{"guid": "1f5063e8-e0d4-41e6-adb7-b0771057199d:3101ee20-0f40-4023-bb3a-7a452a160b46", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1", "spisova_znacka": "8Sa/85/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/85/2020 z 4. 10. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 4. októbra 2020, sp. zn. 8Sa/85/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1", "identifikacne_cislo": "1020201338", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2020-10-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "nazov": "§ 229 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-229"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-229"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3101ee20-0f40-4023-bb3a-7a452a160b46", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/85/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201338
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: R.
U., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník F. arabskej republiky, bez cestovného dokladu, zastúpený
Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 14.09.2020,
podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-97-017/2020-AV zo dňa 14. augusta 2020,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu  z a m i e t a .

II. Žalobcovi   n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 14.09.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2  SSP,
doručenou dňa 24.09.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne
príslušnému na konanie,  sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-
HCP-BA9-97-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia.  Svoje
sťažnostné dôvody právne založil na  porušení ust. § 32 ods. 1,  § 46 a  § 47 ods. 3   zák. č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust.  § 88 ods. 2, § 88 ods. 1 pís. b/ a  ods. 4
zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre
jeho nedostatočné odôvodnenie  a nedostatočne zistený skutkový stav.

2. S odkazom na ust. § 88 ods. 2 zák.č. 404/2011 Z.z. vzniesol námietku  riadneho  neodôvodnenia
účelnosti a  efektivity  zaistenia, ktorú podložil   rozsudkom  NS SR sp.zn. 1Sza/16/2016 zo dňa
11.08.2016  a tiež rozsudkom  NS SR sp. zn. 10Szak/3/2018 zo dňa 01.02.2018,  podľa ktorého
„Napokon ani pôvodný cieľ cesty sťažovateľa do iných krajín Európskej únie bez ďalšieho nepredstavuje
dostatočný predpoklad existencie rizika úteku. “ Tiež namietol   stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas
nevyhnutne potrebný,  najdlhšie však do 14.11.2020, pričom na podporu svojich námietok odkázal  na
rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa
14.03.2011 a v nadväznosti na ne  argumentoval,  že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia,
ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. Poznamenal, že „správny orgán je
povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, správny orgán je totiž v rámci
rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných
zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka,
chránených inými právnymi predpismi.“ Tiež poukázal  na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015  a



sp.zn. 10SZa/4/2015 a ustálenú judikatúru súdov, v zmysle ktorej je  potrebné stanovenú dĺžku  doby
zaistenia náležite odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu. Tiež konštatoval, že
inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca a
preto  je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna
možná dĺžka doby zaistenia. Uviedol, že v tomto prípade tomu tak nebolo a maximálna dĺžka doby
zaistenia bola stanovená len všeobecne a absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia predstavuje v
zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť
celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.

3. Vo vyjadrení zo dňa 23.09.2020 žalovaný žiadal správnu žalobu zamietnuť a konštatoval, že žalobcu
zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia
titulom   jeho nelegálneho vstupu    na územie SR. Poznamenal, že sa zaoberal aj  menej prísnymi
donucovacími opatreniami,  avšak žalobca nevedel preukázať žiadne  finančné  prostriedky  a  ani
možnosť ubytovania.  K namietanému riadne neodôvodnenému riziku jeho úteku  poukázal na potrebu
byť  správnemu orgánu k dispozícii za účelom  možného  výkonu  všetkých  úkonov smerujúcich k
reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminácii   rizika úteku a skrývania
sa, ktoré vzhľadom k absencii cestovného dokladu,  oprávneného  pobytu na  území SR a  členských
štátov, cieľu dostať sa do Nemeckej spolkovej republiky a existencii rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, ktoré vydal dňa 14.08.2020 pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-97-013/2020-AV,  s určením  zákazu
vstupu na územie SR  a schengenského priestoru na dobu jedného roka,  považoval za reálne. K
nedostatočne zdôvodnenému riziku úteku žalobcu  poukázal na prvý odsek tretej strany rozhodnutia, v
súvislosti jeho tvrdením, že chce odísť za rodinou do Nemecka a tam požiadať o azyl a vyslovil, že ak by
mal záujem  zostať na Slovensku,  vyvinul by snahu o legalizáciu svojho pobytu a požiadal by o azyl na
Slovensku.  K namietanému  neodôvodneniu  dĺžky doby zaistenia poukázal na zdôraznenie    žalobcu,
uvedené   v treťom  odseku  na piatej strane žaloby: „Preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom
individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Máme za to, že v tomto
prípade tomu tak nebolo a maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne, “ teda  o
nutnosti   stanovenú dĺžku doby zaistenia náležite odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho
prípadu.  Z  uvedeného  žalovaný vyvodil,  že právny zástupca si riadne nenaštudoval spisový materiál
a pristupoval k písaniu žaloby mechanicky, žalobu  označil za  neobjektívnu a nerešpektujúcu  skutkový
stav veci, čo paradoxne vytkol  jemu.  Poukázal na znenie  ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. podľa
ktorého : „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
na šesť mesiacov,“ pričom   doba zaistenia žalobcu bola určená na  tri mesiace, teda dobu nevyhnutne
potrebnú.  Žalovaný dodal, že uvedené v spojitosti s rozhodnutím o zaistení náležite a dostatočne
odôvodňuje dobu a potrebu zaistenia, k žalobcovi pristupoval  individuálne a na základe aktuálneho
konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru,  správnu žalobu označil za  neobjektívnu a
nerešpektujúcu skutkový stav veci.

4. Žalobca k  vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 14.08.2020, č.p.  PPZ-HCP-BA9-97-017/2020-AV,  žalovaný na
účel administratívneho vyhostenia zaistil  žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia
najviac do 14.11.2020. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zák. č. 404/2011
Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 12.08.2020  bol žalobca nájdený v lesnom poraste  medzi
mestom  Stupava a obcou Lozorno.  Kontrolou oprávnenosti pobytu bolo zistené, že na území Slovenskej
republiky ani členských štátov nemá udelený žiadny druh  pobytu  ani vízum.  Dňa 13.08.2020 s ním
bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-97-009/2020-AV,  v ktorej uviedol,
že zo Sýrie odišiel v roku 2014  do Turecka, kde bol päť rokov,  pešo s prevádzačom prešiel pred štyrmi
mesiacmi do Grécka, kde bol päť dní, potom   sa presunul do  Macedónska a ďalej  pokračoval do Srbska,
kde bol týždeň, následne nelegálne pešo vstúpil na územie Maďarska a ďalej autom do Rakúska.  Tam
im prevádzač povedal, že pôjdu touto cestou a ocitli sa na Slovensku. Turecko označil za bezpečnú
krajinu, do ktorej sa môže vrátiť, pretože  v domovskej krajine sa   obáva prenasledovania z dôvodu, že
nechce počas vojny nastúpiť  na vojenskú službu.  Nežiadal o vyrozumenie veľvyslanectva, rodinných
príslušníkov,  o pomoc  Centra  právnej pomoci a ani o udelenie azylu na území SR.
6. K riziku úteku žalovaný s odkazom na znenie ust. § 88 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z  uviedol, že riziko
úteku a skrývania sa je u žalobcu  reálne, keďže nemá na území Slovenskej republiky a členských
štátov oprávnený pobyt, nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu a  bolo mu vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení a v takýchto prípadoch je potrebné, aby bol cudzinec správnemu orgánu



k dispozícii, za účelom  vykonania všetkých  úkonov smerujúcich k reálnemu, fyzickému výkonu
administratívneho vyhostenia.  Vychádzal zo zápisnice o podaní vyjadrenia spísanej dňa 13.08.2020, z
ktorej vyplýva, že žalobca  si bol vedomý  svojho nelegálneho  pobytu, pohybu bez cestovného dokladu a
na odstránenie toho  nevykonal žiadne opatrenia. Členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika
úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a  často používanými
sú  napríklad chýbajúce doklady, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie
(t.j. útek), nedostatok finančných prostriedkov (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje
spoločná „príručka o návrate\", ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní
úloh spojených s návratom - C(2017) 6505 final). Uvedené sa týka aj žalobcu, ktorý  nemá žiaden  doklad
totožnosti ani oprávnenia k pobytu, ktorý nevie nijako dôveryhodne preukázať  a len jeho zaistením je
možné zabezpečiť riadny výkon vyhostenia.
7. Žalovaný konštatoval, že dĺžku zaistenia určil v súlade s ust.  § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z.,
do 14.11.2020. Túto  dobu považoval za nevyhnutnú  a postačujúcu,  aj s ohľadom na skutočnosť,
že žalobca nie  je držiteľom platného cestovného dokladu, a ozrejmil, že  dobu zaistenia, ktorá je
esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia možno skrátiť ale aj predĺžiť, pričom presne,  konkrétne a
taxatívne ju určiť nemožno, nakoľko  závisí od viacerých faktorov, spojených so  zabezpečením  a
vybavením  všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu vyhostenia. Pred realizovaním
výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady za účelom vystavenia náhradného
cestovného dokladu, komunikovať s príslušným veľvyslanectvom, čo  tiež vyžaduje určitý čas. Následne
je potrebné všetky zistené a zaslané podklady spracovať, preložiť a vyhodnotiť a v prípade, že nenastanú
komplikácie alebo prekážky,  je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia
úkonov k výkonu vyhostenia. Každý z úkonov vyžaduje čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné
postupy nijako urýchliť,  resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny za účelom samotnej realizácie
fyzického výkonu vyhostenia.
8. Tiež poznamenal, že sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 1, 2, 3
ZoPC,  ktorých udelenie je oprávnením  policajného útvaru, na základe vlastných zistení a podkladov,
bez  povinnosti  ich aplikácie za  každých okolností. Zaistenie žalobcu nimi nenahradil s prihliadnutím
na jeho osobu, pomery,  mieru ohrozenia, minimálne zabezpečenie vlastnej starostlivosti.    V rámci
efektivity možnosti využitia opatrení, bral do úvahy aj možnosti zabezpečenia si ubytovania, ako aj
starostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných
možností žalobcu  na území SR, ktorú nevedel  na adekvátnu dobu preukázať, nakoľko  predchádzajúcim
pobytom a životom si nevytvoril a nemá dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho
pobytu na území SR, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie,  o ktorej sa vyjadril v zápisnici o
podaní vyjadrenia spísanej dňa 13.08.2020. Existuje tu teda  reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať
v rozpore s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, ako aj riziko skrývania
sa, pretože SR  nie je jeho cieľovou krajinou, keďže nemá na jej  území povolený pobyt, udelenú
medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom.  Konštatoval,
že so žalobcom  sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade
s medzinárodným a vnútroštátnym právom a tiež sú dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou
základných práv Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES).
9. Doplnil,  že k zabezpečeniu hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Turecku preveril
aj online podklady z Ministerstva zahraničných vecí a  európskych záležitostí SR a to z  a nezistil
prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu,  brániace jeho odsunu a  bezpečnému návratu
do tejto krajiny. Bezpečnostná situácia vo väčšej časti Turecka je stabilná, nie sú tam závažné
vojnové konflikty alebo zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd.  Ministerstvo zahraničných
vecí a európskych záležitostí SR v súvislosti s aktuálnou bezpečnostnou situáciou odporúča zvážiť
nevyhnutnosť cestovania do určitých oblastí Turecka, čo  sa však nevzťahuje na všetky oblasti a
cestovanie do Turecka  ako celku, striktne nezakázalo. Žalobca  v Turecku pobýval určité obdobie a
sám uviedol, že sa tam chce slobodne a dobrovoľne vrátiť, nie sú tam žiadne vojnové konflikty alebo
zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd, resp. nič také tam nezažil.
10. Žalovaný zdôraznil,  že sa  zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života
žalobcu  v zmysle v článku 8 ods. 1  Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktoré plne rešpektoval a dospel k zisteniam, že žalobca    na území SR  nevedie rodinný ani  súkromný
život, ktorý by mohol tvoriť prekážku jeho vyhostenia.  Bol poučený o možnosti bezodkladne vyrozumieť
zastupiteľský úrad krajiny, ktorej  je štátnym občanom, blízku  osobu alebo právneho zástupcu, bol mu
poskytnutý formulár poučenia o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci a bol poučený aj o
možnosti kontaktovať mimovládne organizácie (§ 90 ods. 1 ZoPC).   Žalovaný konštatoval, že zaistenie
žalobcu  je aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/  Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných



slobôd, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.20008 o spoločných
normách  a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín (ďalej aj
Smernica“) a   v konaní o zaistení postupoval aj v zmysle  Odporúčania Komisie ( (EÚ) 2017/432 zo dňa
07.03.2017, rešpektujúc  základné  práva a zásady   uznané  Chartou základných práv Európskej únie.
11. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého  dielu štvrtej hlavy  SSP,   v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby  a riadiac sa znením   prvej vety ust. § 228  SSP,   do siedmich pracovných dní
nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného
v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust.  § 226 SSP) dospel bez vypočutia žalobcu a jeho
právneho zástupcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich
neprítomnosti,  k záveru,  že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi
(ust.  § 206 ods. 3 SSP)  nie je dôvodná,  a   podľa   ust.  § 229 SSP  ju zamietol.

12. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6  SSP,  správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je
pri               svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho
vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.  Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na
konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o
konaní o všeobecnej správnej žalobe.

13. Podľa § 221 ods. 1, 2  SSP,  žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
14. Podľa § 225 ods. 1 SSP,  správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.
15. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.
16. Podľa  § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č.  404/2011 Z.z.,  policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia
o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny
porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z.,  policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď
na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny
ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

19. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho
príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu  nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

20. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia,  štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č.  404/2011 Z.z.,  policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo
zložiť peňažnú záruku.



22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č.  404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

23. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov,  zariadenie je povinné skúmať  po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
24. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny  poriadok,   správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie
je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
25. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
26. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb.,  v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
27. Ústavný  súd SR  vo svojom  náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia   Európskeho  súdu pre ľudské
práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval   vzťahu  medzi
zaistením a jeho účelom.

28. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia
lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

29. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“),  každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

30. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na
tvrdenia zaisteného  alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

31. Správny súd riadiac sa kritériami   aplikačnej  praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca
musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s  náležitou starostlivosťou účinené úkony



smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 14.11.2020. Inštitút
zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre
obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1
Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko  závisí od množstva
podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav cudzinca, jeho spolupráca, ako
aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený
návrat cudzinca  týka, tiež  vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie
postupu upraveného  medzinárodnými  dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia
žalovaný  určil v súlade s  ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC  na tri  mesiace,  teda nie na tvrdenú
maximálnu dobu zaistenia,  ktorou v žalobných námietkach argumentoval žalobca,   zaistenie precizoval
profilom jeho osoby a nepovoleným pohybom po území SR  a   členských štátov bez dokladu
totožnosti,  explicitne konštatoval nutnosť spracovania  a zabezpečenia  dokladov za účelom samotnej
realizácie fyzického výkonu vyhostenia,   tiež s konzumáciou   určitého  času,  potrebu spracovania,
preloženia a vyhodnotenia všetkých  zistených  a zaslaných  podkladov a až v prípade bezproblémového
priebehu tejto administrácie,  možnosť  pristúpenia  k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia.
V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej
realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä  v prípadoch dožiadaní smerujúcich
k zodpovedným orgánom iného štátu,  nie je možné urýchliť ani skrátiť,  napr.  naliehaním  na
autority dožiadanej krajiny.  Správny súd zastáva  názor,  že zaistenie žalobcu nie je účelové ani
nedôvodné  a vyžadovanie doslovnej  špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich
množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový  profil žalobcu, sa javí ako prílišný  formalizmus  a
programovosť.  V tomto prípade  určená doba troch  mesiacov je preukázateľne   nevyhnutná a súčasne
postačujúca  na  vyvíjanie  činností smerujúcich  k  naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez
prekážok, na územie Turecka, teda  krajiny samotným žalobcom označenej ako bezpečnej, pričom  súd
poznamenáva, že námietky žalobcu by boli  opodstatnenými,  keby správny orgán prekročil hranicu
zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty.  Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným
určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá
zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 14.11.2020 (3 mesiace), a to do
doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj
odôvodnil.
32. Existencia rizika úteku je  smerodajným prvkom pri rozhodovaní o potrebe zaistenia a určení
alternatívy poskytnutia lehoty  na dobrovoľný odchod.  Členské štáty musia pri posudzovaní existencie
rizika úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a jedným z nich
je aj absencia dokladov a  spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie,  nedostatok
finančných prostriedkov,  nemožnosť zabezpečenia ubytovania a pod. (bod 1.6 odporúčania Komisie,
ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate ktorú majú používať príslušné orgány členských
štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom - C(2017) 6505 final). Súd v uvedených súvislostiach
upriamuje aj na odpovede žalobcu v zápisnici o vyjadrení účastníka č.p.: PPZ-HCP-BA9-96-009/2020-
AV,  spísanej dňa 13.08.2020, v ktorej uviedol, že na území SR nemá zabezpečené ubytovanie,   jeho
cieľovou krajinou je Nemecko, kde žije jeho vzdialená rodina,  pričom po územiach členských štátov
sa pohyboval pomocou prevádzačov, mimo hraničných prechodov.  Ide o  správanie signifikujúce
riziko úteku a vzhľadom k dĺžke zaistenia aj o námietku rovnako účelovú.   Napokon aj NS SR v
rozsudku sp.zn. 1Sza/16/2016 zo dňa 11.08.2016 ustálil, že  „Pri posudzovaní existencie rizika úteku
a vyplývajúcej potreby zaistenia sa musí zohľadniť odmietnutie vstupu na hranici, existencia záznamu
SIS, chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, absencia spolupráce a ďalšie relevantné náznaky/
kritéria. Avšak aj v prípade prítomnosti uvedených indikátorov, tieto neodôvodňujú nevyhnutne opatrenie
zaistenia per se. Vyššie uvedený zoznam kritérií by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom
posudzovaní jednotlivej situácie. Často kombinácia niekoľkých z vyššie uvedených kritérií poskytne
základ pre oprávnený predpoklad „rizika úteku“. Vyžaduje sa individuálne posúdenie každého prípadu,
pričom dôležitým faktorom môže byť práve správanie zaistenej osoby v čase od vstupu na územie
niektorého z členských štátov Európskej únie.“

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1
písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi
a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,



musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej
z nich,  nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

34. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera
správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci
možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu
a súd konštatuje,  že preskúmavané rozhodnutie žalovaného  ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv  a slobôd  ako aj
Správnym poriadkom. Žalovaný  pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32
Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom
požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre
vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný  vedený pri hodnotení dôkazov
a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd
žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP  zamietol.
35. O trovách konania  žalobcu rozhodol v zmysle ust.  § 167 SSP s poukazom na výsledok konania,
keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.

36. Žalobcu, pre jeho  zákonné  oslobodenie  od súdnych poplatkov  (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal   (§
443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia  nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia   rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto  rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe  vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa     § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/  alebo žalovaným je Centrum právnej
pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "e4c6ce98-2e17-4bc2-9346-e943555721f8:5e5bc8b0-cdf0-4e0b-8a35-0cf4a4768697", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1017201880.1", "spisova_znacka": "10Szak/3/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/3/2018 z 31. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-31", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201880.1"}, {"guid": "1f5063e8-e0d4-41e6-adb7-b0771057199d:72c05423-17f6-40df-ae3e-9ee0742c1a61", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1", "spisova_znacka": "8Sa/85/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/85/2020 z 4. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-10-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1"}], "citovane_v": []}