{"guid": "c3075f28-3f38-439b-aa74-f0b37f954948:e8a075ce-f722-4467-8907-7a7fa725bd98", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1114218287.1", "spisova_znacka": "9Co/169/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/169/2019 z 20. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. mája 2020, sp. zn. 9Co/169/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1114218287.1", "identifikacne_cislo": "1114218287", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Anna Marková", "sudca_id": 266, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-markova-266", "datum_vydania": "2020-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8a075ce-f722-4467-8907-7a7fa725bd98", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1114218287.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1114218287.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1114218287.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/169/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114218287
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114218287.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: M. G., nar.
XX.X.XXXX, bytom Š.V. XX, H., zastúpený euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, ul. Symfonická
1496/9, Praha 5, ČR, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,- €, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 20C/115/2014 - 93 zo dňa 13.októbra 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III.  potvrdzuje.
Odvolanie žalobcu proti výroku I. odmieta.
Žalovaný   nemá voči žalobcovi    nárok na náhradu trov  odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že :  I. Súd návrh na prerušenie konania
zamieta. II. Súd žalobu zamieta. III. Žalovaný nemá právo na náhradu trov konania.
1.1. Sú prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu (pozri odsek 13. napadnutého
rozsudku) keď svoje rozhodnutie vo veci samej po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 1 ods.
1,2, § 23 ods. 1,3, § 24 ods. 1,2, zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii , § 193 C.s.p. a
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým
zo zákona č. 119/1990 Zb., ktorého účelom bolo poskytnúť nápravu za krivdy, ku ktorým došlo v
predchádzajúcom režime odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami, ktoré sú v rozpore s demokratickými
princípmi spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práv a slobody a to predovšetkým zabezpečením
spoločenskej rehabilitácie a primeraného hmotného zabezpečenia neprávom odsúdeným osobám,
pričom toto rozmedzie (rozsah) zákonodarca upravil v citovanom zákone. Keďže zákon č. 119/1990 Zb.
je voči iným zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb.
zákon č. 504/2014 Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred inými
zákonmi. V ustanovení § 23 citovaného zákona sú uvedené jednotlivé nároky, za ktoré patrí takýmto
osobám odškodnenie, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy však z uvedeného ustanovenia nevyplýva.
Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že jednotlivé nároky sú v § 23 citovaného zákona uvádzané
len ako príklady, pričom ich výpočet je demonštratívny a možno tam zahrnúť i nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. V danom prípade súd mal za to, že ak by zákonodarca chcel v zákone upraviť i
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spravil by tak výslovným vyjadrením priamo v zákone pri jeho
prijatí, prípadne neskôr pri jeho novelizácii. Pokiaľ tak však sám zákonodarca nespravil v rámci vlastnej
ústavnej a zákonnej kompetencie, orgán súdnej moci nemôže jeho vôľu nahrádzať pri aplikácii práva
v súdnom konaní. Všeobecný súd nemôže ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu
a priznávať v civilnom procese aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým a
právnickým osobám, pretože by tak neprípustným spôsobom prekročil hranice deľby moci medzi súdnou
a zákonodarnou mocou vymedzené Ústavou SR.



1.2. K posudzovaniu priznania nároku žalobcu na základe Dohovoru o ochrane ľudských práv resp. k
možnosti jeho priamej aplikácie na žalobcom uplatnený nárok súd uvádza, že uplatnený nárok nie je
možné priznať ani v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru a to z dôvodu, že Dohovor sa stal pre Slovenskú
republiku ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR záväzný až od 18.03.1992 a teda SR je zodpovedná
za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.03.1992. Žalobca bol však uznaný za vinného rozsudkom
Vojenského obvodového súdu Košice z roku 1959 a rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov
z roku 1960, ktoré boli zrušené Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 a
následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 bol žalobcovi uložený
úhrnný trest odňatia slobody za uvedené predchádzajúce odsúdenia, pričom trest za tieto odsúdenia
vykonal od 08.02.1960 do 14.08.1966, t. j. pred ratifikáciou Dohovoru. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie poukázal  na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. PI. ÚS - st. 39/14 zo dňa 25.11.2014,
z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká len
za predpokladu, že k zásahu štátu do osobnej slobody dotknutej osoby prišlo, resp. bolo ukončené
až po tom, ako sa táto medzinárodná zmluva stala pre Českú republiku záväzná (t. j. 18.03.1992).
Účasť na rehabilitácii tejto osoby nie je z tohto hľadiska relevantná. Keďže žalobca vykonal trest
v období rokov 1960 až 1966, to je v čase, keď Slovenská republika nebola Dohovorom viazaná,
nemožno žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy titulom Dohovoru, pretože zásah do osobnej
slobody žalobcu bol ukončený v čase, keď Dohovor nebol pre SR záväzný. S uvedeným záverom sa
stotožnil i Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.02.2016 sp. zn. 3Co/38/2014, v
ktorom vyslovil nemožnosť priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v súvislosti s priznaním nároku na
nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla zásahom do osobnej slobody dotknutej osoby, ku ktorému došlo resp.
zásah bol ukončený v čase, keď Dohovor ešte nebol pre Slovenskú republiku záväzný. Súd poukazuje
i na rozsudok ESĽP vo veci Kopecký versus Slovensko (sťažnosť č. XXXXX/XX) zo dňa 28.09.2004,
podľa ktorého Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy
alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor. V zmysle judikatúry ESĽP až dňom ratifikácie
Dohovoru musia byť všetky činy štátu v súlade s Dohovorom, neexistuje však všeobecná povinnosť štátu
napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré boli spôsobené pred ratifikáciou Dohovoru, pretože by sa tým podkopal
jednak všeobecný princíp zákazu retroaktivity a zároveň aj rozdiel medzi porušením a nápravou, na
ktorom je založené právo zodpovednosti štátu (napríklad rozsudok veľkého senátu zo dňa 08.03.2006
vo veci Belčic vs. Chorvátsko, sťažnosť č. XXXXX/XX, rozsudok zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione
Nazionale Reduci dalla Prigiona dalľ Intema-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti
Nemecku, sťažnosť č. 45563/04).
1.3. K priznaniu nároku žalobcu na základe Listiny základných práv a slobôd súd uvádza, že Listina
základných práv a slobôd bola rovnako ako Dohovor ratifikovaná bývalou ČSFR až po prijatí zákona
č. 119/1990 Zb. Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. z 09.01.1991 sa uviedla do právneho poriadku
bývalej ČSFR Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a
Slovenskej republiky. Tým, že Dohovor ako aj Listina základných práv a slobôd boli ratifikované bývalou
ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb., s poukazom na vyššie uvedený rozsudok ESĽP zo dňa
28.09.2004 Kopecký vs. Slovenská republika, ktorého obsahom je súd viazaný podľa § 193 C.s.p.
viazaný, nie je možné žalobcom uplatnený nárok priznať a to ani v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru a ani
článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Rozsudok ESĽP zo dňa 28.09.2004 Kopecký vs.
Slovenská republika podáva výklad k právnej úprave Slovenskej republiky, na rozdiel od rozsudku ESĽP
vo veci Tsirilis aKouloumpas proti Grécku, číslo sťažnosti XXXXX/XX a XXXXX/XX zo dňa 29.05.1997, na
ktorý sa odvolával žalobca, sa zaoberal ESĽP porušením právnej povinnosti Grécka voči sťažovateľom.
Súd dodáva, že v danom prípade platí aj pre súdy vymedzený príkaz ustanovený v čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a rozsahu ako aj
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
1.4. Súd prvej inštancie sa  nestotožnil  ani so žalobcovým tvrdením, že jeho uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy zakladá aj čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych
apolitických právach to z dôvodu, že podľa čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach, ak sa niekomu dokázalo spáchanie trestného činu a ak bol neskôr tento dôkaz
vyvrátený alebo ak bol niekto oslobodený spod obžaloby na základe toho, že nejaká nová skutočnosť
presvedčivo ukazuje, že výrokom súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol potrestaný na
základe takého dôkazu, náhrada podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie do známosti
prv neznámej skutočnosti nejde úplne ani čiastočne na ujmu tejto osoby. Z uvedeného ustanovenia je
zrejmé, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach nezakladá priamo nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ale odkazuje na príslušnú vnútroštátnu úpravu, pričom však žiadny zákon platný
v SR takéto odškodnenie žalobcovi nepriznáva. Preto súd na žalobcov nárok nemohol aplikovať ani



Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. Keďže nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu
nevyplýva ani z vnútroštátnej právnej úpravy a ani z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná, súd žalobe nemohol vyhovieť a to z nedostatku práva na odškodnenie daného prípadu
v platných hmotnoprávnych normách.
1.5.  Súd prvej inštancie záverom uviedol, že v prípade uplatneného nároku je zároveň zrejmé, že
žalobcov nárok na odškodnenie je z väčšej časti podaný po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty
ustanovenej v § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Podľa citovaného ustanovenia nárok treba uplatni v
lehote troch rokov od právoplatnosti odsudzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na
miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo, inak nárok zaniká. Uznesením
Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. z. 3Rtv/91 súd zrušil vyššie uvedené
rozsudky žalobcu z roku 1959 a 1960 a následne žalobcu Vojenský obvodový súd Prešov rozsudkom
zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv-13/91 odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov,
z čoho osem mesiacov sa započítalo na trest uložený rozsudkom z roku 1959, podľa ktorého bol
pôvodne žalobcovi uložený trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov. Je teda zrejmé, že vo vzťahu
k 16 mesiacom žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie už v roku 1991. Žalobca si žiadosťou, ktorá
bola doručená žalovanej dňa 04.10.1993, i uplatnil nárok na náhradu škody, pričom žalovaná nároku
žalobcu v časti vyhovela a stanoviskom zo dňa 27.07.1994 č. XXXXX/XX- 91/1399/V-II.Ur žalobcu
v časti odškodnila, nie však vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy. Žalobca si nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy uplatnil žalobou na súde až dňa 20.06.2014, čo je vo vzťahu k uvedeným 16
mesiacov zjavne po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty, ktorá začala plynúť od roku 1991, pretože
rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. z. 3Rtv-13/91 bol podkladom pre
odškodnenie vzniknutej škody v súvislosti s predmetnou časťou vykonaného trestu odňatia slobody a
skutočnosť, že žalobca bol naďalej považovaný za vinného a uvedený rozsudok bol neskôr zrušený, je
v danom smere irelevantná. Zároveň je zrejmé, že časť žalobcom uplatneného nároku o výške 4.000,-
€ je podaná predčasne a to z dôvodu, že žalobca si žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 25.02.2013 uplatnil u žalovanej nárok na náhradu nemateriálnej ujmy vo výške
20.000,- € avšak v žalobe si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej škody vo výške 24.000,- €, čím
nesplnil zákonom stanovenú podmienku vo vzťahu k časti návrhu 4.000,- €, pretože podanie žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby
o náhradu škody. Podmienka predbežného prerokovania tak musí byť splnená pred podaním návrhu na
začatie konania, čo v danom prípade vo vzťahu k časti nároku vo výške 4.000,- € splnené nebolo.
1.6. Rozhodnutie v časti výroku II., ktorým súd prvej inštancie  návrh na prerušenie konania zamietol
odôvodnil ustanoveniami § 162, § 164 C.s.p., keď uviedol, že žalobca žiadal prerušiť konanie až do doby,
pokým dovolací súd nerozhodne o dovolaní žalovanej v obdobnej veci podanej v konaní OS Bratislava
I sp. zn. 21C/21/2012, v ktorej bol žalobcom O. H. (žalobca uviedol nesprávnu spisovú značku, pretože
správna sp. zn. je 21C/112/2012 žalobca O. H.). Bližšie svoj návrh na prerušenie konania nezdôvodnil.
Súd prvej inštancie nepovažoval za dôležité prerušiť konanie a čakať na rozhodnutie dovolacieho súdu
o dovolaní žalovaného, pretože v danom prípade existovalo viacero dôvodov, pre ktoré nebolo možné
žalobe vyhovieť a zároveň mal súd za to, že rozhodnutie dovolacieho súdu nie je možné priamo aplikovať
na daný spor, pretože nejde o totožný prípad. V tam uvedenom konaní sp. zn. 21C/112/2012, v ktorom je
podané dovolanie a na ktoré rozhodnutie by mal súd v tomto spore čakať, išlo okrem iného i k hrubému
porušeniu zásady „ne bis in idem“, čo však nie je prípad žalobcu. Nejde teda o totožný prípad a súd
preto nevidel dôvod prerušiť konanie až do rozhodnutia dovolacieho súdu o veci, ktorá nie je totožná s
predmetom tohto sporu. Prerušenie konania by okrem iného viedlo len k zbytočným prieťahom v konaní.
1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaný
mal v konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že
žalovaný výslovne vyhlásil, že si trovy konania neuplatňuje a zo súdneho spisu žiadne trovy žalovanému
ani nevyplývajú, súd mu ich náhradu nepriznal.
2. Rozsudok odvolaním a to v celom rozsahu napadol žalobca, uviedol, že Krajský súd v Bratislave v
nedávnej minulosti v obdobných prípadoch vyslovil rozdielny názor. Žalobca preto navrhol aby súd prvej
inštancie prerušil konania do  by než bude rozhodnuté Najvyšším súdom SR o dovolaní žalovaného v
kauze O. H.. Konanie, ktoré je vedené na Najvyššom súde SR pod spisovou značkou 3Cdo 19/2017
Najvyšší súd SR doposiaľ vo veci nerozhodol. Žalobca pokladá za nesprávne aby prvoinštančný súd sám
rozhodol v kauze v ktorej nie je doposiaľ známe stanovisko Najvyššieho súdu k zásadnej spornej otázke,
ktorá je predmetom tohto konania. Ďalším dôvodom odvolania je, že súd v napadnutom rozsudku viaže
priznanie náhrady nemateriálnej ujmy na účinnosť zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v Československu ku dňu 18.3.1992 náhradu je možné priznať podľa iných predpisov napríklad podľa
zákona číslo 119 ani zákon číslo 58/1969 Zbierky túto náhradu inak nevylučujú. Odškodňovacie predpisy



je potrebné vykladať v prospech poškodených osôb. Z uvedených dôvodov navrhol  aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle                    § 379 a
380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie  je dôvodné.
6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu     možnosť, v prípade,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že  preskúmavanej veci rozhodnutie
súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle
§ 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci. Súd
prvej inštancie  citoval ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie vyššie prijaté  právne
závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220
ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje.
8. K námietke žalobcu, ktorý považuje  za nesprávne aby prvoinštančný súd sám rozhodol v kauze
v ktorej nie je doposiaľ známe stanovisko Najvyššieho súdu k zásadenej spornej otázke považuje za
potrebné uviesť, že je pravdou, že k tejto otázke doteraz Najvyšší súd SR nezaujal stanovisko. Avšak
Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 1.3.2017 v zmysle §
17 ods. 3 písm. a) zákona č.  757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo
vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 8 Co,  9 Co, 14 Co k
otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb a jej vzťah k právnej
úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom
na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov Stanovisko
č. 1/2017 podľa ktorého „Zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom / lex specialis
derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy,
musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré
podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a
uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu
nato, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje,
sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje.
Napriek tomu, že  ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet
položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže
všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu
a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú
fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a
zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR.  Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5
ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp.
tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR (záväzný (t.j. od
18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný“.
9. Vzhľadom na závery prijaté v tomto Stanovisku neobstojí ani námietka žalobcu v odvolaní, že súd
prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď dospel k záveru, že mu nie je možné priznať náhradu
nemajetkovej ujmy na základe priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor\").
9.1. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k
zásahu došlo alebo tento pretrvával v čase kedy Slovenská republika sa stala signatárom Dohovoru,
t.j. kedy sa tento stal pre štát právne záväzným, nakoľko právnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy nie je rozhodnutie o súdnej rehabilitácii, oslobodzujúci rozsudok alebo
uznesenie o zastavení trestného stíhania, tieto sú len podmienkou jeho priznania, ale samotný zásah



v dôsledku ktorého bol subjekt pozbavený osobnej slobody.  V danom prípade k zásahu do osobnej
slobody žalobcu došlo v období od 14.11.1960 do 13.11.1964 kedy bol vo väzbe a od 11.12.1988
do 22.12.1989 kedy bol vo výkone trestu odňatia slobody vrátane väzby a potom od 174.11.1964
do 14.8.1966. Dohovor sa stal pre Slovenskú republiku právne záväzný 18.03.1992 a preto aplikácia
Dohovoru pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie je možná. Takýto záver vyplýva aj z judikatúry
ESĽP ktorá za rozhodujúce kritérium pre uplatnenie Dohovoru považuje časový úsek v ktorom k zásahu
došlo. V opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle
Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.
10. Pokým žalobca v odvolaní poukazoval nato,  že Krajský súd v Bratislave v nedávnej minulosti
v obdobných prípadoch vyslovil rozdielny názor, tak prijaté Stanovisko Občianskoprávneho kolégia
Krajského súdu v Bratislave dáva zároveň odpoveď prečo odvolací  súd na tieto rozsudky neprihliadal,
keď toto Stanovisko bolo prijaté práve vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach
senátov 3 Co, 4 Co, 8 Co,  9 Co, 14 Co.
11. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku v
dôsledku čoho došlo odvolacím súdom  k potvrdeniu napadnutého rozsudku v jeho zamietajúcej časti
(výrok II.) v zmysle § 387 ods. 1,2 C.s.p. vrátane výroku o náhrade trov konania (výrok III.) o ktorých
súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 , § 262 ods. 1 C.s.p., vzhľadom na pomer
úspechu   žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konanie nepriznal z dôvodu, že si náhradu trov
konania neuplatnil a zo súdneho spisu žiadne trovy žalovaného nevyplývajú. .
12.  Žalobca odvolaním napadol celý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, t.j. aj výrok ktorým zamietol
návrh žalobcu na prerušenie konania (výrok I.) . Civilný sporový poriadok v § 357 písm. n/ pripúšťa
odvolanie voči uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164 C.s.p., teda iba
proti pozitívnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým konanie prerušil, (podľa tam uvedených
zákonných ustanovení). Ak súd rozhodne negatívne, teda konanie nepreruší, ako v tomto prípade, keď
zamietol návrh na prerušenie konania, odvolanie prípustné nie je (pozri aj Uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo 4. decembra 2018, sp. zn. 1Obo/15/2018). Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu
proti výroku rozsudku ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 386 písm. c/ C.s.p.
odmietol.
13. O náhrade trov  odvolacieho konania  rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu   nevyhovel a
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a
vznikol mu voči žalobcovi  nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Civilný sporový poriadok
výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov
konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v
odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné
ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana
náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl.
17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť
priamo tak, že sa jej nárok   na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu
vyplýva, že žalovanému  aj vzhľadom na jeho postavenie v konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací
súd tak, že žalovaný   nemá  voči žalobcovi     nárok na náhradu trov konania. O   výške  náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné súdom prvej inštancie rozhodnúť samostatným
uznesením.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§  421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého prvej inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej
inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/115/2014", "guid": "903f871c-bf78-40a6-9a74-15b764924802:e840330c-af7e-4869-b0b6-3fa032fcfb81", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "1972aa1c-96c5-4ee4-9a27-26a3d59985e7:5375ed3b-4ecf-431c-b3ea-4d265f78ed98", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1112235003.1", "spisova_znacka": "3Co/38/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/38/2014 z 24. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1112235003.1"}], "citovane_v": []}