Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/221/2017 z 30. 3. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. marca 2020, sp. zn. 8Co/221/2017, ECLI:SK:KSBA:2020:1115229452.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/221/2017 | ECLI:SK:KSBA:2020:1115229452.1 | 2020-03-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 23 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/687bced4-e47e-4ec4-be9f-c179c4cedb8d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1115229452.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/221/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115229452
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115229452.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Q. W., A. P.. X. XXX/XX, A.,
zastúpeného JUDr. Lubomírom Müllerom, advokátom, so sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká
republika, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 16.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. apríla 2017, č.k. 16C 255/2015-72, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia sumy 16.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy za jeho nezákonné väznenie.
Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava
sp. zn. 1T/152/81 zo dňa 25.06.1981 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby
v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. vtedy v platnom znení a bol odsúdený k trestu
odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne, pre výkon ktorého bol zaradený do prvej
nápravnovýchovnej skupiny. Trest vykonal v dobe od 04.05.1981 do 04.09.1982 kedy bol prepustený, s
tým, že v čase od 04.05.1981 do 25.06.1981 bol vo väzbe. Uznesením Vojenského obvodového súdu
Bratislava sp. zn. 2Rtv/42/91 zo dňa 03.07.1991 bol rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava
sp. zn. 1T/152/81 zo dňa 25.06.1981 zrušený vo výroku o treste a rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Bratislava sp. zn. 4Rtv/42/91 zo dňa 18.09.1991 bolo pri nezmenenom výroku o vine upustené
od potrestania. Stanoviskom Federálneho ministerstva obrany č.k. Rtr/152/92 zo dňa 30.11.1992 bol
žalobca odškodnený v sume 43.165,- Kčs, a to za stratu na zárobku v sume 40.000,- Kčs, za náklady
väzby v sume 1.020,- Kčs a náklady výkonu trestu v sume 2.145,- Kčs. Uznesením Okresného súdu
Bratislava I č.k. 2Nt/23/2014-17 zo dňa 01.12.2014 bolo rozhodnuté, že žalobca je podľa § 33 ods.
2 per analogiam zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov účastný
súdnej rehabilitácie vo vzťahu k rozsudku VOS Bratislava sp. zn.1T/152/1981 a uzneseniu VOS BA
4Rtv/42/1991 v celom rozsahu. Stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR č. 37343/2015-1421/9 zo
dňa 30.07.2015 bolo žalobcovi podľa § 23 ods. 1 písm. a) a c) zák. č. 119/1990 Zb. priznané odškodnenie
v sume 6,70 eur, ktorá suma predstavovala náhradu trov trestného konania. Zistený skutkový stav
posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 4 písm. c), § 23 ods. 1, § 24 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii,
§ 1 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, č.l. 5 ods. 1 a ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dospel k záveru, že náhradu nemajetkovej
ujmy nie je možné priznať žalobcovi podľa zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý je voči ďalším
zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb zákonom špeciálnym a jeho úprava



má prednosť pred týmito všeobecnými úpravami a jeho účelom je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia
za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva
a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a
medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie osôb
takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť
neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú
rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky
proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Citovaný zákon upravuje nároky
na odškodnenie v ust. § 23, podľa ktorého nárok na odškodnenie zahŕňa najmä náhradu za stratu na
zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody, náhradu za škodu
na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
náhradu trov trestného konania, výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, náhradu zaplatených
trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu
vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy cit. zákon neupravuje. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011 sp. zn. 8Co/85/2011, v zmysle ktorého keď § 23
ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a
teda výslovne neupravuje nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom
ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občiansko-súdnom konaní aj iné
nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by
tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou
v Ústave SR, resp. predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca mienil nárok na nemateriálnu ujmu
zaradiť do § 23 zák. č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr,
pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie,
nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci, pri aplikácii práva v súdnom konaní. Ďalej poukázal
na Stanovisko č. 1/2017 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave prijatého k otázke
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. 58/1969 Zb. a jej vzťah k právnej úprave
obsiahnutej v zák. č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na
čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého zo všeobecnej
zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že
ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno
použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zák. č. 119/1990 Zb. sú osobami
oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových
nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre
ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zák. č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu
domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Dospel k záveru, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody nemožno žalobcovi
priznať ani podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý je zákonom špeciálnym a upravuje podmienky
vzniku zodpovednosti a rozsah náhrady, ktorá sa odškodňuje, nakoľko podľa tohto zákona nie je možné
poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy ako náhrady škody. K možnosti aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru,
podľa ktorého má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý kto bol obeťou zatknutia
alebo zadržania v rozpore s ustanovením tohto článku má nárok na odškodnenie, uviedol, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody
dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený, až po tom, čo sa tento medzinárodný dohovor
stal pre Slovenskú republiku záväzný, t.j. 18.03.1992 s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii
z tohto pohľadu nie je relevantný (Stanovisko č. 1/2017 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Bratislave). Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca bol uznaný vinným zo
spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Bratislava zo dňa 25.06.1981, sp. zn. 1T/152/81 a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní
16 mesiacov nepodmienečne, pričom trest vykonal v dobe od 04.05.1981 do 04.05.1982. Trest teda
vykonal v čase pred dňom, kedy sa Dohovor stal pre ČSFR záväzný, teda predtým ako ČSFR ratifikovala
Dohovor. Slovenská republika, ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná
Dohovorom a jeho protokolmi od 18.03.1992 a je zodpovedná na skutky vzťahujúce sa na obdobie
od 18.03.1992. Poukázal aj na názor Ústavného súdu ČR, podľa ktorého nie je správna prax českých
súdov, ktoré v obdobných prípadoch, ako je žalobcov, priznávali aj odškodnenie majetkovej ujmy, keď v
stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014 sp.zn. PL.ÚS-st.39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa
čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo,



resp. tento zásah bol ukončený, až potom, čo sa tento medzinárodný dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre
SR) záväzný (t.j. od 18.03.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je
relevantný. Ďalej poukázal aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k otázke časovej
pôsobnosti Dohovoru, podľa ktorej je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým
aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti a ktorá rozlišuje samotný zásah na
strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane
druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia
štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci
okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu zásady
zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, pričom neexistuje všeobecná
povinnosť štátu napraviť ujmy alebo krivdy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru (rozsudok Veľkého
senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci A. proti Chorvátsku, č. 59532/00; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe
značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 03.09.1953
kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti, rozhodnutie zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione
Nationale Reduci dalla Prigionia dall´ Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti
Nemecku, sťažnosť č. 45563/04). K žalobcom uvádzanému nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. IV
ÚS/13 vo veci P. W. uviedol, že tento bol vydaný pred stanoviskom pléna Ústavného súdu ČR zo dňa
25.11.2014 sp. zn. PL.ÚS-st39/14. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 § 262 ods. 1, 2
C.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že si ich náhradu výslovne
neuplatnil, z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v
odvolacom konaní. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď mu nepriznal
náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že bol väznený pred 18.03.1992, kedy sa pre Československo
stal záväzný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal, že v rovnakom
rozsahu umožňuje odškodnenie (zadosťučinenie) aj čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (č. 120/1976 Sb.), ktorý nadobudol účinnosť
pre Československo dňa 23.03.1976, teda predtým, ako žalobca vykonal svoj trest. V nadväznosti na
to možno vyložiť zákony č. 58/1969 Zb. a č. 119/1990 Zb. tak, že nárok na náhradu nemateriálnej ujmy
nevinne väzneným patrí. Právne predpisy by sa mali vykladať v prospech poškodených a nie v ich
neprospech.
3. Žalovaný sa v odvolacom konaní nevyjadril.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a
v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie potrebné na zistenie
skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal proti
žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj na opodstatnenosť tvrdení žalovaného z hľadiska
skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom
dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z
prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých
vyvodil aj správny právny záver, že žalobcovi nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
119/1990 Zb., ani podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym právnym úradným postupom, a ani podľa Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a teda žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku ním uplatneného na
náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie v období od 04.05.1981 do 04.09.1982. Vec posúdil
správne po právnej stránke keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zák. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii, zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pričom vychádzal z ustálenej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Bratislave,
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, prihliadol aj na stanovisko Ústavného súdu ČR
a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými
podstatnými skutočnosťami pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
sporových strán súvisiacich s predmetom konania. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery
súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom



rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v
podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani
v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
6. So zreteľom na uvedené, odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvej inštancie,
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. Na zdôraznenie jeho
správnosti poukazuje na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích
námietok žalobcu.
7. V preskúmavanej veci je predmetom konania žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej mu nezákonnou väzbou a výkonom trestu odňatia slobody v období od
04.05.1981 do 04.09.1982, kedy bol prepustený. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a v konaní
medzi stranami ani nebola sporná skutočnosť, že žalobca je osobou oprávnenou žiadať odškodnenie
podľa zák. č. 119/1990 Zb., ktorého účelom je okrem iného aj zabezpečiť neprávom odsúdeným
osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a ktorý v ust. § 23 upravuje nárok
na odškodnenie demonštratívnym výpočtom jednotlivých položiek, v ktorom však neupravuje nárok
na nemajetkovú ujmu. Správne súd prvej inštancie pri výklade uvedeného ustanovenia vychádzal zo
skutočností, že ide o špeciálnu právnu úpravu vo vzťahu k ďalším zákonom
upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zák. č. 58/1969 Zb, zák. č. 504/2014 Z.Z.,
Občiansky zákonník), a preto má prednosť pred týmito všeobecnými úpravami. Vzhľadom na to aj
podľa názoru odvolacieho súdu možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť
rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Taktiež z
účelu zákona vyjadreného v ust. § 1 ods. 1 nevyplýva úmysel zákonodarcu odškodňovať aj nemajetkovú
ujmu rehabilitovaných osôb, keď účelom tohto zákona má byť najmä zrušenie odsudzujúcich súdnych
rozhodnutí uvedených v § 1 ods. 1 cit. zák. a zabezpečiť osobám neprávom
odsúdeným spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. V uvedenom kontexte je
potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu
stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne.
Pokiaľ zákonodarca do stanoveného rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách nezahrnul aj
nemateriálnu ujmu, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v
čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za
podmienok ustanovených zákonov. Aj podľa čl. 51 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl.
35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 Ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. Vzhľadom na to nemožno žalobcovi priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy podľa § 23
ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno v danom prípade vyvodiť
ani z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorým je SR viazaná od 18.03.1992, keď žalobca bol uznaný vinným zo
spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudok z r. 1981 a trest vykonal v
dobe od 04.05.1981 do 04.09.1982, teda pred účinnosťou Dohovoru pre SR. Uvedené závery vyplývajú
aj zo Stanoviska č. 1/2017 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave,
na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie a správnosť týchto uvedených záverov súdu prvej inštancie
žalobca v odvolaní ani nenamietal.
8. Žalobca v odvolaní s poukazom na čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach, ktorý nadobudol účinnosť pre Československo dňa 23.03.1976, teda
pred výkonom trestu žalobcom, namietal, že zákony č. 58/1969 Zb. a č. 119/1990 Zb.
je možné vykladať v prospech poškodených a to tak, že nárok na náhradu nemateriálnej ujmy nevinne
väzneným patrí.
9. Podľa čl. 9 ods. 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, každý kto sa stal
obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby, má vymáhateľné právo na náhradu.

10. Podľa čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ak sa niekomu
dokázalo spáchanie trestného činu, a ak bol neskôr tento dôkaz vyvrátený alebo ak bol niekto
oslobodený od obžaloby na základe toho, že nejaká nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že výrokom
súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol potrestaný na základe takého dôkazu, náhrada
podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie do známosti prv neznámej skutočnosti nejde
úplne, ani čiastočne na ujmu tejto osoby.



11. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v nadväznosti na citované ustanovenia
by bolo možné zo zákonov č. 58/1969 Zb. a č. 119/1990 Zb. vyvodiť nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie, keď citované články Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach nezakladajú priamo nárok na náhradu nemateriálnej ujmy, ale odkazujú na príslušnú
vnútroštátnu úpravu, keď čl. 9 ods. 5 upravuje len všeobecne právo na náhradu a čl. 14 ods. 6
taktiež upravuje náhradu podľa zákona a nie je ani aplikovateľný na prípad žalobcu, pretože upravuje
poskytnutie náhrady výlučne za predpokladu, že neskôr bol vyvrátený dôkaz, ktorým sa niekomu
dokázalo spáchanie trestného činu, ďalej za predpokladu oslobodenia od obžaloby z dôvodu, že
nejaká nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že výrokom súdu bol porušený zákon. Tento článok však
nemožno aplikovať na prípady, ak bolo odsúdenie zrušené z iného dôvodu. Vzhľadom na to, že v
prejednávanej veci odsúdenie žalobcu nebolo zrušené z dôvodu neskoršieho vyvrátenia dôkazu, na
základe ktorého bol odsúdený a nebol ani oslobodený od obžaloby z dôvodu novej skutočnosti,
ktorá by presvedčivo ukazovala, že výrokom súdu bol porušený zákon, ale v prípade žalobcu bolo
rozhodnuté, že je účastný súdnej rehabilitácie, nie je na prípad žalobcu tento článok aplikovateľný.
12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).