Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/5/2020 z 26. 10. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. októbra 2020, sp. zn. 8CoPr/5/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1114224472.2 Krajský súd Bratislava | 8CoPr/5/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1114224472.2 | 2020-10-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 79 ods. 2 ZP, § 1 ods. 4 ZP, § 517 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6413c348-bf70-497c-9f7e-8caa3505999e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1114224472.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/5/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114224472
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114224472.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: N.. S. V., R.. XX.XX.XXXX, D. W.
X, D., zastúpenej JUDr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom Železničiarska 13, Bratislava, proti
žalovanému: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, IČO: 30 798 841,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. augusta 2019, č.k. 20Cpr 6/2014 - 391, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy v celkovej sume 25.497 eur brutto, spolu s úrokmi z omeškania špecifikovanými vo výroku
rozsudku a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Uviedol, že medzitýmnym
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 20Cpr 6/2014-221 zo dňa 15.11.2016, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Copr 9/2017-254 zo dňa 3.7.2018 rozhodol, že výpoveď
daná žalobkyni dňa 27.05.2014 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá a že výpoveď daná žalobkyni
listom žalovaného zo dňa 27.05.2014 RZ29032/2014 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá.
Uviedol, že v ďalšom konaní rozhodoval o náhrade mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru,
pričom v konaní medzi stranami bolo sporné, či žalobkyni patrí náhrada mzdy v rozsahu 12 mesiacov,
alebo 36 mesiacov. V priebehu konania pripustil zmenu žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady
mzdy v celkovej sume 25.497 eur brutto, s úrokmi z omeškania špecifikovanými v písomnom podaní zo
dňa 14.06.2019. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola ako zamestnankyňa zamestnaná u
žalovaného, ktorý v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v
materiálnej núdzi je štátnou rozpočtovou organizáciou, a to na pozícii - manažérka pre vnútornú kontrolu,
pričom jej patril funkčný plat v 11. platovej triede a v 12. platovom stupni v zmysle zákona č. 553/2003
Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Žalobkyňa naďalej
trvala na svojom zamestnaní, avšak dňa 05.09.2018 sa strany dohodli na skončení pracovného pomeru
dohodou, keďže žalobkyni boli ponúknuté dve pracovné miesta, s ktorými nesúhlasila (miesto šoféra a
miesto na dobu určitú). Žalobkyňa sa po neplatnom skončení pracovného pomeru snažila zamestnať,
avšak sa jej to nepodarilo, pričom predložila potvrdenia o hľadaní zamestnania v období od augusta
2014 až do júla 2017. V období od 28.06.2014 do 25.07.2015 bola vedená v evidencii uchádzačov o
zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pričom toto obdobie nie je obdobím
dôchodkového poistenia podľa § 60 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov. Rozhodnutím sociálnej poisťovne č. 55542669820 zo dňa 05.09.2015 bol žalobkyni priznaný
starobný dôchodok od 26.07.2015. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 2 ods. 2, § 79 ods. 1, 2,
Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., § 1 ods. 1 písm. b), § 29 ods. 2, § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z.



o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pri určení výšky náhrady mzdy vychádzal z § 29 ods. 2
zákona č. 553/2003 Z.z., v zmysle ktorého, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov
a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, alebo priemernej mzde,
je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce, alebo funkčný plat podľa § 30 ods.
3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie, s poukazom na nariadenie vlády
Slovenskej republiky, ktorými sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone
verejnej práce vo verejnom záujme a to č. 441/2003 Z.z., 393/2014 Z.z., 432/2015 Z.z., 366/2016 Z.z.,
podľa ktorých zamestnancovi pri výkone práce vo verejnom záujme patrí tarifný plat v sume platovej
tarify podľa základnej stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
uvedenej v prílohách, čo v danom prípade (plat v 11. platovej triede a v 12. platovom stupni) predstavuje
od 1. januára 2014 sumu 676 eur, od 1. januára 2015 do 30. júna 2015 sumu 686,50 eur, od 1. júla
2015 sumu 693,50 eur, od 1. januára 2016 sumu 721,50 eur a od 1. januára 2017 sumu 750,50 eur.
Konštatoval, že žalovaný namietal, že žalobkyňou predložené potvrdenia o hľadaní zamestnania boli
vystavené v máji 2019, avšak dospel k záveru, že z týchto potvrdení vyplýva najmä to, žalobkyňa si v
predmetnom období hľadala zamestnanie, pričom potenciálni zamestnávatelia potvrdili, že dôvodom jej
neprijatia bolo to, že nebolo voľné miesto, a preto námietku žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnenú.
Žalobkyni priznal náhradu mzdy za 36 mesiacov, keď vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa bola v čase
výpovede osobou, ktorá sa považuje vzhľadom na svoj vek za znevýhodneného uchádzača na trhu práce
a zároveň na skutočnosť, že obdobie nezamestnanosti žalobkyne (do priznania starobného dôchodku)
je v príčinnej súvislosti s neplatnou výpoveďou a toto obdobie sa jej nezapočítava na dôchodkové
účely. Posúdil ako nedôvodnú námietku žalovaného, že žalobkyni bol dňa 26.07.2015 priznaný nárok na
starobný dôchodok, a to s odôvodnením, že žiaden právny predpis nezakazuje vykonávať závislú činnosť
aj po priznaní nároku na starobný dôchodok. Konštatoval, že v danom prípade náhrada mzdy v rozsahu
36 mesiacov za neplatné skončenie pracovného pomeru plní sankčnú, ale aj sociálnu funkciu, keďže
žalobkyňa mala záujem pracovať a považuje sa na trhu práce za znevýhodnenú uchádzačku. Žalobkyni
priznal aj úroky z omeškania, s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce v nadväznosti na § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pričom poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
1Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009, v zmysle ktorého úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou
sankciou; má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy,
úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o
priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania;
na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
nad rozsah 12 mesiacov a v časti, ktorou mu uložil uhradiť žalobkyni úroky z omeškania, podal odvolanie
v zákonom stanovej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť
a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že žalobkyňou predložené
potvrdenia o hľadaní si zamestnania boli vystavené v mesiaci máj 2019. Hľadanie zamestnania sa
preukazuje dokladom potvrdeným potenciálnym zamestnávateľom v reálnom čase. Potvrdenia, ktoré
predložila žalobkyňa, boli potvrdené rôznymi spoločnosťami aj viac než štyri roky spätne. Potenciálni
zamestnávatelia si nemohli podľa jeho názoru tak dlho spätne pamätať, či sa žalobkyňa v stanovených
časoch osobne uchádzala o zamestnanie. S poukazom na zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných
údajov, účinný v čase, keď si žalobkyňa údajne hľadala zamestnanie a zákon č. 395/2002 Z.z. o
archívoch a vyhlášku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 410/2015 Z.z. o podrobnostiach výkonu
správy registratúry orgánov verejnej moci a o tvorbe spisu, namietal, že ak sa žalobkyňa uchádzala
o zamestnanie tak, ako to deklarovala predloženými potvrdeniami, musia byť jej žiadosti o prijatie do
zamestnania riadne zaregistrované v registratúrnom systéme právnických osôb a uložené. V takom
prípade by vyhotovením kópie riadne zaregistrovanej a datovanej žiadosti preukázala, že sa v danom
čase uchádzala o zamestnanie. V prípade, že sa takéto žiadosti u potenciálnych zamestnávateľov
nenachádzajú (a to aj z dôvodu, že uplynula doba súhlasu na spracovanie a uchovávanie osobných
údajov, alebo sa žalobkyňa uchádzala o zamestnanie pri osobnej návšteve), nie je možné zo strany
týchto zamestnávateľov hodnoverne preukázať, že žalobkyňa sa v stanovenom čase uchádzala o
zamestnanie. Vzhľadom na to, že potvrdenia predložené žalobkyňou sú zjavne vyhotovené v rozpätí



jedného mesiaca, nie sú hodnoverné, resp. boli vytvorené účelovo a nemožno ich akceptovať ako
potvrdenia o sústavnom hľadaní zamestnania žalobkyňou v čase od septembra 2015 do júla 2017.
Keďže súd bez ďalšieho skúmania vyhodnotil jeho námietku ako neopodstatnenú, podľa jeho názoru
súd nevykonal potrebný dôkaz, keď nepreskúmal potvrdenia predložené žalobkyňou a z tohto dôvodu
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Preukázanie skutočnosti,
či si žalobkyňa reálne aktívne hľadala zamestnanie, je dôležité s ohľadom na rozsah priznania náhrady
mzdy a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/79/2011 zo dňa
04.06.2013, ktorým súd priznal žalobkyni náhradu mzdy len v minimálnej zákonom stanovenej hranici s
ohľadom na nepreukázanie aktívneho, a nie len formálneho hľadania zamestnania. Ďalej poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11Co/79/2011 zo dňa 21.08.2012. Namietal, že súd prvej
inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyni bol od 26.07.2015 priznaný starobný dôchodok a
nevzal teda do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa mala od 26.07.2015 príjem, ktorý plnil sociálnu funkciu.
Nestotožnil sa ani s právnym posúdením žalobkyňou uplatneného nároku na úroky z omeškania, súdom
prvej inštancie, keď ich priznanie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 4 Zákonníka práce v nadväznosti
na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pracovnoprávne predpisy neupravujú úroky z
omeškania, avšak súdna prax v mnohých prípadoch postupuje podľa občianskoprávnych predpisov.
Podľa jeho názoru, ak by súdy občianskoprávnu úpravu v celom jej rozsahu začali aplikovať na rôzne
pracovnoprávne inštitúty, ktorých právna úprava je nedostatočná, alebo na rôzne pracovnoprávne
situácie, ktoré pracovnoprávnymi predpismi nie sú upravené, v konečnom dôsledku by mohlo dôjsť
k popretiu existujúcej pracovnoprávnej regulácie v dôsledku aplikácie len občianskoprávnych noriem.
Pri priznávaní úrokov z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru by mali súdy vychádzať z existujúcej právnej úpravy. Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov
z omeškania a zakotvuje v ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti
sa na pracovnoprávne vzťahy nevťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z
omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Podľa súčasnej právnej úpravy by preto
nemalo do úvahy prichádzať priznanie úrokov z omeškania pre náhradu mzdy vyplývajúcu z neplatného
skončenia pracovného pomeru. Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 5Co/133/2013 potvrdil, že
občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy.
3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Námietky žalovaného spochybňujúce hodnovernosť potvrdení o
tom, že po obdržaní výpovede si hľadala zamestnanie, keď poukázal na predpisy upravujúce ochranu
osobných údajov, predpis o archívnictve a predpis o podrobnostiach výkonu správy registratúry orgánov
verejnej moci a o tvorbe spisu, namietala, že ide čisto o teoretickú úvahu na základe platnej právnej
úpravy. Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od hľadania zamestnania do získania potvrdenia, sám
žalovaný uviedol, že tieto doklady už nie sú archivované. Iný dôkaz, ktorým by sa preukázalo, že
predložené potvrdenia o hľadaní zamestnania nie sú pravdivé, žalovaný v priebehu konania nenavrhol,
a teda žalovaný nijako nepreukázal svoje tvrdenia, ani nenavrhol žiadny dôkaz. Nedôvodná je podľa
jej názoru aj námietka žalovaného, týkajúca sa nepriznania jej náhrady mzdy nad rozsah 12 mesiacov.
Namietala, že žalovaný nepreukázal, že by sa mohla zapojiť do práce v inej organizácií za podmienok
v zásade rovnocenných, alebo výhodnejších, než by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy,
ak by žalovaný plnil svoju povinnosť prideľovať jej prácu. Navyše žalovaný vzhľadom na svoju náplň
činnosti musel si byť vedomý, že jeho úkon o rozviazaní pracovného pomeru je neplatný a že žalobkyni
tým vznikne majetková ujma, a to vzhľadom na jej vek, kedy nemá možnosť nájsť si nové primerané
zamestnanie. Z dokazovania možno vyvodiť záver, že žalovaný zneužil svoje postavenie k tomu, aby
sa žalobkyne zbavil. Postup žalovaného je tak aj v rozpore s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce
(zneužitie práva na úkor zamestnanca). Vecne správne je podľa jej názoru aj rozhodnutie súdu prvej
inštancie o úrokoch z omeškania, v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 180/2009 a sp. zn. 1Cdo 116/2008, v ktorých Najvyšší súd
riadne zdôvodnil, prečo je potrebné priznať úroky z omeškania.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrval na svojom odvolaní a námietkach v ňom
uvedených. Zdôraznil, že potvrdenia o hľadaní zamestnania predložené žalobkyňou nie sú hodnoverné
a boli vyhotovené účelovo s úmyslom získať v spore maximálnu možnú výšku náhrady ušlej mzdy
od žalovaného. Situácia, keď žalobkyňa získa maximálny možný finančný prospech od žalovaného na
základe nehodnoverných podkladov, je v rozpore s dobrými mravmi a je podľa jeho názoru neprijateľné,
aby žalobkyňa profitovala zo skutočností, že predložila nehodnoverné potvrdenia a že súd sa ich
hodnovernosťou, napriek námietkam žalovaného, ani nezaoberal.



5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaný poukazuje v podstate
na tie isté skutočnosti ako v odvolaní. Namietala, že predpisy, na ktoré poukázal žalovaný neupravujú
archiváciu písomností súvisiacich s uchádzačmi o zamestnanie a už vôbec nie to, že písomne musí
byť zadokumentovaný a archivovaný každý prípad uchádzania sa o zamestnanie. Hodnovernosť ňou
predložených potvrdení nemôže spochybniť len domnienka žalovaného, že ide o účelové doklady.
Žalovaný nepredložil žiadny dôkaz svedčiaci o tomto jeho tvrdení, a ani nežiadal vykonanie takýchto
dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie.
6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
7. Predmetom odvolacieho konania bol žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru výpoveďou za obdobie presahujúce 12 mesiacov a žalobkyňou
uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy.
8. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov prihliadol na skutočnosť, že
žalobkyňa si v predmetnom období hľadala zamestnanie, avšak do zamestnania nebola prijatá z dôvodu,
že nebolo voľné miesto; ďalej na skutočnosť, že žalobkyňa bola v čase výpovede osobou, ktorá sa
považuje vzhľadom na svoj vek za znevýhodneného uchádzača na trhu práce; a aj na to, že obdobie
nezamestnanosti žalobkyne (do priznania starobného dôchodku) je v príčinnej súvislosti s neplatnou
výpoveďou a toto obdobie sa jej nezapočítava na dôchodkové účely. Na základe uvedených skutočností
správne podľa názoru odvolacieho súdu priznal súd prvej inštancie žalobkyni náhradu mzdy za celé
uplatnené obdobie, t.j. v rozsahu 36 mesiacov a keď posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného, že
žalobkyňou predložené potvrdenia o hľadaní zamestnania boli vystavené v máji 2019 a že žalobkyni bol
dňa 26.07.2015 priznaný nárok na starobný dôchodok.
9. Z ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že na žiadosť zamestnávateľa môže súd
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať, pričom náhrada mzdy môže
byť priznaná najviac za 36 mesiacov. Táto súčasná právna úprava však neobsahuje úpravu žiadnych
konkrétnych kritérií, ktoré by mal súd posudzovať pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa na zníženie,
prípadne nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze sp. zn. I/ÚS/331/2019 z 19. novembra 2019 pri výklade v súčasnosti účinného ustanovenia
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce poukázal na predchádzajúcu úpravu nárokov z neplatného skončenia
pracovného pomeru v ustanovení § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., upravujúcom možnosť
súdu na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 6
mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať, a to s prihliadnutím na to, či
zamestnanec bol medzi tým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol,
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Zároveň konštatoval, že účelom tejto právnej úpravy,
predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na
zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa.
Vzhľadom na spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989 dospel k záveru, že je
potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom a v tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo 14.
septembra 2011, v ktorom Najvyšší súd poukázal na čl. 2 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky prijatej s
účinnosťou od 01.10.1992, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval,
že ,,interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený
pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods.
2 Ústavy slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto
nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania
náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho
textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať
tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by
bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce“.
10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. I/ÚS/331/2019 z
19. novembra 2019 ďalej uviedol: ,,Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom



zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru,
uplatní nárok na zníženie, alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa §
79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná
rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede okamžitého
skončenia pracovného pomeru, alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto
rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho - ktorého spôsobu skončenia pracovného
pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny
dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu
zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a resp. zistiť, či na strane
zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.
Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok,
nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi
umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, a resp. za takú, ktorá zamestnanca pre
účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným
zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je
dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok stanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia“.
11. Primerane znížiť, alebo vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd len na žiadosť zamestnávateľa. V
prejednávanej veci žalovaný na pojednávaní dňa 12.02.2016 žiadal nepriznať žalobkyni náhradu mzdy
za obdobie presahujúce 12 mesiacov z dôvodu, že nepredložila doklady o tom, že sa snažila zamestnať
sa, predložila len potvrdenia za rok 2014 a 2015. Vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa
25.02.2019 žalovaný namietal, že žalobkyňa je povinná preukázať, že v uvedenom čase si aktívne
hľadala zamestnanie a bola schopná a ochotná v danom čase pracovať a v prípade, ak sa súd nestotožní
s jeho návrhom na nepriznanie náhrady mzdy v období presahujúcom 12 mesiacov, navrhol výšku
náhrady mzdy v uvedenom období primerane znížiť v závislosti od výšky poberaného starobného
dôchodku. Ďalej na pojednávaní dňa 09.04.2019 vzhľadom na predloženie dôkazu o priznaní starobného
dôchodku žalobkyni, žalovaný žiadal žalobu v časti uplatnenej náhrady mzdy za obdobie presahujúce
12 mesiacov zamietnuť, resp. náhradu mzdy krátiť a namietal, že náhrada mzdy má plniť len sociálnu
funkciu, a nie satisfakčnú. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti,
ktoré by mu objektívne znemožnili, aby žalobkyni umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť jej mzdové nároky. Existenciu takýchto skutočností nemožno ani vyvodiť len zo
samotnej skutočnosti, že výpoveď mala byť daná žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, keď na existenciu takéhoto výpovedného dôvodu
v konaní nebolo vykonané dokazovanie, pretože neplatnosť výpovede bola určená z dôvodu, že v
konaní nebolo preukázané doručenie výpovede žalobkyni, resp. odmietnutie jej prevzatia žalobkyňou.
Žalovaný svoj návrh na nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni za obdobie presahujúce 12 mesiacov
odôvodnil len tým, že nepreukázala, že si v uvedenom období reálne hľadala zamestnanie a že od
26.07.2015 jej bol priznaný starobný dôchodok. Tieto žalovaným tvrdené skutočnosti však nemožno
považovať za také, ktoré by mu objektívne znemožňovali umožniť žalobkyni pokračovať v práci a
vyplácať jej dohodnutú mzdu, a ani za skutočnosť, ktorá by žalobkyňu nedôvodne zvýhodňovala oproti
zamestnávateľovi, pretože v tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na vek žalobkyne, vzhľadom na
ktorý sa považuje za znevýhodneného uchádzača na trhu práce a tiež na skutočnosť, že obdobie
nezamestnanosti sa jej nezapočítava na dôchodkové účely. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd posúdil
ako nedôvodné námietky žalovaného, že žalobkyňou predložené potvrdenia o hľadaní si zamestnania
nie sú hodnoverné, resp. boli vytvorené účelovo a že súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosť,
že od 26.07.2015 mala žalobkyňa príjem, ktorý plnil sociálnu funkciu. Z vyššie uvedenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že žalovaným
namietané skutočnosti nie sú relevantnými pre posúdenie dôvodnosti jeho návrhu na nepriznanie
náhrady mzdy žalobkyni za obdobie presahujúce 12 mesiacov.
12. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že správne súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj úroky
z omeškania z priznanej náhrady mzdy. Odvolací súd pritom vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/186/2008, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval s poukazom
na svoje rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo 17. decembra 2009, že „povinnosť
zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania
(skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - nevzniká až súdnym
rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote



splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej
pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších
predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník,
ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške
ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.), a
ani iný pracovnoprávny predpis, nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto
prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.
pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“ Najvyšší súd SR poukázal aj na rozhodnutie z 30. apríla 2012
sp. zn. 6Cdo/246/2010, ktoré bolo neskôr zverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým
publikačným číslom 32/2012 (zväzok 4, ročník 2012, strana 168) a svoje rozhodnutia z 27. augusta
2009 sp. zn. 4Cdo 243/2008, z 31. mája 2012 sp. zn. 2Cdo 76/2011, z 26. januára 2015 sp. zn. 5Mcdo
8/2012, 1Cdo 51/2017 z 28. novembra 2018 a 8Cdo 69/2018 z 24. apríla 2019. V závere zhrnul, že
„rozhodovacia prax sa ustálila v tom, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy
pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 119 ods. 1 veta prvá, § 256 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonníka práce) dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten - ktorý mesiac podľa toho, kedy
u nich nastala splatnosť, a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Riešenie tejto otázky dovolacím súdom hoci z pohľadu zákona č. 65/1965 Zb., ktorý bol s
účinnosťou od 01. apríla 2002 zrušený, zodpovedá aj súčasnému zneniu zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce a je plne akceptovateľné aj na súčasnú právnu úpravu (k tomu porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu z 26. januára 2015 sp. zn. 5Mcdo 8/2012). Vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí
dovolacieho súdu možno zhrnúť, že o otázke priznania úrokov z omeškania z náhrady
mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru bolo dovolacím súdom opakovane rozhodované,
rozhodovacia prax sa ustálila“.
13. Nedôvodne žalovaný v odvolaní namieta, že Zákonník práce č. 311/2001 Z.z. priznanie úrokov z
omeškania neumožňuje a vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej
časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce, a teda na pracovnoprávne
vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže
tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uvedený v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 370/2015, podľa ktorého v
ustanovení § 1 ods. 4 Zákonníka práce je výslovne upravený vzťah Zákonníka práce a Občianskeho
zákonníka a vyplýva z neho, že ,,ak na pracovnoprávne vzťahy nie je
možné aplikovať všeobecné ustanovenia Zákonníka práce, a ak Zákonník práce neustanovuje inak,
subsidiárne treba použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Hoci Zákonník práce v prvej
časti všeobecne upravuje neplatnosť právneho úkonu (§ 17), z čoho by bolo možné usudzovať, že
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce neplatnosť právneho úkonu sa nepoužijú,
nie je tomu tak. V takom prípade vzťah medzi Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom treba
vykladať v tom zmysle, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sa nepoužijú iba vtedy, ak Zákonník
práce ten - ktorý prípad výslovne priamo rieši. Ak tomu tak nie je, použijú sa všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, vždy. Účelom je, aby sa zabránilo zbytočnej duplicitnej právnej úprave“.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že správne súd prvej inštancie priznal žalobkyni
úroky z omeškania s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
14. Obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej
inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní
neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyňa, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).