané predstavujú cenu plnenia a preto sú vylúčené zo súdneho prieskumu ich neprijateľnosti.
Nestotožnila sa s týmto právnym posúdením veci, keď princíp zmluvnej voľnosti má v spotrebiteľských
vzťahoch limity. Oba poplatky nemohla ovplyvniť, preto ich nepovažuje za zmluvne dojednané, a taktiež
absentuje vo vzťahu k nim synalagmatické plnenie. Pod pojem poplatok podľa nej nemožno subsumovať
akúkoľvek sumu určenú veriteľom predstavujúcu úhradu jeho nákladov a ide o plnenie spotrebiteľa
bez protiplnenia. Zopakovala svoju právnu argumentáciu použitú pred súdom prvej inštancie a daný
vzťah prirovnala k zmluvného vzťahu s advokátom, ktorý má nárok na odmenu za poskytnuté právne
služby bez účtovania poplatkov. Obdobne sa vyjadrila k poplatku za správu úveru, keď navyše v danom
prípade ho žalovaný svojvoľne navýšil bez súhlasu protistrany. Oba poplatky označila za vedľajšie
dojednania zmluvy, ktoré netvoria hlavný predmet zmluvného vzťahu. Keďže nejde o hlavný predmet
plnenia, preto ho z prieskumu súdom nemožno vylúčiť. Uvedený právny záver podporuje podľa nej
i judikatúra Súdneho dvora ES/EÚ. Odôvodnenie napadnutého rozsudku označila za zmätočné, keď
na jednej strane konštatuje, že poplatky sú cenou úveru a preto ako hlavný predmet plnenia sú
vylúčené zo súdneho prieskumu, na strane druhej uvádza, že oba poplatky sú vedľajšími dojednaniami
upravenými vo VOP. K nemožnosti jednostranného navýšenia poplatkov dala do pozornosti viaceré
rozhodnutia súdov SR. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa oprel o judikatúru českých súdov a nevzal
do úvahy, že táto sa vzťahuje len k poplatkom za správu úveru a nevzťahuje sa k odlišnému poplatku
za jeho poskytnutie. Uviedla, že právny poriadok SR nepozná pojem viazanosti právnym poriadkom
iného štátu. Z princípu právnej istoty vyplýva, že pokiaľ už súd určitú otázku hmotnoprávneho vzťahu
účastníkov vyriešil v inom súdnom konaní, je týmto rozhodnutím súd viazaný, inak porušuje právo
strany sporu na spravodlivé súdne konanie. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie porušil jej procesné
práva, vzhľadom na arbitrárnosť napadnutého rozsudku, jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť, keď
súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej detailnou a hĺbkovou analýzou danej problematiky doplnenou
o judikatúru Súdneho dvora EÚ. Následne poukázal na judikatúru týkajúcu sa náležitostí súdnych
rozhodnutí a týkajúcu sa porušenia práva na spravodlivý proces nedostatočným odôvodnením súdneho
rozhodnutia.

34. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne do rozhodnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadril.

35. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods.
1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keď
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu
potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie uplatneného nároku a obrany proti nemu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy,
ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil
(§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a
v odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený
právny záver nedôvodnosti žalobkyne v časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia pre
premlčanie tohto nároku žalobkyne a nedôvodnsoti žaloby v časti o určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok pre nesporný zánik spotrebiteľského zmluvného vzťahu strán sporu. Úlohou odvolacieho
súdu je preto len vyjadrenie sa k odvolacím námietkam žalobkyne.

36. K odvolacím námietkam žalobkyne však odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 220 ods. 2 CSP
v odôvodnení súdneho rozhodnutia konajúci súd, a to prvoinštančný a aj odvolací, právne posúdi
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. V rámci civilného sporového konania je konajúci
súd orgán, ktorý právo nehľadá a nevytvára, ale ho aplikuje na preskúmavanú vec, tak, aby zohľadňoval
praktickú stránku daného sporového konania a aby výsledok tohto konania, t. j súdne rozhodnutie,
korešpondovalo s praktickou stránkou veci a nebolo z praktického života vytrhnuté. Každé súdne
rozhodnutie má byť preskúmateľné jednak verejnosťou odbornou, ale aj laickou, t. j. má byť zrozumiteľné



najmä pre laické strany sporu. Súdne rozhodnutie preto nie je priestorom pre odbornú teoretickú diskusiu
na najvyššej úrovni, ale má vychádzať z reálneho stavu v praktickom živote spôsobeného právnou
situáciou, od ktorej sa posudzovaný spor odvíja a zároveň aj od toho, v akom štádiu v praktickom živote
právny vzťah sporových strán sa práve nachádza. Uvedené sa týka rovnako žalôb na plnenie, ako aj
žalôb určovacích, a to spotrebiteľské vzťahy nevynímajúc.

37. Aj podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a
všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, keď
v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená,
ak zákon neustanovuje inak. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže
robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si
sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z
vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú
pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých
dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces,
ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so
skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový
stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

38. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod
skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva
k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav
subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje.

39. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim
spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne ustálil skutkový stav. Jeho
hodnoteniu vykonaného dokazovania nemožno vytknúť nezákonnosť a nelogickosť. Taktiež pri právnom
posúdení veci sa nedopustil omylu. Odvolací súd opakuje, že s jeho hodnotením dôkazov a právnym
posúdením veci sa stotožňuje, a to aj pokiaľ ide o časť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v zaplatených úrokoch z úveru a poplatkoch vzťahujúcich sa k úveru z dôvodu
premlčania tohto nároku žalobkyne, rovnako aj pokiaľ ide o žalobkyňou požadované určenia týkajúce
sa neprijateľnosti zmluvných podmienok. Hodnotiť vykonané dôkazy je totiž oprávnený len konajúci
súd, pričom v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/O4), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v
súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04) a nepatrí sem ani právo strany sporu
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97). Je pravdou,
že do práva na spravodlivý súdny proces patrí právo strany sporu, aby sa konajúci súd vysporiadal s
právnou argumentáciou, ktorou odôvodňuje podstatu svojho nároku, ale argumentáciou podstatnou v
rámci prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany.

40. V konaní bolo nesporné, že medzi stranami sporu existoval zmluvný záväzkový vzťah, ktorého
predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalovaným žalobkyni a jej povinnosť plniť si



povinnosti dohodnuté v zmluve. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa žalovaným poskytnutú istinu
úveru a aj všetky úroky a poplatky zaplatila, čím vzájomný záväzkový vzťah strán sporu zanikol.
Následne po zániku záväzkového vzťahu po odbornej konzultácii so zvoleným právnym zástupcom
žalobkyňa iniciovala súdne konanie s predmetom sporu vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie
neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok. Žalovaný využil svoje oprávnenie vzniesť námietku
premlčania nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto bol súd prvej inštancie
povinný podľa ust. § 100 OZ na ňu prihliadnuť a právne posúdiť jej opodstatnenosť, nakoľko jej
ignoráciou by postupoval nezákonne, keďže premlčané právo nemožno súdom priznať. Bolo jeho
povinnosťou zaujať stanovisko k nej a prejudiciálne ustáliť, kedy došlo k právnej skutočnosti, od ktorej
mohla žalobkyňa žalobou uplatnený nárok na súde uplatniť prvýkrát. V prípade nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, rozlišujúc plynutie lehoty subjektívnej a objektívnej, je týmto momentom
skutočnosť, kedy sa o vzniku bezdôvodného obohatenia subjekt civilného sporového konania dozvedel,
avšak na základe objektívnych reálnych skutočností, keď touto právnou skutočnosťou nemôže byť
moment, kedy si vznik bezdôvodného obohatenia uvedomil na základe vysvetlenia právnym zástupcom.
Prijatie právnej argumentácie právneho zástupcu žalobkyne v tomto smere by bolo absurdné a
odporujúce právnej teórii a zaužívanej súdnej praxi. Každý začiatok plynutia akejkoľvek premlčacej
doby sa podľa ust. § 101 OZ odvíja od určitej právne významnej právnej skutočnosti, kedy sa
právo mohlo prvý raz vykonať, keď v danom prípade je to uhradenie každej jednotlivej splátky úveru
žalobkyňou. Žalobkyni po úhrade každej jednej splátky nič nebránilo v uplatnení si jej práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa v rámci prvoinštančného konania nespochybňovala čas, kedy
k úhrade jednotlivých splátok došlo, t. j. v tomto zmysle nespochybňovala čas, odkedy napokon
začiatok plynutia premlčacej doby na uplatnenie jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
súd prvej inštancie ustálil, a tento ustálený údaj ako podstatnú právnu skutočnosť pre posúdenie
prípadného premlčania jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zaplatených
úrokoch z úveru a poplatkoch nespochybňuje ani v konaní odvolacom. Argumentuje inými právnymi
skutočnosťami, a síce, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedela až po konzultácii s právnym
zástupcom v čase, keď mala všetky splátky úveru spolu s úrokmi aj poplatkami uhradené, ktorú právnu
argumentáciu odvolací súd vyhodnotil ako absolútne neopodstatnenú, pričom zároveň argumentuje
tým, že jednotlivé splátky úveru je potrebné započítavať najskôr na istinu a až následne na úroky z
úveru. Žalobkyňa v tomto smere svoju argumentáciu podporuje poukazom na ust. § 566 ods. 2 OZ
a na dôvodovú správu k uvedenému ustanoveniu. Odvolací súd sa však stotožňuje s vysloveným
právnym názorom súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie uvedeného ustanovenia na plnenie v
splátkach, nakoľko pojednáva o čiastočnom plnení, t. j. o inom právnom inštitúte. Aj z chronológie
jednotlivých ustanovení OZ je zrejmé, že zákonodarca vymedzil možnosť okrem jednorazového plnenia
(§ 559 OZ) možnosť dohodnutého plnenia v splátkach (§ 565 OZ) a následne aj možnosť plnenia
čiastočného na základe iniciatívy dlžníka počas plynutia zmluvného právneho vzťahu (§ 566 OZ) ako
samostatné právne inštitúty. Aplikácia ust. § 566 ods. 2 OZ o čiastočnom plnení pre zmluvne dohodnuté
plnenie v splátkach nie je prípustná. V danom prípade žalobkyňa tým, že od počiatku zmluvného vzťahu
poskytovala žalovanému zmluvne dohodnuté splátky, neplnila čiastočne tak, ako to má na mysli ust.
566 OZ, v ktorom prípade by sa jej plnenia mali započítať najskôr na istinu. Pre plnenie v splátkach
teda bolo možné zmluvné dojednanie strán sporu, že splátky bude žalovaný započítavať najskôr na
úroky z úveru. Preto odkaz žalobkyne na dôvodovú správu k ustanoveniu OZ o čiastočnom plnení je
irelevantný, nakoľko táto sa zaoberá inštitútom mimoriadnej splátky úveru, čiže čiastočným plnením
a nie inštitútom splátok od začiatku zmluvného vzťahu zmluvne dojednaných. Žalobkyňa neuviedla
žiadne rozhodnutie súdu týkajúce sa práve žalovaného, ktoré by takúto zmluvnú podmienku určilo za
neprijateľnú, preto prípadným súdnym rozhodnutím predkladaným žalobkyňou o tejto právnej otázke
nebol súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 193 CSP viazaný.

41. Pokiaľ ide o ďalšie žalobkyňou uplatnené nároky, a to určenia neprijateľnosti rôznych zmluvných
podmienok, je potrebné pripomenúť, že v konaní nebolo sporné, že spotrebiteľský zmluvný vzťah strán
sporu splnením dlhu žalobkyňou zanikol, nakoľko žalobkyňa žalovanému uhradila všetky splátky úveru, t.
j istinu, úroky aj poplatky. V dôsledku zániku ich zmluvného záväzkového vzťahu preto žalobkyňa stratila
postavenie spotrebiteľky v existujúcom zmluvnom spotrebiteľskom vzťahu, z ktorého dôvodu zanikol aj
jej nárok na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorý inštitút OZ je namieste využiť v prípade
exitujúceho zmluvného vzťahu v záujme predídenia následkov v praktickom živote spotrebiteľa za
účelom vyhnutiu sa povinnosti plniť neprijateľné plnenie. V danom prípade vznikol medzi stranami vzťah
zo žalobkyňou tvrdeného bezdôvodného obohatenia, v ktorom je žalobkyňa síce naďalej spotrebiteľkou,
avšak vzhľadom na premlčanie jej práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a uplatnenie námietky



premlčania tohto nároku žalovaným v rámci prvoinštančného konania, ku ktorému prostriedku procesnej
obrany oslabujúcemu žalobou uplatnený nárok je oprávnený žalovaný i v spotrebiteľskom vzťahu, je
potrebné tento nárok vyhodnotiť za nedôvodný. Ak totiž žalobkyňa splnila žalovanému celý dlh a jej nárok
na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný, určenie akejkoľvek zmluvnej podmienky
za neprijateľnú nemá žiaden praktický význam.

42. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, ktorému však
tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).